中文
巴利義註複註藏外典籍
1101 巴拉基咖(波羅夷)
1102 巴吉帝亞(波逸提)
1103 大品(律藏)
1104 小品
1105 附隨
1201 巴拉基咖(波羅夷)義註-1
1202 巴拉基咖(波羅夷)義註-2
1203 巴吉帝亞(波逸提)義註
1204 大品義註(律藏)
1205 小品義註
1206 附隨義註
1301 心義燈-1
1302 心義燈-2
1303 心義燈-3
1401 疑惑度脫
1402 律攝註釋
1403 金剛智疏
1404 疑難解除疏-1
1405 疑難解除疏-2
1406 律莊嚴疏-1
1407 律莊嚴疏-2
1408 古老解惑疏
1409 律抉擇-上抉擇
1410 律抉擇疏-1
1411 律抉擇疏-2
1412 巴吉帝亞等啟請經
1413 小戒學-根本戒學

8401 清淨道論-1
8402 清淨道論-2
8403 清淨道大複註-1
8404 清淨道大複註-2
8405 清淨道論導論

8406 長部問答
8407 中部問答
8408 相應部問答
8409 增支部問答
8410 律藏問答
8411 論藏問答
8412 義注問答
8413 語言學詮釋手冊
8414 勝義顯揚
8415 隨燈論誦
8416 發趣論燈論
8417 禮敬文
8418 大禮敬文
8419 依相讚佛偈
8420 經讚
8421 蓮花供
8422 勝者莊嚴
8423 語蜜
8424 佛德偈集
8425 小史
8427 佛教史
8426 大史
8429 目犍連文法
8428 迦旃延文法
8430 文法寶鑑(詞幹篇)
8431 文法寶鑑(詞根篇)
8432 詞形成論
8433 目犍連五章
8434 應用成就讀本
8435 音韻論讀本
8436 阿毗曇燈讀本
8437 阿毗曇燈疏
8438 妙莊嚴論讀本
8439 妙莊嚴論疏
8440 初學入門義抉擇精要
8446 詩王智論
8447 智論花鬘
8445 法智論
8444 大羅漢智論
8441 世間智論
8442 經典智論
8443 勇士百智論
8450 考底利耶智論
8448 人眼燈
8449 四護衛燈
8451 妙味之流
8452 界清淨
8453 韋桑達拉頌
8454 目犍連語釋五章
8455 塔史
8456 佛牙史
8457 詞根讀本注釋
8458 舍利史
8459 象頭山寺史
8460 勝者行傳
8461 勝者宗燈
8462 油鍋偈
8463 彌蘭王問疏
8464 詞花鬘
8465 詞成就論
8466 正理滴論
8467 迦旃延詞根注
8468 邊境山注釋
2101 戒蘊品
2102 大品(長部)
2103 波梨品
2201 戒蘊品註義註
2202 大品義註(長部)
2203 波梨品義註
2301 戒蘊品疏
2302 大品複註(長部)
2303 波梨品複註
2304 戒蘊品新複註-1
2305 戒蘊品新複註-2
3101 根本五十經
3102 中五十經
3103 後五十經
3201 根本五十義註-1
3202 根本五十義註-2
3203 中五十義註
3204 後五十義註
3301 根本五十經複註
3302 中五十經複註
3303 後五十經複註
4101 有偈品
4102 因緣品
4103 蘊品
4104 六處品
4105 大品(相應部)
4201 有偈品義注
4202 因緣品義注
4203 蘊品義注
4204 六處品義注
4205 大品義注(相應部)
4301 有偈品複註
4302 因緣品註
4303 蘊品複註
4304 六處品複註
4305 大品複註(相應部)
5101 一集經
5102 二集經
5103 三集經
5104 四集經
5105 五集經
5106 六集經
5107 七集經
5108 八集等經
5109 九集經
5110 十集經
5111 十一集經
5201 一集義註
5202 二、三、四集義註
5203 五、六、七集義註
5204 八、九、十、十一集義註
5301 一集複註
5302 二、三、四集複註
5303 五、六、七集複註
5304 八集等複註
6101 小誦
6102 法句經
6103 自說
6104 如是語
6105 經集
6106 天宮事
6107 餓鬼事
6108 長老偈
6109 長老尼偈
6110 譬喻-1
6111 譬喻-2
6112 諸佛史
6113 所行藏
6114 本生-1
6115 本生-2
6116 大義釋
6117 小義釋
6118 無礙解道
6119 導論
6120 彌蘭王問
6121 藏釋
6201 小誦義注
6202 法句義注-1
6203 法句義注-2
6204 自說義注
6205 如是語義註
6206 經集義注-1
6207 經集義注-2
6208 天宮事義注
6209 餓鬼事義注
6210 長老偈義注-1
6211 長老偈義注-2
6212 長老尼義注
6213 譬喻義注-1
6214 譬喻義注-2
6215 諸佛史義注
6216 所行藏義注
6217 本生義注-1
6218 本生義注-2
6219 本生義注-3
6220 本生義注-4
6221 本生義注-5
6222 本生義注-6
6223 本生義注-7
6224 大義釋義注
6225 小義釋義注
6226 無礙解道義注-1
6227 無礙解道義注-2
6228 導論義注
6301 導論複註
6302 導論明解
7101 法集論
7102 分別論
7103 界論
7104 人施設論
7105 論事
7106 雙論-1
7107 雙論-2
7108 雙論-3
7109 發趣論-1
7110 發趣論-2
7111 發趣論-3
7112 發趣論-4
7113 發趣論-5
7201 法集論義註
7202 分別論義註(迷惑冰消)
7203 五部論義註
7301 法集論根本複註
7302 分別論根本複註
7303 五論根本複註
7304 法集論複註
7305 五論複註
7306 阿毘達摩入門
7307 攝阿毘達磨義論
7308 阿毘達摩入門古複註
7309 阿毘達摩論母

မြန်မာ
ပဠိအဋ္ဌကထာဋီကာအည
1101 ပါရာဇိက ပါဠိ
1102 ပါစိတ္တိယ ပါဠိ
1103 မဟာဝဂ္ဂ ပါဠိ (ဝိနယ)
1104 စူဠဝဂ္ဂ ပါဠိ
1105 ပရိဝါရ ပါဠိ
1201 ပါရာဇိကကဏ္ဍ အဋ္ဌကထာ-၁
1202 ပါရာဇိကကဏ္ဍ အဋ္ဌကထာ-၂
1203 ပါစိတ္တိယ အဋ္ဌကထာ
1204 မဟာဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ (ဝိနယ)
1205 စူဠဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
1206 ပရိဝါရ အဋ္ဌကထာ
1301 သာရတ္ထဒီပနီ ဋီကာ-၁
1302 သာရတ္ထဒီပနီ ဋီကာ-၂
1303 သာရတ္ထဒီပနီ ဋီကာ-၃
1401 ဒွေမာတိကာပါဠိ
1402 ဝိနယသင်္ဂဟ အဋ္ဌကထာ
1403 ဝဇိရဗုဒ္ဓိ ဋီကာ
1404 ဝိမတိဝိနောဒနီ ဋီကာ-၁
1405 ဝိမတိဝိနောဒနီ ဋီကာ-၂
1406 ဝိနယာလင်္ကာရ ဋီကာ-၁
1407 ဝိနယာလင်္ကာရ ဋီကာ-၂
1408 ကင်္ခာဝိတရဏီပုရာဏ ဋီကာ
1409 ဝိနယဝိနိစ္ဆယ-ဥတ္တရဝိနိစ္ဆယ
1410 ဝိနယဝိနိစ္ဆယ ဋီကာ-၁
1411 ဝိနယဝိနိစ္ဆယ ဋီကာ-၂
1412 ပါစိတျာဒိယောဇနာပါဠိ
1413 ခုဒ္ဒသိက္ခာ-မူလသိက္ခာ

8401 ဝိသုဒ္ဓိမဂ္ဂ-၁
8402 ဝိသုဒ္ဓိမဂ္ဂ-၂
8403 ဝိသုဒ္ဓိမဂ္ဂ-မဟာဋီကာ-၁
8404 ဝိသုဒ္ဓိမဂ္ဂ-မဟာဋီကာ-၂
8405 ဝိသုဒ္ဓိမဂ္ဂ နိဒါနကထာ

8406 ဒီဃနိကာယ (ပု-ဝိ)
8407 မဇ္ဈိမနိကာယ (ပု-ဝိ)
8408 သံယုတ္တနိကာယ (ပု-ဝိ)
8409 အင်္ဂုတ္တရနိကာယ (ပု-ဝိ)
8410 ဝိနယပိဋက (ပု-ဝိ)
8411 အဘိဓမ္မပိဋက (ပု-ဝိ)
8412 အဋ္ဌကထာ (ပု-ဝိ)
8413 နိရုတ္တိဒီပနီ
8414 ပရမတ္ထဒီပနီ သင်္ဂဟမဟာဋီကာပါဌ
8415 အနုဒီပနီပါဌ
8416 ပဋ္ဌာနုဒ္ဒေသ ဒီပနီပါဌ
8417 နမက္ကာရဋီကာ
8418 မဟာပဏာမပါဌ
8419 လက္ခဏာတော ဗုဒ္ဓထောမနာဂါထာ
8420 သုတဝန္ဒနာ
8421 ကမလာဉ္ဇလိ
8422 ဇိနာလင်္ကာရ
8423 ပဇ္ဇမဓု
8424 ဗုဒ္ဓဂုဏဂါထာဝလီ
8425 စူဠဂန္ထဝံသ
8427 သာသနဝံသ
8426 မဟာဝံသ
8429 မောဂ္ဂလ္လာနဗျာကရဏံ
8428 ကစ္စာယနဗျာကရဏံ
8430 သဒ္ဒနီတိပ္ပကရဏံ (ပဒမာလာ)
8431 သဒ္ဒနီတိပ္ပကရဏံ (ဓါတုမာလာ)
8432 ပဒရူပသိဒ္ဓိ
8433 မောဂလ္လာနပဉ္စိကာ
8434 ပယောဂသိဒ္ဓိပါဌ
8435 ဝုတ္တောဒယပါဌ
8436 အဘိဓါနပ္ပဒီပိကာပါဌ
8437 အဘိဓါနပ္ပဒီပိကာဋီကာ
8438 သုဗောဓါလင်္ကာရပါဌ
8439 သုဗောဓါလင်္ကာရဋီကာ
8440 ဗာလာဝတာရ ဂဏ္ဌိပဒတ္ထဝိနိစ္ဆယသာရ
8446 ကဝိဒပ္ပဏနီတိ
8447 နီတိမဉ္ဇရီ
8445 ဓမ္မနီတိ
8444 မဟာရဟနီတိ
8441 လောကနီတိ
8442 သုတ္တန္တနီတိ
8443 သူရဿတိနီတိ
8450 စာဏကျနီတိ
8448 နရဒက္ခဒီပနီ
8449 စတုရာရက္ခဒီပနီ
8451 ရသဝါဟိနီ
8452 သီမဝိသောဓနီပါဌ
8453 ဝေဿန္တရဂီတိ
8454 မောဂ္ဂလ္လာန ဝုတ္တိဝိဝရဏပဉ္စိကာ
8455 ထူပဝံသ
8456 ဒါဌာဝံသ
8457 ဓါတုပါဌဝိလာသိနိယာ
8458 ဓါတုဝံသ
8459 ဟတ္ထဝနဂလ္လဝိဟာရဝံသ
8460 ဇိနစရိတယ
8461 ဇိနဝံသဒီပံ
8462 တေလကဋာဟဂါထာ
8463 မိလိဒဋီကာ
8464 ပဒမဉ္ဇရီ
8465 ပဒသာဓနံ
8466 သဒ္ဒဗိန္ဒုပကရဏံ
8467 ကစ္စာယနဓါတုမဉ္ဇုသာ
8468 သာမန္တကူဋဝဏ္ဏနာ
2101 သီလက္ခန္ဓဝဂ္ဂ ပါဠိ
2102 မဟာဝဂ္ဂ ပါဠိ (ဒီဃ)
2103 ပါထိကဝဂ္ဂ ပါဠိ
2201 သီလက္ခန္ဓဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
2202 မဟာဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ (ဒီဃ)
2203 ပါထိကဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
2301 သီလက္ခန္ဓဝဂ္ဂ ဋီကာ
2302 မဟာဝဂ္ဂ ဋီကာ (ဒီဃ)
2303 ပါထိကဝဂ္ဂ ဋီကာ
2304 သီလက္ခန္ဓဝဂ္ဂ-အဘိနဝဋီကာ-၁
2305 သီလက္ခန္ဓဝဂ္ဂ-အဘိနဝဋီကာ-၂
3101 မူလပဏ္ဏာသ ပါဠိ
3102 မဇ္ဈိမပဏ္ဏာသ ပါဠိ
3103 ဥပရိပဏ္ဏာသ ပါဠိ
3201 မူလပဏ္ဏာသ အဋ္ဌကထာ-၁
3202 မူလပဏ္ဏာသ အဋ္ဌကထာ-၂
3203 မဇ္ဈိမပဏ္ဏာသ အဋ္ဌကထာ
3204 ဥပရိပဏ္ဏာသ အဋ္ဌကထာ
3301 မူလပဏ္ဏာသ ဋီကာ
3302 မဇ္ဈိမပဏ္ဏာသ ဋီကာ
3303 ဥပရိပဏ္ဏာသ ဋီကာ
4101 သဂါထာဝဂ္ဂ ပါဠိ
4102 နိဒါနဝဂ္ဂ ပါဠိ
4103 ခန္ဓဝဂ္ဂ ပါဠိ
4104 သဠာယတနဝဂ္ဂ ပါဠိ
4105 မဟာဝဂ္ဂ ပါဠိ (သံယုတ္တ)
4201 သဂါထာဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
4202 နိဒါနဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
4203 ခန္ဓဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
4204 သဠာယတနဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ
4205 မဟာဝဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ (သံယုတ္တ)
4301 သဂါထာဝဂ္ဂ ဋီကာ
4302 နိဒါနဝဂ္ဂ ဋီကာ
4303 ခန္ဓဝဂ္ဂ ဋီကာ
4304 သဠာယတနဝဂ္ဂ ဋီကာ
4305 မဟာဝဂ္ဂ ဋီကာ (သံယုတ္တ)
5101 ဧကကနိပါတ ပါဠိ
5102 ဒုကနိပါတ ပါဠိ
5103 တိကနိပါတ ပါဠိ
5104 စတုက္ကနိပါတ ပါဠိ
5105 ပဉ္စကနိပါတ ပါဠိ
5106 ဆက္ကနိပါတ ပါဠိ
5107 သတ္တကနိပါတ ပါဠိ
5108 အဋ္ဌကာဒိနိပါတ ပါဠိ
5109 နဝကနိပါတ ပါဠိ
5110 ဒသကနိပါတ ပါဠိ
5111 ဧကာဒသကနိပါတ ပါဠိ
5201 ဧကကနိပါတ အဋ္ဌကထာ
5202 ဒုက-တိက-စတုက္ကနိပါတ အဋ္ဌကထာ
5203 ပဉ္စက-ဆက္က-သတ္တကနိပါတ အဋ္ဌကထာ
5204 အဋ္ဌကာဒိနိပါတ အဋ္ဌကထာ
5301 ဧကကနိပါတ ဋီကာ
5302 ဒုက-တိက-စတုက္ကနိပါတ ဋီကာ
5303 ပဉ္စက-ဆက္က-သတ္တကနိပါတ ဋီကာ
5304 အဋ္ဌကာဒိနိပါတ ဋီကာ
6101 ခုဒ္ဒကပါဌ ပါဠိ
6102 ဓမ္မပဒ ပါဠိ
6103 ဥဒါန ပါဠိ
6104 ဣတိဝုတ္တက ပါဠိ
6105 သုတ္တနိပါတ ပါဠိ
6106 ဝိမာနဝတ္ထု ပါဠိ
6107 ပေတဝတ္ထု ပါဠိ
6108 ထေရဂါထာ ပါဠိ
6109 ထေရီဂါထာ ပါဠိ
6110 အပဒါန ပါဠိ-၁
6111 အပဒါန ပါဠိ-၂
6112 ဗုဒ္ဓဝံသ ပါဠိ
6113 စရိယာပိဋက ပါဠိ
6114 ဇာတက ပါဠိ-၁
6115 ဇာတက ပါဠိ-၂
6116 မဟာနိဒ္ဒေသ ပါဠိ
6117 စူဠနိဒ္ဒေသ ပါဠိ
6118 ပဋိသမ္ဘိဒါမဂ္ဂ ပါဠိ
6119 နေတ္တိပ္ပကရဏ ပါဠိ
6120 မိလိန္ဒပဉှ ပါဠိ
6121 ပေဋကောပဒေသ ပါဠိ
6201 ခုဒ္ဒကပါဌ အဋ္ဌကထာ
6202 ဓမ္မပဒ အဋ္ဌကထာ-၁
6203 ဓမ္မပဒ အဋ္ဌကထာ-၂
6204 ဥဒါန အဋ္ဌကထာ
6205 ဣတိဝုတ္တက အဋ္ဌကထာ
6206 သုတ္တနိပါတ အဋ္ဌကထာ-၁
6207 သုတ္တနိပါတ အဋ္ဌကထာ-၂
6208 ဝိမာနဝတ္ထု အဋ္ဌကထာ
6209 ပေတဝတ္ထု အဋ္ဌကထာ
6210 ထေရဂါထာ အဋ္ဌကထာ-၁
6211 ထေရဂါထာ အဋ္ဌကထာ-၂
6212 ထေရီဂါထာ အဋ္ဌကထာ
6213 အပဒါန အဋ္ဌကထာ-၁
6214 အပဒါန အဋ္ဌကထာ-၂
6215 ဗုဒ္ဓဝံသ အဋ္ဌကထာ
6216 စရိယာပိဋက အဋ္ဌကထာ
6217 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၁
6218 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၂
6219 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၃
6220 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၄
6221 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၅
6222 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၆
6223 ဇာတက အဋ္ဌကထာ-၇
6224 မဟာနိဒ္ဒေသ အဋ္ဌကထာ
6225 စူဠနိဒ္ဒေသ အဋ္ဌကထာ
6226 ပဋိသမ္ဘိဒါမဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ-၁
6227 ပဋိသမ္ဘိဒါမဂ္ဂ အဋ္ဌကထာ-၂
6228 နေတ္တိပ္ပကရဏ အဋ္ဌကထာ
6301 နေတ္တိပ္ပကရဏ ဋီကာ
6302 နေတ္တိဝိဘာဝိနီ
7101 ဓမ္မသင်္ဂဏီ ပါဠိ
7102 ဝိဘင်္ဂ ပါဠိ
7103 ဓါတုကထာ ပါဠိ
7104 ပုဂ္ဂလပညတ္တိ ပါဠိ
7105 ကထာဝတ္ထု ပါဠိ
7106 ယမက ပါဠိ-၁
7107 ယမက ပါဠိ-၂
7108 ယမက ပါဠိ-၃
7109 ပဋ္ဌာန ပါဠိ-၁
7110 ပဋ္ဌာန ပါဠိ-၂
7111 ပဋ္ဌာန ပါဠိ-၃
7112 ပဋ္ဌာန ပါဠိ-၄
7113 ပဋ္ဌာန ပါဠိ-၅
7201 ဓမ္မသင်္ဂဏိ အဋ္ဌကထာ
7202 သမ္မောဟဝိနောဒနီ အဋ္ဌကထာ
7203 ပဉ္စပကရဏ အဋ္ဌကထာ
7301 ဓမ္မသင်္ဂဏီ-မူလဋီကာ
7302 ဝိဘင်္ဂ-မူလဋီကာ
7303 ပဉ္စပကရဏ-မူလဋီကာ
7304 ဓမ္မသင်္ဂဏီ-အနုဋီကာ
7305 ပဉ္စပကရဏ-အနုဋီကာ
7306 အဘိဓမ္မာဝတာရော-နာမရူပပရိစ္ဆေဒေါ
7307 အဘိဓမ္မတ္ထသင်္ဂဟော
7308 အဘိဓမ္မာဝတာရ-ပုရာဏဋီကာ
7309 အဘိဓမ္မမာတိကာပါဠိ

English
Pali CanonCommentariesSub-commentariesOther
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

Français
Canon PaliCommentairesSubcommentairesAutres
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

हिंदी
पाली कैननकमेंट्रीउप-टिप्पणियाँअन्य
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

Indonesia
Kanon PaliKomentarSub-komentarLainnya
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

日文
巴利義註複註藏外典籍
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi


Namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa

那無 彼の世尊、応供、正等覚者に。

Abhidhammamātikāpāḷi

阿毘達磨本母パーリ(アビダンマ・マティカー・パーリ)

Ekaṃ [Pg.1] samayaṃ bhagavā devesu viharati tāvatiṃsabhavane pāricchattakamūle paṇḍukambalasilāyaṃ. Tatra kho bhagavā devānaṃ tāvatiṃsānaṃ abhidhammakathaṃ kathesi.

ある時、世尊は三十三天(ターヴァティンサ)の園にて、パーリチャッタカの樹の下にあるパンドゥカムバラという石座におられた。そこで世尊は三十三天の諸天たちに、阿毘達磨の教えを説かれた。

1. Dhammasaṅgaṇīmātikā

1. 法集論本母(ダンマサンガニー・マティカー)

Tikamātikā

三法本母(ティカ・マティカー)

Kusalā dhammā (dha. sa. tikamātikā 1-22), akusalā dhammā, abyākatā dhammā. Sukhāya vedanāya sampayuttā dhammā, dukkhāya vedanāya sampayuttā dhammā, adukkhamasukhāya vedanāya sampayuttā dhammā. Vipākā dhammā, vipākadhammadhammā, nevavipākanavipākadhammadhammā. Upādiṇṇupādāniyā dhammā, anupādiṇṇupādāniyā dhammā, anupādiṇṇaanupādāniyā dhammā. Saṃkiliṭṭhasaṃkilesikā dhammā, asaṃkiliṭṭhasaṃkilesikā dhammā, asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikā dhammā. Savitakkasavicārā dhammā, avitakkavicāramattā dhammā, avitakkaavicārā dhammā. Pītisahagatā dhammā, sukhasahagatā dhammā, upekkhāsahagatā dhammā. Dassanena pahātabbā dhammā, bhāvanāya pahātabbā dhammā, neva dassanena na bhāvanāya pahātabbā dhammā. Dassanena pahātabbahetukā dhammā, bhāvanāya pahātabbahetukā dhammā, neva dassanena na bhāvanāya pahātabbahetukā dhammā[Pg.2]. Ācayagāmino dhammā, apacayagāmino dhammā, nevācayagāmināpacayagāmino dhammā. Sekkhā dhammā, asekkhā dhammā, nevasekkhanāsekkhā dhammā. Parittā dhammā, mahaggatā dhammā, appamāṇā dhammā. Parittārammaṇā dhammā, mahaggatārammaṇā dhammā, appamāṇārammaṇā dhammā. Hīnā dhammā, majjhimā dhammā, paṇītā dhammā. Micchattaniyatā dhammā, sammattaniyatā dhammā, aniyatā dhammā. Maggārammaṇā dhammā, maggahetukā dhammā, maggādhipatino dhammā. Uppannā dhammā, anuppannā dhammā, uppādino dhammā. Atītā dhammā, anāgatā dhammā, paccuppannā dhammā. Atītārammaṇā dhammā, anāgatārammaṇā dhammā, paccuppannārammaṇā dhammā. Ajjhattā dhammā, bahiddhā dhammā, ajjhattabahiddhā dhammā. Ajjhattārammaṇā dhammā, bahiddhārammaṇā dhammā, ajjhattabahiddhārammaṇā dhammā. Sanidassanasappaṭighā dhammā, anidassanasappaṭighā dhammā, anidassanaappaṭighā dhammā (dha. sa. tikamātikā 1-22).

善なる諸法、不善なる諸法、無記なる諸法。楽受と相応する諸法、苦受と相応する諸法、不苦不楽受と相応する諸法。異熟である諸法、異熟の性質を持つ諸法、異熟でもなく異熟の性質も持たない諸法。執受(取)の対象となり執受された諸法、執受の対象となるが執受されていない諸法、執受の対象とならず執受もされていない諸法。雑染し雑染の対象となる諸法、雑染していないが雑染の対象となる諸法、雑染しておらず雑染の対象でもない諸法。尋と伺を伴う諸法、尋はなく伺のみがある諸法、尋も伺もない諸法。喜を伴う諸法、楽を伴う諸法、捨を伴う諸法。見(見道)によって断ぜられるべき諸法、修(修道)によって断ぜられるべき諸法、見によっても修によっても断ぜられるべきではない諸法。見によって断ぜられるべき因を持つ諸法、修によって断ぜられるべき因を持つ諸法、見によっても修によっても断ぜられるべきではない因を持つ諸法。積集(生死の増長)へと向かう諸法、還滅(涅槃)へと向かう諸法、積集へも還滅へも向かわない諸法。有学の諸法、無学の諸法、有学でも無学でもない諸法。少(限定的)なる諸法、広大なる諸法、無量なる諸法。少を対象とする諸法、広大を対象とする諸法、無量を対象とする諸法。劣れる諸法、中なる諸法、勝れたる諸法。邪定(不信等)なる諸法、正定(聖道等)なる諸法、不定なる諸法。道を対象とする諸法、道を因とする諸法、道を増上とする諸法。生じている諸法、未生なる諸法、まさに生じようとする諸法。過去の諸法、未来の諸法、現在の諸法。過去を対象とする諸法、未来を対象とする諸法、現在を対象とする諸法。内なる諸法、外なる諸法、内外の諸法。内を対象とする諸法、外を対象とする諸法、内外を対象とする諸法。可視であり対抗性(障礙性)のある諸法、不可視であるが対抗性のある諸法、不可視であり対抗性もない諸法。

Dvāvīsatitikaṃ.

二十二の三法、終わる。

Dukamātikā

二法本母(ドゥカ・マティカー)

Hetugocchakaṃ

因の聚(ヘートゥ・ゴッチャカ)

Hetū dhammā, na hetū dhammā. Sahetukā dhammā, ahetukā dhammā. Hetusampayuttā dhammā, hetuvippayuttā dhammā. Hetū ceva dhammā sahetukā ca, sahetukā ceva dhammā na ca hetū. Hetū ceva dhammā hetusampayuttā ca, hetusampayuttā ceva dhammā na ca hetū. Na hetū kho pana dhammā sahetukāpi, ahetukāpi. Hetugocchakaṃ.

因である諸法、因ではない諸法。因を持つ諸法、因を持たない諸法。因と相応する諸法、因と相応しない諸法。因であり、かつ因を持つ諸法;因を持つが、因ではない諸法。因であり、かつ因と相応する諸法;因と相応するが、因ではない諸法。因ではないが、因を持つ諸法と因を持たない諸法がある。因の聚、終わる。

Cūḷantaradukaṃ

小中間二法(チューランタラ・ドゥカ)

Sappaccayā dhammā, appaccayā dhammā. Saṅkhatā dhammā, asaṅkhatā dhammā. Sanidassanā dhammā, anidassanā dhammā. Sappaṭighā dhammā, appaṭighā [Pg.3] dhammā. Rūpino dhammā, arūpino dhammā. Lokiyā dhammā, lokuttarā dhammā. Kenaci viññeyyā dhammā, kenaci na viññeyyā dhammā. Cūḷantaradukaṃ.

有縁の諸法、無縁の諸法。有為の諸法、無為の諸法。可視の諸法、不可視の諸法。有対(対抗性のある)の諸法、無対の諸法。色の諸法、無色の諸法。世間の諸法、出世間の諸法。何らかによって認識されるべき諸法、何らかによって認識されるべきでない諸法。小中間二法、終わる。

Āsavagocchakaṃ

漏の聚(アーサヴァ・ゴッチャカ)

Āsavā dhammā, no āsavā dhammā. Sāsavā dhammā, anāsavā dhammā. Āsavasampayuttā dhammā, āsavavippayuttā dhammā. Āsavā ceva dhammā sāsavā ca, sāsavā ceva dhammā no ca āsavā. Āsavā ceva dhammā āsavasampayuttā ca, āsavasampayuttā ceva dhammā no ca āsavā. Āsavavippayuttā kho pana dhammā sāsavāpi, anāsavāpi. Āsavagocchakaṃ.

漏である諸法、漏ではない諸法。有漏の諸法、無漏の諸法。漏と相応する諸法、漏と相応しない諸法。漏であり、かつ有漏である諸法;有漏であるが、漏ではない諸法。漏であり、かつ漏と相応する諸法;漏と相応するが、漏ではない諸法。漏と相応しないが、有漏である諸法と無漏である諸法がある。漏の聚、終わる。

Saññojanagocchakaṃ

結の聚(サンニョージャナ・ゴッチャカ)

Saññojanā dhammā, no saññojanā dhammā. Saññojaniyā dhammā, asaññojaniyā dhammā. Saññojanasampayuttā dhammā, saññojanavippayuttā dhammā. Saññojanā ceva dhammā saññojaniyā ca, saññojaniyā ceva dhammā no ca saññojanā. Saññojanā ceva dhammā saññojanasampayuttā ca, saññojanasampayuttā ceva dhammā no ca saññojanā. Saññojanavippayuttā kho pana dhammā saññojaniyāpi, asaññojaniyāpi. Saññojanagocchakaṃ.

結である諸法、結ではない諸法。結の対象となる諸法、結の対象とならない諸法。結と相応する諸法、結と相応しない諸法。結であり、かつ結の対象となる諸法;結の対象となるが、結ではない諸法。結であり、かつ結と相応する諸法;結と相応するが、結ではない諸法。結と相応しないが、結の対象となる諸法と結の対象とならない諸法がある。結の聚、終わる。

Ganthagocchakaṃ

繋の聚(ガンタ・ゴッチャカ)

Ganthā dhammā, no ganthā dhammā. Ganthaniyā dhammā, aganthaniyā dhammā. Ganthasampayuttā dhammā, ganthavippayuttā dhammā. Ganthā ceva dhammā ganthaniyā ca, ganthaniyā ceva dhammā no ca ganthā. Ganthā ceva dhammā ganthasampayuttā ca, ganthasampayuttā ceva dhammā no ca ganthā. Ganthavippayuttā kho pana dhammā ganthaniyāpi, aganthaniyāpi. Ganthagocchakaṃ.

繋である諸法、繋ではない諸法。繋の対象となる諸法、繋の対象とならない諸法。繋と相応する諸法、繋と相応しない諸法。繋であり、かつ繋の対象となる諸法;繋の対象となるが、繋ではない諸法。繋であり、かつ繋と相応する諸法;繋と相応するが、繋ではない諸法。繋と相応しないが、繋の対象となる諸法と繋の対象とならない諸法がある。繋の聚、終わる。

Oghagocchakaṃ

暴流の聚(オーガ・ゴッチャカ)

Oghā [Pg.4] dhammā, no oghā dhammā. Oghaniyā dhammā, anoghaniyā dhammā. Oghasampayuttā dhammā, oghavippayuttā dhammā. Oghā ceva dhammā oghaniyā ca, oghaniyā ceva dhammā no ca oghā. Oghā ceva dhammā oghasampayuttā ca, oghasampayuttā ceva dhammā no ca oghā. Oghavippayuttā kho pana dhammā oghaniyāpi, anoghaniyāpi. Oghagocchakaṃ.

暴流である諸法、暴流ではない諸法。暴流の対象となる諸法、暴流の対象とならない諸法。暴流と相応する諸法、暴流と相応しない諸法。暴流であり、かつ暴流の対象となる諸法;暴流の対象となるが、暴流ではない諸法。暴流であり、かつ暴流と相応する諸法;暴流と相応するが、暴流ではない諸法。暴流と相応しないが、暴流の対象となる諸法と暴流の対象とならない諸法がある。暴流の聚、終わる。

Yogagocchakaṃ

軛の聚(ヨーガ・ゴッチャカ)

Yogā dhammā, no yogā dhammā. Yoganiyā dhammā, ayoganiyā dhammā. Yogasampayuttā dhammā, yogavippayuttā dhammā. Yogā ceva dhammā yoganiyā ca, yoganiyā ceva dhammā no ca yogā. Yogā ceva dhammā yogasampayuttā ca, yogasampayuttā ceva dhammā no ca yogā. Yogavippayuttā kho pana dhammā yoganiyāpi, ayoganiyāpi. Yogagocchakaṃ.

軛である諸法、軛ではない諸法。軛の対象となる諸法、軛の対象とならない諸法。軛と相応する諸法、軛と相応しない諸法。軛であり、かつ軛の対象となる諸法;軛の対象となるが、軛ではない諸法。軛であり、かつ軛と相応する諸法;軛と相応するが、軛ではない諸法。軛と相応しないが、軛の対象となる諸法と軛の対象とならない諸法がある。軛の聚、終わる。

Nīvaraṇagocchakaṃ

蓋の聚(ニーヴァラナ・ゴッチャカ)

Nīvaraṇā dhammā, no nīvaraṇā dhammā. Nīvaraṇiyā dhammā, anīvaraṇiyā dhammā. Nīvaraṇasampayuttā dhammā, nīvaraṇavippayuttā dhammā. Nīvaraṇā ceva dhammā nīvaraṇiyā ca, nīvaraṇiyā ceva dhammā no ca nīvaraṇā. Nīvaraṇā ceva dhammā nīvaraṇasampayuttā ca, nīvaraṇasampayuttā ceva dhammā no ca nīvaraṇā. Nīvaraṇavippayuttā kho pana dhammā nīvaraṇiyāpi, anīvaraṇiyāpi. Nīvaraṇagocchakaṃ.

蓋なる法、蓋ならざる法。蓋の対象となる法、蓋の対象とならない法。蓋相応の法、蓋不相応の法。蓋にして蓋の対象となる法、蓋の対象となるが蓋ならざる法。蓋にして蓋相応の法、蓋相応であるが蓋ならざる法。蓋不相応の法は、蓋の対象となる法でもあり、蓋の対象とならない法でもある。蓋の聚。

Parāmāsagocchakaṃ

執着(見取)の聚。

Parāmāsā dhammā, no parāmāsā dhammā. Parāmaṭṭhā dhammā, aparāmaṭṭhā dhammā. Parāmāsasampayuttā dhammā, parāmāsavippayuttā dhammā. Parāmāsā ceva dhammā [Pg.5] parāmaṭṭhā ca, parāmaṭṭhāceva dhammā no ca parāmāsā. Parāmāsavippayuttā kho pana dhammā parāmaṭṭhāpi, aparāmaṭṭhāpi. Parāmāsagocchakaṃ.

執着なる法、執着ならざる法。執着された法、執着されない法。執着相応の法、執着不相応の法。執着にして執着された法、執着された法であるが執着ならざる法。執着不相応の法は、執着された法でもあり、執着されない法でもある。執着の聚。

Mahantaradukaṃ

大中間二法。

Sārammaṇā dhammā, anārammaṇā dhammā. Cittā dhammā, no cittā dhammā. Cetasikā dhammā, acetasikā dhammā. Cittasampayuttā dhammā, cittavippayuttā dhammā. Cittasaṃsaṭṭhā dhammā, cittavisaṃsaṭṭhā dhammā. Cittasamuṭṭhānā dhammā, no cittasamuṭṭhānā dhammā. Cittasahabhuno dhammā, no cittasahabhuno dhammā. Cittānuparivattino dhammā, no cittānuparivattino dhammā. Cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānā dhammā, no cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānā dhammā. Cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānasahabhuno dhammā, no cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānasahabhuno dhammā. Cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānānuparivattino dhammā, no cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānānuparivattino dhammā. Ajjhattikā dhammā, bāhirā dhammā. Upādā dhammā, no upādā dhammā. Upādiṇṇā dhammā, anupādiṇṇā dhammā. Mahantaradukaṃ.

有所縁の法、無所縁の法。心なる法、心ならざる法。心所なる法、非心所なる法。心相応の法、心不相応の法。心相雑の法、心不相雑の法。心等起の法、非心等起の法。心倶有の法、非心倶有の法。心随転の法、非心随転の法。心相雑等起の法、非心相雑等起の法。心相雑等起倶有の法、非心相雑等起倶有の法。心相雑等起随転の法、非心相雑等起随転の法。内の法、外の法。所造の法、非所造の法。執受された法、非執受の法。大中間二法。

Upādānagocchakaṃ

取の聚。

Upādānā dhammā, no upādānā dhammā. Upādāniyā dhammā, anupādāniyā dhammā. Upādānasampayuttā dhammā, upādānavippayuttā dhammā. Upādānā ceva dhammā upādāniyā ca, upādāniyā ceva dhammā no ca upādānā. Upādānā ceva dhammā upādānasampayuttā ca, upādānasampayuttā ceva dhammā no ca upādānā. Upādānavippayuttā kho pana dhammā upādāniyāpi, anupādāniyāpi. Upādānagocchakaṃ.

取なる法、取ならざる法。取の対象となる法、取の対象とならない法。取相応の法、取不相応の法。取にして取の対象となる法、取の対象となるが取ならざる法。取にして取相応の法、取相応であるが取ならざる法。取不相応の法は、取の対象となる法でもあり、取の対象とならない法でもある。取の聚。

Kilesagocchakaṃ

煩悩の聚。

Kilesā dhammā, no kilesā dhammā. Saṃkilesikā dhammā, asaṃkilesikā dhammā. Saṃkiliṭṭhā dhammā, asaṃkiliṭṭhā dhammā. Kilesasampayuttā dhammā, kilesavippayuttā dhammā. Kilesā [Pg.6] ceva dhammā saṃkilesikā ca, saṃkilesikā ceva dhammā no ca kilesā. Kilesā ceva dhammā saṃkiliṭṭhā ca, saṃkiliṭṭhā ceva dhammā no ca kilesā. Kilesā ceva dhammā kilesasampayuttā ca, kilesasampayuttā ceva dhammā no ca kilesā. Kilesavippayuttā kho pana dhammā saṃkilesikāpi, asaṃkilesikāpi. Kilesagocchakaṃ.

煩悩なる法、煩悩ならざる法。煩悩の対象となる法、煩悩の対象とならない法。汚された法、汚されない法。煩悩相応の法、煩悩不相応の法。煩悩にして煩悩の対象となる法、煩悩の対象となるが煩悩ならざる法。煩悩にして汚された法、汚された法であるが煩悩ならざる法。煩悩にして煩悩相応の法、煩悩相応であるが煩悩ならざる法。煩悩不相応の法は、煩悩の対象となる法でもあり、煩悩の対象とならない法でもある。煩悩の聚。

Piṭṭhidukaṃ

後二法。

Dassanena pahātabbā dhammā, na dassanena pahātabbā dhammā. Bhāvanāya pahātabbā dhammā, na bhāvanāya pahātabbā dhammā. Dassanena pahātabbahetukā dhammā, na dassanena pahātabbahetukā dhammā. Bhāvanāya pahātabbahetukā dhammā, na bhāvanāya pahātabbahetukā dhammā. Savitakkā dhammā, avitakkā dhammā. Savicārā dhammā, avicārā dhammā. Sappītikā dhammā, appītikā dhammā. Pītisahagatā dhammā, na pītisahagatā dhammā. Sukhasahagatā dhammā, na sukhasahagatā dhammā. Upekkhāsahagatā dhammā, na upekkhāsahagatā dhammā. Kāmāvacarā dhammā, na kāmāvacarā dhammā. Rūpāvacarā dhammā, na rūpāvacarā dhammā. Arūpāvacarā dhammā, na arūpāvacarā dhammā. Pariyāpannā dhammā, apariyāpannā dhammā. Niyyānikā dhammā, aniyyānikā dhammā. Niyatā dhammā, aniyatā dhammā. Sauttarā dhammā, anuttarā dhammā. Saraṇā dhammā, araṇā dhammā. Piṭṭhidukaṃ.

見によって断じられるべき法、見によって断じられるべきでない法。修によって断じられるべき法、修によって断じられるべきでない法。見によって断じられるべき因を持つ法、見によって断じられるべき因を持たない法。修によって断じられるべき因を持つ法、修によって断じられるべき因を持たない法。有尋の法、無尋の法。有伺の法、無伺の法。有喜の法、無喜の法。喜倶有の法、非喜倶有の法。楽倶有の法、非楽倶有の法。捨倶有の法、非捨倶有の法。欲界繋の法、非欲界繋の法。色界繋の法、非色界繋の法。無色界繋の法、非無色界繋の法。所繋の法、非所繋の法。出離に導く法、非出離の法。決定した法、不定の法。有上の法、無上の法。有諍の法、無諍の法。後二法。

Abhidhammadukamātikā.

阿毘達磨二法母経。

Suttantikadukamātikā

経蔵二法母経。

Vijjābhāgino dhammā, avijjābhāgino dhammā. Vijjūpamā dhammā, vajirūpamā dhammā. Bālā dhammā, paṇḍitā dhammā. Kaṇhā dhammā[Pg.7], sukkā dhammā. Tapanīyā dhammā, atapanīyā dhammā. Adhivacanā dhammā, adhivacanapathā dhammā. Nirutti dhammā, niruttipathā dhammā. Paññatti dhammā, paññattipathā dhammā. Nāmañca, rūpañca. Avijjā ca, bhavataṇhā ca. Bhavadiṭṭhi ca, vibhavadiṭṭhi ca. Sassatadiṭṭhi ca, ucchedadiṭṭhi ca. Antavā diṭṭhi ca, anantavā diṭṭhi ca. Pubbantānudiṭṭhi ca, aparantānudiṭṭhi ca. Ahirikañca, anottappañca. Hirī ca, ottappañca. Dovacassatā ca, pāpamittatā ca. Sovacassatā ca, kalyāṇamittatā ca. Āpattikusalatā ca, āpattivuṭṭhānakusalatā ca. Samāpattikusalatā ca, samāpattivuṭṭhānakusalatā ca. Dhātukusalatā ca, manasikārakusalatā ca. Āyatanakusalatā ca, paṭiccasamuppādakusalatā ca. Ṭhānakusalatā ca, aṭṭhānakusalatā ca. Ajjavo ca, maddavo ca. Khanti ca, soraccañca. Sākhalyañca, paṭisanthāro ca. Indriyesu aguttadvāratā ca, bhojane amattaññutā ca. Indriyesu guttadvāratā ca, bhojane mattaññutā ca. Muṭṭhassaccañca, asampajaññañca. Sati ca, sampajaññañca. Paṭisaṅkhānabalañca, bhāvanābalañca. Samatho ca, vipassanā ca. Samathanimittañca, paggāhanimittañca. Paggāho ca, avikkhepo ca. Sīlavipatti ca, diṭṭhivipatti ca. Sīlasampadā ca, diṭṭhisampadā ca. Sīlavisuddhi ca, diṭṭhivisuddhi ca. Diṭṭhivisuddhi kho pana, yathādiṭṭhissa ca padhānaṃ. Saṃvego ca saṃvejaniyesu ṭhānesu, saṃviggassa ca yoniso padhānaṃ. Asantuṭṭhitā ca kusalesu dhammesu, appaṭivānitā ca padhānasmiṃ. Vijjā ca, vimutti ca. Khaye ñāṇaṃ, anuppāde ñāṇanti.

明の分に属する諸法、無明の分に属する諸法。稲妻に類する諸法、金剛に類する諸法。愚者の諸法、賢者の諸法。黒い(不善の)諸法、白い(善の)諸法。苦しめられる諸法、苦しめられない諸法。増語(名称)の諸法、増語の道の諸法。語法(語源)の諸法、語法の道の諸法。施設(概念)の諸法、施設の道の諸法。名と色。無明と有愛。有見と無有見。常見と断見。有辺見と無辺見。前際随見と後際随見。無慚と無愧。慚と愧。悪言と悪友。善言と善友。罪の巧みさと罪からの出離の巧みさ。等至(サマーパッティ)の巧みさと等至からの出離の巧みさ。界の巧みさと作意の巧みさ。処の巧みさと縁起の巧みさ。是処(可能)の巧みさと非処(不可能)の巧みさ。正直と柔軟。忍耐と柔和。親愛の言葉と丁寧なもてなし。諸根における守護なき門と食事における不節制。諸根における守護された門と食事における節制。忘念と不正知。正念と正知。観察力と修習力。止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)。止の相と策励の相。策励と不散乱。戒の破綻と見の破綻。戒の具足と見の具足。戒の清浄と見の清浄。さらに見の清浄、およびその見にふさわしい精勤。震撼すべき事由における震撼、および震撼した者の如理の精勤。善法における不満足、および精勤における不退転。明と解脱。尽智と無生智。

Suttantikadukamātikā.

経典の二法(デュカ)の目次。

Dhammasaṅgaṇīmātikā niṭṭhitā.

法集論の目次、終わる。

2. Vibhaṅgamātikā

2. 分別論の目次

Khandhavibhaṅgo

蘊分別

Pañcakkhandhā [Pg.8] – (vibha. 1) rūpakkhandho vedanākkhandho saññākkhandho saṅkhārakkhandho viññāṇakkhandhoti. Khandhavibhaṅgaṃ.

五蘊――色蘊、受蘊、想蘊、行蘊、識蘊。以上、蘊分別。

Āyatanavibhaṅgo

処分別

Dvādasāyatanāni (vibha. 154) – cakkhāyatanaṃ rūpāyatanaṃ sotāyatanaṃ saddāyatanaṃ ghānāyatanaṃ gandhāyatanaṃ jivhāyatanaṃ rasāyatanaṃ kāyāyatanaṃ phoṭṭhabbāyatanaṃ manāyatanaṃ dhammāyatananti. Āyatanavibhaṅgaṃ.

十二処――眼処、色処、耳処、声処、鼻処、香処、舌処、味処、身処、触処、意処、法処。以上、処分別。

Dhātuvibhaṅgo

界分別

Aṭṭhārasa dhātuyo (vibha. 183) – cakkhudhātu rūpadhātu cakkhuviññāṇadhātu, sotadhātu saddadhātu sotaviññāṇadhātu, ghānadhātu gandhadhātu ghānaviññāṇadhātu, jivhādhātu rasadhātu jivhāviññāṇadhātu, kāyadhātu phoṭṭhabbadhātu kāyaviññāṇadhātu, manodhātu dhammadhātu manoviññāṇadhātūti. Dhātuvibhaṅgaṃ.

十八界――眼界、色界、眼識界、耳界、声界、耳識界、鼻界、香界、鼻識界、舌界、味界、舌識界、身界、触界、身識界、意界、法界、意識界。以上、界分別。

Saccavibhaṅgo

諦(真理)分別

Cattāri ariyasaccāni (vibha. 189) – dukkhaṃ ariyasaccaṃ, dukkhasamudayaṃ ariyasaccaṃ, dukkhanirodhaṃ ariyasaccaṃ, dukkhanirodhagāminī paṭipadā ariyasaccanti. Saccavibhaṅgaṃ.

四聖諦――苦聖諦、苦集聖諦、苦滅聖諦、苦滅道聖諦。以上、諦分別。

Indriyavibhaṅgo

根分別

Bāvīsatindriyāni (vibha. 219) – cakkhundriyaṃ sotindriyaṃ ghānindriyaṃ jivhindriyaṃ kāyindriyaṃ manindriyaṃ itthindriyaṃ purisindriyaṃ jīvitindriyaṃ sukhindriyaṃ [Pg.9] dukkhindriyaṃ somanassindriyaṃ domanassindriyaṃ upekkhindriyaṃ saddhindriyaṃ vīriyindriyaṃ satindriyaṃ samādhindriyaṃ paññindriyaṃ anaññātaññassāmītindriyaṃ aññindriyaṃ aññātāvindriyanti. Indriyavibhaṅgaṃ.

二十二根――眼根、耳根、鼻根、舌根、身根、意根、女根、男根、命根、楽根、苦根、喜根、憂根、捨根、信根、精進根、念根、定根、慧根、未知当知根、既知根、具知根。以上、根分別。

Paṭiccasamuppādavibhaṅgo

縁起分別

Avijjāpaccayā saṅkhārā (vibha. 225), saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā sambhavanti, evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti. Paṭiccasamuppādavibhaṅgaṃ.

無明に縁りて行があり、行に縁りて識があり、識に縁りて名色があり、名色に縁りて六処があり、六処に縁りて触があり、触に縁りて受があり、受に縁りて愛があり、愛に縁りて取があり、取に縁りて有があり、有に縁りて生があり、生に縁りて老死・憂悲苦悩悶絶が生じる。このように、この純粋な苦の集積の生起がある。以上、縁起分別。

Satipaṭṭhānavibhaṅgo

念処分別

Cattāro satipaṭṭhānā (vibha. 355) – idha bhikkhu ajjhattaṃ kāye kāyānupassī viharati, bahiddhā kāye kāyānupassī viharati, ajjhattabahiddhā kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.

四念処――ここに比丘は、内に身において身を観じつつ住し、外に身において身を観じつつ住し、内外に身において身を観じつつ住す。熱心に、正知し、念をもち、世における貪欲と憂いを除いて(住す)。

Ajjhattaṃ vedanāsu vedanānupassī viharati, bahiddhā vedanāsu vedanānupassī viharati, ajjhattabahiddhā vedanāsu vedanānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.

内に受において受を観じつつ住し、外に受において受を観じつつ住し、内外に受において受を観じつつ住す。熱心に、正知し、念をもち、世における貪欲と憂いを除いて(住す)。

Ajjhattaṃ citte cittānupassī viharati, bahiddhā citte cittānupassī viharati, ajjhattabahiddhā citte cittānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ.

内に心において心を観じつつ住し、外に心において心を観じつつ住し、内外に心において心を観じつつ住す。熱心に、正知し、念をもち、世における貪欲と憂いを除いて(住す)。

Ajjhattaṃ [Pg.10] dhammesu dhammānupassī viharati, bahiddhā dhammesu dhammānupassī viharati, ajjhattabahiddhā dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Satipaṭṭhānavibhaṅgaṃ.

内に法において法を観じつつ住し、外に法において法を観じつつ住し、内外に法において法を観じつつ住す。熱心に、正知し、念をもち、世における貪欲と憂いを除いて住す。以上、念処分別。

Sammappadhānavibhaṅgo

正勤分別

Cattāro sammappadhānā (vibha. 390) – idha bhikkhu anuppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ anuppādāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati.

四正勤――ここに比丘は、未生の悪・不善の諸法を生じさせないために、意欲を生じ、励み、精進を開始し、心を捉えて、努める。

Uppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati.

生じた悪・不善の諸法を断じるために、意欲を生じ、励み、精進を開始し、心を捉えて、努める。

Anuppannānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ uppādāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati.

未生の善の諸法を生じさせるために、意欲を生じ、励み、精進を開始し、心を捉えて、努める。

Uppannānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ ṭhitiyā asammosāya bhiyyobhāvāya vepullāya bhāvanāya pāripūriyā chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati. Sammappadhānavibhaṅgaṃ.

生じた善法を維持し、忘失せず、増長し、広大にし、修習し、円満にするために、意欲を生じ、精励し、精進を始め、心を捉え、勤める。正勤分別(の終わり)。

Iddhipādavibhaṅgo

神足分別。

Cattāro iddhipādā (vibha. 430) – idha bhikkhu chandasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, vīriyasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, cittasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti, vīmaṃsāsamādhipadhānasaṅkhārasamannāgataṃ iddhipādaṃ bhāveti. Iddhipādavibhaṅgaṃ.

四神足。ここに比丘は、欲三摩地勤行(欲定断行)を具足せる神足を修し、精進三摩地勤行(勤定断行)を具足せる神足を修し、心三摩地勤行(心定断行)を具足せる神足を修し、観三摩地勤行(観定断行)を具足せる神足を修する。神足分別(の終わり)。

Bojjhaṅgavibhaṅgo

覚支分別。

Satta [Pg.11] bojjhaṅgā (vibha. 466) – satisambojjhaṅgo dhammavicayasambojjhaṅgo vīriyasambojjhaṅgo pītisambojjhaṅgo passaddhisambojjhaṅgo samādhisambojjhaṅgo upekkhāsambojjhaṅgo. Bojjhaṅgavibhaṅgaṃ.

七覚支。念等覚支、択法等覚支、精進等覚支、喜等覚支、軽安等覚支、定等覚支、捨等覚支である。覚支分別(の終わり)。

Maggaṅgavibhaṅgo

道支分別。

Ariyo aṭṭhaṅgiko maggo (vibha. 486). Seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi sammāsaṅkappo sammāvācā sammākammanto sammāājīvo sammāvāyāmo sammāsati sammāsamādhi. Maggaṅgavibhaṅgaṃ.

聖八支道。すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定である。道支分別(の終わり)。

Jhānavibhaṅgo

禅定分別。

Idha bhikkhu pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati (vibha. 508) ācāragocarasampanno aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī samādāya sikkhati sikkhāpadesu indriyesu guttadvāro bhojane mattaññū pubbarattāpararattaṃ jāgariyānuyogamanuyutto sātaccaṃ nepakkaṃ bodhipakkhikānaṃ dhammānaṃ bhāvanānuyogamanuyutto.

ここに比丘は、波羅提木叉の律儀によって慎んで住し、行儀と所行を具足し、微細な罪過にも恐怖を見、学処を正しく受けて学び、諸根の門を護り、食事において適量を知り、初夜と後夜において覚醒の修習に専念し、不休にして、聡明であり、三十七道品(菩提分法)の修習に専念する。

So abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti.

彼は、進むときも退くときも正知をもって行い、前を見るときも脇を見るときも正知をもって行い、屈するときも伸ばすときも正知をもって行い、僧伽梨と鉢と衣を保持するときも正知をもって行い、食べるとき、飲むとき、噛むとき、味わうときも正知をもって行い、大小便の際にも正知をもって行い、歩くとき、立つとき、座るとき、眠るとき、目覚めているとき、語るとき、黙しているときも正知をもって行う。

So [Pg.12] vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ appasaddaṃ appanigghosaṃ vijanavātaṃ manussarāhasseyyakaṃ paṭisallānasāruppaṃ.

彼は、林、樹下、山、峡谷、山窟、墓地、森の辺地、野外、藁の山といった、物音少なく、喧騒少なく、人の気配がなく、人目を避け、静慮に適した、離れた坐臥所に親しむ。

So araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā, so abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti, byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodheti, thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho viharati ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodheti, uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati ajjhattaṃ vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti, vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti.

彼は、林に行き、あるいは樹下に行き、あるいは空屋に行き、結跏趺坐し、身を直く立て、目前に念を確立して座る。彼は、世における貪欲を捨て、貪欲を離れた心をもって住し、貪欲から心を清める。悪意(瞋恚)を捨て、悪意のない心をもって住し、一切の生きとし生けるものへの利益と慈しみをもって、悪意から心を清める。惛沈睡眠を捨て、惛沈睡眠を離れて住し、光明を想い、念じ、正知して、惛沈睡眠から心を清める。掉挙悪作を捨て、昂ぶることなく住し、内面的に静まった心をもって、掉挙悪作から心を清める。疑を捨て、疑を越えて住し、善法において惑うことなく、疑から心を清める。

So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti ‘‘upekkhako satimā sukhavihārī’’ti, tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati.

彼は、心の汚れであり、知恵を弱めるこれら五蓋を捨てて、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れ、尋(思考)があり、伺(熟考)があり、離より生じた喜と楽のある第一禅を具足して住する。尋と伺が止滅したことにより、内面の平静と心の一境性があり、尋もなく伺もなく、定より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住する。喜が薄らぐことにより、捨(平静)をもって住し、正念・正知があり、身をもって楽を感じ、諸の聖者が“捨にして念あり、楽に住する”と説くところの、第三禅を具足して住する。楽を捨て、苦を捨て、あらかじめ喜悦と憂いとが消滅していることにより、不苦不楽にして、捨による念の清浄がある第四禅を具足して住する。

Sabbaso [Pg.13] rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘‘ananto ākāso’’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati, sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘‘anantaṃ viññāṇa’’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati, sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘‘natthi kiñcī’’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati, sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Jhānavibhaṅgaṃ.

全く色想を超越し、有対想を滅し、種々想を思惟しないことにより、“空間は無限なり”として空無辺処を具足して住する。全く空無辺処を超越し、“意識は無限なり”として識無辺処を具足して住する。全く識無辺処を超越し、“何もなし”として無所有処を具足して住する。全く無所有処を超越し、非想非非想処を具足して住する。禅定分別(の終わり)。

Appamaññāvibhaṅgo

無量分別。

Catasso appamaññāyo (vibha. 642) – idha bhikkhu mettāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.

四無量。ここに比丘は、慈を伴う心をもって、一つの方向を満たして住し、同様に第二の、同様に第三の、同様に第四の(方向を満たして住する)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自己とみなすことにより、全世界を、広大で、大なる、無量で、怨みなく、苦しみ(害意)のない慈を伴う心をもって満たして住する。

Karuṇāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhisabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ karuṇāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.

悲を伴う心をもって、一つの方向を満たして住し、同様に第二の、同様に第三の、同様に第四の(方向を満たして住する)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自己とみなすことにより、全世界を、広大で、大なる、無量で、怨みなく、苦しみのない悲を伴う心をもって満たして住する。

Muditāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ muditāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati.

喜を伴う心をもって、一つの方向を満たして住し、同様に第二の、同様に第三の、同様に第四の(方向を満たして住する)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自己とみなすことにより、全世界を、広大で、大なる、無量で、怨みなく、苦しみのない喜を伴う心をもって満たして住する。

Upekkhāsahagatena [Pg.14] cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ, tathā tatiyaṃ, tathā catutthaṃ. Iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyāpajjena pharitvā viharati. Appamaññāvibhaṅgaṃ.

彼は捨を伴う心をもって一方の方角を遍満して住し、同様に第二の、同様に第三の、同様に第四の(方角もそうする)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自分と同一視し、全世界を、広大で、優れた、無量の、怨みのない、苦悩のない、捨を伴う心をもって遍満して住する。これが無量分別である。

Sikkhāpadavibhaṅgo

学処分別

Pañca sikkhāpadāni (vibha. 703) – pāṇātipātā veramaṇī sikkhāpadaṃ, adinnādānā veramaṇī sikkhāpadaṃ, kāmesumicchācārā veramaṇī sikkhāpadaṃ, musāvādā veramaṇī sikkhāpadaṃ, surāmerayamajjapamādaṭṭhānā veramaṇī sikkhāpadaṃ. Sikkhāpadavibhaṅgaṃ.

五つの学処がある。殺生から離れる学処、盗みから離れる学処、邪淫から離れる学処、嘘をつくことから離れる学処、穀酒・蒸留酒・酔わせるものによる放逸の原因から離れる学処である。これが学処分別である。

Paṭisambhidāvibhaṅgo

無礙解分別

Catasso paṭisambhidā (vibha. 718) – atthapaṭisambhidā dhammapaṭisambhidā niruttipaṭisambhidā paṭibhānapaṭisambhidā. Paṭisambhidāvibhaṅgaṃ.

四つの無礙解がある。義無礙解、法無礙解、詞無礙解、弁無礙解である。これが無礙解分別である。

Ñāṇavibhaṅgo

智分別

Ekavidhena ñāṇavatthu (vibha. 751) – pañca viññāṇā na hetū, ahetukā, hetuvippayuttā, sappaccayā, saṅkhatā, arūpā, lokiyā, sāsavā, saṃyojaniyā, ganthaniyā, oghaniyā, yoganiyā, nīvaraṇiyā, parāmaṭṭhā, upādāniyā, saṃkilesikā, abyākatā, sārammaṇā, acetasikā, vipākā, upādiṇṇupādāniyā, asaṃkiliṭṭhasaṃkilesikā, na savitakkasavicārā, na avitakkavicāramattā, avitakkaavicārā, na pītisahagatā, neva dassanena na bhāvanāya pahātabbā, neva dassanena na bhāvanāya pahātabbahetukā, nevācayagāmināpacayagāmino, nevasekkhanāsekkhā, parittā, kāmāvacarā, na [Pg.15] rūpāvacarā, na arūpāvacarā, pariyāpannā, no apariyāpannā, aniyatā, aniyyānikā.

一元的(一種)の智の対象。五つの認識(五識)は、因ではなく、無因であり、因相応せず、縁(条件)を伴い、有為であり、形(色)なきものであり、世俗的であり、有漏であり、結となるものであり、繋となるものであり、暴流となるものであり、軛となるものであり、蓋となるものであり、執着(取)されるものであり、取に関わるものであり、煩悩を汚すものであり、無記であり、所縁を伴い、心所ではなく、異熟(果報)であり、執持された取の対象であり、不染にして煩悩を汚すものであり、尋も伺もあるものではなく、尋がなく伺のみあるものでもなく、尋も伺もないものであり、喜を伴うものではなく、見によっても修によっても断ぜられるべきものではなく、見によっても修によっても断ぜられるべき因を持つものでもなく、積集へ向かうものでも減少へ向かうものでもなく、有学でも無学でもなく、限定的であり、欲界に属し、色界に属さず、無色界に属さず、繋属するものであり、繋属しないものではなく、不定であり、出離を導くものではない。

Uppannavatthukā, uppannārammaṇā, purejātavatthukā, purejātārammaṇā, ajjhattikavatthukā, bāhirārammaṇā, asambhinnavatthukā, asambhinnārammaṇā, nānāvatthukā, nānārammaṇā, na aññamaññassa gocaravisayaṃ paccanubhonti, na asamannāhārā uppajjanti, na amanasikārā uppajjanti, na abbokiṇṇā uppajjanti, na apubbaṃ acarimaṃ uppajjanti, na aññamaññassa samanantarā uppajjanti.

(それらは)生じている依処を持ち、生じている所縁を持ち、前生した依処を持ち、前生した所縁を持ち、内なる依処を持ち、外なる所縁を持ち、混濁しない依処を持ち、混濁しない所縁を持ち、多様な依処を持ち、多様な所縁を持つ。互いの活動領域や対象を経験することはなく、注意(作意)なくして生じることはなく、心への配慮なくして生じることはなく、入り混じって生じることはなく、同時(前後なし)に生じることはなく、互いに直後の関係(等無間)として生じることもない。

Pañca viññāṇā anābhogā, pañcahi viññāṇehi na kañci dhammaṃ paṭivijānāti, aññatra abhinipātamattā, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na kañci dhammaṃ paṭivijānāti, pañcahi viññāṇehi na kañci iriyāpathaṃ kappeti, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na kañci iriyāpathaṃ kappeti, pañcahi viññāṇehi na kāyakammaṃ na vacīkammaṃ paṭṭhapeti, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na kāyakammaṃ na vacīkammaṃ paṭṭhapeti, pañcahi viññāṇehi na kusalākusalaṃ dhammaṃ samādiyati, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na kusalākusalaṃ dhammaṃ samādiyati, pañcahi viññāṇehi na samāpajjati na vuṭṭhāti, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na samāpajjati na vuṭṭhāti, pañcahi viññāṇehi na cavati na uppajjati, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na cavati na uppajjati, pañcahi viññāṇehi na supati na paṭibujjhati na supinaṃ passati, pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpi na supati na paṭibujjhati na supinaṃ passati, yāthāvakavatthuvibhāvanā paññā. Evaṃ ekavidhena ñāṇavatthu.

五識は関心を持たず、五識によってはいかなる法も了知せず、ただ対象に当たるだけであり、五識の直後においてもいかなる法も了知せず、五識によってはいかなる威儀も整えず、五識の直後においてもいかなる威儀も整えず、五識によっては身業も語業も開始せず、五識の直後においても身業も語業も開始せず、五識によっては善・不善の法を受持せず、五識の直後においても善・不善の法を受持せず、五識によっては等至に入らず、出ずることもなく、五識の直後においても等至に入らず、出ずることもなく、五識によっては死ぬことも生まれることもなく、五識の直後においても死ぬことも生まれることもなく、五識によっては眠ることも、目覚めることも、夢を見ることもなく、五識の直後においても眠ることも、目覚めることも、夢を見ることもない。ありのままの事物を解明するのが智慧である。これが一元的(一種)の智の対象である。

Duvidhena [Pg.16] ñāṇavatthu – lokiyā paññā, lokuttarā paññā. Kenaci viññeyyā paññā, kenaci na viññeyyā paññā. Sāsavā paññā, anāsavā paññā. Āsavavippayuttā sāsavā paññā, āsavavippayuttā anāsavā paññā. Saṃyojaniyā paññā, asaṃyojaniyā paññā. Saṃyojanavippayuttā saṃyojaniyā paññā, saṃyojanavippayuttā asaṃyojaniyā paññā. Ganthaniyā paññā, aganthaniyā paññā. Ganthavippayuttā ganthaniyā paññā, ganthavippayuttā aganthaniyā paññā.

二元的(二種)の智の対象。世俗の智慧と出世間の智慧。何らかによって知られるべき智慧と、何らかによっても知られるべきではない智慧。有漏の智慧と無漏の智慧。漏を離れた有漏の智慧と、漏を離れた無漏の智慧。結となる智慧と、結とならない智慧。結を離れた結となる智慧と、結を離れた結とならない智慧。繋となる智慧と、繋とならない智慧。繋を離れた繋となる智慧と、繋を離れた繋とならない智慧。

Oghaniyā paññā, anoghaniyā paññā. Oghavippayuttā oghaniyā paññā, oghavippayuttā anoghaniyā paññā. Yoganiyā paññā, ayoganiyā paññā. Yogavippayuttā yoganiyā paññā, yogavippayuttā ayoganiyā paññā. Nīvaraṇiyā paññā, anīvaraṇiyā paññā. Nīvaraṇavippayuttā nīvaraṇiyā paññā, nīvaraṇavippayuttā anīvaraṇiyā paññā. Parāmaṭṭhā paññā, aparāmaṭṭhā paññā. Parāmāsavippayuttā parāmaṭṭhā paññā, parāmāsavippayuttā aparāmaṭṭhā paññā. Upādiṇṇā paññā, anupādiṇṇā paññā. Upādāniyā paññā, anupādāniyā paññā. Upādānavippayuttā upādāniyā paññā, upādānavippayuttā anupādāniyā paññā.

暴流となる智慧と、暴流とならない智慧。暴流を離れた暴流となる智慧と、暴流を離れた暴流とならない智慧。軛となる智慧と、軛とならない智慧。軛を離れた軛となる智慧と、軛を離れた軛とならない智慧。蓋となる智慧と、蓋とならない智慧。蓋を離れた蓋となる智慧と、蓋を離れた蓋とならない智慧。取の対象となる智慧と、取の対象とならない智慧。取を離れた取の対象となる智慧と、取を離れた取の対象とならない智慧。執持された智慧と、執持されない智慧。取に関わる智慧と、取に関わらない智慧。取を離れた取に関わる智慧と、取を離れた取に関わらない智慧。

Saṃkilesikā paññā, asaṃkilesikā paññā. Kilesavippayuttā saṃkilesikā paññā, kilesavippayuttā asaṃkilesikā paññā. Savitakkā paññā, avitakkā paññā. Savicārā paññā, avicārā paññā. Sappītikā paññā, appītikā paññā. Pītisahagatā paññā, na pītisahagatā paññā. Sukhasahagatā paññā, na sukhasahagatā paññā. Upekkhāsahagatā paññā, na upekkhāsahagatā paññā[Pg.17]. Kāmāvacarā paññā, na kāmāvacarā paññā. Rūpāvacarā paññā, na rūpāvacarā paññā. Arūpāvacarā paññā, na arūpāvacarā paññā. Pariyāpannā paññā, apariyāpannā paññā. Niyyānikā paññā, aniyyānikā paññā. Niyatā paññā, aniyatā paññā. Sauttarā paññā, anuttarā paññā. Atthajāpikā paññā, jāpitatthā paññā. Evaṃ duvidhena ñāṇavatthu.

煩悩を汚す智慧と、煩悩を汚さない智慧。煩悩を離れた煩悩を汚す智慧と、煩悩を離れた煩悩を汚さない智慧。尋を伴う智慧と、尋を伴わない智慧。伺を伴う智慧と、伺を伴わない智慧。喜を伴う智慧と、喜を伴わない智慧。喜を伴う智慧と、喜を伴わない智慧。楽を伴う智慧と、楽を伴わない智慧。捨を伴う智慧と、捨を伴わない智慧。欲界に属する智慧と、欲界に属さない智慧。色界に属する智慧と、色界に属さない智慧。無色界に属する智慧と、無色界に属さない智慧。繋属する智慧と、繋属しない智慧。出離を導く智慧と、出離を導かない智慧。定まった(正性の)智慧と、定まっていない智慧。有上の智慧と、無上の智慧。目的を発生させる智慧と、達成された目的の智慧。これが二元的(二種)の智の対象である。

Tividhena ñāṇavatthu – cintāmayā paññā, sutamayā paññā, bhāvanāmayā paññā. Dānamayā paññā, sīlamayā paññā, bhāvanāmayā paññā. Adhisīle paññā, adhicitte paññā, adhipaññāya paññā. Āyakosallaṃ, apāyakosallaṃ, upāyakosallaṃ.

三種の智の基(ñāṇavatthu)とは、思所成慧(ししょじょうえ)、聞所成慧(もんしょじょうえ)、修所成慧(しゅしょじょうえ)である。布施所成慧、持戒所成慧、修行所成慧。増上戒(ぞうじょうかい)における慧、増上心(ぞうじょうしん)における慧、増上慧(ぞうじょうえ)における慧。進歩の巧みさ(āyakosallaṃ)、衰退の巧みさ(apāyakosallaṃ)、方策の巧みさ(upāyakosallaṃ)である。

Vipākā paññā, vipākadhammadhammā paññā, nevavipākanavipākadhammadhammā paññā. Upādiṇṇupādāniyā paññā, anupādiṇṇupādāniyā paññā, anupādiṇṇaanupādāniyā paññā. Savitakkasavicārā paññā, avitakkavicāramattā paññā, avitakkaavicārā paññā. Pītisahagatā paññā, sukhasahagatā paññā, upekkhāsahagatā paññā. Ācayagāminī paññā, apacayagāminī paññā, nevācayagāmināpacayagāminī paññā. Sekkhā paññā, asekkhā paññā, nevasekkhanāsekkhā paññā. Parittā paññā, mahaggatā paññā, appamāṇā paññā. Parittārammaṇā paññā, mahaggatārammaṇā paññā, appamāṇārammaṇā paññā. Maggārammaṇā paññā, maggahetukā paññā, maggādhipatinī paññā. Uppannā paññā, anuppannā paññā, uppādinī paññā. Atītā paññā, anāgatā paññā, paccuppannā paññā. Atītārammaṇā paññā, anāgatārammaṇā paññā, paccuppannārammaṇā paññā. Ajjhattā paññā, bahiddhā paññā, ajjhattabahiddhā paññā. Ajjhattārammaṇā paññā, bahiddhārammaṇā paññā, ajjhattabahiddhārammaṇā paññā.

異熟(いじゅく)の慧、異熟の性質を有する法の慧、異熟でもなく異熟の性質を有する法でもない慧。執受(しゅじゅ)され執受の対象となる慧、執受されず執受の対象となる慧、執受されず執受の対象でもない慧。有尋有伺(うじんうし)の慧、無尋唯伺(むじんゆいし)の慧、無尋無伺(むじんむし)の慧。喜を伴う慧、楽を伴う慧、捨を伴う慧。積集(輪廻)へ向かう慧、離散(涅槃)へ向かう慧、積集へも離散へも向かわない慧。有学(うがく)の慧、無学(むがく)の慧、非有学非無学の慧。限定的な慧、広大な慧、無量の慧。限定的なものを所縁とする慧、広大なものを所縁とする慧、無量なものを所縁とする慧。道を所縁とする慧、道を原因とする慧、道を増上とする慧。生じている慧、未だ生じていない慧、まさに生じようとする慧。過去の慧、未来の慧、現在の慧。過去を所縁とする慧、未来を所縁とする慧、現在を所縁とする慧。内なる慧、外なる慧、内外の慧。内を所縁とする慧、外を所縁とする慧、内外を所縁とする慧。

Savitakkasavicārā [Pg.18] paññā atthi vipākā, atthi vipākadhammadhammā, atthi nevavipākanavipākadhammadhammā. Atthi upādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇaanupādāniyā. Atthi pītisahagatā, atthi sukhasahagatā, atthi upekkhāsahagatā. Atthi ācayagāminī, atthi apacayagāminī, atthi nevācayagāmināpacayagāminī. Atthi sekkhā, atthi asekkhā, atthi nevasekkhanāsekkhā. Atthi parittā, atthi mahaggatā, atthi appamāṇā. Atthi parittārammaṇā, atthi mahaggatārammaṇā, atthi appamāṇārammaṇā. Atthi maggārammaṇā, atthi maggahetukā, atthi maggādhipatinī. Atthi uppannā, atthi anuppannā, atthi uppādinī. Atthi atītā, atthi anāgatā, atthi paccuppannā. Atthi atītārammaṇā, atthi anāgatārammaṇā, atthi paccuppannārammaṇā. Atthi ajjhattā, atthi bahiddhā, atthi ajjhattabahiddhā. Atthi ajjhattārammaṇā, atthi bahiddhārammaṇā, atthi ajjhattabahiddhārammaṇā.

有尋有伺の慧には、異熟があり、異熟の性質を有する法があり、異熟でもなく異熟の性質を有する法でもないものがある。執受され執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象でもないものがある。喜を伴うものがあり、楽を伴うものがあり、捨を伴うものがある。積集へ向かうものがあり、離散へ向かうものがあり、積集へも離散へも向かわないものがある。有学があり、無学があり、非有学非無学がある。限定的なものがあり、広大なものがあり、無量がある。限定的なものを所縁とするものがあり、広大なものを所縁とするものがあり、無量なものを所縁とするものがある。道を所縁とするものがあり、道を原因とするものがあり、道を増上とするものがある。生じているものがあり、未だ生じていないものがあり、まさに生じようとするものがある。過去のものがあり、未来のものがあり、現在のものがある。過去を所縁とするものがあり、未来を所縁とするものがあり、現在を所縁とするものがある。内なるものがあり、外なるものがあり、内外のものがある。内を所縁とするものがあり、外を所縁とするものがあり、内外を所縁とするものがある。

Avitakkavicāramattā paññā atthi vipākā, atthi vipākadhammadhammā, atthi nevavipākanavipākadhammadhammā. Atthi upādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇaanupādāniyā. Atthi ācayagāminī, atthi apacayagāminī, atthi nevācayagāmināpacayagāminī. Atthi sekkhā, atthi asekkhā, atthi nevasekkhanāsekkhā. Atthi uppannā, atthi anuppannā, atthi uppādinī. Atthi atītā, atthi anāgatā, atthi paccuppannā. Atthi ajjhattā, atthi bahiddhā, atthi ajjhattabahiddhā.

無尋唯伺の慧には、異熟があり、異熟の性質を有する法があり、異熟でもなく異熟の性質を有する法でもないものがある。執受され執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象でもないものがある。積集へ向かうものがあり、離散へ向かうものがあり、積集へも離散へも向かわないものがある。有学があり、無学があり、非有学非無学がある。生じているものがあり、未だ生じていないものがあり、まさに生じようとするものがある。過去のものがあり、未来のものがあり、現在のものがある。内なるものがあり、外なるものがあり、内外のものがある。

Avitakkaavicārā paññā atthi vipākā, atthi vipākadhammadhammā, atthi nevavipākanavipākadhammadhammā. Atthi upādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇaanupādāniyā. Atthi pītisahagatā, atthi sukhasahagatā, atthi [Pg.19] upekkhāsahagatā. Atthi ācayagāminī, atthi apacayagāminī, atthi nevācayagāmināpacayagāminī. Atthi sekkhā, atthi asekkhā, atthi nevasekkhanāsekkhā. Atthi parittārammaṇā, atthi mahaggatārammaṇā, atthi appamāṇārammaṇā. Atthi maggārammaṇā, atthi maggahetukā, atthi maggādhipatinī. Atthi uppannā, atthi anuppannā, atthi uppādinī. Atthi atītā, atthi anāgatā, atthi paccuppannā. Atthi atītārammaṇā, atthi anāgatārammaṇā, atthi paccuppannārammaṇā. Atthi ajjhattā, atthi bahiddhā, atthi ajjhattabahiddhā. Atthi ajjhattārammaṇā, atthi bahiddhārammaṇā, atthi ajjhattabahiddhārammaṇā.

無尋無伺の慧には、異熟があり、異熟の性質を有する法があり、異熟でもなく異熟の性質を有する法でもないものがある。執受され執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象でもないものがある。喜を伴うものがあり、楽を伴うものがあり、捨を伴うものがある。積集へ向かうものがあり、離散へ向かうものがあり、積集へも離散へも向かわないものがある。有学があり、無学があり、非有学非無学がある。限定的なものを所縁とするものがあり、広大なものを所縁とするものがあり、無量なものを所縁とするものがある。道を所縁とするものがあり、道を原因とするものがあり、道を増上とするものがある。生じているものがあり、未だ生じていないものがあり、まさに生じようとするものがある。過去のものがあり、未来のものがあり、現在のものがある。過去を所縁とするものがあり、未来を所縁とするものがあり、現在を所縁とするものがある。内なるものがあり、外なるものがあり、内外のものがある。内を所縁とするものがあり、外を所縁とするものがあり、内外を所縁とするものがある。

Pītisahagatā paññā, sukhasahagatā paññā atthi vipākā, atthi vipākadhammadhammā, atthi nevavipākanavipākadhammadhammā. Atthi upādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇaanupādāniyā. Atthi savitakkasavicārā, atthi avitakkavicāramattā, atthi avitakkaavicārā. Atthi ācayagāminī, atthi apacayagāminī, atthi nevācayagāmināpacayagāminī. Atthi sekkhā, atthi asekkhā, atthi nevasekkhanāsekkhā. Atthi parittā, atthi mahaggatā, atthi appamāṇā. Atthi parittārammaṇā, atthi mahaggatārammaṇā, atthi appamāṇārammaṇā. Atthi maggārammaṇā, atthi maggahetukā, atthi maggādhipatinī. Atthi uppannā, atthi anuppannā, atthi uppādinī. Atthi atītā, atthi anāgatā, atthi paccuppannā. Atthi atītārammaṇā, atthi anāgatārammaṇā, atthi paccuppannārammaṇā. Atthi ajjhattā, atthi bahiddhā, atthi ajjhattabahiddhā. Atthi ajjhattārammaṇā, atthi bahiddhārammaṇā, atthi ajjhattabahiddhārammaṇā.

喜を伴う慧と楽を伴う慧には、異熟があり、異熟の性質を有する法があり、異熟でもなく異熟の性質を有する法でもないものがある。執受され執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象となるものがあり、執受されず執受の対象でもないものがある。有尋有伺があり、無尋唯伺があり、無尋無伺がある。積集へ向かうものがあり、離散へ向かうものがあり、積集へも離散へも向かわないものがある。有学があり、無学があり、非有学非無学がある。限定的なものがあり、広大なものがあり、無量がある。限定的なものを所縁とするものがあり、広大なものを所縁とするものがあり、無量なものを所縁とするものがある。道を所縁とするものがあり、道を原因とするものがあり、道を増上とするものがある。生じているものがあり、未だ生じていないものがあり、まさに生じようとするものがある。過去のものがあり、未来のものがあり、現在のものがある。過去を所縁とするものがあり、未来を所縁とするものがあり、現在を所縁とするものがある。内なるものがあり、外なるものがあり、内外のものがある。内を所縁とするものがあり、外を所縁とするものがあり、内外を所縁とするものがある。

Upekkhāsahagatā paññā atthi vipākā, atthi vipākadhammadhammā, atthi nevavipākanavipākadhammadhammā. Atthi upādiṇṇupādāniyā[Pg.20], atthi anupādiṇṇupādāniyā, atthi anupādiṇṇaanupādāniyā. Atthi ācayagāminī, atthi apacayagāminī, atthi nevācayagāmināpacayagāminī. Atthi sekkhā, atthi asekkhā, atthi nevasekkhanāsekkhā. Atthi parittā, atthi mahaggatā, atthi appamāṇā. Atthi parittārammaṇā, atthi mahaggatārammaṇā, atthi appamāṇārammaṇā. Atthi maggārammaṇā, atthi maggahetukā, atthi maggādhipatinī. Atthi uppannā, atthi anuppannā, atthi uppādinī. Atthi atītā, atthi anāgatā, atthi paccuppannā. Atthi atītārammaṇā, atthi anāgatārammaṇā, atthi paccuppannārammaṇā. Atthi ajjhattā, atthi bahiddhā, atthi ajjhattabahiddhā. Atthi ajjhattārammaṇā, atthi bahiddhārammaṇā, atthi ajjhattabahiddhārammaṇā. Evaṃ tividhena ñāṇavatthu.

捨を伴う智慧には、異熟であるもの、異熟の性質を持つ法であるもの、異熟でもなく異熟の性質を持つ法でもないものがある。執受され執受の対象となるもの、執受されず執受の対象となるもの、執受されず執受の対象ともならないものがある。積集に赴くもの、離散に赴くもの、積集にも離散にも赴かないものがある。有学のもの、無学のもの、有学でも無学でもないものがある。限定的なもの、増大したもの、無量なものがある。限定的なものを対象とするもの、増大したものを対象とするもの、無量なものを対象とするものがある。道を対象とするもの、道を原因とするもの、道を増上とするものがある。生じたもの、未だ生じないもの、生じようとしているものがある。過去のもの、未来のもの、現在のものがある。過去を対象とするもの、未来を対象とするもの、現在を対象とするものがある。内なるもの、外なるもの、内と外なるものがある。内を対象とするもの、外を対象とするもの、内と外を対象とするものがある。このように三種による智の根拠がある。

Catubbidhena ñāṇavatthu – kammassakatañāṇaṃ, saccānulomikaṃ ñāṇaṃ, maggasamaṅgissa ñāṇaṃ, phalasamaṅgissa ñāṇaṃ. Dukkhe ñāṇaṃ, dukkhasamudaye ñāṇaṃ, dukkhanirodhe ñāṇaṃ, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya ñāṇaṃ. Kāmāvacarā paññā, rūpāvacarā paññā, arūpāvacarā paññā, apariyāpannā paññā. Dhamme ñāṇaṃ, anvaye ñāṇaṃ, paricce ñāṇaṃ, sammuti ñāṇaṃ. Atthi paññā ācayāya, no apacayāya, atthi paññā apacayāya, no ācayāya, atthi paññā ācayāya ceva, apacayāya ca, atthi paññā nevācayāya, no apacayāya. Atthi paññā nibbidāya, no paṭivedhāya, atthi paññā paṭivedhāya, no nibbidāya, atthi paññā nibbidāya ceva, paṭivedhāya ca, atthi paññā neva nibbidāya, no paṭivedhāya. Hānabhāginī paññā, ṭhitibhāginī paññā, visesabhāginī paññā, nibbedhabhāginī paññā.

四種による智の根拠がある。すなわち、業自性智、諦随順智、道具足者の智、果具足者の智である。苦についての智、苦の集起についての智、苦の滅尽についての智、苦の滅尽に導く道についての智。欲界の智慧、色界の智慧、無色界の智慧、出世間の智慧。法についての智、類推の智、他心についての智、世俗の智。積集のためであり離散のためではない智慧があり、離散のためであり積集のためではない智慧があり、積集のためでも離散のためでもある智慧があり、積集のためでもなく離散のためでもない智慧がある。厭離のためであり通達のためではない智慧があり、通達のためであり厭離のためではない智慧があり、厭離のためでも通達のためでもある智慧があり、厭離のためでもなく通達のためでもない智慧がある。退分(退歩に導く)智慧、住分(停滞に導く)智慧、勝分(向上に導く)智慧、決択分(通達に導く)智慧がある。

Catasso [Pg.21] paṭisambhidā. Catasso paṭipadā. Cattāri ārammaṇāni. Jarāmaraṇe ñāṇaṃ, jarāmaraṇasamudaye ñāṇaṃ, jarāmaraṇanirodhe ñāṇaṃ, jarāmaraṇanirodhagāminiyā paṭipadāya ñāṇaṃ. Jātiyā ñāṇaṃ…pe… bhave ñāṇaṃ…pe… upādāne ñāṇaṃ…pe… taṇhāya ñāṇaṃ…pe… vedanāya ñāṇaṃ…pe… phasse ñāṇaṃ…pe… saḷāyatane ñāṇaṃ…pe… nāmarūpe ñāṇaṃ…pe… viññāṇe ñāṇaṃ…pe… saṅkhāresu ñāṇaṃ, saṅkhārasamudaye ñāṇaṃ, saṅkhāranirodhe ñāṇaṃ, saṅkhāranirodhagāminiyā paṭipadāya ñāṇaṃ. Evaṃ catubbidhena ñāṇavatthu.

四つの無碍解。四つの行道。四つの対象。老死についての智、老死の集起についての智、老死の滅尽についての智、老死の滅尽に導く道についての智。生についての智……(中略)……有についての智……取についての智……渇愛についての智……受についての智……触についての智……六処についての智……名色についての智……識についての智……行についての智、行の集起についての智、行の滅尽についての智、行の滅尽に導く道についての智。このように四種による智の根拠がある。

Pañcavidhena ñāṇavatthu – pañcaṅgiko sammāsamādhi, pañcañāṇiko sammāsamādhi. Evaṃ pañcavidhena ñāṇavatthu.

五種による智の根拠がある。すなわち、五支の正しい定、五智の正しい定である。このように五種による智の根拠がある。

Chabbidhena ñāṇavatthu – chasu abhiññāsu paññā. Evaṃ chabbidhena ñāṇavatthu.

六種による智の根拠がある。すなわち、六つの神通における智慧である。このように六種による智の根拠がある。

Sattavidhena ñāṇavatthu – sattasattati ñāṇavatthūni. Evaṃ sattavidhena ñāṇavatthu.

七種による智の根拠がある。すなわち、七十七の智の根拠である。このように七種による智の根拠がある。

Aṭṭhavidhena ñāṇavatthu – catūsu maggesu, catūsu phalesu paññā. Evaṃ aṭṭhavidhena ñāṇavatthu.

八種による智の根拠がある。すなわち、四つの道と四つの果における智慧である。このように八種による智の根拠がある。

Navavidhena ñāṇavatthu – navasu anupubbavihārasamāpattīsu paññā. Evaṃ navavidhena ñāṇavatthu.

九種による智の根拠がある。すなわち、九つの次第定における智慧である。このように九種による智の根拠がある。

Dasavidhena ñāṇavatthu – dasa tathāgatassa tathāgatabalāni, yehi balehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti. Katamāni dasa? Idha tathāgato ṭhānañca ṭhānato aṭṭhānañca aṭṭhānato yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato ṭhānañca ṭhānato aṭṭhānañca aṭṭhānato yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ [Pg.22] ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

十種による智の根拠がある。すなわち、如来の十の如来の力(十力)であり、これらの力によって如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。その十とは何か。ここにおいて、如来は、道理を道理として、非道理を非道理として、ありのままに知る。如来が道理を道理として、非道理を非道理として、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato atītānāgatapaccuppannānaṃ kammasamādānānaṃ ṭhānaso hetuso vipākaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Yampi tathāgato atītānāgatapaccuppannānaṃ kammasamādānānaṃ ṭhānaso hetuso vipākaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、過去・未来・現在において引き受けられた業の異熟(報い)を、その道理と原因に従って、ありのままに知る。如来が過去・未来・現在において引き受けられた業の異熟を、その道理と原因に従って、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato sabbatthagāminiṃ paṭipadaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato sabbatthagāminiṃ paṭipadaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、あらゆる所へ赴く行道を、ありのままに知る。如来があらゆる所へ赴く行道を、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato anekadhātunānādhātulokaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato anekadhātunānādhātulokaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、多種多様な要素からなる世界を、ありのままに知る。如来が多種多様な要素からなる世界を、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato sattānaṃ nānādhimuttikataṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato sattānaṃ nānādhimuttikataṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、衆生たちの種々の信解を、ありのままに知る。如来が衆生たちの種々の信解を、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato parasattānaṃ parapuggalānaṃ indriyaparopariyattaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato parasattānaṃ [Pg.23] parapuggalānaṃ indriyaparopariyattaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、他の衆生、他の個人の根の勝劣を、ありのままに知る。如来が他の衆生、他の個人の根の勝劣を、ありのままに知るということ、これもまた如来の如来の力である。この力に依って、如来は至高の位を自認し、衆の中で獅子吼をなし、梵輪を転ずる。

Puna caparaṃ tathāgato jhānavimokkhasamādhisamāpattīnaṃ saṃkilesaṃ vodānaṃ vuṭṭhānaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato jhānavimokkhasamādhisamāpattīnaṃ saṃkilesaṃ vodānaṃ vuṭṭhānaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、禅定(jhāna)、解脱(vimokkha)、三昧(samādhi)、等至(samāpatti)における、汚れ(saṃkilesa)、清浄(vodāna)、出起(vuṭṭhāna)をあるがままに知る。如来がこれら禅定、解脱、三昧、等至の汚れ、清浄、出起をあるがままに知ることも、如来の如来力である。この力に基づいて、如来は至高の位を自認し、諸々の集会において獅子吼をなし、梵輪(ブラフマ・チャッカ)を回転させる。

Puna caparaṃ tathāgato pubbenivāsānussatiṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato pubbenivāsānussatiṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、宿住随念を如実に知ります。如来が宿住随念を如実に知るということもまた、如来の如来力です。この力によって、如来は最高の位を自認し、諸々の会衆の中で師子吼をなし、梵輪を転じます。

Puna caparaṃ tathāgato sattānaṃ cutūpapātaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato sattānaṃ cutūpapātaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、衆生たちの死生を如実に知ります。如来が衆生たちの死生を如実に知るということもまた、如来の如来力です。この力によって、如来は最高の位を自認し、諸々の会衆の中で師子吼をなし、梵輪を転じます。

Puna caparaṃ tathāgato āsavānaṃ khayaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, yampi tathāgato āsavānaṃ khayaṃ yathābhūtaṃ pajānāti, idampi tathāgatassa tathāgatabalaṃ hoti. Yaṃ balaṃ āgamma tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti.

さらにまた、如来は、諸漏の尽滅を如実に知ります。如来が諸漏の尽滅を如実に知るということもまた、如来の如来力です。この力によって、如来は最高の位を自認し、諸々の会衆の中で師子吼をなし、梵輪を転じます。

Imāni [Pg.24] dasa tathāgatassa tathāgatabalāni. Yehi balehi samannāgato tathāgato āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānāti, parisāsu sīhanādaṃ nadati, brahmacakkaṃ pavatteti. Evaṃ dasavidhena ñāṇavatthu.

これらが如来の十の如来力です。これらの力を具足して、如来は最高の位を自認し、諸々の会衆の中で師子吼をなし、梵輪を転じます。このように十種の知の項目があります。

Ñāṇavibhaṅgaṃ.

知分別。

Khuddakavatthuvibhaṅgo

小事分別。

Ekakaṃ

一つの教え(一法)。

Jātimado (vibha. 832), gottamado, ārogyamado, yobbanamado, jīvitamado, lābhamado, sakkāramado, garukāramado, purekkhāramado, parivāramado, bhogamado, vaṇṇamado, sutamado, paṭibhānamado, rattaññumado, piṇḍapātikamado, anavaññātamado, iriyāpathamado, iddhimado, yasamado, sīlamado, jhānamado, sippamado, ārohamado, pariṇāhamado, saṇṭhānamado, pāripūrimado, mado, pamādo, thambho, sārambho, atricchatā, mahicchatā, pāpicchatā, siṅgaṃ, tintiṇaṃ, cāpalyaṃ, asabhāgavutti, arati, tandī, vijambhitā, bhattasammado, cetaso ca līnattaṃ, kuhanā, lapanā, nemittikatā, nippesikatā, lābhena lābhaṃ nijigīsanatā, ‘‘seyyohamasmī’’ti māno, ‘‘sadisohamasmī’’ti māno, ‘‘hīnohamasmī’’ti māno. Seyyassa ‘‘seyyohamasmī’’ti māno, seyyassa ‘‘sadisohamasmī’’ti māno, seyyassa ‘‘hīnohamasmī’’ti māno, sadisassa ‘‘seyyohamasmī’’ti māno, sadisassa ‘‘sadisohamasmī’’ti māno, sadisassa ‘‘hīnohamasmī’’ti māno, hīnassa ‘‘seyyohamasmī’’ti māno, hīnassa [Pg.25] ‘‘sadisohamasmī’’ti māno, hīnassa ‘‘hīnohamasmī’’ti māno, māno, atimāno, mānātimāno, omāno, adhimāno, asmimāno, micchāmāno, ñātivitakko, janapadavitakko, amaravitakko, parānuddayatāpaṭisaṃyutto vitakko, lābhasakkārasilokapaṭisaṃyutto vitakko, anavaññattipaṭisaṃyutto vitakko (vibha. 832). Ekakaṃ.

家柄の驕り、姓の驕り、無病の驕り、若さの驕り、寿命の驕り、利得の驕り、供養の驕り、恭敬の驕り、尊重の驕り、眷属の驕り、財宝の驕り、容貌の驕り、多聞の驕り、弁才の驕り、古参の驕り、托鉢者の驕り、軽蔑されないことの驕り、威儀の驕り、神通の驕り、名声の驕り、戒の驕り、禅定の驕り、技術の驕り、身長の驕り、体格の驕り、姿形の驕り、円満の驕り。驕り、放逸、強情、激昂、不満足な欲、大欲、悪欲、虚飾、執着、軽躁、不適切な行い、不快、倦怠、欠伸、食後の昏睡、心の萎縮、詐称、饒舌、予兆の示唆、威圧、利によって利を熱望すること。“私は優れている”という慢、“私は等しい”という慢、“私は劣っている”という慢。優れた者における“私は優れている”という慢、優れた者における“私は等しい”という慢、優れた者における“私は劣っている”という慢、等しい者における“私は優れている”という慢、等しい者における“私は等しい”という慢、等しい者における“私は劣っている”という慢、劣った者における“私は優れている”という慢、劣った者における“私は等しい”という慢、劣った者における“私は劣っている”という慢。慢、過慢、慢過慢、卑慢、増上慢、我慢、邪慢。親族に関する思惟、国土に関する思惟、不死(神)に関する思惟、他者への同情に関する思惟、利養・供養・名声に関する思惟、軽蔑されないことに関する思惟。一つの教え。

Dukaṃ

二つの教え(二法)。

Kodho ca upanāho ca, makkho ca paḷāso ca, issā ca macchariyañca, māyā ca sāṭheyyañca, avijjā ca bhavataṇhā ca, bhavadiṭṭhi ca vibhavadiṭṭhi ca, sassatadiṭṭhi ca ucchedadiṭṭhi ca, antavādiṭṭhi ca anantavādiṭṭhi ca, pubbantānudiṭṭhi ca aparantānudiṭṭhi ca, ahirikañca anottappañca, dovacassatā ca pāpamittatā ca, anajjavo ca amaddavo ca, akkhanti ca asoraccañca, asākhalyañca appaṭisanthāro ca, indriyesu aguttadvāratā ca bhojane amattaññutā ca, muṭṭhassaccañca asampajaññañca, sīlavipatti ca diṭṭhivipatti ca, ajjhattasaṃyojanañca bahiddhāsaṃyojanañca. Dukaṃ.

怒りと恨み、覆蔵と悩乱、嫉妬と物惜しみ、欺瞞と奸計、無明と有愛、有見と無有見、常見と断見、有辺見と無辺見、前際随見と後際随見、無慚と無愧、難諫性と悪友、不正直と不柔軟、不忍と不柔和、不親切と不愛想、根の不守護と食事の不節制、忘念と不正知、戒の破綻と見の破綻、内的な結縛と外的な結縛。二つの教え。

Tikaṃ

三つの教え(三法)。

Tīṇi akusalamūlāni, tayo akusalavitakkā, tisso akusalasaññā, tisso akusaladhātuyo, tīṇi duccaritāni, tayo āsavā, tīṇi saṃyojanāni, tisso taṇhā, aparāpi tisso taṇhā, aparāpi tisso taṇhā, tisso esanā, tisso vidhā, tīṇi bhayāni, tīṇi tamāni, tīṇi titthāyatanāni, tayo kiñcanā, tīṇi aṅgaṇāni, tīṇi malāni, tīṇi visamāni, aparānipi tīṇi visamāni, tayo aggī, tayo kasāvā, aparepi tayo kasāvā.

三つの不善根、三つの不善なる思惟、三つの不善なる知覚、三つの不善なる界、三つの悪行、三つの漏、三つの結、三つの渇愛、別の三つの渇愛、さらに別の三つの渇愛、三つの希求、三つの類、三つの恐怖、三つの闇、三つの外道の依処、三つの障碍物、三つの汚れ、三つの垢、三つの不調和、別の三つの不調和、三つの火、三つの濁り、別の三つの濁り。

Assādadiṭṭhi [Pg.26] attānudiṭṭhi micchādiṭṭhi, arati vihesā adhammacariyā, dovacassatā pāpamittatā nānattasaññā, uddhaccaṃ kosajjaṃ pamādo, asantuṭṭhitā asampajaññatā mahicchatā, ahirikaṃ anottappaṃ pamādo, anādariyaṃ dovacassatā pāpamittatā, assaddhiyaṃ avadaññutā kosajjaṃ, uddhaccaṃ asaṃvaro dussīlyaṃ, ariyānaṃ adassanakamyatā saddhammaṃ asotukamyatā upārambhacittatā, muṭṭhassaccaṃ asampajaññaṃ cetaso vikkhepo, ayoniso manasikāro kummaggasevanā cetaso ca līnattaṃ. Tikaṃ.

味着見・我随見・邪見。不快・加害・非法行。難諫性・悪友・種々想。掉挙・懈怠・放逸。不満足・不正知・大欲。無慚・無愧・放逸。無礼・難諫性・悪友。不信・不親切・懈怠。掉挙・不防護・破戒。聖者たちに会いたくないこと・正法を聞きたくないこと・批難する心。忘念・不正知・心の散乱。非理作意・邪道への従事・心の萎縮。三つの教え。

Catukkaṃ

四つの教え(四法)。

Cattāro āsavā, cattāro ganthā, cattāro oghā, cattāro yogā, cattāri upādānāni, cattāro taṇhuppādā, cattāri agatigamanāni, cattāro vipariyāsā, cattāro anariyavohārā, aparepi cattāro anariyavohārā, cattāri duccaritāni, aparāpi cattāri duccaritāni, cattāri bhayāni, (aparānipi cattāri bhayāni,) catasso diṭṭhiyo. Catukkaṃ.

四つの漏、四つの繋、四つの暴流、四つの軛、四つの執着、四つの渇愛の生起、四つの悪道、四つの転倒、四つの非聖なる語り、別の四つの非聖なる語り、四つの悪行、別の四つの悪行、四つの恐怖、別の四つの恐怖、四つの見解。四つの教え。

Pañcakaṃ

五つの教え(五法)。

Pañcorambhāgiyāni saṃyojanāni, pañcuddhambhāgiyāni saṃyojanāni, pañca macchariyāni, pañca saṅgā, pañca sallā, pañca cetokhilā, pañca cetasovinibandhā, pañca nīvaraṇāni, pañca kammāni ānantarikāni, pañca diṭṭhiyo, pañca verā, pañca byasanā, pañca akkhantiyā ādīnavā, pañca bhayāni, pañca diṭṭhadhammanibbānavādā. Pañcakaṃ.

五下分結、五上分結、五慳、五繋(ばく)、五箭、五心荒地、五心繋縛、五蓋、五無間業、五見、五怨、五災、五不忍の過失、五怖、五現法涅槃論。五(集)。

Chakkaṃ

六(集)。

Cha vivādamūlāni, cha chandarāgā dhammā, cha virodhavatthūni, cha taṇhākāyā, cha agāravā, cha parihāniyā dhammā, aparepi [Pg.27] cha parihāniyā dhammā, cha somanassupavicārā, cha domanassupavicārā, cha upekkhupavicārā, cha gehasitāni somanassāni, cha gehasitāni domanassāni, cha gehasitā upekkhā, cha diṭṭhiyo. Chakkaṃ.

六諍事の根本、六欲貪の法、六相違事、六渇愛身、六不敬、六退法、他の六退法、六喜随行、六憂随行、六捨随行、六在家依止の喜、六在家依止の憂、六在家依止の捨、六見。六(集)。

Sattakaṃ

七(集)。

Satta anusayā, satta saṃyojanāni, satta pariyuṭṭhānāni, satta asaddhammā, satta duccaritāni, satta mānā, satta diṭṭhiyo. Sattakaṃ.

七随眠、七結、七纏、七不善法、七悪行、七慢、七見。七(集)。

Aṭṭhakaṃ

八(集)。

Aṭṭha kilesavatthūni, aṭṭha kusītavatthūni, aṭṭhasu lokadhammesu cittassa paṭighāto, aṭṭha anariyavohārā, aṭṭha micchattā, aṭṭha purisadosā, aṭṭha asaññivādā, aṭṭha nevasaññināsaññivādā. Aṭṭhakaṃ.

八煩悩事、八懈怠事、八世間法における心の反発、八非聖語、八邪、八丈夫の罪、八無想論、八非想非非想論。八(集)。

Navakaṃ

九(集)。

Nava āghātavatthūni, nava purisamalāni, navavidhā mānā, nava taṇhāmūlakā dhammā, nava iñjitāni, nava maññitāni, nava phanditāni, nava papañcitāni, nava saṅkhatāni. Navakaṃ.

九瞋恚事、九丈夫の垢、九種慢、九渇愛根本法、九動、九想、九乱、九戯論、九有為。九(集)。

Dasakaṃ

十(集)。

Dasa kilesavatthūni, dasa āghātavatthūni, dasa akusalakammapathā, dasa saṃyojanāni, dasa micchattā, dasavatthukā micchādiṭṭhi, dasavatthukā antaggāhikā diṭṭhi. Dasakaṃ.

十煩悩事、十瞋恚事、十不善業道、十結、十邪、十事の邪見、十事の辺執見。十(集)。

Aṭṭhārasa taṇhāvicaritāni ajjhattikassa upādāya, aṭṭhārasa taṇhāvicaritāni bāhirassa upādāya, tadekajjhaṃ abhisaññuhitvā abhisaṅkhipitvā chattiṃsa taṇhāvicaritāni honti[Pg.28], iti atītāni chattiṃsa taṇhāvicaritāni, anāgatāni chattiṃsa taṇhāvicaritāni, paccuppannāni chattiṃsa taṇhāvicaritāni, tadekajjhaṃ abhisaññuhitvā abhisaṅkhipitvā aṭṭha taṇhāvicaritasataṃ hoti, yāni ca dvāsaṭṭhi diṭṭhigatāni brahmajāle veyyākaraṇe vuttāni bhagavatā.

内部に関して十八の渇愛の行があり、外部に関して十八の渇愛の行がある。これらを一括し要約すると三十六の渇愛の行となる。このように、過去の三十六、未来の三十六、現在の三十六の渇愛の行がある。これらを一括し要約すると百八の渇愛の行となる。また、世尊がブラフマジャーラ・スッタ(梵網経)の解説において説かれた六十二の見がある。

Khuddakavatthuvibhaṅgaṃ.

小事分別。

Dhammahadayavibhaṅgo

法心分別

Kati khandhā, kati āyatanāni, kati dhātuyo, kati saccāni, kati indriyāni, kati hetū, kati āhārā, kati phassā, kati vedanā, kati saññā, kati cetanā, kati cittāni (vibha. 978)?

蘊はいくつあるか、処はいくつあるか、界はいくつあるか、諦はいくつあるか、根はいくつあるか、因はいくつあるか、食はいくつあるか、触はいくつあるか、受はいくつあるか、想はいくつあるか、思はいくつあるか、心はいくつあるか。

Pañcakkhandhā, dvādasāyatanāni, aṭṭhārasa dhātuyo, cattāri saccāni, bāvīsatindriyāni, nava hetū, cattāro āhārā, satta phassā, satta vedanā, satta saññā, satta cetanā, satta cittāni (vibha. 978).

五蘊、十二処、十八界、四諦、二十二根、九因、四食、七触、七受、七想、七思、七心。

Dhammahadayavibhaṅgaṃ.

法心分別。

Vibhaṅgamātikā niṭṭhitā.

分別の論母(マティカー)が終了した。

3. Dhātukathāmātikā

3. 界説論母

Nayamātikā

理法論母

Saṅgaho asaṅgaho (dhātu. 1). Saṅgahitena asaṅgahitaṃ. Asaṅgahitena saṅgahitaṃ. Saṅgahitena saṅgahitaṃ. Asaṅgahitena asaṅgahitaṃ. Sampayogo vippayogo. Sampayuttena vippayuttaṃ. Vippayuttena sampayuttaṃ. Sampayuttena sampayuttaṃ. Vippayuttena [Pg.29] vippayuttaṃ. Saṅgahitena sampayuttaṃ vippayuttaṃ. Sampayuttena saṅgahitaṃ asaṅgahitaṃ. Asaṅgahitena sampayuttaṃ vippayuttaṃ. Vippayuttena saṅgahitaṃ asaṅgahitaṃ.

摂・不摂。摂せられたものによる不摂。不摂なものによる摂。摂せられたものによる摂。不摂なものによる不摂。相応・不相応。相応したものによる不相応。不相応なものによる相応。相応したものによる相応。不相応なものによる不相応。摂せられたものによる相応および不相応。相応したものによる摂および不摂。不摂なものによる相応および不相応。不相応なものによる摂および不摂。

Abbhantaramātikā

内論母

Pañcakkhandhā. Dvādasāyatanāni. Aṭṭhārasa dhātuyo. Cattāri saccāni. Bāvīsatindriyāni. Paṭiccasamuppādo. Cattāro satipaṭṭhānā. Cattāro sammappadhānā. Cattāro iddhipādā. Cattāri jhānāni. Catasso appamaññāyo. Pañcindriyāni. Pañca balāni. Satta bojjhaṅgā. Ariyo aṭṭhaṅgiko maggo. Phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ adhimokkho manasikāro.

五蘊、十二処、十八界、四諦、二十二根、縁起、四念処、四正勤、四神足、四禅、四無量、五根、五力、七覚支、聖八支道、触、受、想、思、心、勝解、作意。

Nayamukhamātikā

理法門論母

Tīhi saṅgaho. Tīhi asaṅgaho. Catūhi sampayogo. Catūhi vippayogo.

三による摂、三による不摂、四による相応、四による不相応。

Lakkhaṇamātikā

特相論母

Sabhāgo. Visabhāgo.

同分、異分。

Bāhiramātikā

外論母

Sabbāpi dhammasaṅgaṇī dhātukathāya mātikāti.

法集論のすべての論母は界説論の論母である。

Dhātukathāmātikā niṭṭhitā.

界説論母が終了した。

4. Puggalapaññattimātikā

4. 人施設論論綱

Cha paññattiyo (pu. pa. mātikā 1) – khandhapaññatti āyatanapaññatti dhātupaññatti saccapaññatti indriyapaññatti puggalapaññattīti.

六つの施設(人施設論論綱 1)――すなわち、蘊施設、処施設、界施設、諦施設、根施設、人施設である。

Puggalapaññattimātikā niṭṭhitā.

人施設論論綱、終わる。

5. Kathāvatthumātikā

5. 論事論綱

Puggalakathā

人論

Suddhasaccikaṭṭhaanulomapaccanīkaṃ

純粋な真実義における順論と逆論

Puggalo [Pg.30] upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti (kathā. 1), āmantā. Yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“人は真実義において勝義において得られるか?”“然り(はい)”“もし真実義であり勝義であるならば、その人は、その真実義において勝義において得られるか?”“そのように言われるべきではない”。

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“折伏を認めよ。もし人が真実義において勝義において得られるならば、実に、なんじよ、‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られる’と言われるべきである。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである”。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“しかし、もし‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られる’と言われるべきではないならば、実に、なんじよ、‘人は真実義において勝義において得られる’と言われるべきではない。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである”。

Anulomapañcakaṃ.

順論の五連。

Puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“人は真実義において勝義において得られないか?”“然り”“もし真実義であり勝義であるならば、その人は、その真実義において勝義において得られないか?”“そのように言われるべきではない”。

Ājānāhi [Pg.31] paṭikammaṃ – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“返駁を認めよ。もし人が真実義において勝義において得られないならば、実に、なんじよ、‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られない’と言われるべきである。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである”。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“しかし、もし‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られない’と言われるべきではないならば、実に、なんじよ、‘人は真実義において勝義において得られない’と言われるべきではない。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである”。

Paṭikammacatukkaṃ.

返駁の四連。

Tvaṃ ce pana maññasi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti. Tena tava tattha hetāya paṭiññāya hevaṃ paṭijānantaṃ hevaṃ niggahetabbe, atha taṃ niggaṇhāma, suniggahito ca hosi –

“しかし、もしあなたが‘“人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきではない’と考えるならば、その点においてあなたのその主張に対し、そのように肯定する者はそのように折伏されるべきである。さあ、なんじを折伏しよう。なんじは正当に折伏されたのである。

Hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

もし人が真実義において勝義において得られないならば、実に、なんじよ、‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られない’と言われるべきである。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである。

No [Pg.32] ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā.

しかし、もし‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られない’と言われるべきではないならば、実に、なんじよ、‘人は真実義において勝義において得られない’と言われるべきではない。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られない”と言われるべきではない’と言ったこと、これはあなたの誤りである”。

Niggahacatukkaṃ.

折伏の四連。

Ese ce dunniggahite hevamevaṃ tattha dakkha, ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, no ca mayaṃ tayā tattha hetāya paṭiññāya hevaṃ paṭijānantā hevaṃ niggahetabbā, atha maṃ niggaṇhāsi, dunniggahitā ca homa –

“もしこれが不当な折伏であるならば、その点についてこのように見なせ。‘“人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきではない’と。我々は、その点においてあなたのその主張に対し、そのように肯定する者として、そのように折伏されるべきではない。しかし、あなたは私を折伏する。そして我々は不当に折伏されたのである。

Hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

もし人が真実義において勝義において得られるならば、実に、なんじよ、‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られる’と言われるべきである。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきではない’と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā.

しかし、もし‘真実義であり勝義であるその人は、真実義において勝義において得られる’と言われるべきではないならば、実に、なんじよ、‘人は真実義において勝義において得られる’と言われるべきではない。そこであなたが‘“人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきであるが、“真実義であり勝義であるその人は真実義において勝義において得られる”と言われるべきではない’と言ったこと、これはあなたの誤りである”。

Upanayanacatukkaṃ.

導引の四連。

Na [Pg.33] hevaṃ niggahetabbe, tena hi yaṃ niggaṇhāsi – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

そのように論駁されるべきではない。それゆえ、汝が論駁するところのものにおいて、もし補特伽羅(人)が真実の意味において、また勝義において得られるのであるなら、それゆえにこそ、汝は“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言うべきである。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā. Tena hi ye kate niggahe, se niggahe dukkaṭe. Sukate paṭikamme. Sukatā paṭipādanāti.

しかし、もし“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言われるべきでないのなら、汝は“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”とも言うべきではない。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、汝の誤りである。それゆえ、なされた論駁について、その論駁はよくなされていない。修正(還滅)はよくなされた。導きはよくなされた。

Niggamanacatukkaṃ.

結論の四則。

Paṭhamo niggaho.

第一の論駁。

Suddhasaccikaṭṭhapaccanīkānulomaṃ

純粋な真実義における反対の順次。

Puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないか?”“然り(得られない)”“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのであるか?”“そのようには言われるべきではない”。

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho [Pg.34] paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

論駁を認めよ。もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義において得られないのであるなら、それゆえにこそ、汝は“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである”と言うべきである。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られない’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

しかし、もし“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである”と言われるべきでないのなら、汝は“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである”とも言うべきではない。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られない’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

Paccanīkapañcakaṃ.

反対の五則。

Puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるか?”“然り”“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのであるか?”“そのようには言われるべきではない”。

Ājānāhi paṭikammaṃ – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

修正(還滅)を認めよ。もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義において得られるのであるなら、それゆえにこそ、汝は“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言うべきである。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

しかし、もし“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言われるべきでないのなら、汝は“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”とも言うべきではない。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

Paṭikammacatukkaṃ.

修正(還滅)の四則。

Tvaṃ [Pg.35] ce pana maññasi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti. Tena tava tattha hetāya paṭiññāya hevaṃ paṭijānantaṃ hevaṃ niggahetabbe, atha taṃ niggaṇhāma, suniggahito ca hosi –

しかし、もし汝が“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と思っているのなら、そこで、その汝の提唱した命題に基づき、そのように認める汝に対して、次のように論駁されるべきである。我々は汝を論駁しよう、汝は適正に論駁されるのである。

Hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義において得られるのであるなら、それゆえにこそ、汝は“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言うべきである。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā.

しかし、もし“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”と言われるべきでないのなら、汝は“補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである”とも言うべきではない。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られる’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られるのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、汝の誤りである。

Niggahacatukkaṃ.

論駁の四則。

Ese ce dunniggahite hevamevaṃ tattha dakkha, ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, no ca mayaṃ tayā tattha hetāya paṭiññāya hevaṃ paṭijānantā hevaṃ niggahetabbā, atha maṃ niggaṇhāsi, dunniggahitā ca homa –

もし不当に論駁されたのであるなら、このように見よ。“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られない’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである’とは言われるべきではない”と。我々は汝によって、そこで提唱された命題に基づき、そのように認めている際に、そのように論駁されるべきではない。汝は我々を論駁するが、我々は不当に論駁されているのである。

Hañci [Pg.36] puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義において得られないのであるなら、それゆえにこそ、汝は“いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである”と言うべきである。汝がそこで“‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られない’とは言われるべきであるが、‘いかなる真実の意味・勝義があるとしても、それゆえにその補特伽羅は真実の意味において、また勝義において得られないのである’とは言われるべきではない”と言ったことは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā.

もし“何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない”と言われるべきでないならば、汝よ、“補特伽羅は真実義・勝義において認められない”とも、決して言われるべきではない。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきであるが、‘何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきではない”と言った、それは汝の誤りである。

Upanayanacatukkaṃ.

誘導の四つ組。

Na hevaṃ niggahetabbe, tena hi yaṃ niggaṇhāsi – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

そのように論破されるべきではない。それゆえ、汝が論破することは――もし補特伽羅が真実義・勝義において認められないならば、それゆえに、汝よ、“何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない”と言われるべきである。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきであるが、‘何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘yo saccikaṭṭho paramattho, tato so puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, idaṃ te micchā, tena hi ye kate niggahe[Pg.37], se niggahe dukkaṭe. Sukate paṭikamme, sukatā paṭipādanāti.

もし“何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない”と言われるべきでないならば、汝よ、“補特伽羅は真実義・勝義において認められない”とも、決して言われるべきではない。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきであるが、‘何が真実義であり勝義であるか、それゆえにその補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきではない”と言った、それは汝の誤りである。それゆえ、なされた論破において、その論破は不当である。良くなされた修正において、正しく導かれたものである。

Niggamanacatukkaṃ.

結論の四つ組。

Dutiyo niggaho.

第二の論破。

Okāsasaccikaṭṭhaanulomapaccanīkaṃ

場所における真実義の順逆。

Puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbattha puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? 然り。あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? そのように言われるべきではない。

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbattha puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbattha puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

論破を承知せよ――もし補特伽羅が真実義・勝義において認められるならば、それゆえに、汝よ、“あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきである。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘sabbattha puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbattha puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

もし“あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきでないならば、汝よ、“補特伽羅は真実義・勝義において認められる”とも、決して言われるべきではない。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである……(中略)……。

Tatiyo niggaho.

第三の論破。

Kālasaccikaṭṭhaanulomapaccanīkaṃ

時間における真実義の順逆。

Puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbadā puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? 然り。あらゆる時において補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? そのように言われるべきではない。

Ājānāhi [Pg.38] niggahaṃ – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbadā puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbadā puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti micchā.

論破を承知せよ――もし補特伽羅が真実義・勝義において認められるならば、それゆえに、汝よ、“あらゆる時において補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきである。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆる時において補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘sabbadā puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbadā puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

もし“あらゆる時において補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきでないならば、汝よ、“補特伽羅は真実義・勝義において認められる”とも、決して言われるべきではない。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆる時において補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである……(中略)……。

Catuttho niggaho.

第四の論破。

Avayavasaccikaṭṭhaanulomapaccanīkaṃ

部分における真実義の順逆。

Puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbesu puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? 然り。あらゆるものにおいて補特伽羅は真実義・勝義において認められるか? そのように言われるべきではない。

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbesu puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbesu puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti? Micchā.

論破を承知せよ――もし補特伽羅が真実義・勝義において認められるならば、それゆえに、汝よ、“あらゆるものにおいて補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきである。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆるものにおいて補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘sabbesu puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbesu puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

もし“あらゆるものにおいて補特伽羅は真実義・勝義において認められる”と言われるべきでないならば、汝よ、“補特伽羅は真実義・勝義において認められる”とも、決して言われるべきではない。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきであるが、‘あらゆるものにおいて補特伽羅は真実義・勝義において認められる’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである……(中略)……。

Pañcamo niggaho.

第五の論破。

Okāsasaccikaṭṭhapaccanīkānulomaṃ

場所における真実義の逆順。

Puggalo [Pg.39] nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbattha puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

補特伽羅は真実義・勝義において認められないか? 然り。あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められないか? そのように言われるべきではない。

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbattha puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbattha puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

論破を承知せよ――もし補特伽羅が真実義・勝義において認められないならば、それゆえに、汝よ、“あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められない”と言われるべきである。そこで汝が“‘補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきであるが、‘あらゆる場所において補特伽羅は真実義・勝義において認められない’と言われるべきではない”と言ったのは、誤りである。

No ce pana vattabbe ‘‘sabbattha puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbattha puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

“もし‘いかなる場所においても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’と言うべきではないなら、汝よ、‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’とも言うべきではない。そこで汝が述べた‘“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきであるが、“いかなる場所においても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきではない’ということは、誤りである……(以下略)。”

Chaṭṭho niggaho.

“第六の論破(折伏)。”

Kālasaccikaṭṭhapaccanīkānulomaṃ

“時(時間)に関する真実義の逆順(順逆)。”

Puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbadā puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られないのか?”“然り”“いかなる時も補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られないのか?”“そのようには言うべきではない。”

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbadā puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbadā puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“論破を認めよ。――もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義の意味において得られないのであれば、それゆえに、汝よ、‘いかなる時も補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’と言うべきである。そこで汝が述べた‘“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきであるが、“いかなる時も補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきではない’ということは、誤りである。”

No [Pg.40] ce pana vattabbe ‘‘sabbadā puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbadā puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

“もし‘いかなる時も補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’と言うべきではないなら、汝よ、‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’とも言うべきではない。そこで汝が述べた‘“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきであるが、“いかなる時も補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきではない’ということは、誤りである……(以下略)。”

Sattamo niggaho.

“第七の論破(折伏)。”

Avayavasaccikaṭṭhapaccanīkānulomaṃ

“部分に関する真実義の逆順(順逆)。”

Puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Āmantā. Sabbesu puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenāti? Na hevaṃ vattabbe.

“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られないのか?”“然り”“いかなるものにおいても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られないのか?”“そのようには言うべきではない。”

Ājānāhi niggahaṃ – hañci puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata re vattabbe ‘‘sabbesu puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbesu puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā.

“論破を認めよ。――もし補特伽羅が真実の意味において、また勝義の意味において得られないのであれば、それゆえに、汝よ、‘いかなるものにおいても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’と言うべきである。そこで汝が述べた‘“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきであるが、“いかなるものにおいても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきではない’ということは、誤りである。”

No ce pana vattabbe ‘‘sabbesu puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti, no ca vata re vattabbe ‘‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti. Yaṃ tattha vadesi ‘‘vattabbe kho ‘puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena’, no ca vattabbe ‘sabbesu puggalo nupalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’’ti, micchā…pe….

“もし‘いかなるものにおいても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’と言うべきではないなら、汝よ、‘補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない’とも言うべきではない。そこで汝が述べた‘“補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきであるが、“いかなるものにおいても補特伽羅は真実の意味において、また勝義の意味において得られない”とは言うべきではない’ということは、誤りである……(以下略)。”

Aṭṭhamo niggaho.

“第八の論破(折伏)。”

Kathāvatthumātikā niṭṭhitā.

“論事(カタヴァットゥ)の論母(マティカー)は終わった。”

6. Yamakamātikā

6. “双論(ヤマカ)の論母(マティカー)。”

Mūlayamakaṃ

“根本双論(ムーラ・ヤマカ)。”

Kusalapadanayacatukkaṃ

“善の項(法)の四つの導き方(四聚)。”

Ye [Pg.41] keci kusalā dhammā (yama. 1.mūlayamaka.1 ādayo), sabbe te kusalamūlā. Ye vā pana kusalamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根である。また、およそいかなる善根であっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlena ekamūlā. Ye vā pana kusalamūlena ekamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根と同一の根を持つ。また、およそいかなる善根と同一の根を持つものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalamūlena ekamūlā dhammā, sabbe te kusalamūlena aññamaññamūlā. Ye vā pana kusalamūlena aññamaññamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善根と同一の根を持つ法であっても、それらはすべて善根と互いに根となっている。また、およそいかなる善根と互いに根となっているものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlamūlā. Ye vā pana kusalamūlamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根を根とする根である。また、およそいかなる善根を根とする根であっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlena ekamūlamūlā. Ye vā pana kusalamūlena ekamūlamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根と同一の根を根とする。また、およそいかなる善根と同一の根を根とするものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalamūlena ekamūlamūlā dhammā, sabbe te kusalamūlena aññamaññamūlamūlā. Ye vā pana kusalamūlena aññamaññamūlamūlā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善根と同一の根を根とする法であっても、それらはすべて善根と互いに根を根としている。また、およそいかなる善根と互いに根を根としているものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlakā. Ye vā pana kusalamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根に基づくものである。また、およそいかなる善根に基づくものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlena ekamūlakā. Ye vā pana kusalamūlena ekamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根と同一の根に基づくものである。また、およそいかなる善根と同一の根に基づくものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye [Pg.42] keci kusalamūlena ekamūlakā dhammā, sabbe te kusalamūlena aññamaññamūlakā. Ye vā pana kusalamūlena aññamaññamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善根と同一の根に基づく法であっても、それらはすべて善根と互いに根に基づいている。また、およそいかなる善根と互いに根に基づいているものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlamūlakā. Ye vā pana kusalamūlamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根の根に基づくものである。また、およそいかなる善根の根に基づくものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlena ekamūlamūlakā. Ye vā pana kusalamūlena ekamūlamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善法であっても、それらはすべて善根と同一の根の根に基づくものである。また、およそいかなる善根と同一の根の根に基づくものであっても、それらの法はすべて善である。”

Ye keci kusalamūlena ekamūlamūlakā dhammā, sabbe te kusalamūlena aññamaññamūlamūlakā. Ye vā pana kusalamūlena aññamaññamūlamūlakā, sabbe te dhammā kusalā.

“およそいかなる善根と同一の根の根に基づく法であっても、それらはすべて善根と互いに根の根に基づいている。また、およそいかなる善根と互いに根の根に基づいているものであっても、それらの法はすべて善である。”

Akusalapadanayacatukkaṃ

“不善の項(法)の四つの導き方(四聚)。”

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlā. Ye vā pana akusalamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

“およそいかなる不善法であっても、それらはすべて不善根である。また、およそいかなる不善根であっても、それらの法はすべて不善である。”

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlena ekamūlā. Ye vā pana akusalamūlena ekamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根と一根である。あるいはまた、不善根と一根であるものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalamūlena ekamūlā dhammā, sabbe te akusalamūlena aññamaññamūlā. Ye vā pana akusalamūlena aññamaññamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善根と一根である法も、それらすべては不善根と互いに根である。あるいはまた、不善根と互いに根であるものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlamūlā. Ye vā pana akusalamūlamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根根である。あるいはまた、不善根根であるものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlena ekamūlamūlā. Ye vā pana akusalamūlena ekamūlamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根と一根根である。あるいはまた、不善根と一根根であるものは、それらすべての法は不善である。

Ye [Pg.43] keci akusalamūlena ekamūlamūlā dhammā, sabbe te akusalamūlena aññamaññamūlamūlā. Ye vā pana akusalamūlena aññamaññamūlamūlā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善根と一根根である法も、それらすべては不善根と互いに根根である。あるいはまた、不善根と互いに根根であるものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlakā. Ye vā pana akusalamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根を根とする。あるいはまた、不善根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlena ekamūlakā. Ye vā pana akusalamūlena ekamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根と一根を根とする。あるいはまた、不善根と一根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalamūlena ekamūlakā dhammā, sabbe te akusalamūlena aññamaññamūlakā. Ye vā pana akusalamūlena aññamaññamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善根と一根を根とする法も、それらすべては不善根と互いに根を根とする。あるいはまた、不善根と互いに根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlamūlakā. Ye vā pana akusalamūlamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根根を根とする。あるいはまた、不善根根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlena ekamūlamūlakā. Ye vā pana akusalamūlena ekamūlamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善の法も、それらすべては不善根と一根根を根とする。あるいはまた、不善根と一根根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Ye keci akusalamūlena ekamūlamūlakā dhammā, sabbe te akusalamūlena aññamaññamūlamūlakā. Ye vā pana akusalamūlena aññamaññamūlamūlakā, sabbe te dhammā akusalā.

およそいかなる不善根と一根根を根とする法も、それらすべては不善根と互いに根根を根とする。あるいはまた、不善根と互いに根根を根とするものは、それらすべての法は不善である。

Abyākatapadanayacatukkaṃ

無記句導四則

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlā. Ye vā pana abyākatamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根である。あるいはまた、無記根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye [Pg.44] keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlena ekamūlā. Ye vā pana abyākatamūlena ekamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根と一根である。あるいはまた、無記根と一根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatamūlena ekamūlā dhammā, sabbe te abyākatamūlena aññamaññamūlā. Ye vā pana abyākatamūlena aññamaññamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記根と一根である法も、それらすべては無記根と互いに根である。あるいはまた、無記根と互いに根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlamūlā. Ye vā pana abyākatamūlamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根根である。あるいはまた、無記根根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlena ekamūlamūlā. Ye vā pana abyākatamūlena ekamūlamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根と一根根である。あるいはまた、無記根と一根根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatamūlena ekamūlamūlā dhammā, sabbe te abyākatamūlena aññamaññamūlamūlā. Ye vā pana abyākatamūlena aññamaññamūlamūlā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記根と一根根である法も、それらすべては無記根と互いに根根である。あるいはまた、無記根と互いに根根であるものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根を根とする。あるいはまた、無記根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlena ekamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlena ekamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根と一根を根とする。あるいはまた、無記根と一根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatamūlena ekamūlakā dhammā, sabbe te abyākatamūlena aññamaññamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlena aññamaññamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記根と一根を根とする法も、それらすべては無記根と互いに根を根とする。あるいはまた、無記根と互いに根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根根を根とする。あるいはまた、無記根根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Ye [Pg.45] keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlena ekamūlamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlena ekamūlamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記の法も、それらすべては無記根と一根根を根とする。あるいはまた、無記根と一根根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Ye keci abyākatamūlena ekamūlamūlakā dhammā, sabbe te abyākatamūlena aññamaññamūlamūlakā. Ye vā pana abyākatamūlena aññamaññamūlamūlakā, sabbe te dhammā abyākatā.

およそいかなる無記根と一根根を根とする法も、それらすべては無記根と互いに根根を根とする。あるいはまた、無記根と互いに根根を根とするものは、それらすべての法は無記である。

Nāmapadanayacatukkaṃ

名句導四則

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlā. Ye vā pana nāmamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

およそいかなる名の法も、それらすべては名根である。あるいはまた、名根であるものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlena ekamūlā. Ye vā pana nāmamūlena ekamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

およそいかなる名の法も、それらすべては名根と一根である。あるいはまた、名根と一根であるものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmamūlena ekamūlā dhammā, sabbe te nāmamūlena aññamaññamūlā. Ye vā pana nāmamūlena aññamaññamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

およそいかなる名根と一根である法も、それらすべては名根と互いに根である。あるいはまた、名根と互いに根であるものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlamūlā. Ye vā pana nāmamūlamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

およそいかなる名の法も、それらすべては名根根である。あるいはまた、名根根であるものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlena ekamūlamūlā. Ye vā pana nāmamūlena ekamūlamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

およそいかなる名の法も、それらすべては名根と一根根である。あるいはまた、名根と一根根であるものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmamūlena ekamūlamūlā dhammā, sabbe te nāmamūlena aññamaññamūlamūlā. Ye vā pana nāmamūlena aññamaññamūlamūlā, sabbe te dhammā nāmā.

名の根によって、一つの根を根とするどのような諸法も、それらはすべて、名の根によって、互いに根を根とするものである。あるいはまた、名の根によって、互いに根を根とするものは、それらの諸法はすべて名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlakā. Ye vā pana nāmamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

名であるどのような諸法も、それらはすべて、名の根を根とするものである。あるいはまた、名の根を根とするものは、それらの諸法はすべて名である。

Ye [Pg.46] keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlena ekamūlakā. Ye vā pana nāmamūlena ekamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

名であるどのような諸法も、それらはすべて、名の根によって一つの根を根とするものである。あるいはまた、名の根によって一つの根を根とするものは、それらの諸法はすべて名である。

Ye keci nāmamūlena ekamūlakā dhammā, sabbe te nāmamūlena aññamaññamūlakā. Ye vā pana nāmamūlena aññamaññamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

名の根によって、一つの根を根とするどのような諸法も、それらはすべて、名の根によって、互いに根を根とするものである。あるいはまた、名の根によって、互いに根を根とするものは、それらの諸法はすべて名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlamūlakā. Ye vā pana nāmamūlamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

いかなる名(なーま)の諸法であれ、それらはすべて名の根を根とするものである。あるいはまた、名の根を根とするものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlena ekamūlamūlakā. Ye vā pana nāmamūlena ekamūlamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

いかなる名の諸法であれ、それらはすべて名の根と同一の根を根とするものである。あるいはまた、名の根と同一の根を根とするものは、それらすべての法は名である。

Ye keci nāmamūlena ekamūlamūlakā dhammā, sabbe te nāmamūlena aññamaññamūlamūlakā. Ye vā pana nāmamūlena aññamaññamūlamūlakā, sabbe te dhammā nāmā.

いかなる名の根と同一の根を根とする諸法であれ、それらはすべて名の根と相互に根を根とするものである。あるいはまた、名の根と相互に根を根とするものは、それらすべての法は名である。

Ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalahetū…pe… kusalanidānā…pe… kusalasambhavā…pe… kusalappabhavā…pe… kusalasamuṭṭhānā…pe… kusalāhārā…pe… kusalārammaṇā…pe… kusalapaccayā…pe… kusalasamudayā…pe….

いかなる善(くさら)の諸法であれ、それらはすべて善を因(いん)とし、…中略… 善を因縁とし、…中略… 善を発生とし、…中略… 善を起源とし、…中略… 善を等起(とうき)とし、…中略… 善を食(じき)とし、…中略… 善を所縁(しょえん)とし、…中略… 善を縁(えん)とし、…中略… 善を集成(しゅうじょう)とする。

Mūlaṃ hetu nidānañca, sambhavo pabhavena ca;

Samuṭṭhānāhārārammaṇā, paccayo samudayena cāti.

根、因、および因縁、発生、および起源、等起、食、所縁、縁、および集成によって、と。

Mūlayamakamātikā niṭṭhitā.

根双論の論母(マティカー)が完了した。

Khandhayamakaṃ

蘊双論(うんそうろん)

Paṇṇattivāro

施設門(しせつもん)

Pañcakkhandhā (yama. 1.khandhayamaka.1 ādayo) – rūpakkhandho vedanākkhandho saññākkhandho saṅkhārakkhandho viññāṇakkhandho.

五蘊(双論一・蘊双論一など)――色蘊、受蘊、想蘊、行蘊、識蘊。

Padasodhanavāro

語の清浄門(ごのしょうじょうもん)

Anulomaṃ

順次

Rūpaṃ [Pg.47] rūpakkhandho, rūpakkhandho rūpaṃ.

色は色蘊であり、色蘊は色である。

Vedanā vedanākkhandho, vedanākkhandho vedanā.

受は受蘊であり、受蘊は受である。

Saññā saññākkhandho, saññākkhandho saññā.

想は想蘊であり、想蘊は想である。

Saṅkhārā saṅkhārakkhandho, saṅkhārakkhandho saṅkhārā.

行(ぎょう)は行蘊であり、行蘊は行である。

Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho, viññāṇakkhandho viññāṇaṃ.

識は識蘊であり、識蘊は識である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na rūpaṃ na rūpakkhandho, na rūpakkhandho na rūpaṃ.

色でないものは色蘊ではなく、色蘊でないものは色ではない。

Na vedanā na vedanākkhandho, na vedanākkhandho na vedanā.

受でないものは受蘊ではなく、受蘊でないものは受ではない。

Na saññā na saññākkhandho, na saññākkhandho na saññā.

想でないものは想蘊ではなく、想蘊でないものは想ではない。

Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandho, na saṅkhārakkhandho na saṅkhārā.

行でないものは行蘊ではなく、行蘊でないものは行ではない。

Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandho, na viññāṇakkhandho na viññāṇaṃ.

識でないものは識蘊ではなく、識蘊でないものは識ではない。

Padasodhanamūlacakkavāro

語の清浄根輪門(ごのしょうじょうこんりんもん)

Anulomaṃ

順次

Rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā vedanākkhandho.

色は色蘊であり、諸蘊は受蘊である。

Rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā saññākkhandho.

色は色蘊であり、諸蘊は想蘊である。

Rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā saṅkhārakkhandho.

色は色蘊であり、諸蘊は行蘊である。

Rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā viññāṇakkhandho.

色は色蘊であり、諸蘊は識蘊である。

Vedanā vedanākkhandho, khandhā rūpakkhandho.

受は受蘊であり、諸蘊は色蘊である。

Vedanā vedanākkhandho, khandhā saññākkhandho.

受は受蘊であり、諸蘊は想蘊である。

Vedanā vedanākkhandho, khandhā saṅkhārakkhandho.

受は受蘊であり、諸蘊は行蘊である。

Vedanā vedanākkhandho, khandhā viññāṇakkhandho.

受は受蘊であり、諸蘊は識蘊である。

Saññā [Pg.48] saññākkhandho, khandhā rūpakkhandho.

想は想蘊であり、諸蘊は色蘊である。

Saññā saññākkhandho, khandhā vedanākkhandho.

想は想蘊であり、諸蘊は受蘊である。

Saññā saññākkhandho, khandhā saṅkhārakkhandho.

想は想蘊であり、諸蘊は行蘊である。

Saññā saññākkhandho, khandhā viññāṇakkhandho.

想は想蘊であり、諸蘊は識蘊である。

Saṅkhārā saṅkhārakkhandho, khandhā rūpakkhandho.

行は行蘊であり、諸蘊は色蘊である。

Saṅkhārā saṅkhārakkhandho, khandhā vedanākkhandho.

行は行蘊であり、諸蘊は受蘊である。

Saṅkhārā saṅkhārakkhandho, khandhā saññākkhandho.

行は行蘊であり、諸蘊は想蘊である。

Saṅkhārā saṅkhārakkhandho, khandhā viññāṇakkhandho.

行は行蘊であり、諸蘊は識蘊である。

Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho, khandhā rūpakkhandho.

識は識蘊であり、諸蘊は色蘊である。

Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho, khandhā vedanākkhandho.

識は識蘊であり、諸蘊は受蘊である。

Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho, khandhā saññākkhandho.

識は識蘊であり、諸蘊は想蘊である。

Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho, khandhā saṅkhārakkhandho.

識は識蘊であり、諸蘊は行蘊である。

Paccanīkaṃ

逆。

Na rūpaṃ na rūpakkhandho, na khandhā na vedanākkhandho.

色ではなく色蘊でもないなら、諸蘊ではなく受蘊でもない。

Na rūpaṃ na rūpakkhandho, na khandhā na saññākkhandho.

色ではなく色蘊でもないなら、諸蘊ではなく想蘊でもない。

Na rūpaṃ na rūpakkhandho, na khandhā na saṅkhārakkhandho.

色ではなく色蘊でもないなら、諸蘊ではなく行蘊でもない。

Na rūpaṃ na rūpakkhandho, na khandhā na viññāṇakkhandho.

色ではなく色蘊でもないなら、諸蘊ではなく識蘊でもない。

Na vedanā na vedanākkhandho, na khandhā na rūpakkhandho.

受ではなく受蘊でもないなら、諸蘊ではなく色蘊でもない。

Na vedanā na vedanākkhandho, na khandhā na saññākkhandho.

受ではなく受蘊でもないなら、諸蘊ではなく想蘊でもない。

Na vedanā na vedanākkhandho, na khandhā na saṅkhārakkhandho.

受ではなく受蘊でもないなら、諸蘊ではなく行蘊でもない。

Na vedanā na vedanākkhandho, na khandhā na viññāṇakkhandho.

受ではなく受蘊でもないなら、諸蘊ではなく識蘊でもない。

Na saññā na saññākkhandho, na khandhā na rūpakkhandho.

想ではなく想蘊でもないなら、諸蘊ではなく色蘊でもない。

Na saññā na saññākkhandho, na khandhā na vedanākkhandho.

想ではなく想蘊でもないなら、諸蘊ではなく受蘊でもない。

Na saññā na saññākkhandho, na khandhā na saṅkhārakkhandho.

想ではなく想蘊でもないなら、諸蘊ではなく行蘊でもない。

Na saññā na saññākkhandho, na khandhā na viññāṇakkhandho.

想ではないものは想蘊ではなく、諸蘊ではないものは識蘊ではない。

Na [Pg.49] saṅkhārā na saṅkhārakkhandho, na khandhā na rūpakkhandho.

行ではないものは行蘊ではなく、諸蘊ではないものは色蘊ではない。

Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandho, na khandhā na vedanākkhandho.

行ではないものは行蘊ではなく、諸蘊ではないものは受蘊ではない。

Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandho, na khandhā na saññākkhandho.

行ではないものは行蘊ではなく、諸蘊ではないものは想蘊ではない。

Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandho, na khandhā na viññāṇakkhandho.

行ではないものは行蘊ではなく、諸蘊ではないものは識蘊ではない。

Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandho, na khandhā na rūpakkhandho.

識ではないものは識蘊ではなく、諸蘊ではないものは色蘊ではない。

Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandho, na khandhā na vedanākkhandho.

識ではないものは識蘊ではなく、諸蘊ではないものは受蘊ではない。

Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandho, na khandhā na saññākkhandho.

識ではないものは識蘊ではなく、諸蘊ではないものは想蘊ではない。

Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandho, na khandhā na saṅkhārakkhandho.

識ではないものは識蘊ではなく、諸蘊ではないものは行蘊ではない。

Suddhakhandhavāro

純蘊節

Anulomaṃ

順次

Rūpaṃ khandho, khandhā rūpaṃ.

色は蘊であり、諸蘊は色である。

Vedanā khandho, khandhā vedanā.

受は蘊であり、諸蘊は受である。

Saññā khandho, khandhā saññā.

想は蘊であり、諸蘊は想である。

Saṅkhārā khandho, khandhā saṅkhārā.

行は蘊であり、諸蘊は行である。

Viññāṇaṃ khandho, khandhā viññāṇaṃ.

識は蘊であり、諸蘊は識である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na rūpaṃ na khandho, na khandhā na rūpaṃ.

色ではないものは蘊ではなく、諸蘊ではないものは色ではない。

Na vedanā na khandho, na khandhā na vedanā.

受ではないものは蘊ではなく、諸蘊ではないものは受ではない。

Na saññā na khandho, na khandhā na saññā.

想ではないものは蘊ではなく、諸蘊ではないものは想ではない。

Na saṅkhārā na khandho, na khandhā na saṅkhārā.

行ではないものは蘊ではなく、諸蘊ではないものは行ではない。

Na viññāṇaṃ na khandho, na khandhā na viññāṇaṃ.

識ではないものは蘊ではなく、諸蘊ではないものは識ではない。

Suddhakhandhamūlacakkavāro

純蘊根本輪節

Anulomaṃ

順次

Rūpaṃ khandho, khandhā vedanā.

色は蘊であり、諸蘊は受である。

Rūpaṃ khandho, khandhā saññā.

色は蘊であり、諸蘊は想である。

Rūpaṃ khandho, khandhā saṅkhārā.

色は蘊であり、諸蘊は行である。

Rūpaṃ khandho, khandhā viññāṇaṃ.

色は蘊であり、諸蘊は識である。

Vedanā [Pg.50] khandho, khandhā rūpaṃ.

受は蘊であり、諸蘊は色である。

Vedanā khandho, khandhā saññā.

受は蘊であり、諸蘊は想である。

Vedanā khandho, khandhā saṅkhārā.

受は蘊なり、諸蘊は行なり。

Vedanā khandho, khandhā viññāṇaṃ.

受は蘊なり、諸蘊は識なり。

Saññā khandho, khandhā rūpaṃ.

想は蘊なり、諸蘊は色なり。

Saññā khandho, khandhā vedanā.

想は蘊なり、諸蘊は受なり。

Saññā khandho, khandhā saṅkhārā.

想は蘊なり、諸蘊は行なり。

Saññā khandho, khandhā viññāṇaṃ.

想は蘊なり、諸蘊は識なり。

Saṅkhārā khandho, khandhā rūpaṃ.

行は蘊なり、諸蘊は色なり。

Saṅkhārā khandho, khandhā vedanā.

行は蘊なり、諸蘊は受なり。

Saṅkhārā khandho, khandhā saññā.

行は蘊なり、諸蘊は想なり。

Saṅkhārā khandho, khandhā viññāṇaṃ.

行は蘊なり、諸蘊は識なり。

Viññāṇaṃ khandho, khandhā rūpaṃ.

識は蘊なり、諸蘊は色なり。

Viññāṇaṃ khandho, khandhā vedanā.

識は蘊なり、諸蘊は受なり。

Viññāṇaṃ khandho, khandhā saññā.

識は蘊なり、諸蘊は想なり。

Viññāṇaṃ khandho, khandhā saṅkhārā.

識は蘊なり、諸蘊は行なり。

Paccanīkaṃ

Na rūpaṃ na khandho, na khandhā na vedanā.

色にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば受にあらず。

Na rūpaṃ na khandho, na khandhā na saññā.

色にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば想にあらず。

Na rūpaṃ na khandho, na khandhā na saṅkhārā.

色にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば行にあらず。

Na rūpaṃ na khandho, na khandhā na viññāṇaṃ.

色にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば識にあらず。

Na vedanā na khandho, na khandhā na rūpaṃ.

受にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば色にあらず。

Na vedanā na khandho, na khandhā na saññā.

受にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば想にあらず。

Na vedanā na khandho, na khandhā na saṅkhārā.

受にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば行にあらず。

Na vedanā na khandho, na khandhā na viññāṇaṃ.

受にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば識にあらず。

Na [Pg.51] saññā na khandho, na khandhā na rūpaṃ.

想にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば色にあらず。

Na saññā na khandho, na khandhā na vedanā.

想にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば受にあらず。

Na saññā na khandho, na khandhā na saṅkhārā.

想にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば行にあらず。

Na saññā na khandho, na khandhā na viññāṇaṃ.

想にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば識にあらず。

Na saṅkhārā na khandho, na khandhā na rūpaṃ.

行にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば色にあらず。

Na saṅkhārā na khandho, na khandhā na vedanā.

行にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば受にあらず。

Na saṅkhārā na khandho, na khandhā na saññā.

行にあらざれば蘊にあらず、諸蘊にあらざれば想にあらず。

Na saṅkhārā na khandho, na khandhā na viññāṇaṃ.

行は蘊にあらず、蘊は識にあらず。

Na viññāṇaṃ na khandho, na khandhā na rūpaṃ.

識は蘊にあらず、蘊は色にあらず。

Na viññāṇaṃ na khandho, na khandhā na vedanā.

識は蘊にあらず、蘊は受にあらず。

Na viññāṇaṃ na khandho, na khandhā na saññā.

識は蘊にあらず、蘊は想にあらず。

Na viññāṇaṃ na khandho, na khandhā na saṅkhārā.

識は蘊にあらず、蘊は行にあらず。

Khandhayamakamātikā niṭṭhitā.

蘊双論の論母(マティカー)終わる。

Āyatanayamakaṃ

処双論

Paṇṇattivāro

施設門

Dvādasāyatanāni (yama. 1.āyatanayamaka.1 ādayo) – cakkhāyatanaṃ sotāyatanaṃ ghānāyatanaṃ jivhāyatanaṃ kāyāyatanaṃ rūpāyatanaṃ saddāyatanaṃ gandhāyatanaṃ rasāyatanaṃ phoṭṭhabbāyatanaṃ manāyatanaṃ dhammāyatanaṃ.

十二処(処双論一・処双論一の冒頭など)―眼処、耳処、鼻処、舌処、身処、色処、声処、香処、味処、触処、意処、法処。

Padasodhanavāro

語の清浄門

Anulomaṃ

順次

Cakkhu cakkhāyatanaṃ, cakkhāyatanaṃ cakkhu.

眼は眼処であり、眼処は眼である。

Sotaṃ sotāyatanaṃ, sotāyatanaṃ sotaṃ.

耳は耳処であり、耳処は耳である。

Ghānaṃ ghānāyatanaṃ, ghānāyatanaṃ ghānaṃ.

鼻は鼻処であり、鼻処は鼻である。

Jivhā [Pg.52] jivhāyatanaṃ, jivhāyatanaṃ jivhā.

舌は舌処であり、舌処は舌である。

Kāyo kāyāyatanaṃ, kāyāyatanaṃ kāyo.

身は身処であり、身処は身である。

Rūpaṃ rūpāyatanaṃ, rūpāyatanaṃ rūpaṃ.

色は色処であり、色処は色である。

Saddo saddāyatanaṃ, saddāyatanaṃ saddo.

声は声処であり、声処は声である。

Gandho gandhāyatanaṃ, gandhāyatanaṃ gandho.

香は香処であり、香処は香である。

Raso rasāyatanaṃ, rasāyatanaṃ raso.

味は味処であり、味処は味である。

Phoṭṭhabbo phoṭṭhabbāyatanaṃ, phoṭṭhabbāyatanaṃ phoṭṭhabbo.

触は触処であり、触処は触である。

Mano manāyatanaṃ, manāyatanaṃ mano.

意は意処であり、意処は意である。

Dhammo dhammāyatanaṃ, dhammāyatanaṃ dhammo.

法は法処であり、法処は法である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na cakkhāyatanaṃ, na cakkhāyatanaṃ na cakkhu.

眼にあらざるものは眼処にあらず、眼処にあらざるものは眼にあらず。

Na sotaṃ na sotāyatanaṃ, na sotāyatanaṃ na sotaṃ.

耳にあらざるものは耳処にあらず、耳処にあらざるものは耳にあらず。

Na ghānaṃ na ghānāyatanaṃ, na ghānāyatanaṃ na ghānaṃ.

鼻にあらざるものは鼻処にあらず、鼻処にあらざるものは鼻にあらず。

Na jivhā na jivhāyatanaṃ, na jivhāyatanaṃ na jivhā.

舌にあらざるものは舌処にあらず、舌処にあらざるものは舌にあらず。

Na kāyo na kāyāyatanaṃ, na kāyāyatanaṃ na kāyo.

身にあらざるものは身処にあらず、身処にあらざるものは身にあらず。

Na rūpaṃ na rūpāyatanaṃ, na rūpāyatanaṃ na rūpaṃ.

色にあらざるものは色処にあらず、色処にあらざるものは色にあらず。

Na saddo na saddāyatanaṃ, na saddāyatanaṃ na saddo.

声は声処にあらず、声処は声にあらず。

Na gandho na gandhāyatanaṃ, na gandhāyatanaṃ na gandho.

香は香処にあらず、香処は香にあらず。

Na raso na rasāyatanaṃ, na rasāyatanaṃ na raso.

味は味処にあらず、味処は味にあらず。

Na phoṭṭhabbo na phoṭṭhabbāyatanaṃ, na phoṭṭhabbāyatanaṃ na phoṭṭhabbo.

触は触処にあらず、触処は触にあらず。

Na mano na manāyatanaṃ, na manāyatanaṃ na mano.

意は意処にあらず、意処は意にあらず。

Na dhammo na dhammāyatanaṃ, na dhammāyatanaṃ na dhammo.

法は法処にあらず、法処は法にあらず。

Padasodhanamūlacakkavāro

語の浄化の根本の回転(輪)の節

Anulomaṃ

順次

Cakkhu [Pg.53] cakkhāyatanaṃ, āyatanā sotāyatanaṃ.

眼は眼処であり、諸処は耳処である。

Cakkhu cakkhāyatanaṃ, āyatanā ghānāyatanaṃ.

眼は眼処であり、諸処は鼻処である。

Cakkhu cakkhāyatanaṃ, āyatanā jivhāyatanaṃ…pe….

眼は眼処であり、諸処は舌処である。……中略……。

Cakkhu cakkhāyatanaṃ, āyatanā dhammāyatanaṃ.

眼は眼処であり、諸処は法処である。

Sotaṃ sotāyatanaṃ, āyatanā cakkhāyatanaṃ.

耳は耳処であり、諸処は眼処である。

Sotaṃ sotāyatanaṃ, āyatanā ghānāyatanaṃ…pe….

耳は耳処であり、諸処は鼻処である。……中略……。

Sotaṃ sotāyatanaṃ, āyatanā dhammāyatanaṃ.

耳は耳処であり、諸処は法処である。

Ghānaṃ ghānāyatanaṃ, āyatanā cakkhāyatanaṃ…pe….

鼻は鼻処であり、諸処は眼処である。……中略……。

Ghānaṃ ghānāyatanaṃ, āyatanā dhammāyatanaṃ…pe….

鼻は鼻処であり、諸処は法処である。……中略……。

Dhammo dhammāyatanaṃ, āyatanā cakkhāyatanaṃ.

法は法処であり、諸処は眼処である。

Dhammo dhammāyatanaṃ, āyatanā sotāyatanaṃ…pe….

法は法処であり、諸処は耳処である。……中略……。

Dhammo dhammāyatanaṃ, āyatanā manāyatanaṃ. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法は法処であり、諸処は意処である。(円環は結ばれるべきである。)

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na cakkhāyatanaṃ, nāyatanā na sotāyatanaṃ.

眼にあらざるものは眼処にあらず、諸処にあらざるものは耳処にあらず。

Na cakkhu na cakkhāyatanaṃ, nāyatanā na ghānāyatanaṃ…pe….

眼にあらざるものは眼処にあらず、諸処にあらざるものは鼻処にあらず。……中略……。

Na cakkhu na cakkhāyatanaṃ, nāyatanā na dhammāyatanaṃ.

眼にあらざるものは眼処にあらず、諸処にあらざるものは法処にあらず。

Na sotaṃ na sotāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhāyatanaṃ…pe….

耳にあらざるものは耳処にあらず、諸処にあらざるものは眼処にあらず。……中略……。

Na sotaṃ na sotāyatanaṃ, nāyatanā na dhammāyatanaṃ.

耳にあらざるものは耳処にあらず、諸処にあらざるものは法処にあらず。

Na ghānaṃ na ghānāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhāyatanaṃ…pe….

鼻にあらざるものは鼻処にあらず、諸処にあらざるものは眼処にあらず。……中略……。

Na ghānaṃ na ghānāyatanaṃ, nāyatanā na dhammāyatanaṃ…pe….

鼻にあらざるものは鼻処にあらず、諸処にあらざるものは法処にあらず。……中略……。

Na dhammo na dhammāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhāyatanaṃ.

法にあらざるものは法処にあらず、諸処にあらざるものは眼処にあらず。

Na dhammo na dhammāyatanaṃ, nāyatanā na sotāyatanaṃ…pe….

法にあらざるものは法処にあらず、諸処にあらざるものは耳処にあらず。……中略……。

Na dhammo na dhammāyatanaṃ, nāyatanā na manāyatanaṃ. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法は法処にあらず、処にあらざるものは意処にあらず。(輪を組むべきである。)

Suddhāyatanavāro

純処節

Anulomaṃ

順次

Cakkhu [Pg.54] āyatanaṃ, āyatanā cakkhu.

眼は処であり、処は眼である。

Sotaṃ āyatanaṃ, āyatanā sotaṃ.

耳は処であり、処は耳である。

Ghānaṃ āyatanaṃ, āyatanā ghānaṃ.

鼻は処であり、処は鼻である。

Jivhā āyatanaṃ, āyatanā jivhā.

舌は処であり、処は舌である。

Kāyo āyatanaṃ, āyatanā kāyo.

身は処であり、処は身である。

Rūpaṃ āyatanaṃ, āyatanā rūpaṃ.

色は処であり、処は色である。

Saddo āyatanaṃ, āyatanā saddo.

声は処であり、処は声である。

Gandho āyatanaṃ, āyatanā gandho.

香は処であり、処は香である。

Raso āyatanaṃ, āyatanā raso.

味は処であり、処は味である。

Phoṭṭhabbo āyatanaṃ, āyatanā phoṭṭhabbo.

触は処であり、処は触である。

Mano āyatanaṃ, āyatanā mano.

意は処であり、処は意である。

Dhammo āyatanaṃ, āyatanā dhammo.

法は処であり、処は法である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu nāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhu.

眼でないものは処ではなく、処でないものは眼ではない。

Na sotaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na sotaṃ.

耳でないものは処ではなく、処でないものは耳ではない。

Na ghānaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na ghānaṃ.

鼻でないものは処ではなく、処でないものは鼻ではない。

Na jivhā nāyatanaṃ, nāyatanā na jivhā.

舌でないものは処ではなく、処でないものは舌ではない。

Na kāyo nāyatanaṃ, nāyatanā na kāyo.

身でないものは処ではなく、処でないものは身ではない。

Na rūpaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na rūpaṃ.

色でないものは処ではなく、処でないものは色ではない。

Na saddo nāyatanaṃ, nāyatanā na saddo.

声でないものは処ではなく、処でないものは声ではない。

Na gandho nāyatanaṃ, nāyatanā na gandho.

香でないものは処ではなく、処でないものは香ではない。

Na raso nāyatanaṃ, nāyatanā na raso.

味でないものは処ではなく、処でないものは味ではない。

Na phoṭṭhabbo nāyatanaṃ, nāyatanā na phoṭṭhabbo.

触でないものは処ではなく、処でないものは触ではない。

Na mano nāyatanaṃ, nāyatanā na mano.

意でないものは処ではなく、処でないものは意ではない。

Na dhammo nāyatanaṃ, nāyatanā na dhammo.

法でないものは処ではなく、処でないものは法ではない。

Suddhāyatanamūlacakkavāro

純処根輪節

Anulomaṃ

順次

Cakkhu [Pg.55] āyatanaṃ, āyatanā sotaṃ…pe….

眼は処であるか。処であるものは耳であるか……(略)……。

Cakkhu āyatanaṃ, āyatanā dhammo.

眼は処であるか。処であるものは法であるか。

Sotaṃ āyatanaṃ, āyatanā cakkhu…pe….

耳は処であるか。処であるものは眼であるか……(略)……。

Sotaṃ āyatanaṃ, āyatanā dhammo.

耳は処であるか。処であるものは法であるか。

Ghānaṃ āyatanaṃ, āyatanā cakkhu…pe….

鼻は処であるか。処であるものは眼であるか……(略)……。

Ghānaṃ āyatanaṃ, āyatanā dhammo…pe….

鼻は処であるか。処であるものは法であるか……(略)……。

Dhammo āyatanaṃ, āyatanā cakkhu.

法は処であるか。処であるものは眼であるか。

Dhammo āyatanaṃ, āyatanā sotaṃ…pe….

法は処であるか。処であるものは耳であるか……(略)……。

Dhammo āyatanaṃ, āyatanā mano. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法は処であるか。処であるものは意であるか。(環鎖を構成すべきである。)

Paccanīkaṃ

Na cakkhu nāyatanaṃ, nāyatanā na sotaṃ…pe….

眼でないものは処でないか。処でないものは耳でないか……(略)……。

Na cakkhu nāyatanaṃ, nāyatanā na dhammo.

眼でないものは処でないか。処でないものは法でないか。

Na sotaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhu…pe….

耳でないものは処でないか。処でないものは眼でないか……(略)……。

Na sotaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na dhammo.

耳でないものは処でないか。処でないものは法でないか。

Na ghānaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhu…pe….

鼻でないものは処でないか。処でないものは眼でないか……(略)……。

Na ghānaṃ nāyatanaṃ, nāyatanā na dhammo…pe….

鼻でないものは処でないか。処でないものは法でないか……(略)……。

Na dhammo nāyatanaṃ, nāyatanā na cakkhu.

法でないものは処でないか。処でないものは眼でないか。

Na dhammo nāyatanaṃ, nāyatanā na sotaṃ…pe….

法でないものは処でないか。処でないものは耳でないか……(略)……。

Na dhammo nāyatanaṃ, nāyatanā na mano. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法でないものは処でないか。処でないものは意でないか。(環鎖を構成すべきである。)

Āyatanayamakamātikā niṭṭhitā.

処双論の論母(マティカ)が終了した。

Dhātuyamakaṃ

界双論

Paṇṇattivāro

施設門

Aṭṭhārasa [Pg.56] dhātuyo (yama. 1.dhāturamaka.1 ādayo) – cakkhudhātu sotadhātu ghānadhātu jivhādhātu kāyadhātu rūpadhātu saddadhātu gandhadhātu rasadhātu phoṭṭhabbadhātu cakkhuviññāṇadhātu sotaviññāṇadhātu ghānaviññāṇadhātu jivhāviññāṇadhātu kāyaviññāṇadhātu manodhātu manoviññāṇadhātu dhammadhātu.

十八界(双論一、界双論一など)——眼界、耳界、鼻界、舌界、身界、色界、声界、香界、味界、触界、眼識界、耳識界、鼻識界、舌識界、身識界、意界、意識界、法界。

Padasodhanavāro

語浄門

Anulomaṃ

Cakkhu cakkhudhātu, cakkhudhātu cakkhu.

眼は眼界であるか。眼界は眼であるか。

Sotaṃ sotadhātu, sotadhātu sotaṃ…pe….

耳は耳界であるか。耳界は耳であるか……(略)……。

Cakkhuviññāṇaṃ cakkhuviññāṇadhātu, cakkhuviññāṇadhātu cakkhuviññāṇaṃ…pe….

眼識は眼識界であるか。眼識界は眼識であるか……(略)……。

Mano manodhātu, manodhātu mano.

意は意界であるか。意界は意であるか。

Manoviññāṇaṃ manoviññāṇadhātu, manoviññāṇadhātu manoviññāṇaṃ.

意識は意識界であるか。意識界は意識であるか。

Dhammo dhammadhātu, dhammadhātu dhammo.

法は法界であり、法界は法である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na cakkhudhātu, na cakkhudhātu na cakkhu.

眼でないものは眼界ではなく、眼界でないものは眼ではない。

Na sotaṃ na sotadhātu, na sotadhātu na sotaṃ…pe….

耳でないものは耳界ではなく、耳界でないものは耳ではない……(中略)……。

Na cakkhuviññāṇaṃ na cakkhuviññāṇadhātu, na cakkhuviññāṇadhātu na cakkhuviññāṇaṃ…pe….

眼識でないものは眼識界ではなく、眼識界でないものは眼識ではない……(中略)……。

Na mano na manodhātu, na manodhātu na mano.

意でないものは意界ではなく、意界でないものは意ではない。

Na [Pg.57] manoviññāṇaṃ na manoviññāṇadhātu, na manoviññāṇadhātu na manoviññāṇaṃ.

意識でないものは意識界ではなく、意識界でないものは意識ではない。

Na dhammo na dhammadhātu, na dhammadhātu na dhammo.

法でないものは法界ではなく、法界でないものは法ではない。

Padasodhanamūlacakkavāro

語の清浄・根本輪転分

Anulomaṃ

順次

Cakkhu cakkhudhātu, dhātū sotadhātu…pe….

眼は眼界であり、諸界は耳界である……(中略)……。

Cakkhu cakkhudhātu, dhātū dhammadhātu. (Yathā āyatanayamake cakkaṃ bandhitaṃ, evamidha cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

眼は眼界であり、諸界は法界である。(処双論において輪が結ばれたように、ここでも輪を結ぶべきである。)

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na cakkhudhātu, na dhātū na sotadhātu.

眼でないものは眼界ではなく、界でないものは耳界ではない。

Na cakkhu na cakkhudhātu, na dhātū na ghānadhātu…pe….

眼でないものは眼界ではなく、界でないものは鼻界ではない……(中略)……。

Na cakkhu na cakkhudhātu, na dhātū na dhammadhātu…pe….

眼でないものは眼界ではなく、界でないものは法界ではない……(中略)……。

Na dhammo na dhammadhātu, na dhātū na cakkhudhātu…pe….

法でないものは法界ではなく、界でないものは眼界ではない……(中略)……。

Na dhammo na dhammadhātu, na dhātū na manoviññāṇadhātu. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法でないものは法界ではなく、界でないものは意識界ではない。(輪を結ぶべきである。)

Suddhadhātuvāro

純粋界分

Anulomaṃ

順次

Cakkhu dhātu, dhātū cakkhu…pe….

眼は界であり、諸界は眼である……(中略)……。

Cakkhuviññāṇaṃ dhātu, dhātū cakkhuviññāṇaṃ…pe….

眼識は界であり、諸界は眼識である……(中略)……。

Manoviññāṇaṃ dhātu, dhātū manoviññāṇaṃ.

意識は界であり、諸界は意識である。

Dhammo dhātu, dhātū dhammo.

法は界であり、諸界は法である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na dhātu, na dhātū na cakkhu…pe….

眼でないものは界ではなく、界でないものは眼ではない……(中略)……。

Na cakkhuviññāṇaṃ na dhātu, na dhātū na cakkhuviññāṇaṃ…pe….

眼識でないものは界ではなく、界でないものは眼識ではない……(中略)……。

Na [Pg.58] manoviññāṇaṃ na dhātu, na dhātū na manoviññāṇaṃ.

意識でないものは界ではなく、界でないものは意識ではない。

Na dhammo na dhātu, na dhātū na dhammo.

法でないものは界ではなく、界でないものは法ではない。

Suddhadhātumūlacakkavāro

純粋界・根本輪転分

Anulomaṃ

順次

Cakkhu dhātu, dhātū sotaṃ…pe….

眼は界なり、界は耳なり……(中略)……。

Cakkhu dhātu, dhātū dhammo…pe….

眼は界なり、界は法なり……(中略)……。

Dhammo dhātu, dhātū cakkhu…pe….

法は界なり、界は眼なり……(中略)……。

Dhammo dhātu, dhātū manoviññāṇaṃ. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ.)

法は界なり、界は意識なり。(輪を連結すべきである。)

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na dhātu, na dhātū na sotaṃ…pe….

眼にあらざるは界にあらず、界にあらざるは耳にあらず……(中略)……。

Na cakkhu na dhātu, na dhātū na dhammo…pe….

眼にあらざるは界にあらず、界にあらざるは法にあらず……(中略)……。

Na dhammo na dhātu, na dhātū na cakkhu…pe….

法にあらざるは界にあらず、界にあらざるは眼にあらず……(中略)……。

Na dhammo na dhātu, na dhātū na manoviññāṇaṃ. (Cakkaṃ bandhitabbaṃ. )

法にあらざるは界にあらず、界にあらざるは意識にあらず。(輪を連結すべきである。)

Dhātuyamakamātikā niṭṭhitā.

界双論の論母(マティカー)が完了した。

Saccayamakaṃ

諦双論

Paṇṇattivāro

施設門

Cattāri saccāni (yama. 1.saccayamaka.1 ādayo) – dukkhasaccaṃ samudayasaccaṃ nirodhasaccaṃ maggasaccaṃ.

四諦(双論一、諦双論一など)――苦諦、集諦、滅諦、道諦。

Padasodhanavāro

語の清浄門

Anulomaṃ

順次

Dukkhaṃ [Pg.59] dukkhasaccaṃ, dukkhasaccaṃ dukkhaṃ.

苦は苦諦なり、苦諦は苦なり。

Samudayo samudayasaccaṃ, samudayasaccaṃ samudayo.

集は集諦なり、集諦は集なり。

Nirodho nirodhasaccaṃ, nirodhasaccaṃ nirodho.

滅は滅諦なり、滅諦は滅なり。

Maggo maggasaccaṃ, maggasaccaṃ maggo.

道は道諦なり、道諦は道なり。

Paccanīkaṃ

逆次

Na dukkhaṃ na dukkhasaccaṃ, na dukkhasaccaṃ na dukkhaṃ.

苦にあらざるは苦諦にあらず、苦諦にあらざるは苦にあらず。

Na samudayo na samudayasaccaṃ, na samudayasaccaṃ na samudayo.

集にあらざるは集諦にあらず、集諦にあらざるは集にあらず。

Na nirodho na nirodhasaccaṃ, na nirodhasaccaṃ na nirodho.

滅にあらざるは滅諦にあらず、滅諦にあらざるは滅にあらず。

Na maggo na maggasaccaṃ, na maggasaccaṃ na maggo.

道にあらざるは道諦にあらず、道諦にあらざるは道にあらず。

Padasodhanamūlacakkavāro

語の清浄・根本輪門

Anulomaṃ

順次

Dukkhaṃ dukkhasaccaṃ, saccā samudayasaccaṃ.

苦は苦諦なり、諸諦は集諦なり。

Dukkhaṃ dukkhasaccaṃ, saccā nirodhasaccaṃ.

苦は苦諦なり、諸諦は滅諦なり。

Dukkhaṃ dukkhasaccaṃ, saccā maggasaccaṃ.

苦は苦諦なり、諸諦は道諦なり。

Samudayo samudayasaccaṃ, saccā dukkhasaccaṃ.

集は集諦であり、諦は苦諦である。

Samudayo samudayasaccaṃ, saccā nirodhasaccaṃ.

集は集諦であり、諦は滅諦である。

Samudayo samudayasaccaṃ, saccā maggasaccaṃ.

集は集諦であり、諦は道諦である。

Nirodho nirodhasaccaṃ, saccā dukkhasaccaṃ.

滅は滅諦であり、諦は苦諦である。

Nirodho nirodhasaccaṃ, saccā samudayasaccaṃ.

滅は滅諦であり、諦は集諦である。

Nirodho nirodhasaccaṃ, saccā maggasaccaṃ.

滅は滅諦であり、諦は道諦である。

Maggo maggasaccaṃ, saccā dukkhasaccaṃ.

道は道諦であり、諦は苦諦である。

Maggo maggasaccaṃ, saccā samudayasaccaṃ.

道は道諦であり、諦は集諦である。

Maggo maggasaccaṃ, saccā nirodhasaccaṃ.

道は道諦であり、諦は滅諦である。

Paccanīkaṃ

反対

Na [Pg.60] dukkhaṃ na dukkhasaccaṃ, na saccā na samudayasaccaṃ.

苦でないものは苦諦ではなく、諦でないものは集諦ではない。

Na dukkhaṃ na dukkhasaccaṃ, na saccā na nirodhasaccaṃ.

苦でないものは苦諦ではなく、諦でないものは滅諦ではない。

Na dukkhaṃ na dukkhasaccaṃ, na saccā na maggasaccaṃ.

苦でないものは苦諦ではなく、諦でないものは道諦ではない。

Na samudayo na samudayasaccaṃ, na saccā na dukkhasaccaṃ.

集でないものは集諦ではなく、諦でないものは苦諦ではない。

Na samudayo na samudayasaccaṃ, na saccā na nirodhasaccaṃ.

集でないものは集諦ではなく、諦でないものは滅諦ではない。

Na samudayo na samudayasaccaṃ, na saccā na maggasaccaṃ.

集でないものは集諦ではなく、諦でないものは道諦ではない。

Na nirodho na nirodhasaccaṃ, na saccā na dukkhasaccaṃ.

滅でないものは滅諦ではなく、諦でないものは苦諦ではない。

Na nirodho na nirodhasaccaṃ, na saccā na samudayasaccaṃ.

滅でないものは滅諦ではなく、諦でないものは集諦ではない。

Na nirodho na nirodhasaccaṃ, na saccā na maggasaccaṃ.

滅でないものは滅諦ではなく、諦でないものは道諦ではない。

Na maggo na maggasaccaṃ, na saccā na dukkhasaccaṃ.

道でないものは道諦ではなく、諦でないものは苦諦ではない。

Na maggo na maggasaccaṃ, na saccā na samudayasaccaṃ.

道でないものは道諦ではなく、諦でないものは集諦ではない。

Na maggo na maggasaccaṃ, na saccā na nirodhasaccaṃ.

道でないものは道諦ではなく、諦でないものは滅諦ではない。

Suddhasaccavāro

純諦門

Anulomaṃ

Dukkhaṃ saccaṃ, saccā dukkhaṃ.

苦は諦であり、諦は苦である。

Samudayo saccaṃ, saccā samudayo.

集は諦であり、諦は集である。

Nirodho saccaṃ, saccā nirodho.

滅は諦であり、諦は滅である。

Maggo saccaṃ, saccā maggo.

道は諦であり、諦は道である。

Paccanīkaṃ

反対

Na dukkhaṃ na saccaṃ, na saccā na dukkhaṃ.

苦でないものは諦ではなく、諦でないものは苦ではない。

Na samudayo na saccaṃ, na saccā na samudayo.

集ではないものは諦ではない。諦ではないものは集ではない。

Na nirodho na saccaṃ, na saccā na nirodho.

滅ではないものは諦ではない。諦ではないものは滅ではない。

Na maggo na saccaṃ, na saccā na maggo.

道ではないものは諦ではない。諦ではないものは道ではない。

Suddhasaccamūlacakkavāro

純諦根本輪節

Anulomaṃ

順次

Dukkhaṃ [Pg.61] saccaṃ, saccā samudayo.

苦は諦である。諦は集である。

Dukkhaṃ saccaṃ, saccā nirodho.

苦は諦である。諦は滅である。

Dukkhaṃ saccaṃ, saccā maggo.

苦は諦である。諦は道である。

Samudayo saccaṃ, saccā dukkhaṃ…pe… saccā maggo.

集は諦である。諦は苦である……(中略)……諦は道である。

Nirodho saccaṃ, saccā dukkhaṃ…pe… saccā maggo.

滅は諦である。諦は苦である……(中略)……諦は道である。

Maggo saccaṃ, saccā dukkhaṃ.

道は諦である。諦は苦である。

Maggo saccaṃ, saccā samudayo.

道は諦である。諦は集である。

Maggo saccaṃ, saccā nirodho.

道は諦である。諦は滅である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na dukkhaṃ na saccaṃ, na saccā na samudayo.

苦ではないものは諦ではない。諦ではないものは集ではない。

Na dukkhaṃ na saccaṃ, na saccā na nirodho.

苦ではないものは諦ではない。諦ではないものは滅ではない。

Na dukkhaṃ na saccaṃ, na saccā na maggo.

苦ではないものは諦ではない。諦ではないものは道ではない。

Na samudayo na saccaṃ, na saccā na dukkhaṃ…pe… na saccā na maggo.

集ではないものは諦ではない。諦ではないものは苦ではない……(中略)……諦ではないものは道ではない。

Na nirodho na saccaṃ, na saccā na dukkhaṃ…pe… na saccā na maggo.

滅ではないものは諦ではない。諦ではないものは苦ではない……(中略)……諦ではないものは道ではない。

Na maggo na saccaṃ, na saccā na dukkhaṃ.

道ではないものは諦ではない。諦ではないものは苦ではない。

Na maggo na saccaṃ, na saccā na samudayo.

道ではないものは諦ではない。諦ではないものは集ではない。

Na maggo na saccaṃ, na saccā na nirodho.

道ではないものは諦ではない。諦ではないものは滅ではない。

Saccayamakamātikā niṭṭhitā.

諦双論の論母が完了した。

Saṅkhārayamakaṃ

行双論

Paṇṇattivāro

施設門

Tayo [Pg.62] saṅkhārā (yama. 2.saṅkhārayamaka.1 ādayo) – kāyasaṅkhāro vacīsaṅkhāro cittasaṅkhāro. Assāsapassāsā kāyasaṅkhāro, vitakkavicārā vacīsaṅkhāro, saññā ca vedanā ca cittasaṅkhāro, ṭhapetvā vitakkavicāre sabbepi cittasampayuttakā dhammā cittasaṅkhāro.

三つの行(双論2・行双論1など)――身行、語行、心行。入息と出息は身行であり、尋と伺は語行であり、想と受は心行である。尋と伺を除いた、すべての心相応の諸法も心行である。

Padasodhanavāro

語浄化門

Anulomaṃ

順次

Kāyo kāyasaṅkhāro, kāyasaṅkhāro kāyo.

身は身行であり、身行は身である。

Vacī vacīsaṅkhāro, vacīsaṅkhāro vacī.

語は語行であり、語行は語である。

Cittaṃ cittasaṅkhāro, cittasaṅkhāro cittaṃ.

心は心行であり、心行は心である。

Paccanīkaṃ

Na kāyo na kāyasaṅkhāro, na kāyasaṅkhāro na kāyo.

身でなければ身行ではなく、身行でなければ身ではない。

Na vacī na vacīsaṅkhāro, na vacīsaṅkhāro na vacī.

語でなければ語行ではなく、語行でなければ語ではない。

Na cittaṃ na cittasaṅkhāro, na cittasaṅkhāro na cittaṃ.

心でなければ心行ではなく、心行でなければ心ではない。

Padasodhanamūlacakkavāro

語清浄根本輪節

Anulomaṃ

Kāyo kāyasaṅkhāro, saṅkhārā vacīsaṅkhāro.

身は身行であり、諸行は語行である。

Kāyo kāyasaṅkhāro, saṅkhārā cittasaṅkhāro.

身は身行であり、諸行は心行である。

Vacī vacīsaṅkhāro, saṅkhārā kāyasaṅkhāro.

語は語行であり、諸行は身行である。

Vacī vacīsaṅkhāro, saṅkhārā cittasaṅkhāro.

語は語行であり、諸行は心行である。

Cittaṃ [Pg.63] cittasaṅkhāro, saṅkhārā kāyasaṅkhāro.

心は心行であり、諸行は身行である。

Cittaṃ cittasaṅkhāro, saṅkhārā vacīsaṅkhāro.

心は心行であり、諸行は語行である。

Paccanīkaṃ

Na kāyo na kāyasaṅkhāro, na saṅkhārā na vacīsaṅkhāro.

身でなければ身行ではなく、諸行でなければ語行ではない。

Na kāyo na kāyasaṅkhāro, na saṅkhārā na cittasaṅkhāro.

身でなければ身行ではなく、諸行でなければ心行ではない。

Na vacī na vacīsaṅkhāro, na saṅkhārā na kāyasaṅkhāro.

語でなければ語行ではなく、諸行でなければ身行ではない。

Na vacī na vacīsaṅkhāro, na saṅkhārā na cittasaṅkhāro.

語でなければ語行ではなく、諸行でなければ心行ではない。

Na cittaṃ na cittasaṅkhāro, na saṅkhārā na kāyasaṅkhāro.

心でなければ心行ではなく、諸行でなければ身行ではない。

Na cittaṃ na cittasaṅkhāro, na saṅkhārā na vacīsaṅkhāro.

心でなければ心行ではなく、諸行でなければ語行ではない。

Suddhasaṅkhāravāro

純粋行節

Anulomaṃ

Kāyasaṅkhāro vacīsaṅkhāro, vacīsaṅkhāro kāyasaṅkhāro.

身行は語行であり、語行は身行である。

Kāyasaṅkhāro cittasaṅkhāro, cittasaṅkhāro kāyasaṅkhāro.

身行は心行であり、心行は身行である。

Vacīsaṅkhāro cittasaṅkhāro, cittasaṅkhāro vacīsaṅkhāro.

語行は心行であり、心行は語行である。

Paccanīkaṃ

Na kāyasaṅkhāro na vacīsaṅkhāro, na vacīsaṅkhāro na kāyasaṅkhāro.

身行でなければ語行ではなく、語行でなければ身行ではない。

Na kāyasaṅkhāro na cittasaṅkhāro, na cittasaṅkhāro na kāyasaṅkhāro.

身行でなければ心行ではなく、心行でなければ身行ではない。

Na vacīsaṅkhāro na cittasaṅkhāro, na cittasaṅkhāro na vacīsaṅkhāro.

語行でなければ心行ではなく、心行でなければ語行ではない。

Saṅkhārayamakamātikā niṭṭhitā.

行双論の論母が終了した。

Anusayayamakaṃ

随眠双論

Sattānusayā [Pg.64] (yama. 2.anusayayamaka.1) – kāmarāgānusayo paṭighānusayo mānānusayo diṭṭhānusayo vicikicchānusayo bhavarāgānusayo avijjānusayo.

七随眠(双論 2.随眠双論.1)――欲貪随眠、瞋恚随眠、慢随眠、見随眠、疑随眠、有貪随眠、無明随眠。

Anusayayamakamātikā niṭṭhitā.

随眠双論の論母(マティカー)終わる。

Cittayamakaṃ

心双論

Suddhacittasāmaññaṃ

純粋な心の通性

Puggalavāro

個人門

1. Uppādanirodhakālasambhedavāro

1. 生滅時混合門

Yassa cittaṃ uppajjati na nirujjhati (yama. 2.cittayamaka.1 ādayo), tassa cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati, tassa cittaṃ uppajjati na nirujjhati.

ある者の心が生じつつあり、滅しつつないならば、その者の心は滅するであろうが、生じないであろうか。あるいはまた、ある者の心が滅するであろうが、生じないであろうならば、その者の心は生じつつあり、滅しつつないのであろうか。

Yassa cittaṃ na uppajjati nirujjhati, tassa cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati, tassa cittaṃ na uppajjati nirujjhati.

ある者の心が、生じつつなく滅しつつあるならば、その者の心は、滅するであろうことなく生ずるであろうか。あるいはまた、ある者の心が、滅するであろうことなく生ずるであろうならば、その者の心は生じつつなく、滅しつつあるのであろうか。

2. Uppāduppannavāro

2. 生・已生門

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjati.

ある者の心が生じつつあるならば、その者の心は既に生じているか。あるいはまた、ある者の心が既に生じているならば、その者の心は生じつつあるか。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある者の心が生じつつないのであれば、その者の心は既に生じていないのか。あるいはまた、ある者の心が既に生じていないのであれば、その者の心は生じつつないのであるか。

3. Nirodhuppannavāro

3. 滅・已生門

Yassa [Pg.65] cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ nirujjhati.

ある者の心が滅しつつあるならば、その者の心は既に生じているか。あるいはまた、ある者の心が既に生じているならば、その者の心は滅しつつあるか。

Yassa cittaṃ na nirujjhati, tassa cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na nirujjhati.

ある者の心が滅しつつないのであれば、その者の心は既に生じていないのか。あるいはまた、ある者の心が既に生じていないのであれば、その者の心は滅しつつないのであるか。

4. Uppādavāro

4. 生起門

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppajjittha. Yassa vā pana cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ uppajjati.

ある者の心が生じつつあるならば、その者の心は(過去に)生じたか。あるいはまた、ある者の心が(過去に)生じたならば、その者の心は生じつつあるか。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ na uppajjittha. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjittha, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある者の心が生じつつないのであれば、その者の心は(過去に)生じなかったか。あるいはまた、ある者の心が(過去に)生じなかったならば、その者の心は生じつつないのであるか。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ uppajjissati, tassa cittaṃ uppajjati.

ある者の心が生じつつあるならば、その者の心は(未来に)生ずるであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)生ずるであろうならば、その者の心は生じつつあるか。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjissati, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある者の心が生じつつないのであれば、その者の心は(未来に)生じないであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)生じないであろうならば、その者の心は生じつつないのであるか。

Yassa cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ uppajjissati, tassa cittaṃ uppajjittha.

ある者の心が(過去に)生じたならば、その者の心は(未来に)生ずるであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)生ずるであろうならば、その者の心は(過去に)生じたか。

Yassa cittaṃ na uppajjittha, tassa cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjissati, tassa cittaṃ na uppajjittha.

ある者の心が(過去に)生じなかったのであれば、その者の心は(未来に)生じないであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)生じないであろうならば、その者の心は(過去に)生じなかったのであろうか。

5. Nirodhavāro

5. 消滅門

Yassa cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ nirujjhittha. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhittha, tassa cittaṃ nirujjhati.

ある者の心が滅しつつあるならば、その者の心は(過去に)滅したか。あるいはまた、ある者の心が(過去に)滅したならば、その者の心は滅しつつあるか。

Yassa cittaṃ na nirujjhati, tassa cittaṃ na nirujjhittha. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhittha, tassa cittaṃ na nirujjhati.

ある者の心が滅しつつないのであれば、その者の心は(過去に)滅しなかったか。あるいはまた、ある者の心が(過去に)滅しなかったならば、その者の心は滅しつつないのであるか。

Yassa cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati, tassa cittaṃ nirujjhati.

ある者の心が滅しつつあるならば、その者の心は(未来に)滅するであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)滅するであろうならば、その者の心は滅しつつあるか。

Yassa [Pg.66] cittaṃ na nirujjhati, tassa cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati, tassa cittaṃ na nirujjhati.

ある者の心が滅しつつないのであれば、その者の心は(未来に)滅しないであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)滅しないであろうならば、その者の心は滅しつつないのであるか。

Yassa cittaṃ nirujjhittha, tassa cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati, tassa cittaṃ nirujjhittha.

ある者の心が(過去に)滅したならば、その者の心は(未来に)滅するであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)滅するであろうならば、その者の心は(過去に)滅したか。

Yassa cittaṃ na nirujjhittha, tassa cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati, tassa cittaṃ na nirujjhittha.

ある者の心が(過去に)滅しなかったのであれば、その者の心は(未来に)滅しないであろうか。あるいはまた、ある者の心が(未来に)滅しないであろうならば、その者の心は(過去に)滅しなかったのであろうか。

6. Uppādanirodhavāro

6. 生滅門

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ nirujjhittha. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhittha, tassa cittaṃ uppajjati.

ある人の心が生まれるなら、その人の心は滅した。あるいはまた、ある人の心が滅したなら、その人の心は生まれる。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhittha. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhittha, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある人の心が生まれないなら、その人の心は滅しなかった。あるいはまた、ある人の心が滅しなかったなら、その人の心は生まれない。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati, tassa cittaṃ uppajjati.

ある人の心が生まれるなら、その人の心は滅するであろう。あるいはまた、ある人の心が滅するであろうなら、その人の心は生まれる。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある人の心が生まれないなら、その人の心は滅しないであろう。あるいはまた、ある人の心が滅しないであろうなら、その人の心は生まれない。

Yassa cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati, tassa cittaṃ uppajjittha.

ある人の心が生まれたなら、その人の心は滅するであろう。あるいはまた、ある人の心が滅するであろうなら、その人の心は生まれた。

Yassa cittaṃ na uppajjittha, tassa cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati, tassa cittaṃ na uppajjittha.

ある人の心が生まれなかったなら、その人の心は滅しないであろう。あるいはまた、ある人の心が滅しないであろうなら、その人の心は生まれなかった。

7. Uppajjamānananirodhavāro

7. 生じつつあるものと滅の節

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhati. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhati, tassa cittaṃ uppajjati.

ある人の心が生まれるなら、その人の心は滅しない。あるいはまた、ある人の心が滅しないなら、その人の心は生まれる。

Yassa cittaṃ na uppajjati, tassa cittaṃ nirujjhati. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ na uppajjati.

ある人の心が生まれないなら、その人の心は滅する。あるいはまた、ある人の心が滅するなら、その人の心は生まれない。

8. Uppajjamānuppannavāro

8. 生じつつあるものと既生の節

Yassa [Pg.67] cittaṃ uppajjamānaṃ, tassa cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjamānaṃ.

ある人の心が生じつつあるなら、その人の心は既生である。あるいはまた、ある人の心が既生であるなら、その人の心は生じつつある。

Yassa cittaṃ na uppajjamānaṃ, tassa cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjamānaṃ.

ある人の心が生じつつあるのではないなら、その人の心は既生ではない。あるいはまた、ある人の心が既生ではないなら、その人の心は生じつつあるのではない。

9. Nirujjhamānuppannavāro

9. 滅しつつあるものと既生の節

Yassa cittaṃ nirujjhamānaṃ, tassa cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ nirujjhamānaṃ.

ある人の心が滅しつつあるなら、その人の心は既生である。あるいはまた、ある人の心が既生であるなら、その人の心は滅しつつある。

Yassa cittaṃ na nirujjhamānaṃ, tassa cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na nirujjhamānaṃ.

ある人の心が滅しつつあるのではないなら、その人の心は既生ではない。あるいはまた、ある人の心が既生ではないなら、その人の心は滅しつつあるのではない。

10. Uppannuppādavāro

10. 既生と生起の節

Yassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjittha. Yassa vā pana cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ uppannaṃ.

ある人の心が既生であるなら、その人の心は生まれた。あるいはまた、ある人の心が生まれたなら、その人の心は既生である。

Yassa cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjittha. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjittha, tassa cittaṃ na uppannaṃ.

ある人の心が既生ではないなら、その人の心は生まれなかった。あるいはまた、ある人の心が生まれなかったなら、その人の心は既生ではない。

Yassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ uppajjissati, tassa cittaṃ uppannaṃ.

ある人の心が既生であるなら、その人の心は生じるであろう。あるいはまた、ある人の心が生じるであろうなら、その人の心は既生である。

Yassa cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjissati, tassa cittaṃ na uppannaṃ.

ある人の心が既生ではないなら、その人の心は生じないであろう。あるいはまた、ある人の心が生じないであろうなら、その人の心は既生ではない。

11. Atītānāgatavāro

11. 過去未来節

Yassa cittaṃ uppajjittha, no ca tassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ uppajjissati, no ca tassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjittha.

ある人の心が生まれたが、しかしその人の心は既生ではなく、その人の心は生じるであろう。あるいはまた、ある人の心が生じるであろうが、しかしその人の心は既生ではなく、その人の心は生まれた。

Yassa [Pg.68] cittaṃ na uppajjittha, no ca tassa cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana cittaṃ na uppajjissati, no ca tassa cittaṃ na uppannaṃ, tassa cittaṃ na uppajjittha.

ある人の心が生まれなかったが、しかしその人の心は既生であり、その人の心は生じないであろう。あるいはまた、ある人の心が生じないであろうが、しかしその人の心は既生であり、その人の心は生まれなかった。

12. Uppannuppajjamānavāro

12. 既生と生じつつあるものの節

Uppannaṃ uppajjamānaṃ, uppajjamānaṃ uppannaṃ.

既生は生じつつあるものであり、生じつつあるものは既生である。

Na uppannaṃ na uppajjamānaṃ, na uppajjamānaṃ na uppannaṃ.

既生でないものは生じつつあるものではなく、生じつつあるものでないものは既生ではない。

13. Niruddhanirujjhamānavāro

13. 既滅と滅しつつあるものの節

Niruddhaṃ nirujjhamānaṃ, nirujjhamānaṃ niruddhaṃ.

既滅は滅しつつあるものであり、滅しつつあるものは既滅である。

Na niruddhaṃ na nirujjhamānaṃ, na nirujjhamānaṃ na niruddhaṃ.

既滅でないものは滅しつつあるものではなく、滅しつつあるものでないものは既滅ではない。

14. Atikkantakālavāro

14. 過去時間節

Yassa cittaṃ uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa cittaṃ. Yassa vā pana cittaṃ nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa cittaṃ.

誰の心が、生じつつある刹那、刹那に経過し、経過した時であり、滅しつつある刹那、刹那に経過し、経過した時であるならば、その者の心はそうである。あるいはまた、誰の心が、滅しつつある刹那、刹那に経過し、経過した時であり、生じつつある刹那、刹那に経過し、経過した時であるならば、その者の心はそうである。

Yassa cittaṃ na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa cittaṃ. Yassa vā pana cittaṃ na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa cittaṃ.

誰の心が、生じつつある刹那、刹那に経過し、経過した時ではなく、滅しつつある刹那、刹那に経過し、経過した時ではないならば、その者の心はそうである。あるいはまた、誰の心が、滅しつつある刹那、刹那に経過し、経過した時ではなく、生じつつある刹那、刹那に経過し、経過した時ではないならば、その者の心はそうである。

Suddhacittasāmaññaṃ

純粋心通則

Dhammavāro

法の章

1. Uppādanirodhakālasambhedavāro

1. 生滅時混同の章

Yaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, taṃ cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati, taṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati.

いかなる心が生じつつあり滅していないなら、その心は滅するであろうが生じないであろう。あるいはまた、いかなる心が滅するであろうが生じないであろうなら、その心は生じつつあり滅していない。

Yaṃ [Pg.69] cittaṃ na uppajjati nirujjhati, taṃ cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati, taṃ cittaṃ na uppajjati nirujjhati.

いかなる心が生じつつあるのではなく滅しているなら、その心は滅するであろうではなく生ずるであろう。あるいはまた、いかなる心が滅するであろうではなく生ずるであろうなら、その心は生じつつあるのではなく滅している。

2. Uppāduppannavāro

2. 生起既生の章

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjati.

いかなる心が生じつつあるなら、その心は既生(生じたもの)である。あるいはまた、いかなる心が既生であるなら、その心は生じつつある。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjati.

いかなる心が生じつつあるのではないなら、その心は既生ではない。あるいはまた、いかなる心が既生ではないなら、その心は生じつつあるのではない。

3. Nirodhuppannavāro

3. 消滅既生の章

Yaṃ cittaṃ nirujjhati, taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるなら、その心は既生である。あるいはまた、いかなる心が既生であるなら、その心は滅しつつある。

Yaṃ cittaṃ na nirujjhati, taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるのではないなら、その心は既生ではない。あるいはまた、いかなる心が既生ではないなら、その心は滅しつつあるのではない。

4. Uppādavāro

4. 生起の章

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppajjittha. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ uppajjati.

いかなる心が生じつつあるなら、その心は過去に生じた。あるいはまた、いかなる心が過去に生じたなら、その心は生じつつある。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ na uppajjittha. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjittha, taṃ cittaṃ na uppajjati.

いかなる心が生じつつあるのではないなら、その心は過去に生じたのではない。あるいはまた、いかなる心が過去に生じたのではないなら、その心は生じつつあるのではない。

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjissati, taṃ cittaṃ uppajjati.

いかなる心が生じつつあるなら、その心は未来に生ずるであろう。あるいはまた、いかなる心が未来に生ずるであろうなら、その心は生じつつある。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjissati, taṃ cittaṃ na uppajjati.

いかなる心が生じつつあるのではないなら、その心は未来に生ずるであろうではない。あるいはまた、いかなる心が未来に生ずるであろうではないなら、その心は生じつつあるのではない。

Yaṃ cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjissati, taṃ cittaṃ uppajjittha.

いかなる心が過去に生じたなら、その心は未来に生ずるであろう。あるいはまた、いかなる心が未来に生ずるであろうなら、その心は過去に生じた。

Yaṃ [Pg.70] cittaṃ na uppajjittha, taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjissati, taṃ cittaṃ na uppajjittha.

いかなる心が過去に生じたのではないなら、その心は未来に生ずるであろうではない。あるいはまた、いかなる心が未来に生ずるであろうではないなら、その心は過去に生じたのではない。

5. Nirodhavāro

5. 消滅の章

Yaṃ cittaṃ nirujjhati, taṃ cittaṃ nirujjhittha. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhittha, taṃ cittaṃ nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるなら、その心は過去に滅した。あるいはまた、いかなる心が過去に滅したなら、その心は滅しつつある。

Yaṃ cittaṃ na nirujjhati, taṃ cittaṃ na nirujjhittha. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhittha, taṃ cittaṃ na nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるのではないなら、その心は過去に滅したのではない。あるいはまた、いかなる心が過去に滅したのではないなら、その心は滅しつつあるのではない。

Yaṃ cittaṃ nirujjhati, taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhissati, taṃ cittaṃ nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるなら、その心は未来に滅するであろう。あるいはまた、いかなる心が未来に滅するであろうなら、その心は滅しつつある。

Yaṃ cittaṃ na nirujjhati, taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhissati, taṃ cittaṃ na nirujjhati.

いかなる心が滅しつつあるのではないなら、その心は未来に滅するであろうではない。あるいはまた、いかなる心が未来に滅するであろうではないなら、その心は滅しつつあるのではない。

Yaṃ cittaṃ nirujjhittha, taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhissati, taṃ cittaṃ nirujjhittha.

いかなる心が過去に滅したなら、その心は未来に滅するであろう。あるいはまた、いかなる心が未来に滅するであろうなら、その心は過去に滅した。

Yaṃ cittaṃ na nirujjhittha, taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhissati, taṃ cittaṃ na nirujjhittha.

いかなる心が過去に滅したのではないなら、その心は未来に滅するであろうではない。あるいはまた、いかなる心が未来に滅するであろうではないなら、その心は過去に滅したのではない。

6. Uppādanirodhavāro

6. 生起消滅の章

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ nirujjhittha. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhittha, taṃ cittaṃ uppajjati.

いかなる心が生じつつあるなら、その心は過去に滅した。あるいはまた、いかなる心が過去に滅したなら、その心は生じつつある。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ na nirujjhittha. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhittha, taṃ cittaṃ na uppajjati.

いかなる心が生じつつあるのではないなら、その心は過去に滅したのではない。あるいはまた、いかなる心が過去に滅したのではないなら、その心は生じつつあるのではない。

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhissati, taṃ cittaṃ uppajjati.

生じている心、その心は滅するであろう。また、滅するであろう心、その心は生じている。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhissati, taṃ cittaṃ na uppajjati.

生じていない心、その心は滅するのではないであろう。また、滅するのではないであろう心、その心は生じていない。

Yaṃ [Pg.71] cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhissati, taṃ cittaṃ uppajjittha.

生じた心、その心は滅するであろう。また、滅するであろう心、その心は生じた。

Yaṃ cittaṃ na uppajjittha, taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhissati, taṃ cittaṃ na uppajjittha.

生じなかった心、その心は滅するのではないであろう。また、滅するのではないであろう心、その心は生じなかった。

7. Uppajjamānananirodhavāro

7. 生じつつあるものと滅するものとの節(生滅節)

Yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ na nirujjhati. Yaṃ vā pana cittaṃ na nirujjhati, taṃ cittaṃ uppajjati.

生じている心、その心は滅しているのではない。また、滅しているのではない心、その心は生じている。

Yaṃ cittaṃ na uppajjati, taṃ cittaṃ nirujjhati. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhati, taṃ cittaṃ na uppajjati.

生じていない心、その心は滅している。また、滅している心、その心は生じていない。

8. Uppajjamānuppannavāro

8. 生じつつあるものと既生のものとの節(生已生節)

Yaṃ cittaṃ uppajjamānaṃ, taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjamānaṃ.

生じつつある心、その心は既生(すでに生じたもの)である。また、既生の心、その心は生じつつある。

Yaṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ, taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ.

生じつつあるのではない心、その心は既生ではない。また、既生ではない心、その心は生じつつあるのではない。

9. Nirujjhamānuppannavāro

9. 滅しつつあるものと既生のものとの節(滅已生節)

Yaṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ, taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ.

滅しつつある心、その心は既生(すでに生じたもの)である。また、既生の心、その心は滅しつつある。

Yaṃ cittaṃ na nirujjhamānaṃ, taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na nirujjhamānaṃ.

滅しつつあるのではない心、その心は既生ではない。また、既生ではない心、その心は滅しつつあるのではない。

10. Uppannuppādavāro

10. 既生のものと生起(過去・未来)との節

Yaṃ cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjittha. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ uppannaṃ.

既生の心、その心は生じた。また、生じた心、その心は既生である。

Yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjittha. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjittha, taṃ cittaṃ na uppannaṃ.

既生ではない心、その心は生じなかった。また、生じなかった心、その心は既生ではない。

Yaṃ [Pg.72] cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjissati, taṃ cittaṃ uppannaṃ.

既生の心、その心は生じるであろう。また、生じるであろう心、その心は既生である。

Yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjissati, taṃ cittaṃ na uppannaṃ.

既生ではない心、その心は生じるのではないであろう。また、生じるのではないであろう心、その心は既生ではない。

11. Atītānāgatavāro

11. 過去と未来の節(去来節)

Yaṃ cittaṃ uppajjittha, no ca taṃ cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ uppajjissati, no ca taṃ cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjittha.

生じた心であって、しかもその心は既生ではないものは、生じるであろう。また、生じるであろう心であって、しかもその心は既生ではないものは、生じた。

Yaṃ cittaṃ na uppajjittha, no ca taṃ cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yaṃ vā pana cittaṃ na uppajjissati, no ca taṃ cittaṃ na uppannaṃ, taṃ cittaṃ na uppajjittha.

生じなかった心であって、しかもその心は既生ではないのではない(=既生である)ものは、生じるのではないであろう。また、生じるのではないであろう心であって、しかもその心は既生ではないのではないものは、生じなかった。

12. Uppannuppajjamānavāro

12. 既生のものと生じつつあるものとの節

Uppannaṃ uppajjamānaṃ, uppajjamānaṃ uppannaṃ.

既生のものは生じつつあり、生じつつあるものは既生である。

Na uppannaṃ na uppajjamānaṃ, na uppajjamānaṃ na uppannaṃ.

既生ではないものは生じつつあるのではない。生じつつあるのではないものは既生ではない。

13. Niruddhanirujjhamānavāro

13. 滅したものと滅しつつあるものとの節

Niruddhaṃ nirujjhamānaṃ, nirujjhamānaṃ niruddhaṃ.

滅したものは滅しつつあり、滅しつつあるものは滅したものである。

Na niruddhaṃ na nirujjhamānaṃ, na nirujjhamānaṃ na niruddhaṃ.

滅したのではないものは滅しつつあるのではない。滅しつつあるのではないものは滅したのではない。

14. Atikkantakālavāro

14. 超過した時間(過時)の節

Yaṃ cittaṃ uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ taṃ cittaṃ. Yaṃ vā pana cittaṃ nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ taṃ cittaṃ.

生じつつある刹那を過ぎ去って時間が経過した心は、滅しつつある刹那を過ぎ去って時間が経過した心である。また、滅しつつある刹那を過ぎ去って時間が経過した心は、生じつつある刹那を過ぎ去って時間が経過した心である。

Yaṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ taṃ cittaṃ. Yaṃ vā [Pg.73] pana cittaṃ na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ taṃ cittaṃ.

生じつつある刹那を過ぎ去って時間が経過したのではない心は、滅しつつある刹那を過ぎ去って時間が経過したのではない心である。また、滅しつつある刹那を過ぎ去って時間が経過したのではない心は、生じつつある刹那を過ぎ去って時間が経過したのではない心である。

Suddhacittasāmaññaṃ

純粋心通法

Puggaladhammavāro

個人法章

1. Uppādanirodhakālasambhedavāro

1. 生滅時間混成章

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati.

ある者にその心が今生じていて滅していないならば、その者にその心は滅するであろうが生じないであろう。あるいはまた、ある者にその心が滅するであろうが生じないならば、その者にその心は今生じていて滅していない。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati nirujjhati.

ある者にその心が今生じておらず滅しているならば、その者にその心は滅しないであろうが生じるであろう。あるいはまた、ある者にその心が滅しないであろうが生じるならば、その者にその心は今生じておらず滅している。

2. Uppāduppannavāro

2. 生現前章

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者にその心が今生じているならば、その者にその心は現前している。あるいはまた、ある者にその心は現前しているならば、その者にその心は今生じている。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者にその心が今生じていないならば、その者にその心は現前していない。あるいはまた、ある者にその心は現前していないならば、その者にその心は今生じていない。

3. Nirodhuppannavāro

3. 滅現前章

Yassa yaṃ cittaṃ nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ nirujjhati.

ある者にその心が今滅しているならば、その者にその心は現前している。あるいはまた、ある者にその心は現前しているならば、その者にその心は今滅している。

Yassa yaṃ cittaṃ na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhati.

ある者にその心が今滅していないならば、その者にその心は現前していない。あるいはまた、ある者にその心は現前していないならば、その者にその心は今滅していない。

4. Uppādavāro

4. 生起章

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ uppajjittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者にその心が今生じているならば、その者にその心はかつて生じた。あるいはまた、ある者にその心はかつて生じたならば、その者にその心は今生じている。

Yassa [Pg.74] yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者にその心が今生じていないならば、その者にその心はかつて生じていない。あるいはまた、ある者にその心はかつて生じていないならば、その者にその心は今生じていない。

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者にその心が今生じているならば、その者にその心は生ずるであろう。あるいはまた、ある者にその心は生ずるであろうならば、その者にその心は今生じている。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者にその心が今生じていないならば、その者にその心は生じないであろう。あるいはまた、ある者にその心は生じないであろうならば、その者にその心は今生じていない。

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ uppajjittha.

ある者にその心はかつて生じたならば、その者にその心は生ずるであろう。あるいはまた、ある者にその心は生ずるであろうならば、その者にその心はかつて生じた。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjittha.

ある者にその心はかつて生じていないならば、その者にその心は生じないであろう。あるいはまた、ある者にその心は生じないであろうならば、その者にその心はかつて生じていない。

5. Nirodhavāro

5. 消滅章

Yassa yaṃ cittaṃ nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ nirujjhati.

ある者にその心が今滅しているならば、その者にその心はかつて滅した。あるいはまた、ある者にその心はかつて滅したならば、その者にその心は今滅している。

Yassa yaṃ cittaṃ na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhati.

ある者にその心が今滅していないならば、その者にその心はかつて滅していない。あるいはまた、ある者にその心はかつて滅していないならば、その者にその心は今滅していない。

Yassa yaṃ cittaṃ nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhati.

ある者にその心が今滅しているならば、その者にその心は滅するであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅するであろうならば、その者にその心は今滅している。

Yassa yaṃ cittaṃ na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhati.

ある者にその心が今滅していないならば、その者にその心は滅しないであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅しないであろうならば、その者にその心は今滅していない。

Yassa yaṃ cittaṃ nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhittha.

ある者にその心はかつて滅したならば、その者にその心は滅するであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅するであろうならば、その者にその心はかつて滅した。

Yassa yaṃ cittaṃ na nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhittha.

ある者にその心はかつて滅していないならば、その者にその心は滅しないであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅しないであろうならば、その者にその心はかつて滅していない。

6. Uppādanirodhavāro

6. 生滅章

Yassa [Pg.75] yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者にその心が今生じているならば、その者にその心はかつて滅した。あるいはまた、ある者にその心はかつて滅したならば、その者にその心は今生じている。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhittha, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者にその心が今生じていないならば、その者にその心はかつて滅していない。あるいはまた、ある者にその心はかつて滅していないならば、その者にその心は今生じていない。

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者にその心が今生じているならば、その者にその心は滅するであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅するであろうならば、その者にその心は今生じている。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者にその心が今生じていないならば、その者にその心は滅しないであろう。あるいはまた、ある者にその心は滅しないであろうならば、その者にその心は今生じていない。

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ uppajjittha.

ある者のその心が起こったならば、その者のその心は滅するであろう。あるいはまた、ある者のその心が滅するであろうならば、その者のその心は起こったのである。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhissati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjittha.

ある者のその心が起こらなかったならば、その者のその心は滅しないであろう。あるいはまた、ある者のその心が滅しないであろうならば、その者のその心は起こらなかったのである。

7. Uppajjamānananirodhavāro

7. 生起・滅尽の部

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ uppajjati.

ある者のその心が起こっている(生起しつつある)ならば、その者のその心は滅していない(滅しつつあるのではない)。あるいはまた、ある者のその心が滅していない(滅しつつあるのではない)ならば、その者のその心は起こっている(生起しつつある)。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ na uppajjati.

ある者のその心が起こっていない(生起しつつあるのではない)ならば、その者のその心は滅している(滅しつつある)。あるいはまた、ある者のその心が滅している(滅しつつある)ならば、その者のその心は起こっていない(生起しつつあるのではない)。

8. Uppajjamānuppannavāro

8. 生起しつつある時と既生の部

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjamānaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjamānaṃ.

ある者のその心がまさに生起しつつあるならば、その者のその心は既に生起したものである。あるいはまた、ある者のその心が既に生起したものであるならば、その者のその心はまさに生起しつつあるものである。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ.

ある者のその心がまさに生起しつつあるのではないならば、その者のその心は既に生起したものではない。あるいはまた、ある者のその心が既に生起したものではないならば、その者のその心はまさに生起しつつあるのではない。

9. Nirujjhamānuppannavāro

9. 滅しつつある時と既生の部

Yassa [Pg.76] yaṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ.

ある者のその心がまさに滅しつつあるならば、その者のその心は既に生起したものである。あるいはまた、ある者のその心が既に生起したものであるならば、その者のその心はまさに滅しつつあるものである。

Yassa yaṃ cittaṃ na nirujjhamānaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na nirujjhamānaṃ.

ある者のその心がまさに滅しつつあるのではないならば、その者のその心は既に生起したものではない。あるいはまた、ある者のその心が既に生起したものではないならば、その者のその心はまさに滅しつつあるのではない。

10. Uppannuppādavāro

10. 既生と生起の部

Yassa yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ.

ある者のその心が既に生起しているならば、その者のその心は起こった。あるいはまた、ある者のその心が起こったならば、その者のその心は既に生起している。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjittha. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjittha, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ.

ある者のその心が既に生起していないならば、その者のその心は起こらなかった。あるいはまた、ある者のその心が起こらなかったならば、その者のその心は既に生起していない。

Yassa yaṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ.

ある者のその心が既に生起しているならば、その者のその心は起こるであろう。あるいはまた、ある者のその心が起こるであろうならば、その者のその心は既に生起している。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjissati, yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjissati, tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ.

ある者のその心が既に生起していないならば、その者のその心は起こらないであろう。あるいはまた、ある者のその心が起こらないであろうならば、その者のその心は既に生起していない。

11. Atītānāgatavāro

11. 過去未来の部

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjittha, no ca tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ uppajjissati, no ca tassa taṃ cittaṃ uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ uppajjittha.

ある者のその心が起こったが、しかもその者のその心が既に生起したものではないならば、その者のその心は起こるであろう。あるいはまた、ある者のその心が起こるであろうが、しかもその者のその心が既に生起したものではないならば、その者のその心は起こったのである。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjittha, no ca tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjissati. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na uppajjissati, no ca tassa taṃ cittaṃ na uppannaṃ, tassa taṃ cittaṃ na uppajjittha.

ある者のその心が起こらなかったのでもなく、しかもその者のその心が既に生起していないのでもないならば、その者のその心は起こらないであろう。あるいはまた、ある者のその心が起こらないであろうが、しかもその者のその心が既に生起していないのでもないならば、その者のその心は起こらなかったのである。

12. Uppannuppajjamānavāro

12. 既生と生起しつつある時の部

Uppannaṃ uppajjamānaṃ, uppajjamānaṃ uppannaṃ.

既に生起したものは生起しつつあるものであり、生起しつつあるものは既に生起したものである。

Na uppannaṃ na uppajjamānaṃ, na uppajjamānaṃ na uppannaṃ.

既に生起していないものは生起しつつあるものではなく、生起しつつあるものでないものは既に生起したものではない。

13. Niruddhanirujjhamānavāro

13. 既滅と滅しつつある時の部

Niruddhaṃ [Pg.77] nirujjhamānaṃ, nirujjhamānaṃ niruddhaṃ.

既に滅したものは滅しつつあるものであり、滅しつつあるものは既に滅したものである。

Na niruddhaṃ na nirujjhamānaṃ, na nirujjhamānaṃ na niruddhaṃ.

既に滅していないものは滅しつつあるものではなく、滅しつつあるものでないものは既に滅したものではない。

14. Atikkantakālavāro

14. 経過時節の部

Yassa yaṃ cittaṃ uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa taṃ cittaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa taṃ cittaṃ.

ある者のその心が、生起の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間であるならば、滅尽の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間がその者のその心である。あるいはまた、ある者のその心が、滅尽の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間であるならば、生起の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間がその者のその心である。

Yassa yaṃ cittaṃ na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa taṃ cittaṃ. Yassa vā pana yaṃ cittaṃ na nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, na uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ tassa taṃ cittaṃ.

ある者のその心が、生起の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間でないならば、滅尽の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間でないものがその者のその心である。あるいはまた、ある者のその心が、滅尽の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間でないならば、生起の刹那、刹那を通り過ぎ、経過した時間でないものがその者のその心である。

Suttantacittamissakaviseso

経蔵の心混在の区別

Yassa sarāgaṃ cittaṃ uppajjati…pe… yassa vītarāgaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa sadosaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa vītadosaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa samohaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa vītamohaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa saṃkhittaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa vikkhittaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa mahaggataṃ cittaṃ uppajjati. Yassa amahaggataṃ cittaṃ uppajjati. Yassa sauttaraṃ cittaṃ uppajjati. Yassa anuttaraṃ cittaṃ uppajjati. Yassa samāhitaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa asamāhitaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa vimuttaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa avimuttaṃ cittaṃ uppajjati.

ある者の貪欲を伴う心が起こる……乃至……ある者の離欲の心が起こる。ある者の瞋恚を伴う心が起こる。ある者の離瞋の心が起こる。ある者の愚痴を伴う心が起こる。ある者の離痴の心が起こる。ある者の沈滞した心が起こる。ある者の散乱した心が起こる。ある者の広大なる心が起こる。ある者の広大でない心が起こる。ある者の有上の心が起こる。ある者の無上の心が起こる。ある者の定まった心が起こる。ある者の定まっていない心が起こる。ある者の解脱した心が起こる。ある者の解脱していない心が起こる。

Abhidhammacittamissakaviseso

アビダルマにおける心の混成の差別

Yassa [Pg.78] kusalaṃ cittaṃ uppajjati…pe… yassa akusalaṃ cittaṃ uppajjati. Yassa abyākataṃ cittaṃ uppajjati. Yassa sukhāya vedanāya sampayuttaṃ cittaṃ uppajjati.

誰に善の心が生じるか……(中略)……誰に不善の心が生じるか。誰に無記の心が生じるか。誰に楽受と相応する心が生じるか。

(Etena upāyena yāva saraṇaaraṇā uddharitabbā.)

(この方法によって、有煩悩・無煩悩にいたるまで取り出されるべきである。)

Yassa araṇaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, tassa araṇaṃ cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati. Yassa vā pana araṇaṃ cittaṃ nirujjhissati na uppajjissati, tassa araṇaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati.

誰に無煩悩の心が生じて滅びないならば、その人には無煩悩の心が滅びるであろうが生じないであろう。あるいはまた、誰に無煩悩の心が滅びるであろうが生じないならば、その人には無煩悩の心が生じて滅びない。

Cittayamakamātikā niṭṭhitā.

心双論の論母が終了した。

Dhammayamakaṃ

法双論

Paṇṇattivāro

施設門

Padasodhanavāro

語基浄化門

Anulomaṃ

順次

Kusalā kusalā dhammā (yama. 3.dhammayamaka.1 ādayo). Kusalā dhammā kusalā.

“善なるものは善法であるか”(双論第三巻法双論第一項など)。“善法は善なるものであるか”。

Akusalā akusalā dhammā. Akusalā dhammā akusalā.

“不善なるものは不善法であるか”。“不善法は不善なるものであるか”。

Abyākatā abyākatā dhammā. Abyākatā dhammā abyākatā.

“無記なるものは無記法であるか”。“無記法は無記なるものであるか”。

Paccanīkaṃ

逆次

Na kusalā na kusalā dhammā. Na kusalā dhammā na kusalā.

“善でないものは善法でないか”。“善法でないものは善でないか”。

Na [Pg.79] akusalā na akusalā dhammā. Na akusalā dhammā na akusalā.

“不善でないものは不善法でないか”。“不善法でないものは不善でないか”。

Na abyākatā na abyākatā dhammā. Na abyākatā dhammā na abyākatā.

“無記でないものは無記法でないか”。“無記法でないものは無記でないか”。

Padasodhanamūlacakkavāro

語基浄化根本輪門

Anulomaṃ

順次

Kusalā kusalā dhammā. Dhammā akusalā dhammā.

“善なるものは善法であるか”。“法なるものは不善法であるか”。

Kusalā kusalā dhammā. Dhammā abyākatā dhammā.

“善なるものは善法であるか”。“法なるものは無記法であるか”。

Akusalā akusalā dhammā. Dhammā kusalā dhammā.

“不善なるものは不善法であるか”。“法なるものは善法であるか”。

Akusalā akusalā dhammā. Dhammā abyākatā dhammā.

“不善なるものは不善法であるか”。“法なるものは無記法であるか”。

Abyākatā abyākatā dhammā. Dhammā kusalā dhammā.

“無記なるものは無記法であるか”。“法なるものは善法であるか”。

Abyākatā abyākatā dhammā. Dhammā akusalā dhammā.

“無記なるものは無記法であるか”。“法なるものは不善法であるか”。

Paccanīkaṃ

逆次

Na kusalā na kusalā dhammā. Na dhammā na akusalā dhammā.

“善でないものは善法でないか”。“法でないものは不善法でないか”。

Na kusalā na kusalā dhammā. Na dhammā na abyākatā dhammā.

“善でないものは善法でないか”。“法でないものは無記法でないか”。

Na akusalā na akusalā dhammā. Na dhammā na kusalā dhammā.

“不善でないものは不善法でないか”。“法でないものは善法でないか”。

Na akusalā na akusalā dhammā. Na dhammā na abyākatā dhammā.

“不善でないものは不善法でないか”。“法でないものは無記法でないか”。

Na abyākatā na abyākatā dhammā. Na dhammā na kusalā dhammā.

“無記でないものは無記法でないか”。“法でないものは善法でないか”。

Na abyākatā na abyākatā dhammā. Na dhammā na akusalā dhammā.

無記でないものは、無記の法ではない。法でないものは、不善の法ではない。

Suddhadhammavāro

純粋法節

Anulomaṃ

順次

Kusalā [Pg.80] dhammā. Dhammā kusalā.

善なるものは、法である。法であるものは、善である。

Akusalā dhammā. Dhammā akusalā.

不善なるものは、法である。法であるものは、不善である。

Abyākatā dhammā. Dhammā abyākatā.

無記なるものは、法である。法であるものは、無記である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na kusalā na dhammā. Na dhammā na kusalā.

善でないものは、法ではない。法でないものは、善ではない。

Na akusalā na dhammā. Na dhammā na akusalā.

不善でないものは、法ではない。法でないものは、不善ではない。

Na abyākatā na dhammā. Na dhammā na abyākatā.

無記でないものは、法ではない。法でないものは、無記ではない。

Suddhadhammamūlacakkavāro

純粋法根本輪節

Anulomaṃ

順次

Kusalā dhammā. Dhammā akusalā.

善なるものは、法である。法であるものは、不善である。

Kusalā dhammā. Dhammā abyākatā.

善なるものは、法である。法であるものは、無記である。

Akusalā dhammā. Dhammā kusalā.

不善なるものは、法である。法であるものは、善である。

Akusalā dhammā. Dhammā abyākatā.

不善なるものは、法である。法であるものは、無記である。

Abyākatā dhammā. Dhammā kusalā.

無記なるものは、法である。法であるものは、善である。

Abyākatā dhammā. Dhammā akusalā.

無記なるものは、法である。法であるものは、不善である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na kusalā na dhammā. Na dhammā na akusalā.

善でないものは、法ではない。法でないものは、不善ではない。

Na kusalā na dhammā. Na dhammā na abyākatā.

善でないものは、法ではない。法でないものは、無記ではない。

Na akusalā na dhammā. Na dhammā na kusalā.

不善でないものは、法ではない。法でないものは、善ではない。

Na akusalā na dhammā. Na dhammā na abyākatā.

不善でないものは、法ではない。法でないものは、無記ではない。

Na abyākatā na dhammā. Na dhammā na kusalā.

無記でないものは、法ではない。法でないものは、善ではない。

Na abyākatā na dhammā. Na dhammā na akusalā.

無記でないものは、法ではない。法でないものは、不善ではない。

Dhammayamakamātikā niṭṭhitā.

法双論の論母が終了した。

Indriyayamakaṃ

根双論

Paṇṇattivāro

施設節

Bāvīsatindriyāni [Pg.81] (yama. 3.indriyayamaka.1 ādayo) – cakkhundriyaṃ sotindriyaṃ ghānindriyaṃ jivhindriyaṃ kāyindriyaṃ manindriyaṃ itthindriyaṃ purisindriyaṃ jīvitindriyaṃ sukhindriyaṃ dukkhindriyaṃ somanassindriyaṃ domanassindriyaṃ upekkhindriyaṃ saddhindriyaṃ vīriyindriyaṃ satindriyaṃ samādhindriyaṃ paññindriyaṃ anaññātaññassāmītindriyaṃ aññindriyaṃ aññātāvindriyaṃ.

二十二根(根双論三・根双論一など)――眼根、耳根、鼻根、舌根、身根、意根、女根、男根、命根、楽根、苦根、喜根、憂根、捨根、信根、精進根、念根、定根、慧根、未知当知根、既知根、具知根。

Padasodhanavāro

語の清浄節

Anulomaṃ

順次

Cakkhu cakkhundriyaṃ, cakkhundriyaṃ cakkhu.

眼は眼根であり、眼根は眼である。

Sotaṃ sotindriyaṃ, sotindriyaṃ sotaṃ.

耳は耳根であり、耳根は耳である。

Ghānaṃ ghānindriyaṃ, ghānindriyaṃ ghānaṃ.

鼻は鼻根であり、鼻根は鼻である。

Jivhā jivhindriyaṃ, jivhindriyaṃ jivhā.

舌は舌根であり、舌根は舌である。

Kāyo kāyindriyaṃ, kāyindriyaṃ kāyo.

身は身根であり、身根は身である。

Mano manindriyaṃ, manindriyaṃ mano.

意は意根であり、意根は意である。

Itthī itthindriyaṃ, itthindriyaṃ itthī.

女は女根であり、女根は女である。

Puriso purisindriyaṃ, purisindriyaṃ puriso.

男は男根であり、男根は男である。

Jīvitaṃ jīvitindriyaṃ, jīvitindriyaṃ jīvitaṃ.

命は命根であり、命根は命である。

Sukhaṃ sukhindriyaṃ, sukhindriyaṃ sukhaṃ.

楽は楽根であり、楽根は楽である。

Dukkhaṃ dukkhindriyaṃ, dukkhindriyaṃ dukkhaṃ.

苦は苦根であり、苦根は苦である。

Somanassaṃ somanassindriyaṃ, somanassindriyaṃ somanassaṃ.

喜は喜根であり、喜根は喜である。

Domanassaṃ domanassindriyaṃ, domanassindriyaṃ domanassaṃ.

憂は憂根であり、憂根は憂である。

Upekkhā upekkhindriyaṃ, upekkhindriyaṃ upekkhā.

捨は捨根であり、捨根は捨である。

Saddhā saddhindriyaṃ, saddhindriyaṃ saddhā.

信は信根であり、信根は信である。

Vīriyaṃ vīriyindriyaṃ, vīriyindriyaṃ vīriyaṃ.

精進は精進根であり、精進根は精進である。

Sati [Pg.82] satindriyaṃ, satindriyaṃ sati.

念は念根であり、念根は念である。

Samādhi samādhindriyaṃ, samādhindriyaṃ samādhi.

定は定根であり、定根は定である。

Paññā paññindriyaṃ, paññindriyaṃ paññā.

慧は慧根であり、慧根は慧である。

Anaññātaññassāmīti anaññātaññassāmītindriyaṃ, anaññātaññassāmītindriyaṃ anaññātaññassāmīti.

未知当知は未知当知根であり、未知当知根は未知当知である。

Aññaṃ aññindriyaṃ, aññindriyaṃ aññaṃ.

已知は已知根であり、已知根は已知である。

Aññātāvī aññātāvindriyaṃ, aññātāvindriyaṃ aññātāvī.

具知は具知根であり、具知根は具知である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na cakkhundriyaṃ na cakkhu.

眼でないものは眼根ではなく、眼根でないものは眼ではない。

Na sotaṃ na sotindriyaṃ, na sotindriyaṃ na sotaṃ.

耳でないものは耳根ではなく、耳根でないものは耳ではない。

Na ghānaṃ na ghānindriyaṃ, na ghānindriyaṃ na ghānaṃ.

鼻でないものは鼻根ではなく、鼻根でないものは鼻ではない。

Na jivhā na jivhindriyaṃ, na jivhindriyaṃ na jivhā.

舌でないものは舌根ではなく、舌根でないものは舌ではない。

Na kāyo na kāyindriyaṃ, na kāyindriyaṃ na kāyo.

身でないものは身根ではなく、身根でないものは身ではない。

Na mano na manindriyaṃ, na manindriyaṃ na mano.

意でないものは意根ではなく、意根でないものは意ではない。

Na itthī na itthindriyaṃ, na itthindriyaṃ na itthī.

“女”は“女根”ではなく、“女根”は“女”ではない。

Na puriso na purisindriyaṃ, na purisindriyaṃ na puriso.

“男”は“男根”ではなく、“男根”は“男”ではない。

Na jīvitaṃ na jīvitindriyaṃ, na jīvitindriyaṃ na jīvitaṃ.

“命”は“命根”ではなく、“命根”は“命”ではない。

Na sukhaṃ na sukhindriyaṃ, na sukhindriyaṃ na sukhaṃ.

“楽”は“楽根”ではなく、“楽根”は“楽”ではない。

Na dukkhaṃ na dukkhindriyaṃ, na dukkhindriyaṃ na dukkhaṃ.

“苦”は“苦根”ではなく、“苦根”は“苦”ではない。

Na somanassaṃ na somanassindriyaṃ, na somanassindriyaṃ na somanassaṃ.

“喜”は“喜根”ではなく、“喜根”は“喜”ではない。

Na domanassaṃ na domanassindriyaṃ, na domanassindriyaṃ na domanassaṃ.

“憂”は“憂根”ではなく、“憂根”は“憂”ではない。

Na upekkhā na upekkhindriyaṃ, na upekkhindriyaṃ na upekkhā.

“捨”は“捨根”ではなく、“捨根”は“捨”ではない。

Na saddhā na saddhindriyaṃ, na saddhindriyaṃ na saddhā.

“信”は“信根”ではなく、“信根”は“信”ではない。

Na vīriyaṃ na vīriyindriyaṃ, na vīriyindriyaṃ na vīriyaṃ.

“精進”は“精進根”ではなく、“精進根”は“精進”ではない。

Na sati na satindriyaṃ, na satindriyaṃ na sati.

“念”は“念根”ではなく、“念根”は“念”ではない。

Na samādhi na samādhindriyaṃ, na samādhindriyaṃ na samādhi.

“定”は“定根”ではなく、“定根”は“定”ではない。

Na [Pg.83] paññā na paññindriyaṃ, na paññindriyaṃ na paññā.

“慧”は“慧根”ではなく、“慧根”は“慧”ではない。

Na anaññātaññassāmīti na anaññātaññassāmītindriyaṃ, na anaññātaññassāmītindriyaṃ na anaññātaññassāmīti.

“未知を知ろうとする者”は“未知当知根”ではなく、“未知当知根”は“未知を知ろうとする者”ではない。

Na aññaṃ na aññindriyaṃ, na aññindriyaṃ na aññaṃ.

“既知”は“既知根”ではなく、“既知根”は“既知”ではない。

Na aññātāvī na aññātāvindriyaṃ, na aññātāvindriyaṃ na aññātāvī.

“具知者”は“具知根”ではなく、“具知根”は“具知者”ではない。

Padasodhanamūlacakkavāro

句の清浄化の根本の輪の章

Anulomaṃ

順次

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā sotindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“耳根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā ghānindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“鼻根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā jivhindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“舌根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā kāyindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“身根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā manindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“意根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā itthindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“女根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā purisindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“男根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā jīvitindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“命根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā sukhindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“楽根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā dukkhindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“苦根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā somanassindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“喜根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā domanassindriyaṃ.

“眼”は“眼根”であり、“諸根”は“憂根”である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā upekkhindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は捨根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā saddhindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は信根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā vīriyindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は精進根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā satindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は念根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā samādhindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は定根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā paññindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は慧根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā anaññātaññassāmītindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は未知当知根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā aññindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は已知根である。

Cakkhu cakkhundriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

眼は眼根であり、諸根は具知根である。

Sotaṃ [Pg.84] sotindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

耳は耳根であり、諸根は眼根である。…中略…

Sotaṃ sotindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

耳は耳根であり、諸根は具知根である。

Ghānaṃ ghānindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

鼻は鼻根であり、諸根は眼根である。…中略…

Ghānaṃ ghānindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

鼻は鼻根であり、諸根は具知根である。

Jivhā jivhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

舌は舌根であり、諸根は眼根である。…中略…

Jivhā jivhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

舌は舌根であり、諸根は具知根である。

Kāyo kāyindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

身は身根であり、諸根は眼根である。…中略…

Kāyo kāyindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

身は身根であり、諸根は具知根である。

Mano manindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

意は意根であり、諸根は眼根である。…中略…

Mano manindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

意は意根であり、諸根は具知根である。

Itthī itthindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

女は女根であり、諸根は眼根である。…中略…

Itthī itthindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

女は女根であり、諸根は具知根である。

Puriso purisindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

男は男根であり、諸根は眼根である。…中略…

Puriso purisindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

男は男根であり、諸根は具知根である。

Jīvitaṃ jīvitindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

命は命根であり、諸根は眼根である。…中略…

Jīvitaṃ jīvitindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

命は命根であり、諸根は具知根である。

Sukhaṃ sukhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

楽は楽根であり、諸根は眼根である。…中略…

Sukhaṃ sukhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

楽は楽根であり、諸根は具知根である。

Dukkhaṃ dukkhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

苦は苦根であり、諸根は眼根である。…中略…

Dukkhaṃ dukkhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

苦は苦根であり、諸根は具知根である。

Somanassaṃ somanassindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

喜は喜根であり、諸根は眼根である。…中略…

Somanassaṃ somanassindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

喜は喜根であり、諸根は既知根である。

Domanassaṃ domanassindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

憂は憂根であり、諸根は眼根である。…略…。

Domanassaṃ domanassindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

憂は憂根であり、諸根は既知根である。

Upekkhā upekkhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

捨は捨根であり、諸根は眼根である。…略…。

Upekkhā upekkhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

捨は捨根であり、諸根は既知根である。

Saddhā [Pg.85] saddhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

信は信根であり、諸根は眼根である。…略…。

Saddhā saddhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

信は信根であり、諸根は既知根である。

Vīriyaṃ vīriyindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

精進は精進根であり、諸根は眼根である。…略…。

Vīriyaṃ vīriyindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

精進は精進根であり、諸根は既知根である。

Sati satindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

念は念根であり、諸根は眼根である。…略…。

Sati satindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

念は念根であり、諸根は既知根である。

Samādhi samādhindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

定は定根であり、諸根は眼根である。…略…。

Samādhi samādhindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

定は定根であり、諸根は既知根である。

Paññā paññindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

慧は慧根であり、諸根は眼根である。…略…。

Paññā paññindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

慧は慧根であり、諸根は既知根である。

Anaññātaññassāmīti anaññātaññassāmītindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

“未知当知”は未知当知根であり、諸根は眼根である。…略…。

Anaññātaññassāmīti anaññātaññassāmītindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

“未知当知”は未知当知根であり、諸根は既知根である。

Aññaṃ aññindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

知は已知根であり、諸根は眼根である。…略…。

Aññaṃ aññindriyaṃ, indriyā aññātāvindriyaṃ.

知は已知根であり、諸根は既知根である。

Aññātāvī aññātāvindriyaṃ, indriyā cakkhundriyaṃ…pe….

具知者は既知根であり、諸根は眼根である。…略…。

Aññātāvī aññātāvindriyaṃ, indriyā aññindriyaṃ.

具知者は既知根であり、諸根は已知根である。

Paccanīkaṃ

逆。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na sotindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ耳根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na ghānindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ鼻根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na jivhindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ舌根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na kāyindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ身根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na manindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ意根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na itthindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ女根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na purisindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ男根ではない。

Na [Pg.86] cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na jīvitindriyaṃ.

眼でなければ眼根ではなく、諸根でなければ命根ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na sukhindriyaṃ.

眼(げん)でないものは眼根ではなく、諸根(しょこん)でないものは楽根(らっこん)ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na dukkhindriyaṃ.

眼でないものは眼根ではなく、諸根でないものは苦根(くこん)ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na somanassindriyaṃ.

眼でないものは眼根ではなく、諸根でないものは喜根(きこん)ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na domanassindriyaṃ.

眼でないものは眼根ではなく、諸根でないものは憂根(うこん)ではない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na upekkhindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく捨根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na saddhindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく信根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na vīriyindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく精進根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na satindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく念根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na samādhindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく定根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na paññindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく慧根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na anaññātaññassāmītindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく未知当知根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na aññindriyaṃ.

眼でもなく眼根でもなく、諸根でもなく已知根でもない。

Na cakkhu na cakkhundriyaṃ, na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

眼でもなく眼根負でもなく、諸根でもなく具知根でもない。

Na sotaṃ na sotindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

耳でもなく耳根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na ghānaṃ na ghānindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

鼻でもなく鼻根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根負でもない。

Na jivhā na jivhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

舌でもなく舌根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na kāyo na kāyindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

身でもなく身根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na mano na manindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

意でもなく意根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na itthī na itthindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

女でもなく女根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na [Pg.87] puriso na purisindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

男でもなく男根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na jīvitaṃ na jīvitindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

命でもなく命根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na sukhaṃ na sukhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

楽でもなく楽根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na dukkhaṃ na dukkhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

苦でもなく苦根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na somanassaṃ na somanassindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

喜でもなく喜根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na domanassaṃ na domanassindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

憂でもなく憂根でもなく、諸根でもなく眼根負でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na upekkhā na upekkhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

捨でもなく捨根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na saddhā na saddhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

信でもなく信根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na vīriyaṃ na vīriyindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

精進でもなく精進根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na sati na satindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

念でもなく念根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na samādhi na samādhindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

定でもなく定根でもなく、諸根でもなく眼根でもなく……(中略)……諸根でもなく具知根でもない。

Na paññā na paññindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

慧ではないものは慧根ではなく、根ではないものは眼根ではない……(中略)……根ではないものは具解脱知根ではない。

Na anaññātaññassāmīti na anaññātaññassāmītindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

未知当知ではないものは未知当知根ではなく、根ではないものは眼根ではない……(中略)……根ではないものは具解脱知根ではない。

Na [Pg.88] aññaṃ na aññindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññātāvindriyaṃ.

既知ではないものは既知根ではなく、根ではないものは眼根ではない……(中略)……根ではないものは具解脱知根ではない。

Na aññātāvī na aññātāvindriyaṃ, na indriyā na cakkhundriyaṃ…pe… na indriyā na aññindriyaṃ.

具解脱知ではないものは具解脱知根ではなく、根ではないものは眼根ではない……(中略)……根ではないものは既知根ではない。

Suddhindriyavāro

純粋根節

Anulomaṃ

順次

Cakkhu indriyaṃ, indriyā cakkhu.

眼は根であり、根は眼である。

Sotaṃ indriyaṃ, indriyā sotaṃ.

耳は根であり、根は耳である。

Ghānaṃ indriyaṃ, indriyā ghānaṃ.

鼻は根であり、根は鼻である。

Jivhā indriyaṃ, indriyā jivhā.

舌は根であり、根は舌である。

Kāyo indriyaṃ, indriyā kāyo.

身は根であり、根は身である。

Mano indriyaṃ, indriyā mano.

意は根であり、根は意である。

Itthī indriyaṃ, indriyā itthī.

女は根であり、根は女である。

Puriso indriyaṃ, indriyā puriso.

男は根であり、根は男である。

Jīvitaṃ indriyaṃ, indriyā jīvitaṃ.

命は根であり、根は命である。

Sukhaṃ indriyaṃ, indriyā sukhaṃ.

楽は根であり、根は楽である。

Dukkhaṃ indriyaṃ, indriyā dukkhaṃ.

苦は根であり、根は苦である。

Somanassaṃ indriyaṃ, indriyā somanassaṃ.

喜は根であり、根は喜である。

Domanassaṃ indriyaṃ, indriyā domanassaṃ.

憂は根であり、根は憂である。

Upekkhā indriyaṃ, indriyā upekkhā.

捨は根であり、根は捨である。

Saddhā indriyaṃ, indriyā saddhā.

信は根であり、根は信である。

Vīriyaṃ indriyaṃ, indriyā vīriyaṃ.

精進は根であり、根は精進である。

Sati indriyaṃ, indriyā sati.

念は根であり、根は念である。

Samādhi indriyaṃ, indriyā samādhi.

定は根であり、根は定である。

Paññā indriyaṃ, indriyā paññā.

慧は根であり、根は慧である。

Anaññātaññassāmīti indriyaṃ, indriyā anaññātaññassāmīti.

未知当知は根であり、根は未知当知である。

Aññaṃ [Pg.89] indriyaṃ, indriyā aññaṃ.

既知は根であり、根は既知である。

Aññātāvī indriyaṃ, indriyā aññātāvī.

具解脱知は根であり、根は具解脱知である。

Paccanīkaṃ

逆次

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu.

眼ではないものは根ではなく、根ではないものは眼ではない。

Na sotaṃ na indriyaṃ, na indriyā na sotaṃ.

耳でないものは根ではない。根でないものは耳ではない。

Na ghānaṃ na indriyaṃ, na indriyā na ghānaṃ.

鼻でないものは根ではない。根でないものは鼻ではない。

Na jivhā na indriyaṃ, na indriyā na jivhā.

舌でないものは根ではない。根でないものは舌ではない。

Na kāyo na indriyaṃ, na indriyā na kāyo.

身でないものは根ではない。根でないものは身ではない。

Na mano na indriyaṃ, na indriyā na mano.

意でないものは根ではない。根でないものは意ではない。

Na itthī na indriyaṃ, na indriyā na itthī.

女性でないものは根ではない。根でないものは女性ではない。

Na puriso na indriyaṃ, na indriyā na puriso.

男性でないものは根ではない。根でないものは男性ではない。

Na jīvitaṃ na indriyaṃ, na indriyā na jīvitaṃ.

命でないものは根ではない。根でないものは命ではない。

Na sukhaṃ na indriyaṃ, na indriyā na sukhaṃ.

楽でないものは根ではない。根でないものは楽ではない。

Na dukkhaṃ na indriyaṃ, na indriyā na dukkhaṃ.

苦でないものは根ではない。根でないものは苦ではない。

Na somanassaṃ na indriyaṃ, na indriyā na somanassaṃ.

喜でないものは根ではない。根でないものは喜ではない。

Na domanassaṃ na indriyaṃ, na indriyā na domanassaṃ.

憂でないものは根ではない。根でないものは憂ではない。

Na upekkhā na indriyaṃ, na indriyā na upekkhā.

捨でないものは根ではない。根でないものは捨ではない。

Na saddhā na indriyaṃ, na indriyā na saddhā.

信でないものは根ではない。根でないものは信ではない。

Na vīriyaṃ na indriyaṃ, na indriyā na vīriyaṃ.

精進でないものは根ではない。根でないものは精進ではない。

Na sati na indriyaṃ, na indriyā na sati.

念でないものは根ではない。根でないものは念ではない。

Na samādhi na indriyaṃ, na indriyā na samādhi.

定でないものは根ではない。根でないものは定ではない。

Na paññā na indriyaṃ, na indriyā na paññā.

慧でないものは根ではない。根でないものは慧ではない。

Na anaññātaññassāmīti na indriyaṃ, na indriyā na anaññātaññassāmīti.

未知当知でないものは根ではない。根でないものは未知当知ではない。

Na aññaṃ na indriyaṃ, na indriyā na aññaṃ.

已知でないものは根ではない。根でないものは已知ではない。

Na aññātāvī na indriyaṃ, na indriyā na aññātāvī.

具知でないものは根ではない。根でないものは具知ではない。

Suddhindriyamūlacakkavāro

純粋根根本輪。

Anulomaṃ

順次。

Cakkhu [Pg.90] indriyaṃ, indriyā sotaṃ.

眼は根であり、根は耳である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā ghānaṃ.

眼は根であり、根は鼻である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā jivhā.

眼は根であり、根は舌である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā kāyo.

眼は根であり、根は身である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā mano.

眼は根であり、根は意である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā itthī.

眼は根であり、根は女性である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā puriso.

眼は根であり、根は男性である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā jīvitaṃ.

眼は根であり、命も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā sukhaṃ.

眼は根であり、楽も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā dukkhaṃ.

眼は根であり、苦も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā somanassaṃ.

眼は根であり、喜も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā domanassaṃ.

眼は根であり、憂も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā upekkhā.

眼は根であり、捨も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā saddhā.

眼は根であり、信も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā vīriyaṃ.

眼は根であり、精進も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā sati.

眼は根であり、念も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā samādhi.

眼は根であり、定も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā paññā.

眼は根であり、慧も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā anaññātaññassāmīti.

眼は根であり、未知当知も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā aññaṃ.

眼は根であり、已知も根である。

Cakkhu indriyaṃ, indriyā aññātāvī.

眼は根であり、具知も根である。

Sotaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

耳は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Ghānaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

鼻は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Jivhā indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

舌は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Kāyo indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

身は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Mano indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

意は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Itthī [Pg.91] indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

女は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Puriso indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

男は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Jīvitaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

命は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Sukhaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

楽は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Dukkhaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

苦は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Somanassaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

喜は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Domanassaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

憂は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Upekkhā indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

捨は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Saddhā indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

信は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Vīriyaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

精進は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Sati indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

念は根であり、眼も根であり……乃至……具知も根である。

Samādhi indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

定は根である。諸根は眼であり……(中略)……諸根は具知である。

Paññā indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

慧は根である。諸根は眼であり……(中略)……諸根は具知である。

Anaññātaññassāmīti indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

未知当知は根である。諸根は眼であり……(中略)……諸根は具知である。

Aññaṃ indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññātāvī.

已知は根である。諸根は眼であり……(中略)……諸根は具知である。

Aññātāvī indriyaṃ, indriyā cakkhu…pe… indriyā aññaṃ.

具知は根である。諸根は眼であり……(中略)……諸根は已知である。

Paccanīkaṃ

逆路

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na sotaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず耳にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na ghānaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず鼻にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na jivhā.

眼にあらず根にあらず、根にあらず舌にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na kāyo.

眼にあらず根にあらず、根にあらず身にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na mano.

眼にあらず根にあらず、根にあらず意にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na itthī.

眼にあらず根にあらず、根にあらず女にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na puriso.

眼にあらず根にあらず、根にあらず男にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na jīvitaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず命にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na sukhaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず楽にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na dukkhaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず苦にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na somanassaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず喜にあらず。

Na [Pg.92] cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na domanassaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず憂にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na upekkhā.

眼にあらず根にあらず、根にあらず捨にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na saddhā.

眼にあらず根にあらず、根にあらず信にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na vīriyaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず精進にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na sati.

眼にあらず根にあらず、根にあらず念にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na samādhi.

眼にあらず根にあらず、根にあらず定にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na paññā.

眼にあらず根にあらず、根にあらず慧にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na anaññātaññassāmīti.

眼にあらず根にあらず、根にあらず未知当知にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na aññaṃ.

眼にあらず根にあらず、根にあらず已知にあらず。

Na cakkhu na indriyaṃ, na indriyā na aññātāvī.

眼にあらず根にあらず、根にあらず具知にあらず。

Na sotaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

耳にあらず根にあらず、根にあらず眼であり……(中略)……根にあらず具知にあらず。

Na ghānaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

鼻にあらず根にあらず、根にあらず眼であり……(中略)……根にあらず具知にあらず。

Na jivhā na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

舌にあらず根にあらず、根にあらず眼であり……(中略)……根にあらず具知にあらず。

Na kāyo na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

身ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na mano na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

意ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na itthī na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

女ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na puriso na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

男ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na jīvitaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

命ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na sukhaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

楽ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na [Pg.93] dukkhaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

苦ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na somanassaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

喜ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na domanassaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

憂ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na upekkhā na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

捨ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na saddhā na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

信ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na vīriyaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

精進ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na sati na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

念ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na samādhi na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

定ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na paññā na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

慧ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na anaññātaññassāmīti na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

未知当知根ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na aññaṃ na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññātāvī.

已知根ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、具知根ではない。

Na aññātāvī na indriyaṃ, na indriyā na cakkhu…pe… na indriyā na aññaṃ.

具知根ではないものは、根ではない。諸々の根ではないものは、眼ではない……(中略)……諸々の根ではないものは、已知根ではない。

Indriyayamakamātikā niṭṭhitā.

根双論(インドリヤ・ヤマカ)の要目は終了した。

Yamakamātikā niṭṭhitā.

双論(ヤマカ)の要目は終了した。

7. Paṭṭhānamātikā

7. 発趣(パッターナ)の要目

Hetupaccayo [Pg.94] ārammaṇapaccayo adhipatipaccayo anantarapaccayo samanantarapaccayo sahajātapaccayo aññamaññapaccayo nissayapaccayo upanissayapaccayo purejātapaccayo pacchājātapaccayo āsevanapaccayo kammapaccayo vipākapaccayo āhārapaccayo indriyapaccayo jhānapaccayo maggapaccayo sampayuttapaccayo vippayuttapaccayo atthipaccayo natthipaccayo vigatapaccayo avigatapaccayoti (paṭṭhā. 1.1.paccayuddesa).

因縁、所縁縁、増上縁、無間縁、等無間縁、俱生縁、相互縁、依止縁、強依止縁、前生縁、後生縁、習行縁、業縁、異熟縁、食縁、根縁、禅縁、道縁、相応縁、不相応縁、有縁、無縁、離縁、不離縁である(パッターナ1.1. 縁の提示)。

Paṭṭhānamātikā niṭṭhitā.

発趣の要目は終了した。

Nigamanaṃ

結語

Sattappakaraṇanāmato[Pg.95], abhidhammamadesayi;

Devātidevo devānaṃ, devalokamhi taṃ pure.

天の中の天(釈尊)は、かつて天界において、諸天のために七つの論書の名をもって阿毘達磨を説かれた。

Tassāyaṃ mātikā sabbā, sakalassāpi uddharā;

Ciraṭṭhitatthaṃ dhammassa, taṃ paggaṇhantu sādhavo.

全体の教えのこれらすべての要目(マーティカー)が取り出された。聖者たちは、正法が長く留まるために、これを保持せよ。

Dvāvīsati tikā ceva, tatheva hetugocchakaṃ;

Cūḷantaradukā satta, gocchakā ca tato paraṃ.

二十二の三法(ティカ)、および因聚(ヘートゥ・ゴッチャカ)、七つの小中間二法(チューラ・アンタラ・ドゥカ)、それに続く聚(ゴッチャカ)。

Mahantaradukā cāpi, tato cuddasa niddise;

Gocchakāni duve piṭṭhi-dukāniṭṭhārasedisā.

また大中間二法(マハンタラ・ドゥカ)があり、さらに十四が説かれる。二つの聚(ゴッチャカ)と、十八の後二法(ピッティ・ドゥカ)である。

Dvācattālīsa suttanta-dukā tevanti pañcadhā;

Sattappakaraṇikā bhinnā, dhammasaṅgaṇimātikā.

四十二の経品二法(スッタンタ・ドゥカ)があり、これら五種に分かたれたものが、七論に基づく法集論の要目である。

Abhidhammamātikāpāḷi niṭṭhitā.

阿毘達磨要目(アビダンマ・マーティカー)パーリは終了した。

Namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa

その世尊、阿羅漢、正等覚者に礼拝いたします。

Mohavicchedanī

モーハヴィッチェーダニー(愚痴を打破するもの)

Ganthārambhakathā

論書冒頭の解説

1. Kāruññabhāvitaṃ [Pg.1] yassa, ñāṇacakkhu mahodayaṃ.Andhabhūtassa lokassa, jātaṃ sāmaññalocanaṃ.

1. 慈悲に培われ、その智眼は偉大なる輝きをもち、盲目となった世の人々のために、普く見渡す眼(沙門の眼)が生じた(お方の)。

2. Taṃ buddhaṃ sugataṃ dhīraṃ, sasaddhammaṃ sasāvakaṃ.Vanditvānussaritvā ca, thometvā ca vināyakaṃ.

2. その仏陀、善逝(スガタ)、賢者(ディーラ)に、正法(サッダンマ)とともに、声聞(サーヴァカ)とともに、礼拝し、随念し、そして調御者(ヴィナーヤカ)を称えて。

3. There ca thirasīlādi-guṇālaṅkārasobhite.Sāsanujjotake dhīre, pubbake vaṃsapālake.

3. また、堅固な戒(シーラ)などの徳という装飾によって輝き、教え(サーサナ)を照らし出す賢明な、古来の伝承(ヴァンサ)を守る長老(テーラ)たちに(礼拝し)。

4. Visuddhidevadevo yaṃ, devānaṃ tidasālaye.Paññāya desayī tassa, abhidhammassa mātikā.

4. 清浄天(ヴィスッディデーヴァ)の中の天(釈尊)が、神々の三十三天(ティダサーラヤ)において、天(神々)に対して智慧をもって説かれたところの、そのアビダンマの摩多迦(マーティカー)について。

5. Yā tassā vipulatthāya, dhammasaṅgaṇiādihi.Anekehi pakārehi, pāḷiaṭṭhakathāhi ca.

5. その広大なる義(意味)のために、法集論(ダンマサンガニー)などにより、また多くの方法によって、さらにはパーリ(聖典)と註釈(アッタカター)によって。

6. Attho vinicchayo ceva,Vibhatto sāgarūpamo;

Anantanayavokiṇṇo,Dukkhogāho yato tato.

6. その義(意味)と決判(ヴィニッチャヤ)は大海のように分別され、無限の方法が入り混じっており、それゆえ、どこからでも入り込み難い(深遠である)。

7. Samāsenābhidhammatthaṃ, mātikāmukhatokhilaṃ.Ñātukāmehi suddhehi, antevāsīhi yācito.

7. 簡潔にアビダンマの義を、摩多迦(マーティカー)を入り口としてそのすべてを、知ることを切望する清浄な門弟子たちによって要請された。

8. Saṅkaḍḍhitvāna [Pg.2] nayato, pāḷiaṭṭhakathāgataṃ.Atthaṃ vinicchayañceva, samāsena nirākulaṃ.

8. パーリと註釈に伝わる方法から(義を)引き出し、その義と決判を、簡潔に、混乱なく。

9. Sāmatthiyagataṃ atthaṃ, nikāyantaranissaṭaṃ.Mahāvihāravāsīnaṃ, kamābhatanayānugaṃ.

9. 力量の及ぶ限りの義を、他の部派からも取り出し、大寺(マハーヴィハーラ)に住まう者たちの、伝統的に継承された方法に従って。

10. Dīpayanto nayaññūnaṃ, sadā sammodakāriniṃ.Mohavicchedaniṃ nāma, karissāmatthavaṇṇananti.

10. 方法(正理)を知る者たちに(その義を)照らし、常に歓喜を生ぜしめる“痴闇消滅(モーハヴィッチェーダニー)”という名の釈義(アッタヴァンナナー)を、私は成そう。

Ganthārambhakathā niṭṭhitā.

書目(序文)の談話、終わる。

1. Dhammasaṅgaṇīmātikā

1. 法集論(ダンマサンガニー)の摩多迦(マーティカー)。

Tikapadatthavaṇṇanā

三法(ティカ)の句の義の釈義。

Tattha [Pg.3] abhidhammassa mātikāti ettha kenaṭṭhena abhidhammo? Dhammātirekadhammavisesaṭṭhena. Atirekavisesatthadīpako hi ettha abhi-saddo ‘‘bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti (saṃ. ni. 4.87; 5.195, 1022; ma. ni. 3.384, 389), abhikkantavaṇṇā’’tiādīsu (saṃ. ni. 1.1; khu. pā. 5.1; su. ni. maṅgalasutta; vi. va. 857) viya, tasmā yathā samussitesu bahūsu chattesu ceva dhajesu ca yaṃ atirekappamāṇaṃ, visesavaṇṇasaṇṭhānañca chattaṃ, taṃ aticchattaṃ, yo atirekappamāṇo, visesavaṇṇasaṇṭhāno ca dhajo, so atiddhajoti ca vuccati, evameva ayampi dhammo dhammātirekadhammavisesaṭṭhena ‘‘abhidhammo’’ti vuccati. Bhagavatā hi suttantaṃ patvā khandhāyatanadhātusaccaindriyapaccayākārādayo dhammā ekadesena vibhattā, na nippadesena, abhidhammaṃ patvā pana anekehi nayavisesehi nippadesatova vibhattā. Evaṃ dhammātirekadhammavisesaṭṭhena ‘‘abhidhammo’’ti veditabbo.

“そこのアビダンマの摩多迦”において、どのような意味でアビダンマなのか。法の超過、法の殊勝という意味においてである。ここでのアビ(abhi)という語は、“私の激しい苦痛は増大(アビッカマンティ)し、退かない”“勝妙なる(アビッカンタ)容色の”などの用例のように、超過と殊勝の意味を示している。それゆえ、多くの傘や旗が立てられている中で、超過した大きさであり、特別な色や形を持つ傘が“超傘(アティチャッタ)”と呼ばれ、超過した大きさであり、特別な色や形を持つ旗が“超旗(アティッダジャ)”と呼ばれるように、これ(アビダンマ)もまた、法の超過、法の殊勝という意味で“アビダンマ”と呼ばれる。実に、世尊は経蔵(スッタンタ)においては、蘊・処・界・諦・根・縁起などの諸法を一部分によって分別され、余すところなく(無余に)ではなかった。しかしアビダンマにおいては、多くの殊勝な方法によって、余すところなく分別された。このように、法の超過、法の殊勝という意味で“アビダンマ”であると知られるべきである。

Kenaṭṭhena mātikā? Mātusamaṭṭhena. Mātā viyāti hi mātikā yathā padumikaṃ mukhanti. Yathā hi mātā nānāvidhe putte pasavati, te pāleti, poseti ca, evamayampi nānāvidhe dhamme, atthe ca pasavati, te ca avinassamāne pāleti, poseti ca, tasmā ‘‘mātikā’’ti vuccati. Mātikaṃ hi nissāya dhammasaṅgaṇīādisattappakaraṇavasena vitthāriyamānā anantāparimāṇā dhammā, atthā ca tāya pasutā, pālitā, positā viya ca honti. Tathā hi dhammasaṅgaṇippakaraṇe catasso vibhattiyo cittavibhatti rūpavibhatti nikkheparāsi atthuddhāroti. Tattha nānānayehi ekūnanavuticittavibhāvinī [Pg.4] cittavibhatti vitthāriyamānā anantāparimāṇabhāṇavārā hoti, tadanantaraṃ ekavidhādinā rūpavibhāvinī rūpavibhatti vitthāriyamānā anantāparimāṇabhāṇavārā hoti, tadanantaraṃ mūlakhandhadvārādīni nikkhipitvā desito nikkheparāsi vitthāriyamāno anantāparimāṇabhāṇavāro hoti, tadanantaraṃ tepiṭakassa buddhavacanassa aṭṭhakathābhūto atthuddhāro vitthāriyamāno anantāparimāṇabhāṇavāro hoti. Evamidaṃ dhammasaṅgaṇippakaraṇaṃ vācanāmaggato atirekaterasamattabhāṇavārampi samānaṃ vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

どのような意味で摩多迦なのか。母に等しいという意味(母等義)においてである。“母のようなもの”が“摩多迦”である。あたかも“蓮華のような顔”と言うように。あたかも母が種々の子供を産み、彼らを保護し、養育するように、この(摩多迦)もまた、種々の法と義を産み出し、それらが滅びないように保護し、養育する。それゆえ“摩多迦”と呼ばれる。実に、摩多迦に依拠して、法集論などの七論の門によって詳説されるところの、限りなく無量な法と義は、彼女(摩多迦)によって産まれ、保護され、養育されたかのようになるからである。すなわち、法集論においては、心分別、色分別、抛置聚、義釈という四つの分別がある。そこで、種々の方法によって八十九心を明らかにする心分別は、詳説されるときには限りなく無量な誦品(バーナヴァーラ)となる。その次に、一法などによって色を明らかにする色分別は、詳説されるときには限りなく無量な誦品となる。その次に、根本・蘊・門などを置いて説かれた抛置聚は、詳説されるときには限りなく無量な誦品となる。その次に、三蔵の仏説の註釈となっている義釈は、詳説されるときには限りなく無量な誦品となる。このように、この法集論は、読誦の道としては十三誦品余りであるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となるのである。

Tathā vibhaṅgappakaraṇe khandhavibhaṅgo āyatanadhātusaccaindriyapaccayākārasatipaṭṭhānasammappadhānaiddhipādabojjhaṅgamaggaṅgajhānaappamaññāsikkhāpadapaṭisambhidāñāṇakhuddakavatthudhammahadayavibhaṅgāti aṭṭhārasa vibhaṅgā vibhattā, te suttantabhājanīyaabhidhammabhājanīyādinānānayehi vitthāriyamānā paccekaṃ anantāparimāṇabhāṇavārā honti. Evamidaṃ vibhaṅgappakaraṇaṃ vācanāmaggato pañcatiṃsamattabhāṇavārampi samānaṃ vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

同様に、分別論(ヴィバンガ)においては、蘊分別、処・界・諦・根・縁起・念処・正勤・神足・覚支・道支・静慮・無量・学処・無礙解・智・小事・法心分別という十八の分別が説かれている。それらは、経分別、論分別などの種々の方法によって詳説されるときには、各々が限りなく無量な誦品となる。このように、この分別論は、読誦の道としては三十五誦品ほどであるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となるのである。

Tathā dhātukathāpakaraṇaṃ ‘‘saṅgaho asaṅgaho’’tiādinā cuddasavidhena vibhattaṃ vācanāmaggato atirekachabhāṇavāramattampi samānaṃ vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

同様に、界説論(ダートゥカタ)は、“摂・不摂”などの十四種によって分別されており、読誦の道としては六誦品余りであるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となる。

Tathā puggalapaññattippakaraṇaṃ khandhapaññatti āyatanadhātusaccaindriyapuggalapaññattīti chabbidhena vibhattaṃ vācanāmaggato atirekapañcabhāṇavāramattampi vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

同様に、人施設論(プッガラパンニャッティ)は、蘊施設、処・界・諦・根・人施設という六種によって分別されており、読誦の道としては五誦品余りであるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となる。

Tathā [Pg.5] kathāvatthuppakaraṇaṃ sakavāde pañca suttasatāni, paravāde pañca suttasatānīti suttasahassaṃ samodhānetvā vibhattaṃ vācanāmaggato saṅgītiāropitanayena dīghanikāyappamāṇampi vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

同様に、論事(カターヴァットゥ)は、自説において五百の経(スッタ)、他説において五百の経という、千の経を統合して分別されており、読誦の道としては、結集に上げられた方法によれば長部ほどの分量であるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となる。

Tathā yamakappakaraṇaṃ mūlayamakaṃ khandhāyatanadhātusaccasaṅkhāraanusayacittadhammaindriyayamakanti dasavidhena vibhattaṃ vācanāmaggato vīsabhāṇavārasatampi vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti.

同様に、双論(ヤマカ)は、根本双、蘊・処・界・諦・行・随眠・心・法・根双という十種によって分別されており、読誦の道としては百二十誦品であるが、詳説されるときには、限りなく無量な誦品となる。

Paṭṭhānappakaraṇaṃ hetupaccayaārammaṇapaccayādicatuvīsatipaccaye gahetvā tikapaṭṭhānādicatuvīsatividhena vibhattaṃ paccekaṃ katipayabhāṇavārampi vitthāriyamānaṃ anantāparimāṇabhāṇavāraṃ hoti. Evaṃ anantāparimāṇānaṃ dhammānaṃ, atthānañca pasavanato, pālanato, posanato ca ‘‘mātā viyāti mātikā’’ti vuccati. Pālanaposanañcettha sammuṭṭhānaṃ, viraddhānañca pāḷiatthānaṃ mātikānusārena sallakkhetvā samānayanato, rakkhaṇato ca veditabbaṃ. Sā panāyaṃ paricchedato dhammasaṅgaṇīmātikā vibhaṅgamātikā dhātukathāmātikā puggalapaññattimātikā kathāvatthumātikā yamakamātikā paṭṭhānamātikāti sattannaṃ pakaraṇānaṃ ādimhi ṭhapitā sattavidhā hoti.

発趣論(パッターナ)は、因縁・所縁縁などの二十四縁をとり、三法発趣などの二十四種に分けられ、それぞれが数個の誦(バーナワーラ)であっても、詳しく説明されると無限無辺の誦となる。このように無限無辺の諸法と義(意味)を生じ、守り、養うことから、“母のようである”として“論母(マティカー)”と呼ばれる。ここで“守り養う”とは、生起すること、および、誤っている者たちのために、論母に従って聖典の義を観察し、まとめ上げ、保護することであると知るべきである。それは区分によれば、法集論母、分別論母、界説論母、人施設論母、論事論母、双論母、発趣論母という七つの論書の冒頭に置かれた七種がある。

Tattha dhammasaṅgaṇīmātikā ādi, sāpi tikamātikā dukamātikāti duvidhā. Tattha dvāvīsati tikā tikamātikā nāma. Dvecattālīsasatadukā dukamātikā nāma, sā puna āhaccabhāsitā sāvakabhāsitāti duvidhā. Tattha dvāvīsati tikā ceva, ‘‘hetū dhammā na hetū dhammā…pe… saraṇā dhammā araṇā dhammā’’ti ime ca sataṃ [Pg.6] dukāti ayaṃ āhaccabhāsitā sammāsambuddhadesitā sattannaṃ pakaraṇānaṃ mātikā nāma, tadanantarā ‘‘vijjābhāgino dhammā avijjābhāgino dhammā…pe… khayeñāṇaṃ anuppādeñāṇa’’nti ime dvācattālīsa suttantikadukā dhammasenāpatisāriputtattherena ṭhapitattā sāvakabhāsitā nāma. Ime ṭhapento pana thero na sāmukkaṃsikena attano ñāṇena ṭhapesi, ekuttariyaṃ pana ekakanipātadukanipātasaṅgītisuttadasuttarasuttehi samodhānetvā ābhidhammikattherānaṃ suttantaṃ patvā akilamanatthaṃ ṭhapesi.

その中で、法集論母が最初であり、それもまた三法論母と二法論母の二種類がある。そのうち、二十二の三法を三法論母という。百四十二の二法を二法論母といい、それはさらに、直接説かれたもの(阿含説)と、弟子の説いたものの二種類がある。そのうち、二十二の三法、および“因法・非因法……乃至……有諍法・無諍法”という百の二法が、正等覚者によって説かれた、七つの論書の論母である。その直後の“明分法・無明分法……乃至……尽智・無生智”という四十二の経蔵的な二法は、法将軍サーリプッタ長老によって置かれたものであるがゆえに、弟子説と呼ばれる。しかし、長老はこれらを置くにあたって、自らの勝手な知見によって置いたのではなく、増支部(エクッタラ)や、一集、二集、合誦経、十上経からまとめ上げ、阿毘達磨(アビダンマ)に精通する長老たちが、経蔵に接して疲弊しないようにと置いたのである。

Sā puna sappadesanippadesavasena dve koṭṭhāsā honti. Ettha hi nava tikā, ekasattati ca dukā sappadesānaṃ sāvasesānaṃ nāmarūpānaṃ pariggahitattā sappadesā nāma, avasesā terasa tikā, ekasattati ca dukā nippadesānaṃ niravasesānaṃ nāmarūpānaṃ gahitattā nippadesā nāma. Tesaṃ vibhāgo tattha tattheva āvi bhavissati. Tathā nāmalābhavasena dvidhā. Sabbeva hi ete tikadukā ādipadavasena, sabbapadavasena cāti dvidhā nāmaṃ labhanti. Tattha ‘‘kusalā dhammā, akusalā dhammā, abyākatā dhammā’’ti ayaṃ tāva ādipadavasena laddhanāmo kusalattiko nāma. ‘‘Sukhāya vedanāya sampayuttā dhammā…pe… dhammā’’ti ayaṃ sabbapadavasena laddhanāmo vedanāttiko nāma. Evaṃ sabbesampi tikadukānaṃ nāmaṃ veditabbaṃ.

それはさらに、有余(サッパデーサ)と無余(ニッパデーサ)の別により二つの区分がある。すなわち、九つの三法と七十一の二法は、残りのある名色を把握しているがゆえに“有余”と呼ばれ、残りの十三の三法と七十一の二法は、残りのない名色を把握しているがゆえに“無余”と呼ばれる。それらの分類は、それぞれの箇所で明らかになるであろう。また、名称の得方によって二種類ある。これらすべての三法と二法は、最初の語(初句)によるものと、すべての語(全句)によるものという二種類の名称を得る。その中で、“善法、不善法、無記法”というものは、まず初句によって名称を得た“善三法”である。“楽受相応法……乃至……法”というものは、全句によって名称を得た“受三法”である。このように、すべての三法と二法についても名称を知るべきである。

Sā panesā pañcadasahi paricchedehi vavatthitā. Tikānaṃ hi eko paricchedo, dukānaṃ cuddasa. ‘‘Hetū dhammā nahetū dhammā’’tiādayo hi cha dukā ganthato ca atthato ca aññamaññasambandhena kaṇṇikā viya, ghaṭā viya ca hutvā ṭhitattā ‘‘hetugocchako’’ti vuccati. Tato apare ‘‘sappaccayā dhammā’’tiādayo satta dukā aññamaññaṃ asambandhā [Pg.7] kevalaṃ dukasāmaññena uccinitvā gocchakantare ṭhapitattā, aññehi ca antaradukehi cūḷakattā ‘‘cūḷantaradukā’’ti veditabbā. Tato paraṃ āsavadukādīnaṃ channaṃ dukānaṃ vasena āsavagocchako nāma. Tato saṃyojanadukādīnaṃ channaṃ vasena saṃyojanagocchako nāma. Tathā ganthaoghayoganīvaraṇadukādīnaṃ channaṃ channaṃ vasena ganthaoghayoganīvaraṇagocchakā nāma. Parāmāsadukādīnaṃ pañcannaṃ vasena parāmāsagocchako nāma. Tato paraṃ sārammaṇadukādayo catuddasa dukā mahantaradukā nāma. Tato paraṃ upādānadukādayo cha dukā upādānagocchako nāma. Tato kilesadukādayo aṭṭhadukā kilesagocchako nāma. Tato paraṃ dassanenapahātabbadukādayo aṭṭhārasa dukā abhidhammamātikāya pariyosāne ṭhapitattā piṭṭhidukā nāma. Vijjābhāgiyadukādayo pana dvācattālīsa dukā suttantikadukā nāma. Evametissā pañcadasahi paricchedehi vavatthitāya tāva ayaṃ atthavaṇṇanā bhavissati.

それは十五の区分によって確定されている。三法については一つの区分があり、二法については十四ある。“因法・非因法”などの六つの二法は、文言の上でも意味の上でも互いに関連し合い、垂木や水瓶(の破片)が組み合わさっているように存在しているため、“因聚(ヘートゥ・ゴッチャカ)”と呼ばれる。その後の“有縁法”などの七つの二法は、互いに関連はなく、単に二法という共通点によって選び出され、他の聚の間に置かれ、他の“中間二法”よりも小さい(短い)ため、“小中間二法”と知るべきである。その次には、漏二法などの六つの二法による“漏聚(アーサヴァ・ゴッチャカ)”がある。その次には、結二法などの六つによる“結聚(サンヨージャナ・ゴッチャカ)”がある。同様に、繋・暴流・軛・蓋の二法などの各六つずつによる“繋・暴流・軛・蓋聚”がある。取著(パラーマーサ)二法などの五つによる“取著聚”がある。その次には、有所縁二法などの十四の二法があり、これらを“大中間二法”という。その次には、取二法などの六つの二法による“取聚(ウパーダーナ・ゴッチャカ)”がある。その次には、煩悩二法などの八つの二法による“煩悩聚(キレーサ・ゴッチャカ)”がある。その次には、見所断二法などの十八の二法があり、これらはアビダンマ論母の最後に置かれているため“末尾二法(ピッティ・ドゥカ)”という。明分二法などの四十二の二法は“経蔵的二法(スッタンティカ・ドゥカ)”という。このように、十五の区分によって確定されたものについて、以下のような義の釈明がなされる。

Kusalattikavaṇṇanā

善三法の解説

Yasmā panettha tikamātikā ādi, tatthāpi kusalattiko ādi, tasmā kusalattikassa tāva –

ここにおいて三法論母が最初であり、その中でも善三法が最初であるから、まず善三法について、

Atthato bhūmibhedā ca, paccekaṃ sampayogato;

Uddesato ca dhammānaṃ, lakkhaṇādivibhāgato.

“意味、界の区分、および個別の相応、諸法の提示、特相などの分類、

Saṅgahā suññato ceva, visayādippabhedato;

Yathānurūpaṃ sabbattha, veditabbo vinicchayo.

包摂、空性、および対象などの諸区分に基づき、適切に、すべての箇所において、確定が知られるべきである。”

Tattha atthato tāva kusalā dhammāti ettha kusalasaddo ārogyānavajjachekasukhavipākesu dissati. Ayaṃ hi [Pg.8] ‘‘kacci nu bhoto kusalaṃ, kacci bhoto anāmaya’’ntiādīsu (jā. 1.15.246; 2.20.129) ārogye dissati. ‘‘Katamo pana, bhante, kāyasamācāro kusalo? Yo kho, mahārāja, kāyasamācāro anavajjo’’tiādīsu (ma. ni. 2.361) anavajje. ‘‘Kusalo tvaṃ rathassa aṅgapaccaṅgāna’’ntiādīsu (ma. ni. 2.87) cheke. ‘‘Kusalassa kammassa katattā upacitattā’’tiādīsu (dha. sa. 431) sukhavipāke. Svāyamidha ārogyepi anavajjepi sukhavipākepi vattati. Yatheva hi rūpakāye nibyādhitāya ārogyaṭṭhena kusalaṃ vuttaṃ, evaṃ arūpadhammepi kilesabyādhino abhāvena ārogyaṭṭhena kusalaṃ veditabbaṃ. Kilesavajjassa pana abhāvā anavajjaṭṭhena kusalaṃ.

その中で、まず意味について、“善法(クサラ・ダンマー)”における“クサラ(善)”という語は、無病、無過失、巧み、楽報(幸せな結果)の意味で見られる。これは“尊者よ、健勝(クサラ)ですか、尊者よ、無病(アナーマヤ)ですか”などの文脈では“無病”に。“比丘よ、いかなる身の行いが善(クサラ)であるか。大王よ、いかなる身の行いが無過失(アナヴァッジャ)であるか”などの文脈では“無過失”に。“あなたは馬車の部品に巧み(クサラ)である”などの文脈では“巧み(熟練)”に。“善業(クサラ・カンマ)をなし、積み上げたことにより”などの文脈では“楽報”に見られる。ここでは、無病、無過失、楽報の意味で用いられている。すなわち、色身(肉体)において病がないことを無病という意味で“善”と言うように、無色法(精神的諸法)においても煩悩という病がないことにより、無病という意味での“善”と知るべきである。また、煩悩という過失がないことにより、無過失という意味での“善”である。

Dhamma-saddo panāyaṃ pariyattihetuguṇanissattanijjīvatādīsu dissati. Ayaṃ hi ‘‘dhammaṃ pariyāpuṇāti suttaṃ geyya’’ntiādīsu (a. ni. 4.102) pariyattiyaṃ dissati. ‘‘Hetumhi ñāṇaṃ dhammapaṭisambhidā’’tiādīsu (vibha. 720) hetumhi. ‘‘Na hi dhammo adhammo ca, ubho samavipākino’’tiādīsu (theragā. 304) guṇe. ‘‘Dhammesu dhammānupassī viharatī’’tiādīsu (dī. ni. 2.373) nissattanijjīvatāyaṃ, svāyamidhāpi nissattanijjīvatāyameva vaṭṭati.

“法(ダマ)”という語は、教説(pariyatti)、原因(hetu)、徳(guṇa)、衆生ならざるもの・実体ならざるもの(nissatta-nijjava)などの意味で用いられる。すなわち、“法を修得する(dhammaṃ pariyāpuṇāti)”などの箇所では教説として、“原因における知が法無礙解である”などの箇所では原因として、“法と非法は、両者の報いは等しくない”などの箇所では徳として、“諸法において法を随観して住す”などの箇所では衆生ならざるもの・実体ならざるものとして見られる。ここにおいても、衆生ならざるもの・実体ならざるものという意味で用いられている。

Vacanattho panettha – kucchite pāpadhamme salayanti calayanti kampenti viddhaṃsentīti kusalā. Kucchitena vā ākārena sayantīti kusā, te kuse lunanti chindantīti kusalā. Kucchitānaṃ vā sānato tanukaraṇato ñāṇaṃ kusaṃ nāma, tena kusena lātabbā parivattetabbāti kusalā. Atha vā kosallaṃ vuccati paññā, tato kosallato sambhūtattā kusalā. Idaṃ pana anantare vuttañcāti nibbacanadvayaṃ kiñcāpi nippariyāyato ñāṇasampayuttānameva [Pg.9] yujjati, ruḷhīvasena pana taṃsadisatāya ñāṇavippayuttānampīti gahetabbaṃ. Yathā vā kusā ubhayabhāgagataṃ hatthappadesaṃ lunanti, evamimepi uppannānuppannabhāvena ubhayabhāgagataṃ saṃkilesapakkhaṃ lunanti, tasmā kusā viya lunantīti kusalā. Attano pana sabhāvaṃ dhārentīti dhammā, dhārīyanti vā paccayehi, dhārīyanti vā yathāsabhāvato ādhārīyantītipi dhammā. Na kusalā akusalā, mittapaṭipakkhā amittā viya kusalapaṭipakkhāti attho. Na byākatāti abyākatā, kusalākusalabhāvena akathitāti attho. Tesu anavajjasukhavipākalakkhaṇā kusalā, sāvajjadukkhavipākalakkhaṇā akusalā, avipākalakkhaṇā abyākatā.

ここで語義を説明する。忌まわしい悪法を動揺させ、震わせ、粉砕するから“善(kusala)”という。あるいは、忌まわしい有様で伏している(sayanti)ものを“クッサ(kusa)”といい、そのクッサを刈り取り(lunanti)切断するから“善(kusala)”という。あるいは、忌まわしいものを削ぎ落とし薄くすることから、知恵を“クッサ(kusa)”と名づけ、そのクッサによって把握されるべきもの、転換されるべきものであるから“善(kusala)”という。あるいは、智慧のことを“巧みさ(kosalla)”といい、その巧みさから生じたものであるから“善(kusala)”という。さて、この後に続く二つの語義は、厳密には(智と相応する)智相応のものにのみ適合するが、慣用的な意味においては、智相応のものに似ていることから、智不相応のものも含まれると解釈すべきである。あるいは、クッサ(草)が両側の手の部分を切り裂くように、これら(善法)もまた、生じたものと未生のものという二つの側に及ぶ汚染の側を切り裂く。それゆえ、クッサのように切り裂くから“善(kusala)”という。次に、自らの固有の性質(sabhāva)を保持する(dhārenti)から“法(dhamma)”という。あるいは、諸条件(paccaya)によって保持される(dhārīyanti)から、あるいは、自性に従って保持されるから“法”という。善ではないものが不善(akusala)であり、友に対する敵(amitta)のように、善に敵対するものという意味である。記別(説示)されないものが無記(abyākata)であり、善か不善かとして説かれないという意味である。それらの中で、過失がなく幸福な報いをもたらす特徴を持つものが“善”、過失があり苦しみの報いをもたらす特徴を持つものが“不善”、報いをもたらさない特徴を持つものが“無記”である。

Kiṃ panetāni kusalāti vā dhammāti vātiādīni ekatthāni, udāhu nānatthānīti? Kiñcettha yadi tāva ekatthāni, ‘‘kusalā dhammā’’ti idaṃ ‘‘kusalā kusalā’’ti vuttasadisaṃ hoti. Atha nānatthāni, tikadukānaṃ chakkacatukkabhāvo āpajjati, padānañca asambandho ‘‘kusalā rūpaṃ cakkhumā’’tiādīnaṃ viya. Athāpi yadi etāni ekatthāni, kusalākusalābyākatapadānaṃ tiṇṇampi dhammānaṃ dhammasabhāvena ekattā kusalādīnampi ekattaṃ āpajjati. Atha ‘‘kusalapadato akusalādipadassa aññattaṃ siyā’’ti vadatha, na etāni ekatthāni. Tadā dhammo nāma bhāvo. Bhāvato ca añño abhāvoti. Evaṃ aññoññāpekkhāya abhāvattamāpannehi dhammehi anaññe kusalādayopi abhāvā eva siyunti? Sabbametaṃ akāraṇaṃ, kasmā? Yathānumativohārasiddhito, na hi ‘‘kusalā dhammā’’tiādīni padāni yathā kusalā kusalāti, evaṃ atthavisesābhāvena paṇḍitehi [Pg.10] anumatāni, nāpi kusalā rūpaṃ cakkhumā-saddā viya aññamaññaṃ anolokitatthabhāvena, atha kho anavajjaiṭṭhavipākattādisaṅkhātassa atthavisesassa, sabhāvasādhāraṇādiatthasāmaññassa ca jotakattena yathākkamaṃ anumatāni. Kusala-saddo hi dhamma-saddassa purato vuccamāno kusalākusalādisabbasādhāraṇasāmaññatthadīpakaṃ dhamma-saddaṃ akusalādito nivattetvā attano attano atthavisesavisiṭṭhatthadīpakaṃ karoti. Evaṃ paccekaṃ bhinnavisayānampi nesaṃ visesanavisesitabbabhāvena pavattiyaṃ ekatthatāya paṇḍitānumatatāya yathāvuttadosāropane kāraṇaṃ vuttaṃ, sabbametaṃ akāraṇaṃ. Evaṃ tato paresupi sabbattha yathānurūpato ñātabbaṃ. Ayaṃ tāva padatthato vinicchayo.

“善”とか“法”とかいうこれらの語は、同一の意味(ekattha)なのか、それとも異なる意味(nānattha)なのか。もし同一の意味であるならば、“善なる諸法(kusalā dhammā)”という言葉は、“善なる善(kusalā kusalā)”と言っているのと同じことになる。もし異なる意味であるならば、三法(tika)と二法(duka)の分類が、六や四(と増えること)になり、また“善なる形、眼ある者”などのように語の結びつきがなくなる。また、もしこれらが同一の意味であるならば、善・不善・無記の三つの項が、法という性質(法自性)において同一であるために、善などの(項の)区別もなくなってしまう。もし“善という語と不善などの語は別個のものである”と言うなら、それらは同一の意味ではないことになる。その場合、法とは“存在(bhāva)”である。(法という)存在から異なるものは“非存在(abhāva)”である。このように、互いの対比によって非存在となってしまった“法”と、異ならない“善”などもまた、非存在になってしまうのではないか。これら(の反論)はすべて根拠がない。なぜなら、合意された慣用語として成立しているからである。確かに“善なる諸法”などの語は、“善なる善”と言う時のように意味の差異がないものとして賢者に認められているわけではない。また、“善なる形、眼ある者”という語のように、互いに無関係な意味を持っているわけでもない。そうではなく、無過失や楽の報いといった“特殊な意味(visesa-attha)”と、自性や共通性といった“一般的な意味(sāmañña-attha)”とを、順次明らかにするものとして認められているのである。すなわち、“善”という語が“法”という語の前に置かれることで、善・不善などのすべてに共通する一般的な意味を示す“法”という語を、不善などから切り離し、それ自体の特殊な意味に限定させるのである。このように、それぞれ異なる対象を持つものであっても、修飾語と被修飾語の関係として、同一の(一連の)意味として成立することが賢者に認められているので、上述のような欠点を帰することに根拠はない。このように、これ以降のすべての箇所においても、相応に理解すべきである。これがまず、語の意味(padattha)による決定である。

Kusalapadattho

善の語義

Bhūmibhedāti tesu kusalākusalābyākatesu dhammesu kusalā tāva dhammā bhūmibhedato catubbidhā honti – kāmāvacarā rūpāvacarā arūpāvacarā lokuttarāti. Ayaṃ bhūmibhedato vinicchayo.

地(bhūmi)による分類について。それら善・不善・無記の諸法のうち、まず善なる諸法は、地の分類によれば、欲界(kāmāvacara)、色界(rūpāvacara)、無色界(arūpāvacara)、出世間(lokuttara)の四種類がある。これが地による分類の決定である。

Sampayogatoti evaṃ bhūmibhedato catubbidhānampi nesaṃ paccekaṃ sampayogato vinicchayo veditabbo. Tattha kāmāvacarā tāva sampayogato aṭṭhavidhā honti. Seyyathidaṃ? Somanassasahagataṃ ñāṇasampayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ. Upekkhāsahagataṃ ñāṇasampayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ. Somanassasahagataṃ ñāṇavippayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ. Upekkhāsahagataṃ ñāṇavippayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāranti. Tattha iṭṭhārammaṇatā, saddhābāhullatā, visuddhadiṭṭhitā, ānisaṃsadassāvitā ca ekādasa pītisambojjhaṅgakāraṇāni cāti imehi tāva kāraṇehi somanassasahagatabhāvo veditabbo. Ñāṇasampattiṃ pana [Pg.11] patthetvā katakammato, brahmādiupapattito, paññādasakavasena indriyaparipākato, vikkhambhanena kilesadūribhāvato ca sattavidhadhammavicayasambojjhaṅgakāraṇato ca ñāṇasampayuttatā veditabbā. Attano vā paresaṃ vā vasena pavatto pubbapayogo saṅkhāro nāma.

相応(sampayoga)による分類について。このように地によって四種に分類されるものの、それぞれについての相応による決定を知るべきである。そのうち、まず欲界の善は、相応によって八種類ある。すなわち、喜悦(somanassa)を伴い、智と相応し(ñāṇasampayutta)、作意(saṅkhāra)のないもの(asaṅkhāra)、および作意のあるもの(sasaṅkhāra)。捨(upekkhā)を伴い、智と相応し、作意のないもの、および作意のあるもの。喜悦を伴い、智と不相応で(ñāṇavippayutta)、作意のないもの、および作意のあるもの。捨を伴い、智と不相応で、作意のないもの、および作意のあるものである。そのうち、喜悦を伴う状態であることは、好ましい対象であること、信仰の多さ、清浄な見解、功徳を見ること、および十一種類の喜覚支の原因によって知るべきである。また、智と相応していることは、智の成就を願ってなされた業、梵天などの世界への転生、智慧の十段階による諸根の成熟、鎮伏による煩悩の遠離、および七種類の択法覚支の原因によって知るべきである。自分、あるいは他者の働きかけによって生じる先行する準備(努力)を、作意(saṅkhāra)と名づける。

Tena uppannaṃ sasaṅkhāraṃ, tadabhāvā asaṅkhārañca veditabbaṃ. Etesu hi yathāvuttasomanassañāṇahetuṃ āgamma pahaṭṭho ‘‘atthi dinna’’nti ādinayappavattaṃ sammādiṭṭhiṃ purakkhatvā asaṃsīdanto, parehi ca anussāhito dānādīni puññāni karoti, tadāssa somanassasahagataṃ ñāṇasampayuttaṃ paṭhamaṃ kusalaṃ uppajjati. Yadā pana vuttanayena haṭṭhatuṭṭho sammādiṭṭhiṃ purakkhatvā amuttacāgitādivasena saṃsīdamāno, attano paṭisaṅkhārena vā parehi vā ussāhito karoti, tadāssa tadeva sasaṅkhāraṃ dutiyaṃ kusalaṃ hoti. Yadā pana ñātijanādipaṭipattidassanena jātaparicayā bāladārakādayo bhikkhuādidassanena somanassajātā sahasā dānavandanādīni karonti, tadā ñāṇavippayuttaṃ tatiyaṃ kusalaṃ uppajjati. Yadā pana ñātiādīhi ussāhitā evaṃ paṭipajjanti, tadā tadeva catutthaṃ sasaṅkhāracittaṃ hoti. Yadā pana somanassahetuno abhāvena visuṃ catūsupi vikappesu somanassarahitā honti, tadā sesāni cattāri upekkhāsahagatāni kusalāni uppajjanti. Evaṃ paccekaṃ sampayogato vinicchayo veditabbo.

それゆえに、生じたものには有行(うぎょう)と、その[行]がないことによる無行(むぎょう)があると知られるべきである。これらの中で、前述の喜と智の要因に基づき、歓喜して“施しはある”などの説かれた正見を先立て、消沈することなく、他人から励まされることもなく、布施などの功徳をなすとき、その者に喜具足・智相応の第一の善心が生じる。しかし、前述のように歓喜してはいても、正見を先立て、不執着の施しなどにおいて消沈し、自らの熟慮あるいは他人による励ましによって[功徳を]なすとき、その者には同じく有行の第二の善心が生じる。また、親族などの振る舞いを見ることで習慣となった愚かな子供たちが、比丘などを見て喜悦し、直ちに布施や礼拝などを行うとき、智不相応の第三の善心が生じる。しかし、親族などに励まされてそのように振る舞うとき、それは有行の第四の善心となる。また、喜の要因がないために、別にこれら四つの分類においても喜を欠くとき、残りの四つの捨具足の善心が生じる。このように、それぞれの相応によって決定(判別)が知られるべきである。

Uddesato ca dhammānanti evaṃ sampayogato aṭṭhavidhesu kusalesu paccekaṃ dhammānaṃ uddesatopi vinicchayo veditabbo. Tattha paṭhamakusale tāva pāḷiyā sarūpena āgatā tiṃsa dhammā, yevāpanakā navāti ekūnacattālīsa dhammā [Pg.12] honti. Seyyathidaṃ – phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ vitakko vicāro pīti vīriyaṃ cittekaggatā jīvitaṃ saddhā sati hirī ottappaṃ alobho adoso amoho kāyapassaddhi cittapassaddhi kāyalahutā cittalahutā kāyamudutā cittamudutā kāyakammaññatā cittakammaññatā kāyapāguññatā cittapāguññatā kāyujukatā cittujukatāti ime sarūpena āgatā tiṃsadhammā. Chando adhimokkho manasikāro tatramajjhattatā karuṇā muditā kāyaduccaritavirati vacīduccaritavirati micchājīvaviratīti ime yevāpanakā navāti.

“諸法の提示(ウッデーサ)について”とは、このように相応によって八種の善心において、それぞれの法(心所)の提示によっても決定が知られるべきである。その中で、まず第一の善心においては、聖典に直接現れている法が三十、付随的な法(イェーヴァーパナカ)が九つあり、[合計]三十九の法がある。すなわち、触、受、想、思、心、尋、伺、喜、精進、心一境性、命根、信、念、慚、愧、無貪、無瞋、無癡、身軽安、心軽安、身軽快性、心軽快性、身柔軟性、心柔軟性、身適業性、心適業性、身練達性、心練達性、身正直性、心正直性である。これらが直接現れている三十の法である。欲、勝解、作意、中捨、悲、随喜、身悪行からの離、語悪行からの離、邪命からの離、これらが九つの付随的な法である。

Padabhājanīye pana –

しかし、語の分別(パダバージャニーヤ)においては――

‘‘Yasmiṃ samaye kāmāvacaraṃ kusalaṃ cittaṃ uppannaṃ hoti…pe… tasmiṃ samaye phasso hoti, vedanā…pe… saññā cetanā cittaṃ vitakko vicāro pīti sukhaṃ cittassekaggatā saddhindriyaṃ vīriyindriyaṃ satindriyaṃ samādhindriyaṃ paññindriyaṃ manindriyaṃ somanassindriyaṃ jīvitindriyaṃ sammādiṭṭhi sammāsaṅkappo sammāvāyāmo sammāsati sammāsamādhi saddhābalaṃ vīriyabalaṃ satibalaṃ samādhibalaṃ paññābalaṃ hiribalaṃ ottappabalaṃ alobho adoso amoho anabhijjhā abyāpādo sammādiṭṭhi hirī ottappaṃ kāyapassaddhi cittapassaddhi kāyalahutā cittalahutā kāyamudutā cittamudutā kāyakammaññatā cittakammaññatā kāyapāguññatā cittapāguññatā kāyujukatā cittujukatā sati sampajaññaṃ samatho vipassanā paggāho avikkhepo hotī’’ti (dha. sa. 1) –

“いかなる時に欲界の善心が……(中略)……生じているか、その時に、触があり、受……(中略)……想、思、心、尋、伺、喜、楽、心一境性、信根、精進根、念根、定根、慧根、意根、喜根、命根、正見、正思惟、正精進、正念、正定、信力、精進力、念力、定力、慧力、慚力、愧力、無貪、無瞋、無癡、無貪(無貪欲)、無瞋(不害)、正見、慚、愧、身軽安、心軽安、身軽快性、心軽快性、身柔軟性、心柔軟性、身適業性、心適業性、身練達性、心練達性、身正直性、心正直性、念、正知、止、観、策励、不乱がある”(法集論 1)――

Evaṃ sarūpato uddiṭṭhā chapaññāsa dhammā ‘‘ye vā pana tasmiṃ samaye aññepi atthi paṭiccasamuppannā arūpino dhammā’’ti [Pg.13] (dha. sa. 1) evaṃ yevāpanakavasena sāmaññato uddiṭṭhā, aṭṭhakathāyaṃ cassā tesu tesu suttappadesesu āgate gahetvā sarūpato niddiṭṭhā chandādayo navāti pañcasaṭṭhi dhammā āgatā. Yasmā pana tesu sarūpena āgatā jhānaṅgaindriyamaggaṅgabalamūlādīnaṃ vasena ekasseva bahukiccatādassanatthaṃ punappunaṃ gahetvā pariyāyena chapaññāsavidhena desitāpi agahitaggahaṇena yathāvuttā samatiṃseva dhammā honti, te pana savibhattikā avibhattikāti duvidhā. Tattha phassādayo aṭṭhārasa ekakattā avibhattikā. Vedanādayo dvādasa dhammā aṭṭhatiṃsappabhedena yathāyogaṃ vibhattattā savibhattikā, yevāpanakā pana avibhattikā eva. Tasmā te sabbepi nippariyāyena ekūnacattālīsa dhammāva honti. Honti cettha –

このように直接提示された五十六の法は、“あるいはまた、その時に他に存在する、縁って生じた無形の諸法”(法集論 1)として、このように付随的なものとして一般的に提示されているが、アッタカター(註釈書)においては、それら種々の経の箇所に現れるものを取り上げて直接示された欲などの九つを合わせて、六十五の法が挙げられている。しかし、それらの中で直接現れた禅支、根、道支、力、善根などに基づいて、一つの法が多くの役割を持つことを示すために繰り返し取り上げて、別門(方便)によって五十六種として説かれているが、重複を除けば、前述の通り三十九の法となる。それらは“分別の有るもの”と“分別の無いもの”の二種類である。その中で触などの十八は、一つの役割(個体)であり、分別の無いものである。受などの十二の法は、三十八の分類に従って適宜に分割されているため、分別の有るものである。付随的な法は分別の無いものである。したがって、それらはすべて、非別門(直接的)には三十九の法となる。これについて次のように言われる。

Phassādipañcakaṃ pañcajhānaṅgānindriyaṭṭhakaṃ;

Maggaṅgapañcakaṃ sattabalaṃ mūlattikampi ca.

触などの五つ、五つの禅支、八つの根、五つの道支、七つの力、そして三つの根(善根)。

Kammapathattikañceva, lokapāladukaṃ tathā;

Passaddhiādī cha dukā, tīṇi piṭṭhidukāniti.

三つの業道、二つの世間守護(慚愧)、軽安などの六つの対、および三つの後続の対。

Sattarasahi rāsīhi, chapaññāseva pāḷiyaṃ;

Vuttā sabhāvato tiṃsa, dhammā agahitaggahe.

十七のグループによって、聖典には五十六[の法]が説かれているが、重複を除いた自性としては、三十の法である。

Phasso jīvitasaññā ca, cetanā cārapītiyo;

Cha dukā kāyapassaddhi-pamukhāṭṭhārasekakā.

触、命根、想、思、尋、喜、そして身軽安を筆頭とする六つの対の十八は、一つずつ[数えられる]。

Cittaṃ vitakko saddhā ca, hiriottappiyampi ca;

Alobho ca adoso ca, satta dvidhā vibhāvitā.

心、尋(正思惟)、信、慚、愧、無貪、無瞋の七つは、二重に示されている。

Vedanā tividhā vīriyaṃ, sati ca catudhā matā;

Chaddhā ekaggatā paññā, sattadhāva vibhāvitā.

受は三種、精進と念は四種とみなされ、一境性は六種、慧は七種として示されている。

Viratī [Pg.14] appamaññāyo, manakkāro chandamajjhattā;

Dhimokkho yevāpanakā, navete paṭhame mane.

離(三離)、無量(悲・随喜)、作意、欲、中捨、勝解。これら九つが第一の心における付随的な法である。

Pañcasaṭṭhividheneva, pariyāyena desitā;

Navādhikā ca tettiṃsa, dhammāva paramatthatoti.

六十五種として別門(方便)によって説かれているが、勝義(真実)においては、九を加えた三十、すなわち三十九の法である。

Ettha ca sarūpena āgatā tiṃsa dhammā, yevāpanakesu cattāro cāti catuttiṃsa dhammā ekakkhaṇe niyatā labbhanti, sesā pana karuṇādayo pañca karuṇāpubbabhāgamuditāpubbabhāgavasena, kāyaduccaritavacīduccaritamicchājīvehi viramaṇavasena ca cittassa pavattikālesu eva uppajjitvā aññathānuppajjanato aniyatā. Te ca yasmā dukkhitasukhitasattavasena, kāyaduccaritādittayavasena ca paccekaṃ bhinnavisayattā ekato na uppajjanti, tasmā karuṇāpubbabhāgādivasena pavattesu pañcasu cittakkhaṇesu niyatā catuttiṃsa, karuṇādīsu ekanti pañcatiṃsa dhammā uppajjanti, kevalaṃ pana dānādivasena pavattiyaṃ niyatā catuttiṃseva uppajjantīti veditabbaṃ. Ayaṃ dhammuddesato vinicchayo.

ここで、その自性として現れた三十の法と、“さらに何らかの(yevāpanaka)”四つの法との合計三十四の法は、一瞬のうちに決定して得られる。しかし残りの、憐れみ(karuṇā)などの五つの法は、憐れみの予備段階や随喜(muditā)の予備段階によって、また身体の悪行・言葉の悪行・邪命(間違った生活)からの離反によって、心がそのように生起する時にのみ生じ、それ以外には生じないため、不定(aniyata)である。それらは、苦しんでいる衆生や幸福な衆生に基づいて、また身体の悪行などの三種に基づいて、それぞれ対象が分かれているため、同時には生じない。したがって、憐れみの予備段階などによって生じた五つの心瞬において、定まった三十四の法と、憐れみなどのうちの一つの計三十五の法が生じる。単に布施などによって生起する場合には、定まった三十四の法のみが生じると知るべきである。これが法の提示による決判である。

Lakkhaṇādivibhāgatoti evaṃ uddiṭṭhānaṃ dhammānaṃ lakkhaṇarasādito vinicchayo veditabbo. Phusatīti phasso. Svāyaṃ phusanalakkhaṇo, saṅghaṭṭanaraso, sannipātapaccupaṭṭhāno, āpāthagatavisayapadaṭṭhāno. Ayaṃ hi arūpadhammopi samāno ārammaṇe phusanākārena pavattatīti phusanalakkhaṇo, sā cassa phusanākārappavatti ambilādidassane kheḷuppādādinā ñātabbā. Ekadesena pana anallīyamānopi rūpaṃ viya cakkhuṃ, saddo viya ca sotaṃ cittamārammaṇañca saṅghaṭṭetīti saṅghaṭṭanaraso. Tikasannipātasaṅkhātassa pana attano kāraṇassa vasena paveditattā sannipātapaccupaṭṭhāno, phalaṭṭhena paccupaṭṭhānena panesa vedanāpaccupaṭṭhāno nāma hoti. Tajjāsamannāhārena ceva [Pg.15] indriyena ca parikkhate visaye anantarāyena uppajjanato āpāthagatavisayapadaṭṭhānoti vuccati. Vedanādhiṭṭhānabhāvato panesa niccammā gāvī viya daṭṭhabbo. Lakkhaṇādīsu ca tesaṃ tesaṃ dhammānaṃ sabhāvo vā sāmaññaṃ vā lakkhaṇaṃ nāma, kiccaṃ vā sampatti vā raso nāma, upaṭṭhānākāro vā phalaṃ vā paccupaṭṭhānaṃ nāma, āsannakāraṇaṃ padaṭṭhānaṃ nāma. Evaṃ uparipi sabbattha lakkhaṇādīnaṃ nānattaṃ veditabbaṃ.

特相(特徴)などの分類によれば、このように提示された諸法の特相・作用などによる決判を知るべきである。“触れる”から触(phassa)である。それは触れることを特相とし、衝突(会合)を作用とし、集合を現起(あらわれ)とし、対象が領野に入ったことを近因とする。これは、無色の法でありながら、対象において触れるというあり方で生起するため、触れることを特相とする。その触れるあり方としての生起は、酸っぱいものなどを見た時に唾液が出ることなどによって知ることができる。一方の側で固着はしないものの、色が眼に対するように、音が耳に対するように、心と対象を衝突させるため、衝突を作用とする。三者の集合(根・境・識)と呼ばれる自らの原因によって示されるため、集合を現起とする。しかし、結果としての現起としては、それは受(vedanā)を現起とする。適切な注意(作意)と感官(根)によって、遮られることなく対象が領野に入った時に生じるため、対象が領野に入ったことを近因と言う。それは受の拠り所となる状態であるため、皮を剥がれた牛のように見なされるべきである。特相などにおいて、それら諸法の自性または共通性が特相と呼ばれ、働きまたは達成が作用(rasa)と呼ばれ、現れるあり方または結果が現起(paccupaṭṭhāna)と呼ばれ、身近な原因が近因(padaṭṭhāna)と呼ばれる。このように、これ以降もすべての箇所で特相などの違いを知るべきである。

Vedayatīti vedanā, sā vedayitalakkhaṇā, sabhāvabhedato panesā pañcavidhā hoti – sukhaṃ dukkhaṃ somanassaṃ domanassaṃ upekkhāti. Tattha iṭṭhaphoṭṭhabbānubhavanalakkhaṇaṃ sukhaṃ, sampayuttānaṃ upabrūhanarasaṃ, kāyikaassādapaccupaṭṭhānaṃ, kāyindriyapadaṭṭhānaṃ. Aniṭṭhaphoṭṭhabbānubhavanalakkhaṇaṃ dukkhaṃ, sampayuttānaṃ milāpanarasaṃ, kāyikābādhapaccupaṭṭhānaṃ, kāyindriyapadaṭṭhānaṃ. Iṭṭhārammaṇānubhavanalakkhaṇaṃ somanassaṃ, yathā tathā vā iṭṭhākārasambhogarasaṃ, sampayuttānaṃ upabrūhanarasaṃ vā, cetasikaassādapaccupaṭṭhānaṃ, iṭṭhākāradassanapadaṭṭhānaṃ. Aniṭṭhārammaṇānubhavanalakkhaṇaṃ domanassaṃ, yathā tathā vā aniṭṭhākārasambhogarasaṃ, sampayuttānaṃ milāpanarasaṃ vā, cetasikābādhapaccupaṭṭhānaṃ, ekantena hadayavatthupadaṭṭhānaṃ. Majjhattavedayitalakkhaṇā upekkhā, sampayuttānaṃ nātiupabrūhanamilāpanarasā, santabhāvapaccupaṭṭhānā, nippītikacittapadaṭṭhānā. Ettha ca sukhaṃ, dukkhañca ekantamabyākataṃ, domanassamekantamakusalaṃ, somanassupekkhā pana siyā kusalā, siyā akusalā, siyā abyākatā. Idha pana kusalā somanassavedanā adhippetā.

“受ける(感じる)”から受(vedanā)である。それは感受することを特相とする。自性の分類によれば、それは楽・苦・喜・憂・捨の五種類である。そのうち、好ましい触(所触)を経験することを特相とするのが楽(sukha)であり、相応する諸法を増進させることを作用とし、身体的な享受を現起とし、身根を近因とする。好ましくない触を経験することを特相とするのが苦(dukkha)であり、相応する諸法を萎縮させることを作用とし、身体的な苦痛を現起とし、身根を近因とする。好ましい対象を経験することを特相とするのが喜(somanassa)であり、何らかの形で好ましいあり方を享受することを作用とし、あるいは相応する諸法を増進させることを作用とし、心的な享受を現起とし、好ましいあり方を見ることを近因とする。好ましくない対象を経験することを特相とするのが憂(domanassa)であり、何らかの形で好ましくないあり方を享受することを作用とし、あるいは相応する諸法を萎縮させることを作用とし、心的な苦痛を現起とし、もっぱら心基(hadayavatthu)を近因とする。中立的に感受することを特相とするのが捨(upekkhā)であり、相応する諸法を過度に増進も萎縮もさせないことを作用とし、静かな状態を現起とし、喜(pīti)のない心を近因とする。ここで、楽と苦はもっぱら無記であり、憂はもっぱら不善である。しかし、喜と捨は、あるいは善であり、あるいは不善であり、あるいは無記である。ここでは、善なる喜受(somanassavedanā)が意図されている。

Nīlādibhedaṃ ārammaṇaṃ sañjānātīti saññā. Sā sañjānanalakkhaṇā, paccābhiññāṇarasā, punasañjānanapaccayanimittakaraṇarasā vā dāruādīsu tacchakādayo viya, yathāgahitanimittavasena [Pg.16] abhinivesakaraṇapaccupaṭṭhānā hatthidassakaandhā viya, ārammaṇe anogāḷhavuttitāya aciraṭṭhānapaccupaṭṭhānā vā vijju viya, yathāupaṭṭhitavisayapadaṭṭhānā tiṇapurisesu migapotakānaṃ purisāti uppannasaññā viya.

青などの分類による対象を“認識する”から想(saññā)である。それは認識することを特相とし、再認識を作用とし、あるいは、木材などに対する大工たちのように、再び認識するための原因となる兆候(しるし)を作ることを作用とする。象を見た盲人たちのように、捉えた兆候に基づいて執着(固定化)させることを現起とし、あるいは、稲妻のように、対象に深く入り込まない活動であるために、長く留まらないことを現起とし、草の人形に対する仔鹿たちの“人である”という想が生じるように、現れた対象を近因とする。

Cetetīti cetanā, saddhiṃ attanā sampayuttadhamme ārammaṇe abhisandahatīti attho. Sā cetanābhāvalakkhaṇā, āyūhanarasā, sā ca kusalākusalesu eva hoti. Itaresu pana taṃsadisatāya saṃvidahanapaccupaṭṭhānā sakiccaparakiccasādhakā jeṭṭhasissamahāvaḍḍhakiādayo viya. Accāyikakammānussaraṇādīsu panāyaṃ sampayuttesu ussāhanabhāvena pavattamānā pākaṭā hoti.

“思案する(意志する)”から思(cetanā)である。自らに相応する諸法を対象において結びつけるという意味である。それは意志の状態を特相とし、努力(形成)を作用とする。それは善と不善においてのみ(その作用が)ある。その他のもの(無記など)においては、それに似ていることにより、自分の仕事や他人の仕事を成し遂げる年長の弟子や棟梁などのように、配置することを現起とする。しかし、これは、緊急の行為の回想などにおいて、相応する諸法の中で励ます状態として生起する時に明らかになる。

Ārammaṇaṃ cintetīti cittaṃ, viññāṇaṃ. Vitthārato panassa vacanattho cittaduke āvi bhavissati. Tadetaṃ vijānanalakkhaṇaṃ cittaṃ, pubbaṅgamarasaṃ, nirantarappavattito sandhānapaccupaṭṭhānaṃ, nāmarūpapadaṭṭhānaṃ.

対象を“考える(知る)”から心(citta)あるいは識(viññāṇa)である。詳細な語義は“心の二数(cittaduka)”において明らかになるだろう。この心は、了別することを特相とし、先導することを作用とし、絶え間なく生起することから連結を現起とし、名色を近因とする。

Vitakketi ūheti, vitakkanamattameva vā soti vitakko. Svāyamārammaṇe cittassa abhiropanalakkhaṇo, āhananapariyāhananaraso, ārammaṇe cittassa ānayanapaccupaṭṭhāno.

“思考する”、推察する、あるいは単なる思考することが尋(vitakka)である。それは対象に心を乗せることを特相とし、衝突させ打ちつけることを作用とし、対象に心を導き入れることを現起とする。

Ārammaṇe tena cittaṃ vicarati, vicaraṇamattameva vā soti vicāro. Svāyamārammaṇānumajjanalakkhaṇo, tattha sahajātānuyojanaraso, cittassa anuppabandhanapaccupaṭṭhāno. Abhiniropanānumajjanavasena panesaṃ yathākkamaṃ oḷārikasukhumatāya ghaṇṭābhighāto viya cetaso paṭhamābhinipāto vitakko, ghaṇṭānuravo viya anuppabandho vicāro. Vipphāravā cettha vitakko ākāse uppatitukāmapakkhino pakkhavikkhepo viya, santavutti vicāro ākāse [Pg.17] uppatitassa pakkhino pakkhapasāraṇaṃ viya. So pana nesaṃ viseso paṭhamadutiyajjhānesu pākaṭo hoti. Ubhopi panete sampayuttadhammapadaṭṭhānā.

それによって心が対象において“徘徊する(考察する)”、あるいは単なる考察することが伺(vicāra)である。それは対象をなで回す(探求する)ことを特相とし、そこで共生する諸法を繋ぎ合わせることを作用とし、心の継続を現起とする。これら(尋と伺)は、乗せることとなで回すことの順に、粗大さと微細さの違いにより、鐘を打つ時の心の最初の衝突が尋であり、鐘の余韻のような継続が伺である。また、ここでは尋は、空へ飛び立とうとする鳥の羽ばたきのような拡散(活動)があり、伺は、空に飛び上がった鳥の羽を広げた状態のような静かな活動がある。その違いは、初禅と第二禅において明らかになる。また、これら両者は、相応する諸法を近因とする。

Piṇayatīti pīti. Sā sampiyāyanalakkhaṇā, kāyacittapīṇanarasā, pharaṇarasā vā, odagyapaccupaṭṭhānā, somanassasahagatacittapadaṭṭhānā.

喜(ぴーてぃ)とは、喜ばせるものである。それは、愛好することを特性とし、身心を喜ばせること、あるいは、遍満することを作用(味)とし、昂揚として現れ、喜(そーまなっさ)を伴う心の近因(足処)を持つ。

Vīrānaṃ bhāvo, kammaṃ vā vīriyaṃ, vividhena vā upāyena īrayitabbaṃ pavattayitabbanti vīriyaṃ. Tañca ussāhalakkhaṇaṃ, sahajātānaṃ upatthambhanarasaṃ, asaṃsīdanabhāvapaccupaṭṭhānaṃ, ‘‘saṃviggo yoniso padahatī’’ti (a. ni. 4.113) vacanato saṃvegapadaṭṭhānaṃ, vīriyārambhavatthupadaṭṭhānaṃ vā. Idaṃ pana kusalapakkhe padaṭṭhānaṃ, akusalādipakkhe pana sādhāraṇavasena yathā tathā vā dukkhavinodanakāmatāpadaṭṭhānaṃ, sampayuttadhammapadaṭṭhānaṃ vā. Taṃ samāraddhaṃ sabbāsaṃ sampattīnaṃ mūlaṃ hotīti daṭṭhabbaṃ.

精進(びーりや)とは、勇者の状態、あるいは行為である。あるいは、種々の手段によって動かされるべき、あるいは進められるべきものであるから、精進という。それは、努力を特性とし、倶生する諸法を支えることを作用とし、沈滞しない状態として現れ、“戦慄せる者は如理に努力す”という言葉から、戦慄(さんべーが)を近因とし、あるいは、精進開始の事(びーりやーらんばわっつ)を近因とする。しかし、これは善の側における近因であり、不善などの側においては、共通して、何らかの形で苦しみを除こうと望むこと、あるいは、相応する法を近因とする。それは、開始されたとき、すべての達成の根本となると見なされるべきである。

Eko aggo visayo assāti ekaggaṃ, cittaṃ, tassa bhāvo ekaggatā, cittassa ekaggatā cittekaggatā, samādhissetaṃ nāmaṃ. Sā avisāraṇalakkhaṇā, sahajātānaṃ sampiṇḍanarasā nahānīyacuṇṇānaṃ udakaṃ viya, upasamapaccupaṭṭhānā, ñāṇapaccupaṭṭhānā vā, sukhapadaṭṭhānā, akusalādisādhāraṇavasena panetthāpi paccupaṭṭhānapadaṭṭhānāni vuttanayena yojetvā ñātabbāni. Nivāte dīpaccīnaṃ ṭhiti viya cetaso ṭhitīti daṭṭhabbā.

一つの、最高の対象をそれ(心)が持つゆえに“一境”であり、それは心のことである。その状態が“一境性”である。心の“一境性”が“心一境性”であり、これは三昧(定)の名称である。それは、散乱しないことを特性とし、浴粉(石鹸粉)に対する水の如く、倶生する諸法を統合することを作用とし、静止として現れ、あるいは、知恵として現れ、楽を近因とする。不善などの側においては、ここでもまた現起と近因を述べられた方法に従って結びつけて知るべきである。無風の所にある灯火の如き、心の安定であると見なされるべきである。

Ettha ca kiñcāpi ārammaṇaṃ bhinditvā anupavisantā viya kusalapakkhe cattāro dhammā ārammaṇaṃ ogāhanti saddhā sati ekaggatā paññāti, teneva saddhā ‘‘okappanā’’ti vuttā, sati ca ‘‘apilāpanā’’ti, ekaggatā ‘‘avaṭṭhitī’’ti, paññā [Pg.18] ‘‘pariyogāhanā’’ti ca vuttā. Akusalapakkhe ca tayo taṇhā diṭṭhi avijjāti. Tena te eva ‘‘oghā’’ti vuttā. Tathāpi nesaṃ lakkhaṇādito nānattampi siddhameva. Akusalapakkhe pana ekaggatā uddhaccasamāgatattā ‘‘ogāhanā’’ti na vuttā. Akusaladhammā hi ekavisaye sampiṇḍanakiccena samādhinā yuttāpi udakasittarajuṭṭhānaṃ viya taṅkhaṇaññeva vikiraṇasabhāvā honti. Teneva hettha upacārappanāppatti na hoti, kusaladhammā pana yasmā udakaṃ āsiñcitvā āsiñcitvā ākoṭanamajjanādīni katvā upalittaṭṭhānaṃ viya sakalampi divasaṃ niccalapavattanasamatthāti upacārappanāppattāpi hoti, tasmā tattha ogāhanāti vuttāti gahetabbaṃ.

ここで、善の側においては、あたかも対象を突き抜けて入り込むかのように、信、念、一境性、慧の四法が対象に潜入する。それゆえ、信は“確信”と言われ、念は“不浮游”と言われ、一境性は“安住”と言われ、慧は“遍入”と言われる。不善の側においては、渇愛、見、無明の三法が(潜入する)。それゆえ、それらのみが“暴流”と言われる。それでもなお、それらの特性などから、それらの違いは確立されている。不善の側における一境性は、掉挙を伴うがゆえに、“潜入”とは言われない。不善の法は、一つの対象に統合する作用としての三昧を伴っていても、水をかけられた塵が舞い上がるように、その瞬間に飛散する性質を持つからである。それゆえ、ここでは近行(定)や安止(定)に至ることはない。しかし、善の法は、水を繰り返し注ぎ、叩いたり磨いたりして仕上げられた場所のように、一日中不動のまま持続することができるため、近行や安止に至り、それゆえ、そこでは“潜入”と言われるのだと理解されるべきである。

Jīvanti tena, jīvanamattaṃ vā tanti jīvitaṃ, taṃ sahajātānupālanalakkhaṇaṃ, tesaṃ pavattanarasaṃ, tesaññeva ṭhapanapaccupaṭṭhānaṃ, yāpayitabbadhammapadaṭṭhānaṃ. Attano ṭhitikkhaṇe eva cetaṃ te dhamme anupāleti udakaṃ viya uppalādīni, na bhaṅgakkhaṇe. Sayaṃ bhijjamānattā sayaṃ pavattitadhammasambandheneva pavattati niyāmako viyāti daṭṭhabbaṃ.

それによって生きる、あるいは、ただ生きること、それが“命(じーびた)”である。それは、倶生する諸法を護持することを特性とし、それらを持続させることを作用とし、それらを存続させることとして現れ、維持されるべき法を近因とする。それは、あたかも水が睡蓮などを護るように、自身の“住”の瞬間にのみ、それらの法を護持するのであり、滅の瞬間ではない。それ自体が壊れていくものであるが、操縦者のように、自身が持続させた法との結びつきによって持続するものであると見なされるべきである。

Saddahanti etāya, sayaṃ vā saddahati, saddahanamattaṃ vā esāti saddhā. Sā saddahanalakkhaṇā, okappanalakkhaṇā vā, pasādanarasā udakappasādakamaṇi viya, pakkhandanarasā vā oghuttārakavīrapuriso viya, akālusiyapaccupaṭṭhānā, adhimuttipaccupaṭṭhānā vā, saddheyyavatthupadaṭṭhānā, saddhammasavanādisotāpattiyaṅgapadaṭṭhānā vā, hatthavittabījāni viya daṭṭhabbā.

これによって信じる、あるいは、自ら信じる、あるいは、ただ信じること、それが“信(さっだー)”である。それは、信じることを特性とし、あるいは、確信することを特性とし、水清浄珠の如く心を清浄にすることを作用とし、あるいは、暴流を渡る勇者の如く対象に飛び込むことを作用とし、不濁として現れ、あるいは、勝解として現れ、信ずべき対象を近因とし、あるいは、正法の聴聞などの預流果の支分を近因とする。手や財、種子の如きものであると見なされるべきである。

Saranti tāya, sayaṃ vā sarati, saraṇamattameva vā esāti sati. Sā apilāpanalakkhaṇā, asammosanarasā, ārakkhapaccupaṭṭhānā, visayābhimukhabhāvapaccupaṭṭhānā vā, thirasaññāpadaṭṭhānā, kāyādisatipaṭṭhānapadaṭṭhānā vā. Ārammaṇe [Pg.19] daḷhapatiṭṭhitattā pana esikā viya, cakkhudvārādirakkhaṇato dovāriko viya ca daṭṭhabbā.

これによって憶念する、あるいは、自ら憶念する、あるいは、ただ憶念すること、それが“念(さてぃ)”である。それは、不浮游を特性とし、忘失しないことを作用とし、守護として現れ、あるいは、対象に直面する状態として現れ、強固な知覚(想)を近因とし、あるいは、身などの念処(四念処)を近因とする。対象に固く立ちとどまるがゆえに柱の如く、また、眼門などを守るがゆえに門衛の如きものであると見なされるべきである。

Kāyaduccaritādīhi hirīyatīti hirī, lajjāyetaṃ adhivacanaṃ. Tehiyeva ottappatīti ottappaṃ, pāpato ubbegassetaṃ adhivacanaṃ. Tattha pāpato jigucchanalakkhaṇā hirī, uttāsalakkhaṇaṃ ottappaṃ. Lajjanākārena pāpakānaṃ akaraṇarasā hirī, uttāsākārena ottappaṃ. Asucimakkhitassa, aggisantattassa ca ayoguḷassa gahetuṃ avisahanaṃ viya etesaṃ yathākkamaṃ jigucchanasantāsākārehi pāpākaraṇaṃ veditabbaṃ. Vuttākāreneva ca pāpato saṃkocanapaccupaṭṭhānāni etāni, attaparagāravapadaṭṭhānāni kulavadhūvesiyā bhāvo viya, lokapālakāni cāti daṭṭhabbāni. Ubhinnampi panesaṃ samuṭṭhānaṃ adhipati sabhāvo lakkhaṇena cāti mātikaṃ ṭhapetvā yathākkamaṃ ajjhattabahiddhāsamuṭṭhānatā, attalokādhipatitā, lajjābhayasabhāvasaṇṭhitatā, sappatissavavajjabhayadassāvitālakkhaṇatā ca aṭṭhasāliniyaṃ (dha. sa. aṭṭha. 1 balarāsivaṇṇanā) vitthārato vibhattā, atthikehi taṃ tattheva gahetabbaṃ.

身の悪行などによって恥じるから“慚(ひり)”であり、これは恥の別名である。それらによって畏れるから“愧(おったっぱ)”であり、これは悪に対する怖畏の別名である。そのうち、悪を忌み嫌うことを特性とするのが慚であり、畏怖することを特性とするのが愧である。恥じるという形で悪を行わないことを作用とするのが慚であり、畏怖するという形で悪を行わないのが愧である。汚物にまみれた鉄球と、熱せられた鉄球を、掴むことに耐えられないのと同様に、それぞれ忌避と畏怖の形によって、悪を行わないことであると知るべきである。述べられた通りの形で、悪から退縮することとして現れる。また、これらは自尊心と他に対する敬意を近因とし、良家の嫁と遊女のような状態であり、世間を守るものであると見なされるべきである。なお、これら両者の発生、支配、自性、特性については、‘アッタサーリニー’において詳細に解説されている。求める者は、そこでそれを把握すべきである。

Na lubbhati etena, sayaṃ vā na lubbhati, alubbhanamattameva vā tanti alobho. Adosāmohesupi eseva nayo. Tesu alobho ārammaṇe cittassa agedhalakkhaṇo, alaggabhāvalakkhaṇo vā kamaladale jalabindu viya, apariggaharaso muttabhikkhu viya, anallīnabhāvapaccupaṭṭhāno asucimhi patitapuriso viya.

これによって貪らない、あるいは、自ら貪らない、あるいは、ただ貪らないこと、それが“無貪(あろーぼ)”である。無瞋と無癡においても、これと同じ方法が適用される。これらの中で、無貪は、対象に対して心が執着しないことを特性とし、あるいは、蓮華の葉の上の水滴の如く、付着しない状態を特性とし、解脱した比丘の如く、執着しないことを作用とし、汚物に落ちた人の如く、固執しない状態として現れる。

Adoso acaṇḍikkalakkhaṇo, avirodhalakkhaṇo vā anukūlamitto viya, āghātavinayanaraso, pariḷāhavinayanaraso vā candanaṃ viya, sommabhāvapaccupaṭṭhāno puṇṇacando viya.

無瞋(あどーそ)は、粗暴でないことを特性とし、あるいは、気の合う友人の如く、対立しないことを特性とし、怨恨を除くことを作用とし、あるいは、白檀の如く、熱悩を除くことを作用とし、満月の如く、穏やかな状態として現れる。

Amoho [Pg.20] yathāsabhāvappaṭivedhalakkhaṇo, akkhalitappaṭivedhalakkhaṇo vā kusalissāsakkhittausuppaṭivedho viya, visayobhāsanaraso anuddhaṭo padīpo viya, asammohapaccupaṭṭhāno araññagatasudesako viya. Tayopi cete sabbakusalānaṃ mūlabhūtāti daṭṭhabbā.

無癡(あもーは)は、あるがままの自性を貫徹することを特性とし、あるいは、熟練した射手が放った矢の貫通の如く、誤りなく貫徹することを特性とし、掲げられた灯火の如く、対象を照らし出すことを作用とし、荒野における良き導き手の如く、迷わないこととして現れる。これら三つの法は、すべての善なるものの根本であると見なされるべきである。

Apica alobho cettha dānahetu, adoso sīlahetu, amoho bhāvanāhetu. Tīhipi cetehi yathāpaṭipāṭiyā nekkhammasaññā abyāpādasaññā avihiṃsāsaññā honti, tathā adhikaūnaviparītaggahaṇānaṃ abhāvo, tathā piyavippayogaappiyasampayogaicchitālābhadukkhānaṃ, jātijarāmaraṇadukkhānaṃ, petanirayatiracchānagatidukkhānañca abhāvo, tathā bhogamittaattasampattipaccayabhāvo, tathā kāmasukhapariccāgaattakilamathapariccāgamajjhimapaṭipattīnaṃ sambhavo, tathā asubhaappamāṇadhātusaññānaṃ, aniccadukkhaanattasaññānaṃ, dibbabrahmaariyavihārānañca sambhavo hotīti evamādīhi nayehi tesaṃ vitthāro veditabbo.

さらに、ここでは無貪は布施の因であり、無瞋は持戒の因であり、無痴は修習の因である。これら三つの法によって、順次に、出離の想、無恚の想、不害の想が生じる。同様に、過大・過小・転倒した把持の不在、愛別離苦・怨憎会苦・求不得苦、生老死の苦、餓鬼・地獄・畜生道の苦の不在がもたらされる。また、財・友・自己の円満の縁となり、欲楽の放棄と自己を苦しめることの放棄という中道の達成が可能となる。また、不浄・無量・界の想、無常・苦・無我の想、天住・梵住・聖住の達成が起こる。このように、これらの方便によってそれらの詳細は知られるべきである。

Ettha ca amoho nāma paññā, sā pajānanalakkhaṇā. Viññāṇaṃ vijānanalakkhaṇaṃ. Saññā sañjānanalakkhaṇā. Kiṃ panetāsaṃ saññāviññāṇapaññānaṃ nānattanti? Sañjānanavijānanapajānanameva. Etāsaṃ hi samānepi jānanabhāve saññāya ‘‘nīlaṃ pīta’’ntiādinā puna saññuppādakamattena ākārena sañjānanamattameva hoti, ajātabuddhidārakassa viya cittavaṭṭādibhāvamattākārena kahāpaṇādidassanaṃ, na tato uddhaṃ. Viññāṇassa pana yathāvuttena ca tato visiṭṭhena ca aniccādinā ākārena jānanaṃ hoti, gāmikapurisassa viya yathāvuttena ceva upabhogārahatādinā ca ākārena kahāpaṇādidassanaṃ, na tato uddhaṃ. Paññāya pana tehi ca yathāvuttehi nānappakārehi ca [Pg.21] maggapātubhāvādihetūhi sabbehi ākārehi pajānanaṃ hoti, heraññikassa viya yathāvuttehi ceva chekakūṭaaddhasārādisabbehi ākārehi ca kahāpaṇādidassanaṃ. Paññāya hi ajānitabbaṃ nāma natthi. Evaṃ sañjānanavijānanapajānanākārehi etāsaṃ nānattaṃ veditabbaṃ. Ettha ca cakkhuviññāṇādīni vitakkavīriyādisahajātapaccayavirahato rūpādīsu saññākiccato adhikavijānanakiccaṃ kātuṃ na sakkonti, balapariṇāyakāni viya senaṅgāni paññānuvattakāneva hontīti veditabbāni. Tenāha bhagavā ‘‘pañcahi viññāṇehi na kañci dhammaṃ paṭivijānāti aññatra abhinipātamattā’’tiādi (vibha. 766).

ここで、無痴とは慧のことであり、それは了知(pajānana)を特徴とする。識は識別(vijānana)を特徴とする。想は感知(sañjānana)を特徴とする。では、これら想・識・慧の違いは何であろうか。それは感知・識別・了知の違いそのものである。これらは“知る”という点では共通しているが、想の場合、“青、黄”などのように、再び想を生じさせるだけのようなあり方で感知するにすぎない。それは、知恵の未発達な子供が、貨幣などを見ても、それが(単に)円形であるといった程度のあり方で見るだけで、それ以上のことは知らないのと同様である。識の場合は、上述のあり方に加えて、無常などの優れたあり方によって知る。それは、村人が貨幣などを見るときに、上述のあり方に加えて、それが使用に値することなどのあり方で見るだけで、それ以上のことは知らないのと同様である。慧の場合は、上述の様々なあり方に加えて、道の出現の因などのあらゆるあり方によって了知する。それは、両替商(貨幣鑑定人)が、上述のあり方に加えて、それが本物か偽物か価値がどれほどかといった、あらゆるあり方で貨幣を見るのと同様である。慧にとって、知られるべきでないものは何もないからである。このように、感知・識別・了知というあり方によって、それらの違いは知られるべきである。また、眼識などは、尋や精進などの倶生縁を欠くため、色などにおいて想の役割を超えた識別を行うことはできない。それらは、軍を統率する強力な指揮官に従う兵士たちのように、慧に従うものであると知られるべきである。それゆえ、世尊は“五つの識によってはいかなる法をも、単なる触(対象への衝突)を除いては、覚知(paṭivijānāti)することはない”等(毘崩伽)と説かれたのである。

Kāyapassambhanaṃ kāyapassaddhi. Cittapassambhanaṃ cittapassaddhi. Kāyoti panettha vedanādayo tayo khandhā. Ubhopi panetā kāyacittadarathavūpasamalakkhaṇā, kāyacittadarathanimmaddanarasā, kāyacittānaṃ aparipphandasītibhāvapaccupaṭṭhānā, kāyacittapadaṭṭhānā. Kāyacittānañca avūpasamakarauddhaccādikilesapaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā.

身の静まりが身軽安(身の安らぎ)であり、心の静まりが心軽安(心の安らぎ)である。ここで“身”とは、受などの三つの蘊を指す。この二つはともに、身心の苦悶の静止を特徴とし、身心の苦悶を粉砕することを作用(味)とし、身心の不動と清涼として現われ、身心を近因とする。また、身心の静止を妨げる掉挙(じょうこ)などの煩悩の対治であると見なされるべきである。

Kāyalahubhāvo kāyalahutā. Cittalahubhāvo cittalahutā. Evaṃ uparipi padattho daṭṭhabbo. Kāyacittānaṃ garubhāvavūpasamalakkhaṇā kāyalahutā, cittalahutā ca, tesaṃ garubhāvanimmaddanarasā, tesaṃ adandhatāpaccupaṭṭhānā, tesaṃ garubhāvakarathinamiddhādikilesapaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā.

身の軽快さが身軽快性であり、心の軽快さが心軽快性である。以下、語義は同様に知られるべきである。身軽快性と心軽快性は、身心の重さの静止を特徴とし、それらの重さを粉砕することを作用とし、それらの機敏さ(不鈍性)として現われ、それらの重さをもたらす惛沈・睡眠(こんじん・すいめん)などの煩悩の対治であると見なされるべきである。

Kāyacittānaṃ thaddhabhāvavūpasamalakkhaṇā kāyamudutā, cittamudutā ca, tesaṃ thaddhabhāvanimmaddanarasā, appaṭighātapaccupaṭṭhānā, kāyacittapadaṭṭhānā, tesaṃ thaddhabhāvakaradiṭṭhimānādikilesapaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā.

身心の強張りの静止を特徴とするのが身柔軟性(しんにゅうなんせい)と心柔軟性であり、それらの強張りを粉砕することを作用とし、無抵抗(非対立)として現われ、身心を近因とし、それらの強張りをもたらす見(邪見)や慢(慢心)などの煩悩の対治であると見なされるべきである。

Kāyacittānaṃ [Pg.22] akammaññabhāvavūpasamalakkhaṇā kāyakammaññatā, cittakammaññatā ca, tesaṃ akammaññabhāvanimmaddanarasā, kāyacittānaṃ ārammaṇakaraṇasampattipaccupaṭṭhānā, tesaṃ akammaññabhāvakarāvasesanīvaraṇapaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā. Pasādanīyavatthūsu pasādāvahā, hitakiriyāsu viniyogakkhamabhāvāvahā suvaṇṇavisuddhi viyāti daṭṭhabbā.

身心の不適業性(不器用さ)の静止を特徴とするのが身適業性(しんてきごうせい)と心適業性であり、それらの不適業性を粉砕することを作用とし、身心が所縁を対象とする際の状態の良さとして現われ、それらの不適業性をもたらす残りの蓋(がい、五蓋のうちの残り)の対治であると見なされるべきである。それは、清浄な金が、清浄にすべき事物において清浄をもたらし、有益な行為への従事に適する状態をもたらすようなものであると見なされるべきである。

Kāyacittānaṃ agelaññabhāvalakkhaṇā kāyapāguññatā, cittapāguññatā ca, tesaṃ gelaññanimmaddanarasā, nirādīnavapaccupaṭṭhānā, tesaṃ gelaññakaraassaddhiyādikilesapaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā. Kāyacittānaṃ ajjavalakkhaṇā kāyujukatā, cittujukatā ca, tesaṃ kuṭilabhāvanimmaddanarasā, ajimhatāpaccupaṭṭhānā, tesaṃ kuṭilabhāvakaramāyāsāṭheyyādipaṭipakkhabhūtāti daṭṭhabbā. Sabbepete passaddhiādayo dhammā kāyacittapadaṭṭhānāti veditabbā.

身心の無病の状態を特徴とするのが身練達性(しんれんだっせい)と心練達性であり、それらの病(不調)を粉砕することを作用とし、過失のないこととして現われ、それらの不調をもたらす不信などの煩悩の対治であると見なされるべきである。身心の正直さを特徴とするのが身正直性と心正直性であり、それらの屈曲(歪み)を粉砕することを作用とし、非屈曲性(まっすぐさ)として現われ、それらの屈曲をもたらす諂(てん、へつらい)や誑(おう、あざむき)などの対治であると見なされるべきである。これら軽安(安らぎ)などの全ての法は、身心を近因とすると知られるべきである。

Kiṃ panettha passaddhādayo dhammā uddhaccādiṃ vinodetuṃ na sakkonti, yena ime passaddhādayo dhammā na visuṃ vibhattāti? No na sakkonti, ime pana sahitā eva sakkonti, itarathā tesaṃ uppattiyā eva asambhavato. Yathā vā passaddhādīsu vijjamānesu mohāhirikādīnaṃ ujupaṭipakkhabhāvena amohahiriādayo honti, evametepi uddhaccādiujupaṭipakkhabhāvena icchitabbāti gahetabbā. Yasmā cettha dvīhi dvīhi eva yathāsakaṃ paṭipakkhā haritabbā, tasmā te ete eva dvidhā vibhattā, na amohādayoti ñātabbā.

ここで、“軽安などの諸法は掉挙などを払拭することができないから、これらの軽安などの諸法は別々に分類されなかったのではないか”という疑問があるかもしれない。しかし、そうではない。これらは協力してこそ可能なのであり、そうでなければそれらの発生自体があり得ないからである。あるいは、軽安などが存在するとき、痴や無慚(むざん)などの直接的な対治として、無痴や慚などが生じるように、これらもまた、掉挙などの直接的な対治として望ましいと理解されるべきである。ここでは二つずつ、それぞれの対治すべきものが除去されるべきであるから、それらはこのように二種類(身と心)に分類されたのであり、無痴などが二種類に分けられないのとは異なると知るべきである。

Yevāpanakesu chandoti kattukāmatāyetaṃ adhivacanaṃ, tasmā so kattukāmatālakkhaṇo, ārammaṇapariyesanaraso, ārammaṇena atthikatāpaccupaṭṭhāno, tadevassa [Pg.23] padaṭṭhānaṃ. Ārammaṇaggahaṇe cāyaṃ cetaso hatthappasāraṇaṃ viya daṭṭhabbo. Ayañca yasmā virajjitabbādīsupi nekkhammādinā saha lobhavisadisena kattukāmatākārena pavattati, tasmā asekhānampi uppajjati. Lobho pana subhasukhādivipallāsapubbakena abhisaṅgākāreneva pavattatīti ayametesaṃ viseso. Evaṃ mettākaruṇādīnampi lobhādīhi viseso yathānurūpaṃ ñātabbo.

“あるいはまた(意欲)”の中の欲(chanda)とは、作らんと欲すること(kattukāmatā、作欲)の別名である。それゆえ、それは“作らんと欲すること”を特徴とし、所縁を遍求することを作用とし、所縁を必要とすることとして現われ、それがまさに近因である。それは、所縁を把握しようとして心を差し伸べるようなものであると見なされるべきである。そして、これは離欲すべきものなどに対しても、出離などと共に、貪欲とは異なる“作らんと欲する”というあり方で働くため、無学(阿羅漢)にも生じる。しかし、貪欲は浄・楽などの常転倒を先駆とする執着のあり方でのみ働く。これがそれらの違いである。同様に、慈・悲などもまた、貪欲などとの違いを相応に知るべきである。

Adhimuccanaṃ adhimokkho. So sanniṭṭhānalakkhaṇo, asaṃsappanaraso, nicchayapaccupaṭṭhāno, sanniṭṭhātabbadhammapadaṭṭhāno, ārammaṇe niccalabhāvena indakhīlo viya daṭṭhabbo. Nanu ca saddhāpi adhimokkhoti vuccati. Tathā hi adhimokkhalakkhaṇe indaṭṭhaṃ kāretīti saddhindriyanti vuccatīti? Saccaṃ, sā ca kho sampasādanabhāvena adhimokkho, ayaṃ pana yathā tathā vā nicchayabhāvenāti na koci virodho.

“向かうこと”が勝解(adhimokkha)である。それは決定(けってい)を特徴とし、猶予しないことを作用(はたらき)とし、確定として現出し、決定されるべき法を近因(直接的な原因)とする。対象において不動であるという点から、門柱(インダキーラ:帝釈柱)のように見なされるべきである。しかし、信心(saddhā)もまた勝解と言われるのではないか。確かに、勝解の特徴において主導的な役割(自在性)を果たすがゆえに信根(saddhindriya)と言われるのではないか。その通りである。しかし、信心は(対象を)澄浄にするという性質による勝解であり、一方でこれは(対象を)あるがままに、あるいは単に決定するという性質によるものであるから、何ら矛盾はない。

Kiriyā kāro, manasmiṃ kāro manasikāro, purimamanato visadisaṃ manaṃ karotītipi manasikāro, svāyaṃ ārammaṇapaṭipādako vīthipaṭipādako javanapaṭipādakoti tippakāro, tattha ārammaṇapaṭipādako idha manasikāro. So sāraṇalakkhaṇo, sampayuttānaṃ ārammaṇesu payojanaraso, ārammaṇābhimukhabhāvapaccupaṭṭhāno, ārammaṇapadaṭṭhāno, saṅkhārakkhandhapariyāpanno. Ārammaṇapaṭipādakattena sampayuttānaṃ sārathi viya daṭṭhabbo. Vīthipaṭipādakoti pana pañcadvārāvajjanassetaṃ adhivacanaṃ. Javanapaṭipādakoti manodvārāvajjanassa, na te idha adhippetā. Ettha cāyaṃ manasikāro samannāhāramattākārena ārammaṇe sampayuttānaṃ payojako, cetanā cetokiriyābhāvena, vitakko pana saṅkappākārena, upanijjhāyanākārena ca abhiniropako. Teneva hettha padabhājanīye ‘‘takko [Pg.24] saṅkappoti ca, jhānaṅga’’nti ca vuccatīti ayametesaṃ viseso.

“なすこと”が作用であり、心(まな)におけるなすことが作意(manasikāra)である。また、前の心とは異なる心をなす(向かわせる)という点からも作意である。それは、対象を導くもの、路(みち:心路)を導くもの、速行(じゃわな)を導くものの三種類があるが、ここでは“対象を導く作意”のことである。それは(対象と心とを)結びつけることを特徴とし、相応する諸法を対象において働かせることを作用とし、対象に直面することとして現出し、対象を近因とし、行蘊(ぎょううん)に含まれる。相応する諸法を対象に導くという点において、御者のように見なされるべきである。“路を導くもの”とは五門転向(ごもんてんこう)の別名である。“速行を導くもの”とは意門転向(いもんてんこう)の別名であり、それらはここでは意図されていない。ここでのこの作意は、単に(対象を)注意深く心に留めるという形によって、対象において相応する諸法を働かせるものである。一方で、思(cetanā)は心の能動性という性質によって、尋(vitakka)は思考の形によって、また対象に(心を)乗せるという形によって(相応する諸法を)働かせる。それゆえ、ここでの(法集論の)逐語解説において、“思考であり、志向(思惟)であり、禅支である”と言われているのが、これら(作意と思と尋)の相違点である。

Tesu tesu dhammesu majjhattatā tatramajjhattatā. Sā cittacetasikānaṃ samavāhitalakkhaṇā, ūnādhikatānivāraṇarasā, pakkhapātupacchedanarasā vā, majjhattabhāvapaccupaṭṭhānā, samappavattasampayuttadhammapadaṭṭhānā. Sampayuttadhammānaṃ ajjhupekkhaṇena samappavattānaṃ ājānīyānaṃ ajjhupekkhakasārathi viya daṭṭhabbā.

それらそれらの法において中立である状態が、中捨(tatramajjhattatā)である。それは心と心所の平等を維持することを特徴とし、(過不足のない)欠損と過剰を防止することを作用とし、あるいは偏りを断絶することを作用とし、中立の状態として現出し、平等に進行する相応諸法を近因とする。平等に進行する名馬(あるいは良馬)を見守る御者のように、平等に進行する相応諸法を(執着なく)見守ること(傍観)として見なされるべきである。

Paradukkhe sati sādhūnaṃ hadayakampanaṃ karotīti karuṇā, kirati vā paradukkhaṃ hiṃsati ca, kirīyati vā dukkhitesu pasārīyatīti karuṇā. Sā paradukkhāpanayanākārappavattilakkhaṇā, paradukkhāsahanarasā, avihiṃsāpaccupaṭṭhānā, dukkhābhibhūtānaṃ anāthabhāvadassanapadaṭṭhānā. Modanti tāya taṃsamaṅgino, sayaṃ vā modati, modanamattameva vā tanti muditā. Sā pamodalakkhaṇā, anissāyanarasā, arativighātapaccupaṭṭhānā, sattānaṃ sampattidassanapadaṭṭhānā.

他者の苦しみがあるとき、善き人々の心を震わせるがゆえに悲(karuṇā)である。あるいは、他者の苦しみを打ち砕き、害するがゆえに悲である。あるいは、苦しんでいる人々に対して差し伸べられるがゆえに悲である。それは他者の苦しみを除去する形での活動を特徴とし、他者の苦しみに耐えられないことを作用とし、不害(非暴力)として現出し、苦しみに打ちひしがれた人々の無力な状態を見ること(認識)を近因とする。それ(喜)によって、それを備えた者が喜ぶ、あるいは自ら喜ぶ、あるいは単なる喜びが喜(muditā)である。それは歓喜(かんぎ)を特徴とし、不嫉妬を作用とし、不快(不満足)の除去として現出し、衆生の幸福(成功)を見ること(認識)を近因とする。

Kasmā panettha mettupekkhā na vuttāti? Pubbe gahitattā. Adoso eva hi sattesu hitapharaṇavasena pavattiyaṃ mettā. Tatramajjhattatā eva ca iṭṭhāniṭṭhasattesu majjhattākārena pavattiyaṃ upekkhā. Te ca dhammā niyatā, kevalaṃ pana nesaṃ sattesu mettupekkhābhāvena pavatti aniyatāti. Kāyaduccaritato virati kāyaduccaritavirati. Sesapadadvayepi eseva nayo. Lakkhaṇādito panetā tissopi kāyaduccaritādivatthūnaṃ avītikkamalakkhaṇā, tato saṃkocanarasā, tesaṃ akiriyapaccupaṭṭhānā, saddhāhirottappaappicchatādiguṇapadaṭṭhānā, pāpakiriyato cittassa vimukhabhāvabhūtāti daṭṭhabbā. Evaṃ lakkhaṇādito vinicchayo veditabbo.

なぜここで慈(mettā)と捨(upekkhā)が述べられていないのか。それは以前に(別の名目で)受け入れられているからである。衆生に対して利益(幸福)を広めるという形での活動における無瞋(adosa)こそが慈である。そして、好ましい衆生や好ましくない衆生に対して中立な形で活動する中捨こそが(四無量心の)捨である。それらの法は決定(不変)であるが、ただ、衆生に対する慈や捨としての活動の状態のみが不確定(不定)である。身の悪行からの離脱が身悪行離(kāyaduccaritavirati)である。残りの二つの句(語離・邪命離)においても、この道理が適用される。特徴などについては、これら三つ(の離)は、身の悪行などの対象を逸脱しない(犯さない)ことを特徴とし、そこから退避することを作用とし、それらをなさないこととして現出し、信仰(saddhā)・慚(hiri)・愧(ottappa)・少欲などの徳を近因とし、悪行をなすことから心が背を向けている状態であると見なされるべきである。このように、特徴などによる定義が知られるべきである。

Saṅgahāti [Pg.25] evaṃ ye ime imasmiṃ kāmāvacarapaṭhamakusale vibhattā ekūnacattālīsa dhammā, sabbete khandhato catubbidhā honti – vedanākkhandho saññākkhandho saṅkhārakkhandho viññāṇakkhandhoti. Tattha rāsaṭṭhena somanassavedanā vedanākkhandho, tathā saññā saññākkhandho, cittaṃ viññāṇakkhandho, avasesā phassādayo chattiṃsa dhammā saṅkhārakkhandhoti veditabbā.

“要約(saṅgaho)”とは、このようにこの欲界の第一善心において分類された三十九の法は、すべて蘊(うん)としては、受蘊・想蘊・行蘊・識蘊の四種となる。そこでは、集まりという意味において、喜受(そまなっさ)が受蘊であり、同様に想が想蘊であり、心が識蘊であり、残りの触などの三十六の法が行蘊であると知られるべきである。

Nanu ca yadi rāsaṭṭhena khandho, phassādīnaṃ tāva anekattā saṅkhārakkhandhatā yuttā, kathaṃ pana vedanādīnaṃ tiṇṇaṃ khandhatāti? Upacārato. Paccekaṃ hi atītādibhedabhinnesu vedanāsaññāviññāṇesu niruḷhopi khandha-saddo tadekadesesu ekekavedanādīsupi samudāyopacārena voharīyatīti tadekadesepi tabbohāro, yathā rukkhassa sākhāya chijjamānāya ‘‘rukkho chijjatī’’tiādīsu viyāti. Evaṃ khandhato catubbidhā honti.

もし集まり(堆積)という意味で蘊(うん)であるならば、触などは多数あるから行蘊であることは妥当であるが、受などの三つ(受・想・識)はどのようにして蘊と言えるのか。それは比喩的(upacāra:仮称)な表現である。個別に過去・未来などの違いによって区分された受・想・識において確立された“蘊”という言葉が、その一部分である個々の受などに対しても、全体の名称を一部に用いる比喩(有財釈的比喩)によって通用しているのである。それは例えば、樹木の枝が切られているときに“樹木が切られている”などと言うのと同様である。このように、蘊としては四種となる。

Te puna āyatanato duvidhā honti – manāyatanaṃ dhammāyatananti. Sañjātisamosaraṇaṭṭhānaṭṭhena hettha cittaṃ manāyatanaṃ, sesā pana aṭṭhatiṃsa dhammā dhammāyatananti. Evaṃ āyatanato duvidhā honti. Te puna dhātuvasena duvidhā manoviññāṇadhātu dhammadhātūti. Nissattanijjīvaṭṭhena hettha cittaṃ manoviññāṇadhātu, sesā dhammadhātūti. Evaṃ dhātuvasena duvidhā.

それらはまた、処(āyatana)としては、意処(まなやたな)と法処(ほうしょ)の二種となる。ここでは、発生(生起)と集まる場所という意味において、心が意処であり、残りの三十八の法が法処である。このように、処としては二種となる。またそれらは、界(dhātu)としては、意識界(いしきかい)と法界(ほうかい)の二種となる。ここでは、衆生でも霊魂でもないという意味において、心が意識界であり、残りが法界である。このように、界としては二種となる。

Tathā āhārānāhāravasena. Tattha phasso cetanā cittanti ime tayo dhammā visesapaccayattena yathākkamaṃ ‘‘phassāhāro manosañcetanāhāro viññāṇāhāro’’ti vuccanti, avasesā na āhārāti. Kiṃ panete paccayā na honti, ye na āhārāti vucceyyunti? No na honti, visesapaccayā pana na honti, phassādayo pana tesaṃ dhammānaṃ visesapaccayā honti, visesato vedanādayo [Pg.26] ca āharanti. Phassāhāro hi tisso vedanāyo āharati, manosañcetanāhāro tayo bhave, viññāṇāhāro paṭisandhināmarūpaṃ. Nanu ca so vipāko, idaṃ pana kusalaviññāṇanti? Kiñcāpi evaṃ, taṃsarikkhatāya pana viññāṇāhārotveva vuttaṃ. Yasmā vā ime ‘‘arūpino āhārā sampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ āhārapaccayena paccayo’’ti (paṭṭhā. 1.1.15) vacanato kabaḷīkārāhāro viya rūpakāyassa upatthambhakaṭṭhena nāmakāyassa āhārapaccayā honti, tasmā imeva ‘‘āhārā’’ti vuttāti veditabbaṃ. Evaṃ āhārānāhāravasena duvidhā.

同様に、食と非食の別によって(分類される)。その中で、触、思、心というこれら三つの法は、殊勝な縁である状態によって順に“触食”“意成思食”“識食”と言われ、残りは食ではない。では、食と言われないそれらは縁ではないのかといえば、そうではない。しかし、それらは殊勝な縁ではなく、触などはそれらの法に対して殊勝な縁であり、特に受などをもたらす(から食と呼ばれる)。すなわち、触食は三つの受をもたらし、意成思食は三つの有をもたらし、識食は結生の名色をもたらすのである。しかし、それ(結生)は異熟であり、これは善の識ではないか。たとえそうであっても、それ(善の識)と類似していることから、単に“識食”と言われたのである。あるいは、これら“非物質的な食は、相応する法およびそれによって生起する色法に対して、食縁によって縁となる”(パッターナ 1.1.15)という言葉から、段食が色身を支えるように、名身に対して食縁となるため、これらのみが“食”と言われたと知るべきである。このように、食と非食の別によって二種類となる。

Tathā indriyānindriyato. Tattha saddhā vīriyaṃ sati ekaggatā amoho cittaṃ somanassavedanā jīvitanti ime aṭṭha dhammā adhipatiyaṭṭhena yathākkamaṃ ‘‘saddhindriyaṃ vīriyindriyaṃ satindriyaṃ samādhindriyaṃ paññindriyaṃ manindriyaṃ somanassindriyaṃ jīvitindriya’’nti vuccanti, avasesā na ‘‘indriyānī’’ti. Evaṃ indriyānindriyato duvidhā.

同様に、根と非根によって(分類される)。その中で、信、精進、念、一境性、無痴、心、喜受、命というこれら八つの法は、支配の義によって順に“信根”“精進根”“念根”“定根”“慧根”“意根”“喜根”“命根”と言われ、残りは“根”ではない。このように、根と非根によって二種類となる。

Tathā jhānaṅgājhānaṅgavasena. Tattha vitakko vicāro pīti somanassaṃ ekaggatāti ime pañca dhammā upanijjhāyanaṭṭhena ‘‘jhānaṅgānī’’ti vuccanti, itare ‘‘ajhānaṅgānī’’ti. Evaṃ jhānaṅgājhānaṅgavasena duvidhā.

同様に、禅支と非禅支の別によって(分類される)。その中で、尋、伺、喜、楽、一境性というこれら五つの法は、専念観察する義によって“禅支”と言われ、他は“非禅支”である。このように、禅支と非禅支の別によって二種類となる。

Tathā maggaṅgāmaggaṅgavasena. Tattha amoho vitakko viratittayaṃ vīriyaṃ sati ekaggatāti ime aṭṭha dhammā niyyānaṭṭhena, vimokkhaṭṭhena ca yathākkamaṃ ‘‘sammādiṭṭhi sammāsaṅkappo sammāvācā sammākammanto sammāājīvo sammāvāyāmo sammāsati sammāsamādhī’’ti nāmena ‘‘maggaṅgānī’’ti vuccanti, itare ‘‘amaggaṅgānī’’ti. Pāḷiyaṃ pana lokiyacitte viratīnaṃ [Pg.27] aniyatattā, yevāpanakattā ca tā vajjetvā ‘‘pañcaṅgiko maggo hotī’’ti (dha. sa. 58, 121) vuccati. Evaṃ maggaṅgāmaggaṅgavasena duvidhā.

同様に、道支と非道支の別によって(分類される)。その中で、無痴、尋、三つの離(正語・正業・正命)、精進、念、一境性というこれら八つの法は、出離の義および解脱の義によって、順に正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定という名で“道支”と言われ、他は“非道支”である。しかし、聖典においては、世間の心において離(正語等)が不確定であること、および“何らかの(イェーヴァーパナカ)”として扱われることから、それらを除いて“五支の道となる”(ダンマサンガニー 58, 121)と言われている。このように、道支と非道支の別によって二種類となる。

Tathā balābalavasena. Tattha saddhāvīriyaṃ sati samādhi paññā hirī ottappanti ime satta dhammā akampiyaṭṭhena balānīti vuccanti, itare abalānīti. Evaṃ balābalavasena duvidhā.

同様に、力と非力の別によって(分類される)。その中で、信、精進、念、定、慧、慚、愧というこれら七つの法は、不動力の義によって“力”と言われ、他は“非力”である。このように、力と非力の別によって二種類となる。

Tathā hetunahetuvasena. Tattha alobho adoso amohoti ime tayo dhammā mūlaṭṭhena hetūti vuccanti, itare nahetūti. Evaṃ hetunahetuvasena duvidhā. Evaṃ phassāphassavedanāvedanā saññāsaññācittācittādivasenapi vuttanayānusārena yathāyogaṃ saṅgahavibhāgo veditabbo. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana padabhājanīyasaṅgahavāre (dha. sa. 103 ādayo), tadaṭṭhakathāyañca (dha. sa. aṭṭha. 58-120) gahetabbo. Evaṃ saṅgahato vinicchayo veditabbo.

同様に、因と非因の別によって(分類される)。その中で、無貪、無瞋、無痴というこれら三つの法は、根の義によって“因”と言われ、他は“非因”である。このように、因と非因の別によって二種類となる。このように、触・非触、受・非受、想・非想、心・非心などの別によっても、述べられた方法に従って適宜、包含の分析が知られるべきである。これがここでの要約であり、詳細は“語分別包含節”(ダンマサンガニー 103等)およびその注釈書(ダンマサンガニー・アッタカター 58-120)において理解されるべきである。このように、包含による決定が知られるべきである。

Suññato cevāti evaṃ khandhādīhi saṅgahitesu tesu dhammesu tabbinimutto kārakavedakādisabhāvo attā vā sassato vā bhāvo na upalabbhati. Suññā te dhammā attena vā attaniyena vā, kevalaṃ paṭiccasamuppannā, salakkhaṇadhāraṇato dhammamattā, niccasukhādisāravirahato asārā, pavattakaniyāmakābhāvato apariṇāyakā aniccā, dukkhā, anattā, anattaniyā ca hutvā pavattantīti ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana padabhājanīyasuññatavāre, tadaṭṭhakathāyañca gahetabboti. Evaṃ suññato vinicchayo veditabbo.

空性によっても同様である。このように蘊等として摂められたそれらの法の中に、それらから離れた作者や受者などの自性としての“我(あったー)”や、あるいは“常住な存在”は見出されない。それらの法は、我または我所において空であり、ただ縁起したものであり、自相を保持することから法(だんま)そのものにすぎず、常・楽などの核心(実体)を欠くことから無核心であり、主宰者や導き手が不在であることから、導き手なきもの、無常、苦、無我、そして無我所として生起するのである。これがここでの要約であり、詳細は“語分別空性節”およびその注釈書において理解されるべきである。このように、空性による決定が知られるべきである。

Niṭṭhitā paṭhamakusalassa atthavaṇṇanā.

第一の善心の意義の解説を終わる。

Dutiyādīsupi [Pg.28] paṭhamakusale vuttanayena dhammuddesādinā sabbo vinicchayo veditabbo. Na kevalañca ettheva, ito paresupi sabbattha heṭṭhā vuttasadisānaṃ padānaṃ, dhammānañca attho, sabbo ca vinicchayo ettha vuttanayeneva veditabbo. Ito paraṃ pana apubbameva vaṇṇayissāma. Dutiyacitte tāva sasaṅkhārabhāvamattameva paṭhamacittato viseso, sesaṃ tādisameva. Dutiyakusalaṃ.

第二以降の心においても、第一の善心で述べられた法列挙等の方法によって、すべての決定が知られるべきである。単にここだけでなく、これより後のすべての場所においても、以前に述べたものと同様の語や法については、その意味も決定も、すべてここで述べられた方法によって知られるべきである。これ以降は、未だ述べられていない新しい事柄のみを解説する。まず第二の心においては、有行(ささんかーら)の状態であるという点だけが第一の心との違いであり、残りは同様である。第二の善心(の解説終わり)。

Tatiyepi dhammuddese amohābhāvā indriyamaggaṅgabalamūlasaṅgahesu paññindriyasammādiṭṭhimaggaṅgapaññābalaamohamūlānaṃ parihāniyā saddhindriyādīnaṃ bhāvova viseso, sesaṃ tādisameva. Tathā catutthe sasaṅkhārabhāvamattameva viseso. Tatiyacatutthāni.

第三(の心)においても、法列挙の中で無痴がないことにより、根、道支、力、因の包含において、慧根、正見道支、慧力、無痴因が除外され、信根等(のみ)が存在することが(第一の心との)違いであり、残りは同様である。同様に第四(の心)は、有行の状態であることだけが(第三の心との)違いである。第三・第四の善心(の解説終わり)。

Pañcamachaṭṭhasattamaṭṭhamesu pana sukhasomanassaṭṭhānesu upekkhābhāvo, pītiyā ca abhāvo. Teneva jhānaṅgasaṅgahavāre caturaṅgajjhānatāva viseso, sesaṃ paṭhamadutiyatatiyacatutthacittasadisameva. Upekkhāsahagatesu cettha catūsu karuṇāmuditā na uppajjantīti keci vadanti, parikammabhūtānaṃ panettha tāsaṃ uppattiyā mahāaṭṭhakathāyaṃ anuññātattā upacārappattā pana uppajjanti, na itarāti gahetabbaṃ. Pañcamachaṭṭhasattamaṭṭhamāni.

第五、第六、第七、第八(の心)においては、楽(そーまなっさ)の代わりに捨(うぺっかー)があり、喜(ぴーてぃ)は存在しない。そのため禅支の包含において、四支の禅であることだけが違いであり、残りは第一、第二、第三、第四の心と同様である。また、これら四つの捨を伴う心においては、悲(かるなー)と喜(むでぃたー/随喜)は生じないと言う者もいるが、準備段階(ぱりかんま)としてのそれらの生起については、大注釈書(マハー・アッタカター)において許容されているため、近行(うぱちゃーら)に至ったものは生じるが、それ以外(安止)は生じないと理解されるべきである。第五、第六、第七、第八の善心(の解説終わり)。

Visayādippabhedatoti evaṃ dhammuddesādinā vibhattāni aṭṭha kāmāvacarakusalāni ārammaṇavibhāgato paccekaṃ chabbidhāni honti rūpārammaṇaṃ…pe… dhammārammaṇanti. Tattha nīlādibhedabhinnā, atītānāgatapaccuppannaajjhattikabāhiraoḷārikasukhumādibhedabhinnā ca vaṇṇadhātu rūpārammaṇaṃ nāma. Evaṃ saddārammaṇādīsupi yathānurūpaṃ bhedo veditabbo.

対象等の区別によって。このように法列挙等によって区分された八つの欲界の善心は、対象の区分によってそれぞれ六種類となる。すなわち色境……乃至……法境である。その中で、青などの別があり、過去・未来・現在、内・外、粗・細などの別がある色彩の要素(顕色)が色境と呼ばれる。同様に声境等においても、相応する区別が知られるべきである。

Ettha [Pg.29] ca phoṭṭhabbanti āpodhātuvajjitabhūtattayaṃ, dhammārammaṇanti pañcārammaṇāni vajjetvā avasesā rūpārūpapaññattiyo veditabbā, sesaṃ tādisameva. Keci panettha ‘‘cakkhuviññāṇādīnamāpāthagatāni etānārammaṇāni rūpārammaṇādivohāraṃ labhanti, anāpāthagatāni pana atītānāgatadūrasukhumādibhedabhinnāni dhammārammaṇānevā’’ti vadanti, taṃ na yuttaṃ dibbacakkhādīnaṃ rūpārammaṇatādivacanato.

ここで“触”とは、水界を除いた三つの大種(地・火・風)のことであり、“法境”とは、五つの境(色・声・香・味・触)を除いた残りの色、無色、施設(概念)であると知るべきであり、残りの説明も同様である。しかし、この点に関してある人々は“眼識などの対象となったものが色境などの名称を得るのであり、対象となっていない過去・未来・遠・微細などの区分に分かれるものは法境である”と言うが、それは適切ではない。天眼などの対象も色境などと言われるからである。

Anāpāthagatā eva hi tāni dibbacakkhuādīnaṃ ārammaṇaṃ, na ca tāni dhammārammaṇāni. Rūpādayo hi pañca paccekaṃ dvīsu dvīsu dvāresu ekasmiṃ khaṇe āpāthamāgantvā taṃtaṃdvārikajavanānaṃ, tadanantare manodvārikānañca aparabhāge ca diṭṭhasutādivasenānussarantassa suddhamanodvārikānañca ārammaṇāni honti. Tathā hi nānāvaṇṇavicittacetiyādidassanaṃ karontassa, dhammaṃ suṇantassa, bherisaddādīhi vā pūjādiṃ karontassa ca gandhamālādīni ghāyitvā, khādanīyabhojanīyādiñca sāyitvā, sukhasamphassāni attharaṇapāvuraṇādīni ca phusitvā manāpabhāvaṃ ñatvā tehi cetiyapūjaṃ karontassa, tattha tattha akusalaṃ vā uppādentassa, tasmiṃ tasmiṃ khaṇe gayhamānāni rūpādipañcārammaṇāni sākhāya akkamanaṃ, pathaviyaṃ chāyāpharaṇañca ekakkhaṇe kurumānaṃ rukkhagge nilīyamānaṃ pakkhino sarīraṃ viya yathāsakaṃ pasādañca ghaṭṭetvā tasmiṃyeva khaṇe bhavaṅgacalanapaccayabhāvena manodvārepi āpāthamāgantvā tato bhavaṅgaṃ vicchinditvā uppannānaṃ āvajjanādivoṭṭhabbanapariyosānānaṃ, vīthicittānaṃ, tadanantarānañca kusalākusalādijavanānaṃ ārammaṇaṃ hutvā tadanantarāsu manodvāravīthīsu ca aparabhāge tathārūpaṃ paccayaṃ āgamma attanā pūjādikaraṇakālesu, diṭṭhasutaghāyitasāyitaphuṭṭhavasenānussarantassa, paccakkhato anubhuyyamānāni viya manodvāre ca ārammaṇāni honti.

なぜなら、それら(天眼などの対象)は(通常の)対象となっていない状態で天眼などの対象となるが、それらは法境ではないからである。色などの五つの境は、それぞれ二つの門(五門と意門)において同一の瞬間に現れ、それぞれの門の速行、その直後の意門、あるいは後の段階で、見たことや聞いたことなどとして回想する純粋な意門の対象となる。例えば、色とりどりの塔などを拝見し、法を聞き、太鼓の音などで供養し、香や花などを嗅ぎ、食べ物や飲み物などを味わい、心地よい感触の敷物や衣などに触れてその好ましい性質を知り、それらによって塔への供養を行い、あるいは各所で不善を生じさせる者の場合、その時々に把握される色などの五境は、木の枝に止まると同時に地上に影を落とす鳥の体が(枝と影の双方に関わるように)、自身の感官を打つと同時に、その瞬間に有分を揺るがす縁となって意門にも現れる。そして、有分を遮断して生じた引導から確定に至る道心、およびその直後の善・不善などの速行の対象となり、その後の意門心路において、後の段階でそのような縁に基づいて自ら供養などを行う際、あるいは、見た・聞いた・嗅いだ・味わった・触れたこととして回想する際に、直接体験されているかのように意門の対象となるのである。

Athāpi [Pg.30] pañcahi dvārehi agahitapubbāni buddharūpādīni, dibbarūpādīni ca pañcārammaṇāni savanavasena sallakkhetvā javanakkhaṇe vā aparabhāge sutavaseneva anussaritvā vā pasādaṃ, kammaphalasaddhādiṃ, lobhādiñca uppādentassāpi manodvāre āpāthamāgacchanti. Abhiññānaṃ pana suddhamanodvāre eva, tasmā evaṃ pañcadvāre, manodvāre, suddhamanodvāre ca āpāthagatāni atītādibhedabhinnāni sabbānipi pañcārammaṇāni kadācipi dhammārammaṇaṃ na honti, taditarā nāmarūpapaññattiyo dhammārammaṇanti gahetabbaṃ. Nanu cetāni iṭṭhakantamanāpāni ārammaṇāni lobhassa vatthu, kathamettha kusalaṃ uppajjatīti? Niyamādikāraṇato. Cittaṃ hi ‘‘kusalameva mayā kattabba’’nti pubbe niyamitavasena sabbattha akusalappavattiṃ nivattetvā kusale pariṇāmanavasena ca abhiṇhaṃ āsevitakusalasamudācāravasena ca sappurisūpanissayādiupanissayavasena ca yonisoābhujitavasena cāti imehi kāraṇehi kusalaṃ hutvā uppajjatīti veditabbaṃ. Evamimesu chasu ārammaṇesu uppajjanato paccekaṃ chabbidhāni honti. Ārammaṇavavatthānakathā.

また、五門によって以前に把握されていない仏陀の姿や天界の姿などの五境も、聞くことによって心に留め、速行の瞬間あるいは後の段階で、聞いたことに基づいて回想し、清浄な信、業果への信仰、あるいは貪欲などを生じさせる者にとっても、意門に現れるのである。しかし、神通(阿毘若)は純粋な意門のみに生じる。したがって、このように五門、意門、および純粋な意門において対象となった、過去などの区分に分かれるすべての五境も、いかなる時も法境とはならない。それ以外の名・色・施設が法境であると理解されるべきである。しかし、“これらの望ましく好ましい対象は貪欲の対象(依処)ではないか、どうしてここで善が生じるのか”と問うならば、それは決定などの理由による。すなわち、心は“私によって善のみがなされるべきである”とあらかじめ決定していることにより、あらゆる場所で不善の活動を阻止し、善へと転向させることにより、また頻繁に習熟された善の慣行により、また善友への依止などの依止により、また如理作意(正しく心に留めること)により、これらの理由によって善となって生じると知るべきである。このように、これら六つの対象において生じることにより、それぞれ六種類となる。以上、対象の規定に関する説明である。

Evaṃ ārammaṇabhedabhinnesu rūpārammaṇaṃ tāva kusalaṃ dasapuññakiriyavatthuvasena dasavidhaṃ hoti. Tattha ekekaṃ pana kāyakammaṃ vacīkammaṃ manokammanti tividhaṃ. Tattha kāyadvāre pavattaṃ kāyakammaṃ, vacīdvāre pavattaṃ vacīkammaṃ, manodvāre pavattaṃ manokammaṃ. Tattha kāyadvāranti kāyaviññatti. Vacīdvāranti vacīviññatti. Tāsaṃ vibhāgo rūpavibhattiyaṃ āvi bhavissati. Manodvāranti sabbaṃ cetanāsampayuttaṃ cittaṃ vuccati, visesato kusalākusalaṃ. Taṃ hi sahajātānaṃ cetanānaṃ, kāyaṅgavācaṅgacopanaṃ asampāpuṇitvā pavattānaṃ suddhamanokammānaṃ pavattiokāsadānato dvāranti vuccati, imesu pana tīsu [Pg.31] dvāresu pavattā cetanā kāyakammādayo nāma. Apica pāṇātipātādayo, pāṇātipātāveramaṇiādayo ca kāyakammaṃ nāma, musāvādādayo, musāvādāveramaṇiādayo ca vacīkammaṃ nāma, abhijjhādayo, anabhijjhādayo ca manokammaṃ nāma.

このように対象の区分によって分かれるもののうち、まず色境は、善としては十善業事の区分により十種類となる。そのそれぞれに身業・語業・意業の三種類がある。そのうち、身門において起こるのが身業、語門において起こるのが語業、意門において起こるのが意業である。ここで、身門とは身表(身体的表出)であり、語門とは語表(言語的表出)である。それらの分類は、色分別において明らかになるであろう。意門とは、すべての(思を伴う)心のことであり、特に善・不善(の心)を指す。それは、倶生の思が身体や言語の動作に至らずに起こる純粋な意業の生起の機会を与えるので、門と呼ばれる。これら三つの門において起こる思が身業などと呼ばれる。さらに、殺生などは身業であり、殺生からの離脱などは身業である。虚偽などは語業であり、虚偽からの離脱などは語業である。貪欲などは意業であり、無貪などは意業である。

Kusalapakkhe pana dānādidasapuññakiriyavatthūni ca yathārahaṃ kāyavacīmanokammāni honti. Evaṃ yebhuyyavuttito cesa kāyakammādibhāvo vutto pāṇātipātādīnampi vacīdvārādīsu pavattito kesañci purisānaṃ vanacarakādibhāvo viya, dvārānañca kāyakammadvārādibhāvo kesañci gāmānaṃ brāhmaṇagāmādibhāvo viya. Akusale tāva ettha pāṇātipātādikāyakammaṃ kāyadvāre, vacīdvāre ca yathārahaṃ samuṭṭhāti, no manodvāre. Tathā musāvādādivacīkammaṃ. Pāṇātipātādinipphādanatthaṃ hi manodvāre eva cintentassa cetanābyāpādādīsu kammapathappattesu vā kammapathaṃ appattesu vā manokammesu eva pavisanato kāyakammādibhāvaṃ na pāpuṇāti. Nanu vijjāmayenāpi kevalaṃ manokammena pāṇātipātādiṃ karontīti? Na aloṇabhojanadabbhasayanamantaparijappanādikāyavacīpayogaṃ vinā tassāsijjhanato. Abhijjhādimanokammaṃ pana tīsupi dvāresu samuṭṭhāti. Abhijjhāya hi kāyena parabhaṇḍaggāhādīnaṃ, byāpādena daṇḍaparāmasanādīnaṃ, micchādiṭṭhiyā titthiyavandanādīnaṃ karaṇakāle, vācāya parasampattipatthanāya ‘‘haññantu bajjhantū’’ti anatthapatthanāya ca titthiyatthutitadatthadīpanādīnañca yathākkamaṃ pavattikāle ca tassa manokammassa kāyavācāsu pavatti veditabbā.

善の側においては、布施などの十功徳事(十福業事)もまた、相応に身業・口業・意業となる。このように、概して大部分の事例に基づいた表現として、これが身業等であると説かれるのである。それは、殺生などが口門等において生じても(身業と呼ばれるのは)、ある人々が“森に住む者”等と呼ばれるようなものであり、また門が“身業門”等と呼ばれるのは、ある村が“婆羅門の村”等と呼ばれるようなものである。まず不善において、殺生などの身業は、相応に身門と口門において生じるが、意門においては生じない。虚偽などの口業も同様である。殺生などを完遂するために意門においてのみ考えている者については、貪欲(意地)などが業道に達したか、あるいは業道に達していない意業の中にのみ分類されるため、身業などの状態には至らないからである。“呪術(明)によって意業のみで殺生などを行うのではないか”と問うかもしれないが、そうではない。塩抜きの食事、草の上での睡眠、呪文の唱誦などの身体的・言語的な加行(動作)なしには、それは成就しないからである。一方、貪欲(貪り)などの意業は、三つの門すべてにおいて生じる。貪欲によって他人の財物を奪うなどの時(身門)、害意によって杖を執るなどの時(身門)、邪見によって外道を礼拝するなどの時(身門)、また言葉によって他人の富を望む時や“殺せ、縛れ”という不利益を望む時(口門)、および外道を称賛しその教えを説き示すなどの時(口門)において、それぞれ相応に生起する時に、その意業が身体と言葉において生じていると知るべきである。

Kāmāvacarakusalaṃ pana pāṇātipātāveramaṇiādikaṃ kāyavacīmanokammaṃ paccekaṃ dvārattayepi pavattati. Tattha pāṇātipātādīhi [Pg.32] samphappalāpapariyosānehi sattahi viramantassa tāva hatthamuddāya, vacībhedena ca samādiyanakāle, manasā viramaṇakāle ca tesaṃ kāyavacīkammānaṃ tīsu dvāresu pavatti veditabbā. Anabhijjhādīhi sahagatena cetasā tajjassa kāyapayogassa, ‘‘paravittupakaraṇaṃ ciraṭṭhitikaṃ hotu, sabbe sattā averā hontu, so bhagavā arahaṃ sammāsambuddho’’tiādinā vacīpayogassa, kevalaṃ manopayogassa ca karaṇakāle manokammassa tīsupi dvāresu pavatti veditabbā. Ettha ca pañcadvāre uppannāni javanāni kāyavacīkammāni na honti, manokammāni eva. Tāni ca na kammapathappattāni, kevalaṃ kusalādīni honti. Manodvāre paṭutarappavattāni eva hi kammapathappattāni manokammāni honti, rūpārūpajavanāni pana ekantaṃ bhāvanāmayaṃ manokammameva manodvāre eva ca pavattanti.

欲界の善においては、不殺生などの身業・口業・意業は、それぞれ三つの門すべてにおいて生じる。そのうち、不殺生から始まり雑談(綺語)からの離脱に至る七つの(戒について)、手真似(身表)や発声(口表)によって受戒を誓う時、また心によって離れる(節制する)時に、それら身業・口業が三つの門において生じると知るべきである。無貪(不貪)などを伴う心によって、それに応じた身体の加行(“他人の財産が長く保たれますように”など)や、言葉の加行(“すべての生きとし生けるものが怨みなくありますように”“かの世尊は応供、正自覚者である”など)、あるいは単なる意の加行を行う時に、意業が三つの門すべてにおいて生じると知るべきである。また、ここで五門に生じた速行(ジャワナ)は身業・口業ではなく、意業のみである。それらは業道に達したものではなく、単なる善等である。意門においてより鋭敏に生じたものだけが、業道に達した意業となる。一方、色界・無色界の速行は、もっぱら修習(瞑想)による意業であり、意門においてのみ生じる。

Kiñcāpi abhiññāñāṇāni viññattidvayajanakāni, tathāpi kāyavacīkammavohāraṃ na labhanti, lokuttarakusalaṃ pana kāyavacīdvāresu anuppajjamānampi micchāvācākammantājīvānaṃ samucchedappahānakārīnaṃ viratīnaṃ vasena kāyavacīkammampi hoti, taditaramaggaṅgavasena manokammampīti ekakkhaṇe tīṇipi kammāni honti, tañca bhāvanāmayaṃ, dvāraṃ panassa manodvārameva. Yathā ca pāṇātipātāveramaṇiyādīnaṃ vasena kusalassa dvārattaye pavatti vuttā, evaṃ dasapuññakiriyavatthūnampi vasena vattabbā. Aṭṭhakathāsu pana na vicāritā, tathāpi nayato evaṃ veditabbā.

神変(神通)の智慧は、二つの表象(身表・口表)を生じさせるものであるが、それでも(それ自体は)身業・口業という呼称は得ない。出世間の善は、身門・口門には生じないものの、邪語・邪業・邪命を根絶して断ずる“離(離執)”の働きによって、身業・口業ともなり、それ以外の道支(八正道の他の項目)の性質によって意業ともなる。したがって、一瞬のうちに三つの業すべてが存在する。それは修習(修行)によるものであり、その門は意門のみである。不殺生などの離(不殺生戒)によって、善が三つの門において生じると説かれたように、十功徳事についても同様に説かれるべきである。アッタカタ(註釈書)においては詳しく考察されていないが、理路(方法)によってそのように知るべきである。

Tesu dānaṃ kāyakammameva, vacīkammampi vā. Pattānuppadānaṃ, abbhanumodanaṃ, desanā vacīkammameva. Sīlaṃ apacitisahagataṃ, veyyāvaccasahagatañca kāyakammampi atthi, vacīkammampi atthi. Tattha sīlassa kāyavacīkammabhāvo siddho eva. Apacitiyā pana [Pg.33] pupphapūjādinā, vandanādinā vā pavattikāle kāyakammabhāvo, thutimayapūjādinā pavattikāle vacīkammabhāvo ca veditabbo. Veyyāvaccassāpi sahatthā karaṇakāle kāyakammabhāvo, gilānādīnaṃ catupaccayasamādāpanādivasena, garūhi āṇattasaddena ārocanapakkosanādivasena vacīkammabhāvo ca veditabbo. Bhāvanā, savanaṃ, diṭṭhijukammañca manokammameva, abbhanumodanampīti keci. Savanampi hi sotadvārānusārena manodvāre eva dhammatthasallakkhaṇavasena pavattikāle manokammameva.

それらのうち、布施は身業そのもの、あるいは口業である。回向(福徳の譲渡)、随喜、説法は口業そのものである。持戒、恭敬(敬意)、奉仕(給仕)は身業でもあり、口業でもある。そのうち、持戒が身業・口業であることは確定している。恭敬については、献花など、あるいは礼拝などによって行われる時は身業であり、讃嘆による供養などによって行われる時は口業であると知るべきである。奉仕についても、自らの手で行う時は身業であり、病人などのために四聖資(必需品)を調達するなどの時、あるいは目上の者からの命じられた声によって知らせたり呼んだりするなどの時は口業であると知るべきである。修習(瞑想)、(法を)聞くこと、見を直すこと(正見)は意業そのものであり、随喜もそうであると言う者もいる。聞くことも、耳門を通じて意門において法の意味を観察(思惟)しながら生起する時は、意業そのものである。

Tattha dānaṃ apaciti veyyāvaccaṃ pattānuppadānaṃ desanāti imāni pañca kāyavacīdvāresu eva pavattanti, na manodvāre. Ettha ca pattānuppadānadesanānaṃ kāyavikārena pattiṃ dentassa, dhammaṃ desentassa ca kāyadvārepi pavatti veditabbā. Sīlaṃ bhāvanā abbhanumodanaṃ savanaṃ diṭṭhijukammanti imāni pana pañca tīsupi dvāresu pavattanti, ‘‘na punevaṃ karissāmī’’ti cettha manasāva duccaritato viramantassa, abbhanumodantassa ca vasena sīlabbhanumodanānaṃ manodvārepi pavatti veditabbā. Yaṃ pana aṭṭhasāliniyaṃ ‘‘dānamayaṃ kāyavacīmanokammavasena tividhaṃ hotī’’tiādi vuttaṃ, taṃ pubbacetanāvasena manodvāre pavattaṃ gahetvā pariyāyato vuttaṃ, nippariyāyato kāyavacīdvārappavattā sanniṭṭhānacetanāva. Teneva hi tattheva vuttaṃ ‘‘vinayapariyāyaṃ patvā hi ‘dassāmi karissāmī’ti vācā bhinnā hotīti. Iminā lakkhaṇena dānaṃ nāma hoti, abhidhammapariyāyaṃ patvā pana vijjamānakavatthuṃ ārabbha manasā cintitakālato paṭṭhāya kusalaṃ hoti. Aparabhāge kāyena vā vācāya vā kattabbaṃ karissatī’’ti (dha. sa. aṭṭha. 1). Itarathā ‘‘dassāmī’’ti cintitamattenāpi dānaṃ [Pg.34] nāma bhaveyya, tathā ca tādisaṃ vatthuṃ yathācintitaniyāmena adentassa dhuranikkhepe adinnādānampi siyā. Evaṃ manasā pāṇātipātādayopi siyuṃ, tañca na yuttaṃ, tasmā vuttanayeneva gahetabbaṃ. Atha vā ‘‘sabbaṃ sāpateyyaṃ dinnaññeva haratū’’ti pariccajanasambhavato dānassa manodvārepi pavatti veditabbā.

そのうち、布施、敬礼、奉仕、功徳の回向、説法のこれら五つは、身門と語門においてのみ生じ、意門においては生じない。ここで、功徳の回向と説法について、身体の動作によって功徳を与え、あるいは法を説く者には、身門における生起も知られるべきである。一方、持戒、修行、随喜、聞法、見の正直のこれら五つは、三門すべてにおいて生じる。そして、ここでは“再びこのように(悪を)行わない”と意によってのみ悪行から離れる者、および随喜する者の分として、持戒と随喜の意門における生起も知られるべきである。アッタサーリニー(釈義)において“布施は、身・語・意の業の力によって三種となる”などと説かれているのは、前の思(pubbacetanā)の力によって意門において生じたものを取り、方便(pariyāya)によって説かれたものであり、非方便(nippariyāya)としては、身門・語門に生じる決定の思(sanniṭṭhānacetanā)そのものである。それゆえに、まさにその(論釈の)箇所で、“律の方便に至って、‘私は与えよう、私は行おう’と言葉が発せられる。この特徴によって布施となるが、アビダルマの方便に至っては、現存する供物を対象として、意によって考えた時から善となる。後の段階で、身体や言葉によってなされるべきことをなすであろう”と説かれているのである。そうでなければ、“与えよう”と考えただけでも布施となってしまい、そのように考えた通りの方法で、そのような品物を与えない者において、責任の放棄(dhuranikkhepa)による不与取(盗取)さえ成立してしまうことになるだろう。そのように、意によってのみ殺生等も成立することになり、それは妥当ではない。ゆえに、先に述べた方法によってのみ理解されるべきである。あるいは、“すべての財産を与えよう、持っていけ”と(意で)放棄することが可能であることから、布施の意門における生起も知られるべきである。

Ettha ca dānasīlādikāyakammānaṃ kāyadvāre pavattiyaṃ kammaṃ kāyakammameva, dvārampi kāyadvārameva. Vacīdvāre pavattiyaṃ kammaṃ kāyakammameva, dvāraṃ pana vacīdvāraṃ. Manodvāre pavattiyampi kammaṃ kāyakammaṃ, dvāraṃ pana manodvāraṃ. Desanābbhanumodanādīnaṃ vacīkammānaṃ vacīdvāre pavattiyaṃ kammampi vacīkammaṃ, dvārampi vacīdvārameva. Kāyadvāre pavattiyampi kammaṃ vacīkammameva, dvāraṃ pana kāyadvāraṃ. Manodvāre pavattiyampi kammaṃ vacīkammaṃ, dvāraṃ pana manodvāraṃ. Bhāvanādimanokammānaṃ manodvāre pavattiyaṃ kammampi manokammaṃ, dvārampi manodvārameva. Kāyadvāre pavattiyampi kammaṃ manokammameva, dvāraṃ pana kāyadvāraṃ. Vacīdvāre pavattiyampi kammaṃ manokammameva, dvāraṃ pana vacīdvāraṃ. Evaṃ pāṇātipātādīnaṃ, pāṇātipātāveramaṇiādīnañca vuttānusārena kammavavatthānaṃ, dvāravavatthānañca yathānurūpaṃ yojetvā asaṅkarato ñātabbaṃ.

ここで、布施や持戒などの身業が身門において生起する場合、業は身業そのものであり、門も身門そのものである。語門において生起する場合、業は身業そのものであるが、門は語門である。意門において生起する場合であっても、業は身業であり、門は意門である。説法や随喜などの語業が語門において生起する場合、業も語業であり、門も語門そのものである。身門において生起する場合であっても、業は語業そのものであるが、門は身門である。意門において生起する場合であっても、業は語業であり、門は意門である。修行などの意業が意門において生起する場合、業も意業であり、門も意門そのものである。身門において生起する場合であっても、業は意業そのものであるが、門は身門である。語門において生起する場合であっても、業は意業そのものであるが、門は語門である。このように、殺生等や殺生からの離欲等について、述べられた方法に従って、業の規定と門の規定を相応に適用し、混同することなく知るべきである。

Dvārakammavavatthānakathā niṭṭhitā.

門と業の規定に関する話は、これで終わる。

Idāni yasmā dasavidhāni cetāni puññakiriyavatthūni tīsu evaṃ saṅgayhanti dānamaye sīlamaye bhāvanāmayeti. Pattānuppadānaṃ hi dānamaye saṅgayhati, ‘‘abbhanumodanampī’’ti (dha. sa. aṭṭha. 156-159 puññakiriyavatthādikathā) aṭṭhakathāyaṃ. Apacitiveyyāvaccāni sīlamaye. Desanāsavanadiṭṭhijukammāni bhāvanāmaye, tasmā rūpārammaṇassa kusalassa [Pg.35] dānasīlabhāvanāvasena dvārattayappavattiṃ yojetvā dassessāma. Tadanusāreneva itaresaṃ vasenāpi sakkā ñātunti. Kusalaṃ hi vaṇṇārammaṇaṃ hutvā uppajjamānaṃ dānasīlabhāvanāvaseneva tīsu dvāresu pavattati. Kathaṃ? Yadā hi nīlapītādivaṇṇavicittaṃ pupphavatthādideyyadhammaṃ labhitvā ‘‘vaṇṇadānaṃ me bhavissatī’’ti vaṇṇavasena ābhujitvā cetiyādīsu sahatthena pūjeti, tadā rūpārammaṇaṃ dānamayaṃ kāyadvāre pavattati, tañca pubbacetanā sanniṭṭhānacetanā aparacetanāti tividhaṃ hoti. Evaṃ uparipi sabbavāresu tividhatā veditabbā. Yadā pana tadeva yathāvuttavatthuṃ vācāya āṇāpetvā puttadārādīhi dāpeti, tadārūpārammaṇaṃ dānamayaṃ vacīdvāre pavattati. Yadā pana tadeva vijjamānakavatthuṃ ‘‘dassāmī’’ti cinteti, paccāsīsati, yathādhippāyaṃ nipphādessati, tadā pubbacetanāvasena pariyāyato dānamayaṃ manodvāre pavattati nāma. Evaṃ rūpārammaṇaṃ dānamayaṃ dvāravasena tividhaṃ hoti.

さて、これら十種の福業事(功徳の土台)は、布施成、持戒成、修行成の三種にこのように統合される。すなわち、功徳の回向と随喜は布施成に統合されると、アッタカター(註釈)に説かれている。敬礼と奉仕は持戒成に。説法と聞法と見の正直は修行成に。それゆえ、色(視覚対象)を所縁とする善が、布施・持戒・修行の力によって三門でどのように生じるかを、適応させて示すことにする。それに倣って、他の(所縁の)場合についても知ることが可能である。すなわち、善は色(色彩)を所縁として生じる際、布施・持戒・修行の力によって三門に生じる。どのようにか。青や黄などの色とりどりの花や衣服などの供物を得て、“これは色(色彩)の布施となるであろう”と色(色彩)として念じ、仏塔などに自らの手で供える時、その色を所縁とする布施成(の善)は身門において生じる。それは、前の思(pubbacetanā)、決定の思(sanniṭṭhānacetanā)、後の思(aparacetanā)の三種となる。このように、これ以降のすべての段階においても、三種であることが知られるべきである。一方、それと同じ前述の品物を言葉で命じて、子や妻などに与えさせる時、その色を所縁とする布施成(の善)は語門において生じる。また、それと同じ現存する品物を“与えよう”と考え、期待し、意図通りに成し遂げようとする時、前の思の力によって、方便(pariyāya)として布施成(の善)が意門において生じる。このように、色を所縁とする布施成は、門によって三種となる。

Yadā pana vuttappakāravaṇṇaṃ deyyadhammaṃ labhitvā ‘‘evaṃ manāpavaṇṇānaṃ pariccajanaṃ nāma mayhaṃ kulavaṃsāgatavattameta’’nti sahatthā pūjeti, tādisavaṇṇavantaṃ vā parapariggahitādibhogasampattiṃ pariccajitvā sīlaṃ rakkhati, tadā rūpārammaṇaṃ sīlaṃ kāyadvāre ca pavattati. Yadā pana vuttappakāravaṇṇaṃ deyyadhammaṃ kulavaṃsādivasena vācāya āṇāpetvā parehi dāpeti, tādisaṃ vā parapariggahitādiṃ vācāya apanetvā sīlaṃ rakkhati, tadā rūpārammaṇaṃ sīlaṃ vacīdvāre pavattati. Yadā pana tādisaṃ vijjamānakavatthuṃ kulavaṃsādivasena ‘‘dassāmī’’ti, tādisaṃ parapariggahitādikaṃ anāmasitvā ‘‘sīlaṃ rakkhissāmī’’ti vā cinteti, tadā rūpārammaṇaṃ sīlaṃ manodvāre pavattati. Evaṃ rūpārammaṇaṃ sīlamayaṃ dvāravasena tividhaṃ hoti.

また、前述のような色の供物を得て、“このような快い色の(品物を)放棄することは、わが家系に伝わる伝統である”と自らの手で供える時、あるいはそのような色のついた他人の所有物などの財産を放棄して(手を出さずに)戒を護る時、その色を所縁とする持戒は身門において生じる。一方、前述のような色の供物を家系(の伝統)などに基づいて言葉で命じて他人に与えさせる時、あるいはそのような他人の所有物などを言葉によって退けて戒を護る時、その色を所縁とする持戒は語門において生じる。また、そのような現存する品物を家系(の伝統)などに基づいて“与えよう”と考え、あるいはそのような他人の所有物などに触れることなく“戒を護ろう”と考える時、その色を所縁とする持戒は意門において生じる。このように、色を所縁とする持戒成は、門によって三種となる。

Yadā [Pg.36] pana vuttappakāraṃ vaṇṇavantaṃ datvā tadeva vaṇṇaṃ, sabbaṃ vā rūpāyatanaṃ caṅkamanto aniccādito vipassati, tadā rūpārammaṇaṃ bhāvanāmayaṃ kāyadvāre pavattati. Tadeva vacībhedaṃ katvā sammasantassa rūpārammaṇaṃ bhāvanāmayaṃ vacīdvāre pavattati. Tadeva kāyaṅgavācaṅgaṃ acopetvā sammasantassa rūpārammaṇaṃ bhāvanāmayaṃ manodvāre pavattati. Evaṃ rūpārammaṇaṃ bhāvanāmayaṃ dvāravasena tividhaṃ hoti. Iti rūpārammaṇassa kusalassa tividhapuññakiriyavatthuvasena navasu kammadvāresu pavattivibhāgo veditabbo. Imināva nayena rūpārammaṇassa kusalassa dasapuññakiriyavatthuvasenāpi tiṃsāya kammadvāresu pavattivibhāgo yojetvā ñātabbo. Yathā ca rūpārammaṇassa, evaṃ saddārammaṇādīnampi pañcannaṃ kusalānaṃ puññakiriyavatthudvārehi vibhāgo, yojanānayo ca yathānurūpaṃ ñātabbo.

前述のように色(色相)のあるものを与え、その色、あるいはすべての色処を、歩行(経行)しながら無常などと観じる時、その色を対象とした修習成の善は身門において生じる。それを言葉に出して省察する者には、色を対象とした修習成の善は語門において生じる。身体の部位や言葉の部位を動かさずに省察する者には、色を対象とした修習成の善は意門において生じる。このように色を対象とした修習成の善は、門によって三種となる。このように、色の対象としての善は、三種の功徳作法事により、九つの業門における生起の分類が知られるべきである。この方法によって、色の対象としての善は、十種の功徳作法事によっても、三十の業門における生起の分類を組み合わせて知るべきである。色の対象の場合と同様に、声などの対象といった五つの善についても、功徳作法事と門による分類と組み合わせの方法を、相応に知るべきである。

Apica saddaṃ nāma kandamūlaṃ viya hatthena gahetvā dātuṃ na sakkā. Yadā pana ‘‘saddadānaṃ me’’ti ābhujitvā bheriāditūriye tiṇṇaṃ ratanānaṃ deti, tehi upahāraṃ vā karoti, dhammakathikādīnaṃ sarabhesajjādiṃ deti, dhammassavanaṃ ghoseti, sarabhaññadhammakathādiṃ vā karoti, tadā kusalaṃ saddārammaṇaṃ hoti. Evaṃ gandhādivatthupariccāgepi gandhādiārammaṇaṃ. Dhammārammaṇaṃ pana ojājīvitindriyatadāyattānaṃ vasena ñātabbaṃ. Yadā hi ojavantāni annapānasappinavanītādīni ‘‘ojadānaṃ me bhavissatī’’ti deti, gilānānaṃ bhesajjaṃ vā vejjaṃ vā upanetvā, pāṇoparodhakaṃ āvudhajālakuminādiṃ vināsetvā vā, vajjhappatte pāṇino mocetvā vā ‘‘jīvitadānaṃ me bhavissati jīvitāyattavuttitāya, pañcapasādasoḷasasukhumarūpacittacetasikānaṃ vasena pasādādidānaṃ me bhavissatī’’ti ca manasi karoti, tadā kusalaṃ dhammārammaṇaṃ hoti. Sesaṃ tādisameva.

さらに、声というものは、根や茎のように手で掴んで与えることはできない。しかし、“これは私の声の布施である”と思念して、太鼓などの楽器を三宝に捧げたり、それらで供養を行ったり、法師などに声を整える薬などを与えたり、説法を告げ知らせたり、読経や説法などを行ったりする時、それは善なる声の対象となる。このように香などの実物を放棄(布施)する場合も、香などの対象となる。法の対象については、栄養(オージャ)や命根、およびそれらに依存するものによって知るべきである。すなわち、栄養のある飲食物や、牛酪・生酥などを、“これは私の栄養の布施となる”と与える時、あるいは病人に薬や医師を近づけたり、生命を害する武器・網・筌(うけ)などを破壊したり、死刑に直面した生き物を解放したりして、“生存がそれに依存して維持されるゆえに、これは私の命の布施となり、また五つの浄色や十六の微細な色、心・心所によって、浄色などの布施となるであろう”と心に留める時、それは善なる法の対象となる。残りは同様である。

Ayaṃ [Pg.37] nānāvatthūsu ṭhitārammaṇānaṃ yojanā. Ekavatthusmimpi chārammaṇaṃ labbhateva. Piṇḍapātasmiṃ hi manāpo vaṇṇo, khādanakāle murumurāyanasaddo, gandho, raso, phoṭṭhabbaṃ, ojā, tadāyattā vā jīvitapasādādayo, tabbisayāni ca viññāṇādīnīti chārammaṇampi veditabbaṃ. Evaṃ cīvarādīsu ceva vatthādīsu ca yathānurūpaṃ ñātabbaṃ. Etthapi dānasīlabhāvanāmayatā, kāyavacīmanokammabhāvo ca vuttanayeneva veditabbo. Yathā ca kusalānaṃ, evaṃ akusalānampi ārammaṇakammadvāravavatthānaṃ, apuññakiriyavatthūsu yojanānayo ca vuttānusārena yathāyogaṃ ñātabbo.

これは、様々な実物の中に存在する対象の組み合わせである。一つの実物においても、六つの対象は得られるものである。すなわち、托鉢の糧食において、好ましい色、食べる時のムルムルという音、香り、味、触れられるもの、栄養、あるいはそれに依存する命根や浄色など、およびそれらを対象とする認識など、これら六つの対象も知られるべきである。このように、衣などや他の物についても、相応に知るべきである。ここにおいても、布施・持戒・修習の性質、および身・語・意の業であることは、述べられた方法によって知られるべきである。善法の場合と同様に、不善法についても、対象と業門の確定、および不功徳作法事における組み合わせの方法を、述べられたところに従って適切に知るべきである。

Evaṃ ārammaṇato, puññakiriyavatthuto, kammato, dvārato ca anekasahassappabhedesu cetesu kusalesu upaḍḍhāni pana ñāṇasampayuttāni catunnaṃ adhipatīnaṃ vasena paccekaṃ catubbidhāni, ñāṇavippayuttāni pana upaḍḍhāni vīmaṃsādhipativajjitādhipatittayavasena paccekaṃ tividhāni, tadubhayāni puna hīnattikavasena paccekaṃ tividhāni, tāni puna aparimāṇesu pana cakkavāḷesu paccekaṃ aparimāṇesu sattesu ekekasmiṃ atītānāgatapaccuppannaoḷārikasukhumatādīhi anantehi pakārehi uppajjanato anantāparimāṇāni honti. Tāni sabbāni sambuddho anantena buddhañāṇena mahātulāya tulayamāno viya, mahātumbe pakkhipitvā minayamāno viya sabbākārato paricchinditvā mahākaruṇāya kāmāvacaraṭṭhena sarikkhatāya ekattaṃ upanetvā, puna somanassupekkhāsahagataṭṭhena, ñāṇasampayuttavippayuttaṭṭhena, asaṅkhārikasasaṅkhārikaṭṭhena ca koṭṭhāse katvā desesi, yathā taṃ lokavidū satthā devamanussānanti. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana ādito paṭṭhāya dhammasaṅgaṇiyā (dha. sa. 1), tadaṭṭhakathāya ca aṭṭhasāliniyā (dha. sa. aṭṭha. 1) sabbākārato [Pg.38] ñātabboti. Evaṃ visayādippabhedato vinicchayo veditabbo.

このように、対象により、功徳作法事により、業により、門によって、数千の分類があるこれらの善心のうち、智相応の半分は、四つの増上によってそれぞれ四種類となり、智不相応の半分は、観増上を除いた三つの増上によってそれぞれ三種類となる。これら両方は、さらに劣・中・勝の三種によってそれぞれ三種類となる。それらはさらに、無数の世界における無数の生き物の一人ひとりにおいて、過去・未来・現在、粗・細などの無限の様態で生じるため、無限無量である。それらすべてを、正自覚者は、無限の仏智によって大きな秤で量るかのように、あるいは大きな枡に入れて計るかのように、あらゆる側面から確定された。そして、大悲によって、欲界に属するという点で等しいものとして一つにまとめ、さらに喜・捨の倶行という点、智相応・不相応という点、無行・有行という点によって区分して説かれた。それは天界と人間の師であり世間解である彼がなされた通りである。これがここでの要約である。詳細については、冒頭から‘法集論’およびその註釈書である‘アッタサーリニー’において、あらゆる側面から知るべきである。このように、対象などの分類によって判定を知るべきである。

Kāmāvacarakusaladhammā niṭṭhitā.

欲界の善法が終了した。

Rūpāvacaradhammā pana kusalā jhānaṅgasampayogabhedato pañcavidhā honti. Seyyathidaṃ – vitakkavicārapītisukhekaggatāsampayuttaṃ paṭhamajjhānikaṃ, tato vūpasantaṃ atikkantavitakkaṃ vicārapītisukhekaggatāsampayuttaṃ dutiyajjhānikaṃ, tato vūpasantaṃ atikkantavicāraṃ pītisukhekaggatāsampayuttaṃ tatiyajjhānikaṃ, tato vūpasantaṃ virattapītikaṃ sukhekaggatāsampayuttaṃ catutthajjhānikaṃ, tato vūpasantaṃ atthaṅgatasukhaṃ upekkhekaggatāsampayuttaṃ pañcamajjhānikanti. Evaṃ sampayogabhedato vinicchayo veditabbo.

色界の法のうち、善法は禅支の相応の分類によって五種類ある。すなわち、尋・伺・喜・楽・心一境性と相応する初禅、それが静まり尋を超越した、伺・喜・楽・心一境性と相応する第二禅、それが静まり伺を超越した、喜・楽・心一境性と相応する第三禅、それが静まり喜を離れた、楽・心一境性と相応する第四禅、それが静まり楽が消滅した、捨・心一境性と相応する第五禅である。このように相応の分類によって判定を知るべきである。

Dhammuddesādito pana paṭhamajjhāne tāva kāmāvacarapaṭhamakusale vuttesu ṭhapetvā viratittayaṃ sesā chattiṃsa dhammā honti. Tattha chandādayo cattāro, karuṇā, muditā cāti cha yevāpanakā. Sesaṃ suññatavārapariyosānaṃ sabbaṃ kāmāvacarapaṭhamakusale vuttasadisameva. Kevalaṃ hi viratīnaṃ abhāvo, saṅgahavāre pañcamaggaṅgabhāvo, bhūmantaravasena rūpāvacarabhāvo ca viseso, sesaṃ tādisameva. Paṭhamajjhānaṃ.

法の提示などの点から言えば、まず初禅においては、欲界の第一の善心において述べられた法のうち、三つの離を除いた残りの三十六の法がある。そのうち、欲などの四つと、悲・喜の六つがいわゆる“随伴する法”である。空の節の終わりまでは、すべて欲界の第一の善心で述べられたのと同様である。ただ、離がないこと、摂持の節において五つの道支となること、および階層の点から色界であるという点が異なり、残りは同様である。初禅。

Tathā dutiyajjhānepi kevalaṃ dhammuddese vitakkābhāvo, saṅgahavāre catukkajjhānaṅgamaggaṅgabhāvo ca viseso, sesaṃ paṭhamasadisameva. Dutiyaṃ.

同様に、第二禅においても、ただ法の提示において尋がないこと、摂持の節において四つの禅支と道支になることが異なり、残りは初禅と同様である。第二禅。

Tathā tatiyajjhānepi kevalaṃ dhammuddese vicārābhāvo, saṅgahavāre tivaṅgikajjhānatā ca viseso, sesaṃ dutiyasadisameva. Tatiyaṃ.

同様に、第三禅においても、ただ法の提示において伺がないこと、摂持の節において三禅支の状態となることが異なり、残りは第二禅と同様である。第三禅。

Tathā [Pg.39] catutthe kevalaṃ dhammuddese pītiyā abhāvo, koṭṭhāsavāre duvaṅgikajjhānabhāvo ca viseso, sesaṃ tatiyasadisameva. Catutthaṃ.

同様に、第四(禅)においては、ただ法説(dhammuddese)において喜(pīti)がないこと、および部分の章(koṭṭhāsavāre)において二支の禅であることだけが特殊であり、残りは第三(禅)と同様である。第四(終わり)。

Tathā pañcame kevalaṃ dhammuddese karuṇāmuditādīnaṃ abhāvo, somanassaṭṭhāne upekkhābhāvo, koṭṭhāsavāre jhānindriyesu upekkhājhānaṅgabhāvo, upekkhindriyabhāvo ca viseso, sesaṃ catutthasamameva. Pañcamaṃ.

同様に、第五(禅)においては、ただ法説において悲・喜(karuṇāmuditā)等がないこと、喜(somanassa)の場所に捨(upekkhā)があること、部分の章において禅の諸根の中に捨の禅支があること、および捨根があることが特殊であり、残りは第四(禅)と同じである。第五(終わり)。

Padabhājanīye pana vitakkavicārānaṃ vūpasamā dutiyaṃ, pītiyā ca virāgā tatiyaṃ, somanassassa ca atthaṅgamā catutthanti catukkanayopi āgato, so tikkhapaññānaṃ ekappahāreneva vitakkavicārasamatikkamasambhavato vutto. Tattha dutiyādīnaṃ sabbaso pañcakanaye tatiyādisamattā tattha vuttanayeneva sabbo vinicchayo veditabbo tattheva antogadhabhāvo cāti. Catukkanayo.

しかし、語の分別(Padabhājanīye)においては、尋と伺の静止によって第二(禅)が、喜の離貪によって第三(禅)が、楽(somanassa)の滅尽によって第四(禅)があるという四種説もまた伝えられている。それは、尋と伺を一挙に超越することが可能である鋭い知恵を持つ者のために説かれたものである。そこにおける第二(禅)などは、あらゆる点において五種説の第三(禅)以降と同じであり、そこで説かれた方法によってすべての決裁(vinicchaya)が理解されるべきであり、その中に含まれるものである。四種説(終わり)。

Visayādippabhedato pana vinicchayaṃ pañcakanayeneva vakkhāma, tadanusārato eva catukkanayavasenāpi sakkā ñātunti. Evaṃ upari lokuttarepi. Pañcavidhāpi cete rūpāvacarakusaladhammā kasiṇārammaṇabhedato paccekaṃ aṭṭhavidhā honti pathavīkasiṇaṃ āpotejovāyonīlapītalohitodātakasiṇañcāti, ālokākāsakasiṇehi saddhiṃ dasavidhā honti. Padabhājanīye (dha. sa. 202) pana ālokakasiṇassa odātakasiṇena saṅgahitattā aggahaṇaṃ daṭṭhabbaṃ, ākāsakasiṇassa pana ugghāṭanāsambhavato anāruppajjhānikattā. Taṃ hi punappunaṃ ugghāṭiyamānampi ākāsameva hoti, tasmā tatthuppannaṃ rūpāvacarapañcamajjhānaṃ bhavavisesāya, diṭṭhadhammasukhavihārāya ca saṃvattati, abhiññāya, vipassanāya ca pādakampi hoti, anāruppattā pana [Pg.40] nirodhapādakaṃ na hoti. Sesāni pana nava kasiṇāni nirodhapādakānipīti ayametesaṃ viseso. Ānāpānajjhānassāpi panettha vāyokasiṇe saṅgaho daṭṭhabboti. Kasiṇakathā.

対象(visaya)などの分類による決裁については、五種説によってのみ説くことにする。それに従えば、四種説によっても知ることができるからである。以上のことは、さらに上の出世間においても同様である。これら五種の色界の善法も、遍(kasiṇa)の対象の分類により、それぞれ八種となる。すなわち地遍、水遍、火遍、風遍、青遍、黄遍、赤遍、白遍である。光遍、空間遍と合わせて十種となる。しかし、語の分別において、光遍は白遍に包含されるため、数えられないと知るべきである。空間遍は(遍を)剥ぎ取ることが不可能なため、無色(定)ではない。なぜなら、それは繰り返し剥ぎ取られたとしても空間そのものであるからである。したがって、そこで生じた色界の第五禅は、特殊な生存のため、あるいは現法楽住のために資するものであり、神通と観(vipassanā)の基礎ともなるが、無色ではないため、滅尽(定)の基礎とはならない。しかし、残りの九つの遍は滅尽(定)の基礎ともなる。これがそれらの特殊性である。また、ここでは安那般那(息吹)の禅も風遍に包含されると知るべきである。遍の解説(終わり)。

Evaṃ kasiṇavasena aṭṭhavidhā cete abhibhāyatanavasena pana paccekaṃ aṭṭhavidhā honti. Bhagavatā hi –

このように、これらは遍の(対象の)別によって八種であるが、勝処(abhibhāyatanā)の(対象の)別によっても、それぞれ八種となる。実に、世尊によって次のように説かれた。

‘‘Ajjhattaṃ arūpasaññī bahiddhā rūpāni passati parittāni, tāni abhibhuyya…pe… appamāṇāni. Tāni abhibhuyya …pe… parittāni suvaṇṇadubbaṇṇāni…pe… appamāṇāni suvaṇṇadubbaṇṇāni suvisuddhaṃ nīlaṃ pītaṃ lohitaṃ odāta’’nti (dha. sa. 211 ādayo) –

“内に色の想いなく、外に少なる色を見る。それらに打ち勝ちて……(中略)……無量なる(色を見る)。それらに打ち勝ちて……(中略)……浄なる色、不浄なる色の少なる(色を見る)……(中略)……浄なる色、不浄なる色の無量なる(色を見る)。極めて清浄な青、黄、赤、白(を見る)”などと。

Aṭṭha abhibhāyatanāni desitāni, tāni ca kasiṇesveva abhibhavitvā samāpajjanavasena jhānuppattivisesato, anārammaṇavisesato. Tattha hi ajjhattaṃ arūpasaññīti alābhitāya vā anatthikatāya vā ajjhattarūpe kasiṇavasena parikammasaññāvirahitova. Bahiddhā rūpāni passatīti bahiddhā aṭṭha kasiṇarūpāni parikammavasena ceva appanāvasena ca passati. Parittānīti khuddakaparimāṇāni, tāni abhibhuyya passanto ca sampannagahaṇiko kaṭacchumattaṃ bhattaṃ labhitvā ‘‘kiṃ ettha bhuñjitabbaṃ atthī’’ti saṅkaḍḍhitvā sabbaṃ ekakabaḷameva karoti, evameva ñāṇuttariko ‘‘kimettha parittake ārammaṇe samāpajjitabbaṃ atthi, nāyaṃ mama bhāro’’ti tāni abhibhavitvā saha nimittuppādeneva appanaṃ nibbatteti, tasmā taṃ jhānaṃ ‘‘abhibhāyatana’’nti vuccati. Appamāṇānīti mahantāni. Tāni abhibhuyyāti mahagghaso ekaṃ bhattapātiṃ labhitvā viya ñāṇuttaro appamāṇaṃ labhitvā ‘‘etaṃ vā hotu aññaṃ vā, kimettha samāpajjitabba’’nti appanaṃ nibbatteti. Suvaṇṇadubbaṇṇānīti parisuddhāparisuddhavaṇṇāni[Pg.41]. Parisuddhāni hi nīlādīni, aparisuddhāni ca suvaṇṇadubbaṇṇānīti idha adhippetāni, etānipi ‘‘suvaṇṇāni vā hontu dubbaṇṇāni vā, parittaappamāṇavaseneva abhibhāyatanānī’’ti āgamaṭṭhakathāsu (dī. ni. aṭṭa. 2.173; ma. ni. aṭṭha. 2.249; a. ni. aṭṭha. 3.8.65) vaṇṇitāni. Vaṇṇābhogassa hi atthitāya purimāni abhibhāyatanāni vaṇṇābhogarahitasahitatāya ettha kevalato visesasabbhāvā catudhā vuttāni, nīlādīni pana cattāri suvisuddhavaṇṇavasena sukhārohatāya ñāṇuttariko abhibhavitvā appanaṃ nibbatteti, tasmā ārammaṇavisesābhāvepi jhānuppattivisesato imesaṃ aṭṭhannaṃ abhibhāyatanānaṃ vasena paccekaṃ aṭṭhavidhā hontīti veditabbā. Abhibhāyatanakathā.

八つの勝処が示されているが、それらは遍において、打ち勝って等至することによる禅の生起の特殊性によって、また対象の特殊性によって(説かれている)。そこにおいて“内に色の想いなく”とは、(禅を)得ていないか、あるいは不要であるために、内なる色において遍としての準備的想いがないことである。“外に色を見る”とは、外なる八つの遍の色を、準備と安止によって見ることである。“少なる”とは、小さな大きさのことである。それらに打ち勝って見る者は、巧みに(対象を)把握する者が、匙一杯ほどの飯を得て‘ここで何を食べる必要があるのか’とかき集めて、すべてを一塊の口食とするように、優れた知恵を持つ者は‘この少なる対象において、何を等至すべきことがあろうか。これは私の負担ではない’と、それらを打ち負かして、兆候が生じると同時に安止を発生させる。それゆえ、その禅は‘勝処’と呼ばれる。“無量なる”とは、大きな(対象)のことである。それらに打ち勝つとは、大食漢が一杯の飯の鉢を得たときのように、優れた知恵を持つ者が無量なる(対象)を得て‘これであれ、あるいは別のものであれ、ここで何を等至すべきことがあろうか’と言って、安止を発生させることである。“浄なる色、不浄なる色”とは、清浄な色と不浄な色のことである。ここでは、青などは清浄な色であり、清浄でないものが不浄な色として意図されている。これらについても、‘浄なる色であれ不浄なる色であれ、少・無量という点においてのみ勝処である’と、伝承のアッタカターにおいて解説されている。すなわち、色の注意が存在するため、以前の勝処は、色の注意の有無によって、ここではただその特殊性が存在するために四種として説かれたのである。青などの四つは、極めて清浄な色であるために容易に到達できるので、優れた知恵を持つ者は(それらを)打ち負かして安止を発生させる。したがって、対象の特殊性がない場合でも、禅の生起の特殊性によって、これら八つの勝処の別により、それぞれ八種になると知るべきである。勝処の解説(終わり)。

Tāni puna yathā ca abhibhāyatanavasena, evaṃ vimokkhavasenāpi paccekaṃ tividhā honti. Bhagavatā hi ‘‘rūpī rūpāni passati, ajjhattaṃ arūpasaññī bahiddhā rūpāni passati, subhantveva adhimutto hotī’’ti (dha. sa. 240 ādayo; dī. ni. 3.339, 358; a. ni. 8.66) tayo vimokkhā desitā. Te ca kasiṇesveva adhimuccanavasena jhānuppattivisesato, bhāvanārammaṇavisesato kimidaṃ adhimuccanaṃ nāma? Paccanīkadhammehi suṭṭhu vimuccanaṃ, ārammaṇesu ca suṭṭhu abhirati, pitu mātu aṅke vissaṭṭhaṅgapaccaṅgassa dārakassa sayanaṃ viya aniggahitabhāvena nirāsaṅkatāya ārammaṇe pavattīti vuttaṃ hoti. Tattha rūpīti ajjhattaṃ kesādīsu uppāditaṃ rūpajjhānaṃ rūpaṃ nāma, tadassa atthīti rūpī. Ajjhattampi hi kesādīsu nīlaṃ, medādīsu pītaṃ, maṃsādīsu lohitaṃ, dantādīsu odātañca vaṇṇakasiṇavasena ābhujitvā parikammaṃ karontassa rūpajjhānāni, kasiṇaṃ ugghāṭetvā ca arūpajjhānāni uppajjanteva[Pg.42]. Rūpāni passatīti bahiddhāpi nīlakasiṇādirūpāni jhānacakkhunā passati, iminā ajjhattabahiddhavatthukesu kasiṇesu jhānappaṭilābho dassito. Ajjhattaṃ arūpasaññīti attano kesādīsu anuppāditarūpāvacarajjhāno, iminā bahiddhā paṭiladdhajjhānatā dassitā. Subhantveva adhimutto hotīti iminā suvisuddhesu nīlādivaṇṇakasiṇesu ‘‘subha’’nti adhimuttivasena paṭiladdhajjhānatā dassitā. Evaṃ ārammaṇavisesābhāvepi adhimuttivasena jhānuppattivisesato imesaṃ tiṇṇaṃ vimokkhānaṃ vasena paccekaṃ tividhā hontīti veditabbā. Vimokkhakathā.

それらはまた、勝処(しょうじょ)によってだけでなく、解脱(げだつ)によってもそれぞれ三種類となる。世尊は“色を有する者が色を見る”“内に無色の想(概念)があり外に色を見る”“‘浄(美)である’と勝解(確信)している”という三つの解脱を説かれた。これらは、遍(カシィナ)において勝解することによって禅定が生じる特殊性や、修行の対象の特殊性による。この勝解(確信)とは何か。反対の法(障碍)から完全に従う(解き放たれる)こと、そして対象において十分に楽しむことである。それは、父母の膝の上で体の力を抜ききって寝ている子供が、抑制されることなく、不安もなく対象に赴くようなものである。そこで“色を有する者”とは、内に髪などの部位に生じた色界の禅定が“色”と呼ばれ、それを持つ者が“色を有する者”である。内に髪などにおいて青、脂肪などにおいて黄、肉などにおいて赤、歯などにおいて白を、色遍として念じて準備(遍作)を行う者に色界の禅定が生じ、遍を外すことによって無色界の禅定も生じる。“色を見る”とは、外においても青遍などの色を禅の眼で見ることである。これによって、内と外の対象における遍での禅定の獲得が示されている。“内に無色の想がある者”とは、自身の内なる髪などにおいて色界の禅定を生じさせていない者のことであり、これによって外において禅定を獲得したことが示されている。“‘浄である’と勝解している”とは、極めて清浄な青などの色遍に対して“浄である”という勝解によって禅定を獲得したことが示されている。このように、対象の特殊性がなくても勝解による禅定の生起の特殊性によって、これら三つの解脱によってそれぞれ三種類となると知るべきである。解脱の話。

Yathā ca vimokkhato, evaṃ paṭipadābhedato paccekaṃ catubbidhā honti dukkhapaṭipadaṃ dandhābhiññaṃ, dukkhapaṭipadaṃ khippābhiññaṃ, sukhapaṭipadaṃ dandhābhiññaṃ, sukhapaṭipadaṃ khippābhiññanti. Tattha paṭhamasamannāhārato paṭṭhāya yāva upacāraṃ uppajjati, tāva pavattā jhānabhāvanā ‘‘paṭipadā’’ti vuccati. Sā ekaccassa dukkhā nīvaraṇādipaccanīkadhammasamudācāragahanatāya asukhasevanā hoti, ekaccassa tadabhāvato sukhā. Upacārato pana paṭṭhāya yāva appanā, tāva pavattā paññā ‘‘abhiññā’’ti vuccati. Sā ekaccassa dandhā asīghappavattinī, ekaccassa khippā. Asappāyasevino dukkhā paṭipadā hoti dandhā ca abhiññā, sappāyasevino sukhā paṭipadā hoti khippā ca abhiññā. Pubbāparakālesu sappāyāsappāyasevanavasena vomissatā ca veditabbā. Tathā palibodhupacchedādikaṃ pubbakiccaṃ asampādentassa paṭipadā dukkhā, sampādentassa sukhā paṭipadā. Appanākosallaṃ asampādentassa dandhābhiññā, sampādentassa khippā. Kilesindriyānaṃ vā tikkhamudutāya paṭhamā, vipariyāyena catutthā, vomissatāya majjhimā dveti veditabbā. Taṇhāvijjābhibhavanānabhibhavanavasena vā samathavipassanāsu katādhikārākatādhikāratāvasena vāpi [Pg.43] etāsaṃ pabhedo veditabbo. Paṭhamajjhānādiāgamanavasenāpi dutiyādīnaṃ paṭipadābhiññābhedo hotiyevāti daṭṭhabbaṃ. Evaṃ paṭipadāvasena paccekaṃ catubbidhā hontīti veditabbā. Paṭipadākathā.

解脱によるのと同様に、行道(ぎょうどう:実践)の別によってもそれぞれ四種類となる。すなわち、苦行・遅通(くぎょう・ちつう)、苦行・速通、楽行・遅通、楽行・速通である。そこにおいて、最初の作意から近行が生じるまでの間に生じた禅定の修習を“行道”という。それは、ある者にとっては蓋(五蓋)などの反対の法が強く、楽ならざる習熟となるため“苦”であり、ある者にとってはそれがないため“楽”である。近行から安止(禅定の確立)に至るまでの間の智慧を“通(証智)”という。それは、ある者にとっては遅く、速やかに進まないため“遅”であり、ある者にとっては“速”である。不適当なものを摂取する者には苦行・遅通となり、適当なものを摂取する者には楽行・速通となる。また、前後における適当・不適当なものの摂取による混合も知るべきである。同様に、障礙の切断などの前行(準備作業)を完遂しない者の行道は苦であり、完遂する者の行道は楽である。安止の巧みさを完遂しない者は遅通であり、完遂する者は速通である。あるいは、煩悩の強さや五根の鋭さ・鈍さによって、第一のもの、その逆の第四のもの、混合による中間の二つがあると知るべきである。あるいは、渇愛と無明の克服の有無、あるいは止と観において積んだ功徳の有無によっても、これらの区別は知られるべきである。また、初禅などから移行することによって、第二禅以降における行道と通の区別も生じる。このように、行道によってそれぞれ四種類になると知るべきである。行道の話。

Yathā ca paṭipadāhi, evaṃ ārammaṇabhedatopi paccekaṃ catubbidhā honti parittaṃ parittārammaṇaṃ, parittaṃ appamāṇārammaṇaṃ, appamāṇaṃ parittārammaṇaṃ, appamāṇaṃ appamāṇārammaṇanti. Tattha yaṃ appaguṇaṃ, uparijjhānassa paccayo bhavituṃ na sakkoti, idaṃ parittaṃ. Yaṃ pana avaḍḍhite ārammaṇe pavattaṃ, taṃ parittaṃ ārammaṇaṃ assāti parittārammaṇaṃ. Vipariyāyato appamāṇaṃ appamāṇārammaṇaṃ. Tadubhayavomissatāya majjhe itaradvayaṃ veditabbaṃ. Evaṃ ārammaṇabhedato catubbidhā hontīti veditabbā. Ārammaṇakathā.

行道によるのと同様に、対象の別によってもそれぞれ四種類となる。すなわち、限定された(小なる)もので限定された対象を持つもの、限定されたもので無量の対象を持つもの、無量で限定された対象を持つもの、無量で無量の対象を持つものである。そこにおいて、熟達しておらず、より上位の禅定の条件となることができないものが“限定された(小)”である。また、拡大されていない対象において生じたものは、それが限定された対象を持つので“限定された対象を持つもの”である。その逆が無量・無量対象である。その両方の混合により、中間の他の二つが知られるべきである。このように、対象の別によって四種類となると知るべきである。対象の話。

Yathā ca paṭipadārammaṇehi, evaṃ adhipatīnaṃ vasena paccekaṃ catubbidhatā, hīnattikavasena puna tividhatā ca yojetvā veditabbā.

行道や対象によるのと同様に、増上(支配要因)によってそれぞれ四種類となり、さらに下・中・上の三つ組(三品)を適用して三種類となると知るべきである。

Dasakasiṇamūlavibhāgakathā niṭṭhitā.

十遍の根本の分類の話は終了した。

Yathā kasiṇamūlesu, evaṃ brahmavihāramūlesupi yathāyogaṃ vibhāgo veditabbo – mettākaruṇāmuditāvasena hi ādito cattāri jhānāni paccekaṃ tividhā honti mettāsahagataṃ, karuṇāsahagataṃ, muditāsahagatanti. Pañcamajjhānaṃ pana upekkhābrahmavihāravasena ekavidhaṃ upekkhāsahagatanti. Purimesu hi tīsu pañcamajjhānaṃ nuppajjati. Kasmā? Somanassāvippayogato, somanassasamuṭṭhitānaṃ byāpādavihiṃsāratīnaṃ yathākkamaṃ nissaraṇattā, pacchime ca tikacatukkajjhānaṃ nuppajjati. Kasmā? Upekkhāvedanāsampayogato, tassā ca paṭighānunayanissaraṇato majjhattākārena pavattito, tāni puna paṭipadārammaṇādhipatihīnattikabhedehi pubbe [Pg.44] vuttanayena yojetvā veditabbāni. Ettha ca appasattārammaṇavasena parittārammaṇatā, bahusattārammaṇavasena appamāṇārammaṇatā ca ekasmiṃ satte appanaṃ pāpetvā anukkamena ekāvāsaekavīthigāmādigatasattesu pāpanavasena vaḍḍhanā ca veditabbā. Dhammuddese panettha karuṇāsahagate muditāvirahitā pañcatiṃsa dhammā, tesu chandādayo cattāro, karuṇā cāti pañceva yevāpanakā, karuṇā ca niyatāti veditabbā. Evaṃ muditāsahagatepi. Kevalaṃ karuṇāvirahitā muditā niyatā pavattāti ayamettha viseso. Avasesabrahmavihāradvaye, pana kasiṇāsubhādīsu ca sabbattha karuṇāmuditāvirahitā ca catuttiṃsa dhammā, tattha ca chandādayo cattārova yevāpanakā veditabbāti. Brahmavihāramūlavibhāgakathā.

遍処(カシナ)の根本においてと同様に、梵住(ブラフマ・ヴィハーラ)の根本においても、相応に従って区分が知られるべきである。すなわち、慈・悲・喜の力によって、初めに四つの禅がそれぞれ三種、すなわち慈を伴うもの、悲を伴うもの、喜を伴うものとなる。しかし、第五禅は、捨梵住の力によって、捨を伴うものという一種のみである。前の三つ(慈・悲・喜)において第五禅は生じない。なぜか。喜悦(ソマナッサ)と不相離であるから、また、喜悦から生じる害意(ビャーパーダ)・殺傷(ヴィヒンサー)・不満(アラティ)をそれぞれ順次に離脱するものであるからである。そして、最後の(捨)において、三種および四種の禅(初禅から第四禅まで)は生じない。なぜか。捨受(ウペッカー・ヴェーダナー)と相応するからであり、それが瞋恚(パティガ)と愛着(アヌナヤ)の離脱であることによって中立の相として転起するからである。それらはまた、道(パティパダー)・所縁(アーランマナ)・増上(アーディパティ)・劣・中・勝の三種などの分類によって、以前に述べられた方法に従って結合して知られるべきである。そしてここでは、少数の衆生を所縁とすることによって“小所縁(パリッターランマナ)”となり、多数の衆生を所縁とすることによって“無量所縁(アッパマーナーランマナ)”となる。また、一人の衆生において安止(アッパナー)に至らせ、順次に一つの居住地、一つの通り、村などの衆生へと至らせることによる増大が知られるべきである。しかし、法の提示(ダムムッデーサ)において、悲を伴うものには、喜を除いた三十五の法があり、それらの中で、欲(チャンダ)などの四つと、悲との五つが随縁(イェーヴァーパナカ)であり、悲は決定(ニヤタ)であると知られるべきである。喜を伴うものにおいても同様である。ただ、悲を除いた喜が決定として転起することが、ここでの特異性である。残りの二つの梵住、および遍処や不浄(アスバ)などのすべてにおいて、悲と喜を除いた三十四の法があり、そこでは欲などの四つだけが随縁として知られるべきである。以上、梵住根本分別論である。

Asubhabhedato pana paṭhamajjhānamevekaṃ dasavidhaṃ hoti uddhumātakasaññāsahagataṃ vinīlakavipubbakavicchiddakavikkhāyitakavikkhittakahatavikkhittakalohitakapuḷavakaaṭṭhikasaññāsahagatanti, dasavidhepi cetasmiṃ asubhe paṭikūlattā, dubbalattā ca vitakkabaleneva jhānaṃ tiṭṭhati, na vinā vitakkena sīghasotāya nadiyā arittabaleneva nāvā viya, tasmā paṭhamajjhānamevettha uppajjati, samathavipassanādiānisaṃsadassāvitāya, panettha nīvaraṇappahānena ca pītisomanassaṃ uppajjati bahuvetanalābhadassanena pupphachaḍḍakassa gūtharāsimhi viya, upasantabyādhidukkhassa ca rogino vamanavirecanappavattiyaṃ viyāti daṭṭhabbaṃ. Taṃ pana dasavidhampi paṭhamajjhānaṃ paṭipadārammaṇādhipatihīnattikavasena paccekaṃ yojetvā veditabbaṃ. Ettha ca asubhārammaṇassa avaḍḍhanīyatāya khuddake uddhumātakādiṭṭhāne uppannaṃ nimittaṃ parittārammaṇaṃ, mahante appamāṇārammaṇaṃ veditabbaṃ. Etesu pana [Pg.45] dasasu asubhesu sāmaññato dvattiṃsākāravasena, navasivathikapabbavasena ca pavattā kāyagatāsati saṅgahitā, vaṇṇakasiṇesu ca kesādīnaṃ koṭṭhāsānaṃ nīlādivaṇṇārammaṇā, catukkapañcakajjhānavasena uppannā kāyagatāsati ca saṅgahitā. Padabhājanīye visuṃ na vuttā, tasmā tesaṃ vasenāpi vibhāgo veditabbo. Asubhamūlavibhāgakathā.

不浄(アスバ)の分類からは、初禅だけが十種となる。すなわち、膨張相(ウドゥマータカ)、青瘀相(ヴィニーラカ)、膿爛相(ヴィプッバカ)、断壊相(ヴィッチッダカ)、食残相(ヴィッカーイタカ)、散乱相(ヴィッキッタカ)、斬散相(ハタヴィッキッタカ)、血塗相(ローヒタカ)、虫聚相(プラヴァカ)、骸骨相(アッティカ)を伴うものである。これら十種の不浄においては、心が嫌悪し、また(集中が)弱いために、尋(ヴィタッカ)の力によってのみ禅は留まる。それは、急流の河において櫂(かい)の力によってのみ留まる舟のようであり、尋なしには(留まらない)。それゆえ、ここでは初禅のみが生じる。止(サマタ)や観(ヴィパッサナー)などの利益(アーニサンサ)を味わうことによって、ここでは五蓋の断捨により、喜(ピーティ)と喜悦(ソマナッサ)が生じる。それは、多額の報酬を得ることを見越して糞尿の山の中にいる糞掃者(ふんそうしゃ)のように、あるいは病の苦しみが静まった病人が嘔吐や下痢をすることに安堵するようであると見なされるべきである。その十種の初禅も、道・所縁・増上・劣・中・勝の三種に従って、それぞれ結合して知られるべきである。そしてここでは、不浄の所縁は増大させることができないため、小さな膨張相などの場所に生じた相(ニミッタ)は小所縁であり、大きな場所では無量所縁であると知られるべきである。これら十の不浄において、一般的に三十二身分の力によるもの、および九墓墟(くぼきょ)の力によって転起する身至念(カーヤガターサティ)が含まれる。また、色の遍処(カシナ)において、髪などの部分の青などの色の所縁によるもの、および四禅・五禅の力によって生じた身至念も含まれる。句の解説(パダバージャニヤ)では別個には述べられていない。それゆえ、それらの力による分類も知られるべきである。以上、不浄根本分別論である。

Evaṃ ārammaṇādibhedato ca bhinnānaṃ rūpāvacarakusaladhammānaṃ kāladesādibhedena anantatā, bhagavatā ca ekattaṃ upanetvā desitabhāvo, vitthāranayātideso ca kāmāvacarakusale vuttānusārena yathānurūpaṃ ñātabbo. Ito paraṃ arūpāvacarādīsupi visesamattameva vakkhāma. Evaṃ visayādippabhedato vinicchayo veditabbo.

このように、所縁などの分類から分かれる色界善法(ルーパーヴァチャラ・クサラ・ダンマ)は、時間や場所などの分類によって無限であり、世尊によって一つにまとめられて説かれた有様、および詳細な方法の記述は、欲界善において述べられたところに従って、相応に理解されるべきである。これ以降、無色界(アルーパーヴァチャラ)などにおいても、差異のみを述べる。このように、対象(ヴィサヤ)などの詳細な分類から判定(ヴィニッチャヤ)が知られるべきである。

Rūpāvacarakusaladhammā niṭṭhitā.

色界善法は、以上で終了した。

Arūpāvacarā pana kusaladhammā sampayogato na bhinnā, sabbepi upekkhekaggatāsampayuttāva, dhammuddesāditopi sabbaso rūpāvacarapañcamajjhānasadisā. Arūpāvacarabhāvo eva hettha viseso. Visayādippabhedatoti ettha pana ārammaṇato te catubbidhā honti. Seyyathidaṃ – ākāsānañcāyatanaṃ viññāṇañcāyatanaṃ ākiñcaññāyatanaṃ nevasaññānāsaññāyatananti. Tattha hi kasiṇugghāṭimākāse ‘‘ananto ākāso’’ti pavattaṃ paṭhamaṃ, tasmiṃ paṭhamāruppaviññāṇe ‘‘anantaṃ viññāṇa’’nti pavattaṃ dutiyaṃ, tassa paṭhamāruppaviññāṇassa abhāve ‘‘natthi kiñcī’’ti pavattaṃ tatiyaṃ, tasmiṃ tatiye ‘‘santametaṃ paṇītameta’’nti pavattaṃ catutthaṃ. Purimapurimehi pacchimapacchimaṃ santasantatarasantatamanti ca veditabbaṃ.

無色界(アルーパーヴァチャラ)の善法は、相応(サンパヨーガ)によっては異ならない。すべて、捨(ウペッカー)と一境性(エカッガター)に相応している。法の提示(ダムムッデーサ)などにおいても、あらゆる面で色界第五禅と同様である。無色界の状態であること自体が、ここでの特異性である。対象などの詳細な分類においては、所縁によって、それらは四種類となる。すなわち、空無辺処、識無辺処、無所有処、非想非非想処である。そこでは、遍処を撤去した空間(アーカーサ)において“空間は無限である”と転起するのが第一(空無辺処)であり、その第一の無色界の意識において“意識は無限である”と転起するのが第二(識無辺処)であり、その第一の無色界の意識が存在しないことにおいて“何ものも存在しない”と転起するのが第三(無所有処)であり、その第三(の意識)において“これは静寂である、これは勝妙である”と転起するのが第四(非想非非想処)である。前のものよりも後のものが、より静止し、より一層静止し、最も静止しているものであると知られるべきである。

Nanu [Pg.46] rūpāvacaresu vitakkādiaṅgasamatikkamato uparūparijhānānaṃ santatarādibhāvo vutto, aṅgātikkamarahitesu pana āruppesu kathanti? Ārammaṇātikkamato. Etesu hi kasiṇarūpasamatikkamato paṭhamaṃ jhānaṃ rūpāvacarapañcamajjhānato santaṃ, tatopi kasiṇugghāṭimākāsātikkamato dutiyaṃ, tatopi ākāse pavattaviññāṇātikkamato tatiyaṃ, tatopi ākāse pavattaviññāṇassa samatikkamato catutthanti. Evaṃ aṅgasamattepi thūlathūlātikkamena sukhumasukhumārammaṇatāya uparūparijjhānānaṃ santatarādibhāvo veditabbo samāyāmavitthārānampi vatthānaṃ suttasukhumatarādibhāvo viya. Nanu abhāvārammaṇatāya tatiyāruppaṃ santapaṇītato manasi karontassa catutthāruppassa kathaṃ tattha nikantipariyādānaṃ, kathaṃ ca samatikkamo vā hotīti? Asamāpajjitukāmatāya, sā ca attano santapaṇītatāya. Yathā hi rājā dantakārādisippikānaṃ atisukhumamanāpasippaṃ disvā ‘‘chekā vatime ācariyā’’ti tesaṃ chekatāya tussantopi na taṃ sippikabhāvaṃ pattheti, taṃ samatikkamma rājabhāve eva tiṭṭhati, evaṃsampadamidaṃ daṭṭhabbaṃ. Evaṃ ārammaṇabhedato catubbidhānampetesaṃ puna paṭipadārammaṇādhipatihīnattikabhedehi pubbe vuttanayeneva paccekaṃ bhedo veditabbo.

色界においては、尋などの諸禅支を越えることによって、上位の禅がより静穏であることなどが説かれているが、禅支を越えることのない無色界においては、いかにしてその(静穏さ)があるのか。それは、対象(所縁)を越えることによるのである。すなわち、これらにおいては、迦絺那(カシィナ)の形を越えることによって第一の(無色界)禅は色界第五禅よりも静穏であり、それよりも迦絺那を撤去した虚空を越えることによって第二の禅があり、それよりも虚空において生じた識を越えることによって第三の禅があり、それよりも虚空において生じた識(の無)を越えることによって第四の禅があるからである。このように、禅支が同一であっても、粗大な対象を越えて微細な対象をとることによって、上位の禅がより静穏であることなどは知られるべきである。それは、長さと幅が同じ布であっても、糸の細さなどによってより微細(高品質)であるようなものである。さて、第三無色(無所有処)は無(非存在)を対象とするが、それを静穏で勝妙であるとして作意する第四無色(非想非非想処)において、いかにしてその(第三無色への)愛着が尽き、また、いかにして(それを)越えることができるのか。それは、等至(定に入る)することを望まないことによるのであり、それは自分自身が(第三無色より)静穏で勝妙であることによる。例えば、王が象牙細工師などの非常に微細で好ましい技術を見て、‘これらの師たちは実に巧みである’と、その巧みさに満足しながらも、その細工師になりたいとは望まず、それを越えて王の身分に留まるようなものである。このように理解されるべきである。このように、対象の違いから四種となるこれらも、さらに以前に述べた方法と同じように、道、対象、増上、劣等の三種などの別によって、それぞれに分類されるべきである。

Ettha ca rūpāvacaracatutthajjhānanikanti pariyādānadukkhatāya paṭhamāruppassa, paṭhamāruppādinikantipariyādānadukkhatāya dutiyāruppādīnañca dukkhapaṭipadatā, pariyādiṇṇanikantikassa tadappanāparivāsadandhatāya dandhābhiññatā, vipariyāyena itarā ca veditabbā. Parittakasiṇugghāṭimākāsamūlakānaṃ pana catunnaṃ parittārammaṇatā, vipariyāyānaṃ appamāṇārammaṇatā veditabbā. Rūpārūpāvacarā panettha adhipatisahitāva uppajjanti, na vinā adhipatīhi. Kāmāvacarā tu adhipatirahitāpi uppajjanti[Pg.47], te ca ārammaṇādhipati sahajātādhipatīti dvepi labbhanti. Rūpārūpāvacarā pana sahajātādhipatimeva, netaraṃ. Tattha ca chandādhipatinā sahajātā dhammā chandādhipateyyā, chando pana adhipati eva, na chandādhipateyyo. Itare pana adhipateyyāva, nādhipatayo aññassa attanā sahajātassa chandassa, itaresañca adhipatiyatthassa abhāvā. Ekasmiṃ hi cittuppāde chandādīsu catūsupi vijjamānesu yathāpaccayaṃ sahajātādhipati ekova labbhati. Evaṃ vīriyādhipatiyādīsupi yathānurūpaṃ ñātabbaṃ. Evaṃ visayādippabhedato vinicchayo ñātabbo.

ここで、色界第四禅への愛着を尽くすことの困難さ(苦しみ)によって第一無色は苦行道であり、第一無色などへの愛着を尽くすことの困難さによって第二無色などは苦行道(とされ)、愛着が尽きても、その安止への進入が遅い場合は遅通(鈍い知恵)であり、その逆の場合は他(楽行道や速通)であると知られるべきである。また、限定された迦絺那から撤去された虚空を根本とする四つは限定された対象(少所縁)であり、その逆は無量なる対象(無量所縁)であると知られるべきである。色界・無色界の(善)法は、ここでは増上(主導的な力)を伴ってのみ生じ、増上なしには生じない。しかし欲界の(善)法は増上がなくても生じ、それらは所縁増上と共生増上の両方が得られる。しかし色界・無色界の法は共生増上のみであり、他(所縁増上)ではない。そこでは、欲増上と共に生じる諸法は欲増上に支配されるが、欲そのものは増上(主導者)であって、支配される側(増上支配法)ではない。他の法(共に生じる法)は支配される側であって、自身の共生法である欲や他の法に対して増上者(主導者)となることはない、主導的な意味を持たないからである。一つの心が生じる際に、欲などの四つの増上が存在していても、縁に従って共生増上は一つだけ得られる。精進増上などについても、同様に相応して知られるべきである。このように、対象などの区分によって決定が知られるべきである。

Arūpāvacarakusaladhammā niṭṭhitā.

無色界の善法は終了した。

Lokuttarā pana kusalā maggasampayogabhedato catubbidhā. Seyyathidaṃ – sotāpattimaggasampayuttaṃ sakadāgāmimaggasampayuttaṃ anāgāmimaggasampayuttaṃ arahattamaggasampayuttanti. Nanu catūsupi cetesu maggasampayogo samāno aṭṭhannampi maggaṅgānaṃ sabbattha uppattito kathaṃ tattha bhedoti? Anusayappahānasaṅkhātassa maggakiccassa bhedato. Anusaye mārento gacchatīti hi maggo. Maggā hi yathāsakaṃ anusaye pajahanti eva, nimittā vuṭṭhahanti, pavattañca chindanti nāmāti vuccanti. Nimittanti ca pañcakkhandhā, pavattantipi te eva. Taṃ duvidhaṃ upādinnakaṃ, anupādinnakañca.

出世間の善法は、道の相応の別によって四種である。すなわち、預流道相応、一来道相応、不還道相応、阿羅漢道相応である。さて、これら四つにおいても、八つの道支がすべてにおいて生じるという点では道の相応は共通しているのに、いかにしてそこに区別があるのか。それは、随眠を捨断するという道の機能(事)の別によるのである。随眠を殺して進むから“道”と呼ばれる。道はそれぞれ自身の随眠を捨て、相(しるし)から脱し、流転(相続)を断ち切るからである。“相”とは五蘊のことであり、流転するものもまたそれ(五蘊)である。それは執受(有執受)と不執受(無執受)の二種である。

Tatthapi sotāpattimaggo diṭṭhānusayaṃ, vicikicchānusayaṃ, tadekaṭṭhe ca kilese, taṃsahajātāni diṭṭhisampayuttāni, vicikicchāsampayuttañcāti pañcākusalacittāni ca uppajjamānova samugghāteti, samugghātento ca apāyabhavato ceva sugatibhavato ca ṭhapetvā satta bhave tadavasesato vuṭṭhāti[Pg.48]. Tattha yadetaṃ paṭhamamaggānuppattiyaṃ uppajjamānārahaṃ diṭṭhivicikicchāsampayuttapañcacittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ, taṃ rūpakkhandho, tāni pañca cittāni viññāṇakkhandho, taṃsampayuttā vedanādayo itare tayo khandhā. Ime anupādinnapañcakkhandhā anupādinnanimittaṃ, anupādinnappavattaṃ nāma. Tato paṭhamamaggo vuṭṭhāti, taṃ chindati nāma. Yadetaṃ apāyabhave, sugatiyañca ṭhapetvā satta bhave tadavasese ca paṭhamamaggānuppattiyaṃ āyatiṃ uppajjamānārahaṃ kammajakkhandhapañcakaṃ, taṃ upādinnanimittaṃ, upādinnappavattaṃ nāma. Tato paṭhamamaggo vuṭṭhāti, tañca chindati nāma. Tatova paṭhamamaggo anusayaṃ pajahantova nimittā vuṭṭhahati, pavattañca chindati nāmāti veditabbaṃ. Evaṃ itaramaggesupi upādinnānupādinnanimittappavattaṃ vuṭṭhānaṃ chindanaṃ yathānurūpaṃ ñātabbaṃ.

そこにおいて、預流道は、見随眠と疑随眠、およびそれと同一の段階にある煩悩を、また、それと共生する見相応の(四つの)心と疑相応の(一つの)心の合計五つの不善心を生じると同時に根絶する。根絶するにあたって、悪趣の生存、および善趣の生存のうち(将来の)七生を除いた残りの生存から脱する。そこにおいて、この初道(預流道)の発生に際して、生じるべき見・疑相応の五つの心から生じた物質(色)が色蘊であり、その五つの心が識蘊であり、それと相応する受などの他の三つの蘊がある。これらが不執受の五蘊であり、不執受の相、不執受の流転と呼ばれるものである。初道はそこから脱し、それを断つのである。また、悪趣の生存、および善趣のうち(将来の)七生を除いた残りの生存において、初道の発生に際して将来生じるべき業生の五蘊が、執受の相、執受の流転と呼ばれるものである。初道はそこから脱し、またそれを断つのである。したがって、初道は随眠を捨てつつ、相から脱し、流転を断つのであると知られるべきである。このように、他の道においても、執受・不執受の相と流転からの脱出と切断については、相応して知られるべきである。

Sakadāgāmimaggo pana oḷārikakāmarāgānusayaṃ, paṭighānusayaṃ, tadekaṭṭhe ca kilese, taṃsahajātāni ca tathā pavattāni cattāri diṭṭhivippayuttāni, dve ca domanassasahagatānīti cha akusalacittāni ca uppajjamānova samugghāteti, samugghātento ca kāmasugatito ṭhapetvā ekabhavaṃ tadavasesato vuṭṭhāti, patanubhūtāva taṃsamaṅgino kāmarāgabyāpādā adhimattā, te ca kadāci viraḷāva uppajjantīti veditabbā.

また、一来道は、粗大な欲愛随眠と瞋恚随眠、およびそれと同一の段階にある煩悩を、また、それと共生しそのように流転する、四つの見不相応(の心)と二つの憂倶行の心の合計六つの不善心を生じると同時に根絶する。根絶するにあたって、欲界の善趣のうちの一生を除いた残りの生存から脱する。それ(一来道)を具えた者の欲愛と憤怒は希薄になり、それらはたまにしか生じないようになると知られるべきである。

Anāgāmimaggopi tāneva tanusahagatakāmarāgappaṭighānusayavasena uppannāni cha cittāni uppajjamānova samugghāteti, samugghātento ca kāmabhavato vuṭṭhāti. Arahattamaggo pana rūparāgaarūparāgamānāvijjānusaye, uddhaccaṃ, tadekaṭṭhe sabbe kilese ca taṃsahajātāni cattāri diṭṭhivippayuttāni, uddhaccasahagatañcāti pañcākusalacittāni ca uppajjamānova samugghāteti, samugghātento ca rūpārūpato, sabbabhavatopi [Pg.49] vuṭṭhāti. Sesaṃ paṭhamamagge vuttānusārato veditabbaṃ. Evaṃ anusayappahānasaṅkhātakiccabhedato catunnaṃ maggānaṃ bhedo veditabbo.

不還道もまた、微細な随伴を伴う欲貪と瞋恚の随眠の力によって生じた六つの心を生じると同時に根絶し、根絶することによって欲界から出離する。しかし、阿羅漢道は、色貪・無色貪・慢・無明の随眠と、掉挙、およびそれと同一の場にあるすべての煩悩、ならびにそれらと共に生じた四つの見不相応(不善心)と掉挙相応(不善心)という五つの不善心を、生じると同時に根絶し、根絶することによって色界・無色界から、また一切の存在から出離する。残りの部分は、第一の道(預流道)で述べられた方法に従って知られるべきである。このように、随眠を捨断するという作用の違いから、四つの道の違いが知られるべきである。

Tadevaṃ maggasampayogabhedato catubbidhaṃ, puna jhānaṅgasampayogabhedato paccekaṃ pañcavidhā honti. Kathaṃ? Paṭhamamaggasampayuttaṃ tāva vitakkavicārapītisukhekaggatāsampayuttaṃ paṭhamajjhānikaṃ, vicārapītisukhekaggatāsampayuttaṃ dutiyajjhānikaṃ, pītisukhekaggatāsampayuttaṃ tatiyajjhānikaṃ, sukhekaggatāsampayuttaṃ catutthajjhānikaṃ, upekkhekaggatāsampayuttaṃ pañcamajjhānikañcāti pañcavidhaṃ hoti. Evaṃ dutiyamaggādisampayuttā cāti vīsatividhā honti, ettha ca catukkanayavasena soḷasavidhatāpi yojetabbā. Kiṃ panettha evaṃ jhānaṅgayogabhedassa niyāmakaṃ kāraṇanti? Saṅkhārupekkhāñāṇaṃ. Tasmiṃ hi vuṭṭhānagāminivipassanābhūte somanassasahagate ariyamaggā pañcamajjhānikā na uppajjanti, somanassasahagatā catukkajjhānikāva uppajjanti, upekkhāsahagate ca catukkajjhānikā na uppajjanti, upekkhāsahagatā pañcamajjhānikāva uppajjanti.

このように、道の相応の違いから四種であり、さらに禅支の相応の違いから、それぞれ五種となる。どのようにか。まず、第一道相応の心は、尋・伺・喜・楽・心一境性と相応する初禅、伺・喜・楽・心一境性と相応する第二禅、喜・楽・心一境性と相応する第三禅、楽・心一境性と相応する第四禅、捨・心一境性と相応する第五禅という五種となる。このように、第二道以降の相応も同様であり、計二十種となる。また、ここでは四種説の方法によって十六種であることも当てはめるべきである。さて、ここでこのように禅支の結合の違いを決定づける要因は何であろうか。それは行捨智である。けだし、出離に至るヴィパッサナーとなったその行捨智において、喜を伴う場合には、第五禅の聖道は生じず、喜を伴う四種(の階梯)の禅の聖道のみが生じる。また、捨を伴う場合には、四種(の階梯)の禅の聖道は生じず、捨を伴う第五禅の聖道のみが生じるからである。

Nanu cettha saṅkhārupekkhāñāṇaṃ somanassupekkhāsahagatattā catukkapañcamajjhānikānaṃ somanassupekkhāsahagatabhāvassa niyāmakahetu, vitakkādiaṅgasamatikkamato pana nesaṃ dutiyādijjhānabhāvassa niyāmakena aññena bhavitabbaṃ. Na hi saṅkhārupekkhāñāṇaṃ vitakkādivikalaṃ uppajjati. Yena taṃ niyāmakaṃ bhaveyya, kiṃ taṃ niyāmakakāraṇanti? Pādakajjhānaṃ, sammasitajjhānaṃ vā. Rūpārūpāvacaresu hi yaṃ yaṃ jhānaṃ samāpajjitvā tatuṭṭhāya ye keci pakiṇṇakasaṅkhāre sammasitvā ye magge uppādeti, te sabbe taṃtaṃjhānasadisāva honti. Yaṃ yaṃ vā pana jhānaṃ, taṃsampayutte ca aniccādito vipassitvā ye [Pg.50] ye magge uppādeti, te ca taṃtaṃjhānasadisāva honti bhūmivaṇṇasadisavaṇṇā godhā viya. Tattha ca sukkhavipassakassa uppannamaggāpi, samāpattilābhinā jhānaṃ pādakaṃ akatvā asammasitvāva uppāditamaggāpi paṭhamajjhānaṃ pādakaṃ katvā taṃ taṃ vā sammasitvā uppāditamaggāpi sabbe ekasadisā paṭhamajjhānikāva honti. Na hi lokuttaramaggo appanaṃ appatto nāma atthi. Dutiyatatiyacatutthajjhānāni pādakāni katvā vā tattha gate dhamme sammasitvā vā uppāditamaggā yathākkamaṃ caturaṅgikā, tivaṅgikā, duvaṅgikā ca honti. Pañcamajjhānaṃ, pana āruppajjhānāni ca pādakaṃ katvā vā tattha gate dhamme sammasitvā vā uppāditamaggā upekkhekaggatāvasena duvaṅgikāva honti. Etesañca pañcannaṃ jhānikānampi pubbabhāge vipassanā somanassasahagatāpi hoti upekkhāsahagatāpi, vuṭṭhānagāminī pana vipassanā catukkajjhānikānaṃ somanassasahagatā hoti. Pañcamajjhānikānaṃ pana upekkhāsahagatāvāti tadeva pādakajjhānaṃ, sammasitajjhānaṃ vā niyāmakakāraṇanti veditabbaṃ. Evaṃ sampayogato vinicchayo.

しかし、ここで行捨智は、喜または捨を伴うものであるがゆえに、第四(までの)禅または第五禅が喜または捨を伴う状態であることの決定的な原因であるが、尋などの禅支を超越しているがゆえに、それらが第二禅などの状態であることについては、別の決定要因があるはずではないか。なぜなら、行捨智は尋などを欠いた状態で生じるのではないからである。それを決定づけるものは何であろうか。それは、基礎となる禅、あるいは遍察された禅である。色界・無色界の禅のうち、いずれかの禅を成就してそれから出立ち、断片的な諸行を遍察して(観じて)いずれかの道を生じさせる場合、それらはすべてその時々の禅と同様のものとなる。あるいはまた、いずれかの禅と、それに相応する法を無常などと観じていずれかの道を生じさせる場合、それらもまた、地面の色に似た色になるトカゲのように、その時々の禅と同様のものとなる。そこにおいて、純観者に生じた道も、等至(定)を得た者が禅を基礎とせず、また遍察もせずに生じさせた道も、初禅を基礎とするか、あるいはそれを遍察して生じさせた道も、すべて一様に初禅の禅定を具えたものとなる。なぜなら、出世間道が安止(定)に達しないということはないからである。第二・第三・第四禅を基礎とするか、あるいはそこに含まれる法を遍察して生じさせた道は、順次に四支、三支、二支を具えたものとなる。しかし、第五禅あるいは無色界定を基礎とするか、あるいはそこに含まれる法を遍察して生じさせた道は、捨と心一境性の力によって、二支のみを具えたものとなる。そして、これら五種の禅の道においても、準備段階のヴィパッサナーは喜を伴うこともあれば捨を伴うこともあるが、出離に至るヴィパッサナーは、四つの禅の場合は喜を伴い、第五禅の場合は捨を伴う。したがって、その基礎となる禅、あるいは遍察された禅が決定要因であると知られるべきである。以上が相応による決定である。

Dhammuddesādito pana paṭhamajjhānikesu tāva catūsu kāmāvacarapaṭhamakusale vuttadhammesu ṭhapetvā karuṇāmuditā sattatiṃsa dhammā honti. Viratiyo panettha niyatā, pāḷiyañca (dha. sa. 277) rūpena niddiṭṭhā, chandādayo ca cattāro yevāpanakāti veditabbā.

法の提示などの面からは、まず初禅の四つの道において、欲界の第一善心で述べられた法のうち、悲と喜(随喜)を除いた三十七の法がある。ここで離(正語・正業・正命)は決定(固定)したものであり、聖典においては形によって示されている。また、欲などの四つの神足の要素は、“あるいはまた生じる法”として知られるべきである。

Saṅgahavāre pana bodhipakkhiyadhammesu pubbe saṅgahitāvasesānaṃ satipaṭṭhānasammappadhānaiddhipādabojjhaṅgānaṃ vasena atirekā cattāro saṅgahā veditabbā. Paṭhamajjhānikamaggasampayuttesu hi dhammesu sati upaṭṭhānaṭṭhena satipaṭṭhānaṃ, sā visayabhedena catubbidhā, itare assatipaṭṭhānāti sabbeva [Pg.51] te dvidhā honti. Tathā vīriyaṃ padahanaṭṭhena sammappadhānaṃ, taṃ kiccabhedena catubbidhaṃ, itare asammappadhānāti. Tathā chando vīriyaṃ cittaṃ amohoti cattāro dhammā ijjhanakaṭṭhena yathākkamaṃ ‘‘chandiddhipādo vīriyacittavīmaṃsiddhipādo’’ti nāmena ‘‘iddhipādā’’ti vuccanti, itare ‘‘aniddhipādā’’ti. Tathā sati amoho vīriyaṃ pīti passaddhi samādhi tatramajjhattatāti ime satta dhammā bujjhanaṭṭhena yathākkamaṃ ‘‘satisambojjhaṅgo dhammavicayasambojjhaṅgo vīriyapītipassaddhisamādhiupekkhāsambojjhaṅgo’’ti vuccanti, itare abojjhaṅgāti evaṃ cattāro saṅgahā.

摂要の節においては、菩提分法のうち、以前にまとめられた残りの念処・正勤・神足・覚支によって、さらに四つの摂要が知られるべきである。すなわち、初禅の道に相応する法において、確立するという意味で(念が)念処であり、それは対象の違いによって四種となる。他は非念処であるので、これらすべては二分される。同様に、精進は励むという意味で正勤であり、それは作用の違いによって四種となる。他は非正勤である。同様に、欲・精進・心・無痴という四つの法は、成就するという意味によって、順次に欲神足・精進神足・心神足・観神足という名で“神足”と呼ばれ、他は非神足である。同様に、念・無痴・精進・喜・軽安・定・中捨というこれら七つの法は、悟るという意味によって、順次に念等覚支・択法等覚支・精進・喜・軽安・定・捨等覚支と呼ばれ、他は非覚支である。このように四つの摂要がある。

Sesaṃ sabbaṃ lakkhaṇādito paṭṭhāya suññatavārapariyosānaṃ kāmāvacarapaṭhamakusale vuttasadisameva, kevalaṃ pana maggaṅgasaṅgahe ‘‘aṭṭhaṅgiko maggo hotī’’ti (dha. sa. 337) padabhājanīye sarūpeneva niddiṭṭhaṃ, indriyasaṅgahe paññindriyaṭṭhāne paṭhamamaggassa anaññātaññassāmītindriyaṃ gahetvā itaramaggānaṃ aññindriyaṃ gahetvāva aṭṭhindriyanti aṭṭhindriyatā, sabbattha lokuttaratā ca viseso, sesaṃ tādisameva. Paṭhamajjhānikā cattāro maggā.

残りのすべては、特質から始まって空(の章)の終わりに至るまで、欲界の第一善心で述べられたのと同様である。ただ、道支の摂要において“八支の聖道となる”と(法集論の)分別においてそのもの自体の名称で示されていること、また根の摂要において、慧根の箇所で、第一の道については未知当知根をとり、その他の道については已知根(知根)をとって八根とすること、そして、すべてにおいて出世間的であるということが相違点であり、残りは同様である。以上、初禅の四つの道である。

Tathā dutiyajjhānikesupi kevalaṃ dhammuddese vitakkābhāvo, saṅgahavāre caturaṅgajjhānatā, sattaṅgamaggatā ca viseso, sesaṃ paṭhamajjhānikasadisameva. Dutiyajjhānikamaggā.

同様に、第二禅においても、ただ法説(dhammuddesa)において尋(vitakka)がないこと、摂(saṅgahavāra)において四支禅であること、そして七支道であることが相違点であり、残りは第一禅と同様である。第二禅の道(は以上である)。

Tathā tatiyajjhānikesupi kevalaṃ dhammuddese vicārābhāvo, saṅgahavāre tivaṅgikajjhānatā ca viseso, sesaṃ dutiyajjhānikasadisameva. Tatiyajjhānikamaggā.

同様に、第三禅においても、ただ法説において伺(vicāra)がないこと、摂において三支禅であることが相違点であり、残りは第二禅と同様である。第三禅の道(は以上である)。

Tathā catutthajjhānikesupi kevalaṃ dhammuddese pītiyā abhāvo, koṭṭhāsavāre duvaṅgikajjhānatā, chaḷaṅgikabojjhaṅgatā [Pg.52] ca viseso, sesaṃ tatiyajjhānikasadisameva. Catutthajjhānikamaggā.

同様に、第四禅においても、ただ法説において喜(pīti)がないこと、区分(koṭṭhāsavāra)において二支禅であること、そして六支覚支であることが相違点であり、残りは第三禅と同様である。第四禅の道(は以上である)。

Tathā pañcamajjhānikesupi kevalaṃ sabbattha vedanāparivattanameva viseso, sesaṃ catutthajjhānikasadisameva. Pañcamajjhānikamaggā. Evaṃ dhammuddesādito vinicchayo.

同様に、第五禅においても、ただすべての箇所で受の変容(捨受への変化)だけが相違点であり、残りは第四禅と同様である。第五禅の道(は以上である)。以上が法説等による決定である。

Visayādippabhedato pana sabbepi lokuttarakusalā ārammaṇato nibbānārammaṇāva, tasmā na tato nesaṃ bhedo, paṭipadādibhedato pana pubbe vuttanayena paccekaṃ bhedo veditabbo. Ettha ca yo nāmarūpapariggahato paṭṭhāya kilamanto vipassanaṃ ārabhitvā dukkhena kasirena kilese vikkhambheti, tassa dukkhā paṭipadā hoti. Yo pana vikkhambhitakileso, so vipassanāparivāsaṃ vāsento cirena maggapātubhāvaṃ pāpuṇāti, tassa dandhābhiññā hoti. Iminā nayena itarā tissopi paṭipadābhiññāyo veditabbā. Yathā ca paṭipadādibhedato, evaṃ vimokkhabhedatopi paccekaṃ dvidhā honti – suññatavimokkho appaṇihitavimokkhoti.

しかし、対象等の分類によれば、すべての出世間善心は、対象としては涅槃を対象とするものばかりである。したがって、それ(対象)によってそれらに違いがあるのではない。しかし、行道(修行の進み方)等の違いによっては、先に述べた方法に従って、それぞれに違いがあることが知られるべきである。ここで、名色の把握から始めて、苦労しながら慧(観)を開始し、苦難を伴って煩悩を鎮伏する者にとっては、その行道は苦行道(dukkhā paṭipadā)となる。一方、煩悩を鎮伏したものの、観の修習を続けても道が出現するまでに長い時間がかかる者にとっては、その通達は緩通達(dandhābhiññā)となる。この方法によって、他の三つの行道と通達についても知られるべきである。また、行道等の違いによるのと同様に、解脱(vimokkha)の違いによっても、それぞれが“空解脱(suññatavimokkho)”と“無願解脱(appaṇihitavimokkho)”の二種類に分かれる。

Tattha suññatanti, appaṇihitanti ca lokuttaramaggassa nāmaṃ. So hi āgamanato saguṇato ārammaṇatoti tīhi kāraṇehi nāmaṃ labhati. Kathaṃ? Idha bhikkhu vipassanākammaṭṭhāniko ādito paṭṭhāya ‘‘aniccaṃ dukkhamanattā’’ti tividhaṃ anupassanaṃ āropetvā sammasanto vicarati, sacassa vuṭṭhānagāminivipassanā tebhūmake saṅkhāre anattato vipassati, ayaṃ attasuññatādassanaṭṭhena suññatā nāma hoti. Sace dukkhato vipassati, ayaṃ taṇhāpaṇidhirahitaṭṭhena appaṇihitā nāma hoti, tā ubhopi āgamanīyaṭṭhāne ṭhatvā attano attano maggassa yathākkamaṃ suññatamaggo [Pg.53] appaṇihitamaggoti nāmaṃ denti. Evaṃ āgamanato nāmalābho veditabbo. Nanu suttantesu sace vuṭṭhānagāminivipassanā aniccato passati, tassā vasena maggo animittavimokkho hotīti katvā tayo vimokkhā kathitāti? Saccaṃ, api ca kho pariyāyato kathitā, nippariyāyato pana sayampi sanimittā attano maggassa animittanāmaṃ dātuṃ asakkuṇeyyatāya dve eva vimokkhā hontīti. Tissopi hi vipassanā niccanimittaṃ, sukhanimittañca ugghāṭanena animittavohāraṃ labhanti, tissopi nimittabhūtesu khandhesu caraṇato sanimittāva, tasmā sayaṃ āgamanīyaṭṭhāne ṭhatvā attano maggassa nippariyāyato animittanāmaṃ dātuṃ na sakkonti. Yasmā pana maggo sayaṃ rāgādīhi suñño, rāgādinimittapaṇidhirahito ca, tasmā saguṇeneva suññatanāmaṃ, appaṇihitanāmañca labhati. Evamassa saguṇato nāmalābho veditabbo. Yasmā pana nibbānaṃ rāgādīhi, saṅkhārehi ca suññattā, rāgādinimittapaṇidhirahitattā ca ‘‘suññataṃ, animittaṃ, appaṇihita’’nti ca vuccati, tasmā taṃ ārammaṇaṃ katvā uppannamaggopi ‘‘suññato, animitto, appaṇihito’’ti ca nāmaṃ labhati. Evaṃ ārammaṇato nāmalābho veditabbo.

そこで、“空(suññata)”および“無願(appaṇihita)”というのは出世間道の名称である。なぜなら、その道は由来(āgamana)、自性の性質(saguṇa)、対象(ārammaṇa)という三つの理由によってその名称を得るからである。いかにしてか。ここで、観の業処を修める比丘が、最初から“無常・苦・無我”という三種の随観を立てて、考察しつつ行じる。もしその出離に導く観が、三界の行(形成されたもの)を無我として観ずるならば、これは自己の空を見ることのゆえに“空”という名となる。もし苦として観ずるならば、これは渇愛の願い(paṇidhi)を欠いているゆえに“無願”という名となる。これら両者は由来の段階に留まって、それぞれの道に対して、順に“空道”“無願道”という名称を与える。このように、由来による名称の獲得が知られるべきである。スッタ(経蔵)においては、もし出離に導く観が無常として観ずるならば、それによって道は“無相解脱(animittavimokkho)”になるとされ、三つの解脱が説かれているではないか。それは真実であるが、しかしそれは方便(随宜的説明)によって説かれたものである。非方便(直接的説明)によれば、観自体は相を伴うもの(sanimittā)であるため、自らの道に“無相”という名称を与えることはできず、解脱は二つだけとなる。なぜなら、三種の観はすべて、常という相、あるいは楽という相を打破することによって“無相”という呼称を得るものの、三種とも相である蘊(五蘊)の中を行じるために、相を伴うものである。したがって、それ自らが由来の段階に留まって、自らの道に対して直接的に“無相”という名称を与えることはできない。しかし、道はそれ自体が貪欲等から空であり、貪欲等の相や願いを欠いているため、自性の性質そのものによって“空”という名称と“無願”という名称を得る。このように、自性の性質による名称の獲得が知られるべきである。また、涅槃は貪欲等からも行からも空であり、貪欲等の相や願いを欠いているために、“空・無相・無願”と呼ばれる。ゆえに、それを対象として生じた道もまた“空・無相・無願”という名称を得る。このように、対象による名称の獲得が知られるべきである。

Tesu idha āgamanatova maggo nāmaṃ labhati, na saguṇato, nāpi ārammaṇato, saguṇārammaṇato nāmalābhassa suttantesu pariyāyadesitattā. Teneva hettha maggānaṃ saguṇārammaṇatopi animittavimokkhataṃ aggahetvā suññataappaṇihitavimokkhatāva āgamanato vuttā, tañcāgamanaṃ duvidhaṃ vipassanāgamanaṃ, maggāgamanañca. Tattha vipassanāgamanato maggo ca suññatādināmaṃ labhati, maggāgamanato ca labhateva, idha pana maggassa adhippetattā [Pg.54] vipassanāgamanatova veditabbaṃ. Evaṃ vimokkhabhedato paccekaṃ dvidhā honti. Evaṃ visayādippabhedato vinicchayo.

それらの中で、ここでは由来によってのみ道は名称を得るのであり、自性の性質によらず、また対象によらない。自性の性質や対象による名称の獲得は、スッタ(経)において方便として説かれているからである。それゆえに、ここ(論)では、諸道について自性の性質や対象による“無相解脱”を採らず、由来による“空解脱”と“無願解脱”のみが説かれている。そしてその由来には、観の由来と道の由来の二種類がある。その中で、観の由来によって道は“空”等の名称を得、また道の由来によっても得るのであるが、ここでは(観に導かれた)道が意図されているため、観の由来によってのみ知られるべきである。このように、解脱の違いによって、それぞれが二種類となる。以上が対象等の分類による決定である。

Lokuttarakusaladhammā niṭṭhitā.

出世間善法は終了した。

Niṭṭhitā ca mohavicchedaniyā nāma

“迷妄を断つもの(mohavicchedanī)”という名(の注釈)は終了した。

Abhidhammamātikatthasaṃvaṇṇanāya

阿毘達磨論母(マティカー)の意義の解釈において。

‘‘Kusalā dhammā’’ti padassa atthavaṇṇanā.

“善法(kusalā dhammā)”という句の意義の解説(である)。

Akusalapadattho

不善句の意味。

Lobhamūlavaṇṇanā

貪根の解説。

Akusalā pana dhammā bhūmito ekavidhā kāmāvacarāva, sampayogato pana mūlavasena tividhā honti lobhamūlā dosamūlā mohamūlāti. Tattha lobhamūlā aṭṭhavidhā somanassasahagataṃ diṭṭhigatasampayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ, somanassasahagataṃ diṭṭhigatavippayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ, upekkhāsahagataṃ diṭṭhigatasampayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ, upekkhāsahagataṃ diṭṭhigatavippayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāranti.

一方、不善法は、地(界)によれば欲界のものという一種のみであるが、相応によれば、根(因)によって、貪根・瞋根・痴根の三種類がある。その中で、貪根は八種類ある。喜受を伴い、邪見と相応し、無行のもの、および有行のもの。喜受を伴い、邪見と不相応で、無行のもの、および有行のもの。捨受を伴い、邪見と相応し、無行のもの、および有行のもの。捨受を伴い、邪見と不相応で、無行のもの、および有行のものである。

Tattha iṭṭhārammaṇe lobhabahulatādīhi kāraṇehi somanassasahagatatā, asaddhammasavanaakalyāṇamittatādīhi diṭṭhisampayuttatā ca veditabbā. Yadā hi ‘‘natthi kāmesu ādīnavo’’tiādinā nayena micchādiṭṭhiṃ purakkhatvā haṭṭhatuṭṭho kāme vā paribhuñjati, diṭṭhamaṅgalādīni vā sārato pacceti sabhāvatikkheneva anussāhitena cittena, tadā paṭhamaṃ akusalacittaṃ uppajjati. Yadā mandena samussāhitena, tadā dutiyaṃ. Yadā micchādiṭṭhiṃ apurakkhatvā kevalaṃ haṭṭhatuṭṭho methunaṃ vā sevati, parasampattiṃ [Pg.55] vā abhijjhāyati, parabhaṇḍaṃ vā harati sabhāvatikkhenānussāhitena, tadā tatiyaṃ. Yadā samussāhitena, tadā catutthaṃ. Yadā pana kāmānaṃ vā asampattiṃ āgamma, aññesaṃ vā somanassahetūnaṃ abhāvena catūsupi vikappesu somanassarahitatā hoti, tadā sesāni cattāri upekkhāsahagatāni uppajjantīti ayaṃ sampayogato vinicchayo.

そこでは、好ましい対象において貪欲が多いことなどの理由によって喜倶(喜びに満ちていること)であり、邪法を聞くことや悪友などの理由によって見相応(邪見を伴うこと)であると知られるべきである。すなわち、“欲に過失はない”などの理によって邪見を重んじ、歓喜し満足して、あるいは欲を享受し、あるいは見吉祥などを実体として信受するとき、自性が鋭く、促されない(無行の)心によって、第一の不善心が生じる。遅鈍で、促された(有行の)ときには、第二の心が生じる。邪見を重んじることなく、単に歓喜し満足して、婬欲を行じ、あるいは他人の富を貪り、あるいは他人の物品を奪うとき、自性が鋭く、促されない心によって、第三の心が生じる。促されたときには、第四の心が生じる。しかし、欲の不備によったり、他の喜びの原因がないことによって、これら四つのバリエーションにおいて喜びを欠くとき、残りの四つの捨倶(中立な感情を伴う心)が生じる。これが相応(心の結合)による決定である。

Dhammuddesato pana paṭhamākusale tāva niyatā pāḷiyaṃ sarūpenāgatā soḷasa, yevāpanakavasena cattāroti vīsati dhammā honti. Kathaṃ? Phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ vitakko vicāro pīti vīriyaṃ ekaggatā jīvitaṃ ahirikaṃ anottappaṃ lobho moho micchādiṭṭhīti ime sarūpenāgatā soḷasa dhammā, chando adhimokkho manasikāro uddhaccanti ime yevāpanakā cattāroti. Padabhājanīye pana pubbe vuttanayeneva ‘‘phassapañcakaṃ jhānaṅgapañcakaṃ vīriyasamādhimanosomanassajīvitavasena indriyāni pañca, micchādiṭṭhisaṅkappavāyāmasamādhivasena maggaṅgāni cattāri, vīriyasamādhiahirikānottappavasena balāni cattāri, lobho mohoti dve mūlāni, abhijjhā micchādiṭṭhīti dve kammapathāni, ahirikaṃ anottappanti lokanāsadukaṃ, samatho paggāho avikkhepo cāti evaṃ sarūpenāgatānaṃ dvattiṃsadhammānaṃ soḷasasu eva samavarodho, savibhattikāvibhattikabhedo ca kāmāvacarapaṭhamakusale vuttānusārato ñātabbo. Ayaṃ dhammuddesato vinicchayo.

諸法の提示(法列挙)については、まず第一の不善心において、聖典(パーリ)に直接現れている確定した法が十六あり、“あるいはまた(yevāpanaka)”という分として四つあり、合わせて二十の法がある。いかなるものか? 触、受、想、思、心、尋、伺、喜、精進、一境性、命根、無慚、無愧、貪、痴、邪見——これらが直接現れている十六の法である。欲、勝解、作意、掉挙——これらが“あるいはまた”といわれる四つである。一方、句の分別においては、以前に述べられた方法と同様に、“触の五法、禅支の五法、精進・三昧・意・喜・命根の別による五根、邪見・(正)思惟・(正)精進・(正)三昧の別による四道支、精進・三昧・無慚・無愧の別による四力、貪・痴の二つの根、貪欲・邪見の二つの業道、無慚・無愧という世間を滅ぼす二法、止・策励・不散乱”といったように、直接現れる三十二の諸法が、まさにこれら十六の中に収摂される。また、分類があるものとないものの区別は、欲界の第一の善心において述べられたことに従って知られるべきである。これが諸法の提示による決定である。

Lakkhaṇādivibhāgato pana na hirīyatīti ahiriko, ahirikassa bhāvo ahirikkaṃ, na ottappaṃ anottappaṃ. Tesu ahirikkaṃ kāyaduccaritādīhi ajigucchanalakkhaṇaṃ, alajjālakkhaṇaṃ vā, anottappaṃ teheva asārajjanalakkhaṇaṃ, anuttāsalakkhaṇaṃ [Pg.56] vā, sesaṃ hiriottappānaṃ vuttappaṭipakkhavasena veditabbaṃ.

特性(相)などの分別については、恥じないから無慚(ahiriko)であり、無慚の状態が無慚性(ahirikkaṃ)である。恐れない(おののかない)のが無愧(anottappaṃ)である。それらのうち、無慚は身の悪行などを厭わないことを特性とし、あるいは恥じないことを特性とする。無愧はそれらを恐れない(恥じ入らない)ことを特性とし、あるいは畏怖しないことを特性とする。残りは、慚と愧について述べられたことの反対の性質として知られるべきである。

Lubbhati tena, sayaṃ vā lubbhati, lubbhanamattameva vā tanti lobho. So ārammaṇagahaṇalakkhaṇo makkaṭālepo viya, abhisaṅgaraso tattakapāle khittamaṃsapesi viya, apariccāgapaccupaṭṭhāno telañjanarāgo viya, saññojanīyadhammesu assādadassanapadaṭṭhāno. Taṇhānadibhāvena vaḍḍhamāno sīghasotā nadī viya mahāsamuddaṃ apāyameva gahetvā gacchatīti daṭṭhabbo.

それによって貪る、あるいは自ら貪る、あるいは単に貪ることそのものが貪(lobho)である。それは、猿の膠(とりもち)のように対象を捉えることを特性とし、熱せられた平鍋に投げ入れられた肉片のように(瞬時に執着する)執着を作用とし、油や染料の汚れのように手放さないこととして現れ、結(結びつき)の原因となる諸法における“楽味(味わい)を見ること”を近因(足場)とする。それは渇愛の川となって増大し、奔流の川が大海へ向かうように、衆生をまさに悪趣(地獄など)へと連れ去るものと見なされるべきである。

Muyhanti tena, sayaṃ vā muyhati, muyhanamattameva vā tanti moho. So cittassa andhakāralakkhaṇo, aññāṇalakkhaṇo vā, asampaṭivedharaso, ārammaṇasabhāvacchādanaraso vā, asammāpaṭipattipaccupaṭṭhāno, andhakārapaccupaṭṭhāno vā, ayonisomanasikārapadaṭṭhāno, sabbākusalānaṃ mūlanti daṭṭhabbo.

それによって迷う、あるいは自ら迷う、あるいは単に迷うことそのものが痴(moho)である。それは心の暗黒を特性とし、あるいは無知を特性とする。不通達(徹悟しないこと)を作用とし、あるいは対象の自性を覆い隠すことを作用とし、非正修行(誤った修行)として現れ、あるいは暗黒として現れ、如理作意を欠くことを近因とし、一切の不善の根源(根)であると見なされるべきである。

Micchā passanti tāya, sayaṃ vā micchā passati, micchādassanamattameva vā esāti micchādiṭṭhi. Sā ayoniso abhinivesalakkhaṇā, parāmāsarasā, micchābhinivesapaccupaṭṭhānā, ariyānaṃ adassanakāmatādipadaṭṭhānā, paramaṃ vajjanti daṭṭhabbā.

誤って見る、あるいは自ら誤って見る、あるいは単に誤った見解そのものが邪見(micchādiṭṭhi)である。それは道理に合わない執着を特性とし、転倒した把握を作用とし、誤った執着として現れ、聖者を見たくないことなどを近因とし、最大の過失(罪)であると見なされるべきである。

Uddhatabhāvo uddhaccaṃ. Taṃ avūpasamalakkhaṇaṃ, anavaṭṭhānarasaṃ, bhantatāpaccupaṭṭhānaṃ, ayonisomanasikārapadaṭṭhānaṃ, cittavikkhepoti daṭṭhabbo. Seso panettha suññatavārapariyosāno sabbopi vinicchayo kusalādhikāre vuttānusārato veditabbo. Kevalaṃ saṅgahavāre pāḷiyaṃ āgatavasena pañcindriyatā, caturaṅgamaggatā, catubbidhabalatā, dvehetutā, sabbattha akusalabhāvo ca viseso, sesaṃ tādisameva. Paṭhamākusalaṃ niṭṭhitaṃ.

高ぶった状態が掉挙(uddhaccaṃ)である。それは不寂静を特性とし、ふらつきを作用とし、混乱として現れ、如理作意を欠くことを近因とし、心の散乱であると見なされるべきである。その他の点については、空(suññata)の項の終わりまで、すべての決定は善心の箇所で述べられたことに従って知られるべきである。ただ、摂理(要約)において聖典に現れたところによれば、五根であること、四道支であること、四力であること、二因(不善根)であること、およびすべてにおいて不善(悪)であることが特殊な点であり、残りは同様である。第一の不善心が終了した。

Yathā [Pg.57] ca paṭhame, evaṃ dutiyepi sasaṅkhāratā, yevāpanakesu thinamiddhānaṃ sambhavo, niyatatā ca viseso. Tattha thinanatā thinaṃ, middhanatā middhaṃ, anussāhanasaṃsīdanatā, sattivighāto cāti attho. Tattha thinaṃ anussāhalakkhaṇaṃ, vīriyavinodanarasaṃ, saṃsīdanapaccupaṭṭhānaṃ. Middhaṃ akammaññatālakkhaṇaṃ, onahanarasaṃ, līnatāpaccupaṭṭhānaṃ, pacalāyikāniddāpaccupaṭṭhānaṃ vā, ubhayampi aratitandivijambhikādīsu ayonisomanasikārapadaṭṭhānaṃ. Dutiyaṃ.

第一(の心)におけるのと同様に、第二においてもそうであるが、有行(sasaṅkhāratā)であること、“あるいはまた”の諸法の中に昏沈と睡眠(しず・ねむり)が存在すること、およびそれらが確定していることが特殊な点である。そこでは、萎縮している状態が昏沈(thinaṃ)であり、重苦しい状態が睡眠(middhaṃ)であり、その意味は不策励(やる気のなさ)と沈滞、および活力の減退である。そのうち昏沈は“不策励”を特性とし、“精進を駆逐すること”を作用とし、“沈滞”として現れる。睡眠は“不堪能(不活発)”を特性とし、“覆い隠すこと(閉塞)”を作用とし、“倦怠”あるいは“うたた寝や眠り”として現れる。これら両方は、不快、懈怠、あくびなどにおける如理作意の欠如を近因とする。第二(の心)。

Tatiye sabbopi vinicchayo paṭhamākusale vuttanayova. Kevalaṃ diṭṭhiyā abhāvo, yevāpanakesu mānassa sambhavo, aniyatatā ca, saṅgahavāre tivaṅgikamaggatā ca viseso, sesaṃ tādisameva. Tattha maññatīti māno. So uṇṇatilakkhaṇo, sampaggaharaso, ketukamyatāpaccupaṭṭhāno, diṭṭhivippayuttalobhapadaṭṭhāno, ummādo viya daṭṭhabbo. Tatiyaṃ.

第三(の心)において、すべての決定は第一の不善心で述べられた方法と同様である。ただ、邪見がないこと、“あるいはまた”の中に慢(māna)が存在すること、慢が不確定(必ずしも生じない)であること、および摂理において三道支であることが特殊な点であり、残りは同様である。そこでは、思い上がるから慢という。それは高慢(昂揚)を特性とし、誇示することを作用とし、顕示欲として現れ、邪見を伴わない貪を近因とし、狂気のようなものと見なされるべきである。第三(の心)。

Yathā ca tatiye, evaṃ catutthepi. Thinamiddhañcettha sasaṅkhāratā ca adhikā, sesaṃ tādisameva. Catutthaṃ.

第三(の心)におけるのと同様に、第四においてもそうである。ここでは昏沈・睡眠と有行であることが付け加わり、残りは同様である。第四(の心)。

Pañcamachaṭṭhasattamaṭṭhamesu somanassaṭṭhāne upekkhāsambhavo, pītiyā ca abhāvo, tato eva saṅgahavāre caturaṅgajjhānatā ca viseso, sesaṃ sabbaṃ paṭhamadutiyatatiyacatutthacittasadisameva.

第五、第六、第七、第八においては、喜び(somanassa)の代わりに捨(upekkhā)が生じ、また喜(pīti)がない。それゆえに摂理において四禅支(四つの禅定要素)であることが特殊な点であり、残りはすべて第一、第二、第三、第四の心と等しい。

Lobhamūlā niṭṭhitā.

貪根(の心)が終了した。

Dosamūlavaṇṇanā

瞋根(の心)の解説

Dosamūlā pana dvidhā domanassasahagataṃ paṭighasampayuttaṃ asaṅkhāraṃ, tathā sasaṅkhāraṃ. Evaṃ sampayogato. Dhammuddesādito pana paṭhame tāva paṭhamākusale vuttesu pītilobhadiṭṭhiyo vajjetvā dosaṃ, yevāpanakesu aniyatāni [Pg.58] issāmacchariyakukkuccāni, somanassaṭṭhāne domanassañca pakkhipitvā ekavīsati dhammā honti. Yevāpanakā cettha satta. Tattha dussanti tena, sayaṃ vā dussati, dussanamattameva vā tanti doso. So caṇḍikkalakkhaṇo pahaṭāsīviso viya, visappanaraso visanipāto viya, attano nissayadahanaraso vā dāvaggi viya, dussanapaccupaṭṭhāno laddhokāso viya sapatto, āghātavatthupadaṭṭhāno, visasaṃsaṭṭhapūtimuttaṃ viya daṭṭhabbo. Issāyanā issā. Sā parasampattīnaṃ usūyanalakkhaṇā, tattheva anabhiratirasā, tato vimukhabhāvapaccupaṭṭhānā, parasampattipadaṭṭhānā, saññojananti daṭṭhabbā. Maccherabhāvo macchariyaṃ. Taṃ laddhānaṃ vā labhitabbānaṃ vā attano sampattīnaṃ nigūhanalakkhaṇaṃ, tāsaññeva parehi sādhāraṇabhāvaakkhamanarasaṃ, saṅkocanapaccupaṭṭhānaṃ, kaṭukañcukatāpaccupaṭṭhānaṃ vā, attasampattipadaṭṭhānaṃ, cetaso virūpabhāvoti daṭṭhabbaṃ. Kucchitaṃ kataṃ kukataṃ, tassa bhāvo kukkuccaṃ. Taṃ pacchānutāpalakkhaṇaṃ, katākatānusocanarasaṃ, vippaṭisārapaccupaṭṭhānaṃ, katākatapadaṭṭhānaṃ, dāsabyamiva daṭṭhabbaṃ. Saṅgahavāre dukkhena saddhiṃ caturaṅgajjhānatā, domanassena pañcindriyatā, tivaṅgikamaggatā, dosamohavasena dvihetukatā ca veditabbā. Seso pana sabbo vinicchayo paṭhamākusale vuttasadiso eva. Yathā ca paṭhame, evaṃ dutiyepi, sasaṅkhāratā pana thinamiddhehi saddhiṃ navayevāpanakatā ca viseso, sesaṃ tādisameva.

瞋根は、憂倶・対碍相応・無行、および有行の二種である。これが相応による分類である。法(諸要素)の提示においては、まず第一の不善心(貪根の第一)において述べられた法の中から喜・貪・見を除き、瞋、および不定の心所として嫉・慳・悪作、さらに喜悦の代わりに憂を加えると、二十一の法となる。ここでの不定の心所は七つである。そこで、それによって心を汚す(dussanti)、あるいは自ら汚れる、あるいは単なる“汚すこと”そのものを“瞋(dosa)”という。それは、打たれた毒蛇のように“獰猛”を特徴とし、毒が広がるように“広がる”という作用、あるいは山火事のように“自らの拠り所を焼く”という作用を持ち、機会を得た敵のように“対象を害する”という現われがあり、怨恨の対象を近因とし、毒の混じった腐った尿のように見なされるべきである。“嫉(issā)”とは嫉妬することである。それは他者の繁栄を“妬む”ことを特徴とし、その繁栄を“快く思わない”という作用、それに対して“顔を背ける”という現われがあり、他者の繁栄を近因とし、結(けつ)と見なされるべきである。“慳(macchariya)”とは物惜しみの状態である。それは、得たもの、あるいは得られるべき自分自身の繁栄を“隠匿する”ことを特徴とし、それらを他者と共有することを“容認しない”という作用、心の“萎縮”という現われ、あるいは“過度の出し惜しみ”という現われがあり、自己の繁栄を近因とし、心の“醜悪な状態”と見なされるべきである。“悪(kucchita)に行われた(kata)”から“悪作(kukata)”であり、その状態が“悪作(kukkucca)”である。それは“後悔”を特徴とし、なされたこととなされなかったことを“憂い嘆く”という作用、“悔恨”という現われがあり、なされたこととなされなかったことを近因とし、隷属の状態のように見なされるべきである。摂類においては、苦とともに四禅の構成要素があり、憂とともに五根があり、三道支があり、瞋と痴の二因があることを知るべきである。残りのすべての検討は、第一の不善心で述べられたものと同様である。第一と同様に第二においてもそうであるが、昏沈と睡眠を伴う有行であることと、九つの不定の心所があることが相違点であり、残りは同様である。

Dosamūlā niṭṭhitā.

瞋根の解説が終了した。

Mohamūlavaṇṇanā

痴根の解説

Mohamūlāpi dvidhā upekkhāsahagataṃ vicikicchāsampayuttaṃ, tathā uddhaccasampayuttanti. Tattha paṭhame dhammuddesato tāva phassapañcakaṃ vitakko vicāro vīriyaṃ ekaggatā jīvitaṃ ahirikaṃ anottappaṃ moho vicikicchāti sarūpenāgatā cuddasa[Pg.59], uddhaccaṃ manasikāroti yevāpanakā dve cāti soḷasa dhammā honti, ekaggatā cettha cittaṭṭhitimattā, indriyamaggabalabhāvaṃ na sampāpuṇāti. Tato eva saṅgahavāre samādhiṃ vajjetvā upekkhāya saddhiṃ cattāri indriyāni, dve maggaṅgāni, tīṇi balāni honti. Moho panettha ekova hetu. Seso panettha sabbo vinicchayo vuttanayo eva.

痴根も、捨倶・疑相応、および掉挙相応の二種である。そこにおいて、第一の法の提示においては、触の五要素、尋・伺・精進・一境性・命根・無慚・無愧・痴・疑という自性として示された十四、および掉挙・作意という不定の心所二つの、合計十六の法がある。ここでの一境性は単なる“心の安定”であり、根・道支・力の状態には至らない。それゆえ、摂類においては定を除き、捨とともに四根、二道支、三力がある。痴はここでは唯一の因である。残りのすべての検討は、すでに述べられた通りである。

Tattha vigatā cikicchā etissāti vicikicchā. Sā saṃsayalakkhaṇā, kampanarasā, anicchayapaccupaṭṭhānā, anekaṃsabhāvapaccupaṭṭhānā vā, ayonisomanasikārapadaṭṭhānā, paṭipattiantarāyakarāti daṭṭhabbā. Yathā ca vicikicchāsampayutte, evaṃ uddhaccasampayuttepi. Kevalaṃ vicikicchāya abhāvo, adhimokkhassa ca bhāvo, tato eva balavatarasamādhitā, teneva saṅgahavāre samādhinā saddhiṃ pañcindriyatā, tivaṅgikamaggatā, catubbalatā ca hoti. Uddhaccañcettha sarūpeneva niddiṭṭhaṃ, adhimokkhamanasikārā dve yevāpanakavasenāti ayaṃ viseso, sesaṃ tādisameva. Imāni pana dve cittāni nānāvisaye, ekavisaye ca asaṇṭhahanato pavaṭṭanakāni. Uddhaccasahagataṃ hi laddhādhimokkhatāya laddhapatiṭṭhaṃ ekārammaṇeyeva patiṭṭhāya patiṭṭhāya pavaṭṭati caturassamaṇi viya, itaraṃ nānārammaṇesu vaṭṭamaṇi viyāti daṭṭhabbaṃ. Uddhaccasahagatañca ṭhapetvā sesā ekādasa paṭisandhiṃ janentīti veditabbaṃ.

そこで、治療(cikicchā)が除かれたものが“疑(vicikicchā)”である。それは“疑惑”を特徴とし、“動揺”という作用、“不決断”あるいは“多方向性”という現われがあり、非如理作意を近因とし、実践の障害となると見なされるべきである。疑相応において述べられたように、掉挙相応においても同様である。ただ、疑がないこと、勝解があること、それゆえ定がより強力であること(が異なる)。そのため、摂類において定とともに五根、三道支、四力がある。ここでは掉挙が自性として示されており、勝解と作意の二つが不定の心所として(数えられる)というのが相違点であり、残りは同様である。これらの二つの心は、多様な対象、あるいは単一の対象において、安定しない状態で働くものである。掉挙相応は、勝解を得ているために拠り所を得ており、四角い宝石のように一つの対象の上に次々と留まって働くが、他方は多様な対象の上を転がる円い宝石のようであると見なされるべきである。また、掉挙相応を除いた残りの十一の心が再生を生じさせると知るべきである。

Visayādippabhedato panete dvādasapi vatthārammaṇavasena tāva chabbidhā honti. Tesu lobhamohamūlā pana dasa pañcadvāre hadayavatthuṃ nissāyeva, manodvāre nissāya vā anissāya vā javanakiccaṃ sādhayamānā chabbidhā. Tathā dosamūlā nissāyeva pana pavattanti. Lobhamūlā pana [Pg.60] adinnādānakāmamicchācāramusāvādapesuññasamphappalāpābhijjhāsaṅkhātānaṃ channaṃ kammapathānaṃ vasena chabbidhā. Diṭṭhisampayuttā panettha micchādiṭṭhivasenāpīti sattavidhā honti. Dosamūlā pana pāṇābhipātādinnādānamusāvādapesuññapharusasamphappalāpabyāpādavasena sattavidhā honti. Dasannampi panesaṃ dvārakammavasena ceva vīmaṃsāvajjitādhipatittayavasena ca kusale vuttanayena vibhāgo veditabbo. Ekantahīnattā hīnattikabhedo natthi. Ārammaṇādhipati panettha lobhamūlesu eva, na itaresu, mohamūlesu pana sahajātādhipatipi natthi, tathā kammapathabhedopi. Na hi pavaṭṭamānaṃ kañci adhipatiṃ karoti. Doso vā savisayaṃ, vicikicchācittañca paṭipattimantarāyakarattena duccaritahetubhūtampi pāṇātipātādīnaṃ dosalobhamūlacitteheva sanniṭṭhāpaniyato kammapathabhedaṃ na gacchati, pubbabhāge eva pana hetu hoti. Tenevassa apāyahetutā paṭhamamaggavajjhatāti daṭṭhabbaṃ. Atītādibhedato pana dvādasannaṃ paccekamanantatā, seso ca vinicchayo kusalādhikāre vuttanayeneva veditabboti.

対象などの分類によれば、これら十二の心もまた、拠り所と対象に基づき六種となる。それらのうち、貪根と痴根の十の心は、五門においては心臓にのみ依存し、意門においては依存する場合もあれば依存しない場合もあり、速行の役割を果たしながら六種となる。同様に瞋根の心も、依存してのみ生起する。貪根の心は、不与取・欲邪行・妄語・離間語・綺語・貪欲という六つの業道に基づき六種となる。見相応のものは、邪見に基づき七種となる。瞋根の心は、殺生・不与取・妄語・離間語・粗悪語・綺語・瞋恚に基づき七種となる。これら十の不善業道すべてについて、門・業による分類、および思を除いた三増上による分類は、善法の箇所で述べられた方法に従って理解されるべきである。決定的に卑劣であるため、卑劣・中・勝の分類はない。対象増上は貪根の心にのみあり、他にはない。痴根の心には倶生増上もなく、同様に業道の分類もない。なぜなら、痴は生起する際に何ものをも主導としないからである。また、瞋は自らの対象に対して、疑の心は実践の障害となることで悪行の原因となるが、殺生などは瞋根や貪根の心によって完了されるため、業道の分類には含まれず、ただその前段階の要因となるだけである。それゆえ、それが悪趣の原因となり、第一の道によって断じられるべきものと見なされるべきである。過去などの分類によれば、十二の心はそれぞれ無限であり、残りの検討は善法の章で述べられた方法に従って理解されるべきである。

Akusalā dhammā niṭṭhitā.

不善法が終了した。

Abyākatapadattho

無記句の意味

Ahetukakusalavipākavaṇṇanā

無因善果報の解説

Abyākatā pana dhammā jātito catubbidhā vipākakiriyarūpanibbānavasena. Tattha vipākābyākatā dhammā jātito ca dvidhā honti kusalākusalavipākavasena. Tattha kusalavipākā bhūmito catubbidhā kāmarūpārūpāvacaralokuttaravipākavasena. Tattha kāmāvacaravipākā ahetukā sahetukāti duvidhā. Tattha alobhādisahajātahetuvirahitā ahetukā. Te sampayogavatthārammaṇādibhedato [Pg.61] aṭṭhavidhā. Seyyathidaṃ – upekkhāsahagataṃ cakkhuviññāṇaṃ, tathā sotaghānajivhāviññāṇaṃ, sukhasahagataṃ kāyaviññāṇaṃ, upekkhāsahagatā manodhātu, somanassasahagatā manoviññāṇadhātu, tathā upekkhāsahagatā cāti. Cakkhuviññāṇādīni hi cattāri cakkhupasādādīsu catūsu upādāyarūpesu upādāyarūpānaṃ ghaṭṭanānighaṃsassa picupiṇḍe picupiṇḍassevātidubbalatāya upekkhāvedanāsampayuttāneva honti. Kāyaviññāṇaṃ pana kāyindriye phoṭṭhabbabhūtattayaghaṭṭanānighaṃsassa adhikaraṇimatthake ṭhapitapicupiṇḍe kūṭapahārasseva balavatāya pasādanissayesupi bhūtesu paṭighātasambhavato sukhasahagataṃ hoti, manodhātu attano gahaṇadubbalatāya atiiṭṭhepi upekkhāsahagatāva, manoviññāṇadhātu pana atiiṭṭhe somanassasahagatā, iṭṭhamajjhatte upekkhāsahagatāti ayaṃ sampayogato vinicchayo.

無記法(abyākatā dhammā)は、生起(jāti)の面から、異熟(vipāka)、唯作(kiriya)、色(rūpa)、涅槃(nibbāna)の四種である。そのうち異熟無記法は、生起から善異熟(kusalavipāka)と不善異熟(akusalavipāka)の二種である。そのうち善異熟は、地(bhūmi)によって、欲界、色界、無色界、出世間の異熟の四種である。そのうち欲界異熟は、無因(ahetuka)と有因(sahetuka)の二種である。そのうち無貪などの倶生因を欠くものが無因である。それらは相応、依処、所縁などの別により八種である。すなわち、捨倶(upekkhāsahagata)の眼識、同様に耳・鼻・舌識、楽倶(sukhasahagata)の身識、捨倶の意界(manodhātu)、喜倶(somanassasahagata)の意識界(manoviññāṇadhātu)、および捨倶の意識界である。眼識等の四つは、眼浄色等の四つの所造色において、所造色の衝突・摩擦が、綿の塊に対する綿の塊(の衝突)のように極めて微弱であるため、捨受に相応する。しかし身識は、身根において、所触の三大種との衝突・摩擦が、金床の上に置かれた綿の塊に対する槌の打撃のように強力であるため、浄色を拠り所とする大種においても反撥(paṭighāta)が生じることから、楽倶となる。意界は自らの把握(gahaṇa)が微弱であるため、極めて好ましい対象においても捨倶である。しかし意識界は、極めて好ましい対象においては喜倶であり、中庸の好ましい対象においては捨倶である。これが相応による決定である。

Dhammuddesādito pana cakkhuviññāṇe tāva phassapañcakaṃ, ekaggatā, jīvitanti sarūpenāgatā satta, yevāpanakavasena manasikāro eko cāti aṭṭha dhammā honti. Saṅgahato panettha khandhāyatanadhātuāhārindriyavasena pañcevasaṅgahā. Tattha cakkhuviññāṇadhātudhammadhātuvasena dhātusaṅgaho, mano upekkhājīvitindriyavasena indriyasaṅgaho ca veditabbo. Sesaṃ vuttanayameva. Ettha ca vijjamānāpi vedanā jhānaṅgataṃ na gacchati, indriyaṃ pana hoti. Ekaggatā indriyamaggaṅgabalabhāvampi na gacchati atidubbalattā. Vitakkapacchimakaṃ hi jhānaṃ, hetupacchimako maggo, balañca. Yathā cettha, evaṃ sotaghānajivhākāyaviññāṇesupi. Kevalaṃ pana saṅgahavāre sotaviññāṇadhātuādivasena dhātusaṅgaho, kāyaviññāṇe vedanāparivattanañca viseso. Yathā [Pg.62] cettha, evaṃ manodhātuyāpi. Kevalaṃ pana vitakkavicārā dve yevāpanakā ca adhimokkhoti tayo dhammā adhikā. Saṅgahavāre manodhātudhammadhātuvasena dhātusaṅgaho, vitakkavicārupekkhekaggatāhi catūhi jhānaṅgasaṅgaho ca viseso. Pāḷiyaṃ panettha kiñcāpi jhānaṅgasaṅgaho na uddhaṭo, tathāpi savitakkesu niyamena jhānaṅgatāsambhavato gahetabbova. Yathā cettha, evaṃ manoviññāṇadhātudvayepi. Somanassasahagatatāya panettha pīti adhikā, saṅgahavāre ca pañcaṅgajjhānatā, vedanāparivattanaṃ, ubhayatthāpi manoviññāṇadhātudhammadhātuvasena dhātusaṅgaho ca viseso, sesaṃ tādisameva.

法の総説(dhammuddesā)等によれば、まず眼識において、触の五法(触・受・想・思・心)、一境性、命根の自性として示された七つと、随法(yevāpanaka)としての作意の一つの計八法がある。摂(saṅgaha)によれば、ここでは蘊・処・界・食・根によって五つの摂がある。そこでは眼識界・法界としての界の摂、意・捨・命根としての根の摂を知るべきである。残りは述べた通りである。ここで、現存していても受は禅支には至らないが、根(indriya)にはなる。一境性は、極めて微弱であるため、根・道支・力の状態には至らない。禅は尋を最後(の条件)とし、道と力は因を最後(の条件)とするからである。ここにおけるのと同様に、耳・鼻・舌・身識においても同様である。ただ摂の章において、耳識界等による界の摂、および身識における受の入れ替わりが差異である。ここにおけるのと同様に、意界においても同様である。ただ、尋・伺の二つの随法と勝解の一つの計三法が加わる。摂の章において、意界・法界による界の摂、および尋・伺・捨・一境性の四つによる禅支の摂が差異である。聖典において、ここでは禅支の摂は掲げられていないが、有尋(の心)においては必然的に禅支の状態が可能であるため、受け入れられるべきである。ここにおけるのと同様に、二つの意識界においても同様である。ここでは、喜倶であるため喜(pīti)が加わり、摂の章では五支の禅の状態、受の入れ替わり、および両者において意識界・法界による界の摂が差異であり、残りは同様である。

Visayādippabhedato pana cakkhuviññāṇādīni pañca yathākkamaṃ cakkhādiekekameva vatthuṃ nissāya paccuppanne, iṭṭhe ca rūpādiekekārammaṇe eva kiriyamanodhātuanantaraṃ ālokākāsavāyujalapathavīsahakārīni pasādakādīni dassanasavanaghāyanasāyanaphusanakiccāni sādhayamānāni cakkhudvārādīsu ekekasmiṃ eva vipaccanti. Evametesaṃ vatthudvārārammaṇakiccāni visuṃ niyatāni. Ṭhānaṃ pana tesaṃ pañcannampi ekameva, tena nesaṃ na bhedo. Manodhātu pana hadayavatthuṃ nissāyeva paccuppannesu rūpādīsu pañcasupi ārammaṇesu pañcaviññāṇānantaraṃ sampaṭicchanakiccaṃ sādhayamānā pañcasupi dvāresu pavattati, somanassasahagatā manoviññāṇadhātu pana hadayavatthuṃ nissāyeva atiiṭṭhe paccuppanne pañcārammaṇe vipākamanodhātuanantaraṃ santīraṇakiccaṃ, chasupi dvāresu chasu balavakāmāvacarārammaṇesu atītādīsu javanānantaraṃ tadārammaṇakiccañca sādhayamānā vipaccati. Evametissā dvārārammaṇakiccaṭṭhānāni anibaddhāni, tato tehi bhedo hoti, vatthu pana tattheva nibaddhaṃ, tato na bhedo, evamupekkhāsahagatāyapi. Kevalaṃ [Pg.63] panesā dvāravinimuttāpi hutvā sugatiyaṃ jaccandhabadhirajaccummattakādīnaṃ paṭisandhikāle purimacuticittānantaraṃ kammabalenopaṭṭhitaṃ kammakammanimittagatinimittesu aññataraṃ atītādibhedaṃ chabbidhampi kāmāvacarārammaṇamārabbha paṭisandhikiccaṃ, tadanantarato paṭṭhāya yāvatāyukaṃ bhavaṅgakiccaṃ, ante cutikiccañca, vuttanayena santīraṇatadārammaṇakiccāni ca sādhayamānā imesu pañcasu ṭhānesu vipaccatīti ayaṃ viseso, sesaṃ tādisameva.

対象(所縁)等の区分によれば、眼識等の五つは、順に眼根等のそれぞれ一つの依処に拠り、現在かつ好ましい色等の一つの対象において、唯作意界の直後に、光・虚空・風・水・地の助けを得て、浄色等を条件として見・聞・嗅・味わい・触れる作用(kicca)を成し遂げつつ、眼門等においてそれぞれ異熟として生じる。このように、それらの依処・門・対象・作用は個別に規定されている。しかしこれら五つの場所(ṭhāna)は一つ(五門)であるから、それによって区別されることはない。意界は、心臓依処に拠り、現在の色等の五つの対象すべてにおいて、五識の直後に受持作用(sampaṭicchanakicca)を成し遂げつつ、五門すべてにおいて転起する。喜倶の意識界は、心臓依処に拠り、極めて好ましい現在の五つの対象において、異熟意界の直後に推度作用(santīraṇakicca)を、また六門において、六つの強力な欲界の対象(過去等も含む)において、速行の直後に彼所縁作用(tadārammaṇakicca)を成し遂げつつ、異熟として生じる。このように、これの門・対象・作用・場所は一定していないため、それらによって区別がある。しかし依処はそこに固定されているため、それによる区別はない。捨倶の意識界においても同様である。ただ、これは門を離れたもの(離門心)となって、善趣において生まれつきの盲人・聾者・狂者等の結生(paṭisandhi)の時に、直前の死心の直後に、業の力によって現れた業兆・趣兆等のいずれか、過去等の区分がある六種の欲界の対象を縁として結生作用を、その直後から寿命の限り有分(bhavaṅga)の作用を、最後に死(cuti)の作用を、また述べた方法で推度と彼所縁の作用を成し遂げつつ、これら五つの場所において異熟として生じる。これが差異であり、残りは同様である。

Ettha ca vadhabandhādivasappavatte aniṭṭhārammaṇe khantipaṭisaṅkhānādivasena kusaluppattito tannibbattānaṃ paṭisandhiādiviññāṇānaṃ kammanimittañce ārammaṇaṃ hoti, aniṭṭheneva tena bhavitabbaṃ. Evaṃ iṭṭhavisaye uppannānaṃ kusalavipākānaṃ aniṭṭhārammaṇesu anuppattito kammagatinimittameva tesaṃ ārammaṇaṃ hotīti viññāyati. Vicāretvā yathā avirodho hoti, tathā gahetabbaṃ. Evaṃ iṭṭhavisaye uppannakusalato nibbattānampi paṭisandhiādiviññāṇānaṃ kammanimittārammaṇatāya avirodho ñātabbo. Atītādibhedato pana aṭṭhannampi paccekamanantaratā heṭṭhā vuttanayena gahetabbā.

ここで、殺害や拘束等として転起する好ましくない対象において、忍辱や省察等によって善が生じることから、それによって生じた結生等の意識の対象が業兆(kammanimitta)であるならば、それは好ましくないものでなければならない。このように、好ましい対象において生じた善異熟が、好ましくない対象において生じないことから、それらの対象は業兆または趣兆(gatinimitta)であると理解される。矛盾がないように吟味して受け入れるべきである。このように、好ましい対象において生じた善から生じた結生等の意識についても、業兆を対象とすることに矛盾がないことを知るべきである。過去等の区分による八つそれぞれの無間性(直後性)については、先に述べた方法で理解されるべきである。

Ahetukakusalavipākā niṭṭhitā.

無因善異熟の解説を終わる。

Sahetukakusalavipākavaṇṇanā

有因善異熟の説明(について)。

Alobhādivipākahetusampayuttā pana sahetukā, te sampayogato kāmāvacarakusalā viya aṭṭhavidhā. Somanassañāṇādisampayogo panettha āgamanādito veditabbo. Tihetukaṃ hi kāmāvacarakusalaṃ tihetukadvihetukapaṭisandhiyo datvā pavatte chasu dvāresu soḷasa vipākāni deti, duhetukaṃ pana kusalaṃ duhetukāhetukapaṭisandhiyo datvā pavatte chasu dvāresu tihetukarahitāni [Pg.64] dvādasa vipākāni deti. Asaṅkhārikasasaṅkhārikabhāvo panettha paccayavisesatopi hoti. Balavapaccayenāpi hi uppannaṃ asaṅkhārikaṃ hoti, dubbalenāpi itaraṃ. Keci pana asaṅkhārikena sasaṅkhāravipākānaṃ, sasaṅkhārikena ca asaṅkhārikānaṃ uppattiṃ na icchanti. Yasmā panetāni paṭisandhidāyakato aññenāpi kammena pavatte akusalavipākāni pavattanti, paṭṭhāne ca ‘‘sahetukaṃ bhavaṅgaṃ ahetukassa bhavaṅgassa anantarapaccayena paccayo’’ti (paṭṭhā. 3.1.102) vuttaṃ, tasmā ahetukapaṭisandhikassa puggalassa sugatiyaṃ pavatte sahetukānipi vipākāni pavattanti. Duggatiyaṃ, pana rūpāvacarabhūmiyañca ahetukāneva pavattanti. Tesupi atiiṭṭhe ārammaṇe somanassasahagatāni, iṭṭhamajjhatte upekkhāsahagatānīti evaṃ āgamanādito sampayogabhedo veditabbo.

無貪などの異熟因と相応するものは有因である。それらは相応の点から、欲界の善と同様に八種である。そこにおいて、喜や智などの相応は、その到来(生起の源泉)などによって知られるべきである。すなわち、三因の欲界善は、三因あるいは二因の結生を与えて、転起(一生の過程)において六門に十六の異熟を与える。しかし、二因の善は、二因あるいは無因の結生を与えて、転起において六門に、三因(の異熟)を除いた十二の異熟を与える。そこにおいて、無行・有行の状態は、縁の差別によっても生じる。すなわち、強力な縁によって生じたものは無行であり、微弱な縁によるものは他(有行)である。しかし、ある者たちは、無行から有行の異熟が、有行から無行の異熟が生じることを認めない。しかし、これらは結生を与えるもの以外の業によっても、転起において不善の異熟として転起し、またパッターナにおいて“有因の有分は、無因の有分に対して、無間縁によって縁となる”と説かれている。それゆえ、善趣における無因結生の者にも、転起においては有因の異熟も転起する。しかし、悪趣および色界地においては、無因のもののみが転起する。それらの中でも、極めて好ましい対象においては喜を伴うもの、好ましい中等の対象においては捨を伴うものというように、その到来によって相応の別が知られるべきである。

Dhammuddesādito pana yāva suññatavārapariyosānā kāmāvacarakusalasadisova sabbo vinicchayo, kevalañcettha yevāpanakesu karuṇāmuditā na santi sattārammaṇattā. Ekantaparittārammaṇā hi kāmāvacaravipākā. Viratiyopettha lokiyesu ekantakusalasabhāvattā na santi. ‘‘Pañcasikkhāpadā kusalā evā’’ti (vibha. 715 ādayo) hi vuttaṃ. Phassādayo cettha vipākattā ādāse mukhanimittaṃ viya nirussāhasantā, kusalā pana mukhaṃ viya saussāhā. Saṅgahavāre ca pañcaṅgiko maggo hoti, ayaṃ viseso. Sesaṃ tādisameva.

法の提示から空の章の最後まで、すべて欲界の善に似た決択がなされる。ただここにおいては、“さらにまた生じるもの(余の法)”の中に、悲と喜(喜悦)は存在しない。それらは衆生を対象とするからである。欲界の異熟は専ら限定された対象を持つからである。離(の心所)もまた、ここでは存在しない。世俗の離は専ら善の自性であるからである。実に“五戒は善のみである”と説かれているからである。また、ここにおいて触などは異熟であるため、鏡の中の顔の影のように努力(能動性)がなく、一方で善は顔のように努力を伴う。また、摂(要約)の節において五支の道がある、これが違いである。残りはそれと同様である。

Visayādippabhedato pana yvāyaṃ kusalesu kammadvārapuññakiriyādhipatīhi bhedo vutto, so idha natthi aviññattijanakato, avipākadhammato, tathā appavattito ca. Hīnattikabhedo pana atthi hīnamajjhimappaṇītānaṃ kusalānaṃ vipākattā[Pg.65], tathā dvārārammaṇādibhedo. Ete hi hadayavatthuṃ nissāya dvāravinimuttā hutvā devamanussesu dvihetukatihetukānaṃ heṭṭhā vuttanayena paṭisandhibhavaṅgacutikiccāni, chadvāre chasu ārammaṇesu tadārammaṇakiccañca sādhayamānā evaṃ catūsu ṭhānesu vipaccanti. Evametesaṃ dvārārammaṇakiccaṭṭhānāni anibaddhāni, tato tehi bhedo hoti. Vatthu pana tattheva nibaddhaṃ, tato na bhedo. Atītādibhedato panetthāpi anantatā vuttanayā evāti.

対象などの差別については、善において業門・福業事・増上によって述べられた差別は、ここでは存在しない。表徴を生じさせず、異熟ではない法ではなく、そのように転起しないからである。しかし、劣・中・勝の善の異熟であるため、三(下品・中品・上品)の差別は存在する。また、門・対象などの差別も同様である。これらは心基(心臓の土台)に依り、門を離れたものとなって、天や人間において二因・三因の者に、上述の方法で結生・有分・死の作用を、また六門・六対象において彼所縁の作用を成し遂げつつ、このように四つの箇所で異熟する。このように、それらの門・対象・作用・箇所は不定であり、それによって差別が生じる。しかし、処(土台)はそこに固定されており、それによる差別はない。過去などの差別については、ここでも上述の通りの無数さがある。

Kāmāvacarasahetukakusalavipākā niṭṭhitā.

欲界の有因の善の異熟、了。

Rūpāvacaravipākavaṇṇanā

色界の異熟の解説

Rūpāvacaravipākāpi sampayogabhedato attano kusalā viya pañcavidhā honti. Sabbo cettha vinicchayabhedo kusale vuttanayo eva. Vipākabhāvato panettha yathā hatthiādīnaṃ chāyā taṃsadisā, evaṃ kusalāgamanato ca jhānaṅgādisampayuttadhammasamāyogo, paṭipadādibhedo ca hoti. Apicettha tividhāya paṭhamajjhānabhūmiyā paṭhamajjhānavipākā, tathā dutiyajjhānabhūmiyā dutiyajjhānavipākā tatiyajjhānavipākā ca, tatiyajjhānabhūmiyā catutthajjhānavipākā, vehapphalapañcasuddhāvāsavasena chabbidhāya catutthajjhānabhūmiyā pañcamajjhānavipākā ca vuttanayena paṭisandhibhavaṅgacutikiccāni sādhayamānā hadayavatthuṃ nissāya dvāravinimuttāva kammanimittasaṅkhātapaññattārammaṇā hutvā vipaccantīti ayaṃ viseso, sesaṃ tādisameva.

色界の異熟もまた、相応の差別から、自らの善と同じように五種である。ここでのすべての決択の差別は、善において述べられた方法の通りである。しかし、異熟の状態であるため、例えば象などの影がその実体に似ているように、善の到来によって禅支などの相応法の結合があり、また行道などの差別がある。さらに、ここにおいて、三種の初禅地には初禅の異熟が、同様に第二禅地には第二禅の異熟と第三禅の異熟が、第三禅地には第四禅の異熟が、広果天および五浄居天による六種の第四禅地には第五禅の異熟が、述べられた方法で結生・有分・死の作用を成し遂げ、心基に依って門を離れたものとして、業の兆しと呼ばれる施設を対象として異熟する。これが違いであり、残りはそれと同様である。

Rūpāvacaravipākā niṭṭhitā.

色界の異熟、了。

Arūpāvacaravipākavaṇṇanā

無色界の異熟の解説

Evaṃ arūpāvacaravipākāpi ārammaṇabhedato attano kusalā viya catubbidhā honti. Vinicchayo ca sabbo kusale [Pg.66] vuttanayova. Kusalato cettha viseso rūpāvacaravipāke vuttanayena veditabbo. Kevalaṃ panettha kammanimittabhūtapaññattārammaṇo ākāsānañcāyatanavipāko paṭhamāruppabhūmiyaṃ, tathā mahaggatārammaṇo viññāṇañcāyatanavipāko dutiyāruppabhūmiyaṃ, kammanimittabhūtapaññattārammaṇo ākiñcaññāyatanavipāko tatiyāruppabhūkhiyaṃ, mahaggatārammaṇo nevasaññānāsaññāyatanavipāko catutthāruppabhūmiyañca avatthukā vuttanayena paṭisandhibhavaṅgacutikiccāni sādhayamānāva pavattantīti ayameva viseso.

このように、無色界の異熟もまた、対象の差別から、自らの善と同じように四種である。決択のすべては、善において述べられた方法の通りである。善との違いは、色界の異熟において述べられた方法によって知られるべきである。ただここにおいて、業の兆しとなった施設を対象とする空無辺処の異熟は第一の無色地において、同様に、広大なものを対象とする識無辺処の異熟は第二の無色地において、業の兆しとなった施設を対象とする無所有処の異熟は第三の無色地において、広大なものを対象とする非想非非想処の異熟は第四の無色地において、拠り所(心基)のないものとして、述べられた方法で結生・有分・死の作用を成し遂げつつ転起する。これこそが違いである。

Arūpāvacaravipākā niṭṭhitā.

無色界の異熟、了。

Lokuttaravipākavaṇṇanā

出世間の異熟の解説

Tathā lokuttaravipākāpi attano kusalā viya taṃtaṃmaggaphalattā catubbidhā, jhānaṅgayogabhedato paccekaṃ pañca pañca katvā vīsatividhāva honti. Vinicchayo cettha kusale vuttanayova. Kevalaṃ saṅgahavāre sotāpattimaggaphalaṃ sakadāgāmimaggaphalaṃ anāgāmimaggaphalanti imesaṃ tiṇṇaṃ aññindriyaṃ, arahattaphalassa ca aññātāvindriyaṃ paññindriyaṭṭhāne gahetvā aṭṭhindriyatā, bojjhaṅgamaggaṅgādibodhipakkhiyadhammā, paṭipadādibhedo ca maggāgamanavaseneva hotīti veditabbo. Adhipatibhedopettha labbhati. Lokuttarakusalā hi attano phalānaṃ anantaruppattito, javanavuttito ca adhipatiṃ vidhātuṃ sakkonti, lokiyā pana viparītato na sakkonti. Tenāhu porāṇā ‘‘vipāke adhipatī natthi ṭhapetvā lokuttara’’nti (dha. sa. aṭṭha. 505). Vimokkhabhedato panete maggāgamanato tividhā honti suññataanimittaappaṇihitavimokkhavasena. Maggā hi vipassanāgamanato ‘‘suññato appaṇihito’’ti dve nāmāni labhitvā saguṇārammaṇato pariyāyena [Pg.67] animittātipi vuccanti, tasmā sayaṃ āgamanīyaṭṭhāne ṭhatvā attano attano anantaraphalānaṃ nippariyāyato tīṇipi nāmāni denti. Aparabhāge pana phalasamāpattibhūtānaṃ na denti. Tattha vipassanāgamanatova magge vuttanayena duvidho nāmalābho veditabbo. Te ca na maggā viya ekacittakkhaṇikā, maggavīthiyaṃ pana dvattikkhattuṃ, phalasamāpattivīthiyaṃ sakalampi divasaṃ appanājavanavaseneva nirantaraṃ mahaggatajavanāni viya pavattantīti ayaṃ viseso.

同様に、出世間異熟心もまた、自らの善心のように、それぞれの道の果であるから四種であり、禅支の結合の区別によって、各々五つずつとして二十種となる。ここでの判定は、善心において述べられた方法と同じである。ただし摂類(要約の節)においては、預流果心・一来果心・不還果心というこれら三つのために既知根(aññindriya)を、阿羅漢果心のために具知根(aññātāvindriya)を、慧根の位置に置いて八根とすること、覚支や道支などの三十七道品、および行道(paṭipadā)などの区別は、ただ道の到来(得道)に基づいて生じると知るべきである。ここでも増上(adhipati)の区別が得られる。出世間善心は、自らの果が間をおかずに生じること(無間生)、および速行として生じることから、増上を確立することができるが、世間の善心は、その逆であるため(増上を確立することが)できない。それゆえ古徳は“出世間を除いて、異熟には増上はない”と言った。また、解脱の区別によれば、これら(果心)は道の到来によって、空(suññata)・無相(animitta)・無願(appaṇihita)という解脱の別により三種となる。道(道心)は観(ヴィパッサナー)の到来によって“空”と“無願”という二つの名を得て、自らの徳と対象によって比喩的に“無相”とも呼ばれる。それゆえ、道は自らが(果を)もたらす立場において、それぞれの無間の果心に対して、比喩ではなく直接的にこれら三つの名を与えるのである。しかし、後分(後ほど)において果等至(phalasamāpatti)となったものに対しては、それらの名を与えない。そこでは、ただ観の到来によってのみ、道において述べられた方法で、二種の名(空と無願)を得ると知るべきである。そしてそれら(果心)は、道心のように一心刹那的なものではなく、道心の認識過程(道路)においては二、三回、果等至の認識過程においては、広大な速行のように安止速行として、一日中であっても絶え間なく生じ続ける。これが相違点である。

Lokuttaravipākā niṭṭhitā.

出世間異熟心の解説を終える。

Akusalavipākā pana kāmāvacarāva, lobhādisampayuttahetu abhāvato ahetukā eva ca honti. Te sampayogato upekkhāsahagataṃ cakkhuviññāṇaṃ, tathā sotaghānajivhāviññāṇāni, tathā dukkhasahagataṃ kāyaviññāṇaṃ, upekkhāsahagatā manodhātu, tathā manoviññāṇadhātūti sattavidhā. Vinicchayo panesa sabbattha tādisāhetukakusalavipākesu vuttanayo eva. Kevalaṃ panāniṭṭhārammaṇatā, kāyaviññāṇassa dukkhasahagatatā, upekkhāsahagatamanoviññāṇadhātuyā uddhaccavajjitākusalapaccayā catūsu apāyesu paṭisandhibhavaṅgacutikiccāni, sugatiyañca santīraṇatadārammaṇakiccāni ca sādhanavasena pavatti ca viseso, sesaṃ tādisameva.

一方、不善異熟心は欲界のみのものであり、貪などの相応する因を欠いているため、無因(ahetuka)である。それらは相応によって、捨(upekkhā)を伴う眼識、同じく耳識・鼻識・舌識、苦(dukkha)を伴う身識、捨を伴う意界、同じく意識界という七種である。この判定は、すべての点において、それら(上述の)無因善異熟心において述べられた方法と同じである。ただ、不首尾な対象(aniṭṭhārammaṇa)であること、身識が苦を伴うこと、捨を伴う意識界が、掉挙(uddhacca)を除いた不善の縁によって、四悪趣において結生・有分・死の作用を果たし、善趣(人間・天界)において推度・彼所縁の作用を果たすという、遂行のあり方による生起が相違点であり、残りは同様である。

Akusalavipākā niṭṭhitā.

不善異熟心の解説を終える。

Niṭṭhitā ca vipākābyākatā.

異熟無記心の解説を終える。

Ahetukakiriyāvaṇṇanā

無因唯作心の釈義。

Kiriyābyākatā pana kāmarūpārūpāvacaravasena tividhā. Tattha kāmāvacarakiriyā ahetukā sahetukāti duvidhā. Tattha sahajātahetuvirahitā ahetukā. Tā [Pg.68] sampayogādito tividhā upekkhāsahagatā manodhātu, somanassasahagatā manoviññāṇadhātu, tathā upekkhāsahagatāti. Kiriyāti karaṇamattaṃ, kiccamattanti attho. Sabbesuyeva hi kiriyacittesu yaṃ āvajjanakiccadvayaṃ, taṃ ajavanavuttito moghapupphaṃ viya. Yaṃ javanavuttikaṃ, taṃ nirānusayasantānappavattito chinnamūlarukkhapupphaṃ viya aphalaṃ hoti. Taṃtaṃāvajjanajavanakiccasādhanavasena pavattattā pana kiccamattataṃ upādāya ‘‘kiriyā’’ti vuttaṃ. Tattha manodhātuyā vipākamanodhātuyaṃ vuttanayena sabbo vinicchayo veditabbo. Kevalaṃ pana pañcadvāre iṭṭhesu vā aniṭṭhesu vā pañcārammaṇesu pañcapasāde ghaṭṭitesu uppannabhavaṅgupacchedānantaraṃ tameva pañcārammaṇamārabbha hadayavatthuṃ nissāyevāvajjanakiccaṃ sādhayamānā pañcasupi dvāresu pavattatīti ayaṃ viseso.

唯作無記心は、欲界・色界・無色界の別により三種である。そのうち、欲界唯作は、無因と有因の二種である。そのうち、共生する因を欠いたものが無因である。それらは相応などにより、捨を伴う意界、喜(somanassa)を伴う意識界、同じく捨を伴う(意識界)の三種である。“唯作(kiriya)”とは単なる作法、単なる作用という意味である。すべての唯作心において、二つの引転作用(āvajjanakicca)をなすものは、速行として生じないために、徒花(あだばな)のようなものである。速行として生じるものは、随眠(anusaya)のない相続において生起するために、根の切られた樹の花のように、果実(異熟)を結ばない。それぞれの引転や速行の作用を遂行することによって生起するため、“単なる作用”という意味を取って“唯作”と言われる。そこにおいて、意界については、異熟の意界において述べられた方法によって、すべての判定が知られるべきである。ただし、五門において、好ましい対象あるいは好ましくない対象である五境が五浄色に衝突したとき、生じた有分断の直後に、その五境を対象として、心基(hadayavatthu)を拠り所として引転の作用を遂行しながら、五つのすべての門において生起する、という点が相違点である。

Manoviññāṇadhātudvayampi yathākkamaṃ kusalavipākāhetukamanoviññāṇadhātudvayasadisaṃ, vīriyaṃ panettha adhikaṃ, vīriyūpatthambhova samādhi balavā hoti. Tato evettha saṅgahavāre vīriyasamādhimanosomanassajīvitindriyānaṃ pañcannaṃ vasena indriyasaṅgaho hoti, idhāpi balasaṅgaho nattheva. Yaṃ panettha padabhājanīye samādhivīriyānaṃ niddese ‘‘samādhibalaṃ vīriyabala’’nti (dha. sa. 570-572) balavevacanaṃ vuttaṃ, taṃ itarāhetukacittasampayuttehi imesaṃ balavataratādassanatthaṃ pariyāyato vuttaṃ. Tato eva hi saṅgahavāre ‘‘dve balāni hontī’’ti na vuttaṃ, tasmā ahetukesu nippariyāyato balaṃ natthi evāti gahetabbaṃ.

二つの意識界もまた、それぞれ(上述の)無因善異熟の二つの意識界に似ているが、ここでは精進(vīriya)が加わっており、精進の支えによって三昧(samādhi)が強力になっている。それゆえ、ここでの摂類においては、精進・三昧・意・喜・命根という五つの根の別によって根の要約がなされる。ここでも、力の要約は存在しない。なお、経分別(padabhājanīya)における三昧と精進の解説において“三昧力、精進力”という力の別名が述べられているのは、他の無因心に相応するものよりも、これらがより強力であることを示すために、比喩的に述べられたものである。それゆえにこそ、摂類においては“二つの力がある”とは述べられなかった。したがって、無因心においては、直接的な意味での“力”は存在しないと理解すべきである。

Visayādippabhedato panettha somanassasahagatā tāva hadayavatthuññeva nissāya pañcadvāre voṭṭhabbanakiccāya ca, manodvāre anuḷāresu chasu kāmāvacarārammaṇesu āvajjanakiccāya [Pg.69] ca manoviññāṇadhātuyā anantaraṃ javanakiccaṃ sādhayamānā khīṇāsavānaññeva hasitaṃ uppādentī pavattati. Hasitaṃ hi somanassasahagatakāmāvacareheva javanehi, tesu asekhānaṃ pañcahi kiriyājavanehi, sekhānaṃ pana kusalehi ceva diṭṭhivippayuttalobhamūlehi cāti chahi, puthujjanānaṃ diṭṭhisampayuttehi cāti aṭṭhahīti terasahi cittehi uppajjati. Upekkhāsahagatā pana pañcadvāre hadayavatthuññeva nissāya santīraṇakiccāya vipākamanoviññāṇadhātuyā anantaraṃ voṭṭhabbanakiccaṃ, manodvāre sabbesu chasupi ārammaṇesu savatthukā, avatthukā vā bhavaṅgacalanānantaraṃ āvajjanakiccaṃ sādhayamānā pavattati. Ayaṃ hi tīsu bhavesu kassaci sacittakapuggalassa na kismiñci visaye na uppajjati, sabbaññutaññāṇasadisaṃ mahāgamanaṃ nāmetaṃ cittanti ayaṃ viseso, sesaṃ tādisameva.

対象などの区別によれば、まず喜を伴うもの(笑壁心)は、心基のみを拠り所として、五門においては確定(voṭṭhabbana)の作用のために、意門においては顕著な欲界の六境に対して引転の作用ののちに、意識界の直後に速行の作用を遂行しながら、漏尽者(阿羅漢)にのみ微笑を生じさせて生起する。微笑は、喜を伴う欲界の速行心によってのみ生じる。それらのうち、無学(阿羅漢)には五つの唯作速行によって、有学には善心と邪見不相応の貪根心の六つによって、凡夫には邪見相応の貪根心を加えた八つによってという、計十三の心によって生じる。一方、捨を伴うもの(意門引転心)は、五門においては心基のみを拠り所とし、推度の作用をもつ異熟意識界の直後に確定の作用を遂行し、意門においては、依処(基)のある場合もない場合も、すべての六境に対して、有分動の直後に引転の作用を遂行しながら生起する。というのは、これは三界において心をもつあらゆる者に対し、いかなる対象においても生じないことはなく、一切知智に似た“大いなる遍行(mahāgamana)”と呼ばれる心である、というのが相違点であり、残りは同様である。

Ahetukakiriyā niṭṭhitā.

無因唯作は終了した。

Sahetukakāmāvacarakiriyāvaṇṇanā

有因欲界唯作の解説。

Alobhādikiriyāhetusampayuttā pana sahetukā, te sampayogato kusalā viya aṭṭhavidhā. Sabbopettha vinicchayo kusalesu vuttanayo eva. Kevalaṃ panettha viratiyo na santi, kusalā ca sekhaputhujjanānaṃ vuttanayena chasu dvāresu vatthuṃ nissāya vā anissāya vā javanakiccaṃ sādhayamānā pavattanti, ime pana asekhānanti ayaṃ viseso. Kāmāvacarakiriyā.

無貪などの唯作の因と相応するものは有因であり、それらは相応によって善心のように八種類ある。ここでのすべての判定は、善心において述べられた方法と同じである。ただ、ここには離(心所)は存在しない。善心は有学や凡夫において、述べられた方法で六門において依処に依って、あるいは依らずに速行の機能を果たしながら生じるが、これらは無学(阿羅漢)のものであるということが相違点である。欲界唯作。

Rūpāvacarakiriyāvaṇṇanā

色界唯作の解説。

Rūpāvacarakiriyā ca kusalā viya pañcavidhā. Vinicchayo ca tattha vuttanayo eva. Kevalaṃ hi kusalā sekhaputhujjanānaṃ paññattārammaṇā[Pg.70], abhiññāvasena pavattaṃ pañcamajjhānaṃ sabbārammaṇañca hutvā manodvāre hadayavatthuññeva nissāya javanakiccaṃ sādhayamānā pavattanti, ime pana asekhānanti ayameva viseso. Rūpāvacarakiriyā.

色界唯作も善心のように五種類ある。そこでの判定も、そこで述べられた方法と同じである。ただ、善心は有学や凡夫のものである。これらは概念を対象とし、神通の力によって生じる第五禅はすべての対象を持ち、意門において心基のみに依って速行の機能を果たしながら生じる。これらは無学のものであるということが、まさに相違点である。色界唯作。

Arūpāvacarakiriyāvaṇṇanā

無色界唯作の解説。

Arūpāvacarakiriyā ca kusalā viya catubbidhā. Vinicchayo ca tattha vuttanayo eva. Kevalaṃ hi kusalā sekhaputhujjanānaṃ savatthukā, avatthukā vā heṭṭhā vuttanayena yathāyogaṃ paññattimahaggatārammaṇā manodvāre javanakiccaṃ sāyemānā pavattanti, ime pana asekhānanti ayaṃ viseso. Arūpāvacarakiriyā.

無色界唯作も善心のように四種類ある。そこでの判定も、そこで述べられた方法と同じである。ただ、善心は有学や凡夫のものである。これらは、下に述べた方法に従い適宜、依処を伴うか、あるいは依処を伴わず、概念や広大を対象として意門において速行の機能を果たしながら生じる。これらは無学のものであるということが相違点である。無色界唯作。

Kiriyābyākatā niṭṭhitā.

唯作無記は終了した。

Pakiṇṇakakathāvaṇṇanā

雑論の解説。

Ettha ṭhatvā sabbe cittacetasikadhamme jātisaṅgahādito samodhānetvā pakiṇṇakakathā vattabbā. Yathāvuttāni hi cittāni kusalāni ekavīsati, akusalāni dvādasa, vipākāni chattiṃsa, kiriyāni vīsati cāti sabbānipi ekūnanavutividhāni, lokuttarānaṃ jhānaṅgayogabhedato cattālīsavidhattā ekavīsasataṃ vā honti. Tesu kāmāvacarāni catupaññāsa, rūpāvacarāni pannarasa, arūpāvacarāni dvādasa, lokuttarāni aṭṭha, cattālīsaṃ vā. Kāmāvacaresu ca kusalāni aṭṭha, vipākāni tevīsati, kiriyāni ekādasa, ahetukāni aṭṭhārasa. Sesāni pana catubhūmakānipi sahetukāni. Tesu ca jātito cittagaṇanā pubbe vuttāva[Pg.71]. Cetasikā pana saddhā sati hirīottappaṃ alobho adoso kāyapassaddhādayo dvādasa, tatramajjhattatā amoho appamaññādvayaṃ, viratittayañca moho ahirikaṃ anottappaṃ uddhaccañca lobho diṭṭhi doso vicikicchā ca māno issā macchariyaṃ kukkuccaṃ thinaṃ middhañca phasso vedanā saññā cetanā ekaggatā jīvitindriyañca manasikāro ca vitakko vicāro pīti vīriyaṃ chando adhimokkho cāti dvepaññāsa honti.

ここで止まって、すべての心・心所法を生の分類などからまとめて、雑論を語るべきである。述べられた通り、心は善が二十一、不善が十二、異熟が三十六、唯作が二十であり、すべて合わせると八十九種類となる。出世間心の禅支の相応による分類によれば、四十種類となるので百二十一となる。そのうち、欲界心は五十四、色界心は十五、無色界心は十二、出世間心は八または四十である。欲界心の中で、善は八、異熟は二十三、唯作は十一、無因は十八である。残りのものは、四地(四界)のものであっても有因である。そのうち、生による心の数は先に述べた通りである。心所は、信、念、慚、愧、無貪、無瞋、身軽安などの十二(六対)、中捨、無痴、二無量、三離、および、痴、無慚、無愧、掉挙、貪、見、瞋、疑、慢、嫉、吝、悪作、惛沈、睡眠、および、触、受、想、思、一境性、命根、作意、および、尋、伺、喜、精進、欲、勝解の五十二種類がある。

Tattha tatramajjhattatā, appamaññādvayaṃ, mānādīni cha, manasikāro chando adhimokkho cāti dvādasa dhammā yathāṭhāne yevāpanakā eva, viratittayaṃ, uddhaccañca katthaci yevāpanakā. Tesu ca tatramajjhattatā manasikāro chando adhimokkho uddhaccaṃ viratiyoti ime ṭhapetvā sesā aṭṭha yathāṭhāne aniyatā eva, viratiyo pana katthaci aniyatā, ime pana ekādasa ṭhapetvā sesā ekacattālīsa dhammā niyatā eva. Tattha saddhādayo pañcavīsati dhammā kusalābyākatāyeva, mohādayo cuddasa akusalā eva, phassādayo terasa kusalākusalābyākatā tijātikā. Ekantato hi kusalā vā abyākatā vā dhammā natthi, kusalacittasampayuttasamaye pana kusalā, abyākatacittasampayuttasamaye abyākatā ca honti. Mohādayo pana sarūpeneva akusalā, itare ca taṃsampayogena sabbepi cete atthanā sampayuttacittabhedena bhedavantova hontīti veditabbā.

そのうち、中捨、二無量、慢などの六つ、作意、欲、勝解の十二の法は、適切な場所において“確定的に生じるもの”であり、三離と掉挙はある場合には“確定的に生じるもの”である。それらのうち、中捨、作意、欲、勝解、掉挙、離を除いて、残りの八つは適切な場所において不確定である。離はある場合には不確定である。これら十一を除いて、残りの四十一の法は確定である。そのうち、信などの二十五の法は善・無記のみである。痴などの十四は不善のみである。触などの十三は、善・不善・無記の三生に通じる。決定的に善である、あるいは無記であるという法(他に混じらない法)はない。善心と相応する時には善であり、無記心と相応する時には無記となるからである。しかし、痴などはそれ自体が不善であり、他のものはそれとの相応によって、これらすべてが自身の相応する心の区別によって区別されるものであると知るべきである。

Tesu hi saddhādayo ekūnavīsati sabbesu kusalesu ceva sahetukābyākatesu cāti ekūnasaṭṭhicittesu uppajjanti, tato paccekaṃ ekūnasaṭṭhippabhedā ca honti. Evamaññepi ñātabbā. Amoho tesu ñāṇavippayuttāni dvādasa [Pg.72] ṭhapetvā sesesu, appamaññā pana kāmāvacaresu sahetukakiriyakusalesu ceva pañcamajjhānavajjitarūpāvacaresu cāti aṭṭhavīsaticittesu, viratiyo pana kāmāvacarakusalesu, lokuttaresu cāti soḷasasu. Evamete pañcavīsati dhammā kusalābyākatesu uppajjanato kusalābyākatā nāma jātā. Akusalesu pana mohādayo cattāro dvādasasupi akusalacittesu uppajjanti, lobho aṭṭhasu lobhamūlesu, diṭṭhi tattha diṭṭhisampayuttesu, māno diṭṭhivippayuttesu, doso issā macchariyaṃ kukkuccaṃ paṭighasampayuttesu, thinamiddhaṃ pañcasu sasaṅkhārikesu, vicikicchā vicikicchāsampayutte evāti. Evamete cuddasapi sayaṃ akusalattā, akusalesveva uppajjanato ca akusalā nāma.

それらのうち、信などの十九は、すべての善心および有因の無記心である五十九の心に生じる。それゆえ、それぞれ五十九の分類がある。このように他も知るべきである。無痴は、それらのうち智不相応の十二を除いた残りに、無量は、欲界の有因唯作と善心、および第五禅を除いた色界心の二十八の心に、離は、欲界善心と出世間心の十六に生じる。このように、これら二十五の法は善・無記の中に生じることから、善・無記と呼ばれる。不善においては、痴などの四つは十二のすべての不善心に生じる。貪は八つの貪根心に、見はそこでの見相応心に、慢は見不相応心に、瞋、嫉、吝、悪作は抵抗(瞋恚)相応心に、惛沈・睡眠は五つの有行心に、疑は疑相応心においてのみ生じる。このように、これら十四もそれ自体が不善であること、不善の中にのみ生じることから、不善と呼ばれる。

Itaresu ca phassādayo satta dhammā sabbacittesu, na hi taṃ cittamatthi, yaṃ imesu ekenāpi vinā uppajjati. Sabbatthakā hi ete. Vitakkādayo pana yathāyogikā. Tesu hi vitakko tāva dvipañcaviññāṇavajjitakāmāvacaresu ceva ekādasasu paṭhamajjhānikarūpāvacaralokuttaresu cāti pañcapaññāsacittesu uppajjati. Vicāro pana tesu ceva tathā dutiyajjhānikacittesu cāti chasaṭṭhicittesu. Pīti catutthajjhānikavajjitasomanassasahagatesu. Vīriyaṃ dvipañcaviññāṇamanodhātusantīraṇattikavajjitesu. Chando ahetukamomūhavajjitesu. Adhimokkho dvipañcaviññāṇavicikicchāyuttavajjitesu. Evamete terasa kusalākusalābyākatesu uppajjanato tijātikā nāma jātā. Sampayuttacittabhedena cesaṃ paccekaṃ gaṇanābhedopi veditabbo. Yathā hi cittaṃ salakkhaṇato ekavidhampi sampayogāvatthādibhedeneva bhinnaṃ, tathā cetasikāpi paccekanti ñātabbā, visesaṃ pana nesaṃ vakkhāma.

他の心所の中で、触などの七つの法はすべての心に備わる。これらの中の一つでも欠けて生じる心は存在しない。これらは遍行(一切心共通)であるからである。しかし、尋などは相応に応じて生じる。それらの中で、まず尋は、二五識を除いた欲界の心、および十一の初禅の色界・出世間の心の計五十五の心に生じる。伺は、それらおよび第二禅の心の計六十六の心に生じる。喜は、第四禅を除いた喜倶の心に生じる。精進は、二五識、意界、および三つの推度心を除いた心に生じる。欲は、無因の心と癡根の心を除いた心に生じる。勝解は、二五識と疑に相応する心を除いた心に生じる。このように、これら十三の法は、善・不善・無記において生じることから“三族”と呼ばれる。また、相応する心の区別によって、それぞれの個別の数え方の違いも知られるべきである。心は自相からは一種類であるが、相応の状態などの違いによって区別されるように、心所もそれぞれ区別されるべきであると知るべきである。ただし、それらの特質については後に述べることにする。

Vatthusaṅgahe [Pg.73] pana nesaṃ cittesu tāva kāmāvacaravipākamanodhātuhasitāni, dosasampayuttapaṭigharūpāvacarapaṭhamamaggāni cāti tecattālīsa cittāni heṭṭhā vuttanayena yathāsakaṃ vatthūni nissāyeva uppajjanti, arūpāvacaravipākāni pana anissāyeva, sesāni dvecattālīsa nissāyapi, āruppesupi uppajjanato anissāyapi. Arūpīnaṃ hi chapi vatthūni na santi, rūpīnaṃ pana ghānādīni tīṇi, sabbattha ca taṃtaṃvatthurahitānaṃ sabbattha niyataviññāṇānipi, asaññīnaṃ pana sabbānipi vatthuviññāṇāni na santi. Tesaṃ hi jīvitanavakameva rūpaṃ paṭisandhi, pavattiyaṃ bhavaṅgaṃ, maraṇakāle cuti ca hutvā pavattati. Yathā cettha cittānaṃ, evaṃ taṃsampayuttacetasikānampi vatthuto saṅgahabhedo veditabbo. Ayaṃ pana viseso – tesu hi doso issā macchariyaṃ kukkuccañca hadayavatthuṃ nissāya kāmaloke eva uppajjati. Karuṇāmuditā pana rūpalokepi, na arūpe. Tattha hi rūpāvacarapubbabhāgānipi na uppajjanti, sesā pana sabbe nissāyapi anissāyapi tīsupi bhavesu uppajjanti. Tattha hi phassādayo satta chapi vatthūni, itare pana hadayamevāti, sesaṃ cittasamaṃ.

依処の要略において、心については、まず欲界の異熟の意界と笑心、不善(瞋恚)に相応する瞋、色界の心、および初道の心の計四十三の心は、前述の方法に従って、それぞれの依処に依存してのみ生じる。しかし、無色界の異熟心は、依存せずにのみ生じる。残りの四十二の心は、依存して生じることもあれば、無色界においても生じるため、依存せずに生じることもある。無色界の衆生には六つの依処すべてが存在しないが、色界の衆生には鼻などの三つの感官(鼻・舌・身)が存在せず、すべての場所において、それぞれの依処を欠く者たちには、それぞれの決定した識も存在しない。無想定の衆生には、すべての依処と識が存在しない。彼らにとっては、命九法の物質のみが結生となり、生存期間中には有分となり、死の時には死となって持続する。このように、ここでの心についてと同様に、それらに相応する心所についても、依処による要略の区別が知られるべきである。ただし、次の違いがある。それらの中で、瞋・嫉・吝・悪作は、心基に依存して欲界においてのみ生じる。悲と喜は、色界においても生じるが、無色界では生じない。そこでは色界の準備段階のものも生じないからである。残りのすべての心所は、依存しても依存しなくても、三界すべてにおいて生じる。そこでは、触などの七つは六つの依処すべてに、その他は心基のみに依存する。残りは心の場合と同様である。

Kiccadvārasaṅgahe pana nesaṃ cittaṃ yathā ca cuddasahi kiccehi chadvārikadvāravinimuttabhāvena, evaṃ pavattikkamo veditabbo. Yadā hi kusalākusalabalena tīsu bhūmīsu sattā nibbattanti, tadā tesaṃ maraṇakāle yebhuyyena channaṃ dvārānamaññatarasmiṃ paccupaṭṭhitaṃ kammakammanimittagatinimittānamaññataraṃ gahetvā upekkhāsahagatavipākāhetukamanoviññāṇadhātudvayañceva aṭṭha mahāvipākāni, nava rūpārūpavipākāni ceti ekūnavīsati cittāni heṭṭhā vuttanayena yathāsakabhūmīsu paṭisandhi hutvā uppajjanti, tāneva bhavaṅgacutivasena dvāravinimuttāni nāma honti. Maraṇakāle hi [Pg.74] sattānaṃ asaññisattavirahitānaṃ bhavantare paṭisandhijanakaṃ atītaṃ kammaṃ vā taṃkammakaraṇakāle visayopakaraṇādibhūtaṃ rūpādichabbidhampi atītādibhedaṃ kālavinimuttañca kammanimittaṃ vā upapajjamānabhavānurūpaṃ kapparukkhamātukucchinirayaggijālādigatinimittaṃ vā kammabalena yathārahaṃ channaṃ dvārānamaññatarasmiṃ sāyanhe pabbatacchāyā pathaviyaṃ viya cittasantāne allīyamānaṃ upaṭṭhāti. Evaṃ upaṭṭhite ca tasmiṃ ārammaṇe kammabalena nirantaraṃ pavattamānacittasantānassa āyukkhayakammakkhayaubhayakkhayaupacchedakakammānamaññatarena paccāsannamaraṇassa tassa tassa vīthicittabhavaṅgānantaraṃ cuticittaṃ hoti, tadanantaraṃ kammakammanimittādīsu yathāgahitaṃ ārabbha yathārahaṃ tīsu bhavesu yaṃ kiñci paṭisandhicittaṃ bhavantare paṭhamacittaṃ hutvā uppajjati.

作用と門の要略において、心の進行の順序は、十四の作用により、また六門と門を離れた状態として、次のように知られるべきである。善または不善の力によって三界に衆生が生まれるとき、その死の際、多くの場合、六門のいずれかに現れた業、業相、または趣相のいずれかを取って、捨倶の異熟無因意識界の二つ、および八つの大異熟心、九つの色界・無色界の異熟心の、計十九の心が、前述の方法に従ってそれぞれの界において結生となって生じる。それらが、有分および死の役割を果たすとき、門解脱と呼ばれる。死の際、無想定の衆生を除く衆生には、他生への結生を生じさせる過去の業、あるいはその業をなした時の対象や道具などであった六種の対象(過去などの区別があり、時を超越したもの)である業相、あるいは、次に生まれるべき生存状態にふさわしい如意樹・母胎・地獄の火炎などの趣相が、業の力によって、適切に六門のいずれかに、夕暮れ時の山の影が地上に落ちるように、心相続に付着して現れる。その対象が現れたとき、業の力によって絶え間なく流れる心相続において、寿命の尽きたこと、業の尽きたこと、その両方が尽きたこと、あるいは遮断する業のいずれかによって死が近づいたその人の、それぞれの路心または有分の直後に、死心が生じる。その直後に、受け取られた業・業相などのいずれかを対象として、適切に三界の中のいずれかの結生心が、他生における最初の心となって生じる。

Tattha ca duhetukāhetukacutiyānantaraṃ dasa kāmāvacarapaṭisandhiyova honti, na itarā, kāmāvacaratihetukāya cutiyā sabbāpi honti, rūpāvacarāya pana cutiyāpi ahetukapaṭisandhirahitā, arūpāvacarāya cutiyā heṭṭhimavajjitāruppapaṭisandhiyo ceva kāmāvacaratihetukapaṭisandhiyo ca, asaññīnaṃ pana rūpacutito bhavantare gahitapubbaṃ kammādimevārabbha ahetukarahitā kāmāvacarapaṭisandhiyova honti, na itarā. Puthujjanānaṃ, pana sotāpannasakadāgāmīnañca cutiyā suddhāvāsesu paṭisandhi na hoti, sekhānaṃ dvihetukāhetukāsaññipaṭisandhiyo, asekhānaṃ pana sabbāpi paṭisandhiyo na honti. Te hi cutito nirupadhisesanibbānena anupādāparinibbānappattā nāma honti. Evaṃ gahitapaṭisandhinirodhato paraṃ tadeva cittaṃ tasmiññevārammaṇe bhavaṅgaṃ hutvā cutipariyosānaṃ asati vīthicittuppāde supinampi adisvā niddokkamanakālādīsu [Pg.75] aparimāṇasaṅkhampi nadīsotaṃ viya nirantaraṃ pavattati. Evaṃ ekūnavīsativiññāṇānaṃ paṭisandhibhavaṅgacutivasena pavattikkamo veditabbo.

その際、二因または無因の死心の直後には、十の欲界の結生心のみが生じ、他は生じない。欲界の三因の死心からは、すべてが生じる。色界の死心からも、無因の結生心を除いたものが生じる。無色界の死心からは、下位の無色界を除いた無色界の結生心と、欲界の三因の結生心が生じる。無想定の衆生が色界から死ぬときは、他生において以前に得ていた業などを対象として、無因を除いた欲界の結生心のみが生じ、他は生じない。凡夫および預流・一来の者の死後には、浄居天への結生は起こらない。不還の者には、二因・無因・無想定への結生は起こらない。阿羅漢には、すべての結生は起こらない。彼らは死心によって無余依涅槃に到達したからである。このように受け取られた結生が滅した後に、その同じ心が同じ対象において有分となり、死に至るまで、路心の発生がないときには、夢さえも見ない熟睡の時などのように、河の流れのように絶え間なく無数に流れる。このように、十九の識が結生・有分・死として進行する順序が知られるべきである。

Evaṃ pana vattamāne bhavaṅgasantāne yadā indriyaparipākamāgamma sabhāgapaccayantarasahitaṃ atimahantaṃ rūpārammaṇaṃ cakkhudvāre ghaṭṭeti, tadā ghaṭṭanānubhāvena dvikkhattuṃ tattha bhavaṅgacalanaṃ hoti, tadanantaraṃ bhavaṅgaṃ vocchinditvā tasmiṃ rūpārammaṇe kiriyamanodhātu āvajjanakiccaṃ sādhayamānā uppajjitvā nirujjhati, tathā tadanantaraṃ cakkhuviññāṇadvaye yathārahamekaṃ dassanakiccaṃ, tadanantaraṃ vipākamanodhātudvayā aññataraṃ sampaṭicchanakiccaṃ, tadanantaraṃ vipākamanoviññāṇadhātuttayā aññataraṃ santīraṇakiccaṃ, tadanantaraṃ upekkhāsahagatakiriyāhetukamanoviññāṇadhātu voṭṭhabbanakiccaṃ, tadanantaraṃ ekūnatiṃsakāmāvacarajavanesu yaṃ kiñci yathārahaṃ sattakkhattuṃ, chakkhattuṃ, maraṇakālādīsu pañcakkhattumeva vā javanakiccaṃ sādhayamānaṃ, tadanantaraṃ ekādasasu tadārammaṇakiccesu mahāvipākasantīraṇesu yathārahamekaṃ sakiṃ, dvikkhattuṃ vā tadārammaṇakiccaṃ sādhayamānaṃ uppajjitvā nirujjhati, tadanantaraṃ bhavaṅgasantati eva pavattati. Evaṃ cakkhudvāre sattakiccāni chacattālīsa cittāni sambhavanti.

このように有分(うぶん)の流れが持続しているとき、感官の成熟に従って、適切な他の条件を伴った極大(ごくだい)の色境(しききょう)が眼門(げんもん)に衝突すると、その衝突の勢いによって、そこで二回、有分の動揺が起こる。その後、有分を遮断して、その色境に対して引転(いんてん)の作用を果たす機能的な意界(いきかい)が生じて滅する。同様に、その直後に二種の眼識のうち適切な一方が見る作用(見作用)を、その直後に二種の異熟(いじゅく)意界のいずれかが受持(じゅじ)の作用を、その直後に三種の異熟意識界のいずれかが推度(すいど)の作用を、その直後に捨(しゃ)を伴う無因の機能的意識界が確定(かくてい)の作用を果たす。その直後に二十九の欲界速行(そくぎょう)のうち、適切なものが七回、あるいは六回、死の時などには五回だけ速行の作用を果たし、その直後に十一の彼所縁(ひしょえん)の作用を果たす心(大異熟心と推度心)のうち、適切な一回あるいは二回、彼所縁の作用を果たして生じて滅する。その後、有分の連続が再び流れる。このように眼門においては、七つの作用と四十六の心が生じ得る。

Yadā pana vuttanayena saddārammaṇādīni sotadvārādīsu ghaṭṭenti, tadāpi cakkhudvāre viya paccekañca chacattālīseva bhavanti. Kevalaṃ hettha āvajjanānantaraṃ cakkhuviññāṇaṭṭhāne sotaviññāṇādidvayāni yathākkamaṃ savanādikiccāni sādhayamānāni uppajjantīti. Evaṃ pañcadvāre atimahante pañcārammaṇe catupaññāsa kāmāvacaracittāneva sambhavanti. Keci panettha ‘‘sasaṅkhārikajavanāni pañcadvāre na uppajjanti pubbappayogāsambhavā, manodvāreyevetāni uppajjantī’’ti vadanti.

また、上述の方法で声境(しょうきょう)などが耳門(にもん)などに衝突するときも、眼門におけるのと同様に、それぞれ四十六の心が生じる。ただ、ここでは引転の直後の眼識の場所に、耳識などの二種が順次に聞くことなどの作用を果たして生じるという点だけが異なる。このように五門において、極大の五境に対しては五十四の欲界心のみが生じる。しかし、ここにおいて“有行(うぎょう)の速行は五門では生じず、前段階の努力(準備)が不可能であるため、それらは意門においてのみ生じる”と説く者もいる。

Mahante [Pg.76] pana tadārammaṇavajjitāni. Visayassa javanasamakālameva atītattā javanāvasāne bhavaṅgaṃ hoti. Paritte pana javanampi natthi. Voṭṭhabbanaṃ hettha javanaṭṭhāne ṭhatvā dvattikkhattuṃ pavattitvā nirujjhati, tato paraṃ bhavaṅgaṃ hoti. Ayaṃ pana vāro ‘‘diṭṭhaṃ viya me, sutaṃ viya me’’tiādikathanakāle labbhati. Atiparitte pana voṭṭhabbanappādā asaṇṭhahanato bhavaṅgacalanamattameva, na āvajjanādīni. Āvajjanena hi bhavaṅge āvaṭṭite voṭṭhabbanaṃ appatvā antarā cakkhuviññāṇānantaraṃ cittaṃ bhavaṅgaṃ otarissatīti netaṃ ṭhānaṃ vijjati, nāpi appavattamāne visaye pañcadvārikavīthicittāni pavattantīti. Ayaṃ pañcadvāre visayappavattibhedena cittappavattiniyamo.

大(だい)の対象においては、彼所縁を除いたものである。対象が速行と同じ時期に過去のものとなるため、速行の終了とともに有分となる。小(しょう)の対象においては、速行さえもない。ここでは確定(かくてい)の心が速行の場所に留まって二、三回流れて滅し、その後、有分となる。この過程は“私が見たかのようだ、聞いたかのようだ”などと言う時に得られるものである。極小(ごくしょう)の対象においては、確定さえ生じず安定しないため、有分の動揺のみであり、引転などは起こらない。なぜなら、引転によって有分が向きを変えられたにもかかわらず、確定に到達せず、途中の眼識の直後に心が有分に没入するということはあり得ず、また、現れていない対象に対して五門の心路の心が生じることもないからである。これが五門における対象の現れ方の違いによる心の生起の規定である。

Manodvāre pana chasu ārammaṇesu āpāthagatesu vuttanayena bhavaṅgacalanamanodvārāvajjanānantaraṃ kusalākusalaphalanāvajjanakiriyacittesu pañcapaññāsajavanakiccesu yaṃ kiñci kāmāvacarārammaṇamārabbha pavattati, tato pabhuti kāmāvacarārammaṇe tadārammaṇaṃ hoti. Appanājavane ayaṃ pavattikkamo – samathavipassanākammaṭṭhānikānaṃ hi yathāsakavisaye uppāditapubbabhāgabhāvanānaṃ ‘‘idāni appanā uppajjissatī’’ti bhavaṅgacalanāvajjanāvasāne ñāṇasampayuttakāmāvacarajavanesu aññatarasmiṃ yathārahaṃ parikammopacārānulomagotrabhunāmena catukkhattuṃ, tikkhattumeva vā uppajjitvā niruddhe catutthaṃ, pañcamaṃ vā mahaggatajavanesu yaṃ kiñci paṭhamakappanābhiññābhūtaṃ ekavārameva, jhānasamāpattibhūtaṃ anantavārampi javati. Lokuttarajavanesu pana kusalāni ekasantāne ekavārameva javanti, tadanantaraṃ yathāsakaṃ phalacittañca dvattivāraṃ, phalasamāpattivīthiyaṃ phalameva anantavārampi javati, nirodhasamāpattiyaṃ pana anupubbanirodhavasena [Pg.77] paṭhamajjhānato yāvākiñcaññāyatanā yathākkamaṃ āvajjanaparikammādivaseneva samāpajjitvā vuṭṭhitassa gotrabhuto anantaraṃ catutthāruppajavane dvikkhattuṃ javitvā niruddhe yathāparicchinnakālañca cittaṃ na uppajjati, vuṭṭhānakāle ca āvajjanaparikammacittaniyāmena anāgāmiphalaṃ, arahattaphalaṃ vā yathārahamekavārameva uppajjati. Tattha ca kusalagotrabhuto anantaraṃ kusalañceva ādito phalattayañca appeti, kiriyāgotrabhuto kiriyaṃ, arahattaphalañca. Tatthāpi somanassasahagatato somanassasahagatameva, upekkhāsahagatato ca upekkhāsahagatameva appeti. Asekhānameva cettha arahattaphalakiriyājavanāni, yathāsakaṃ sekhānameva sesalokuttarāni, sekhaputhujjanānameva kusalākusalāni, tihetukānameva appanā honti, ayaṃ javananiyamo.

意門においては、六つの対象が通路に現れたとき、上述の方法で有分の動揺と意門引転の直後に、善・不善・果(異熟)・引転・機能心の五十五の速行の作用のうち、いずれかが欲界の対象を縁として生じる。それ以降、欲界の対象において彼所縁が生じる。安止(あんし)速行においては、次のような生起の順序がある。止(サマタ)や観(ヴィパッサナー)を業処(ごうしょ)とする者が、それぞれの対象において予備的な修行(前分修行)を既に起こしており、“今、安止が生じようとしている”という時に、有分の動揺と引転の終了後に、智と相応する欲界速行のいずれかが、適切に準備(じゅんび)、近行(ごんぎょう)、随順(ずいじゅん)、種姓(しゅじょう)という名で四回、あるいは三回だけ生じて滅したとき、第四番目あるいは第五番目に、広大(こうだい)速行のいずれかが最初の安止あるいは神通(じんずう)として一回だけ、または禅定の等至(とうじ)として無数回、速行する。出世間(しゅっせけん)速行においては、善(道)の心は一つの連続において一回だけ速行し、その直後にそれぞれの果の心が二、三回生じる。果等至(かとうじ)の心路においては果の心のみが無数回速行する。滅尽定(めつじんじょう)においては、順次消滅の法則に従って初禅から無所有処(むしょゆうしょ)まで順次に引転や準備などの方法によって入定し、出定した者の種姓の直後に、第四無色界の速行が二回速行して滅したとき、あらかじめ定められた期間、心が生じない。出定の時には、引転と準備の心の規則により、不還果(ふげんか)あるいは阿羅漢果(あらかんか)が適切に一回だけ生じる。そこでは、善の種姓の直後に善(道)そのもの、および最初の三つの果を安止させ、機能の種姓の直後には機能(阿羅漢道)および阿羅漢果を安止させる。そこでもまた、喜(き)を伴うものからは喜を伴うもののみを、捨(しゃ)を伴うものからは捨を伴うもののみを安止させる。阿羅漢果と機能の速行は無学(むがく)者にのみ生じ、その他の出世間の心はそれぞれの有学(うがく)者に、善と不善の心は有学者と凡夫に生じる。安止は三因(さんいん)の人にのみ生じる。これが速行の規定である。

Appanājavanato paraṃ pana tadārammaṇaṃ natthi. Javanārammaṇesu hi kāmāvacarabhūtesveva kāmāvacarapaṭisandhikānameva atimahante, vibhūte ca visaye tadārammaṇamuppajjati. Atiiṭṭhe panārammaṇe santīraṇakiriyājavanatadārammaṇāni somanassasahagatāni, iṭṭhamajjhatte, aniṭṭhe ca upekkhāsahagatāni honti. Yadā pana domanassānantaraṃ somanassassa paṭṭhāne paṭikkhittattā somanassapaṭisandhikassa atiiṭṭhādīsu paṭighe javite tadārammaṇabhavaṅgāni na uppajjanti, tadā aññaṃ paricitapubbaṃ parittārammaṇamārabbha anāvajjanampi nirodhato vuṭṭhahantassa sāmaññaphalaṃ viya antarā upekkhāsahagatasantīraṇaṃ uppajjati, tamanantaritvā bhavaṅgaṃ hotīti ayaṃ tadārammaṇaniyamo.

安止速行の後には、彼所縁(ひしょえん)はない。速行の対象が欲界のものであり、かつ欲界を結生(けっしょう)とする者において、極大あるいは明白な対象であるときにのみ彼所縁が生じる。極めて好ましい(極愛)対象においては、推度・機能・速行・彼所縁は喜(き)を伴い、中等に好ましい(愛適)対象および好ましくない(不愛)対象においては捨(しゃ)を伴う。しかし、憂(う)を伴う心の直後に喜が生じることは(生起法則により)拒まれているため、喜を結生とする者が極めて好ましい対象などに対して、怒り(瞋恚)をもって速行したときには、彼所縁と有分は生じない。そのとき、以前に経験したことのある他の微小な対象を縁として、引転することなしに、滅尽定から出た者の沙門果(しゃもんか)のように、その間に捨を伴う推度心が生じる。それを挟んでから有分となる。これが彼所縁の規定である。

Evaṃ pana bhavaṅgānantaraṃ chadvāre āvajjanādīni vīthicittāni. Iti yāvatāyukaṃ imināva kamena cittaniyāmato viññāṇāni pavattanti. Vīthicittānantaraṃ, pana bhavaṅgānantaraṃ vā sabbapacchimaṃ [Pg.78] taṃ ekūnavīsatividhaṃ bhavaṅgameva tasmiññevārammaṇe cutikiccañca sādhayamānaṃ pavattati, tasmiṃ niruddhe satto cuto nāma hoti. Tatopi cutito puna paṭisandhibhavaṅgavīthicutiyoti evaṃ punappunaṃ cittasantānaṃ yantayuttagoṇo viya bhavādīsu yāvānupādāya āsavehi na vimuccati, tāvāvicchinnaṃ pavattati eva. Evaṃ pavattamāne ca cittasantāne ‘‘tvaṃ bhavaṅgaṃ nāma hoti, tvaṃ tadanantaraṃ āvajjanaṃ…pe… tvaṃ tadanantaraṃ tadārammaṇaṃ nāma hoti, tvaṃ pana bhavaṅga’’ntiādinā niyāmako kattā nāma natthi, cittaniyāmenevetaṃ pavattati.

このように、有分(うぶん)の直後には、六つの門において広告(こうこく)などの心路心(しんろしん)が生じる。このように、寿命が続く限り、この順序に従って心の法則(cittaniyāma)により、諸々の意識が生起する。心路心の直後、あるいは有分の直後の最後には、十九種類の有分のいずれか自体が、その同じ対象において死の作用(cutikicca)を果たしながら生起し、それが滅したとき、衆生は“死んだ”と呼ばれる。その後、死から再び結生(けっしょう)・有分・心路・死というように、心の相続は、器械に繋がれた牛のように、執着の根源である諸々の煩悩(āsava)から解脱しない限り、諸々の存在において、このように何度も何度も、途切れることなく生起し続ける。このように生起している心の相続において、“汝は有分である、汝はその直後の広告である、…(中略)…、汝はその直後の彼所縁(ひしょえん)である、汝はまた有分である”などと命令する作者(kattā)というものは存在せず、ただ心の法則によってのみ、これは生起するのでである。

Pañcavidho hi niyāmo – bījaniyāmo utuniyāmo kammaniyāmo dhammaniyāmo cittaniyāmoti, tattha aṅkurapaṇṇadaṇḍapupphaphalādikkamena tesaṃ tesaṃ bījānaṃ aññoññavisadisarukkhatiṇagacchalatādisantāne attanā sadisaphaladānaṃ bījaniyāmo nāma. Tasmiṃ tasmiṃ samaye tesaṃ tesaṃ rukkhānaṃ ekappahārena pupphaphalapallavānaṃ gahaṇaṃ utuniyāmo nāma. Tassa tassa vā kusalākusalakammassa taṃtaṃsadisāsadisarūpārūpavipākadānaṃ, kammasarikkhakavipākadānañca kammaniyāmo nāma. Bodhisattānaṃ paṭisandhiggahaṇe, mātukucchito abhinikkhamane, abhisambodhidhammacakkappavattanādīsu ca dvattiṃsa pubbanimittāni dhammaniyāmo nāma. Yathāvuttena bhavaṅgāvajjanādikiccakkameneva cittappavatti cittaniyāmo nāma. Iminā pana cittaniyāmena yathākkamaṃ kiccavantesu cetesu cittesu dvipañcaviññāṇamanodhātujavanāni yathāsambhavaṃ ekakiccaṭṭhānāni, sesāni pana dviticatupañcakiccaṭṭhānāni, tāni ca pubbe vuttāni, suviññeyyāni ca. Evaṃ ekadvārikādīni ca. Yathā ca cittānaṃ, evaṃ taṃsampayuttacetasikānampi kiccadvāravasena saṅgaho veditabbo. Ayaṃ pana viseso – kiccato hi sabbatthakā tāva satta cittaṃ viya cuddasa kiccāni karonti. Vitakkavicārādhimokkhā [Pg.79] pana tayo dassanādipañcakiccāni vajjetvā nava, vīriyaṃ tato sampaṭicchanasantīraṇāni vajjetvā satta, pīti voṭṭhabbanāvajjanānipi vajjetvā santīraṇena saddhiṃ cha, viratiappamaññāvajjitā pana vīsati kusalābyākatā ceva chando ca santīraṇampi vajjetvā pañca, tato appamaññā tadārammaṇampi vajjetvā cattāri, viratiyo pana kusalā javanakiccameva karonti. Dvārato ca viratiyo manodvārikā eva, tathā karuṇāmuditā, dvāravinimuttā ca pana honti. Manodvāre eva hi duccaritaviramaṇaṃ sattapaññattiggahaṇañca hoti. Akusalā pana chadvārikā, tatthāpi mānaissāmacchariyakukkuccāni manodvārikānevāti keci. Avasesā chadvārikā ceva dvāravinimuttā ca. Sesaṃ cittasadisameva. Ārammaṇasaṅgaho pana nesaṃ parittārammaṇattike āvi bhavissatīti. Ayaṃ pakiṇṇakakathā.

実に、規定(niyāma)には五種類ある。種子規定(bījaniyāmo)、節規定(utuniyāmo)、業規定(kammaniyāmo)、法規定(dhammaniyāmo)、心規定(cittaniyāmo)である。そのうち、芽、葉、茎、花、果実などの順序に従って、それぞれの種子が互いに異なる樹木、草、茂み、蔓などの相続において、自らにふさわしい果実を与えることが“種子規定”と呼ばれる。その時々に、それぞれの樹木が一斉に花、果実、若葉をつけることが“節規定”と呼ばれる。それぞれの善悪の業が、それらに相応する、あるいは相応しない名色(みょうしき)の異熟(いじゅく)を与えること、および業に類した異熟を与えることが“業規定”と呼ばれる。菩薩の結生、母胎からの出現、正覚(しょうがく)、初転法輪などの際に現れる三十二の前兆が“法規定”と呼ばれる。先に述べた有分や広告などの作用の順序に従って心が動くことが“心規定”と呼ばれる。この心規定により、順序に従って作用を持つ心のうち、五識・意界・速行(そくぎょう)は、可能な限り一つの作用の場(ekakiccaṭṭhāna)を持つが、残りのものは二、三、四、五つの作用の場を持ち、それらは先に述べた通りであり、容易に理解できる。一門(の心路)なども同様である。心のあり方と同様に、それに相応する心所(しんじょ)の相続も、作用と門によって理解されるべきである。ただし、この違いがある。作用については、遍一切心(sabbatthakā)の七つは、心と同様に十四の作用を行う。尋(じん)・伺(し)・勝解(しょうげ)の三つは、見(dassana)などの五つの作用を除いて九つを行い、精進はさらに受持(じゅじ)と推度(すいど)を除いて七つ、喜(き)は確定(かくてい)と広告をも除いて、推度と共に六つ、離(り)と無量(むりょう)を除いた二十の善・無記、および欲(よく)は、推度をも除いて五つ、そこから無量は彼所縁をも除いて四つである。一方、離(virati)は善の速行作用のみを行う。門については、離は意門(いもん)のみであり、慈・悲(慈悲喜捨の離)も同様であり、また門を離脱したもの(門外)もある。というのも、悪行からの離脱や衆生という概念の把握は意門においてのみ起こるからである。しかし、不善心は六門すべてにわたる。そこでも、慢・嫉・慳・悪作は意門のみであると言う者もいる。残りは六門すべてにわたり、かつ門を離脱したものである。残りは心と同様である。それらの対象の要約については、“小対象(狭小対象)”の三つ組みにおいて明らかになるであろう。これが雑論(pakiṇṇakakathā)である。

Cittuppādakaṇḍavaṇṇanā niṭṭhitā.

心生起門(心起品)の釈論を終わる。

Abyākatapadaṃ pana neva tāva niṭṭhitaṃ. Abyākatesu hi vipākābyākataṃ, kiriyābyākatañca vibhattaṃ, rūpābyākataṃ, pana nibbānābyākatañca avasiṭṭhaṃ. Tattha rūpābyākataṃ tāva bhūmito kāmāvacarameva, na bhinnaṃ, tathā sampayogatopi asambhavo eva. Sārammaṇadhammānameva, hi aññamaññasampayogo, na itaresanti. Dhammuddesato panetaṃ aṭṭhavīsatividhaṃ hoti. Seyyathidaṃ – pathavīdhātu āpodhātu tejodhātu vāyodhātu cakkhu sotaṃ ghānaṃ jivhā kāyo rūpaṃ saddo gandho raso itthindriyaṃ purisindriyaṃ jīvitindriyaṃ hadayavatthu kāyaviññatti vacīviññatti ākāso rūpassa lahutā mudutā kammaññatā rūpassa upacayo santati jaratā aniccatā kabaḷīkāro āhāroti. Padabhājanīye panettha kiñcāpi hadayavatthu na āgataṃ, upari pana paṭṭhānapāḷiyaṃ [Pg.80] ‘‘yaṃ rūpaṃ nissāya manodhātu ca manoviññāṇadhātu ca vattantī’’tiādinā (paṭṭhā. 1.1.8) sarūpeneva āgamissatīti taṃ idha gahitaṃ. Keci pana middharūpaṃ balarūpaṃ sambhavarūpaṃ jātirūpaṃ rogarūpanti imānipi pañca gahetvā ‘‘tettiṃsa rūpāni hontī’’ti vadanti, te tesaṃ abhāvaṃ, antogadhabhāvañca vatvā paṭikkhipitabbā. Imesu hi middhaṃ rūpameva na hoti arūpadhammattā nīvaraṇānaṃ. Middheneva hi pacalāyikākārena rūpappavatti hoti, balarūpaṃ pana vāyodhātuyā antogadhaṃ taṃsabhāvattā, sambhavarūpaṃ āpodhātuyā, jātirūpaṃ upacayasantatīsu, rogarūpañca jaratāaniccatāsu pavisati sappaccayasamuṭṭhitarūpavikārabhedesu rogabyapadesatoti sabbaṃ rūpaṃ aṭṭhavīsatividhameva hoti. Ayaṃ dhammuddesato vinicchayo.

しかし、無記(むき)の項はまだ終わっていない。無記のうち、異熟無記と唯作(ゆいさ)無記は分別されたが、色無記と涅槃無記が残っている。そのうち、色無記は界(地)としては欲界のみであり、分かれてはおらず、また相応(そうおう)という点でも(心所と)相応することはない。というのも、相応は対象を持つ法(sārammaṇadhammā)同士にのみあるもので、それ以外(色や涅槃)にはないからである。法の提示(dhammuddesa)によれば、それは二十八種類ある。すなわち、地界、水界、火界、風界、眼、耳、鼻、舌、身、色、声、香、味、女根、男根、命根、心基物(しんきぶつ)、身表(しんぴょう)、語表(ごひょう)、虚空、色の軽快性、柔軟性、適業性、色の積集、相続、老性、無常性、段食(だんじき)である。この句の分別(padabhājanīya)においては、心基物は現れていないが、後のパッターナ(発趣論)の本文において、“いかなる色に依存して意界と意識界が生起するか”などと自らの形をとって現れるので、ここで採用された。しかし、ある人々は、睡眠色、力色、発生色、出生色、病色のこれら五つをも含めて“三十三の色がある”と言う。彼らに対しては、それらが存在しないこと、あるいは(既存のものに)含まれていることを述べて拒絶されるべきである。というのも、睡眠(middha)は(心所という)非色の法であり、蓋(がい)であるため、色ではないからである。睡眠によっては、(頭が下がるなどの)居眠りの様子として色の生起が起こるだけである。力色は風界に含まれ、その自性だからである。発生色は水界に、出生色は積集と相続に、病色は老性と無常性に含まれる。原因によって生じた色の変化や破壊の中に“病”という名称があるからである。したがって、すべての色は二十八種類のみである。これが法の提示による決定(分析)である。

Lakkhaṇādito panettha kakkhaḷattalakkhaṇā pathavīdhātu, patiṭṭhānarasā, sampaṭicchanapaccupaṭṭhānā. Paggharaṇalakkhaṇā āpodhātu, brūhanarasā, saṅgahapaccupaṭṭhānā. Uṇhattalakkhaṇā tejodhātu, paripācanarasā, maddavānuppadānapaccupaṭṭhānā. Vitthambhanalakkhaṇā vāyodhātu, samudīraṇarasā, abhinīhārapaccupaṭṭhānā. Catassopi cetā sesabhūtattayapadaṭṭhānā. Rūpābhighātārahabhūtappasādalakkhaṇaṃ, daṭṭhukāmatānidānakammasamuṭṭhānabhūtappasādalakkhaṇaṃ vā cakkhu, rūpesu āviñchanarasaṃ, cakkhuviññāṇassa ādhārabhāvapaccupaṭṭhānaṃ, daṭṭhukāmatānidānakammajabhūtapadaṭṭhānaṃ. Idaṃ pana yadetaṃ akkhikūpake patiṭṭhitaṃ nahārusuttakena matthaluṅgena ābaddhamaṃsayuttaṃ, yattha setampi atthi kaṇhampi lohitampi cattāripi mahābhūtāni, yañca semhussadattā setaṃ, pittussadattā kaṇhaṃ, ruhirussadattā lohitakaṃ, pathavussadattā patthiṇṇaṃ hoti, āpussadattā paggharati, tejussadattā [Pg.81] paridayhati, vāyussadattā paribbhamati, yañca loke nīlapakhumasamākiṇṇaṃ kaṇhasukkamaṇḍalavicittaṃ nīluppaladalasannibhaṃ dīghaṃ puthulaṃ cakkhūti vuccati, tassa sasambhāracakkhuno setamaṇḍalaparikkhittassa kaṇhamaṇḍalassa majjhe abhimukhe ṭhitānaṃ sarīrasaṇṭhānuppattidese sattasu picupaṭalesu āsittatelaṃ picupaṭalāni viya satta akkhipaṭalāni byāpetvā dhāraṇanahāpanamaṇḍanabījanakiccāhi catūhi dhātīhi khattiyakumāro viya sandhāraṇābandhanaparipācanasamudīraṇakiccāhi catūhi dhātūhi katūpakāraṃ āyunā anupāliyamānaṃ vaṇṇagandharasādīhi parivutaṃ utucittāhārehi upatthambhiyamānaṃ pamāṇato ūkāsiramattaṃ cakkhuviññāṇādīnaṃ yathārahaṃ vatthudvārabhāvaṃ sādhayamānaṃ tiṭṭhati. Vuttampi cetaṃ dhammasenāpatinā –

特相などの面から言えば、地界は堅さの特相、支えの作用、受容の現起を持つ。水界は流動の特相、増大の作用、抱摂の現起を持つ。火界は熱さの特相、成熟の作用、柔軟性を与えることの現起を持つ。風界は支持の特相、移動の作用、推進の現起を持つ。これら四つはすべて、残りの三つの大種を足処とする。眼(眼浄色)は、色境の衝突に適した大種の浄色の特相、あるいは見たいという欲求を原因とする業から生じた大種の浄色の特相を持ち、色境を引き寄せる作用があり、眼識の依処であることの現起があり、見たいという欲求を原因とする業から生じた大種を足処とする。一方、この(眼浄色)は、眼窩に位置し、神経の糸によって脳に繋がれた筋肉を伴うものであり、そこには白、黒、赤、そして四大種も存在する。そこにおいて、粘液が過多であれば白くなり、胆汁が過多であれば黒くなり、血液が過多であれば赤くなる。また、地界が過多であれば堅くなり、水界が過多であれば流れ、火界が過多であれば燃え、風界が過多であれば(眼球が)回転する。また、世間で“眼”と呼ばれる、青い睫毛に囲まれ、黒白の円環で彩られ、青い蓮の花びらに似て長く広いものである。その資具(周辺組織)を伴う眼の、白い円環に囲まれた黒い円環の中央の、正対する者の体の姿が映る場所に、七つの膜に注がれた油がそれらの膜に浸透するように、七つの眼の膜を貫いている。それは、四人の乳母に世話をされる王子の如く、支持・結合・成熟・移動の働きをする四大種に助けられ、命(命根)によって維持され、色・香・味などに囲まれ、時節・心・食によって支えられ、大きさはシラミの頭ほどであり、眼識などの適切な依処および門としての状態を成して存在している。法将軍(サーリプッタ)もこう述べられた。

‘‘Yena cakkhupasādena, rūpāni manupassati;

Parittaṃ sukhumaṃ etaṃ, ūkāsirasamūpama’’nti.

“その眼浄色によって、諸々の色を見る。それは小さく微細であり、シラミの頭に似ている”と。

Saddābhighātārahabhūtappasādalakkhaṇaṃ, sotukāmatānidānakammasamuṭṭhānabhūtappasādalakkhaṇaṃ vā sotaṃ, saddesu āviñchanarasaṃ, sotaviññāṇassa ādhārabhāvapaccupaṭṭhānaṃ, sotukāmatānidānakammajabhūtapadaṭṭhānaṃ. Idaṃ pana sasambhārasotabilassa anto tanutambalomācite aṅgulivedhakasaṇṭhāne padese vuttappakārāhi dhātuādīhi katūpakārānupālanaparivāropatthambhaṃ sotaviññāṇādīnaṃ yathārahaṃ vatthudvārabhāvaṃ sādhayamānaṃ tiṭṭhati.

耳(耳浄色)は、声の衝突に適した大種の浄色の特相、あるいは聞きたいという欲求を原因とする業から生じた大種の浄色の特相を持ち、声を引き寄せる作用があり、耳識の依処であることの現起があり、聞きたいという欲求を原因とする業から生じた大種を足処とする。これは、資具(周辺組織)を伴う耳孔の内部の、薄い銅色の毛が生えた、指貫の形をした場所にあり、前述のような界などによる助け・維持・随伴・支えを受け、耳識などの適切な依処および門としての状態を成して存在している。

Gandhābhighātārahabhūtappasādalakkhaṇaṃ, ghāyitukāmatānidānakammasamuṭṭhānabhūtappasādalakkhaṇaṃ vā ghānaṃ, gandhesu āviñchanarasaṃ, ghānaviññāṇassa ādhārabhāvapaccupaṭṭhānaṃ, ghāyitukāmatānidānakammajabhūtapadaṭṭhānaṃ[Pg.82]. Idañca sasambhāraghānabilassa anto ajapadasaṇṭhāne padese vuttappakāropakārānupālanaparivāropatthambhaṃ ghānaviññāṇādīnaṃ yathārahaṃ vatthudvārabhāvaṃ sādhayamānaṃ tiṭṭhati.

鼻(鼻浄色)は、香の衝突に適した大種の浄色の特相、あるいは嗅ぎたいという欲求を原因とする業から生じた大種の浄色の特相を持ち、香を引き寄せる作用があり、鼻識の依処であることの現起があり、嗅ぎたいという欲求を原因とする業から生じた大種を足処とする。これは、資具(周辺組織)を伴う鼻孔の内部の、山羊の足跡の形をした場所にあり、前述のような助け・維持・随伴・支えを受け、鼻識などの適切な依処および門としての状態を成して存在している。

Rasābhighātārahabhūtappasādalakkhaṇā, sāyitukāmatānidānakammasamuṭṭhānabhūtappasādalakkhaṇā vā jivhā, rasesu āviñchanarasā, jivhāviññāṇassa ādhārabhāvapaccupaṭṭhānā, sāyitukāmatānidānakammajabhūtapadaṭṭhānā. Esā ca sasambhārajivhāmajjhassa upari uppaladalaggasaṇṭhāne padese vuttappakāropakārānupālanaparivāropatthambhā jivhāviññāṇādīnaṃ yathārahaṃ vatthudvārabhāvaṃ sādhayamānā tiṭṭhati.

舌(舌浄色)は、味の衝突に適した大種の浄色の特相、あるいは味わいたいという欲求を原因とする業から生じた大種の浄色の特相を持ち、味を引き寄せる作用があり、舌識の依処であることの現起があり、味わいたいという欲求を原因とする業から生じた大種を足処とする。これは、資具(周辺組織)を伴う舌の中央の上部の、蓮の花びらの先端の形をした場所にあり、前述のような助け・維持・随伴・支えを受け、舌識などの適切な依処および門としての状態を成して存在している。

Phoṭṭhabbābhighātārahabhūtappasādalakkhaṇo, phusitukāmatānidānakammasamuṭṭhānabhūtappasādalakkhaṇo vā kāyo, phoṭṭhabbesu āviñchanaraso, kāyaviññāṇassa ādhārabhāvapaccupaṭṭhāno, phusitukāmatānidānakammajabhūtapadaṭṭhāno. Ayaṃ pana imasmiṃ kāye yāvatā upādinnā pathavīāpokoṭṭhāsā honti, tattha sabbattha kappāsapaṭale sneho viya anugato vuttappakāropakārānupālanaparivāropatthambho kāyaviññāṇādīnaṃ yathārahaṃ vatthudvārabhāvaṃ sādhayamāno tiṭṭhati. Keci (dha. sa. aṭṭha. 600) pana ‘‘tejādhikānaṃ bhūtānaṃ pasādo cakkhu, vivaravāyuāpapathaviadhikānaṃ sotaghānajivhākāyā’’ti vadanti. Apare (dha. sa. a. 600) ‘‘tejosabhāvaṃ cakkhu, ākāsapathaviāpavāyusabhāvā sotaghānajivhākāyā’’ti vadanti. ‘‘Tejādisahakārittā, tejādiguṇarūpādivisayattā cā’’ti kāraṇañca yathākkamaṃ vadanti. Te ca vattabbā – ko panevamāha ‘‘sahakārisabhāveheva indriyehi bhavitabba’’nti, ‘‘rūpādayo vā tejādīnaṃ [Pg.83] guṇā’’ti. Avinibbhogesu hi bhūtesu ‘‘ayaṃ imassa guṇo, ayaṃ imassa guṇo’’ti na labbhā vattunti. Athāpi vadeyyuṃ ‘‘tejādiadhikesu sambhāresu rūpādīnaṃ adhikabhāvadassanato icchitabbametaṃ ‘rūpādayo tejādīnaṃ guṇā’’’ti, te vattabbā iccheyyāma, yadi āpādhikassa āsavassa gandhato pathaviadhike kappāse gandho adhikataro siyā, tejādhikassa ca uṇhodakassa vaṇṇatopi sītūdakassa vaṇṇo parihāyetha. Yasmā panetaṃ ubhayampi natthi, tasmā pahāyetha tametesaṃ nissayabhūtānaṃ visesakappanaṃ. Yathā avisesepi ekakalāpe bhūtānaṃ rūparasādayo aññamaññaṃ visadisā honti, evaṃ cakkhupasādādayopīti gahetabbametaṃ. Kiṃ panesaṃ visesakāraṇaṃ natthīti? No natthi. Kiṃ pana tanti? Kammameva nesaṃ asādhāraṇaṃ kāraṇaṃ janakataṇhājanitānaṃ bhūtānaṃ visesato. Bhūtavisese hi sati pasādova nuppajjati. Samānānaṃ hi bhūtānaṃ pasādo, na visamānānanti porāṇā. Evaṃ kammavisesato visesavantesu cetesu cakkhusotāni asampattavisayaggāhakāni attano nissayaṃ anallīnanissayeva visaye viññāṇahetuttā. Ghānajivhākāyā pana sampattavisayaggāhakā nissayavasena ceva sayañca attano nissayaṃ allīne eva visaye viññāṇahetuttā.

身(身浄色)は、所触の衝撃を受けるに適した大種の浄色を特徴とし、あるいは、触欲を縁とする業から等起した大種の浄色を特徴とする。所触を吸引することを作用とし、身識の依止の状態を現起とし、触欲を縁とする業から生じた大種を近因とする。この身において、執受された地界と水界の部分がある限り、それらすべての場所に、綿の層に染み込んだ油のように浸透しており、上述のような助けや保護、随伴、支持をなし、身識などのために、適宜、依処(基)や門の状態を成し遂げて存在している。ある人々(‘法集論注’600)は、“火界が卓越した諸大種の浄色が眼であり、空間・風・水・地が卓越したものが耳・鼻・舌・身である”と言う。また他の人々(‘法集論注’600)は、“火の自性を持つものが眼であり、虚空・地・水・風の自性を持つものが耳・鼻・舌・身である”と言う。彼らは順に“火などと共作するから、また火などの属性である色などを対象とするから”という理由を述べる。彼らに対してはこう言われるべきである。“共作する自性を持つ諸根でなければならないとか、色などは火などの属性であるとか、誰がそのように言ったのか”と。なぜなら、不可分な諸大種において“これはこれの属性、これはこれの属性”と言うことはできないからである。また、もし彼らが“火などが卓越した構成要素において色などが卓越しているのが見られるので、‘色などは火などの属性である’と認めるべきだ”と言うならば、彼らに対してこう言われるべきである。“もし水が卓越した酒(āsava)の香りが、地が卓越した綿の香りよりも強くなり、また火が卓越した熱湯の色彩(色)が、冷水の色彩よりも劣るというのであれば、我々もそのように認めよう”と。しかし、その両方も存在しないのであるから、それら諸根の依止となるものについての(要素の卓越という)特別な想定は捨てるべきである。一つの聚(カラパ)において(大種の)差別がないにもかかわらず、大種の色・味などが互いに異なっているように、眼浄色なども同様であると理解すべきである。では、それらに差別の原因はないのか。否、ないわけではない。ではそれは何か。産出する渇愛によって生じた諸大種に対して、それらの不共通な原因である業こそが、それらの差別(の原因)である。大種の差別があるならば、浄色は生じない。なぜなら、古徳は“浄色は平等な(調和した)諸大種から生じるのであって、不平等なものからではない”と言っているからである。このように業の差別によって差別を持つこれらのうち、眼と耳は、非到達の対象を把握するものである。なぜなら、それ自体の依止(根)に密着していない対象において、識の原因となるからである。一方、鼻・舌・身は、到達した対象を把握するものである。なぜなら、依止の力によって、また自ら、自らの依止に密着した対象において、識の原因となるからである。

Keci pana ‘‘cakkhusotānipi sampattavisayaggāhakāneva, dūre ṭhitesupi candarūpādīsu sīghayāyinayanaraṃsisaññogena, saddānañca paramparāyāgantvā sotabile ghaṭṭanena viññāṇuppattito. Teneva hi kuṭṭādiantaritesu, vicchiddapabbataleṇādigatesu ca rūpasaddesu viññāṇaṃ na [Pg.84] uppajjatī’’ti vadanti. Tesampi hi cakkhuno dūrāsannesu candarukkhādīsu anupalakkhitakālabhedena raṃsisamāyojanasāmatthiyaṃ, saddānampi dūrāsannānaṃ aviditatābhedaṃ āgantvā sotabilaghaṭṭanasāmatthiyaṃ viññāṇuppattihetubhūtaṃ upagantabbaṃ. Tato paraṃ tattheva ṭhitānaññeva viññāṇuppādanasāmatthiyopagamanaṃ. Kuṭṭaleṇādiantaritānañca rūpasaddānaṃ sahakāripaccayavirahato anāpāthagamanaṃ. Itarathā tesampi tādisesu indriyasaññogaṃ na dhāvitabbaṃ. Gamananivāraṇampi uppattinivāraṇameva, tatheva sahakāripaccayavirahato yādiseva tesaṃ indriyasaññogo hoti, tādise viññāṇuppatti hotīti gahetabbaṃ.

しかしある人々は、“眼と耳もまた、到達した対象を把握するものである。遠くに位置する月や色などに対しても、速く走る眼の光線の結合によって、また音は次々と伝わってきて耳孔を打つことによって、識が生じるからである。それゆえにこそ、壁などで遮られた場所や、穴のある山の斜面や洞窟などにある色や音に対しては、識が生じないのである”と言う。彼らに対しても、遠近にある月や樹木などに対して、時間を区別できないほど瞬時に光線を結合させる能力が眼にあること、また遠近の音に対しても、その差が知られないほどにやって来て耳孔を打つ能力が、識の発生の原因として認められなければならない。その後、まさにそこに留まったまま、識を生じさせる能力を認めることになる。また壁や洞窟などに遮られた色や音については、共作する縁を欠くために、(認識の)通路に来ないのである。そうでなければ、彼らの説においても、そのような場合に諸根の結合を走らせる(想定する)必要はなくなる。移動の阻止も、生起の阻止そのものである。ちょうど、共作する縁を欠くために、それらに諸根の結合がどのような状態で起こるのか、そのような状態で識の生起が起こると理解すべきである。

Cakkhu tāva dūre ṭhitānaṃ candādīnampi gahaṇato asampattaggāhakaṃ hotu, sotaṃ pana dūre rukkhaṃ chindantānaṃ, vatthaṃ dhovantānañca dūratova paññāyamānakāyavikārādinā saddhiṃ saddaṃ gahetuṃ asamatthatāya kathaṃ saṇikaṃ vavatthāpayamānaṃ taṃ asampattaggāhakaṃ hotīti? Tatthāpi ca kuṭhārivatthādīnaṃ paṭhamanipātasaddānaṃ mandatāya yathā hatthachijjamānasākhāpalāsacalanādisamuṭṭhitamandasaddānaṃ paramparāyāgamanaṃ natthi, tathā anāpāthagamanampi, pacchā pana ghaṭṭanānighaṃsassa balavatāya uppannamahāsaddānaṃ āgamanaṃ viya tattheva ṭhitānaññeva āpāthagamanaṃ hoti, itarathā dūrāsannādivavatthānāni na siyuṃ gandhādīnaṃ viya, tasmā asampattagocarānevetāni, ghānādīni ca sampattagocarānīti veditabbāni.

まず眼は、遠くに位置する月などを把握することから、非到達把握であるとしよう。しかし耳については、遠くで木を伐採している者や、衣服を洗濯している者などの、遠くからでも知られる体の動きなどと同時に、その音を把握することができないために、どのようにして、それが(徐々に伝わってくるものとして)確定されながら、非到達把握となるのであろうか。そこにおいても、斧や衣服などの最初の接触の音は微弱であるため、手で折られる枝や葉の揺れなどから生じた微弱な音が次々と伝わってこないように、(認識の)通路に来ることもない。しかし、その後の打撃や摩擦が強力であるために生じた大きな音がやって来るように、まさにそこに留まったままで(認識の)通路に来るのである。さもなければ、香(香気)などのように遠近の区別がなくなるはずである。ゆえに、これら(眼と耳)は非到達の境(対象)を持つものであり、鼻などは到達した境を持つものであると知るべきである。

Ahisuṃsumārapakkhikukkurasiṅgālasadisāni cetāni. Yathā hi ahi nāma bahisittasammaṭṭhaṭṭhāne nābhiramati, taṃ vihāya tiṇapaṇṇagahanavammikādivisamajjhāsayova hoti, evaṃ [Pg.85] cakkhupi sammaṭṭhabhittiādiṃ vihāya itthipurisapupphalatācittādivisamajjhāsayaṃ hoti. Yathā ca suṃsumāropi bahi caraṇaṃ vihāya udake bilajjhāsayo hoti, evaṃ sotampi vātapānacchiddādibilajjhāsayaṃ hoti. Yathā hi gijjhādipakkhīpi bhūmirukkhādiṃ vihāya ākāse pakkhandanajjhāsayo hoti, evaṃ ghānampi uddhaggaṃ hutvā gandhapavesakavātākaḍḍhanatthaṃ ākāsajjhāsayaṃ hoti. Yathā kukkuro bahigāmacāraṃ vihāya āmisagavesī gāmajjhāsayo mahānasādininnacitto hoti, evaṃ jivhāpi āpajjhāsayā hoti. Yathā ca siṅgālo bahisusānacāraṃ vihāya maṃsagavesī susānajjhāsayo hoti, evaṃ kāyopi anupādinnaṃ sukhasamphassasayanādiṃ labhitvāpi upādinnajjhāsayo hoti. Aññaṃ hi upādinnakaṃ alabhamānā sattā attano jaṇṇukāni urantaraṃ pavesetvā hatthatale sīsaṃ katvāpi nipajjanti. Ālokavivaravāyujalapathavipaccayāni cetāni viññāṇuppādakāni. Evametesaṃ pañcannaṃ pasādānaṃ lakkhaṇarasapaccupaṭṭhānapadesanissayagocarajjhāsayappaccayabhedena vavatthānaṃ veditabbaṃ.

これらは、蛇、鰐(わに)、鳥、犬、野干(ジャッカル)に似ている。すなわち、蛇が、外の水を撒き清められた場所を好まず、そこを離れて、草葉の生い茂る場所や蟻塚などの険しい場所を住処とするように、眼もまた、清められた壁などを離れて、女、男、花、蔓、絵画などの多様な対象(険しい場所)を住処とする。また、鰐が外部を歩き回ることを離れて、水中の穴を住処とするように、耳もまた、窓の隙間などの穴を住処とする。また、鷲などの鳥が、地上や樹木などを離れて、虚空へ飛び上がることを住処とするように、鼻もまた、上向きになって、香りを導入する風を引き入れるために、虚空を住処とする。また、犬が、村の外を歩き回ることを離れて、食を求めて村を住処とし、厨房などへ心が傾くように、舌もまた、水を住処とする。また、野干が、外部の墓地を歩き回ることを離れて、肉を求めて墓地を住処とするように、身もまた、執着の対象ではない(非執受の)心地よい触感の寝具などを得ても、なお、執着の対象である(執受の)身体を住処とする。実に、他の執受の身体を得られない生き物たちは、自らの膝を胸の間に入れ、手のひらに頭を乗せてさえ横たわるのである。光、隙間、風、水の通り道、そして地(の要素)を縁として、これら(五つ)の識が生じる。このように、これら五つの感官(浄色)について、特相・作用・現起・処・足処・境・住処・縁の別によって規定されるべきであると知るべきである。

Cakkhupaṭihananalakkhaṇaṃ rūpaṃ, cakkhuviññāṇassa visayabhāvarasaṃ, tasseva gocarabhāvapaccupaṭṭhānaṃ, catumahābhūtapadaṭṭhānaṃ, yathā cetassa, evaṃ sabbesampi upādārūpānaṃ padaṭṭhānaṃ veditabbaṃ, visesaṃ pana vakkhāma. Tayidaṃ rūpaṃ nīlapītalohitodātakāḷamañjiṭṭhasāmachāyātapaālokandhakārādivasena anekavidhaṃ. Keci pana ‘‘andhakāro nāma ālokābhāvamatto eva, tato eva tattha gatarūpāni na dissantī’’ti vadanti, taṃ na yuttaṃ. Yathā hi nīlameghamaṇiādīnaṃ chāyā ālokavisadisā vaṇṇāyatanabhūtā hoti, evaṃ bhitticchadanabhūmipabbatādicchāyā ca ghanībhūtā ghaṭarūpādicchādanato ālokavisadiso andhakāroti [Pg.86] daṭṭhabbo, sotapaṭihananalakkhaṇo saddo, sotaviññāṇassa visayabhāvaraso, tasseva gocarabhāvapaccupaṭṭhāno. So gītabherisaddādivasena anekavidho. Ghānapaṭihananalakkhaṇo gandho, ghānaviññāṇassa visayabhāvaraso, tasseva gocarabhāvapaccupaṭṭhāno. So mūlagandhasāragandhādivasena anekavidho. Jivhāpaṭihananalakkhaṇo raso, jivhāviññāṇassa visayabhāvaraso, tasseva gocarabhāvapaccupaṭṭhāno. So mūlarasatacarasādīnaṃ vasena anekavidho.

眼に衝突する特相を持つものが色(色境)であり、眼識の対象となる状態を作用(味)とし、その(眼識の)境域となる状態として現起し、四大種を足処(近因)とする。心についてと同様に、すべての所造色についても足処を知るべきであるが、特に(ここでは)述べる。この色は、青、黄、赤、白、黒、茜色、褐色、影、日射し、光、暗闇などの別によって、多種多様である。ある人々は“暗闇とは、単に光の欠如にすぎず、それゆえ、そこにある色は見えないのである”と言うが、それは正しくない。すなわち、青い雲や摩尼宝(宝石)などの影が、光とは異なる顕色(色境)となるように、壁、屋根、地面、山などの影が濃密になったものも、鉢や色(形あるもの)を覆い隠すことから、光とは異なる暗闇であると見なされるべきである。耳に衝突する特相を持つものが声(声境)であり、耳識の対象となる状態を作用とし、その境域となる状態として現起する。それは、歌や太鼓の音などの別によって、多種多様である。鼻に衝突する特相を持つものが香(香境)であり、鼻識の対象となる状態を作用とし、その境域となる状態として現起する。それは、根の香、心材の香などの別によって、多種多様である。舌に衝突する特相を持つものが味(味境)であり、舌識の対象となる状態を作用とし、その境域となる状態として現起する。それは、根の味、樹皮の味などの別によって、多種多様である。

Itthibhāvalakkhaṇaṃ itthindriyaṃ, itthīti pakāsanarasaṃ, itthiliṅganimittakuttākappānaṃ kāraṇabhāvapaccupaṭṭhānaṃ. Purisabhāvalakkhaṇaṃ purisindriyaṃ, purisoti pakāsanarasaṃ, purisaliṅganimittakuttākappānaṃ kāraṇabhāvapaccupaṭṭhānaṃ. Ubhinnampesaṃ itthipurisaliṅgādīnaṃ kāraṇabhāvo na sarasato atthi kenaci paccayena nesaṃ paccayabhāvassa paṭṭhāne anāgatattā, attano pana janakapaccayabhūtaāgamanatova. Itthipurisānaṃ paṭiniyataliṅganimittakuttākappabhāvānuguṇarūpānampi niyamena uppajjanato, liṅganimittādivohārānañca tappadhānato paccayabhāvo, indriyabhāvo ca pariyāyato vutto. Teneva hi itthiubhatobyañjanakassa purisindriyābhāvepi purisaliṅganimittādibyañjanaṃ, purisaubhatobyañjanakassa itthindriyābhāvepi itthiliṅganimittādibyañjanañca purimakammato eva uppajjati. Yadi hi nesaṃ taṃtaṃindriyeneva paṭiniyatabyañjanāni uppajjeyyuṃ, dutiyabyañjanassa abhāvo āpajjati. Na hi tesaṃ bhāvadvayaṃ atthi. Yadi siyā, sabbadāpi byañjanadvayassa bhāvappasaṅgo siyā. Itthiubhatobyañjanakassa hi itthindriyameva vijjati, na itaraṃ. Tassa pana yadā itthiyaṃ rāgacittaṃ uppajjati, tadā purisabyañjanaṃ pātubhavati, itthibyañjanaṃ paṭicchannaṃ hoti. Tathā itarassa itaraṃ. Yasmā panesaṃ ekameva indriyaṃ niyataṃ[Pg.87], tasmā itthiubhatobyañjanako sayampi gabbhaṃ gaṇhāti, parampi gaṇhāpeti. Purisaubhatobyañjanako paraṃ gaṇhāpeti, sayaṃ pana na gaṇhāti. Yathā tesaṃ ubhatobyañjanakānaṃ kammasahāyaṃ rāgacittameva byañjanakāraṇaṃ, na bhāvo, evaṃ pakatitthipurisānampi bhāvadvayajanakakammādipaccayo eva taṃtaṃliṅganimittādikāraṇanti gahetabbaṃ. Ubhayampi cetaṃ paṭhamakappikānaṃ pavatte samuṭṭhāti, tato aparabhāge paṭisandhiyameva, sabbesaṃ pana pavatte eva parivattati. Imesu ca purisaliṅgaṃ uttamaṃ, itthiliṅgaṃ hīnaṃ, tasmā purisaliṅgaṃ balavaakusalena antaradhāyati, itthiliṅgaṃ dubbalakusalena patiṭṭhāti. Itthiliṅgaṃ pana antaradhāyantaṃ dubbalākusalena antaradhāyati, itaraṃ balavakusalena patiṭṭhāti. Evaṃ ubhayampi sugatiyaṃ akusaleneva antaradhāyati, kusaleneva patiṭṭhāti. Kāyappasādo viya ca sakalasarīrabyāpakameva, na ca kāyappasādādīnaṃ ṭhitokāse tiṭṭhati.

女性の状態を特相とするものが女性根であり、女性であることを示すことを作用(味)とし、女性の形(標徴)、特徴(相)、挙動(しぐさ)、容姿の要因となる状態として現起する。男性の状態を特相とするものが男性根であり、男性であることを示すことを作用とし、男性の形、特徴、挙動、容姿の要因となる状態として現起する。これら両者の、女性・男性の形などの要因となる状態は、自性から生じるのではなく、何らかの縁によってそれらの縁の状態が(‘発趣論’の)パッターナにおいて説かれていないからである。しかし、自らの(それらを生じさせる)生成の縁となった(業の)到来によるものである。女性・男性のそれぞれに規定された形、特徴、挙動、容姿の状態に適応する色(物質)が必然的に生じることから、形や特徴などの呼称とその主要なものに対する縁の状態、および“根”の状態が、便宜上(仮設として)説かれている。それゆえに、女性の二形(両性具有)者には男性根がなくても、男性の形や特徴などの記号が現れ、男性の二形者には女性根がなくても、女性の形や特徴などの記号が現れるが、それは過去の業からのみ生じるのである。もしそれら(の記号)が、それぞれの“根”によってのみ規定されて生じるのであれば、第二の記号(反対の性の特徴)は存在しなくなるはずである。彼らには二つの(性)状態は存在しないからである。もし存在するとすれば、常に二つの記号が同時に存在するということになってしまう。女性の二形者には女性根のみが存在し、他(男性根)は存在しない。しかし、その者が女性に対して欲情を生じたとき、男性の記号が現れ、女性の記号は隠れる。他(男性の二形者)についても同様である。彼らにはただ一つの根が確定しているため、女性の二形者は自ら懐妊することもでき、他者を懐妊させることもできる。男性の二形者は他者を懐妊させることはできるが、自ら懐妊することはない。これら二形者の(記号の)原因が、業を助ける欲情した心であって、“性(bhāva)”ではないように、通常の女性や男性についても、二つの性状態を生じさせる業などの縁こそが、それぞれの形や特徴などの原因であると理解すべきである。これら両者は、劫初の人々においては(一生の)途中で生じるが、それ以降は結生の瞬間にのみ生じる。しかし、すべての人において、一生の途中で(性が)転換することがある。これらのうち、男性の形は勝(すぐ)れたものであり、女性の形は劣ったものである。それゆえ、男性の形は強力な不善によって消失し、女性の形は微弱な善によって確立する。女性の形が消失するときは、微弱な不善によって消失し、他(男性の形)は強力な善によって確立する。このように、両者ともに、善趣において不善(業)によって消失し、善(業)によって確立するのである。そして、身浄色(身根)と同様に、全身に行き渡っているが、身浄色などが存在する場所と同じ場所を占めるのではない。

Yadi evaṃ na sabbattha kāyabhāvindriyānīti? Nevaṃ paramatthato sabbattha, vinibbhujitvā panesaṃ okāsabhedaṃ paññāpetuṃ na sakkā rūparasādīnaṃ viya. Na hi paramatthato rūpe raso atthi. Yadi siyā, rūpaggahaṇeneva gahaṇaṃ gaccheyya. Evaṃ kāyabhāvindriyāni paramatthato na sabbattha, na ca sabbattha natthi vivecetuṃ asakkuṇeyyatāya heṭṭhā vuttalakkhaṇādivavatthānatopi cesaṃ asammissatā desato na vivekābhāvepi. Na kevalañca imāneva, sabbānipi rūpāni asammissāneva honti. Yathā hi pañcavaṇṇena kappāsena vaṭṭiṃ katvā dīpe jalite kiñcāpi jālā ekābaddhā viya honti, tassa tassa pana aṃsuno pāṭiyekkaṃ jālā aññamaññaṃ asammissāva. Evaṃ kāyabhāvindriyādīni ekasmiṃ ṭhāne samosaṭānipi bhinnaṭṭhānesu heṭṭhupariyādivasena natthi, tānipi asammissāneva honti.

“もしそうなら、身根と性根(女根・男根)はあらゆる場所にあるのではないか? 勝義においては、これらが(混合して)あらゆる場所にあるのではない。しかし、これらを色や味などのように、その場所の区別として示すことはできない。勝義において色の中に味があるわけではない。もしそうであるならば、色を把握するだけで[味も]把握されることになるからである。同様に、身根と性根は勝義においてあらゆるところにあるのではなく、またあらゆる場所にないわけでもない。それは分別することができないからである。先に述べた(身根・性根の)特質などによる規定によって、これらが混ざり合っていないことは、場所としての区別が欠如していても成立するのである。また、これら(根)だけではなく、すべての色法は混ざり合っていないのである。例えば、五色の綿で芯を作って灯火を点したとき、炎は一体となっているように見えるが、それぞれの繊維における炎は、互いに混ざり合わずに別々である。同様に、身根や性根などは一箇所に集まっていても、上下などの別によって異なる場所にあり、それらもまた混ざり合っていないのである。”

Sahajarūpānaṃ [Pg.88] anupālanalakkhaṇaṃ jīvitindriyaṃ, tesaṃ pavattanarasaṃ, tesaṃyeva ṭhapanapaccupaṭṭhānaṃ, yāpayitabbadhammapadaṭṭhānaṃ. Atthikkhaṇe eva cetaṃ sahajarūpāni anupāleti udakaṃ viya uppalādīni, na bhaṅgakkhaṇe sayaṃ bhijjamānattā, yathāsakaṃ paccayuppannepi ca dhamme pāleti dhātī viya kumāraṃ, sayaṃpavattitadhammasambandheneva ca pavattati niyāmako viyāti daṭṭhabbaṃ.

“命根(生命の能力)は、共に生じた色法を随護することを特徴とし、それらを存続させることを作用とし、それらを安立させることを現起とし、維持されるべき法を近因とする。そして、存在の瞬間(住時)にのみ、水が蓮の花を[保護する]ように共に生じた色法を随護する。滅尽の瞬間には、自らが壊滅するために随護しない。乳母が子供を保護するように、各々の条件によって生じた法を保護し、また舵取りが[船を]進めるように、自らによって生じせしめられた法との結びつきによって進むのであると知るべきである。”

Manodhātumanoviññāṇadhātūnaṃ nissayalakkhaṇaṃ hadayavatthu, tāsaññeva dhātūnaṃ dhāraṇarasaṃ, ubbahanapaccupaṭṭhānaṃ. Idaṃ pana hadayavatthu yadetaṃ antosarīre dvinnaṃ thanānaṃ majjhe bāhirapattāni apanetvā adhomukhaṭṭhapitarattapadumamakulasaṇṭhānaṃ bahi maṭṭhaṃ, anto kosātakīphalassa abbhantarasadisaṃ, paññavantānaṃ thokaṃ vikasitaṃ, mandapaññānaṃ makuḷitaṃ, hadayamaṃsayamakaṃ parikkhipitvā vakkayakanakilomakapihakādayo tiṭṭhanti. Tassa sasambhārahadayamaṃsassa anto punnāgaṭṭhipatiṭṭhānamatte āvāṭake saṇṭhitaṃ addhapasatamattalohitaṃ saṇṭhāti. Tañca rāgacaritassa rattaṃ, dosacaritassa kāḷakaṃ, mohacaritassa maṃsadhovanaudakasadisaṃ, vitakkacaritassa kulatthayūsavaṇṇaṃ, saddhācaritassa kaṇikārapupphavaṇṇaṃ, buddhicaritassa acchaṃ vippasannaṃ anāvilaṃ paṇḍaraṃ parisuddhaṃ niddhotajātimaṇi viya jutimantaṃ hoti, byāpetvā sandhāraṇādikiccehi bhūtehi katūpakāraṃ āyunā anupāliyamānaṃ vaṇṇādiparivutaṃ utucittāhārehi upatthambhiyamānaṃ manodhātumanoviññāṇadhātūnañceva taṃsampayuttānañca vatthubhāvaṃ sādhayamānaṃ tiṭṭhati.

“心基底(心臓の物理的拠点)は、意界と意識界の依止(よりどころ)となることを特徴とし、それらの界を保持することを作用とし、担い上げることを現起とする。この心基底は、身体の内部、二つの乳房の中間にあり、外側の花弁を取り除いて下向きに置かれた赤い蓮の蕾のような形をしており、外面は滑らかで、内面はヘチマの内部に似ている。知恵のある者は少し開いており、鈍根な者は蕾のままである。心臓の肉の二つの塊がそれを取り囲み、腎臓、心臓(肉)、横隔膜、脾臓などが配置されている。その構成要素としての心臓の肉の内部、プンナーガの種の座る場所ほどの窪みに、半パサタ(手のひら半分)ほどの血が溜まっている。それは貪行者においては赤く、瞋行者においては黒く、痴行者においては肉の洗い汁のようであり、尋行者においてはホースグラムの汁の色であり、信行者においてはカニカーラの花の色であり、覚行者(知恵ある者)においては澄み渡り、清浄で、濁りがなく、白く、磨き上げられた極上の宝石のように輝いている。それは(四大)種からなる元素によって浸透され、支持などの機能によって助けられ、命(命根)によって随護され、色などの属性に囲まれ、季節・心・食物によって支えられながら、意界と意識界、およびそれらに相応する法(心所)の基底としての状態を成して存在しているのである。”

Abhikkamādippavattakacittasamuṭṭhānavāyodhātuyā sahajarūpakāyasanthambhanasandhāraṇacalanassa paccayākāravikāralakkhaṇā kāyaviññatti, adhippāyappakāsanarasā, kāyavipphandanahetubhāvapaccupaṭṭhānā, cittasamuṭṭhānavāyodhātupadaṭṭhānā. Vacībhedappavattakacittasamuṭṭhānapathavīdhātuyā upādinnaghaṭṭanassa [Pg.89] paccayākāravikāralakkhaṇā vacīviññatti, adhippāyappakāsanarasā, vacīghosassa hetubhāvapaccupaṭṭhānā, cittasamuṭṭhānapathavīdhātupadaṭṭhānā. Ubhopetā kāyavipphandanavacīghosehi sayaṃ viññeyyattā, adhippāyaviññāpanato ca ‘‘kāyavacīviññattiyo’’ti vuccanti. Cakkhusotapathasmiṃ hi ṭhatvā kenaci hatthavikārasīsukkhipanādikāyavikāre, sadde vā kate tathāpavattarūpasaddāyatanāni cakkhusotaviññeyyāni, na tāni viññattiyo, cittasamuṭṭhitakalāpagatāya pana vāyodhātuyā sahajātarūpakāyasandhāraṇacalanādīnaṃ paccayabhūto vikāro kāyaviññatti, tathā cittasamuṭṭhitapathavīdhātuyā upādinnaghaṭṭanassa paccayabhūto ākāravikāro vacīviññatti. Na ca tā cakkhusotaviññeyyā, tā pana manodvārikajavanehi tālapaṇṇādisaññāya udapānādīni viya yathāgahitakāyavikāravacīghosānusārena tiracchānānampi viññeyyā, tadanusāreneva ‘‘idañcidañca esa kāreti, vadati cā’’ti adhippāyo ca viññeyyo hoti, tasmā sayaṃ viññeyyato, adhippāyaviññāpanato ca ‘‘viññattiyo’’ti vuccanti.

“身表(身表示)とは、前進などの活動を起こす心等起の風界によって、共に生じる色身を硬直・支持・可動させる原因となる態様の変化を特徴とする。意図を開示することを作用とし、身体の震動の原因となることを現起とし、心等起の風界を近因とする。語表(語表示)とは、言葉の発声を起こす心等起の地界によって、執受された(内的な)衝突の原因となる態様の変化を特徴とする。意図を開示することを作用とし、語声の原因となることを現起とし、心等起の地界を近因とする。これら両者は、身体の震動や語声によって自ら知られるべきものであること、また意図を知らせること(表示)から、‘身語表’と呼ばれる。実際、眼や耳の射程内にあって、誰かが手の動作や頭を上げることなどの身体の変化、あるいは音が生じたとき、そのように生じた色・声の対象は、眼識や耳識によって認識されるべきものであり、それらが表(表示)なのではない。しかし、心等起の群(カラパ)に含まれる風界が、共に生じた色身を支持・可動させるなどの原因となった変化が身表であり、同様に、心等起の地界が執受された衝突の原因となった態様の変化が語表である。そして、それらは眼識や耳識で認識されるものではない。しかし、それらは意門の速行によって、多羅葉の合図などから井戸などの場所を知るように、受け取られた身体の変化や語声に従って、動物たちにさえ認識されるものであり、それに従って‘この人はこれこれのことをさせている、言っている’という意図が認識されるのである。それゆえ、自ら知られるべきものであること、また意図を知らせること(表示)から、‘表示(表)’と呼ばれる。”

Tattha ca manodvārikajavanavīthiyaṃ sattasu kāmāvacarajavanesu kāyaviññattijanakesu purimehi chahi javanehi samuṭṭhitavāyodhātuyo upatthambhanasandhāraṇakiccameva kātuṃ sakkonti, abhikkamādiṃ pana nipphādetuṃ na sakkonti. Sattamajavanasamuṭṭhitā pana heṭṭhā chahi javanehi samuṭṭhitavāyodhātuyopatthambhaṃ labhitvā sattahi yugehi ākaḍḍhitabbabhāraṃ sakaṭaṃ sattamayugayuttagoṇo viya itarachayugayuttagoṇopatthambhaṃ labhitvā rūpakāyassa abhikkamapaṭikkamādiṃ kāretuṃ sakkoti, evaṃ vacīviññattijanakepi sattamajavanehi samuṭṭhitāya pathavīdhātuyāpi upādinnaghaṭṭanassa [Pg.90] paccayabhāvo veditabbo. Idha pana purimajavanasamuṭṭhitāya upatthambhakattaṃ, sattamajavanasamuṭṭhitāya calanapaccayattañca natthi tesaṃ vāyodhātukiccattā, purimasahagatā pana pacchimā pathavīdhātu upādinnaghaṭṭanasamatthā hoti, sesaṃ tādisameva. Cittasamuṭṭhitakāye pana vāyodhātuyā calante tadupatthambhitatesamuṭṭhānikānampi calanato sakalakāyassa abhikkamādayo honti udake gacchante tattha patitatiṇapaṇṇāni viyāti daṭṭhabbaṃ.

“そこにおいて、意門速行路の七つの欲界速行のうち、身表を生じさせるものの中で、前の六つの速行によって等起した風界は、支持・保持の作用のみを成し遂げることができ、前進などを完遂させることはできない。しかし、第七の速行によって等起したものは、前の六つの速行によって等起した風界の助けを得て、七組の[牛に]引かれるべき重荷を積んだ車を、第七の組に繋がれた雄牛が他の六組に繋がれた雄牛の助けを得て[動かす]ように、色身の前進・後退などをさせることができるのである。同様に、語表を生じさせる第七の速行によって等起した地界についても、執受された衝突の原因となる状態について知るべきである。ただし、ここでは前の速行によって等起したものが扶助者となり、第七の速行によって等起したものが可動の原因となるということはない。それ(可動)は風界の作用だからである。しかし、前に伴う(地界を支える)後の地界は、執受された衝突を可能にするものである。残りの部分は同様である。心等起の身体において、風界が動くとき、それに支えられたその(心)等起のものたちも動くことから、水の中を行くときにそこに落ちた草や葉が動くように、身体全体の前進などが起こるのであると知るべきである。”

Rūpaparicchedalakkhaṇā ākāsadhātu, rūpapariyantappakāsanarasā, rūpamariyādapaccupaṭṭhānā, asamphuṭṭhabhāvapaccupaṭṭhānā, chiddavivarabhāvapaccupaṭṭhānā vā, paricchinnarūpapadaṭṭhānā, yāya paricchinnesu rūpesu ‘‘idamito uddhaṃ, adho, tiriya’’nti ca hoti.

空界(ākāsadhātu)は、色の区切りを特相とし、色の境界を示すことを作用とし、色の限界として現われ、あるいは非接触の状態として現われ、あるいは空隙の状態として現われ、区切られた色を足処とする。それによって、区切られた色において“これより上、下、横”という(認識)が生じる。

Adandhatālakkhaṇā rūpassalahutā, rūpānaṃ garubhāvavinodanarasā, lahuparivattitāpaccupaṭṭhānā, lahurūpapadaṭṭhānā. Athaddhatālakkhaṇā rūpassamudutā, rūpānaṃ thaddhabhāvavinodanarasā, sabbakiriyāsu avirodhitāpaccupaṭṭhānā, mudurūpapadaṭṭhānā. Sarīrakiriyānukūlakammaññabhāvalakkhaṇā rūpassakammaññatā, akammaññatāvinodanarasā, adubbalabhāvapaccupaṭṭhānā, kammaññatārūpapadaṭṭhānā. Etā pana tissopi aññamaññaṃ na vijahanti, garuthaddhaakammaññarūpapaṭipakkhabhāvena ca samuṭṭhitānaṃ utucittāhārajānaṃ lahumudukammaññabhūtānaṃ rūpānaṃ vikāratāya ca pariyāyato garuthaddhākammaññabhāvavinodanakiccā vuttā, na pana sabhāvato sayaṃ avijjamānattā.

色の軽快性(rūpassa lahutā)は、不鈍を特相とし、色の重さを除くことを作用とし、軽快な変化として現われ、軽快な色を足処とする。色の柔軟性(rūpassa mudutā)は、不剛を特相とし、色の剛性を除くことを作用とし、すべての動作において非違(不適対)として現われ、柔軟な色を足処とする。色の適業性(rūpassa kammaññatā)は、身体の動作に適した状態を特相とし、不適業性を除くことを作用とし、不弱の状態として現われ、適業的な色を足処とする。これら三つは互いに離れることはないが、重・剛・不適業な色の対抗主体として、また季節・心・食から生じた軽・軟・適業な要素から成る諸色の変異状態として、比喩的に重・剛・不適業な状態を除去する機能を持つと言われるのであって、自性としてそれ自体が存在するわけではない。

Ācayalakkhaṇo rūpassaupacayo, pubbantato rūpānaṃ ummujjāpanaraso, niyyātanapaccupaṭṭhāno, paripuṇṇabhāvapaccupaṭṭhāno vā, upacitarūpapadaṭṭhāno. Pavattilakkhaṇā rūpassasantati, anuppabandhanarasā, anupacchedapaccupaṭṭhānā, anuppabandhakarūpapadaṭṭhānā[Pg.91]. Ubhayampetaṃ jātirūpassevādhivacanaṃ. Sampiṇḍitānaṃ hi catusamuṭṭhānikarūpānaṃ paṭhamuppatti upacayo nāma, uparūparuppatti santati nāma. Teneva tāsaṃ padabhājanīye ‘‘yo rūpassa upacayo, sā rūpassa santatī’’ti (dha. sa. 642) vuttaṃ, ākāranānattato pana visuṃ uddiṭṭhā.

色の積集(rūpassa upacaya)は、集成を特相とし、始点から色を出現させることを作用とし、手渡すこととして現われ、あるいは充足した状態として現われ、積集された色を足処とする。色の相続(rūpassa santati)は、進行を特相とし、結びつけることを作用とし、不断として現われ、結びつけられた色を足処とする。これら両者は、生成の色の換名である。集合した四つの原因から生じる色の最初の発生が積集であり、その後の発生が相続である。それゆえ、法の分別において“色の積集、それが色の相続である”と言われているが、様相の異なりによって別に挙げられている。

Rūpaparipākalakkhaṇā rūpassajaratā, upanayanarasā, sabhāvānapagamepi navabhāvāpagamapaccupaṭṭhānā vīhipurāṇabhāvo viya, paripaccamānarūpapadaṭṭhānā. Khaṇe khaṇe bhijjamānāpi cesā upādinnesu khaṇḍadantādito, anupādinnesu rukkhalatādīsu vaṇṇavikārādito ca antarantarā ca suviññeyyavikārattā ‘‘pākaṭajarā, savīcijarā’’ti ca vuccati, maṇikanakacandasūriyādīsu duviññeyyattā, nirantarattā ca ‘‘apākaṭajarā, avīcijarā’’ti vuccati. Īdisesu hi kappavināsādikāle vikārato jarā paññāyeyya. Sabbadāpi pana apaññāyamānavikārattā arūpadhammesu jarā paṭicchannajarā nāma. Na ca tattha vaṇṇavikārādayo jarā tesaṃ cakkhuviññeyyato. Na hi jarā cakkhuviññeyyā, manoviññeyyā pana hoti. Yathā oghena paribhinnabhūmiādidassanena adiṭṭhopi ogho suviññeyyo hoti, evaṃ vikāradassanena jarāti gahetabbaṃ.

色の老性(rūpassa jaratā)は、色の成熟を特相とし、(死へと)導くことを作用とし、自性が失われなくても新しさが失われることとして現われる(古米の状態のように)。成熟しつつある色を足処とする。これは瞬間ごとに壊壊するものであるが、有執受(根を持つもの)においては歯が欠けることなどから、無執受(根を持たないもの)においては樹木や蔓などの色の変化などから、時折、容易に知られる変化であるため“明白な老”“断続的な老”と呼ばれる。真珠、金、月、太陽などにおいては知られにくく、絶え間がないため“不明白な老”“無間断の老”と呼ばれる。このようなものにおいては、劫の滅尽などの時の変化によって老いが知られる。常に変化が知られないため、非色の法(名法)における老いは“隠れた老”と呼ばれる。そこでは色の変化などは老いではない。なぜなら、それらは眼識で知られるべきものだからである。老いは眼識で知られるべきものではなく、意識で知られるべきものである。洪水によって破壊された地面などを見ることによって、洪水自体は見えなくても容易に知られるように、変化を見ることによって老いと把握すべきである。

Paribhedalakkhaṇā rūpassaaniccatā, saṃsīdanarasā, khayavayapaccupaṭṭhānā, paribhijjamānarūpapadaṭṭhānā. Na kevalañcetāni upacayādicatūhi gahitāni jātijarāmaraṇāni rūpadhammānameva, arūpadhammānampi hontiyeva. Etāni ca imesaṃ sattānaṃ araññappavesakapaviṭṭhaparipātakapatitaghātakacorehi yathākkamaṃ sadisānīti daṭṭhabbāni.

色の無常性(rūpassa aniccatā)は、完全な破壊を特相とし、沈没することを作用とし、滅尽・消失として現われ、完全に破壊されつつある色を足処とする。これら積集など四つ(積集・相続・老・無常)に含まれる生成・老・死は、色の法だけでなく、非色の法にも存在する。これらは、衆生にとって、森の入り口へ導く者、森の中へ入った者、成熟して落ちる者、そして殺害する盗賊に、それぞれ順番に対応すると見なされるべきである。

Ojālakkhaṇo [Pg.92] kabaḷīkāro āhāro, rūpāharaṇaraso, upatthambhanapaccupaṭṭhāno, kabaḷaṃ katvā āharitabbavatthupadaṭṭhāno. Ayaṃ lakkhaṇādito vinicchayo.

段食(kabaḷīkāro āhāro)は、栄養素(ojā)を特相とし、色を摂取することを作用とし、支持として現われ、塊にして摂取されるべき物質を足処とする。これが特相などによる決定である。

Saṅgahato pana sabbampetaṃ rūpaṃ khandhato ekavidhaṃ rūpakkhandhova hoti, tathā ahetukaṃ sappaccayaṃ saṅkhataṃ lokiyaṃ sāsavaṃ saññojanīyaṃ oghanīyaṃ yoganīyaṃ nīvaraṇīyaṃ parāmaṭṭhaṃ saṃkilesikaṃ anārammaṇaṃ appahātabbantiādinā ca ekavidhaṃ, taṃ puna bhūtopādāyavasena duvidhaṃ, tathā nipphannānipphannādivasena ca. Tattha pathavīādīni cattāri mahābhūtāni bhūtarūpaṃ nāma, sesaṃ upādārūpaṃ nāma. Pathavīādayo sattarasa, kabaḷīkāro āhāro ceti aṭṭhārasavidhampi paramatthato vijjamānattā nipphannarūpaṃ nāma, itaraṃ anipphannarūpaṃ nāma. Cakkhādayo pañca pasādā, bhāvadvayaṃ, jīvitindriyanti aṭṭhavidhampi indriyarūpaṃ nāma, itaraṃ anindriyaṃ. Tāni indriyāni ceva hadayañcāti navavidhampi upādinnaṃ, itaraṃ anupādinnaṃ, pañca pasādā, cattāro rūpasaddagandharasā, āpodhātuvivajjitabhūtattayañcāti dvādasavidhampi oḷārikarūpaṃ, santikerūpaṃ, sappaṭigharūpañca, sesaṃ sukhumarūpaṃ, dūrerūpaṃ, appaṭigharūpañca. Pasādā, hadayañca vatthurūpaṃ, itaraṃ avatthurūpaṃ. Pasādā, viññattidvayañca dvārarūpaṃ, itaraṃ advāraṃ. Pasādā ajjhattikarūpaṃ, gocaraggāhikarūpañca, itaraṃ bāhiraṃ, agocaraggāhikarūpañca. Cattāri bhūtarūpāni, rūpagandharasaojā cāti idaṃ suddhaṭṭhakaṃ avinibbhogarūpaṃ nāma, itaraṃ vinibbhogarūpaṃ.

摂類(まとめ)によれば、これらすべての色は、蘊としては一種類で色蘊であり、同様に無因、有縁、有為、世間、有漏、結、暴流、軛、蓋、執取、雑染、無所縁、非断などとして一種類である。さらに、大種と所造によって二種類、完成された色と完成されない色などの別によって二種類となる。そのうち、地などの四大種は大種色であり、残りは所造色である。地などの十七種類と段食の合計十八種類は、勝義において存在するため完成された色(完成色)であり、他は完成されない色である。眼などの五つの浄色、二つの性、命根の八種類は根色であり、他は非根色である。これら根色と心基(心臓)の九種類は有執受であり、他は無執受である。五つの浄色、色・声・香・味の四境、水界を除いた三つの大種の計十二種類は粗大な色、近距離の色、有対色であり、残りは微細な色、遠距離の色、無対色である。浄色と心基は依処色であり、他は非依処色である。浄色と二つの表色は門色であり、他は非門色である。浄色は内色であり、対象を把握する色であり、他は外色であり、対象を把握しない色である。四大種と色・香・味・栄養素は純八本と呼ばれ、不離色であり、他は可離色である。

Cakkhu nacakkhūti evamādivasena ca duvidhaṃ hoti. Puna taṃ sanidassanattikavasena tividhaṃ hoti. Tattha rūpāyatanaṃ sanidassanasappaṭighaṃ, sesamoḷārikarūpaṃ anidassanasappaṭighaṃ, sabbampi sukhumarūpaṃ anidassanaappaṭighaṃ. Tathā kammajādittikavasena. Tattha navavidhaṃ upādinnarūpaṃ, suddhaṭṭhakaṃ, ākāso ca kammajaṃ nāma, viññattidvayaṃ, lahutādittayañca saddo [Pg.93] ca akammajaṃ nāma, upacayādicatubbidhaṃ lakkhaṇarūpaṃ ajaṃ nāma. Suddhaṭṭhakaṃ, ākāso, viññattidvayaṃ, lahutādittayaṃ, saddo ca cittajaṃ nāma, tadavasesaṃ lakkhaṇarūpavirahitaṃ acittajaṃ nāma, lakkhaṇarūpaṃ ajaṃ nāma. Suddhaṭṭhakaṃ, ākāso, lahutādittayañca āhārajaṃ nāma, sesaṃ lakkhaṇavajjitaṃ anāhārajaṃ nāma, lakkhaṇaṃ ajaṃ nāma. Suddhaṭṭhakaṃ, ākāso, lahutādittayaṃ, saddo ca utujaṃ nāma, sesaṃ lakkhaṇavirahitaṃ anutujaṃ nāma, lakkhaṇaṃ ajaṃ nāma. Lakkhaṇāni hi jāyamānajīyamānaparibhijjamānadhammānaṃ sabhāvatāya kutoci jātivohāraṃ na labhanti bhesampi jātiādippasaṅgato. Na hi ‘‘jāti jāyati, jarā jīrati, maraṇaṃ mīyatī’’ti voharituṃ yuttaṃ anavaṭṭhānato. Tadavasesānaṃ pana ākāsaviññattādianipphannānaṃ yadipi paramatthato avijjamānatāya na kutoci uppatti atthi, tathāpi tathā tathā pavattarūpaṃ upādāya nesaṃ vijjamānavohārasseva hetusamuppannavohārassāpi virodhābhāvato sahetukatā vuttā. Yaṃ pana pāḷiyaṃ ‘‘rūpāyatanaṃ…pe… rūpassa upacayo rūpassa santati kabaḷīkāro āhāro. Ime dhammā cittasamuṭṭhānā’’tiādīsu (dha. sa. 1202) jātiyāpi kutoci jātattaṃ vuttaṃ, taṃ rūpajanakapaccayānaṃ kiccānubhāvalakkhaṇe diṭṭhattā rūpuppattikkhaṇe vijjamānataṃ sandhāya vuttaṃ, jarāmaraṇānaṃ pana rūpuppattikkhaṇe abhāvato na vuttaṃ. ‘‘Jarāmaraṇaṃ, bhikkhave, aniccaṃ saṅkhataṃ paṭiccasamuppanna’’nti (saṃ. ni. 2.20) idaṃ pana jarāmaraṇasīsena tathāpavattaviññāṇanāmarūpādīnameva gahitattā vuttanti veditabbaṃ. Yaṃ taṃ rūpaṃ ajjhattikaṃ, taṃ upādā, yaṃ taṃ rūpaṃ bāhiraṃ, taṃ atthi upādā, atthi no upādāti evamādinā nayenāpi tividhaṃ hoti.

色(物質)は、眼であるか眼でないかといった分類によって二種類となる。さらに、それは有見(目に見えること)などの三つの組(三法)によって三種類となる。そのうち、色処(目に見える対象)は有見有対(目に見え、かつ衝突を伴うもの)であり、残りの粗大な色は無見有対(目に見えないが衝突を伴うもの)であり、すべての微細な色は無見無対(目に見えず衝突も伴わないもの)である。同様に、業生(業から生じたもの)などの組によっても分類される。そのうち、九種類の執受色(業に執持された物質)と純八法(地・水・火・風・色・香・味・食分)と虚空(空間)は、業生と呼ばれる。二表色(身表・語表)と、軽快性などの三(軽快性・柔軟性・適業性)と声は、非業生と呼ばれる。生起などの四種類の相色(生起・相続・老衰・無常)は、不生(何からも生じないもの)と呼ばれる。純八法、虚空、二表色、軽快性などの三、および声は、心生(心から生じたもの)と呼ばれる。それら以外の相色を除いたものは、非心生と呼ばれ、相色は不生と呼ばれる。純八法、虚空、および軽快性などの三は、食生(食分から生じたもの)と呼ばれる。それら以外の相色を除いたものは、非食生と呼ばれ、相色は不生と呼ばれる。純八法、虚空、軽快性などの三、および声は、時節生(温度から生じたもの)と呼ばれる。それら以外の相色を除いたものは、非時節生と呼ばれ、相色は不生と呼ばれる。というのも、相(特徴)というものは、生じ、老い、壊れゆく諸法の自性であるため、それ自体がさらに“生じる”という語を用いることはできない。さもなければ生(生起)がまた生じるという無限遡及に陥るからである。実に“生が生じる、老が老いる、死が死ぬ”と称することは、定まりがない(無限遡及する)ため適当ではない。一方、それ以外の、虚空や二表色などの非完成色(不執成色)については、勝義においては存在しないためにどこからも生じることはないが、それでもそれぞれのあり方で生じている色に依存して、それらが存在するという呼称と同様に、原因から生じたという呼称も矛盾がないため、有因(原因があること)と言われる。しかし、阿毘達磨(法集論)において“色処……(中略)……色の生起、色の相続、段食。これらの法は心より生じたものである”等(法集論1202)と言われ、生(生起)に対してもどこからか生じたことが説かれているのは、色の生成の原因となる諸縁の働きの特徴が見られることから、色の生起の瞬間に存在していることに着目して説かれたものである。老と死については、色の生起の瞬間には存在しないため(心生等とは)説かれなかったのである。また“比丘たちよ、老死は無常であり、有為であり、縁起したものである”(相応部2.20)という説法については、老死という名を冠して、そのように進行している識・名色などのことを指して説かれたものであると知るべきである。その色が内なるものであるなら、それは所造色(四大種に依存するもの)である。その色が外なるものであるなら、それは所造色であることもあれば、所造色でない(四大種そのものである)こともある。このように、三種類となる。

Puna [Pg.94] taṃ sabbaṃ diṭṭhasutamutaviññātavasena catubbidhaṃ hoti. Tattha rūpāyatanaṃ diṭṭhaṃ nāma, saddo sutaṃ nāma, gandharasaphoṭṭhabbāni patvāva gahetabbato mutaṃ nāma, sesaṃ manasā viññātabbato viññātaṃ nāma. Tathā rūparūpacatukkādivasena catubbidhaṃ, tattha aṭṭhārasavidhaṃ nipphannaṃ rūparūpaṃ nāma, ākāso paricchedarūpaṃ nāma, viññattidvayaṃ, lahutādittayañca vikārarūpaṃ nāma, upacayādicatubbidhaṃ lakkhaṇarūpaṃ nāma. Tathā hadayavatthu vatthu, na dvāraṃ nāma, viññattidvayaṃ dvāraṃ, na vatthu nāma, cakkhādayo pañca pasādā vatthu ceva dvārañca nāma, sesaṃ neva vatthu na dvāraṃ nāmāti evamādinā nayena catubbidhaṃ.

さらに、それらすべては、見・聞・覚・知の分類によって四種類となる。そのうち、色処は見(見られたもの)と呼ばれ、声は聞(聞かれたもの)と呼ばれ、香・味・触は(感覚器官に)至って把握されるものであるから覚(覚られたもの)と呼ばれ、残りは意によって知られるべきものであるから知(知られたもの)と呼ばれる。同様に、色色(執成色)などの四つの組によっても四種類となる。そのうち、十八種類の完成色(執成色)は色色と呼ばれ、虚空は区切り色と呼ばれ、二表色と軽快性などの三は変異色と呼ばれ、生起などの四種類は相色と呼ばれる。同様に、心基(心臓の物理的基盤)は依処(基盤)であって門(入り口)ではなく、二表色は門であって依処ではなく、眼などの五つの浄色は依処でありかつ門でもあり、残りは依処でも門でもない。このように、四種類となる。

Taṃ puna ekajādivasena pañcavidhaṃ. Navavidhaṃ hi upādinnarūpaṃ kammeneva, viññattidvayañca citteneva uppajjanato ekajaṃ nāma, saddo utucittehi uppajjanato dvijaṃ nāma, lahutādittayaṃ utucittāhārehi uppajjanato tijaṃ nāma, suddhaṭṭhakaṃ, ākāso ca catūhipi uppajjanato catujjaṃ nāma, lakkhaṇāni ajaṃ nāma. Evamādinā pañcavidhaṃ hoti.

さらに、それは一因から生じるものなどの分類によって五種類となる。九種類の執受色は業のみから生じ、二表色は心のみから生じるので、一因生と呼ばれる。声は時節と心から生じるので、二因生と呼ばれる。軽快性などの三は時節と心と食から生じるので、三因生と呼ばれる。純八法と虚空は四つの原因(業・心・時節・食)すべてから生じるので、四因生と呼ばれる。相色は不生(原因から生じるのではないもの)と呼ばれる。このように、五種類となる。

Taṃ puna cakkhusotaghānajivhākāyamanaindriyaviññeyyavasena chabbidhaṃ. Sattaviññāṇadhātuviññeyyavasena sattavidhaṃ. Tadeva manoviññāṇadhātuviññeyyaṃ bhūtopādāyavasena dvidhā katvā aṭṭhavidhaṃ hoti. Tattha hi āpodhātu manoviññāṇeneva viññeyyaṃ bhūtarūpaṃ nāma, itaraṃ pasādasahitasukhumarūpaṃ manoviññāṇaviññeyyopādāyarūpaṃ nāma. Tadeva puna manoviññāṇaviññeyyopādāyarūpaṃ indriyānindriyavasena dvidhā katvā navavidhaṃ hoti. Taṃ puna pasādavisayaāpodhātubhāvahadayajīvitaparicchedavikāralakkhaṇaāhāravasena dasavidhaṃ hoti.

さらに、それは眼・耳・鼻・舌・身・意の各器官によって知られるべきものという分類によって六種類となる。七識界によって知られるべきものという分類によって七種類となる。そのうち、意識界によって知られるべきものを大種(四大種)と所造色に二分して、八種類となる。そこでは、水界は意識によってのみ知られるべきものであるから大種色と呼ばれ、それ以外の浄色を伴う微細な色は、意識によって知られるべき所造色と呼ばれる。その意識によって知られるべき所造色を、有根(感覚能力のあるもの)と無根に二分して、九種類となる。さらに、それは浄色、対象、水界、性、心基、命、区切り、変異、相、食の分類によって十種類となる。

Tadeva puna cakkhāyatanaṃ sotāyatanaṃ ghānāyatanaṃ jivhāyatanaṃ kāyāyatanaṃ rūpāyatanaṃ saddāyatanaṃ gandhāyatanaṃ [Pg.95] rasāyatanaṃ phoṭṭhabbāyatanaṃ dhammāyatananti evaṃ āyatanato ekādasavidhaṃ hoti, tathā dhātuvasena. Tattha āpodhātuvivajjitabhūtattayaṃ phoṭṭhabbāyatanaṃ phoṭṭhabbadhātu ‘‘kāyaviññeyyaṃ, kāyaviññāṇaviññeyya’’nti ca vuccati, sukhumarūpaṃ dhammāyatanaṃ dhammadhātūti, tadeva pasādasahitaṃ ‘‘manoviññeyyaṃ, manoviññāṇaviññeyya’’nti ca vuttaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva.

さらに、眼処、耳処、鼻処、舌処、身処、色処、声処、香処、味処、触処、法処というように、処(十二処のうちの十一)の分類によって十一種類となり、界(十八界)の分類によっても同様である。そのうち、水界を除いた三つの大種(地・火・風)は触処・触界であり、“身によって知られるべきもの、身識によって知られるべきもの”と呼ばれる。微細な色は法処・法界であり、それらは浄色を伴って“意によって知られるべきもの、意識によって知られるべきもの”とも説かれる。残りは(それぞれの感官で)容易に知られるものである。

Kasmā panettha āpodhātuvivajjitānaññeva bhūtānaṃ phoṭṭhabbatā vuttā, nanu āpodhātupi sītavasena phusitvā veditabbāti? Na sītassāpi tejodhātuttā. Uṇhameva hi sītanti byapadissati. Kaṭhinākaṭhinataṃ upādāya rukkhādiviraḷacchāyā viya, taṃ vā upādāya sandacchāyādi, aññathā kassetaṃ sītattaṃ sabhāvaṃ siyā. ‘‘Āpodhātuyā’’ iti ce. Yadi evaṃ uṇhodakādīsu āpattaṃ na siyā āpotejānañca sahapavattānaṃ viruddhalakkhaṇattā, na ca sā tejosannidhāne sītattaṃ vihāya tiṭṭhati. Na hi sabhāvā kenaci sahabhāvena taṃsabhāvaṃ jahanti abhāvāpattito, nāpissā sītabhāvaṃ muñcitvā aparasabhāvo atthi, yena sahabhāvo yujjeyya. Yadi siyā ‘‘āpo sītatta’’nti, bhāvadvayaṃ siyā aññoññavilakkhaṇasabhāvattā bhāvassa, athāpi na sītattaṃ, āpodhātuyā sarūpaṃ sītaguṇo, so ca uṇhasannidhāne vigacchati, guṇīrūpameva tiṭṭhatīti ce? Tadā tahiṃ sayaṃ aphoṭṭhabbāva āpodhātu, na niyataphassavatīti ca siyā, yo ca sītaphasso guṇoti suvutto, so amhehi tejodhātuvisesoti.

なぜここで、水界を除外した諸大種(地・火・風)だけが所触(触れられる対象)であると言われるのか。水界もまた“冷たさ”として、触れることによって知られるべきではないのか。そうではない。冷たさもまた火界(熱エネルギー)だからである。実に、熱いものが少ない状態を“冷たい”と呼ぶのである。それは、樹木などのまばらな影に対する“(密な)影”のようなものであり、あるいはそれを基準とした“濃い影”などのようなものである。そうでなければ、誰にとってその冷たさが自性(固有の性質)であり得ようか。もし“水界の(自性である)”と言うならば、温水などにおいては水界が(冷たさを失うため)存在しないことになってしまう。水界と火界が共に生じる場合、それらは相反する特徴を持つからである。また、水界が火の近接において冷たさを捨てて留まっているわけでもない。自性は、何らかの共存によってその自性を捨てることはない。もし捨てれば、それは“非存在”に陥るからである。また、水界に冷たい状態を離れて別の自性があるわけでもなく、それによって(火と)共存が成立することもない。もし“水が冷たさである”と言うならば、性質が互いに異なるため、二つの存在(水と冷たさ)があることになってしまう。あるいは、冷たさは水界の自性ではなく、冷たさは“属性(性質)”であって、それは熱の近接によって消滅し、属性を持つ主体(水)の形だけが残ると言うのであれば、その場合、水界それ自体は触れられないものとなり、一定の触覚(所触)を持つものではないということになる。そして、冷たい感触という“属性”と呼ばれているものは、我々(注釈者)にとっては火界の特殊な状態(火界の欠如あるいは微弱な状態)なのである。

Ayameva visesoti ce, nanu sītattaṃ, uṇhattañca aññoññaviruddhaṃ, kathaṃ tejodhātuyā sabhāvaṃ siyāti? Nāyaṃ doso ekakalāpe tesaṃ sambhavābhāvato, bhinnakalāpesu [Pg.96] pana pavattiyaṃ ālokandhakāranīlapītādīnaṃ vaṇṇāyatanatā viya tejodhātuttaṃ na virujjhatīti. Yadi āpodhātuyā na sītattaṃ sarūpaṃ, kiṃ panassā sarūpanti? Dravatā. Yadi evaṃ dravatāpi phusitvā ñātabbato phoṭṭhabbaṃ siyāti? Na sītādiṃ phusitvā manasāva vaṇṇaṃ disvā ñātabbato. Andhakāre sayantā hi atisītalatāya pattādiṃ phusitvā ‘‘udakaṃ etthā’’ti āsaṅkitā honti, udakaṃ vā phusitvā sappādisaññino, tasmā aphoṭṭhabbameva āpodhātu, itarabhūtattayameva phoṭṭhabbanti gahetabbaṃ.

“これこそが特殊な状態(火界の変異)であると言うならば、冷たさと熱さは互いに相反するものであるのに、どうして火界の自性であり得ようか”と問うならば、それは過失ではない。同一のカラパ(極微)においてそれらが(同時に)生じることはないからである。一方、異なるカラパにおける生起においては、青・黄などの色が同一の“色処”であるのと同様に、(冷と熱が)火界であることは矛盾しない。もし水界に“冷たさ”という自性がないのであれば、その自性とは何であるか。それは“流動性(湿性)”である。もしそうなら、流動性も触れて知られるものであるから、所触(触覚の対象)となるのではないか。そうではない。冷たさなどを触れ、あるいは(視覚で)色を見て心によって知られるべきものだからである。暗闇の中で横たわっている者は、非常に冷たいために鉢などに触れて“ここに水がある”と疑い、あるいは(冷たい)水に触れて“蛇だ”と認識したりする。したがって、水界は所触ではなく、他の三大種(地・火・風)のみが所触であると理解されるべきである。

Kiṃ panetaṃ bhūtattayaṃ ekato ārammaṇaṃ katvā kāyaviññāṇaṃ uppajjituṃ sakkoti, na sakkotīti? Na sakkoti. Kasmā? Ābhujitavasena vā ussadavasena vā tesu ekamevārammaṇaṃ katvā uppajjanato. Ābhujitavasena hi odanathāliyaṃ sitthaṃ gahetvā thaddhamudubhāvaṃ vīmaṃsantassa, uṇhodakabhājane vā hatthaṃ otāretvā uṇhabhāvaṃ vīmaṃsantassa, uṇhasamaye vā vātapānaṃ vivaritvā vātena sarīraṃ paharāpentassa ca tattha tattha kiñcāpi itaraṃ bhūtattayampi atthi, yathābhujitaṃ pana taṃtaṃpathavītejovāyodhātumeva yathākkamaṃ ārabbha kāyaviññāṇaṃ uppajjati. Evaṃ ābhujitavasena ārammaṇaṃ karoti nāma. Ussadavasena pana bhuñjanasamaye sakkharaṃ ḍaṃsantassa, magge vā aggiṃ akkamantassa, balavavātena vā kaṇṇasakkhaliyampi paharantassa ca tattha tattha kiñcāpi itarabhūtattayampi atthi, yathāussadaṃ pana taṃtaṃpathavītejovāyodhātumevārabbha yathākkamaṃ kāyaviññāṇaṃ uppajjati. Aggimhi vā nimuggasakalasarīrassa yadipi ekappahārena agginā kāyo ghaṭṭīyati, yasmiṃ yasmiṃ pana ṭhāne kāyappasādo ussanno hoti, yattha yattha vā pana visayaghaṭṭanānighaṃso balavā hoti, tattha tattheva paṭhamaṃ kāyaviññāṇaṃ [Pg.97] uppajjati, pacchā itaraṭṭhānesu. Khaṇaparittatāya pana sahasā parivattitvā uppajjanavasena ekappahārena sakalasarīraṃ ḍayhamānaṃ viya khāyati. Na hi ekasmiṃ khaṇe bahūni viññāṇāni uppajjanti, byāpetvā vā ekaṃ. Ekekasmiṃ pana avinibbhoge kāyadasake ekameva kāyaviññāṇaṃ ussadavasena uppajjati, evaṃ itaravatthūsupi viññāṇānaṃ avinibbhoge padese ekekānameva uppatti veditabbā. Evaṃ ussadavasena ārammaṇaṃ karoti nāma.

では、これら三大種を一度に(一つの)対象として、身識(身体の意識)が生じることはできるのか、できないのか。それはできない。なぜか。関心の方向(作意)によって、あるいは顕著さ(強盛)によって、それらの中の一つのみを対象として生じるからである。関心の方向による場合とは、例えば飯盆から飯粒を取って、その硬さや柔らかさを吟味する者、あるいは温水の器に手を浸してその熱さを吟味する者、あるいは暑い時期に窓を開けて風を体に当てさせる者において、そこには他の三大種も存在しているが、関心の向けられた通りに、地界・火界・風界をそれぞれ順に縁として身識が生じる。これを“関心の方向によって対象とする”と言う。顕著さによる場合とは、食事の際に(米の中の)小石を噛んだとき、あるいは道で火を踏んだとき、あるいは強い風が耳の穴を打つときなど、そこには他の三大種も存在しているが、顕著な状態に応じて、地界・火界・風界をそれぞれ順に縁として身識が生じる。あるいは、全身が火の中に没した者において、たとえ一度に火によって体が接触されたとしても、どの場所で身根(身体の感官)が鋭敏であるか、あるいはどの場所で対象の接触の摩擦が強いか、まさにその場所で最初に身識が生じ、その後に他の場所に生じる。しかし、瞬間の極めて短い時間の中で、速やかに交代して生じるために、一度に全身が焼かれているように感じられるのである。一つの瞬間(刹那)に多くの意識が生じることはなく、また一つの意識が全身に広がって生じることもない。個々の分離できない“身十法(身の十元素からなるカラパ)”において、顕著なものに応じて一つの身識だけが生じる。このように、他の物体においても、分離できない部位における識の発生は、一つずつであると知るべきである。これを“顕著さによって対象とする”と言う。

Kena pana cittassa ārammaṇasaṅkanti hotīti? Ajjhāsayato, visayādhimattato vā. Nānāṭhānesu hi cittapaṭimādīni passitukāmassa paṭhamaṃ ekaṭṭhāne disvā tato itaraṭṭhānesu ca rūpāni passituṃ sarasenāvajjanaṃ uppajjati. Evaṃ ajjhāsayato saṅkanti hoti. Rūpārammaṇaṃ pana mahantampi passantassa sabbatūriyanigghose uṭṭhite taṃ vā suṇantassa manuññāmanuññe adhimattagandharasaphoṭṭhabbe indriyesu ghaṭṭite itaritare cittaṃ saṅkamati, evaṃ visayādhimattato saṅkanti hotīti ayamettha saṅgahato vinicchayo. Suññato, pana atītādivasena paccekaṃ anantappabhedato ca vinicchayo cittavibhattiyaṃ vuttanayānusārena yathānurūpaṃ veditabbo.

では、何によって心の対象の転換(移行)が起こるのか。意図(意楽)によるか、あるいは対象の過大(強度)による。例えば、様々な場所にある壁画などを見たいと望む者が、まず一箇所を見て、それから他の場所の形相を見ようとして、自身の意志によって転向(思惟の切り替え)が生じる。このように意図によって転換が起こる。また、大きな色の対象を見ている時に、あらゆる楽器の轟音が湧き起こりそれを聞く場合や、好ましい、あるいは好ましくない強烈な香り・味・感触が感覚器官に接触したとき、それぞれの対象へ心が転換する。このように対象の強度によって転換が起こる。これがここでの要約された決定(解釈)である。空性(実体がないこと)や、過去などの時間区分による個別の無限の分類による決定については、心分別(チッタ・ヴィバッティ)において述べられた方法に従って、相応に理解されるべきである。

Samuṭṭhānato, panettha bhavayonīsu pavattikkamato ca pakiṇṇakakathā veditabbā – catusamuṭṭhānikāni hi rūpāni uppajjamānāni dvīsu bhavesu catūsu yonīsu dasakādikalāpavaseneva paṭisandhippavattīsu yathāsambhavaṃ samuppajjanti. Tattha kammajesu tāva vīsatiyā kāmāvacarakusalākusalehi kāmalokeyeva saṃsedajānaṃ, opapātikānañca cha vatthūni, bhāvadvaye aññataraṃ, jīvitañcāti aṭṭha rūpāni yathāsambhavaṃ paṭisandhito paṭṭhāya pātubhavanti. Tāni ca suddhaṭṭhakaṃ, jīvitañca jīvitanavakaṃ, tadeva navakaṃ cakkhunā saha [Pg.98] cakkhudasakaṃ, sotena sotadasakaṃ, ghānena ghānadasakaṃ, jivhāya jivhādasakaṃ, kāyena kāyadasakaṃ, hadayavatthunā vatthudasakaṃ, bhāvaññatarena bhāvadasakañcāti nava kalāpā hutvā uppajjanti. Napuṃsakānaṃ panettha bhāvadasakaṃ natthi, tathā jaccandhādīnaṃ cakkhusotaghānadasakāni. Evaṃ aṇḍajajalābujānampi, tesaṃ pana paṭisandhicittena saha kāyavatthubhāvadasakāneva uppajjanti, tato pavattikāle jīvitanavakacakkhudasakādīni yathānurūpaṃ uppajjanti. Rūpabhave pana ghānadasakādittayaṃ, bhāvadasakadvayaṃ, udaragginavakañca natthi, sesāni pañcahi rūpāvacarakusalakammehi paṭisandhito pabhuti uppajjanti. Aññaññīnaṃ pana pañcamajjhānakusalena jīvitanavakameva. Evaṃ kāmarūpāvacarakammasamuṭṭhitā nava rūpakalāpā dvīsu bhavesu catūsu yonīsu yathāsambhavaṃ paṭisandhito paṭṭhāya yāva cuticittoparisattarasamacittassa ṭhiti, tāva cittassa uppādaṭhitibhaṅgasaṅkhātesu tīsu khaṇesu nirantaraṃ ajjhattasantāne eva uppajjanti, tato pabhuti anuppajjitvā cuticittena saha nirujjhanti.

等起(発起)に関して、ここでは諸々の有(生存)と生(誕生の形態)における転起(生起)の順序についての雑多な説明が知られるべきである。すなわち、四つの等起から生じる色法(物質)は、生起する際、二つの有(欲界有・色界有)と四つの生(卵生・胎生・湿生・化生)において、十法聚などを単位として、結生と転起において相応じて生起する。そのうち、まず業生の色法については、欲界においてのみ、二十種類の欲界の善・不善(の業)によって、湿生者と化生者には(眼・耳・鼻・舌・身・意の)六つの依処、二つの性のうちのいずれか、および命根という、八つの色法が相応じて結生の時から出現する。それらは、純八法聚、命九法聚、その九法に眼を加えた眼十法聚、耳を加えた耳十法聚、鼻を加えた鼻十法聚、舌を加えた舌十法聚、身を加えた身十法聚、心基を加えた依処十法聚、二性のうちの一方を加えた性十法聚という、九つの色聚となって生起する。ただし、無性者(中性者)にはここでは性十法聚はなく、同様に、生まれつきの盲人などには眼・耳・鼻の十法聚はない。卵生者と胎生者についても同様であるが、彼らには結生心と共に身十法聚、依処十法聚、性十法聚のみが生起し、その後の転起の時に、命九法聚や眼十法聚などが相応じて生起する。しかし色界有においては、鼻・舌・身の三つの十法聚、二つの性十法聚、および胃火九法聚はなく、残りの色法は五種類の色界善業によって結生の時から生起する。無想有情(無想天)においては、第五禅の善(業)によって命九法聚のみが生起する。このように、欲界と色界の業から等起した九つの色聚は、二つの有と四つの生において相応じて結生の時から始まり、死心の前の第十七番目の心の静止にいたるまで、心の生・住・滅と呼ばれる三つの瞬間に絶え間なく内なる相続においてのみ生起し、それ以降は生起することなく死心と共に滅する。

Cittajāni pana pañcavokārabhave dvipañcaviññāṇaāruppavipākavajjitapañcasattaticittehi attano attano uppattikkhaṇe eva samuṭṭhāpitāni paṭhamabhavaṅgamupādāya cuticittapariyosānaṃ ajjhattasantāne eva suddhaṭṭhakaṃ, tadeva kāyaviññattiyā saha kāyaviññattinavakaṃ, vacīviññattisaddehi vacīviññattidasakaṃ, lahutādittayena lahutādekādasakaṃ, kāyaviññattilahutādīhi dvādasakaṃ, vacīviññattisaddalahutādīhi terasakañcāti cha kalāpā hutvā yathāyogaṃ pavattanti. Rūpajanakacittesu cettha somanassasahagatakāmāvacarajavanāni iriyāpathaviññattihasanasahitaṃ sabbaṃ cittajarūpaṃ samuṭṭhāpenti, sesakāmāvacarajavanābhiññāvoṭṭhabbanāni hasanavajjaṃ, appanājavanāni ca iriyāpathādivirahitameva, yathāpavattaṃ pana iriyāpathaṃ [Pg.99] avinassamānaṃ upatthambhenti. Sesāni pana rūpāvacaravipākamanodhātutadārammaṇāni ekūnavīsati tampi na karonti, suddhaṭṭhakaṃ, saddanavakaṃ, lahutādekādasakaṃ, saddalahutādidvādasakañcāti cattāro kalāpe uppādenti, tatthāpi sabbesampi paṭisandhicittāni, arahantānaṃ cuticittāni, arūpabhavūpapannāni ca na kiñci rūpaṃ samuṭṭhāpenti, āruppavipākadvipañcaviññāṇāni sabbathā na uppādentīti.

一方で心生の色法は、五蘊有において、両五識と無色界の異熟識を除いた七十五の心によって、それぞれの心が生起する瞬間に等起せられ、最初の有分心から始まって死心の終わりに至るまで、内なる相続においてのみ、純八法聚、それに身表を加えた身表九法聚、語表と声を加えた語表十法聚、軽快性等の三特性を加えた軽快性等十一法聚、身表と軽快性等を加えた十二法聚、語表と声と軽快性等を加えた十三法聚という、六つの色聚となって相応じて転起する。ここでの色を生じさせる心のうち、喜倶の欲界速行心は、威儀(姿勢)・表徴・笑いを伴うすべての心生の色法を等起させる。その他の欲界速行心・神通心・確定心は、笑いを除いたものを等起させ、安止速行心は威儀などを除いたもののみを等起させるが、現に転じている威儀が崩れないように維持する。残りの色界異熟心・意界・彼所縁などの十九の心はそれさえも行わず、純八法聚、声九法聚、軽快性等十一法聚、声・軽快性等十二法聚という四つの色聚を生じさせる。そこにおいても、すべての(衆生の)結生心、阿羅漢の死心、および無色界に生まれた者の心は何ら色法を等起させない。無色界の異熟心と両五識は、いかなる場合も色法を生じさせない。

Āhārajāni pana kāmabhave eva ajjhohaṭāhāre ṭhitena ṭhitippattena ojāsaṅkhātena āhārena samuṭṭhitāni ajjhattasantāne eva suddhaṭṭhakaṃ, lahutādekādasakañcāti dve kalāpā hutvā yāvatāyukaṃ pavattanti, na rūpabhūmiyaṃ. Utujāni ajjhattikabāhirena tejodhātusaṅkhātena ṭhitippattena utunā ajjhattasantāne samuṭṭhitāni suddhaṭṭhakaṃ, saddanavakaṃ, lahutādekādasakaṃ, saddalahutādekādasakaṃ, saddalahutādidvādasakañcāti cattāro kalāpā hutvā yāvatāyukaṃ, bahiddhā pana pathavīpabbatadevabrahmavimānādīsu suddhaṭṭhakaṃ, samuddaghosādisaddanavakañcāti dve kalāpāva hutvā pavattanti. Ākāsalakkhaṇāni cettha sabbakalāpesu vijjamānānipi kalāpasaṅgahe vohārābhāvā na gaṇīyanti. Paṭisandhikkhaṇe cettha utucittāhārajāni na honti, na sabbatthāpi uppattikkhaṇe jarāmaraṇānīti evaṃ catusamuṭṭhānikarūpassa bhavayonīsu, paṭisandhippavattīsu ca pavattikkamo veditabbo.

食生の色法については、欲界においてのみ、摂取された食物の中にあり、静止の状態に達した食素(オージャ)と呼ばれる食によって等起せられ、内なる相続においてのみ、純八法聚と軽快性等十一法聚の二つの色聚となって、寿命の続く限り転起する。色界の地には存在しない。時節生の色法は、内・外の火界と呼ばれる、静止の状態に達した時節(温度)によって、内なる相続において等起されたものは、純八法聚、声九法聚、軽快性等十一法聚、声・軽快性等十二法聚という四つの色聚となって、寿命の続く限り転起する。外部においては、大地・山・天界や梵天の宮殿などにおいて、純八法聚と、海鳴りなどの声九法聚という二つの色聚のみとなって転起する。ここで、虚空の特性(空界)はすべての色聚に存在するが、色聚の構成(聚摂)においては言及されないため、数えられない。ここでは、結生の瞬間には時節生・心生・食生の色法は存在せず、また、いかなる場合も生起の瞬間に老・死は存在しない。このように、四つの等起からなる色法の、諸々の有と生、および結生と転起における転起の順序が知られるべきである。

Apica dvācattālīsāya koṭṭhāsānaṃ vasenāpi cettha tassa ajjhattaṃ, mahābhūtādivasena bahiddhā ca pavatti evaṃ veditabbā – ajjhattikā hi kesā lomā…pe… karīsaṃ matthaluṅganti ime vīsati pathavādhikakoṭṭhāsā, pittaṃ…pe… muttanti ime dvādasa āpādhikakoṭṭhāsā, yena ca santappati, yena [Pg.100] ca jīrati, yena ca pariḍayhati, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ sammāpariṇāmaṃ gacchatīti ime cattāro tejādhikakoṭṭhāsā, uddhaṃgamo adhogamo kucchisayo koṭṭhāsayo aṅgamaṅgānusārī assāsapassāso cāti ime cha vāyuadhikakoṭṭhāsāti dvecattālīsa koṭṭhāsā honti. Tesu udariyaṃ karīsaṃ pubbo muttanti ime cattāro koṭṭhāsā utujā. Evametesu ekekaṃ utujaṭṭhakameva hoti, sedo assu kheḷo siṅghāṇikāti ime cattāro utucittajā, tesu ekekasmiṃ dve dve aṭṭhakā honti. Asitādiparipācako tejo kammajova, tattha jīvitanavakameva. Assāsapassāso pana cittajova, tattha cittajasaddanavakameva. Ime dasa koṭṭhāse ṭhapetvā sesā dvattiṃsa catujā.

さらに、四十二の部分(身分)に基づいて、その内的な転起、および大種(四大)などに基づいた外的な転起が以下のように知られるべきである。内的な髪、毛……(中略)……糞、脳という、これら二十の地大が勝る部分、胆汁……(中略)……尿という、これら十二の水大が勝る部分、また、それによって熱し、それによって老い、それによって燃え上がり、それによって食べたもの・飲んだもの・噛んだもの・味わったものが完全に消化されるという、これら四つの火大が勝る部分、上昇風、下降風、腹中風、腸中風、肢体循環風、入息出息という、これら六つの風大が勝る部分があり、合わせて四十二の部分となる。それらのうち、胃の内容物、糞、膿、尿というこれら四つの部分は時節生である。このように、これらの一つ一つは時節生の八法聚のみである。汗、涙、唾、鼻汁というこれら四つの部分は、時節と心から生じたものであり、それらの一つ一つには(時節生と心生の)二つずつの八法聚がある。食べたものなどを消化する火は業生のみであり、そこには命九法聚のみがある。入息出息(呼吸)は心生のみであり、そこには心生の声九法聚のみがある。これら十の部分を除いた残りの三十二の部分は、四つの原因(業・心・時節・食)から生じたものである。

Tattha aṭṭhasu tejovāyokoṭṭhāsesu ekekasmiṃ jīvitanavakañceva tīṇi ca utucittāhārajaṭṭhakāni honti, vāyokoṭṭhāsesu cettha utucittajasaddanavakampi hoti, sesesu catuvīsatiyā koṭṭhāsesu kesalomanakhadantānaṃ maṃsavinimuttaṭṭhānaṃ ṭhapetvā sabbattha dve kāyabhāvadasakāni, tīṇi ca aṭṭhakāni, maṃsamuttesu pana kesādīsu utujaṭṭhakameva hoti. Tāni ca yathāvuttadasakanavakaṭṭhakāni sakalasarīrabyāpīsu tacamaṃsaruhirādīsu, abyāpīsu ca kesādīsu koṭṭhāsesu avinibbhoge ekasmiṃ aṇupadese hontīti paccekaṃ anantāparimāṇā, anantadhātupaccayattā tesaṃ sarīrasmiṃ hi paramāṇubhedasañcuṇṇāni anantāni cattāri mahābhūtāni ceva saupādārūpāni ca aññoññapaccayabhūtāni ajjhattaṃ dvācattālīsakoṭṭhāsasarīrārohapariṇāhasaṇṭhānādinā, bahiddhā ca pathavīpabbatādinā ca ākārena yathāpaccayaṃ samuppannāni. Māyākārādayo viya na bālajanappabodhakāni honti.

そこにおいて、八つの火界と風界の部位(火の四、風の四)のそれぞれには、命九法と、時節・心・食から生じた三つの八法がある。風界の部位においては、さらに時節と心から生じた音九法もある。残りの二十四の部位においては、髪、毛、爪、歯の肉から離れた部分を除いて、すべてに身十法と性十法の二つ、および三つの八法がある。しかし、肉のない髪などにおいては、時節から生じた八法のみがある。これら上述の十法・九法・八法は、全身に広がる皮膚、肉、血などの部位、および広がらない髪などの部位において、分離不可能な一つの微細な場所に存在するため、それぞれが無数無量である。それらの無数の界の縁によって、身体の中には原子のレベルまで微細に砕かれた無数の四大種と、それに付随する派生的な色法(所造色)が、互いに縁となり、内においては四十二の部位の身体の成長・変化・形状などとして、外においては大地や山などとして、縁に従って生起している。これらは手品師などのように愚かな人々を欺くためのものではない。

Pathavīdhātu [Pg.101] cettha sukhumasañcuṇṇā rajabhūtā eva āpodhātuyā saṅgahitā, tejodhātuyā anupālitā, vāyodhātuyā vitthambhitā, vaṇṇādīhi parivāritā na vikiriyamānā ajjhattaṃ itthipurisamigapakkhidevabrahmādisarīrabhāvaṃ, bahiddhā ca pathavīpabbatarukkhadevabrahmalokacandasūriyanakkhattamaṇikanakādibhāvañca upagacchati, yūsagatā bandhanabhūtā panettha āpodhātu pathavīpatiṭṭhitā. Avasesānupālanavitthambhanaparipācanaparivāritā na paggharati, apaggharamānā pīṇitabhāvaṃ dasseti, usumattagatā tejodhātu sesadhātupatiṭṭhānasaṅgahavitthambhanaparivāritā imaṃ kāyaṃ paripāceti, vaṇṇasampattiñcassa apūtibhāvañca sādheti, vāyodhātu vitthambhanasamudīraṇasabhāvā sesadhātupatiṭṭhānasaṅgahānupālanaparivāritā vitthambheti cāleti, sarīravimānādīnaṃ gamanādipadavītiharaṇādīnaṃ ṭhitiñca sampādeti. Catassopi cetā sambhūya pathavīadhikatāya kesādibhāvaṃ, pathavīpabbatādibhāvañca, āpādhikatāya pittādibhāvaṃ, samuddajalādibhāvañca, vāyuadhikatāya uddhaṅgamavātādibhāvaṃ, pathavīsandhārakavātādibhāvañca, tejādhikatāya paripācakaggiādibhāvaṃ, narakaggiādibhāvañca sādhenti, yāsaṃ pakopena rogajarāmaraṇañceva kappavināsādayo ca honti. Evametāsaṃ cuṇṇavicuṇṇānaṃ dhātūnaṃ sañcayattā paccekaṃ anantāparimāṇā kalāpā eva ajjhattikakoṭṭhāsā honti, tathā bāhirāni rūpāni. Tāni ca tena tena paccayena tathātathākārena samuditāva uppajjanti ceva uppajjissanti ca.

ここで、微細な粉末であり塵のようである地界は、水界によってまとめられ、火界によって維持され、風界によって支えられ、色などに囲まれて四散することなく、内においては女、男、獣、鳥、神、梵天などの身体の状態となり、外においては大地、山、樹木、梵天界、月、太陽、星々、宝石、金などの状態となる。そこにある水界は、液状で結合の役割を果たし、地界に依止している。それは残りの界の維持、支持、成熟、包囲によって、漏れ出ることがなく、漏れ出ないことによって充足した状態を示す。熱の状態にある火界は、残りの界の依止、結合、支持、包囲によって、この身体を成熟させ、その色の美しさや腐敗しないことを成し遂げる。支持と運動の性質を持つ風界は、残りの界の依止、結合、維持、包囲によって支持し、動かし、身体や宮殿などの歩行などの移動の過程や停止を成就させる。これら四つもまた合わさり、地界が優勢であれば髪などの状態や大地・山などの状態を、水界が優勢であれば胆汁などの状態や海水の状態を、風界が優勢であれば上昇風などの状態や大地を保持する風などの状態を、火界が優勢であれば消化の火などの状態や地獄の火などの状態を成し遂げる。それらの乱れによって病気、老い、死、および劫の破滅などが起こる。このように、これら粉々に砕かれた界の集積であるため、個々に無数無量の聚(カラパ)が内的な部位となり、同様に外的な色法となる。それらは、それぞれの縁によって、その時々の様態として集合して、生じており、また生じるであろう。

Yadi paṭhamaṃ dhātuyo aṇurūpena ṭhatvā pacchā saṃyujjanti, tathā ṭhāne viniyogābhāvato aparenāpi pariyāyena cettha kammajaṃ kammapaccayaṃ kammapaccayautusamuṭṭhānaṃ, āhārajaṃ [Pg.102] āhārapaccayaṃ āhārapaccayautusamuṭṭhānaṃ, utujaṃ utupaccayaṃ utupaccayautusamuṭṭhānaṃ, cittajaṃ cittapaccayaṃ cittapaccayautusamuṭṭhānanti evaṃ samuṭṭhānabhedo veditabbo. Tattha upādinnarūpaṃ kammajaṃ nāma, maṃsamuttakesalomadantasiṅghāṇikādi kammapaccayaṃ nāma, sampattikaramahāmeghapathavīpabbatādi, cakkaratanadevavimānādi ca kammapaccayautusamuṭṭhānaṃ nāma. Āhārato samuṭṭhitaṃ suddhaṭṭhakaṃ āhārajaṃ nāma, kabaḷīkāro āhāro āhārajassa janako hutvā kammajassa anupālako hotīti tadanupālitaṃ kammajarūpaṃ āhārapaccayaṃ nāma, visabhāgāhāraṃ sevitvā ātape gacchantassa kāḷakuṭṭhādīni uppajjanti, idaṃ āhārapaccayautusamuṭṭhānaṃ nāma. Kammajaututo samuṭṭhitaṃ suddhaṭṭhakaṃ utujaṃ nāma, tasmiṃ utu aññaṃ aṭṭhakaṃ samuṭṭhāpeti, idaṃ utupaccayaṃ nāma, tasmimpi utu aññaṃ aṭṭhakaṃ samuṭṭhāpeti, idaṃ utupaccayautusamuṭṭhānaṃ nāma. Evaṃ upādinnake tisso eva santatiyo ghaṭṭetuṃ sakkonti, anupādinnake pana valāhako utujaṃ nāma, vuṭṭhidhārā utupaccayaṃ nāma, deve pana vuṭṭhe pathavī gandhaṃ muñcati, bījāni viruhantīti evaṃ yaṃ anantaṃ santativasena pavattaṃ, etaṃ utupaccayautusamuṭṭhānaṃ nāma. Cittato samuṭṭhitaṃ suddhaṭṭhakādi cittajaṃ nāma, cittena pacchājātapaccayabhāvena upatthambhito kāyo cittapaccayaṃ nāma, abhiññācittena bahiddhā samuṭṭhāpitahatthiassādikaṃ cittapaccayautusamuṭṭhānaṃ nāma. Pakiṇṇakakathā.

もし最初に諸界が原子の形で存在し、その後に結合する(という説をとる)ならば、そのような場所には配置の根拠がないため、別の方法によって、ここで業生、業縁、業縁時節生、食生、食縁、食縁時節生、時節生、時節縁、時節縁時節生、心生、心縁、心縁時節生という生起の分類を知るべきである。その中で、執受された色法は“業生”と呼ばれる。肉のない髪、毛、歯、鼻汁などは“業縁”と呼ばれる。成就された大雲、大地、山など、また輪宝、天界の宮殿などは“業縁時節生”と呼ばれる。食から生じた純八法は“食生”と呼ばれる。段食は食生の生成者となり、業生の維持者となるため、それによって維持された業生の色法は“食縁”と呼ばれる。不適切な食を摂って日光の中を行く者に生じる黒い湿疹などは“食縁時節生”と呼ばれる。業生の中の時節から生じた純八法は“時節生”と呼ばれる。その時節が別の八法を生じさせることを“時節縁”と呼び、そこからさらに時節が別の八法を生じさせることを“時節縁時節生”と呼ぶ。このように執受されたものにおいては三つの相続が衝突しうるが、執受されないものにおいては、雲は“時節生”、雨の滴は“時節縁”と呼ばれる。雨が降った時に大地が香りを放ち、種子が芽吹くといったように、無限に相続として続くものは“時節縁時節生”と呼ばれる。心から生じた純八法などは“心生”と呼ばれる。後生縁として心に支えられた身体は“心縁”と呼ばれる。神通心によって外に生じさせた象や馬などは“心縁時節生”と呼ばれる。雑論は終わる。

Rūpābyākataṃ niṭṭhitaṃ.

色無記(の解説)は終了した。

Nibbānābyākatavaṇṇanā

涅槃無記の解説。

Nibbānābyākataṃ pana bhūmito lokuttarameva, dhammatopi ca ekameva, bhedo natthi, lakkhaṇādito pana santilakkhaṇaṃ [Pg.103] nibbānaṃ, nivattilakkhaṇaṃ, asaṅkhatalakkhaṇaṃ vā, accutirasaṃ, animittapaccupaṭṭhānaṃ, asaṅkhatatāya panassa kārakahetuvirahato padaṭṭhānaṃ natthi, pāpakahetuvasena panetaṃ ‘‘dukkhanirodhagāminipaṭipadā’’tiādivacanato (vibha. 206) ‘‘ariyamaggapadaṭṭhāna’’nti vattuṃ vaṭṭati. Saṅgahato pana bhedābhāvā khandhesu saṅgahaṃ na gacchati, āyatanādīsu dhammāyatanadhammadhātūsu saṅgahaṃ gacchati. Suññato pana attasuññaṃ, salakkhaṇadhāraṇato anattakaṃ dhammamattaṃ, asaṅkhatatāya vā accantattā ca aniccatāsuññaṃ, dukkhatāsuññaṃ, rāgādisuññaṃ, nimittasuññanti pavattaṃ suññanti gahetabbaṃ.

一方、涅槃無記は、階位としては出世間のみであり、法としてもただ一つであり、区別はない。しかし、特徴などから言えば、涅槃は寂静を特徴とし、滅尽を特徴とし、あるいは無為を特徴とする。不死を作用とし、無相として現れる。無為であるため、それを作る直接的な原因(近因)はないが、到達させる原因としては、“苦滅に至る道”などの言葉から“聖道が近因である”と言うのが妥当である。分類に関しては、区別がないため、五蘊の中には含まれず、処などにおいては法処・法界に含まれる。空性に関しては、我を欠いているのであり、自らの特徴を保持しているため無我なる法そのものである。また無為であり究極であるため、無常の空、苦の空、貪欲などの空、相の空として説かれる“空”であると理解されるべきである。

Bhedato pana santilakkhaṇādisabhāvato ekavidhampi kāraṇapariyāyato saupādisesanibbānadhātu, anupādisesanibbānadhātu ceti duvidhaṃ hoti. Sarasavasena pana parikappitākārabhedato suññataṃ animittaṃ appaṇihitanti tividhaṃ hoti. Saṅkhatadhammabhedamupādāya paṭikkhipitabbākārato na cittaṃ, na cetasikaṃ, na rūpaṃ, na atītaṃ, na anāgataṃ, na paccuppannaṃ, na maggo, na phalantiādinā anantappakāraṃ hoti.

しかし、区別(分類)としては、寂静の特徴などの自性によれば一種であるが、原因(条件)のあり方によれば、有余依涅槃界と無余依涅槃界の二種となる。自らの味わい(本質)による想定された態様の区別によれば、空・無相・無願の三種となる。有為法の区別に基づいて排除されるべき態様(否定的な表現)によれば、“心ではない、心所ではない、色ではない、過去ではない、未来ではない、現在ではない、道ではない、果ではない”などとして、無限のあり方となる。

Nibbānābyākataṃ niṭṭhitaṃ.

涅槃の無記、終わる。

Evaṃ imasmiṃ kusalattike avutto sabhāvadhammo nāma natthi. Asabhāvadhammesu panettha kiñcāpi rūpadhammānaṃ paricchedākāsalakkhaṇāni eva vuttāni, kasiṇādipaṭibhāganimittāni pana kasiṇugghāṭimākāso, viññāṇābhāvo, nirodhasamāpatti, tisso nāmapuggalaupādāpaññattiyo, arūpadhammānaṃ aniccatādilakkhaṇādayo ca na vuttā, tathāpi tesampi sabhāvadhammabyatirekābhāvato gahaṇaṃ hoti, tasmā ayaṃ tiko nippadesattikoti veditabbo[Pg.104]. Yathā cettha, evaṃ ito paresupi tikadukesu paññattiggahaṇābhāvepi niravasesaparamatthaggahaṇeneva nippadesatā, vipariyāyato sappadesatā ca veditabbā. Yattha pana sammutiggahaṇaṃ atthi, tattha vakkhāma.

このように、この善三法において、自性法(サバーヴァ・ダンマ)と呼ばれないものは存在しない。しかし、非自性法に関しては、ここでは色法の区切としての虚空の相のみが説かれているが、遍(カシナ)などの似相、遍を引き出した後の虚空、意識の不在、滅尽定、三種の名称・人・施設の概念、無色法の無常などの相などは説かれていない。それでも、それらもまた自性法と別個に存在するのではないため、含まれることになる。したがって、この三法は無余三法(ニッパデーサ・ティッカ)であると知るべきである。ここでのように、これ以降の他の三法や二法においても、概念(施設)の把握がない場合でも、余すところなく勝義を把握することによって、無余であること、またその逆であれば有余であることを知るべきである。世俗の把握がある箇所については、後に述べる。

Rūpanibbānakaṇḍo niṭṭhito.

色涅槃品、了。

Iti mohavicchedaniyā

このように、愚痴を断除するもの(モーハヴィッチェーダニー)において、

Abhidhammamātikatthasaṃvaṇṇanāya

アビダンマ本母注釈の、

Kusalattikasaṃvaṇṇanā niṭṭhitā.

善三法注釈、了。

Vedanāttikādivaṇṇanā

受三法等の釈。

Idāni kusalattikānantaraṃ vedanāttikādīnaṃ atthavaṇṇanā anuppattā, yasmā pana yvāyaṃ kusalattikassa –

今、善三法の次に、受三法等の意味の解説に到達した。善三法については、

‘‘Atthato bhūmibhedā ca, paccekaṃ sampayogato;

Uddesato ca dhammānaṃ, lakkhaṇādivibhāgato’’ti. –

“意味において、地の区別において、個別の相応において、諸法の提示において、相などの分析において”というように、

Ādinā mātikaṃ nikkhipitvā ‘‘kusalā tāva dhammā bhūmito catubbidhā honti kāmāvacarā…pe… lokuttarā’’tievamādinā vinicchayanayo vutto, so eva sesattikadukānampi yathāyogaṃ hoti. Yathā hi ettha, evaṃ ‘‘sukhāya vedanāya sampayuttā tāva dhammā bhūmito tividhā honti kāmāvacarā rūpāvacarā lokuttarā’’tiādinā anukkamena sabbattikadukānampi paṇḍitehi sakkā vinicchayanayaṃ sallakkhetuṃ, tasmā taṃ vitthāranayaṃ vajjetvā nikkhepakaṇḍe, atthuddhārakaṇḍe ca vuttānusārato nātisaṅkhepavitthāranayena vedanāttikādīnaṃ tikadukānaṃ –

などの順序で本母を提示し、“まず、善法は地によって四種となる。欲界……乃至……出世間である”というように決定の理趣を述べたが、それは他の残りの三法・二法についても相応するように適用される。ここでのように、“まず、楽受に相応する法は地によって三種となる。欲界、色界、出世間である”というように順次に、全ての三法・二法についても、賢者は決定の理趣を観察することができる。したがって、その詳細な理趣を避け、発遣品および義釈品で説かれた方法に従い、極端に簡略すぎず、また詳細すぎない方法で、受三法などの三法・二法について、

Padatthā taṃsarūpā ca, navattabbavibhāgato;

Vinicchayo vijānīyo, tattha tattha yathārahaṃ.

“語の意味、その自性、説くべからざるものの分析によって、それぞれの箇所で適宜、決定が知られるべきである。”

Tattha [Pg.105] vedanāttike padatthato tāva ‘‘sukhāya vedanāyā’’tiādīsu sukha-saddo sukhavedanāsukhamūlasukhārammaṇasukhahetusukhapaccayaṭṭhānaabyābajjhanibbānādīsu dissati. Ayaṃ hi ‘‘sukhassa ca pahānā’’tiādīsu (dī. ni. 1.232; dha. sa. 165; vibha. 594) sukhavedanāya dissati. ‘‘Sukho buddhānamuppādo’’tiādīsu (dha. pa. 194) sukhamūle. ‘‘Yasmā ca kho, mahāli, rūpaṃ sukhaṃ sukhānupatitaṃ sukhāvakkanta’’ntiādīsu (saṃ. ni. 3.60) sukhārammaṇe. ‘‘Sukhassetaṃ, bhikkhave, adhivacanaṃ, yadidaṃ puññānī’’tiādīsu (a. ni. 7.62; itivu. 22) sukhahetumhi. ‘‘Yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukaraṃ akkhānena pāpuṇituṃ, yāva sukhā saggā (ma. ni. 3.255). Na te sukhaṃ pajānanti, ye na passanti nandana’’nti (saṃ. ni. 1.11) ādīsu sukhapaccayaṭṭhāne. ‘‘Diṭṭhadhammasukhavihārā ete dhammā’’tiādīsu (ma. ni. 1.82) abyābajjhe. ‘‘Nibbānaṃ paramaṃ sukha’’ntiādīsu (dha. pa. 203-204; ma. ni. 215, 217) nibbāne. Idha panāyaṃ sukhavedanāyameva daṭṭhabbo.

そこで受三法について、まず語の意味としては、“楽受において”などの句において、“楽(sukha)”という語は、楽受、楽の根本、楽の対象、楽の原因、楽の縁の処、無害、涅槃などの意味で見られる。すなわち、“楽の断滅によって”などの箇所では楽受の意味で見られる。“諸仏の出現は楽なり”などの箇所では楽の根本の意味で見られる。“マハーリよ、色は楽であり、楽に従い、楽に沈潜している”などの箇所では楽の対象の意味で見られる。“比丘たちよ、福とは楽の別名である”などの箇所では楽の原因の意味で見られる。“比丘たちよ、天界の楽を説明し尽くすのは容易ではない”、“彼らは、喜苑を見ない者たちであり、楽を知らない”などの箇所では楽の縁の処の意味で見られる。“これらの法は現法楽住である”などの箇所では無害の意味で見られる。“涅槃は最高の楽なり”などの箇所では涅槃の意味で見られる。しかしここでは、楽受そのものとして見なされるべきである。

Vedanā-saddo ‘‘viditā vedanā uppajjantī’’tiādīsu (ma. ni. 3.208) vedayitasmiṃ yeva vattati. Dukkha-saddo dukkhavedanādukkhavatthudukkhārammaṇadukkhapaccayadukkhapaccayaṭṭhānādīsu dissati. Ayaṃ hi ‘‘dukkhassa ca pahānā’’tiādīsu (dī. ni. 1.232; dha. sa. 165; vibha. 594) dukkhavedanāyaṃ dissati. ‘‘Jātipi dukkhā’’tiādīsu (dī. ni. 2.387; vibha. 190) dukkhavatthusmiṃ. ‘‘Yasmā ca kho, mahāli, rūpaṃ dukkhaṃ dukkhānupatitaṃ dukkhāvakkanta’’ntiādīsu (saṃ. ni. 3.60) dukkhārammaṇe. ‘‘Dukkho pāpassa uccayo’’tiādīsu (dha. pa. 117) dukkhapaccaye. ‘‘Yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukaraṃ akkhānena pāpuṇituṃ, yāva dukkhā nirayā’’tiādīsu (ma. ni. 3.250) dukkhapaccayaṭṭhāne. Idha panāyaṃ dukkhavedanāyameva daṭṭhabbo.

“受(vedanā)”という語は、“受が知られて生じる”などの箇所において、感受することそのものにおいて用いられる。“苦(dukkha)”という語は、苦受、苦の依処、苦の対象、苦の縁、苦の縁の処などの意味で見られる。すなわち、“苦の断滅によって”などの箇所では苦受の意味で見られる。“生もまた苦なり”などの箇所では苦の依処の意味で見られる。“マハーリよ、色は苦であり、苦に従い、苦に沈潜している”などの箇所では苦の対象の意味で見られる。“悪の積み重ねは苦なり”などの箇所では苦の縁の意味で見られる。“比丘たちよ、地獄の苦を説明し尽くすのは容易ではない”などの箇所では苦の縁の処の意味で見られる。しかしここでは、苦受そのものとして見なされるべきである。

Vacanattho [Pg.106] panettha – sukhayati sattaṃ, suṭṭhu vā khādati, khanati ca kāyacittābādhanti sukhā, kāyikacetasikānaṃ sukhasomanassānametaṃ adhivacanaṃ. Dukkhayatīti dukkhā, kāyikacetasikānaṃ dukkhadomanassānametaṃ adhivacanaṃ. Na dukkhā na sukhāti adukkhamasukhā, upekkhāyetaṃ adhivacanaṃ. Ma-kāro padasandhikaro. Evaṃ tīhi padehi pañcavidhāpi vedanā gahitā. Sabbāpi ārammaṇarasaṃ vediyanti anubhavantīti vedanā. Yo panāyaṃ tīsupi padesu sampayutta-saddo, tassattho – samaṃ pakārehi yuttāti sampayuttā, katarehi pakārehīti? ‘‘Atthi keci dhammā kehici dhammehi sahagatā sahajātā saṃsaṭṭhā ekuppādā ekanirodhā ekavatthukā ekārammaṇā’’ti (kathā. 473) evaṃ vuttehi imehi ekuppādatādīhi catūhi pakārehi. Ukkaṭṭhaniddeso cesa. Āruppe hi vināpi ekavatthukabhāvaṃ sampayogo labbhatīti. Sesaṃ vuttatthameva. Ayaṃ tāvettha padatthato vinicchayo.

語の意味については、衆生を楽にする、あるいはよく食らう、また身心の病を掘り起こすから“楽(sukhā)”という。これは身体的・精神的な楽(sukha)と喜(somanassa)の別名である。苦しめるから“苦(dukkhā)”という。これは身体的・精神的な苦(dukkha)と憂(domanassa)の別名である。苦でもなく楽でもないから“不苦不楽(adukkhamasukhā)”という。これは捨(ウペッカー)の別名である。“m”の文字は語の連結のためのものである。このように三つの句によって、五種類の受がすべて把握される。すべてが対象の味を感受するから“受(vedanā)”という。これら三つの句にある“相応(sampayutta)”という語の意味は、等しい態様をもって結びついているから“相応した”という。どのような態様によってかといえば、“ある法が、ある法と共に行じ、共に生じ、混淆し、一発生、一滅尽、一所依、一所縁である”と説かれるように、これらの一発生などの四つの態様による。これは最勝の提示である。無色界においては、一所依の状態がなくとも相応が得られるからである。残りは既に述べた通りの意味である。これが、ここでの語の意味による決定である。

Taṃsarūpāti tassa padatthassa sarūpamattadassanato. Tattha sukhasahagataṃ kāyaviññāṇaṃ, somanassasahagatāni aṭṭhārasa kāmāvacaracittāni, paṭhamadutiyatatiyacatutthajjhānikāni catucattālīsa rūpāvacaralokuttaracittāni cāti tesaṭṭhi cittāni sukhāya vedanāya sampayuttā nāma. Tathā dukkhasahagataṃ kāyaviññāṇaṃ, dve domanassasahagatāni cāti tīṇi cittāni dukkhāya vedanāya sampayuttā nāma. Sesāni upekkhāsahagatāni pañcapaññāsa cittāni adukkhamasukhāya vedanāya sampayuttā nāma. Yathā ca cittānaṃ sukhādisampayogo, evaṃ taṃcittasampayuttānaṃ cetasikānampi. Na kevalañca ettheva, ito paresupi tikadukesu cittavaseneva taṃsampayuttacetasikānampi saṅgaho veditabbo[Pg.107]. Yattha pana viseso hoti, tattha vakkhāma. Idha pana cetasikesu sappītikāni vedanāvajjitāni cha cetasikāni eva pañcahipi vedanāhi sampayuttāni, itarāni pana kāyikasukhadukkhavajjitāhi tīheva. Tesu ca pītivajjitā pañca yathāyogikā ceva moho ahirikaṃ anottappaṃ uddhaccaṃ thinaṃ middhañcāti ime ekādasa yathāyogaṃ tīhipi. Tatthāpi vitakkavicārā mahaggatalokuttarabhūtāya sukhāya eva, pīti pana sabbattha sukhāya eva, dosaissāmaccherakukkuccāni dukkhāya eva, vicikicchā upekkhāya eva, sesāni aṭṭhavīsatisomanassupekkhāhi eva vedanāhi sampayuttāni, tatthāpi karuṇāmuditā mahaggatabhūtāya sukhāya evāti ayaṃ viseso. Sesaṃ cittasampayogasadisaṃ. Ayaṃ sarūpato vinicchayo.

“その自性(sarūpa)”とは、その語の意味の自性のみを示すからである。そこにおいて、楽を伴う身識、十八の欲界の喜倶(そまなっさ)心、第一・第二・第三・第四禅の四十四の色界・出世間心の合計六十三心は、楽受に相応すると名づけられる。同様に、苦を伴う身識、二つの憂倶(どまなっさ)心の合計三心は、苦受に相応すると名づけられる。残りの五十五の捨倶(うぺっかー)心は、不苦不楽受に相応すると名づけられる。心の楽などの相応と同様に、その心に相応する心所についても同様である。ただここ(この三法)だけでなく、これ以降の三法・二法においても、心に基づいてそれに相応する心所の包摂も理解されるべきである。ただし、特別な点がある場合には、そこで説く。さて、ここでは心所のうち、喜を伴う(sappītikāni)受を除いた六心所だけが五つの受すべてと相応し、他のものは身的な楽・苦を除いた三つの受と相応する。それらの中で、喜を除いた五つは、相応するものとして、痴・無慚・無愧・掉挙・惛沈・睡眠のこれら十一は、相応に応じて三つの受とも相応する。その中でも、尋・伺は大上(mahaggata)・出世間のものとなった楽受のみと相応し、喜は一切において楽(喜)受のみと相応し、瞋・嫉・吝・悪作は苦受のみと相応し、疑は捨受のみと相応し、残りの二十八は喜・捨の受のみと相応する。その中でも、悲・喜(muditā)は大上となった楽受のみと相応する、という点が特殊である。残りは心の相応と同様である。これが自性による判別である。

Navattabbavibhāgatoti imasmiṃ tike sabbā vedanā sabbaṃ rūpaṃ nibbānaṃ sammutiyoti ime dhammā ‘‘sukhāya vedanāya sampayuttā’’ti vā ‘‘dukkhāya vedanāya sampayuttā’’ti vā ‘‘adukkhamasukhāya vedanāya sampayuttā’’ti vā na vattabbā. Na hi vedanā vedanāya sampayuttā hoti rūpādayo vā, tasmā ime imasmiṃ tike na labbhanti. Ayañca sappadesattiko hoti. Yathā cettha, evaṃ ito paresupi tikadukesu navattabbayojanā. Yaṃ yasmiñca na vuttaṃ atthi, tassa sappadesatā veditabbā. Ito paraṃ pana yattha asaṅgahitā dhammā honti, tattha tesaṃ vibhāgaṃ dassetvā ‘‘ime navattabbā’’ti ettakameva vakkhāma, tenassa sappadesatāpi ñātabbā. Yattha pana asaṅgahitā natthi, taṃ nippadesanti vakkhāma. Tena tattha navattabbābhāvopi viññātabbo. Sabbattha pana mātikaṃ anuddharitvāva padatthaṃ, taṃsarūpavibhāgañca vakkhāma. Ayaṃ navattabbavibhāgato vinicchayo.

“説くべからざる(navattabba)分類”とは、この三法において、一切の受、一切の色、涅槃、世俗(sammuti)という、これらの諸法は“楽受に相応する”とも“苦受に相応する”とも“不苦不楽受に相応する”とも説かれるべきではない。受は受と相応することはなく、色なども同様である。それゆえ、これらはこの三法においては得られない。そしてこれは有余(sappadesa)の三法である。ここでのように、これ以降の三法・二法における説くべからざるものの構成も同様である。説かれていないものが存在する場合、その三法が有余(不完全)であることが知られるべきである。これ以降、摂められない諸法がある場合には、それらの分類を示して“これらは説くべからざるものである”とだけ説き、それによって有余であることも知られるべきである。一方、摂められないものがない場合は、無余(nippadesa)であると説く。それによって、そこでは説くべからざるものが存在しないことも理解されるべきである。しかし、すべての箇所において、マータカー(本母)を改めて掲げることなく、語の意味とその自性の分類を説く。これが説くべからざる分類による判別である。

Vedanāttikaṃ niṭṭhitaṃ.

受三法(Vedanāttika)終わる。

Vipākattike [Pg.108] aññamaññavisiṭṭhānaṃ kusalākusalānaṃ pākāti vipākā, vipakkabhāvamāpannānaṃ arūpadhammānametaṃ adhivacanaṃ. Kiñcāpi arūpadhammā viya rūpadhammāpi kammasamuṭṭhānā atthi, anārammaṇattā pana te kammasarikkhakā na hontīti sārammaṇā arūpadhammāva kammasarikkhattā vipākāti vuttā bījasarikkhakaṃ phalaṃ viya. Yathā hi sālibījato nikkhantasīsameva sāliphalanti vuccati, na aṅkurādīni, tāni pana ‘‘sālijātāni, sālinibbattāni cā’’ti vuccanti, evaṃ kammasadisā arūpadhammāva ‘‘vipākā’’ti vuccanti, rūpadhammā pana kammajā ‘‘upādinnā’’ti vuccanti. Vipākadhammadhammāti vipākasabhāvā dhammā. Yathā hi jātijarāsabhāvā sattā ‘‘jātidhammā jarādhammā’’ti vuccanti, evaṃ vipākajanakaṭṭhena vipākasabhāvā vipākapakatikā dhammāti attho. Tatiyapadaṃ ubhayasabhāvapaṭikkhepavasena vuttaṃ, ayaṃ padattho.

異熟(Vipāka)三法において、互いに特異な善・不善の熟成(pāka)が異熟(vipāka)である。これは異熟の状態に至った無色法(arūpadhamma)の名称である。無色法と同様に、色法も業から生じた(kammasamuṭṭhāna)ものがあるが、それらは対象を持たないため、業に類似するものとはならない。したがって、対象を持つ無色法だけが、種子に類似する果実のように、業に類似していることから“異熟”と言われる。例えば、稲の種子から出た穂だけが“稲の果実”と言われ、芽などはそう言われず、それらは“稲から生じたもの”“稲から発生したもの”と言われるように、業に類似する無色法だけが“異熟”と言われ、業から生じた色法は“取受されたもの(upādinna)”と言われる。“異熟法法(Vipākadhammadhamma)”とは、異熟の性質を持つ法のことである。例えば、生や老の性質を持つ衆生が“生法(jātidhamma)のもの”“老法(jarādhamma)のもの”と言われるように、異熟を生じさせるという意味で、異熟の性質、異熟を本性とする諸法という意味である。第三の句は、両方の性質を否定することによって説かれている。これが語の意味である。

Tattha catūsu bhūmīsu chattiṃsa vipākacittāni vipākā nāma, tathā ekavīsati kusalāni, dvādasa akusalāni cāti tettiṃsa vipākadhammadhammā nāma, tīsu bhūmīsu vīsati kiriyacittāni, sabbañca rūpaṃ, nibbānañcāti ime nevavipākanavipākadhammadhammā nāma. Cetasikesu pana cuddasa akusalā vipākadhammadhammā eva, viratiyo siyā vipākā, siyā vipākadhammadhammā, tadavasesā pana siyā vipākā, siyā vipākadhammadhammā, siyā nevavipākanavipākadhammadhammāti cittaṃ viya tividhā hontīti ayaṃ viseso, sesaṃ cittasamaṃ, idañca nippadesattikanti veditabbaṃ.

そこにおいて、四地の三十六の異熟心は“異熟”という名であり、二十一の善、十二の不善の合計三十三は“異熟法法”という名であり、三地の二十の唯作(kiriya)心、および一切の色、涅槃は“非異熟非異熟法法”という名である。心所については、十四の不善は“異熟法法”のみであり、離(virati)はあるいは異熟であり、あるいは異熟法法である。それ以外の残りのものは、あるいは異熟、あるいは異熟法法、あるいは非異熟非異熟法法であり、心と同様に三種類となる。これが特殊な点であり、残りは心と同様である。また、これは無余(nippadesa)の三法であると知られるべきである。

Vipākattikaṃ niṭṭhitaṃ.

異熟三法終わる。

Ārammaṇakaraṇavasena taṇhādiṭṭhīhi upetena kammunā ādinnā phalabhāvena gahitāti upādinnā, ārammaṇabhāvaṃ upagantvā upādānasambandhena upādānānaṃ hitāti upādāniyā, upādānassa ārammaṇapaccayabhūtānametaṃ adhivacanaṃ. Upādinnā ca [Pg.109] te upādāniyā cāti upādinnupādāniyā, sāsavakammanibbattānaṃ rūpārūpadhammānametaṃ adhivacanaṃ. Iminā nayena sesapadadvayepi paṭisedhasahito attho veditabbo.

対象とする働きによって、渇愛や見(diṭṭhi)を伴う業によって執受(ādinnā)され、結果の状態として受け取られたものが“取受された(upādinna)”ものである。対象となる状態に至って、取(執着)との結びつきによって取に資するものが“取順成(upādāniya)”である。これは取の対象(ārammaṇa)の縁となった諸法の名称である。取受され、かつ取順成であるものが“取受取順成(upādinnupādāniya)”であり、有漏の業から生じた名色(rūpārūpa)の諸法の名称である。この方法によって、残りの二つの句においても否定を伴う意味が理解されるべきである。

Tattha dvattiṃsa lokiyavipākacittāni, nava kammajakalāpā ca upādinnupādāniyā nāma. Avasesalokiyacittāni ceva akammajarūpakalāpā ca anupādinnupādāniyā nāma. Lokuttaracittanibbānāni anupādinnaanupādāniyā nāma. Kiñcāpi khīṇāsavānaṃ upādānakkhandhā ‘‘amhākaṃ mātulatthero’’tiādinā vadantānaṃ paresaṃ upādānassa ārammaṇapaccayā honti, maggaphalanibbānāni pana divasaṃ santattaayoguḷo viya makkhikāhi tejussadattā upādānehi anupādinnāneva. Asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikesupi eseva nayo. Cetasikesu pana kusalā anupādinnupādāniyā eva, karuṇāmuditā siyā upādinnupādāniyā, siyā anupādinnupādāniyā viratiyo pana siyā anupādinnupādāniyā, siyā anupādinnaanupādāniyā, sesā cittaṃ viya tividhā honti, idañca nippadesattikanti veditabbaṃ. Upādinnupādāniyattikaṃ.

そこにおいて、三十二の世間異熟心と九つの業生色聚は、執受執受性(取に執受され取の対象となるもの)と呼ばれる。残りの世間心と業生でない色聚は、非執受執受性(取に執受されていないが取の対象となるもの)と呼ばれる。出世間心と涅槃は、非執受非執受性(取に執受されず取の対象にもならないもの)と呼ばれる。漏尽者(阿羅漢)の取蘊が、“私たちの叔父である長老”などと言って他者の執受(取)の所縁縁となることはあっても、道・果・涅槃は、一日中熱せられた鉄球に蠅が(その熱気のために)寄り付かないように、取によって執受されることは決してない。不染汚不染汚性(不染非染汚)においても、これと同じ道理である。心所に関しては、善の心所は非執受執受性のみであり、悲と喜(随喜)は、あるいは執受執受性であり、あるいは非執受執受性である。離(三離)は、あるいは非執受執受性であり、あるいは非執受非執受性である。残りは心と同様に三種である。これは無一分三法(全分三法)であると知られるべきである。以上が、執受執受性三法である。

Saṃkilesetīti saṃkileso, vibādhati upatāpetīti attho. Saṃkilesena sampayuttā saṃkiliṭṭhā, saṃkilesasahagatāti attho. Attānaṃ ārammaṇaṃ katvā pavattanena saṃkilesaṃ arahanti, saṃkilese vā niyuttā tassa ārammaṇabhāvaṃ anatikkamanatoti saṃkilesikā, saṃkilesassa ārammaṇapaccayabhūtānametaṃ adhivacanaṃ. Saṃkiliṭṭhā ca te saṃkilesikā cāti saṃkiliṭṭhasaṃkilesikā. Sesapadadvayaṃ purimattike vuttanayeneva veditabbaṃ.

“染汚させるもの”が煩悩(染汚)であり、害し、苦しめるという意味である。煩悩と相応するものが“染汚されたもの”であり、煩悩と共に生じるという意味である。自らを所縁(対象)として(煩悩を)生じさせることによって煩悩に値する、あるいは、煩悩に結びついており、その所縁であることを超越しないことから“有漏(染汚の対象となるもの)”と呼ばれる。これは煩悩の所縁縁となったものへの呼称である。染汚され、かつ有漏であるものが“染汚有漏”である。残りの二句については、前の三法で述べられた方法と同様に知られるべきである。

Tattha dvādasa akusalacittuppādā saṃkiliṭṭhasaṃkilesikā nāma. Sesalokiyacittāni ceva sabbaṃ rūpañca [Pg.110] asaṃkiliṭṭhasaṃkilesikā nāma. Lokuttaracittāni, nibbānañca asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikā nāma. Cetasikesu pana akusalā saṃkiliṭṭhasaṃkilesikāva, karuṇāmuditā asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikāva, sesakusalābyākatā siyā saṃkiliṭṭhasaṃkilesikā, siyā asaṃkiliṭṭhasaṃkilesikā, siyā asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikāti tidhāpi honti, idañca nippadesattikaṃ. Saṃkiliṭṭhasaṃkilesikattikaṃ.

そこにおいて、十二の不善心生は染汚有漏と呼ばれる。残りの世間心とすべての色は、不染有漏と呼ばれる。出世間心と涅槃は不染無漏と呼ばれる。心所に関しては、不善の心所は染汚有漏のみであり、悲と喜は不染有漏のみである。残りの善・無記の心所は、あるいは染汚有漏、あるいは不染有漏、あるいは不染無漏という三種すべてがあり、これも無一分三法である。以上が、染汚有漏三法である。

Sampayogavasena vattamānena saha vitakkena savitakkā, tathā saha vicārena savicārā, savitakkā ca te savicārā cāti savitakkasavicārā. Ubhayarahitā avitakkaavicārā. Vitakkavicāresu vicārova mattā pamāṇametesanti vicāramattā, vicārato uttariṃ vitakkena saddhiṃ sampayogaṃ na gacchantīti attho. Avitakkā ca te vicāramattā cāti avitakkavicāramattā.

相応の力によって生じている尋を伴うものが“有尋”であり、同様に伺を伴うものが“有伺”である。有尋かつ有伺であるものが“有尋有伺”である。両方を欠くものが“無尋無伺”である。尋と伺の中で伺だけがその分量(程度)であるものが“伺のみ”であり、伺より上の尋との相応に行かないという意味である。無尋であり、かつ伺のみであるものが“無尋伺のみ”である。

Tattha dvipañcaviññāṇavajjitakāmāvacaracittāni ceva ekādasa mahaggatalokuttarapaṭhamajjhānikacittāni ca taṃsampayuttesu vitakkavicāre ṭhapetvā sesā ca savitakkasavicārā nāma. Tesu vitakko ekādasa dutiyajjhānikamahaggatalokuttarāni ca taṃsampayuttesu vicāraṃ ṭhapetvā sesā ca avitakkavicāramattā nāma. Dutiyajjhānikesu vicāro, sesā pañcacattālīsa mahaggatalokuttaracittāni, dvipañcaviññāṇāni, taṃsampayuttā ca sabbañca rūpaṃ, nibbānañca avitakkaavicārā nāma. Apica kusalacetasikā savitakkasavicārāva, vitakko avitakkavicāramattova, vicāro pana dutiyajjhānikesu siyā avitakkaavicāro, savitakkacittesu siyā na vattabbo, avasesā pana sabbe cetasikā dhammā tidhāpi honti. Imasmiṃ pana tike vitakkasahajāto vicārova na vattabbo. Vitakkattikaṃ.

そこにおいて、双五識を除いた欲界心と、十一の大随・出世間の初禅心、およびそれらに相応する心所の中で尋と伺を除いた残りが“有尋有伺”と呼ばれる。それらの中の尋と、十一の第二禅の大随・出世間心、およびそれらに相応する心所の中で伺を除いた残りが“無尋伺のみ”と呼ばれる。第二禅における伺と、残りの四十五の大随・出世間心、双五識、およびそれらに相応する心所、すべての色、そして涅槃が“無尋無伺”と呼ばれる。さらに、善の心所は有尋有伺のみであり、尋は無尋伺のみである。しかし、伺は、第二禅においてはあるいは無尋無伺であり、有尋心においては(尋と共生するため伺のみとは)述べるべきではない。残りのすべての心所法は三種すべてとなる。この三法において、尋と共に生じた伺については(伺のみとは)述べるべきではない。以上が、尋三法である。

Pītiyā [Pg.111] saha ekuppādādibhāvaṃ gatāti pītisahagatā, pītisampayuttāti attho. Sesapadadvayepi eseva nayo. Upekkhāti cettha adukkhamasukhā vedanā vuttā. Sā hi sukhadukkhākārappavattiṃ upekkhati majjhattākārasaṇṭhitattā tenākārena pavattatīti upekkhā. Iti vedanāttikato padadvayameva gahetvā nippītikasukhassa sappītikasukhato visesadassanavasena ayaṃ tiko vutto.

喜と共に同一の生起などの状態に至ったものが“喜伴随”であり、喜と相応するという意味である。残りの二つの句においても、この道理と同じである。ここでの“捨”とは、不苦不楽の受のことである。それは、中立的なあり方で確立しているために、苦楽の様相の生起を捨て置く(顧みない)ので、その様相で生起するから“捨”と呼ばれる。このように、受三法から二つの句(喜と楽)だけを取り出し、無喜の楽と有喜の楽の差別を示すために、この三法が説かれた。

Tattha pīti pañcavidhā khuddikā khaṇikā okkantikā ubbegā pharaṇāti. Tattha khuddikā pīti sarīre lomahaṃsanamattameva kātuṃ sakkoti. Khaṇikā pīti khaṇe khaṇe vijjuppādasadisā hoti. Okkantikā pīti samuddatīraṃ vīci viya kāyaṃ okkamitvā okkamitvā bhijjati. Ubbegā pīti balavatī hoti kāyaṃ uddhaggaṃ katvā ākāse laṅghāpanappamāṇappattā. Pharaṇāya pītiyā pana uppannāya sakalasarīraṃ dhamitvā pūritavatthi viya, mahatā udakoghena pakkhandapabbatakucchi viya ca anuparipphuṭaṃ hoti. Tattha pharaṇā rūpāvacaralokuttarāva, sesā kāmāvacarāva.

そこにおいて、喜には小喜、刹那喜、流注喜、湧躍喜、遍満喜の五種類がある。その中で、小喜は身体に鳥肌を引き起こすだけのものである。刹那喜は刻一刻と生じる稲妻のようである。流注喜は海岸の波のように身体に次々と押し寄せ、砕け散る。湧躍喜は強力であり、身体を上向きにし、空中に跳ね上がらせるほどに達する。遍満喜が生じたときは、全身を膨らませて満たした袋のようになり、あるいは、巨大な濁流が流れ込んだ山の空洞のように、全身に行き渡る。その中で、遍満喜は色界・出世間の(定の)ものであり、残りは欲界のものである。

Sukhaṃ pana kāyikaṃ, cetasikañceti duvidhaṃ hoti. Satipi ca nesaṃ katthaci avippayoge iṭṭhārammaṇapaṭilābhatuṭṭhi pīti, paṭiladdharasānubhavanaṃ sukhaṃ. Yattha pīti, tattha sukhaṃ. Yattha sukhaṃ, tattha na niyamato pīti. Saṅkhārakkhandhasaṅgahitā pīti, vedanākkhandhasaṅgahitaṃ sukhaṃ. Kantārakhinnassa vanantodakadassanasavanesu viya pīti, vanacchāyāpavesanaudakaparibhogesu viya sukhaṃ. Tasmiṃ tasmiṃ samaye pākaṭabhāvato cetaṃ vuttanti veditabbaṃ.

楽には、身の楽と心の楽の二種類がある。それら(喜と楽)がどこにおいても離れないとしても、望ましい対象を得たことによる満足が“喜”であり、得られた味(対象)を経験することが“楽”である。喜があるところには楽がある。楽があるところに、必ずしも喜があるとは限らない。喜は行蘊に含まれ、楽は受蘊に含まれる。荒野で疲れ果てた者が森の端や水を見聞きするときのようであるのが“喜”であり、森の影に入り水を利用するときのようであるのが“楽”である。それぞれの時において、顕著であることから、このように述べられたと知られるべきである。

Tattha sukhasahagatā, upekkhāsahagatā ca vedanāttike vuttāva, sukhasahagataṃ pana kāyaviññāṇaṃ, mahaggatalokuttaracatutthajjhānikacitte ca vajjetvā sesā pītisahagatā nāma, tattha pīti na pītisahagatā, sukhasahagatāva hoti[Pg.112], sukhaṃ pana pītisahagataṃ nāma siyā na pītisukhasahagatā. Imasmiṃ tike dve domanassasahagatacittuppādā, dukkhasahagataṃ kāyaviññāṇaṃ, rūpaṃ, nibbānañca navattabbā. Cetasikesu pana pīti sukhasahagatāva, vicikicchā upekkhāsahagatāva, lobhadiṭṭhimānā, pañcavīsati kusalābyākatā ca tidhāpi honti, cetasikasukhaṃ siyā pītisahagataṃ, paṭhamadutiyatatiyajjhānikesu catutthajjhānikesu siyā navattabbaṃ, kāyikaṃ pana sukhaṃ dukkhaṃ domanassaṃ sabbā ca upekkhā doso issā macchariyaṃ kukkuccañca navattabbāva, sesā sattarasa dhammā siyā tidhāpi honti navattabbāpi. Sesaṃ suviññeyyameva. Pītittikaṃ.

そこにおいて、楽倶と捨倶については受三法(Vedanā-trika)ですでに述べられた通りである。しかし、楽倶の身識、および大上(Mahaggata)や出世間(Lokuttara)の第四禅の心を除いた残りの心は、喜倶(pītisahagata)と呼ばれる。そこにおいて、喜(pīti)それ自体は喜倶ではなく、楽倶(sukhasahagata)である。しかし、楽(sukha)は喜倶であることもあれば、喜と楽のいずれを伴うとも言えない(不可説)こともある。この三法において、二つの憂倶の心生起、苦倶の身識、色、および涅槃は不可説(navattabba)とされる。心所については、喜は楽倶であり、疑は捨倶である。貪・見・慢、および二十五の善・無記の心所は三種すべてになり得る。心の楽(cetasikasukha)は、初・二・三禅においては喜倶であり、四禅においては不可説である。しかし、身体的な楽、苦、憂、およびすべての捨、怒、嫉、吝、悪作は不可説である。残りの十七の法は、三種すべてになることもあれば、不可説であることもある。残りは容易に理解できる。喜三法(Pītittika)である。

Dassanenāti sotāpattimaggena. So hi paṭhamaṃ nibbānadassanato ‘‘dassana’’nti vutto. Gotrabhu pana kiñcāpi paṭhamataraṃ passati, yathā pana rañño santikaṃ kenacideva karaṇīyena āgato puriso dūratova rathikāya carantaṃ hatthikkhandhagataṃ rājānaṃ disvāpi ‘‘diṭṭho te rājā’’ti puṭṭho disvāpi kātabbakiccassa akatattā ‘‘na passāmī’’ti vadati, evameva nibbānaṃ disvā kattabbassa kilesappahānassa abhāvā ‘‘dassana’’nti na vuccati. Taṃ hi ñāṇaṃ maggassa āvajjanaṭṭhāne tiṭṭhati. Bhāvanāyāti sesamaggattayena. Sesamaggattayaṃ hi paṭhamamaggena diṭṭhasmiṃyeva dhamme bhāvanāvasena uppajjati, adiṭṭhapubbaṃ kañci na passati, tasmā ‘‘bhāvanā’’ti vuccati. Tatiyapadaṃ ubhayapaṭikkhepavasena vuttaṃ.

“見によって(dassanena)”とは、預流道(sotāpattimagga)のことである。それは、初めて涅槃を見るものであるから、“見”と言われる。しかし、種姓(gotrabhu)はそれよりも先に(涅槃を)見るが、例えば、王の元へ何らかの用件で来た男が、遠くから路地を象の肩に乗って進む王を見たとしても、“王を見たか”と問われたとき、なすべき用件が果たされていないために“見ていない”と言うように、そのように(種姓の心も)涅槃を見ても、なすべき煩悩の断絶がなされていないために“見”とは呼ばれない。その智は道の転向(āvajjana)の地位にとどまるものである。“修によって(bhāvanāya)”とは、残りの三つの道(一来道、不還道、阿羅漢道)のことである。残りの三道は、最初の道によって見られたまさにその真理において、修習の力によって生じるものであり、未だかつて見ざるものを見るわけではない。ゆえに“修”と呼ばれる。第三の句は、その両方を否定することによって説かれている。

Tattha cattāro diṭṭhigatasampayuttacittuppādā, vicikicchāsahagato cāti pañca dassanena pahātabbāva, uddhaccasahagato bhāvanāya eva pahātabbo, avasesā cha akusalacittuppādā apāyahetubhāvena pavattito, appavattito ca siyā dassanenapahātabbā, siyā bhāvanāyapahātabbā, akusalavajjitā [Pg.113] pana sabbe cittuppādā, rūpaṃ, nibbānañca nevadassanenanabhāvanāyapahātabbā. Cetasikesu pana diṭṭhi vicikicchā issā macchariyaṃ kukkuccaṃ dassanenapahātabbāva, sesā akusalā siyā dassanenapahātabbā, siyā bhāvanāyapahātabbāti tijātikā terasavidhā honti, vuttāvasesā nevadassanenanabhāvanāyapahātabbāva. Yaṃ pana ‘‘sotāpattimaggañāṇena abhisaṅkhāraviññāṇassa nirodhena satta bhave ṭhapetvā anamatagge saṃsāre ye uppajjeyyuṃ nāmañca rūpañca, etthete nirujjhantī’’tiādinā (cūḷani. ajitamāṇavapucchāniddesa 6) nayena kusalābyākatānampi pahānaṃ anuññātaṃ, taṃ tesaṃ maggānaṃ abhāvitattā ye uppajjeyyuṃ, te upanissayapaccayānaṃ kilesānaṃ pahīnattā pahīnāti imaṃ pariyāyaṃ sandhāya vuttaṃ, idañca nippadesattikaṃ. Dassanenapahātabbattikaṃ.

そこにおいて、四つの邪見相応の心生起と疑相応の心の五つは、まさに見によって断ぜられるものである。掉挙相応の心は修によってのみ断ぜられる。残りの六つの不善の心生起は、悪趣の原因として働く場合は見によって断ぜられるべきものであり、そうでない場合は修によって断ぜられるべきものである。不善を除いたすべての心生起、色、および涅槃は、見によっても修によっても断ぜられないものである。心所については、見(邪見)、疑、嫉、吝、悪作は見によって断ぜられる。残りの不善心所は見によって断ぜられることもあれば、修によって断ぜられることもあるという三つの種別(三族)にわたる十三種類である。すでに述べた残りのものは、見によっても修によっても断ぜられないものである。しかし、“預流道智によって、行(造作)の識が滅することを通じて、七転生を除いて、無始の輪廻において生じ得る名と色、それらはここで滅する”などの方法(cūḷani. 6)によって、善・無記(の法)の断絶が認められているのは、それらの道が修習されないことによって生じ得るものが、強力な依止縁(upanissaya)となる煩悩が断ぜられることによって断ぜられる、というこの(方便の)理趣(pariyāya)を指して説かれたものである。そして、これは不分三法(nippadesattika)である。見断三法(Dassanenapahātabbattika)である。

Dassanena pahātabbo hetu etesanti dassanenapahātabbahetukā. Dutiyapadepi eseva nayo. Tatiyapade pana nevadassanenanabhāvanāyapahātabbo hetu etesanti evamatthaṃ aggahetvā nevadassanenanabhāvanāya pahātabbo hetu etesaṃ atthīti evamattho gahetabbo. Itarathā hi ahetukānaṃ aggahaṇaṃ bhaveyya. Hetu eva hi tesaṃ natthi, yo dassanabhāvanāhi pahātabbo siyā. Sahetukesupi hetuvajjānaṃ pahānaṃ āpajjati, na hetūnaṃ. Hetuyeva hi etesaṃ nevadassanenanabhāvanāyapahātabboti vutto, na te dhammā. Ubhayampi cetaṃ anadhippetaṃ, tasmā vuttanayena attho gahetabbo. Ito paraṃ sabbo vinicchayo anantarattikasadisova. Kevalaṃ cetasikesu vicikicchuddhaccasampayutto moho dassanabhāvanāhi pahātabbahetukesu na pavisati sahajātassa aññassa hetuno abhāvā, nevadassanenanabhāvanāyapahātabbahetukesu [Pg.114] pana pavisati. Lobhadosamūlacittesu pana hetūsu moho lobhena ceva dosena ca sahetuko, lobhadosā ca mohenevāti ime pahātabbahetukapade paviṭṭhāti ayaṃ viseso, sesaṃ tādisamevāti. Dassanenapahātabbahetukattikaṃ.

見によって断ぜられるべき因をそれらの法が持つので、“見断因(dassanenapahātabbahetuka)”と言う。第二の句もこれと同じ理趣である。しかし第三の句においては、“見によっても修によっても断ぜられない因をそれらの法が持つ”というような意味に解釈してはならず、“見によっても修によっても断ぜられるべき因がそれらの法には存在しない”という意味に解釈すべきである。そうでなければ、無因(ahetuka)の法が含まれなくなってしまうからである。それらには見や修によって断ぜられるべき因そのものが存在しないのである。有因の法であっても、因以外のものを断ずることはあっても、因そのものを断ずることはない。因そのものは、見によっても修によっても断ぜられないものとして説かれているのであり、それらの(因以外の)法がそうなのではない。この両者は意図するところではない。したがって、述べられた理趣に従って意味を解釈すべきである。これ以降のすべての決定は、直前の三法と同様である。ただ、心所について、疑や掉挙に相応する痴(moha)は、倶生する他の因が存在しないため、“見断因・修断因”の中には含まれず、“非見非修断因”の中に含まれる。しかし、貪・瞋を根とする心における因としての痴は、貪あるいは瞋と共に有因であり、貪・瞋もまた痴と共にあるため、これらは“断ぜられるべき因を持つ(pahātabbahetuka)”という句に含まれる、という点が異なっている。残りは同様である。見断因三法(Dassanenapahātabbahetukattika)である。

Kammakilesehi ācīyatīti ācayo, paṭisandhicutigatipavattisaṅkhātānaṃ upādinnakkhandhānametaṃ adhivacanaṃ. Tassa kāraṇaṃ hutvā nipphādanabhāvena taṃ ācayaṃ gacchanti, yassa vā pavattanti, taṃ puggalaṃ yathāvuttameva ācayaṃ gamentīti ācayagāmino. Tato eva ācayasaṅkhātā cayā apetattā nibbānaṃ apetaṃ cayāti apacayo, taṃ ārammaṇaṃ katvā pavattanato apacayaṃ gacchantīti apacayagāmino. Apica pākāraṃ iṭṭhakavaḍḍhakī viya pavattaṃ ācinantā gacchantīti ācayagāmino. Teneva vaḍḍhakinā citaṃ citaṃ viddhaṃsayamāno puriso viya tadeva pavattaṃ apacinantā gacchantīti apacayagāmino. Tatiyapadaṃ ubhayapaṭikkhepena vuttaṃ.

業や煩悩によって積み上げられる(ācīyati)ので“積集(ācaya)”と言い、これは結生・死・趣・転における取蘊(upādinnakkhandha)の別名である。その原因となって、それを完成させる状態によってその積集へと向かう、あるいは、誰に対してそれ(積集)がはたらくかと言えば、その人を上述の積集へと向かわせるものであるから“積集へと至るもの(ācayagāmino)”と言う。それに対して、積集と呼ばれる積み上げ(caya)から離れている(apeta)ので、涅槃を“離集(apacaya)”と言い、それを対象(所縁)として働くことから、離集へと向かうものを“離集へと至るもの(apacayagāmino)”と言う。また、壁を作る煉瓦職人が(壁を)積み上げていくように、流転を積み上げながら進むので“積集へと至るもの”と言う。それと同じ職人が、積み上げられたものを次々と破壊していくように、その流転を減少させながら進むので“離集へと至るもの”と言う。第三の句は、その両方を否定することによって説かれている。

Tattha lokiyakusalākusalāni ācayagāmino nāma, cattāri maggāni apacayagāmino nāma, sabbāni vipākaphalakiriyāni, rūpaṃ, nibbānañca nevaācayagāmino na apacayagāmino nāma. Cetasikesu pana akusalā ācayagāmino eva, karuṇā muditā siyā ācayagāmino, siyā nevācayagāmino na apacayagāmino nāma, sesā tidhāpi honti, idañca nippadesattikaṃ. Ācayagāmittikaṃ.

そこにおいて、世間の善と不善は“積集へと至るもの”と呼ばれる。四つの道は“離集へと至るもの”と呼ばれる。すべての異熟、果、唯作、色、および涅槃は、“積集へと至るものでも離集へと至るものでもないもの”と呼ばれる。心所については、不善は“積集へと至るもの”のみである。悲と喜(muditā)は、“積集へと至るもの”であることもあれば、“積集へと至るものでも離集へと至るものでもないもの”であることもある。残りは三種すべてになり得る。そして、これは不分三法(nippadesattika)である。積集三法(Ācayagāmittika)である。

Tīsu sikkhāsu jātā, sattannaṃ vā sekhānaṃ etetipi sekhā, apariyositasikkhattā sayameva sikkhantītipi sekhā. Upari sikkhitabbābhāvato na sekhāti asekhā, vuddhippattā vā sekhātipi asekhā. Tatiyapadaṃ ubhayapaṭikkhepena vuttaṃ.

三学の中に生じた、あるいは七種の有学(の聖者)のこれらを有学という。また、学びが完了していないために、自ら学ぶから有学という。さらに上に学ぶべきことがないために、有学ではないから無学という。あるいは、完成に達した有学を無学という。第三の句は、両者を否定することによって説かれている。

Tattha [Pg.115] cattāri lokuttarakusalāni, heṭṭhimāni ca tīṇi sāmaññaphalānīti satta sekhā nāma, arahattaphalaṃ asekhā nāma, lokiyacittāni, rūpaṃ, nibbānañca nevasekhā nāsekhā nāma. Cetasikesu pana akusalā ca appamaññā ca nevasekhā nāsekhā eva, sesā tidhāpi honti, idañca nippadesattikaṃ. Sekhattikaṃ.

その中で、四つの出世間善(道)と、下の三つの沙門果の合計七つを有学という。阿羅漢果を無学という。世間の心、色法、および涅槃を、非有学非無学という。心所については、不善と無量(心所)は非有学非無学のみであり、残りは三種すべてとなる。これは無余の三法である。有学三法。

Samantato khaṇḍitattā appamattakaṃ parittanti vuccati ‘‘parittaṃ gomayapiṇḍa’’nti (saṃ. ni. 3.96) ādīsu viya. Kāmāvacaradhammā hi appānubhāvatāya parittā viyāti parittā. Kilesavikkhambhanasamatthatāya, mahantavipulaphalatāya, dīghasantānatāya ca mahantabhāvaṃ gatā, mahantehi vā uḷāracchandavīriyacittapaññehi gatā paṭipannātipi mahaggatā. Pamāṇakarā dhammā rāgādayo pamāṇaṃ nāma, ārammaṇato vā sampayogato vā natthi etesaṃ pamāṇaṃ, pamāṇassa ca paṭipakkhāti appamāṇā.

“牛糞の塊は小さい”などの(経典の)表現のように、周囲から削り取られているため、ごく僅かなものを“小(限定的)”という。欲界の諸法は、その威力が小さいために、小(限定的)のようなものであるから“小”という。煩悩を鎮伏する能力、大きく広大な果報、および長い持続によって、偉大な状態に達したもの、あるいは、偉大で優れた欲・精進・心・慧によって達せられ、実践されたものであるから“大到”という。限定を作る諸法である貪欲などは“量(限定)”というが、対象(所縁)においても相応においてもこれらに限定がなく、また限定の対治であるから“無量”という。

Tattha catupaññāsa kāmāvacaracittāni, rūpañca parittā nāma, sattavīsati rūpārūpāvacaracittāni mahaggatā nāma, lokuttaracittāni, nibbānañca appamāṇā nāma. Cetasikesu pana akusalā parittā eva, appamaññā parittamahaggatā eva, viratiyo parittaappamāṇā eva, sesā tidhāpi honti, idañca nippadesattikaṃ. Parittattikaṃ.

その中で、五十四の欲界心と色法を“小”という。二十七の色界・無色界心を“大到”という。出世間心と涅槃を“無量”という。心所については、不善は“小”のみであり、無量は“小”と“大到”のみであり、離(心所)は“小”と“無量”のみであり、残りは三種すべてとなる。これは無余の三法である。小三法。

Parittaṃ ārammaṇaṃ etesanti parittārammaṇā. Sesapadadvayepi eseva nayo. Sayaṃ parittā vā hontu mahaggatā vā, parittādidhamme ārabbha pavattā tadārammaṇāti vuccanti.

小(限定的)なものを対象(所縁)とするものを“小所縁”という。残りの二つの句についても、この方法と同じである。自分自身が“小”であろうと“大到”であろうと、小などの諸法を縁として生じ、それを対象とするものを、その(名の通りの)所縁という。

Tattha tevīsati kāmāvacaravipākā, kiriyāmanodhātuahetukajavanañca parittārammaṇāva, viññāṇañcāyatananevasaññānāsaññāyatanakusalavipākakiriyāni mahaggatārammaṇāva, aṭṭha lokuttaracittāni appamāṇārammaṇāva, akusalacittāni [Pg.116] ca aṭṭha ñāṇavippayuttajavanāni ca siyā parittārammaṇā, siyā mahaggatārammaṇā, siyā navattabbārammaṇatāya na vattabbā, na kadāci appamāṇārammaṇā, aṭṭha ñāṇasampayuttakāmāvacarajavanāni, abhiññā, manodvārāvajjanañcāti ekādasa tidhāpi honti navattabbāpi. Tesu ca kusalāni pañca arahattamaggaphalavajjitasabbārammaṇāni. Tatthāpi taṃtaṃsekhānameva yathāsakaṃ maggaphalāni ārammaṇāni honti, kiriyāni cha sabbathāpi sabbārammaṇāni, abhiññāvajjitarūpāvacarāni ceva cha ākāsānañcāyatanaākiñcaññāyatanacittāni ca niyamena paññattārammaṇatāya, rūpanibbānānañca anārammaṇatāya sabbathā navattabbāti. Cetasikesu pana akusalā akusalacittasadisāva, viratiyo siyā parittārammaṇā, siyā appamāṇārammaṇā, karuṇāmuditā navattabbāva, sesā tidhāpi honti siyā navattabbāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Parittārammaṇattikaṃ.

その中で、二十三の欲界異熟、唯作意界、および無因速行は“小所縁”のみである。識無辺処と非想非非想処の善・異熟・唯作は“大到所縁”のみである。八つの出世間心は“無量所縁”のみである。不善心と、八つの智不相応速行は、あるいは小所縁であり、あるいは大到所縁であり、あるいは不可説(対象の性質を言うことができない)であり、決して無量所縁ではない。八つの智相応欲界速行、神通、および意門引転の十一は、三種すべてであり、かつ不可説でもある。それらの中で、五つの善心は、阿羅漢の道と果を除いたすべての所縁を持つ。そこでも、それぞれの有学の者たちにとって、それぞれの道と果が対象となる。六つの唯作心は、いかなる場合もすべての所縁を持つ。神通を除いた色界心と、六つの空無辺処・無所有処心は、規則として施設(概念)を対象とするため、また色法と涅槃を対象としないために、いかなる場合も“不可説”である。心所については、不善は不善心と同様である。離(心所)はあるいは小所縁、あるいは無量所縁である。悲と喜は不可説のみであり、残りは三種すべてであり、あるいは不可説である。残りは容易に理解できる。小所縁三法。

Hīnāti lāmakā, akusalā dhammā. Hīnapaṇītānaṃ majjhe bhavāti majjhimā, avasesā tebhūmakā rūpārūpadhammāva. Uttamaṭṭhena, atappakaṭṭhena ca paṇītā, lokuttaracittanibbānāni. Cetasikesu pana akusalā hīnāva, karuṇāmuditā majjhimāva, sesakusalābyākatā majjhimapaṇītāva, sesā tidhāpi honti, idañca nippadesattikaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva. Hīnattikaṃ.

“劣”とは卑劣な不善法のことである。“中”とは劣と勝の中間にあるもので、残りの三界に属する色・無色の諸法のことである。最高であるという意味、および苦悩がないという意味で“勝”とは、出世間心と涅槃のことである。心所については、不善は“劣”のみであり、悲と喜は“中”のみであり、残りの善と無記は“中”と“勝”のみであり、残りは三種すべてとなる。これは無余の三法である。残りは容易に理解できる。劣三法。

‘‘Hitasukhāvahā me bhavissantī’’ti evaṃ āsīsitāpi tathā abhāvato, asubhādīsuyeva subhantiādiviparītappavattito ca micchā sabhāvāti micchattā, vipākadāne sati khandhabhedānantarameva vipākadānato niyatā, micchattā ca te niyatā cāti micchattaniyatā. Vuttaviparītena atthena sammā sabhāvāti sammattā, sammattā ca te niyatā cāti sammattaniyatā. Ubhayathāpi na niyatāti aniyatā.

“これらは私に利益と幸福をもたらすだろう”とこのように望まれても、そのようにはならず、不浄なものなどに対して清浄であるなどの逆転した現れ方をするために、誤った自性であるから“邪性”という。異熟を与える際に、五蘊の崩壊の直後に異熟を与えることから“定(決定)”という。邪性であり、かつ定であるから“邪性定”という。説かれたものと反対の意味で、正しい自性であるから“正性”という。正性であり、かつ定であるから“正性定”という。いずれでもないため“不定”という。

Ānantarikabhāvena [Pg.117] pavattiyaṃ siyā micchattaniyatā, aññathā pavattiyaṃ siyā aniyatā. Ahetukaakiriyanatthikadiṭṭhīsu hi aññatarā diṭṭhi yassa niyatā, taṃ buddhasatampi vibodhetuṃ na sakkoti. Yena ca anantare eva attabhāve phaladānato ānantarikesu mātughātakapitughātakaarahantaghātakasaṅghabhedakalohituppādakasaṅkhātesu pañcasu kammesu ekampi kammaṃ paṭighacittena kataṃ hoti, so sineruppamāṇepi suvaṇṇathūpe katvā sakalacakkavāḷaṃ pūretvā nisinnasambuddhappamukhaṃ saṅghaṃ yāvajīvaṃ catūhi paccayehi upaṭṭhahitvāpi tena kusalena ānantarikassa vipākaṃ paṭibāhituṃ na sakkoti, ānantarikena pana adhikena ānantarikaṃ paṭibāhati, tasmā niyatamicchādiṭṭhi ānantarikā ca maggaphalānaṃ, mahaggatānañca paṭibāhakatāya anantarameva niraye vipākadānato micchattaniyatā ca jātā, cattāro pana maggā sammattaniyatā nāma, sesacittarūpanibbānāni aniyatā nāma. Cetasikesu pana moho ahirikaṃ anottappaṃ uddhaccaṃ lobho diṭṭhi doso thinaṃ middhanti ime nava siyā micchattaniyatā, siyā aniyatā, sesaakusalā, karuṇā, muditā ca aniyatā eva, sesakusalābyākatā siyā sammattaniyatā, siyā aniyatā, tijātikā pana tidhāpi honti, idañca nippadesattikanti. Micchattattikaṃ.

無間(業)の状態として生じる場合には“邪性定”となり、それ以外の状態で生じる場合には“不定”となる。無因見、無作用見、虚無見のうちのいずれかの見が決定している者は、百人の仏陀であっても目覚めさせることができない。そして、直後の生涯において果報を与えることから“無間業”と呼ばれる五つの業(母殺し、父殺し、阿羅漢殺し、僧伽の分裂、如来の身より血を出させること)のうち、一つでも瞋恚の心で行われたならば、その者は、須弥山ほどの大きさの黄金の塔を建て、全世界を満たすほどに座られた仏陀を筆頭とする僧伽に対し、一生涯四つの資具を供養したとしても、その善行によって無間業の異熟を阻止することはできない。ただし、より重い無間業によって別の無間業を阻止することはある。したがって、決定邪見と無間業は、道と果、および大到を妨げるものであり、死の直後に地獄において異熟を与えることから、邪性定となったのである。四つの道は“正性定”といい、残りの心、色法、涅槃を“不定”という。心所については、痴、無慚、無愧、掉挙、貪、見、瞋、惛沈、睡眠のこれら九つは、あるいは邪性定であり、あるいは不定である。残りの不善、悲、喜は不定のみである。残りの善と無記は、あるいは正性定であり、あるいは不定である。三種の性質を持つものは三種すべてとなる。これは無余の三法である。邪性三法。

Nibbānaṃ maggati, kilese vā mārento gacchatīti maggo, ariyamaggo, so ārammaṇametesanti maggārammaṇā. Lokiyo aṭṭhaṅgikopi maggo paccayaṭṭhena etesaṃ hetūti maggahetukā, maggasampayuttā dhammā. Magge vā hetūti maggahetū, alobhādayo. Te etesaṃ hetūti maggahetukā. Sammādiṭṭhi sayaṃ maggo ceva hetu ca, iti maggabhūto hetu etesanti maggahetukā, lokuttarāva[Pg.118]. Abhibhavitvā pavattanaṭṭhena maggo adhipati ārammaṇabhūto, sahajāto vā etesanti maggādhipatino, tadubhayaṃ.

涅槃を求める、あるいは煩悩を殺して進むから“道”という。それは聖道であり、それがこれらの対象であるから“道所縁”という。世間の八支聖道もまた、縁としての意味において、これらの原因であるから“道因”、すなわち道相応の諸法である。あるいは、道における原因であるから“道因”、すなわち無貪などである。それらがこれらの原因であるから“道因”という。正見はそれ自体が道であり、かつ原因である。このように、道となった原因をこれらに持つから“道因”といい、それは出世間法のみである。圧倒して進行するという意味で道が、対象として、あるいは倶生として、これらの増上であるから“道増上”といい、その両方を指す。

Tattha rūpāvacaracatutthajjhānakusalakiriyā ca abhiññābhūtā, manodvārāvajjanañca siyā maggārammaṇā, siyā navattabbā, ariyānaṃ hi cetopariyaanāgataṃsañāṇāni paresaññeva maggacittassa jānanakāle maggārammaṇāni, pubbenivāsañāṇamanodvārāvajjanāni pana attano, paresañcāpi tadaññārammaṇakāle pana navattabbāni, cetopariyañāṇassa pana niyamena paracittavisayattā tena attanā adhigatamaggaṃ ariyā ālambituṃ na sakkonti, anāgataṃsañāṇena pana attano anāgate uppajjanakassa uparimaggassa avisayattā na sakkonti. Ariyā hi yathāsakaṃ, heṭṭhimañca maggaphalaṃ jānituṃ sakkonti, na uparimaṃ. Tāni pana abhiññājavanāni maggena asahajātattā na maggahetukāni. Maggaṃ garuṃkatvā appavattanato na maggādhipatīni. Na hi tāni kiñci ārammaṇaṃ adhipatiṃ karonti, antamaso lokuttaramapi. Kasmā? Attano mahaggatatāya rājānaṃ disvā tassa mātāpitaro viya, manodvārāvajjanaṃ pana attano ahetukatāya rājānaṃ disvā khujjaceṭakādayo viya. Cattāri maggaṭṭhacittāni sabbadā maggahetukā eva, tāneva ca vīmaṃsāvīriyānaṃ adhipatibhāvena pavattiyaṃ siyā maggādhipatino, itaresaṃ chandacittānaṃ adhipatibhāvena pavattiyaṃ siyā navattabbā, aṭṭha ñāṇasampayuttakāmāvacarajavanāni siyā maggārammaṇā, siyā maggādhipatino, siyā navattabbā. Tāni hi attanā, parehi ca paṭividdhamaggapaccavekkhaṇakāle maggārammaṇā, attano maggaṃ garuṃkatvā paccavekkhaṇakāle maggādhipatino ca tathāappavattiyaṃ navattabbā ca honti. Ariyā hi paresaṃ maggaphalāni paccavekkhantā [Pg.119] garuṃ karontāpi attano maggaphalāni viya garuṃ na karonti, api sammāsambuddhānaṃ. Tesu sotāpanno sotāpannānameva maggaphalāni jānituṃ sakkoti, nāññesaṃ, sakadāgāmī pana sakadāgāmīnampi, na anāgāmiarahantānaṃ, anāgāmī pana anāgāmīnampi, na arahantānaṃ, arahā pana sabbesampi maggaphalāni jānāti, sobhanalokiyacittarūpanibbānāni navattabbāneva. Cetasikesu pana viratiyo lokuttarakusale maggasadisāva, aññattha navattabbā, karuṇā, muditā, akusalā ca navattabbā, sesā tidhāpi honti navattabbā ca. Sesaṃ suviññeyyamevāti. Maggārammaṇattikaṃ.

そこにおいて、色界第四禅の善および唯作としての神通(超知識)、ならびに意門引転(心)は、あるいは道所縁(道を対象とするもの)であり、あるいは説くべからざる(不定の)ものである。けだし、聖者たちの他心智や将来智は、他者の道心を知る際には道所縁となる。しかし、宿住智や意門引転は、自己あるいは他者の(道を対象とする際)であっても、それ以外を対象とする時には説くべからざるものとなる。また他心智は、決定して他者の心を対象とするものであるため、聖者たちはそれによって自己が到達した道に専念することはできない。将来智については、自己が将来生じるであろう上位の道は(未だ生じていないため)対象外であるため、知ることができない。聖者たちは、それぞれ自分のレベルの、あるいは自分より下位の道果を知ることはできるが、上位のものはできない。また、それら神通の速行(ジャワナ)は、道と共生するものではないため、道因(道によって生じたもの)ではない。道を重んじて生起するものではないため、道増上(道が主導するもの)でもない。それらは、いかなる対象も増上(主導的対象)とはしない。たとえ出世間の法であっても同様である。なぜなら、(神通は)自らが大上(広大)であるため、王を見たその父母のようなものであるからであり、一方で意門引転は、自らが無因であるために、王を見た傴僂の召使などのようなものであるからである。四つの道にある心は常に道因である。それらこそが、観察(智慧)や精進が増上の状態として機能する際には道増上となる。その他の欲や心が増上の状態として機能する際には、説くべからざるものとなる。八つの智相応の欲界速行は、あるいは道所縁であり、あるいは道増上であり、あるいは説くべからざるものである。それらは自己または他者によって通達された道を省察する時には道所縁であり、自己の道を重んじて省察する時には道増上であり、そのように生起しない時には説くべからざるものである。聖者たちは他者の道果を省察する際、それを重んじることはあっても、自己の道果のように重んじることはない。これは正自覚者(仏陀)たちにおいてさえも同様である。それらの中で、預流者は預流者の道果のみを知ることができ、他の者のものは知ることができない。一来者は一来者のものも(預流者のものも)知ることができるが、不還者や阿羅漢のものは知ることができない。不還者は不還者のものも(それ以下のものも)知ることができるが、阿羅漢のものは知ることができない。阿羅漢はすべての者の道果を知ることができる。浄らかな世間心、色、涅槃は、説くべからざるものである。心所の中で、離(三離)は出世間の善においては道と同様であり、それ以外の場所では説くべからざるものである。悲、喜、および不善は説くべからざるものである。残りのものは三種すべて(道所縁・道増上・説くべからざるもの)となり得る。残りの部分は容易に理解できる。道所縁三法(の解説)である。

Uppannāti ettha vattamānabhūtāpagataokāsakatabhūmiladdhavasena uppannā anekappabhedā honti. Tattha sabbampi uppādajarābhaṅgasamaṅgīsaṅkhātaṃ saṅkhataṃ vattamānuppannaṃ nāma, ārammaṇarasaṃ anubhavitvā niruddhaṃ anubhūtāpagatasaṅkhātaṃ kusalākusalañca uppādādittayaṃ anuppatvā niruddhaṃ bhūtāpagatasaṅkhātaṃ, sesasaṅkhatañca bhūtāpagatuppannaṃ nāma, ‘‘yānissa tāni pubbekatāni kammānī’’ti evamādinā nayena vuttaṃ kammaṃ atītampi samānaṃ aññaṃ vipākaṃ paṭibāhitvā attano vipākassokāsaṃ katvā ṭhitattā, tathākatokāsañca vipākaṃ anuppannampi ekaṃsena uppajjanakato okāsakatuppannaṃ nāma, tāsu tāsu bhūmīsu asamūhataṃ akusalaṃ bhūmiladdhuppannaṃ nāma. Ettha ca vipassanāya ārammaṇabhūtā tebhūmakā pañcakkhandhā bhūmi nāma, tesu khandhesu uppattārahakilesajātā bhūmiladdhaṃ nāma, tehi kilesehi sā bhūmi laddhā hotīti evametesu uppannesu idha vattamānuppannā adhippetā.

“生起した(uppanna)”について、ここでは現在生、過去生、機会獲得、領域獲得の区分により、生起したものは多種多様である。そこにおいて、生・住・滅(生成・老化・崩壊)の三相を備えたすべての有為法を“現在生起(vattamānuppanna)”と名づける。対象の味わいを享受して滅した“享受・滅”と称される善・不善、および生等の三相を過ぎて滅した“過去・滅”と称されるその他の有為法を“過去生起(bhūtāpagatuppanna)”と名づける。“それら彼の過去になされた業”などの方法で説かれる業は、過去であっても、他の異熟を妨げ、自己の異熟のために場所(機会)を作って存在しているため、そのように機会を作られた異熟は、未だ生じていなくても決定的に生じるものであることから“機会獲得生起(okāsakatuppanna)”と名づける。それぞれの領域(地)において断絶されていない不善を“領域獲得生起(bhūmiladdhuppanna)”と名づける。そして、ここでの“領域(地)”とは、観(ヴィパッサナー)の対象となる三界の五蘊のことである。それらの蘊において生じるにふさわしい煩悩類を“領域獲得”と呼び、それらの煩悩によってその領域が獲得されているということである。このように(四種の)生起したものがあるが、ここでは“現在生起”が意図されている。

Tatrāyaṃ vacanattho – pubbantato uppādato paṭṭhāya yāva bhaṅgā pannā gatā pavattāti uppannā, paccuppannāti attho[Pg.120]. Na uppannāti anuppannā. Pariniṭṭhitakāraṇekadesattā avassaṃ uppajjissantīti uppādino, ubhayenāpi anāgatāva dassitā. Ayaṃ hi tiko dvinnaṃ addhānaṃ vasena pūretvā dassito. Laddhokāsassa hi kammassa vipāko uppādī nāma. Yadi pana āyūhitakusalākusalaṃ kammaṃ sabbaṃ vipākaṃ dadeyya, assa okāso na bhaveyya. Taṃ pana duvidhaṃ hoti dhuvavipākaṃ, addhuvavipākañca. Tattha pañcānantarikaaṭṭhasamāpatticatutthamaggādi dhuvavipākaṃ nāma. Taṃ pana kammaṃ khaṇappattampi atthi appattampi. Tattha khaṇappattaṃ uppannaṃ nāma, appattaṃ anuppannaṃ nāma. Tassa duvidhassa ca vipāko duvidho hoti khaṇappatto ca appatto ca. Tattha khaṇappatto uppanno nāma, appatto cittānantare vā uppajjatu, kappasatasahassātikkame vā dhuvapaccayaṭṭhena uppādī nāma hoti. Metteyyassa bodhisattassa maggo anuppanno nāma hoti, phalaṃ uppādī nāma. Tattha catūsu bhūmīsu vipāko, kammajarūpañca vattamānuppannā nāma, uppajjanārahā uppādino nāma, na pana vattabbā ‘‘anuppannā’’ti. Kusalākusalakiriyā, kammajarūpañca siyā uppannā, siyā anuppannā, na pana vattabbā ‘‘uppādino’’ti. Cetasikesu pana akusalā akusalacittasadisāva, sesā duvidhāpi honti, atītā, panettha nibbānañca navattabbā. Sesaṃ suviññeyyamevāti. Uppannattikaṃ.

そこでの語義は次の通りである。過去の端(始点)から、生起から始まって、崩壊に至るまで、到達し、進み、生じたものを“生起せるもの”(uppannā)と言い、現在の意味である。生起していないものを“未生のもの”(anuppannā)と言う。完成された原因の一部分があるために、必ず生じるであろうものを“生起すべきもの”(uppādino)と言う。この両者(未生と生起すべきもの)によって未来のみが示されている。実際、この三法(tika)は二つの時間(現在と未来)の勢力によって満たされ、示されている。機会を得た業の異熟を“生起すべきもの”と呼ぶ。もし、蓄積された善・不善の業がすべて異熟を与えるならば、それ(業)に機会はなくなるであろう。しかし、それは二種類あり、定まった異熟(定業)と、定まっていない異熟(不定業)である。そのうち、五無間業、八等至、第四道などは定まった異熟と呼ばれる。その業には刹那に達したものもあり、達していないものもある。そのうち、刹那に達したものを“生起せるもの”と呼び、達していないものを“未生のもの”と呼ぶ。その二種類の異熟も、刹那に達したものと達していないものの二種類がある。そのうち、刹那に達したものを“生起せるもの”と呼び、達していないものは、心の直後に生じるにせよ、あるいは十万劫を過ぎて生じるにせよ、決定的な条件の状態にあるため、“生起すべきもの”と呼ばれる。メッテイヤ(弥勒)菩薩の道(maggo)は“未生のもの”であり、果(phalaṃ)は“生起すべきもの”である。そのうち、四地における異熟と業生色は、“現在・生起せるもの”と呼ばれ、生じるに相応しいものは“生起すべきもの”と呼ばれるが、“未生のもの”と言われるべきではない。善・不善・唯作、および業生色は、“生起せるもの”であることもあれば、“未生のもの”であることもあるが、“生起すべきもの”と言われるべきではない。心所に関しては、不善(の心所)は不善の心と同様であり、残りは(生起せるものと未生のもの)の両方である。しかし、ここでは過去のものと涅槃は(これら三つのいずれとも)記述すべきではない。残りは容易に理解されるべきである。以上、生起三法である。

Attano sabhāvaṃ, uppādādikkhaṇaṃ vā patvā taṃ atikkamitvā itā gatā pattāti atītā. Tadubhayampi na āgatāti anāgatā. Taṃ taṃ kāraṇaṃ paṭicca uppannāti paccuppannā, sabbe saṅkhatā nāmarūpadhammā. Na saṅkhatadhammesu tekālikabhāvaṃ appatto nāma atthi, sabbepi te tidhā honti. Nibbānaṃ panettha navattabbanti. Atītattikaṃ.

自らの自性、あるいは生起などの刹那に到達し、それを超えて去り、進み、到達したものを“過去”(atītā)と言う。その両方(過去と現在)に来ていないものを“未来”(anāgatā)と言う。種々の原因に依存して生じたものを“現在”(paccuppannā)と言う。これらはすべての有為の名称・形態の諸法(名色法)である。有為の諸法において、三世の状態に達していないものは存在せず、それらすべては三種類(過去・未来・現在)となる。しかし、ここで涅槃は(いずれとも)記述すべきではない。以上、過去三法である。

Atītaṃ ārammaṇaṃ etesanti atītārammaṇā. Sesapadadvayepi eseva nayo.

過去を所縁とするものが“過去所縁”(atītārammaṇā)である。残りの二つの句(未来所縁・現在所縁)についても、この方法と同じである。

Tattha [Pg.121] kusalavipākakiriyāvasena chabbidhāni viññāṇañcāyatananevasaññānāsaññāyatanāni heṭṭhā atītasamāpattiṃ ārabbha pavattito atītārammaṇāni, dvipañcaviññāṇamanodhātuyo paccuppannārammaṇāva, sesā ekādasa kāmāvacaravipākā, ahetukahasanacittañca tidhāpi honti, sesakāmāvacarakiriyakusalākusalā ca abhiññābhūtarūpāvacaracatutthajjhānakusalakiriyā ca tidhāpi honti navattabbā ca. Tesu kāmāvacarānaṃ atītādīsu chasu ārammaṇesu pavattivibhāgo heṭṭhā vuttova. Navattabbatā pana tesu ñāṇavippayuttajavanakusalānaṃ paññattārammaṇavaseneva, na nibbānārammaṇavasena, tesupi tihetukajavanāvajjanānaṃ maggaphalarūpārūpajjhānānaṃ, purecārikabhāvenāpi nibbānacatukkajjhānavisayānañca paccavekkhaṇabhāvenāpi navattabbatā veditabbā, abhiññānaṃ pana iddhividhañāṇassa tāva kāyavasena cittaṃ pariṇāmetvā kāyasannissitaṃ katvā dissamānena kāyena gacchantassa atītaṃ pādakajjhānacittaṃ ārabbha pavattanato atītārammaṇaṃ, ‘‘anāgatesu rūpāni evaṃ hontū’’ti adhiṭṭhahantassa anāgatārammaṇaṃ, kāyaṃ pana cittasannissitaṃ katvā adissamānena kāyena gamanakāle, ajjhattaṃ kumāravaṇṇādīnaṃ, bahiddhāpāsādakūṭāgārādīnañca paccuppannānaṃ nimmānakāle ca paccuppannārammaṇañca tāva hotīti evaṃ iddhividhassa chabbidhampi ajjhattikaṃ, bāhirañca tekālikaṃ ārammaṇaṃ hotīti veditabbaṃ.

そこでの詳細は、善・異熟・唯作の別による六種類の識無辺処と非想非非想処は、下(の地)の過去の等至(三昧)を対象として生じるので“過去所縁”である。五識の二組(双五識)と意界は“現在所縁”のみである。残りの十一の欲界異熟、および無因の笑起心は、三(世)のいずれをも所縁とする。残りの欲界の唯作・善・不善、および神通の基礎となる色界第四禅の善・唯作は、三(世)のいずれをも所縁とし、また(時について)記述すべきでないもの(涅槃や施設を所縁とする場合)でもある。それらのうち、欲界(の心)が過去等の六種の所縁において生じる区分については、既に述べた通りである。それらが“記述すべきでないもの”となるのは、智不相応の速行善心が(過去・未来・現在に属さない)施設(あねん)を所縁とする場合のみであり、涅槃を所縁とする場合ではない。また、それらの中でも三因の速行や転向心、道、果、色界・無色界の禅が、その前駆として、あるいは省察として涅槃、および四つの(色界)禅の境地(を施設として)対象とする場合も、“記述すべきでない”と知るべきである。神通については、まず神変通の智により、心によって身体を変容させ、身体を(心に)依存させて、可視の身体で行く場合には、過去の基礎となる禅の心を対象として生じるため“過去所縁”であり、“未来において色がこのようになれ”と決意する者には“未来所縁”である。しかし、身体を心に依存させて、不可視の身体で行く時、あるいは内的に少年姿など、外的に宮殿や楼閣などの現在のものを(変化させて)作り出す時には“現在所縁”となる。このように、神変通(の所縁)は、内・外の六種(内三世・外三世)の三世にわたる所縁であると知るべきである。

Dibbasotassa kucchigataṃ ajjhattikaṃ, bāhirañca paccuppannaṃ saddāyatanamevārammaṇaṃ. Cetopariyañāṇassa atīte sattadivasabbhantare, anāgate sattadivasabbhantare ca paresaññeva cittaṃ atītañca anāgatañcārammaṇaṃ hoti. Sattadivasātikkame panetaṃ paracittaṃ jānituṃ na sakkoti. Atītaṃsaanāgataṃsañāṇānaṃ [Pg.122] hi esa visayo, na etassa. Paccuppannacittajānanakāle panassa paccuppannamārammaṇaṃ hoti.

天耳通にとっては、胎内にある内的な、あるいは外的な、現在の声処のみが所縁である。他心通(心差別智)にとっては、過去七日以内、および未来七日以内の、他者の心のみが、過去および未来の所縁となる。七日を過ぎた他人の心を、これ(他心通)で知ることはできない。それは過去分知智および未来分知智の領域であって、これ(他心通)の領域ではないからである。現在の心を知る時には、それは“現在所縁”となる。

Paccuppannañca nāmetaṃ tividhaṃ khaṇapaccuppannaṃ santatipaccuppannaṃ addhāpaccuppannañcāti. Tattha uppādaṭṭhitibhaṅgappattaṃ khaṇapaccuppannaṃ nāma. Santatipaccuppannaṃ pana duvidhaṃ rūpārūpavasena. Tattha ātapaṭṭhānā āgantvā gabbhaṃ paviṭṭhassa yāva andhakārabhāvo na vigacchati, antogabbhe vā vasitvā divā ātapaṭṭhānaṃ olokentassa yāva akkhīnaṃ phandanabhāvo na vūpasammati, ayaṃ rūpasantati nāma. Dve tayo javanavārā arūpasantati nāma, tadubhayaṃ santatipaccuppannanti veditabbaṃ. Ekabhavaparicchinnaṃ addhāpaccuppannaṃ nāma. Imasmiṃ pana cetopariyañāṇavisaye katipayajavanavārā addhāpaccuppannaṃ nāma. Tattha khaṇapaccuppannaṃ cittaṃ cetopariyañāṇassa ārammaṇaṃ na hoti āvajjanena saddhiṃ nirujjhanato. Na hi āvajjanajavanānaṃ ettha bhinnārammaṇatā yuttā. Rūpasantatipaccuppannaṃ pana katipayajavanavāraparicchinnaṃ addhāpaccuppannaṃ assa ārammaṇaṃ hoti. Iddhimā hi parassa cittaṃ jānitukāmo āvajjeti, taṃ āvajjitakkhaṇe paccuppannacittamārammaṇaṃ katvā teneva saha nirujjhati. Tato tadeva niruddhaṃ cittamālambitvā cattāri, pañca vā javanāni uppajjanti, tesaṃ pacchimaṃ iddhicittaṃ, sesāni kāmāvacarajavanāni. Tesañca ekārammaṇattepi iddhicittameva parassa cittaṃ jānāti, na itarāni. Yathā cakkhudvāravīthiyaṃ cakkhuviññāṇameva rūpaṃ passati, na itarāni, tesu ca āvajjanameva nippariyāyato paccuppannārammaṇaṃ, itarāni pana addhāsantativasena pariyāyatoti gahetabbaṃ, evametassa atītānāgatapaccuppannaṃ cittamevārammaṇaṃ hoti, tañca kho parasseva, na attano.

“現在”とは、刹那現在、相続現在、時期現在の三種である。そのうち、生・住・滅に至るものを刹那現在という。相続現在は、色と無色の二種類である。色相続とは、日光のある場所から入って暗闇が消えない間、あるいは胎内から日光のある場所を見て目のちらつきが治まらない間を指す。無色相続とは、二、三の速行の過程であり、その両方を相続現在と知るべきである。一存在(一生)に区切られたものを時期現在という。他心智の領域では、数個の速行の過程を時期現在という。そこでは刹那現在の心は、転向(意門転向)と共に滅びるため、他心智の対象とはならない。ここでは転向と速行が異なる対象を持つことは妥当ではないからである。しかし、数個の速行過程に区切られた色相続現在、あるいは時期現在がその対象となる。神通者は他人の心を知ろうとして転向し、その転向の瞬間に現在心を対象としてそれと共に滅びる。その後、その滅びた心を対象として、四つあるいは五つの速行が生じ、その最後のものが神通心であり、残りは欲界の速行である。それらが同一の対象であっても、神通心のみが他人の心を知り、他はそうではない。眼門の心路において眼識のみが色を見るように、その中でも転向のみが無条件に現在を対象とし、他は時期や相続の面で条件付きで現在を対象とすると把握されるべきである。このように、この智は過去・未来・現在の心のみを対象とし、それは他人のものであって自分のものではない。

Pubbenivāsañāṇaṃ pana nāmagottakasiṇapaññattādianussaraṇe, nibbānānussaraṇe ca navattabbārammaṇaṃ, saṅkhatadhammānussaraṇe [Pg.123] atītārammaṇameva. Tassa hi atītesu sāsavānāsavesu, ajjhattikabāhiresu ca dhammesu anārammaṇaṃ nāma natthi, buddhānaṃ sabbaññutaññāṇasamagatikaṃ hoti. Yathākammūpagañāṇassa ajjhattikaṃ, bāhirañca atītaṃ kusalākusalacetanāmattameva. ‘‘Cetopariyañāṇassa cittamevārammaṇaṃ hoti, na taṃsampayuttadhammā’’ti aṭṭhakathāsu vuttaṃ, paṭṭhāne pana ‘‘kusalā khandhā iddhividhañāṇassa cetopariyañāṇassa pubbenivāsānussatiñāṇassa yathākammūpagañāṇassa anāgataṃsañāṇassa ārammaṇapaccayena paccayo’’ti (paṭṭhā. 1.1.404) vuttattā cetopariyañāṇayathākammūpagañāṇānaṃ cittasampayuttāpi cetanāsampayuttāpi cattāro khandhā ārammaṇaṃ honti evāti daṭṭhabbaṃ.

宿住随念智は、名、姓、遍の施設などを随念する際は“言及できない対象(不可説)”であり、為作なる法を随念する際は“過去の対象”のみである。これには過去の有漏・無漏、内・外の諸法において対象とならないものはなく、諸仏の一切知智と同様の働きを持つ。死生智(如実業随念智)にとっては、内・外の過去の善・不善の思のみが対象である。“他心智の対象は心のみであり、相応する諸法(心所)ではない”と注釈書には述べられているが、パッターナ(発趣論)において“善なる蘊は、神変智、他心智、宿住随念智、死生智、未来知智の対象縁によって縁となる”と述べられているため、他心智と死生智にとっても、心に相応する、あるいは思に相応する四蘊が対象となると見るべきである。

Dibbacakkhuñāṇassa pana ajjhattikaṃ, bāhirañca paccuppannaṃ vaṇṇāyatanamevārammaṇaṃ. Anāgataṃsañāṇassa chabbidhampi anāgatameva ajjhattañca bāhirañcārammaṇaṃ, idampi pubbenivāsañāṇaṃ viya anāgate sabbaññutaññāṇasadisanti. Evaṃ abhiññānaṃ atītānāgatapaccuppannesu, navattabbesu ca ajjhattikabāhiresu chasu ārammaṇesu yathāyogaṃ pavatti veditabbā. Sesāni pannarasa rūpāvacaracittāni, ākāsānañcāyatanaākiñcaññāyatanakusalavipākakiriyāni, aṭṭha lokuttaracittāni, rūpanibbānāni ca navattabbāni. Cetasikesu pana appamaññā navattabbāva. Sesaṃ suviññeyyameva. Atītārammaṇattikaṃ.

天眼智にとっては、内・外の現在の色処のみが対象である。未来知智にとっては、六種の未来のみ、内・外が対象であり、これも宿住随念智と同様に、未来において一切知智に等しい。このように、神通の、過去・未来・現在、および言及できないもの、内・外の六つの対象における、相応に応じた活動が知られるべきである。残りの十五の色界心、空無辺処・無所有処の善・異熟・唯作心、八つの出世間心、および色と涅槃は“言及できないもの(不可説)”である。心所の中では、無量(四無量心)は不可説である。残りは容易に理解できる。過去対象三法(完)。

‘‘Evaṃ pavattamānā mayaṃ attāti gahaṇaṃ gamissāmā’’ti iminā viya adhippāyena attānaṃ adhikāraṃ katvā pavattāti ajjhattā. Ajjhatta-saddo panāyaṃ gocarajjhatte niyakajjhatte ajjhattajjhatte visayajjhatteti catūsu atthesu dissati. ‘‘Ajjhattarato [Pg.124] samāhito’’tiādīsu (dha. pa. 362) hi ayaṃ gocarajjhatte dissati. ‘‘Ajjhattaṃ vā dhammesu dhammānupassī viharatī’’tiādīsu (dī. ni. 2.373) niyakajjhatte. ‘‘Cha ajjhattikāni āyatanānī’’tiādīsu (ma. ni. 3.304) ajjhattajjhatte. ‘‘Ajjhattaṃ suññataṃ upasampajja viharatī’’tiādīsu (ma. ni. 3.187) visayajjhatte, issariyaṭṭhāneti attho. Phalasamāpatti hi buddhānaṃ issariyaṭṭhānaṃ nāma. Idha panāyaṃ niyakajjhatte vattati, tasmā attano santāne pavattā pāṭipuggalikā rūpārūpadhammā idha ajjhattāti veditabbā. Tato bahibhūtā indriyabaddhā vā anindriyabaddhā vā rūpārūpapaññattiyo bahiddhā nāma, tatiyapadaṃ tadubhayavasena vuttaṃ.

“このように活動している我々を‘我(アートマン)’であると捉えるに至るだろう”という意図をもって、自身を主として活動するがゆえに“内(内的なもの)”という。この“内”という言葉は、境内の、自己の、内々の、領域のという四つの意味で見られる。“内に楽しみ、定まっている”などの場合は、境内の意味である。“内なる諸法において法を随観して住む”などの場合は、自己の意味である。“六つの内処”などの場合は、内々の意味である。“内の空に到達して住む”などの場合は領域の意味であり、支配の場所という意味である。果等至は諸仏の支配の場所であるからである。ここでは自己の意味で用いられている。したがって、自身の相続において生じた個別の色・無色の諸法を、ここでは“内”と知るべきである。それより外部にある、根に結びついた、あるいは結びついていない色・無色の施設を“外”といい、第三の句はその両方の意味で述べられている。

Tattha sabbāni cittacetasikāni indriyabaddharūpaṃ tidhā honti, anindriyabaddharūpaṃ, nibbānapaññattiyo ca bahiddhāva. Imasmiṃ hi tike kusalattike alabbhamānā paññattiyopi labbhanti ṭhapetvā ākiñcaññāyatanārammaṇaṃ, tadeva idha navattabbaṃ. Teneva hi bhagavatā anantarattike ‘‘kasiṇādipaññattārammaṇāni kāmarūpāvacarādicittāni bahiddhārammaṇāni, ākiñcaññāyatanañca navattabba’’nti vuttaṃ, idañca nippadesattikaṃ. Ajjhattattikaṃ.

そこでは、すべての心・心所と根に結びついた色は三種(内・外・内外)となり、根に結びついていない色、涅槃、施設は“外”のみである。この三法(内三法)においては、善三法では得られない施設も得られるが、無所有処の対象を除いて、その施設自体がここでは“言及できないもの(不可説)”である。それゆえ、世尊は隣接する三法(対象三法)において“遍などの施設を対象とする欲界・色界などの心は外対象であり、無所有処は不可説である”と述べられた。そしてこれは、一切を網羅する不分三法である。内三法(完)。

Yathāvutte ajjhattādike ārammaṇaṃ katvā pavattānaṃ vasena ayaṃ tiko vutto. Tattha chabbidhāni viññāṇañcāyatananevasaññānāsaññāyatanacittāni ajjhattārammaṇāneva, ākāsānañcāyatanattayaṃ, rūpāvacaralokuttaracittāni ca bahiddhārammaṇāneva, voṭṭhabbanavajjitā ahetukamahāvipākā tidhāpi honti, avasesā pana ākiñcaññāyatanavajjitāni āvajjanajavanāni, abhiññā ca siyā tidhāpi honti, ākiñcaññāyatanārammaṇassa āvajjanaparikammapaccavekkhaṇādibhāvappavattiyaṃ siyā navattabbāti. Tesaṃ [Pg.125] ajjhattādiārammaṇatā anantarattike, heṭṭhā ca vuttanayānusārena ñātabbā, ākiñcaññāyatanattayaṃ, pana rūpanibbānāni ca navattabbāva. Cetasikesu pana appamaññāviratī bahiddhārammaṇāva, sesā tidhāpi honti navattabbā ca. Sesaṃ suviññeyyameva. Ajjhattārammaṇattikaṃ.

上述の内(自己)などを対象として生起するあり方に従い、この三法が説かれる。そこにおいて、六種の識無辺処心と非想非非想処心は、内のみを対象とする。空無辺処の三種、および色界心と出世間心は、外のみを対象とする。確定心を除いた無因心と大異熟心は、三様(内・外・内外)のいずれにもなり得る。残りの無所有処を除いた引転・速行心および神通心は、三様(内・外・内外)になり得るが、無所有処を対象とする引転・準備・反省などの状態の生起においては、説くべからざるものとなり得る。それらの内などの対象性は、直後の三法において、また以前に述べた方法に従って知られるべきである。しかし、無所有処の三種、および色と涅槃は、ただ説くべからざるものである。一方、心所においては、無量と離(三離)は外のみを対象とし、残りは三様にもなり、説くべからざるものにもなる。残りの部分は容易に理解できる。内対象三法は以上である。

Daṭṭhabbabhāvasaṅkhātena saha nidassanenāti sanidassanā, paṭihananabhāvasaṅkhātena saha paṭighenāti sappaṭighā, sanidassanā ca te sappaṭighā cāti sanidassanasappaṭighā, rūpāyatanameva. Nīlādibhedamupādāya pana bahuvacananiddeso. Natthi etesaṃ daṭṭhabbabhāvasaṅkhātaṃ nidassananti anidassanā, anidassanā ca te vuttanayena sappaṭighā cāti anidassanasappaṭighā, sesāni oḷārikarūpāni. Tatiyapadaṃ ubhayapaṭikkhepena vuttaṃ, sukhumarūpacittacetasikanibbānāni anidassanaappaṭighā nāma, idañca nippadesattikanti veditabbaṃ. Sanidassanattikaṃ.

見られるべき状態として称される“見( nidassana)”を伴うので“有見(sanidassana)”であり、衝突の状態として称される“対( paṭigha)”を伴うので“有対(sappaṭigha)”である。有見であり、かつ上述の方法で有対であるものが“有見有対”であり、色処のみがこれに当たる。青などの違いに基づき複数形で示されている。これらには見られるべき状態として称される“見”がないので“無見(anidassana)”であり、無見であり、かつ上述の方法で有対であるものが“無見有対”であり、残りの粗な色(五根・四境)がこれに当たる。第三の句は両者の否定によって説かれており、微細な色、心、心所、涅槃が“無見無対”と呼ばれる。また、これは不確定三法( nippadesattika)であると知られるべきである。有見三法は以上である。

Tikamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

三法標目(ティカ・マティカー)の釈論が完了した。

Abhidhammadukamātikatthavaṇṇanā

アビダルマ・二法標目(ドゥカ・マティカー)の釈論

Dukamātikāya pana heṭṭhā anāgatapadatthavaṇṇanaṃyeva karissāma. Hetugocchake tāva hetū dhammāti ettha hetuhetu paccayahetu uttamahetu sādhāraṇahetūti catubbidhā hetū. Tattha alobhādayo cha dhammā hetuhetū nāma, upādārūpādīnaṃ mahābhūtādayo paccayahetū nāma, vipākuppattiyaṃ kusalākusalaṃ, iṭṭhāniṭṭhārammaṇañca uttamahetū nāma, saṅkhārādīnaṃ avijjādayo sādhāraṇahetū nāma. Idha pana hetuhetu adhippeto. Hetū dhammāti mūlaṭṭhena hetusaṅkhātā dhammā, ‘‘hetudhammā’’tipi pāṭho, soyevattho. Na hetūti tesaññeva paṭikkhepavacanaṃ.

二法標目については、以下において、未だ言及されていない語の意味の釈論のみを行う。まず因聚(ヘートゥ・ゴッチャカ)において、“因なる諸法( hetū dhammā)”という語について、因には因因、縁因、最勝因、共通因の四種類の因がある。そこにおいて、無貪などの六つの法が“因因”と呼ばれる。所造色などにとっての大種などが“縁因”と呼ばれる。異熟の生起における善・不善、および愛・非愛の対象が“最勝因”と呼ばれる。行などにとっての無明などが“共通因”と呼ばれる。しかし、ここでは“因因”が意図されている。“因なる諸法”とは、根(根本)という意味で因と称される諸法のことである。“因法( hetudhammā)”という読みもあるが、意味は同じである。“因にあらざる諸法( na hetū)”とは、それら(因)を否定する言葉である。

Tattha [Pg.126] alobho adoso amohoti kusalābyākatā tayo, lobho doso mohoti akusalā tayo cāti ime cha dhammā hetū nāma. Ime ṭhapetvā avasesā cetasikā, sabbāni ca cittāni, rūpanibbānāni cāti ime dhammā na hetū nāma, idañca nippadesadukanti veditabbaṃ. Hetudukaṃ paṭhamaṃ.

そこにおいて、無貪・無瞋・無痴という三つの善と無記の法、および貪・瞋・痴という三つの不善の法、これら六つの法が“因”と呼ばれる。これらを除いた残りの心所、すべての心、および色と涅槃、これら諸法が“因にあらざる諸法”と呼ばれる。また、これは不確定二法( nippadesaduka)であると知られるべきである。第一の因二法は以上である。

Sampayogato pavattena saha hetunāti sahetukā. Tatheva pavatto natthi etesaṃ hetūti ahetukā.

相応によって生起する因を伴うので“有因(sahetukā)”である。同様の生起において、それらに因がないので“無因(ahetukā)”である。

Tattha ahetukacittavajjitāni ekasattati cittāni sahetukā nāma. Tesu dve mohamūlāni moheneva sahetukāni, aṭṭha lobhamūlāni lobhamohehi dvīhi, dve dosamūlāni dosamohehi, dvādasa ñāṇavippayuttakusalābyākatāni alobhādosehi, sesāni sattacattālīsa alobhādīhi tīhipi sahetukānīti, mohamūlesu pana moho, dvipañcaviññāṇaṃ, manodhātu, santīraṇattayaṃ, voṭṭhabbanaṃ, hasituppādakāni aṭṭhārasa cittāni, rūpanibbānāni cāti ime dhammā ahetukā nāma. Cetasikesu pana lobhadosā, vicikicchā ca moheneva sahetukā, diṭṭhimāno lobhamohehi dvīhi, issāmacchariyakukkuccāni dosamohehi, moho pana siyā lobhena, siyā dosenāti dvīhi sahetukopi mohamūlesu ahetukopi, thinamiddhāni siyā lobhamohehi, siyā dosamohehīti tīhipi sahetukāni, ahirikānottappauddhaccāni tathā ca kevalamohena ca, amoho pana alobhādoseheva dvīhi, alobho siyā adosāmohehi, siyā adosenāti [Pg.127] dvīhi, adoso siyā alobhāmohehi, siyā alobhenāti dvīhi, sesā pana dvāvīsati kusalābyākatā siyā tīhi, siyā dvīhipi hetūhi sahetukā, chando pana yathāyogaṃ tīhi, pītidosavajjitehi pañcahi siyā sahetukāpi ahetukāpi, sesā ekādasa tijātikā chahi hetūhi sahetukāpi ahetukāpi, vedanā cettha domanassabhūtā dvihetukāva, somanassaupekkhā yathāyogaṃ dosavajjitehi pañcahi sahetukāpi ahetukāpi, sukhadukkhabhūtā ahetukāva, idañca nippadesadukanti. Dutiyaṃ.

そこにおいて、無因心を除いた七十一の心が“有因”と呼ばれる。それらのうち、二つの痴根心は痴のみによって有因であり、八つの貪根心は貪と痴の二つによって、二つの瞋根心は瞋と痴によって、十二の智不相応な善と無記の心は無貪と無瞋によって、残りの四十七(の心)は無貪などの三つすべてによって有因である。一方、痴根心における痴、前五識、意界、三つの推度心、確定心、笑起心の十八の心、および色と涅槃、これら諸法は“無因”と呼ばれる。心所においては、貪・瞋および疑は痴のみによって有因であり、見・慢は貪と痴の二つによって、嫉・吝・悔は瞋と痴によって、痴はあるいは貪と、あるいは瞋と、というように二つによって有因となることもあれば、痴根心においては無因となることもある。惛沈・睡眠はあるいは貪・痴と、あるいは瞋・痴というように、三つすべてによって有因であり、無慚・無愧・掉挙も同様に、あるいは単なる痴のみによって(有因である)。一方、無痴は無貪・無瞋の二つのみによって有因であり、無貪はあるいは無瞋・無痴と、あるいは無瞋のみによって、というように二つ(によって有因)である。無瞋はあるいは無貪・無痴と、あるいは無貪のみによって、というように二つ(によって有因)である。残りの二十二の善と無記(の心所)は、あるいは三つ、あるいは二つの因によって有因である。欲は相応に応じて三つ(によって有因)であり、喜は瞋を除いた五つによって有因であることもあれば無因であることもある。残りの十一の三性(善・不善・無記)にわたるものは六つの因によって有因であることもあれば無因であることもある。また、ここでの受のうち憂(憂受)となったものは二因(相応)のみであり、喜(喜受)・捨(捨受)は相応に応じて、瞋を除いた五つによって有因であることもあれば無因であることもある。楽(楽受)・苦(苦受)となったものは無因のみである。また、これは不確定二法である。第二(の二法)。

Ekuppādāditāya hetunā sampayuttāti hetusampayuttā. Hetunā vippayuttāti hetuvippayuttā. Ayaṃ hetusampayuttaduko anantare vuttasahetukadukena atthato ninnānākaraṇo. Sahetukaduko eva hi bhagavatā desanāvilāsena, tathā bujjhanakapuggalānaṃ vā ajjhāsayavasena hetusampayuttadukabhāvenāpi vutto. Evaṃ uparipi samānatthadukānaṃ vacane kāraṇaṃ veditabbaṃ. Tatiyaṃ.

同一の生起などによって因と相応しているので“因相応(hetusampayuttā)”である。因と分離しているので“因不相応(hetuvippayuttā)”である。この因相応二法は、直前に述べた有因二法と意味において違いはない。実に有因二法そのものが、世尊の説法の妙味、あるいは覚りを得る人々の意向に従って、因相応二法のあり方としても説かれたのである。このように、以降においても同じ意味の二法の説示における理由が知られるべきである。第三(の二法)。

Catutthādayo pana yasmā paṭhamadukadutiyatatiyadukesu paṭhamapadena yojetvā dve dukā, paṭhamaduke ca pacchimapadaṃ dutiyadukena yojetvā ekaṃ dukanti tayo dukā desitā, tasmā tesaṃ padattho vuttanayova.

第四以降の二法については、第一二法、第二二法、第三二法の第一句を組み合わせて二つの二法(因有因二法、因因相応二法)とし、さらに第一二法の後句を第二二法と組み合わせて一つの二法(因にあらざる有因二法)として三つの二法が説かれているので、それらの語の意味は既に述べた方法の通りである。

Tattha ca yatheva ‘‘hetū ceva dhammā sahetukā ca, sahetukā ceva dhammā na ca hetū’’ti ayaṃ duko sambhavati, tathā ‘‘hetū ceva dhammā ahetukā ca, ahetukā ceva dhammā na ca hetū’’ti ayampi sambhavati. Iminā nayena hetusampayuttadukena yojanāyapi eko [Pg.128] labbhati. Yathā ca ‘‘na hetū kho pana dhammā sahetukāpi, ahetukāpī’’ti ayaṃ labbhati, tathā ‘‘hetū kho pana dhammā sahetukāpi, ahetukāpī’’ti ayampi. Yathā cettha sahetukaduke dve dukā, evaṃ hetusampayuttadukepi ‘‘na hetū kho pana dhammā hetusampayuttāpi, hetuvippayuttāpī’’ti ca ‘‘hetū kho pana dhammā hetusampayuttāpi, hetuvippayuttāpī’’ti ca dve dukā labbhantīti aparepi pañca dukā hetugocchake yojetuṃ sakkā. Te pana bhagavatā vuttānusāreneva sakkā ñātunti chasu eva saṅgahitāti veditabbā. Tattha ye tāva ekasmiṃ citte dve tayo hetū ekato uppajjanti, te hetū ceva aññoññāpekkhāya sahetukā ca nāma. Sahetukacittesu pana hetuṃ ṭhapetvā sesā cittacetasikā dhammā sahetukā ceva na ca hetū nāma. Imasmiṃ duke sabbe ahetukadhammā na vattabbā. Cetasikesu pana hetuvajjitā akusalā ceva kusalābyākatā ca, chando ca sahetuko ceva na hetu eva, sesā tijātikā, tathā navattabbā ca, moho pana hetu ceva sahetuko ca navattabbo ca. Catutthaṃ.

そこにおいて、“因(いん)にして、かつ有因(ういん)なる法(ほう)、有因にして、かつ非因(ひいん)なる法”というこの二法(ドゥカ)が成立するように、“因にして、かつ無因(むいん)なる法、無因にして、かつ非因なる法”というこれもまた成立する。この方法によって、因相応(いんそうおう)二法における構成においても、一つ(の二法)が得られる。また、“非因(ひいん)なる法は、有因でもあり無因でもある”というこれが得られるように、“因なる法は、有因でもあり無因でもある”というこれもまた(得られる)。また、この有因二法において二つの二法があるように、因相応二法においても、“非因なる法は、因相応でもあり因非相応(いんひそうおう)でもある”ということと、“因なる法は、因相応でもあり因非相応でもある”という二つの二法が得られる。このように、他の五つの二法も因聚(いんじゅ:ヘートゥ・ゴッチャカ)において構成することができる。しかし、それらは世尊によって説かれた方法に従って知ることができるため、六つにのみ括(くく)られていると知るべきである。そこにおいて、まず一つの心の中に二つあるいは三つの因が共に生じる場合、それらの因は、互いの相関関係において“因にして、かつ有因”と呼ばれる。一方、有因の心において因を除いた残りの心・心所の法は“有因にして、かつ非因”と呼ばれる。この二法において、すべての無因の法は(これに該当すると)言うべきではない。心所のうち、因を除いた不善および善・無記、ならびに欲(チャンダ)は“有因にして、かつ非因”そのものであり、残りの三種(善・不善・無記)の法もまた、そのように(有因・非因として)説かれるべきではない。また、痴(モーハ)は“因にして、かつ有因”とも(無因の心においては)“説くべからざるもの”ともされる。第四(の二法)。

Anantaradukopi iminā dukena sabbathāpi sadisovāti. Pañcamaṃ.

次(第五)の二法も、この二法とあらゆる点において同様である。第五(の二法)。

Sahetukacittesu hetuvajjitā cittacetasikā dhammā nahetū sahetū nāma, ahetukacittarūpanibbānāni nahetū ahetukā nāma. Imasmiṃ pana duke cha hetū na vattabbā. Sesaṃ suviññeyyamevāti. Chaṭṭhaṃ.

有因の心において因を除いた心・心所の法は“非因にして、かつ有因”と呼ばれ、無因の心、色(しき)、涅槃(ねはん)は“非因にして、かつ無因”と呼ばれる。しかし、この二法において、六つの因は(これに該当すると)説かれるべきではない。残りは容易に理解できる。第六(の二法)。

Hetugocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

因聚(ヘートゥ・ゴッチャカ)終わる。

Sattasu [Pg.129] cūḷantaradukesu attano nipphādakena saha paccayenāti sappaccayā, cittacetasikarūpāni. Natthi etesaṃ uppāde vā ṭhitiyaṃ vā paccayo ahutvā bhavanassevābhāvāti appaccayā, nibbānameva. Desanāya panettha paramatāya sotapatitavasena bahuvacananiddeso kato. Evaṃ sanidassanādīsupi. Idañca ito parāni cha ca nippadesadukānīti veditabbāni. Tato parañca yattha ‘‘ime na vattabbā’’ti na vakkhāma, taṃ nippadesanti gahetabbaṃ. Sappaccayadukaṃ.

七つの小中間二法(チュラアンタラ・ドゥカ)において、自らを完成させる縁(えん)を伴うものを“有縁(うえん:サッパッチャヤ)”といい、それは心・心所・色である。それらの生起あるいは持続において、縁なしに存在することはないからである。縁なきものを“無縁(むえん:アッパッチャヤ)”といい、それは涅槃のみである。ここでの説法において、複数形(appaccayā)が用いられているのは、勝義(しょうぎ)の教えにおける慣用、あるいは法が多岐にわたることに基づくものである。これは“有見(うけん)”などの項目においても同様である。また、これとこれ以降の六つは、余すところのない二法(ニッパデーサ・ドゥカ)であると知るべきである。これ以降、“これらは説かれるべきではない”と言及しない箇所は、すべて余すところのない(決定的な)二法として受け取るべきである。有縁二法。

Paccayehi samāgantvā katāti saṅkhatā. Na saṅkhatāti asaṅkhatā. Idañca sabbathā sappaccayadukasadisameva. Sappaccayasaṅkhataubhayadukaṃ sabbathā sadisameva. Saṅkhatadukaṃ.

諸々の縁が合わさって作られたものを“有為(うい:サンカタ)”という。“有為ならざるもの”を“無為(むい:アサンカタ)”という。これはあらゆる点において有縁二法と全く同じである。有縁と有為の両方の二法は、あらゆる点において等しい。有為二法。

Rūpāyatanaṃ sanidassanaṃ nāma. Sesarūpacittacetasikanibbānāni anidassanā nāma. Sanidassanadukaṃ.

色処(しきしょ:ルーパ・アーヤタナ)を“有見(うけん)”という。残りの色、心、心所、涅槃を“無見(むけん)”という。有見二法。

Pasādavisayarūpāni dvādasa sappaṭighā nāma. Sesarūpacittacetasikanibbānāni appaṭighā nāma. Sappaṭighadukaṃ.

浄色(じょうしき)と対象となる色の十二(の処)を“有対(うたい)”という。残りの色、心、心所、涅槃を“無対(むたい)”という。有対二法。

Avinibbhogavasena rūpaṃ etesaṃ atthīti rūpino, ruppanalakkhaṇaṃ vā rūpaṃ, taṃ etesaṃ atthīti rūpino, bhūtopādāyarūpameva. Na rūpino arūpino, cittacetasikanibbānāni. Rūpidukaṃ.

(他の要素と)分離不可能な状態で色(ルーパ)を有しているものを“色あるもの(ルーピ)”という。あるいは、変壊(へんえ)の特徴を持つ色、それを有するものを“色あるもの”といい、それは四大種と所造色(しょぞうしき)のことである。色ならざるものを“無色(むしき:アルーピ)”といい、心、心所、涅槃である。色二法。

Loko vuccati lujjanapalujjanaṭṭhena vaṭṭaṃ, tasmiṃ pariyāpannabhāvena loke niyuttāti lokiyā, pañcupādānakkhandhā. Tato lokato tattha apariyāpannabhāvena uttiṇṇāti lokuttarā, ariyamaggaphalanibbānāni. Cetasikesu panettha yaṃ vattabbaṃ, taṃ asekhattike vuttanayena veditabbaṃ. Lokiyadukaṃ.

世界(ロカ)とは、壊(こわ)れ、崩れゆくという意味で(生死の)輪廻を指して言われる。その中に含まれる性質によって世界に繋ぎ止められているものを“世間(せけん:ロキヤ)”といい、五取蘊(ごしゅうん)がこれにあたる。その世界から、そこに含まれない状態によって脱出したものを“出世間(しゅっせけん:ロクッタラ)”といい、四聖道、四聖果、涅槃である。心所のうち、ここで説かれるべきことは、“無学三法(アセーカ・ティカ)”で述べられた方法によって知るべきである。世間二法。

Kenaci [Pg.130] viññeyyāti cakkhuviññāṇādīsu kenaci ekena cakkhuviññāṇena vā sotaviññāṇādinā vā vijānitabbā. Kenaci na viññeyyāti teneva cakkhuviññāṇena vā sotaviññāṇādinā vā na kenaci vijānitabbāni. Evaṃ hi sati dvinnampi padānaṃ atthanānattato duko hoti. Padabhājanīyasmimpi ‘‘ye te dhammā cakkhuviññeyyā, na te dhammā sotaviññeyyā’’ti (dha. sa. 1101) ettakaṃ ekadukanti aggahetvā ‘‘ye te dhammā cakkhuviññeyyā, na te dhammā sotaviññeyyā, ye vā pana te dhammā sotaviññeyyā, na te dhammā cakkhuviññeyyā’’ti (dha. sa. 1101) ayameko dukoti veditabbo. Tassa pana rūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ, saddo na cakkhuviññeyyoti ayamattho. Evaṃ sesesupi dukaparicchedo ñātabbo. Tattha rūpāyatanaṃ cakkhunā vā cakkhuviññāṇena vā viññeyyaṃ nāma. Sesarūpārūpadhammā teneva cakkhunā vā cakkhuviññāṇena vā kenaci naviññeyyā. Evaṃ sotaghānajivhākāyatabbiññāṇamūlikāsupi catūsu yojanāsu vibhāgo yathānurūpaṃ ñātabbo. Rūpādayo pana pañcavisayā manodhātuttayena kenaci viññeyyā. Sesarūpārūpadhammā teneva manodhātuttayena kenaci naviññeyyā. Kiñcāpi sāmaññato manoviññāṇena aviññeyyassa abhāvato pāḷiyaṃ manoviññāṇaviññeyyavasena duko na vutto, tathāpi visesato vattabbova. Tathā hi chabbidhāpi kāmāvacaradhammā kāmāvacaravipākādinā manoviññāṇena kenaci viññeyyā, rūpārūpāvacaralokuttarapaññattiyo teneva kenaci naviññeyyā. Tathā kāmarūpārūpāvacarapaññattiyo akusalādinā kenaci viññeyyā, lokuttarā teneva kenaci naviññeyyā. Tathā nibbānaṃ lokuttarena kenaci viññeyyaṃ[Pg.131], sesalokiyalokuttarā teneva kenaci naviññeyyāti iminā nayena rūpārūpāvacarādibhedena manoviññāṇena kenaci viññeyyāviññeyyadhammā yathāyogaṃ yojetabbā. Evaṃ sabbe dhammā kenaci viññeyyā, kenaci na viññeyyā nāma. Imasmiñca duke paññattiyopi labbhantīti veditabbāti. Kenaciviññeyyadukaṃ.

“何らか(の認識)によって知られるべきもの”とは、眼識などのうち、ある一つの眼識によって、あるいは耳識などによって認識されるべきものである。“何らか(の認識)によって知られるべきでないもの”とは、その眼識によって、あるいは耳識などによって認識されないものである。このように、二つの句(項目)が意味において異なることによって二法(ドゥカ)となる。項目解説(パダバージャニーヤ)においても、“それらの法が眼識によって知られるべきものであるとき、それらの法は耳識によって知られるべきものではない”というこれだけを一つの二法として受け取るのではなく、“それらの法が眼識によって知られるべきものであるとき、それらの法は耳識によって知られるべきものではない。あるいは、それらの法が耳識によって知られるべきものであるとき、それらの法は眼識によって知られるべきものではない”という、これが一つの二法であると知るべきである。その意味は、色は眼識によって知られるべきものであり、声は眼識によって知られるべきものではない、ということである。このように、残りの二法の区分についても知るべきである。そこにおいて、色処(しきしょ)は眼、あるいは眼識によって知られるべきものである。残りの色法や無色法は、その眼あるいは眼識によっては知られるべきではない。このように、耳・鼻・舌・身とそれらに基づく意識の四つの構成についても、適宜その分類を知るべきである。色(形や色)などの五つの対象(五境)は、三つの意界(いかい)のいずれかによって知られるべきものである。残りの色法や無色法は、その三つの意界によっては知られるべきではない。一般的に、意識(いしき)によって知られないものは存在しないため、聖典(パーリ)では意識によって知られるべきものとしての二法は説かれていないが、特殊なケースとしては説かれるべきである。すなわち、六種の欲界の法は、欲界の報い(異熟)などの意識のいずれかによって知られるべきであり、色界・無色界・出世間の法および施設(しせつ:パンニャッティ)は、それ(欲界の意識)によっては知られるべきではない。同様に、欲界・色界・無色界の法および施設は、不善などの意識のいずれかによって知られるべきであり、出世間の法は、それ(不善などの意識)によっては知られるべきではない。同様に、涅槃は出世間の意識のいずれかによって知られるべきであり、残りの世間・出世間の法は、それによっては知られるべきではない。この方法により、色界・無色界などの区分に応じて、意識によって知られるべき法と知られるべきでない法を、適宜結びつけるべきである。このように、すべての法は何らかによって知られるべきものであり、何らかによって知られるべきでないものである。また、この二法においては、施設(概念)も含まれると知るべきである。何らかによって知られるべき二法。

Cūḷantaradukā niṭṭhitā.

小中間二法終わる。

Āsavagocchake āsamantato savantīti āsavā, cakkhutopi…pe… manatopi savanti, pavattantīti vuttaṃ hoti. Dhammato yāvagotrabhuṃ, okāsato yāvabhavaggā savantīti vā āsavā, ete dhamme, etañca okāsaṃ antokaritvā pavattantīti attho. Antokaraṇattho hi ayaṃ ā-kāro. Cirapārivāsiyaṭṭhena madirādiāsavā viyātipi āsavā. Yadi ca cirapārivāsiyaṭṭhena āsavā, ete eva bhavituṃ arahanti. Anādittā āyataṃ vā saṃsāradukkhaṃ savanti pasavantītipi āsavā. Tato aññe no āsavā nāma.

漏(āsava)の聚(gocchaka)において、至るところから流れるから“漏”である。眼から……(中略)……意からも流れ、生起するという意味である。あるいは、法(dhammato)においては種姓(gotrabhu)に至るまで、場所(okāsato)においては有頂(bhavagga)に至るまで流れるから“漏”である。これらの法とこれらの場所を内包して生起するという意味である。なぜなら、この“ā”の音は“内包”の意味だからである。また、長期にわたって蓄積されているという意味で、酒などの漏(āsava)のごときものであるから“漏”である。もし、長期にわたって蓄積されているという意味で“漏”であるならば、これら(煩悩)こそがそうであるにふさわしい。あるいは、無始(anādittā)より長く、輪回の苦しみを流し、生じさせるから“漏”である。これら以外のものは“非漏”(no āsavā)と名づけられる。

Tattha kāmāsavo bhavāsavo diṭṭhāsavo avijjāsavoti ime cattāro āsavā nāma. Tattha aṭṭhasu lobhasahagatacittesu uppanno sabbopi lobho kāmāsavo nāma. Aṭṭhasāliniyaṃ pana ‘‘pañcakāmaguṇiko rāgo kāmāsavo’’ti (dha. sa. aṭṭha. 1102) ca, ‘‘diṭṭhisahajāto rāgo kāmāsavo na hoti, diṭṭhirāgo nāma hotī’’ti (dha. sa. aṭṭha. 1105) ca, ‘‘yo brahmānaṃ vimānakapparukkhābharaṇesu chandarāgo uppajjati, so kāmāsavo na hoti pañcakāmaguṇikassa rāgassa idheva pahīnattā’’ti ca vuttaṃ. Pāḷiyaṃ pana ‘‘kāmāsavo aṭṭhasu lobhasahagatesu [Pg.132] cittuppādesu uppajjatī’’ti (dha. sa. 1465) ca, ‘‘kāmāsavaṃ paṭicca diṭṭhāsavo avijjāsavo’’ti (paṭṭhā. 3.3.1) ca vuttattā bhavāsavaṃ ṭhapetvā avaseso sabbopi lobho kāmāsavoti paññāyati diṭṭhisampayuttarāgassa, brahmānaṃ vatthābharaṇādīsu rāgassa ca bhavāsavattābhāvā. Diṭṭhivippayuttarāgo eva hi rūpārūpabhavapatthanāvasena pavattiyaṃ bhavāsavo hoti ‘‘rūpadhātuyā arūpadhātuyā ettha bhavarāgānusayo anusetī’’tiādivacanato (yama. 2.anusayayamaka.2), na ca kāmāsavabhavāsavavinimutto lobho atthi. Yadi siyā, ‘‘lobho siyā āsavo, siyā no āsavo’’ti pāḷiyaṃ vattabbo bhaveyya, ‘‘diṭṭhivippayuttalobhena sampayutto avijjāsavo siyā āsavasampayutto, siyā āsavavippayutto’’ti ca vattabbo siyā. Padabhājanīye ca kāmāsavaniddese āgatassa ‘‘kāmesu kāmacchando’’ti (dha. sa. 1103) imassa padassa aṭṭhasāliniyaṃ ‘‘pañcakāmaguṇesu kāmacchando’’ti (dha. sa. a. 1103) attho vutto, tassa pana padassa vatthukāmesu kilesakāmotipi atthayojanā sakkā kātuṃ tebhumakassa dhammassa vatthukāmattā, tattha sabbattha rāgassa ca kilesakāmattā. Vuttaṃ hetaṃ dhammasenāpatinā mahāniddese

そこにおいて、欲漏(kāmāsavo)、有漏(bhavāsavo)、見漏(diṭṭhāsavo)、無明漏(avijjāsavoti)という、これら四つの漏がある。そこにおいて、八つの貪根心に生じるすべての貪は“欲漏”と名づけられる。しかし、‘アッタサーリニー’においては、“五欲の徳に対する貪欲が欲漏である”と言われ、“見と共生する貪欲は欲漏ではなく、見貪(diṭṭhirāgo)と名づけられる”と言われ、“梵天たちの宮殿や如意樹や装身具に対して生じる欲貪は、五欲の徳に対する貪欲がすでにそこで断ぜられているため、欲漏ではない”と言われている。しかし、パーリ原典(経文)においては、“欲漏は八つの貪共生心の中に生じる”と言われ、また“欲漏を縁として見漏と無明漏が生じる”と言われているため、有漏を除いた残りのすべての貪が欲漏であると理解される。なぜなら、見相応の貪、および梵天たちの衣服・装飾品などに対する貪は、有漏ではないからである。見不相応の貪こそが、色有や無色有を願うことによって、生起において“有漏”となるのである。“色界と無色界において、ここに有愛随眠(bhavarāgānusayo)が随眠する”などの言葉があるからである。また、欲漏と有漏を離れた貪は存在しない。もし存在するならば、パーリ原典において“貪はあるいは漏であり、あるいは非漏である”と言われるべきであり、また“見不相応の貪と相応する無明漏は、あるいは漏相応であり、あるいは漏不相応である”と言われるべきだからである。また、語釈(padabhājanīye)における欲漏の説明に来る“諸欲における欲の欲求(kāmesu kāmacchando)”というこの語に対して、‘アッタサーリニー’では“五欲の徳における欲の欲求”という意味が説かれているが、その語に対して“事欲(vatthukāma)における煩悩欲(kilesakāma)”という解釈も可能である。三界の法が事欲であり、そこにおけるあらゆる貪が煩悩欲であるからである。これについては、法将(サーリプッタ)によって‘大義釈’(Mahāniddesa)にこう説かれている。

‘‘Katame vatthukāmā? Manāpikā rūpā…pe… sabbepi kāmāvacarā dhammā, sabbepi rūpāvacarā dhammā, sabbepi arūpāvacarā dhammā…pe… ime vuccanti vatthukāmā.

“いかなるものが事欲(vatthukāmā)か。好ましい色……(中略)……すべての欲界の法、すべての色界の法、すべての無色界の法……(中略)……これらが事欲と呼ばれる。

‘‘Katame kilesakāmā? Chando kāmo rāgo kāmo…pe… yo kāmesu kāmacchando kāmarāgo [Pg.133] kāmanandī kāmataṇhā kāmasneho kāmapariḷāho kāmamucchā kāmajjhosānaṃ kāmogho kāmayogo kāmupādānaṃ kāmacchandanīvaraṇaṃ…pe… ime vuccanti kilesakāmā’’ti (mahāni. 1).

“いかなるものが煩悩欲(kilesakāmā)か。欲求(chando)が欲であり、貪欲(rāgo)が欲であり……(中略)……諸欲における欲の欲求(kāmacchando)、欲の貪欲、欲の歓喜、欲の渇愛、欲の愛着、欲の熱悩、欲の眩惑、欲の執着、欲の暴流(kāmogho)、欲の軛(kāmayogo)、欲の取、欲貪蓋……(中略)……これらが煩悩欲と呼ばれる”(大義釈1)。

Apicettha ‘‘kāmogho kāmayogo’’tiādinā kilesakāmassa kāmoghādibhāvaṃ vadatā dhammasenāpatinā vatthukāmattavisayassa rāgassa āsavādibhāvo anuññāto, na pañcakaāmaguṇikasseva rāgassa. Na ca oghāsavesu koci viseso atthi. Aṭṭhasāliniyampi hi upādānagocchakassa padabhājanīye ‘‘kāmesu kāmacchando’’ti (dha. sa. 1220) imassa ‘‘vatthukāmesu kāmacchando’’ti (dha. sa. a. 1220) ayamevattho vutto. Tato aññesu hetuganthakilesagocchakesu lobhasseva anavasesapariyādānaṃ vuttaṃ, na itaragocchakesu. Tesu ca lobhassa pāḷianusārato olokiyamāne kilesakāmamattako. Anavasesalobhapariyādānaṃ paññāyati. Vīmaṃsitvā gahetabbaṃ.

さらにここで、“欲の暴流、欲の軛”などによって煩悩欲が欲暴流等であることを述べることで、法将(サーリプッタ)は、事欲を対象とする貪が漏等であることを容認したのであり、単に五欲の徳に対する貪だけではない。また、暴流(ogha)と漏(āsava)の間にいかなる違いもない。実際に‘アッタサーリニー’においても、取の聚(upādānagocchaka)の語釈において、“諸欲における欲の欲求”に対して“事欲における欲の欲求”という、まさにこの意味が説かれている。それゆえ、他の因・繋・煩悩の聚においては、貪の余すところのない摂尽(pariyādāna)が説かれているのであり、他の(漏などの)聚においてはそうではない。それら(聚)における貪をパーリ(原典)に従って見るならば、それは煩悩欲の分量だけである。残りのない貪の摂尽が理解される。吟味して受け取るべきである。

Catūsu pana diṭṭhigatavippayuttacittesu uppanno rūpārūpabhavesu chandarāgabhāvena, kāmajjhosānanikantibhāvena ca pavatto lobho bhavāsavo nāma. Aṭṭhasāliniyaṃ pana ‘‘sassatadiṭṭhisahajāto rāgo bhavāsavo’’ti (dha. sa. aṭṭha. 1102) vuttaṃ. Pāḷiyaṃ pana ‘‘bhavāsavo catūsu diṭṭhigatavippayuttalobhasahagatesū’’ti (dha. sa. 1465) niyamitattā na sakkā gahetuṃ, adhippāyo pana gavesitabbo. Dvāsaṭṭhipabhedā sabbāpi diṭṭhi diṭṭhāsavo nāma. Aṭṭhavatthuko sabbopi moho avijjāsavo nāma. Tesu diṭṭhāsavo paṭhamena maggena pahīyati, kāmāsavo [Pg.134] catūhipīti vattuṃ yuttaṃ, ‘‘tatiyenā’’ti pana vuttaṃ. Bhavāsavo, avijjāsavo ca catutthena pahīyati. Imesañca kāmāsavabhavāsavānaṃ lobhasabhāvattā sabhāvato tayo dhammā vibhāgato cattāro āsavā nāma jātā. Ime ṭhapetvā sesā lokiyalokuttarā sabbe dhammā no āsavā nāma. Āsavadukaṃ paṭhamaṃ.

しかし、四つの見不相応心に生じ、色有・無色有に対する欲貪の形、および有(存在)に対する執着・愛着の形として生起する貪が“有漏”と名づけられる。しかし、‘アッタサーリニー’では“常見と共生する貪欲が有漏である”と言われている。しかし、パーリ原典(経文)では“有漏は四つの見不相応の貪相応心において[生じる]”と規定されているため、(アッタサーリニーの説をそのまま)受け取ることはできず、その意図を探求すべきである。六十二種類のすべての見が“見漏”と名づけられる。八つの対象(事柄)におけるすべての痴が“無明漏”と名づけられる。それらのうち、見漏は第一の道(預流道)によって断ぜられ、欲漏は四つの[道]によっても[断ぜられる]と言うべきところ、しかし“第三の[道]によって”と言われている。有漏と無明漏は第四の[道](阿羅漢道)によって断ぜられる。そして、これら欲漏と有漏は貪という自性であるから、自性としては三つの法であり、分類としては四つの“漏”と名づけられたものとなる。これらを除いた残りのすべての世間的・出世間の諸法は“非漏”と名づけられる。これが第一の“漏二法(āsavaduka)”である。

Attānaṃ ārammaṇaṃ katvā pavattehi saha āsavehīti sāsavā, sabbe lokiyadhammā. Evaṃ pavattamānā natthi etesaṃ āsavāti anāsavā, nava lokuttaradhammāva. Cetasikā panettha lokiyaduke vuttasadisāva. Sāsavadukaṃ dutiyaṃ.

自らを対象として生起する“漏”と共にあるから“有漏(sāsava)”であり、すべての世間法である。そのように生起する漏がそれらに存在しないから“無漏(anāsava)”であり、九つの出世間法のみである。ここでの心所(cetasikā)については、世間二法(lokiyaduka)で説かれたのと同様である。これが第二の“有漏二法”である。

Tatiyādīnaṃ catunnaṃ dukānaṃ padattho vuttanayova. Sesamettha hetugocchake vuttanayena veditabbaṃ. Ayaṃ pana viseso – yathā tattha ‘‘na hetū kho pana dhammā sahetukāpi, ahetukāpī’’ti ayaṃ osānaduko paṭhamaduke dutiyapadaṃ dutiyadukena yojetvā vutto, evamidha ‘‘no āsavā kho pana dhammā sāsavāpi, anāsavāpī’’ti na vutto. Ayañca tattha tattha vuttanayena iha saṅgahitoti veditabbo. Yathā cettha, evaṃ saññojanagocchakādīsupi yathānurūpaṃ ñātabbaṃ.

第三(漏相応二法)以下の四つの二法の語の意味は、既に説かれた方法の通りである。その残りは、ここでの因の聚(hetugocchaka)において説かれた方法によって知られるべきである。ただし、次の差異がある。あちら(因の聚)において“非因法であって、有因でもあり無因でもあるもの”というこの最後の二法が、第一の二法の第二の句を第二の二法と結びつけて説かれたように、ここでは“非漏法であって、有漏でもあり無漏でもあるもの”とは説かれていない。これは、あちこちで説かれた方法によって、ここに含められていると知るべきである。ここでの例と同様に、結(saññojana)の聚などにおいても、相応に知るべきである。

Tattha dvādasa akusalacittuppādā āsavasampayuttā nāma. Dosamohamūlacittesu moho, kusalābyākatacittarūpanibbānāni ca āsavavippayuttā nāma. Cetasikesu pana mohaṃ ṭhapetvā sesā akusalā āsavasampayuttāva, moho pana tijātiko ca dvidhāpi hoti, sesā āsavavippayuttā evāti. Tatiyaṃ.

そこにおいて、十二の不善心生は漏相応(漏を伴うもの)と呼ばれる。瞋根心と痴根心における痴、および善心・無記心・色・涅槃は、漏不相応(漏を伴わないもの)と呼ばれる。心所においては、痴を除いた残りの不善は漏相応であり、痴は三種(善・不善・無記)の心のいずれにも生じ得るので(不善心においては相応、その他では不相応という)二様があり、残りの(善・無記の)心所は漏不相応である。第三(漏相応・不相応)終わり。

Cattāro [Pg.135] āsavā āsavā ceva sāsavā ca nāma. Tadavasesā lokiyadhammā sāsavā ceva no ca āsavā nāma. Idha pana lokuttarā na vattabbā. Cetasikesu pana āsavāti vuttehi sesā akusalā, karuṇāmuditā ca sāsavā ceva no ca āsavā eva, sesā tathā ca na vattabbā ca. Catutthaṃ.

四つの漏は、漏(āsava)であり、かつ有漏(sāsava)と呼ばれる。それ以外の世間法は、有漏ではあるが漏ではないと呼ばれる。ここにおいて、出世間法については言及されるべきではない。心所においては、漏と説かれたものを除いた残りの不善、および悲と喜は、有漏ではあるが漏ではない。残りは、そのようでもあり(有漏)、また言及されるべきではない(出世間法)ものでもある。第四(漏・有漏)終わり。

Ye pana lobhamūlesu lobhamohā, lobhadiṭṭhimoho cāti dve tayo ekato katvā uppajjanti, te āsavā ceva āsavasampayuttā ca nāma. Dvādasa akusalacittāni ceva āsavavajjitā taṃsampayuttā ca āsavasampayuttā ceva no ca āsavā nāma. Idha pana āsavavippayuttā na vattabbā. Cetasikesu pana āsavavajjitā akusalā āsavasampayuttā ceva no ca āsavā eva, moho siyā āsavo ceva āsavasampayutto ca, siyā na vattabbo, tijātikā siyā āsavasampayuttā ceva no ca āsavā, siyā na vattabbā, kusalābyākatā na vattabbāva. Sesaṃ suviññeyyameva. Pañcamaṃ.

貪根心における貪と痴、あるいは貪・見・痴の二つまたは三つが一つになって生じるもの、それらは漏であり、かつ漏相応と呼ばれる。十二の不善心、および漏を除いたそれと相応するものは、漏相応ではあるが漏ではないと呼ばれる。ここにおいて、漏不相応については言及されるべきではない。心所においては、漏を除いた不善は漏相応ではあるが漏ではない。痴はあるときは漏であり、かつ漏相応であり、あるときは(三種において)言及されるべきではない。三種の痴はあるときは漏相応ではあるが漏ではなく、あるときは言及されるべきではない。善と無記については、全く言及されるべきではない。残りは容易に理解できる。第五(漏・漏相応)終わり。

Lokuttaravajjitā āsavavippayuttā sāsavā nāma. Lokuttarā āsavavippayuttā anāsavā nāma. Idha pana āsavasampayuttā na vattabbāva. Cetasikesu pana karuṇāmuditā āsavavippayuttā sāsavā eva, moho tathā ca na vattabbo ca, sesakusalābyākatā dvidhāpi honti, tijātikā dvidhāpi na vattabbāva, mohavajjitā pana akusalā na vattabbāva. Chaṭṭhaṃ.

出世間法を除いた漏不相応の法は、有漏と呼ばれる。出世間の漏不相応の法は、無漏と呼ばれる。ここにおいて、漏相応については全く言及されるべきではない。心所においては、悲と喜は漏不相応かつ有漏である。痴はそのようでもあり、また言及されるべきではないものでもある。残りの善と無記は(有漏と無漏の)二様がある。三種の痴は二様とも言及されるべきではない。痴を除いた不善については、言及されるべきではない。第六(漏相応・有漏)終わり。

Āsavagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

漏聚(ろうじゅ)が終了した。

Saṃyojanagocchake [Pg.136] yassa saṃvijjanti, taṃ puggalaṃ vaṭṭasmiṃ saṃyojenti bandhantīti saṃyojanā. Tato aññe no saṃyojanā.

結聚(けつじゅ)において、それらが備わっている者を輪廻の中に結びつけ、縛りつけるので、“結(けつ・結縛)”と呼ばれる。それら以外は結ではない。

Tattha kāmarāgasaṃyojanaṃ bhavarāgapaṭighamānadiṭṭhivicikicchāsīlabbataparāmāsaissāmacchariyaavijjāsaṃyojananti ime dasa dhammā saṃyojanā nāma. Tesu kāmabhavadiṭṭhiavijjāsaṃyojanāni āsavagocchake vuttanayāneva. ‘‘Anatthaṃ me acari, carati, carissati, piyassa me anatthaṃ acari, carati, carissati, appiyassa me atthaṃ acari, carati, carissatī’’ti (dha. sa. 1066) evaṃ vuttehi navahi ākārehi sattesu, aṭṭhānakopavasena saṅkhāresu ca uppajjamāno sabbopi doso paṭighasaṃyojanaṃ nāma.

そこにおいて、欲愛結・有愛結・瞋恚結・慢結・見結・疑結・戒禁取結・嫉結・慳結・無明結、これら十の法が“結”と呼ばれる。そのうち欲愛・有愛・見・無明の各結については、漏聚で述べられた方法と同じである。“彼は私に不利益をなした、なしている、なすだろう。私の愛する者に不利益をなした、なしている、なすだろう。私の愛さない者に利益をなした、なしている、なすだろう”という、このように説かれた九つの様態(九怨結)による衆生に対して、あるいは場違いな怒りによって諸行(現象)に対して生じる、すべての瞋が“瞋恚結(しんいけつ)”と呼ばれる。

‘‘Seyyohamasmi, sadisohamasmi, hīnohamasmī’’ti evaṃ tīhi ākārehi pavatto sabbo māno mānasaṃyojanaṃ nāma. Tattha seyyasseva sato puggalassa ‘‘seyyohamasmi, sadiso, hīno’’ti ca tidhā māno uppajjati, tathā sadisahīnānampi. Tattha seyyassa seyyamānova yāthāvamāno. Tathā sadisassa sadisamāno, hīnassa hīnamāno ca. Tiṇṇampi itare dve dve mānā ayāthāvamānāti ñātabbā.

“私は優れている、私は等しい、私は劣っている”という、このように三つの様態によって生じるすべての慢が“慢結(まんけつ)”と呼ばれる。そこにおいて、実際に優れている人に対して“優れている、等しい、劣っている”という三様の慢が生じ、同様に等しい人や劣っている人に対しても生じる。そのうち、優れた人の“優れた慢”のみが事実通りの慢である。同様に、等しい人の“等しい慢”、劣っている人の“劣った慢”も事実通りである。これら三者それぞれの、他の二つずつの慢(計六つ)は事実ではない慢であると知るべきである。

Satthudhammasaṅghasikkhāsu, pubbantāparantatadubhayapaṭiccasamuppannesu ca kaṅkhatāvasena pavattā sabbāpi vicikicchā vicikicchāsaṃyojanaṃ nāma.

師(仏)・法・僧・戒において、また前際(過去)・後際(未来)・前後際・縁起において、疑うことによって生じるすべての疑が“疑結(ぎけつ)”と呼ばれる。

Gosīlagovatādīhi suddhīti gahaṇākārappavattā diṭṭhi eva sīlabbataparāmāsasaṃyojanaṃ nāma.

“牛戒(牛の真似)や牛行などによって清浄(悟り)が得られる”という把握の様態で生じる見こそが、“戒禁取結(かいごんしゅけつ)”と呼ばれる。

Tadavasesā diṭṭhi diṭṭhisaṃyojananti gahetabbaṃ.

それ以外の見は“見結(けんけつ)”として把握されるべきである。

Paralābhasakkāragarukāramānanavandanapūjanādīsu [Pg.137] asahanākārena pavattā issā issāsaṃyojanaṃ nāma. Āvāsamacchariyaṃ kulalābhavaṇṇadhammamacchariyanti pañcavidhaṃ macchariyaṃ macchariyasaṃyojanaṃ nāma. Sakalārāmepi hi pariveṇovarakādīsu vā vasanto tattha aññassa vattasampannassa pesalassa bhikkhuno āgamanaṃ na icchati, āgatassāpi khippaṃ gamanaññeva icchati, idaṃ āvāsamacchariyaṃ nāma. Bhaṇḍanakārakādīnaṃ pana tattha vāsaṃ anicchato āvāsamacchariyaṃ nāma na hoti.

他者の利得・供養・恭敬・尊重・敬礼・崇拝などに対して、耐え難い様態で生じる嫉(そねみ)が“嫉結(しつけつ)”と呼ばれる。住処慳・家族慳・利得慳・賞讃慳・法慳という五種類の慳(しぶり)が“慳結(けんけつ)”と呼ばれる。一つの寺院全体において、あるいは僧房や小部屋などに住んでいて、そこに戒徳を具え愛されるべき他の比丘が来ることを望まず、たとえ来たとしても、すぐに去ることだけを望むこと、これが“住処慳(じゅうしょけん)”である。しかし、騒ぎを起こす者などがそこに住むことを望まない場合には、住処慳とはならない。

Attano pana upaṭṭhākakule vā ñātikule vā aññassa pesalassa upasaṅkamanaṃ anicchato kulamacchariyaṃ hoti, pāpapuggalassa anicchato pana na hoti. So hi tesaṃ pasādabhedāya paṭipajjatīti.

自分の信者の家や親族の家に、他の愛されるべき比丘が近づくことを望まないのは“家族慳(かぞくけん)”である。しかし、悪人が近づくのを望まないのは(家族慳では)ない。なぜなら、その悪人は彼ら(信者)の信心を壊すように振る舞うからである。

Attanā labhanaṭṭhāne catupaccayaṃ labhante sīlavante disvā ‘‘mā labhantū’’ti cintentassa lābhamacchariyaṃ hoti. Yo pana saddhādeyyaṃ vinipāteti, pūtibhāvampi gacchantaṃ aññassa na deti, taṃ labhantaṃ disvā ‘‘sace imaṃ añño sīlavā labheyya, paribhogaṃ gaccheyyā’’ti cintentassa macchariyaṃ nāma natthi.

自分が利得を得るべき場所で、四資具を得ている持戒者を見て“彼らが得ないように”と考える者に“利得慳(りとくけん)”が生じる。しかし、信仰による施物を無駄にしたり、腐敗させてまでも他者に与えない悪人がそれを得るのを見て、“もしこれを他の持戒者が得たならば、正しく使われるだろうに”と考える者には、慳(しぶり)はない。

Vaṇṇo nāma attanā sadiso sarīravaṇṇopi guṇavaṇṇopi. Tattha ‘‘rūpavā pāsādiko’’ti parassa sarīravaṇṇaṃ, ‘‘sīlavā, dhutavā’’tiādinā guṇavaṇṇañca attano vaṇṇabhaṇanaṭṭhāne vuccamānaṃ asahantassa duvidhaṃ vaṇṇamacchariyaṃ nāma hoti, apesalaṃ pana vipannaṃ pasaṃsitvā parisāsu upatthambhentaṃ disvā pāpagarahitāya asahantassa na hoti.

賞讃(vaṇṇa)とは、自分と同様の身体の美しさ(色映え)や徳の誉れ(名声)のことである。そこにおいて、“容姿端麗である”という他人の容姿や、“持戒者である、頭陀行者である”などの徳の誉れが、自分の賞讃を述べるべき場所で言われるのを耐え難く思う者に、二種類の“賞讃慳(しょうさんけん)”が生じる。しかし、徳のない、戒を欠いた者を賞賛し、会衆の中で持ち上げているのを見て、悪を嫌うがゆえに耐え難く思う者には、賞讃慳はない。

Dhammoti pariyattiyeva, na paṭivedho ariyānaṃ tattha macchariyābhāvā. Pariyattiṃ pana guḷhaganthaṃ aññesaṃ akathetukāmassa dhammamacchariyaṃ nāma hoti, dhammānuggahena pana lolassa[Pg.138], kālena samaṇo, kālena nigaṇṭhādi ca hutvā vicarantassa paveṇiāgataṃ tantiṃ ‘‘saṇhasukhumaṃ dhammantaraṃ bhinditvā āluḷissati, amhākaṃ samayaṃ bhindissatī’’ti ca na dentassa, puggalānuggahena vā pakatiyā saṭhassa māyāvino ‘‘saṇhasukhumadhammaṃ uggaṇhitvā aññaṃ byākaritvā nassissatī’’ti na dentassa ca dhammamacchariyaṃ na hoti. Yathā ca bhikkhūnaṃ, evaṃ gahaṭṭhānampi pañcavidhaṃ macchariyaṃ yathānurūpaṃ ñātabbaṃ. Saṅkhepato pana gahaṭṭhapabbajitānaṃ attasampattinigūhanalakkhaṇaṃ macchariyaṃ nāmāti gahetabbaṃ.

“法”とは、学習(教理)のみを指す。聖者たちにはそこに物惜しみがないため、悟り(通達)ではない。教理であっても、難解な経典を他者に語りたがらないことが“法の物惜しみ”と呼ばれる。しかし、法の愛好者であっても、移り気で、時には出家者、時には裸形外道などとなって彷徨い、“この者は、細やかで深遠な法の流儀を破壊し、乱し、我々の教説を破壊するだろう”と考えて与えない場合、あるいは、人を愛好していても、本性が狡猾で欺瞞に満ちた者が“細やかで深遠な法を学び、別様に説いて、滅ぼしてしまうだろう”と考えて与えない場合は、法の物惜しみにはならない。比丘たちと同様に、在家者についても、五種類の物惜しみを相応に知るべきである。要約すれば、在家・出家を問わず、自らの成就を隠匿する特徴が“物惜しみ”と呼ばれると理解すべきである。

Imesu ca saṃyojanesu diṭṭhivicikicchāsīlabbataparāmāsaissāmacchariyāni sotāpattimaggena pahīyanti, paṭigho anāgāmimaggena, kāmarāgo catūhipīti vattabbaṃ, ‘‘tatiyenā’’ti pana vuttaṃ. Mānabhavarāgaavijjā arahattamaggena. Tattha ca ayāthāvamāno paṭhamamaggena pahīyatīti daṭṭhabbo, imesaṃ kāmarāgabhavarāgānaṃ lobhasabhāvattā diṭṭhisīlabbataparāmāsānaṃ micchādiṭṭhisabhāvattā sabhāvato aṭṭheva dhammā dasa saṃyojanā nāma jātā. Ime dasa ṭhapetvā sesā lokiyalokuttaradhammā no saṃyojanā nāma. Sesaṃ āsavadukasadisaṃ. Saṃyojanadukaṃ paṭhamaṃ.

これらの結(結びつき)のうち、見・疑・戒禁取・嫉妬・物惜しみは預流道によって断たれる。瞋恚は不還道によって、欲愛は四つの道すべてによって(断たれる)と言われるべきであるが、“第三の道によって”と言われた。慢・有愛・無明は阿羅漢道によって断たれる。そこにおいて、不実の慢は第一の道によって断たれると見なされるべきである。これらの欲愛と有愛は貪欲の自性を持ち、見と戒禁取は邪見の自性を持つため、自性としては八つの法が十の結となったのである。これら十を除いて、残りの世間的・出世間の諸法は結ではない。残りは漏二法と同様である。結二法の第一。

Ārammaṇabhāvaṃ upagantvā saṃyojanasaṃvaḍḍhanena saṃyojanānaṃ hitāti saṃyojaniyā, sāsavadhammā eva. Tathā nīvaraṇiyāti etthāpi. Na saṃyojaniyā asaṃyojaniyā, anāsavā. Sesaṃ sāsavadukasadisameva. Dutiyaṃ.

対象となることによって結を増長させるため、結に資するものを“結法(結の対象となるもの)”といい、それらは有漏法そのものである。同様に“蓋法(蓋の対象となるもの)”においても同様である。結の対象とならないものは“非結法”であり、無漏である。残りは有漏二法と全く同様である。第二。

Tatiyādayopi āsavagocchake tatiyādisadisā eva, visesamattamevettha vakkhāma. Tattha hi dvādasākusalacittāni saṃyojanasampayuttā nāma, uddhaccasahagato moho, sesacittarūpanibbānāni saṃyojanavippayuttā nāma. Sesaṃ samameva. Tatiyaṃ.

第三以降も、漏の聚(漏品)における第三以降と同様であるが、ここでは僅かな差異のみを述べる。そこでは、十二の不善心は“結相応”と呼ばれ、掉挙相応の痴、および残りの心・色・涅槃は“結不相応”と呼ばれる。残りは同様である。第三。

Dasa [Pg.139] saṃyojanāni saṃyojanā ceva saṃyojaniyā ca nāma. Tadavasesalokiyadhammā saṃyojaniyā ceva no ca saṃyojanā nāma. Sesaṃ suviññeyyameva. Catutthaṃ.

十の結は“結であり、かつ結法(結の対象となるもの)”と呼ばれる。それら以外の世間法は“結法であるが、結ではないもの”と呼ばれる。残りは極めて容易に理解できる。第四。

Ye pana uddhaccavirahitesu ekādasasu akusalacittesu vicikicchāmohā dosamohā dosaissāmohā dosamacchariyamohā lobhamānamohā lobhadiṭṭhimohā cāti dve tayo ekato uppajjanti, te saṃyojanā ceva saṃyojanasampayuttā ca nāma. Dvādasākusalacittāni ceva saṃyojanavajjitataṃsampayuttā ca saṃyojanasampayuttā ceva no ca saṃyojanā nāma. Sesamidha anantaradukañca āsavagocchake pañcamachaṭṭhadukasadisameva. Kevalaṃ āsavapadaṭṭhāne saṃyojanapadameva viseso. Pañcamachaṭṭhadukāni.

掉挙を除いた十一の不善心において、疑・痴、瞋・痴、瞋・嫉・痴、瞋・物惜しみ・痴、貪・慢・痴、貪・見・痴という二つあるいは三つが共に生じるものは、“結であり、かつ結相応であるもの”と呼ばれる。十二の不善心であり、かつ結を除いたそれらと相応するものは“結相応であるが、結ではないもの”と呼ばれる。ここでの残りと次の二法は、漏の聚における第五・第六二法と同様である。ただ、漏の箇所の代わりに結の言葉を用いる点だけが異なる。第五・第六二法。

Saṃyojanagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

結の聚(結品)、終了。

Ganthagocchake yassa saṃvijjanti, taṃ cutipaṭisandhivasena vaṭṭasmiṃ ganthenti ghaṭentīti ganthā. Tato aññe no ganthā.

繋(けい:結縛)の聚において、それが存在する者を、死と再生を通じて輪廻の中に繋ぎ合わせ、結合させるため“繋”と呼ばれる。それ以外は繋ではない。

Tattha abhijjhākāyagantho, byāpādo, sīlabbataparāmāso, idaṃsaccābhiniveso kāyaganthoti ime cattāro dhammā ganthā nāma. Tattha abhijjhā eva nāmakāyaṃ vuttanayena ganthetīti abhijjhākāyagantho. Evaṃ sesesupi. Sabbaññubhāsitampi paṭikkhipitvā ‘‘sassato loko, idameva saccaṃ, moghamañña’’nti iminā ākārena abhinivisanato sīlabbataparāmāsavirahitā sabbāpi diṭṭhi idaṃsaccābhiniveso nāma. Sesā vuttatthāva. Imesu ca pacchimā dve ganthā paṭhamena maggena pahīyanti, byāpādo tatiyena, abhijjhā catūhipi. Ime ca sabhāvato tayo dhammā cattāro [Pg.140] ganthā nāma jātā. Ime pana ṭhapetvā sesā sabbe dhammā no ganthā nāma. Ganthadukaṃ paṭhamaṃ.

そこにおいて、貪欲身繋、瞋恚、戒禁取、此実執身繋という、これら四つの法が“繋”と呼ばれる。そのうち、貪欲そのものが、述べられた方法によって名身(精神的集まり)を繋ぎ合わせるため、貪欲身繋と呼ばれる。残りについても同様である。一切知者の説をさえ拒んで“世界は永遠である、これのみが真実であり、他は虚妄である”という有様で執着することから、戒禁取を除いたあらゆる見は“此実執(しじつしゅう)”と呼ばれる。残りは既に述べた意味の通りである。これらのうち、後の二つの繋は第一の道(預流道)によって断たれ、瞋恚は第三の道(不還道)によって、貪欲は四つの道すべてによって断たれる。そしてこれらは自性としては三つの法が四つの繋となったのである。これらを除いた残りの一切の法は、繋ではない。繋二法の第一。

Ārammaṇakaraṇavasena ganthehi ganthitabbāti ganthaniyā. Na ganthaniyā aganthaniyā. Sesaṃ sāsavadukasadisameva. Dutiyaṃ.

対象とすることによって繋によって繋がれるべきものであるため“繋法(繋の対象となるもの)”と呼ばれる。繋の対象とならないものは“非繋法”である。残りは有漏二法と全く同様である。第二。

Mohamūlavajjitāni dasa akusalacittāni, diṭṭhivippayuttacittesu lobhaṃ, dosamūlesu ca dosaṃ ṭhapetvā taṃsampayuttā ca ganthasampayuttā nāma. Yathāvutto lobho, doso, mohamūlāni, kusalābyākatāni cittāni, rūpanibbānāni ca ganthavippayuttā nāma. Cetasikesu pana diṭṭhimānaissāmacchariyakukkuccathinamiddhāni ganthasampayuttā eva. Dosavicikicchā, kusalābyākatā ca ganthavippayuttā eva, sesā dvidhāpi honti. Tatiyaṃ.

痴根を除いた十の不善心、および、見不相応心における貪欲と瞋根における瞋恚を除いてそれらと相応するものは“繋相応”と呼ばれる。先に述べた貪欲、瞋恚、痴根、および善・無記の心と色・涅槃は“繋不相応”と呼ばれる。心所においては、見・慢・嫉・物惜しみ・後悔・惛沈・睡眠は繋相応そのものである。瞋・疑、および善・無記(の心所)は繋不相応そのものであり、残りのものは両方の場合がある。第三。

Cattāro ganthā ganthā ceva ganthaniyā ca nāma. Tadavasesā lokiyā ganthaniyā ceva no ca ganthā nāma. Tathā cetasikesu ganthavajjitā akusalā, appamaññā ca, sesā cetasikā pana tathā ca na vattabbā ca, idha pana lokuttarā na vattabbā. Catutthaṃ.

四つの繋は“繋であり、かつ繋法(繋の対象となるもの)”と呼ばれる。それら以外の世間的なものは“繋法であるが、繋ではないもの”と呼ばれる。同様に心所において、繋を除いた不善のもの、および無量(の心所)も同様である。残りの心所については、そのようにも、そうではないとも言うべきではない。ここでは出世間のものは言うべきではない。第四。

Diṭṭhi ganthāceva ganthasampayuttā ca nāma. Lobho tathā ca na vattabbo ca, ganthasampayuttesu ganthe ṭhapetvā sesā ganthasampayuttā ceva no ca ganthā nāma. Idha pana ganthavippayuttā na vattabbā. Cetasikesu pana mānaissāmacchariyakukkuccathinamiddhāni ganthasampayuttā ceva no ca ganthā eva, mohāhirikānottappauddhaccāni tijātikā ca siyā, tathā navattabbā ca, sesā na vattabbā. Sesaṃ suviññeyyameva. Pañcamaṃ.

見は“繋であり、かつ繋相応であるもの”と呼ばれる。貪欲は、そのようにも、そうではないとも言うべきではない。繋相応のうちで繋を除いた残りは“繋相応であるが、繋ではないもの”と呼ばれる。ここでは繋不相応については言うべきではない。心所においては、慢・嫉・物惜しみ・後悔・惛沈・睡眠は“繋相応であるが、繋ではないもの”そのものである。痴・無慚・無愧・掉挙、および三性(善・不善・無記)のものは繋相応であり得るが、そのように言うべきではない場合もあり、残りは言うべきではない。残りは極めて容易に理解できる。第五。

Lokuttaravajjitā ganthavippayuttā ganthaniyā nāma. Lokuttarā pana ganthavippayuttā aganthaniyā nāma. Idha pana ganthasampayuttā na vattabbā. Cetasikesu pana doso vicikicchā [Pg.141] karuṇā muditā ganthavippayuttā ganthaniyā eva, mohāhirikānottappauddhaccalobhā tathā na vattabbā ca, sesā kusalābyākatā dvidhāpi honti, tijātikā pana dvidhāpi na vattabbā ca, sesā akusalāpi na vattabbā ca. Chaṭṭhaṃ.

出世間法を除き、繋(けい)と相応しないものは“繋受法(けいじゅほう:繋の対象となるもの)”である。一方、出世間法で、繋と相応しないものは“非繋受法”である。ここでは、繋と相応するものは(繋受・非繋受のいずれとも)言われるべきではない。心所において、瞋・疑・悲・慈は繋と相応せず、繋受法である。痴・無慚・無愧・掉挙・貪については、そのように(繋受・非繋受と)言われるべきではない。残りの善・無記は二通り(繋受・非繋受の両方)であり、三性のものは二通りとも言われるべきではなく、残りの不善も言われるべきではない。第六。

Ganthagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

繋(けい)の聚(しゅう)が終了した。

Oghayogagocchakāni sabbathā āsavagocchakasadisāni. Padatthamattameva, hettha nāmamattañca viseso. Tattha yassa saṃvijjanti, taṃ vaṭṭasmiṃ ohananti osīdāpentīti oghā. Ārammaṇaṃ katvā atikkamanīyato oghehi atikkamitabbāti oghaniyā. Tathā yoganiyāti etthāpi. Vaṭṭasmiṃ yojentīti yogā. Sesaṃ tādisameva.

暴流(ぼる)の聚と軛(やく)の聚は、あらゆる点で漏(ろ)の聚と同様である。ただ語句の意味と、ここでの名称だけが相違点である。そこで、それらが存在するとき、それらは(衆生を)輪廻の中に沈め、没落させるので“暴流”という。所縁(対象)とすることによって、暴流によって越えられるべき(捉えられるべき)ものであるから“暴流受法”である。軛受法についても同様である。輪廻の中に結びつけるので“軛”という。残りは同様である。

Oghayogagocchakāni niṭṭhitāni.

暴流(ぼる)の聚と軛(やく)の聚が終了した。

Nīvaraṇagocchake cittaṃ nīvaranti pariyonandhantīti nīvaraṇā. Tattha kāmacchandanīvaraṇaṃ byāpādanīvaraṇaṃ thinamiddhanīvaraṇaṃ uddhaccakukkuccanīvaraṇaṃ vicikicchānīvaraṇaṃ avijjānīvaraṇanti ime cha nīvaraṇā nāma. Tattha thinanti sappipiṇḍo viya avipphārikatāya cittassa ghanabhāvo, thaddhatāti attho. Medhatīti middhaṃ, akammaññabhāvo, pacalāyikabhāvakaroti attho. Idañca sekhaputhujjanānaṃ niddāya pubbabhāge, aparabhāge ca pacalāyanahetukaṃ uppajjati, na niddokkamanakāle. Khīṇāsavānampi hi karajakāyassa dubbalabhāvena asammissabhavaṅgasantativasena niddokkamanaṃ hoti, taṃ pana tesaṃ thinamiddhahetukaṃ na hoti, itaresameva hoti.

蓋(がい)の聚において、心を覆い、包み隠すので“蓋”という。そこには、欲愛蓋、瞋恚蓋、惛沈睡眠蓋、掉挙後悔蓋、疑蓋、無明蓋という、これら六つの蓋がある。そのうち“惛沈(こんじん)”とは、バターの塊のように、心の不活発さによる凝固状態、すなわち、こわばりという意味である。“睡眠(すいめん)”とは、無気力な状態、すなわち、居眠りをさせるという意味である。これは有学(うがく)や凡夫が眠る前後の段階において、居眠りの原因として生じるものであり、熟睡している時ではない。阿羅漢であっても、肉体の衰弱により、混じりけのない有分(うぶん)の相続によって熟睡することはあるが、それは彼らの惛沈睡眠が原因ではなく、それ以外の人々(凡夫・有学)においてのみ生じるのである。

Keci [Pg.142] pana rūpameva ‘‘middha’’nti vadanti, taṃ na yuttaṃ, ‘‘thinamiddhanīvaraṇaṃ avijjānīvaraṇena nīvaraṇañceva nīvaraṇasampayuttañcā’’ti arūpadhammehi sampayogavacanato arūpameva. Akusalañca ‘‘thinamiddhanīvaraṇassa pahīnattā’’tiādipahānavacanato. Akusalā eva hi pahātabbā, tasmā āruppepi cetaṃ uppajjati. ‘‘Nīvaraṇaṃ dhammaṃ paṭicca nīvaraṇo dhammo uppajjati na purejātapaccayā’’ti (paṭṭhā. 3.8.8) etassa vibhaṅge ‘‘āruppe kāmacchandanīvaraṇaṃ paṭicca thinamiddhauddhaccaavijjānīvaraṇa’’nti (paṭṭhā. 3.8.8) sabbaṃ vitthāretabbaṃ. ‘‘Soppaṃ pacalāyikā’’ti (dha. sa. 1163) padabhājanīye panassa phalūpacārena vuttanti veditabbaṃ. Thinaṃ middhañcāti idaṃ dvayaṃ nīvaraṇaṭṭhāne ekanīvaraṇaṃ vuttaṃ, tathā uddhaccakukkuccañcāti idaṃ dvayaṃ. Tattha kukkuccanti ‘‘akataṃ vata me kalyāṇaṃ, kataṃ pāpa’’ntiādinā uppajjamāno vippaṭisāro. Tenevassa padabhājanīye ‘‘cetaso vippaṭisāro manovilekho’’ti ca vuttaṃ. ‘‘Akappiye kappiyasaññitā’’tiādi pana kukkuccamūladassanatthaṃ. Evaṃsaññitāya hi kate vītikkame pacchā ‘‘duṭṭhu mayā kata’’nti sudinnādīnaṃ viya vippaṭisāro uppajjati. Yaṃ pana vinaye ‘‘atha kho āyasmā sāriputto…pe… kukkuccāyanto na paṭiggahesī’’ti (pāci. 204) kukkuccaṃ āgataṃ, taṃ nīvaraṇakukkuccaṃ. Na hi arahato nīvaraṇaṃ atthi, nīvaraṇavatirūpakaṃ pana ‘‘kappati, na kappatī’’ti vīmaṃsanasaṅkhātaṃ vinayakukkuccaṃ nāmetanti veditabbaṃ. Sesanīvaraṇāni vuttatthāni eva. Imesu ca kukkuccavicikicchā paṭhamena maggena pahīyanti, byāpādo tatiyena, thinamiddhuddhaccāvijjā catutthena, kāmacchando catūhipīti vattabbaṃ, ‘‘tatiyenā’’ti pana vuttaṃ. Ime ca sabhāvato aṭṭha dhammā cha nīvaraṇā nāma jātā, ime pana ṭhapetvā sesā no nīvaraṇā nāma. Nīvaraṇadukaṃ paṭhamaṃ.

ある者は色(色法)を“睡眠”と言うが、それは正しくない。“惛沈睡眠蓋は、無明蓋によって蓋であり、かつ蓋相応である”というように、無形法(名法)との相応が説かれているから、無形法に他ならない。また“惛沈睡眠蓋が断じられているがゆえに”等の断ぜられるべきことの説からも、不善法である。不善法こそが断ぜられるべきだからである。それゆえ、無色界においてもこれは生じる。‘パッタナ’の分別において“無色界において、欲愛蓋を縁として、惛沈・睡眠・掉挙・無明蓋が生じる”と詳述されるべきである。‘法集論’の語釈における“睡、居眠り”という表現は、果(結果)による比喩として説かれていると知るべきである。“惛沈”と“睡眠”の二つは、蓋の項目では一つの蓋として説かれ、“掉挙”と“後悔”の二つも同様である。そのうち“後悔(こうかい)”とは、“私は善をなさず、悪をなしてしまった”などとして生じる悔恨のことである。それゆえ、語釈において“心の悔恨、心のわだかまり”と説かれている。“非律(許されないこと)を律(許されること)と想うこと”などは、後悔の根源を示すためのものである。そのように想って違犯を犯した後に“私は悪いことをした”という、スディンナなどのように悔恨が生じるのである。律において“さて、尊者サーリプッタは……後悔して受け取らなかった”とある後悔は、蓋としての後悔ではない。阿羅漢に蓋はないからである。それは“許されるか、許されないか”という吟味としての、蓋に似た形態をとる“律の後悔”と呼ばれるものであると知るべきである。残りの蓋については既に説いた通りである。これらのうち、後悔と疑は預流道(第一の道)によって断じられ、瞋恚は不還道(第三の道)によって、惛沈・睡眠・掉挙・無明は阿羅漢道(第四の道)によって、欲愛は四つの道すべてによって断じられると言うべきであるが、(ここでは)“第三の道によって”と説かれている。これらは自性としては八つの法であるが、六つの蓋として成立している。これらを除いた残りの法は“非蓋”という。蓋の二法の第一。

Dutiyaṃ [Pg.143] sāsavadukasadisameva. Dvādasa akusalacittāni nīvaraṇasampayuttā nāma. Sesacittarūpanibbānāni nīvaraṇavippayuttā nāma. Cetasikesu akusalā nīvaraṇasampayuttāva, kusalābyākatā nīvaraṇavippayuttāva, sesā dvidhāpi honti. Tatiyaṃ.

第二(の二法)は、有漏(うろ)の二法と同様である。十二の不善心は蓋相応という。残りの心・色・涅槃は蓋不相応という。心所において、不善心所は常に蓋相応であり、善・無記の心所は蓋不相応であり、残りは二通りである。第三。

Cha nīvaraṇā nīvaraṇā ceva nīvaraṇiyā ca nāma. Sesā lokiyā nīvaraṇiyā ceva no ca nīvaraṇā nāma. Lokuttarā na vattabbā. Sesaṃ āsavagocchake catutthasadisameva. Catutthaṃ.

六つの蓋は、蓋であり、かつ蓋受法(がいじゅほう:蓋の対象)である。残りの世間法は、蓋受法であるが蓋ではない。出世間法については(いずれとも)言われるべきではない。残りは漏の聚の第四と同様である。第四。

Cha nīvaraṇā nīvaraṇā ceva nīvaraṇasampayuttā ca nāma. Tadaññe nīvaraṇasampayuttā pana nīvaraṇasampayuttā ceva no ca nīvaraṇā nāma. Tathā cetasikesu nīvaraṇavirahitā akusalā, tijātikā pana tathā ca na vattabbā ca, kusalābyākatā na vattabbāva. Idha pana nīvaraṇavippayuttā sabbe na vattabbā. Pañcamaṃ.

六つの蓋は、蓋であり、かつ蓋相応である。それ以外の蓋相応な法は、蓋相応であるが蓋ではない。同様に、心所において蓋を離れた不善法、および三性の法については、そのように(蓋・蓋相応と)言われるべきであり、また言われるべきではない場合もある。善・無記については言われるべきではない。ここでは、蓋不相応なものはすべて(いずれとも)言われるべきではない。第五。

Lokuttaravajjitā nīvaraṇavippayuttā nīvaraṇiyā nāma. Lokuttarā nīvaraṇavippayuttā anīvaraṇiyā nāma. Idha pana nīvaraṇasampayuttā na vattabbā. Cetasikesu pana karuṇāmuditā nīvaraṇavippayuttā nīvaraṇiyāva, kusalābyākatā dvidhāpi honti, tijātikā tathā ca na vattabbā ca, akusalā pana na vattabbāva. Chaṭṭhaṃ.

出世間法を除き、蓋不相応なものは蓋受法である。出世間の蓋不相応なものは非蓋受法である。ここでは、蓋相応な法については言われるべきではない。心所において、悲と慈は蓋不相応であり、蓋受法である。善・無記は二通りであり、三性の法はそのようにも言われ、また言われない。不善については言われるべきではない。第六。

Nīvaraṇagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

蓋の聚が終了した。

Parāmāsagocchake dhammānaṃ yathābhūtaṃ aniccādiākāraṃ atikkamitvā ‘‘nicca’’ntiādivasena pavattamānā parato āmasantīti parāmāsā. Micchādiṭṭhi. Bahuvacananiddese kāraṇaṃ vuttameva. Tadaññe sabbe dhammā no parāmāsā nāma. Parāmāsadukaṃ paṭhamaṃ.

執取(しゅうしゅ)の聚において、諸法の如実な無常などのあり方を越えて、“常である”などとして誤って把握する(触れる)ので“執取”という。これは邪見のことである。複数形で示されている理由は(以前に)述べた通りである。それ以外のすべての法は“非執取”という。執取の二法の第一。

Parāmāsehi [Pg.144] ārammaṇakaraṇavasena parāmaṭṭhattā parāmaṭṭhā. Sesaṃ āsavadukasadisameva. Dutiyaṃ.

執取によって所縁(対象)とされることにより、執着されたものであるから“執着法(執取の対象)”という。残りは漏の二法と同様である。第二。

Diṭṭhisampayuttacittesu diṭṭhivirahitā dhammā parāmāsasampayuttā nāma. Sesacittarūpanibbānāni parāmāsavippayuttā nāma. Idha pana diṭṭhi na vattabbā, sesacetasikesu pana mānadosaissāmacchariyakukkuccavicikicchā, kusalābyākatā ca parāmāsavippayuttā eva, sesā dvidhāpi honti. Tatiyaṃ.

見相応の心において、見(邪見)を除いた諸法を“執着相応(等執相応)”という。残りの心・色・涅槃を“執着非相応”という。ここでは邪見については述べるべきではない。残りの心所の中で、慢・瞋・嫉・慳・悪作・疑、および善・無記は、執着非相応のみである。残りは二通り(相応と非相応)である。第三。

Diṭṭhi eva parāmāsā ceva parāmaṭṭhā ca nāma. Sesalokiyā parāmaṭṭhā ceva no ca parāmāsā nāma. Idha pana lokuttarā na vattabbā. Sesaṃ suviññeyyameva. Catutthaṃ.

邪見そのものが“執着”であり、かつ“所執(執着の対象)”である。残りの世間的なものは“所執”であるが“執着”ではない。ここでは出世間的なものは述べるべきではない。残りは容易に理解できる。第四。

Imasmiṃ pana gocchake ‘‘parāmāsā ceva dhammā parāmāsasampayuttā cā’’ti ayaṃ duko na labbhati. Na hi diṭṭhi diṭṭhiyā sampayujjati. Pacchimaduke lokuttaravajjitā parāmāsavippayuttā parāmaṭṭhā nāma. Lokuttarā parāmāsavippayuttā aparāmaṭṭhā nāma. Idha pana parāmāso, taṃsampayuttā ca na vattabbā. Sesaṃ vuttanayameva.

この聚において、“執着であり、かつ執着相応である諸法”というこの二法は得られない。なぜなら、邪見が邪見と相応することはないからである。後の二法において、出世間を除いたものが“執着非相応かつ所執”である。出世間の法は“執着非相応かつ非所執”である。ここでは執着およびそれと相応するものは述べるべきではない。残りは既に述べた方法と同じである。

Parāmāsagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

執着聚(等執聚)を終える。

Mahantaradukesu ārammaṇaṃ aggahetvā appavattito saha ārammaṇenāti sārammaṇā, cittacetasikā. Natthi ārammaṇametesanti anārammaṇā, rūpanibbānāni. Sārammaṇadukaṃ.

大中間二法において、対象を把捉せずには生じない、対象と共にあるものを“有所縁”といい、心と心所がこれにあたる。これらに対象がないものを“無所縁”といい、色と涅槃がこれにあたる。有所縁二法。

Cintanaṭṭhena cittaṃ, cittatāya vā cittaṃ. Taṃ hi vatthudvārārammaṇakiccādibhedato, atītādibhedato ca attano vicittatāya cittanti vuccati cittakaraṇatāya vā. Lokasmiṃ hi cittakammato uttaritaraṃ cittaṃ nāma natthi, tasmimpi caraṇaṃ [Pg.145] nāma cittaṃ aticittaṃ hoti. Yaṃ vā panaññampi loke sippajātaṃ, sabbaṃ taṃ citteneva karīyati. Evaṃ tassa tassa cittassa nipphādakaṃ cittampi tatheva cittaṃ hoti. Yathā cintitassa vā anavasesassa anipphajjanato tatopi cittameva cittataraṃ, tathā yadetaṃ devamanussanirayatiracchānabhedāsu gatīsu kusalākusalakammanānattaṃ, tena tāsu gatīsu apadadvipadādiuccattanīcattādinānattaṃ, tasmiṃ tasmiṃ attabhāve dīgharassathūlāthūlasuvaṇṇadubbaṇṇādilābhālābhādi cāti evamādi ajjhattaṃ cittaṃ, bahiddhā ca pathavīpabbatatiṇarukkhalatādidevabrahmavimānakapparukkhādibhūtaṃ kammapaccayaṃ cittaṃ, tampi citteneva kataṃ, tato cittameva cittataraṃ cintitaniyāmena sabbākārassa asambhavato. Evaṃ cintanaṭṭhena, cittavicittaṭṭhena, cittakaraṇaṭṭhena ca ‘‘citta’’nti viññāṇaṃ veditabbaṃ, tadeva viññāṇaṃ cittaṃ nāma. Cetasikarūpanibbānāni no cittā nāma. Cittadukaṃ.

考えるという意味で“心(チッタ)”、あるいは、考える性質によって“心”である。それは、依処・門・所縁・作用などの違いによって、また過去などの違いによって、自らが多様(ヴィチッタ)であるから“心”と呼ばれ、あるいは、多様なものを作るから“心”と呼ばれる。世において心作(絵画など)以上に多様なものはなく、その中においても、思惟という名の心は極めて多様である。あるいは、世にあるいかなる工巧(技術)も、すべて心によってなされる。このように、それぞれの心を成し遂げる心もまた、同様に心である。考えられたことがすべて残さず達成されるわけではないことから、それよりも心そのものがより多様である。同様に、天・人・地獄・畜生などの違いがある趣における善・不善の業の多様性、それによってそれらの趣における無足・二足などの高低、それぞれの個体における長短・肥痩・美醜などの得失、これら内なる心、また外なる大地・山・草木・蔓・天界や梵天の宮殿・劫樹などの、業を縁とする心によって生じたもの、それもまた心によって作られたものであり、ゆえに、考えた通りにすべての有様が実現するわけではないことから、心こそがより多様である。このように、考えるという意味、多様であるという意味、多様なものを作るという意味によって、“心”とは識であると知るべきであり、その識こそが心と呼ばれる。心所・色・涅槃は心ではない。心二法。

Avippayogavasena cetasi niyuttā cetasikā, phassādayo dvipaññāsa dhammā. Cittarūpanibbānāni acetasikā nāma. Cetasikadukaṃ.

不離の状態によって心に結びついているものが心所であり、触などの五十二法である。心・色・涅槃は非心所である。心所二法。

Cetasikā eva cittasampayuttā nāma. Rūpanibbānāni cittavippayuttā nāma, idha pana cittaṃ na vattabbaṃ. Cittasampayuttadukaṃ.

心所のみを“心相応”という。色と涅槃は心非相応である。ここでは心については述べるべきではない。心相応二法。

Nirantarabhāvūpagamanatāya uppādato yāva bhaṅgācittena saṃsaṭṭhāti cittasaṃsaṭṭhā. Ekato vattamānāpi nirantarabhāvaṃ anupagamanatāya cittena visaṃsaṭṭhāti cittavisaṃsaṭṭhā. Sesaṃ anantaradukasadisameva. Cittasaṃsaṭṭhadukaṃ.

絶え間ない状態に至ることによって、生から滅まで心と混ざり合っているものを“心混在(心相接)”という。共に存在していても、絶え間ない状態に至らないことによって、心と混ざり合っていないものを“心非混在”という。残りは前の二法と同じである。心混在二法。

Samuṭṭhahanti etenāti samuṭṭhānaṃ, cittaṃ samuṭṭhānaṃ etesanti cittasamuṭṭhānā, cetasikāni ceva cittajarūpakalāpā ca[Pg.146]. Cittaṃ, pana acittajarūpakalāpā, nibbānañca no cittasamuṭṭhānā nāma. Cittasamuṭṭhānadukaṃ.

これによって生起するから“等起”という。心がそれらの等起の原因であるものを“心等起”といい、心所と心生の色聚がこれにあたる。心、および非心生の色聚、涅槃は非心等起である。心等起二法。

Saha bhavantīti sahabhuno, cittena sahabhuno cittasahabhuno, cetasikāni ceva kāyavacīviññattiyo ca. Cittaṃ, pana viññattivajjitarūpanibbānāni ca no cittasahabhuno nāma. Cittasahabhudukaṃ.

共に存在するから“共生(倶生)”という。心と共に存在するものを“心共生”といい、心所および身表・語表がこれにあたる。心、および表色を除いた色、涅槃は非心共生である。心共生二法。

Anuparivattantīti anuparivattino, kiṃ anuparivattanti? Cittaṃ, cittassa anuparivattino cittānuparivattino. Sesaṃ anantaradukasadisameva. Cittānuparivattidukaṃ.

随って転ずるから“随転”という。何に随って転ずるのか。心にである。心の随転であるものを“心随転”という。残りは前の二法と同じである。心随転二法。

Ito pare pana tayo dukā cetasikadukasadisāva, kevalaṃ padatthamattameva viseso. Tattha cittasaṃsaṭṭhā ca te cittasamuṭṭhānā eva cāti cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānā. Cittasaṃsaṭṭhā ca te cittasamuṭṭhānā ca cittasahabhuno eva cāti cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānasahabhuno, cittasaṃsaṭṭhā ca te cittasamuṭṭhānā ca cittānuparivattino eva cāti cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānānuparivattino. Sesaṃ suviññeyyameva.

これより後の三つの二法は、心所二法と同様であるが、ただ名辞の意味だけが異なる。そこにおいて、“心と混ざり合い、かつ心から等起するもの”が心混在等起である。“心と混ざり合い、心から等起し、かつ心と共生するもの”が心混在等起共生である。“心と混ざり合い、心から等起し、かつ心に随転するもの”が心混在等起随転である。残りは容易に理解できる。

Tadanantare pana ajjhattikaduke ajjhattajjhattaṃ ajjhattattike vuttavasena ajjhattāva ajjhattikā. Pasādarūpacittasaṅkhātāni cha ajjhattikāni āyatanāni. Tato bahibhūtā bāhirā. Sesarūpacetasikanibbānapaññattisaṅkhātāni cha bāhirāyatanāni, idha pana paññattiyopi labbhanti. Ajjhattikadukaṃ.

その次の内二法において、内三法で述べられた意味での内なるものが“内”である。浄色と心と呼ばれる六つの内入処である。それより外にあるものが“外”である。残りの色・心所・涅槃・施設と呼ばれる六つの外入処である。ここでは施設も含まれる。内二法。

Upādiyanteva bhūtāni, na bhūtā viya upādiyantīti upādā, catuvīsati upādārūpāni eva. Na upādiyantīti no upādā, catumahābhūtacittacetasikanibbānāni. Upādādukaṃ.

大種に依って生じるのであり、大種のように存在するのではないから“所造(取次)”であり、二十四の所造色のみである。依って生じるのではないから“非所造”であり、四大種・心・心所・涅槃がこれにあたる。所造二法。

Dvattiṃsa lokiyavipākacittāni, kammajarūpañca upādinnā nāma. Sesalokiyalokuttarāni, nibbānañca anupādinnā nāma[Pg.147]. Sesaṃ upādinnupādāniyattike vuttānusārena ñātabbaṃ. Upādinnadukaṃ.

三十二の世間的な報いの心、および業生の色を“執受”という。残りの世間的・出世間的なもの、および涅槃を“非執受”という。残りは執受所取三法で述べられた方法に従って知るべきである。執受二法。

Mahantaradukā niṭṭhitā.

大中間二法を終える。

Upādānagocchakebhusaṃ ādiyantīti upādānā, daḷhaggāhaṃ gaṇhantīti attho. Daḷhattho hi ettha upa-saddo ‘‘upāyāso’’tiādīsu viya. Tato aññe no upādānā. Tattha kāmupādānaṃ diṭṭhupādānaṃ sīlabbatupādānaṃ attavādupādānanti ime upādānā nāma. Tattha vatthukāmesu uppanno kilesakāmova vuttanayena upādānanti kāmupādānaṃ. Evaṃ sesesupi. Tattha vīsativatthukā sakkāyadiṭṭhi attavādupādānaṃ nāma. Sesāni pubbe vuttāneva. Pacchimāni panettha tīṇi upādānāni tathāpavattadiṭṭhi eva. Tāni ca paṭhamena maggena pahīyanti, kāmupādānaṃ catūhipi. Ime ca sabhāvato dve dhammā vibhāgato caturupādānā nāma jātā. Ime pana ṭhapetvā sesā sabbe dhammā no upādānā nāma. Upādānadukaṃ paṭhamaṃ.

取の聚(upādānagocchaka)において、激しく執るから“取”(upādāna)と言う。強く把握するという意味である。ここでの“upa-”という接頭辞は“upāyāsa”(悩)などにおけるのと同様に、強意の意味である。それ以外のものは“非取”である。その中で、欲取、見取、戒禁取、我語取が、取と呼ばれる。そのうち、欲取とは、説かれた方法に従って、事欲において生じた煩悩欲そのものが取であるとしたものである。他も同様である。その中で、二十事の有身見が我語取と呼ばれる。残りは以前に説かれた通りである。また、後の三つの取は、そのように生じた見そのものである。それらは第一の道によって断じられる。欲取は四つの道すべてによって断じられる。これらは自性としては二つの法(貪と見)であるが、分類上は四つの取となる。これらを除いた残りのすべての法は“非取”と呼ばれる。取の二法の第一である。

Upādāniyaduko saṃyojaniyadukasadisova. Dutiyaṃ.

有取(upādāniya)の二法は、有結(saṃyojaniya)の二法と同様である。第二である。

Aṭṭhalobhasahagatacittāni, taṃsampayuttesu diṭṭhivippayuttalobhaṃ ṭhapetvā sesā ca upādānasampayuttā nāma. Diṭṭhivippayuttalobhadosamohamūlāni, kusalābyākatāni ca cittāni, rūpanibbānāni ca upādānavippayuttā nāma. Cetasikesu pana diṭṭhimānā upādānasampayuttāva, dosaissāmacchariyakukkuccavicikicchā, kusalābyākatā ca upādānavippayuttā eva. Sesā duvidhāpi honti. Tatiyaṃ.

八つの貪相応心において、それらに相応する法のうち、邪見不相応の貪を除いた残りのものが“取相応”と呼ばれる。邪見不相応の貪・瞋・痴の根、および善・無記の心、ならびに色と涅槃は“取不相応”と呼ばれる。心所においては、見と慢は取相応であり、瞋・嫉・吝・悪作・疑、および善・無記の心所は取不相応である。残りは二種類(相応・不相応)ともになる。第三である。

Cattāri upādānāni upādānā ceva upādāniyā ca nāma. Tadavasesā lokiyā upādāniyā ceva no ca [Pg.148] upādānā nāma. Idha pana lokuttarā na vattabbā. Sesaṃ vuttanayameva. Catutthaṃ.

四つの取は、取であり、かつ有取(upādāniya)と呼ばれる。それら以外の世間の法は、有取であり、かつ非取と呼ばれる。ただし、ここでは出世間の法については述べるべきではない。残りは説かれた方法の通りである。第四である。

Pañcamachaṭṭhadukā pāṭhato ganthagocchake pañcamachaṭṭhadukasadisāva, kevalaṃ pañcamaduke ‘‘cetasikesu māno upādānasampayutto ceva no ca upādāno eva, mohāhirikānottappauddhaccathinamiddhāni tijātikāni tathā ca na vattabbā cā’’ti idañca, chaṭṭhaduke ‘‘cetasikesu dosaissāmacchariyakukkuccavicikicchā appamaññā upādānavippayuttā upādāniyā eva, mohāhirikānottappauddhaccalobhathinamiddhāni tathā ca na vattabbāni cā’’ti ettakameva pāṭhato viseso, atthato pana nāmamattakova viseso. Seso suviññeyyova. Pañcamachaṭṭhāni.

第五と第六の二法は、文言の上では繋の聚の第五・第六の二法と同様である。ただ、第五の二法において、“心所の中では、慢は取相応であり、かつ非取である。痴・無慚・無愧・掉挙・惛沈・睡眠は、三性の法であるが、そのように(取相応等と)述べるべきではない”という点、および第六の二法において、“心所の中では、瞋・嫉・吝・悪作・疑・無量は、取不相応であり、かつ有取である。痴・無慚・無愧・掉挙・貪・惛沈・睡眠については、そのように(取相応等と)述べるべきではない”という点のみが、文言上の相違である。意味の上では、名称のみの相違である。残りは容易に理解できる。第五と第六である。

Upādānagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

取の聚(upādānagocchaka)が終了した。

Kilesagocchake saṃkiliṭṭhattike vuttanayena padattho veditabbo. Lobho doso moho māno diṭṭhi vicikicchā thinaṃ uddhaccaṃ ahirikaṃ anottappanti ime dasa dhammā kilesā nāma. Ime ca vuttatthā eva, idha pana lobho, hetuganthanīvaraṇaupādānagocchakesu lobho ca nippadesato catumaggavajjhopi ekeneva koṭṭhāsena ṭhito, sesagocchakesu so sabbopi lobho ‘‘kāmāsavo bhavāsavo’’tiādinā dve dve koṭṭhāsā hutvā ṭhito, iminā pana aṭṭhakathāvacanenāpi bhavāsavādibyatiritto sabbo catumaggavajjhopi rāgo kāmāsavādīsu saṅgahito. Kāmacchandanīvaraṇaṃ pana bhavarāgopi na pañcakāmaguṇikarāgamattovāti paññāyati, ‘‘āruppe kāmacchandanīvaraṇaṃ paṭicca thinamiddhanīvaraṇa’’ntiādipāḷito (paṭṭhā. 3.8.8) cetaṃ daṭṭhabbaṃ pañcakāmaguṇikarāgassa rūpārūpabhūmīsu anuppajjanato. Imesu [Pg.149] ca kilesesu diṭṭhivicikicchā paṭhamena maggena pahīyanti, doso tatiyena, lobhādayo catūhipi. Ime pana dasa dhamme ṭhapetvā sesā no kilesā nāma. Kilesadukaṃ paṭhamaṃ.

煩悩の聚(kilesagocchaka)において、雑染の三法で説かれた方法によって語義を知るべきである。貪・瞋・痴・慢・見・疑・惛沈・掉挙・無慚・無愧という、これら十の法が煩悩と呼ばれる。これらは既に説かれた意味の通りであるが、ここでは貪は、因・繋・蓋・取の各聚において、貪は限定なしに四つの道によって断じられるべきものとして一つの区分として存在している。他の聚においては、そのすべての貪は“欲漏・有漏”などのように二つずつの区分となって存在している。このアッタカタの言葉によっても、有漏などを除いた、四つの道で断じられるべきすべての貪欲は、欲漏等の中に含まれる。しかし、欲貪蓋は、単に五欲の貪欲だけではなく、有愛(bhavarāga)も含まれると解される。“無色界において欲貪蓋を縁として惛沈睡眠蓋が(生じる)”などの経文(パッターナ)から、これは理解されるべきである。五欲の貪欲は色界・無色界には生じないからである。これらの煩悩の中で、見と疑は第一の道によって断じられ、瞋は第三の道によって、貪などは四つの道すべてによって断じられる。これらの十の法を除いた残りは、非煩悩と呼ばれる。煩悩の二法の第一である。

Saṃkilesikaduko sāsavadukasadisova. Dutiyaṃ.

有煩悩(saṃkilesika)の二法は、有漏の二法と同様である。第二である。

Saṃkiliṭṭhaduko, kilesasampayuttaduko cāti dvepi samānatthāva. Te ca nīvaraṇagocchake tatiyadukasadisāva. Tatiyacatutthāni.

雑染(saṃkiliṭṭha)の二法と、煩悩相応(kilesasampayutta)の二法の二つは、同一の意味である。それらは蓋の聚(nīvaraṇagocchaka)における第三の二法と同様である。第三と第四である。

Dasa kilesā kilesā ceva saṃkilesikā ca nāma. Sesā lokiyadhammā saṃkilesikā ceva no ca kilesā nāma. Idha pana lokuttarā na vattabbā. Sesaṃ nīvaraṇagocchake catutthadukasadisameva. Pañcamaṃ.

十の煩悩は、煩悩であり、かつ有煩悩(saṃkilesika)と呼ばれる。残りの世間の諸法は、有煩悩であり、かつ非煩悩と呼ばれる。ただし、ここでは出世間の法については述べるべきではない。残りは蓋の聚における第四の二法と同様である。第五である。

Chaṭṭhasattamadukānipi aññamaññaṃ samānatthāneva. Tāni chaṭṭhasattamāni nīvaraṇagocchake yathākkamaṃ pāṭhato pañcamachaṭṭhadukasadisāni, atthato pana nāmamattakova viseso. Seso suviññeyyo. Chaṭṭhasattamaaṭṭhamāni.

第六と第七の二法も互いに同一の意味である。それら第六と第七は、蓋の聚において順に文言の上では第五・第六の二法と同様である。意味の上では名称のみの相違である。残りは容易に理解できる。第六・第七・第八である。

Kilesagocchakaṃ niṭṭhitaṃ.

煩悩の聚(kilesagocchaka)が終了した。

Piṭṭhidukesu ādito cattāro dukā dassanenapahātabbattike, dassanenapahātabbahetuke ca vuttanayena veditabbā. Kevalaṃ pana tattha paṭhamattike vuttesu dassanenapahātabbe dhamme ṭhapetvā sesā idha paṭhamadukassa dutiyapade dassanenapahātabbesu pavisanti, bhāvanāyapahātabbe ṭhapetvā sesā idha dutiyaduke nabhāvanāyapahātabbesu pavisanti. Tattha ca dutiyattike vuttesu dassanenapahātabbahetuke ṭhapetvā sesā idha tatiyaduke nadassanenapahātabbahetuke, bhāvanāyapahātabbahetuke ca ṭhapetvā sesā idha catutthaduke nabhāvanāyapahātabbahetukesu pavisanti.

後二法(piṭṭhiduka)の中で、最初の四つの二法は、見所断の三法および見所断因において説かれた方法によって知るべきである。ただ、そこでの第一の三法で説かれた見所断の法を除いて、残りのものがここでの第一の二法の第二句である“非見所断”に含まれる。修所断を除いて、残りのものがここでの第二の二法の“非修所断”に含まれる。また、そこでの第二の三法で説かれた見所断因を除いて、残りのものがここでの第三の二法の“非見所断因”に、また修所断因を除いて、残りのものがここでの第四の二法の“非修所断因”に含まれる。

Padattho [Pg.150] ca dassanena pahātabbo hetu etesaṃ atthīti dassanenapahātabbahetukā. Evaṃ bhāvanāyapahātabbahetukāti etthāpi attho veditabbo. Evaṃ hi sati ahetukānaṃ aggahaṇaṃ siyāti ettakameva viseso. Tikadvayameva hi bhagavā desanāvilāsena cattāro duke katvā desesi. Sesaṃ tādisameva. Cattāro dukā niṭṭhitā.

語義としては、見によって断じられるべき因がそれら(法)にあるので、“見所断因”(dassanenapahātabbahetuka)と言う。修所断因においても同様に意味を知るべきである。このように、無因(ahetuka)の法が含まれないという点だけが相違である。世尊は説法の妙により、二つの三法を四つの二法として説かれたのである。残りはそれと同様である。四つの二法が終了した。

Pañcapaññāsasavitakkacittesu vitakkavirahitā cittacetasikā dhammā savitakkā nāma. Vitakko, pana sesacittarūpanibbānāni ca avitakkā nāma. Pañcamaṃ.

五十五の有尋心(savitakkacitta)において、尋(vitakka)を離れた心・心所の法が“有尋”と呼ばれる。尋、および残りの心・色・涅槃は“無尋”と呼ばれる。第五である。

Chasaṭṭhiyā savicāracittesu vicāravirahitā dhammā savicārā nāma. Vicāro, pana sesacittarūpanibbānāni ca avicārā nāma. Sesaṃ idha, anantare vuttaduke ca vitakkattike vuttānusārena ñātabbaṃ. Chaṭṭhaṃ.

六十六の有伺心(savicāracitta)において、伺(vicāra)を離れた法が“有伺”と呼ばれる。伺、および残りの心・色・涅槃は“無伺”と呼ばれる。ここでの残りと、直前に述べた二法については、尋の三法(vitakkattika)において説かれた方法に従って知るべきである。第六である。

Ito paresu sappītikaduko, pītisahagataduko ca samānatthāva, te ca sukhasahagataupekkhāsahagatadukā cāti cattāropi dukā pītittike vuttanayāva. Kevalaṃ panetesaṃ dukānaṃ paṭhamaṃ padaṃ tattha pavisati, pītittike itarītarapadadvayasaṅgahitā, asaṅgahitā ca sabbe atthā heṭṭhā vuttanayenettha dukānaṃ dutiyapadesu atthato saṅgahitā, ime ca nippadesadukāti ayameva viseso. Sattamaaṭṭhamanavamadasamā.

これより後の“喜を伴う”二法と“喜とともに生じる”二法は意味としては同じである。それらと、“楽とともに生じる”二法、“捨とともに生じる”二法という、これら四つの二法も、喜三法で述べられた方法と同様である。ただ、そこ(三法)ではこれらの二法の第一句が含まれており、喜三法における他の二つの句にそれぞれ含まれるもの、および含まれないすべての意味は、下で述べられた方法により、ここでの二法の第二句において意味として含まれる。これらは“無分法”の二法であるという点、これだけが(三法との)相違点である。第七、第八、第九、第十の二法も同様である。

Tadanantaresu kāmāvacarāti ettha ‘‘heṭṭhato avīcinirayaṃ pariyantaṃ karitvā uparito paranimmitavasavattī deve anto karitvā yaṃ tasmiṃ antare etthāvacarā ettha pariyāpannā’’ti evaṃ (dha. sa. 1287) pāḷiyaṃ paricchinnānaṃ catunnaṃ apāyānaṃ, manussānaṃ, channaṃ devalokānañca vasena okāsato ekādasavidho kāmabhavo [Pg.151] ‘‘kāmo’’ti vuccati uttarapadalopena yathā ‘‘rūpūpapattiyā’’tiādīsu rūpabhavo ‘‘rūpa’’nti. Tasmiṃ kāme avacaranti pavattantīti kāmāvacarā. Yebhuyyato cetaṃ vuttaṃ rūpārūpesu cetesañca idha pavattito ‘‘thalacarā’’tiādīsu viya. Kāmabhavasaṅkhāte vā kāme paṭisandhiṃ avacārentītipi kāmāvacarā, kusalākusalāni. Uddhaccasahagatacittaṃ pana abyākatacittasadisaṃ. Tadāyattatāya, ārammaṇakaraṇavasena vā kilesakāmo ettha avacaratītipi kāmāvacaraṃ. Kāmañcesa rūpārūpāvacaradhammesupi avacarati, ruḷhito pana ‘‘vadatīti vaccho’’tiādīsu viya ime eva ‘‘kāmāvacarā’’ti vuccanti. Apica kāmataṇhā rūpataṇhā arūpataṇhāti ettha vuttakāmataṇhāsaṅkhāto kāmo ettha avacaratītipi kāmāvacarā. Evaṃ brahmānaṃ vimānābharaṇādīsu chandarāgassāpi kāmataṇhābhāvo siddho, rūpataṇhāvisayānampi ca brahmānaṃ kammajarūpādīnaṃ kāmataṇhāyapi visayatāya kāmāvacaratā siddhā hoti. Na rūpārūpāvacarānaṃ tadabhāvato tadaññe na kāmāvacarā. Iminā nayena rūpāvacarādidukānampi padattho yathārahaṃ ñātabbo. Tattha catupaññāsa kāmāvacaracittāni, sabbañca rūpaṃ kāmāvacarā nāma. Sesacittanibbānāni na kāmāvacarā nāma. Cetasikesu vattabbaṃ pariyāpannaduke eva āvi bhavissati. Ekādasamaṃ.

それに続く(第十一の二法である)“欲界の法”という点について、ここでは、“下は阿鼻地獄を限界とし、上は他化自在天を含めて、その間に存在し、そこを遊行し、そこに含まれるもの”として、(法集論の)論母において規定された、四つの悪趣、人間界、六つの天界による場所としての十一種類の欲界を“欲”と呼ぶ。これは、“色界に生まれるために”等における色界を“色”と言うように、後節を省略したものである。その欲界において遊行する(生起する)から“欲界の法”と言う。これは、色界や無色界の法がここで生起することから、“陸生のもの”等のように、概して言われたものである。あるいは、欲界という有(欲有)に結生を生じさせるから、善・不善の法を欲界の法と言う。掉挙相応の心は、無記心に似ている。あるいは、それに依存していることにより、または対象とすることによって、煩悩欲がここで遊行するから、欲界の法と言う。確かに欲(煩悩欲)は色界や無色界の法においても遊行するが、慣用によって、“語るから牛(vaccha)”と言うように、これら(欲界の法)だけを“欲界の法”と呼ぶ。さらに、欲愛、色愛、無色愛と説かれる中の、欲愛という欲がここで遊行するから欲界の法と言う。このように、梵天の宮殿や装飾等に対する欲貪についても、欲愛の状態であることが成立し、また、色愛の対象である梵天の業生色等も欲愛の対象となるため、欲界であることが成立する。色界・無色界の法についてはそれがないため、それら以外のものは欲界の法ではない。この方法によって、色界の法等の二法の句の意味も、適宜知られるべきである。そこでは、五十四の欲界心と、すべての色(物質)が欲界の法と呼ばれる。残りの心と涅槃は欲界の法ではない。心所については、述べるべき(第十四の)“界繋の二法”において明らかになるであろう。第十一(の二法)。

Pannarasa rūpāvacaracittāni rūpāvacarā nāma. Sesacittarūpanibbānāni na rūpāvacarā nāma. Dvādasamaṃ.

十五の色界心は“色界の法”と呼ばれる。残りの心、色、涅槃は“色界の法ではない”。第十二(の二法)。

Dvādasa arūpāvacaracittāni arūpāvacarā nāma. Sesacittarūpanibbānāni na arūpāvacarā nāma. Terasamaṃ.

十二の無色界心は“無色界の法”と呼ばれる。残りの心、色、涅槃は“無色界の法ではない”。第十三(の二法)。

Tebhūmakavaṭṭe pariyāpannā antogadhāti pariyāpannā, lokiyadhammāva. Tattha na pariyāpannāti apariyāpannā, lokuttarā. Cetasikesu pana kāmāvacarādidukānaṃ catunnampi [Pg.152] sādhāraṇo vinicchayo evaṃ veditabbo – akusalacetasikā kāmāvacarāva, appamaññā kāmarūpāvacarā, viratiyo pana kāmāvacarapariyāpannā, vitakkavicārapītiyo pana kāmarūpāvacarapariyāpannā, sesā catubhūmakāti. Cuddasamaṃ.

三界の輪廻に含まれるもの、その内にあるものが“界繋(かいけい)の法”であり、世間的な法そのものである。そこに含まれないものが“不繋(ふけい)の法”であり、出世間的な法である。心所について、欲界等の四つの二法に共通する決定(判断)は、次のように知られるべきである。不善の心所は欲界の法のみであり、無量(の心所)は欲界と色界の法であり、離(の心所)は欲界と不繋に含まれ、尋・伺・喜は欲界・色界・不繋に含まれ、残りは四地(のすべて)にわたる。第十四(の二法)。

Vaṭṭamūlaṃ chindantā nibbānaṃ ārammaṇaṃ katvā vaṭṭato nīyantīti niyyānikā, cattāri lokuttaramaggacittāni. Iminā lakkhaṇena na niyyantīti aniyyānikā, sesacittarūpanibbānāni. Sesaṃ suviññeyyameva. Pañcadasamaṃ.

輪廻の根を断ち切り、涅槃を対象として輪廻から導き出すものが“脱する法”であり、四つの出世間道の心である。この特徴によって導き出さないものが“脱しない法”であり、残りの心、色、涅槃である。残りは極めて容易に理解できる。第十五(の二法)。

Cutiyā vā attano vā pavattiyā anantaraṃ phaladāne niyatattā niyatā, micchattaniyatā, sammattaniyatā ca. Tathā aniyatattā aniyatā, sesadhammā. Sesaṃ vuttanayameva. Soḷasamaṃ.

死の後、あるいは自らの生起の直後に結果を与えることが決定しているために“定(じょう)の法”と言い、邪定(じゃじょう)と正定(しょうじょう)がある。そのように決定していないために“不定(ふじょう)の法”と言い、残りの法である。残りは述べられた方法の通りである。第十六(の二法)。

Aññe dhamme uttaranti atikkamantīti uttarā, attānaṃ uttarituṃ samatthehi saha uttarehīti sauttarā, lokiyāva. Natthi etesaṃ uttarāti anuttarā, lokuttarā. Sattarasamaṃ.

他の法を越える、すなわち凌駕するものを“優れた法”と言い、自らを越えることができるもの(優れた法)を伴っているものを“有上(うじょう)の法”と言い、世間的な法そのものである。それらを越えるものが存在しないものを“無上(むじょう)の法”と言い、出世間的な法である。第十七(の二法)。

Raṇanti kandanti etehīti raṇā, yehi abhibhūtā sattā nānappakārato paridevanti, tesaṃ akusalamūlānaṃ etaṃ adhivacanaṃ, tehi sampayogavasena, pahānekaṭṭhatāvasena ca saha raṇehīti saraṇā. Etenākārena natthi etesaṃ raṇāti araṇā.

これらによって叫ぶ、あるいは苦しむから“闘争(煩悩)”と言う。それらに圧倒された衆生が様々に嘆き悲しむところの、不善根の別名である。それらとの相応によって、あるいは断滅されるべきものが同じであることによって、闘争を伴うものが“有諍(うじょう)の法”である。このあり方によって、それらの闘争がないものが“無諍(むじょう)の法”である。

Tattha dvādasa akusalacittāni saraṇā nāma. Saraṇadhammesu cettha lobhadosamohā raṇā ceva saraṇā ca, tesu lobhadosā moheneva sampayogato saraṇā, tathā vicikicchuddhaccasahagatacittaṃ, taṃsampayuttā ca. Moho pana tesu sampayogato saraṇo, diṭṭhisampayuttarāgena, pana bhavarāgena ca raṇabhūtena pahānekaṭṭhatāvaseneva saraṇo[Pg.153]. Lobhadosamohamūlasampayuttesu pana moho lobhena ceva dosena ca, sesā lobhamohena ceva dosamohena ca sampayogato saraṇāti veditabbā. Sabbāni kusalābyākatacittāni, rūpanibbānāni ca araṇā nāma. Cetasikesu pana akusalā saraṇāva, kusalābyākatā araṇāva, tijātikā pana dvidhāpi hontīti. Aṭṭhārasamaṃ.

その中で、十二の不善心は“有諍の法”と呼ばれる。有諍の法の中で、貪・瞋・痴は闘争(煩悩)であり、かつ有諍である。それらの中で、貪と瞋は痴との相応のみによって有諍であり、疑や掉挙に相応する心、およびそれと相応する法も同様である。しかし痴は、それらとの相応によって有諍であり、邪見に相応する貪や有愛という闘争については、断滅されるべきものが同じであるという理由によってのみ有諍である。また、貪・瞋・痴の根に相応する法において、痴は貪および瞋によって、残りの法は、貪と痴、あるいは瞋と痴との相応によって有諍であると知られるべきである。すべての善・無記の心、および色と涅槃は“無諍の法”と呼ばれる。心所については、不善の心所は有諍のみであり、善・無記の心所は無諍のみであるが、三性の法(痴など)は二通り(有諍と無諍)になる。第十八(の二法)。

Piṭṭhidukā niṭṭhitā.

後付の二法は終わった。

Abhidhammadukamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

阿毘達磨の二法論母(論綱)の注釈は終わった。

Suttantikadukamātikatthavaṇṇanā

経の二法論母(論綱)の注釈

Suttantikadukesu vedeti, vividhena vā ākārena jānātīti vijjā, vipassanāñāṇamanomayiddhichaabhiññāvasappavattā paññā, tasmiṃ vijjābhāge vijjākoṭṭhāse vijjāsabhāve vattantīti vijjābhāgino. Tā eva vijjā, taṃ vā vijjaṃ sampayogavasena bhajantītipi vijjābhāgino, aṭṭhavidhavijjāsampayuttadhammā. Tāsu yā kāci ekā vijjā vijjā, sesā vijjābhāginoti evaṃ vijjāpi vijjāsampayuttadhammāpi vijjābhāginotveva veditabbā, idha pana vijjāsampayuttā dhammāva adhippetā. Na vijānātīti avijjā, catusaccacchādakavasena catubbidho moho, tasmiṃ avijjābhāge avijjākoṭṭhāse avijjāsabhāve vattantīti avijjābhāgino. Tā eva avijjā, taṃ vā avijjaṃ sampayogavasena bhajantītipi avijjābhāgino, avijjāsampayuttadhammā. Evaṃ avijjāpi avijjāsampayuttadhammāpi avijjābhāginotveva veditabbā, idha pana avijjāsampayuttadhammāva adhippetā.

スッタンティカ・ドゥカ(経典の二法)において、知る(vedeti)、あるいは種々の様態によって知る(jānāti)から、明(vijjā)である。それは、観の知、意成神変、六神通として働く慧(paññā)である。その明の分(明の部門、明の本性)に存するから、明の分に属する諸法(vijjābhāgino)と言う。あるいは、それら自体が明であるか、あるいは相応することによってその明を伴うから、明の分に属する諸法と言い、八種の明と相応する諸法である。それらのうち、いかなる一つの明も明であり、残りは明の分に属するものである。このように、明も明相応の諸法も、明の分に属するものとして知られるべきであるが、ここでは特に明に相応する諸法が意図されている。知ることがないので無明(avijjā)であり、四聖諦を覆い隠すことによる四種の痴(moha)である。その無明の分、無明の部門、無明の本性に存するから、無明の分に属する諸法(avijjābhāgino)と言う。あるいは、それら自体が無明であるか、あるいは相応することによってその無明を伴うから、無明の分に属する諸法と言い、無明に相応する諸法である。このように、無明も無明相応の諸法も、無明の分に属するものとして知られるべきであるが、ここでは特に無明に相応する諸法が意図されている。

Tattha arahattamaggacittaṃ, paññāvirahitataṃsampayuttā ca vijjābhāgino ca ñāṇasampayuttakāmāvacarajavanāni, ñāṇavirahitataṃsampayuttā [Pg.154] ca vipassanābhāvena pavattiyaṃ vijjābhāgino, aññadā na vattabbā. Rūpāvacaracatutthajjhānikajavanacittāni, paññāvirahitataṃsampayuttā ca manomayiddhibhāvena ca pañcābhiññābhāvena ca pavattiyaṃ vijjābhāgino, aññadā na vattabbā. Tattha dvādasākusalacittāni, avijjāvirahitataṃsampayuttā ca avijjābhāginova, idha pana avijjā, sesacittarūpanibbānāni ca na vattabbāva. Cetasikesu pana mohaappamaññā na vattabbāva, sesā kusalābyākatā siyā vijjābhāgino, siyā na vattabbā, tijātikā dvidhāpi na vattabbā ca. Sesaṃ suviññeyyameva. Paṭhamaṃ.

そのうち、阿羅漢道心と、慧を除いたそれに相応する諸法は明の分に属するものである。また、知相応の欲界速行心と、慧を除いたそれに相応する諸法は、観(ヴィパッサナー)の状態で生じている時には明の分に属するものであり、それ以外の時は(そう)言われるべきではない。色界第四禅の速行心と、慧を除いたそれに相応する諸法は、意成神変の状態および五神通の状態として生じている時には明の分に属するものであり、それ以外の時は言われるべきではない。そのうち、十二の不善心と、無明を除いたそれに相応する諸法は無明の分に属するものであるが、ここでは無明自体、および残りの心・色・涅槃は言われるべきではない。心所においては、痴と無量(四無量心)は言われるべきではない。残りの善・無記の心所は、あるいは明の分に属し、あるいは言われるべきではなく、三つの生起(善・不善・無記)の別においても言われるべきではない。残りは容易に理解できる。第一(の解説)。

Puna anajjhottharaṇavasena kilesandhakāraṃ viddhaṃsetuṃ asamatthatāya vijju upamā etesanti vijjūpamā, ādito tīsu maggesu ñāṇaṃva. Nissesaṃ viddhaṃsanasamatthatāya vajiraṃ upamā etesanti vajirūpamā, arahattamagge ñāṇaṃ. Yathā hi meghandhakāre maggapaṭipannassa paṭicchādanaandhakāraṃ vidhamitvā vijjuyā uppannakkhaṇe cātudisā maggā pākaṭā honti, vijjuyā niruddhāya puna andhakāro ottharitvā maggaṃ paṭicchādeti, evaṃ vipassanāyānikassa yathāsakaṃ saccacchādakakilesandhakāraṃ vidhamitvā tīsu maggesu yathākkamaṃ uppannesu cattāri saccāni pākaṭāni honti, tesu niruddhesu puna avasiṭṭhakilesandhakāro catusaccaṃ paṭicchādeti, tasmā tīsu maggesu paññā vijjūpamā vuttā. Yathā pana vajirassa abhejjo pāsāṇo nāma natthi, tañca nissesato vajiraṃ khepeti, vajirena ca gatamagge pāsāṇassa puna pākatikabhāvo natthi, evaṃ arahattamaggañāṇassa avajjhakileso nāma natthi, tañca nissesato arahattamaggañāṇaṃ khepeti, tena ca khepite kilese avasiṭṭhakilesābhāvato tassa puna paccudāvattanaṃ nāma natthi, tasmā [Pg.155] catutthamagge paññā vajirūpamā vuttā. Paññā eva hettha siyā vijjūpamā, siyā na vattabbā ca hoti. Sesacetasikacittarūpanibbānāni pana sabbāni na vattabbāneva. Dutiyaṃ.

次に、覆い隠す煩悩の暗闇を打ち破るのに(完全には)十分でないことから、電光がこれら(の知)の比喩であるから‘電光に等しいもの(vijjūpamā)’と言う。それは最初の三つの道における知である。残さず打ち破る能力があることから、金剛(ダイヤモンド)がこれら(の知)の比喩であるから‘金剛に等しいもの(vajirūpamā)’と言う。それは阿羅漢道の知である。あたかも雲の暗闇の中で道を行く者に対して、覆い隠す暗闇を打ち払い、電光が生じた瞬間に四方の道が明らかになり、電光が消えると再び暗闇が覆って道を隠すように、観行者にとって、それぞれの諦を覆い隠す煩悩の暗闇を打ち払い、三つの道が順次生じた時に四聖諦が明らかになり、それらが滅した時に再び残った煩悩の暗闇が四聖諦を覆い隠す。それゆえ、三つの道の慧は‘電光に等しいもの’と言われる。しかし、金剛にとって壊せない岩はなく、金剛はその岩を残さず砕き、金剛が通った道の岩が再び元の状態に戻ることはないように、阿羅漢道の知にとって破壊できない煩悩はなく、阿羅漢道の知はそれを残さず滅し、それによって滅せられた煩悩は、残存する煩悩がないために再び戻ることはない。それゆえ、第四の道の慧は‘金剛に等しいもの’と言われる。ここでの慧のみが、あるいは電光に等しいものであり、あるいは言われるべきではない。残りの心所・心・色・涅槃はすべて言われるべきではない。第二(の解説)。

Bālesu ṭhitattā, yattha ṭhitā tadupacārena bālā, bālakarattā vā bālā, dvādasākusalacittāni. Idha pana ahirikañca anottappañca bālā nāma. Paṇḍitesu ṭhitattā paṇḍitā, paṇḍitakarattā vā paṇḍitā, ekavīsati kusalacittāni. Idha pana hirī ca ottappañca paṇḍitā nāma. Sesacittarūpanibbānāni na vattabbāni. Sesaṃ suviññeyyameva. Tatiyaṃ.

愚者に存するから、あるいはそこに存する者をその隠喩によって愚者と言うから、あるいは愚かにならしめるから、十二の不善心を愚者(bālā)と言う。しかしここでは、無慚と無愧を愚者と言う。賢者に存するから、あるいは賢くならしめるから、二十一の善心を賢者(paṇḍitā)と言う。しかしここでは、慚と愧を賢者と言う。残りの心・色・涅槃は言われるべきではない。残りは容易に理解できる。第三(の解説)。

Kaṇhāti kāḷakā, cittassa apabhassarabhāvakaraṇā. Sukkāti odātā, pabhassarabhāvakaraṇā. Sesaṃ sabbaṃ bāladukasadisameva. Catutthaṃ.

黒(kaṇhā)とは黒いものであり、心の清浄性を失わせるものである。白(sukkā)とは白いものであり、清浄な輝きを生じさせるものである。残りのすべては愚者の二法と同様である。第四(の解説)。

Idha ceva samparāye ca tapentīti tapanīyā. Na tapanīyā atapanīyā. Sesaṃ bāladukasadisameva. Pañcamaṃ.

現世においても来世においても(身心を)焼く(苦しめる)ものであるから、悔いをもたらすもの(tapanīyā)と言う。悔いをもたらさないものが悔いをもたらさないもの(atapanīyā)である。残りは愚者の二法と同様である。第五(の解説)。

‘‘Sirivaḍḍhako dhanavaḍḍhako’’tiādayo viya vacanamattameva adhikāraṃ katvā pavattā adhivacanā nāma. Nāmadheyyanti tesaṃ tesaṃ dhammānaṃ nāmāni. Tāni catubbidhāni sāmaññanāmaṃ guṇanāmaṃ kittimanāmaṃ opapātikanāmanti. Tattha paṭhamakappikesu mahājanena sammannitvā ṭhapitattā ‘‘mahāsammato’’ti rañño nāmanti evarūpaṃ sāmaññanāmaṃ nāma. ‘‘Dhammakathiko paṃsukūliko kāḷo rasso’’ti evarūpaṃ guṇato āgataṃ, ‘‘bhagavā arahaṃ sammāsambuddho’’tiādīnipi tathāgatassa anekāni nāmasatāni guṇanāmaṃ nāma. Yaṃ pana jātassa kumārassa ñātakā kappetvā pakappetvā ‘‘ayaṃ asuko nāmā’’ti nāmaṃ karonti, idaṃ kittimanāmaṃ [Pg.156] nāma. Yā pana purimapaññatti aparapaññattiyaṃ nipatati, seyyathidaṃ – purimakappepi cando cando eva, etarahipi anāgatepi cando eva. Tathā ‘‘sūriyo samuddo pathavī rūpaṃ vedanā saññā saṅkhārā viññāṇaṃ nibbāna’’ntievamādi opapātikanāmaṃ nāma. Tāni puna vijjamānapaññatti avijjamānapaññatti vijjamānenaavijjamānapaññatti avijjamānenavijjamānapaññatti vijjamānenavijjamānapaññatti avijjamānenaavijjamānapaññattīti evaṃ nāmapaññattivasena chabbidhāni honti.

“福増長”や“財増長”などのように、言葉の上だけで(その名称を)主として働かせたものが、増語(adhivacana)である。名称(nāmadheyya)とは、それぞれの諸法の名前のことである。それらには四種類ある。一般的名称(sāmaññanāma)、徳による名称(guṇanāma)、仮設的名称(kittimanāma)、自然的名称(opapātikanāma)である。そのうち、第一劫の人々によって合意して定められたがゆえに、王の名前を‘マハーサンマタ(大合意者)’と呼ぶようなものが一般的名称である。‘説法者’‘糞掃衣者’‘黒’‘短’といった性質に由来するもの、また‘世尊’‘阿羅漢’‘等正覚者’などの如来の数多の名前が徳による名称である。生まれた子供に対して、親族が案を練って‘この子は誰それという名だ’と名付けるものが仮設的名称である。以前の施設が後の施設にも当てはまるもの、例えば、以前の劫においても月は月であり、現在も未来も月は月である。同様に‘太陽、海、大地、色、受、想、行、識、涅槃’などのようなものが自然的名称である。それらはさらに、実在施設、非実在施設、実在による非実在施設、非実在による実在施設、実在による実在施設、非実在による非実在施設というように、名称施設(nāmapaññatti)のあり方によって六種類となる。

Tattha paramatthato upalabbhamānā yathāvuttadvāsattatividhā nāmarūpadhammā vijjamānā nāma, tesaṃ pakārehi ñāpanato paññatti vijjamānapaññatti nāma, ‘‘cittaṃ phasso pathavī rūpaṃ nibbāna’’ntiādayo paramatthavācakā saddā. Upādinnanāmarūpadhamme pana upādāya paññattā sattapuggalaitthipurisadevamanussatiracchānādibhedā, anupādinnarūpadhamme upādāya paññattā bhūmipabbatarukkhasakaṭacandasūriyanakkhattadisākālakasiṇādibhedā ca paramatthato anupalabbhamānā avijjamānā nāma, tesaṃ paññatti avijjamānapaññatti nāma. Tathā ‘‘attā bhūmī’’tiādayo atthapaññattivācakā saddā ca cittasantativaṇṇupagantiādi vijjamānatthavācakā saddā vijjamānenaavijjamānapaññatti nāma. ‘‘Purisassa cittaṃ, meghavaṇṇo’’tiādīsu avijjamānenavijjamānapaññatti nāma. ‘‘Cittalahutā pathavīgandho’’tiādi vijjamānenavijjamānapaññatti nāma. ‘‘Manussasarīraṃ rukkhasākhā’’tiādi avijjamānenaavijjamānapaññatti nāma. Evaṃ chabbidhāpi cetā adhippāyaṃ viññāpetukāmatācittasamuṭṭhāpitasaviññattisaddānusārena ñātasaṅketassa sotaviññāṇavīthianantaraṃ uppannehi manodvārikaviññāṇehi ‘‘imassedaṃ nāma’’nti anekasaddesu ekattamāropetvā vavatthāpitā atthābhimukhaṃ namanato pakārehi atthassa ñāpanato ‘‘nāmapaññattī’’ti vuccanti, tesaṃ [Pg.157] adhivacanānaṃ pathā atthā adhivacanapathā, sammutiparamatthabhedā sabbe dhammā saddavacanīyasabhāvā. Chaṭṭhaṃ.

その中で、勝義(究極の真実)において得られる、前述の七十二種類の名法と色法は“存在するもの”と呼ばれ、それらを様々な様態で知らせることから、その施設(概念的名称)は“存在するものの施設(有施設)”と呼ばれる。例えば“心、触、地、色、涅槃”などの勝義を表す言葉である。一方で、取(執着)の対象となった名色法に基づいて施設された“衆生、人、女、男、神、人間、畜生”などの分類や、取の対象ではない色法に基づいて施設された“大地、山、樹木、車、月、太陽、星、方角、時間、遍(カシィナ)”などの分類は、勝義においては得られないため“存在しないもの”と呼ばれ、それらの施設は“存在しないものの施設(非有施設)”と呼ばれる。また、“我、大地”などの義施設(意味の概念)を表す言葉や、“心の相続、色の極微”などの存在する意味を表す言葉は、“存在するものを伴う存在しないものの施設(有による非有施設)”と呼ばれる。“人の心、雲の色”などの場合は、“存在しないものを伴う存在するものの施設(非有による有施設)”と呼ばれる。“心の軽安、地の香”などは“存在するものを伴う存在するものの施設(有による有施設)”と呼ばれる。“人間の身体、樹木の枝”などは“存在しないものを伴う存在しないものの施設(非有による非有施設)”と呼ばれる。これら六種類の施設は、意図を伝えたいという願いによって生じた心から起こる表象(身表・語表)を伴う音声に従い、既知の約束事(記号)に基づいて、耳識の路の直後に生じる意識によって“これにはこの名前”というように、多くの音声の中に一性(同一性)を想定して確立されたものである。それらは意味(対象)へと趣かせる(名づける)ことから、あるいは様態によって意味を知らせることから“名施設”と呼ばれる。それら増語(名称)の通り道(対象)である意味は“増語道”であり、世俗と勝義の分類によるすべての諸法は、言葉で言われるべき性質を持っている。第六(の解説)。

Ito paraṃ dve dukā adhivacanadukasadisāva, kevalaṃ padatthamattameva viseso. Tattha abhisaṅkharontīti saṅkhārāti evaṃ niddhāretvā sahetukaṃ katvā vuccamānā nirutti nāma, ‘‘takko vitakko saṅkappo’’ti evaṃ tena tena pakārena ñāpanato paññatti nāma, yathāvuttanāmapaññattiyova. Na hi adhivacananiruttipaññattīsu atthato kocipi bhedo atthi, nibbattinimittabhedadassanatthaṃ pana nesaṃ vibhāgena padattho dassito. Imesu ca tīsu dukesu paññattisahitā sabbe dhammā labbhanti, anantare nāmarūpaduke paññattirahitāti ime cattāro dukā imesu suttantikadukesu nippadesā, sesā pana aṭṭhatiṃsāpi sappadesāti veditabbā. Sattamaṭṭhamāni.

これより後の二つの二法(ドゥカ)は、増語の二法と同様であるが、単に語の意味の点だけが異なる。その中で、“作り上げる(行ずる)から行(サンカーラ)”というように定義して、原因を伴うものとして言われるのが“詞(ニルッティ)”である。“思案、追求、思惟”というように、それぞれの様態によって知らせるのが“施設”であり、前述の名施設と同じである。実際に、増語・詞・施設の三者の間に意味上の違いは全くないが、発生の根拠の違いを示すために、それらを分類して語義が示されている。これら三つの二法においては、施設(概念)を含めたすべての諸法が得られるが、直前の名色の二法においては施設は除外される。したがって、これら四つの二法は、これら経蔵の二法(スッタンティカ・ドゥカ)の中で完全に網羅されている(ニッパデーサ)が、残りの三十八の二法は部分的なもの(サッパデーサ)であると知るべきである。第七、第八(の解説)。

Nāmakaraṇaṭṭhena, namanaṭṭhena, nāmanaṭṭhena ca nāmaṃ, arūpakkhandhanibbānāni. Tāni hi sabbadāpi vedanā saññā saṅkhārā viññāṇaṃ nibbānanti opapātikanāmavasena attano nāmaṃ karontāva pavattanti candasūriyādayo viya. Na hi tesaṃ sāmaññaguṇakittimavasena nāmakaraṇakiccaṃ atthīti. Evaṃ nāmakaraṇaṭṭhena nāmaṃ veditabbaṃ. Ārammaṇābhimukhaṃ pana namanaṭṭhena, aññamaññaṃ tattha nāmanaṭṭhena ca cattāro arūpakkhandhāva nāmaṃ. Nibbānaṃ pana ārammaṇādhipatipaccayatāya attani anavajjadhammānaṃ nāmanaṭṭheneva nāmaṃ veditabbaṃ. Ruppanaṭṭhena rūpaṃ, rūpakkhandho. Navamaṃ.

名前を成すという意味、趣くという意味、および趣かせるという意味において“名(ナーマ)”とは、無色の蘊(受・想・行・識)と涅槃のことである。それらは常に“受、想、行、識、涅槃”として、月や太陽などのように、化生的な名前の力によって自らの名前を成しながら存続する。それらには、一般的な属性の称揚による命名の必要はないからである。このように、名前を成すという意味における“名”を知るべきである。一方で、対象に向かって趣くという意味、およびそこにおいて互いに趣かせるという意味では、四つの無色蘊だけが“名”である。涅槃については、所縁増上縁であることにより、自らにおいて無過失の法(浄法)を趣かせるという意味においてのみ“名”であると知るべきである。壊れる(変りゆく)という意味において“色(ルーパ)”とは、色蘊のことである。第九(の解説)。

Avijjāti dukkhādipaṭicchādako sabbo moho. Bhavataṇhāti bhavapatthanāvasena pavatto lobho. Tathā appavatto panettha lobho, sesacetasikacittarūpanibbānāni ca na vattabbāni. Ito paraṃ pana evaṃ navattabbavibhāgaṃ adassetvā padatthasarūpamattameva dassayissāma, dassitāvasesā na vattabbāti gahetabbā. Dasamaṃ.

“無明”とは、苦などを覆い隠すすべての痴(モーハ)である。“有愛”とは、存在を希求することによって起こる貪(ロバ)である。また、ここでは(有愛として)起こっていない貪や、残りの心所・心・色・涅槃については、(この二法の定義としては)言及されるべきではない。これより先は、このように言及すべきでない分類を示さず、語の意味の自性のみを示す。示されなかった残りのものは言及すべきではないと理解されるべきである。第十(の解説)。

Bhavo [Pg.158] vuccati sassataṃ. ‘‘Bhavissati attā ca loko cā’’ti sassatavasena uppajjanakadiṭṭhi bhavadiṭṭhi nāma. Vibhavo vuccati ucchedo. ‘‘Na bhavissati attā ca loko cā’’ti ucchedavasena uppajjanakadiṭṭhi vibhavadiṭṭhi nāma. Ubhayenāpi micchādiṭṭhi gahitā. Tathā anantaresupi tīsu dukesu. Ekādasamaṃ.

“有”とは常住(永遠)と言われる。“我と世界は(未来にも)存在するであろう”という常住のあり方によって生じる見解が“有見”と呼ばれる。“非有”とは断滅と言われる。“我と世界は(死後に)存在しないであろう”という断滅のあり方によって生じる見解が“非有見”と呼ばれる。この両者によって邪見が把握されている。直後の三つの二法においても同様である。第十一(の解説)。

Khandhapañcakaṃ ‘‘attā ca loko cā’’ti gahetvā ‘‘sassato attā ca loko cā’’ti pavattā diṭṭhi sassatadiṭṭhi nāma. Tathā ‘‘ucchijjissatī’’ti pavattā diṭṭhi ucchedadiṭṭhi nāma. ‘‘Antavā’’ti pavattā antavādiṭṭhi nāma. ‘‘Anantavā’’ti pavattā anantavādiṭṭhi nāma. Pubbantaṃ anugatā brahmajāle vuttanayena atītakoṭṭhāsaṃ ārammaṇaṃ katvā pavattā aṭṭhārasavidhā pubbantānudiṭṭhi nāma. Aparantaṃ anugatā tattheva āgatanayena anāgatakoṭṭhāsaṃ ārammaṇaṃ katvā pavattā catucattālīsavidhā aparantānudiṭṭhi nāma. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana brahmajāle (dī. ni. 1.28), tadaṭṭhakathāya (dī. ni. aṭṭha. 1.28) ca veditabbo. Dvādasamaterasamacuddasamāni.

五蘊を“我と世界”と捉えて、“我と世界は常住である”と起こる見解が“常見(常住見)”と呼ばれる。同様に、“(我と世界は)断絶するであろう”と起こる見解が“断見(断滅見)”と呼ばれる。“(世界は)有限である”と起こる見解が“有辺見”と呼ばれる。“(世界は)無限である”と起こる見解が“無辺見”と呼ばれる。前際(過去)に随い、梵網経で説かれた方法によって過去の部分を対象として起こる十八種類の見解が“前際随見”と呼ばれる。後際(未来)に随い、同じく説かれた方法によって未来の部分を対象として起こる四十四種類の見解が“後際随見”と呼ばれる。これがここでの要約であり、詳細は梵網経とその註釈書によって知るべきである。第十二、第十三、第十四(の解説)。

Ahirikadukaṃ, hiridukañca suviññeyyameva. Pañcadasamasoḷasamāni.

無慚の二法と、慚の二法は、容易に理解できる。第十五、第十六(の解説)。

Dukkhaṃ vaco etasmiṃ vippaṭikūlagāhimhi vipaccanīkasāte anādare puggaleti dubbaco, sahadhammikaṃ dassetvā ovadiyamāne anādarakārako puggalo, tassa kammaṃ dovacassaṃ, tassa bhāvo dovacassatā, anādaravasena pavattā dve paṭighacittā, taṃsampayuttā ca. Pāpā assaddhādayo puggalā etassa mittāti pāpamitto, tassa bhāvo pāpamittatā, pāpapuggalesu daḷhabhattivasena, kāyacittehi taṃsevanātanninnatāvasena ca pavattāni aṭṭha lobhacittāni. Sattarasamaṃ.

反抗的な態度をとり、逆らって楽しみ、軽視する人において、言葉が苦痛(困難)であるため“悪語者(語り難い者)”と言う。如法に示されて助言されている時に、軽視(不敬)を行う人のことである。その行為が“悪語(語り難さ)”であり、その状態が“悪語性”である。それは軽視によって起こる二つの瞋恚の心と、それに相応する諸法である。悪しき不信などの人々が友である者を“悪友(悪しき友を持つ者)”と言い、その状態が“悪友性”である。それは悪人に対する固い信奉として、また身心をもって彼らに親しみ従うこととして起こる八つの貪欲の心のことである。第十七(の解説)。

Sovacassatā[Pg.159], kalyāṇamittatā ca vuttapaṭipakkhavasena veditabbā. Atthato pana tathāpavattāni sahetukakāmāvacarakusalakiriyacittāni. Aṭṭhārasamaṃ.

“善語性”と“善友性”は、前述の反対の意味として知るべきである。意味(自性)としては、そのように生じた有因の欲界の善・唯作の心のことである。第十八(の解説)。

Pañcasu, sattasu vā āpattīsu kusalabhāvo āpattikusalatā, saha vatthunā tāsaṃ āpattīnaṃ āpajjanaparicchedajānanavasena pavattā kāmāvacarajavanapaññā. Āpattīhi vuṭṭhāne kusalabhāvo āpattivuṭṭhānakusalatā, vuṭṭhānavidhānena saddhiṃ āpattivuṭṭhānaparicchedajānanavasena pavattā yathāvuttacittasampayuttapaññāva. Ekūnavīsatimaṃ.

五種または七種の罪(犯捷)における巧みさが罪の巧みさ(犯巧提)であり、事(理由)とともにそれらの罪を犯す区別を知ることによって生じる欲界の速行の智慧である。罪からの出離における巧みさが罪出離の巧みさ(犯出離巧提)であり、出離の規定とともに出離の区別を知ることによって生じる、前述の心と相応する智慧そのものである。第十九。

Samāpajjitabbato samāpatti, tāsu lokiyalokuttarāsu savitakkasavicārādīsu samāpattīsu kusalatā samāpattikusalatā, saha parikammena appanāparicchedajānanavasena pavattā paññā. Samāpattīhi vuṭṭhāne kusalabhāvo samāpattivuṭṭhānakusalatā, yathāparicchinnakāleyeva tāhi vuṭṭhānakapaññā kāmāvacarajavanapaññāva. Vīsatimaṃ.

等至(成就)されるべきものであるから等至(定)であり、それら世間的・出世間の有尋有伺等の等至における巧みさが等至の巧みさ(等至巧提)であり、遍作とともに安止(定)の区別を知ることによって生じる智慧である。等至からの出離における巧みさが等至出離の巧みさ(等至出離巧提)であり、まさしく区別された時間において、それらから出離する智慧、欲界の速行の智慧そのものである。第二十。

Aṭṭhārasasu dhātūsu kusalabhāvo dhātukusalatā, savanadhāraṇapaṭivedhapaccavekkhaṇapaññā. Tāsaññeva dhātūnaṃ manasikāre kusalabhāvo manasikārakusalatā, tāsaṃ sammasanapaṭivedhapaccavekkhaṇapaññā. Esa nayo āyatanakusalatāyapi. Tattha hi savanadhāraṇapaccavekkhaṇā kāmāvacarāva, paṭivedho lokuttarova, sammasanaṃ kāmāvacaralokuttaraṃ. Aññamaññaṃ paṭicca sahitaṃ phalaṃ uppādetīti paṭiccasamuppādo, avijjādīhi niddiṭṭho paccayasamūho, tasmiṃ dvādasaṅge anulomapaṭiccasamuppāde kusalabhāvo paṭiccasamuppādakusalatā, ‘‘iminā paccayena idaṃ hotī’’ti jānanavasena pavattā lokiyajavanapaññāva. Ekavīsatimadvāvīsatimāni.

十八界における巧みさが界の巧みさ(界巧提)であり、聞・持・通達・省察の智慧である。それら界への作意における巧みさが作意の巧みさ(作意巧提)であり、それらの遍察・通達・省察の智慧である。この方法は処(十二処)の巧みさにおいても同様である。なぜなら、そこでの聞・持・省察は欲界のみであり、通達は出世間のみであり、遍察は欲界・出世間である。互いに依って生じた結果が生じるから縁起であり、無明等によって示された縁の集まりである。その十二支の順の縁起における巧みさが縁起の巧みさ(縁起巧提)であり、“この縁によってこれが生じる”と知ることによって生じる世間の速行の智慧そのものである。第二十一と第二十二。

Tiṭṭhati [Pg.160] ettha phalaṃ tadāyattavuttitāyāti ṭhānaṃ, kāraṇaṃ, tasmiṃ ṭhāne kusalatā ṭhānakusalatā. Na ṭhāne kusalatā aṭṭhānakusalatā. Tevīsatimaṃ.

ここに結果が留まる、あるいはそれに依存して生じるから処(可能、原因)であり、その処(可能)における巧みさが処の巧みさ(処巧提)である。処(可能)でないことにおける巧みさが非処の巧みさ(非処巧提)である。第二十三。

Ujubhāvo ajjavo. Mudubhāvo maddavo. Kāyacittujukatāmudukatādvayaṃ. Catuvīsatimaṃ.

正直である状態が正直(正質)である。柔軟である状態が柔軟(軟)である。身と心の正直さと柔軟さの二つである。第二十四。

Adhivāsanasaṅkhātā khamanaṃ khanti, tathāpavattakāmāvacarajavanāni. Pāpato suṭṭhu orato viratoti sorato, tassa bhāvo soraccaṃ. Kāyavacīmanosaṃvarasīlasaṅkhātāni lokiyalokuttarajavanāni. Pañcavīsatimaṃ.

安住と称される耐え忍ぶことが忍辱(忍)であり、そのように生じる欲界の速行である。悪からよく遠ざかり離れるから寂静(柔和)であり、その状態が寂静である。身・語・意の守護である戒と称される、世間・出世間の速行である。第二十五。

Sammodakapiyavāditāsaṅkhāto sakhilabhāvo sākhalyaṃ, yathā parehi saddhiṃ attano chiddaṃ vivaraṃ na hoti, evaṃ dhammāmisehi paṭisantharaṇaṃ paṭicchādanaṃ paṭisanthāro. Āgantukassa hi paccuggamanapattacīvarapaṭiggahaṇaāsanadānabījanapādadhovanamakkhanādinā, pānīyena āpucchanena, kāle āgatassa yāguādīnaṃ, vikāle pānakādīnañca dānena, punadivase piṇḍāya caraṇaṭṭhānadassanapavesananikkhamanakālārocanādinā ca pabbajitā, gahaṭṭhānañca vinaye āgatanayena yathānurūpaṃ āmisapaṭisanthāro kātabbo. Āgantukaṃ pana upasaṅkamitvā ‘‘tumhe katarabhāṇakā’’ti apucchitvā ‘‘ācariyupajjhāyā vo kataraṃ ganthaṃ vaḷañjentī’’ti pucchitvā tassa visaye pañhapucchanena sace na sakkoti, sayaṃ kathetvā dānena, dhammakathanapañhavissajjanakammaṭṭhānakathanakukkuccadiṭṭhivinodanādinā, parivāsādivinayakammakaraṇena, pabbājanaupasampadādinā ca dhammapaṭisanthāro kātabbo. Ayamettha saṅkhepo, vitthārato panāyaṃ saddhiṃ ānisaṃsadīpakavatthūhi aṭṭhasāliniyaṃ (dha. sa. aṭṭha. 1351) ñātabbo. Etasmiṃ duvidhe paṭisanthāre kusalabhāvo paṭisanthārakusalatā, tathāpavattakāmāvacarajavanāni eva. Chabbīsatimaṃ.

和悦と愛語と称される親しみやすさが親和(和雅)である。他者とともに自らの欠点や隙が生じないように、このように法と財によってもてなし、覆うことが、もてなし(厚遇)である。来訪者に対して、迎え、鉢や衣を受け取り、座を与え、扇ぎ、足を洗い、油を塗ること等によって、また飲み水や挨拶によって、あるいは適切な時に来た者に粥等を与え、不適切な時に飲み物等を与えることによって、また翌日に托鉢の場所を示し、入り口と出口の時間を知らせること等によって、出家者に対して、また在家者に対して、律に伝わる方法に従って、相応に財のもてなしをなすべきである。一方、来訪者に近づいて“あなた方はどの誦者(バーナカ)ですか”と尋ねず、“阿闍梨や和尚はあなた方にどの聖典を学ばせていますか”と尋ねて、その領域で質問をすることによって、もし(相手が)できなければ、自ら語って与えることによって、また法話、質問への回答、業処の説示、後悔や邪見の除去等によって、あるいは別住(パリヴァーサ)等の律の儀式を行うことによって、また出家や授戒等によって、法のもてなしをなすべきである。これがここでの要約である。詳細については、その功徳を示す物語とともに‘アッタサーリニー’で知られるべきである。この二種のもてなしにおける巧みさが、もてなしの巧みさ(厚遇巧提)であり、そのように生じる欲界の速行そのものである。第二十六。

Indriyesu [Pg.161] manacchaṭṭhesu āpāthagatarūpādīsu ārammaṇesu nimittagahaṇādinā indriyasaṃvarabhedasaṅkhāto aguttadvārabhāvo indriyesu aguttadvāratā. Paṭiggahaṇaparibhogavasena bhojane mattaṃ ajānanabhāvo bhojane amattaññutā, tathāpavattaakusalacittāni. Sattavīsatimaṃ.

六番目の意を含む諸根において、対象となった色等の境遇における相(相貌)の把握等によって、根の守護が壊されることと称される、守護されていない門の状態が根の不守護(根不護門)である。受容や享受において食における適量を知らない状態が食の不節制(食不知量)であり、そのように生じる不善心である。第二十七。

Anantaradukepi vuttapaṭipakkhavasena kāmāvacarasahetukakusalakiriyacittāni veditabbāni. Aṭṭhavīsatimaṃ.

直前の二法においても、説かれた反対のものとして、欲界の有因の善・唯作の心が知られるべきである。第二十八。

Sativippavāsasaṅkhāto muṭṭhasatibhāvo muṭṭhassaccaṃ, sabbe akusalā dhammā, asampajānanabhāvo asampajaññaṃ, moho. Ekūnatiṃsatimaṃ.

正念を失うことと称される忘念の状態が忘念(失念)であり、すべての不善の諸法である。正知がない状態が不正知(無正知)であり、痴(無明)である。第二十九。

Anantaraduke catubhūmikā satipaññāva vuttā. Tiṃsatimaṃ.

直前の二法において、四地の念と慧そのものが説かれている。第三十。

Appaṭisaṅkhāne appaṭivānasaṅkhāte akampiyaṭṭhena yonisodassanasaṅkhātaṃ paṭisaṅkhānameva balanti paṭisaṅkhānabalaṃ, kāmāvacarapaññāva. Sattabojjhaṅgādibhāvanāvasena pavattā catubhūmakadhammā bhāvanābalaṃ. Ekatiṃsatimaṃ.

(不善を)熟考せず、あるいは(悪に)たじろがないことと称される、不動のあり方によって如実の観察と称される熟考することそのものが力であるから、熟考力(択法力)であり、欲界の智慧そのものである。七覚支等の修習によって生じる四地の法が修習力(修力)である。第三十一。

Paccanīkadhamme sametīti samatho, so tividho cittasamatho adhikaraṇasamatho sabbasaṅkhārasamathoti. Tattha ca pubbabhāgāsu aṭṭhasamāpattīsu ekaggatā cittasamatho nāma, sammukhāvinayādi sattavidho adhikaraṇasamatho nāma, nibbānaṃ sabbasaṅkhārasamatho nāma. Idha pana catubhūmako samādhi adhippeto. Aniccādivasena vividhenākārena passatīti vipassanā, lokiyalokuttarā vipassanāpaññāva. Bāttiṃsatimaṃ.

対立する法を静めるから止(サマタ)であり、それは三種である。心の止、諍事の止、一切行の止である。そのうち、前段階の八等至(八定)における一境性が心の止と呼ばれ、現前律等の七種の諍事の止が諍事の止と呼ばれ、涅槃が一切行の止と呼ばれる。しかし、ここでは四地の三昧(定)が意図されている。無常等によって種々の相において見るから観(ヴィパッサナー)であり、世間・出世間の観の智慧そのものである。第三十二。

Samathova taṃ ākāraṃ gahetvā puna pavattetabbassa samathassa nimittanti samathanimittaṃ. Paggāhanimittepi eseva nayo. Catubhūmakasamādhivīriyāni eva. Tettiṃsatimaṃ.

止そのものが、その相を取って再び生じさせるべき止の相(しるし)であるから止相(サマタ・ニミッタ)である。策励の相(パッガーハ・ニミッタ)においてもこの方法は同様である。四地の定と精進そのものである。第三十三。

Anantaradukepi [Pg.162] vīriyasamādhī eva vuttā. Catuttiṃsatimaṃ.

直前の二法においても、精進と定そのものが説かれている。第三十四。

Sīlavināsikā asaṃvarasaṅkhātā sīlassa vipattīti sīlavipatti, tathāpavattā akusaladhammā. Sammādiṭṭhiyā vipatti diṭṭhivipatti, micchādiṭṭhi eva. Pañcatiṃsatimaṃ.

戒を破壊する不守護と称される戒の破綻が戒の不備(戒破)であり、そのように生じる不善の諸法である。正見の破綻が見の不備(見破)であり、邪見そのものである。第三十五。

Soraccameva sīlassa sampādanato sīlaparipūraṇato sīlassa sampadāti sīlasampadā. Diṭṭhipāripūribhūtaṃ ñāṇameva diṭṭhiyā sampadāti diṭṭhisampadā. Catubhūmakā sīlapaññāva. Tathā anantaradukepi. Chattiṃsatimaṃ.

慚愧こそが戒を成就させ、戒を円満にすることから“戒の具足”が戒具足である。見(見解)の円満となった智慧そのものが“見の具足”が見具足である。これらは四地の戒と慧である。次の二法(二法からなるペア)も同様である。第三十六。

Visuddhibhāvaṃ sampattā sīlasaṅkhātā sīlassa visuddhi sīlavisuddhi. Nibbānasaṅkhātaṃ visuddhiṃ pāpetuṃ samatthā dassanasaṅkhātā diṭṭhiyā visuddhi diṭṭhivisuddhi. Sattattiṃsatimaṃ.

清浄な状態に達した、戒と称される戒の清浄が“戒清浄”である。涅槃と称される清浄に到達させることができる、正見と称される見の清浄が“見清浄”である。第三十七。

Kammassakatāsaccānulomikamaggaphalasampayuttapaññā diṭṭhi visuddhi nāma. Yathādiṭṭhissa tadanurūpaṃ padhānaṃ yathādiṭṭhissa ca padhānaṃ nāma. Aṭṭhatiṃsatimaṃ.

業自性智や(四)諦に随順する道果に相応する智慧が見清浄という名である。見(見解)に従った、その見に相応する精励が見に従った精励という名である。第三十八。

Saṃvegajanakāni jātijarābyādhimaraṇasaṅkhātāni kāraṇāni saṃvejanīyaṭṭhānāni nāma, tesu jātiādipaṭiccasamuppannabhayasaṅkhātaṃ saṃvijanaṃ saṃvego nāma, tathāpavattakusalādi eva. Evaṃ saṃvegajātassa yoniso upāyena padhānaṃ saṃviggassa yoniso padhānaṃ, lokiyalokuttaravīriyameva. Ekūnacattālīsatimaṃ.

厭離の情(戦慄)を生じさせる原因となる生・老・病・死と称される事柄が“厭離すべき場所”という名である。それらにおいて、生等に縁って生じた恐怖と称される戦慄が“厭離(サンヴェーガ)”という名であり、そのように生じた善等も同様である。このように厭離を生じた者が如理(正しい方法)によって行う精励が“厭離した者の如理の精励”であり、それは世間的・出世間的な精進そのものである。第三十九。

Kusaladhammapūraṇe asantuṭṭhibhāvo asantuṭṭhitā. Yo pana dānaṃ datvā tato tena asantuṭṭho hutvā saraṇagamanaṃ ākaṅkhati, tato pañcasīlādiṃ, pabbajjaṃ, buddhavacanānaṃ uggaṇhanaṃ, samathavipassanaṃ, tato tenāpi asantuṭṭho anukkamena arahattaṃ gaṇhāti, ayaṃ asantuṭṭhitā kusalesu dhammesu. Adhikusaladhammānaṃ bhāvanāya ukkaṇṭhamāno padhānaṃ paṭivāpeti nivattāpetīti paṭivāni, na paṭivāni [Pg.163] appaṭivāni, tassa bhavo appaṭivānitā. Arahattaṃ appatvā padhānasmiṃ anivattanatā anosakkanatā, tathāpavattalokiyalokuttarakusalā dhammā. Cattālīsatimaṃ.

善法を完成させることへの満足しない状態が“不満足(飽くなき追求)”である。例えば、布施を行って、それだけでは満足せずに帰依を望み、さらに五戒等、出家、仏典の学習、止観(サマタ・ヴィパッサナー)を望み、それによっても満足せずに、段階的に阿羅漢果を得る。これが善法における不満足である。より優れた善法の修行において退屈することなく精励を押し進め、退かせないことが“不退転”であり、その状態が“不退転性”である。阿羅漢果を得るまで精励を止めず、退かないことであり、そのように生起する世間的・出世間的な善法のことである。第四十。

Vijānanato vijjā, pubbenivāsacutūpapātaāsavakkhayañāṇāni. Vimuccanato vimutti, aṭṭha samāpattiyo, nibbānañca. Aṭṭha samāpattiyo hi ārammaṇe adhimuccanato, sayaṃ vikkhambhitakilesehi vimuccanaṭṭhena ca vimuttīti vuttā, nibbānaṃ pana sabbakilesehi accantavimuccanaṭṭhena. Ekacattālīsatimaṃ.

はっきりと知る(証知する)ことから“明(ヴィッジャー)”であり、宿住、死生、漏尽の三明である。解脱することから“解脱(ヴィムッティ)”であり、八等至(定)と涅槃である。八等至は対象への勝解(確信)によって、また自ら煩悩を鎮伏して解脱するという意味で解脱と言われ、涅槃はすべての煩悩から究極的に解脱するという意味である。第四十一。

Kilesakkhayakaresu catūsu ariyamaggesu ñāṇaṃ khaye ñāṇaṃ nāma. Paṭisandhivasena anuppādabhūte taṃtaṃmaggavajjhakilesānaṃ anuppādapariyosāne uppannaariyaphale ñāṇaṃ anuppāde ñāṇaṃ nāma. Sesaṃ sabbattha suviññeyyameva. Dvācattālīsatimaṃ.

四つの聖道において煩悩を滅尽させる知を“尽智”と名づける。再生という面から生じないものとなった、それぞれの道によって断じられるべき煩悩の不生の究極(結末)において、生じた聖果における知を“無生智”と名づける。残りの部分は、すべてにおいて容易に理解されるべきである。第四十二(の解説を終わる)。

Suttantikadukamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

経蔵の二法(デュカ)の論母(マーティカー)の注釈を終わる。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

痴を断除するものである、アビダルマの論母(マーティカー)の注釈のうち、

Dhammasaṅgaṇīmātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

法集論(ダンマサンガニー)の論母(マーティカー)の注釈を終わる。

2. Vibhaṅgamātikā

2. 分別論(ヴィバンガ)の論母(マーティカー)。

Idāni [Pg.164] dhammasaṅgaṇīmātikānantaraṃ vibhaṅgamātikāya atthavaṇṇanā anuppattā. Tassā pana –

今、法集論の論母の次に、分別論の論母の注釈に至った。それについては、

Atthato dhammabhedena, vibhaṅganayadassanā;

Pāḷimuttanayā cāpi, hoti saṃvaṇṇanānayo.

“意味によって、法の分類によって、また分別の方法の提示によって、そして聖典から離れた方法によっても、釈義の仕方は成される。”

Sā panesā aṭṭhārasannaṃ vibhaṅgānaṃ ādimhi ṭhapitā aṭṭhārasavidhā hoti – khandhavibhaṅgamātikā-āyatana-dhātu-sacca-indriya-paccayākāra-satipaṭṭhāna-sammappadhāna-iddhipādabojjhaṅga-maggaṅgajhāna-appamaññā-sikkhāpada-paṭisambhidā-ñāṇa-khuddakavatthu-dhammahadayavibhaṅgamāti

それ(論母)は、十八の分別の冒頭に置かれ、十八種となる。すなわち、蘊分別論母、処、界、諦、根、縁起、念処、正勤、神足、覚支、道支、禅、無量、学処、無碍解、知、小事、法心分別の論母である。

Khandhavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

蘊分別論母の注釈。

Tattha ādibhūtāya khandhavibhaṅgamātikāya atthato tāva – pañcakkhandhāti ettha pañcāti gaṇanaparicchedo, tena na tato heṭṭhā, na uddhanti dasseti. Khandhāti paricchinnadhammanidassanaṃ. Tatrāyaṃ khandha-saddo sambahulesu ṭhānesu nipatati rāsimhi guṇe paṇṇattiyaṃ ruḷhiyanti. Tattha ‘‘mahāudakakkhandho’’tiādīsu (saṃ. ni. 5.1037; a. ni. 4.51; 5.45; 6.37) hi rāsito khandho nāma. ‘‘Sīlakkhandho samādhikkhandho’’tiādīsu (dī. ni. 3.355) guṇato. ‘‘Addasā kho bhagavā mahantaṃ dārukkhandha’’ntiādīsu (saṃ. ni. 4.241) paṇṇattito. ‘‘Viññāṇaṃ viññāṇakkhandho’’tiādīsu (dha. sa. 63) ekampi cittaṃ ruḷhito khandho nāma, svāyamidha rāsito adhippeto. Rāsaṭṭho hi khandha-saddo, koṭṭhāsaṭṭhotipi vattuṃ vaṭṭati. Lokasmiṃ hi iṇaṃ gahetvā codiyamānā ‘‘dvīhi khandhehi dassāma, tīhi khandhehi dassāmā’’ti vadanti, tasmā khandhoti koṭṭhāsoti vuttaṃ [Pg.165] hoti. Rūpakkhandhoti ettha ruppatīti rūpaṃ, sītuṇhādīhi pasiddhākārena ruppati ghaṭṭīyati, pīḷiyatīti attho. Vuttaṃ hetaṃ bhagavatā –

そこで、最初にある蘊分別論母の意味について。まず“五蘊”において、“五”というのは数の限定である。それによって、それ以下でもなく、それ以上でもないことを示す。“蘊”というのは、限定された法の提示である。そこにおいて、この“蘊(カンダ)”という語は、多くの場所で、堆積(塊)、徳、施設(名称)、慣用(通用)の意味で現れる。すなわち、“大水蘊(大水塊)”などの(経典の)中では、堆積の意味での“蘊”である。“戒蘊、定蘊”などの(経典の)中では、徳の意味での(蘊である)。“世尊は大きな木塊(ダルカッカンダ)を見た”などの(経典の)中では、施設(名称)の意味での(蘊である)。“識は識蘊である”などの(法集論の)中では、たった一つの心であっても慣用としての“蘊”の名で呼ばれる。ここでは、それは“堆積(塊)”の意味で意図されている。というのも、蘊(カンダ)という語は堆積の意味であり、また“部分”の意味であると言ってもよい。世間で借金をして(返済を)催促される人々が“二つの部分(二回)で返します、三つの部分(三回)で返します”と言うからである。したがって、蘊とは部分のことであると言われる。“色蘊”において、“色(ルーパ)”とは変壊する(ルーッパティ)から色と呼ばれる。寒さや熱さなどによって、既知のあり方で変壊し、衝突され、苦しめられるという意味である。これについて世尊は次のように言われた。

‘‘Ruppatīti kho, bhikkhave, tasmā rūpanti vuccati. Kena ruppati? Sītenapi ruppati, uṇhenapi ruppati, jighacchāyapi ruppati, pipāsāyapi ruppatī’’tiādi (saṃ. ni. 3.79).

“諸比丘よ、変壊する(ルーッパティ)、ゆえに色(ルーパ)と言われる。何によって変壊するのか。寒さによっても変壊し、熱さによっても変壊し、飢えによっても変壊し、渇きによっても変壊する”等。

Rūpañca taṃ khandho cāti rūpakkhandho, rūparāsi rūpakoṭṭhāsoti attho. Vedanākkhandhādīsupi eseva nayoti ayaṃ tāvettha atthato saṃvaṇṇanānayo.

“色であり、かつ蘊である”から色蘊である。色の堆積、色の部分という意味である。受蘊などにおいても、この同じ方法である。これが、ここでのまず意味による釈義の仕方である。

Dhammabhedato panettha heṭṭhā kusalattike vibhattā atītādibhedabhinnā sabbe rūpadhammā rūpakkhandho nāma. Tathā catubhūmakā vedanāsaññāyo vedanākkhandho nāma, saññākkhandho nāma. Vedanāsaññā pana ṭhapetvā sesā phassādayo paññāsa cetasikā saṅkhārakkhandho nāma. Pañcasu khandhesu nibbānameva asaṅgahitaṃ, upādānakkhandhesu pana sabbe lokuttaradhammā. Ayameva hi khandhehi upādānakkhandhānaṃ viseso. Khandhā avisesato vuttā, upādānakkhandhā sāsavopādāniyabhāvena visesetvā. Idha pana avisesena vuttattā nibbānaṃ ṭhapetvā avasesā sabbe dhammā saṅgahaṃ gacchantīti ayaṃ dhammabhedato saṃvaṇṇanānayo.

次に、法の分類によれば、ここで、下の善三法において分類された、過去などの区分によって分かたれたすべての色法を“色蘊”と名づける。同様に、四地に属する受と想を“受蘊”と名づけ、“想蘊”と名づける。受と想を除いた残りの、触などの五十の心所を“行蘊”と名づける。五蘊の中では涅槃だけが含まれない。しかし、取蘊においては、すべての出世間の法(が含まれない)。これこそが、蘊と取蘊の相違である。蘊は限定なしに説かれ、取蘊は有漏であり取の対象となる性質によって限定して説かれる。しかし、ここでは限定なしに説かれているため、涅槃を除いて、残りのすべての法が含まれることになる。これが法の分類による釈義の仕方である。

Vibhaṅganayadassanāti vibhaṅgapāḷiyā āgataatthanayadassanato. Vibhaṅgapāḷiyaṃ hi suttantabhājanīyaṃ abhidhammabhājanīyaṃ pañhāpucchakanti tīhi nayehi khandhavibhaṅgo vibhatto. Tathā āyatanavibhaṅgādayo. Kevalaṃ hi indriyavibhaṅge, sikkhāpadavibhaṅge ca suttantabhājanīyaṃ natthi. Paccayākāravibhaṅge pañhāpucchakaṃ natthi. Ñāṇavibhaṅgādīsu pana tīsu tayopi nayā [Pg.166] na santi. Tesu hi ñāṇavibhaṅgo ekavidhato paṭṭhāya yāva dasavidhā vibhatto, khuddakavatthuvibhaṅgo ekavidhato paṭṭhāya yāva dvāsaṭṭhipabhedā vibhatto, dhammahadayavibhaṅgo pana sabbasaṅgahādīhi dasahi vārehi vibhatto, tasmā tesaṃ tesaṃ nayānaṃ mukhamattadassanavasena tattha tattha saṃvaṇṇanā bhavissanti. Tatridaṃ khandhavibhaṅge tiṇṇaṃ nayānaṃ mukhamattadassanaṃ. Seyyathidaṃ – suttantabhājanīye tāva rūpakkhandho –

“分別方式の提示”とは、分別論(ヴィバンガ)の聖典において示された義理(意味)の方式を提示することである。というのも、分別論の聖典においては、経宗分別(スッタンタ・バージャニーヤ)、対法分別(アビダンマ・バージャニーヤ)、問答門(パンハー・プッチャカ)という三つの方式によって、蘊分別(カンダ・ヴィバンガ)が区分されているからである。処分別(アーヤタナ・ヴィバンガ)等も同様である。ただし、根分別(インドリヤ・ヴィバンガ)と学処分別(シッカーパダ・ヴィバンガ)には経宗分別がなく、縁起分別(パッチャヤーカーラ・ヴィバンガ)には問答門がない。智分別(ニャーナ・ヴィバンガ)等の三つについては、三つの方式すべてが存在しない。それらの中で智分別は一種類から十種類まで区分されており、小事分別(クッダカヴァットゥ・ヴィバンガ)は一種類から六十二の分類まで区分されており、法心分別(ダンマハダヤ・ヴィバンガ)は全摂(サッバサンガハ)等の十の章によって区分されている。したがって、それぞれの方式の端緒を示すことによって、各所において注釈がなされるであろう。ここで、蘊分別における三つの方式の端緒の提示は以下の通りである。すなわち、まず経宗分別における色蘊(ルーパッカンダ)は――

‘‘Tattha katamo rūpakkhandho? Yaṃ kiñci rūpaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā, tadekajjhaṃ abhisaññūhitvā abhisaṅkhipitvā ayaṃ vuccati rūpakkhandho’’ti (vibha. 2) –

“そこにおいて、色蘊(色受想行識の色の集まり)とは何か。過去・未来・現在の、内または外の、粗い(麁)または細かい(細)の、劣った(劣)または勝れた(勝)の、遠い(遠)または近い(近)の、あらゆる色を、一括し総括して、これを色蘊と呼ぶ”(分別論二頁)――

Evaṃ uddisitvā vitthārato vibhatto, tathā vedanākkhandhādayopi. Tattha niyakajjhattaṃ nāma ajjhattarūpaṃ ajjhattaṃ nāma, tato aññaṃ parapuggalagataṃ, aviññāṇañca bahiddhā nāma, tathā vedanādayopi. Pasādavisayarūpaṃ pana oḷārikaṃ nāma, sesaṃ sukhumaṃ nāma. Aniṭṭharūpaṃ hīnaṃ nāma, iṭṭharūpaṃ paṇītaṃ nāma.

このように提示した上で、詳細に分別されている。受蘊等も同様である。その中で、自己の内にあるものを“内なる色(内)”と呼び、それ以外の他人に属するものや非情物を“外なる色(外)”と呼ぶ。受(感覚)等も同様である。また、浄色(五根)と境色(五境)を“粗い色(麁)”と呼び、残りを“細かい色(細)”と呼ぶ。望ましくない色(不愛果)を“劣った色(劣)”と呼び、望ましい色(愛果)を“勝れた色(勝)”と呼ぶ。

Nanu iṭṭhāniṭṭhaṃ nāma pāṭekkaṃ paṭivibhattaṃ nāma natthi, ekaṃ ekaccassa iṭṭhaṃ hoti manāpaṃ, tadeva aññassa ca aniṭṭhaṃ hoti. Vatthādīni hi sūkarādīnaṃ nappiyāni honti, na manussādīnaṃ, tesañca vatthābharaṇādīni piyāni, na sūkarādīnanti, tasmā rucivaseneva iṭṭhāniṭṭhatā gahetabbā? Na, iṭṭhāniṭṭhānaṃ pāṭekkaṃ vibhattattā. Kusalakammajaṃ hi kusalavipākavisayova iṭṭhaṃ nāma, akusalakammajaṃ akusalavipākavisayova aniṭṭhaṃ nāma, saññāvipallāsena pana koci [Pg.167] iṭṭhameva buddharūpādiṃ javanakkhaṇe aniṭṭhato manasi karoti, aniṭṭhañca nirayaggisatthavisādiṃ iṭṭhato manasi karoti. Javanehi eva vipallāsabhāvo, na vipākehīti vipākavasena iṭṭhāniṭṭhaṃ niyataṃ veditabbaṃ.

“しかし、好ましい・好ましくないということに個別の区分はないのではないか。ある者には好ましく心地よいものが、他の者には好ましくないことがあるからである。例えば、糞便などは豚などには愛すべきものであっても人間などにはそうではなく、人間の衣服や装身具などは人間には愛すべきものであっても豚などにはそうではない。したがって、好み(ルチ)に従って好ましい・好ましくないを把握すべきではないか”。そうではない。好ましい・好ましくないは個別に区分されているからである。善業から生じた善の見返りの対象こそが“好ましい”のであり、不善業から生じた不善の見返りの対象こそが“好ましくない”のである。しかし、想の転倒(サニニャー・ヴィパッラーサ)によって、ある者は仏像などの好ましいものに対しても、速行(ジャヴァナ)の瞬間に好ましくないものとして心にかけ、地獄の火や武器や毒などの好ましくないものに対しても、好ましいものとして心にかけたりする。転倒した状態は速行によるものであって、異熟(ヴィパーカ、果報)によるものではない。したがって、異熟に基づいて、好ましい・好ましくないは確定していると知るべきである。

Sammohavinodaniyā pana vibhaṅgaṭṭhakathāya –

分別論の注釈書である‘サンモーハヴィノーダニー’においては次のように述べられている。

‘‘Sukhasamphassaṃ hi gūthakalalaṃ cakkhudvāraghānadvāresu aniṭṭhaṃ, kāyadvāre iṭṭhaṃ hoti. Cakkavattino maṇiratanena pothiyamānassa, suvaṇṇasūle uttāsiyamānassa ca maṇiratanasuvaṇṇasūlāni cakkhudvāre iṭṭhāni honti, kāyadvāre aniṭṭhānī’’ti (vibha. aṭṭha. 6) –

“心地よい接触をもつ糞泥は、眼門と鼻門においては好ましくないが、身門においては好ましい。転輪聖王が宝珠によって打たれる際、あるいは黄金の串で刺される際、宝珠や黄金の串は眼門においては好ましいが、身門においては好ましくない”(分別論注釈書六頁)。

Evaṃ dvāravasena ekasseva vatthuno iṭṭhatā, aniṭṭhatā ca vuttā. Sā ca ekakkhaṇe na yuttā ekakalāpagatabhūtopādāyarūpānaṃ ekasāmaggiyamuppattito. Na hi bhūtesu akusalavasena aniṭṭhesu uppajjantesu tadupādāyarūpādikusalena iṭṭhāni uppajjanti, bhinnakkhaṇe pana iṭṭhāni maṇiratanādīni tehi pothiyamānassa akusalapaccayena utunā aniṭṭhāni vipariṇamanti, kusalapaccayena aniṭṭhāni gūthakalalādīni iṭṭhānīti, ayaṃ no attanomati. Evaṃ vibhattesu ca iṭṭhāniṭṭhesu taṃ taṃ rūpaṃ upādāyupādāya hīnaṃ, paṇītañca daṭṭhabbaṃ. Sukhumaṃ pana rūpaṃ dūrerūpaṃ nāma, oḷārikaṃ santikerūpaṃ nāma. Taṃ taṃ vā pana rūpaṃ upādāyupādāya rūpaṃ dūre santike daṭṭhabbaṃ. Sesaṃ vuttanayameva.

このように、門(感覚器官)の違いによって、一つの対象に対して好ましいことと好ましくないことが説かれている。しかし、それは同一刹那においては適切ではない。同一のカラパ(色聚)に属する大種(四大)と所造色(派生した色)は、同一のまとまりとして生じるからである。不善の力によって好ましくない大種が生じている時に、それに依存する所造色が善の力によって好ましいものとして生じることはない。しかし、異なる刹那においては、好ましい宝珠などが、それで打たれる者にとっては不善の縁による時節(ウトゥ)によって好ましくないものに変質し、善の縁によって、好ましくない糞泥などが(特定の生物にとって)好ましいものとなる。これが我々の見解である。このように好ましい・好ましくないが分別された上で、それぞれの色を比較検討することによって“劣”と“勝”を見なすべきである。また、細かい色は“遠い色”であり、粗い色は“近い色”である。あるいは、それぞれの色を比較検討することによって、色は“遠”または“近”と見なされるべきである。残りは既に述べた通りである。

Vedanādīsu pana akusalā vedanā oḷārikā, itarā sukhumā. Kusalākusalā oḷārikā, abyākatā sukhumā. Dukkhā vedanā oḷārikā, itarā sukhumā. Sukhadukkhā vā oḷārikā, itarā sukhumā. Asamāpannassa vā vedanā oḷārikā, samāpannassa sukhumā. Sāsavā oḷārikā[Pg.168], anāsavā sukhumā. Taṃ taṃ vā pana vedanaṃ upādāyupādāya oḷārikasukhumatā daṭṭhabbā. Akusalā vedanā kusalābyākatāhi dūre, tā ca tāya dūreti evaṃ jātisabhāvapuggalabhūmibhedato vuttanayena dūrevedanā daṭṭhabbā, kusalā vedanā kusalāya santiketi evaṃ jātiādisāmaññato santikevedanā daṭṭhabbā. Taṃ taṃ vā pana vedanaṃ upādāyupādāya vedanā dūresantike daṭṭhabbā. Evaṃ saññākkhandhādīsupi yathānurūpaṃ oḷārikasukhumatādayo veditabbāti. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana vibhaṅgapāḷiaṭṭhakathāsu (vibha. 8 ādayo; vibha. aṭṭha. 8 ādayo) gahetabboti ayaṃ suttantabhājanīyanayo.

受(感覚)等については、不善の受は“粗”であり、それ以外(善・無記)は“細”である。善・不善の受は“粗”であり、無記の受は“細”である。苦の受は“粗”であり、それ以外は“細”である。あるいは、楽と苦の受は“粗”であり、それ以外(不苦不楽)は“細”である。禅定に入っていない者の受は“粗”であり、入っている者の受は“細”である。有漏の受は“粗”であり、無漏の受は“細”である。あるいは、それぞれの受を比較検討することによって粗細を判断すべきである。不善の受は善・無記の受から“遠く”、それらも不善の受から“遠い”。このように、自性・人・地の違いによって述べられた方法に従って“遠い受”を判断すべきである。善の受は善の受に対して“近い”というように、自性などの共通性によって“近い受”を判断すべきである。あるいは、それぞれの受を比較検討することによって、受の“遠近”を判断すべきである。想蘊等においても、同様に相応しい形で“粗細”等を理解すべきである。以上が要約であり、詳細は分別論の聖典やその注釈書から把握されるべきである。これが経宗分別の方式である。

Abhidhammabhājanīyanaye rūpakkhandhassa tāva ekavidhādito yāva ekādasavidhā rūpakaṇḍe vuttanayena veditabbā. Vedanākkhandho pana ekavidho phassasampayutto, duvidho sahetukadukavasena, tividho kusalattikavasena, catubbidho catubhūmakavasena, pañcavidho sabhāvabhedena, chabbidho chadvārikavasena, sattavidho sattaviññāṇasampayogavasena, aṭṭhavidho tesu kāyaviññāṇasampayuttaṃ sukhadukkhavasena dvidhā bhinditvā, navavidho tesu manoviññāṇasampayuttaṃ kusalattikavasena tidhā bhinditvā, dasavidho tesu kāyaviññāṇasampayuttaṃ duvidhā, manoviññāṇasampayuttañca tidhā bhinditvāti evaṃ sahetukadukamūlaṃ paṭhamavāraṃ vatvā puna kusalattikaṭṭhāne vedanāttikapītittikasanidassanattikavajjite sabbattike yojetvā yāva dasavidhā, aparepi aṭṭhārasa vārā vuttā. Yathā cettha sahetukadukamūlikā sabbattikayojanā, evaṃ hetusampayuttadukādīsu anurūpadukamūlikāpi saraṇadukapariyosānā paccekaṃ sabbattikayojanāpi veditabbāti ayaṃ dukamūlako yojanānayo. Yathā ca ekekadukena sabbattikayojanāvasena dukamūlako [Pg.169] nayo vutto, evaṃ ekekattikena yathānurūpaṃ sabbadukayojanāvasena tikamūlako, tadubhayamissakavasena ubhatovaḍḍhanako ca nayo veditabbo. Yathā cettha vedanākkhandhe, evaṃ saññākkhandhādīsupi yathārahaṃ dukamūlakādinayā veditabbāti ayaṃ abhidhammabhājanīyanayo.

阿毘達磨分別(アビダンマ・バージャニーヤ)の方法において、まず色蘊(しきうん)の一種から十一種までの分類は、色聚(ルーパカンダ)において説かれた方法によって知られるべきである。一方、受蘊(じゅうん)は、触と相応するという点では一種であり、有因の二法(有因・無因)という点では二種、善の三法(善・不善・無記)という点では三種、四地(欲界・色界・無色界・出世間)という点では四種、自性の別という点では五種、六門という点では六種、七識との相応という点では七種、それらのうち身識相応を楽・苦の二つに分けて八種、それらのうち意識相応を善の三法によって三つに分けて九種、それらのうち身識相応を二つに、意識相応を三つに分けることで十種となる。このように、有因二法を根(もと)とした第一回を説き、さらに善三法の箇所において、受三法・喜三法・有見三法を除いたすべての三法に結びつけて、十種に至るまで、他に十八回が説かれている。ここで有因二法を根としたすべての三法との結合がなされるように、因相応二法などにおいても、有争(さらな)二法の終わりに至るまで、それぞれ相応する二法を根としたすべての三法との結合もまた知られるべきである。これが二法を根とした結合(ヨージャナー)の方法である。また、個々の二法によってすべての三法と結合させることによる“二法を根とする方法”が説かれたように、個々の三法によって、相応するすべての二法と結合させることによる“三法を根とする方法”、およびその両者を混合させることによる“双方増大する方法”も知られるべきである。受蘊において説かれたように、想蘊などにおいても、ふさわしいように二法を根とする等の方法が知られるべきである。これが阿毘達磨分別の方法である。

Pañhāpucchakanaye pana pañcannaṃ khandhānaṃ kati kusalā, kati akusalā, kati abyākatā, kati sukhāya vedanāya sampayuttā…pe… kati saraṇā, kati araṇāti? Rūpakkhandho abyākato, cattāro khandhā siyā kusalā, siyā akusalā, siyā abyākatā, rūpaṃ, vedanā ca vedanāttike na vattabbā, sesā tidhāpi honti, rūpaṃ nevavipākanavipākadhammadhammaṃ, siyā upādinnupādāniyaṃ, siyā anupādinnupādāniyaṃ, asaṃkiliṭṭhasaṃkilesikaṃ, sesā cattāro khandhā tīhi tikehi tidhāpi honti. Rūpaṃ avitakkaavicāraṃ, tayo khandhā tidhāpi honti, saṅkhārakkhandho tidhā ca na vattabbo ca. Rūpaṃ na vattabbaṃ, vedanā siyā pītisahagatā, na vattabbā, tayo tidhā ca na vattabbā ca. Rūpaṃ nevadassanenanabhāvanāyapahātabbaṃ, nadassanenanabhāvanāyapahātabbahetukaṃ, nevācayagāminaapacayagāmi, nevasekhaṃnāsekhaṃ, parittaṃ, sesā tidhāpi honti. Parittārammaṇattike rūpaṃ anārammaṇaṃ, sesā tidhā ca na vattabbā ca. Rūpaṃ majjhimaṃ, aniyataṃ, sesā tidhāpi. Maggārammaṇattike ca rūpaṃ anārammaṇaṃ, sesā tidhāpi vā na vattabbā. Uppannātītattikesu pañcapi tidhā honti. Atītārammaṇattike rūpaṃ anārammaṇaṃ, sesā tidhā ca na vattabbā ca. Ajjhattattike pañcapi tidhā honti. Ajjhattārammaṇattike rūpaṃ anārammaṇaṃ, sesā tidhāpi na vattabbā ca. Cattāro khandhā anidassanaappaṭighā, rūpakkhandho tidhāpi hoti.

問答(パンハー・プッチャカ)の方法においては、“五蘊のうち、いくつが善であり、いくつが不善であり、いくつが無記であるか。いくつが楽受と相応し……いくつが有争(うそう)であり、いくつが無争であるか”と問う。色蘊は無記である。四蘊(受・想・行・識)は、あるいは善であり、あるいは不善であり、あるいは無記である。色と受については受三法において(相応などを)説くべきではないが、残りの三蘊は三種すべてとなる。色は異熟(果)でも異熟法(因)でもない。あるいは執受(しじゅ)・執受所縁であり、あるいは非執受・執受所縁である。不染汚(ふぜんぬ)・有垢(うく)である。残りの四蘊は、三つの三法(異熟・執受・染汚)において三種すべてとなる。色は無尋・無伺である。三蘊は三種すべてとなるが、行蘊は三種(すべて)でもあり、(尋伺相応について)説くべきでない場合もある。色については説くべきではなく、受はあるいは喜随行であり、説くべきではない場合もあり、三蘊は三種すべてでもあり、説くべきでない場合もある。色は見(道)によって断ぜられるべきものでも、修(道)によって断ぜられるべきものでもなく、見・修によって断ぜられるべきものを因とするものでもなく、増長に赴くものでも減損に赴くものでもなく、有学でも無学でもなく、小(欲界)である。残りの四蘊は三種すべてとなる。小所縁三法において、色は無所縁(対象を持たない)であり、残りの四蘊は三種すべてであり、かつ(色については)説くべきではない。色は中間であり、不定であり、残りの四蘊も三種すべてとなる。道所縁三法において、色は無所縁であり、残りの四蘊は三種すべて、あるいは説くべきではない。起(現在)・過去三法において、五蘊すべてが三種となる。過去所縁三法において、色は無所縁であり、残りの四蘊は三種すべてであり、かつ説くべきではない。内三法において、五蘊すべてが三種となる。内所縁三法において、色は無所縁であり、残りの四蘊は三種すべてであり、かつ説くべきではない。四蘊は無見無対であり、色蘊は三種(有見有対・無見有対・無見無対)すべてとなる。

Cattāro [Pg.170] khandhā nahetū, saṅkhārakkhandho siyā hetu, siyā na hetu. Rūpaṃ ahetukaṃ, hetuvippayuttaṃ, sesā dvidhāpi. Tayo khandhā siyā sahetukā ceva na ca hetū, siyā na vattabbā ca, saṅkhārakkhandho dvidhā ca na vattabbo ca, rūpaṃ na vattabbameva. Tathā anantaradukepi. Rūpaṃ nahetuahetukaṃ, tayo dvidhāpi, saṅkhārakkhandho dvidhā ca na vattabbo ca. Pañcapi sappaccayā, saṅkhatā, cattāro anidassanā, appaṭighā, rūpaṃ dvidhāpi. Rūpaṃ rūpī, sesā arūpino. Rūpaṃ lokiyaṃ, sesā dvidhāpi. Pañcapi kenaci viññeyyā, na ca kenaci viññeyyā ca. Cattāro no āsavā, saṅkhārā dvidhāpi, na vattabbā ca. Rūpaṃ sāsavo, āsavavippayutto, sesā dvidhāpi. Rūpaṃ sāsavā ceva no ca āsavā, tayo tathā ca na vattabbā ca. Saṅkhāro dvidhā ca na vattabbo ca. Rūpaṃ na vattabbameva, tayo siyā āsavasampayuttā ceva no ca āsavā, siyā na vattabbā, saṅkhāro dvidhā ca na vattabbo ca. Rūpaṃ āsavavippayuttaṃ sāsavañca, sesā dvidhā ca na vattabbā ca. Iminā nayena saṃyojanagocchakādīsupi yojanā veditabbā. Kevalaṃ hi parāmāsasampayuttaduke rūpaṃ parāmāsavippayuttaṃ, tayo dvidhāpi, saṅkhāro dvidhāpi, diṭṭhivasena na vattabbo ca. Tatiye ettakameva viseso. Rūpaṃ anārammaṇaṃ, sesā sārammaṇā. Viññāṇaṃ cittaṃ, sesā no cittā. Tayo cetasikā, dve acetasikā. Tayo cittasampayuttā, rūpaṃ cittavippayuttaṃ. Viññāṇaṃ na vattabbaṃ. Tathā cittasaṃsaṭṭhadukepi. Tayo cittasamuṭṭhānā, viññāṇaṃ no cittasamuṭṭhānaṃ. Rūpaṃ dvidhāpi. Tathā anantaradukadvayepi. Tayo cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānā, dve no cittasaṃsaṭṭhasamuṭṭhānā. Tathā anantaradukadvayepi. Viññāṇaṃ ajjhattikaṃ, tayo bāhirā, rūpaṃ dvidhāpi. Cattāro no upādā. Rūpaṃ dvidhāpi. Pañcapi siyā upādinnā, siyā anupādinnā, no upādānā.

四蘊は因(いん)ではない。行蘊はあるいは因であり、あるいは因ではない。色は無因であり、因非相応である。残りの四蘊は二種すべてとなる。三蘊は、あるいは有因であってかつ因ではない場合があり、あるいは説くべきではない。行蘊は二種でもあり、説くべきでない場合もある。色については説くべきではない。無間(むけん)二法においても同様である。色は非因・無因である。三蘊は二種すべてとなる。行蘊は二種でもあり、説くべきでない場合もある。五蘊すべてが有縁(条件によるもの)であり、有為(つくられたもの)である。四蘊は無見・無対である。色は二種すべてとなる。色は有色であり、残りの四蘊は無色である。色は世間であり、残りの四蘊は二種すべてとなる。五蘊すべてが、ある認識によって知られるべきものであり、またある認識によって知られるべきものではない。四蘊は漏(ろ、煩悩)ではない。行蘊は二種すべてであり、かつ説くべきではない。色は有漏であり、漏非相応である。残りの四蘊は二種すべてとなる。色は有漏であって漏ではない。三蘊も同様であり、説くべきでない場合もある。行蘊は二種でもあり、説くべきでない場合もある。色については説くべきではない。三蘊は、あるいは漏相応であって漏ではないことがあり、あるいは説くべきではない。行蘊は二種でもあり、説くべきでない場合もある。色は漏非相応かつ有漏である。残りの四蘊は二種すべてであり、説くべきではない。この方法によって、結(けつ)の聚(あつまり)などにおいても結合が知られるべきである。ただ、取(しゅ)相応二法においてのみ、色は取非相応であり、三蘊は二種すべてであり、行蘊は二種すべてであるが、見(けん)の点からは説くべきではない。第三の二法においてもこれだけの違いがある。色は無所縁であり、残りの四蘊は有所縁である。識は心であり、残りの四蘊は心ではない。三蘊は心所(しんじょ)であり、二蘊(色・識)は心所ではない。三蘊は心相応であり、色は心非相応である。識については説くべきではない。心相雑二法においても同様である。三蘊は心等起(しんとうき)であり、識は心等起ではない。色は二種すべてとなる。また、続く二つの二法においても同様である。三蘊は心相雑等起であり、二蘊は心相雑等起ではない。また、続く二つの二法においても同様である。識は内であり、三蘊は外であり、色は二種すべてとなる。四蘊は非所取(非取)である。色は二種すべてとなる。五蘊すべてが、あるいは執受であり、あるいは非執受であって、取(煩悩)ではない。

Kilesagocchako [Pg.171] vuttanayova. Rūpaṃ nevadassanenanabhāvanāya pahātabbaṃ, sesā dvidhāpi. Evaṃ yāvapītidukā yojanā veditabbā.

煩悩の聚(あつまり)については既に述べた方法と同じである。色は見によっても修によっても断ぜられるべきものではない。残りの四蘊は二種すべてとなる。このように、喜二法に至るまでの結合が知られるべきである。

Rūpaṃ na vedanā, na sukhā, na sukhasahagatā, sesā dvidhāpi. Tathā anantaradukepi. Rūpaṃ kāmāvacaraṃ, sesā dvidhāpi. Evaṃ yāva saraṇadukā yojanā veditabbā. Ayaṃ pañhāpucchakanayo.

色は受ではなく、楽ではなく、楽随行ではない。残りの四蘊は二種すべてとなる。続く二法においても同様である。色は欲界(の法)であり、残りの四蘊は二種すべてとなる。このように、有争(さらな)二法に至るまでの結合が知られるべきである。これが問答の方法である。

Ime pana nayā vitthārato pāḷiaṭṭhakathāhi ñātabbā. Atthavinicchayo ca nesaṃ dhammasaṅgaṇīmātikatthasaṃvaṇṇanāya vuttānusārena ñātabbo. Ito paraṃ atirekaṃ avatvā apubbameva vaṇṇayissāmāti ayaṃ vibhaṅganayadassanato saṃvaṇṇanānayo.

しかし、これらの方法は詳細にはパーリ聖典とアッタカター(註釈書)から知られるべきである。また、それらの意味の確定は、法集論(ダンマサンガニー)の摩多迦(マーティカー)の意味の解説で述べられた順序に従って知られるべきである。これ以降は、重複を避け、未だ述べられていないことのみを解説しようというのが、ヴィバング(分別論)の方法の視点からの解説の方法である。

Idāni panettha –

さて、今ここで、以下のことが述べられる。

Kamatonūnādhikato, daṭṭhabbasamabhedato;

Pāḷimuttanayo ñeyyo, khandhakosallamicchatā.

“順序によって、不足と過分がないことによって、観察すべきことと譬喩の分類によって、蘊(五蘊)の巧みさを望む者は、聖典の文言を超えた方法を知るべきである”。

Tattha kamatoti ettha uppattikkamo pahānakkamo paṭipattikkamo bhūmikkamo desanākkamoti bahuvidhesu kamesu khandhānaṃ desanākkamova yujjati, na itare, asambhavā. Abhedena hi pañcasu khandhesu attaggāhapatitaṃ veneyyajanaṃ samūhaghanavinibbhogadassanena attaggāhato mocetukāmo bhagavā hitakāmo tassa tassa janassa sukhaggahaṇatthaṃ cakkhuādīnaṃ visayabhūtaṃ oḷārikaṃ paṭhamaṃ rūpakkhandhaṃ desesi, tato iṭṭhāniṭṭhavisayasaṃvedakaṃ oḷārikaṃ vedanaṃ, yaṃ vedeti, taṃ sañjānātīti evaṃ vedanāvisayassa ākāraggāhikaṃ saññaṃ, saññāvasenābhisaṅkhārake saṅkhāre, tesaṃ vedanādīnaṃ nissayādhipatibhūtaṃ viññāṇanti ayaṃ tāvettha kamo.

そのうち“順序によって”とは、ここでは生起の順序、断捨の順序、実践の順序、地の順序、説示の順序という多種多様な順序の中で、蘊に関しては説示の順序のみが適当であり、他は成立しないため適当ではない。実に、世尊は、五蘊を一体のものとして分かちがたいものとして我執に陥っている被導化者を、集まったものの分解を示すことによって我執から解き放とうと望まれ、利益を願う方として、それぞれの人が理解しやすいように、まず眼などの対象となる粗大な色蘊を説かれた。次に、好ましい対象や好ましくない対象を感受する粗大な受(受蘊)を。彼が感じるものを、彼は想い知る(想う)というように、受の対象の相を把握する想(想蘊)を。想に基づいて造作する行(行蘊)を。それら受などの拠り所であり主導者である識(識蘊)を。これが、ここでの順序である。

Anūnādhikatoti [Pg.172] kasmā pana bhagavatā pañceva khandhā vuttā anūnā anadhikāti? Sabbasaṅkhatasabhāgekasaṅgahato, attattaniyaggāhavatthussa etapparamato, aññesañca tadavarodhato. Anekappabhedesu hi saṅkhatadhammesu sabhāgavasena saṅgayhamānesu rūpaṃ rūpasabhāgekasaṅgahavasena eko khandho hoti, vedanā vedanāsabhāgekasaṅgahavasena eko khandho hoti. Esa nayo saññādīsupi, tasmā sabbasaṅkhatasabhāgekasaṅgahato pañceva vuttā. Etaparamañcetaṃ attattaniyaggāhavatthu, yadidaṃ rūpādayo pañca, tasmā attattaniyaggāhavatthussa etaparamatopi pañceva vuttā. Yepi caññe sīlādayo pañca dhammakkhandhā vuttā, tepi saṅkhārakkhandhapariyāpannattā ettheva avarodhaṃ gacchanti, tasmā aññesaṃ tadavarodhatopi pañceva vuttāti ayaṃ anūnādhikato.

“不足と過分がないことによって”とは、なぜ世尊によって五つの蘊だけが説かれ、不足も過分もないのか。それは、すべての有為(うい)を同種のものの集まりとしてまとめるからであり、我(アートマン)と我所(わがもの)という執着の対象がこれ(五つ)を限界とするからであり、他のものもこれらに含まれるからである。実に、多種多様な有為法が同種のものとしてまとめられるとき、色は色の性質という同一の分類によって一つの蘊となる。受は受の性質という同一の分類によって一つの蘊となる。この方法は想などにおいても同様である。ゆえに、すべての有為を同種のものの集まりとしてまとめることから、五つだけが説かれたのである。また、我と我所の執着の対象は、これ、すなわち色などの五つが限界である。ゆえに、我と我所の執着の対象がこれらを限界とすることからも、五つだけが説かれたのである。また、他に説かれている戒などの五つの法蘊(ほううん)も、行蘊に含まれるものであるから、ここに含まれることになる。ゆえに、他のものがこれらに含まれるということからも、五つだけが説かれたのである。これが“不足と過分がないことによって”である。

Daṭṭhabbasamabhedatoti daṭṭhabbabhedato, upamābhedato ca. Tattha daṭṭhabbabhedato tāva pañcupādānakkhandhā sāmaññato ukkhittāsikapaccatthikato, bhārato, khādakato, aniccadukkhaanattasaṅkhātavadhakato ca daṭṭhabbā. Visesato pana pheṇapiṇḍaṃ viya rūpaṃ daṭṭhabbaṃ, udakabubbuḷamarīcikakadalikkhandhamāyā viya yathākkamaṃ vedanādayo daṭṭhabbā. Yathā hi pheṇapiṇḍo vimaddāsaho, so ca pattathālakādiatthaṃ gahitopi tamatthaṃ na sādheti, bhijjati, evaṃ rūpampi vimaddāsahaṃ, tañca subhādivasena gahitampi na tathā tiṭṭhati, asubhādiyeva hoti.

“観察すべきことと譬喩の分類によって”とは、観察すべきことの分類と、譬喩の分類による。そのうち“観察すべきことの分類”については、まず五取蘊は、総括的には、抜剣の敵として、重荷として、食らう者として、また無常・苦・無我という名の殺害犯として観察されるべきである。しかし個別的には、色は泡の塊(聚沫)のように観察されるべきであり、受などは順次に、水の泡、陽炎、芭蕉の幹、幻のように観察されるべきである。ちょうど泡の塊が、押しつぶすことに耐えられず、また皿などの器にするために手に取ってもその目的を達せずに壊れてしまうように、色もまた押しつぶすことに耐えられず、たとえ美浄なものとして捉えられても、そのようには留まらず、不浄なものにしかならないのである。

Yathā vā pheṇapiṇḍo anekasandhighaṭito bahunnaṃ udakasappādipāṇakānaṃ āvāso, ādito cesa badarapakkamatto hutvā anupubbavaḍḍhanako uṭṭhitamattopi cesa bhijjati, thokaṃ gantvāpi, samuddaṃ patvā pana avassameva bhijjati[Pg.173], evaṃ rūpampi chiddāvachiddaṃ anekasandhighaṭitaṃ asītikimikulavokiṇṇaṃ, ādito cetaṃ kalalamattaṃ hutvā anupubbavaḍḍhanakaṃ, kalalamattepi cetaṃ bhijjati, abbudādibhāvepi āyukkhayaṃ patvā avassameva bhijjati. Evaṃ pheṇapiṇḍasadisaṃ daṭṭhabbaṃ.

あるいは、ちょうど泡の塊が多くの隙間から成り、多くの水蛇などの生き物の住処であり、最初はナツメの実ほどの大きさで次第に成長するが、生じたばかりでも壊れ、少し進んでも壊れ、海に到達すれば必ず壊れるように、色もまた至る所に穴があり多くの関節から成り、八万の虫の群れが混じり合っており、最初はカラル(凝滑)ほどであって次第に成長するが、カラルの段階でも壊れ、アンブダ(疱)などの状態においても、寿命が尽きれば必ず壊れるのである。このように(色は)泡の塊に似たものとして観察されるべきである。

Yathā pana bubbuḷo muhuttaramaṇīyo agayhupago na ciraṭṭhitikova, evaṃ vedanāpi. Yathā ca bubbuḷo udakatalaṃ, udakabinduṃ, udakajallakaṃ saṅkaḍḍhitvā puṭaṃ katvā gahaṇavātañcāti cattāri kāraṇāni paṭicca uppajjati, evaṃ vedanāpi vatthuṃ, ārammaṇaṃ, kilesajallaṃ, phassasaṅghaṭṭanañcāti cattāri kāraṇāni paṭicca uppajjatīti sā bubbuḷasadisā daṭṭhabbā.

また、ちょうど水の泡が、一瞬は美しいが、手に取ることはできず、長くは留まらないように、受もまた同様である。また、泡が水面、水滴、水の汚れ、閉じ込められた空気という四つの原因に依存して生じるように、受もまた基(根)、対象、煩悩の汚れ、触の衝突という四つの原因に依存して生じる。ゆえに、それは水の泡に似たものとして観察されるべきである。

Yathā pana marīcikā jalāsayādibhāvena vippalambhikā, evaṃ saññāpi niccādibhāvenāti marīcisadisā daṭṭhabbā. Yathā pana kadalikkhandho agayhupago bahuvaṭṭisamodhāno, evaṃ saṅkhārakkhandhopi agayhupagoniccādisāravirahito, phassādibahudhammasamodhāno ca hotīti so kadalikkhandhasadiso daṭṭhabbo. Yathā pana māyā asuvaṇṇarajatādirūpānipi tathā gāhāpetvā mahājanaṃ vañceti, evaṃ viññāṇampi aniccādirūpaṃ teneva cittena āgacchantaṃ viya niccādito ca gāhāpetvā vañcetīti taṃ māyāsadisaṃ daṭṭhabbaṃ. Vuttañca –

また、ちょうど陽炎が水溜まりなどであるかのように欺くものであるように、想もまた常(恒常)などであるかのように欺くものである。ゆえに陽炎に似たものとして観察されるべきである。また、ちょうど芭蕉の幹が手に取ることができず、多くの鞘の重なりであるように、行蘊もまた手に取ることができず、常などの実体を欠いており、触などの多くの法の集まりである。ゆえに、それは芭蕉の幹に似たものとして観察されるべきである。また、ちょうど幻(手品)が、金や銀などではないものをそのように思い込ませて人々を欺くように、識もまた、無常などである対象を、その識とともにやってくるかのように、常であるなどと思い込ませて欺くのである。ゆえに、それは幻に似たものとして観察されるべきである。次のように説かれている。

‘‘Pheṇapiṇḍūpamaṃ rūpaṃ, vedanā bubbuḷūpamā;

Marīcikūpamā saññā, saṅkhārā kadalūpamā;

Māyūpamañca viññāṇaṃ, desitādiccabandhunā’’ti. (saṃ. ni. 3.95);

“色は泡の塊のようであり、受は水の泡のようである。想は陽炎のようであり、行は芭蕉のようである。識は幻のようであると、日種(釈尊)によって説かれた”と。

Ayamettha daṭṭhabbabhedo.

これが、ここでの“観察すべきことの分類”である。

Upamābhedato ca pana gilānasālūpamo rūpupādānakkhandho, gelaññūpamo vedanupādānakkhandho, gelaññasamuṭṭhānūpamo saññupādānakkhandho, asappāyasevanūpamo saṅkhārupādānakkhandho[Pg.174], gilānūpamo viññāṇupādānakkhandho. Apica cārakakāraṇaaparādhakāraṇakārakaaparādhikūpamā ete bhājanabhojanabyañjanaparivesakabhuñjakūpamā cāti ayamettha upamābhedo. Evaṃ pāḷimuttakavinicchayanayo ñeyyo.

また“譬喩の分類”については、色取蘊は病室のようであり、受取蘊は病気のようであり、想取蘊は病気の原因のようであり、行取蘊は不適当な養生のようであり、識取蘊は病人のようである。さらに、牢獄、刑罰、罪、刑吏、罪人のようであり、また、器、食べ物、おかず、配膳者、食べる者のようである。これがここでの譬喩の分類である。このように、聖典の文言を超えた決定の方法は知られるべきである。

Khandhavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

蘊分別(カンダ・ヴィバンガ)の摩多迦(マーティカー)の意味の解説は終わった。

Āyatanavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

処分別(アーヤタナ・ヴィバンガ)の摩多迦(マーティカー)の意味の解説。

Āyatanavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – dvādasāyatanānīti ettha āyatanato, āyānaṃ tananato, āyatassa ca nayanato āyatanāni. Cakkhurūpādīsu hi taṃtaṃdvārārammaṇā cittacetasikā dhammā sena sena anubhavanādinā kiccena āyatanti upaṭṭhahanti ghaṭenti vāyamanti, te ca pana āyabhūte dhamme etāni tanonti vitthārenti, idañca atīva āyataṃ saṃsāradukkhaṃ nayanteva, pavattayantīti vuttaṃ hoti, tasmā ‘‘āyatanānī’’ti vuccanti.

処分別(アーヤタナ・ヴィバンガ)の摩呾理迦(マティカー)について、まず意味の点から述べれば、“十二処”において、処(アーヤタナ)とは、広がり(アーヤタナ)から、来たれるもの(アーヤ)を拡張すること(タナナ)から、また長く導くこと(アーヤタ・ナヤナ)から、処(アーヤタナ)と呼ばれる。というのも、眼や色などにおいて、それぞれの門と対象による心・心所法が、それぞれの享受などの作用によって広がり、現れ、結合し、精進するからである。また、それらは(果報として)生じた諸法を拡張し、増大させる。また、これは極めて長い(アーヤタ)輪廻の苦を導き(ナヤンティ)、進行させる。ゆえに“処”と言われるのである。

Apica nivāsaṭṭhānaṭṭhena, ākaraṭṭhena, samosaraṇaṭṭhānaṭṭhena, sañjābhidesaṭṭhena, kāraṇaṭṭhena ca sāsane, loke ca ‘‘āyatana’’nti vuccanti. Cakkhuādīsu hi te te cittacetasikā dhammā tadāyattavuttitāya nivasanti, tesu ca ākarabhūtesu ākiṇṇā vatthārammaṇavasena ca samosaranti, cakkhādayova nesaṃ sañjātideso, kāraṇañca, tasmā nivāsaṭṭhānādinā atthena cakkhādīni āyatanānīti veditabbāni.

さらに、聖典においても世俗においても、居住地(nivāsaṭṭhāna)の意味、鉱山(ākara)の意味、集会所(samosaraṇaṭṭhāna)の意味、出生地(sañjātidesa)の意味、および原因(kāraṇa)の意味によって“処(アーヤタナ)”と呼ばれる。眼などにおいて、それら心・心所法はそれらに依存して活動するために、そこに居住する。また、鉱山のようなそれら(眼などの処)において、依止( vatthu)と対象(ārammaṇa)に基づいて(諸法が)集まる。眼などがそれらの出生地であり、原因でもある。したがって、居住地などの意味によって、眼などは処であると知るべきである。

Cakkhāyatanantiādīsu cakkhatīti cakkhu, rūpaṃ assādeti, vibhāveti cāti attho. Rūpayatīti rūpaṃ. Vaṇṇavikāraṃ āpajjamānaṃ [Pg.175] hadayaṅgatabhāvaṃ pakāsetīti attho. Suṇātīti sotaṃ. Sappatīti saddo, udāharīyatīti attho. Ghāyatīti ghānaṃ. Gandhayatīti gandho, attano vatthuṃ sūcayatīti attho. Jīvitaṃ avhāyatīti jivhā. Rasanti taṃ sattāti raso, assādentīti attho. Kucchitānaṃ sāsavadhammānaṃ āyoti kāyo, uppattideso. Phusīyatīti phoṭṭhabbaṃ. Manatīti mano. Attano lakkhaṇaṃ dhārentīti dhammā. Cakkhu ca taṃ yathāvuttenatthena āyatanañcāti cakkhāyatanaṃ…pe… dhammā ca te āyatanañcāti dhammāyatananti ayaṃ tāvettha padattho.

“眼処”などにおいて、“見る(cakkhatī)”から“眼(cakkhu)”である。それは色を味わい、識別するという意味である。“示される(rūpayatī)”から“色(rūpa)”である。色の変化を生じさせ、心にある状態を顕わにするという意味である。“聞く(suṇātī)”から“耳(sota)”である。“響く(sappatī)”から“声(sadda)”である。発せられるという意味である。“嗅ぐ(ghāyatī)”から“鼻(ghāna)”である。“香る(gandhayatī)”から“香(gandha)”である。自らの拠り所を示すという意味である。“命を呼び寄せる(jīvitaṃ avhāyatī)”から“舌(jivhā)”である。衆生がそれを味わうから“味(rasa)”である。“汚れた有漏の諸法が来る(āyo)場所、すなわち生起する場所であるから“身(kāyo)”である。“触れられる(phusīyatī)”から“触(phoṭṭhabba)”である。“考える(manatī)”から“意(mano)”である。自らの自性を保持するから“法(dhammā)”である。眼であり、かつ先に述べた意味によって処であるから“眼処”である。……法であり、かつ処であるから“法処”である。これが、ここでの語の意味である。

Dhammabhedato panettha sabbampi viññāṇaṃ manāyatanaṃ nāma. Cetasikasukhumarūpanibbānāni dhammāyatanaṃ nāma. Sesāni suviññeyyāni. Imesu ca āyatanesu atītādibhedabhinnā, kālavinimuttā ca lokiyalokuttarā sabbe nāmarūpadhammā, paññattiyo ca saṅgahitāti veditabbā. ‘‘Jāti dvīhi khandhehi ekenāyatanena ekāya dhātuyā saṅgahitā’’tiādivacanato (dhātu. 71) hi rūpārūpalakkhaṇānaṃ jātijarābhaṅgānaṃ saṅkhārakkhandhadhammāyatanadhammadhātūsu saṅgahitattā itarāsampi paññattīnaṃ yathārahaṃ tattha saṅgahitabhāvo veditabboti ayamettha dhammabhedo.

ここで諸法の分類から言えば、すべての意識は“意処”と呼ばれる。心所、微細な色、および涅槃は“法処”と呼ばれる。残りのものは容易に知ることができる。これらの処には、過去などの区分によって分かれた、あるいは時間を超越した、世俗的(有漏)および出世間的(無漏)なすべての名色法、および施設(概念)が含まれると知るべきである。“生は二蘊、一処、一界に包含される”などの(界論の)言葉から、色・無色の特徴である生・老・滅は行蘊・法処・法界に包含されるため、その他の施設も適宜そこに包含されることが知られるべきだからである。これがここでの諸法の分類である。

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīye tāva ‘‘cakkhuṃ aniccaṃ dukkhaṃ anattā vipariṇāmadhammaṃ. Rūpā aniccā dukkhā anattā vipariṇāmadhammā…pe… dhammā aniccā dukkhā anattā vipariṇāmadhammā’’ti (vibha. 154) evaṃ visayivisayāyatanavasena āyatanāni vuttānīti ayaṃ suttantabhājanīyanayo.

分別の方法に関しては、まず経分別(スッタンタ・バージャニーヤ)において、“眼は無常であり、苦であり、無我であり、変易する法である。色は無常であり、苦であり、無我であり、変易する法である……法は無常であり、苦であり、無我であり、変易する法である”というように、主観的な処と客観的な処に基づいて処が説かれている。これが経分別の方法である。

Abhidhammabhājanīye pana pasādavisayāyatanāni tāva ‘‘tattha katamaṃ cakkhāyatanaṃ? Yaṃ cakkhu catunnaṃ mahābhūtānaṃ upādāya [Pg.176] pasādo’’tiādinā (vibha. 156) rūpakaṇḍe (dha. sa. 597) vuttanayena vibhattāni. Manāyatanaṃ pana ekavidhato paṭṭhāya yāvadasavidhā vedanākkhandhe vuttanayena vibhattaṃ. Dhammāyatanaṃ pana ‘‘tattha katamaṃ dhammāyatanaṃ? Vedanākkhandho saññākkhandho saṅkhārakkhandho, yañca rūpaṃ anidassanaappaṭighaṃ dhammāyatanapariyāpannaṃ asaṅkhatā ca dhātū’’ti (vibha. 167) uddisitvā ‘‘tattha katamo vedanākkhandho’’tiādinā (vibha. 167) vedanākkhandhādīsu vuttanayena vibhattaṃ. Sukhumarūpanibbānāni rūpakaṇḍe vuttanayānevāti ayaṃ abhidhammabhājanīyanayo.

阿毘達磨分別(アビダンマ・バージャニーヤ)においては、まず浄色(パサーダ)と対象の処は、“そこにおける眼処とは何か。四大種を拠り所とする浄色である眼……”などと、色品(法集論)で述べられた方法によって分別されている。意処は、一種類から始めて、受蘊で述べられた方法によって十種類まで分別されている。法処については、“そこにおける法処とは何か。受蘊、想蘊、行蘊、および、法処に含まれる無見無対の色、および無為の界である”と提示し、“そこにおける受蘊とは何か”などと、受蘊等で述べられた方法によって分別されている。微細な色と涅槃は、色品で述べられた方法と同様である。これが阿毘達磨分別の方法である。

Pañhāpucchakanayaṃ pana ito paraṃ vitthārato adassetvā tikadukānaṃ ādiantehi ceva visesatthadīpakehi ca tikadukehi yojetvā dassayissāma, sesehipi tikadukehi yojanānayo khandhe vuttanayena sakkā ñātunti. Kathaṃ dvādasannaṃ āyatanānaṃ kati kusalā…pe… kati araṇāti? Dasāyatanā abyākatā, dvāyatanā siyā kusalā, siyā akusalā, siyā abyākatā. Vedanāttike dasāyatanāni na vattabbāni, manāyatanaṃ tidhāpi, dhammāyatanaṃ tidhā na vattabbañca…pe… rūpāyatanaṃ sanidassanasappaṭighaṃ, navāyatanāni anidassanasappaṭighāni, manāyatanadhammāyatanāni anidassanaappaṭighāni, ekādasāyatanāni na hetū, dhammāyatanaṃ siyā hetu, siyā na hetu…pe… ekādasāyatanāni sappaccayāni, dhammāyatanaṃ siyā sappaccayaṃ, siyā appaccayaṃ…pe… dasāyatanāni rūpaṃ, manāyatanaṃ arūpaṃ, dhammāyatanaṃ dvidhāpi…pe… dasāyatanāni araṇāni, dvāyatanāni siyā saraṇāni, siyā araṇānīti ayaṃ pañhāpucchakanayo.

問いの形式による方法(パンハープッチャカナヤ)については、これ以降、詳細には示さず、三法(ティカ)と二法(ドゥカ)の初めと終わり、および特別な意味を明示する三法・二法と結びつけて示すことにする。残りの三法・二法との結びつけ方は、蘊(五蘊)で述べられた方法によって知ることができる。すなわち、“十二処のうち、いくつが善であり、……いくつが無諍(むじょう)であるか”という問いに対し、十処は無記であり、二処(意処と法処)は、あるいは善であり、あるいは不善であり、あるいは無記である。受三法においては、十処は(三種の受のいずれとも)言うべきではなく、意処は三種すべてであり、法処は三種すべて、および(三種の受のいずれとも)言うべきではないものである。……色処は有見有対であり、九処は無見有対であり、意処と法処は無見無対である。十一処は非因であり、法処はあるいは因であり、あるいは非因である。……十一処は有縁であり、法処はあるいは有縁であり、あるいは無縁である。……十処は色であり、意処は無色であり、法処は両方である。……十処は無諍であり、二処はあるいは有諍であり、あるいは無諍である。これが問いの形式による方法である。

Idāni pana –

そして今や、

Kamato tāvattato ca, tesaṃ daṭṭhabbabhedato;

Pāḷimuttanayenettha, viññātabbo vinicchayo.

順序(カマ)によって、また数(ターヴァッタ)によって、それらの見るべき方法の分類(ダッタッバ・ベーダ)によって、ここでは聖典(パーリ)に直接現れない方法によって、決択が知られるべきである。

Tattha [Pg.177] kamatoti idhāpi desanākkamova yujjati. Ajjhattikesu hi āyatanesu sanidassanasappaṭighavisayattā cakkhāyatanaṃ pākaṭanti paṭhamaṃ desitaṃ, tato anidassanasappaṭighavisayāni sotāyatanādīni. Atha vā dassanānuttariyasavanānuttariyahetubhāvato bahūpakārattā cakkhusotāyatanāni paṭhamaṃ desitāni, tato ghānāyatanādīni tīṇi, pañcannampi pana gocaravisayattā ante manāyatanaṃ, cakkhāyatanādīnaṃ gocarattā tesaṃ anantaraṃ rūpāyatanādīni. Apica viññāṇuppattikāraṇavavatthānatopi ayametesaṃ kamo veditabbo. Vuttaṃ hetaṃ ‘‘cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ…pe… manañca paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇa’’nti (ma. ni. 3.421; saṃ. ni. 4.60, 113; mahāni. 107) ayaṃ tāvettha kamo.

“そこにおいて‘順序(kama)によって’とは、ここでも説示の順序が適当である。すなわち、内なる処(内処)の中では、有見有対の対象を持つがゆえに眼処が明白であるとして最初に説かれ、その次に無見有対の対象を持つ耳処などが説かれた。あるいは、見ることの至高性(見無上)と聞くことの至高性(聞無上)の因となる状態から多大な助けとなるがゆえに、眼処と耳処が最初に説かれ、その次に鼻処などの三つが説かれた。しかし、五つすべての(処の)境域(gocara)を対象とするがゆえに、最後に意処が説かれた。眼処などの境域(対象)であるがゆえに、それらの直後に色処などが説かれた。さらに、意識が生じる原因の確定によっても、これらの順序は知られるべきである。すなわち、‘眼と色とを縁として眼識が生じ……中略……意と法とを縁として意識が生じる’(中部421、相応4.60, 113、大義釈107)と説かれている通り、これがここでの順序である。”

Tāvattatoti tāvabhāvato. Idaṃ vuttaṃ hoti – cakkhādayopi hi dhammā eva, evaṃ sati dhammāyatanamicceva avatvā kasmā dvādasāyatanāni vuttānīti ce? Chaviññāṇakāyuppattiyā dvārārammaṇavavatthānato ayametesaṃ bhedo hotīti dvādasa vuttāni. Cakkhuviññāṇavīthipariyāpannassa hi viññāṇakāyassa cakkhāyatanameva uppattidvāraṃ, rūpāyatanamevārammaṇaṃ. Tathā itarāni itaresaṃ. Chaṭṭhassa pana bhavaṅgamanasaṅkhāto manāyatanekadesova uppattidvāraṃ, asādhāraṇañca dhammāyatanaṃ ārammaṇanti. Iti channaṃ viññāṇakāyānaṃ uppattidvārārammaṇavavatthānato dvādasa vuttānīti ayamettha tāvattatā.

“‘その数であること(tāvattato)’とは、その状態であることから。これは次のような意味である。眼などもまた法(dhamma)そのものである。そうであるならば、単に‘法処’と言わずに、なぜ‘十二処’と説かれたのかという問いに対し、六識身の発生における門(dvāra)と所縁(ārammaṇa)の確定によって、これらの区別が生じるために、十二と説かれたのである。すなわち、眼識の路(vīthi)に含まれる識身にとっては、眼処こそが発生の門であり、色処こそが所縁である。他のものについても同様である。しかし、第六(の意識)にとっては、有分識(bhavaṅga-manas)と称される意処の一部が発生の門であり、不共通の法処が所縁である。このように、六識身の発生の門と所縁の確定によって十二と説かれたのであり、これがここでの‘その数であること’である。”

Daṭṭhabbabhedatoti ettha pana sabbāni cetāni āyatanāni anāgamanato, aniggamanato ca daṭṭhabbāni. Na hi tāni pubbe udayā kutoci āgacchanti, napi uddhaṃ vayā kuhiñci gacchanti[Pg.178], atha kho pubbe udayā appaṭiladdhasabhāvāni uddhaṃ vayā paribhinnasabhāvāni, pubbantāparantavemajjhe paccayāyattavuttitāya avasāni pavattanti, tasmā anāgamanato, aniggamanato ca daṭṭhabbāni. Tathā nirīhato, abyāpārato ca. Na hi cakkhurūpādīnaṃ evaṃ hoti ‘‘aho vata amhākaṃ sāmaggiyaṃ viññāṇaṃ nāma uppajjeyyā’’ti, na ca tāni viññāṇuppādanatthaṃ dvārabhāvena, vatthubhāvena, ārammaṇabhāvena vā byāpāramāpajjanti, atha kho dhammatāvesā yaṃ cakkhurūpādisāmaggiyaṃ cakkhuviññāṇādīni sambhavanti, tasmā nirīhato, abyāpārato ca daṭṭhabbāni. Apica ajjhattikāni suñño gāmo viya daṭṭhabbāni dhuvasubhasukhattabhāvavirahitattā, bāhirāni gāmaghātakacorā viya. Tathā ajjhattikāni chapāṇakā viya daṭṭhabbāni, bāhirāni tesaṃ gocarā viyāti ayamettha daṭṭhabbabhedo. Evaṃ pāḷimuttanayenettha viññātabbo vinicchayo.

“‘見るべき区別によって’において、これらすべての処は、来ることなく(不来)、去ることのない(不去)ものとして見られるべきである。なぜなら、それらは生じる前にどこからか来るわけではなく、滅した後にどこかへ行くわけでもないからである。むしろ、生じる前には自性を得ておらず、滅した後は自性が壊れたものであり、前際と後際の中間において、縁に依存した活動であるがゆえに、自在にならずに進行するのである。それゆえ、来ることなく、去ることのないものとして見られるべきである。同様に、無意志(nirīha)であり、無作用(abyāpāra)である。眼や色などに‘ああ、我々の調和(sāmaggi)によって、識というものが生じればよいのに’という(思い)はなく、またそれらが識を生じさせるために、門の状態、拠り所(vatthu)の状態、あるいは所縁の状態で作用を起こすこともない。むしろ、眼や色などの調和があるときに眼識などが生じるというのは、法の常道(dhammatā)なのである。それゆえ、無意志であり、無作用であるとして見られるべきである。さらに、内なる処は、常・美・楽・我を欠いているために空虚な村(空村)のように見られるべきであり、外なる処は、村を襲う賊(村撃賊)のように見られるべきである。同様に、内なる処は六つの動物のように見られるべきであり、外なる処はそれらの境域(餌場)のように見られるべきである。これがここでの見るべき区別である。このように、聖典に直接現れない方法(理路)によっても、ここでの決裁は知られるべきである。”

Āyatanavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

“処分別論母解釈、終了。”

Dhātuvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

“界分別論母解釈”

Dhātuvibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – aṭṭhārasa dhātuyoti ettha vidahati, dhīyate, vidhānaṃ, vidhīyate etāya, ettha vā dhīyatīti dhātu. Lokiyā hi dhātuyo kāraṇabhāvena vavatthitā. Anekappakāraṃ saṃsāradukkhaṃ vidahanti nipphādenti, sattehi ca dhīyante dhārīyanti, dukkhavidhānamattameva cetā, etāhi ca kāraṇabhūtāhi saṃsāradukkhaṃ sattehi anuvidhīyati, yathāvihitañca dukkhaṃ etāsveva dhīyati ṭhapīyatīti etehi atthehi yathāsambhavaṃ ‘‘dhātuyo’’ti vuccanti.

“界分別の論母において、まず意味から言えば、‘十八界’における(界:dhātu)とは、配置する(vidahati)、置かれる(dhīyate)、配置すること(vidhāna)、これによって配置される(vidhīyate)、あるいはここに置かれるから‘界’という。すなわち、世俗の界(要素)は原因の状態として確定されている。多種多様な輪廻の苦しみを配置し(vidahanti)、生じさせる。また、衆生によって置かれ(dhīyante)、保持される。あるいは、これらは苦しみの配置そのものであり、原因となったこれら(の界)によって、衆生により輪廻の苦しみが甘受され(anuvidhīyati)、配置された通りに苦しみがこれらの中に置かれ(dhīyati)、定置される。これらの意味から、状況に応じて‘界’と呼ばれる。”

Yathā [Pg.179] vā sarīrasaṅkhātassa samudāyassa avayavabhūtesu rasasoṇitādīsu aññamaññaṃ visabhāgalakkhaṇaparicchinnesu dhātusamaññā, evametesupi pañcakkhandhasaṅkhātassa attabhāvassa cakkhādīsu dhātusamaññā veditabbā. Lokiyalokuttarasādhāraṇatthavasena pana attano sabhāvaṃ dhārentīti dhātuyo. Nijjīvamattānametaṃ adhivacanaṃ, tasmā yathāvuttenatthena cakkhu ca taṃ dhātu cāti cakkhudhātu. Evaṃ sesesupīti ayaṃ tāvettha padattho.

“あるいは、身体と称される集合体の構成要素である血(rasa)や肉(soṇita)などが、互いに異なる特徴によって区別されて‘界(要素)’という名称を持つのと同様に、これら五蘊と称される自己(attabhāva)における眼などにおいても、‘界’という名称が理解されるべきである。しかし、世俗と出世間に共通する意味としては、自らの自性(sabhāva)を保持する(dhārenti)がゆえに‘界’である。これは無我(nijjīva)であることの言い換えである。したがって、上述の意味により、眼であり、かつそれが界(要素)であるから‘眼界’という。他についても同様である。これがここでの語義である。”

Dhammabhedato panettha āyatanesu vuttanayena veditabbo. Apica pañcadvārāvajjanasampaṭicchanadvayaviññāṇaṃ manodhātu nāma. Pañcaviññāṇamanodhātuvajjitaṃ pana sabbampi viññāṇaṃ manoviññāṇadhātu nāma. Sesaṃ suviññeyyameva.

“法の区別については、処において述べた方法で理解されるべきである。さらに、五門転向(識)と二つの受容識(sampaṭicchana)は‘意界’という名称である。五識と意界を除いたすべての識は‘意識界’という名称である。残りの部分は容易に理解できるだろう。”

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīye tāva – ‘‘pathavīdhātu āpo tejo vāyo ākāsaviññāṇadhātū’’ti cha dhātuyo uddisitvā ādito pañca ajjhattikabāhiravasena, pacchimā ca cha viññāṇavasena vibhattā, aparāpi ‘‘sukhadhātu dukkhasomanassadomanassupekkhāavijjādhātū’’ti cha dhātuyo uddisitvā tathā tathā vibhattā, puna aparāpi ‘‘kāmadhātu byāpādavihiṃsānekkhammaabyāpādaavihiṃsādhātū’’ti cha dhātuyo uddisitvā, evaṃ tīhi chakkehi paccekaṃ tebhūmakā aṭṭhārasa dhātuyo sarūpato, lakkhaṇāhārato, nissayavisayapayogavinābhāvādito ca vuttāti veditabbāti ayaṃ suttantabhājanīyanayo.

“分別法において、まず経分別では、‘地界、水界、火界、風界、空界、意識界’の六界を掲げ、最初の五つは内(ajjhattika)と外(bāhira)の別によって、最後の第六(の界)は識の別によって分かち、さらにまた‘楽界、苦界、喜界、憂界、捨界、無明界’の六界を掲げてそれぞれ分かち、さらにまた‘欲界、恚界、害界、出離界、無恚界、無害界’の六界を掲げ、このように三つの六教によって、個別に三界(三地)に属する十八界が、その本質(sarūpa)、特徴(lakkhaṇa)、栄養(āhāra)、依止(nissaya)、境域(visaya)、適応(payoga)、不相離(vinābhāva)などによって説かれたと知るべきである。これが経分別の方法である。”

Abhidhammabhājanīye pana sarūpeneva aṭṭhārasa dhātuyo uddisitvā pasādavisayadhātuyo āyatane vuttanayena vibhattā, satta viññāṇadhātuyo pana –

“対法分別(アビダンマ分別)においては、十八界をその名目通りに掲げ、浄色(pasāda)と境域(visaya)の界については、処において述べた方法で分かち、七つの識界については次のように説かれている。”

‘‘Tattha katamā cakkhuviññāṇadhātu? Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cittaṃ…pe… cakkhuviññāṇadhātu. Ayaṃ vuccati cakkhuviññāṇadhātu…pe… kāyaviññāṇadhātu.

“‘そこにおいて、眼識界とは何か? 眼と色とを縁として心が生じ……中略……(これが)眼識界である。これが眼識界と呼ばれる。……中略……身識界(も同様である)’”

‘‘Tattha [Pg.180] katamā manodhātu? Cakkhuviññāṇadhātuyā…pe… kāyaviññāṇadhātuyā…pe… niruddhasamanantarā uppajjati cittaṃ…pe… sabbadhammesu vā pana paṭhamasamannāhāro uppajjati cittaṃ…pe… ayaṃ vuccati manodhātu.

“‘そこにおいて、意界とは何か? 眼識界……中略……身識界……中略……が滅した直後に生じる心……中略……あるいは、すべての法(対象)に対して最初に注意を向ける(samannāhāra)心が生じ……中略……これが意界と呼ばれる’”

‘‘Tattha katamā dhammadhātu? Vedanākkhandho saññākkhandho saṅkhārakkhandho, yañca rūpaṃ anidassanaṃ appaṭighaṃ dhammāyatanapariyāpannaṃ, asaṅkhatā ca dhātu…pe… ayaṃ vuccati dhammadhātu.

“そこで、法界とは何か。受蘊、想蘊、行蘊、および、無見無対で法処に含まれる色、そして無為の界……(中略)……これを法界と言う。”

‘‘Tattha katamā manoviññāṇadhātu…pe… manodhātuyāpi uppajjitvā niruddhasamanantarā uppajjati cittaṃ…pe… manañca paṭicca dhamme ca uppajjati cittaṃ…pe… ayaṃ vuccati manoviññāṇadhātū’’ti (vibha. 184) –

“そこで、意識界とは何か……(中略)……意界が生じて滅した直後に生じる心……(中略)……また、意(マナ)と法を縁として生じる心……(中略)……これを意識界と言う”と。

Evaṃ vibhattā. Tattha sabbadhammesu vā pana paṭhamasamannāhāroti ettha pañcaviññāṇavisayesu sabbadhammesūti evaṃ attho gahetabbo. Manodhātuyāpi uppajjitvā niruddhasamanantarāti ettha pana pi-kāro sampiṇḍanattho, tasmā manodhātuyāpi santīraṇavoṭṭhabbanādimanoviññāṇadhātuyāpīti evamattho gahetabbo. Manañca paṭiccātiādīsu manodvāre bhavaṅgamanañceva catubhūmakadhammārammaṇañca paṭicca sahāvajjanakajavanaṃ nibbattatīti attho. Ayaṃ abhidhammabhājanīyanayo.

このように分類されている。そこにおいて、“あるいはまた、すべての法に対する最初の作意”という箇所では、“五識の対象であるすべての法において”というように意味を捉えるべきである。“意界が生じて滅した直後に”という箇所において、pi(〜もまた)という語は併合の意味である。したがって、“意界の(直後)にも、また推度・確定などの意識界の(直後)にも”というように意味を捉えるべきである。“意を縁として”などの箇所では、意門における有分心としての意と、四地に属する法の対象を縁として、転向を伴う速行が生じるという意味である。これがアビダルマ分別の方法である。

Pañhāpucchakanaye pana aṭṭhārasannaṃ dhātūnaṃ kati kusalā…pe… kati araṇāti? Soḷasa dhātuyo abyākatā, dve dhātuyo tidhāpi honti…pe… dasa dhātuyo nevavipākanavipākadhammadhammā, pañca dhātuyo vipākā, manodhātu siyā vipākā, siyā nevavipākanavipākadhammadhammā, dve dhātuyo tidhāpi [Pg.181] honti. Dasa dhātuyo upādinnupādāniyā, saddadhātuyo anupādinnupādāniyā, pañca dhātuyo siyā upādinnupādāniyā, siyā anupādinnupādāniyā, dve dhātuyo tidhāpi…pe… dasa dhātuyo siyā uppannā, siyā uppādino, saddadhātu siyā uppannā, siyā anuppannā, siyā na vattabbā uppādinoti, cha dhātuyo tidhāpi. Dhammadhātu tidhāva…pe… rūpadhātu sanidassanasappaṭighā, nava dhātuyo anidassanasappaṭighā, aṭṭha dhātuyo anidassanaappaṭighā. Sattarasa dhātuyo na hetū, dhammadhātu dvidhāva…pe… soḷasa dhātuyo araṇā, dve dhātuyo dvidhāpīti ayaṃ pañhāpucchakanayo.

問答門においては、十八界のうち、いくつが善であり……(中略)……いくつが無諍であるか。十六界は無記であり、二界は三種のすべてである。……(中略)……十界は非異熟非異熟法法であり、五界は異熟であり、意界はあるいは異熟であり、あるいは非異熟非異熟法法である。二界は三種のすべてである。十界は執受・有取であり、声界は非執受・有取であり、五界はあるいは執受・有取、あるいは非執受・有取であり、二界は三種……(中略)……十界はあるいは已生であり、あるいは当生であり、声界はあるいは已生、あるいは未生であり、当生とは言われるべきではなく、六界は三種である。法界は三種そのものである。……(中略)……色界は有見有対であり、九界は無見有対であり、八界は無見無対である。十七界は因ではなく、法界は二種……(中略)……十六界は無諍であり、二界は二種でもある。これが問答門である。

Idāni panetāsaṃ –

さて、今、これらの(界の)、

Kamatāvattato daṭṭhabbā, paccayānaṃ vibhāgato;

Dhātūnamidha viññeyyo, pāḷimuttavinicchayo.

“順序と範囲によって、また縁の分類によっても、ここでは諸界について、聖典から離れた決択が理解されるべきである。”

Tattha kamato tāva idhāpi desanākkamova yujjati. So ca panāyaṃ hetuphalānupubbavavatthānavasena vutto. Cakkhudhātu rūpadhātūti idaṃ hi dvayaṃ hetu, cakkhuviññāṇadhātūti idaṃ phalaṃ. Evaṃ sabbattha. Ayaṃ tāvettha kamo.

そこにおいて、順序(kama)については、ここでも説法の順序が妥当である。そしてそれは、原因と結果の逐次的な確定に基づいて説かれている。すなわち、眼界と色界というこれら二つは原因であり、眼識界というこれは結果である。他もすべて同様である。これがまず、ここにおける順序である。

Tāvattato pana yā idha suttantabhājanīye tīhi chakkehi vuttā dhātuyo ceva, tesu tesu suttābhidhammapadesesu ‘‘ābhādhātu…pe… anekadhātunānādhātuloko’’tiādinā āgatā cāti aññāpi bahudhātuyo dissanti, tāsampi vasena paricchedaṃ avatvā kasmā aṭṭhāraseva vuttāti? Tāsampi tadantogadhattā.

次に、数量(tāvattato)については、ここ(分別論)の経分別において三つの六法によって説かれた諸界、および、それら種々の経や阿毘達磨の箇所において‘光界……(中略)……多界多様界世間’等として伝わる他の多くの諸界も見受けられるが、それらの区分を述べずに、なぜ十八だけを説いたのか。それら(他の界)もこれら(十八界)に含まれるからである。

Apica vijānanasabhāve viññāṇe jīvasaññīnaṃ tassā cakkhuviññāṇādibhedena anekataṃ, cakkhurūpādipaccayāyattavuttitāya aniccatañca pakāsetvā tasmiṃ dīgharattānusayitajīvasaññāsamūhananatthañca aṭṭhāraseva vuttā. Kiñca bhiyyo [Pg.182] – veneyyajjhāsayavasena ca. Veneyyā hi arūpamūḷho rūpamūḷho ubhayamūḷhoti tividhā honti. Tesaṃ tiṇṇampi yathākkamaṃ nātisaṅkhepavitthārato arūpabhedavibhāvinī khandhadesanā, rūpabhedavibhāvinī āyatanadesanā, tadubhayabhedavibhāvinī dhātudesanā sappāyāti veneyyajjhāsayavasena aṭṭhāraseva vuttāti. Vuttañca –

さらに、知るという性質を持つ意識(識)において、生命(霊魂)の想念を持つ者たちに対し、それが眼識などの別によって多種多様であること、および眼や色などの条件に依存して生起することによる無常であることを明示し、それによって長きにわたって潜在していた生命(霊魂)の想念を根絶するために、十八だけが説かれたのである。さらにまた、化導される者の意欲(ajjhasaya)による。けだし、化導される者には、無形(心)に迷う者、形(色)に迷う者、その両方に迷う者の三種類がある。これら三者のために、順に、簡潔すぎず詳細すぎない方法で、無形の区分を明らかにする蘊の説法、形の区分を明らかにする処の説法、その両方の区分を明らかにする界の説法が適当である。それゆえ、化導される者の意欲に応じて十八だけが説かれたのである。次のように言われている。

‘‘Saṅkhepavitthāranayena tathā tathā hi,Dhammaṃ pakāsayati esa yathā yathāssa;

Saddhammatejavihataṃ vilayaṃ khaṇena,Veneyyasattahadayesu tamo payātī’’ti. (vibha. aṭṭha. 183);

‘このように、要説と詳説の順序によって、正法の威光に打たれた闇が、化導される衆生たちの心の中で瞬時に消滅し去るように、彼はその(衆生の)あり方に従って法を顕示するのである’

Ayamettha tāvattatā.

これがここにおける数量(の解説)である。

Daṭṭhabbato panetā sabbāpi saṅkhatā dhātuyo pubbantāparantavivittato, dhuvasubhasukhattabhāvasuññato, paccayāyattavuttito ca daṭṭhabbā. Visesato panettha bheritalaṃ viya cakkhudhātu daṭṭhabbā, daṇḍo viya rūpadhātu, saddo viya cakkhuviññāṇadhātu. Tathā tissopi cetā yathākkamaṃ ādāsatalamukhamukhanimittāni viya. Tathā tilayantacakkatelāni viya, adharāraṇīuttarāraṇīaggī viya ca daṭṭhabbā. Esa nayo sotadhātuādīsupi. Manodhātu pana yathāsambhavato cakkhuviññāṇadhātuādīnaṃ purecarānucarā viya daṭṭhabbā. Dhammadhātuyaṃ pana vedanā sallasūlamiva, saññā rittamuṭṭhi viya, saṅkhārā visarukkhamiva, sukhumarūpaṃ khuracakkaṃ viya, asaṅkhatā dhātu khemantabhūmi viya ca daṭṭhabbā, manoviññāṇadhātu pana makkaṭo viya, assakhaḷuṅko viya, yatthakāmanipātito vehāsakkhittadaṇḍo viya, raṅganaṭo viya ca daṭṭhabbā. Ayamettha daṭṭhabbatā.

次に、観察(daṭṭhabbato)については、これらすべての構成された諸界は、前際(過去)と後際(未来)から離れていること、常・美・楽・我(自我的本質)を欠いていること、そして条件に依存して存在していることとして観察されるべきである。特にここにおいて、眼界は太鼓の面の如く、色界は撥(ばち)の如く、眼識界は音の如く観察されるべきである。同様に、これら三つは順に、鏡の面、顔、顔の像の如くである。同様に、胡麻、機械、油の如く、また、下の火きり板、上の火きり臼、火の如く観察されるべきである。この方法は耳界などにおいても同様である。しかし意界は、状況に応じて、眼識界などの先導者や随伴者の如く観察されるべきである。法界のうち、受は矢や棘の如く、想は空の拳(にぎりこぶし)の如く、行は毒の木の如く、微細な色は剃刀の輪(法輪ならぬ苦の輪)の如く、無為の界(涅槃)は安穏な境地の如く観察されるべきである。意職界は、猿の如く、野馬(奔馬)の如く、投げられた場所に落ちる空中に投げられた棒の如く、また踊り子の如く観察されるべきである。これがここにおける観察(の解説)である。

Paccayānaṃ [Pg.183] vibhāgato panettha cakkhuviññāṇadhātuyā cakkhu nissayapaccayo, rūpaṃ ārammaṇapaccayo, kiriyāmanodhātu anantarapaccayo, tayo arūpino khandhā sahajātapaccayo. Evaṃ sotaviññāṇādīsupi. Manoviññāṇadhātuyā pana manodhātu anantarapaccayo, dhammadhātu ārammaṇapaccayo, sampayuttanissayasahajātādipaccayoti ayaṃ paccayavibhāgo. Evaṃ viññeyyo pāḷimuttavinicchayo.

条件(paccaya)の分類については、ここにおいて、眼識界に対して、眼は依止縁、色は所縁縁、作意意界は無間縁、三つの無形の蘊は倶生縁である。耳識等においても同様である。意識界に対しては、意界は無間縁、法界は所縁縁、相応・依止・倶生等の縁である。これが条件の分類である。このように、聖典(経文)以外の決択(判断)は知られるべきである。

Dhātuvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

界分別論母(マティカー)の意味の注釈、完。

Saccavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

諦分別論母(マティカー)の意味の注釈

Saccavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – cattāri ariyasaccānīti etthāyaṃ sacca-saddo anekesu atthesu dissati. Seyyathidaṃ – ‘‘saccaṃ bhaṇe na kujjheyyā’’tiādīsu (dha. pa. 224) vācāsacce. ‘‘Sacce ṭhitā samaṇabrāhmaṇā’’tiādīsu (jā. 2.21.433) viratisacce. ‘‘Kasmā nu saccāni vadanti nānā, pavādiyāse kusalāvadānā’’tiādīsu (su. ni. 891) diṭṭhisacce. ‘‘Ekaṃ hi saccaṃ, na dutiyamatthī’’tiādīsu (su. ni. 890) paramatthasacce, nibbāne ceva magge ca. ‘‘Catunnaṃ ariyasaccānaṃ kati kusalā’’tiādīsu (vibha. 216) ariyasacce. Svāyamidhāpi ariyasacce vattati. Kenaṭṭhena saccāni? Tathaṭṭhena. Koyaṃ tathaṭṭho nāma? Yo paññācakkhunā upaparikkhamānānaṃ māyāva viparīto, marīcīva visaṃvādako, titthiyānaṃ atthā viya anupalabbhamānasabhāvo ca na hoti, atha kho bādhanappabhavasantiniyyānabhūtena tacchāviparītabhūtabhāvena ariyañāṇassa gocaro hoti. Ayaṃ tathaṭṭho saccaṭṭhoti veditabbo. Vuttañca –

諦分別論母については、まず意味において、‘四つの聖諦(ariyasaccāni)’という中、この‘諦(sacca)’という語は多くの意味で見られる。すなわち、‘真実(sacca)を語れ、怒るなかれ’等における‘語真実(言行の真実)’。‘真実(sacca)に安住する沙門・婆羅門’等における‘離真実(戒の真実)’。‘なぜ種々の真実(saccāni)を説くのか、熟達した議論家たちは’等における‘見真実(見解の真実)’。‘真実(sacca)は一つであり、第二のものはない’等における、涅槃と道という‘勝義真実’。そして‘四つの聖諦(ariyasaccānaṃ)のうち、いくつが善であるか’等における‘聖諦’。これはここ(諦分別)においても聖諦の意味で用いられている。いかなる意味で諦(真実)なのか。如実(tatha)という意味においてである。この如実という意味とは何か。智慧の眼で精査する者たちにとって、幻のように偽りではなく、陽炎のように欺くものでもなく、外道たちの(説く)我のように見出せない自性でもなく、むしろ(四諦の特質である)迫害・生起・寂静・出離として、虚偽のないありのままの状態で、聖なる智慧の対象(gocara)となることである。これが如実の意味であり、諦(真実)の意味であると知られるべきである。次のように言われている。

‘‘Iti [Pg.184] tacchāvipallāsabhūtabhāvaṃ catūsupi;

Dukkhādīsvavisesena, saccaṭṭhaṃ āhu paṇḍitā’’ti (vibha. aṭṭha. 189;

sārattha. ṭī. mahāvagga 3.14).

‘このように、苦などの四つすべてにおいて、無差別(等しく)、真実で不転倒でありのままの状態で有ることを、賢者たちは諦(真実)の意味であると言う’

Ariyāni ca tāni saccāni cāti ariyasaccāni. Ariyānīti uttamāni, avisaṃvādakānīti attho. Ariyehi buddhādīhi paṭivijjhitabbāni saccāni, ariyassa vā sammāsambuddhassa santakāni saccāni tena uppāditattā, pakāsitattā ca, ariyabhāvakarāni vā saccāni tesaṃ abhisambuddhattā ariyabhāvasiddhitoti ariyasaccāni. ‘‘Dukkhaṃ ariyasacca’’ntiādīsu pana du-iti ayaṃ saddo kucchite dissati. Kucchitaṃ hi puttaṃ ‘‘duputto’’ti vadanti. Khaṃ-saddo pana tucche. Tucchaṃ hi ākāsaṃ ‘‘kha’’nti vuccati. Idañca paṭhamasaccaṃ kucchitaṃ anekopaddavādhiṭṭhānato, tucchaṃ bālajanaparikappitadhuvasubhasukhattabhāvavirahitato, tasmā kucchitattā, tucchattā ca ‘‘dukkha’’nti vuccati. Saṃ-iti ca ayaṃ saddo ‘‘samāgamo, sameta’’ntiādīsu saṃyogaṃ dīpeti. U-iti ayaṃ saddo ‘‘uppannaṃ udita’’ntiādīsu uppattiṃ. Aya-saddo pana kāraṇaṃ dīpeti. Idañca dutiyasaccaṃ avasesapaccayasamāyoge sati dukkhassuppattikāraṇanti ‘‘dukkhasamudayo’’ti vuccati.

それらは聖(ariya)であり、かつ諦(sacca)であるから、聖諦(ariyasaccāni)と言う。‘聖(ariya)’とは、優れたもの、欺かないものという意味である。聖なる仏陀らによって証得されるべき真実であるから、あるいは、聖なる正自覚者の所有(もの)である真実であり、彼によって生み出され、説示されたものであるから、あるいは、それらを等覚することによって聖なる状態が成就される(聖者となる)ので、聖なる状態を作る真実であるから、聖諦と言う。‘苦聖諦(dukkhaṃ ariyasaccaṃ)’等の中で、‘du(苦)’というこの語は、忌まわしい(kucchita)という意味で見られる。けだし、忌まわしい息子を‘悪息(duputto)’と言うからである。また‘kha(空)’という語は、空虚(tuccha)という意味である。けだし、空虚な空間を‘kha’と言うからである。そしてこの第一の諦(苦諦)は、多くの災厄の根源であるから忌まわしく、愚者たちによって想定された常・美・楽・我の状態を欠いているから空虚である。ゆえに、忌まわしいこと(du)と空虚なこと(kha)から‘苦(dukkha)’と言われる。また、‘saṃ’というこの語は、‘集まり(samāgamo)’‘合した(sameta)’等において結合を示す。‘u’というこの語は、‘生じた(uppanna)’‘起こった(udita)’等において生起を示す。また‘aya’という語は、原因を示す。そしてこの第二の諦(集諦)は、残りの条件が結合したときに、苦の生起の原因となるものであるから、‘苦集(dukkhasamudayo)’と言われる。

Tatiyasaccaṃ pana yasmā ni-saddo abhāvaṃ, rodha-saddo cārakaṃ dīpeti, tasmā abhāvo ettha, etasmiṃ vā adhigate saṃsāracārakasaṅkhātassa dukkhanirodhassa sabbagatisuññattā, tappaṭipakkhattā cāti ‘‘dukkhanirodha’’nti vuccati, dukkhassa vā anuppādanirodhapaccayattā. Catutthaṃ pana yasmā etaṃ dukkhanirodhaṃ gacchati, sattaṃ vā taṃ gamayati ārammaṇavasena tadabhimukhattā, paṭipadā ca hoti dukkhanirodhappattiyā, tasmā ‘‘dukkhanirodhagāminī paṭipadā’’ti vuccati.

第三の諦(滅諦)については、niという語が“無いこと”を、rodhaという語が“牢獄”を意味することから、そこ(滅諦)において、あるいはそれが達成された時に、輪廻の牢獄といわれる苦の滅(滅尽)が、あらゆる趣(迷いの世界)から空であること、またそれ(牢獄)の対立者であることから、“苦の滅”と呼ばれる。あるいは、苦の不発生としての滅の縁であるから(そのように呼ばれる)。第四の(道諦)については、それが苦の滅へと行くから、あるいは、対象(所縁)としての性質によって、衆生をその(苦の滅)へと向かわせるから、また、苦の滅の達成のための行道(実践法)であるから、“苦の滅に至る行道”と呼ばれる。

Apica [Pg.185] dukkhādīnaṃ cattāro cattāro atthā vibhattā tathā avitathā anaññathā, ye dukkhādīni abhisamentehi abhisametabbā. Yathāha –

さらに、苦などの(四諦には)、四つずつの意味が、如実であり、虚妄でなく、不変なものとして分別されており、それらは苦などを現観する者たちによって現観されるべきものである。次のように説かれている。

‘‘Dukkhassa pīḷanaṭṭho saṅkhataṭṭho santāpaṭṭho vipariṇāmaṭṭho, ime cattāro dukkhassa dukkhaṭṭhā tathā avitathā anaññathā. Samudayassa āyūhanaṭṭho nidānaṭṭho saṃyogaṭṭho palibodhaṭṭho …pe… nirodhassa nissaraṇaṭṭho vivekaṭṭho asaṅkhataṭṭho amataṭṭho…pe… maggassa niyyānaṭṭho hetvaṭṭho dassanaṭṭho ādhipateyyaṭṭho…pe… anaññathā’’ti (paṭi. ma. 2.8).

“苦の逼迫の意味、有為の意味、遍熱の意味、変壊の意味、これら四つが苦の苦としての意味であり、如実であり、虚妄でなく、不変である。集の蓄積の意味、因縁の意味、相応の意味、障碍の意味……(中略)……滅の出離の意味、遠離の意味、無為の意味、不死の意味……(中略)……道の出離の意味、原因の意味、見解の意味、増上の意味……(中略)……不変である”(無碍解道 2.8)。

Evaṃ vibhattānaṃ catunnaṃ catunnaṃ atthānaṃ vasena dukkhādīni veditabbāni. Ayaṃ tāvettha padattho.

このように分別された四つずつの意味によって、苦などは知られるべきである。これがまず、ここにおける語の意味である。

Dhammabhedato pana taṇhāvajjitā sabbalokiyadhammā, saṃkilesikavajjitā vā dukkhasaccaṃ nāma, taṇhā pana sabbā akusalā vā lokiyakusalā vā dhammā samudayasaccaṃ nāma, nibbānaṃ nirodhasaccaṃ nāma, lokuttarakusalacittasampayuttāni aṭṭhamaggaṅgāni dukkhanirodhagāminī paṭipadā ariyasaccaṃ nāma. Imehi pana maggaṅgehi sampayuttā cittacetasikā dhammā ceva sāmaññaphalāni cettha asaṅgahitānīti veditabbāni. Tāni hi ‘‘yadaniccaṃ taṃ dukkha’’nti (saṃ. ni. 3.15) vacanato saṅkhāradukkhasaṅgahitānipi. Yāya pariññāya bhagavati brahmacariyaṃ vussati tathattena na honti, dukkhaṃ ariyasaccanti na vuccanti, tāni ṭhapetvā sabbe lokiyalokuttaradhammā saṅgahitāti daṭṭhabbā. Ayaṃ dhammabhedo.

法の分類によれば、渇愛を除いたすべての世間的な法、あるいは有漏法を除いたものが苦諦と呼ばれる。渇愛、あるいはすべての不善法または世間的な善法が集諦と呼ばれる。涅槃が滅諦と呼ばれる。出世間の善心に相応する八聖道支が、苦の滅に至る行道の聖諦(道諦)と呼ばれる。ただし、これらの道支に相応する心・心所法、および沙門果は、ここ(道諦)には含まれないと知られるべきである。なぜなら、それらは‘無常なるものは苦である’(相応部 3.15)という御言葉から、行苦(諸行の苦)に含まれるからである。世尊のもとで梵行が修せられる目的としての(四聖諦の)真実性においては、それら(心所や果)は含まれず、苦聖諦(道諦の範疇)とは呼ばれない。これらを除いたすべての世間・出世間の法が含まれると見なすべきである。これが法の分類である。

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīye dukkhasaccaṃ tāva –

分別の記述方式によれば、経蔵分別において、まず苦諦とは――

‘‘Tattha [Pg.186] katamaṃ dukkhaṃ ariyasaccaṃ? Jātipi dukkhā, jarāpi dukkhā, maraṇampi dukkhaṃ, sokaparidevadukkhadomanassupāyāsāpi dukkhā, appiyehi sampayogo dukkho, piyehi vippayogo dukkho, yampicchaṃ na labhati, tampi dukkhaṃ, saṃkhittena pañcupādānakkhandhā dukkhā’’ti (vibha. 190) –

“そこに、いかなるものが苦聖諦か。生も苦であり、老も苦であり、死も苦であり、愁・悲・苦・憂・悩も苦であり、怨憎会苦、愛別離苦、求不得苦、要するに五取蘊は苦である”(分別 190)。

Uddisitvā vibhattaṃ. Tattha dukkhaṃ tividhaṃ hoti dukkhadukkhaṃ vipariṇāmadukkhaṃ saṅkhāradukkhanti. Tattha dukkhadukkhaṃ duvidhaṃ pariyāyadukkhaṃ nippariyāyadukkhanti. Tattha kāyikacetasikadukkhadomanassavedanā nippariyāyadukkhaṃ nāma, tadavasesā pana dukkhadukkhassa vatthubhūtā pañcupādānakkhandhā pariyāyadukkhaṃ nāma. Sukhasomanassavedanā vipariṇāmadukkhaṃ nāma. Sabbe pana pañcupādānakkhandhā, sabbasaṅkhatā vā saṅkhāradukkhaṃ nāma. Imesaṃ tiṇṇaṃ dukkhānaṃ vasena yathāyogaṃ tīsu bhavesu jātiādīnaṃ dukkhadukkhatā veditabbā. Kāmabhavasmiṃ hi jāti tāva sayaṃ na dukkhā, apāyagatimanussagatiādīsu pana nirayaggisantāpādimūlakaṃ, gabbhokkantikādimūlakaṃ, jighacchāpipāsādimūlakañca dukkhaṃ tassa sabbassa kāyikacetasikadukkhassa vatthubhāvena pariyāyato dukkhanti. Tathā jarāmaraṇādayopi. Kevalaṃ jarā kāyadubbalatāmūlassa, puttadārādiparibhavamūlassa ca, maraṇaṃ pana māraṇantikavedanābhūtassa, nirayādigatinimittadassanamūlassa ca dukkhassa vatthubhāvato, sokādayo sokādimūlassa kāyikacetasikadukkhassa vatthubhāvattā ceva sayaṃ dukkhattā ca dukkhāti veditabbā. Vipariṇāmadukkhasaṅkhāradukkhatā cesaṃ pasiddhāyeva. Evaṃ kāmabhave jātiādīnaṃ tīhipi dukkhehi dukkhatā veditabbā. Rūpārūpabhavesu pana yasmā sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā na santi, tasmā tattha jātiādīnaṃ [Pg.187] vipariṇāmadukkhasaṅkhāradukkhavasena ca dukkhatā veditabbā, na dukkhadukkhavasenāti ayaṃ dukkhasacce nayo.

概要を提示して分別された。そこにおいて、苦には三種ある。すなわち苦苦、壊苦、行苦である。そのうち苦苦には二種ある。すなわち方便(比喩的)の苦と、非方便(直接的)の苦である。そのうち、身体的・精神的な苦・憂の受は、非方便の苦と呼ばれる。一方、それ以外の、苦苦の依処(土台)となる五取蘊は、方便の苦と呼ばれる。楽・喜の受は壊苦と呼ばれる。また、すべての五取蘊、あるいはすべての有為法は行苦と呼ばれる。これら三種の苦に基づいて、三界において生(誕生)などの苦苦性が相応に知られるべきである。というのも、欲界においては、生はそれ自体が苦なのではない。しかし、地獄・畜生・人間などの趣において、地獄の火の熱などに起因する苦、入胎などに起因する苦、飢えや渇きなどに起因する苦など、これらすべての身体的・精神的な苦の依処となるがゆえに、方便(比喩的)に苦とされる。老・死なども同様である。ただ、老いは身体の衰弱や妻子からの蔑みを原因とする苦の依処となるがゆえに、死は死際の受や地獄などの相を見ることを原因とする苦の依処となるがゆえに、愁などは、愁などを原因とする身体的・精神的な苦の依処であるとともにそれ自体が苦であるがゆえに、苦であると知られるべきである。また、これらの壊苦性と行苦性はすでに明白である。このように欲界において生などが三種の苦によって苦であることが知られるべきである。色界・無色界においては、愁・悲・苦・憂・悩が存在しないため、そこでは生などは壊苦と行苦によって苦であると知られるべきであり、苦苦によるのではない。これが苦諦の理である。

Samudayasaccaṃ pana ‘‘kāmataṇhā bhavataṇhā vibhavataṇhā’’ti (vibha. 203) tattakameva uddisitvā ‘‘sā kho panesā taṇhā kattha uppajjamānā uppajjatī’’ti (vibha. 203) pucchitvā channaṃ channaṃ indriyavisayaviññāṇaphassavedanāsaññācetanātaṇhāvitakkavicārānaṃ visayabhūtānaṃ vasena taṇhāya ‘‘etthesā taṇhā uppajjamānā uppajjatī’’ti evaṃ uppattiṃ pakāsetvā vitthārato vibhattaṃ.

一方、集諦については、“欲愛・有愛・無有愛”とそれだけを提示し、“では、その渇愛はどこに生じる時に生じるのか”と問い、六つの感官、対象、意識、触、受、想、思、愛、尋、伺という、渇愛の対象となるものに基づいて、“ここでこの渇愛は生じる時に生じる”と、その発生を明らかにして、詳細に分別されている。

Nirodhasaccaṃ pana ‘‘tassā eva taṇhāya asesavirāganirodho cāgo paṭinissaggo mutti anālayo’’ti (vibha. 204) vatvā puna ‘‘sā kho panesā taṇhā kattha nirujjhamānā nirujjhatī’’ti (vibha. 204) pucchitvā samudayasacce vuttaindriyādīnaṃ vasena paṭilomato taṇhāya nirodhaṃ pakāsetvā vitthārato vibhattaṃ. Tattha asesavirāganirodhotiādīni padāni nibbānavevacanāni. Nibbānaṃ hi āgamma taṇhā asesā virajjati, nirujjhati, cajīyati, paṭinissajjīyati, muccati, na allīyati, tasmā ‘‘asesavirāganirodho cāgo paṭinissaggo mutti anālayo’’ti vuccati. Ekameva hi nibbānaṃ, nāmāni panassa sabbasaṅkhatānaṃ nāmapaṭipakkhavasena anekāni honti.

また、滅諦については、“その渇愛の、残りのない離欲・滅・棄捨・放棄・解脱・無執着である”と述べてから、再び“では、その渇愛はどこで滅する時に滅するのか”と問い、集諦で述べられた感官などに基づいて、逆順(還滅)に渇愛の滅を明らかにして、詳細に分別されている。そこにおいて“残りのない離欲・滅”などの語は、涅槃の異名である。というのも、涅槃に依って渇愛は残らず離れ、滅し、捨てられ、放棄され、解脱し、執着されなくなるからであり、それゆえに“残りのない離欲・滅・棄捨・放棄・解脱・無執着”と言われる。涅槃はただ一つであるが、その名称はすべての有為法の名称と対立する意味において、多く存在するのである。

Nanu pāṭekkaṃ nibbānaṃ nāma natthi, kilesakkhayamattameva nibbānaṃ, teneva ca tāsu tāsu suttābhidhammadesanāsu ‘‘rāgakkhayo dosakkhayo’’tiādinā (saṃ. ni. 4.314) vuttanti ce? Na, arahattanibbānānaṃ ekatāpajjanato. Arahattampi hi ‘‘yo kho, āvuso, rāgakkhayo dosakkhayo mohakkhayo, idaṃ vuccati arahatta’’nti (saṃ. ni. 4.314) rāgādīnaṃ parikkhayante uppannattā upacārena [Pg.188] arahattaṃ rāgakkhayādibhāvena vuccati, tathā rāgādīnaṃ khayahetuttā nibbānampi rāgakkhayādibhāvena vuttanti gahetabbaṃ. Itarathā nibbānassa bahuttaṃ āpajjati rāgādīnaṃ bahunnaṃ khayassāpi bahuttā. Sabbakilesānampi khayassa ekattena paṭhamamaggena diṭṭhiādīnaṃ khaye sabbakilesakkhayo āpajjati, oḷārikattañcassa siyā tiracchānānampi uppannarāgakkhayassa pākaṭattena nibbānappattito, gotrabhūkkhaṇepi ca rāgādikkhayo hoti gotrabhuno nibbānavisayattā, maggassa pana nibbānārammaṇatāappasaṅgo. Na hi attanā khepiyamānakilesakkhayamārabbha maggo uppajjati, abhāvo cassa āpajjati rāgādikkhayabhūtassa pana abhāvassa pakkhavasena tuccharūpattā, tassāpi bhāvattābhāvāva vivekalakkhaṇaṃ na siyā, saṅkhatatā cassa siyā. Na hi kadāci upalabbhamānaṃ asaṅkhataṃ bhavitumarahati sabbesampi ahetukattāpattito, saṅkhatattepi cassa na nibbānattaṃ uppattijarābhaṅgasamaṅgitāya dukkhattā, tathā ca abhāvassāpi abhāvo, anavaṭṭhānañca khīṇānampi rāgādīnaṃ puna uppajjanaṃ yesaṃ tesameva abhāvo abhāvassa vinaṭṭhattā.

“個別の涅槃というものは存在せず、ただ煩悩の滅尽そのものが涅槃なのではないか。それゆえに、種々の経典や阿毘達磨の教えにおいて‘貪の滅尽、瞋の滅尽……’などと言われているのではないか”と問うならば、それは否である。なぜなら、(もしそうなら)阿羅漢果と涅槃が同一になってしまうからである。阿羅漢果もまた、“友よ、貪の滅尽、瞋の滅尽、痴の滅尽、これが阿羅漢果と呼ばれる”と言われるが、これは貪などが完全に滅した瞬間に生じるものであるから、比喩的に阿羅漢果が“貪の滅尽”などの状態で呼ばれるのである。同様に、貪などの滅尽の原因(依処)であるから、涅槃も“貪の滅尽”などの状態で語られていると理解すべきである。そうでなければ、多くの貪などの滅尽が多数あるために、涅槃も多数あることになってしまう。また、すべての煩悩の滅尽を一つとするならば、第一の道(預流道)によって見惑などが滅した時に、すべての煩悩の滅尽が起こることになってしまう。さらに、それは卑俗なものとなってしまうだろう。なぜなら、畜生などにも(一時的に)生じた貪の滅尽が明白であるから、それによって彼らも涅槃に達したことになってしまうからである。また、種姓の瞬間にも貪などの滅尽は存在する。なぜなら種姓は涅槃を対象とするからである。しかし、そうなれば聖道が涅槃を対象としないことになってしまう。聖道は、自らによって滅ぼされるべき煩悩の滅尽を対象として生じるのではない。また、もし涅槃が(実体のない)無であるとするなら、貪などの滅尽という“無”の側面において空虚なものとなってしまう。その“無”に存在性(自性)がないならば、離(遠離)という特徴も成立しないだろう。また、それは有為法となってしまうだろう。およそ(聖道によって)得られるものが無為であることはあり得ない。なぜなら、すべてが無因(原因なし)となってしまうからである。もしそれが有為であるなら、生・老・壊を伴うがゆえに苦であり、涅槃ではないことになる。さらに、無の消滅という矛盾に陥り、定まりがなく、すでに滅した貪などが再び生じることになってしまう。なぜなら、それらの“無”という状態自体が消滅したからである。

Apica kāraṇantarena vā bhāve uppanne rāgādīnaṃ na kāci hāni hoti. Na hi aññassuppattiyaṃ aññaṃ vigacchati. Abhāvo bhāvassa virodhi, virodhisannidhāne ca itaraṃ vigacchatīti ce? Kimidaṃ vigamanaṃ nāma. Yadi tampi bhāvarūpaṃ, samānadosatā cassa siyā anavaṭṭhānañca, na ca atthasiddhi. Yadi tuccharūpaṃ, kiṃ paṭhamamevassa tuccharūpatāya upagatāya dūrampi gantvā upagantabbāti siddhā, rāgādikkhayabhūtassa nibbānassa tuccharūpatāya abhāvo, na ca abhāvo eva nibbānaṃ. Atītānāgatadosānamabhāve nibbānappattiyā abhāvato vattamānānañca [Pg.189] abhāvo nāma. Abhāvo nāma na kilesavigamamatto, api tu anuppattibhāvena. Accantavigamo nibbānenāpi sampādīyatīti ce? Na, tassa kāraṇabhāvā. Vipassanā kāraṇamiti ce? Na, attādivikappajanakasaṅkhatadhammadassanena vinā anattādivikappabhūtāya vipassanāya anuppattito. Yadi hi uppajjeyya, tāya sabbepi sattā vimuttā eva siyuṃ, no ca kadāci na puccheyya viruddhadhammadassanābhāvā. Na hi dassanaṃ vinā vikappo sambhavati, na ca attāti vikappajanakarūpādidassanameva tabbiruddhavikappajanakaṃ hoti. Buddhānañca paramparopadesena rūpādīsu vipassanāvikappo uppajjatīti ce? Na, tesampi viruddhadassanābhāvena vipassanāvikappānuppattito. Na hi yādisāya kāraṇasāmaggiyā yādisaṃ kāriyaṃ uppajjati, tādisāya eva tabbiruddhaṃ uppajjati ahetukattappasaṅgato. Na ca viruddhadassanābhāvena ekassa vipassanāvikappajanakasāmatthiyābhāvato tādisānaṃ paramparāyapi tabbhāvo, tadupadeso ca sambhavati. Tilakkhaṇūpadesanānantarikatāya pana buddhānaṃ nibbānasacchikiriyā siddhi, tenevassa kilesānamaccantappahānassa, vipassanopadesasāmatthiyassa ca siddhīti nibbānameva tadubhayakāraṇaṃ, nāññanti gahetabbaṃ.

また、別の原因によってある状態が生じたとしても、貪欲などの煩悩に何ら減少が生じるわけではない。なぜなら、一方が生じたからといって他方が消滅するわけではないからである。“非存在(無)は存在(有)と相反するものであり、相反するものが現れれば、他方は消滅するのではないか”と言うならば、その消滅とは一体何なのか。もしそれが“存在する形態(有相)”であるならば、同様の欠点(無限遡及)が生じ、安定せず、目的も達成されない。もしそれが“虚無的な形態(空相)”であるならば、最初からその虚無性が認められているのに、なぜ遠回りしてまで到達しなければならないのかという理屈になる。したがって、貪欲などの滅尽である涅槃は、虚無的な形態としての非存在ではなく、単なる非存在が涅槃なのでもない。過去や未来の過失が非存在であることによって涅槃に至るのではないから、現在あるものの非存在こそが(重要と)なる。非存在とは、単なる煩悩の消失ではなく、不発生の状態を指す。“涅槃によって絶対的な消滅が達成されるのではないか”と言うならば、それは違う。なぜなら、涅槃はその原因(結果)だからである。“ヴィパッサナー(観)が原因である”と言うならば、それも違う。なぜなら、我(ガ)などの妄想を生じさせる有為法を見ることを離れて、無我などの妄想(正しい認識)としてのヴィパッサナーは生じないからである。もしそれが(単独で)生じるならば、すべての生きとし生けるものは解脱しているはずであり、相反する教えを見る(聞く)ことがなければ、決して疑問を抱くこともないはずである。実際、見る(認識する)ことなしに妄想は起こり得ないし、我であるという妄想を生じさせる色(物質)などを見る(認識する)こと自体が、それと相反する妄想(無我の認識)を生じさせるわけではない。“諸仏の伝統的な教えによって、色などに対するヴィパッサナーの智慧が生じるのである”と言うならば、それも違う。なぜなら、彼ら(教えのない者)にとっても相反する認識がなければ、ヴィパッサナーの智慧は生じないからである。ある種の原因の集まりからある種の結果が生じるように、それと相反するものが生じることはない。さもなければ、無因から生じることになってしまうからである。相反する認識がないために、一人でヴィパッサナーの智慧を生じさせる能力がないのであれば、そのような人々の伝承においても、その状態や教えが成立することはない。しかし、三相の教えが途切れることなく続くことで、諸仏による涅槃の現証が成就するのであり、それによって煩悩の絶対的な断滅と、ヴィパッサナーの教示の能力が成就するのである。したがって、涅槃こそがその両方の原因であり、他のものではないと理解すべきである。

Kasmā pana nibbānadassanena rāgādīnaṃ accantappahānaṃ, tilakkhaṇañca hoti. Na hi aññassa dassanena itararāgappahānaṃ, tilakkhaṇañāṇañca yuttanti? Na, asaṅkhatadassanena saṅkhatassa vā dosassa vā pākaṭattā. Diṭṭhaaccantasukhānaṃ hi vaṭṭasukhe, tannissayārammaṇādīsu ca sukhābhimāno, vaṭṭābhirati ca pahīyati diṭṭhaparatīrassa nāvikassa nāvāyekadese sukhābhimānābhiratiyo viya. Apica saṅkhatadhammesu allinā rāgādayo asaṅkhatadhamme saṇṭhātuṃ na [Pg.190] sakkonti aggikkhandhe viya makkhikā, thale viya ca jalacarā, nibbānadassanena pahīnadosassa cittassa yāthāvato tesu saṅkhatesu tilakkhaṇadassanaṃ sambhavati bhesajjālepena vihatakācatimirādidosassa cakkhuno ghaṭādirūpadassanaṃ viya, diṭṭhadosesu cassa saṅkhāresu na puna rāgādīnamuppatti ñātā sucibhāve viya vaccakūpeti veditabbaṃ.

では、なぜ涅槃を見ることによって、貪欲などの絶対的な断滅と三相(の理解)が生じるのか。あるものを見ることで、他のものである貪欲の断滅や三相の知が生じるのは妥当ではないのではないか。(答えは)否である。無為(涅槃)を見ることによって、有為の過失が明らかになるからである。究極の幸福を見た者にとっては、輪廻の幸福や、それを支える対象などにおける幸福という思い込みや輪廻への愛着は消え去る。それはちょうど、向こう岸を見た船乗りが、船の一部に対して抱いていた幸福感や愛着を捨てるようなものである。さらに、有為の法に執着している貪欲などは、無為の法にとどまることはできない。それはちょうど、火の塊に蠅が、あるいは陸地に水生生物がとどまれないのと同じである。涅槃を見ることによって過失を捨て去った心には、それら有為の法における三相の知が正しく生じる。それは、薬を塗ることで白内障などの眼病が治った眼が、瓶などの色形を正しく見るようなものである。過失があると知られた諸行において、再び貪欲などが生じないことは、清浄な場所を求める者が糞尿の穴(に近寄らないこと)を知るようなものであると理解すべきである。

Kasmā pana kesañci sattānaṃ eva nibbānasacchikiriyāsambhavo, na sabbesanti? Anādibuddhaparamparopadesasāpekkhattā, tesañca upadesakānaṃ sabbattha sabbadā abhāvato, sotūnañca khaṇasampattiyā accantadullabhattā, cakkavāḷānañca anantattā, tasmā keci eva buddhuppādakāle tilakkhaṇopadesalābhena nibbānaṃ sacchikaronti, na sabbeti gahetabbaṃ.

では、なぜ一部の衆生だけに涅槃の現証が可能であり、すべての人ではないのか。それは、無始の仏陀の伝統的な教えに依存しているからであり、それらの教えを説く者が、あらゆる場所に常に存在するわけではないからである。また、聞く側にとっても、好機(八難を離れた刹那の具足)を得ることは極めて困難であり、世界(三千大千世界)は無限だからである。したがって、一部の者たちだけが仏陀の出現した時期に、三相の教えを得ることによって涅槃を現証するのであり、すべての人ではないと理解すべきである。

Kathaṃ panettha rāgādīnaṃ accantavigamo nibbānena sādhīyatīti? Na tāva so, atītānāgatānaṃ tesamidāni abhāvā, pubbe ca tassa vijjamānattā, vattamānānaṃ sarasanirodhato. Kathañcassa tuccharūpassa nibbānassa hetutte yathāvuttadosānamavasaroti ce? Na, tassa bhāvarūpattā. Pubbabhāgapaṭipattiyā hi nibbānamārabbha anusayājananabhāvena uppannamaggā eva kilesānamanuppādanirodho taduppattiyā āyatiṃ uppajjanārahānaṃ anuppattito aggisannidhāne aṅkurājanakabhāvena uppannasālikkhandhassa bījatābhāvarūpatā viya. Na hi abhāvo nāma koci paramatthato atthi, yo kāraṇena janīyati tabbiruddhakkhaṇuppādanabhāvovuppādanaṃ anekakkhaṇuppādanena khandhakārābhāvuppādanaṃ viya, tasmā kilesānaṃ anuppattinirodhasaṅkhātassa ariyamaggassa upanissayattā upanissayopacārena nibbānaṃ ‘‘asesavirāganirodho’’tiādinā vuttaṃ. Sarūpeneva kasmā na vuttanti ce? Abhisukhumattā, anupaladdhapubbattā ca, sukhumatā cassa bhagavato [Pg.191] appossukkatāvacanato, ariyena cakkhunā passitabbato ca veditabbā.

では、ここでどのようにして貪欲などの絶対的な消滅が涅槃によって成し遂げられるのか。まず、過去や未来のそれらは現在存在しないし、以前から(涅槃は)存在していた。現在のそれらは自らの性質によって滅びる。もし、空虚な形態としての涅槃が原因であるならば、先述の欠点が生じるのではないかと言うならば、(答えは)否である。それは“存在する形態(実在)”だからである。前段階の修行によって涅槃を対象とし、随眠(潜在的煩悩)を生じさせない状態で生じた聖道こそが、将来生じるはずの煩悩が生じないことによる滅(不発生の滅)となる。それは、火のそばにあって芽を出すことのない状態となった稲の束に、種子としての性質がないという事実(実在)があるようなものである。実在するものとして原因によって生み出される“非存在(無)”というものは、究極的な意味(勝義)では存在しない。それ(涅槃)と相反する瞬間を生じさせることが(煩悩を)生じさせないということであり、多くの瞬間を生じさせることで(五蘊という)塊の形を生じさせないのと同じである。したがって、煩悩の不発生の滅と呼ばれる聖道の強力な条件(依止)であることから、その条件としての比喩的な表現として、涅槃は“余すところのない離欲と滅(無余離欲滅)”などと言われるのである。なぜその自性自体によって語られないのかと言うならば、それは極めて微細であり、以前に経験したことがないからである。その微細さは、世尊が(成道後に説法を)ためらわれたという言葉や、聖なる眼によって見られるべきものであるということから理解されるべきである。

Ettha pana paravādī āha – ‘‘nattheva nibbānaṃ anupalabbhanīyato’’ti. Na anupalabbhanīyaṃ tassa siddhattā. Upalabbhati hi taṃ tadanurūpapaṭipattiyā ariyehi. Apica nibbānaṃ natthīti na vattabbaṃ sabbasattānaṃ viruddhadhammānaṃ bhāvena apavaggābhāvappasaṅgato. Na ca taṃ yuttaṃ uṇhādipaṭipakkhassa sītādino viya bhavapaṭipakkhassa nibbānassapi avassaṃbhāvā. Vuttañca –

ここで、対論者が言う。“涅槃は知覚し得ないものであるから、存在しない”と。(答えは)知覚し得ないものではない。それが証明されているからである。それは相応の修行によって、聖者たちによって知覚される。また、涅槃は存在しないと言うべきではない。すべての衆生において(煩悩と)相反する法が存在することにより、解脱が存在しないことになってしまうからである。それは妥当ではない。熱に対する冷たさがあるように、輪廻(有)に対する涅槃もまた必ず存在するはずである。次のように説かれている。

‘‘Yathāpi uṇhe vijjante, aparaṃ vijjati sītalaṃ;

Evaṃ tividhaggi vijjante, nibbānaṃ icchitabbaka’’nti. (bu. vaṃ. 2.11) –

“熱が存在するときに、他方に冷たさが存在するように。そのように三種の火(貪・瞋・癡)が存在するとき、涅槃が求められるべきである”(仏種姓経 2.11)

Ādi. Accantanirodhahetuno vipassanopadesassa dassanato ca attheva nibbānaṃ taṃ vinā tassāsambhavatoti vuttovāyamattho. Tadetaṃ purimāya koṭiyā abhāvato appabhavaṃ, tatova ajarāmaraṇaṃ, niccañca hotīti aṇuādīnampi niccabhāvapatti nibbānasseva niccattāti ce? Na, bhinnādhikaraṇattena hetulakkhaṇassānupapattito. Aṇuādīnampi asaṅkhatatā iti ce? Na, asaṅkhatatāsiddhito asaṅkhatānañcānekattānupapattito. Yadi hi asaṅkhataṃ nāma bhaveyya, ekeneva bhavitabbaṃ desakālasabhāvabhedassa kāraṇabhedakattā, bhinnasabhāvānampi ahetukatte atippasaṅgato.

初めに、究極の滅の因(涅槃)と、ヴィパッサナーの教示が示されるがゆえに、涅槃は確かに存在する。それがなければ、それ(滅)は不可能であるから、と言われるのがこの意味である。もし、“それ(涅槃)は前の際(過去)における非存在の状態から生じない(本無今有でない)がゆえに、生じることがなく、それゆえに不老不死であり常住である。原子などの微細な物質もまた常住であるという過失に陥るのではないか、涅槃だけが常住であるというのであれば”と言うならば、そうではない。依りどころが異なるため、(原子などは涅槃の)原因の特質として成立しないからである。もし“原子なども無為(非造作)である”と言うならば、そうではない。無為性(非造作性)が証明されないからであり、また無為なるものが多種多様であることは成立しないからである。もし無為というものが存在するならば、それはただ一つであるべきである。場所、時間、自性の差異は、原因の差異によって生じるものであるが、(原子などのように)自性が異なりながら無因であるとするならば、不当な拡大解釈(過汎)に陥るからである。

Saṅkhatehi sabhāvabhinnassa nibbānassa kathaṃ ahetukatāti ce? Asaṅkhatasabhāvena saṅkhatasabhāvehi bhinnassa kāraṇānapekkhattā. Asaṅkhatatte hi samāne bhavasabhāvabhedo [Pg.192] kāraṇabhedaṃ sūcayati, tasmā ekameva niccaṃ bhavitumarahati, tañca yathāvuttayuttito, sabbaññuvacanato ca paramatthato vijjamānaṃ nibbānameva. Vuttaṃ hetaṃ bhagavatā ‘‘atthi, bhikkhave, ajātaṃ abhūtaṃ akataṃ asaṅkhata’’nti (itivu. 43). Ayaṃ dukkhanirodhasacce nayo.

“有為なるもの(作られたもの)と自性が異なる涅槃が、いかにして無因(原因を必要としないこと)であり得るのか”と言うならば、無為の自性により、有為の諸自性とは異なっているがゆえに、原因を期待(依存)しないのである。もし無為性が共通している中で、存在の自性に差異があるならば、それは原因の差異を示唆することになる。それゆえ、ただ一つのみが常住であり得るのであり、それは上述の論理から、また一切智者の言葉から、勝義において実在する涅槃のみである。実際に、世尊によって“比丘たちよ、不生・不成立・不作・無為のものが存在する”(自説経43)と言われている。これが苦滅諦における理趣である。

Itaraṃ pana ‘‘sammādiṭṭhi…pe… sammāsamādhī’’ti uddisitvā vitthārato vibhattaṃ. Vinicchayo panettha maggaṅgavibhaṅge āvi bhavissatīti ayaṃ suttantabhājanīyanayo.

他方(道諦)については、“正見……乃至……正定”と掲げて詳細に分別されている。その決定については、道聖諦の分別において明らかになるであろう。これが経分別の理趣である。

Abhidhammabhājanīye pana –

次に、論分別においては――

‘‘Cattāri saccāni dukkhaṃ dukkhasamudayo dukkhanirodho dukkhanirodhagāminī paṭipadā. Tattha taṇhā dukkhasamudayo. Avasesā sāsavadhammā…pe… dukkhaṃ. Taṇhāya pahānaṃ dukkhanirodho. Aṭṭhaṅgiko maggo dukkhanirodhagāminī paṭipadā’’ti (vibha. 206) –

“四聖諦とは、苦、苦集、苦滅、苦滅道諦である。そこにおいて、渇愛が苦集である。残りの有漏の諸法は……乃至……苦である。渇愛の断絶が苦滅である。八支聖道が苦滅道諦である”(分別論206ページ)――

Vatvā aṭṭha maggaṅgāni vitthārato niddisitvā ‘‘avasesā dhammā dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya sampayuttā’’ti (vibha. 206 ādayo) evaṃ paṭhamavāre cattāri saccāni vibhattāni. Tāni puna aparehipi ‘‘taṇhā, avasesā ca kilesā samudayo, tathā taṇhā, avasesā ca kilesā, avasesā ca akusalā samudayo, tathā taṇhā, avasesā ca kilesā, avasesā ca akusalā, tīṇi ca kusalamūlāni, sāsavāni samudayo, tathā taṇhā, avasesā ca kilesā, avasesā ca akusalā, tīṇi ca kusalamūlāni, sāsavāni, avasesā ca sāsavakusaladhammā samudayo. Avasesā sāsavadhammā dukkhaṃ, tassa tassa samudayassa pahānaṃ nirodho, aṭṭhaṅgiko maggo paṭipadā’’ti [Pg.193] imehi vārehi vibhattāni. Tattha ‘‘ariyasaccānī’’ti avatvā nippadesato paccayasaṅkhātaṃ samudayaṃ dassetuṃ ‘‘saccānī’’ti vuttaṃ. Ariyasaccesu hi taṇhāva samudayo, na itare. Na ca kevalaṃ taṇhāva dukkhaṃ samudāneti, avasesā kusalākusalāpi paccayaṃ samudānentiyevāti tepi samudayato dassetuṃ ‘‘saccāni’’tveva vuttaṃ. Tato paraṃ yasmā aṭṭhaṅgiko maggova paṭipadāti. Sampayuttā pana phassādayo sabbepi dhammā paṭipadā eva, tasmā taṃ nayaṃ dassetuṃ sabbasaṅgāhikavārepi sabbāni vibhattāni. Ettha hi ariyadhanāneva saṅgahitāni. Sesaṃ sadisamevāti ayaṃ abhidhammabhājanīyanayo.

このように述べて、八つの道支を詳細に示した後、“残りの諸法は苦滅道諦に相応するものである”(分別論206ページ等)として、第一回(初番)において四聖諦が分別された。さらにまた、他の回においては、“渇愛と残りの煩悩が集諦である。同様に、渇愛と残りの煩悩、および残りの不善法が集諦である。同様に、渇愛と残りの煩悩、残りの不善法、および三つの有漏の善根が集諦である。同様に、渇愛と残りの煩悩、残りの不善法、三つの有漏の善根、および残りの有漏の善法が集諦である。残りの有漏の諸法は苦諦であり、それぞれの集の断絶が滅諦であり、八支聖道が道諦である”というこれらの回によって分別されている。そこでは“聖諦”と言わずに、限定せずに(総体的に)縁と呼ばれる集諦を示すために“諦”と言われている。聖諦においては渇愛のみが集諦であって、他はそうではないからである。しかし、単に渇愛のみが苦を生じさせるのではなく、残りの善・不善法もまた(苦の)縁を生じさせるものであるから、それらも集諦として示すために“諦”とのみ言われたのである。その後、八支聖道のみが道(道諦)であるが、相応する触などのすべての諸法もまた道(の実践)そのものである。それゆえ、その理趣を示すために、すべてを包括する回(全摂番)においてもすべてが分別された。ここでは、聖なる財(無漏の法)のみが包括されている。残りは同様である。これが論分別の理趣である。

Pañhāpucchakanaye pana catunnaṃ ariyasaccānaṃ kati kusalā…pe… kati araṇā? Samudayasaccaṃ akusalaṃ, nirodhasaccaṃ abyākataṃ, dukkhasaccaṃ tidhāpi. Samudayo savitakkasavicāro, nirodho avitakkaavicāro, maggo tidhāpi, dukkhaṃ tidhāpi, na vattabbaṃ ca. Tīṇi saccāni anidassanaappaṭighāni, dukkhaṃ tidhāpi. Samudayo hetu, nirodho na hetu, sesā dvidhāpi. Dve saccāni lokiyāni, magganirodhā lokuttarā. Samudayasaccaṃ saraṇaṃ, dve saccāni araṇāni, dukkhaṃ duvidhāpi. Ayaṃ pañhāpucchakanayo. Idāni panettha –

問答門の理趣においては、四聖諦のうち、いくつが善であるか……乃至……いくつが無諍(煩悩なきもの)であるか。集諦は不善であり、滅諦は無記であり、苦諦は三種(善・不善・無記)すべてである。集諦は有尋有伺であり、滅諦は無尋無伺であり、道諦は三種(の尋伺の区分)すべてであり、苦諦も三種すべて、および(尋伺では)説くべからざるものである。三つの諦(集・滅・道)は無見無対であり、苦諦は三種(の見対の区分)すべてである。集諦は因であり、滅諦は因ではなく、残りの二つ(苦・道)は二種(因と非因)すべてである。二つの諦(苦・集)は世間的(世俗)であり、道諦と滅諦は出世間的である。集諦は有諍(煩悩を伴うもの)であり、二つの諦(滅・道)は無諍であり、苦諦は二種すべてである。これが問答門の理趣である。さて、ここにおいて――

Kamatonūnādhikato, lakkhaṇādīhi suññato;

Ñāṇakiccopamā ñeyyo, pāḷimuttavinicchayo.

順序、不足・超過のなきこと、特質(相)など、空性、智の働き(作用)、比喩について、聖典(経論)以外での決定(解明)を知るべきである。

Tattha kamato tāva idhāpi desanākkamova yujjati. Ettha oḷārikattā, sabbasattasādhāraṇattā ca suviññeyyanti dukkhasaccaṃ paṭhamaṃ vuttaṃ, tato tasseva hetudassanatthaṃ samudayasaccaṃ, tato ‘‘hetunirodhā bhavanirodho’’ti ñāpanatthaṃ nirodhasaccaṃ, tadadhigamupāyadassanatthaṃ ante maggasaccaṃ. Bhavasukhassādagadhitānaṃ saṃvegajananatthaṃ paṭhamaṃ dukkhamāha, tato ‘‘bhavaṃ [Pg.194] neva ahetukaṃ āgacchati, na issaranimmānādinā hoti, ito pana hotī’’ti ñāpanatthaṃ samudayasaccaṃ, tato sahetukena dukkhena abhibhūtattā saṃviggamānasānaṃ tannissaraṇadassanena assāsajananatthaṃ nirodhaṃ, tato nirodhasampāpakaṃ magganti ayamettha kamo.

そこにおいて、まず“順序”については、ここでも説法の順序が適当である。ここでは、粗大であることと、一切の衆生に共通して理解しやすいがゆえに、苦諦が最初に説かれた。次に、その(苦の)原因を示すために集諦が説かれ、次に“原因の滅により存在の滅がある”と知らせるために滅諦が説かれ、最後にその到達の手段を示すために道諦が説かれた。あるいは、存在の幸福(欲楽)に執着している者に、戦慄(厭離心)を生じさせるために最初に苦を説き、次に“存在(の苦)は無因で来るのではなく、自在神の創造などによるのでもなく、これ(渇愛)から生じるのである”と知らせるために集諦を説き、次に原因を伴う苦に圧倒されて戦慄した心を持つ者に、その脱出を示すことで安らぎを生じさせるために滅諦を説き、次に滅に到達させる道諦を説いた。これがここでの順序である。

Anūnādhikato pana kasmā cattāri eva saccānīti ce? Tato aññassa asambhavato, aññatarassa ca anapaneyyato. Apica pavattimācikkhanto bhagavā sahetukaṃ ācikkhati, nivattiñca saupāyaṃ. Iti pavattinivattitadubhayahetūnaṃ etaparamato cattāri eva vuttānīti ayametthānūnādhikato.

“不足・超過のなきこと(不増不減)”については、なぜ四つだけなのか。それ以外のものは存在し得ず、またどれ一つとして取り除くことができないからである。さらにまた、世尊は(生死の)流転(流転門)を説く際に原因と共に説き、還滅(還滅門)を手段と共に説かれた。このように、流転と還滅、およびその両者の原因(集と道)はこれに尽きるがゆえに、四つだけが説かれたのである。これがここでの不足・超過のなきことである。

Lakkhaṇādīhi panettha lakkhaṇato bādhanalakkhaṇaṃ dukkhasaccaṃ, santāpanarasaṃ, pavattipaccupaṭṭhānaṃ. Pabhavalakkhaṇaṃ samudayasaccaṃ, anupacchedakaraṇarasaṃ, palibodhapaccupaṭṭhānaṃ. Santilakkhaṇaṃ nirodhasaccaṃ, accutirasaṃ, animittapaccupaṭṭhānaṃ. Niyyānalakkhaṇaṃ maggasaccaṃ, kilesapahānakaraṇarasaṃ, vuṭṭhānapaccupaṭṭhānaṃ. Apica pavattipavattakanivattinivattakalakkhaṇāni paṭipāṭiyā, tathā saṅkhatataṇhāasaṅkhatadassanalakkhaṇāni cāti imānettha lakkhaṇāni.

特徴(相)などについては、ここでは、特徴の面からは、逼迫を特徴とするのが苦諦であり、遍熱を作用(味)とし、現行(生起)を現起(現われ)とする。発生を特徴とするのが集諦であり、不断を作用とし、障碍を現起とする。寂静を特徴とするのが滅諦であり、不堕(不死)を作用とし、無相を現起とする。出離を特徴とするのが道諦であり、煩悩の止滅を作用とし、離脱を現起とする。さらに、流転、流転の推進、止滅、止滅の推進という特徴が順次あり、また、有為、渇愛、無為、観見の特徴がある。これらがここにおける特徴である。

Suññato panetāni yathākkamaṃ vedakakārakanibbutagamakābhāvato suññāni. Vuttañca –

空については、これらは順次に、受者、作者、滅した者、行く者が不在であることから空である。次のように説かれている。

‘‘Dukkhameva hi, na koci dukkhito,Kārako na, kiriyāva vijjati;

Atthi nibbuti, na nibbuto pumā,Maggamatthi, gamako na vijjatī’’ti. (vibha. aṭṭha. 189);

“苦のみが存在し、苦しむ者は存在しない。作者は存在せず、ただ行為のみがある。滅は存在するが、滅した人は存在しない。道は存在するが、行く者は存在しない”(分別注釈 189)。

Atha [Pg.195] vā –

あるいは――

Dhuvasubhasukhattasuññaṃ,Purimadvayamattasuññamamatapadaṃ;

Dhuvasubhasukhaattavirahito,Maggo iti suññato tesu. (vibha. aṭṭha. 189);

“常・美・楽・我を空とし、前の二つ(苦・集)から空なるものが不死の境地(滅)である。道は常・美・楽・我を欠いたものである。このように、それらにおいて空としての意味がある”(分別注釈 189)。

Nirodhasuññāni vā tīṇi. Nirodho ca sesattayasuñño. Phalasuñño vā hettha hetu samudayamaggesu dukkhanirodhānaṃ abhāvā pakativādīnaṃ pakati viya. Hetusuññañca phalaṃ dukkhasamudayānaṃ, nirodhamaggānañca asamavāyā, na hetusamavetaṃ hetuphalaṃ. Hetuphalasamavāyavādīnaṃ dviaṇukādīni viyāti ayamettha suññatā.

あるいは、三つ(苦・集・道)が滅によって空であり、滅が他の三つから空である。あるいは、ここでは、集(原因)と道(手段)の中に、苦(の結果)や滅(の結果)が不在であることから、原因において果が空である。それは自然論者(数論)の“自性”のようなものではないからである。また、果(苦・滅)は原因(集・道)から空である。なぜなら(果は)原因と不可分(不離相関)ではないからである。それは原因と結果の不離結合(和合)を説く者たちの二原子などのようではないからである。これがここにおける空性である。

Ñāṇakiccatoti ettha duvidhaṃ saccañāṇaṃ anubodhañāṇaṃ, paṭivedhañāṇañca. Tattha anubodhañāṇaṃ lokiyaṃ, taṃ anussavādivasena nirodhe, magge ca pavattati. Paṭivedhañāṇaṃ lokuttaraṃ, taṃ saccāvabodhapaṭipakkhakilese khepentaṃ nirodhamārammaṇaṃ katvā kiccato cattāripi saccāni paṭivijjhati. Yaṃ panetaṃ lokiyaṃ, tattha dukkhañāṇaṃ pariyuṭṭhānābhibhavanavasena pavattamānaṃ sakkāyadiṭṭhiṃ nivatteti, samudayañāṇaṃ ucchedadiṭṭhiṃ, nirodhañāṇaṃ sassatadiṭṭhiṃ, maggañāṇaṃ akiriyadiṭṭhiṃ. Dukkhañāṇaṃ vā tesu dhuvasubhasukhattabhāvarahitesu khandhesu dhuvasubhasukhattabhāvasaññāsaṅkhātaṃ phale vippaṭipattiṃ, samudayañāṇaṃ ‘‘issarapadhānakālasabhāvādīhi loko pavattatī’’ti akāraṇe kāraṇābhimānappavattaṃ hetumhi vippaṭipattiṃ, nirodhañāṇaṃ arūpalokādīsu apavaggaggāhabhūtaṃ nirodhe vippaṭipattiṃ, maggañāṇaṃ kāmasukhallikaattakilamathānuyogappabhede avisuddhimagge visuddhimaggaggāhavasena pavattaṃ upāye vippaṭipattiṃ nivatteti. Idamettha ñāṇakiccaṃ.

知の役割については、ここには“随覚知”と“通達知”の二種の真理の知がある。そのうち、随覚知は世間的であり、それは伝承などによって、滅と道において働く。通達知は出世間的であり、それは真理の悟りの妨げとなる煩悩を滅尽させつつ、滅(涅槃)を対象として、その役割によって四諦すべてを貫徹する。世間的な知においては、苦の知は(煩悩の)顕現を圧倒することによって有我見(身見)を退け、集の知は断見を、滅の知は常見を、道の知は無作用見を退ける。あるいは、苦の知は、常・美・楽・我を欠いた諸蘊における常・美・楽・我の想という果における誤謬を退け、集の知は“自在天や主宰者、時間、自性などによって世界が動いている”という無因に因を想定する因における誤謬を退け、滅の知は、無色界などを解脱と捉える滅における誤謬を退け、道の知は、欲楽への耽溺や自らに苦行を課すことなどの清浄ならざる道を清浄の道と捉える手段における誤謬を退ける。これがここにおける知の役割である。

Upamāto [Pg.196] panettha bhāro viya hi dukkhasaccaṃ daṭṭhabbaṃ, bhārādānamiva samudayasaccaṃ, bhāranikkhepanamiva nirodhasaccaṃ, bhāranikkhepanupāyo viya maggasaccaṃ. Apica rogatannidānatadupasamabhesajjehi, orimatīramahoghapārimatīrataṃsampāpakopāyehi cāti evamādīhi yathākkamaṃ yojetvāpi etāni upamāto veditabbāni. Ayamettha upamā. Evaṃ ñeyyo pāḷimuttavinicchayo.

譬喩については、苦諦は重荷のように見なされるべきであり、集諦は重荷を担うことのように、滅諦は重荷を下ろすことのように、道諦は重荷を下ろす手段のように見なされるべきである。さらに、病気、その原因、その治癒、薬として、また、此岸、大洪水、彼岸、そこに到達するための手段として、このように順次結びつけることによっても、これらは譬喩によって知られるべきである。これがここにおける譬喩である。このように、聖典以外の決択(判断)は知られるべきである。

Saccavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

諦分別論本母義釈(諦分別マティカー釈)が終了した。

Indriyavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

根分別論本母義釈(根分別マティカー釈)。

Indriyavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – dvāvīsati indriyānīti ettha indriyaṭṭhasambhavato indriyāni. Ko panesa indriyaṭṭho nāmāti? Indaliṅgaṭṭho, indadesitaṭṭho, indadiṭṭhaṭṭho, indasiṭṭhaṭṭho, indajuṭṭhaṭṭho ca, so sabbopi idha yathāyogaṃ yujjati. Kusalākusalaṃ kammaṃ indo nāma kammesu kassaci issariyābhāvato, tenevettha kammasañjanitāni tāva indriyāni attano janakakammaṃ ulliṅgenti, tena ca siṭṭhānīti indaliṅgaṭṭhena, indasiṭṭhaṭṭhena ca indriyāni. Sammāsambuddho pana paramissariyabhāvato indo, tato sabbānipetāni indriyāni bhagavatā yathābhūtato pakāsitāni, abhisambuddhāni cāti indadesitaṭṭhena, indadiṭṭhaṭṭhena ca indriyāni. Teneva bhagavatā kānici gocarāsevanāya, kānici bhāvanāsevanāya sevitānīti indajuṭṭhaṭṭhenapi indriyāni. Apica ādhipaccasaṅkhātena issariyaṭṭhenāpi etāni indriyāni.

根分別マティカーの意味について、まず“二十二根”という語において、根(インドラ、主宰)の意味が備わっているから“根(インドリヤ)”と呼ばれる。では、この根の意味とは何か。インドラの相(印)という意味、インドラによって説かれたという意味、インドラによって見られたという意味、インドラによって創造されたという意味、そしてインドラによって親しまれたという意味があり、そのすべてがここでは適宜当てはまる。善・不善の業は、業において何ものにも支配されない主権(支配力)があるため“インドラ(主)”と呼ばれる。それゆえ、ここではまず業によって生じた諸根は、自らの生みの親である業の相を現し、それによって創造されたものであるから、インドラの相という意味、およびインドラによって創造されたという意味において“根”である。また、正等覚者は至高の主権を有するために“インドラ”であり、それゆえ、これらすべての根は世尊によって如実に明らかにされ、覚られたものであるから、インドラによって説かれたという意味、およびインドラによって見られたという意味において“根”である。さらに、それらは世尊によって、あるものは(五感の)対象の習得(享受)によって、あるものは(道・果の)修習の習得によって親しまれたものであるから、インドラによって親しまれたという意味においても“根”である。また、支配(統治)としての主権という意味によっても、これらは“根”である。

Cakkhundriyantiādīsu cakkhādīnaṃ padattho heṭṭhā pakāsito. Pacchimesu pana tīsu pubbabhāge anaññātaṃ amataṃ padaṃ, catusaccadhammaṃ vā jānissāmīti evaṃ paṭipannassa uppajjanato[Pg.197], indriyaṭṭhasambhavato ca anaññātaññassāmītindriyaṃ. Ājānanato aññā eva indriyanti aññindriyaṃ. Aññātāvino catūsu saccesu niṭṭhitañāṇakiccassa khīṇāsavassa indriyanti aññātāvindriyaṃ. Tattha ca pasādindriyānantaraṃ cakkhuviññāṇādivīthicittappavattiyaṃ rūpādīnaṃ niyatabhāvassa, attano tikkhamandatānuvidhānassa ca āpādanato ādhipaccaṃ veditabbaṃ. Manindriyādīnaṃ pana attano attano vijānanādilakkhaṇe ādhipaccaṃ veditabbaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ tāvettha padattho.

“眼根”などの語において、眼などの語の意味はすでに述べた通りである。一方、最後の三根のうち、最初の段階(預流向)において“未知の不死の境地、あるいは四聖諦を知ろう”として修行する者に生じること、および根の意味があることから“未知当知根(未知の法をまさに知ろうとする根)”という。知解(覚り)によるものであるから、知解(アンニャー)そのものが根であるため“既知根(知解の根)”という。四聖諦においてなすべき智の務めを終えた漏尽者(阿羅漢)の根であるから“具知根(知解し終えた者の根)”という。そして、そこでは(五つの)浄色根の直後に生じる眼識などの認識過程(路心)において、色などの対象を確定させること、および自らの鋭さや鈍さに従わせることにおいて、主導権があると知るべきである。意根などについては、それぞれの認識などの特性において、主導権があると知るべきである。残りは容易に理解できる。これがまず、ここでの語の意味である。

Dhammabhedato panettha jīvitindriyaṃ rūpārūpavasena dvidhā. Sukhindriyādīni pañca vedanābhāvato ekadhammo, tathā paññindriyādīni cattāri amohabhāvato. Sesāni pana indriyāni ekekadhammā evāti evaṃ paramatthato soḷasa dhammāva dvāvīsatindriyabhāvena desitāni. Sesāni panettha cetasikarūpanibbānāni asaṅgahitānīti ayaṃ dhammabhedo.

また、法の分類によれば、ここでは命根は色・無色の別によって二種類ある。楽根などの五根は、感受(受)の性質であるため一法であり、同様に、慧根などの四根は、無痴の性質であるため一法である。残りの諸根はそれぞれ一つずつの法である。このように、勝義(究極の真実)においては十六の法が二十二根として説かれている。ここで残りの心所や色、涅槃は含まれていない。これが法の分類である。

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīyaṃ nāma na gahitaṃ. Kasmā? Suttante imāya paṭipāṭiyā dvāvīsatiyā indriyānaṃ anāgatattā. Suttantasmiṃ hi katthaci dve indriyāni kathitāni, katthaci tīṇi, katthaci pañca, evaṃ pana nirantaraṃ dvāvīsati āgatāni nāma natthi. Abhidhammabhājanīyepi viseso natthi.

ここでは、分別(Vibhaṅga)の手法により、経分(Suttantabhājanīya)は採用されていない。なぜか? 経(Suttanta)においては、この二十二根の順序では現れないからである。すなわち、経の中ではある箇所では二根が説かれ、ある箇所では三根が、ある箇所では五根が説かれているが、このように二十二根が連続して現れることはないのである。阿毘達磨分(Abhidhammabhājanīya)においても、特に違いはない。

Pañhāpucchakanaye pana dvāvīsatiyā indriyānaṃ kati kusalā…pe… kati araṇāti? Anaññātaññassāmītindriyaṃ kusalaṃ, domanassindriyaṃ akusalaṃ, saddhāsatipaññāaññindriyāni cattāri kusalābyākatāni, manajīvitasomanassaupekkhāvīriyasamādhindriyāni cha tidhāpi, sesāni dasa abyākatāni. Cha indriyāni siyā sukhāya vedanāya sampayuttā, siyā adukkhamasukhāya vedanāya sampayuttāti, tīṇi tidhāpi, jīvitaṃ tidhā ca na vattabbañca, dvādasindriyāni na vattabbāni [Pg.198] eva. Tīṇi vipākāni, dve vipākadhammadhammāni, rūpindriyāni satta nevavipākanavipākadhammadhammāni, aññindriyaṃ siyā vipākaṃ, siyā vipākadhammadhammaṃ, navindriyāni tidhāpi. Navindriyāni upādinnupādāniyāni, domanassindriyaṃ anupādinnupādāniyaṃ, tīṇi anupādinnaanupādāniyāni, nava tidhāpi. Domanassindriyaṃ savitakkasavicāraṃ, upekkhindriyaṃ tathā ca avitakkaavicārañca, nava avitakkaavicārāni, ekādasa tidhāpi. Satta rūpindriyāni ceva sukhadukkhadomanassindriyāni cāti dasa parittāni, pacchimāni tīṇi appamāṇāni, sesāni nava tidhāva. Tattha ca somanassindriyaṃ rūpāvacaravaseneva mahaggataṃ, tadavasesāni arūpāvacaravasenāpīti veditabbaṃ. Pañcindriyāni anidassanasappaṭighāni, sattarasa anidassanaappaṭighāneva.

問答の手法(Pañhāpucchakanaya)において、二十二根のうち、いくつの善があるか……(中略)……いくつの無諍(araṇa)があるか。未知当知根は善であり、憂根は不善である。信・念・慧・既知根の四つは、善または無記である。意・命・喜・捨・精進・定根の六つは、三種(善・不善・無記)すべてであり、残りの十は無記である。六根は、あるいは楽受と相応し、あるいは不苦不楽受と相応する。(慧・既知・未知当知の)三つは三種すべてであり、命根は三種であり、かつ(受と相応すると)言うべきではないものであり、十二根は(受と相応すると)言うべきではない。三つは異熟であり、二つは異熟法(異熟を性質とする法)であり、七つの色根は異熟でも異熟法でもない。既知根は、あるいは異熟であり、あるいは異熟法である。九根は三種すべてである。九根は有執受・有取であり、憂根は非執受・有取であり、三つは非執受・非取であり、九つは三種すべてである。憂根は有尋有伺であり、捨根はそのようでもあり、また無尋無伺でもあり、九つは無尋無伺であり、十一は三種すべてである。七つの色根、および楽・苦・憂根の十は小(欲界)であり、最後の三つは無量(出世間)であり、残りの九つは三種すべてである。その中で、喜根は色界の階梯によってのみ大(mahaggata)となり、それ以外のものは無色界の階梯によっても(大となる)と知るべきである。五根は無見有対であり、十七は無見無対である。

Paññindriyādīni cattāri hetū, sesā na hetū…pe… domanassindriyaṃ saraṇaṃ, manajīvitasomanassaupekkhāvīriyasamādhindriyāni dvidhāpi, sesāni pannarasa araṇānevāti ayaṃ pañhāpucchakanayo.

慧根などの四つは因(hetu)であり、残りは因ではない。……(中略)……憂根は有諍(saraṇa)であり、意・命・喜・捨・精進・定根は二種であり、残りの十五は無諍(araṇa)である。これが問答の手法である。

Indriyesu panetesu, pāḷimuttavinicchayo;

Kamato dāni viññeyyo, tattha kosallamicchatā.

これらの諸根において、聖典(Pāḷi)を離れた決択(vinicchaya)を、今、順序(kama)に従って知るべきである。そこでの巧緻(kosalla)を望む者によって。

Kamatoti ayampi desanākkamova. Tattha ajjhattadhamme pariññāya ariyabhūmipaṭilābho hotīti attabhāvapariyāpannāni cakkhundriyādīni paṭhamaṃ desitāni. So manussattabhāvo yaṃ dhammaṃ upādāya ‘‘itthī’’ti vā ‘‘puriso’’ti vā saṅkhaṃ gacchati, ‘‘ayaṃ so’’ti nidassanatthaṃ tato itthindriyaṃ, purisindriyañca. So duvidhopi jīvitindriyapaṭibaddhavuttīti ñāpanatthaṃ tato jīvitindriyaṃ. Yāva tassa pavatti, tāva etesaṃ vedayitānaṃ anivatti. Yañca kiñci vedayitaṃ, sabbaṃ taṃ sukhaṃ dukkhanti ñāpanatthaṃ tato sukhindriyādīni. Tannirodhatthaṃ pana ete dhammā bhāvetabbāti paṭipattidassanatthaṃ tato saddhādīni. ‘‘Imāya paṭipattiyā esa dhammo paṭhamaṃ attani pātubhavatī’’ti paṭipattiyā [Pg.199] amoghabhāvadassanatthaṃ tato anaññātaññassāmītindriyaṃ. Tasseva phalattā, tato anantaraṃ bhāvetabbattā ca tato aññindriyaṃ. Ito paraṃ bhāvanāya imassa adhigamo, adhigate ca pana imasmiṃ natthi kiñci uttari karaṇīyanti ñāpanatthaṃ ante paramassāsabhūtaṃ aññātāvindriyaṃ desitanti evaṃ kamato pāḷimuttavinicchayanayo viññeyyo.

問いの方式においても、四念処のうち、いくつが善か……(中略)……いくつが無諍(あらな)か? あるいは善であり、あるいは無記であり……(中略)……不取・非取、不染・非染……(中略)……無見・無対である。原因(ヘートゥ)ではなく無因であり……(中略)……無上であり、無諍であるというように、出世間の方法(出世間道)によってのみ分別されている。けだし、正等覚者によって経分別の箇所においては世間的・出世間的が混在した念処が語られたが、論分別と問いの箇所においては出世間的なものだけが語られている。それらの中で、世間的なものは、異なる心(別々の瞬間の心)において得られる。ある心では身体(身)を把握し、別の心では感受(受)などを把握するからである。しかし、出世間的なものは、四つとも道の瞬間の一個の心において得られる。一つの道心の瞬間において、対象としては涅槃を対象とする唯一の“念”であるが、身体などにおける“美・楽・常・我”という顛倒(あべこべな認識)を根絶するという四つの務めを果たすという意味で、四つの名前(四念処)を得るのである。これがここでの分別の方法である。

Indriyavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

根分別論母(Indriyavibhaṅgamātikā)の注釈を終わる。

Paccayākāravibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

縁起分別論母(Paccayākāravibhaṅgamātikā)の注釈

Paccayākāravibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – avijjāpaccayātiādīsu avindiyaṃ kāyaduccaritādiṃ vindati paṭilabhati, vindiyaṃ vā kāyasucaritādiṃ na vindati, dhammānaṃ vā yathāsabhāvaṃ aviditaṃ karoti, antavirahite vā saṃsāre satte javāpeti, avijjamānesu vā javati, vijjamānesu vā na javatīti avijjā. Paṭicca phalameti etasmāti paccayo, dhammānaṃ uppattiyā, ṭhitiyā ca upakārako dhammo. Avijjā ca sā paccayo cāti avijjāpaccayo, tasmā avijjāpaccayā. Saṅkhatamabhisaṅkharontīti saṅkhārā.

縁起分別論母の、まず意味について。“無明を縁として(avijjāpaccayā)”等において、知るべきでない(avindiya)身の悪行などを知り(vindati)、獲得する。あるいは、知るべき(vindiya)身の善行などを知らない。あるいは、諸法のありのままの自性を未知にする。あるいは、終わりのない輪廻の中で衆生を疾走させる。あるいは、存在しないもの(avijjamāna)の中を走り、あるいは、存在する(vijjamāna)ものの中を走らない。ゆえに無明(avijjā)という。これによって結果へと至るため、縁(paccaya)という。諸法の生起と存続の助縁となる法である。無明であり、かつ縁であるから“無明縁”という。したがって“無明を縁として”と言う。つくられたもの(saṅkhata)を構築する(abhisaṅkharonti)から、行(saṅkhārā)という。

Ito paraṃ saṅkhārapaccayā viññāṇantiādīsu vuttaṃ vuttanayeneva veditabbaṃ. Avuttesu pana vijānātīti viññāṇaṃ. Namatīti nāmaṃ, ruppatīti rūpaṃ, nāmañca rūpañca nāmarūpañca nāmarūpanti ekadesasarūpekasesanayena veditabbaṃ. Āye tanoti, āyatañca nayatīti āyatanaṃ, chaṭṭhāyatanañca saḷāyatanañca saḷāyatananti ekasesanayena veditabbaṃ. Phusatīti phasso. Vedayatīti vedanā. Paritassatīti taṇhā. Upādiyatīti upādānaṃ. Bhavati, bhāvayati cāti bhavo. Jananaṃ jāti. Jīraṇaṃ jarā. Maranti etenāti [Pg.200] maraṇaṃ. Socanaṃ soko. Paridevanaṃ paridevo. Dukkhayati, uppādaṭṭhitivasena dvidhā khaṇatītipi dukkhaṃ. Dummanassa bhāvo domanassaṃ. Bhuso āyāso upāyāso. Sambhavantīti nibbattanti. Na kevalañca sokādīheva, atha kho avijjāpaccayā saṅkhārā sambhavantītiādinā sabbapadehipi sambhavanti-saddassa yojanā kātabbā. Evaṃ hi paccayapaccayuppannavavatthānaṃ kataṃ hoti.

これ以降、“行を縁として識(saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ)”等において説かれていることは、すでに説かれた手法によって知るべきである。説かれていないものについては、識別するから“識(viññāṇa)”、屈折するから“名(nāma)”、変壊するから“色(rūpa)”である。“名と色”で“名色(nāmarūpa)”となることは、残存の手法によって知るべきである。来たるべきものを広げ(āye tanoti)、また、広がったものを導くから“処(āyatana)”という。第六処であり、かつ六処であるから“六処(saḷāyatana)”となることは、残存の手法によって知るべきである。触れるから“触(phassa)”、受容するから“受(vedanā)”、渇望するから“愛(taṇhā)”、執着するから“取(upādāna)”、存在する(bhavati)また存在させる(bhāvayati)から“有(bhava)”、生まれることが“生(jāti)”、老いることが“老(jarā)”、これによって死ぬから“死(maraṇa)”、憂えることが“憂(soko)”、泣き叫ぶことが“悲(paridevo)”、苦しめること、あるいは生と住の状態によって二重に害する(khaṇati)から“苦(dukkha)”、心の不快な状態が“憂(domanassa)”、激しい絶望が“悩(upāyāso)”である。“生じる(sambhavanti)”とは、発生することである。単に憂(soka)等だけではなく、“無明を縁として行が生じる”などのように、すべての語に“生じる”という言葉を結びつけるべきである。このように、縁と縁によって生じたものの確定がなされる。

Evanti niddiṭṭhanayanidassanaṃ, tena avijjādīheva kāraṇehi, na issaranimmānādīhīti dasseti. Etassāti yathāvuttassa. Kevalassāti asammissassa, sakalassa vā, dukkhakkhandhassāti dukkhasamūhassa, na sattassa, na sukhasubhādīnaṃ. Samudayoti nibbatti, hotīti sambhavati. Ayaṃ tāvettha padattho.

“このように(eva)”とは、示された手法の例示であり、それによって、無明などの原因によってのみ(生じるのであり)、自在天の創造などによるのではないことを示す。“この(etassa)”とは、上述の。“ただ(kevalassa)”とは、混じりけのない、あるいは全体の。“苦の集積(dukkhakkhandhassa)”とは、苦の集まりのことであり、衆生(satta)のことではなく、また楽や浄(sukhasubha)などのことでもない。“生起(samudayo)”とは発生することであり、“成る(hoti)”とは生じることである。これがここでの語の意味である。

Dhammabhedato panettha avijjāti suttantapariyāyena dukkhādīsu catūsu, abhidhammapariyāyena pubbantādīhi saddhiṃ aṭṭhasu vā ṭhānesu aññāṇaṃ. Saṅkhārā pana puññāpuññāneñjābhisaṅkhārā tayo, kāyavacīcittasaṅkhārā tayo cāti chabbidhā. Tattha aṭṭha kāmāvacarakusalacetanā, pañca rūpāvacarakusalacetanā ceti terasa cetanā puññābhisaṅkhāro nāma. Dvādasa akusalacetanā apuññābhisaṅkhāro nāma. Catasso arūpāvacarakusalacetanā āneñjābhisaṅkhāro nāma. Imesaṃ pana tiṇṇaṃ saṅkhārānaṃ eva dvārato pavattidassanatthaṃ ayaṃ saṅkhārādittiko vutto.

法の区別について言えば、ここでは“無明”とは、経の説き方(スッタンタ・パリヤーヤ)によれば苦などの四つの場所(四諦)における不知であり、アビダンマの説き方(アビダンマ・パリヤーヤ)によれば過去などの(前後際等)八つの場所における不知である。“行”は、福行、非福行、不動行の三種、あるいは身行、語行、意行の三種の計六種である。そのうち、八つの欲界の善の思(意志)と五つの色界の善の思という計十三の思が“福行”と呼ばれる。十二の不善の思が“非福行”と呼ばれる。四つの無色界の善の思が“不動行”と呼ばれる。これら三つの行について、門(門経由)での現れを示すために、この“行の三種”が説かれた。

Aṭṭha kāmāvacarakusalacetanā ceva dvādasākusalacetanā ca kāyadvāre pavattiyaṃ kāyasaṅkhāro, vacīdvāre pavattiyaṃ vacīsaṅkhāro, etā ceva manodvāre pavattiyaṃ, manodvāre eva pavattanakā rūpārūpakusalacetanā ca cittasaṅkhāroti vuccanti. Abhiññācetanā, panettha uddhaccacetanā ca parato paṭisandhiviññāṇapaccayabhāve apanetabbāpi [Pg.201] avijjāpaccayā sambhavato idha gahetabbāvāti ayaṃ tiko purimattikameva pavisatīti atthato lokiyakusalākusalacetanāva avijjāpaccayā saṅkhārāti veditabbaṃ. Idañca suttantabhājanīyanayena, abhidhammabhājanīyanayena pana lokiyalokuttare ekekacittakkhaṇe dvādasaṅgassa paṭiccasamuppādassa gahaṇato sabbāpi cetanā saṅkhārāti veditabbaṃ. Evaṃ viññāṇanāmarūpādīsupi sabbacittasampayuttavasena ca dhammabhedo veditabbo. Suttantabhājanīyanayeneva pana dassayissāma.

八つの欲界の善の思と十二の不善の思が、身門において現れるとき“身行”であり、語門において現れるとき“語行”であり、それらが意門において現れるとき、および意門においてのみ現れる色界・無色界の善の思が“意行”と呼ばれる。ここでは、神通の思と掉挙の思は、後の結生識の縁となる状態からは除外されるべきであるが、無明を縁として生じるものであるから、ここでは摂取されるべきである。したがって、この三種は前の三種にそのまま含まれる。それゆえ意味としては、無明を縁とする行とは、世間の善・不善の思であると知るべきである。これは経分別(スッタンタ・バージャニーヤ)の説き方によるものである。しかし論分別(アビダンマ・バージャニーヤ)の説き方によれば、世間・出世間の個々の心刹那において十二支の縁起が摂取されるため、すべての思が“行”であると知るべきである。このように、識・名色などにおいても、すべての心相応の状態によって法の区別が知られるべきである。しかし、ここでは経分別の説き方によってのみ(それを)示すこととする。

Saṅkhārapaccayā viññāṇañca cakkhuviññāṇādichabbidhaṃ bāttiṃsalokiyavipākaviññāṇameva hoti, lokuttarāni pana vaṭṭakathāya na yujjantīti na gahitāni. Viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ pana sabbalokiyaviññāṇasampayuttā tayo arūpino khandhā. Rūpaṃ sabbāni bhūtupādāyarūpāni. Saḷāyatanaṃ manacchaṭṭhāni indriyāni. Phasso cakkhusamphassādiko chavipākaphasso, tathā vedanāpi. Taṇhā rūpataṇhādibhedato chabbidho lobho. Upādānaṃ kāmupādānādito catubbidhā lobhadiṭṭhiyova. Bhavo pana duvidho kammabhavo, upapattibhavoti. Tattha kammabhavo tebhūmakakusalākusalacetanā ca taṃsampayuttā abhijjhādayo ca. Upapattibhavo pana kammābhinibbattā pañcapi khandhā. So pabhedato kāmarūpārūpabhavā tayo, saññā asaññā nevasaññānāsaññā bhavā tayo, ekacatupañcavokārabhavā tayoti navavidho niddiṭṭho. Jātiādīni pubbe vuttāni. Tesu jātiggahaṇena viññāṇanāmarūpasaḷāyatanaphassavedanāva gahitā tadavinābhāvato. Tathā jarāmaraṇaggahaṇenāpi tesaññeva pākabhedattā. Sokādayo pana jarāmaraṇena dvādasamena aṅgena ekasaṅkhepaṃ katvā vuttā, na visuṃ aṅgabhāvena. Kimatthanti ce? Bhavacakkassa avicchedadassanatthaṃ. Sokādito [Pg.202] hi avijjā siddhā hoti avijjāvippayogato, avijjāsamuppattito ca. Jarāmaraṇabbhāhatassa hi bālasseva te sambhavanti, tehi ca avijjāya siddhāya puna avijjāpaccayā saṅkhārāti evaṃ hetuphalaparamparāya bhavacakkaṃ avicchinnaṃ, anādikaṃ, apariyantaṃ, apariyosānañca hoti.

“行を縁として識”については、眼識などの六種、および三十二の世間の異熟識のみである。出世間の識は、輪廻(転回)の語には適合しないため、ここでは摂取されない。“識を縁として名色”については、すべての世間の識に相応する三つの無色の蘊(受・想・行)である。“色”は、すべての四大種および所造色である。“六処”は、意を第六とする(内六処の)諸根である。“触”は、眼触などをはじめとする六つの異熟の触であり、受も同様である。“渇愛”は、色愛などの区分による六種の貪欲である。“執着(取)”は、欲取などからなる四種の貪欲と見である。“有”は二種あり、業有と生有である。そのうち、業有とは、三界の善・不善の思と、それに相応する無貪などである。生有とは、業によって生み出された五つの蘊である。それは区別によれば、欲有・色有・無色有の三種、想有・無想有・非想非非想有の三種、一蘊有・四蘊有・五蘊有の三種の計九種として示されている。生などは前に説かれた通りである。それらの中で、“生”の摂取によって、識・名色・六処・触・受もまた摂取されている。それらは(生と)不離であるからである。同様に、“老死”の摂取によっても、それら(識から受まで)の成熟と崩壊が(示される)。愁などは、第十二の支である“老死”と一まとめにして説かれており、別個の支としては扱われない。なぜかといえば、輪廻の車輪が途切れないことを示すためである。なぜなら、愁などによって無明が確立されるからである。それは無明の離系、あるいは無明の発生による。老死に打ちひしがれた愚者にこそそれら(愁など)が生じ、それらによって無明が確立されれば、再び無明を縁として行が生じる。このように、原因と結果の連鎖によって、輪廻の車輪は途切れることなく、始まりもなく、限りもなく、終わりもないものとなる。

Yadi evaṃ, kasmā avijjā ādito vuttāti? Padhānadassanatthaṃ pana ādito vuttā. Tiṇṇaṃ hi vaṭṭānaṃ avijjā padhāno hetu tassā bhāve bhāvato, nirodhena ca nirujjhanato. Evaṃ avijjādīhi dvādasahi aṅgehi suttantabhājanīyanayena sabbe lokiyadhammāva paccayapaccayuppannabhāvena vuttāti veditabbā. Abhidhammapariyāyena pana lokuttarāpīti ayamettha dhammabhedo.

もしそうであるなら、なぜ無明が最初に説かれているのか。それは主導的であることを示すために最初に説かれたのである。三つの輪(煩悩・業・苦)において、無明は主導的な原因であり、それがあるときに(他が)あり、それが滅するときに(他が)滅するからである。このように、無明などの十二の支によって、経分別の説き方によれば、すべての世間の法が、縁と縁生の状態として説かれていると知るべきである。論分別の説き方によれば、出世間の法もまた(含まれる)。これがここにおける“法の区別”である。

Vibhaṅganayato panettha pañhāpucchakanayo natthi, suttantabhājanīyanayāpi dhammabhede vuttanayeneva vitthārato vibhattāti veditabbo. Abhidhammabhājanīye pana –

ヴィバンガ(分別論)の説き方によれば、ここには問答の形式はない。経分別についても、法の区別において説かれた方法によって詳細に解説されていると知るべきである。一方、論分別においては(以下の通りである)。

‘‘Avijjāpaccayā saṅkhāro, saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmaṃ, nāmapaccayā chaṭṭhāyatanaṃ, chaṭṭhāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ, evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti.

“無明を縁として行があり、行を縁として識があり、識を縁として名があり、名を縁として第六処があり、第六処を縁として触があり、触を縁として受があり、受を縁として愛があり、愛を縁として取があり、取を縁として有があり、有を縁として生があり、生を縁として老死がある。このようにして、この純粋な苦の堆積(苦蘊)の生起がある。

‘‘Avijjāpaccayā saṅkhāro…pe… viññāṇapaccayā nāmaṃ, nāmapaccayā phasso…pe… samudayo hoti.

“無明を縁として行があり、……(中略)……識を縁として名があり、名を縁として触があり、……(中略)……生起がある。

‘‘Avijjāpaccayā…pe… viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā chaṭṭhāyatanaṃ, chaṭṭhāyatanapaccayā phasso…pe… samudayo hoti.

“無明を縁として……(中略)……識を縁として名色があり、名色を縁として第六処があり、第六処を縁として触があり、……(中略)……生起がある。

‘‘Avijjāpaccayā [Pg.203] …pe… viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, chaṭṭhāyatanapaccayā phasso…pe… samudayo hotī’’ti (vibha. 243) –

“無明を縁として……(中略)……識を縁として名色があり、名色を縁として六処があり、第六処を縁として触があり、……(中略)……生起がある”(Vibh. 243)。

Evaṃ paccayacatukkaṃ, puna ‘‘avijjāpaccayā saṅkhāro avijjāhetuko’’tiādinā (vibha. 244) vuttanayeneva hetucatukkaṃ, puna ‘‘avijjāpaccayā saṅkhāro avijjāsampayutto’’tiādinā (vibha. 245) sampayuttacatukkaṃ, puna ‘‘avijjāpaccayā saṅkhāro, saṅkhārapaccayāpi avijjā’’tiādinā (vibha. 246) aññamaññapaccayacatukkanti evaṃ avijjāmūlakāni cattāri catukkāni vuttāni. Evaṃ ‘‘saṅkhārapaccayā avijjā’’tiādinā saṅkhārādimūlakādiupādānamūlakapariyosānāni aṭṭhasu padesu cattāri cattāri catukkānīti bāttiṃsa catukkāni mātikaṃ katvā nikkhipitvā puna akusalakusalavipākakiriyacittesu lokiyalokuttaresu ekekasmiṃ citte yathānikkhittehi chattiṃsabāttiṃsamātikācatukkehi vitthārato yathānurūpaṃ paccayākāro vibhatto. Idañca yasmā na kevalaṃ ayaṃ paccayākāro nānācittesu eva hoti, ekacittepi hotiyeva. Nāpi vaṭṭacitte eva hoti, taṇhābhāvato vivaṭṭacittepi, tasmā taṃ nippadesato ekacittakkhaṇikaṃ paccayākāraṃ dassetuṃ vuttaṃ. Teneva hettha ‘‘avijjāpaccayā saṅkhārā’’ti avatvā ‘‘avijjāpaccayā saṅkhāro’’ti ekavacanena vuttaṃ ekacittakkhaṇe bahucetanābhāvā. Tattha yadetaṃ paṭhamacatukkaṃ, tattha paṭhamavāro nāmarūpaṭṭhāne nāmaṃ, saḷāyatanaṭṭhāne chaṭṭhāyatanañca gahetvā rūpārūpādisabbabhavasādhāraṇavasena, ekacittakkhaṇapariyāpannadhammaggahaṇavasena ca rūpaṃ chaḍḍetvā vutto rūpassa sabbabhavāsādhāraṇattā, bahucittakkhaṇikattā ca. Dutiyo nāmarūpaṭṭhāne nāmaṃ, ‘‘nāmapaccayā phasso’’ti saḷāyatanaṭṭhāne phassameva [Pg.204] gahetvā phassassa saḷāyatanaṃ vināpi paccayavisesasambhavadassanavasena ceva mahānidānasuttanayadassanavasena (dī. ni. 2.95 ādayo) ca vutto. Tatiyo saḷāyatanaṭṭhāne chaṭṭhāyatanameva gahetvā gabbhaseyyakānaṃ aparipuṇṇāyatanānaṃ, rūpabhavikādīnañca vasena vutto. Catuttho ‘‘nāmapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso’’ti evaṃ itarāyatanehipi saḷāyatanassa visesato phassapaccayataṃva dassetvā opapātikānaṃ, paripuṇṇāyatanānaṃ kāmabhavikānañca vasena vutto. Evaṃ dutiyacatukkādīsupi.

このように縁の四法(縁四個)、さらに‘無明を縁として行(形成作用)があり、無明を原因とする’等(‘分別論’244)と述べられた方法によって因の四法、さらに‘無明を縁として行があり、無明と相応する’等(‘分別論’245)という相応の四法、さらに‘無明を縁として行があり、行を縁として無明もある’等(‘分別論’246)という相互縁の四法というように、無明を根本とする四つの四法が説かれている。このように‘行を縁として無明がある’等と、行を始めとする根本から、執着(取)を根本とする終わりまで、八つの句において四つずつの四法があるとして、三十二の四法を論母(マティカー)として提示し、さらに、世間的・出世間の不善・善・異熟・唯作の心において、それぞれ一つの心ごとに、提示された通りに三十六あるいは三十二の論母の四法によって、相応する形で縁起の様態(十二縁起)が詳細に分別されている。そして、これは単にこの縁起の様態が様々な心においてのみ起こるのではなく、一刹那の心(一心刹那)においても確かに起こるからである。また、輪廻の心においてのみ起こるのではなく、渇愛がないことから離輪廻(出世間)の心においても起こる。それゆえ、その限定のない一刹那の心の縁起を示すために説かれた。それゆえ、ここでは‘無明を縁として諸行(複数形)’と言わず、‘無明を縁として行(単数形)’と単数形で言われている。一刹那の心において多くの思(意志)が存在することはないからである。その中で、この最初の四法において、第一の節(回)は名色の箇所で‘名’を、六処の箇所で‘第六処(意処)’を取り、色・無色などの一切の生存(有)に共通するあり方に基づき、また一刹那の心に含まれる諸法を把握することに基づいて、色(物質)を除いて説かれている。色は一切の生存に共通ではないからであり、また多刹那的なものだからである。第二(の四法)は、名色の箇所で‘名’を、‘名を縁として触がある’と六処の箇所で‘触’のみを取り、触が六処なしでも特定の縁の発生が見られることを示すため、また‘大縁経’の方法(長部2.95等)を示すために説かれている。第三は、六処の箇所で‘第六処’のみを取り、胎生者(胎内にある者)の不完全な感官、および色界の存在等に基づいて説かれている。第四は、‘名を縁として六処があり、六処を縁として触がある’というように、他の処によっても六処が特に触の縁であることを示し、化生者、完全な感官を持つ欲界の存在等に基づいて説かれている。第二の四法等においても同様である。

Sabbatthāpi cettha yasmā sokādayo sabbe ekacittakkhaṇe na sambhavanti, sabbasmiñca citte, bhave ca nappavattanti, tasmā na gahitā. Jātijarāmaraṇāni panettha arūpadhammānaṃ lakkhaṇamattāni, tāni ca acittakkhaṇamattānipi samānāni cittakkhaṇe antogadhattā pariyāyato paccayuppanne katvā aṅgaparipūraṇatthaṃ gahitāni. Bhavoti cettha upādānādipaccayavirahitā cattāro arūpino khandhā, taṇhāpaccayā upādānanti ettha kāmupādānaṃ vajjetvā tīṇi upādānāni eva gahetabbāni. Dvinnampi ekalakkhaṇānaṃ dhammānaṃ ekakkhaṇe asambhavā lobhamūlavirahitesu dosamohamūlesu ceva kusalābyākatesu ca cittesu vedanāpaccayā paṭighaṃ vicikicchā uddhaccanti evaṃ taṇhāṭhāne yathāyogaṃ paṭighādayo tayo. Tesu vicikicchāvajjitesu ceva diṭṭhivippayuttesu ca upādānaṭṭhāne adhimokkho gahito. Vicikicchāya pana saddhiṃ adhimokkhassāpi asambhavā vicikicchāpaccayā bhavoti ca gahito. Upādānaṭṭhāne ca adhimokkho ca gahito. Lokiyānañcettha kusalābyākatānaṃ upanissayavasena avijjāpaccayatā vuttā. Lokuttarānaṃ pana yasmā appahīnāvijjo avijjāya pahānatthaṃ, paṭippassambhanatthañca lokuttaraṃ [Pg.205] bhāveti, tasmā samatikkamanavasena avijjāpaccayatā vuttā, na sahajātavasena. Teneva tesaṃ niddesavāresu ‘‘tattha katamā avijjā’’ti avibhajitvā ‘‘tattha katamo avijjāpaccayā saṅkhāro’’ti (vibha. 240) vibhattaṃ. Kiriyadhammānaṃ pana kenaci pariyāyena avijjāmūlakattaṃ natthīti ‘‘saṅkhārapaccayā viññāṇa’’ntiādinā saṅkhāramūlakādiko nayo vutto, na avijjāmūlako. Apica lokiyakusalādīsu tesaṃ dhammānaṃ dukkhasaccapariyāpannattā ‘‘evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hotī’’ti (vibha. 225) evaṃ appanā katā, lokuttarakusalādīsu ‘‘evametesaṃ dhammāna’’nti. Ayaṃ lokiyato lokuttarānaṃ desanāya visesoti ayaṃ abhidhammabhājanīye nayo.

そしてここにおいて、あらゆるところで、憂(悲しみ)等はすべて一刹那の心には生じ得ず、またすべての心や生存において生じるわけではないため、採用されていない。しかし、ここでの生・老・死は無色(精神的)な諸法の特性にすぎず、それらは心刹那そのものではないにしても、心刹那の中に含まれるため、便宜上、縁によって生じたもの(縁生)として、構成要素(支)を充足させるために採用されている。ここでの‘有’とは、執着(取)等の縁を離れた四つの無色の蘊(受・想・行・識)である。‘渇愛を縁として取(執着)がある’という箇所では、欲取を除いた三つの取のみを取るべきである。同じ特性を持つ二つの法が一刹那に共存することはないため、貪根を離れた瞋根・痴根の心、および善・無記の心においては、受を縁として、憤懣(対礙)、疑(疑念)、掉挙(心の浮つき)というように、渇愛の箇所に相応じて(憤懣等の)三つが置かれる。それらのうち、疑を除いたもの、および見(邪見)と相応しないものにおいては、取の箇所に勝解(決定)が取られる。しかし、疑と勝解は共存できないため、‘疑を縁として有がある’と取られる。また、取の箇所に勝解も取られる。また、ここでの世間的な善・無記の(心における)無明の縁であることは、強力な依存条件(親依縁)として説かれている。しかし、出世間の(心)については、まだ無明を断じていない者が、無明の断絶のため、また鎮静のために出世間の(道を)修習するのであるから、超越(克服)という意味において無明の縁であると説かれており、倶生(同時発生)という意味ではない。それゆえ、それらの解説の節において‘そこにおける無明とは何か’と分別(定義)せずに、‘そこにおける無明を縁とする行とは何か’(‘分別論’240)と分別されているのである。しかし、唯作の法には、いかなる意味においても無明を根本とすることはないため、‘行を縁として識がある’等と行を根本とする方法が説かれており、無明を根本とする(方法)ではない。さらに、世間的な善等においては、それらの法が苦諦に含まれるため、‘このように、この純粋な苦の堆積(苦蘊)の生起がある’(‘分別論’225)と安止(確定)がなされている。出世間の善等においては、‘このように、これらの諸法の(生起がある)’とされる。これが、世間的なものから出世間のものへの教説の相違である。これが‘阿毘達磨分別(アビダンマ・バージャニーヤ)’における方法である。

Idāni paccayanayā, kārakādīhi suññato;

Mūladdhasandhisaṅkhepākāravaṭṭavibhāgato.

今、縁の理法について、作者(主体)などの空性、根本、期間(世)、連結、総括、様態、および輪転の分別によって(解説する)。

Vāraṇopamatopettha, gambhīranayabhedato;

Yathārahaṃ vijānīyo, pāḷimuttavinicchayo.

遮蔽の比喩、および深遠な理法の分類によって、適切に知られるべき、聖典(パーリ)を離れた(義釈における)決裁である。

Tattha paccayanayo sāmaññato, visesato cāti duvidho hoti. Tattha tabbhāvabhāvimattatāpakāsako sāmaññato paccayanayo. Visesato pana paṭṭhāne āgatesu hetupaccayādicatuvīsatiyā paccayesu yathānurūpaṃ paccayavisesuppannamattatāpakāsako. Sā ca nesaṃ catuvīsatiyā paccayānaṃ vibhāgatā paṭṭhānamātikatthasaṃvaṇṇanāya āvi bhavissati. Tattha sāmaññato saṅkhārādayo avijjādipaccayabhāve eva bhāvinoti veditabbā. Yassa hi catūsu saccesu, pubbantādīsu ca avijjā appahīnā hoti, so dukkhe tāva pubbantādīsu ca aññāṇena tīsu [Pg.206] bhavesu jātijarārogamaraṇādianekādīnavavokiṇṇaṃ puññaphalasaṅkhātaṃ saṅkhāravipariṇāmadukkhaṃ dukkhato ajānanto sukhasaññāya patthetvā tīhi dvārehi puññāneñjābhisaṅkhāre ārabhati. Samudaye aññāṇena dukkhahetubhūtesupi taṇhāparikkhāresu dukkhahetukaṃ āpāyikādidukkhaṃ, dukkhahetubhūtesu kāmūpasevanādīsu ca ādīnavaṃ apassanto sukhahetusaññāya ceva kilesābhibhūtatāya ca tividhepi saṅkhāre ārabhati. Nirodhe, pana magge ca aññāṇena anirodhabhūte gativisese nirodhasaññī, nirodhassa ca vā amaggabhūtesupi yaññāmaratapādīsupi nirodhamaggasaññī hutvā tividhepi saṅkhāre ārabhati. Idappaccayatāpaṭiccasamuppannesu dhammesu aññāṇena ‘‘ahetū appaccayā sattā uppajjanti, na honti paraṃ maraṇā’’ti vā ‘‘attāva jānāti vā na jānāti vā, sova saṅkhāre saṅkharoti, sova paṭisandhiyaṃ uppajjati, tassa aṇuissarādayo kalalādibhāvena sarīraṃ saṇṭhāpentā indriyāni sampādenti, sova indriyasampanno phusati, vedayati, taṇhiyati, upādānādīni ca karotī’’ti vā ‘‘sabbe sattā niyatisaṅgatibhavapariṇatā’’ti vā vikappeti. So evaṃ avijjāya andhīkato –

そこで、縁の法(縁由)には、概括的(一般論)と特殊的(詳細)との二種類がある。そのうち、その(原因の)状態があるときに(結果が)生じるということのみを明らかにするのが、概括的な縁の法である。一方で特殊的なものとは、パッターナ(発趣論)に説かれる因縁(ヘートゥ・パッチャヤ)などの二十四縁において、相応する縁の特殊性によって生じるということのみを明らかにするものである。それら二十四縁の分類については、パッターナ・マーティカー(発趣論論母)の注釈において明らかになるであろう。そこでは概括的に、無明などの縁の状態があるときのみ、行(ぎょう)などが生じると知るべきである。すなわち、四つの聖諦や過去世などに対して無明が断たれていない者は、まず苦(苦諦)や過去世などに対する無知によって、三界において生・老・病・死などの多くの災患が混在し、福の果報と数えられ、行の変易による苦(行苦・変苦)を、苦であると知らずに、楽であるという想いによってそれを望み、三門(身・口・意)によって福行(ふくぎょう)と不動行(ふどうぎょう)を開始する。集(集諦)に対する無知によって、苦の原因である渇愛の資糧(対象)に対しても、苦の原因となる地獄などの苦しみや、苦の原因となる欲の享受などにおける災患を見ず、楽の原因であるという想い、あるいは煩悩に圧倒された状態によって、三種の行(福行・非福行・不動行)を開始する。滅(滅諦)と道(道諦)に対する無知によって、滅ではない特定の生(趣)を滅(悟り)であるという想いを抱き、あるいは、滅(滅諦)への道ではない供犠や苦行などに対して道であるという想いを抱き、三種の行を開始する。此縁性(しえんしょう)による縁起の諸法において、無知によって‘衆生は原因なく、縁なく生じ、死後は存在しない’とか、‘我(アートマン)こそが知る者、あるいは知らない者であり、それが行を造り、それが結生において生じる。微細な自在神(イシュヴァラ)などが、迦羅羅(カララ)などの状態によって身体を形成し、諸根を完成させる。諸根を備えたその(我)が、触れ、受け、渇愛し、取(しゅ)などを行う’とか、‘一切の衆生は運命と結合と生の変化によって定まっている’などと分別するのである。このように無明によって盲目となった者は――

‘‘Yathāpi nāma jaccandho, naro apariṇāyako;

Ekadā yāti maggena, ummaggenāpi ekadā.

‘あたかも生まれつきの盲人が、導き手もなく、ある時は道を行き、ある時は道ならぬ所を行くが如し。

‘‘Saṃsāre saṃsaraṃ bālo, tathā apariṇāyako;

Karoti ekadā puññaṃ, apuññamapi ekadā’’ti. (vibha. aṭṭha. 226 saṅgārapadaniddesa) –

愚者はそのように、導き手もなく輪廻を彷徨い、ある時は福(徳)をなし、ある時は非福をなす。’(毘婆沙論注釈・サンガーラ語定義)と言われるように、

Vuttanayena tividhe saṅkhāre abhisaṅkharotīti. Kiṃ panettha ekāva avijjā saṅkhārānaṃ paccayo hoti, nanu ekasmā [Pg.207] kāraṇā ekaṃva kāriyaṃ uppajjati, anekaṃ kāriyaṃ na uppajjati, anekasmā vā ekanti, anekasmā kāraṇā anekaṃ kāriyaṃ uppajjatīti? Saccaṃ, padhānattapākaṭattaasādhāraṇattadīpanatthaṃ panettha anekesu kāraṇesupi ekā avijjā eva paccayabhāvena niddiṭṭhā ‘‘phassapaccayā vedanā (udā. 3), semhasamuṭṭhānā ābādhā’’tiādīsu (a. ni. 10.60; mahāni. 5; cūḷani. khaggavisāṇasuttaniddesa 128) viya. Avijjā hi padhāno hetu, saṅkhārānaṃ pākaṭo, asādhāraṇo ca taṇhādihetūnampi hetuttā, na vatthārammaṇādīni khīṇāsavassa tesaṃ sambhavepi saṅkhārānaṃ abhāvāti. Evaṃ tāvettha vaṭṭasaṅkhārānaṃ avijjāya eva bhāve bhāvo veditabbo. Tathā viññāṇassāpi upacitakammābhāve abhāvato, sabbattha sabbesañca sabbavipākaviññāṇuppattippasaṅgato ca saṅkhārānaṃ eva bhāve bhāvo veditabbo. Yathā cettha, evaṃ uparipi nāmarūpādīnaṃ viññāṇādibhāve bhāvo yathānurūpaṃ anubhavayuttīhi ñātabboti ayaṃ sāmaññato paccayanayo.

述べられた方法によって、三種の行を造作するのである。しかし、ここでは無明だけが行(ぎょう)の縁となるのであろうか。一つの原因からは一つの結果しか生じず、多くの結果は生じないのではないか、あるいは多くの原因から一つの結果が生じるのではないか。実のところ、ここでは主要であること、顕著であること、不共通であることを示すために、多くの原因があるにもかかわらず、無明だけが縁の状態として示されているのである。それは‘触を縁として受が生じる’、あるいは‘粘液から生じた病’など(の表現)と同様である。実に、無明は主要な原因であり、行にとって顕著であり、渇愛などの(他の)原因の原因でもあるがゆえに不共通(特別)な原因である。阿羅漢(煩悩の尽きた者)においては、(眼などの)依処や所縁が存在しても行は生じないからである。このように、まずここにおいて、輪廻における行(行)は、無明があるときのみ存在すると知るべきである。同様に、識についても、積集された業(行)がないときには存在せず、すべての場所ですべての者にすべての異熟識が生じるわけではないことから、行があるときのみ(識が)存在すると知るべきである。ここ(行と識の関係)で述べたように、これより先の(識を縁とする)名色などについても、識などの状態があるときに存在するということを、相応する理由と論理によって知るべきである。これが概括的な縁の法である。

Visesato pana avijjā puññābhisaṅkhārānaṃ tāva ārammaṇapaccayena, upanissayapaccayena cāti dvidhā paccayo hoti. Sā hi avijjaṃ ārabbha sammasanādivasena uppattiyaṃ kāmāvacarānaṃ, abhiññācittena samohacittassa jānanakāle rūpāvacarānañca puññābhisaṅkhārānaṃ tāva ārammaṇapaccayena paccayo hoti, avijjāsamatikkamanatthāya pana avijjāsammūḷhatāya kāmarūpabhavasampattiyo patthetvāva kāmarūpāvacarapuññāni karontassa upanissayapaccayena paccayo hoti. Apuññābhisaṅkhārānaṃ panesā avijjaṃ ārabbha rāgādīnaṃ uppajjanakāle ārammaṇādipaccayena avijjāsammūḷhatāya pāṇātipātādīni karontassa nissayapaccayena, dutiyajavanādīnaṃ [Pg.208] anantarūpanissayāsevananatthivigatapaccayehi yaṃ kiñci akusalaṃ karontassa hetusahajātaaññamaññanissayasampayuttaatthiavigatapaccayehīti evaṃ anekadhā paccayo hoti, āneñjābhisaṅkhārānaṃ pana ekena upanissayapaccayeneva paccayo hoti.

一方、特殊的には、まず無明は福行に対して、所縁縁(しょえんえん)と親依止縁(しんえじえん)の二種によって縁となる。すなわち、無明を対象として(三相などを)考察する際などに生じる欲界の福行や、神通心によって(他者の)痴に染まった心を知る時の色界の福行に対しては、所縁縁として縁となる。しかし、無明を超克するために、あるいは無明に惑わされて欲界・色界の生存の繁栄を望んで欲界・色界の福をなす者に対しては、親依止縁として縁となる。一方、非福行(ひふくぎょう)に対しては、無明を対象として貪りなどが生じる時には所縁縁などとして、無明に惑わされて殺生などを行う者に対しては依止縁(えじえん)として、第二速行心などにおいて無間縁・親依止縁・習行縁・無有縁・離去縁として、また何らかの不善をなす者に対しては因縁・共生縁・相互縁・依止縁・相応縁・存在縁・非離去縁などとして、このように多角的な縁となる。不動行(ふどうぎょう)に対しては、ただ一つの親依止縁としてのみ縁となる。

Saṅkhārapaccayā viññāṇapade pana tayopi saṅkhārā viññāṇassa yathārahaṃ tīsu bhavesu paṭisandhipavattīsu kammapaccayena ceva upanissayapaccayena cāti dvidhā paccayā honti. Abhidhammabhājanīyanayena sahajātassa viññāṇassa sahajātaaññamaññanissayasampayuttakammatthiavigatādipaccayehi paccayā honti.

‘行を縁として識(がある)’の句においては、三種の行は識に対して、三つの生存(三界)における結生(再生の瞬間)と転起(生存期間中)において、相応するように、業縁(ごうえん)と親依止縁(しんえじえん)の二種によって縁となる。アビダンマの分析方法(分別説)によれば、共生する(同時に生じる)識に対しては、共生縁・相互縁・依止縁・相応縁・業縁・存在縁・非離去縁などによって縁となる。

Viññāṇapaccayā nāmarūpapade pana viññāṇaṃ vipākabhūtaṃ, avipākabhūtañca nāmassa kevalassa vā rūpamissakassa vā paṭisandhipavattīsu sahajātaaññamaññanissayasampayuttavipākaāhāraindriyaatthiavigatapaccayehi yathārahaṃ navadhā, aṭṭhadhā vā paccayo hoti. Paṭisandhiyaṃ vipākaviññāṇaṃ vatthurūpassa sahajātaaññamaññanissayavipākaāhāraindriyavippayuttaatthi avigatapaccayehi navadhā paccayo hoti. Ṭhapetvā pana vatthurūpaṃ sesarūpassa teheva aññamaññapaccayarahitehi aṭṭhahi paccayo hoti. Abhisaṅkhāraviññāṇaṃ pana ekavokārapañcavokārabhavesu kammajarūpassa suttantikapariyāyena upanissayavasena paccayo hoti. Pavattiyaṃ pana sabbampi viññāṇaṃ tassa tassa nāmarūpassa yathārahaṃ paccayo hoti. Tattha arūpabhave viññāṇaṃ nāmasseva, asaññibhave rūpasseva, pañcavokārabhave nāmarūpassa paccayo hotīti veditabbaṃ. Teneva nāmañca rūpañca nāmarūpañca nāmarūpanti nibbacanaṃ katanti.

“識を縁として名色がある”という句において、識は、異熟となったものと異熟でないものがあり、名のみ、あるいは色と混じった名に対して、結生と転起において、倶生・相互・依止・相応・異熟・食・根・存在・非離去の諸縁によって、相応に九通り、あるいは八通りの縁となる。結生において、異熟識は心基色に対して、倶生・相互・依止・異熟・食・根・不相応・存在・非離去の九通りの縁となる。しかし、心基色を除いた残りの色に対しては、相互縁を除いたそれら八通りの縁となる。また、業形成をなす識は、一蘊有と五蘊有において、経典の説示(経説)の方法に従い、親依止縁として業生色への縁となる。転起においては、すべての識が、その時々の名色に対して相応に縁となる。そこにおいて、無色有では識は名のみの縁となり、無想有では色のみの縁となり、五蘊有では名色の縁となると知るべきである。それゆえに“名と、色と、名および色(名色)”という定義がなされているのである。

Nāmarūpapaccayā [Pg.209] saḷāyatanapade pana nāmaṃ vipākabhūtaṃ, avipākabhūtañca arūpabhave chaṭṭhāyatanassa avakaṃsato sahajātaaññamaññanissayasampayuttavipākaatthiavigatavasena yathārahaṃ sattadhā paccayo hoti. Itaresaṃ panetaṃ pañcannaṃ cakkhāyatanādīnaṃ pañcavokārabhave paṭisandhiyaṃ catumahābhūtasahāyaṃ hutvā sahajātanissayavipākavippayuttaatthiavigatavasena chadhā paccayo hoti. Kiñci panettha hetupaccayena, kiñci āhārapaccayena cāti tesaṃ vasena sabbavāresu ukkaṃsāvakaṃso veditabbo. Pavatte pana cakkhādīnaṃ pañcannaṃ vipākamavipākampi nāmaṃ pacchājātavippayuttaatthiavigatavasena catudhā paccayo hotīti. Evaṃ tāva nāmameva saḷāyatanassa paccayo hotīti veditabbaṃ.

“名色を縁として六処がある”という句において、名は、異熟となったものと異熟でないものがあり、無色有において第六の処(意処)に対し、最小限で、倶生・相互・依止・相応・異熟・存在・非離去の力によって相応に七通りの縁となる。しかし、他の五つの眼処などに対しては、五蘊有の結生において、四大種を助けとして、倶生・依止・異熟・不相応・存在・非離去の力によって六通りの縁となる。ここではあるものは因縁によって、あるものは食縁によって縁となるが、それらの力によって、すべての箇所における最大限と最小限の数が知られるべきである。転起においては、眼などの五処に対して、異熟および非異熟の名は、後生・不相応・存在・非離去の力によって四通りの縁となる。このように、まずは名のみが六処の縁となると知るべきである。

Rūpaṃ pana vatthubhūtaṃ paṭisandhiyaṃ chaṭṭhāyatanassa sahajātaaññamaññanissayavippayuttaatthiavigatavasena chadhā paccayo hoti. Catumahābhūtarūpaṃ cakkhādīnaṃ pañcannaṃ paṭisandhiyaṃ, pavatte ca sahajātanissayaatthiavigatapaccayehi catudhā paccayo hoti. Rūpajīvitindriyaṃ pana indriyaatthiavigatavasena tividhā. Tathā āhāro āhāratthiavigatavasena. So ca āhārūpajīvīnaṃ pavatteyeva, no paṭisandhiyaṃ. Tāni pana pañca cakkhāyatanādīni pañcaviññāṇasaṅkhātassa chaṭṭhassa manāyatanassa nissayapurejātaindriyavippayuttaatthiavigatavasena chadhā paccayā honti pavatteyeva, no paṭisandhiyaṃ. Tathā pañcaviññāṇavirahitamanāyatanassa vatthurūpaṃ nissayapurejātavippayuttaatthiavigatavasena pañcadhā paccayo hotīti. Evaṃ rūpameva chaṭṭhāyatanassa, saḷāyatanassa ca paccayo hotīti veditabbaṃ. Khandhattayavatthurūpasaṅkhātaṃ pana nāmarūpaṃ chaṭṭhāyatanassa paṭisandhiyaṃ sahajātaaññamaññanissayasampayuttavippayuttavipākaatthiavigatādivasena yathārahaṃ paccayo hotīti. Evaṃ [Pg.210] nāmañca rūpañca nāmarūpañca yathārahaṃ chaṭṭhāyatanassa, saḷāyatanassa ca paccayo hotīti veditabbaṃ.

色については、心基となった色は、結生において第六の処に対し、倶生・相互・依止・不相応・存在・非離去の力によって六通りの縁となる。四大種の色は、眼などの五処に対して、結生と転起において、倶生・依止・存在・非離去の諸縁によって四通りの縁となる。色命根は、根・存在・非離去の力によって三通りの縁となる。同様に、食は食・存在・非離去の力によって(三通りの縁となる)。そして、それは食と命根に依存するもの(食生色など)の転起においてのみであり、結生においてではない。また、これら眼処などの五処は、五識と呼ばれる第六の意処に対して、依止・前生・根・不相応・存在・非離去の力によって六通りの縁となるが、それは転起においてのみであり、結生においてではない。同様に、五識を除いた意処に対して、心基色は、依止・前生・不相応・存在・非離去の力によって五通りの縁となる。このように、色のみが第六の処および六処の縁となると知るべきである。(受・想・行の)三蘊と心基色から成る名色は、結生において第六の処に対し、倶生・相互・依止・相応・不相応・異熟・存在・非離去などの力によって相応に縁となる。このように、名、色、および名色が相応に第六の処あるいは六処の縁となると知るべきである。

Saḷāyatanapaccayā phassapade pana chaṭṭhāyatanaṃ vipākaṃ, avipākañca sabbattha sampayuttaphassassa sahajātādivasena navadhā, aṭṭhadhā vā paccayo hoti. Cakkhāyatanādīni pañca yathākkamaṃ pavatte cakkhusamphassādīnaṃ pañcannaṃ nissayapurejātaindriyavippayuttaatthiavigatavasena chadhā, rūpāyatanādīni pañca tesaṃ ārammaṇapurejātaatthiavigatavasena tidhā. Manosamphassassa pana tāni, dhammārammaṇañca tathā ca ārammaṇādhipatimattena cāti bahudhā paccayā honti. Evaṃ chaṭṭhāyatanañca saḷāyatanañca chabbidhassāpi phassassa paccayo hotīti veditabbaṃ.

“六処を縁として触がある”という句において、第六の処(意処)は、異熟あるいは非異熟として、あらゆる箇所で相応する触に対し、倶生などの力によって九通りあるいは八通りの縁となる。眼処などの五処は、順次に、転起において眼触などの五触に対し、依止・前生・根・不相応・存在・非離去の力によって六通りの縁となり、色処などの五境は、それら(五触)に対し、境(所縁)・前生・存在・非離去の力によって三通りの縁となる。しかし、意触に対しては、それら(五処・五境)と法境が、そのように、また所縁増上の力によって、多種多様な方法で縁となる。このように、第六の処および六処が、六種の触の縁となると知るべきである。

Phassapaccayā vedanāpade sabbopi phasso sahajātānaṃ vedanānaṃ sahajātaaññamaññanissayavipākaāhārasampayuttaatthiavigatavasena aṭṭhadhā, sattadhā vā paccayo hoti, asahajātānaṃ upanissayavasenevāti.

“触を縁として受がある”という句において、すべての触は、倶生する受に対し、倶生・相互・依止・異熟・食・相応・存在・非離去の力によって八通りあるいは七通りの縁となり、倶生しない受に対しては、親依止の力によってのみ縁となる。

Vedanāpaccayā taṇhāpade vipākavedanā anusayapatitāya taṇhāya upanissayavasena, sahajātādivasena ca paccayo hoti. Yasmā pana –

“受を縁として愛がある”という句において、異熟受は、随眠(潜在的傾向)に陥った愛に対して、親依止の力によって、また倶生などの力によって縁となる。なぜなら、以下のように言われるからである。

Dukkhī sukhaṃ patthayati, sukhī bhiyyopi icchati;

Upekkhā pana santattā, sukhamicceva bhāsitā;

Taṇhāya paccayā tasmā, honti tissopi vedanāti. (visuddhi. 2.644);

“苦しむ者は楽を熱望し、楽にある者はさらに多くを欲する。捨(中立な感覚)は静止したものであるが、それもまた楽であると言われる。それゆえに、三つの受すべてが愛の縁となるのである。”(清浄道論 2.644)

Taṇhāpaccayā upādānapade taṇhā asahajātā catunnampi upādānānaṃ upanissayavasena ceva anantarādivasena ca, sahajātā pana kāmupādānavajjitānaṃ tiṇṇaṃ hetusahajāta aññamaññanissayasampayuttaatthiavigatavasena sattadhā paccayo hoti.

“愛を縁として取がある”という句において、倶生しない愛は、四つの取すべてに対して、親依止縁として、また無間縁などとして(縁となる)。しかし、倶生する愛は、欲取を除いた三つの取に対して、因・倶生・相互・依止・相応・存在・非離去の力によって七通りの縁となる。

Upādānapaccayā [Pg.211] bhavapade catubbidhampi upādānaṃ asahajātassa sabbakammabhavassa ceva upapattibhavassa ca upanissayavaseneva paccayo hoti, sahajātassa pana kammabhavassa hetusahajātādivasena paccayo hoti.

“取を縁として有がある”という句において、四種類の取は、倶生しないすべての業有および生有(再生)に対して、親依止の力によってのみ縁となる。しかし、倶生する業有に対しては、因・倶生などの力によって縁となる。

Bhavapaccayā jātipade bhavoti kammabhavova adhippeto, so ca jātiyā kammapaccayaupanissayapaccayavasena dvidhā paccayo hoti.

“有を縁として生がある”という句において、“有”とは業有のみを指しており、それは生に対して、業縁と親依止縁の二つの方法で縁となる。

Jātipaccayā jarāmaraṇādipade jāti pana jarāmaraṇānaṃ, sokādīnañca tabbhāvabhāvībhāvamattato suttantikanayena upanissayakoṭiyāva paccayo hotīti ayaṃ tāvettha paccayanayo.

“生を縁として老死などがある”という句において、生は、老死および愁(悲しみ)などに対して、それが有ることによってそれらが有るという事態においてのみ、経説の方法に従って親依止の範囲までの縁となる。これが、ここにおける縁の理法(縁性)である。

Kārakādīhi suññato panete avijjādayo dvādasa dhammā yasmā evaṃ paccayapaccayuppannabhāvena aññamaññaṃ paṭibaddhā aññanirapekkhā hutvā avicchinnā anādikā pavattanti, tasmā tato aññena brahmādinā kārakena, pakatiaṇukālādihetunā vā kārakavedakarūpena paraparikappitena attanā vā rahitā. Na cete attā, na attani, na attavanto, suññā ete attena vā attaniyena vā dhuvabhāvena vā subhabhāvena vā sukhabhāvena vāti ayaṃ kārakādīhi suññatā.

作主(作者)などによる空性について言えば、これら無明などの十二の法は、このように原因と原因から生じたもの(因果)という関係性によって互いに依存し、他を待つことなく(独立することなく)、断絶することなく、始まりのないままに流転しているがゆえに、それ(その流れ)とは別の梵天などの作主や、自性・原子・時間などの原因、あるいは他者によって想定された作主・受領者としての我(アートマン)という性質を欠いている。また、これらは我ではなく、我に属するものでもなく、我を有するものでもない。これらは、我、または我に属するもの、あるいは常住性、清浄性、楽(幸福)性によって空である。これが、作主などによる空性である。

Mūladdhasandhisaṅkhepākāravaṭṭavibhāgatoti ettha mūlato tāva avijjā, taṇhā cāti dve dhammā mūlanti veditabbā. Addhato panettha avijjā, saṅkhārāti dve aṅgāni atīto addhā, viññāṇādīni bhavāvasānāni aṭṭha paccuppanno addhā, jāti ceva jarāmaraṇañcāti dve anāgato addhāti tayo addhā veditabbā. Sandhito pana saṅkhārānaṃ, paṭisandhiviññāṇassa ca antarā eko hetuphalasandhi, vedanāya ca taṇhāya ca antarā eko phalahetusandhi, bhavassa [Pg.212] ca jātiyā ca antarā eko hetuphalasandhi cāti tayo sandhī veditabbā. Saṅkhepato pana sandhīnaṃ ādipariyosānavavatthitā cattāro saṅkhepā honti. Seyyathidaṃ – avijjāsaṅkhārā eko saṅkhepo, viññāṇanāmarūpasaḷāyatanaphassavedanā dutiyo, taṇhupādānabhavā tatiyo, jātijarāmaraṇāni catutthoti evaṃ cattāro saṅkhepā veditabbā.

根元・世・連結・摂約・行相・輪転の分類について、まず“根元”においては、無明と渇愛という二つの法が根元であると知るべきである。“世(三世)”においては、無明と行の二つの枝(支)が過去世であり、識から有(生存)に至る八つの枝が現在世であり、生と老死の二つの枝が未来世であるという、これら三つの世を知るべきである。“連結”においては、行と結生識との間に一つ目の因果の連結があり、受と渇愛との間に二つ目の果因の連結があり、有と生との間に三つ目の因果の連結があるという、これら三つの連結を知るべきである。“摂約(要約)”においては、連結の始めと終わりで区分された四つの摂約がある。すなわち、無明と行が第一の摂約、識・名色・六処・触・受が第二の摂約、渇愛・取・有が第三の摂約、生・老死が第四の摂約である。このように四つの摂約を知るべきである。

Ākārato panettha –

さて、ここでは“行相(形態)”によって――

Atīte hetuyo pañca, idāni phalapañcakaṃ;

Idāni hetuyo pañca, āyatiṃ phalapañcakanti. –

“過去に五つの原因があり、現在は五つの果報がある。現在は五つの原因があり、未来に五つの果報がある”と。

Evaṃ vīsati ākārā honti.

このように、二十の行相がある。

Ettha hi sarūpato vuttā avijjāsaṅkhārā, tesaṃ gahaṇena tadavinābhāvato gahitā taṇhupādānabhavāti ime pañca dhammā atīte hetuyo nāma, sarūpato vuttā viññāṇādayo pañca dhammā idāni phalapañcakaṃ nāma, sarūpato pana vuttā taṇhupādānabhavā, tesaṃ gahaṇena tadavinābhāvato gahitā avijjāsaṅkhārāti ime pañca idāni hetuyo nāma. Jātiādiapadesena vuttā viññāṇādayo pañca dhammā āyatiṃ phalapañcakaṃ nāmāti evaṃ vīsati ākārā veditabbā. Vaṭṭato panettha saṅkhārabhavā kammavaṭṭaṃ, avijjātaṇhupādānā kilesavaṭṭaṃ, sesāni vipākavaṭṭanti tīṇi vaṭṭāni honti. Yāva ca tesu kilesavaṭṭaṃ ariyamaggena na upacchijjati, tāva idaṃ bhavacakkaṃ anupacchinnaṃ pavattatīti ayamettha mūladdhasandhisaṅkhepākāravaṭṭavibhāgo.

ここで、自性(そのもの)として説かれた無明と行、それらを含めることでそれらと不可分なものとして含まれる渇愛・取・有、これら五つの法が“過去の原因”と呼ばれる。自性として説かれた識などの五つの法が“現在の五つの果報”と呼ばれる。また、自性として説かれた渇愛・取・有、それらを含めることでそれらと不可分なものとして含まれる無明と行、これら五つの法が“現在の原因”と呼ばれる。生などの名称で説かれた識などの五つの法が“未来の五つの果報”と呼ばれる。このように、二十の行相を知るべきである。“輪転”においては、行と有が“業輪(業の円環)”であり、無明と渇愛と取が“煩悩輪(煩悩の円環)”であり、残りのものが“異熟輪(報いの円環)”であるという、三つの輪転がある。そして、これらの中で煩悩輪が聖道によって断ち切られない限り、この生存の車輪は断絶することなく回転し続ける。これが、ここにおける根元・世・連結・摂約・行相・輪転の分類である。

Vāraṇopamatoti [Pg.213] ettha vāraṇato tāva – ‘‘avijjāpaccayā saṅkhārā’’ti idamahetukavisamahetukadassananivāraṇaṃ, ‘‘saṅkhārapaccayā viññāṇa’’nti ucchedaattasaṅkantidassananivāraṇaṃ, ‘‘viññāṇapaccayā nāmarūpa’’nti attāti parikappitavatthubhedadassanato ghanasaññānivāraṇaṃ, ‘‘nāmarūpapaccayā saḷāyatana’’ntiādi attā passati…pe… vijānāti phusati, vedayati, taṇhiyati, upādiyati, bhavati, jāyati, jīyati, mīyatīti evamādidassananivāraṇanti idamettha micchādassananivāraṇaṃ.

遮止と比喩について、まず“遮止”においては、“無明を縁として行が生じる”という教えは、無因論や不平等因論の見解を遮止するものである。“行を縁として識が生じる”という教えは、断見(虚無の見解)や我の遷移(霊魂の移動)の見解を遮止するものである。“識を縁として名色が生じる”という教えは、我として想定された対象の分断を示すことで、塊(一塊のもの)という想いを遮止するものである。“名色を縁として六処が生じる”などの教えは、我が“見る……(中略)……知る、触れる、感じる、渇愛する、執着する、存在する、生まれる、老いる、死ぬ”といった見解を遮止するものである。これが、ここにおける邪見の遮止である。

Upamāto panettha andho viya avijjā, tassa upakkhalanaṃ viya saṅkhārā, patanaṃ viya viññāṇaṃ, tena gaṇḍapātubhāvo viya nāmarūpaṃ, tassa gaṇḍabhedapīḷakā viya saḷāyatanaṃ, tassa saṅghaṭṭanaṃ viya phasso, tajjanitadukkhaṃ viya vedanā, dukkhassa paṭikārābhilāso viya taṇhā, asappāyaggahaṇaṃ viya upādānaṃ, asappāyālepanaṃ viya bhavo, tena gaṇḍavikārapātubhāvo viya jāti, tabbikārabhedo viya jarāmaraṇaṃ. Yathāsabhāvadassananivāraṇādito vā ete avijjādayo akkhipaṭalādi upamāhipi veditabbāti ayamettha upamā.

次に“比喩”においては、無明は盲人のようであり、行はその躓きのようであり、識は転落のようであり、名色はそれによる腫物の発生のようであり、六処はその腫物の膿の出口のようであり、触はその接触のようであり、受はそれによって生じる痛みのようであり、渇愛は痛みに対する治療の願望のようであり、取は不適切なもの(薬でないもの)を手に取るようであり、有は不適切なものを塗るようであり、生はそれによる腫物の変状の発生のようであり、老死はその変状の破裂のようである。あるいは、ありのままの姿を見ることを妨げることなどから、これら無明などは、眼の膜(白内障)などの比喩によっても知られるべきである。これが、ここにおける比喩である。

Gambhīranayabhedatoti ettha gambhīrabhedo tāva imesaṃ avijjādīnaṃ paccekaṃ dhammatthadesanāpaṭivedhagambhīratā veditabbā. Ime hi avijjādayo dhammā yenākārena yadavatthā ca saṅkhārādīnaṃ phalānaṃ paccayā honti, so nesaṃ paccayaṭṭho duravabodhato gambhīroti ayamettha dhammagambhīratā. Dhammoti hetu ‘‘hetumhi ñāṇaṃ dhammapaṭisambhidā’’ti (vibha. 720) vacanato. Jarāmaraṇādīnaṃ phalānaṃ jātiādīhi paccayehi sambhūtasamudāgataṭṭho duravabodhato gambhīroti ayaṃ atthagambhīratā. Atthoti phalaṃ ‘‘hetuphale ñāṇaṃ [Pg.214] atthapaṭisambhidā’’ti (vibha. 720) vacanato. Tesaṃ pana hetūnaṃ, phalānañca tena tenākārena aviparītato desanāpi sabbaññutaññāṇasseva gocarato gambhīrāti ayaṃ desanāgambhīratā. Yo panesaṃ avijjāsaṅkhārādīnaṃ adassanāyūhanādisabhāvo, so mandapaññehi duppariyogāhattā gambhīroti ayaṃ paṭivedhagambhīratāti ayamettha gambhīrabhedo.

深遠の理趣の分類について、まず“深遠の分類”とは、これら無明などの各々について、法、義、説示、通達の深遠さを知るべきである。これら無明などの法が、どのような形態で、どのような状態において行などの果報の縁となるかという、その“縁としての意味”は理解しがたいために深遠である。これが、ここにおける“法の深遠さ”である。法とは原因のことである。“原因における知が法無礙解である”という(ヴィバンガの)言葉の通りである。老死などの果報が、生などの縁によって生成され、生じたものであるという意味は理解しがたいために深遠である。これが“義の深遠さ”である。義とは果報のことである。“原因の果報における知が義無礙解である”という言葉の通りである。また、それらの原因と果報について、それぞれの形態で誤りなく説示することも、一切知者の知の領域であるがゆえに深遠である。これが“説示の深遠さ”である。また、これら無明や行などの、見えないことや蓄積することなどの自性は、智慧の乏しい者には究めることが困難であるために深遠である。これが“通達の深遠さ”である。これが、ここにおける深遠の分類である。

Nayabhedo panettha ekattanayo nānattanayo abyāpāranayo evaṃdhammatānayoti imesaṃ catunnaṃ atthanayānaṃ vasena veditabbo. Tattha hi ‘‘avijjāpaccayā saṅkhārā, saṅkhārapaccayā viññāṇa’’nti evaṃ bījassa aṅkurādibhāvena rukkhabhāvappatti viya santānānupacchedo ekattanayo nāma. Yaṃ sammā passanto hetuphalasambandhena santānānupacchedāvabodhato ucchedadiṭṭhiṃ pajahati, micchā passanto hetuphalasambandhena pavattamānassa santānānupacchedassa ekattaggahaṇato sassatadiṭṭhiṃ upādiyati.

次に“理趣の分類”は、同一性の理趣、多様性の理趣、無作用の理趣、法性の理趣という四つの義理の趣旨によって知られるべきである。そこにおいて、“無明を縁として行が生じ、行を縁として識が生じる”というように、種子が芽などの状態を経て樹木の状態に至るように、相続が断絶しないことが“同一性の理趣”と呼ばれる。これを正しく見る者は、因果の関係による相続の不断を理解することによって断見(虚無の見解)を捨てる。これを誤って見る者は、因果の関係によって進行する相続の不断を同一のものと把えることによって、常見(永遠不滅の見解)に執着する。

Avijjādīnaṃ pana yathāsakaṃ lakkhaṇavavatthānaṃ nānattanayo nāma. Yaṃ sammā passanto navanavānaṃ uppādadassanato sassatadiṭṭhiṃ pajahati, micchā passanto ekasantānapatitassa bhinnasantānasseva nānattaggahaṇato ucchedadiṭṭhiṃ upādiyati.

無明などの、それぞれの特徴の確定は多様性の理趣(nānattanaya)と呼ばれる。これを正しく見る者は、次々に新しいものが生じることを見るので、常見を捨てる。誤って見る者は、一続きの相続の中にあるものを、あたかも相続が分断されているかのように多様であると捉えることで、断見に執着する。

Avijjāya pana ‘‘saṅkhārā mayā uppādetabbā, saṅkhārānaṃ vā viññāṇaṃ amhehī’’ti evamādibyāpārābhāvo abyāpāranayo nāma. Yaṃ sammā passantokārakassa abhāvāvabodhato attadiṭṭhiṃ pajahati, micchā passanto yo asatipi byāpāre avijjādīnaṃ sabhāvaniyamasiddho hetubhāvo, tassa aggahaṇato akiriyadiṭṭhiṃ upādiyati.

また、無明が“行は私によって生じさせられるべきである”とか、あるいは行が“意識は我々によって(生じさせられる)”というような関与(営作)がないことを、無関与の理趣(abyāpāranaya)と呼ぶ。これを正しく見る者は、作者の不在を悟ることによって我見を捨てる。誤って見る者は、関与がなくとも無明などの自性(本性)の法則として定まっている原因であることを把握しないために、無作用見に執着する。

Avijjādīhi [Pg.215] pana kāraṇehi saṅkhārādīnaṃyeva sambhavo khīrādīhi dadhiādīnaṃ viya, na aññesanti ayaṃ evaṃdhammatānayo nāma. Yaṃ sammā passanto paccayānurūpato phalāvabodhato ahetukadiṭṭhiṃ, akiriyadiṭṭhiñca pajahati, micchā passanto paccayānurūpaṃ phalappavattiṃ aggahetvā yato kutoci yassa kassaci asambhavaggahaṇato ahetukadiṭṭhiṃ ceva niyatavādañca upādiyatīti ayamettha nayabhedoti evaṃ vijānīyo pāḷimuttavinicchayo.

また、無明などの原因によってのみ、乳から酪が生じるように行などが生じるのであって、他のものからではない。これを如実法性の理趣(evaṃdhammatānaya)と呼ぶ。これを正しく見る者は、縁にふさわしい結果を悟ることによって、無因見と無作用見を捨てる。誤って見る者は、縁にふさわしい結果の生起を把握せず、どこからでも何でも生じるわけではないということを捉え違えることで、無因見と宿命論(決定論)に執着する。これがここにおける理趣の分類である。このように、聖典から離れた決択(注釈的解釈)を知るべきである。

Paccayākāravibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

縁起分別論母胎(マーティカー)の釈義を終わる。

Satipaṭṭhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

念処分別論母胎(マーティカー)の釈義。

Satipaṭṭhānavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – cattāroti gaṇanaparicchedo, tena na tato heṭṭhā, na uddhanti dīpeti. Satipaṭṭhānāti ettha dve satipaṭṭhānā satigocaropi satipi. ‘‘Catunnaṃ, bhikkhave, satipaṭṭhānānaṃ samudayañca atthaṅgamañca desessāmī’’tiādīsu (saṃ. ni. 5.408) hi satigocaro ‘‘satipaṭṭhāna’’nti vuccati, tassattho patiṭṭhāti tasminti paṭṭhānaṃ, kā patiṭṭhāti? Sati. Satiyā paṭṭhānaṃ satipaṭṭhānaṃ. Padhānaṃ ṭhānanti vā paṭṭhānaṃ, satiyā paṭṭhānaṃ satipaṭṭhānaṃ. ‘‘Cattāro satipaṭṭhānā bhāvitā bahulīkatā satta bojjhaṅge paripūrentī’’tiādīsu (ma. ni. 3.147) pana sati. Tassattho patiṭṭhātīti paṭṭhānaṃ, upaṭṭhāti okkantitvā pakkhanditvā pavattatīti attho. Satiyeva paṭṭhānatthena satipaṭṭhānaṃ. Atha vā saraṇaṭṭhena sati, sā ca upaṭṭhānaṭṭhena paṭṭhānanti satipaṭṭhānaṃ, idamidha adhippetaṃ. Yadi evaṃ, kasmā satipaṭṭhānāti bahuvacanaṃ kataṃ? Satiyā bahuttā. Ārammaṇabhedena hi bahukā tā satiyo.

さて、念処分別論の母胎の意味について、まず“四”というのは数の限定である。それによって、それより少なくもなく、多くもないことを示している。“念処”については、ここに、対象としての念処(境)と、念(心作用)そのものの二つがある。“比丘たちよ、四念処の集起と滅尽を説こう”等においては、念の対象(境)が“念処”と呼ばれている。その意味は、そこに確立する(patiṭṭhāti)ゆえに“処(paṭṭhāna)”である。何が確立するのか。念である。念の(対象としての)確立が念処である。あるいは、主要な場所が“処(paṭṭhāna)”であり、念の(主要な場所である)処が念処である。“四念処を修習し多作するなら、七覚支を満たす”等においては、念そのものである。その意味は、確立するから“処(paṭṭhāna)”であり、没入し飛び込んで(対象に)留まって活動するという意味である。念そのものが確立するという意味で念処である。あるいは、憶念するという意味で“念(sati)”であり、現前(upaṭṭhāna)するという意味で“処(paṭṭhāna)”であるから念処である。ここではこの意味が意図されている。もしそうなら、なぜ“念処(satipaṭṭhānā)”と複数形になっているのか。それは念が多いためである。すなわち、対象の分類によって、それらの念は多数となるからである。

Idhāti [Pg.216] imasmiṃ sāsane, tena ajjhattādivasena sabbappakāracatucattālīsavidhasatipaṭṭhānanibbattakassa puggalassa nissayabhūtaṃ sāsanameva, nāññaṃ sāsananti dīpeti. Vuttaṃ hetaṃ ‘‘idheva, bhikkhave, samaṇo…pe… suññā parappavādā samaṇehi aññehī’’ti (dī. ni. 2.214; ma. ni. 1.139; a. ni. 4.241).

“ここに(Idha)”とは、この教え(法)において。それによって、内的な等の方法による全四十四種類の念処を生じさせる人の拠り所となるのは、この教えだけであり、他の教えではないことを示している。実にこう説かれている。“比丘たちよ、ここにのみ沙門がおり……他の外道(異説)は沙門を欠いている”と。

Bhikkhūti saṃsāre bhayaṃ ikkhanako. Tena kiñcāpi bhagavato devaloke nisīditvā satipaṭṭhānaṃ desentassa santike devagaṇaṃ muñcitvā ekabhikkhupi nisinno nāma natthi, tathāpi devo vā hotu manusso vā gahaṭṭho vā pabbajito vā, saṃsāre bhayanti sammā ikkhamāno yathānusiṭṭhaṃ paṭipajjamānova bhikkhu nāma hoti, nāññoti dasseti. Yathāha ‘‘alaṅkato cepī’’ti (dha. pa. 142).

“比丘(Bhikkhū)”とは、輪廻の中に恐怖(bhaya)を見る(ikkhanako)者である。それによって、たとえ世尊が天界に座して念処を説かれた際、身近に天衆を除いて一人の比丘も座っていなかったとしても、天人であれ人間であれ、在家人であれ出家人であれ、輪廻の中に恐怖を正しく見、教えられた通りに実践する者こそが“比丘”と呼ばれるのであり、他ではないことを示している。“たとえ着飾っていても……”と説かれている通りである。

Ajjhattanti niyakajjhattaṃ. Kāyeti ettha āyanti tatoti āyo. Ke āyanti? Kucchitā kesādayo, iti kucchitānaṃ āyoti kāyo. Atha vā aṅgapaccaṅgānaṃ, kesādīnañca samūhaṭṭhenapi kāyo, rūpakāyo, tasmiṃ attano kāyeti attho. Kāyānupassīti kāyaṃ anupassanasīlo. ‘‘Kāye’’ti ca vatvā puna ‘‘kāyānupassī’’ti dutiyakāya-ggahaṇaṃ ‘‘evaṃ na kāye aṅgapaccaṅgavinimuttaekadhammānupassī, nāpi kesalomādivinimuttaitthipurisānupassī, na ca bhūtupādāyavinimuttaekadhammānupassī, atha kho rathasambhāranagarāvayavakadalikkhandhavibhāgānupassako viya yathākkamaṃ aṅgapaccaṅgakesādibhūtupādāyasamūhānupassī evā’’ti dassanatthaṃ kataṃ. Tathā hettha yathāvuttadhammasamūhavinimutto itthipurisādiko, añño vā koci dhammo na dissati, yathāvuttadhammasamūhamatteyeva pana bālā tathā tathā subhādito ca micchābhinivesaṃ karonti, ayaṃ [Pg.217] pana yogī tattha kāyānupassī eva aniccadukkhaanattāsubhānupassī evāti vuttaṃ hoti. Atha vā yvāyaṃ mahāsatipaṭṭhāne assāsapassāsādiko cuddasavidho kāyo vutto, tassa sabbassa imasmiṃyeva kāye anupassanato ‘‘kāye kāyānupassī’’ti evamādināpi attho daṭṭhabbo.

“内的な(Ajjhatta)”とは、自己の内的なものである。“身体(Kāya)”において、“集まる(āyanti)”から“集積(āyo)”である。何が集まるのか。厭うべき髪などである。このように厭うべきものの集まり(āyo)であるから“身体(kāya)”である。あるいは、手足などの器官や髪などの集合体という意味でも、色身(色法としての身体)は身体である。自分の身体において、というのがその意味である。“身体を観察する(Kāyānupassī)”とは、身体を繰り返し観察する性質のことである。まず“身体において”と言い、再び“身体を観察する”と二度“身体”という言葉を用いたのは、“このように、身体において手足などの器官から離れた一つの法を観察するのではなく、また、髪や産毛などから離れた女や男を観察するのでもなく、また、四大種や所造色から離れた一つの法を観察するのでもない。そうではなく、車を構成する部品や、都市の構成要素、あるいはバナナの幹の層を(分けて)観察する者のように、順次に、手足、髪、四大種、所造色の集合体としてのみ観察するのである”ということを示すためである。実に、ここでは上述の法の集合体から離れた女や男などの者、あるいは他のいかなる法も見出されない。しかし愚かな者たちは、単なる上述の法の集合体にすぎないものに対して、あれこれと“美(浄)”などの誤った執着を抱く。しかし、この修行者(瑜伽師)は、そこでただ身体を観察する者として、無常・苦・無我・不浄を観察する者であるということが言われているのである。あるいは、大念処経で説かれている呼吸などの十四種類の身体について、そのすべてをこの身体において観察することから、“身体において身体を観察する”などという意味としても理解されるべきである。

Viharatīti iriyati, catūsu iriyāpathesu ekenāgataṃ sarīrabādhanaṃ aññena iriyāpathena vicchinditvā apatamānaṃ attabhāvaṃ harati, pavattetīti attho. Bahiddhā kāyeti parassa kāye. Ajjhattabahiddhā kāyeti kālena attano, kālena parassa kāye. Kālena hi ajjhattabahiddhākāyesupi ekasmiṃ khaṇe kāyānupassanā uppajjati, paguṇakammaṭṭhānassa pana aparāparaṃ sañcaraṇakālo ettha kathito. Ātāpīti kāyapariggāhakavīriyena vīriyavā. So hi yasmā kilesānaṃ ātāpanato ātāpo vuccati vīriyaṃ, so cassa atthi, tasmā ātāpīti vuccati. Sampajānoti kāyapariggāhakena sampajaññena samannāgato. Satimāti kāyapariggāhikāya satiyā samannāgato. Ayaṃ pana yasmā satiyā ārammaṇaṃ pariggahetvā paññāya anupassati, vīriyena ca antarā vosānaṃ nāpajjati, tasmā yesaṃ dhammānaṃ ānubhāvena taṃ satipaṭṭhānaṃ sampajjati, tesaṃ dassanatthaṃ ‘‘ātāpī sampajāno satimā’’ti idaṃ vuttanti veditabbaṃ.

“住す”とは、威儀を保つことである。四つの威儀のうち、一つの威儀によって生じた身体の苦痛を他の威儀によって遮断し、崩れ落ちるこの身(自体)を運び、持続させるという意味である。“外の身において”とは、他者の身においてである。“内の外の身において”とは、時には自己の、時には他者の身においてである。実際、内的・外的な身においても、ある瞬間には一なる身の随観が生じるが、ここでは熟練した瞑想対象が次々と移り変わる時期について述べられている。“熱心に”とは、身体を把握する精進による精進ある者のことである。なぜなら、煩悩を焼き尽くすことから、精進は“燃焼(熱)”と呼ばれ、それが彼にあるから“熱心な者”と呼ばれるのである。“正知して”とは、身体を把握する正知を具足していることである。“念じて”とは、身体を把握する念を具足していることである。しかし、これは念によって対象を把握し、智慧によって随観し、精進によって途中で断念することがないため、いかなる法の威力によってその念処が達成されるかを示すために、“熱心に、正知して、念じて”と説かれたのである。

Iti kāyānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, sampayogaṅgañca dassetvā idāni pahānaṅgaṃ dassetuṃ ‘‘vineyya loke abhijjhādomanassa’’nti vuttaṃ. Tattha vineyyāti tadaṅgavinayena vā vikkhambhanavinayena vā vinayitvā. Loketi yvāyaṃ ajjhattādibhedo kāyo vutto, sveva idha lujjanapalujjanaṭṭhena loko nāma. Vibhaṅge pana yasmā rūpakāye [Pg.218] pahīnaabhijjhādayo vedanādīsupi pahīyanti eva, tasmā pañcapi upādānakkhandhā ‘‘loko’’ti vuttaṃ. Tasmiṃ loke abhijjhādomanassasaṅkhātaṃ kāmacchandabyāpādaṃ vineyyāti sambandho. Imassa ca nīvaraṇesu balavadhammadvayassa pahānadassanena sesanīvaraṇānampi pahānaṃ vuttaṃyevāti veditabbaṃ. Visesena cettha abhijjhādomanassavinayena yathākkamaṃ kāyasampattivipattimūlānaṃ anurodhavirodhānaṃ, attaabhiratitadasubhākārādibhāvanānabhiratīnaṃ, abhūtaguṇapakkhepabhūtadosāpanayanānañca pahānaṃ vuttaṃ, tena yogāvacarassa yogānubhāvanibbattaphalaṃ, yogasamatthatā ca dīpitā hoti.

このように身随観念処と相応する要素を示した後、今度は捨断の要素を示すために“世間における貪欲と憂いを除いて”と説かれた。ここで“除いて”とは、部分的な除去あるいは抑圧による除去によって取り除いて、ということである。“世間において”とは、ここで述べられた内なる身などの区分としての身そのものが、壊れゆくという意味で“世間”と呼ばれる。しかし“分別論”においては、色身において貪欲などが捨てられれば、受などにおいても同様に捨てられるため、五つの取蘊を“世間”と説いている。その世間において、貪欲と憂いと称される欲貪と瞋恚を除いて、と結びつけられる。また、これら蓋の中の強力な二つの法の捨断を示すことにより、残りの蓋の捨断もまた説かれたものと知るべきである。特にここでは、貪欲と憂いを除去することによって、それぞれ身体の成就と不成就の根本である順応と反発、自己への愛着と不浄の相などの修行への不快感、存在しない徳の付加と存在する欠点の除去の捨断が説かれており、それによって修行者の修行の修習から生じる果報と、修行の完遂能力が示されている。

Ajjhattaṃ vedanāsūtiādīsupi ajjhattādīni vuttanayena veditabbāni. Ettha pana vedanāti tisso vedanā lokiyā, tathā cittaṃ, dhammā ca, tesaṃ vibhāgo vibhaṅganaye āvi bhavissati. Kevalaṃ panettha yathā vedanādayo anupassanto vedanādianupassī nāma hoti, so nayo dassetabbo. Seyyathidaṃ – vedanāsu tāva sukhā vedanā dukkhato, dukkhā sallato, itarā ca aniccato anupassitabbā. Yathāha –

“内に受において”などの箇所でも、内的などは既に述べた方法によって理解されるべきである。ここで“受”とは、三つの世間的な受であり、同様に心と法も、それらの区分は“分別論”の方法において明らかになるだろう。ただここでは、受などを随観する者がいかにして“受随観者”となるか、その方法を示すべきである。すなわち、受のうち、まず楽受は苦として、苦受は矢として、それ以外の受は無常として随観されるべきである。次のように説かれている。

‘‘Yo sukhaṃ dukkhato adda, dukkhamaddakkhi sallato;

Adukkhamasukhaṃ santaṃ, addakkhi naṃ aniccato’’ti (saṃ. ni. 4.253;

itivu. 53).

“楽を苦と見、苦を矢と見た者。不苦不楽を静かなもの、無常と見た者。”(相応部4.253、如是語53)

Sabbā eva etā dukkhato anupassitabbā ‘‘yaṃ kiñci vedayitaṃ, taṃ dukkhasminti vadāmī’’ti (saṃ. ni. 4.259) vacanato. Evaṃ anupassanto pana aniccādisattānupassanāvasena vā anupassantopi ‘‘imaṃ vedanaṃ ko vedayati, kassāyaṃ vedanā, kiṃ kāraṇāyaṃ vedanā’’ti upaparikkhitvā ‘‘na koci sattādiko vedayati, na kesañci sattādīnaṃ vedanā, vatthārammaṇādikāraṇā [Pg.219] panāyaṃ vedanā uppajjatī’’ti anupassantopi vedanānupassī nāma hoti. Atha vā sukhādīnaṃ uppattikkhaṇe dukkhādīnaṃ asambhavā aniccā addhuvā vipariṇāmadhammāti evaṃ vā anupassanto vedanānupassī nāma hoti. Imināva nayena pāḷinayānusārena sesacittadhammānampi anupassanākāro veditabbo. Visesato panettha cittesu aniccatāvasena, dhammesu anattatāvasena ca anupassanto cittānupassī, dhammānupassī ca nāma hotīti veditabbaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ tāvettha padattho.

“どのような感受であれ、それは苦の中にあると私は説く”(相応部4.259)という言葉により、これらすべては苦として随観されるべきである。このように随観する者は、無常などの七随観の方法によって随観する者も、“この受を誰が受けるのか、この受は誰のものか、この受は何を原因としているのか”と調査して、“いかなる衆生などが受けるのではなく、いかなる衆生などの受でもなく、根や対象などの原因によってこの受が生じるのである”と随観する者も、“受随観者”と呼ばれる。あるいは、楽受などが生じている瞬間には苦受などが存在し得ないため、“無常であり、不変ではなく、変易する性質のものである”とこのように随観する者も“受随観者”と呼ばれる。この方法によって、聖典の記述に従い、残りの心と法についての随観の仕方も理解されるべきである。特にここでは、心については無常として、法については無我として随観する者が、それぞれ“心随観者”“法随観者”と呼ばれると知るべきである。残りの部分は容易に理解できる。これがここでの語の意味である。

Dhammabhedo panettha natthi, saraṇavasena ca ekāva sati ārammaṇavasena ‘‘cattāro satipaṭṭhānā’’ti vuttāti.

ここに法の違いはない。依止としては念は一つであるが、対象の観点から“四念処”と説かれているのである。

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīye tāva ajjhattabahiddhātadubhayakāye kesādikoṭṭhāsabhāvanāvasena paṭhamaṃ satipaṭṭhānaṃ vitthāritaṃ. Tathā ajjhattādīsu paccekaṃ sāmisanirāmisavasena duvidhānaṃ sukhadukkhaadukkhamasukhavedanānaṃ vasena dutiyaṃ, sarāgavītarāgasadosavītadosasamohavītamohasaṃkhittavikkhittamahaggataamahaggatasauttarānuttarasamāhitāsamāhitavimuttāvimuttabhedato soḷasavidhehi cittapajānanavasena tatiyaṃ, pañcanīvaraṇānaṃ, sattabojjhaṅgānañca sambhavāsambhavauppādapahānapahīnānuppattibhāvanāpāripūrihetujjhānavasena catutthaṃ satipaṭṭhānaṃ vitthāritaṃ. Ayaṃ suttantabhājanīyanayo.

分別論の方法によれば、まず“経分別”においては、内的・外的・その両方の身体について、髪などの部位の修行の観点から第一の念処が詳述されている。同様に、内的などのそれぞれにおいて、有分的・無分的(俗・離俗)な二種の楽・苦・不苦不楽の受の観点から第二が、貪欲のある心・離れた心、瞋恚のある心・離れた心、愚痴のある心・離れた心、集中した心・散乱した心、広大な心・広大でない心、有上心・無上心、定まった心・定まっていない心、解脱した心・解脱していない心という区別による十六種の心の正知の観点から第三が、五蓋と七覚支の存在・非存在、生起・捨断、捨断されたものの不生、修習の円満の因となる禅定の観点から第四の念処が詳述されている。これが経分別の方法である。

Abhidhammabhājanīye pana tāva ‘‘cattāro satipaṭṭhānā. Idha bhikkhu kāye kāyānupassī viharati vedanāsu…pe… dhammesu dhammānupassī viharatī’’ti (vibha. 380) evaṃ mātikaṃ ṭhapetvā dhammasaṅgaṇiyaṃ vuttanayassa vitthāresu aṭṭhasu lokuttaracittesu sampayuttasativaseneva vitthārato vibhattā.

対法分別においては、まず“四念処がある。ここに比丘は、身において身を随観して住し、受において……(中略)……法において法を随観して住する”(分別論380)とこのように論母を置いて、法集論で説かれた方法の詳述において、八つの出世間心に相応する念そのものによって詳細に分別されている。

Pañhāpucchakanayepi [Pg.220] catunnaṃ satipaṭṭhānānaṃ kati kusalā…pe… kati araṇā? Siyā kusalā, siyā abyākatā…pe… anupādinnaanupādāniyāva, asaṃkiliṭṭhaasaṃkilesikāva…pe… anidassanaappaṭighāva. Na hetū ahetukāva…pe… anuttarā araṇāvāti lokuttaravaseneva vibhattā. Sammāsambuddhena hi suttantabhājanīyasmiññeva lokiyalokuttaramissakā satipaṭṭhānā kathitā, abhidhammabhājanīyapañhāpucchakesu pana lokuttarāyeva. Tesu ca lokiyā nānācittesu eva labbhanti. Aññeneva hi cittena kāyaṃ paggaṇhanti, aññena vedanādayoti. Lokuttarā pana cattāropi maggakkhaṇe ekacitteyeva labbhanti. Ekasmiñhi maggacittakkhaṇe ārammaṇato nibbānārammaṇā ekāva sati kāyādīsu subhasukhaniccaattavipallāsasamucchedakatāya catukiccasādhanaṭṭhena cattāripi nāmāni labhatīti ayamettha vibhaṅganayo.

問いの分析(問答門)においても、四念処のうち“いかほどが善か……(中略)……いかほどが無諍(むじょう)か”という問いに対し、“あるいは善であり、あるいは無記であり……(中略)……不執受・非執受性のみであり、無汚染・非汚染性のみであり……(中略)……無見・無対のみである。因ではなく、無因のみであり……(中略)……無上であり、無諍である”と、出世間の法としてのみ分別されている。正自覚者は、経分別においてのみ、世間と出世間が混ざり合った念処を説かれたが、アビダンマ分別と問答門においては、ただ出世間のもののみを説かれた。それらの中で、世間のものは種々の心において得られる。すなわち、ある心によって身を把握し、別の心によって受などを把握するからである。しかし、出世間のものは、四つすべてが道の刹那の一つの心においてのみ得られる。一つの道心の刹那において、対象としては涅槃を対象とする唯一の念(サティ)が、身などにおける浄・楽・常・我の顛倒を根絶するという四つの機能(作用)を果たすという点から、四つの名称を得るのである。これがここでの分別(ヴィバンガ)の法である。

Kamato satipaṭṭhāne, anūnādhikatopi ca;

Pāḷimuttanayo ñeyyo, tattha kosallamicchatā.

念処における順序、および不足も超過もないことについて、聖典(パーリ)以外の方法(註釈の論理)を知るべきであり、そこで熟練を望むべきである。

Tattha kamato tāva ayampi desanākkamova, sopi pākaṭāpākaṭavasena vutto. Imāsu hi rūpakammaṭṭhānaṃ pākaṭanti paṭhamaṃ kāyānupassanā vuttā. Tato arūpakammaṭṭhānaṃ. Tatthāpi ārammaṇaṃ anubhavantī uppajjamānā vedanā pākaṭāti anantarā vedanānupassanā, tato ārammaṇaṃ vijānantaṃ viññāṇaṃ pākaṭanti cittānupassanā, citte pākaṭe tannissitā sukhumāpi dhammā pākaṭā hontīti ante dhammānupassanā vuttā. Ayaṃ tāvettha kamo.

そのうち、まず順序については、これも説法の順序であり、それは“顕著か否か”に基づいて説かれている。これらのうち、色法(身体)の業処が顕著であるため、最初に“身随観(身念処)”が説かれた。次に無色の業処である。そこでも、対象を享受しつつ生じる“受”が顕著であるため、その次に“受随観”が説かれ、次に対象を認識する“識”が顕著であるため“心随観”が、心が顕著になったときに、それに依存する微細な法も顕著になるため、最後に“法随観”が説かれた。これがここでの順序である。

Anūnādhikatoti ettha pana kasmā bhagavatā cattārova satipaṭṭhānā vuttā, anūnā anadhikāti? Taṇhācaritadiṭṭhicaritasamathayānikavipassanāyānikānaṃ mandatikkhavasena dvidhā pavattānaṃ visuddhimaggavasena. Mandassa hi taṇhācaritassa oḷārikaṃ [Pg.221] kāyānupassanāsatipaṭṭhānaṃ visuddhimaggo, tikkhassa sukhumaṃ vedanānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, diṭṭhicaritassāpi mandassa nātippabhedagataṃ cittānupassanāsatipaṭṭhānaṃ, tikkhassa atippabhedagataṃ dhammānupassanāsatipaṭṭhānaṃ visuddhimaggo. Samathayānikassa ca mandassa akicchena adhigantabbanimittaṃ paṭhamaṃ satipaṭṭhānaṃ visuddhimaggo, tikkhassa dutiyaṃ, vipassanāyānikassāpi mandassa tatiyaṃ, tikkhassa catutthaṃ visuddhimaggoti veneyyajjhāsayato cattāro vuttā. Subhasukhaniccaattabhāvavipallāsappahānatthaṃ vā caturoghayogāsavaganthaupādānaagatippahānatthampi catubbidhāhārapariññatthañca cattārova vuttā, anūnā anadhikāti ayamettha anūnādhikatā. Evaṃ pāḷimuttanayo ñeyyo.

“不足も超過もないこと”について、なぜ世尊は四つだけの念処を説き、不足も超過もさせなかったのか。それは、渇愛行者と見行者、および止行者と観行者の、鈍根と利根の二通りのあり方に基づいた清浄道としてである。すなわち、渇愛行者で鈍根の者には粗大な身随観が、利根の者には微細な受随観が清浄道であり、見行者で鈍根の者にはあまり細分化されない心随観が、利根の者には細分化された法随観が清浄道である。また、止行者で鈍根の者には、苦労せずに得られる相である第一の念処が、利根の者には第二が、観行者で鈍根の者には第三が、利根の者には第四が清浄道であるという、被教化者の志向(意欲)によって四つが説かれた。あるいは、“浄・楽・常・我”という四つの顛倒を捨断するため、あるいは四つの暴流・軛・漏・繋・取・邪道を捨断するため、さらには四種の食を遍知するためにも、四つだけが説かれ、不足も超過もないのである。これがここでの“不足も超過もないこと”である。このように聖典以外の方法は知られるべきである。

Satipaṭṭhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

念処分別論本母義釈(念処分別マティカー釈)が終了した。

Sammappadhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

正勤分別論本母義釈(正勤分別マティカー釈)。

Sammappadhānavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – sammappadhānāti kāraṇappadhānā upāyappadhānā. Yoniso padahanato paramaṃ dhānaṃ padhānaṃ, padhānavīriyānīti attho. Idha bhikkhūti imasmiṃ sāsane paṭipannako bhikkhu. Anuppannānanti anibbattānaṃ. Pāpakānanti lāmakānaṃ. Akusalānaṃ dhammānanti akosallasambhūtānaṃ dhammānaṃ. Anuppādāyāti na uppādanatthāya. Chandaṃ janetīti kattukamyatāsaṅkhātaṃ kusalacchandaṃ janeti uppādeti. Vāyamatīti payogaṃ parakkamaṃ karoti. Vīriyaṃ ārabhatīti kāyikacetasikavīriyaṃ karoti. Cittaṃ paggaṇhātīti teneva sahajātavīriyena cittaṃ ukkhipati. Padahatīti padhānavīriyaṃ karoti. Paṭipāṭiyā panetāni cattāripi padāni vīriyasseva āsevanābhāvanābahulīkammasātaccakiriyāhi yojetabbāni.

四正勤の分別の論母(マティカー)について、まずその意味を述べる。“正勤(sammappadhāna)”とは、原因としての勤励、手段としての勤励のことである。如実な努力によって得られる最高の配置(dhāna)が“勤(padhāna)”であり、勤励の精進という意味である。“ここで比丘とは”とは、この教え(教説)において実践している比丘のことである。“未生のもの”とは、まだ生じていないもののことである。“悪の”とは、卑劣なもののことである。“不善法”とは、不巧妙から生じた諸法のことである。“生じさせないために”とは、生じさせないという目的のためである。“欲を生じ”とは、作欲(kattukamyatā)と称される善なる欲を生じさせる、発生させることである。“励み”とは、努力(payoga)と奮闘(parakkama)をすることである。“精進を奮い起こし”とは、身体的・精神的な精進をなすことである。“心を策励し”とは、その倶生の精進によって心を引き上げることである。“勤め励む”とは、勤励の精進をなすことである。順次、これら四つの語は、精進そのものの反復、修習、多作、不断の実行として結びつけられるべきである。

Uppannānanti [Pg.222] anuppannāti avattabbataṃ āpannānaṃ. Pahānāyāti pajahanatthāya. Anuppannānaṃ kusalānaṃ dhammānanti anibbattānaṃ kosallasambhūtānaṃ dhammānaṃ. Uppādāyāti uppādanatthāya. Uppannānanti nibbattānaṃ. Ṭhitiyāti ṭhitatthāya. Asammosāyāti anassanatthaṃ. Bhiyyobhāvāyāti punappunaṃ bhavanāya. Vepullāyāti vipulabhāvāya. Bhāvanāyāti vaḍḍhiyā. Pāripūriyāti paripūraṇatthāya. Sesaṃ padato uttānameva.

“生じたもの”とは、未生とは言えない状態に達したもののことである。“断じるために”とは、捨断するという目的のためである。“未生の善法”とは、まだ生じていない、巧妙から生じた諸法のことである。“生じさせるために”とは、発生させるという目的のためである。“生じたもの”とは、発生したもののことである。“持続”とは、持続させるという目的のためである。“忘失しないために”とは、消失させないためである。“倍増”とは、再び、また再び生じるためである。“広大”とは、広大な状態になるためである。“修習”とは、増大のためである。“円満”とは、成就(円満)させるという目的のためである。残りの語句の意味は明白である。

Atthato panettha ‘‘anuppannānaṃ pāpakāna’’ntiādīsu asamudācāravasena vā ananubhūtārammaṇavasena vā kilesānaṃ anuppatti veditabbā. Aññathā hi anamatagge saṃsāre anuppannā akusaladhammā nāma natthi. Kusaladhammesu pana ratanattayappasādavipassanādivivaṭṭūpanissayakusalādivasena anuppannāpi atthi. Tesampi uppannapubbatte sati sabbasattānaṃ ito pubbe ca āsavakkhayappasaṅgato. Ekantappavattasādhakā tesaṃ. Tattha ekaccassa vattaganthadhutaṅgasamādhivipassanānavakammesu aññatarasmiṃ niccappayuttassa, ghaṭato, vāyamato ca brahmalokā āgatattā bhavavasena kilesesu aladdhāsevanassa sattassa kilesā na samudācaranti, aparabhāge panassa vattādīni vissajjetvā kusītassa carato ceva akalyāṇamittādito kilesesu laddhāsevanassa ca ayonisomanasikāraṃ, sativossaggañca āgamma uppajjanti. Evaṃ tāva asamudācāravasena kilesānaṃ anuppatti veditabbā.

意味の点では、ここで“未生の悪の法”等の箇所において、煩悩の不発生は“非現行(現れ出ていないこと)”によるか、あるいは“未経験の対象”によるものと知るべきである。そうでなければ、始まりのない輪廻(無始の輪廻)において、未生の不善法というものは存在しないからである。しかし善法においては、三宝への浄信や、観(ヴィパッサナー)などの解脱の依止(vivaṭṭūpanissaya)となる善法などによって、未生のものも存在する。それらも(もし)以前に生じていたとするならば、すべての生きとし生けるものは、これ以前にすでに漏尽(煩悩の滅尽)に至っていたことになるからである。そこである者は、義務(vatta)、頭陀行、三昧、観、あるいは新事業(navakamma)のいずれかに常に専念し、努め励んでいるために、梵天界から来たことによる生存のあり方(bhavavasena)によって、煩悩の習癖(āsevanā)を得ておらず、煩悩が現行(活動)しない。しかし後になって、義務などを放棄して怠惰に過ごし、悪友などによって煩悩の習癖を得て、如実でない思考(不如理作意)や念の放擲によって、煩悩が生じるのである。このように、まずは“非現行”によって煩悩の不発生を知るべきである。

Ekaccassa pana tasmiṃ attabhāve ananubhūtapubbaṃ dibbādibhedaṃ manāpiyaṃ ārammaṇaṃ labhitvā tattha ayonisomanasikārasativossagge āgamma kilesā uppajjanti, alabhitvā evaṃ ananubhūtārammaṇavasena kilesānaṃ anuppatti veditabbā.

またある者は、この自己(生存)において、かつて経験したことのない、天界などの類いの好ましい対象を得て、そこで不如理作意や念の放擲によって、煩悩が生じる。それ(対象)を得ないことによって、このように“未経験の対象”によって煩悩の不発生を知るべきである。

‘‘Uppannānaṃ [Pg.223] pāpakāna’’nti ettha pana catubbidhaṃ uppannaṃ vattamānabhūtāpagataokāsakatabhūmiladdhavasena, tesaṃ vibhāgo uppannattike vuttova. Aparampi catubbidhaṃ uppannaṃ samudācāraārammaṇādhiggahitaavikkhambhitaasamugghātitavasena. Tattha sampati vattamānaṃyeva samudācāruppannaṃ nāma. Sesaṃ pākaṭameva. Yasmā panettha imesu uppannesu vattamānabhūtāpagataokāsakatasamudācārasaṅkhātaṃ catubbidhaṃ uppannaṃ na maggādivajjhaṃ, tasmā bhūmiladdhaārammaṇādhiggahitaasamugghātitasaṅkhātaṃ catubbidhaṃ uppannaṃ sandhāyettha ‘‘uppannānaṃ pāpakānaṃ pahānāyā’’ti vuttaṃ.

“生じた諸々の悪しき(法)”という点について、ここでは、現在(vattamāna)、過去(bhūtāpagata)、機会が作られた(okāsakata)、境地を得た(bhūmiladdha)という四種類として“生じた”ものがある。それらの分類は“生起の三法(uppannattika)”において述べられた通りである。別の四種類の“生じた”ものは、現行(samudācāra)、所縁(ārammaṇa)、制伏された(adhiggahita)、未鎮伏(avikkhambhita)、未根絶(asamugghātita)による。そのうち、正に現在にあるものだけが、現行としての生起(samudācāruppanna)と呼ばれる。残りは明白である。しかし、これら生じたもののうち、現在、過去、機会が作られた、現行とされる四種類の生起は、道などによって断ぜられるべきものではない。ゆえに、境地を得た、所縁、未根絶とされる四種類の生起を指して、ここでは“生じた諸々の悪しき法を捨断するために”と言われている。

Kathaṃ pana maggakkhaṇe anuppannānaṃ kusalānaṃ uppādāya vāyāmo hoti, kathañca uppannānaṃ ṭhitiyāti? Maggappavattiyā eva. Maggo hi pavattamāno pubbe anuppannapubbattā anuppanno nāma vuccati. Yā cassa pavatti, ayameva ṭhiti nāmāti ayaṃ tāvettha padattho.

しかし、道の瞬間(maggakkhaṇa)において、いかにして未生の善法の生起のための努力があり、いかにして生じたものの維持(ṭhiti)があるのか。それは、道の転起(maggappavatti)そのものによってである。道が転起しているとき、以前には未だ生じたことがなかったがゆえに“未生”と呼ばれる。そしてその転起こそが“維持”と呼ばれるのである。これが、ここでの語の意味である。

Dhammabhedo panetthāpi ekasseva vīriyassa kiccabhedato catudhā vuttāti ayamettha pāḷimuttavinicchayo.

法の分類については、ここでも唯一の精進(vīriya)が、その機能の別(kiccabheda)によって四種として説かれている。これがここでの聖典に基づかない決択(pāḷimuttavinicchayo)である。

Vibhaṅganayato pana suttantabhājanīye tāva cattāro sammappadhānā lokiyalokuttarakusalacittasampayuttavīriyavasena akusalādipadehi saddhiṃ vitthārato vibhattā. Abhidhammabhājanīyapañhāpucchakesu panete lokuttarakusalacittasampayuttavaseneva vibhattā, phalacittasampayuttā pana na gahitā. Teneva pañhāpucchake ‘‘kusalā eva, vipākadhammadhammā eva, apacayagāminova, sekhāvā’’tiādinā vuttā. Seso panettha vinicchayo satipaṭṭhāne vuttanayānusārena veditabbo.

分別(Vibhaṅga)の解釈によれば、まず経の分別(suttantabhājanīye)において、四正勤は、世俗的および出世間の善心に相応する精進として、不善などの項目と共に詳細に分類されている。一方、阿毘達磨の分別(Abhidhammabhājanīya)および問答(pañhāpucchaka)においては、これらは出世間の善心に相応するものとしてのみ分類されており、果の心(phalacitta)に相応するものは含まれていない。それゆえ、問答において“(これらは)善のみであり、異熟を法とする法(vipākadhammadhamma)のみであり、滅諦に至るもの(apacayagāmino)であり、有学(sekha)である”などと説かれている。ここでの残りの決択は、念処(satipaṭṭhāna)で述べられた方法に従って理解されるべきである。

Sammappadhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

四正勤分別論母釈(Sammappadhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā)は終わった。

Iddhipādavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

神足分別論母釈(Iddhipādavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā)

Iddhipādavibhaṅgamātikāya [Pg.224] pana cattāro iddhipādāti ettha ijjhatīti iddhi, samijjhati nipphajjatīti attho, iddhi eva pādo iddhipādo, iddhikoṭṭhāsoti attho. Ijjhanti vā etāya sattā iddhā vuddhā ukkaṃsagatā hontītipi iddhi, pajjanti etenāti pādo, patiṭṭhā adhigamūpāyoti attho, iddhiyā pādo iddhipādo. Chandasamādhipadhānasaṅkhārasamannāgatanti ettha chandahetuko, chandādhiko vā samādhi chandasamādhi, kattukamyatāchandaṃ adhipatiṃ karitvā paṭiladdhasamādhissetaṃ adhivacanaṃ. Padhānabhūtā saṅkhārā padhānasaṅkhārā, catukiccasādhakassa sammappadhānavīriyassetaṃ adhivacanaṃ. Samannāgatanti tena chandasamādhinā, padhānasaṅkhārena ca upetaṃ. Iddhipādanti yathāvuttatthena ‘‘iddhī’’ti saṅkhyaṃ gatānaṃ upacārajjhānādikusalacittasampayuttānaṃ chandasamādhipadhānasaṅkhārānaṃ adhiṭṭhānaṭṭhena pādabhūtasesacittacetasikarāsiṃ. Bhāvetīti vaḍḍheti, attano santāne punappunaṃ janetīti attho. Iminā nayena sesesupi attho veditabbo. Tattha vīmaṃsāti paññā. Sesaṃ padato suviññeyyameva.

神足分別(Iddhipādavibhaṅga)の論母において、“四神足”というが、ここでは“成し遂げる”ゆえに神変(iddhi)であり、“成就する、完成する”という意味である。神変そのものが足(pāda)であるから神足(iddhipādo)であり、神変の構成要素という意味である。あるいは、これによって衆生が成し遂げられ、栄え、向上し、高みに達するがゆえに“神変(iddhi)”であり、これによって到達するがゆえに“足(pāda)”である。基礎、あるいは到達の手段という意味であり、神変の足が神足である。“欲三摩地勤行(chandasamādhipadhānasaṅkhāra)を具えた”という点において、欲を原因とする、あるいは欲を主とした三摩地(定)が“欲三摩地”である。これは作欲(kattukamyatāchanda)を主として得られた三摩地の別名である。勝れた行(saṅkhāra)が“勤行(padhānasaṅkhāra)”であり、これは四つの機能(断断など)を達成する四正勤の精進の別名である。“具えた”とは、その欲三摩地と勤行を伴っていることである。“神足”とは、上述の通りの意味で“神変(iddhi)”と称される、近行禅(upacārajjhāna)などの善心に相応する欲・三摩地・勤行の、依止(adhiṭṭhāna)となるがゆえに足となった、残りの心と心所の集まりを指す。“修習する(bhāveti)”とは、増大させること、自らの相統(santāna)において繰り返し生じさせるという意味である。この方法により、残りの項目についても意味を理解すべきである。そのうち、“観(vīmaṃsā)”とは慧(paññā)のことである。残りは語の通り、容易に理解できる。

Atthato panettha tena kiṃ kathitaṃ? Catunnaṃ bhikkhūnaṃ matthakappattaṃ kammaṭṭhānaṃ kathitaṃ. Yathā hi catūsu amaccaputtesu ṭhānantaraṃ patthetvā vicarantesu eko upaṭṭhānena, eko sūrabhāvena, eko jātisampattiyā, eko mantabalenāti evaṃ te paccekakāraṇena rājānaṃ ārādhetvā ṭhānantaraṃ pāpuṇanti, evaṃ bhikkhūpi chandavīriyacittavīmaṃsāsu ekekaṃ jeṭṭhaṃ dhuraṃ pubbaṅgamaṃ katvā lokuttaradhammanibbattakā honti. Ettha ca chando samādhi padhānasaṅkhāroti tayo dhammā iddhīpi honti iddhipādāpi, sesā pana sampayuttā cattāro khandhā iddhipādā eva. Evaṃ sesādhipatiyuttacittesupi iddhipādāti veditabbā.

意味の点から、ここで何が語られているのか。四人の比丘の頂点に達した業処(kammaṭṭhāna)が語られている。例えば、四人の大臣の息子たちが官職を求めて歩き回る際、一人は奉仕によって、一人は勇猛さによって、一人は家柄の良さによって、一人は助言の力によってというように、彼らがそれぞれの理由で王を喜ばせて官職を得るように、比丘たちもまた、欲・精進・心・観のうちのどれか一つを最優先の主導的なものとして、出世間法を発生させる者となる。そしてここにおいて、欲・三摩地・勤行という三つの法は、神変(iddhi)でもあり神足(iddhipāda)でもあるが、残りの相応する四蘊は神足に他ならない。このように、残りの増上(adhipati)を伴う心においても神足であると理解されるべきである。

Apica [Pg.225] jhānavipassanāsu pubbabhāgo iddhipādo. Yo paṭilābho, sā iddhi. Paṭhamajjhānādīnaṃ hi pubbabhāgaparikammāni iddhipādo nāma, paṭhamajjhānādayo iddhi nāma. Paṭhamamaggādīnaṃ pubbabhāgavipassanā iddhipādo nāma, paṭhamamaggādayo iddhi nāma. Paṭilābhavasenāpi dīpetuṃ vaṭṭati. Paṭhamajjhānādayo hi paṭhamamaggādayo ca iddhipādo nāma, dutiyajjhānādayo, dutiyamaggādayo ca iddhi nāmāti ayaṃ tāvettha padattho.

さらに、禅定(jhāna)と毘婆舎那(vipassanā)において、その準備段階(pubbabhāga)が神足である。得られたものが神変である。すなわち、初禅などの準備段階の遍作(parikamma)が神足と呼ばれ、初禅などが神変と呼ばれる。初道(預流道)などの準備段階の毘婆舎那が神足と呼ばれ、初道などが神変と呼ばれる。獲得(paṭilābha)という点からも説明するのが適当である。すなわち、初禅などや初道などが神足と呼ばれ、第二禅などや第二道などが神変と呼ばれる。これが、ここでの語の意味である。

Dhammabhedo panettha vibhaṅganayeneva pākaṭo bhavissati. Tattha hi suttantabhājanīye tāva chandādīnaṃ padānaṃ vibhaṅgaṃ vatvā ante ‘‘iddhipādoti tathābhūtassa vedanākkhandho…pe… viññāṇakkhandho. Iddhipādaṃ bhāvetīti te dhamme āsevati bhāveti bahulīkaroti, tena vuccati iddhipādaṃ bhāvetī’’ti (vibha. 434) evaṃ sabbe lokiyalokuttaradhammā iddhipādoti vuttā.

法の分類については、分別(Vibhaṅga)の方法によって明白となるであろう。そこでは、まず経の分別において、欲などの項目の分別を述べた後に、最後に“神足とは、そのようである者の受蘊……乃至……識蘊である。神足(の法)を修習するとは、それらの法を習作し、修習し、多作することであり、それゆえに神足を修習すると言われる”(Vibha. 434)とあるように、すべての世俗的・出世間の法が神足であると説かれている。

Abhidhammabhājanīye pana chandādīni padāni vibhajitvā ante ‘‘iddhipādoti tathābhūtassa phasso…pe… paggāho avikkhepo’’ti (vibha. 447) evaṃ sabbe lokuttarakusaladhammā iddhipādāti vatvā puna ‘‘chandiddhipādo vīriyiddhipādo cittiddhipādo vīmaṃsiddhipādo’’ti (vibha. 457) mātikaṃ ṭhapetvā ‘‘tattha katamo chandiddhipādo? Idha bhikkhu yasmiṃ samaye lokuttaraṃ jhānaṃ bhāveti…pe… yo tasmiṃ samaye chando chandikatā…pe… ayaṃ vuccati chandiddhipādo’’tiādinā lokuttarakusalacittasampayuttachandavīriyacittavīmaṃsā eva iddhipādāti vuttā. Tathā pañhāpucchakepi kusalā eva, anidassanaappaṭighā eva, vīmaṃsiddhipādo hetu, sesā na hetū…pe… cittiddhipādo na vattabbo, sesā cittasampayuttā…pe… anuttarāva, araṇāvāti. Sesamettha satipaṭṭhāne vuttasadisameva. Pāḷimuttakanayo panetthāpi na uddhaṭoti.

阿毘達磨分析においては、欲(チャンダ)などの諸句を分別して、最後に“神足とは、そのようになれる者の触……(中略)……把握、不乱である”(分447)というように、すべての出世間の善法が神足であると説き、再び“欲神足、精進神足、心神足、観神足”(分457)と論母を掲げて、“そこでの欲神足とは何か。ここに比丘が出世間の禅定を修める時に……(中略)……その時にある欲、欲の状態……(中略)……これが欲神足と呼ばれる”などとして、出世間の善心と相応する欲、精進、心、観のみが神足であると説かれた。同様に問答門(パニハープッチャカ)においても、これらは善であり、無見無対であり、観神足は因であり、残りは因ではない……(中略)……心神足は[因と]言うべきではなく、残りは心相応であり……(中略)……無上であり、無諍(むじょう)であるとされる。ここでの残りの部分は、念処において説かれたのと同様である。ただし、聖典にない(教外の)法門については、ここでは取り出されていない。

Iddhipādavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

神足分別論母(マティカー)の義釈(注釈)は完結した。

Bojjhaṅgavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

覚支分別論母(マティカー)の義釈。

Bojjhaṅgavibhaṅgamātikāya [Pg.226] pana atthato tāva – satta bojjhaṅgāti ettha bodhiyā, bodhissa vā aṅgāti bojjhaṅgā. Idaṃ vuttaṃ hoti – yāya eva dhammasāmaggiyā maggakkhaṇe uppajjamānāya līnuddhaccādianekesaṃ upaddavānaṃ paṭipakkhabhūtāya satidhammavicayādisattavidhāya dhammasāmaggiyā ariyasāvako bujjhati, kilesaniddāya uṭṭhahati, saccāni vā paṭivijjhati, tassā dhammasāmaggisaṅkhātāya bodhiyā aṅgāti bojjhaṅgā jhānaṅgamaggaṅgāni viya. Yo panesa yathāvuttappakārāya etāya dhammasāmaggiyā bujjhatīti katvā ariyasāvako ‘‘bodhī’’ti vuccati, tassa bodhissa aṅgāti bojjhaṅgā senaṅgarathaṅgādayo viya. Apica ‘‘bodhāya saṃvattantīti bojjhaṅgā’’tiādinā paṭisambhidānayenāpi bojjhaṅgattho veditabbo. Pasattho, sundaro vā bojjhaṅgo sambojjhaṅgo, satiyeva sambojjhaṅgo satisambojjhaṅgo. Evaṃ sesesupi. Tattha dhamme vicināti aniccādito parivīmaṃsati jānāti, dhamme vā etena sattā vicinantīti dhammavicayo, paññā. Upekkhati samarasānaṃ dhammānaṃ hāpanavaḍḍhane avāvaṭatāya paṭisaṅkhānākārena majjhattā hotīti upekkhā, tatramajjhattatā. Paṭisaṅkhānalakkhaṇo hi upekkhāsambojjhaṅgoti. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ tāvettha padattho. Dhammabhedopettha suviññeyyova.

覚支分別論母の意味について、まず内容的には、七覚支において“覚(bodhi)の支(aṅga)”あるいは“覚者(bodhissa)の支”が覚支(bojjhaṅga)である。次のように言われる。道(magga)の瞬間に生じ、沈滞(līna)や掉挙(uddhacca)などの多くの障害に対する対治(反対者)となり、念・択法などの七種類の法の調和(dhammasāmaggī)によって、聖弟子が覚る(bujjhati)、煩悩の眠りから覚醒する、あるいは真理(saccāni)を貫通する、その法の調和と称される“覚(bodhi)”の支が、禅支や道支のように、覚支(覚の構成要素)である。また、前述のようなこの法の調和によって覚るがゆえに、聖弟子が“覚(bodhi)”と呼ばれ、その覚者の支が、軍の構成要素(軍支)や車の構成要素(車支)のように、覚支である。さらに、“覚(悟り)へと導くがゆえに覚支である”などの無礙解道(パティサンビダーマッガ)の流儀によっても、覚支の意味を知るべきである。勝れた、あるいは美しい覚支が等覚支(sambojjhaṅga)であり、念そのものが等覚支であるから念等覚支である。残りのものについても同様である。そこにおいて、“諸法を択別する(vicināti)”、すなわち無常などとして遍く吟味し知る、あるいは、それによって衆生が諸法を択別するゆえに、択法(dhammavicayo)であり、それは慧(paññā)のことである。“等しく流れる(平等な)諸法を減じたり増したりすることに無関心(不関与)であることによって、熟慮の様態で中立である(majjhattā)”から、捨(upekkhā)であり、それは中捨性(tatramajjhattatā)である。なぜなら、捨等覚支は熟慮の特質を持つからである。残りの部分は容易に理解できる。これがここでの語の意味である。法の分類についても、容易に理解できる。

Vibhaṅganayato panettha suttantabhājanīye tāva lokiyalokuttaravasena sesesu lokuttarakusalavipākavasena vibhattā. Pañhāpucchake pana siyā kusalā, siyā abyākatā, pītisambojjhaṅgo sukhāya vedanāya sampayuttova, sesā dvīhi…pe… pītisambojjhaṅgo sukhasahagatova, sesā tidhāpi, anidassanaappaṭighā, dhammavicayasambojjhaṅgo [Pg.227] hetu, sesā na hetū…pe… rūpāvacarāva, araṇāvāti. Sesaṃ satipaṭṭhāne vuttanayameva. Ayamettha vibhaṅganayo.

分別(ヴィバンガ)の流儀については、まず経分別(スッタンタバージャニーヤ)においては、世間と出世間の別によって説かれ、残りの部分では出世間の善と異熟の別によって分別されている。一方、問答門においては、あるいは善であり、あるいは無記(あびゃかた)である。喜等覚支は楽受のみと相応し、残りは二つ(楽・不苦不楽)……(中略)……喜等覚支は楽を伴い、残りは三種(楽・苦・不苦不楽)のすべてであり、無見無対であり、択法等覚支は因であり、残りは因ではない……(中略)……色界(属)であり、無諍である。残りは念処において説かれた流儀と同様である。これがここでの分別論の流儀である。

Idāni pana –

今、[次のように言われる。]

Kamato tāvattato ca, hetubhūmivibhāgato;

Vivekato ca viññeyyo, pāḷimuttavinicchayo.

順序、数、因と地の区分、および遠離(離)によって、聖典にない(教外の)決定(判断)を知るべきである。

Tattha kamato tāva ayampi desanākkamova. Sabbesaṃ hi bojjhaṅgānaṃ upakārattā satisambojjhaṅgo paṭhamaṃ vutto, tato yasmā upaṭṭhitasatiko dhamme paññāya pavicināti, pavicitadhammo vīriyaṃ ārabhati, āraddhavīriyassa pīti uppajjati, pītimanassa kāyopi cittampi passambhati, passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati, samāhitacitto taṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti, tasmā dhammavicayasambojjhaṅgādayo yathākkamaṃ vuttāti ayaṃ tāvettha kamo.

そこにおいて、まず順序については、これもまた説教の順序(デサナーッカマ)である。すなわち、すべての覚支を助けるものであるから、念等覚支が最初に説かれる。次に、念が確立した者は智慧をもって諸法を択別し、択別された法に対して精進を開始し、精進を開始した者に喜悦が生じ、喜悦した心を持つ者の身体も心も静まり(軽安)、身体が静まり安楽な者の心は定まり、定まった心の者はその心をよく見守る(捨)。ゆえに、択法等覚支などが順序に従って説かれている。これがここでの順序である。

Tāvattato pana kasmā te satteva vuttā, anūnā anadhikāti? Līnuddhaccapaṭipakkhato, sabbattikato ca. Ettha hi tayo bojjhaṅgā līnassa paṭipakkhā. Yathāha – ‘‘yasmiṃ ca kho, bhikkhave, samaye līnaṃ cittaṃ hoti, kālo tasmiṃ samaye dhammavicayasambojjhaṅgassa bhāvanāya, kālo vīriya…pe… pītisambojjhaṅgassa bhāvanāyā’’ti (saṃ. ni. 5.234). Tayo uddhaccassa paṭipakkhā. Yathāha – ‘‘yasmiṃ ca kho, bhikkhave, samaye uddhataṃ cittaṃ hoti, kālo tasmiṃ samaye passaddhisambojjhaṅgassa bhāvanāya, kālo samādhi…pe… upekkhāsambojjhaṅgassa bhāvanāyā’’ti (saṃ. ni. 5.234). Eko panettha loṇadhūpanaṃ viya sabbabyañjanesu sabbabojjhaṅgesu icchitabbo. Yathāha – ‘‘satiñca [Pg.228] khvāhaṃ, bhikkhave, sabbatthikaṃ vadāmī’’ti (saṃ. ni. 5.234). Evaṃ līnuddhaccapaṭipakkhato ca sabbatthikato ca satteva vuttāti ayaṃ tāvattato.

次に数については、なぜそれらは増えることも減ることもなく、七つだけ説かれたのか。それは沈滞(līna)と掉挙(uddhacca)の対治(反対者)であること、および一切に資する(sabbatthika)ことによる。ここにおいて、三つの覚支は沈滞の対治である。次のように言われる。“諸比丘よ、心が沈滞している時には、択法等覚支を修めるべき時であり、精進……(中略)……喜等覚支を修めるべき時である”(相応部5.234)。三つは掉挙の対治である。次のように言われる。“諸比丘よ、心が昂ぶっている(掉挙している)時には、軽安等覚支を修めるべき時であり、定……(中略)……捨等覚支を修めるべき時である”(相応部5.234)。また、一つ(念)は、すべての味付けにおける塩の混入のように、すべての覚支において望まれる(必要とされる)ものである。次のように言われる。“諸比丘よ、私は念がすべてにおいて有益である(一切に資する)と説く”(相応部5.234)。このように、沈滞と掉挙の対治であることと、一切に資することによって、七つだけが説かれたのである。これが数についてである。

Hetubhūmivibhāgatoti ettha hetuvibhāgato tāva – cattāro satisambojjhaṅgassa uppādāya saṃvattanti satisampajaññaṃ muṭṭhassatipuggalaparivajjanatā upaṭṭhitassatipuggalasevanatā tadadhimuttatāti. Tathā satta dhammā dutiyassa paripucchakatā vatthuvisadakiriyā indriyasamattapaṭipādanā duppaññapuggalaparivajjanā paññavantapuggalasevanā gambhīrañāṇacariyapaccavekkhaṇatā tadadhimuttatāti. Tattha ajjhattikabāhirānaṃ sarīraparikkhārabhūtānaṃ vatthūnaṃ visadabhāvakaraṇaṃ vatthuvisadakiriyā nāma. Tathā ekādasa dhammā tatiyassa apāyabhayagamanavīthidāyajjamahattasatthumahattajātimahattasabrahmacārimahattānaṃ paccavekkhaṇatā ānisaṃsadassāvitā piṇḍapātāpacāyanatā kusītapuggalaparivajjanatā āraddhavīriyapuggalasevanatā tadadhimuttatāti. Tattha ‘‘buddhādīhi gatamaggo mayā gantabbo’’ti paccavekkhaṇā vīthipaccavekkhaṇā nāma. ‘‘Dāyakehi dinnapiṇḍapātassa mahapphalataṃ sampādessāmī’’ti attānaṃ damanaṃ piṇḍapātāpacāyanaṃ nāma. Tathā ekādasa dhammā catutthassa buddhadhammasaṅghasīlacāgadevatopasamānussatiyo satta, lūkhapuggalaparivajjanatā siniddhapuggalasevanatā pasādanīyasuttantapaccavekkhaṇatā tadadhimuttatāti. Tathā satta dhammā pañcamassa paṇītabhojanasevanatā, utusukhairiyāpathasukhasevanatā dve majjhattappayogatā sāraddhakāyapuggalaparivajjanatā santakāyapuggalasevanatā tadadhimuttatāti. Ekādasa dhammā chaṭṭhassa vatthuvisadakiriyā indriyasamattapaṭipādanā nimittakusalatā samaye cittassa paggahaniggahasampahaṃsanajjhupekkhanā catasso[Pg.229], asamāhitasamāhitapuggalānaṃ parivajjanasevanatā dve, jhānavimokkhapaccavekkhaṇatā tadadhimuttatāti. Tattha kasiṇādinimittānaṃ uggahaṇakusalatā nimittakusalatā nāma. Pañca dhammā sattamassa sattasaṅkhārakelāyanamajjhattapuggalānaṃ parivajjanasevanatā dve dve, tadadhimuttatāti. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana sammohavinodaniyā vibhaṅgaṭṭhakathāya gahetabboti ayamettha hetuvibhāgo.

因の区分(hetubhūmivibhāga)については、ここではまず“因の区分”から述べる。念等覚支の生起のためには四つのことが資する。すなわち、正念正知、忘念の人の回避、念の確立した人の親近、それへの専念である。同様に、第二(択法等覚支)には七つの法が資する。すなわち、たびたび質問すること、物質的な清浄(物類浄化)、諸根の均衡を図ること、愚痴な人の回避、智慧ある人の親近、深い智慧の働きの省察、それへの専念である。そのうち、内・外の身体に属する所持品の清浄を保つことを“物質的な清浄( vatthuvisadakiriyā)”という。同様に、第三(精進等覚支)には十一の法が資する。すなわち、悪道の恐怖の省察、経由すべき道(聖道)の偉大さ、相続すべき財産(正法)の偉大さ、師(仏陀)の偉大さ、家柄(種姓)の偉大さ、梵行の仲間の偉大さの省察、功徳を見ること、施食(托鉢)への敬意、懈怠な人の回避、精進を開始した人の親近、それへの専念である。そのうち、“仏陀らによって行かれた道は、私によっても行かれるべきである”という省察を“経由すべき道の省察”という。“施主らによって与えられた施食の大きな果報を成就させよう”と自分自身を調伏することを“施食への敬意”という。同様に、第四(喜等覚支)には十一の法が資する。すなわち、仏・法・僧・戒・捨・天・寂静の七つの随念、粗野な人の回避、穏やかな人の親近、歓喜を生じさせる経典の省察、それへの専念である。同様に、第五(軽安等覚支)には七つの法が資する。すなわち、殊勝な食糧の利用、気候の快適さと威儀の快適さの利用、二つ(心と身)の中立的な適用、落ち着きのない人の回避、落ち着きのある人の親近、それへの専念である。第六(定等覚支)には十一の法が資する。すなわち、物質的な清浄、諸根の均衡を図ること、遍(カシィナ)などの相の巧みさ、時宜に応じた心の策励・抑制・喜悦・等持という四つ、不快な人・快適な人の回避と親近という二つ、禅定と解脱の省察、それへの専念である。そのうち、遍などの相の把握における巧みさを“相の巧みさ(nimittakusalatā)”という。第七(捨等覚支)には五つの法が資する。すなわち、衆生と諸行を愛玩する中立的な人々に対する、回避と親近というそれぞれ二つ、それへの専念である。これがここでの要約である。詳細は‘サモーハヴィノーダニー’(分別論注)から受け取るべきである。以上が、ここでの“因の区分”である。

Bhūmivibhāgato panete kāmāvacarā, lokuttarā vā honti, kāmāvacaresu balavavipassanādīsu eva bojjhaṅgā labbhanti, na itaresu. Lokuttaresu pana sabbattha labbhanti, rūpāvacarārūpāvacaracittesu sabbathā na labbhanti abodhipakkhikattā. Keci pana therā vipassanāpādakesu kasiṇāsubhabrahmavihārajjhānesupi bojjhaṅge uddharanti, na ca te paṭisiddhā aṭṭhakathācariyehi, tasmā tesaṃ matena rūpāvacarāpi honti, na kenaci pariyāyena arūpāvacarāti ayamettha bhūmivibhāgo.

次に“界の区分”については、これら(等覚支)は欲界または出世間のものである。欲界においては、強力な観(vipassanā)などにおいてのみ覚支が得られ、それ以外では得られない。出世間においては、すべてにおいて得られる。色界心および無色界心においては、悟りの分(菩提分)ではないため、いかなる場合も得られない。しかし、ある長老たちは、観の基礎となる遍(カシィナ)や不浄、梵住の禅定においても覚支を引き出しているが、それらは注釈書の師たちによって禁じられてはいない。したがって、彼らの説によれば(覚支は)色界にも存在するが、いかなる方法によっても無色界には存在しない。これがここでの“界の区分”である。

Vivekatoti ettha vivekoti vivittatā, svāyaṃ pañcavidho tadaṅgavikkhambhanasamucchedapaṭipassaddhinissaraṇavivekavasena. Tadaṅgavivekoti vipassanā, vikkhambhanavivekoti aṭṭha samāpattiyo, samucchedavivekoti maggo, paṭipassaddhivivekoti phalaṃ, nissaraṇavivekoti sabbanimittanissaṭaṃ nibbānaṃ. Tatrime tadaṅgasamucchedapaṭipassaddhinissaraṇavivekanissitā honti. Tathā hete vipassanākkhaṇe kiccato tadaṅgavivekanissitā, ajjhāsayato nissaraṇavivekanissitā. Maggakāle pana kiccato samucchedavivekanissitā, ārammaṇato nissaraṇavivekanissitā, phalakkhaṇe kiccato paṭipassaddhivivekanissitā. Ārammaṇato nissaraṇavivekanissitā [Pg.230] ca honti. Kesañci therānaṃ mate vipassanāpādakarūpāvacarajjhānakkhaṇe vikkhambhanavivekanissitāvāti pañcavivekanissitāpi hontīti ayamettha viveko. Evaṃ viññeyyo pāḷimuttavinicchayo.

“離(viveka)”については、ここでは“離”とは遠離(vivittatā)のことである。それは、彼分(tadaṅga)、抑止(vikkhambhana)、断絶(samuccheda)、安息(paṭipassaddhi)、出離(nissaraṇa)という五種の離の区分による。彼分離とは観(vipassanā)であり、抑止離とは八等至(八定)であり、断絶離とは道(magga)であり、安息離とは果(phala)であり、出離離とは一切の相を離れた涅槃である。そこで、これら(覚支)は彼分・断絶・安息・出離の各離に依存するものである。すなわち、これらは観の瞬間には、その作用から彼分離に依存し、その意図から出離離に依存する。道の時には、作用から断絶離に依存し、対象から出離離に依存する。果の瞬間には、作用から安息離に依存し、対象から出離離に依存する。ある長老たちの説によれば、観の基礎となる色界禅定の瞬間には抑止離に依存するとされるため、五つの離すべてに依存することもある。このように、経典に直接現れない決裁(pāḷimuttavinicchayo)を理解すべきである。

Bojjhaṅgavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

覚支分別論母子釈の詳解を終わる。

Maggaṅgavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

道支分別論母子釈

Maggaṅgavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – ariyoti taṃtaṃmaggavajjhakilesehi ārakattā, ariyabhāvakarattā ca ariyo, aṭṭha aṅgāni assāti aṭṭhaṅgiko, nibbānatthikehi maggīyati, nibbānaṃ vā maggati, kilese vā mārento gacchatīti maggo. Seyyathidanti so katamoti ce, idāni svāyaṃ maggo caturaṅginī viya senā aṅgamattameva hoti, aṅgavinimutto natthīti dassento ‘‘sammādiṭṭhi…pe… sammāsamādhī’’ti āha. Tattha sammā passatīti sammādiṭṭhi, paññā. Sammā saṅkappeti takketīti sammāsaṅkappo, vitakko. Sesaṃ suviññeyyameva. Tato dhammabhedopi vibhaṅganayopi bojjhaṅgesu vuttasadiso.

道支分別の母子について、まず意味から言えば、“聖(ariya)”とは、それぞれの道によって断じられるべき煩悩から遠離(ārakattā)しているから、また、聖なる状態(聖者性)を作るから“聖”である。八つの支(aṅga)があるから“八支(aṭṭhaṅgika)”である。涅槃を求める者たちによって尋ね求められる(maggīyati)、あるいは涅槃へと進む、あるいは煩悩を殺して(mārento)進むので“道(magga)”である。“それはこれである(seyyathidaṃ)”とは、それが何であるかを問えば、今やこの道は四軍を具えた軍勢のように支そのものの集まりであり、支を離れて(道が)存在するのではないことを示すために、“正見……乃至……正定”と述べた。そのうち、正しく見るので“正見”であり、それは智慧(paññā)である。正しく思惟し、考察するので“正思惟”であり、それは尋(vitakka)である。残りは容易に理解できる。その後の法の分類や分別の方法も、覚支において述べたものと同様である。

Abhidhammabhājanīye pana viratittayavajjito pañcaṅgikopi maggo vibhatto, tañca pañcannaṃ aṅgānaṃ kiccādhikataṃ, viratīnañca avuttasiddhataṃ sandhāya, virativajjitassa pana lokuttaramaggassa abhāvā sopi aṭṭhaṅgikovāti veditabbo.

しかし、阿毘達磨分別(Abhidhammabhājanīya)においては、三離(正語・正業・正命)を除いた五支の道も分別されているが、それは五つの支の作用に主眼を置いたものであり、また三離については(言及されなくても)当然備わっていることを意図している。三離を除いた出世間の道は存在しないため、それも八支であると理解されるべきである。

Pañhāpucchakepi sammāsaṅkappo sukhāya vedanāya sampayuttova, sesā dvīhi. Sammāsaṅkappo avitakkavicāramatto, pītisahagato sukhasahagatova, na upekkhāsahagato, sesā tidhāpi. Sammādiṭṭhi hetu, sesā nahetūti ayaṃ viseso. Sesaṃ samameva. Idāni pana –

問答(Pañhāpucchaka)においても、正思惟は楽受と相応するのみであり、残りの支は二つの受(楽受・不苦不楽受)と相応する。正思惟は“無尋唯伺”の状態であり、喜を伴うか、あるいは楽を伴うものであって、捨(不苦不楽)を伴うものではない。残りの支は三種(喜・楽・捨を伴う)すべてである。正見は“因(hetu)”であり、残りの支は“非因”であるというのが、この(道支の)特徴である。残りの部分は(覚支と)同様である。さて次に、

Kamato [Pg.231] kiccabhedato, bhūmibhedavivekato;

Maggaṅgesu vijānīyo, pāḷimuttavinicchayo.

順序、作用の別、界の別、そして離によって、道支において、経典にない決裁(pāḷimuttavinicchayo)を知るべきである。

Tattha kamato tāva ayampi desanākkamova. Bhagavatā hi nibbānādhigamāya paṭipannassa paññāpajjotapaññāsatthatāya avijjandhakāravidhamanato bahūpakārattā paṭhamaṃ sammādiṭṭhi desitā. Tato heraññikassa kahāpaṇaparivattakahattho viya yathāsabhāvadassanassa sammādiṭṭhiyā bahūpakārattā sammāsaṅkappo. Svāyaṃ yathā sammādiṭṭhiyā, evaṃ sammāvācāyapi upakārako. Yathāha ‘‘pubbe kho, gahapati, takketvā vicāretvā pacchā vācaṃ bhindatī’’ti (ma. ni. 1.463), tasmā tadanantaraṃ sammāvācā. Yasmā pana vācāya saṃvidahitvā loke kammante payojenti, tasmā tadanantaraṃ sammākammanto. Kāyavacīduccaritaṃ pahāya ubhayasucaritaṃ pūrentasseva yasmā ājīvaṭṭhamakaṃ sīlaṃ pūrati, na itarassa, tasmā tadubhayānantaraṃ sammāājīvo vutto. Evaṃ ‘‘visuddhadiṭṭhisīlenāpi ettāvatā paritosaṃ akatvā idaṃ vīriyaṃ ārabhitabba’’nti dassetuṃ tadanantaraṃ sammāvāyāmo. Āraddhavīriyenāpi kāyādīsu sati sūpaṭṭhitā kātabbāti dassanatthaṃ tadanantaraṃ sammāsati. Sūpaṭṭhitāya satiyā ekattārammaṇe cittaṃ samādhātuṃ sakkāti tadanantaraṃ sammāsamādhi vuttoti ayaṃ tāvettha kamo.

その中で、まず順序(次第)について言えば、これもまた説教の順序です。世尊は、涅槃に到達するために実践する者にとって、正見が智慧の灯火であり智慧の剣として無明の闇を滅ぼすのに多大な助けとなるため、最初に正見を説かれました。その次に、両替商が貨幣を裏返す時の手のように、ありのままの本質を見るための正見に多大な助けとなるため、正思惟が説かれました。この正思惟は、正見に対してと同様に、正語に対しても助けとなります。それは、“長者よ、人はまず思考し考察してから、その後に言葉を発する”(中阿含経・中部1.463参照)と言われている通りです。それゆえ、その次に正語があります。さらに、言葉によって手配をしてから世の中で仕事を遂行するため、その次に正業があります。身体と口の悪行を捨てて、両方の善行を満たす者においてのみ、正命を第八とする戒(正命八戒)が満たされるのであり、それ以外の者には満たされないため、それら両方の次に正命が説かれました。このように“清浄な見と戒によっても、この程度で満足することなく、この精進を開始すべきである”ということを示すために、その次に正精進があります。精進を開始した者も、身体などにおいて念(気づき)をよく確立すべきであることを示すために、その次に正念があります。念がよく確立されることで、一つの対象に心を安定させることができるため、その次に正定が説かれました。これが、ここにおける順序です。

Kiccato panesaṃ ekekassa tīṇi tīṇi kiccāni, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi tāva aññehipi attano paccanīkakilesehi saddhiṃ micchādiṭṭhiṃ pajahati, ārammaṇato nirodhasaccaṃ sacchikaroti, asammohato sesasaccāni paṭivijjhati. Evaṃ sammāsaṅkappādīnaṃ micchāsaṅkappapajahanādivasena yathānurūpanti kiccatā veditabbā. Visesato panettha sammāsaṅkappo sahajātadhamme abhiniropeti, sammāvācā pariggaṇhāti[Pg.232], sammākammanto samuṭṭhāpeti, sammāājīvo vodāpeti, sammāvāyāmo paggaṇhāti, sammāsati upaṭṭhāpeti, sammāsamādhi samādahatīti idamettha kiccaṃ.

次に、それぞれの作用(働き)について言えば、一つ一つに三つの作用があります。すなわち、まず正見は、他の自身の対抗する煩悩と共に邪見を捨て、対象としては滅諦を現証し、不迷(迷いのなさ)としては残りの真理を証得します。このように、正思惟なども、邪思惟を捨てることなどに応じて、ふさわしい作用があると知るべきです。特に、ここでは正思惟は倶生法(共に生じる法)を対象へ向けさせ、正語は受容し、正業は(行為を)生じさせ、正命は(生活を)清浄にし、正精進は(心を)奮起させ、正念は(対象を)確立させ、正定は(心を)安定させます。これが、ここにおける作用です。

Bhedato pana pubbabhāge sammādiṭṭhi ‘‘dukkhe ñāṇa’’ntiādinā catūsu saccesu ñāṇavasena nānakkhaṇā nānārammaṇā nānānāmā hoti, dutiyo pana nekkhammaabyāpādaavihiṃsāsaṅkappavasena, viratiyo catubbidhavacīduccaritatividhakāyaduccaritamicchājīvaviramaṇasaṅkhātacetanāvasenapi virativasenapi, chaṭṭhasattamā catubbidhasammappadhānasatipaṭṭhānavasena nānakkhaṇā nānārammaṇā nānānāmā honti. Maggakāle panete sammādiṭṭhiādayo ekakkhaṇā ekārammaṇā. Kiccato pana tāni pubbabhāge nānānāmāni labhanti, sammāsamādhi pana pubbabhāgepi maggakkhaṇepi catukkapañcakajjhānavasena nānakkhaṇo nānānāmo, maggakkhaṇe pana ekārammaṇo hoti. Ekassa hi paṭhamamaggo pādakajjhānādiniyamato paṭhamajjhānādiko vā dutiyajjhānādīsu aññatarajjhāniko vā, dutiyamaggādayopissa paṭhamamaggasadisajjhānikā vā visadisajjhānikā vāti so maggakālepi nānakkhaṇo nānānāmo vāti ayamettha bhedo.

次に、区別について言えば、準備段階(前分)において正見は、“苦における知”などというように四聖諦における知によって、異なる刹那、異なる対象、異なる名称となります。第二の正思惟は、出離・無恚・無害の思惟として、離(遮断)については四種の語の悪行、三種の身の悪行、邪命からの離脱という性格の思念によって、また離(節制)としても(区別されます)。第六と第七(正精進と正念)は、四正勤と四念処として、異なる刹那、異なる対象、異なる名称となります。しかし、聖道(道刹那)の時、これらの正見などは一刹那であり、一つの対象(涅槃)となります。作用の面からは、それらは準備段階において異なる名称を得ますが、正定については準備段階においても道刹那においても、四・五種の禅定によって異なる刹那、異なる名称となりますが、道刹那においては一つの対象となります。ある者にとって、第一の道は基礎となる禅の規定により初禅などから始まるか、あるいは第二禅などのいずれかの禅を伴います。第二の道なども、第一の道と同じ禅を伴うか、あるいは異なる禅を伴うかによります。したがって、それは聖道の時においても異なる刹那、異なる名称となるのです。これがここにおける区別です。

Bhūmito ca vivekato ca vinicchayo bojjhaṅgesu vuttānusārena veditabboti evaṃ vijānīyo pāḷimuttavinicchayo.

また、地(境地)と離(遠離)についての判定は、覚支(七覚支)で説かれた方法に従って知るべきです。このように、経文を離れた判定を理解すべきです。

Maggaṅgavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

道支分別(八聖道分別)の論母の注釈を終わります。

Jhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

禅分別(静慮分別)の論母の注釈

Jhānavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – pātimokkhasaṃvarasaṃvutotiādīsu pātimokkhanti sikkhāpadasīlaṃ. Taṃ hi yo naṃ pāti rakkhati, taṃ mokkheti moceti āpāyikādīhi [Pg.233] dukkhehi, tasmā ‘‘pātimokkha’’nti vuccati. Saṃvaraṇaṃ, saṃvaranti vā tenāti saṃvaro, pātimokkhameva saṃvaro pātimokkhasaṃvaro, kammavācāpariyosāne ijjhanakassa atthato cetanādirūpassa pātimokkhasaṃvarasīlassevetaṃ adhivacanaṃ. Tena saṃvuto pihitakāyavacīpayogoti pātimokkhasaṃvarasaṃvuto. Viharatīti iriyati pavatteti. Ācāragocarasampannoti ettha ācaritabbato ācāro, gāvo caranti etthāti gocaro, gunnaṃ caraṇaṭṭhānaṃ. Taṃsadisatāya pana sabbopi pavattivisayo gocaroti veditabbo. Tesaṃ vibhāgo niddese vuttanayeneva veditabbo.

さて、禅分別の論母において、まず意味から言えば、“波羅提木叉の律儀に守られ(具足し)”などの箇所において、波羅提木叉とは学処の戒(持戒)のことです。なぜなら、それを守る(pāti)者を、地獄などの苦しみから解放する(mokkheti)からであり、それゆえ“波羅提木叉”と呼ばれます。“律儀”とは、それによって守る(saṃvaraṇa)こと、あるいは守ること自体です。波羅提木叉そのものが律儀であるから“波羅提木叉の律儀”と言います。これは羯磨(儀式)の言葉の終了と共に達成される、実質的には思(意志)などの形態をとる波羅提木叉律儀戒の別名です。それによって身体と口の動作が閉じられている(防がれている)ので、“波羅提木叉の律儀に守られた者”と言います。“住む(viharatī)”とは、威儀を保ち、生活することです。“威儀と所行(行境)を具足し”という言葉において、実践すべきことであるから“威儀(ācāra)”であり、牛がそこを歩くから“所行(gocara、牧草地)”、つまり牛の歩む場所です。それと似ていることから、すべての活動範囲を所行(行境)と知るべきです。それらの詳細な区分は、分別の箇所で説かれた方法によって理解されるべきです。

Niddese hi –

実際、分別(釈義)においては次のように述べられています。

‘‘Ācāragocarasampannoti atthi ācāro, atthi anācāro. Tattha katamo anācāro? Kāyiko vītikkamo, vācasiko vītikkamo, kāyikavācasiko vītikkamo, ayaṃ vuccati anācāro, sabbampi dussīlyaṃ anācāro, idhekacco veḷudānena vā patta…pe… pupphaphalasinānadantakaṭṭhadānena vā cāṭukamyatāya vā muggasupyatāya vā pāribhaṭutāya vā jaṅghapesanikena vā aññataraññatarena vā buddhapatikuṭṭhena micchāājīvena jīvikaṃ kappeti, ayaṃ vuccati anācāro.

“‘威儀と所行を具足し’とは、威儀があり、非威儀がある。そのうち、非威儀とは何か。身体的な逸脱、言語的な逸脱、身体的・言語的な逸脱、これが非威儀と呼ばれる。すべての不道徳もまた非威儀である。ここで、ある者は竹を贈ることで、あるいは鉢を……(中略)……花や果物、入浴料、歯木を贈ることで、あるいは甘言を弄することで、あるいは豆のスープのような追従、あるいは抱き込み、あるいは使い走り、あるいはその他の仏陀が忌み嫌われた邪命によって生計を立てる。これが非威儀と呼ばれる。

‘‘Tattha katamo ācāro? Kāyiko avītikkamo’’tiādinā (vibha. 513) –

そのうち、威儀とは何か。身体的な不逸脱である”などと(分別 513節)――

Vuttavipariyāyena ācāro niddiṭṭho.

説かれたことの反対によって、威儀が示されています。

‘‘Gocaroti [Pg.234] atthi gocaro, atthi agocaro. Tattha katamo agocaro? Idhekacco vesiyāgocaro vā hoti, vidhavā…pe… thullakumārīpaṇḍakabhikkhunīpānāgāragocaro vā, saṃsaṭṭho viharati rājūhi rājamahāmattehi titthiyehi titthiyasāvakehi ananulomikena saṃsaggena, yāni vā pana tāni kulāni assaddhāni appasannāni…pe… tathārūpāni kulāni sevati bhajati payirupāsati, ayaṃ vuccati agocaro.

“‘所行(行境)’とは、所行があり、非所行がある。そのうち、非所行とは何か。ここで、ある者は遊女を所行とし、あるいは未亡人……(中略)……妙齢の処女、両性具有者、比丘尼、酒場を所行とする。あるいは王、大臣、外道、外道の弟子たちと不適切な交際をして住む。あるいは、それら不信心で清信のない家……(中略)……そのような家に親しみ、交わり、仕える。これが非所行と呼ばれる。

‘‘Tattha katamo gocaro? Idhekacco na vesiyāgocaro hotī’’tiādinā (vibha. 514) –

そのうち、所行とは何か。ここで、ある者は遊女を所行としない”などと(分別 514節)――

Vuttavipariyāyena gocaro niddiṭṭho.

説かれたことの反対によって、所行が示されています。

Apicettha therānaṃ bhikkhūnaṃ purato gamananisīdanacaṅkamanaghaṭṭanābhibhavanādikāyikācittīkārakiriyānañceva there bhikkhū anāpucchā dhammakathanakhuṃsanādivācasikācittīkārakiriyānañca anācārānaṃ paṭipakkhavasena kāyikavācasiko ācāro veditabbo. Apica bhikkhu sagāravo sappatisso hirottappasampanno sunivattho supāruto pāsādikena abhikkantādinā okkhittacakkhu iriyāpathasampanno ābhisamācārikesu sakkaccakārī garucittīkārabahulo viharati, ayaṃ vuccati ācāro. Gocaro pana tividho upanissayagocaro ārakkhagocaro upanibandhagocaroti. Tattha dasakathāvatthuguṇasamannāgato kalyāṇamitto upanissayagocaro nāma. Antaragharādīsu okkhittacakkhutādīhi disā vidisā anoloketvā gamanaṃ ārakkhagocaro nāma. Cattāro pana satipaṭṭhānā upanibandhagocaro nāma. Yattha cittaṃ upanibandhati, ayaṃ tividhopettha [Pg.235] gocaroti veditabbo. Imināti iminā ācārena, gocarena ca samannāgato ācāragocarasampanno nāma.

さらに、ここで言う“行儀(アーチャーラ)”とは、長老比丘たちの前で、歩行、着座、経行において接触したり圧倒したりするなどの身体的な敬意の欠如、および長老比丘たちに許可を得ずに説法をしたり、非難をしたりするなどの言語的な敬意の欠如という“非行儀”の対照として、身体的・言語的な行儀が理解されるべきである。さらに、比丘が敬意を払い、畏敬の念を持ち、慚愧を具え、衣を整えて正しく着こなし、進退において視線を落とし、威儀を整え、阿毘三摩者利迦(微細な戒律)を恭しく行い、重んじる心を多として住むこと、これが“行儀”と呼ばれる。一方、“所行(ゴーチャラ:遊化の場所)”には、依止所行、守護所行、繋縛所行の三種類がある。そのうち、十の談話の主題(十渇仰事)の徳を具えた善き友が“依止所行”である。村の中などで視線を落とし、四方や脇を見ることなく歩むことが“守護所行”である。四つの念処(四念住)が“繋縛所行”である。心が繋ぎ止められる場所であるから、これら三種がここでの所行であると理解されるべきである。これによって、すなわち、この行儀と所行を具足していることが“行儀所行具足”と呼ばれる。

Aṇumattesu vajjesūti aṇuppamāṇesu dosesu. Bhayadassāvīti bhayadassanasīlo, aṇumattaṃ reṇuṃ sinerusadisaṃ passanto viya sabbalahukampi dukkaṭadubbhāsitamattaṃ pārājikasadisaṃ katvā vajjato bhayato dassanasīloti attho. Samādāya sikkhati sikkhāpadesūti yaṃ kiñci sikkhāpadesu sikkhitabbaṃ, taṃ suṭṭhu ādāya gahetvā sikkhati.

“微細な罪においても”とは、微小な過失においてという意味である。“恐れを見る者”とは、恐れを見る性質のことであり、微細な塵を須弥山のように見るかのように、極めて軽い悪作罪や悪説罪であっても、それを波羅夷罪のように見なして、過失として、また恐れとして見る性質であるという意味である。“学処をまっとうして修学する”とは、学処において修学すべきいかなることも、それをしっかりと受け取り、把持して修学することである。

Indriyesu guttadvāroti manacchaṭṭhesu indriyesu rūpādiārammaṇanimittādīnaṃ aggahaṇasaṅkhātasatisaṃvarena pihitadvāro. Bhojane mattaññūti piṇḍapāte paṭiggahaṇaparibhogesu paccavekkhaṇañāṇavasena ceva appicchatādīhi ca mattajānanako, piṇḍapātavasena cettha catunnaṃ paccayānaṃ gahaṇaṃ veditabbaṃ. Atha vā bhuñjitabbato bhojananti catunnaṃ paccayānaṃ gahaṇaṃ veditabbaṃ. Pubbarattāpararattanti ettha aḍḍharattisaṅkhātāya rattiyā pubbe pubbarattaṃ, iminā paṭhamayāmañceva pacchābhattañca gaṇhāti. Rattiyā pacchā apararattaṃ, iminā pacchimayāmañceva purebhattañca gaṇhāti. Pacchimayāmo panassa bhikkhuno niddākilamathavinodanokāsoti na gahito.

“諸根の門を守る”とは、意を第六とする諸根において、色などの対象や相(特徴)を把握しないという“正念の守護”によって門を閉ざしていることである。“食事において節度を知る”とは、托鉢の受容と摂取において、省察の知恵によって、また少欲などによって適量を知ることである。ここで托鉢(食事)と言えば、四つの資具の受容も含まれると理解されるべきである。あるいは、食べるべきものであるから“食事(ボージャナ)”と言い、四つの資具の受容を指すと理解されるべきである。“夜の初めと夜の終わり”について、ここでは真夜中とされる夜の前半を“夜の初め(プッバラッタ)”と言い、これによって初夜(第一更)および食後の時間を指す。夜の後半を“夜の終わり(アパララッタ)”と言い、これによって後夜(第三更)および食前の時間を指す。なお、この比丘にとって後夜(の終わり)は睡眠による疲れを払拭する機会(中夜)であるため、ここには含まれていない。

Jāgariyānuyogamanuyuttoti asubhabhāvanāsaṅkhātassa bhāvanārāmassa anuyogasaṅkhātaṃ āsevanabhāvanaṃ anuyutto caṅkamananisajjāhi yonisomanasikārena āvaraṇīyehi dhammehi cittaparisodhane yuttappayuttoti attho. Sātaccaṃ nepakkanti satataṃ pavattayitabbato sātaccasaṅkhātaṃ vīriyaṃ, paripākagatattā nepakkasaṅkhātañca paññaṃ anuyuttoti sambandho. Iminā vīriyapaññāhi yuttasseva jāgariyānuyogasiddhīti dasseti.

“不眠の修行に専心する”とは、不浄観などの瞑想の喜びという修行に専念すること、すなわち経行や座禅によって、如理作意をもって障壁となる諸法(五蓋)から心を清めることに励み、精進しているという意味である。“不断の努力と賢明さ”とは、絶えず継続されるべきものであるから“不断”と呼ばれる精進と、熟達しているがゆえに“賢明さ”と呼ばれる知恵に専心している、という繋がりである。これにより、精進と知恵を具えた者にこそ、不眠の修行の成就があるということを示している。

Idāni [Pg.236] taṃ jāgariyānuyogaṃ sarūpato dassento ‘‘bodhipakkhikānaṃ dhammāna’’ntiādimāha. Bodhipakkhikānaṃ dhammānanti catusaccāvabodhasaṅkhātassa maggañāṇassa pakkhe bhavānaṃ catusaccasatipaṭṭhānādisattatiṃsadhammānaṃ. Niddese panassa lokiyabhāvanāya visesabodhipakkhiyadhamme ekārammaṇe pavattanasamatthatāya satta bojjhaṅgā eva niddiṭṭhā. Tesaṃ gahaṇena pana sesānampi tattha gahaṇaṃ veditabbaṃ. So abhikkante paṭikkantetiādīsu abhikkantaṃ vuccati purato gamanaṃ, paṭikkantaṃ nivattanaṃ, tadubhayañca ṭhānanisajjāsayanesupi purato, pacchato ca kāyassa abhigamanaapagamanavasena labbhati. Sampajānakārī hotīti sampajaññena sabbakiccakārī, sampajaññasseva vā kārī, sampajañña-ggahaṇena cettha avippayogato satipi gahitāva hoti. Tenevassa niddese ‘‘sato sampajāno abhikkamatī’’tiādi vuttaṃ.

今、その不眠の修行の具体的な姿を示すために“覚支の諸法において”等と説かれた。“覚支の諸法”とは、四聖諦の覚悟(悟り)という道知の側にある、四念住などの三十七道品のことである。しかし、ここでの解説においては、世俗の修行における特殊な覚支の諸法として、単一の対象において持続する能力があることから、七覚支のみが挙げられている。それらを挙げることで、残りの(道品)もまたそこに含まれると理解されるべきである。その“行く時、退く時”等において、“行く(アッヒッカッタ)”とは前へ進むことであり、“退く(パティッカッタ)”とは戻ることである。これら両者は、立ち、座り、横たわる時においても、身体の前進と後退の動きとして得られるものである。“正知( sampajāna)をもって行う者となる”とは、正知によってすべての行為を行う者、あるいは正知そのものを行う者のことである。ここでは、正知を挙げることで、それと不離である正念もまた把握されている。それゆえ、この解説において“念じて正知して進む”等と説かれているのである。

Ālokitetiādīsu ālokitaṃ nāma purato pekkhanaṃ. Vilokitaṃ nāma anudisāpekkhanaṃ. Imesaṃ pana dvinnaṃ gahaṇena heṭṭhā upari pacchato pekkhanasaṅkhātāni olokitullokitāpalokitānipi gahitānīti veditabbāni.

“見る時”等のなかで、“見る(アーローキタ)”とは前方を見ることである。“見回す(ヴィローキタ)”とは、四方を見ることである。これら二つを挙げることで、下、上、後ろを見ることを意味する“見下ろす”“見上げる”“振り返る”なども含まれると理解されるべきである。

Samiñjite pasāriteti pabbānaṃ samiñjane, pasāraṇe ca. Saṅghāṭipattacīvaradhāraṇeti ettha saṅghāṭicīvarānaṃ nivāsanapārupanavasena, pattassa bhikkhāpaṭiggahaṇādivasena ca paribhogo dhāraṇaṃ nāma. Asiteti piṇḍapātādibhojane. Pīteti yāguādipāne. Khāyiteti piṭṭhakhajjādikhādane. Sāyiteti madhuphāṇitādisāyite. Uccārapassāvakammeti uccārassa ca passāvassa ca karaṇe. Gateti gamane. Ṭhiteti ṭhāne. Nisinneti nisajjāya. Sutteti sayane. Jāgariteti jāgaraṇe. Ettha ca bhikkhācāragamanādivasena [Pg.237] ‘‘abhikkante’’ti vuttaṃ. Vihāre pana caṅkamanādiiriyāpathavaseneva ‘‘gate’’tiādi vuttanti veditabbaṃ. Bhāsiteti kathane. Tuṇhībhāveti akathane.

“曲げる時、伸ばす時”とは、関節を曲げること、および伸ばすことにおいてである。“大衣・鉢・衣を保持する時”において、大衣と衣については、纏うことと着ることによって、鉢については、施食を受けることなどによる使用が“保持”と呼ばれる。“食べる時”とは、托鉢の食事などにおいて。“飲む時”とは、粥などの飲み物において。“噛む時”とは、粉菓子などの硬い食べ物において。“味わう時”とは、蜜や糖蜜などの味覚において。“大小便をする時”とは、大便と小便の行為において。“行く時”とは歩行において。“立つ時”とは静止において。“座る時”とは着座において。“眠る時”とは就寝において。“目覚めている時”とは覚醒において。ここで、托鉢のために歩くことなどは“行く時(アッヒッカンテ)”と説かれた。しかし、精舎における経行などの威儀については“行く時(ガテ)”等と説かれたのだと理解されるべきである。“語る時”とは話をすることにおいて。“黙っている時”とは話をしないことにおいてである。

Sabbesu pana tesu abhikkantādīsu paccekaṃ sātthakasampajaññaṃ sappāyasampajaññaṃ gocarasampajaññaṃ asammohasampajaññanti catubbidhaṃ sampajaññaṃ veditabbaṃ. Tattha abhikkamitukāmatādicitte uppanne cittavaseneva gamanādiṃ akatvā ‘‘kiṃ nu me tattha gatena attho’’ti pariggaṇhitvā cetiyadassanādino tassa tassa atthassa pariggaṇhanaṃ sātthakasampajaññaṃ nāma. Sātthakesu panetesu gamanādīsu jīvitabrahmacariyantarāyānañceva sallekhapaṭipattivighātakarānaṃ kāyikacetasikaparikkilesānañca sabbesānaṃ sabbhāvābhāvaṃ pariggahetvā sappāyapariggaṇhanaṃ sappāyasampajaññaṃ nāma. Evaṃ pariggahitasātthakasappāyassa pana aṭṭhatiṃsāya kammaṭṭhānesu, vipassanāya vā attano abhirucitaṃ kammaṭṭhānasaṅkhātaṃ gocaraṃ avissajjetvāva abhikkamādīnaṃ karaṇaṃ gocarasampajaññaṃ nāma. Abhikkamādīsu pana andhabālaputhujjanā ‘‘attā abhikkamādīni karoti, ahaṃ karomī’’ti vā sammuyhanti, tathā asammuyhitvā ‘‘abhikkamitukāmatādicittakiriyavāyodhātu vipphārādikāraṇasāmaggiyā ayaṃ kāyasaṅkhāto aṭṭhisaṅghāṭo abhikkamādīni karoti, tato añño abbhantare attā vā satto vā abhikkamanto vā paṭikkamanto vā…pe… tuṇhī bhavanto vā natthī’’ti evamādinā yāthāvato jānanavasena paññāya pavattanaṃ asammohasampajaññaṃ nāma. Ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana sammohavinodaniyaṃ (vibha. aṭṭha. 508) gahetabbo.

これらすべての進退(行くこと退くこと)などにおいて、目的の正知、適不適の正知、行境の正知、不痴の正知という四種の正知(sampajañña)を知るべきである。そこで、進もうとする心などが生じたとき、心に任せてただ行くのではなく、‘そこへ行くことに何の目的があるか’と検討し、塔の参拝などのそれぞれの目的を把握することが、目的の正知(sātthakasampajañña)である。これら目的のある進退などにおいて、生命や梵行(清浄行)の障害、および少欲の修行を妨げる身体的・精神的な煩悩の有無を検討して、適したものを把握することが、適不適の正知(sappāyasampajañña)である。このように目的と適不適を把握した上で、三十八の業処あるいは自分に好ましい業処という行境(瞑想対象)を離れることなく進退などを行うことが、行境の正知(gocarasampajañña)である。進退などにおいて、愚かな凡夫は‘自我が進退を行う、私がこれを行う’と迷うが、そのように迷うことなく、‘進もうとする心などの働きによる風の要素の拡散などの原因の結合によって、この身体と称される骨の集まりが進退を行うのであって、そのほかに内部に自我や衆生としての進退する者……乃至……沈黙する者は存在しない’というように、ありのままに知ることによって智慧を働かせることが、不痴の正知(asammohasampajañña)である。これがここでの要約であり、詳細は‘サモーハヴィノーダニー’(分別論注)を参照すべきである。

Idāni yasmā yassa abbhantare yathāvuttā ettakā guṇā natthi, tassa araññavāso pana makkaṭādīnaṃ viya anucchaviko [Pg.238] na hoti, upacāramattampissa jhānaṃ na uppajjati. Yassa pana santi, tassa araññavāso anucchaviko hoti. So hi tattha sabbappakārajjhānaṃ nibbattetuṃ sakkoti, araññavāsañceva āraññake ca upasobheti, sakalañca sāsanaṃ pasādeti, tasmā evarūpassa bhikkhuno upāsanaṭṭhānayogapathaṃ sappāyasenāsanaṃ dassento ‘‘so vivittaṃ senāsanaṃ bhajatī’’tiādimāha. Tattha vivittanti suññaṃ. Seti ceva āsati ca etthāti senāsanaṃ, mañcādi, vihārādi ca. Tenevassa niddese ‘‘mañco pīṭha’’ntiādi vuttaṃ.

今、内側に上述のような徳(資質)がない者にとって、森での生活は猿などのそれのように相応しくなく、近行定(アクセス集中)さえも彼には生じない。しかし、それがある者にとって、森での生活は相応しいものである。彼はそこで、あらゆる種類の禅定を達成することができ、森での生活と森林住者を輝かせ、教え全体を浄信させる。それゆえ、そのような比丘のために、修行の場所や道としての適切な臥坐所(せんざじょ)を示して、‘彼は遠離の臥坐所を求める’などと説かれた。そこで‘遠離の(vivitta)’とは、空であることを意味する。そこで臥(ふ)し、かつ座る場所であるから臥坐所(senāsana)であり、寝床などや精舎などのことである。それゆえ、その解説において‘寝床、椅子’などと説かれている。

Idāni aññampissa pabhedaṃ dassetuṃ ‘‘arañña’’ntiādi vuttaṃ. Tattha araññanti vinayapariyāyena tāva ṭhapetvā gāmañca gāmūpacārañca avasesaṃ, suttantapariyāyena ca āraññakaṃ bhikkhuṃ sandhāya pañcadhanusatikaṃ pacchimaṃ araññanti vuttaṃ, abhidhammapariyāyena pana gāmadvārassa indakhīlato bahi sabbaṃ ‘‘arañña’’nti gahetabbaṃ. ‘‘Nikkhamitvā bahi indakhīlā’’ti (vibha. 529) hi vuttaṃ. Kandaranti kaṃ vuccati udakaṃ, tena daritaṃ udakena bhinnaṃ pabbatapadesaṃ, yaṃ ‘‘nitumba’’ntipi ‘‘nadīkuñja’’ntipi vadanti. Tattha hi rajatapaṭṭasadisavālikāpuline maṇivitānasadise sandacchāye vanagahane nisīditvā maṇikkhandhasadise udake sandamāne sītena vātena bījiyamānassa samaṇadhammaṃ karoto cittaṃ ekaggaṃ hoti. Giriguhanti dvinnaṃ pabbatānamantaraṃ, ekasmiññeva vā umaṅgasadisaṃ mahāvivaraṃ. Vanapatthanti gāmantaṃ atikkamitvā manussānaṃ anupacāraṭṭhānaṃ, yattha na kasanti na vapanti. Tenevassa niddese ‘‘vanapatthanti dūrānametaṃ senāsanānaṃ adhivacana’’ntiādi vuttaṃ.

次に、臥坐所の別の種類を示すために、‘森’などと説かれた。そこで‘森(arañña)’とは、律の規定によれば、村とその近辺を除いた残りの場所であり、経の規定によれば、森林住の比丘に関して(村から)五百弓(約900m)以上離れた場所を森という。アビダルマの規定によれば、村の門の標石(インダキーラ)の外側はすべて‘森’と解釈されるべきである。実際、‘門の標石の外に出て’と説かれているからである。‘裂け目(kandara)’とは、‘カン(ka)’は水と言われ、水によって削られた、あるいは水によって分かたれた山の場所であり、それを‘山の腰’とか‘川の曲がり角’とも言う。そこでは、銀の板のような砂の岸辺があり、宝玉の天蓋のような鬱蒼とした森の茂みの中で座り、宝玉の塊のような水が流れ、冷たい風に吹かれながら沙門の法を実践する者の心は、一境性に至る。‘山洞(giriguha)’とは、二つの山の間、あるいは一つの山の中にあるトンネルのような大きな空洞である。‘林野(vanapattha)’とは、村の境を越えた人の住まない場所であり、そこでは耕作も種まきも行われない。それゆえ、その解説において‘林野とは、遠く離れた臥坐所の別名である’などと説かれている。

Abbhokāsanti acchannaṃ. Ākaṅkhamāno panettha cīvarakuṭiṃ katvā vasati. Palālapuñjanti palālarāsiṃ. Mahāpalālapuñjato [Pg.239] hi palālaṃ nikkaḍḍhitvā pabbhāraleṇasadise ālaye karonti, gacchagumbādīnampi upari palālaṃ pakkhipitvā heṭṭhā nisīdanti, taṃ sandhāyetaṃ vuttaṃ. Appasaddantiādīsu vacanasaddena virahitattā appasaddaṃ. Nagaranigghosasaddena ceva migapakkhinigghosena ca rahitattā appanigghosaṃ. Vijanavātanti anusañcarakajanassa sarīravātena virahitattā vijanavātaṃ, ‘‘vijanavāda’’ntipi pāṭho. Senāsanassa anto janavādasaddena rahitanti attho. Manussānaṃ rahassa kiriyārahattā manussarāhasseyyakaṃ, tato tato paṭinivattitvā sammadeva kammaṭṭhāne cittassa līyanato paṭisallānasaṅkhātassa vivekassa bhāvanārāmassa anurūpattā paṭisallānasāruppaṃ. Bhajatīti sambandho. Araññagatotiādīsu araññaṃ, rukkhamūlañca ṭhapetvā avasesaṃ sabbampi senāsanaṃ suññāgārena saṅgahitaṃ.

‘露地(abbhokāsa)’とは、屋根のない場所である。そこを望む者は(必要に応じて)衣で小屋を作って住むこともある。‘藁の山(palālapuñja)’とは、藁の堆積である。大きな藁の山から藁を引き出し、岩窟や洞窟のような住処を作る。あるいは、灌木などの上に藁を載せて、その下に座る。それを指してこのように説かれた。‘静寂な’などにおいて、言葉の音がないために‘静寂な(appasadda)’という。都市の騒音や野生動物・鳥の鳴き声がないために‘騒音の少ない(appanigghosa)’という。‘人気のない(vijanavāta)’とは、行き来する人の身体の風(気配)がないためにいう。あるいは‘vijanavāda’という読みもあり、臥坐所の中に人の話す声がないという意味である。人の秘密の行為に適しているために‘人の隠れ家となる(manussarāhasseyyaka)’。そこかしこから引き返し、業処において心が完全に入り込むので、宴坐(えんざ)と呼ばれる遠離、すなわち瞑想を愉しむことに適しているために‘宴坐に適した(paṭisallānasāruppa)’という。‘求める(bhajatī)’とは(文脈上の)繋がりである。‘森へ行き’などの箇所では、森と樹下を除いた残りのすべての臥坐所は、‘空家(suññāgāra)’に含められる。

Pallaṅkaṃ ābhujitvāti samantato ūrubaddhāsanaṃ bandhitvā. Ujuṃ kāyaṃ paṇidhāyāti uparimakāyaṃ ujuṃ ṭhapetvā, aṭṭhārasa piṭṭhikaṇṭake koṭiyā koṭiṃ paṭipādetvā. Evaṃ nisinnassa hi cammamaṃsanahārūni na paṇamanti, athassa tesaṃ apaṇamanapaccayā khaṇe khaṇe vedanā na uppajjanti, tato cittaṃ ekaggaṃ hoti, kammaṭṭhānaṃ vuddhiṃ upagacchati. Parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvāti kammaṭṭhānābhimukhaṃ satiṃ paṭṭhapetvā, mukhasamīpe vā katvā. Tenevassa niddese ‘‘ayaṃ sati upaṭṭhitā hoti sūpaṭṭhitā, nāsikagge vā mukhanimitte vā’’ti (vibha. 537) vuttaṃ. Mukhanimittanti cettha uttaroṭṭhassa vemajjhapadeso, yattha nāsikāvāto paṭihaññati. Atha vā ‘‘parīti pariggahaṭṭho, mukhanti niyyānaṭṭho, satīti upaṭṭhānaṭṭho, tena vuccati parimukhaṃ sati’’nti (paṭi. ma. 1.164) vaṃ paṭisambhidāyaṃ vuttanayenapettha attho daṭṭhabbo. Tatrāyaṃ saṅkhepattho ‘‘pariggahitaniyyānaṃ satiṃ katvā’’ti.

“結跏趺坐して”とは、周囲に腿を組んで坐法を組むことである。“体を真っ直ぐに立て”とは、上身を真っ直ぐに置き、十八の背骨を端と端が合うように並べることである。このように坐る者の皮膚・肉・腱は屈曲せず、それらが屈曲しないことを縁として、瞬間瞬間に苦受が生じることがない。それゆえに心は集中(一境性)し、業処(kammaṭṭhāna)は増進に赴く。“念を目の前に確立し”とは、業処に向かわせるように念を置き、あるいは口の近くに置くことである。それゆえ、その説明(niddesa)において“この念が確立され、よく確立されている。鼻の先、あるいは口の標識において”と言われている。“口の標識(mukhanimitta)”とは、上唇の中央の場所であり、そこに鼻の息が当たる所である。あるいは、‘無礙解道’で述べられた方法によれば、“pari(周り)は把握の意味、mukha(前)は出離の意味、sati(念)は確立の意味。それゆえ‘念を目の前に(parimukhaṃ sati)’と言う”とある。ここでの要約された意味は“出離を把握した念をなして”ということである。

Abhijjhaṃ [Pg.240] loketiādīsu abhimukhaṃ jhāyati cintetīti abhijjhā, rāgo. Lujjanapalujjanaṭṭhena loko, pañcupādānakkhandhā. Tesu kāmacchandaṃ vikkhambhetvāti attho. Vikkhambhanavaseneva vigatābhijjhena, na cakkhuviññāṇādisadisenāti attho. Cetasāti cittena, itthambhūto viharatīti attho. Abhijjhāyāti abhijjhāto. Cittaṃ parisodhetīti yathā naṃ sā muñcitvā na puna gaṇhāti, evaṃ parimocetīti attho. Byāpajjati iminā cittaṃ pūtikummāsādayo viya pakatiṃ jahātīti byāpādo. Vikārappattiyā padussati, paraṃ vā padūseti vināsetīti padoso, ubhayampetaṃ kodhassevādhivacanaṃ. Yasmā cetaṃ sabbakammaṭṭhānasādhāraṇavasena desīyati, tasmā ‘‘sabbapāṇabhūtahitānukampī’’ti evaṃ mettāvasena avatvā ‘‘abyāpannacitto’’ti ettakameva vuttaṃ.

“世間における貪欲を[捨て]”等の箇所において、対象に向かって思案し考える(jhāyati)から“貪欲(abhijjhā)”であり、それは欲愛(rāgo)のことである。壊れ崩れるという意味で“世間(loko)”とは、五取蘊のことである。それらにおいて“欲貪(kāmacchanda)を抑圧して”という意味である。抑圧することによってのみ“貪欲を離れた”のであり、眼識などのように(自然に離れているの)ではないという意味である。“心によって(cetasā)”とは、心をもって(そのような状態になって)住むという意味である。“貪欲から”。“心を清める”とは、それが(貪欲が)心を解放して、再び捉えることがないように、そのように解き放つという意味である。これ(byāpāda)によって心が、腐った麦飯などのように本来の状態を失うから“害心(byāpāda)”と言う。変異に達することによって損なわれ(padussati)、あるいは他者を損ない、滅ぼすから“憎悪(padosa)”と言う。これらはいずれも怒り(kodha)の同義語である。そして、これはすべての業処に共通するものとして説かれているため、“すべての生きとし生けるものへの慈しみ”というように慈(mettā)の形では説かれず、“害心のない心で”とだけ説かれている。

Thinaṃ cittassa gelaññaṃ, middhaṃ cetasikānaṃ. Ālokasaññīti rattiyampi divāpi diṭṭhaālokasañjānanasaññāya samannāgato, tāya pana ālokasaññāya thinamiddhavinodanassa visesato satisampajaññaṃ icchitabbanti āha ‘‘sato sampajāno’’ti.

“惛沈(thina)”は心の病(倦怠)であり、“睡眠(middha)”は心所の病である。“光明を想い(光明想)”とは、夜であっても昼に見るような光を認識する知(想)を具えていることである。その光明想によって惛沈・睡眠を払い除けるために、特に正念・正知が望まれる。それゆえ“正念にして正知ある”と言われたのである。

Anuddhatoti avikkhitto tathā eva ajjhattaṃ vūpasantacitto. Tiṇṇavicikicchoti vicikicchaṃ atikkamitvā ṭhito. Akathaṃkathī kusalesu dhammesūti anavajjadhammesu ‘‘kathaṃ ime, kathaṃ ime’’ti evaṃ pavattanato kathaṃkathīsaṅkhātāya vicikicchāya virahito. Evaṃ pañcanīvaraṇappahānaṃ dassetvā idāni yasmā appahīnanīvaraṇassa jhānaṃ na uppajjati, na hi kāmacchandādīhi nānāvisayavikkhittacittaṃ ekattārammaṇe samādhiyati, na kāmadhātusamatikkamanāya vā paṭipajjati, tasmā ‘‘so ime pañca nīvaraṇe pahāyā’’tiādi vuttaṃ. Tattha [Pg.241] soti yo yathāvuttasīlādiguṇe patiṭṭhāya araññādianurūpasenāsanagato attano cariyānukulakammaṭṭhāne līnuddhaccarahitāya sātaccakiriyāya uppāditupacārajjhānena pahīnapañcanīvaraṇo paṭhamajjhānādhigamāya vāyamati, soti attho.

“昂ぶっていない(anuddhato)”とは、散乱しておらず、まさにその通り、内面において静まりかえった心を持つ者のことである。“疑を越えた(tiṇṇavicikiccho)”とは、疑いを乗り越えて立っている者のことである。“善なる法(無過失の法)について疑うことがない(akathaṃkathī)”とは、“これらはどうなのか、これらはどうなのか”というように、疑念と称される疑いを抱いていないことである。このように五蓋の抛棄を示した上で、今は、蓋を抛棄していない者には禅定が生じないため、すなわち感官の欲(欲貪)などによって種々の対象に散乱した心は、一つの対象において三昧に入ることがなく、また欲界を超越することに向かうこともないため、“彼はこれら五つの蓋を捨てて”等と説かれた。そこで“彼(so)”とは、上述の戒などの徳に立脚し、森などのふさわしい住居に赴き、自らの性格に適した業処において、沈滞や昂ぶりのない不断の精励によって近行定を生じさせ、五蓋を抛棄した上で、初禅の獲得のために努力する者、それが“彼”の意味である。

Cetaso upakkileseti cittassa appabhassarabhāvakaraṇe. Paññāya dubbalīkaraṇeti yasmā ime nīvaraṇā uppajjamānā anuppannāya lokiyalokuttarāya paññāya uppajjituṃ na denti, uppannāya pana lokiyaaṭṭhasamāpattiyā, abhiññābhūtāya vā mūlaṃ upacchinditvā pātenti, tasmā ‘‘paññāya dubbalīkaraṇā’’ti vuccanti. Vivicceva kāmehītiādīsu kāmehīti vatthukāmakilesakāmehi. Viviccevāti viviccitvā vinā hutvā, apakkamitvāti attho. Niyamatthena panettha eva-kārena jhānapaṭipakkhabhūtānaṃ kāmānaṃ pariccāgeneva paṭhamajjhānādhigamo, andhakārapariccāgeneva dīpappavatti viyāti dasseti. Uttarapadepi cesa eva-kāro ānetvā ‘‘vivicceva akusalehi dhammehī’’ti sambandhitabbo. Na hi sakkā kāmato aññehi nīvaraṇasaṅkhātehi akusaladhammehi aviviccāpi jhānaṃ upasampajja viharituṃ. Padadvayepi pana ‘‘viviccā’’ti iminā kāyavivekādīsu, tadaṅgavivekādīsu ca tadaṅganissaraṇavivekavajjitā sabbepi vivekā idha adhippetā. Vatthukāmavivekavacanato hi kāyaviveko vutto, kilesakāmehi pana sesākusalehi ca vivekavacanato cittaupadhivivekā, vikkhambhanādivivekā ca vuttā. Lokuttarajjhānampi saṅgahitattā daṭṭhabbaṃ. Evametena padadvayena yathākkamaṃ kāmacchandanīvaraṇasesanīvaraṇavikkhambhanādiko vutto. Evaṃ oghādīsupi yathārahaṃ yojetabbaṃ.

“心の随煩悩(cetaso upakkilese)”とは、心を輝きのない状態にすることである。“智慧を弱くするもの(paññāya dubbalīkaraṇe)”とは、これらの蓋が生じると、未だ生じていない世間的・出世間的な智慧が生じるのを許さず、また、既に生じている世間的な八等至や神通となっている智慧の根本を断ち切って失わせるため、“智慧を弱くするもの”と言われる。“欲から離れて(vivicceva kāmehi)”などの句において、“欲から”とは、客観的な欲と煩悩としての欲からのことである。“離れて(viviccevāti)”とは、離れて、それらなしに、遠ざかってという意味である。限定の意味を持つ“えわ(eva)”という語によって、禅定の対極にある欲を放棄することによってのみ、暗闇を放棄することによってのみ灯火が現れるように、初禅の獲得があることを示している。後半の句においても、この“えわ(eva)”という語を補って“不善の諸法から離れて(vivicceva akusalehi dhammehi)”と結びつけるべきである。欲以外の蓋と称される不善の諸法から離れることなしには、禅定を具足して住することはできないからである。両方の句における“離れて(viviccā)”という言葉によって、ここでは身の遠離など、および彼分遠離などの、彼分出離の遠離を除いたすべての遠離が意図されている。客観的な欲からの遠離が説かれていることにより身の遠離が説かれ、煩悩としての欲とその他の不善からの遠離が説かれていることにより心の遠離、依拠の遠離、および鎮伏遠離などが説かれている。出世間の禅定も含まれていると見なすべきである。このようにこれら二つの句によって、順次に、欲貪蓋の鎮伏と残りの蓋の鎮伏などが説かれた。このように、暴流などにおいても適宜結びつけるべきである。

Ettāvatā ca paṭhamassa jhānassa pahānaṅgaṃ dassetvā idāni sampayogaṅgaṃ dassetuṃ ‘‘savitakkaṃ savicāra’’ntiādi vuttaṃ[Pg.242]. Tattha vitakkena ca vicārena ca saha vattati rukkho viya pupphena, phalena cāti idaṃ jhānaṃ ‘‘savitakkaṃ savicāra’’nti vuccati. Vivekajanti ettha vivitti viveko, nīvaraṇavigamoti attho. Vivittoti vā viveko, nīvaraṇavivitto jhānasampayuttadhammarāsīti attho, tasmā vivekato, tasmiṃ vā viveke jātanti vivekajaṃ. Pītisukhanti ettha pītīti appanāppattā pharaṇāpīti, sukhañca taṃsampayuttaṃ, iti ayañca pīti idañca sukhaṃ assa jhānassa, asmiṃ vā atthīti idaṃ jhānaṃ ‘‘pītisukha’’nti vuccati. Atha vā pīti ca sukhañca pītisukhaṃ, vivekajaṃ pītisukhaṃ assa, asmiṃ vāti vivekajaṃ pītisukhaṃ, evaṃ ekapadavasena ‘‘vivekajapītisukha’’nti vattabbe niggahītāgamaṃ katvā ‘‘vivekajaṃ pītisukha’’ntipi vattuṃ yujjati. Yatheva hi jhānaṃ, evaṃ pītisukhampi vivekajameva hotīti. Paṭhamaṃ jhānanti gaṇanānupubbato paṭhamaṃ, paṭhamaṃ uppattitopi paṭhamaṃ. Ārammaṇūpanijjhānato, paccanīkajhāpanato vā jhānaṃ, iminā nayena upari ‘‘dutiyaṃ jhāna’’ntiādīsu attho veditabbo. Upasampajja viharatīti evaṃ pañcaṅgavippahīnaṃ pañcaṅgasamannāgataṃ tividhakalyāṇaṃ dasalakkhaṇasampannaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ adhigantvā tadanurūpena iriyāpathavihārena pavattatīti attho. Ettha ca cittekaggatā kiñcāpi ‘‘savitakkasavicāra’’nti imasmiṃ pāṭhe na niddiṭṭhā, tathāpi vibhaṅge ‘‘jhānanti vitakko vicāro pīti sukhaṃ cittassekaggatā’’ti (vibha. 569) vuttattā aṅgameva.

ここまでで初禅の捨断枝を示し、次は相応枝を示すために“有尋有伺(savitakkaṃ savicāraṃ)”等が説かれた。そこで、尋と伺と共に、あたかも樹木が花や果実と共にあるように展開するので、この禅定は“有尋有伺”と呼ばれる。“離生(vivekaja)”において、“離(vivitti)”とは遠離であり、蓋が消滅したという意味である。あるいは“離れた(vivitto)”が遠離であり、蓋から離れた禅定相応の諸法の集まりという意味である。それゆえ、遠離から、あるいはその遠離において生じたものを“離生”という。“喜楽(pītisukha)”において、“喜(pīti)”とは安止に達した遍満喜であり、“楽(sukha)”とはそれと相応するものである。このように、この喜とこの楽がこの禅定にある、あるいはこの禅定に備わっているので、この禅定は“喜楽”と呼ばれる。あるいは、喜と楽が喜楽であり、離生の喜楽がこれにある、あるいはこれに備わっているので“離生喜楽”という。このように一語として“離生喜楽(vivekajapītisukha)”と言うべきところを、撥音を挿入して“離生なる喜楽(vivekajaṃ pītisukhaṃ)”と言うことも適当である。禅定がそうであるように、喜楽もまた離生であるからである。“初禅(paṭhamaṃ jhānaṃ)”とは、数において最初であり、発生においても最初である。対象を凝視すること、あるいは反対のものを焼き尽くすことから“禅”といい、この方法によって以後の“第二禅”などの意味も理解されるべきである。“具足して住す(upasampajja viharati)”とは、このように五枝を捨て、五枝を具え、三種の清浄と十の特性を備えた初禅を獲得し、それにふさわしい威儀の生活によって持続するという意味である。ここで、心の一境性は、たとえ“有尋有伺”というこの経文の中には示されていなくても、分析(Vibhaṅga)において“禅とは、尋、伺、喜、楽、心の一境性である”と説かれているので、構成要素である。

Evaṃ paṭhamajjhānādhigamaṃ dassetvā idāni tadanantaraṃ adhigatapaṭhamajjhānassa taṃ āvajjanasamāpajjanavuṭṭhānādhiṭṭhānapaccavekkhaṇasaṅkhātāhi pañcahi vasīhi vasībhūtaṃ katvā tato vuṭṭhāya tattha āsannanīvaraṇapaccatthikatāya ceva oḷārikavitakkavicārakkhobhasamaṅgitāya ca dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya vitakkādibhedoḷārikaṅgappahānāya, pītiādisantaṅgapaṭilābhāya [Pg.243] ca tadeva kammaṭṭhānaṃ punappunaṃ manasikaroto dutiyaṃ jhānaṃ uppajjati, tappādakañca lokuttarajjhānaṃ puggalādhiṭṭhānena dassetuṃ ‘‘vitakkavicārānaṃ vūpasamā’’tiādimāha. Tattha vūpasamāti samatikkamā, dutiyajjhānakkhaṇe apātubhāvāti vuttaṃ hoti. Ajjhattanti attani jātaṃ, attasantāne nibbattanti attho. Sampasādananti saddhāsaṅkhātasampasādanayogato jhānampi sampasādanaṃ nīlavaṇṇayogato nīlavatthaṃ viya. Ekodibhāvanti ettha vitakkavicārehi anajjhāruḷhattā eko aggo seṭṭho udetīti ekodi, samādhi. Taṃ bhāveti vaḍḍhetīti dutiyajjhānaṃ ekodibhāvaṃ. So panāyaṃ ekodi yasmā cetaso, na sattassa, na jīvassa, tasmā etaṃ ‘‘cetaso ekodibhāva’’nti vuttaṃ.

このように初禅の獲得を示し、今は、その直後に獲得された初禅を、転向・入定・出定・加持・観察と称される五つの自在によって熟達させ、そこから出定して、そこに蓋が隣接しているという敵対性、および粗雑な尋と伺の動揺を伴っているという過失を見て、それへの執着を使い果たし、尋などの粗雑な枝を抛棄するため、また喜などの静かな枝を得るために、同じ業処を繰り返し作意する者に第二禅が生じる。それを基礎とする出世間の禅定を、補特伽羅を主体として示すために“尋と伺の寂止により(vitakkavicārānaṃ vūpasamā)”等が説かれた。そこで“寂止(vūpasama)”とは超越することであり、第二禅の瞬間には現れないということが言われている。“内面の(ajjhattaṃ)”とは、自己の中に生じた、自己の相続の中に発生したという意味である。“等浄(sampasādana)”とは、信と称される等浄を伴うことにより、青色の服が青色を伴うように、禅定もまた等浄である。“一境性(ekodibhāva)”において、尋と伺によって乱されないために、唯一の(eka)、最高の(agga)、優れた(seṭṭha)ものとして立ち上がるので“一境(ekodi)”、すなわち三昧である。それを修習し増大させるので、第二禅は一境性である。しかし、この一境性は心のものであり、衆生や生命(魂)のものではないため、これは“心の一境性(cetaso ekodibhāvaṃ)”と言われる。

Nanu cāyaṃ saddhā paṭhamajjhānepi atthi, ayañca ekodināmako samādhi, atha kasmā idameva evaṃ vuttanti? Vuccate – imasmiñhi jhāne vitakkavicārakkhobhābhāvena balavatī saddhā, samādhi ca, tasmā idameva evaṃ vuttanti. Avitakkaṃ avicāranti bhāvanāya pahīnattā natthi etasmiṃ, etassa vā vitakko vicāro, na tatiyajjhānādi viya, cakkhuviññāṇādi viya ca abhāvappattito, tasmā imassa ‘‘vitakkavicārānaṃ vūpasamā’’ti idaṃ kāraṇavacananti daṭṭhabbaṃ. Samādhijanti paṭhamajjhānasamādhito, sampayuttasamādhito vā jātaṃ, vitakkādikkhobhābhāvena cetassa vaṇṇabhaṇanatthaṃ idameva ‘‘samādhija’’nti vuttaṃ. Upasampajja viharatīti evaṃ duvaṅgavippahīnaṃ tivaṅgasamannāgataṃ tividhakalyāṇādiyuttaṃ dutiyaṃ jhānaṃ adhigantvā vuttanayena vattatīti attho.

“しかし、この信仰(信)は初禅にもあり、この‘エコーディ(一境性)’という名の三昧もあるのに、なぜこれ(第二禅)においてのみ、そのように言われたのか”という問いに対し、次のように答えられる。この禅においては、尋(じん)と伺(し)による動揺がないために、信と三昧が強力である。それゆえ、これにおいてのみ、そのように言われたのである。“無尋・無伺”とは、修習によって断じられているため、この禅の中に、あるいはこの禅に、尋と伺が存在しないことを指す。それは、第三禅などのように、あるいは眼識などのように、単に存在しないというのとは異なる。それゆえ、これ(第二禅)については“尋と伺の静止により”という原因の言葉が述べられていると知るべきである。“三昧より生じた(定生)”とは、初禅の三昧から、あるいは相応する三昧から生じたことを意味する。尋などの動揺がないことによる心の称賛のために、これ(第二禅)においてのみ“定生”と言われたのである。“具足して住す”とは、このように二つの要素(尋・伺)を離れ、三つの要素(喜・楽・心一境性)を具え、三種の善(初・中・後善)を伴う第二禅を体得して、述べられた方法に従って存続するという意味である。

Evaṃ dutiyajjhānādhigamaṃ dassetvā idāni tadanantaraṃ adhigatadutiyajjhānassa taṃ vuttanayeneva vasībhūtaṃ katvā tattha [Pg.244] āsannavitakkavicārapaccatthikatāya ceva oḷārikapītaṅgasamaṅgitāya ca dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya tadoḷārikaṅgappahānāya sesasantaṅgapaṭilābhāya tadevārammaṇaṃ punappunaṃ manasikaroto tatiyaṃ jhānaṃ uppajjati, tappādakañca lokuttaraṃ, taṃ dassetuṃ ‘‘pītiyā ca virāgā’’tiādimāha. Tattha virajjanaṃ virāgo, samatikkamo, tasmā virāgā. Ca-kārena vitakkavicārānaṃ vūpasamaṃ sampiṇḍeti ‘‘pītiyā ca virāgā, vitakkavicārānañca vūpasamā’’ti. Idañcetassa āgamanamaggaparidīpanatthaṃ, vaṇṇabhaṇanatthañca vuttaṃ. Upekkhako viharatīti ettha upapattito ikkhati apakkhapatitā hutvā passatīti upekkhā, tatramajjhattatā. Tāya visadāya pītivirāgapadaṭṭhānāya thāmagatāya samannāgatattā tatiyajjhānasamaṅgī ‘‘upekkhako’’ti vuccati, vitakkādikkhobhābhāvena panesā ettheva paribyattakiccā jātā, na paṭhamajjhānādīsūti. Sato ca sampajānoti puggalādhiṭṭhānena sati ca sampajaññañca vuttaṃ, idañca satisampajaññabaleneva ṭhitaṃ taṃpītisahacaritaṃ sukhaṃ, tato apanītaṃ vaccho viya bandhanabalena dhenuṃ pītiṃ na upagacchati, imasmiñca sati atimadhure sukhe yogino na sārajjanti, no aññathāti imampi atthavisesaṃ dassetuṃ idheva vuttanti veditabbaṃ. Sukhañca kāyena paṭisaṃvedetīti ettha kiñcāpi tatiyajjhānasamaṅgino sukhapaṭisaṃvedanābhogo natthi, evaṃ santepi yasmā tassa nāmakāyena sampayuttaṃ atipaṇītaṃ sukhaṃ, taṃsamuṭṭhitena tassa atipaṇītena rūpena rūpakāyo phuṭṭho, yassa phuṭṭhattā jhānā vuṭṭhitopi kāyikasukhaṃ paṭisaṃvedeyya, tasmā etamatthaṃ dassento ‘‘sukhañca kāyena paṭisaṃvedetī’’ti āha. Yaṃ tantiādīsu yanti yasmā, yaṃ [Pg.245] jhānahetūti attho. Tanti taṃ tatiyajjhānasamaṅgipuggalaṃ buddhādayo ariyā ācikkhanti pasaṃsanti. Kinti? ‘‘Upekkhako satimā sukhavihārī’’ti. Evaṃ ekaṅgavippahīnaṃ duvaṅgasamannāgataṃ tividhakalyāṇādiyuttaṃ tatiyaṃ jhānaṃ adhigantvā pavattatīti attho. Yaṃ pana jhānaṃ vibhaṅge ‘‘jhānanti upekkhā sati sampajaññaṃ sukhaṃ cittassekaggatā’’ti (vibha. 591) vuttaṃ, taṃ saparikkhāraṃ jhānaṃ dassetuṃ pariyāyena vuttaṃ. Upanijjhānalakkhaṇānaṃ pana sukhacittekaggatānaṃ vasena duvaṅgikamevetaṃ veditabbaṃ. Yathāha – ‘‘duvaṅgikaṃ jhānaṃ hotī’’tiādi (vibha. 624).

このように第二禅の成就を示した後、次に、述べられた方法によって第二禅を熟達させた者が、そこに隣接する尋と伺という敵対者がいること、および粗大な喜の要素を伴っていることの欠点を見て、それに対する執着を断ち、その粗大な要素を捨てて残りの静寂な要素を得るために、同じ対象を繰り返し作意するうちに、第三禅が生じる。また、それを基礎とする出世間の禅も生じる。それを示すために“喜の離欲によって……”等と説かれた。ここで“離欲”とは、離れること、超越することであり、ゆえに“離欲によって”という。また“と(ca)”という言葉によって、尋と伺の静止をまとめ、“喜の離欲によって、また尋と伺の静止によって”となる。これは、この禅への到達の道を示し、また称賛するために言われたものである。“中立(捨)となって住す”における“捨(ウペッカー)”とは、生じた事態を偏ることなく見守ること(中立性)である。喜の離欲を足場として、その明晰で力強い捨を具えているために、第三禅に達した者は“捨(中立)である”と言われる。しかし、尋などの動揺がないことによって、この捨の機能がここで明確になったのであり、初禅などにおいてではない。“念(サティ)を保ち、正知(しょうち)ある”とは、人(補特伽羅)を主語として念と正知を説いたものである。これは、念と正知の力によって、喜に伴う楽が残存し、繋がれた仔牛が母牛(喜)のところへ戻らないように、喜へと戻らないようにするためである。また、この極めて甘美な楽にあっても修行者が執着しないこと、他のようにはならないこと、という特別な意味を示すために、ここで特に説かれたと知るべきである。“楽を身で受ける”とは、第三禅に達した者に“楽を経験しよう”という意図的な働き(活動)はないものの、名身(心所)に相応する極めて勝れた楽があり、それによって生じた勝れた色(物質)が色身(肉体)に触れているため、禅定から出た後でも身体的な楽を経験することから、その意味を示すために“楽を身で受ける”と言われたのである。“聖者たちが……と(称賛する)その(禅)”という箇所で、“その”とは第三禅に達した人のことを、仏陀などの聖者たちが説き、称賛することを指す。どのようにか? “捨(中立)であり、念があり、楽に住む者である”と。このように一つの要素(喜)を離れ、二つの要素(楽・心一境性)を具え、三種の善を伴う第三禅を体得して存続するという意味である。一方、分別(ヴィバンガ)において“禅とは、捨、念、正知、楽、心一境性である”と説かれているのは、資糧(周辺要素)を伴う禅を示すための便宜的な(随順的な)説示である。しかし、止(し)の特徴である楽と心一境性の観点からは、これは二つの要素からなる(二支)と知るべきである。それは“禅は二つの要素からなる”等と言われている通りである。

Evaṃ tatiyajjhānādhigamaṃ dassetvā idāni tadanantaraṃ adhigatatatiyajjhānassa taṃ vasībhūtaṃ katvā tato vuṭṭhāya tattha vuttanayena dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya oḷārikasukhaṅgappahānāya, upekkhekaggatāsaṅkhātasesasantaṅgapaṭilābhāya ca tadeva nimittaṃ manasikaroto catutthaṃ jhānaṃ uppajjati, tappādakañca lokuttaraṃ, taṃ puggalādhiṭṭhānena dassetuṃ ‘‘sukhassa ca pahānā’’tiādimāha. Tattha sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānāti kāyikassa sukhassa, dukkhassa ca pahānā. Pubbevāti tañca kho pubbeva, na catutthajjhānakkhaṇeti attho. Somanassadomanassānaṃ atthaṅgamāti cetasikassa sukhassa, dukkhassa ca pubbeva pahānā. Kadā pana tesaṃ pahānaṃ hotīti? Catunnaṃ jhānānaṃ upacārakkhaṇe. Dukkhadomanassasukhasomanassāni hi yathākkamaṃ paṭhamādicatunnaṃ jhānānaṃ upacārakkhaṇe eva pahīyanti. Yadi evaṃ, kasmā panesa ‘‘vivicceva…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, etthuppannaṃ dukkhindriyaṃ aparisesaṃ nirujjhati…pe… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, etthuppannaṃ somanassindriyaṃ aparisesaṃ nirujjhatī’’ti (saṃ. ni. 5.510) evaṃ jhānesveva nirodho vuttoti? Atisayanirodhassa [Pg.246] vuttattā. Upacārakkhaṇesu hi yo nirodho, so nirodho eva, nātisayanirodho, so pana jhānakkhaṇesu eva. Tato eva hi tattha tattha aparisesaggahaṇaṃ katanti, tattha tattha pana pahīnāpi etā vedanā ettha duviññeyyalakkhaṇāya adukkhamasukhāya vedanāya dukkhādibyatirekena sukhaggahaṇatthaṃ, vaṇṇabhaṇanatthañcassa jhānassa samāhaṭā, paccayadassanatthañcassa. Yathāha – ‘‘cattāro kho, āvuso, paccayā adukkhamasukhāya cetovimuttiyā samāpattiyā, idhāvuso, bhikkhu sukhassa ca pahānā’’tiādi (ma. ni. 1.458).

このように第三禅の成就を示した上で、今度は、直前に第三禅を成就した者がそれを自在(掌握)し、そこから出定して、説かれた方法によってそこに過失を見て執着を断ち切り、粗大な楽の支を捨断するため、そして捨と心一境性と称される残余の静寂なる支を得るために、その同じ相を意念する者に第四禅が生じ、またそれを基礎とする出世間の禅も生じる。それを補特伽羅(個人)を主座として示すために、‘楽の捨断によって’等と述べた。そこにおいて、‘楽の捨断と苦の捨断によって’とは、身体的な楽と苦の捨断のことである。‘以前に(pubbeva)’とは、それを(第四禅の瞬間ではなく)まさに以前に[捨断した]のであり、第四禅の瞬間ではないという意味である。‘喜悦と憂悦の滅失によって’とは、精神的な楽と苦を以前に捨断したことである。では、それらの捨断はいつ行われるのか。四つの禅の近行(周辺)の瞬間においてである。というのも、苦・憂・楽・喜は、それぞれ順次に初禅から第四禅までの近行の瞬間において捨断されるからである。もしそうであるなら、なぜ(相応部において)‘離れて……初禅を具足して住す、ここに生じた苦根は余すところなく滅する……第四禅を具足して住す、ここに生じた喜根は余すところなく滅する’と、このように禅(定中)においてのみ滅が説かれているのか。それは、格別な滅(卓越した滅)が説かれたからである。近行の瞬間に生じる滅は、単なる滅であって格別な滅ではない。しかし、それは禅の瞬間においてのみ(格別な滅と)なる。それゆえにこそ、それぞれの箇所で‘余すところなく(無余)’という表現がなされている。また、それぞれの箇所ですでに捨断されているこれらの感受が、ここで(第四禅において)知りがたい特徴を持つ不苦不楽受を、苦等との差異によって楽(受ではないこと)として把握させるため、またこの禅を称賛するため、そしてその原因を示すために集約されたのである。次のように説かれる通りである。‘友よ、四つの原因が不苦不楽の心解脱の等至にはある。友よ、ここに比丘が楽の捨断によって……’等と(中部第43経)。

Upekkhāsatipārisuddhinti tatramajjhattatāsaṅkhātāya upekkhāya janitasatiyā pārisuddhi. Nirupaklesatāya hi taṃ parisuddhattaṃ. Na kevalañcettha upekkhāya sati eva parisuddhā, apica kho sabbepi sampayuttadhammā, satisīsena panāyaṃ desanā katāti. Upasampajja viharatīti evaṃ ekaṅgavippahīnaṃ duvaṅgasamannāgataṃ tividhakalyāṇādiyuttaṃ catutthaṃ jhānaṃ adhigantvā tadanurūpena iriyāpathavihārena pavattatīti attho.

‘捨念清浄’とは、中立(tatramajjhattatā)と称される捨によって生じせしめられた念の清浄のことである。煩悩(随眠)がないことによって、その清浄性がある。ここでは捨によって念のみが清浄になるのではなく、実際にはすべての相応法も清浄になるのであるが、この説法は念を筆頭としてなされたものである。‘具足して住す’とは、このように(楽という)一つの支が捨てられ、二つの支(捨・心一境性)を具え、三種の善(初・中・後)を伴う第四禅を逮得して、それにふさわしい威儀の生活をもって進むという意味である。

Evaṃ rūpāvacaralokuttaracatukkajjhānaṃ dassetvā idāni arūpāvacarajjhānaṃ dassento yaṃ tattha paṭhamaṃ, evaṃ adhigatarūpāvacaracatutthajjhānassa karajarūpe daṇḍādānādīnañceva cakkhurogādiābādhānañca vasena diṭṭhādīnavassa karajarūpassa samatikkamāya ākāsakasiṇavirahitesu navasu kasiṇesu aññatarasmiṃ catutthaṃ jhānaṃ uppādetvā tassārammaṇabhūtaṃ kasiṇapaṭibhāgarūpampi karajarūpapaṭibhāgatāya, araññe sappānubandhassa bhayena palāyato rajjutālapaṇṇādiṃ sappapaṭibhāgatāya viya samatikkamitukāmassa pañcahākārehi taṃ jhānaṃ vasībhūtaṃ katvā tato vuṭṭhāya tattha [Pg.247] nibbejanīyarūpapaṭibhāgārammaṇatāya, āsannasomanassapaccatthikatāya ca dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya aṅgesu samatikkamitabbābhāvena ārammaṇasamatikkamabhūtaṃ ākāsānañcāyatanaṃ santato manasikaritvā cakkavāḷapariyantaṃ vā yattakaṃ vā icchati, tattakaṃ kasiṇaṃ pattharitvā vā kasiṇaṃ amanasikaritvā tena phuṭṭhokāsaṃ ‘‘ākāso ākāso’’ti vā ‘‘ananto ākāso’’ti vā manasikārena kasiṇaṃ ugghāṭetvā vā taṃ kasiṇugghāṭimākāsanimittaṃ ‘‘ākāso’’ti punappunaṃ manasikaroto ākāsānañcāyatanaṃ uppajjati, taṃ tāva dassetuṃ ‘‘sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā’’tiādimāha.

このように色界・出世間の四種の禅を示し、次に無色界禅を示すに当たって、その最初のもの(空無辺処)について述べる。すでに色界第四禅を成就した者が、生身(業生身)における杖などによる打撃や眼病などの患いに基づく過失を見て、その生身を超克するために、虚空遍処を除いた九つの遍処のいずれかにおいて第四禅を生じさせる。その対象となった遍処の似相(イメージ)もまた、生身の似相であるかのように、あるいは森で蛇に追われている者が恐怖から逃れる際、縄や椰子の葉などに対しても蛇の似相を見るかのように[見なされる]。それを超克したいと願う者が、五つの態様でその禅を自在なものとし、そこから出定して、そこに嫌悪すべき色の似相を対象とすることや、喜悦(somanassa)という敵対者に近いという過失を見て、執着を断ち切り、禅支において超克すべきものがないために対象の超克となる空無辺処を、静寂なるものとして意念する。そして世界(輪囲山)の果てまで、あるいは望むだけの範囲に遍処を広げるか、あるいは遍処を意念せずに、それが触れていた空間を‘虚空、虚空’または‘無辺なる虚空’と意念することによって遍処を撤去し、その遍処を撤去した後の空間の相を‘虚空’と繰り返し意念する者に空無辺処が生じる。まずそれを示すために‘全く色想を超克することによって’等と述べた。

Tattha sabbasoti sabbākārena, sabbāsaṃ vā anavasesānanti attho. Rūpasaññānanti saññāsīsena vuttānaṃ kusalavipākakiriyavasena pañcadasarūpāvacarajjhānānañceva tadārammaṇānañca. Rūpajjhānampi hi ‘‘rūpe saññā rūpasaññā’’ti evaṃ saññāsīsena vuccati, tadārammaṇakasiṇampi rūpanti saññā nāmamassāti ‘‘rūpasañña’’nti vuccati. Samatikkamāti virāgā, nirodhā ca. Vibhaṅge pana saññāsu samatikkantāsu ārammaṇaṃ samatikkantameva hotīti ‘‘samāpannassa vā upapannassa vā diṭṭhadhammasukhavihārissa vā’’tiādinā (vibha. 602) saññānameva samatikkamo vutto, ārammaṇe avirattassa saññāsamatikkamo natthevāti taṃ samatikkamavasenāpi atthavaṇṇanā kātabbāva.

そこにおいて、‘全く(sabbaso)’とは、あらゆる態様において、あるいは一切を残さずという意味である。‘色想(rūpasaññānaṃ)’とは、想を筆頭として説かれた、善・異熟・唯作による十五の色界禅、およびそれらの対象のことである。色界禅もまた‘色における想が色想である’と、このように想を筆頭として呼ばれ、その対象である遍処もまた色であり、想はその名であることから‘色想’と呼ばれる。‘超克することによって’とは、離欲と滅による。しかし‘分別論(Vibhaṅga)’においては、想が超克されれば対象も超克されたことになるとして、‘等至した者、あるいは(無色界に)生まれた者、あるいは現法楽住にある者の……’等と、想のみの超克が説かれている。対象に対して離欲していない者に想の超克はあり得ないため、その(対象の)超克という意味によっても解説がなされるべきである。

Paṭighasaññānaṃ atthaṅgamāti cakkhādīnaṃ vatthūnaṃ, rūpādīnañca ārammaṇānaṃ paṭighātena samuppannā dvipañcaviññāṇasaññā paṭighasaññā, tāsaṃ atthaṅgamā. Kiñcāpi tā rūpāvacarajjhānasamāpannassāpi na santi, atha kho na pahīnattā na santi. Na hi rūpavirāgāya rūpāvacarabhāvanā saṃvattati, rūpāyattāva etāsaṃ [Pg.248] pavatti, ayaṃ pana bhāvanā rūpavirāgāya saṃvattati, tasmā tā ettha pahīnāti vattuṃ vaṭṭati. Nānattasaññānaṃ amanasikārāti nānatte gocare pavattānaṃ, nānattānaṃ vā manoviññāṇadhātuvasena pavattānañca catucattālīsakāmāvacarasaññānaṃ amanasikārā anāvajjanā. Ettha ca rūpapaṭighasaññānaṃ iminā jhānena nibbattabhavepi anuppattito ‘‘samatikkamā atthaṅgamā’’ti evaṃ abhāvo eva vutto. ‘‘Nānattasaññānaṃ amanasikārā’’ti aṭṭhakāmāvacarakusalānaṃ navakiriyānaṃ dasākusalānaṃ vasena sattavīsatisaññānaṃ arūpabhavepi manasikārena uppattisambhavato tāsaṃ amanasikārā icceva vuttanti veditabbaṃ.

“有対想(paṭighasaññā)の滅尽”とは、眼などの依処(vatthu)と色などの対象(ārammaṇa)の衝突(paṭighāta)によって生じた十種の識に伴う想(dvipañcaviññāṇasaññā)が有対想であり、それらの滅尽のことである。色界禅に到達した者にもそれらは存在しないが、それは(完全に)断ぜられたから存在しないのではない。色界の修習は色(物質)への離欲のためには働かず、それらの発生は色に依存しているからである。しかし、この(無色界の)修習は色への離欲のために働くので、ここではそれらは“断ぜられた”と言うのが適当である。“種々想(nānattasaññā)の非作意”とは、種々の境(gocare)に働く、あるいは、種々の意識界として働く四十四の欲界の想を、作意せず、想起しないことである。そして、ここで“有対想”については、この禅によって生じる(無色界の)存在においても(有対想が)生じないことから、“超克し、滅尽した”というように、その不在のみが述べられている。“種々想の非作意”については、八つの欲界の善、九つの唯作、十の不善による二十七の想が、無色界の存在においても作意によって生じる可能性があるため、それらを“作意しないことによって(不在となる)”と述べられていると理解すべきである。

Ananto ākāsoti ettha nāssa uppādanto vā vayanto vā paññāyatīti ananto. Ākāsoti kasiṇugghāṭimākāso vuccati, manasikāravasenapettha anantatā veditabbā. Teneva vibhaṅge vuttaṃ ‘‘tasmiṃ ākāse cittaṃ ṭhapeti…pe… anantaṃ pharati, tena vuccati ananto ākāso’’ti (vibha. 605). Idaṃ panassa bhāvanākāradassanaṃ. Ākāsānañcāyatananti ettha nāssa antoti anantaṃ ākāsameva anantaṃ ākāsānantaṃ, ākāsānantameva ākāsānañcaṃ, tadeva ākāsānañcaṃ adhiṭṭhānaṭṭhena, sañjātisamosaraṇaṭṭhena ca āyatanaṃ, taṃ ārammaṇamassa sasampayuttadhammassa jhānassāti ākāsānañcāyatanaṃ. Taṃ upasampajja vuttanayena viharatīti attho.

“無辺の虚空(ananto ākāso)”において、生起の端も滅尽の端も知られないため“無辺”という。虚空とは、カシカ(kasiṇa)を撤去した後の空間(ākāso)を指し、ここでの無辺性も作意によって理解されるべきである。それゆえに‘分別論(Vibhaṅga)’には“その空間に心を置き……(中略)……無辺に遍満する。それゆえに‘無辺の虚空’と言われる”と述べられている。これはその修習のあり方を示したものである。“虚空無辺処(ākāsānañcāyatana)”において、端がないから“無辺(ananta)”であり、虚空そのものが無辺であるから“虚空無辺(ākāsānanta)”であり、虚空無辺そのものが“虚空無辺処(ākāsānañca)”である。それが依処(adhiṭṭhāna)の意味、あるいは生起・集中の意味において“処(āyatana)”であり、その対象を持つ相応法(心・心所)を伴う禅が虚空無辺処である。それを“達成して住む”とは、前述の通りの意味である。

Evaṃ ākāsānañcāyatanādhigamaṃ dassetvā idāni yaṃ tadanantaraṃ adhigatapaṭhamāruppassa taṃ vasībhūtaṃ katvā tattha āsannarūpajjhānapaccatthikatāya, rūpapaṭibhāgākāsārammaṇatāya ca dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya taṃ samatikkamāya ākāsaṃ pharitvā pavattaṃ viññāṇaṃ ‘‘anantaṃ viññāṇa’’nti punappunaṃ [Pg.249] manasikaroto viññāṇañcāyatanaṃ uppajjati, taṃ dassetuṃ ‘‘sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkammā’’tiādi vuttaṃ. Tattha pubbe vuttanayena jhānampi ākāsānañcāyatanaṃ ārammaṇampi. Ārammaṇampi hi purimanayena ākāsānañcañca taṃ paṭhamāruppassa ārammaṇattā vuttanayena āyatanañcāti ‘‘ākāsānañcāyatana’’nti vuccati. Iti ubhayassāpi appavattikaraṇena, amanasikaraṇena ca ekajjhaṃ katvā ‘‘ākāsānañcāyatanaṃ samatikkammā’’ti idaṃ vuttanti veditabbaṃ.

このように虚空無辺処の成就を示した上で、次に、その直後に成就されるべき第一無色定(虚空無辺処)を自在(vasībhūta)にし、そこにおいて、近接する色界禅の敵対性や、色の似相である虚空を対象とすることの欠点を見て、それへの愛着(nikanti)を使い果たし、それを超克するために、虚空に遍満して働いていた識を“無辺の識(anantaṃ viññāṇaṃ)”と繰り返し作意する者に識無辺処が生じることを示すために、“全面的に虚空無辺処を超え”等が述べられた。そこでは、前述の通り、禅(心)も虚空無辺処であり、対象もまたそうである。対象もまた、前述の通り、虚空無辺であり、それが第一無色定の対象であることから、前述の理由で“処(āyatana)”であるため、“虚空無辺処”と呼ばれる。このように、両方(禅とその対象)を不発生にし、非作意にすることによって一括し、“虚空無辺処を超え”と述べられたと理解すべきである。

Anantaṃ viññāṇanti taññeva paṭhamāruppaviññāṇaṃ ākāsaṃ anantato pharitvā pavattaṃ ‘‘anantaṃ viññāṇa’’nti evaṃ manasikarototi vuttaṃ hoti, manasikāravasena vā anantaṃ. Vibhaṅgepi hi ‘‘anantaṃ pharatī’’ti (vibha. 610) vuttaṃ. Viññāṇañcāyatananti ettha vuttanayena anantameva ānañcaṃ, viññāṇañca taṃ ānañcañcāti viññāṇānantanti vattabbe ruḷhito ‘‘viññāṇañca’’nti vuttaṃ, tadeva āyatanamārammaṇamassāti viññāṇañcāyatanaṃ. Sesaṃ vuttanayameva.

“無辺の識”とは、その第一無色定の識が、虚空を無辺として遍満して働いているのを、“無辺の識”とこのように作意することを意味する。あるいは作意によって無辺(と呼ばれる)。‘分別論’にも“無辺に遍満する”と述べられている。“識無辺処(viññāṇañcāyatana)”において、前述の通り無辺(ananta)が“ānanñca”であり、識であり、かつその無辺(ānañca)であるから“viññāṇānantant”と言うべきところを、慣用的に“viññāṇañca”と述べられた。それが対象としての処(āyatana)であるから“識無辺処”である。残りは前述の通りである。

Evaṃ viññāṇañcāyatanaṃ dassetvā idāni yaṃ tadanantaraṃ adhigatadutiyāruppassa taṃ vasībhūtaṃ katvā tattha āsannākāsānañcāyatanapaccatthikatāya, tadārammaṇatāya ca dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya taṃ samatikkamāya paṭhamāruppaviññāṇābhāvaṃ ‘‘natthi natthī’’ti vā ‘‘suññaṃ suñña’’nti vā ‘‘vivittaṃ vivitta’’nti vā punappunaṃ manasikaroto ākiñcaññāyatanaṃ uppajjati, taṃ dassetuṃ ‘‘sabbaso’’tiādimāha. Idhāpi vuttanayena jhānassa, tadārammaṇassa ca viññāṇañcāyatanassa samatikkamova veditabbo. Natthi kiñcīti ‘‘natthi natthi, suññaṃ suññaṃ, vivittaṃ vivitta’’nti evaṃ manasikarototi attho.

このように識無辺処を示した上で、次に、その直後に成就されるべき第二無色定(識無辺処)を自在にし、そこにおいて、近接する虚空無辺処の敵対性や、それを対象とすることの欠点を見て、それへの愛着を使い果たし、それを超克するために、第一無色定の識の不在を“何もない、何もない(natthi natthi)”あるいは“空である、空である(suññaṃ suññaṃ)”あるいは“離れている、離れている(vivittaṃ vivittaṃ)”と繰り返し作意する者に無所有処が生じることを示すために、“全面的に……”等と述べられた。ここでも前述の通り、禅とその対象である識無辺処の両方の超克を理解すべきである。“何も存在しない(natthi kiñci)”とは、“何もない、空である、離れている”とこのように作意することを意味する。

Ākiñcaññāyatananti [Pg.250] ettha nāssa kiñcananti akiñcanaṃ, antamaso bhaṅgamattampissa avasiṭṭhaṃ natthīti vuttaṃ hoti, akiñcanassa bhāvo ākiñcaññaṃ, ākāsānañcāyatanaviññāṇāpagamassetaṃ adhivacanaṃ, ākiñcaññaṃ āyatanamārammaṇamassāti ākiñcaññāyatanaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva.

“無所有処(ākiñcaññāyatana)”において、そこに“何もの(kiñcana)”もないから“無所有(akiñcana)”という。少なくとも壊滅した跡さえ残っていないという意味である。無所有の状態が無所有性(ākiñcañña)であり、これは虚空無辺処の識が去ったことの換称である。無所有性が対象としての処であるから“無所有処”である。残りは極めて容易に理解できる。

Evaṃ ākiñcaññāyatanādhigamaṃ dassetvā idāni yaṃ tadanantaraṃ adhigatatatiyāruppassa taṃ vasībhūtaṃ katvā tattha āsannaviññāṇañcāyatanapaccatthikatāya dosaṃ disvā nikantiṃ pariyādāya taṃ samatikkamāya tadeva ākiñcaññāyatanaṃ ‘‘santaṃ santa’’nti punappunaṃ manasikaroto nevasaññānāsaññāyatanaṃ uppajjati, taṃ dassetuṃ ‘‘sabbaso’’tiādimāha. Tattha nevasaññānāsaññāyatananti oḷārikāya saññāya abhāvato, sukhumāya ca bhāvato nevassa sasampayuttadhammassa jhānassa saññā nāsaññāti nevasaññānāsaññaṃ, tadeva dhammāyatanamanāyatanapariyāpannattā āyatananti nevasaññānāsaññāyatanaṃ.

このように無所有処の成就を示した上で、次に、その直後に成就されるべき第三無色定(無所有処)を自在にし、そこにおいて、近接する識無辺処の敵対性の欠点を見て、それへの愛着を使い果たし、それを超克するために、その無所有処そのものを“静穏である、静穏である(santaṃ santaṃ)”と繰り返し作意する者に非想非非想処が生じることを示すために、“全面的に……”等と述べられた。そこにおいて“非想非非想処(nevasaññānāsaññāyatana)”とは、粗大な想がなく、微細な想が存在することから、その相応法を伴う禅には想がないわけでもなく、想があるわけでもない(nāsaññā)ので“非想非非想”という。それが法処(dhammāyatana)であり、非処(anāyatana)に包括されることから“処(āyatana)”であり、それゆえに“非想非非想処”である。

Atha vā yāyamettha saññā, sā paṭusaññākiccaṃ kātuṃ asamatthatāya nevasaññā, saṅkhārāvasesasukhumabhāvena vijjamānattā nāsaññāti nevasaññānāsaññā, nevasaññānāsaññā ca sā sampayuttadhammānaṃ adhiṭṭhānaṭṭhena āyatanañcāti nevasaññānāsaññāyatanaṃ. Na kevalañcettha saññāva edisī, api tu phassopi nevaphasso nāphasso, cittampi nevacittaṃ nācittaṃ, evaṃ sesasampayuttadhammāpi, saññāsīsena panāyaṃ desanā katāti veditabbā. Tattha saṅkhārāvasesasukhumabhāvenāti accantasukhumabhāvappattasaṅkhārabhāvena. Sesaṃ vuttanayameva.

あるいはまた、ここにおける“想(想受)”は、明瞭な想としての機能を果たすには不十分であるため“非想(想なきにあらず)”であり、諸行の残余が微細な状態で存在するため“非非想(非想にあらざるにあらず)”である。ゆえに“非想非非想”という。そして、その非想非非想が、相応する諸法の拠り所となるという意味で“処(処)”であるから、“非想非非想処”という。ここでこのような状態にあるのは想だけではない。触もまた“非触非非触”であり、心もまた“非心非非心”であり、他の相応する諸法も同様である。しかし、この説示は“想”を筆頭(代表)としてなされたものと知るべきである。そこでの“諸行の残余が微細な状態”とは、究極の微細さに達した諸行の状態を指す。残りの部分は、すでに述べた通りである。

Ayaṃ panettha ādito paṭṭhāya piṇḍatthappakāsanā – ‘‘idha bhikkhu pātimokkhasaṃvarasaṃvuto’’tiādinā sāsane lokiyalokuttarajjhānanibbattakapuggalassa [Pg.251] patiṭṭhābhūtasīlesu pātimokkhasaṃvarasīlavisuddhiṃ upadisati. ‘‘Viharatī’’ti iminā tadanurūpavihārasamaṅgibhāvaṃ. ‘‘Ācāragocarasampanno’’ti iminā ājīvapārisuddhisīlaṃ, tadupakārake ca dhamme. ‘‘Aṇumattesū’’tiādinā yathāvuttasīlehi acavanaṃ, tesañca anavasesato samādānaṃ. ‘‘Indriyesu guttadvāro’’ti iminā indriyasaṃvarasīlaṃ. ‘‘Bhojane mattaññū’’ti iminā paccayasannissitasīlaṃ, santosādiguṇañca. ‘‘Pubbarattāpararatta’’ntiādinā sīladhutaṅgesu patiṭṭhitassa bhāvanārāmassa tadupakārake dhamme. ‘‘Bodhipakkhikāna’’ntiādinā paṭipattiyā nibbedhabhāgiyataṃ. ‘‘So abhikkante’’tiādinā yathāvuttaguṇānaṃ aparihānāya, vakkhamānānañca paṭilābhāya satisampayogaṃ. ‘‘So vivitta’’ntiādinā bhāvanānurūpasenāsanapariggahaṃ. ‘‘So araññagato’’tiādinā jhānabhāvanārambhappakāraṃ. ‘‘So abhijjha’’ntiādinā jhānabhāvanābhiyogena pahīnapañcanīvaraṇassa upacārajjhānuppattiṃ. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe’’tiādinā tassa uparūpari vāyamato rūpārūpajjhānuppattikkamaṃ upadisati. Ayaṃ tāvettha padattho.

ここでの冒頭からの要旨の解説は以下の通りである。すなわち、‘ここに比丘が波羅提木叉の律儀によって守られ’等の句によって、教えにおいて世間的・出世間の禅定を発生させる者の拠り所となる戒について、波羅提木叉律儀戒の清浄を指示している。‘住む(viharatī)’という句によって、それに相応する住(生活)を具足していることを示している。‘行儀と遊歩を具足し(ācāragocarasampanno)’によって、活命遍照清浄戒と、それを助ける諸法を(示している)。‘微細な(罪においても)’等の句によって、上述の諸戒から脱落しないことと、それらを余すところなく受持すること(を示している)。‘感官において門を護り’によって、根律儀戒(感官の制止の戒)を(示している)。‘食事において適量を知り’によって、資具依止戒と、満足等の徳を(示している)。‘初夜と後夜に’等の句によって、戒と頭陀行に確立した者が修行を楽しみ、それを助ける諸法を(示している)。‘覚支の(諸法)’等の句によって、修行が通達分(智慧に至る部分)であることを(示している)。‘彼は進むとき’等の句によって、上述の徳を失わず、後に説かれるべき(徳を)獲得するための、正念の結合を(示している)。‘彼は離れた(臥坐所を)’等の句によって、修行に相応した臥坐所の摂取を(示している)。‘彼は森に行き’等の句によって、禅定修行の開始の仕方を(示している)。‘彼は貪欲を(捨て)’等の句によって、禅定修行への専念により五蓋を捨てた者の近行定の発生を(示している)。‘彼はこれら五つの蓋を’等の句によって、その者がさらに精進することによる、色界・無色界の禅定の発生の順序を指示している。これがここでの語の意味である。

Dhammabhedo panettha vibhaṅganaye pākaṭo bhavissati. Tīsu hi nayesu mahaggatalokuttarā kusalavipākakiriyacittasampayuttā vitakkavicārapītisukhaupekkhāekaggatāsaṅkhātā jhānadhammā nānānayehi vibhattā, jhānasampayuttā pana sesakāmāvacaradhammāva idha saṅgahitā. Kiñcāpi panettha pātimokkhasaṃvarasīlādayopi vuttā, tathāpi te jhānānaṃ pubbabhāgappaṭipattidassanavasena ceva jhānasampayuttadhammavasena ca vuttā, idha pana na saṅgahitāti veditabbā.

ここでの法の分類(Dhammabhedo)は、分別(Vibhaṅga)の方法において明らかになるであろう。すなわち、三つの方法において、大上(まかがた)・出世間の、善・異熟・唯作の心に相応する、尋・伺・喜・楽・捨・心一境性と称される禅定の諸法が種々の方法で分別されているが、禅定に相応するその他の欲界の諸法もここでは含まれている。ここにおいて波羅提木叉律儀戒等も説かれているが、それらは禅定の前の段階の修行を示すため、また禅定に相応する法として説かれたものであり、ここでは(禅定そのものとしては)含まれないと知るべきである。

Pañhāpucchake pana siyā kusalā, siyā abyākatā, tīṇi jhānāni sukhāya vedanāya sampayuttā, catutthaṃ adukkhamasukhāya [Pg.252] vedanāya sampayuttaṃ, upekkhā panettha vedanā na vattabbā, siyā vipākā, siyā vipākadhammadhammā, paṭhamajjhānaṃ vitakkavicāravajjitaṃ savitakkasavicāraṃ, vitakko panettha avitakkavicāramatto, vicāro na vattabbo, tīṇi jhānāni avitakkaavicārā, dve jhānāni pītivajjitāni pītisahagatāni, tīṇi sukhavajjitāni sukhasahagatāni, catutthaṃ upekkhāvajjitaṃ upekkhāsahagataṃ, tatiyajjhāne sukhaṃ, upekkhā ca idha na vattabbaṃ…pe… siyā mahaggatā, siyā appamāṇā, tīṇi siyā appamāṇārammaṇā, siyā na vattabbā, catutthaṃ tidhāpi na vattabbañca, tīṇi siyā maggahetukā, siyā maggādhipatino, siyā na vattabbā, catutthaṃ tidhāpi na vattabbañca…pe… pīti bahiddhārammaṇāni, catutthaṃ tidhāpi na vattabbañca…pe… anidassanaappaṭighā na hetū…pe… nocittacetasikā araṇāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Pāḷimuttanayo panettha natthi, ito paraṃ pana ettakampi avatvā vijjamānaṭṭhāne eva vakkhāma.

問いの箇所(問答門)については、あるいは善であり、あるいは無記である。三つの禅定は楽受に相応し、第四(禅)は不苦不楽受に相応する。ここでの捨(ウペッカー)は受については説かれるべきではない。あるいは異熟(果報)であり、あるいは異熟法(果報をもたらす法)である。初禅は尋と伺を伴う(有尋有伺)が、(第二禅等については)尋と伺を除いたものである。ここでの尋については、無尋唯伺(の段階)においては(伺のみが残り)、伺については説かれるべきではない。三つの禅定は無尋無伺である。二つの禅定は喜を除いたものであり、あるいは喜を伴う。三つは楽を除いたものであり、あるいは楽を伴う。第四は捨を除いたものであり、あるいは捨を伴う。第三禅においては楽であり、ここでの捨については説かれるべきではない……(中略)……あるいは大上であり、あるいは無量である。三つはあるいは無量縁であり、あるいは説かれるべきではない。第四は三つの点においても説かれるべきではない。三つはあるいは道因であり、あるいは道増上であり、あるいは説かれるべきではない。第四は三つの点においても説かれるべきではない……(中略)……喜は外縁である。第四は三つの点においても説かれるべきではない……(中略)……無見無対は因ではない……(中略)……心・心所ではなく、無諍である。残りは容易に理解できる。ここにはパーリ文を離れた(独自の)方法はなく、これ以降、存在する箇所においてのみ説くこととし、これ以上は述べない。

Jhānavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

禅分別論母釈の解説を終わる。

Appamaññāvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

無量分別論母釈の解説

Appamaññāvibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – catasso appamaññāyotiādīsu pharaṇaappamāṇavasena appamaññāyo. Etā hi ārammaṇavasena appamāṇe vā satte pharanti, ekasattamhi vā anavasesapharaṇavasena appamāṇato pharantīti evaṃ pharaṇaappamāṇavasena ‘‘appamaññāyo’’ti vuccanti, satta appamāṇavasenāpi vattuṃ vaṭṭati. Mettāsahagatenāti mettāya samannāgatena. Ekaṃ disanti puratthimādīsu catūsu disāsu yaṃ kiñci ekaṃ disaṃ, taṃdisāpariyāpannasattapharaṇavasena cetaṃ vuttaṃ. Pharitvāti phusitvā ārammaṇaṃ [Pg.253] katvā. Viharatīti pavatteti. Tathā dutiyantiādīsu. Yathā ekaṃ disaṃ pharitvā, tatheva tadanantaraṃ dutiyaṃ, tatiyaṃ, catutthañcāti attho. Iti uddhamadho tiriyanti eteneva nayena uparimaṃ disaṃ, heṭṭhimaṃ disaṃ, anudisañca anukkamena mettāsahagatena cetasā pharitvā viharatīti attho. Ettāvatā ekamekaṃ disaṃ pariggahetvā odhiso mettāpharaṇataṃ dassitaṃ.

無量分別の論母(マティカー)について、まず意味から言えば、‘四つの無量’等の句において、遍満と無量の意味によって“無量(appamāṇā)”と呼ばれる。これらは、対象(縁)としての無量の生きとし生けるもの(衆生)に遍満するか、あるいは一人の衆生に対して余すところなく遍満することによって、無量に遍満するという意味で‘無量’と言われる。また、衆生が無量であるという意味でも言われるべきである。‘慈を伴う(心)をもって’とは、慈しみ(メッター)を具えた(心)をもって、ということである。‘一方向を(満たし)’とは、東などの四方向の中の任意のひとつの方向であり、その方向に含まれる衆生を遍満するという意味でこれが説かれた。‘遍満して(pharitvā)’とは、触れて、対象として、ということである。‘住む(viharatī)’とは、持続させることである。第二(の方向)等についても同様である。一つの方向を遍満するように、その次に第二、第三、第四(の方向を遍満する)という意味である。このように‘上、下、横に(iti uddhamadho tiriyanti)’とは、この方法によって、上の方向、下の方向、そして中間(四維)の方向を、順次に慈を伴う心をもって遍満して住むという意味である。これによって、一つの方向ずつ把握して、限定的に慈しみを遍満することが示されている。

Sabbadhītiādi pana anodhiso dassanatthaṃ vuttaṃ. Tattha sabbadhīti sabbattha. Sabbattatāyāti sabbesu hīnamajjhimukkaṭṭhamittasapattamajjhattādippabhedesu attatāya, tesu vibhāgaṃ akatvā attasamatāyāti vuttaṃ hoti. Atha vā sabbattatāyāti sabbena cittabhāvena, īsakampi bahi avikkhepamānoti attho. Sabbāvantanti sabbasattavantaṃ, sabbasattayuttanti attho. Lokanti sattalokaṃ. Puna ‘‘mettāsahagatenā’’ti idaṃ ‘‘vipulenā’’tiādīhi visesanehi sambandhadassanavasena vā vuttaṃ, nigamanavasena vā. Tattha pharaṇavasena vipulatā veditabbā. Bhūmivasena pana mahaggatatā. Paguṇavasena, appamāṇasattārammaṇavasena ca appamāṇatā. Byāpādapaccatthikappahānena averatā. Domanassappahānena niddukkhatā, saṅkhatatā, abyāpajjatā ca daṭṭhabbā. Evaṃ karuṇāsahagatenātiādīsupi attho veditabboti ayaṃ tāvettha padattho.

“あらゆる場所において(Sabbadhī)”などの言葉は、限定せずに示すために説かれた。そこにおいて、“あらゆる場所において”とは“すべての場所”を意味する。“すべてを自己と見なすことによって(Sabbattatāyā)”とは、下・中・上、友、敵、中立などのあらゆる区別において自己(自分自身)とすること、すなわち、それらにおいて差別をせず、自己と平等にすることである、と説かれている。あるいは、“すべてを自己と見なすことによって”とは、すべての心のあり方において、わずかでも外に散乱しない心であるという意味である。“すべてを具えた(Sabbāvantaṃ)”とは、すべての生きとし生けるものを具えた、すべての衆生を伴ったという意味である。“世界(Lokaṃ)”とは、衆生の世界(衆生世間)である。再び“慈(慈しみの心)を伴った”とあるのは、“広大な”などの修飾語によって関連を示すため、あるいは、結論(結び)として説かれたものである。そこにおいて、普及(遍満)させることによって“広大(vipula)”であると知られるべきである。界(地)によっては“大上(mahaggata)”である。習熟(熟練)によって、また無量の衆生を対象とすることによって“無量(appamāṇa)”である。瞋恚(怒り)という対立者を捨断することによって“怨みなく(avera)”である。憂い(domanassa)を捨断することによって“苦しみなく(niddukkha)”、“作られたものでなく(saṅkhatatā)”、“害(がい)なき(abyāpajja)”状態であると見なすべきである。このように、“悲を伴った”などの箇所においても、同様に意味を知るべきである。これが、ここでの語の意味である。

Dhammabhedo panettha suviññeyyova. Vibhaṅganayena pana tīsu rūpāvacarakusalavipākakiriyācittesu sampayuttā sattesu mettādibrahmavihārabhūtā adoso karuṇā muditā tatramajjhattatāti cattāro dhammā nānānayehi vibhattā, taṃsampayuttā pana kāmāvacarabhūtā ca etā idha na gahitā. Arūpāvacaralokuttaresu panetā appamaññā natthevāti. Pañhāpucchake panetā tāva siyā kusalā, siyā [Pg.254] abyākatā. Tisso sukhāya, catutthā adukkhamasukhāya vedanāya sampayuttā. Vipākattike tidhāpi, upekkhā avitakkaavicārā, sesā tidhāpi, mahaggatāva, parittārammaṇaatītārammaṇattikesu na vattabbāva, bahiddhārammaṇāva, anidassanaappaṭighāva, mettā hetu, sesā na hetū, no cittā, cetasikā, rūpāvacarā, sauttarāva. Sesaṃ suviññeyyamevāti.

法の分類については、ここでは容易に理解できる。分別(Vibhaṅga)の方式によれば、三つの色界の善・異熟・唯作の心に相応し、衆生に対して慈などの四無量心(梵住)となった“不瞋(無瞋)”“悲”“喜”“中捨”という四つの法が、さまざまな方法で分類されている。それらに相応する欲界の法となったものは、ここでは取り上げられない。無色界と出世間においては、これらの無量(appamaññā)は存在しない。問答(Pañhāpucchaka)においては、これらはあるいは善であり、あるいは無記である。三つは楽受に相応し、第四は不苦不楽受に相応する。異熟三法においては三種すべてであり、捨は無尋無伺であり、残りの三種もすべてである。それらは大上(mahaggata)のみであり、小対象や過去対象などの三法については述べるべきではない。外対象のみであり、無見無対である。慈は因(いん)であり、残りは因ではない。心ではなく、心所である。色界(繋)であり、有上である。残りは容易に理解できる。

Appamaññāvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

無量分別(アッパマンニャー・ヴィバンガ)のマティカーの釈義を終わる。

Sikkhāpadavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

学処分別(シックハーパーダ・ヴィバンガ)のマティカーの釈義。

Sikkhāpadavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – sikkhāpadānīti sikkhitabbapadāni, sikkhākoṭṭhāsāti attho. Apica sabbepi kusalā dhammā sikkhitabbato sikkhā, tāsaṃ patiṭṭhānaṭṭhena padaṃ, pañcasu pana sīlaṅgesu yaṃ kiñci aṅgaṃ. Pāṇātipātādīsu pāṇassa atīva pāto pāṇātipāto, pāṇavadhoti attho. Pāṇoti cettha vohārato satto, paramatthato jīvitindriyaṃ, tasmiṃ pana pāṇe pāṇasaññino jīvitindriyupacchedakaupakkamasamuṭṭhāpikā kāyavacīdvārānaṃ aññataradvārappavattā vadhakacetanā pāṇātipāto, tasmā pāṇātipātā. Veramaṇīti virati, sā eva vuttanayena sikkhāpadanti veramaṇisikkhāpadaṃ. Adinnanti na dinnaṃ, parapariggahitaṃ, parapariggahitassa adinnassa ādānaṃ adinnādānaṃ. Parassa haraṇaṃ theyyaṃ corikāti vuttaṃ hoti. Atthato pana parapariggahite tathāsaññino tadādāyakaupakkamasamuṭṭhāpikā theyyacetanā adinnādānaṃ. Kāmesūti vatthukāmesu. Micchācārāti kilesakāmavasena lāmakācārā, purisassa māturakkhitādisaṅkhātāsu, itthiyā attano [Pg.255] niyamitapurisato parapurisasaṅkhātesu ca agamanīyaṭṭhānesu vītikkamācārāti vuttaṃ hoti. Atthato pana agamanīyavatthūsu maggenamaggappaṭipādanopakkamasamuṭṭhāpikā, adhivāsanākārappavattā vā methunacetanā kāmesumicchācāro. Musāti abhūtaṃ atacchaṃ vatthu, vādoti tassa abhūtataṃ ñatvāva bhūtato tacchato viññāpanaṃ. Lakkhaṇato pana atathaṃ vatthuṃ ñatvā tathato paraṃ viññāpetukāmassa atthabhañjakakāyavacīpayogasamuṭṭhāpikā cetanā musāvādo. Surāti piṭṭhasurā pūvasurā odanasurā kiṇṇapakkhittā sambhārasaṃyuttāti pañca surā. Merayanti pupphāsavo phalāsavo guḷāsavo madhvāsavo sambhārasaṃyuttoti pañca āsavā. Tadubhayampi madanīyaṭṭhena majjaṃ, yāya cetanāya taṃ majjaṃ pivati, sā pamādakāraṇattā pamādaṭṭhānaṃ, tasmā surāmerayamajjapamādaṭṭhānā. Sesaṃ suviññeyyamevāti ayaṃ tāvettha padattho.

学処分別のマティカーの、まず意味について述べる。“学処(sikkhāpadāni)”とは学ぶべき箇条(学箇条)であり、学習の区分という意味である。さらに、すべての善なる法は、学ばれるべきものであるから“学(sikkhā)”であり、それらの依止処(拠り所)であるという意味で“処(pada)”である。五つの戒の項目のうちのどれか一つの項目のことである。殺生(pāṇātipāta)などのうち、“生命(pāṇa)を甚だしく落とすこと(pāta)”が“殺生”であり、生命を殺害するという意味である。ここで“生命”とは、世俗の言い方では“生きもの(衆生)”であり、勝義の意味では“命根(みょうこん)”である。その生命に対して“生きものである”という認識を持ち、命根を断絶させる企てを引き起こし、身・口の二門のいずれかの門において生じる殺害の意思が“殺生”であり、その殺生から(離れること)である。“離(veramaṇī)”とは離欲(離作)であり、それが説かれた通りの方法で学処であるから“離学処(veramaṇisikkhāpada)”という。“与えられていないもの(adinna)”とは、与えられなかったもの、他人に所有されているものである。他人の所有する与えられていないものを取ることが“不与取(adinna-ādāna)”である。他人のものを奪うこと、盗み、窃盗と言われる。意味としては、他人の所有物に対してその認識を持ち、それを取るための企てを引き起こす盗みの意思が“不与取”である。“諸々の欲(kāmesu)”とは、欲物(資具としての欲)においてである。“邪行(micchācārā)”とは、煩悩欲による卑しき行いであり、男性にとっては、母に守られている等の女性、女性にとっては、自分の定められた夫以外の外の男と言われる“行くべきではない場所”への違犯の行いである、と言われる。意味としては、行くべきではない対象に対して、道(生殖器)に道を入れようとする企てを引き起こす、あるいは、それを容認する形で生じる淫欲の意思が“欲邪行”である。“虚偽(musā)”とは、事実ではない、真実ではない事柄である。“語(vāda)”とは、それが事実でないと知りながら、事実である、真実であるとして知らせることである。定義としては、真実でない事柄と知りながら、それを真実として他人に知らせようと欲して、利益を損なう身・口の動作を引き起こす意思が“虚妄語”である。“酒(surā)”には、穀酒、菓子の酒、飯の酒、麹を加えた酒、配合成分を混ぜた酒の五種類の酒(スラー)がある。“果実酒(meraya)”には、花酒、果実酒、蜜糖の酒、蜂蜜の酒、配合成分を混ぜた酒の五種類の酒(メーラヤ)がある。その両方とも、酔わせるという性質から“酒(majja)”である。どのような意思によってその酒を飲むか、その意思は放逸の原因であるから“放逸の場所(pamādaṭṭhāna)”である。それゆえに“穀酒・果実酒・酔わせる酒・放逸の場所”という。残りは容易に理解できる。これがここでの語の意味である。

Dhammabhedo pana vibhaṅganaye pākaṭo bhavissati. Evaṃ uparipi. Vibhaṅganayesu cettha suttantabhājanīyaṃ natthi, abhidhammabhājanīye panetāni pañca sikkhāpadāni kāmāvacarakusalacittasampayuttānaṃ viratīnaṃ vasena nānappakārato paṭhamavāre vibhattāni, tathā dutiyavāre cetanāvasena, viraticetanāsampayuttā panettha dhammā na sikkhāpadāni, sikkhāpadasampayuttā pana honti, tathā tatiyanaye phassādīnaṃ sabbesaṃ dhammānaṃ vasena nānappakārato vibhattāti.

法の分類については、分別の方式において明らかになるであろう。以下も同様である。ここでの分別の方式において、経分別はない。しかし、論分別においては、これら五つの学処は、欲界の善心に相応する離(抑制)として、第一回において様々な方法で分類されている。同様に、第二回においては“意思(cetanā)”として分類されている。ただし、離と意思に相応する法はここでは学処ではなく、学処に相応するものである。同様に、第三の方式においては、触などのすべての法として、様々な方法で分類されている。

Pañhāpucchake pana cetanāya, phassādīnañca pariyāyasikkhāpadattā nippariyāyasikkhāpadabhūtānaṃ viratīnaṃ vaseneva vibhattāni. Tattha hi pañca sikkhāpadāni kusalā eva, siyā sukhāya, siyā adukkhamasukhāya sampayuttā…pe… parittārammaṇāva, paccuppannārammaṇāva, bahiddhārammaṇāva, anidassanaappaṭighāva, na hetū, sahetukā, no cittā, cetasikā, kāmāvacarā[Pg.256], sauttarāva, araṇāvāti. Ettha ca yāni sikkhāpadāni sattārammaṇāni vuttāni, tāni ca viratisabhāvattā yasmā ‘‘satto’’ti saṅkhaṃ gate parittadhamme eva paccuppanne eva dhamme ārammaṇaṃ karonti, tasmā parittārammaṇāti ca vuttāti veditabbā. Idāni viramitabbapāṇātipātādīnaṃ –

また、問答(Pañhāpucchaka)においては、意思や触などが便宜上の学処であるのに対し、本来的な学処である“離”として分類されている。そこにおいて、五つの学処は善のみであり、あるいは楽受に相応し、あるいは不苦不楽受に相応する……(中略)……小対象のみであり、現在対象のみであり、外対象のみであり、無見無対であり、因ではなく、有因であり、心ではなく、心所であり、欲界(繋)であり、有上であり、無諍である。ここで、学処が“衆生を対象とする”と説かれているのは、それらが“離”という性質を持つためであり、衆生と名付けられた小(欲界)の法、すなわち現在の法を対象とするから“小対象”と説かれていると知るべきである。さて、離れるべき殺生などについて――

Dhammakammapathālamba-vedanāmūlakammato;

Sāvajjaṅgādito ñeyyo, pāḷimuttavinicchayo.

法、業道、対象、受、根、業、罪、項目(支)などによって、聖典に直接記されていない決定が知られるべきである。

Tattha dhammato tāva – pañcapete pāṇātipātādayo cetanāsabhāvāva honti. Kammapathato pañca kammapathāva. Ārammaṇato pana pāṇātipāto jīvitindriyārammaṇo, adinnādānaṃ sattārammaṇaṃ, saṅkhārārammaṇaṃ vā, tathā musāvādo, micchācāro itthipurisārammaṇo, surāpānaṃ saṅkhārārammaṇaṃ. Vedanāto pana pāṇātipāto dukkhavedano, adinnādānaṃ tivedanaṃ, tathā musāvādo, micchācāro pana sukhamajjhattavasena dvivedano, tathā surāpānaṃ. Mūlato pana paṭhamo dosamohamūlo, dutiyaṃ siyā lobhamohamūlaṃ, siyā dosamohamūlaṃ, tathā musāvādo, micchācāro pana lobhamohamūlova, tathā surāpānaṃ. Kammato panettha musāvādo vacīkammaṃ, sesā kāyakammameva.

そこでの法(自性)については、これら殺生(摂生命)等の五つは、意思(思、cetanā)の自性をもつものである。業道としては、五つの業道そのものである。対象(縁)については、殺生は命根を対象とし、不与取(盗み)は衆生を対象とするか、あるいは行(物質的構成要素)を対象とする。妄語(嘘)も同様である。邪淫は男女を対象とする。飲酒は行を対象とする。受については、殺生は苦受であり、不与取は三受(苦・楽・不苦不楽)があり、妄語も同様である。邪淫は楽と中性(捨)によって二受であり、飲酒も同様である。根(因)については、第一(殺生)は瞋・痴が根であり、第二(不与取)はあるいは貪・痴が根であり、あるいは瞋・痴が根であり、妄語も同様である。邪淫は貪・痴のみが根であり、飲酒も同様である。業(業の門)については、妄語は口業であり、残りは身業そのものである。

Sāvajjato pana pāṇātipāto tāva amanussake pāṇe appasāvajjo, manussake mahāsāvajjo. Tesu ca khuddakasarīre appasāvajjo, mahāsarīre mahāsāvajjo. Kasmā? Payogamahantatāya. Payogasamattepi appaguṇe appasāvajjo, mahāguṇe mahāsāvajjo. Sarīraguṇānaṃ samabhāve sati kilesānaṃ, upakkamānañca mudutibbatāya appamahāsāvajjo hoti, khīṇāsave pana mahāsāvajjataroti. Adinnādānaṃ vatthuno hīnappaṇītatāya ceva guṇavirahitatabbantasantakatāya [Pg.257] ca. Tatthāpi taṃ taṃ upādāyupādāya ca appamahāsāvajjaṃ, khīṇāsavasantake mahāsāvajjataranti veditabbaṃ. Micchācāro dussīlasīlavantavatthuvītikkamanena. Tatthāpi taṃ taṃ upādāyupādāya ca appamahāsāvajjo, khīṇāsavavatthuvītikkamane mahāsāvajjataroti ca veditabbo. Musāvādo yamatthaṃ bhañjati, tassa appamahantataṃ, vatthusāmino guṇavirahitataṃ, tabbantatañca upādāyupādāya appamahāsāvajjo hoti. Apica attano santakaṃ adātukāmatāya, hasādhippāyena vā ‘‘nattheta’’ntiādinayappavatto appasāvajjo, adiṭṭhaṃ ‘‘diṭṭha’’ntiādinā kūṭasakkhiādibhāvena vā pavatto mahāsāvajjo, musā vatvā pana saṅghabhedane mahāsāvajjataro. Surāpānaṃ bindumattato paṭṭhāya taṃ taṃ upādāyupādāya appasāvajjaṃ, bahuke mahāsāvajjaṃ, kāyavikārajananapahonakapāne pana mahāsāvajjatarameva.

罪の重さについて言えば、まず殺生は、非人間(人にあらざる生き物)の命を奪う場合は罪が軽く、人間の命を奪う場合は罪が重い。またそれらの中でも、小さな体の者の場合は罪が軽く、大きな体の者の場合は罪が重い。なぜなら、加行(殺害の努力)が甚大であるからである。加行が同じであっても、徳の少ない者の場合は罪が軽く、徳の高い者の場合は罪が重い。身体の大きさと徳が同じである場合は、煩悩と加害手段の弱さと強さによって、罪の軽重が決まる。しかし、漏尽者(阿羅漢)を殺めることは、最も重い罪となる。不与取(盗み)は、盗まれる物の価値の卑賤と勝妙、および徳の欠如とその所有者の徳によって決まる。そこにおいても、その都度の状況に応じて罪の軽重があり、漏尽者の所有物を盗むことが、より重い罪であると知るべきである。邪淫は、破戒者か持戒者かという対象への侵犯によって決まる。そこにおいても、その都度の状況に応じて罪の軽重があり、漏尽者の対象への侵犯がより重い罪であると知るべきである。妄語(嘘)は、それが損なう利益の大小、および物の所有者の徳の欠如とその徳の有無に応じて、罪の軽重が生じる。また、自分の所有物を与えたくないために、あるいは冗談で“それはありません”などと言うのは罪が軽く、見ていないのに“見た”などと言って偽証人などになるのは罪が重い。しかし、嘘をついて僧伽(教団)を分裂させることは、極めて重い罪となる。飲酒は、一滴から始まって、その量に応じて罪の軽重がある。しかし、身体の異変を引き起こすほど飲むことは、より重い罪となる。

Aṅgādito pana pāṇātipātassa pāṇo pāṇasaññitā vadhakacittaṃ upakkamo tena maraṇanti pañca aṅgāni. Sāhatthiko āṇattiko nissaggiko thāvaro vijjāmayo iddhimayoti cha payogā. Adinnādānassa parapariggahitatā tathāsaññitā theyyacittaṃ upakkamo tena haraṇanti pañca aṅgāni. Sāhatthikādayo cha eva payogā. Te ca kho yathānurūpaṃ theyyāvahārādīnaṃ vasena pavattā. Micchācārassa agamanīyavatthutā sevanacittaṃ maggena maggappaṭipattīti tīṇi aṅgāni. Sāhatthiko ekova payogo. Evaṃ sesānampi payogo veditabbo. Musāvādassa atathaṃ vatthu, visaṃvādanacittaṃ, tajjo vāyāmo, parassa tadatthavijānananti cattāri aṅgāni. Surāpānassa surādīnaṃ aññataratā ajjhoharaṇanti dve aṅgānīti.

次に“支(構成要素)”などについて言えば、殺生には、生き物であること、生き物であると認識していること、殺意、殺害の努力(加行)、それによる死、という五つの支がある。自手、教令、遺棄(飛び道具等)、恒常(罠等)、明呪(呪術)、神通という六つの加行(手段)がある。不与取には、他人の所有物であること、そのように認識していること、盗心、盗みの努力、それによる持ち去り、という五つの支がある。加行は、自手などの六つがそのまま当てはまる。そしてそれらは、窃盗などの形態に応じて生じる。邪淫には、不適切(侵してはならない)な対象であること、交わりの意思、道(産道等)による道の遂行、という三つの支がある。加行は自手の一つのみである。他のものについても同様に加行が知られるべきである。妄語には、不実な事柄、欺瞞の意思、それに応じた努力(発言)、相手がその意味を理解すること、という四つの支がある。飲酒には、酒類などのいずれかであること、飲み込むこと、という二つの支がある。

Evaṃ [Pg.258] pāṇātipātādīnaṃ dhammādito vinicchayaṃ ñatvā idāni pāṇātipātāveramaṇiādīnaṃ pañcannampi –

このように、法(定義)などの面から殺生などの判定を知った上で、次は殺生からの離別(不殺生)などの五つについても――

Dhammakammapathālamba-samādānapayogato;

Khaṇḍato ca vijānīyo, pāḷimuttavinicchayo.

“法・業道・所縁・受持・加行、および破(欠け)について知られるべきである”という、聖典(経証)に基づかない判定がある。

Tattha dhammakammapathato vinicchayo vuttanayova. Ārammaṇato panetāni jīvitindriyāditaṃtaṃvītikkamitabbavatthārammaṇāni. Samādānato ekassa santike vā sayameva vā ‘‘pañca sīlāni adhiṭṭhahāmī’’ti ekato vā pāṭiekkaṃ vā samādiyantena etāni samādinnāneva honti. Payogato pana sabbānipi sāhatthikapayogāneva. Khaṇḍato gahaṭṭhā yaṃ yaṃ vītikkamanti, taṃ tadeva khaṇḍaṃ hoti, netare. Gahaṭṭhā anibaddhasīlā honti, yaṃ yaṃ sakkonti, taṃ tadeva gopenti. Sāmaṇerānaṃ pana ekasmiṃ vītikkamite sabbānipi bhijjantīti evaṃ vijānīyo pāḷimuttavinicchayo.

その中で、法と業道による判定は、既に述べた通りである。所縁(対象)については、命根などの、それぞれ侵犯すべき対象が所縁となる。受持については、他者の前で、あるいは自ら“五戒を遵守します”と一括して、または個別に受持する者によって、これらは受持されたことになる。加行については、すべてが自手の加行(自身の努力)のみである。破(戒が欠けること)については、在家の者は、侵犯したその戒だけが欠けたものとなり、他の戒はそうではない。在家者は(常に守るべき)繋縛された戒を持っていないため、守ることができるものだけを保護する。しかし、沙弥(見習い僧)の場合は、一つの戒を侵犯すれば、すべてが破壊される。このように、聖典に基づかない判定を理解すべきである。

Sikkhāpadavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

学処分別(シッカーパダ・ヴィバンガ)の論母(マティカー)の注釈を終わる。

Paṭisambhidāvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

無礙解分別(パティサンビダー・ヴィバンガ)の論母の注釈

Paṭisambhidāvibhaṅgamātikāya atthato tāva – catasso paṭisambhidāti cattāro pabhedā. Niddese pana ‘‘atthe ñāṇaṃ atthappaṭisambhidā’’tiādinā (vibha. 718) ñāṇavasena niddiṭṭhattā ñāṇasseva, na aññassa kassacīti veditabbaṃ. Atthapaṭisambhidāti atthavisayañāṇappabhedā, atthappabhedasallakkhaṇavibhāvanavavatthānakaraṇasamatthatāvasena atthe pabhedagataṃ ñāṇanti attho. Sesapadesupi eseva nayo. Ettha ca atthoti hetuphalaṃ. So hi hetuvasena araṇīyato gantabbato, uppādetabbato ca ‘‘attho’’ti vuccati. Pabhedato [Pg.259] panesopi pañcavidho hoti yaṃ kiñci paccayuppannaṃ, nibbānaṃ, bhāsitattho, vipāko, kiriyāti.

無礙解分別の論母において、まず意味から言えば、“四つの無礙解”とは四つの分類のことである。しかし分別(ニッデーサ)においては“義(意味・結果)における智が義無礙解である”などと、智の観点から説明されているため、これは智のことであり、他の何ものでもないと知るべきである。義無礙解とは、義(対象)を領域とする智の分類であり、義の分類を洞察し、明示し、確定させる能力があるという意味で、義において分類に達した智のことである。残りの語(法・詞・弁)についても、この方法が適用される。ここで“義(アッタ)”とは“原因の結果(果)”である。なぜなら、それは原因によって到達されるべきもの、行かれるべきもの、生じさせられるべきものであるため、“義(目的・結果)”と呼ばれるからである。分類で見れば、これも五種類ある。すなわち、何らかの縁より生じたもの(縁生)、涅槃、説かれたことの意味(所説義)、異熟、唯作である。

Dhammoti paccayo, so hi phalaṃ vidahati pavatteti uppādeti ceva pāpeti cāti ‘‘dhammo’’ti vuccati. Pabhedato panesopi pañcavidho hoti yo koci phalanibbattako hetu, ariyamaggo, bhāsitaṃ, kusalaṃ, akusalanti.

“法(ダンマ)”とは“原因(縁)”のことである。なぜなら、それは結果を整え、進行させ、生じさせ、到達させるものであるため、“法”と呼ばれるからである。分類で見れば、これも五種類ある。すなわち、何らかの結果を発生させる原因、聖道、説かれた言葉(能説)、善、不善である。

Niruttīti yathāvuttānaṃ dhammānaṃ, atthānañca vācako sabhāvaniruttisaṅkhāto saddo. Imā dhammatthaniruttiyo ārammaṇaṃ katvā paccavekkhantassa tattha tattha pabhedagataṃ ñāṇaṃ niruttipaṭisambhidā nāma.

“詞(ニルッティ)”とは、上述の法(原因)と義(結果)を表現するもので、自性詞(本来の言語表現)と呼ばれる音声のことである。これら法・義・詞の三つを所縁として観察する者に、そこにおいてそれぞれの分類に達した智が生じる、これを詞無礙解という。

Ettha ca niruttipaṭisambhidā saddārammaṇā, na paññattārammaṇā, paṭisambhidāpatto hi ‘‘phasso vedanā’’tiādikaṃ saddaṃ sutvā ‘‘ayaṃ sabhāvaniruttī’’ti jānāti, ‘‘phassā vedano’’tiādikaṃ pana ‘‘na sabhāvaniruttī’’ti jānāti. Sabhāvaniruttīti (vibha. aṭṭha. 718) ca māgadhikā bhāsā, yāya sammāsambuddhā tepiṭakaṃ buddhavacanaṃ tantiṃ āropenti, brahmāno ca agāmake araññe kiñci vacanaṃ asutvā vaḍḍhitadārakā ca attano dhammatāya bhāsanti, yā ca apāyesu manusse devaloke ceva māgadhabhāsā ussannā, pacchā ca tato andhakayonakadamiḷādidesabhāsā ceva sakkatādiaṭṭhārasamahābhāsā ca nibbattā, sā hi yasmā itarāsu bhāsāsu parivattantāsupi na parivattati, sabbakālaṃ attano sabhāve eva tiṭṭhati, tasmā ‘‘sabhāvaniruttī’’ti vuccati. Yā brahmavohāro, ariyavohāroti ca vuccati, tāya pana māgadhabhāsāya tantiṃ āruḷhassa buddhavacanassa paṭisambhidāpattānaṃ sotapathāgamanameva papañco[Pg.260]. Sote pana saṅghaṭṭitamatte eva nayasatena nayasahassena attho upaṭṭhāti. Aññāya pana bhāsāya tantiṃ āruḷhaṃ taṃ tesaṃ cittaṃ sahasā nārohati, kicchena uggahetabbaṃ hoti, puthujjanānañca sakalaṃ buddhavacanaṃ uggahetvāpi paṭisambhidāpatti nāma natthi, ariyasāvako no paṭisambhidāpatto nāma natthi, paṭisambhidāpatto aññaṃ saddaṃ nāmākhyātopasagganipātabhedato jānāti, na jānātīti? Yadaggena saddaṃ sutvā ‘‘ayaṃ sabhāvanirutti, ayaṃ na sabhāvaniruttī’’ti jānāti, tadaggena etampi jānissati, na cetaṃ paṭisambhidākiccanti veditabbaṃ.

ここにおいて、語無礙解(辞無礙解)は音声を対象とし、施設(概念)を対象としない。無礙解に達した者は、“ファッサ(触)、ヴェーダナー(受)”などの音声を聞いて、“これは自性的な言語(語の自然なあり方)である”と知り、“ファッサ、ヴェーダノー”などは“自性的な言語ではない”と知る。自性的な言語とはマガダ語のことであり、これによって正等覚者たちは三蔵の仏教聖典を伝承し、梵天たちや、人里離れた森の中で何の言葉も聞かずに育った子供たちも、自らの自然の性質によって話すものである。また、地獄・人間界・天界においてマガダ語は広く行われており、後にそこからアンダカ、ヨナカ、ダミラなどの地方語やサンスクリット語などの十八の大言語が生じた。なぜなら、他の言語が変化しても、この言語は変化せず、常に自らの自性のままに留まるからであり、それゆえ“自性的な言語”と呼ばれる。これは“梵天の語”、“聖なる語”とも呼ばれる。このマガダ語によって伝承された仏教聖典が、無礙解に達した者の聴覚の経路に届くこと自体が、広がり(パパンチャ)である。しかし、耳に触れた瞬間に、百の法門、千の法門によって意味が現れる。他の言語で伝承されたものは、彼らの心にすぐには入らず、苦労して習得しなければならない。凡夫は、たとえ仏典をすべて習得しても無礙解に達することはないが、聖弟子で無礙解に達していない者はいない。無礙解に達した者は、他の音声を名(名詞)・阿(動詞)・接頭辞・不変化詞の区別によって知るのか、知らないのか。音声を聴いて“これは自性的な言語である、これは自性的な言語ではない”と知るのと同様に、これもまた知るであろうが、これは無礙解の直接の機能ではないと知るべきである。

Paṭibhānanti dhammatthādivisayaṃ sabbatthakañāṇaṃ, taṃ ñāṇaṃ ārammaṇaṃ katvā paccavekkhantassa pabhedagataṃ ñāṇaṃ paṭibhānapaṭisambhidā nāma, imā catassopi paṭisambhidā adhigamena pariyattiuggahaṇena sakkaccadhammassavanena atthaparipucchāya pubbayogenāti pañcahi kāraṇehi visadā honti, sekhabhūmiyaṃ, asekhabhūmiyañcāti dvīsu ṭhānesu pabhedaṃ gacchantīti veditabbā. Ayaṃ tāvettha padattho.

弁才(応説無礙解)とは、法や義などを対象とする、あらゆる場面に通用する知(全知)のことである。その知を対象として省察する者に生じる、分類された知を弁才無礙解と呼ぶ。これら四つの無礙解はすべて、証得、聖教の習得、恭敬して法を聴くこと、意味の問い尋ね、前世の修練という五つの原因によって明晰となる。それらは有学の段階と無学の段階という二つの場所において、その分類がなされると知るべきである。これが、ここにおける語の意味である。

Dhammabhedo panetthāpi vibhaṅganaye pākaṭo bhavissati. Vibhaṅganayesu hi tīsupi dhammaniruttipaṭibhānapaṭisambhidā tissopi kāmāvacarajavanasampayuttañāṇānaṃ vasena tabbisayappabhedena saddhiṃ nānappakārato vibhattā. Atthapaṭisambhidā pana tesaṃ ñāṇānañceva aṭṭhalokuttaracittasampayuttānañca vasena tabbisayappabhedena saddhiṃ. Lokuttarañāṇānipi hi maggappattabbatāya atthabhūtanibbānārammaṇattā ‘‘atthapaṭisambhidā’’ti vuccati.

法の分類については、ここでも分別門(ヴィバンガ)の理法において明らかになるであろう。分別門の理法においては、法・語・弁才の三つの無礙解はすべて、欲界の速行に相応する知の働きにより、それらの対象の分類とともに、様々なやり方で分類されている。一方、義無礙解は、それらの知(欲界の知)および八つの出世間心に相応する知の働きにより、それらの対象の分類とともに分類される。出世間の知も、道によって達すべきものであり、義(目的)であるところの涅槃を対象とするため、“義無礙解”と呼ばれるのである。

Pañhāpucchake pana siyā kusalā, siyā abyākatā, tisso paṭisambhidā siyā vipākadhammadhammā, siyā nevavipākanavipākadhammadhammā, atthapaṭisambhidā tidhāpi, tisso paṭisambhidā parittā, atthapaṭisambhidā siyā parittā, siyā appamāṇā[Pg.261], niruttipaṭisambhidā parittārammaṇā, bahiddhārammaṇā ca, sesā tidhāpi, niruttipaṭisambhidā paccuppannārammaṇāva, atthapaṭisambhidā tidhāpi na vattabbā ca, anidassanaappaṭighā, hetū, sahetukā, tisso paṭisambhidā sauttarā, atthapaṭisambhidā dvidhāpi, araṇā cāti. Sesaṃ suviññeyyameva.

問答門においては、(無礙解は)あるいは善であり、あるいは無記である。三つの無礙解(法・語・弁才)は、あるいは異熟の性質を持つ法であり、あるいは異熟でもなく異熟の性質を持つ法でもない法である。義無礙解は、これら三種すべてである。三つの無礙解は限定的(小)であり、義無礙解はあるいは限定的、あるいは無量である。語無礙解は限定的なものを対象とし、かつ外的なものを対象とする。残りのものは三種すべてである。語無礙解は現在のみを対象とし、義無礙解は三種(の時)すべてであり、また(時について)言うことができない場合もある。これらは不可視・無対告であり、因(ヘートゥ)であり、有因である。三つの無礙解は有上であり、義無礙解は(有上・無上の)二種である。また(すべては)無諍である。残りの部分は、容易に理解できる。

Paṭisambhidāvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

無礙解分別論の論母(マティカー)の注釈を終わる。

Ñāṇavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

智分別論の論母(マティカー)の注釈

Ñāṇavibhaṅgamātikāya pana atthato tāva – ekavidhenāti ekappakārena, ekakoṭṭhāsena vā. Ñāṇavatthūti ettha pana ñāṇañca taṃ vatthu ca nānappakārānaṃ sampattīnanti ñāṇavatthu. Pañca viññāṇāti cakkhuviññāṇādīni pañca. Na hetū ahetukātiādīsu heṭṭhā hetudukādīsu vuttanayānusārena sabbattha attho veditabbo. Apica hetudukādīsu pañca viññāṇā hetū dhammāti vā sahetukā dhammāti vā na vattabbā, ekantena pana na hetū eva, ahetukā evāti. Evaṃ ‘‘yāthāvakavatthuvibhāvanā paññā’’ti iminā upari ekavidhaparicchedāvasāne vakkhamānena sambandhoti. Iminā nayena sabbattha yathānurūpaṃ attho veditabbo. Tattha ca acetasikāti cittāni eva pañcaviññāṇasampayuttānaṃ idha aparāmaṭṭhattā.

智分別論の論母において、まず意味から言えば、“一種類によって”とは、一つのやり方、あるいは一つの区分によってということである。“智の対象(智事)”とは、ここでは智であり、かつそれが様々な種類の成就の根拠(事)であるから智事という。“五識”とは、眼識などの五つである。“因ではない、無因である”などの箇所については、下の因の二法(因・非因)などで述べられた方法に従って、すべての箇所で意味を知るべきである。さらに、因の二法などにおいて、五識は“因である法”とも“有因である法”とも言うべきではなく、決定的に“因ではない(非因)”ものであり、“無因”であるとされる。このように、“ありのままの対象を解明するのが智慧である”という、この後の一種類による限定の終わりで述べられることと関連している。この方法により、すべての箇所で相応に意味を知るべきである。そこにおいて“心所ではない”というのは、五識に相応するものはここでは取り上げられていないため、ただ五識の心そのもののことである。

Uppannavatthukā uppannārammaṇāti khaṇapaccuppannavasena anāgatapaṭikkhepo. Na hi tāni anāgatesu pañcasu vatthārammaṇesu uppajjanti. Purejātavatthukā purejātārammaṇāti sahuppattipaṭikkhepo. Na hi tāni sahuppannaṃ vatthārammaṇaṃ paṭicca uppajjanti. Ajjhattikavatthukāti ajjhattajjhattabhūte pañca pasāde vatthuṃ katvā uppajjanakā. Ettha ca pañca viññāṇā sayampi ajjhattikā, ajjhattikavatthukā ca, manoviññāṇaṃ [Pg.262] hadayanissitaṃ ajjhattikaṃ, bāhiravatthukaṃ, pañcaviññāṇasampayuttā tayo khandhā bāhirā, ajjhattikavatthukā, manoviññāṇasampayuttā tayo khandhā bāhirā, bāhiravatthukāti evaṃ catukkaṃ veditabbaṃ.

“生じた(現れた)根拠を持ち、生じた対象を持つ”とは、瞬間の現在であることによって、未来であることを否定している。なぜなら、それら(五識)は未来にある五つの根拠や対象において生じることはないからである。“前生した根拠を持ち、前生した対象を持つ”とは、同時に生じることを否定している。なぜなら、それら(五識)は同時に生じた根拠や対象に依って生じることはないからである。“内的な根拠を持つ”とは、内的・内蔵的な五つの感官(五浄色)を根拠として生じるものである。ここで、五識はそれ自体も内的であり、かつ内的な根拠を持つものである。心臓に依止する意識は内的であるが、外的な根拠(対象)を持つ。五識に相応する三つの蘊(受・想・行)は外的であり、内的な根拠を持つ。意識に相応する三つの蘊は外的であり、外的な根拠を持つ。このように四つの組み合わせを知るべきである。

Asambhinnavatthukā asambhinnārammaṇāti aniruddhavatthārammaṇā. Na hi tāni niruddhavatthārammaṇaṃ paṭicca uppajjanti. Nānāvatthukā nānārammaṇāti tāni yathākkamaṃ cakkhurūpādiniyatekekavatthārammaṇatāya aññamaññaṃ bhinnavatthukā, bhinnārammaṇā ca. Na hi cakkhuviññāṇaṃ cakkhuṃ muñcitvā sotādīsu aññataraṃ vatthuṃ katvā rūpaṃ muñcitvā saddādīsu aññatarārammaṇaṃ paṭicca uppajjati, na itarāni cetarāni. Na aññamaññassa gocaravisayaṃ paccanubhontīti iminā ca nesaṃ nānārammaṇataṃyeva vibhāveti. Na asamannāhārā uppajjantīti anāvajjane na uppajjanti, pañcadvārāvajjanena anāvajjite visaye na uppajjantīti attho. Na amanasikārāti tamevettha pariyāyantarena vibhāveti. Na abbokiṇṇāti aññamaññaṃ nirantarā hutvā na uppajjanti. Na apubbaṃ acarimanti ekakkhaṇepi saha na uppajjanti. Na kevalañca etāni, aññānipi viññāṇāni dve vā taduttariṃ vā ekato na uppajjanti, ekekameva pana viññāṇaṃ uppajjatīti veditabbaṃ. Yathāha – ‘‘aññaṃ uppajjate cittaṃ, aññaṃ cittaṃ nirujjhatī’’tiādi (dī. ni. aṭṭha. 1.214; ma. ni. aṭṭha. 1.109; saṃ. ni. aṭṭha. 3.5.368; vibha. aṭṭha. 523). Na aññamaññassa samanantarāti iminā anabbokiṇṇatāya eva vibhāvanā.

“所依が不分離で、対象が不分離である”とは、滅していない所依と対象を持つということである。それらは、滅した所依や対象に依って生じるのではないからである。“異なる所依を持ち、異なる対象を持つ”とは、それらが、眼と色などに対する、それぞれの確定した所依と対象であることにより、互いに異なる所依を持ち、異なる対象を持つということである。眼識が、眼を離れて耳などの他の所依を(所依として)生じたり、色を離れて声などの他の対象に依って生じたりすることはないし、他(の識)についても同様である。“互いの境(対象)の領域を経験しない”ということで、それらが異なる対象を持つこと自体を明らかにしている。“不注意(asamannāhārā)では生じない”とは、意向(āvajjana)がなければ生じないということであり、五門引導心によって意向されない対象においては生じないという意味である。“不作意ではない”とは、まさにそのことを別の表現で明らかにしている。“混じり合わない”とは、互いに途切れることなく(同時に)生じることはないということである。“前後なく(同時)ではない”とは、一瞬の間であっても、共に生じることはないということである。これら(五識)だけではなく、他の識も二つあるいはそれ以上が同時に生じることはなく、ただ一つ一つの識のみが生じると知るべきである。“一つの心が生まれ、別の心が滅する”と言われている通りである。“互いに直後ではない”ということで、混じり合わない(不相雑)こと自体を明らかにしている。

Anābhogāti anāvajjanabhūtā āvajjanaṭṭhāne ṭhatvā āvajjanakiccaṃ kātuṃ na samatthāti attho. Na kañci dhammaṃ paṭivijānātīti ‘‘manopubbaṅgamā dhammā’’ti (dha. pa. 1-2) evaṃ vuttaṃ ekampi kusalākusalaṃ dhammaṃ kocipi puggalo na paṭivijānāti, tehi viññāṇehi na sādhetīti attho. Aññatra [Pg.263] abhinipātamattāti ṭhapetvā rūpādiārammaṇānaṃ abhinipātamattaṃ āpāthagamanamattaṃ, byattataropi puggalo pañcaviññāṇehi āpāthagatārammaṇapaṭivijānanamattato aññaṃ kusalākusalapaṭivijānanaṃ kātuṃ na sakkotīti attho.

“無関心(anābhogā)”とは、意向(āvajjana)をなすものではなく、意向の場所に立って意向の作用をなすことができないという意味である。“いかなる法も覚知しない”とは、“諸法は心を先導とする”と説かれているように、いかなる人も、それらの(五)識によっては、一つの善・不善の法をも覚知せず、(それらによって)成し遂げないのであるという意味である。“ただ(対象の)衝突を除いて”とは、色などの対象の衝突(abhinipāta)、すなわち(対象が)認知の通路に現れること(āpāthagamanamatta)を除いて、という意味である。非常に明敏な人であっても、五識によっては、認知の通路に現れた対象を覚知するだけであり、それ以外の善・不善の覚知をすることはできないという意味である。

Pañcannaṃ viññāṇānaṃ samanantarāpīti manodhātuyāpi. Api-saddo cettha sampiṇḍanattho, tena na kevalaṃ manodhātuyāva, tato parehipi pañcadvārikaviññāṇehi tadārammaṇapariyosānehi na kiñci kusalākusalaṃ dhammaṃ paṭivijānātīti ayamattho dassitoti gahetabbo. Kiñcāpi pañcadvāre kusalākusalādīni javanāni uppajjanti, tathāpi tāni moghapupphāni viya abbohārikānīti daṭṭhabbāni. Na kañci iriyāpathaṃ kappetītiādīsupi eseva nayo. Na hi pañcadvārikaviññāṇehi gamanādīsu kañci iriyāpathaṃ kappeti, na kāyavacīkammaṃ paṭṭhapeti, na viññattiṃ vā samuṭṭhāpeti, na kusalākusalaṃ dhammaṃ samādiyati, na lokiyalokuttaraṃ samādhiṃ samāpajjati, na tato vuṭṭhāti, na bhavato cavati, na bhavantare uppajjati, sabbampetaṃ kiccaṃ manodvārikacitteneva hoti. Yathā cetesaṃ etāni kiccāni natthi, evaṃ niyāmokkamanādīnipi. Na hi koci pañcadvārikajavanehi micchattaniyāmaṃ, sammattaniyāmaṃ vā okkamati, na cetāni nāmagottaṃ vā kasiṇādipaññattiṃ vā tilakkhaṇādiṃ vā ārabbha bhavanti. Na supatītiādīsu sabbehi pañcadvārikacittehi na niddaṃ okkamati, na kiñci supinaṃ passati. Niddāyantassa hi indriyesu mahāpadīpaturiyasaddādioḷārikehipi rūpādipañcārammaṇehi ghaṭṭitesu paṭhamaṃ pañcadvārikāni āvajjanāni bhavaṅgaṃ āvaṭṭetuṃ na sakkonti, manodvārikameva āvajjanaṃ sakkoti, tasmiñca uppanne manodvārikajavanaṃ javitvā bhavaṅgaṃ otarati. Dutiyavāre pana pañcadvārikaāvajjanesu yaṃ kiñci yathārahaṃ [Pg.264] bhavaṅgaṃ āvaṭṭeti, tato tadārammaṇapariyosānāni taṃtaṃdvārikavīthicittāni yathākkamaṃ pavattitvā bhavaṅgaṃ otaranti. Tatiyavāre pana manodvārikāvajjanajavanāni pavattanti, tasmiṃ khaṇe rūpādipañcārammaṇavavatthānaṃ hoti, satto ca niddāya paṭibuddhoti, evaṃ manodvārikacitteneva paṭibujjhati.

“五識の直後であっても”とは、意界(manodhātu)の(直後)であっても、ということである。ここでの“も(api)”という語は包含の意味であり、それによって、単に意界の(直後)だけでなく、その後の、彼所縁(tadārammaṇa)に至るまでの五門の路心(vīthicitta)によっても、いかなる善・不善の法も覚知しないという、この意味が示されていると理解すべきである。五門において善・不善などの速行(javana)が生じるとしても、それらは“徒花(あだばな)”のように、実質的な作用を持たない(abbohārikāni)と見なされるべきである。“いかなる威儀も作らない”などの箇所においても、この理趣(方法)は同じである。五門の識によって、歩行などのいかなる威儀も作ることはなく、身・口の業を開始することも、表象(viññatti)を起動させることも、善・不善の法を受持することも、世間・出世間の三昧に入ることも、そこから出定することも、生存から死ぬことも、別の生存に生まれることもない。これらすべての作用は、ただ意門の心によってのみなされるのである。これらの作用がそれら(五識)にないように、決定(niyāma)への入定なども同様である。五門の速行によって、邪性の決定や正性の決定に入る者はいない。また、これら(五識)は名や姓、あるいは遍(kasiṇa)などの概念(paññatti)、あるいは三相(tilakkhaṇa)などを対象として生じることもない。“眠らない”などの箇所では、すべての五門の心によって眠りに入ることはなく、いかなる夢を見ることもない。眠っている者の諸根において、大きな灯火や楽器の音などの粗大な五つの対象が衝突した時、最初は五門の引導(āvajjana)は有分(bhavaṅga)を転向させることができない。ただ意門の引導のみが(それを)なすことができる。それが生じた時、意門の速行が速走して有分へと降りていく。二回目には、五門の引導のうち、ふさわしいものが有分を転向させる。その後、彼所縁に終わるそれぞれの門の路心が順次に生起して、有分へと降りていく。三回目には、意門の引導と速行が生起し、その瞬間に色などの五つの対象の確定がなされ、衆生は眠りから覚める。このように、意門の心によってのみ目覚めるのである。

Supinampi hi teneva passati, na pañcadvārikena, tañca panetaṃ supinaṃ passanto catūhi kāraṇehi passati dhātukkhobhato vā anubhūtapubbato vā devatopasaṃhārato vā pubbanimittato vā. Imesaṃ pana saṃsaggasannipātatopi bahudhā papañcenti. Tattha yaṃ vātapittādidhātukkhobhato, anubhūtapubbato ca supinaṃ passati, na taṃ saccaṃ. Yaṃ devatopasaṃhārato passati, taṃ saccaṃ vā hoti alikaṃ vā. Kuddhā hi devatā viparītampi katvā dassenti. Yaṃ pubbanimittato passati, taṃ ekantasaccameva bodhisattakosalarājādīnaṃ pañcasoḷasamahāsupināni viya. Tañca panetaṃ catubbidhaṃ supinaṃ sekhaputhujjanāva passanti, na asekhā pahīnavipallāsattā. Kiṃ panetaṃ passanto sutto passati paṭibuddho vā? Kiñcettha, yadi sutto passati, supinassa kusalādisabhāvato, bhavaṅgassa ca tadabhāvā abhidhammavirodho āpajjati. Atha paṭibuddho, supinaṃ passantena katassa abbohārikassāpi vītikkamassa sabbohārikasseva ekantasāvajjattā anāpatti na siyāti vinayavirodho āpajjati. Pakārantaro ca natthi, yena supinaṃ passeyyāti supinassa abhāvova āpajjatīti? Nāpajjati. Kasmā? Yasmā kapimiddhapareto passati ‘‘kapimiddhapareto kho, mahārāja, supinaṃ passatī’’ti (mi. pa. 5.3.5) vacanato, yā pana niddā makkaṭaniddā viya punappunaṃ kusalādicittavokiṇṇattā lahuparivattā, taṃ kapimiddhaṃ, tena [Pg.265] sutto supinaṃ passati, tasmā supino kusalopi hoti akusalopi, āvajjanatadārammaṇavasena abyākatopi, supine ca kataṃ kusalākusaladubbalatāya paṭisandhiṃ ākaḍḍhituṃ na sakkoti, pavatte vedanīyaṃ pana hoti. ‘‘Yāthāvakavatthuvibhāvanā paññā’’ti ettha yo pañcannaṃ viññāṇānaṃ yathāvutto na hetukaṭṭho, ahetukaṭṭho…pe… na supinaṃ passanaṭṭho, so yāthāvaṭṭho, taṃtaṃyāthāvatthuṃ vibhāvetīti yāthāvakavatthuvibhāvanā paññā. Evaṃ ekavidhena ñāṇavatthūti evaṃ vuttena ekena pakārena ekena ākārena, ekakoṭṭhāsena ñāṇavatthu hotīti.

夢もまたそれ(意門)によって見るのであり、五門によって見るのではない。しかも、その夢を見る者は、四大の攪乱、以前の経験、神々の導き、あるいは前兆という四つの原因によって見るのである。しかし、これらが混ざり合い、合わさったものについても、多様に説かれている。そのうち、風や胆汁などの四大の攪乱や、以前の経験によって見る夢は、真実ではない。神々の導きによって見る夢は、真実であることもあれば、偽りであることもある。怒った神々が正反対のものを作り出して見せることもあるからである。前兆によって見る夢は、菩薩やコーサラ王たちの十五の大きな夢のように、ひたすら真実である。そして、この四種類の夢を有学の者と凡夫が見るのであり、倒錯を断じた無学の者は見ない。では、これを見る者は、眠りながら見るのか、あるいは目覚めて見るのか。ここで、もし眠りながら見るのであれば、夢が善などの性質であるのに対し、有分(バヴァンガ)にはそれがないため、阿毘達磨との矛盾が生じる。もし目覚めて見るのであれば、夢を見ている者によってなされた、世俗的には問題とならない違犯であっても、世俗的な違犯と同様に、決定的に罪があることになり、戒律を犯したことにならないという、律との矛盾が生じる。別の方法はないため、どのようにして夢を見るというのか。夢など存在しないことになるのではないか。そうではない。なぜなら、“大王よ、猿のまどろみに圧倒された者が夢を見るのである”(ミリンダ王の問い)という言葉があるからである。猿の眠りのように、何度も善などの心が混じり合うために、軽快に転じる(浅い眠り)、それが猿のまどろみ(カピミッダ)である。それによって、眠りながら夢を見る。したがって、夢は善でもあり、不善でもあり、転向や受持の力によって無記でもある。夢の中でなされた善不善は、力が弱いために結生を引き起こすことはできないが、転起において受報されることはある。“ありのままの対象を判別するのが智慧である”という箇所において、五識に関して述べられたような“原因であるという意味”ではなく、“無因であるという意味”……(中略)……夢を見るという意味でもない、それがありのままの状態であり、それぞれのありのままの対象を判別するので、“ありのままの対象を判別する智慧”という。このように、一種類としての智の対象とは、このように説かれた一つの方法、一つの様態、一つの区分によって智の対象となるということである。

Ekakaṃ niṭṭhitaṃ.

一法(一の章)が終了した。

Dukesu atthajāpikāti ettha atthapaṭisambhidāvibhaṅge vuttesu pañcasu atthesu yathānurūpaṃ atthaṃ jāpeti janeti pavattetīti atthajāpikā, catubhūmakakusalacittesu ceva asekhānaṃ abhiññāsamāpattīnaṃ parikammādibhūtakāmāvacarakiriyācittesu ca sampayuttā paññā. Tāsu hi yasmā kusalasampayuttāva paññā attano attano bhūmipariyāpannaṃ vipākasaṅkhātaṃ atthaṃ jāpeti janeti. Kāmāvacarakiriyāsampayuttā pana parikammādibhūtā abhiññāsamāpattikiriyā arahattaphalasaṅkhātaṃ atthaṃ jāpeti janeti, tasmā etā atthajāpikāti vuttā. Aṭṭhakathāsu pana pāḷiyaṃ avuttāpi tīsu bhūmīsu kiriyajavanapaññā anantarādipaccayavasena attano anantaraṃ kiriyatthaṃ jāpetīti ‘‘atthajāpikā’’tveva vuttā. Jāpitatthā paññāti sahajātaṃ vipākatthaṃ jāpetvā ṭhitā, attano vā kāraṇehi jāpitā janitā pavattitā sayampi atthabhūtāti jāpitatthā. Catubhūmakavipākesu ca kiriyābhiññāsamāpattīsu ca sampayuttā paññā. Aṭṭhakathāsu pana pāḷiyaṃ avuttā sesakiriyāsampayuttāpi paññā yathāsakaṃ kāraṇehi jāpitā, sayañca atthabhūtāti [Pg.266] ‘‘jāpitatthā’’tveva vuttā. Sesaṃ suviññeyyameva.

二法(二の章)において、“義を生じさせるもの”とは、義無礙解(アッタパティサンビダー)の分別において説かれた五つの義(アッタ)のうち、相応するように義を生じさせ、発生させ、進行させるので、義を生じさせるものという。これは、四地の善心、および無学者の神通や等至の準備などとなる欲界の唯作心に相応する智慧のことである。なぜなら、それらにおいて、善に相応する智慧だけが、それぞれの境地に属する異熟と称される義を生じさせ、発生させるからである。一方、欲界の唯作に相応し、準備などとなる神通や等至の唯作は、阿羅漢果と称される義を生じさせ、発生させる。それゆえ、これらは“義を生じさせるもの”と言われる。しかし、注釈書では、聖典には説かれていないが、三地の唯作の速行(ジャヴァナ)の智慧も、無間縁などの力によって、自らの直後に唯作の義を生じさせるので、“義を生じさせるもの”と説かれている。“生じさせられた義としての智慧”とは、倶生の異熟の義を生じさせて留まっているもの、あるいは自らの原因によって生じさせられ、発生させられ、進行させられ、それ自体が義となっているものである。これは、四地の異熟心、および唯作の神通や等至に相応する智慧のことである。しかし、注釈書では、聖典には説かれていないが、残りの唯作に相応する智慧も、それぞれの原因によって生じさせられたものであり、それ自体が義となっているので、“生じさせられた義としての智慧”と説かれている。残りの部分は容易に理解できる。

Dukaṃ niṭṭhitaṃ.

二法(二の章)が終了した。

Tikesu pana cintāmayattike parato adisvā asutvāva attano dhammatāya ‘‘evaṃ sati evaṃ bhavissatī’’ti evaṃ cintāmayaanubuddhiyā uppāditā anavajjakammāyatanasippāyatanavijjāṭṭhānesu paññā ceva kammassakatañāṇaṃ, saccānulomikañāṇañca cintāmayā nāma paññā. Tattha vaḍḍhakikammapupphachaḍḍakakammādi hīnañceva kasivāṇijjādi ukkaṭṭhañca kammameva kammāyatanaṃ. Naḷakārapesakārasippādi hīnañceva muddāgaṇanālekhādi ukkaṭṭhañca sippameva sippāyatanaṃ. Nāgamaṇḍalaparittādi dhammikavijjāva vijjāṭṭhānaṃ. Tesu cintābaleneva uppannā paññā. Bodhisattādayo hi sattahitāya adiṭṭhaṃ asutaṃ taṃtaṃanavajjakammasippatadupakaraṇakaraṇappakārañca ñāṇabalena cintetvā nipphādenti. Nāgamaṇḍalaparittādivijjampi uppādenti, evaṃ katānipi tāni pubbe uggaṇhitvā karontehi katasippasadisāneva honti. Kammassakatañāṇaṃ nāma kusalakammaṃ sattānaṃ sakaṃ, akusalaṃ no sakanti evaṃ jānanapaññā. Atha vā kusalakammameva sattānaṃ sakaṃ tadāyatthavuttitāya, nāññanti evaṃ jānanapaññāpi. Saccānulomikaṃ ñāṇanti vipassanāñāṇaṃ. Taṃ hi maggasaccassa paramatthasaccassa anulomanato ‘‘saccānulomika’’nti vuccati. Idampi hi ñāṇadvayaṃ parato asutvā cintābalena uppāditaṃ cintāmayañāṇameva hoti. Idañca na yesaṃ kesañci sattānaṃ uppajjati, abhiññātānaṃ pana puññavantānaṃ mahāsattānameva uppajjati. Tatthāpi saccānulomikañāṇaṃ pacchimabhavikānaṃ dvinnaññeva bodhisattānaṃ uppajjatīti veditabbaṃ. Sutamayā paññāti parato sutvā sutavasena uppāditā yathāvuttakammāyatanādipaññāva. Parato asutvā pana kammāyatanādi parena kayiramānaṃ, kataṃ vā disvā [Pg.267] uggahetvā vā paṭiladdhāpi paññā ‘‘sutamayā’’tveva vuccati. Tadubhayāpi cintāmayā, sutamayā ca kāmāvacarāva. Bhāvanāmayā pana paññā cintāmayavasena, sutamayavasena vā pavattitakāmāvacarapubbabhāgabhāvanānipphattiyā samuppannā mahaggatalokuttarajavanapaññā.

三法のうち、思所成三法については、他から聞いたり見たりすることなく、自らの法性(自然の理)によって‘このようにあれば、このようになるだろう’というように、思惟による随覚によって生じた、過失のない業処・工巧処・明処における慧、および業自性正見、ならびに諦随順智が、思所成慧と呼ばれる慧である。そこにおいて、大工の仕事や、花を捨てる清掃の仕事などは下等な業処であり、耕作や商業などは優れた業処である。籠編みや織物などの技術は下等な工巧処であり、印相(指算)や計算、書字などは優れた工巧処である。蛇使いの護呪などの正しい知識が明処である。これらにおいて、思惟の力のみによって生じたものが慧である。というのも、菩薩たちは衆生の利益のために、見聞きしたことのない種々の過失のない業や技術、その道具や製作方法を、智の力によって思惟して成し遂げるからである。蛇使いの護呪などの知識も生じさせるが、このように作られたものも、以前に他から学んで行う者たちが作った技術と同様のものである。業自性正見とは、‘善業は衆生の自らの財であり、不善業は自らの財ではない’とこのように知る慧である。あるいはまた、‘善業のみが衆生の自らの財であり、それは将来の果報に従って存在するものであり、他のものではない’とこのように知る慧もそうである。諦随順智とは、観の智(ヴィパッサナー)のことである。それは道諦すなわち勝義諦に随順するものであるから‘諦随順’と言われる。これら二つの智も、他から聞かずに思惟の力によって生じさせられたものは、思所成智となる。そしてこれは、いかなる衆生にも生じるものではなく、高名で福徳のある大士(菩薩)にのみ生じるものである。その中でも諦随順智は、最後の生にある二種の菩薩(正等覚者と辟支仏)にのみ生じると知るべきである。聞所成慧とは、他から聞いて、聞くことによって生じさせられた、前述の業処などにおける慧のことである。他から聞かなくても、他人が行っている業処などを見たり、あるいは作られたものを見て学び取って得られた慧も、‘聞所成’と呼ばれる。これら両者は、欲界の慧である。しかし、修所成慧とは、思所成または聞所成のあり方で進行した欲界の準備段階の修行の成就によって生じた、大上等(色界・無色界)および出世間の速行の慧である。

Dānamayattike deyyadhammapariccāgavasena pavattā dānamayā, sīlapūraṇavasena pavattā sīlamayā, tadubhayāpi kāmāvacarāva. Bhāvanāmayā panettha samathavipassanāvasena pavattā catubhūmakapaññā. Niddese panassa kiñcāpi ‘‘samāpannassa paññā’’ti (vibha. 768) evaṃ mahaggatalokuttarapaññāva vuttā, tathāpi taṃ ukkaṭṭhavasena vuttaṃ. Kāmāvacarānaṃ pana pubbabhāgabhāvanānaṃ, anussatiupacārabhāvanānañca bhāvanāmaye saṅgahoti daṭṭhabbaṃ. Purimattike panetāsaṃ cintāmaye saṅgahitattā bhāvanāmaye asaṅgaho, tatthāpi bhāvanābalanipphannānameva saṅgaho daṭṭhabbo.

布施所成三法については、布施の物(施物)を放棄するあり方で進行するものが布施所成であり、戒を具足するあり方で進行するものが持戒所成であり、これら両者は欲界の慧である。しかし、ここでの修所成とは、止(サマタ)や観(ヴィパッサナー)のあり方で進行する四地の慧である。解説(ニッデーサ)においては、たとえ‘等至した者の慧’として大上等や出世間の慧のみが語られているとしても、それは卓越した側面から語られたものである。欲界の準備段階の修行や、随念・近行修行も、修所成の中に含まれると見るべきである。しかし、前の(思所成などの)三法においては、これらは思所成の中に含まれるため、修所成には含まれない。そこ(前の三法)では、修行の力によって成就したもの(等至)のみが修所成の中に含まれると見るべきである。

Adhisīlattike pātimokkhasaṃvarasīlaṃ vipassanāhetuttā sesasīlato adhikaṃ sīlanti adhisīlaṃ, tasmiṃ sampayuttā paññā adhisīle paññā. Vipassanāpādikā pana aṭṭha samāpattiyo sesacittehi adhikattā adhicittaṃ, tasmiṃ paññā adhicitte paññā, cittasīsena cettha samādhi niddiṭṭho. Savipassanā pana maggaphalapaññā sesāhi adhikattā adhipaññā nāma. Sā ca adhipaññāya paññāti desanāya samarasatāya vuttā. Sīlādayo ‘‘sīlaṃ cittaṃ paññā, adhisīlaṃ adhicittaṃ adhipaññā’’ti paccekaṃ duvidhā honti. Tesu purimā pañcasīladasasīlāni, vaṭṭapādikaaṭṭhasamāpattiyo, nibbedhabhāgiyakammassakatapaññā ca yathākkamaṃ honti. Te ca dhammā anuppannepi tathāgate bodhisattānaṃ, tāpasaparibbājakānaṃ, cakkavattirājādīnañca [Pg.268] kāle pavattanti, pacchimā pana vuttāvasesā uppanne eva tathāgate vitthārikā honti, no anuppanneti veditabbo. Ettha ca ratanattaye dānāpacāyanādivasena, saraṇagamanasaddhammasavanādivasena ca pavattā vivaṭṭūpanissayabhūtā kusaladhammāpi adhisīlaadhipaññāsu gahitā evāti gahetabbā.

増上戒三法については、別解脱律儀戒は、観の因となるがゆえに、残りの戒よりも優れた戒であるという意味で増上戒であり、それと相応する慧が増上戒における慧である。観の基礎となる八定は、残りの心よりも優れているがゆえに増上心であり、そこにおける慧が増上心における慧である。ここでは心という言葉によって定(サマディ)が示されている。観を伴う道・果の慧は、他の慧よりも優れているがゆえに増上慧と呼ばれる。それは増上慧における慧という説法の整合性のために語られた。戒などは、‘戒・心・慧、増上戒・増上心・増上慧’というように、それぞれ二種類ある。それらのうち、前者はそれぞれ五戒・十戒、輪廻の基礎となる八定、および決択分や業自性正見である。これらの法は、如来が出現していない時でも、菩薩たちや修行者、遍歴者、転輪聖王などの時代に存在する。しかし、後者の残りのものは、如来が出現した時にのみ広まるものであり、出現していない時にはそうではないと知るべきである。また、ここでは三宝に対して布施や恭敬などを行い、三帰依や正法の聴聞などを行うことによって生じる、解脱の依止となった善法も、増上戒や増上慧の中に含まれるものと理解すべきである。

Āyakosallattike āyoti vaḍḍhi, sā akusalādianatthahānito, kusalādiatthuppattito ca duvidhā. Apāyoti avaḍḍhi, sāpi kusalādiatthahānito, akusalādianatthuppattito ca duvidhā. Tesu kosallaṃ, kusalasabhāvā paññā. Apāyakosallaṃ paññavato eva ‘‘evaṃ manasikārādippavattiyaṃ avaḍḍhi uppajjati, vaḍḍhi parihāyatī’’ti ñatvā tadubhayapaṭipattisambhavato. Upāyakosallanti atra upāyo accāyikakiccādīsu ṭhānuppattikaupāyajānanapaññā, tividhāpi cetā kāmāvacarapaññāti veditabbā. Sesaṃ suviññeyyameva.

進善巧三法については、進(アーヤ)とは増益のことであり、それは不善などの不利益を捨てることと、善などの利益を生じさせることの二種類がある。不進(アパーヤ)とは減損のことであり、それも善などの利益を失うことと、不善などの不利益を生じさせることの二種類がある。それらにおける善巧とは、善なる自性の慧である。不進善巧とは、慧のある者が‘このような作意などの進行においては、減損が生じ、増益が失われる’と知って、その両方の実践を判断できることによる。進便善巧とは、ここでは方便、すなわち緊急の用事などにおいて、その場に応じた適切な手段を知る慧のことである。これら三種はすべて欲界の慧であると知るべきである。残りの部分は容易に理解できる。

Tikaṃ niṭṭhitaṃ.

三法は終了した。

Catukkesu pana paṭhame kammassakatañāṇaṃ saccānulomikaṃ ñāṇañca vuttameva, idha pana ṭhapetvā saccānulomikañāṇaṃ sabbāpi sāsavā kusalā paññā kammassakatañāṇanti veditabbaṃ. Catūsu maggesu, phalesu ca paññāva maggasamaṅgissa ñāṇaṃ, phalasamaṅgissa ñāṇañcāti.

四法のうち、第一の四法では、業自性正見と諦随順智については既に述べた通りである。しかしここでは、諦随順智を除いた、すべての有漏の善なる慧が業自性正見であると知るべきである。四つの道と果における慧が、道に備わった者の智、および果に備わった者の智である。

Saccacatukke ariyamaggaphalapaññāva catūsu saccesu ekapaṭivedhavasena ‘‘dukkhe ñāṇa’’ntiādinā catūsu ṭhānesu gahitā. Kiñcāpi hi kāmāvacarañāṇampi catūsu saccesu ārammaṇavasena pavattati, paṭivedhakiccavasena pana idhādhippetattā pāḷiyaṃ taṃ na gahitanti veditabbaṃ.

諦の四法においては、聖道と聖果の慧そのものが、四つの諦を一つの刹那に現観するあり方で、‘苦における智’などとして四つの箇所で取り上げられている。欲界の智も四諦を所縁として進行するが、ここでは通達の働きが意図されているため、パーリ聖典ではそれは採用されていないと知るべきである。

Dhammacatukke maggaphalesu paññā dhamme ñāṇaṃ nāma. Tesu hi maggañāṇaṃ tāva catusaccadhammānaṃ ekapaṭivedhavasena jānanato ‘‘dhamme [Pg.269] ñāṇa’’nti vuccati. Phalañāṇaṃ pana nirodhasaccavasena dhamme ñāṇanti veditabbaṃ. Maggānubhāvanibbattaṃ pana atītānāgatesu saccapaṭivedhanayasaṅgahaṇavasena pavattaṃ paccavekkhaṇañāṇaṃ anvaye ñāṇaṃ nāma. Tassa ca yehi nayehi ariyā atītamaddhānaṃ catusaccadhammaṃ jāniṃsu, tepi imaññeva catusaccaṃ evameva jāniṃsu, anāgatamaddhānampi jānissantīti evaṃ jānanavasena pavatti ākāro veditabbo. Sarāgādivasena paracittaparicchedañāṇaṃ pariye ñāṇaṃ nāma. Dhammanvayapariyañāṇāni pana ṭhapetvā sabbalokiyapaññāñāṇanti sammatattā sammutimhi ñāṇanti sammutiñāṇaṃ nāma.

四法(法智・類智・他心智・世俗智)において、道と果における智慧を法智という。それらのうち、道智は四諦の法を単一の通達によって知ることから“法における智(法智)”と呼ばれる。一方、果智は滅諦の威力による法における智であると知るべきである。過去と未来における諦の通達の方法を包含することによって生じる、道の威力から生じた反省の智を類智という。そして、聖者たちが過去の時代にどのような方法によって四諦の法を知ったか、彼らもまたこの四諦をまさにこのように知ったのであり、未来の時代においても知るであろうという、このような知り方によって生じる様態を知るべきである。貪欲などの状態によって他人の心を判別する智を、他心智(パリエー・ニャーナ)という。法智、類智、他心智を除いた、一切の世俗的な般若の智は、世俗において認められているため、世俗における智という意味で世俗智という。

Ācayacatukke kāmāvacarakusale paññā ācayāya no apacayāya. Sā hi cutipaṭisandhiṃ ācinoti eva, no apacinoti. Maggapaññā pana apacayāya no ācayāya. Rūpārūpakusalapaññā ācayāya ceva apacayāya ca. Sā hi vikkhambhanavasena kilese ca tammūlake ca vipākadhamme apacinoti. Sesā abyākatā paññā nevācayāya no apacayāya.

集積(アーチャヤ)の四法において、欲界の善における智慧は、集積のためであり、減損(アパチャヤ)のためではない。それは実に死と再生を集積するのみであり、減らすことはないからである。道の智慧は減損のためであり、集積のためではない。色界・無色界の善の智慧は、集積のためでもあり、減損のためでもある。それは実に、伏沈(ヴィッカンバナ)によって煩悩とその根本である異熟の法を減らすからである。残りの無記の智慧は、集積のためでも減損のためでもない。

Nibbidācatukke rūpāvacarapaṭhamajjhānapaññā nibbidāya no paṭivedhāya. Sā hi kāmavivekena pattabbattā kilesanibbidāya pavattati, abhiññāpādakabhāvaṃ pana appattatāya nevābhiññāpaṭivedhāya saṃvattati. Catutthajjhānapaññā paṭivedhāya no nibbidāya. Sā hi abhiññāpādakabhāvenāpi abhiññābhāvappattiyāpi paṭivedhāya saṃvattati. Paṭhamajjhānakkhaṇe eva nīvaraṇanibbindanattā no nibbidāya. Dutiyatatiyajjhānapaññā pana somanassasahagatatāya paṭhamajjhānasannissitā vā avitakkatāya catutthajjhānasannissitā vā kātabbā. Maggapaññā pana nibbidāya ceva paṭivedhāya ca. Ettha hi catusaccapaṭivedhavasena nibbidāya cevetāsaṃ chaḷabhiññāppattiyā paṭivedhāya ca saṃvattanaṃ veditabbaṃ. Sesā lokiyalokuttarā [Pg.270] paññā neva nibbidāya no paṭivedhāya.

厭離(ニッビダー)の四法において、色界の初禅の智慧は厭離のためであり、通達のためではない。それは欲からの離脱によって達成されるべきものであるため、煩悩への厭離として働くが、神通の基礎(神通足)の状態には達していないため、神通の通達のためには働かないからである。第四禅の智慧は通達のためであり、厭離のためではない。それは神通の基礎の状態によっても、また神通の状態そのものに到達することによっても、通達のために働くからである。初禅の瞬間においてすでに蓋(五蓋)を厭離しているため、厭離のためではないとされる。第二・第三禅の智慧は、喜悦を伴うものであるため初禅に依拠するものとされるか、あるいは無尋(むじん)であるため第四禅に依拠するものとされるべきである。一方、道の智慧は厭離のためでもあり通達のためでもある。ここで、四諦の通達による厭離のためと、六神通の到達による通達のために働くのであると知るべきである。残りの世間的・出世間的な智慧は、厭離のためでも通達のためでもない。

Hānabhāgiyacatukke hānaṃ bhajatīti hānabhāginī, evaṃ sesesupi. Nibbedhoti cettha ariyamaggo tannibbattakavipassanāpādakattā. Nibbedhabhāginīti catūsupi ṭhānesu rūpārūpakusalapaññāva vuttā. Tāni hi attano sabhāvā parihāyitvā heṭṭhā orohaṇapaccayabhūtā hānabhāginī. Upanijjhānapaccayabhūtā visesabhāginī, taṃ pana jhānanikantiyā balavatāya visesaṃ, hāniṃ vā anussukkitvā ṭhitikoṭṭhāsikā ṭhitibhāginī, ariyamaggapadaṭṭhānavipassanāpādakabhūtāva nibbedhabhāginī ca hontīti veditabbā.

退分(退失の分)の四法において、退失(ハーナ)に従うものを退分(ハーナバーギニー)といい、残りのものについても同様である。ここでの“抉択(ニッベーダ)”とは、聖道(アリアマッガ)のことであり、それを生じさせる観(ヴィパッサナー)の基礎となるものである。抉択分(ニッベーダバーギニー)については、四つの場合すべてにおいて色界・無色界の善の智慧が説かれている。それらは自らの性質から失われて下へと下降する原因となる場合は退分である。静慮(じょうりょ)の原因となる場合は勝分(しょうぶん)であるが、禅定への愛着が強い場合には卓越や退失に努めることなくとどまっている区分を住分(じゅうぶん)という。聖道の足場(近因)となる観(ヴィパッサナー)の基礎となるものは抉択分であると知るべきである。

Catasso paṭisambhidāti atthadhammaniruttipaṭibhānapaṭisambhidāva. Catasso paṭipadāti dukkhāpaṭipadādandhābhiññādayo heṭṭhā vuttāva. Cattāri ārammaṇānīti parittā, parittārammaṇātiādikā heṭṭhā vuttanayāva. Jarāmaraṇādicatukkesupi maggañāṇavaseneva catasso yojanā vuttā. Sesaṃ suviññeyyameva.

四無碍解とは、義無碍解、法無碍解、詞無碍解、弁無碍解のことである。四行道とは、苦行道遅通達などの、下で説かれた通りである。四所縁とは、小なるもの、小なるものを所縁とするものなど、下で説かれた方法の通りである。老死などの四法においても、道智の威力によって四つの結合が説かれている。残りの部分は容易に理解できるであろう。

Catukkaṃ niṭṭhitaṃ.

四法(四集)終了。

Pañcakesu pana pañcaṅgiko sammāsamādhīti pītipharaṇatā sukhapharaṇatā cetopharaṇatā ālokapharaṇatā paccavekkhaṇanimittanti evaṃ pāḷiyaṃ vuttehi pañcahi ñāṇaṅgehi samannāgato samādhi. Tattha pītiṃ pharamānā uppajjatīti dvīsu jhānesu paññā pītipharaṇatā nāma, sukhaṃ pharamānā uppajjatīti tīsu jhānesu paññā sukhapharaṇatā nāma. Paresaṃ cetopharamānā uppajjatīti cetopariyañāṇaṃ cetopharaṇatā nāma. Ālokapharaṇe uppajjatīti dibbacakkhuñāṇaṃ ālokapharaṇatā nāma. Paccavekkhaṇañāṇaṃ paccavekkhaṇanimittaṃ nāma. Ettha ca pītipharaṇatā, sukhapharaṇatā ca dve pādā viya, cetopharaṇatā, ālokapharaṇatā ca dve [Pg.271] hatthā viya, paccavekkhaṇanimittaṃ sīsaṃ viya, abhiññāpādakajjhānaṃ majjhimakāyo viya. Iti bhagavā pañcaṅgikaṃ sammāsamādhiṃ aṅgapaccaṅgasampannaṃ purisaṃ viya katvā dasseti. Iminā ca samādhinā aṅgāni pañca ñāṇaṅgāni vuttānīti veditabbāni.

五法において、五支を具えた正定とは、喜の遍満、楽の遍満、心の遍満、光の遍満、反省の相(省察相)という、パーリ文に説かれる五つの智の支を伴う三昧である。そのうち、喜を遍満させながら生じるという点では、二つの禅における智慧を喜遍満という。楽を遍満させながら生じるという点では、三つの禅における智慧を楽遍満という。他者の心を遍満させながら生じるという点では、他心智を心遍満という。光明の遍満において生じるという点では、天眼智を光遍満という。反省の智を反省の相という。ここで、喜遍満と楽遍満は二つの足のようであり、心遍満と光遍満は二つの手のようであり、反省の相は頭のようであり、神通の基礎となる禅は体幹のようである。このように世尊は、五支を具えた正定を、手足などの各部を備えた人間のように例えて示された。この三昧によって、五つの支、すなわち五つの智の支が説かれたのであると知るべきである。

Pañcañāṇiko sammāsamādhīti –

五つの智を伴う正定とは——

‘‘‘Ayaṃ samādhi paccuppannasukho ceva āyatiñca sukhavipāko’ti paccattaññeva ñāṇaṃ uppajjati, ‘ayaṃ samādhi ariyo nirāmiso’ti…pe… ‘mahāpurisasevito’ti…pe… ‘santo paṇīto paṭipassaddhiladdho ekodibhāvādhigato na sasaṅkhāraniggayhavāritagato’ti…pe… ‘so kho panāhaṃ imaṃ samādhiṃ satova samāpajjāmi, sato vuṭṭhahāmī’ti paccattaññeva ñāṇaṃ uppajjatī’’ti (vibha. 804) –

“‘この三昧は現在において幸福であり、かつ未来において幸福な異熟をもたらすものである’という智が自らの中に生じる。‘この三昧は聖なるものであり、世俗の欲を離れたものである’……中略……‘偉大な人々に親しまれたものである’……中略……‘静まり、妙なるものであり、軽安を得て、一境性に到達したものであり、行によって抑制され防がれたものではない’……中略……‘まさに私は正念をもってこの三昧に入り、正念をもって出ずる’という智が自らの中に生じる”(‘分別論’804)——

Evaṃ pāḷiyaṃ vuttehi pañcahi paccavekkhaṇañāṇehi yutto arahattaphalasaṅkhāto samāpattiphalasamādhi. So evaṃ hi appitappitakkhaṇe sukhattā paccuppannasukho, purimo purimo pacchimassa pacchimassa samādhisukhassa ceva attanā samuṭṭhāpitampi paṇītarūpena phuṭṭhasakalakāyatāya phalasamāpattito vuṭṭhitakāle atipaṇītaṃ kāyaviññāṇasukhassa paccayattā āyatiṃ sukhavipāko uppajjati, imināpi pariyāyena āyatiṃ sukhavipākoti ekaṃ aṅgaṃ, kilesehi ārakattā ariyo kāmāmisavaṭṭāmisalokāmisānaṃ abhāvā nirāmisoti ekaṃ, buddhādīhi mahāpurisehi sevitattā akāpurisasevisoti ekaṃ, aṅgārammaṇe santatāya, sabbakilesadarathasantatāya ca santo atappanīyaṭṭhena paṇīto [Pg.272] kilesapaṭipassaddhibhāvassa laddhattā paṭipassaddhaladdho ekodibhāvena ca adhigato appaguṇasāsavasamādhi viya sasaṅkhārena sappayogena paccanīkadhamme niggayha kilese vāretvā anadhigatattā na sasaṅkhāraniggayhavāritagato. Puggalassāyaṃ samādhīti evaṃ khīṇāsavassa sativepullappattiyā yathāparicchinnakālavasena imaṃ samādhiṃ satova samāpajjati, uṭṭhahati cāti ekamaṅganti imehi pañcahi aṅgehi sabbākārato yuttattā ‘‘pañcañāṇiko sammāsamādhī’’ti vuccati.

このように聖典において、五つの省察知を備えた、阿羅漢果と称される等至果三昧について説かれている。それは、安止の刹那ごとに楽であるため‘現在の楽’であり、前々の三昧の楽が後々の三昧の楽の、また自らによって引き起こされた勝妙な形色によって全身に遍満した果等至から出た時の、極めて勝妙な身識の楽の縁となるため、‘将来に楽の報いがある’。この理趣によって‘将来に楽の報いがある’ということが一つの構成要素(支)である。煩悩から遠離しているため‘聖’であり、欲の資糧・輪廻の資糧・世間の資糧がないため‘無食(離垢)’であるということが一つ。仏陀などの大士(偉大な人々)によって修習されたものであるため‘卑俗な人々が修習しないもの’ということが一つ。構成要素と対象において寂静であること、および一切の煩悩の熱悩が寂静であることによって‘寂静’であり、焼灼されないという意味で‘勝妙’であり、煩悩の止息の状態を得ているために‘止息を得たもの’であり、一境性によって到達されたものである。習熟していない有漏の三昧のように、有行(努力)と精進によって対抗する法を制圧し煩悩を阻止して到達したのではないため、‘有行の制圧によって阻止されたものではない’。補特伽羅(個人)のこの三昧は、このように漏尽者が念の増広を得ていることにより、あらかじめ定められた時間に応じて、この三昧を正念のうちに等至し、また出定するのである。これが一つの支である。これら五つの支をあらゆる面で備えているために、‘五智を伴う正定’と呼ばれる。

Pañcakaṃ niṭṭhitaṃ.

五の節(五法)は終わった。

Chakke chasu abhiññāsu paññāti iddhividhe ñāṇaṃ, dibbasotadhātuyā ñāṇaṃ, cetopariye ñāṇaṃ, pubbenivāsānussatiyaṃ ñāṇaṃ, cutūpapāte ñāṇaṃ, āsavānaṃ khaye ñāṇanti evaṃ vuttāni chaḷabhiññācittasampayuttāni ñāṇāni. Tesu pacchimaṃ lokuttaraṃ, sesāni rūpāvacarapañcamajjhānikānīti.

六の節において、六つの神通における智慧とは、神変の知、天耳界の知、他心通の知、宿住随念の知、死生(天眼)の知、漏尽の知である。このように説かれた六神通の心に相応する諸々の知のことである。それらのうち、最後(漏尽通)は出世間であり、残りは色界第五禅に属するものである。

Chakkaṃ niṭṭhitaṃ.

六の節は終わった。

Sattake sattasattati ñāṇavatthūnīti ‘‘avijjāpaccayā saṅkhārā’’ti paccavekkhaṇañāṇaṃ ekaṃ, ‘‘asati avijjāya natthi saṅkhārā’’ti ekanti dve ñāṇāni, evaṃ atītepi dve, anāgatepi dveti cha, taṃ chabbidhampi ñāṇaṃ ‘‘khayadhamma’’ntiādinā paccavekkhaṇañāṇena saddhiṃ satta ñāṇāni. Evaṃ sesesupi jātipariyosānesu cāti evaṃ ekādasasu paṭiccasamuppādaṅgesu paccekaṃ kālattayepi anvayabyatirekañāṇaṃ tesaṃ vayadassanañāṇassa ca vasena satta satta katvā sattasattati ñāṇāni.

七の節において、七十七の知の拠所とは、‘無明を縁として行がある’という省察知が一つ、‘無明がないとき行はない’という知が一つで二つの知があり、同様に過去についても二つ、未来についても二つで六つとなる。その六種の知と、‘(それらは)滅尽する性質である’という省察知を合わせて七つの知となる。このように、残りの生(ジャティ)に至るまでの十一の縁起の支の各々について、三世において順(随順)と逆(反随順)の知、およびそれらの滅(消滅)を見る知によって、それぞれ七つずつ数えて七十七の知となる。

Sattakaṃ niṭṭhitaṃ.

七の節は終わった。

Aṭṭhakaṃ suviññeyyameva.

八の節は、極めて容易に理解される。

Navake navasu anupubbavihārasamāpattīsu paññāti nirodhasamāpattiṃ samāpajjantassa anupaṭipāṭiyā vihātabbato uppādetabbato anupubbavihārasaṅkhātāsu rūpārūpasamāpattīsu [Pg.273] sampayuttā aṭṭha paññā ceva tadanantaraṃ nirodhaṃ phusitvā vuṭṭhitassa nirodhaṃ santato paccavekkhaṇañāṇañcāti nava.

九の節において、九次第定における智慧とは、滅尽定を等至しようとする者が順次住すべき、あるいは生起すべき次第定と称される色界・無色界の等至に相応する八つの智慧と、その直後に滅尽に触れて(等至して)出定した者の、滅尽を寂静として省察する知を合わせて九つである。

Navakaṃ niṭṭhitaṃ.

九の節は終わった。

Dasake tathāgatassāti yathā vipassīādayo pubbakā isayo āgatā, tathā āgatassa sammāsambuddhassa. Tathāgatabalānīti aññehi asādhāraṇāni tathāgatasseva balāni, yathā vā pubbabuddhānaṃ balāni puññussayasampattiyā āgatāni, tathā āgatāni balānītipi attho. Tattha duvidhaṃ tathāgatassa balaṃ kāyabalaṃ, ñāṇabalañca. Tesu kāyabalaṃ hatthikulānusārena veditabbaṃ. Vuttaṃ hetaṃ porāṇehi –

十の節において、‘如来の’とは、ヴィパッシー仏などの過去の仙人(覚者)たちが歩んできたように、そのように歩んで来た(正しく到達した)正等覚者のことである。‘如来の諸力’とは、他の者とは共有されない如来だけの力のことである。あるいは、過去の諸仏の力が功徳の集積の成就によってもたらされたように、そのようにもたらされた力という意味でもある。そこにおいて、如来の力には身力(身体の力)と知力(知恵の力)の二種類がある。それらのうち、身力は象の系統に従って知るべきである。これについて古徳たちは次のように述べた。

‘‘Kāḷāvakañca gaṅgeyyaṃ, paṇḍaraṃ tambapiṅgalaṃ;

Gandhamaṅgalahemañca, uposathachaddantime dasā’’ti. (vibha. aṭṭha. 760;

ma. ni. aṭṭha. 1.148;

saṃ. ni. aṭṭha. 2.2.22;

a. ni. 10.21;

udā. aṭṭha. 75;

bu. vaṃ. aṭṭha. 1.39;

paṭi. ma. aṭṭha. 2.2.44;

cūḷani. aṭṭha. 81);

‘カーラーヴァカ、ガンゲッヤ、パンダラ、タンバ、ピンガラ、ガンダ、マンガラ、ヘーマ、ウポーサタ、そしてチャッダンタ、これら(象の系統)は十種である’。

Imāni hi dasa hatthikulāni. Tattha kāḷāvakanti pakatihatthikulaṃ, yaṃ dasannaṃ purisānaṃ kāyabalaṃ, taṃ ekassa kāḷāvakahatthino balaṃ, yaṃ tesaṃ dasannaṃ balaṃ, taṃ ekassa gaṅgeyyassa, tesaṃ dasannaṃ paṇḍarassa, tesaṃ dasannaṃ tambassa, tesaṃ dasannaṃ piṅgalassa, tesaṃ dasannaṃ gandhahatthino, tesaṃ dasannaṃ maṅgalassa, tesaṃ dasannaṃ hemassa, tesaṃ dasannaṃ uposathassa, tesaṃ dasannaṃ balaṃ chaddantassa, yaṃ dasannaṃ chaddantānaṃ balaṃ, taṃ tathāgatassa nārāyaṇabalanti vuccati. Tadetaṃ pakatihatthigaṇanāya hatthīnaṃ koṭisahassaṃ, purisagaṇanāya dasannaṃ purisakoṭisahassānaṃ balaṃ hoti. Idaṃ tāva tathāgatassa kāyabalaṃ. Yāni pana dasabalacatuvesārajjādīni anekāni ñāṇasahassāni, etaṃ ñāṇabalaṃ nāma. Idhāpi ñāṇabalameva adhippetaṃ. Ñāṇañhi akampiyaṭṭhena, upatthambhanaṭṭhena ca balanti vuttaṃ.

これら十の象の系統がある。そこにおいて、カーラーヴァカとは通常の象の系統であり、十人の人間の身体の力が一頭のカーラーヴァカ象の力である。その(カーラーヴァカ)十頭の力が一頭のガンゲッヤ象の力であり、その十頭の力がパンダラ象の、その十頭がタンバ象の、その十頭がピンガラ象の、その十頭がガンダ象の、その十頭がマンガラ象の、その十頭がヘーマ象の、その十頭がウポーサタ象の、その十頭の力がチャッダンタ象の力である。十頭のチャッダンタ象の力は、如来のナーラーヤナ力(那羅延力)と呼ばれる。これは通常の象の数に換算すると一兆頭(十億の千倍)の象、人間の数に換算すると十兆人(十の十億の千倍)の人間の力に相当する。これがまず如来の身力である。一方、十力や四無所畏などの数千の知恵は、知力と呼ばれる。ここでも知力こそが意図されている。知恵は、揺るぎないという意味において、また支えるという意味において‘力’と呼ばれるからである。

Yehi [Pg.274] balehi samannāgatoti yehi dasahi ñāṇabalehi upeto. Āsabhaṇṭhānanti seṭṭhaṭṭhānaṃ. Apica gavasatajeṭṭhako usabho, gavasahassajeṭṭhako vasabho. Vajasatajeṭṭhako vā usabho, vajasahassajeṭṭhako vasabho, sabbagavaseṭṭho nisabho, seto pāsādiko mahābhāravaho sabbaparissayasaho asanisatasaddehipi akampanīyo nisabho, so idha usabhoti adhippeto. Idampi hi tassa pariyāyavacanaṃ. Usabhassa idanti āsabhaṃ. Ṭhānanti tassa nisabhabalasamannāgatassa catūhi pādehi pathaviṃ uppīḷetvā acalaṭṭhānaṃ, idaṃ pana āsabhaṃ viyāti āsabhaṃ. Yatheva hi nisabhasaṅkhāto usabho usabhabalena samannāgato catūhi pādehi pathaviṃ uppīḷetvā acalaṭṭhānena tiṭṭhati, evaṃ tathāgatopi hi dasabalasamannāgato catuvesārajjapādehi aṭṭhaparisapathaviṃ uppīḷetvā sadevake loke kenaci appadhaṃsiyo acalena ṭhānena tiṭṭhati, tañcesa paṭijānāti upagacchati na paccakkhāti attani āropeti, tena vuttaṃ ‘‘āsabhaṃ ṭhānaṃ paṭijānātī’’ti (vibha. 760).

“いかなる力(balehi)を具足しているかといえば、十の知力(十力)を具えていることである。牛王の座(āsabhaṇṭhānaṃ)とは、最上の座のことである。さらに、百頭の牛の長をウスバ(usabha)といい、千頭の牛の長をヴァスバ(vasabha)という。あるいは、百の牛舎の長をウスバといい、千の牛舎の長をヴァスバという。すべての牛の中で最勝なるものをニサバ(nisabha)という。それは白く、端厳で、重荷を担い、すべての危難に耐え、百の落雷の音にも動揺しない。ここではニサバがウスバの意味である。これもまた彼の別名である。ウスバのものがアーサバ(āsabha)である。座(ṭhāna)とは、ニサバの力を具足した者が、四本の足で大地をしっかりと踏みしめて動かない状態のことである。これは牛王のようであるから、牛王(の座)という。あたかもニサバと呼ばれるウスバが、牛王の力(usabhabala)を具足して四本の足で大地をしっかりと踏みしめ、動かざる態勢で立つように、そのように、如来もまた十力を具足し、四無畏という四本の足によって八部衆という大地をしっかりと踏みしめ、天人を含む世間において誰によっても征服され得ない、動かざる座(態勢)を保つのである。彼はそれを自覚し、到達し、拒まず、自らに引き受ける。それゆえ‘牛王の座を自覚する’と言われる(vibha. 760)。”

Parisāsūti aṭṭhasu parisāsu. Sīhanādaṃ nadatīti seṭṭhanādaṃ abhītanādaṃ, sīhanādasadisaṃ vā nādaṃ nadati. Ayamattho sīhanādasuttena dīpetabbo. Yathā vā sīho sahanato ca hananato ca ‘‘sīho’’ti vuccati, evaṃ tathāgatopi lokadhammānaṃ sahanato, parappavādānañca hananato ‘‘sīho’’ti vuccati, tassa nādaṃ nadati.

“諸の集会(parisāsū)においてとは、八部衆においてということである。獅子吼を吼える(sīhanādaṃ nadatīti)とは、最上の叫び、恐れなき叫び、あるいは獅子の咆哮に似た叫びを上げることである。この意味は‘獅子吼経’によって明らかにされるべきである。あるいは、獅子(sīho)が耐えること(sahanato)と殺すこと(hananato)から獅子と呼ばれるように、如来もまた世間法(lokadhamma)に耐え、他者の説(parappavāda)を打ち破る(殺す)ことから獅子と呼ばれ、その咆哮を上げるのである。”

Brahmacakkantiādīsu brahmanti uttamaṃ visuddhaṃ. Cakka-saddo panāyaṃ ‘‘cattārimāni, bhikkhave, cakkāni, yehi samannāgatānaṃ devamanussāna’’ntiādīsu (a. ni. 4.31) sampattiyaṃ dissati. ‘‘Pādatalesu cakkāni [Pg.275] jātānī’’tiādīsu (dī. ni. 2.35; 3.204; ma. ni. 2.386) lakkhaṇe. ‘‘Cakkaṃva vahato pada’’nti (dha. pa. 1) ettha rathaṅge. ‘‘Catucakkaṃ navadvāra’’nti (saṃ. ni. 1.29) ettha iriyāpathe. ‘‘Cakkaṃ pavattaya sabbapāṇina’’nti (jā. 1.7.149) ettha dāne. ‘‘Dibbaṃ cakkaratanaṃ pāturahosī’’ti (dī. ni. 3.85) ettha ratanacakke. ‘‘Icchāhatassa posassa, cakkaṃ bhamati matthake’’ti (jā. 1.1.104; 1.5.103) ettha uracakke. ‘‘Khurapariyantena cepi cakkenā’’ti (dī. ni. 1.166) ettha paharaṇacakke. ‘‘Asanicakka’’nti (dī. ni. 3.61; saṃ. ni. 2.162) ettha asanimaṇḍale. ‘‘Mayā pavattitaṃ cakka’’nti (su. ni. 562) ettha dhammacakke. Idha pana dhammacakke pavattati.

“梵輪(brahmacakkanti)などの箇所において、梵(brahma)とは最上、清浄を意味する。輪(cakka)という言葉について言えば、‘諸の比丘よ、これら四つの輪があり、これらを具足した天人や人間には……’(a. ni. 4.31)などの箇所では‘幸運(sampatti)’の意味で用いられている。‘足の裏に千輻輪が生じ……’(dī. ni. 2.35; 3.204; ma. ni. 2.386)などの箇所では‘相(lakkhaṇa)’の意味で。‘車輪が(牛の)足に従うが如く’(dha. pa. 1)という箇所では‘車の部品(rathaṅge)’の意味で。‘四つの輪、九つの門’(saṃ. ni. 1.29)という箇所では‘威儀(iriyāpathe、身体の動作)’の意味で。‘一切の生きとし生けるものに輪を転ぜよ’(jā. 1.7.149)という箇所では‘布施(dāne)’の意味で。‘神聖な輪宝が現れた’(dī. ni. 3.85)という箇所では‘宝輪(ratanacakke)’の意味で。‘欲に打たれた者の頭上で、輪が回転する’(jā. 1.1.104; 1.5.103)という箇所では‘胸の輪(uracakke、苦痛の輪)’の意味で。‘剃刀の縁を持つ輪によっても’(dī. ni. 1.166)という箇所では‘武器の輪(paharaṇacakke)’の意味で。‘落雷の輪’(dī. ni. 3.61; saṃ. ni. 2.162)という箇所では‘雷輪(asanimaṇḍale)’の意味で。‘私によって転じられた輪’(su. ni. 562)という箇所では‘法輪(dhammacakke)’の意味で用いられている。ここでは法輪について述べている。”

Dhammacakkañca duvidhaṃ hoti paṭivedhañāṇañca desanāñāṇañca. Tattha paññāpabhāvitaṃ attano ariyaphalāvahaṃ lokuttaraṃ paṭivedhañāṇaṃ, karuṇāpabhāvitaṃ sāvakānaṃ ariyaphalāvahaṃ kāmāvacaraṃ desanāñāṇaṃ, ubhayampi panetaṃ aññehi asādhāraṇaṃ buddhānaññeva orasañāṇaṃ, taṃ pavatteti uppādeti vibhāveti vitthārikaṃ karotīti attho.

“法輪には、通達智(paṭivedhañāṇa)と説法智(desanāñāṇa)の二種類がある。そのうち、智慧によって生じ、自らに聖果をもたらす出世間のものが通達智である。慈悲によって生じ、弟子たちに聖果をもたらす欲界のものが説法智である。この両者は共に、他者と共有されない仏陀のみに属する固有の知(orasañāṇa)である。それを転じ、生じさせ、明示し、広める、というのが(“転ずる”の)意味である。”

Idāni yāni dasa ñāṇāni ādito ‘‘tathāgatabalānī’’ti nikkhittāni, tāni vitthāretuṃ ‘‘katamāni dasa? Idha tathāgato’’tiādimāha. Tattha ṭhānañca ṭhānatoti kāraṇañca kāraṇato. Kāraṇaṃ hi yasmā tattha phalaṃ tiṭṭhati tadāyattavuttitāya uppajjati ceva pavattati ca, tasmā ṭhānanti vuccati. Aṭṭhānañca aṭṭhānatoti akāraṇañca akāraṇato. Yampīti yena ñāṇena yathābhūtaṃ pajānāti, idampi ṭhānāṭhānañāṇaṃ tathāgatassa tathāgatabalaṃ nāma hotīti attho. Evaṃ uparipi sabbattha yojanā veditabbā. Kathaṃ panettha bhagavā ṭhānañca ṭhānato, aṭṭhānañca aṭṭhānato [Pg.276] yathābhūtaṃ pajānātīti? Aṭṭhānametaṃ anavakāso, yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya…pe… kañci dhammaṃ attato upagaccheyya, mātaraṃ jīvitā voropeyya, pitaraṃ…pe… arahantaṃ jīvitā voropeyya, paduṭṭhacittena tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya, saṅghaṃ bhindeyya, aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, aṭṭhamaṃ bhavaṃ nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjati, puthujjano panetaṃ sabbaṃ kareyyāti ṭhānametaṃ vijjatīti pajānāti, tathā yaṃ ekissā lokadhātuyā dve arahanto sammāsambuddhā apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, tathā dve rājāno cakkavattī uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjati, eko pana uppajjati, ṭhānametaṃ vijjatīti pajānāti, tathā yaṃ kāyaduccaritādīnaṃ tiṇṇaṃ duccaritānaṃ iṭṭho vipāko, sucaritānañca aniṭṭho vipāko nibbatteyyāti netaṃ ṭhānaṃ vijjati, tabbiparīto pana nesaṃ vipāko nibbatteyyāti ṭhānametaṃ vijjatīti, ye ye dhammā yesaṃ yesaṃ dhammānaṃ hetū paccayā uppādāya, taṃ taṃ ṭhānaṃ, itare aṭṭhānanti yathābhūtaṃ pajānāti, ettha panāyaṃ saṅkhepato aṭṭhakathāvinicchayo. ‘‘Sukhato upagaccheyyā’’ti idaṃ ‘‘ekantasukhī attā’’tiādinā (ma. ni. 3.27) diṭṭhivipallāsavasena sukhato gāhaṃ sandhāya vuttaṃ, saññācittavipallāsavasena pana ariyasāvakopi kilesapariḷāhābhibhūto mattahatthiparitāsito viya, sucikāmo gūthakūpaṃ viya kañci saṅkhāraṃ sukhato upagacchati, attato upagamanavāre kasiṇādipaṇṇattiyā, nibbānassa ca saṅgaṇhanatthaṃ ‘‘saṅkhāra’’nti avatvā ‘‘kañci dhamma’’nti vuttaṃ.

“今、最初に‘如来の力’として提示された十の知を詳述するために、‘何が十か。ここに如来は……’等と説かれた。その中で、道理を道理として、すなわち原因を原因として(知る)。原因とは、その中に結果が留まり、それに依存して生じ、かつ持続するものであるから、道理(ṭhāna)と呼ばれる。非道理を非道理として、すなわち非原因を非原因として(知る)。いかなる知によってありのままに知るのか、この道理非道理知もまた如来の力である。このように、以降のすべてにおいて文脈を理解すべきである。では、世尊はどのように道理を道理として、非道理を非道理として、ありのままに知るのか。正見を具足した人(聖者)が、何らかの行を常であると見なすこと、……(中略)…… 何らかの法を我であると見なすこと、母を殺害すること、父を……阿羅漢を殺害すること、悪意をもって如来の血を出すこと、僧伽を分裂させること、他の師を仰ぐこと、第八の生を受けること、これらはあり得ないことであり、不可能である。しかし、凡夫であればこれらすべてを行う可能性がある、それはあり得ることであると知る。同様に、一つの世界系に二人の阿羅漢・正自覚者が、同時に出現すること、また二人の転輪聖王が出現すること、これらはあり得ないことであり、ただ一人が出現することはあり得ることであると知る。また、三つの悪行に好ましい報いが生じ、善行に好ましくない報いが生じることはあり得ないことであり、それとは逆に報いが生じることはあり得ることであると知る。いかなる法がいかなる法の生起の因縁であるか、それを道理、それ以外を非道理としてありのままに知るのである。ここで、要約された注釈の判断は以下の通りである。‘楽として見なす’とは、‘自己は一向に楽である’等という見の顛倒による把握を指して言われている。しかし、想と心の顛倒によって、聖弟子であっても、煩悩の燃焼に圧倒されたときは、狂象に怯える者のように、あるいは浄を求める者が糞尿の穴に向かうように、何らかの行を楽であると見なすことがある。無我の箇所で、仮設や涅槃をも含めるために、‘行(saṅkhāra)’と言わず‘何らかの法(kañci dhammaṃ)’と言われている。”

Mātarantiādīsu kiñcāpi ariyasāvako sīsacchedaṃ pāpuṇantopi kunthakipillikaṃ upādāya pāṇātipātaṃ, adinnādānādīsu vā yaṃkiñci duccaritaṃ apāyahetubhūtaṃ kātuṃ bhavantarepi [Pg.277] na sakkoti, puthujjanabhāvassa pana mahāsāvajjatādassanatthamettha pañcānantariyāneva uddhaṭāni. Sāvajjo hi puthujjanabhāvo, yatra hi nāma ānantariyānipi karissatīti. Ettha ca manussabhūtasseva manussabhūtaṃ janikaṃ mātaraṃ, pitaraṃ vā api parivattaliṅgaṃ jīvitā voropentassa kammaṃ ānantariyaṃ hoti. Tiracchānabhūtaṃ pana mātaraṃ, pitaraṃ vā sayaṃ vā tiracchānabhūto manussabhūtaṃ, tiracchānabhūtaṃ vā jīvitā voropento ānantariyaṃ na phusati, kammaṃ pana bhāriyaṃ, ānantariyaṃ āhacceva tiṭṭhati. Arahantampi manussabhūtameva ghātento ānantariyaṃ phusati. Tassa ca puthujjanakāle pahāraṃ datvā arahattaṃ patvā tasmiṃ teneva rogena matepi arahantaghātako hoti, na yakkhabhūtaṃ arahantaṃ, sesaariyapuggale vā manussabhūtepi ghātento, kammaṃ pana ānantariyasadisaṃ hoti. Yaṃ pana puthujjanakāle dinnaṃ dānaṃ arahattaṃ patvā paribhuñjati, puthujjanasseva taṃ dinnaṃ hoti, sesaariyapuggale mārentassa ānantariyaṃ natthi, kammaṃ pana garukaṃ hoti. Ettha ca eḷakādicatukkaṃ veditabbaṃ – ‘‘eḷakaṃ māremī’’ti hi abhisandhinā eḷakaṭṭhāne nipannaṃ mātaraṃ, pitaraṃ, arahantaṃ vā mārento ānantariyaṃ phusati, eḷakābhisandhinā vā mātādiabhisandhinā vā eḷakaṃ mārento ānantariyaṃ na phusati, mātādiabhisandhinā te eva mārento phusateva. Esa nayo coracatukkādīsupi.

“母”などの記述に関して、聖弟子はたとえ自らの首をはねられるような事態に至っても、小さな虫を対象としてさえ殺生をすることはなく、また盗みなどの、後の世において悪趣の原因となるいかなる悪行も、来世においてさえ行うことはあり得ない。しかし、ここでは凡夫の状態がいかに大いなる罪過を伴うものであるかを示すために、五無間業が取り上げられているのである。凡夫の状態は罪深いものであり、実に(凡夫であれば)無間業さえも犯し得るからである。そして、ここでは人間である者が、人間である産みの母あるいは父を(たとえその父母の性が変わっていたとしても)殺害して命を奪う者の業が、無間業となる。一方、畜生である母や父を殺した場合や、自らが畜生であって人間である(母や父)を殺した場合、あるいは畜生を殺した場合には、無間業には触れないが、その業は重く、無間業に次ぐものとして留まる。阿羅漢殺しも、人間である阿羅漢を殺害する場合に無間業に触れる。その者が凡夫の時に打撃を与え、その後に(打たれた者が)阿羅漢果に到達し、その時の同じ傷(病)によって亡くなったとしても、阿羅漢殺しとなる。夜叉である阿羅漢や、人間であってもそれ以外の聖者を殺害した場合は、業は無間業に似たもの(重罪)となる。また、凡夫の時に施された布施を、阿羅漢果に到達した後に受用したとしても、それは凡夫に対して施されたものとなる。その他の聖者を殺害する者には無間業は成立しないが、その業は重いものとなる。ここで“羊などの四句”を知るべきである。すなわち、“羊を殺そう”という意図をもって、羊の場所に臥していた母や父、あるいは阿羅漢を殺した者は無間業に触れる。しかし、羊を殺す意図、あるいは父母等を殺す意図をもって羊を殺した者は無間業には触れない。父母等を殺す意図をもってそれら(父母等)を殺した者は、当然(無間業に)触れる。この理趣は“盗賊の四句”などにおいても同様である。

Lohituppāde tathāgatassa abhejjakāyatāya kuddhacittassa parassa upakkamena cammacchedo, lohitapaggharaṇaṃ vā natthi, devadattena pana paviddhasilāto bhijjitvā gatasakkhalikappahārena viya sarīrassa antoyeva ekasmiṃ ṭhāne yathā khuddikamakkhikāpivanamattampi lohitaṃ visamaṃ samosarati, tathā karontassa ānantariyaṃ hoti, na pana jīvakasseva muducittena duṭṭhalohitaṃ nīharitvā phāsukaṃ karontassa[Pg.278], puññameva panassa hoti, parinibbute bhagavati cetiyaṃ bhindantassa, bodhiṃ chindantassa, dhātūsu upakkamantassa ca ānantariyaṃ na hoti, kammaṃ pana ānantariyasadisaṃ hoti. Bodhirukkhassa pana thūpaṃ vā sadhātukaṃ paṭimaṃ vā bādhayamānaṃ sākhaṃ, cetiyavatthuṃ bhinditvā gacchantaṃ bodhimūlañca chinditvā harituṃ vaṭṭati. Sacepi sākhāya nilīnā sakuṇā cetiye vaccaṃ pātenti, chindituṃ vaṭṭati. Paribhogacetiyato hi sarīracetiyameva mahantataraṃ. Dhātunidhānarahitaṃ paṭimāgharaṃ vā bodhigharaṃ vā bādhentaṃ sākhaṃ chindituṃ na vaṭṭati, ojoharaṇasākhaṃ, panassa pūtiṭṭhānaṃ vā chindituṃ vaṭṭati, sarīrapaṭijaggane viya puññameva hoti.

如来の出血(身出血)については、如来の身体は(他者の攻撃によって)壊されることがないため、怒りの心を持った他者の攻撃によって皮膚が切れたり出血したりすることはない。しかし、デヴァダッタによって投げ落とされた岩から砕け散った破片の打撃によるように、身体の内部のどこか一箇所において、小さな蝿が吸うほどの量の血が滞り集まるようにさせたならば、その者にとって無間業となる。しかし、ジーヴァカのように、柔和な心をもって(治療のために)悪い血を取り除いて楽にさせてあげる者には(無間業はなく)、かえって功徳となる。世尊が完全なる涅槃(般涅槃)に入られた後に、塔を壊す者や菩提樹を切る者、遺骨(仏舎利)に対して危害を加える者には無間業は成立しないが、その業は無間業に準ずる重罪となる。ただし、菩提樹の枝が仏塔や仏舎利を納めた仏像を損なっている場合、あるいは仏塔の敷地を壊して伸びてくる菩提樹の根を切り取って取り除くことは許される。たとえ枝に止まった鳥が仏塔に糞を落とすような場合でも、枝を切ることは許される。受用供養標識(菩提樹)よりも、身体供養標識(仏舎利塔)の方がより重大だからである。仏舎利を安置していない仏殿や菩提樹の覆い(菩提樹院)を損なう枝については、それを切ることは許されない。しかし、養分を奪う枝や枯死した部分は、身体を介護するのと同様に、切ることは功徳となる。

Saṅghabhede samānasaṃvāsasīmāya samānasaṃvāsake saṅghe ekato ṭhite visuṃ vaggasaṅghaṃ gahetvā pañcahi kāraṇehi saṅghaṃ bhindantassa saṅghabhedo hoti ānantariyakammañca. Vuttaṃ hetaṃ ‘‘pañcahi, upāli, ākārehi saṅgho bhijjati. Katamehi pañcahi? Kammena uddesena voharanto anussāvanena salākaggāhenā’’ti (pari. 458). Tattha kammenāti apalokanādīsu catūsu aññatarena kammena. Uddesenāti pātimokkhuddesena. Voharanto kathayanto tāhi tāhi upapattīhi ‘‘adhammaṃ dhammo’’tiādīni aṭṭhārasa bhedakaravatthūni dīpento. Anussāvanenāti ‘‘nanu tumhe jānātha mayhaṃ bahussutādibhāvaṃ, kathaṃ hi nāma mādiso uddhammaṃ ubbinayaṃ satthusāsanaṃ gāheyya, kimahaṃ apāyato na bhāyāmī’’tiādinā nayena kaṇṇamūle vacībhedaṃ katvā anussāvanena. Salākaggāhenāti evaṃ vohārānussāvanehi tesaṃ cittaṃ upatthambhetvā anivattidhammaṃ katvā ‘‘gaṇhatha imaṃ salāka’’nti salākaggāhena.

僧伽分断(破僧)については、同一の共住結界内において、共住する僧伽が一箇所に集まっている時に、別個の分派グループを組織して五つの原因によって僧伽を分断する者に、僧伽分断の無間業が成立する。これについて“ウパーリよ、五つの形によって僧伽は分断される。いかなる五つか。羯磨(法的儀式)によって、誦出(戒本の読誦)によって、主張(言説)によって、公示(布告)によって、投標(投票)によってである”と説かれている。ここで“羯磨によって”とは、告知(阿波羅迦那)などの四種の羯磨のいずれかによることである。“誦出によって”とは、波羅提木叉の誦出によることである。“主張(言説)によって”とは、様々な理屈を語って“非道は道である”などという十八の分断の原因となる事柄を明らかにすることである。“公示によって”とは、“諸君、私の多聞であることなどを知っているではないか。私のような者が、どうして法に背き律に反する師の教えを説くだろうか。私が地獄を恐れないはずがあろうか”などという方法で耳元で言葉を交わし、公示することである。“投標によって”とは、このように言説と公示によって彼らの心を支持させ、翻意しない状態にしてから、“この票を取りなさい”と投票させることである。

Ettha [Pg.279] ca kammameva uddeso vā pamāṇaṃ, vohārānussāvanasalākaggāhā pana pubbabhāgā. Tesu nipphannesupi abhinnova hoti saṅgho. Yadā pana vohārānussāvanehi cattāro vā atireke vā bhikkhū salākaṃ gāhetvā vaggaṃ saṅghaṃ gahetvā visuṃ kammaṃ vā uddesaṃ vā karoti, tadā saṅgho bhinno nāma hoti. Abhedapurekkhārassa pana samaggasaññāya vaṭṭati. Samaggasaññāya hi karontassa neva bhedo hoti, na ānantariyaṃ, tathā tato ūnaparisāya karontassa. Vuttaṃ hetaṃ ‘‘ekato, upāli, cattāro honti ekato cattāro, navamo anussāvetī’’tiādi (cūḷava. 351).

ここで、羯磨あるいは誦出こそが(分断の成否を分ける)基準であり、言説・公示・投標は前段階である。それら(前段階)が完了しただけであっても、僧伽はまだ分断されていない。しかし、言説や公示によって四人あるいはそれ以上の比丘が票を取り、分派グループとなって別個に羯磨あるいは誦出を行ったとき、その時に僧伽は分断されたことになる。ただし、分断を目的とせず、和合しているという認識で行う場合には許される。和合の認識で行う者には、分断も無間業も成立しない。同様に、規定の人数に満たない場合も同様である。これについては“ウパーリよ、一方に四人がおり、他方に四人がおり、九人目が公示する……”などと説かれている通りである。

Imesu pana pañcasu ānantariyesu saṅghabhedo vacīkammaṃ, sesāni kāyakammāni, sabbāneva kho tāni kāyadvāratopi vacīdvāratopi samuṭṭhahanti. Saṅghabhedopi hi hatthamuddāya bhedaṃ karontassa kāyadvāratopi samuṭṭhāti, saṅghabhedo cettha kappaṭṭhitiyo. Kappavināse eva hi saṅghabhedato muccati, sesānaṃ pana tathā niyamo natthi. Yena ca pañcapetāni kammāni katāni honti, tassa saṅghabhedova niraye vipaccati, sesāni ‘‘ahosi kammaṃ nāhosi kammavipāko’’ti evamādīsu saṅkhyaṃ gacchanti. Saṅghabhedābhāve lohituppādo, tadabhāve arahantaghāto, tadabhāve mātughāto, pitughāto vā, tasmimpi sīlasampannatare. Purimāni cettha cattāri sabbesaṃ gahaṭṭhapabbajitānaṃ sādhāraṇāni, saṅghabhedo pana pakatattassa bhikkhunova, asādhāraṇo aññesaṃ, bhikkhunīpi hi saṅghaṃ na bhindati, pageva itare. Pañcapi cetāni dukkhavedanāsampayuttāni, dosamūlāni cāti veditabbāni.

これら五つの無間業のうち、僧伽分裂は口業であり、残りは身業であるが、それらすべては身門からも口門からも発生する。僧伽分裂もまた、手印(ジェスチャー)によって分裂を引き起こす者の場合には身門からも発生するが、ここでの僧伽分裂は一劫の間(地獄に)留まるものである。劫の破壊の時にのみ僧伽分裂の業から解放されるが、残りの業についてはそのような決まりはない。また、これら五つの業をなした者にとって、その者の僧伽分裂の業のみが地獄で熟し、残りの業は“業はあったが業の報いはなかった”などの数(カテゴリー)に入る。僧伽分裂がない場合は出仏身血が、それがない場合は阿羅漢殺が、それがない場合は母殺または父殺のうち、より徳を具足している方の殺害が熟す。また、ここでの前の四つはすべての在家者と出家者に共通であるが、僧伽分裂は具足戒を受けた比丘にのみ可能であり、他の者には共通しない。比丘尼であっても僧伽を分裂させることはなく、他の者たちは言うまでもない。また、これら五つはすべて苦受を伴い、瞋恚を根(不善根)とするものであると知られるべきである。

Aṭṭhamaṃ bhavaṃ nibbatteyyāti ettha ariyasāvakassa aṭṭhamabhavāgahaṇaṃ kena niyāmitanti? Vipassanāya. Yassa hi sā [Pg.280] tikkhā, so ekaṃ eva bhavaṃ nibbattitvā arahattaṃ patvā ekabījī nāma hoti. Yassa mandā, so dutiye…pe… chaṭṭhe vā bhave arahattaṃ patvā kolaṃkolo nāma hoti. Yassa pana atimandā, so sattamaṃ bhavaṃ nātikkamati, tattha niyamena arahattaṃ pāpuṇitvā sattakkhattuparamo nāma hoti. Sacepi hissa sattame bhave niddaṃ okkantassa matthake asani vā pabbatakūṭo vā pateyya, tasmimpi kāle arahattaṃ patvāva parinibbāti. Uttamakoṭiyā hi sattamabhavānatikkamanaññeva sandhāyeva ‘‘niyato sambodhiparāyaṇo’’ti (ma. ni. 1.66; 2.169; saṃ. ni. 5.998) vuttoti.

“第八の生存を生じない”ということについて、ここで聖弟子の第八の生存を執らないことは、何によって規定されているのか。それはヴィパッサナー(観)によってである。すなわち、それが鋭い者については、ただ一つの生存を生じて阿羅漢果に到達し、“一種子(エカビージー)”と呼ばれる。それが中程度の者については、第二から……(中略)……第六の生存において阿羅漢果に到達し、“家家(コランコロ)”と呼ばれる。しかし、それが極めて緩やかな者については、第七の生存を超えず、そこで決まりとして阿羅漢果に到達し、“七返極促(サッタッカットゥパラモ)”と呼ばれる。たとえ彼が第七の生存において眠りに落ちている時に、頭上に落雷や山頂が崩れ落ちたとしても、その時においても阿羅漢果に到達して般涅槃するのである。最高限度としての第七の生存を超えないことだけを指して、“決定して正覚を究極とする”と言われたのである。

Ekissā lokadhātuyā dve arahanto sammāsambuddhātiādīsu dasasahassacakkavāḷasaṅkhātaṃ jātikhettaṃ ekā lokadhātu nāma āṇāvisayakhettesu buddhuppattisaṅkāya evābhāvato. Tattha dvinnaṃ buddhānaṃ uppattipaṭisedhaṃ akatvā jātikhette eva kato. Ṭhapetvā imaṃ cakkavāḷaṃ aññasmiṃ cakkavāḷe buddhā na uppajjanti buddhattahetūnaṃ anādibuddhaparamparādīnaṃ tathābhāvā. Tato eva hi sattā niravasesato nibbutiṃ na pāpuṇanti. Yadi hi sabbacakkavāḷesu buddhā uppajjeyyuṃ, sabbe sattā ito pubbe niravasesato nibbutiṃ pāpuṇeyyuṃ, na ca taṃ atthi, tasmā anādibuddhaparamparāya vivaṭṭūpanissayasampannānaṃ nivāsabhūte imasmiṃ cakkavāḷe eva uppajjantīti veditabbā. Te cetthāpi dullabhā, tesaṃ dullabhattā evettha kappānaṃ asaṅkhyeyyampi buddhuppādarahitaṃ hoti. Yadi ca te sulabhā bhaveyyuṃ, ekasmiṃ vivaṭṭaṭṭhāyiasaṅkhyeyye catusaṭṭhibuddhānampi uppajjituṃ sakkā bhaveyya antarakappassa buddhantarattā. Bhaddakappesu cettha pañca buddhā eva uppajjanti. Kathaṃ panetthāpi dullabhatarā cakkavāḷantaresu uppajjeyyuṃ, buddhānañca dullabhatā kāraṇadullabhatāya, tasmā imasmiññeva [Pg.281] cakkavāḷe buddhā uppajjanti? Etthāpi na devabrahmalokesu, manussaloke eva pana uppajjanti ettheva sabbaso tividhasaddhammādhārassa saṅgharatanassa pātubhāvato, itaralokesu niravasesato pakārāsambhavato ca.

“一の世界系において、二人の阿羅漢・等正覚者が……”等において、一万の世界系からなる“生国(ジャーティケッタ)”が一つの世界系と呼ばれる。なぜなら、威令の及ぶ範囲においては、仏陀の出現の重複はあり得ないからである。そこでは、二人の仏陀の出現の禁止は生国においてなされている。この世界系を除いて、他の世界系には仏陀は出現しない。仏陀となるための原因や、無始の仏陀の系譜などがそのようになっているからである。それゆえにこそ、生きとし生けるものが残らず滅尽(解脱)に至ることはないのである。もしすべての世界系に仏陀が出現するならば、すべての衆生は以前に余すところなく滅尽に至っていたであろうが、そのようなことはない。したがって、無始の仏陀の系譜によって、迷いの世界を脱する強力な縁を備えた者たちの居住地である、この世界系においてのみ出現されるのであると知られるべきである。そして仏陀はここにおいても得難いものであり、それゆえに、ここにおいて無数の劫の間、仏陀の出現がないこともある。もし仏陀が出現しやすいのであれば、一つの転換期の無数劫において、六十四人の仏陀が出現することも可能であろう。中劫の間に仏陀の間隔があるからである。しかし、賢劫(バッダカッパ)においてさえ五人の仏陀が出現するのみである。どうしてここにおいてさえ得難い仏陀が、他の世界系に出現することがあろうか。仏陀が得難いのは、その原因が得難いからであり、それゆえにこの世界系においてのみ仏陀は出現するのである。そこにおいても、天界や梵天界ではなく、人間界においてのみ出現される。ここにおいてのみ、あらゆる点において三種の正法の拠り所である僧宝が出現し、他の世界では、それらが完全に備わることがあり得ないからである。

Yadi hi buddhā devalokādīsu uppajjeyyuṃ, manussā bhayena upasaṅkamitumeva na sakkonti, pageva dhammasavanapabbajjādiṃ kātuṃ, teneva amhākaṃ bodhisatto attano rūpakāyānubhāvādisampattiyā uppannaamanussasaṅkākutūhalaṃ janaṃ nijjhāpetuṃ uttānaseyyakādiniyāmena vaḍḍhitvā dārapariggahādiṃ akāsi, evaṃ katvā pabbajitampi naṃ rājagahe piṇḍāya pavisitvā paṇḍavapabbatapasse nisīditvā piṇḍapātaṃ paribhuñjantaṃ bimbisāro nānappakārato manussabhāvaṃ vicinitvāva upasaṅkamituṃ visahi, no aññathā. Lokanitthāraṇatthāya hi buddhā uppajjanti, na attano sakkārādiatthāya, tasmā manussesu eva uppajjantīti veditabbo. Tatthāpi imasmiṃ jambudīpe eva, tatthāpi imasmiṃ majjhimapadese eva. Na kevalañca buddhāva, paccekabuddhā, aggasāvakamahāsāvakā ca cakkavattiādayo ca aññepi puññavantasattā ettheva uppajjanti.

もし仏陀が天界などに出現したならば、人間は恐れて近づくことさえできず、まして法を聞いたり出家したりすることなどはできない。それゆえに、我らの菩薩は、自らの色身の威徳などの円満さによって、人間ではないのではないかという疑念や好奇心を抱いた人々に、自分も人間であることを納得させるために、仰向けに寝る乳児の姿から成長し、妻を娶ることなどを行った。このようにして出家した後も、王舎城に托鉢に入り、パンダヴァ山の麓に座って施食を食べていた彼に対して、ビンビサーラ王は様々な方法で人間であることを確かめてから、ようやく近づくことができたのであり、そうでなければ近づけなかった。仏陀は世を救うために出現されるのであり、自らの供養などのために出現されるのではない。したがって、人間の中にのみ出現されるのであると知られるべきである。その中でもこの閻浮提においてのみ、さらにその中でもこの中国においてのみ出現される。そして仏陀だけでなく、辟支仏、二大弟子、諸大弟子、転輪聖王、その他の福徳ある衆生たちも、ここにおいてのみ出現するのである。

Apubbaṃ acarimanti ettha mātukucchismiṃ paṭisandhiggahaṇato pure pubbaṃ nāma, dhātuantaradhānato pacchā carimaṃ nāma, ubhinnamantarā apubbaṃ acarimaṃ nāma. Etthantare aññassa buddhassa uppatti nivāritā, dhātuantaradhāne pana jāte aññassa uppatti na nivāritā. Kiñcāpi na nivāritā, antarakappaṃ pana khepetvāva uppajjantīti veditabbaṃ.

“前になく、後になく”ということについて、ここで、母の胎内に再誕生を執る前を“前”と呼び、舎利の消滅の後を“後”と呼ぶ。その両者の間を“前になく、後になく”と呼ぶ。この間において、他の仏陀の出現は妨げられる。しかし、舎利の消滅が起こった後は、他の仏陀の出現は妨げられない。妨げられないとは言っても、一中劫を過ぎてから出現されるのであると知られるべきである。

Pañca hi antaradhānāni nāma adhigamaantaradhānaṃ paṭipattiantaradhānaṃ pariyattiantaradhānaṃ liṅgaantaradhānaṃ dhātuantaradhānanti. Tattha adhigamoti maggaphalābhiññāpaṭisambhidāyo, so [Pg.282] parihāyamāno paṭisambhidāto paṭṭhāya parihāyati. Parinibbānato hi vassasahassameva paṭisambhidā nibbattetuṃ sakkonti, tato paraṃ abhiññā, tāpi nibbattetuṃ asakkontā sukkhavipassakakhīṇāsavā honti, tato anāgāmino, tato sakadāgāmino, sotāpannā ca honti, tesu dharantesupi adhigamo anantarahitova hoti, pacchimakassa pana sotāpannassa jīvitakkhayena adhigamo antarahito nāma hoti. Idaṃ adhigamaantaradhānaṃ.

五つの消滅とは、証悟の消滅、修行の消滅、聖典の消滅、相(出家者の姿)の消滅、舎利の消滅である。そのうち“証悟”とは、道・果・神通・四無碍解のことである。それは衰退する際、四無碍解から始まって衰退していく。般涅槃から千年の間は四無碍解を成就することができるが、それ以降は神通のみとなる。それも成就できなくなると、乾観の阿羅漢となり、その後、不還者、一来者、預流者となる。彼らが生存している間は証悟は消滅していないが、最後の預流者の寿命が尽きることによって、証悟は消滅したことになる。これが証悟の消滅である。

Tato maggaphalāni nibbattetuṃ asakkontā ‘‘natthi dāni no ariyadhammapaṭivedho’’ti jhānavipassanāsu vosānaṃ āpajjitvā kosajjabahulā catupārisuddhisīlamattaṃ rakkhanto aññamaññaṃ na codenti, na sārenti, akukkuccakā honti, tato paṭṭhāya khuddānukhuddakāni maddanti, tato garukāpattiṃ āpajjanti, pārājikamattameva rakkhanti, tesu dharantesupi paṭipatti anantarahitāva hoti, pacchimakassa pana bhikkhuno sīlabhedena vā jīvitakkhayena vā paṭipatti antarahitā nāma hoti. Idaṃ paṭipattiantaradhānaṃ nāma.

その後、道果を成就することができず、‘今や我々に聖法の通達(悟り)はない’と考えて、禅定や随観(ヴィパッサナー)を放棄し、懈怠に陥り、四種遍浄戒のみを護り、互いに呵責せず、戒めず、後悔することなくなり、それ以来、微細な罪を犯し、その後、重罪を犯し、波羅夷(戒)のみを護るようになる。彼らが存続している間は、修行(正行)はまだ消滅してはいないが、最後の比丘が破戒するか、あるいは命が尽きることによって、修行は消滅したことになる。これを‘修行の隠没’という。

Pariyattīti sāṭṭhakathaṃ tepiṭakaṃ buddhavacanaṃ, gacchante gacchante kāle adhammikehi kaliyugarājādīhi vipannasassādisampattitāya paccayadāyakā duggatā honti, bhikkhū ca paccayehi kilamantā antevāsike gahetuṃ na sakkonti. Tato aṭṭhakathā parihāyati, pāḷivaseneva pariyattiṃ dhārenti, tato pāḷiṃ sakalaṃ dhāretuṃ na sakkonti, paṭhamaṃ abhidhammapiṭakaṃ parihāyati, tañcassa parihāyanaṃ matthakato paṭhāya. Paṭhamameva hi mahāpakaraṇaṃ parihāyati, tato yamakaṃ kathāvatthu puggalapaññatti dhātukathā vibhaṅgo dhammasaṅgaho ca anukkamena parihāyanti, tato matthakato paṭṭhāya suttantapiṭakaṃ parihāyati, paṭhamaṃ hi aṅguttaranikāyo [Pg.283] ekādasakanipātato paṭṭhāya yāvaekakanipātā parihāyati, tato matthakato paṭṭhāya saṃyuttanikāyo, paṭhamaṃ hi mahāvaggo parihāyati, tato saḷāyatanavaggo khandhakavaggo nidānavaggo sagāthāvaggoti, evaṃ majjhimanikāyadīghanikāyādayo ca matthakato paṭṭhāya parihāyanti, tato vinayapiṭakameva tiṭṭhati, tampi parivārato paṭṭhāya yāva mahāvibhaṅgā parihāyati, tato uposathakkhandhakato mātikāmattameva dhārenti, tadāpi yāva catuppadikāpi gāthā manussesu pavattati, tāva pariyatti anantarahitāva hoti, tāya antarahitāya pariyatti antarahitā nāma hoti. Idaṃ pariyattiantaradhānaṃ nāma.

教法(学習)とは、義注を伴う三蔵の仏説である。時が経つにつれ、不法なカリ・ユガの王たちなどによって、作物の実りなどが失われ、布施者が貧困に陥り、比丘たちは資糧(生活必需品)に苦しみ、弟子を取ることができなくなる。その後、義注が失われ、パーリ(経典の本文)のみによって教法を保持するようになる。その後、パーリのすべてを保持することができなくなり、最初に阿毘達磨蔵が失われる。その消失は(第七の)‘発趣論’から始まる。最初に大論(発趣論)が失われ、次に双論、論事、人施設論、界論、分別論、法集論が順に失われていく。次に、経蔵が最後から順に失われる。まず増支部経典が、十一集から一集へと失われる。次に相応部経典が最後から順に失われる。まず大篇が失われ、次に六処篇、随蘊篇、因縁篇、有偈篇の順である。このように中部経典や長部経典なども最後から順に失われていく。その後、律蔵のみが残るが、それも‘附随(パリワーラ)’から始まり大分別(経分別)まで失われる。その後、布薩犍度から(戒本の)論母(マティカー)のみを保持するようになる。その時でも、四句の偈までもが人々の間に存続している間は、教法はまだ消滅してはいない。それが消失した時、教法は消滅したことになる。これを‘教法の隠没’という。

Gacchante gacchante kāle pattacīvaraggahaṇādiākappaṃ na pāsādikaṃ hoti, nigaṇṭhādayo viya alābupattādiṃ aggabāhāya pakkhipitvāpi olambitvāpi sikkāya olaggetvāpi vicaranti, cīvararajanampi na sāruppaṃ, oṭṭhaṭṭhikavaṇṇaṃ katvā dhārenti, tato rajanampi ovaṭṭikavijjhanampi na hoti, dasā chetvā paribbājakā viya kāsāvamattameva dhārenti, tato parikkhīṇe kāle khuddakakāsāvakhaṇḍaṃ hatthe vā gīvāya vā bandhitvā kasikammādīni katvā dārabharaṇādiṃ karonti, tadā dakkhiṇaṃ dento jano saṅghaṃ uddissa etesaṃ deti, idaṃ sandhāya bhagavatā vuttaṃ ‘‘bhavissanti kho panānanda, anāgatamaddhānaṃ gotrabhuno kāsāvakaṇṭhā dussīlā pāpadhammā, tesu dussīlesu saṅghaṃ uddissa dānaṃ dassanti, tadāpahaṃ, ānanda, saṅghagataṃ dakkhiṇaṃ asaṅkhyeyyaṃ appameyyaṃ vadāmī’’ti (ma. ni. 3.380). Tato ‘‘papañco esa, kiṃ iminā amhāka’’nti taṃ kāsāvakhaṇḍaṃ chinditvā araññe khipanti, etasmiṃ [Pg.284] kāle liṅgaṃ antarahitaṃ nāma hoti. Idaṃ liṅgaantaradhānaṃ nāma.

時が経つにつれ、鉢や衣の持ち方などの振る舞いが端正ではなくなる。裸形外道などのように、瓢箪の鉢などを脇に抱えたり、吊るしたり、網に入れて持ち歩いたりするようになる。衣の染め方も相応しくなく、駱駝の骨のような色にして着る。その後、染めることも、縁を縫うこともなくなる。衣の端を切り落とし、遍歴者のように黄褐色の布(袈裟)だけを身にまとうようになる。その後、時が過ぎると、小さな黄褐色の布片を手や首に縛り、農耕などを行って妻子を養うようになる。その時、施しを与える人々は、僧伽(サンガ)に対して彼らに布施を与える。これについて世尊はこう仰った。‘アーナンダよ、未来の時代に、黄褐色の布を首に巻いた聖種(の僧)、破戒して悪法を行う者たちが現れるだろう。それら破戒者たちに対して僧伽を目的に施しを与えるだろう。アーナンダよ、その時でも、僧伽に帰せられた布施は計り知れず、量りきれない(功徳がある)と私は説く’。その後、‘これは煩わしい、我々に何の得があるのか’と、その黄褐色の布片を切り捨てて森の中に投げ捨てる。この時、外相(僧侶の姿)は消滅したことになる。これを‘外相の隠没’という。

Tato tattha tattha sakkārasammānaṃ alabhamānā dhātuyo buddhānaṃ adhiṭṭhānabalena sakkārasammānalabbhamānakaṭṭhānaṃ gamissanti, tato sabbattha alabhamānā sabbadhātuyo mahābodhimaṇḍameva gamissanti. Sāsapamattāpi hi dhātu na antarā nassissati, tā pana bodhimaṇḍe pallaṅkena nisinnabuddhasarīrasiriṃ, yamakapāṭihāriyañca dassessanti, tato dhātusarīrato tejo samuṭṭhāya taṃ sarīraṃ apaṇṇattikabhāvaṃ gameti, tadā dasasahassacakkavāḷe devatā parinibbānadivase viya paridevitvā pūjāsakkāraṃ katvā pakkamanti. Idaṃ dhātuantaradhānaṃ nāma.

その後、各地で供養や尊敬を受けられなくなった仏舎利は、諸仏の決意の力によって、供養や尊敬を受けられる場所へと移動する。その後、あらゆる場所で(供養が)得られなくなると、すべての仏舎利はマハーボーディ・マンダ(大菩提道場)へと集まる。芥子粒ほどの仏舎利も途中で失われることはない。それらは菩提道場において、結跏趺坐して座る仏陀の身体の輝きと、双神変(双つの奇蹟)を現すだろう。その後、仏舎利の体から火(テージョ)が燃え上がり、その体は施設なき状態(無)へと至る。その時、一万の境界(世界)の神々は、般涅槃の日と同じように嘆き悲しみ、供養と尊敬を捧げて去っていく。これを‘仏舎利の隠没’という。

Imassa pañcavidhassa antaradhānassa pariyattiantaradhānameva mūlaṃ. Pariyattiyaṃ hi sati paṭivedhādayopi naṭṭhā nāma na honti, asati naṭṭhāti. Yathā ca nidhikumbhiyā jānanatthāya pāsāṇapiṭṭhe upanibaddhaakkharesu dharantesu nidhikumbhi naṭṭhā nāma na hoti, akkharesu pana naṭṭhesu naṭṭhā, evaṃsampadamidaṃ veditabbaṃ. Yathāha –

これら五種類の隠没の中で、教法の隠没こそが根本である。教法がある限り、通達(悟り)なども失われたことにはならないが、教法がなければ(全てが)失われたことになる。ちょうど、財宝の瓶(の場所)を知るために、石の表面に刻まれた文字が存続している間は、財宝の瓶は失われていないとされるが、文字が消えれば失われたとされるのと同じように、このことも理解されるべきである。次のように言われている。

‘‘Yāva tiṭṭhanti suttantā,Vinayo yāva dippati;

Tāva dakkhanti ālokaṃ,Sūriye abbhuṭṭhite yathā.

“経典(スッタンタ)が存続する限り、律(ヴィナヤ)が輝く限り、太陽が昇った時のように、彼らは光を見るだろう。

‘‘Suttantesu asantesu,Pamuṭṭhe vinayamhi ca;

Tamo bhavissati loke,Sūriye atthaṅgate yathā.

“経典が失われ、律が忘れ去られた時、太陽が沈んだ時のように、世界は闇となるだろう。

‘‘Suttante [Pg.285] rakkhite sante,Paṭipatti hoti rakkhitā;

Paṭipattiyaṃ ṭhito dhīro,Yogakkhemā na dhaṃsatī’’ti;

(A. ni. aṭṭha. 1.1.130;

sārattha. ṭī. pācittiya 3.438);

“経典が守られている時、修行(正行)も守られる。修行に立つ賢者は、瑜伽安穏(涅槃)から脱落することはない。”

Evamimesu pañcasu antaradhānesu dhātuantaradhānato pacchā carimaṃ nāmāti veditabbaṃ.

このように、これら五つの隠没の中で、仏舎利の隠没の後が(仏法消滅の)最後であると理解されるべきである。

Kasmā pana dve sammāsambuddhā apubbaṃ acarimaṃ na uppajjantīti? Niratthakatova. Ekova hi sammāsambuddho anantesu cakkavāḷesu sabbasattānampi yadi upanissayo bhaveyya, ekakkhaṇe sapāṭihāriyaṃ sabbānukūlaṃ dhammaṃ desetvā te vinetuṃ sakkoti, kimaṅgaṃ pana nānakkhaṇesu, tasmā ekasmiṃ kāle anekesaṃ sammāsambuddhānaṃ uppatti niratthikāva. Anatthakatā pana anacchariyaagāravavivādādidosato ceva mahāpathaviyā dvinnaṃ buddhānaṃ dhāraṇe asamatthatāya vikiraṇādidosato ca veditabbā. Cakkavattino pana ekasmiṃ cakkavāḷe dve ekato na uppajjanti, ekova uppajjati. Nānācakkavāḷesu pana bahūpi ekato uppajjantīti veditabbā. Ettha hi ‘‘ekissā lokadhātuyā’’ti etassa ekasmiṃ cakkavāḷeti attho gahetabbo. Apubbaṃ acarimañcettha cakkaratanapātubhāvaantaradhānānaṃ vemajjhaṃ veditabbaṃ. Antaradhānañcassa cakkavattino kālakiriyato, pabbajjāto vā sattame divase hoti, tassa ca ānubhāvena dvinnaṃ ekattha sahaanuppatti ca veditabbā. Sesaṃ suviññeyyameva. Ṭhānāṭhānañāṇabalaṃ paṭhamaṃ.

では、なぜ二人の正等覚者が前後せず(同時に)出現することはないのでしょうか。それは無益だからです。というのも、ただ一人の正等覚者であっても、もし無数の輪囲(世界系)において全ての生きとし生けるものに(悟りの)縁があるならば、一瞬のうちに神通を伴い、全てに適した法を説いて、彼らを導くことができるからです。ましてや異なる瞬間であれば言うまでもありません。それゆえ、一時期に多くの正等覚者が出現することは、実に無益なのです。また、無益であることは、驚嘆の欠如、不敬、論争などの過失があることや、大地が二人の仏陀を保持することに耐えられず、四散するなどの過失からも知られるべきです。しかし、転輪聖王については、一つの輪囲の中に二人が同時に出現することはなく、ただ一人のみが出現します。しかし、異なる輪囲においては、多くの(転輪聖王が)同時に出現することもあると知られるべきです。ここで“一つの世界において”というのは、一つの輪囲においてという意味に解すべきです。また、ここでの“前後せず”とは、輪宝の出現から消滅までの間を意味すると知られるべきです。その(輪宝の)消滅は、転輪聖王の崩御、あるいは出家から七日目に起こります。その(輪宝の)威力によって、二人が一箇所に同時に出現することはないと知られるべきです。残りの部分は容易に理解できます。処非処智力(第一の力)は以上です。

Dutiye kammasamādānānanti samādiyitvā katānaṃ kusalākusalānaṃ, kammameva vā kammasamādānaṃ. Ṭhānaso hetusoti paccayato ceva hetusaṅkhātakāraṇato ca[Pg.286]. Tattha gatiupadhikālapayogā vipākassa paccayā, kammaṃ hetu. Tadubhayato kammavipākaṃ yathābhūtaṃ pajānāti. Kathaṃ? Bhagavā hi ‘‘ekaccassa bahūni pāpakammāni gatiupadhikālapayogānaṃ sampattiyā paṭibāhitāni na vipaccanti, tesaṃ vipattiṃ āgamma vipaccanti, ekaccassa bahūni kalyāṇakammāni tesaṃ vipattiyā paṭibāhitāni na vipaccanti, tesaṃ sampattiṃ āgamma vipaccantī’’ti pajānāti.

第二(の力)において、“業の受持の(知力)”とは、受持してなされた善業と不善業、あるいは業そのものが業の受持です。“場所(処)から、原因(因)から”とは、縁(条件)から、また原因と呼ばれる理由からです。そこにおいて、趣(ガティ)、依持(ウパディ)、時(カーラ)、精進(パヨーガ)は異熟(果報)の縁であり、業は原因です。それら両方から業の異熟をありのままに知るのです。どのようにでしょうか。すなわち、世尊は“ある人の多くの悪業は、趣・依持・時・精進の具足(成就)によって妨げられ、異熟(報い)をもたらさないが、それらの不具足(欠陥)を待って異熟をもたらす。ある人の多くの善業は、それらの不具足によって妨げられ、異熟をもたらさないが、それらの具足に従って異熟をもたらす”と知るのです。

Tattha gativipattīti cattāro apāyā. Gatisampattīti manussadevagatiyo. Upadhīti attabhāvo. Tassa samiddhi sampatti nāma, asamiddhi vipatti nāma. Kālasampattīti surājasumanussakālasaṅkhāto sampannakālo, tappaṭipakkho kālavipatti nāma. Tassa tassa pana kammassa sammāpayogo payogasampatti, micchāpayogo payogavipatti nāma. Tattha hi ekaccassa kusalakammena devagatiādīsu gatiyaṃ nibbattassa taṃ gatisampattiṃ āgamma kusalāni eva vipaccanti. Tāya pana gatisampattiyā paṭibāhitāni akusalāni tattha vipaccituṃ na sakkonti. Tāni puna nirayādīsu apāyesu nibbattassa taṃ gativipattiṃ āgamma yathāsukhaṃ vipaccanti. Tāya pana gativipattiyā paṭibāhitāni kusalāni tattha vipaccituṃ na sakkonti. Ekaccassa dassanīyenābhirūpena kāyena samannāgatassa yadipi so dāso vā hoti hīnajacco vā, taṃ upadhisampattiṃ āgamma kusalāni evassa vipaccanti. Tādisaṃ hi surūpaṃ ‘‘ayaṃ kiliṭṭhakammassa nānucchaviko’’ti uccesu amaccādiṭṭhānesu ṭhapenti, caṇḍālimpi surūpaṃ aggamahesiādiṭṭhānesu ṭhapenti. Tāya pana upadhisampattiyā paṭibāhitāni akusalānassa vipaccituṃ na sakkonti. Tāni pana upadhivipattiyaṃ ca ṭhitassa yathāsukhaṃ vipaccanti. Rājakulādīsu hi uppannampi durūpaṃ hīnesu ṭhapenti. Ekaccassa pana paṭhamakappikānaṃ vā cakkavattirañño vā buddhānaṃ vā surājasumanussānaṃ [Pg.287] sampanne kāle nibbattassa taṃ kālasampattiṃ āgamma kusalāni eva vipaccanti, na akusalāni. Tāni puna durājadumanussānaṃ vipanne kāle taṃ kālavipattiṃ āgamma vipaccanti, na pana kusalāni tāya kālavipattiyā paṭibāhitattā. Ekaccassa pana sīlasaṃyamādianavajjapayogena ceva sāvajjena vā anavajjena vā desakālānusārena āyudhasippādipayogasāmatthiyena ca samannāgatassa taṃ payogasampattiṃ āgamma kusalāni eva vipaccanti, na akusalāni. Tāni puna yathāvuttaviparītapayogavipattiṃ āgamma vipaccanti, na pana kusalāni tāya paṭibāhitattā. Yuddhādīsu hi pāṇātipātādiakusalaṃ karontāpi taṃtaṃāyudhasippādipayogasampattiṃ nissāyeva senāpatiṭṭhānādimahāsampattiṃ labhanti, na pana taṃ akusalaṃ nissāya. Yathā dānaveyyāvaccādīsu kusalaṃ karontāpi adhimattavāyāmādipayogavipattiṃ nissāya anayabyasanampi pāpuṇanti, na pana taṃ kusalaṃ nissāya. Evametāhi catūhi sampattīhi, vipattīhi ca kusalākusalānaṃ vipaccanāvipaccanavibhāgaṃ bhagavā yathābhūtaṃ pajānāti. Ayaṃ tāvettha vibhaṅganayena dutiyabalassa vibhāvanā.

そこにおいて、“趣の不具足(ガティ・ヴィパッティ)”とは四つの悪趣です。“趣の具足(ガティ・サンパッティ)”とは人間界と天界の趣です。“依持(ウパディ)”とは身心(個体)のことです。その成就を具足と呼び、不成就を不具足と呼びます。“時の具足”とは、良き王や良き人々がいる時と言われる充実した時代であり、その反対が時の不具足です。また、それぞれの業に対する正しい精進が精進の具足であり、誤った精進が精進の不具足です。そこでは、ある人が善業によって天界などの趣に生まれた場合、その趣の具足によって(過去の)善業のみが異熟をもたらします。しかし、その趣の具足によって妨げられた悪業は、そこでは異熟をもたらすことができません。それら(悪業)は再び地獄などの悪趣に生まれた時、その趣の不具足によって、思うままに異熟をもたらします。しかし、その趣の不具足によって妨げられた善業は、そこでは異熟をもたらすことができません。ある人が端正で美しい容姿を備えている場合、たとえその者が奴隷や卑しい家柄の者であっても、その依持の具足によって、その者の善業のみが異熟をもたらします。そのような美貌の持ち主に対しては、“この者は卑しい仕事にはふさわしくない”として、高位の大臣などの地位に就けたり、チャンダーラの女であっても美貌であれば王妃などの地位に就けたりします。しかし、その依持の具足によって妨げられた悪業は、その者に異熟をもたらすことができません。しかし、それらは依持の不具足(醜い容貌など)にある時には、思うままに異熟をもたらします。王家などに生まれても、醜い容姿であれば卑しい地位に置かれるからです。ある人が劫の初期の時代や、転輪聖王、あるいは仏陀の時代、良き王や良き人々のいる充実した時代に生まれた場合、その時の具足によって、善業のみが異熟をもたらし、悪業はもたらしません。それら(悪業)は、再び悪政や悪人の蔓延する時の不具足において、その時の不具足によって異熟をもたらしますが、善業はその時の不具足によって妨げられているため、(異熟を)もたらしません。ある人が戒や自制などの非難されることのない精進を備え、あるいは有罪・無罪にかかわらず、場所や時に応じた武器や技能などの精進の能力を備えている場合、その精進の具足によって善業のみが異熟をもたらし、悪業はもたらしません。それら(悪業)は、再び上述の反対である精進の不具足によって異熟をもたらしますが、善業はその(不具足)によって妨げられているため、(異熟を)もたらしません。戦いなどにおいて殺生などの不善業を行っていても、それぞれの武器や技能などの精進の具足によって、将軍などの地位という大きな幸運を得ますが、それは不善業によるものではありません。あたかも布施や奉仕などの善業を行っていても、過度な努力(の欠如)などの精進の不具足によって、災難や不幸に遭うことがあっても、それは善業によるものではないのと同じです。このように、これら四つの具足と不具足によって、善業と不善業が異熟をもたらすか否かの区別を、世尊はありのままに知るのです。これが、分別による第二の力の解説です。

Aparena cassa –

また、彼には次のような(知見もあります)――

‘‘Ahosi kammaṃ ahosi kammavipāko, ahosi kammaṃ nāhosi kammavipāko, ahosi kammaṃ atthi kammavipāko, ahosi kammaṃ natthi kammavipāko, ahosi kammaṃ bhavissati kammavipāko, ahosi kammaṃ na bhavissati kammavipāko, atthi kammaṃ natthi kammavipāko, atthi kammaṃ natthi kammavipāko, atthi kammaṃ bhavissati kammavipāko, atthi kammaṃ na bhavissati kammavipāko, bhavissati kammaṃ bhavissati kammavipāko[Pg.288], bhavissati kammaṃ na bhavissati kammavipāko’’ti (paṭi. ma. 1.234) –

“業があった、業の異熟があった。業があった、業の異熟はなかった。業があった、業の異熟がある。業があった、業の異熟はない。業があった、業の異熟があるだろう。業があった、業の異熟はないだろう。業がある、業の異熟はある。業がある、業の異熟はない。業がある、業の異熟があるだろう。業がある、業の異熟はないだろう。業があるだろう、業の異熟があるだろう。業があるだろう、業の異熟はないだろう。”

Iminā paṭisambhidāyaṃ vuttenāpi nayena vibhāvanā veditabbā. Tattha yaṃ atītattabhāve āyūhitaṃ kammaṃ vuttaṃ, hetupaccayaṃ āgamma tattheva vipākaṃ adāsi. Idaṃ sandhāya ‘‘ahosi kammaṃ ahosi kammavipāko’’ti paṭhamaṃ padaṃ vuttaṃ. Yaṃ atītesu pana diṭṭhadhammavedanīyādīsu bahūsu ekaṃ diṭṭhadhammavedanīyaṃ laddhapaccayaṃ vipākaṃ deti, sesāni avipākāni. Ekaṃ upapajjavedanīyaṃ pana paṭisandhiṃ ākaḍḍhati, ekaṃ ānantariyaṃ nirayapaṭisandhiṃ deti, sesāni avipākāni. Aṭṭhasu samāpattīsu ekāya brahmaloke nibbattati, sesā avipākā. Idaṃ sandhāya ‘‘ahosi kammaṃ nāhosi kammavipāko’’ti dutiyaṃ padaṃ vuttaṃ. Yaṃ atītaṃ kammaṃ etarahi vipākaṃ deti, idaṃ sandhāya tatiyaṃ. Yaṃ purimanayena na vipaccati, idaṃ sandhāya catutthaṃ. Yaṃ anāgate vipākaṃ dassati, idaṃ sandhāya pañcamaṃ. Yaṃ na vipaccati, idaṃ sandhāya chaṭṭhaṃ. Yaṃ etarahi āyūhitaṃ kammaṃ etaraheva vipākaṃ deti, idaṃ sandhāya sattamaṃ. Yaṃ na vipaccati, idaṃ sandhāya aṭṭhamaṃ. Iminā nayena sesapadānampi attho daṭṭhabbo. Idaṃ tathāgatassāti idaṃ sabbehi etehi pakārehi atītānāgatapaccuppannānaṃ kammantaravipākantarānaṃ yathābhūtato jānanañāṇanti attho. Dutiyabalaṃ.

‘パティサンビダー(無碍解道)’において説かれた方法によっても、その解明は知られるべきである。そこでは、過去の生において積み上げられた業が説かれており、因と縁によってまさにその(過去の)場所で異熟(報い)を与えた。これを指して“業があり、業の異熟があった”という第一の句が説かれている。一方、過去の現法受業などの多くの中で、ある一つの現法受業が縁を得て異熟を与えるが、残りは異熟を与えない。また、ある一つの順次受業は結生を引き寄せ、ある一つの無間業は地獄への結生を与えるが、残りは異熟を与えない。八つの等至(定)のうち、一つによって梵天界に生まれ、残りは異熟を与えない。これを指して“業があり、業の異熟はなかった”という第二の句が説かれている。過去の業が今(現在)異熟を与えるもの、これを指して第三の句がある。先の(第二の)方法のように異熟しないもの、これを指して第四がある。未来において異熟を示すもの、これを指して第五がある。異熟しないもの、これを指して第六がある。現在において積み上げられた業が、まさに現在において異熟を与えるもの、これを指して第七がある。異熟しないもの、これを指して第八がある。この方法によって、残りの句の意味も知られるべきである。“これは如来の力である”とは、これらすべての様態によって、過去・未来・現在の業の差異と異熟の差異を如実(ありのまま)に知る智慧という意味である。第二の力。

Tatiye sabbatthagāmininti sabbagatigāminiñca agatigāminiñca. Paṭipadanti maggaṃ. Yathābhūtaṃ pajānātīti bahūsupi manussesu pāṇātipātādīsu ekameva akusalaṃ ekato karontesu imassa cetanā nirayagāminī bhavissati, imassa tiracchānayonigāminī, imassa pettivisayagāminī, nirayādīsupi panesā evarūpe evarūpe ṭhāne evañcevañca vipākaṃ dassati, imassa paṭisandhiṃ ākaḍḍhituṃ na sakkoti, aññena kammena [Pg.289] dinnapaṭisandhikassa dubbalaṃ upadhivepakkaṃ bhavissati. Bahūsu vā ekato dānādikusalaṃ, vipassanaṃ vā paṭṭhapentesu imassa cetanā manussagatigāminī bhavissati, imassa devagatigāminī, tatthāpi evañcevañca vipākaṃ dassati, imassa vā vipassanā ekaṃ maggaṃ dve vā tayo vā cattāro vā paṭisambhidādisahite vā rahite vā nipphādessati, imassa na kañci paṭivedhaṃ sādhessatītiādinā anantehi ākārehi ekavatthusmimpi uppannaṃ kusalākusalasaṅkhātaṃ sabbatthagāminipaṭipadaṃ aviparītato pajānātīti. Tatiyabalaṃ.

第三の力において、“一切処に至る道”とは、すべての趣(転生先)に至る道、および非趣(涅槃など)に至る道のことである。“行道”とは道(マグガ)のことである。“如実に知る”とは、多くの人々が殺生などの一つの不善を共に行う場合でも、“この者の思(意志)は地獄に至るものとなり、この者の思は畜生門に至るものとなり、この者の思は餓鬼界に至るものとなる。地獄などにおいても、これこれの場所でこのように異熟を示すであろう。この思は結生を引き寄せることができず、他の業によって結生を与えられた者にとっては、微弱な所依の異熟となるであろう”と知ることである。あるいは、多くの人々が共に施しなどの善を行い、あるいは毘婆奢那(観)を修める場合、“この者の思は人間界に至るものとなり、この者の思は天界に至るものとなり、そこでもこのように異熟を示すであろう。あるいは、この者の毘婆奢那はある一つの道、あるいは二つ、三つ、四つの道、あるいは無碍解などを伴うもの、あるいは伴わないものを完成させるであろう。この者は何の現証(悟り)も成し遂げないであろう”というように、無数の様態によって、一つの事柄(対象)においても生じた善不善とされる一切処に至る行道を、誤りなく知るということである。第三の力。

Catutthe anekadhātunti cakkhudhātuādīhi, kāmadhātuādīhi vā bahudhātuṃ. Nānādhātunti tāsaññeva dhātūnaṃ vilakkhaṇattā nānappakāraṃ dhātuṃ. Lokanti khandhāyatanadhātulokaṃ. Yathābhūtaṃ pajānātīti tāsaṃ tāsaṃ dhātūnaṃ khandhāyatanadhātuvibhaṅgādīsu vuttanayena anantappabhedaṃ nānattaṃ aviparītato pajānāti. Na kevalañca tathāgato upādinnakasaṅkhāralokasseva nānattaṃ pajānāti, atha kho anupādinnakasaṅkhāralokassāpi paccekabuddhādīhi paṭivijjhituṃ asakkuṇeyyaṃ nānattaṃ pajānātiyeva. Tehi upādinnakalokassāpi nānattaṃ ekadesatova jānanti, anupādinnassa pana neva jānanti, sabbaññubuddhassevetaṃ visayo. Evaṃ hi imāya nāma dhātuyā ussannāya imesaṃ rukkhagacchalatādīnaṃ, khandhadaṇḍavallitacapattapupphaphalādino saṇṭhānavaṇṇagandharasaojāhi, desakālehi ca anantappabhedaṃ nānattaṃ, pathavīpabbatādīnañca nānattaṃ hotīti anantehi ākārehi jānituṃ sakkoti, nāññeti. Catutthabalaṃ.

第四の力において、“多種多様な界”とは、眼界などの、あるいは欲界などの多くの界(要素)のことである。“種々の界”とは、それらの界自体の特徴が異なることによる種々の様態の界のことである。“世間”とは、蘊・処・界という世間のことである。“如実に知る”とは、それら種々の界を、蘊・処・界の分別などで説かれた方法によって、無数の区分をもつ多様性を誤りなく知ることである。如来は単に執受(有情の身)を構成する諸行の世間の多様性を知るだけでなく、実に、非執受(器世間)の諸行の世間の、辟支仏(独覚)らでも通達することのできない多様性をも知るのである。声聞や独覚たちは、執受の世間の多様性についても一部のみを知り、非執受については全く知らない。これは一切知者の仏陀のみの領域である。このように、この界が優勢であることにより、これら樹木・茂み・蔓などの、幹・枝・蔓・皮・葉・花・果実などの形状・色・香・味・栄養(オージャ)によって、また場所と時期によって、無数の区分をもつ多様性が生じ、大地や山々の多様性が生じることを、無数の様態によって知ることができるのであり、他の者にはできない。第四の力。

Pañcame nānādhimuttikanti hīnādīhi adhimuttīhi nānādhimuttikabhāvaṃ. Yathābhūtaṃ pajānātīti tīsupi kālesu hīnādhimuttikā hīnādhimuttike eva sevanti, paṇītādhimuttikā ca paṇītādhimuttike. Tatthāpi assaddhā assaddhe, dussīlā [Pg.290] dussīle, micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhike, saddhā saddhe, sīlasutacāgapaññādisampannā ca te te eva sevantīti nānappakārato jānāti. Saddhāsīlādisampannā hi tabbirahite attano ācariyupajjhāyepi na sevanti, tepi itare, attanā attanā pana sadise eva sevantīti. Pañcamabalaṃ.

第五の力において、“種々の勝解(信解・傾向)”とは、劣った勝解などによる種々の勝解の状態のことである。“如実に知る”とは、三世(過去・現在・未来)においても、劣った勝解の者は劣った勝解の者のみと親しみ、優れた勝解の者は優れた勝解の者と親しむということである。そこでも、不信の者は不信の者と、破戒の者は破戒の者と、邪見の者は邪見の者と、信ある者は信ある者と、戒・聞・捨・慧などを具足した者はそれらの者のみと親しむということを、種々の側面から知るのである。実に、信や戒などを具足した者は、それらを欠いた自身の教師や和尚であっても親しまず、劣った勝解の者たちも同様であり、各々、自分に似た者のみと親しむのである。第五の力。

Chaṭṭhe parasattānanti padhānasattānaṃ. Parapuggalānanti tato paresaṃ hīnasattānaṃ. Ekatthameva vā etaṃ padadvayaṃ veneyyavasena dvidhā vuttaṃ. Indriyaparopariyattanti saddhādīnaṃ indriyānaṃ parabhāvañca aparabhāvañca, vuddhiñca hāniñcāti attho. Yathābhūtanti sabbesaṃ sattānaṃ āsayānusayacaritādhimuttiādīhi saddhādi tikkhindriyamudindriyataṃ sabbākārato jānāti. Tattha āsayoti nivāsaṭṭhānaṃ, yattha sattānaṃ cittasantānaṃ niccaṃ nivasati. So duvidho vaṭṭāsayo vivaṭṭāsayo ca. Tattha sassatucchedavasena pavattaṃ sabbaṃ diṭṭhigataṃ vaṭṭāsayo nāma. Sappaccayanāmarūpapariggahato paṭṭhāya sabbaṃ vipassanāñāṇaṃ, maggañāṇañca vivaṭṭāsayo nāma. Maggañāṇampi hi ‘‘dasayime, bhikkhave, ariyāvāsā, yadariyā āvasiṃsū’’tiādivacanato (a. ni. 10.19) āsayova. Imaṃ pana bhagavā sattānaṃ āsayaṃ jānanto ubhinnaṃ diṭṭhiñāṇānaṃ appavattikkhaṇepi jānāti eva. Kāmarāgādikilesādhimuttaññeva hi puggalaṃ bhagavā tatheva jānāti. ‘‘Ayaṃ nekkhammādiabhirato vivaṭṭāsayo’’ti nekkhammādiṃ sevantaññeva jānāti, ‘‘ayaṃ kāmādiabhirato vaṭṭāsayo’’ti anusayacaritādijānanepi eseva nayo. Tattha anusayo kāmarāgānusayādito sattavidho. Caritanti tīhi dvārehi abhisaṅkhatalokiyakusalākusalaṃ. Adhimuttīti ajjhāsayo. Evamettha āsayānusayañāṇaṃ, indriyaparopariyattañāṇañcāti dve ñāṇāni ekato hutvā ekaṃ balañāṇaṃ nāma jātanti. Chaṭṭhabalaṃ.

第六の力について。“他の生きとし生けるものたちの”とは、主要な衆生たちのことである。“他の個人たちの”とは、それら以外の劣った衆生たちのことである。あるいは、この二つの語は同じ意味であるが、導かれる者の都合(機根)によって二通りに説かれたのである。“諸根の勝劣”とは、信などの諸根の卓越した状態と卓越していない状態、すなわち増大と減少という意味である。“ありのままに”とは、すべての衆生の阿世耶(拠所)、随眠、性格、勝解などに基づいて、信などの根の鋭さと鈍さを、あらゆる様態において知ることをいう。そのうち“阿世耶(意欲・拠所)”とは住処のことであり、衆生の心の相続が常に住するところである。それは、輪廻の阿世耶と解脱の阿世耶の二種類がある。そのうち、常見や断見に基づいて生じるすべての見解を“輪廻の阿世耶”という。縁を伴う名色の把握から始まるすべての観の知恵(ヴィパッサナー知)と、道の知恵を“解脱の阿世耶”という。道の知恵もまた、“比丘たちよ、聖者が住した十の聖なる住処がある”等の言葉(増支部10.19)から、阿世耶(拠所)にほかならない。世尊は衆生のこの阿世耶を知る際、これら二つの見解や知恵が働いていない瞬間であっても、それを知るのである。欲貪などの煩悩に耽っている個人を、世尊はまさにその通りに知る。“この者は出離などを喜び、解脱の阿世耶を持っている”と、出離などを修めている者を知り、“この者は欲などを喜び、輪廻の阿世耶を持っている”と知る。随眠や性格などを知る際も同様の理路である。そのうち“随眠”とは、欲貪随眠などからなる七種類である。“性格”とは、三門(身口意)によって形成された世俗的な善および不善のことである。“勝解(信解)”とは意向のことである。このように、ここでは阿世耶随眠智と諸根勝劣智という二つの知恵が合わさって、一つの力智(十力の一つ)となっているのである。第六の力。

Sattame [Pg.291] jhānavimokkhasamādhisamāpattīnanti paṭhamādīnaṃ catunnaṃ jhānānaṃ, ‘‘rūpī rūpāni passatī’’tiādīnaṃ aṭṭhannaṃ vimokkhānaṃ, savitakkasavicārādīnaṃ tiṇṇaṃ samādhīnaṃ, paṭhamajjhānasamāpattiādīnaṃ navannaṃ anupubbasamāpattīnaṃ. Saṃkilesanti hānabhāgiyadhammaṃ. Vodānanti visesabhāgiyaṃ dhammaṃ. Vuṭṭhānanti yena kāraṇena jhānādīhi vuṭṭhahanti, taṃ kāraṇaṃ. Taṃ pana duvidhaṃ vodānampi bhavaṅgampi. Heṭṭhimaṃ hi paguṇaṃ jhānaṃ attano vodānavasena uparimassa jhānassa padaṭṭhānato ‘‘vuṭṭhāna’’nti vuccati, tamhā tamhā pana samādhimhā bhavaṅgavaseneva vuṭṭhānato bhavaṅgampi. Nirodhato pana phalasamāpattiyāva vuṭṭhahanti. Idaṃ pāḷimuttakavuṭṭhānaṃ nāma, taṃ sabbaṃ bhagavā yathābhūtaṃ sabbākārena pajānāti. Sattamabalaṃ.

第七の力について。“禅定、解脱、三昧、等至の”とは、初禅などの四禅、“有色者が色を見る”などの八解脱、有尋有伺などの三三昧、初禅等至などの九次第等至のことである。“雑染”とは退分(衰退)の法のことである。“清浄”とは勝分(卓越)の法のことである。“出定”とは、それによって禅定などから出る原因のことである。それは、清浄と有分(潜在意識)の二種類がある。熟達した下の禅定は、自らの清浄によって上の禅定の近因(足がかり)となるため“出定”と呼ばれ、またそれぞれの三昧から有分の心によって出るため“有分”とも呼ばれる。しかし、滅尽定からは果等至によってのみ出る。これを“パーリ(経典)に明記されていない出定”と呼び、世尊はそのすべてをありのままに、あらゆる様態において知るのである。第七の力。

Aṭṭhame pubbenivāsānussatīti pubbenivutthakkhandhānussaraṇaṃ, taṃ nāmagottavaṇṇāhārasukhadukkhādīhi tattha tattha bhave vijjamānehi anantehi ākārehi yathābhūtaṃ pajānātīti. Aṭṭhamabalaṃ.

第八の力について。“宿住随念”とは、過去に住んだ諸蘊を随念することである。それは、その時々の生存に存在する名、姓、容貌、食物、苦楽などの無数の様態において、ありのままに知ることをいう。第八の力。

Navame cutūpapātanti cutiñca upapātañca, taṃ cavamānaupapajjamānahīnapaṇītasuvaṇṇadubbaṇṇādito anantapabhede yathākammūpage satte dibbacakkhuñāṇena vaṇṇāyatanaggahaṇamukhena disvā sabbākārato pajānātīti. Navamabalaṃ.

第九の力について。“死生”とは、死と生のことである。死にゆく者、生まれゆく者、卑しい者、高貴な者、容姿の美しい者、醜い者など、業に従って赴く衆生を、天眼智によって、色の把握を入り口として見て、無数の個人差をあらゆる様態において知ることをいう。第九の力。

Dasame āsavānaṃ khayanti āsavanirodhaṃ nibbānaṃ, taṃ arahattamaggañāṇena catusaccapaṭivedhato pajānātīti. Dasamabalaṃ.

第十の力について。“諸漏の滅尽”とは、漏の滅である涅槃のことである。それを阿羅漢道智によって四聖諦を現観することから知ることをいう。第十の力。

Imānīti yāni heṭṭhā ‘‘tathāgatassa dasa tathāgatabalānī’’ti avoca, imāni tānīti appanaṃ karoti. Yasmā cetopariyañāṇādīni sāvakādīnampi yathārahaṃ vijjamānānipi savisayaṃ kiñcideva jānanti, na ca sabbākārato. Buddhānaṃ [Pg.292] pana sabbaññutaññāṇaṃ viya sabbadhammesu yathāsakaṃ visaye sabbattha sabbākārato ekakkhaṇe appaṭihataṃ pavattati, tasmā ‘‘tathāgatabalānī’’ti vuccanti. Yadi evaṃ sabbaññutaññāṇassevāyaṃ pabhedo hoti, kasmā pana ‘‘dasabalañāṇānī’’ti visuṃ vibhattānīti? Visayakiccabhūmibhedato nesaṃ aññattā. Dasabalañāṇesu hi paṭhamaṃ kāraṇākāraṇameva jānāti, dutiyaṃ kammantaravipākantarameva jānāti, tatiyaṃ kammaparicchedameva, catutthaṃ nānattakāraṇameva, pañcamaṃ sattānaṃ ajjhāsayādhimuttimeva, chaṭṭhaṃ indriyānaṃ tikkhamudubhāvameva, sattamaṃ jhānādīhi saddhiṃ tesaṃ saṃkilesādimeva, aṭṭhamaṃ pubbenivutthakkhandhasantatimeva, navamaṃ sattānaṃ cutipaṭisandhimeva, dasamaṃ saccaparicchedameva, nāññaṃ.

“これら”とは、先に“如来には十の如来の力がある”と説かれた、これら(の力)を確信させるものである。なぜなら、他心智などは、声聞たちにも相応に備わっているが、それ自体の領域をわずかに知るだけであり、あらゆる様態において知るわけではないからである。しかし諸仏の知恵は、一切知智のように、すべての法においてそれぞれの領域で、あらゆるところで、あらゆる様態において、一瞬のうちに妨げられることなく働く。それゆえ“如来の力”と呼ばれる。もしそうであれば、これは一切知智の分類にすぎないのではないか、なぜ“十力智”として別々に分類されているのか。(答えは)対象、作用、境地の違いにより、それらは別物だからである。十力智のうち、第一は道理と非道理のみを知り、第二は業の違いと報いの違いのみを知り、第三は業の区別のみを、第四は(要素の)多様性の原因のみを、第五は衆生の意向と勝解のみを、第六は諸根の鋭さと鈍さのみを、第七は禅定などとともにそれらの雑染などを、第八は過去に住んだ諸蘊の相続のみを、第九は衆生の死と再再生のみを、第十は真理の区別(四諦)のみを知り、それ以外ではない。

Sabbaññutaññāṇaṃ pana etehi jānitabbañca tato uttariñca sabbaṃ atītādibhedaṃ ekakkhaṇe sabbākārato jānāti, etesaṃ pana kiccaṃ na sabbaṃ karoti. Taṃ hi jhānaṃ hutvā appetuṃ, iddhi hutvā vikubbituṃ, maggo hutvā kilese khepetuṃ na sakkoti. Dasabalañāṇāni pana taṃ sabbaṃ yathārahaṃ kātuṃ sakkonti. Tesu ca paṭipāṭiyā satta ñāṇāni kāmāvacarāni, tato dve rūpāvacarāni, avasāne ekaṃ lokuttaraṃ. Sabbaññutaññāṇaṃ pana kāmāvacaramevāti evaṃ visayakiccabhūmibhedato aññameva dasabalañāṇaṃ. Aññaṃ sabbaññutaññāṇanti. Ayaṃ tāva padatthānusārato vinicchayo. Dhammabhedādito pana sabbopi vinicchayo ekavidhakoṭṭhāsato paṭṭhāya ettha vuttānusāratova ñātabbo, suttantabhājanīyādayo hi vibhaṅganayabhedā ettha, ito paresu ca vibhaṅgesu natthīti.

しかし一切知智は、これら(十力)によって知られるべきこと、およびそれ以上の過去などの分類のすべてを、一瞬のうちにあらゆる様態において知るが、これら(十力)の作用のすべてを行うわけではない。というのも、それ自体が禅定となって安止したり、神通となって変化したり、道となって煩悩を滅尽したりすることはできないからである。しかし十力智は、それらすべてを相応に行うことができる。それらのうち、順番に七つの知恵は欲界の心に属し、その後の二つは色界の心に、最後の一つは出世間の心に属する。しかし、一切知智は欲界の心にのみ属する。このように、対象、作用、境地の違いによって、十力智は(一切知智とは)別のものであり、一切知智もまた(十力智とは)別のものである。これがまず語の意味に従った決定である。しかし、法の分類などからのすべての決定は、一種類の部門から始めて、ここで説かれた方法に従って知るべきである。なぜなら、経典の分別などの分別方法の分類は、ここ(智分別)や他の分別には存在しないからである。

Ñāṇavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

智分別の論母(マティカー)の注釈を終わる。

Khuddakavatthuvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

小事分別論母の注釈

Khuddakavatthuvibhaṅgamātikāya [Pg.293] panāyaṃ nikkhepaparicchedena saddhiṃ atthato vinicchayo. Mātikāya hi ādito tāva – jātimadotiādayo tesattati ekakā nikkhittā, tato kodho ca upanāho cātiādayo aṭṭhārasa dukā, akusalamūlādayo pañcatiṃsa tikā, āsavacatukkādayo cuddasa catukkā, orambhāgiyasaṃyojanādayo pannarasa pañcakā, vivādamūlādayo cuddasa chakkā, anusayādayo satta sattakā, kilesavatthuādayo aṭṭha aṭṭhakā, āghātavatthuādayo nava navakā, kilesavatthuādayo satta dasakā, channaṃ aṭṭhārasakānaṃ vasena aṭṭhasatataṇhāvicaritāni ca yathākkamaṃ nikkhipitvā ante dvāsaṭṭhi diṭṭhigatāni brahmajālasutte atidassitānīti sabbānipi tesaṭṭhiadhikāni aṭṭhakilesasatāni nikkhittānīti veditabbāni. Ayaṃ tāva nikkhepaparicchedo.

小事分別論の論母(マティカー)については、提示の限定とともに、その意味による決択がなされる。すなわち、論母の最初から、まず“出自の慢”などの七十三の一法が提示され、次に“怒りと恨み”などの十八の二法、不善根などの三十五の三法、漏の四法などの十四の四法、下分結などの十五の五法、論争の根源などの十四の六法、随眠などの七の七法、煩悩事などの八の八法、怨恨事などの九の九法、煩悩事などの七の十法、そして六つの十八法による百八の渇愛の遊行が順次に提示され、最後に六十二の見解が梵網経において詳細に示されたように提示されている。このように、八百六十三の全ての煩悩が提示されていると知るべきである。これがまず提示の限定である。

Atthato pana ‘‘jātimado’’tiādīsu jātiuccākulīnataṃ nissāya ‘‘khattiyādīnaṃ catunnampi vaṇṇānaṃ ahaṃ uttamajātiko, ime na uttamajātikā’’ti evaṃ attukkaṃsanaparavambhanavasena uppanno majjanākārappavatto māno jātimado nāma. Sesapadesupi eseva nayo. Tattha ādiccagottakassapagottādiuttamagottaṃ nissāya gottamado. Nirābādhataṃ, yobbaññaṃ, ‘‘ciraṃ sukhaṃ jīviṃ jīvāmi jīvissāmī’’ti evaṃ jīvitaṃ, bahulābhañca nissāya yathākkamaṃ ārogyamadādayo vuttā. Sukatapaṇītapaccayalābhaṃ, mānanavandanādigarukāraṃ maññeva pamukhaṃ katvā pañhaṃ pucchanti, parivāretvā gacchantīti evaṃ purekkhāraṃ, mahāparivāraṃ, suciparivārañca nissāya yathākkamaṃ sakkāramadādayo ca veditabbā. Bhogo pana kiñcāpi lābhaggahaṇeneva gahito, nihitadhanavasena panettha [Pg.294] lābho veditabbo, ‘‘annapānavatthābharaṇamālāgandhādiupabhogasamiddhivasenāpi vattuṃ vaṭṭatī’’tipi vadanti. Sarīravaṇṇaṃ, guṇavaṇṇañca nissāya vaṇṇamado. Bāhusaccaṃ, paṭibhānaṃ, ‘‘vaṇṇaṃ buddhavaṃsaṃ rājavaṃsaṃ janapadavaṃsaṃ gāmavaṃsaṃ rattindivaparicchedaṃ nakkhattamuhuttayogaṃ jānāmī’’ti evaṃ rattaññutaṃ vā nissāya yathākkamaṃ sutamadādayo ca veditabbā. Jātipiṇḍapātikataṃ, anavaññātataṃ, iriyāpathapāsādikataṃ, mahiddhikatañca nissāya yathākkamaṃ piṇḍapātikamadādayo. Kiñcāpi parivāra-ggahaṇena yaso gahito. Parivārassa pana savasavattakabhāvena patthaṭataṃ kittiyasaññeva vā nissāya yasamado. Parisuddhasīlaṃ, upacārappanājhānaṃ, sippakosallaṃ, sarīrassa ārohasampadaṃ, pariṇāhasampadaṃ, anūnaniddosaaṅgapaccaṅgatāya sarīrapāripūriñca nissāya sīlamadādayo veditabbā.

意味については、“出自の慢”等の中で、出自や高貴な家柄を根拠として、“私は刹帝利などの四姓のいずれにおいても高貴な生まれであり、これらの者は高貴な生まれではない”というように、自らを高め他者を軽んじることによって生じる、酔いしれるような態度の慢が出自の慢である。残りの語についても同様である。その中で、日種や迦葉姓などの優れた姓を根拠とするのが“姓の慢”である。無病であること、若さ、“私は長く幸せに生きている、これからも生きるだろう”というような生命、そして多くの利得をそれぞれ根拠として、“無病の慢”などが説かれている。また、優れた上質な資糧を得ること、尊敬や礼拝などの重んじられることを最優先して問いを尋ねたり、取り囲んで歩いたりするような“もてなし”、多くの従者、清浄な従者をそれぞれ根拠として、“供養の慢”などが知られるべきである。財産(bhoga)は、利得(lābha)という把握に含まれるとはいえ、ここでは貯蔵された富の面で利得が知られるべきであり、“飲食物、衣服、装身具、花、香などの享受の豊かさによっても語るに値する”とも言われる。身体の美しさ(色)や徳の誉れを根拠とするのが“容姿の慢”である。多聞(博識)、弁才、“私は伝承、仏陀の系譜、王族の系譜、地方の系譜、村の系譜、昼夜の区分、星宿の結合を知っている”というような古参(経験)を根拠として、それぞれ“多聞の慢”などが知られるべきである。托鉢者であること、蔑まれないこと、威儀が端正であること、大きな神通力を有することを根拠として、それぞれ“托鉢の慢”などがある。名声は、従者の把握に含まれるとはいえ、従者が自分の意のままになること、あるいは広まった名声を根拠とするのが“名声の慢”である。清浄な戒、近行定や安止定の禅定、技術の巧妙さ、身体の釣り合いが取れていること、体格が良いこと、欠陥のない完璧な肢体による身体の円満さを根拠として、“戒の慢”などが知られるべきである。

Iminā ettakena ṭhānena savatthukaṃ mānaṃ dassetvā idāni avatthukameva sāmaññato mānaṃ dassento ‘‘mado’’ti āha. Pamādotiādīsu pañcakāmaguṇesu cittavossaggasaṅkhāto sucaritāsevanāya, duccaritasevanāya ca hetubhūto pamajjanākārappavatto akusalacittuppādo pamādo nāma, svāyaṃ sativossaggalakkhaṇo. Vātabharitabhattā viya mātāpitūsupi anoṇatabhāvasaṅkhāto kakkhaḷamāno thambho nāma, svāyaṃ cittassa uddhumātabhāvalakkhaṇo. Aññesaṃ gehādiupakaraṇasampadaṃ, vijjāsampadaṃ vā disvā taddiguṇasamārambhanavasappavatto akusalacittuppādo sārambho nāma. Ganthopi hi sārambhavasena uggahetuṃ na vaṭṭati, akusalameva hoti. Svāyaṃ karaṇuttariyalakkhaṇo.

これら多くの箇所によって、対象(根拠)のある慢を示し、今は対象のない一般的な慢を示すために“驕り(mada)”と言った。放逸(pamāda)等において、五欲の対象に心が耽ること、すなわち善行に努めず、悪行に走る原因となる、放り出すような態度で生じる不善の心、それが放逸である。それは正念を失うという特徴を持つ。風をはらんだ袋のように、父母に対してさえ恭順でない状態である強情な慢が“頑固(thambha)”である。それは心が膨れ上がった状態という特徴を持つ。他者の家などの道具の充実や、知識の充実を見て、それ以上に張り合おうとして生じる不善の心、それが“張り合い(sārambha)”である。経典の学習であっても、張り合いの心で学ぶべきではなく、不善となる。それは、他者に勝とうとする行為という特徴を持つ。

Atra [Pg.295] atra visaye icchā assāti atriccho, puggalo, tassa bhāvo atricchatā. Evaṃ mahicchatādīsupi attho veditabbo. Tattha yaṃ yaṃ laddhaṃ, tena tena asantussitvā aparassa aparassa patthanāvasena pavatto lobho atricchatā. Yāya attanā laddhaṃ paṇītampi lāmakaṃ viya khāyati, parena laddhaṃ lāmakampi paṇītaṃ viya khāyati. Sāyaṃ aparāparalābhapatthanālakkhaṇā. Santaguṇavibhāvanāvasappavatto ceva taduppannehi atimahantehipi vatthūhi asantussanākārappavatto ca lobho mahicchatā. Yāya samannāgato puggalo paccayehi duppūro aggi viya upādānena, samuddo viya ca udakena. Yā cāyaṃ santaguṇasambhāvanatā, paṭiggahaṇe ca paribhoge ca amattaññutā, etaṃ mahicchatālakkhaṇaṃ.

あちこちの対象に対して欲がある者を“過欲な者”といい、その状態が“過欲(atricchatā)”である。大欲(mahicchatā)等についても同様に意味が知られるべきである。その中で、何を得てもそれで満足せず、次から次へと求めることによって生じる貪欲が過欲である。それは、自分が得たものは優れたものであっても卑しいものに見え、他者が得たものは卑しいものであっても優れたものに見えるというものである。それは、次から次へと利得を求めるという特徴を持つ。既に備わっている徳を誇示することによって生じ、また、それによって得られた非常に大きな資糧によっても満足しない態度で生じる貪欲が“大欲”である。これを備えた人は、燃料による火のように、あるいは水による海のように、資糧によって満たしがたい。この徳をあるかのように装うこと、受容と享受において適量を知らないこと、これが大欲の特徴である。

Asantānaṃ pana saddhāsīlānaṃ, maggaphalādīnañca lokiyalokuttarānaṃ guṇānaṃ vibhāvanāvasappavatto ceva taduppannehi atimahantehipi paccayehi asantussanākārappavatto ca lobho pāpicchatā. Yā cāyaṃ asantaguṇasambhāvanatā, paṭiggahaṇe ca paribhoge ca amattaññutā etaṃ pāpicchatālakkhaṇaṃ.

自分には備わっていない信心や戒、あるいは道果などの世間的・出世間の徳を誇示することによって生じ、また、それによって得られた非常に大きな資糧によっても満足しない態度で生じる貪欲が“悪欲(pāpicchatā)”である。この備わっていない徳をあるかのように装うこと、受容と享受において適量を知らないこと、これが悪欲の特徴である。

Siṅganti vijjhanaṭṭhena siṅgaṃ, nāgarikabhāvasaṅkhātassa kilesasiṅgassetaṃ adhivacanaṃ, taṃ atthato siṅgārakaraṇavasappavatto lobhova. Tintiṇanti khīyanaṃ, taṃ atthato nivāsaṭṭhāne sunakhānaṃ viya aññamaññaṃ sattānaṃ ‘‘tava santakaṃ, mama santaka’’nti khiyyanākārappavatto dosova. Cāpalyanti capalatā, taṃ pattacīvarādiparikkhārānaṃ, attabhāvassa ca maṇḍanavibhūsanakeḷāyanavasappavatto rāgova, yena samannāgato jiṇṇopi daharo viya hoti. Asabhāgavuttīti visabhāgavutti visabhāgakiriyā, sā garuṭṭhāniyesupi anādaravasena vipaccanīkaggāhitāvasappavatto dosova[Pg.296], yāya samannāgato gilānepi mātāpituācariyupajjhāyādike na oloketi, tehi saddhiṃ lābhasakkārakāraṇā kalahaṃ karoti, tesu hirottappaṃ, cetiyādīsu cittīkārañca na paccupaṭṭhapeti. Aratīti pantesu senāsanesu, samathavipassanāsu ca anabhiramaṇā ukkaṇṭhitatā, sā tathāpavatto akusalacittuppādo. Tandīti ālasyaṃ. Vijambhitāti kāyassa ānamanādiākārena phandanā vijambhanā. Bhattasammadoti bhattamucchāya kāyassa akammaññatā. Cetaso ca līnattanti cittasaṅkoco. Atthato panetāni sabbānipi thinamiddhavasena cittassa gilānākārova.

“角(siṅga)”とは、刺し貫くという意味で角と呼ばれます。これは都会的な気取りとしての“煩悩の角”の換称です。その実体は、性愛を惹き起こすことに基づいて生じる貪欲(lobha)にほかなりません。“ティンティナ(tintiṇa)”とは、不満(非難)を抱くことです。その実体は、犬が住処を争うように、衆生が互いに“これはお前のもの、これは私のものだ”と言って不満を抱く有様として生じる瞋恚(dosa)にほかなりません。“軽躁(cāpalya)”とは、浮ついた状態のことです。それは、衣鉢などの資具や、自身の身体を飾り立て、愛玩することに基づいて生じる貪愛(rāga)にほかなりません。これを備えた者は、老いていても若者のようになります。“不相応な振る舞い(asabhāgavuttī)”とは、相応しくない振る舞いや行為のことです。それは、敬うべき対象に対しても、無礼によって対抗心を抱くことに基づいて生じる瞋恚にほかなりません。これによって、病気になった両親や阿闍梨、和尚などに対しても世話をせず、彼らと利養や供養のために争い、彼らに対して慚愧(hiri-ottappa)や、塔などに対する敬意を抱かなくなります。“不快(arati)”とは、遠離の住処や、止観(samatha-vipassanā)において楽しまない、倦怠した状態です。それは、そのように生じた不善の心所です。“懈怠(tandī)”とは怠惰のことです。“ヴィジャンビター(vijambhitā)”とは、身体を屈伸させるなどして震わせること(あくびや伸び)です。“食後の昏睡(bhattasammado)”とは、食事による朦朧とした状態からくる身体の不適格性です。“心の沈滞(cetaso ca līnattam)”とは、心の萎縮です。実体としては、これらすべては昏沈・睡眠(thina-middha)による心の病的な状態です。

Kuhanātiādīsu lābhasakkārasilokasannissitassa pāpicchassa tena tena upāyena vimhāpanā kuhanā nāma. Sā tividhā paccayapaṭisevanasāmantajappanairiyāpathasaṇṭhāpanavasena. Tattha cīvarādīhi nimantitassa tadatthikasseva sato pāpicchataṃ nissāya paṭikkhipanena, te ca gahapatike attani suppatiṭṭhitasaddhe ñatvā puna tesaṃ ‘‘aho ayyo appiccho na kiñci paṭiggaṇhituṃ icchati, suladdhaṃ vata no assa, sace appamattakaṃ kiñci paṭiggaṇheyyā’’ti nānāvidhehi upāyehi paṇītāni cīvarādīni upanāmentānaṃ tadanuggahakāmataññeva āvikatvā paṭiggahaṇena ca tato pabhuti api sakaṭabhārehi upanāmanahetubhūtaṃ vimhāpanaṃ paccayapaṭisevanasaṅkhātā kuhanā nāma. Pāpicchasseva pana sato ‘‘yo evarūpaṃ cīvaraṃ dhāreti, so samaṇo mahesakkho’’tiādinā uttarimanussadhammādhigamaparidīpanavācāya tathā tathā vimhāpanaṃ sāmantajappanasaṅkhātā kuhanā nāma. Pāpicchasseva pana sato samāhitasseva sambhāvanādhippāyakatena paṇidhāya saṇṭhapitena gamanādiiriyāpathena vimhāpanaṃ iriyāpathasaṇṭhapanasaṅkhātā kuhanā nāma.

“詐現(kuhanā)”などの項目において、利養・供養・名声に執着する悪欲の者が、種々の手段によって人を驚嘆させることを“詐現”といいます。それは、資具の受用、暗示的な言説、威儀を整えることの三種類があります。そのうち、衣などを勧められた際、本当はそれを欲しているのに、悪欲のゆえに一旦拒絶します。そして、その在家信者たちが自分に対して深い信仰を抱いていることを知り、“ああ、この聖者は少欲で、何も受け取ろうとしない。もし少しでも受け取ってくだされば、我々にとって幸いである”と言って、種々の手段で勝れた衣などを差し出す際、“彼らを助けるためである”という名目を示して受け取ります。それ以降、車に積むほどの供物を差し出させる原因となる驚嘆のさせ方を、“資具の受用による詐現”といいます。また、悪欲の者が“このような衣を着る者は、大徳の比丘である”などと、過人法(究極の境地)の獲得を暗示する言葉によって、そのように人を驚嘆させることを“暗示的な言説による詐現”といいます。また、悪欲の者が、三昧に入っているかのように思わせる目的で、意図的に整えられた歩行などの威儀によって、人を驚嘆させることを“威儀を整えることによる詐現”といいます。

Ālapanātiādinā [Pg.297] pana vuttapaccayapaṭisaṃyuttā vācāyeva dassitā. Anuppiyabhāṇitā, cāṭukamyatā, muggasūpyatā, pāribhaṭayatā ca ālapanā nāma. Tattha ālapanātiāditova lapanā. Anuppiyabhāṇitāti saccānurūpaṃ, dhammānurūpaṃ vā anapaloketvā punappunaṃ piyabhaṇanaṃ. Cāṭukamyatāti nīcavuttitā, attānaṃ heṭṭhato ṭhapetvā pavattanaṃ. Muggasūpyatāti muggasūpasadisatā, apakkamuggasadisena appasaccena samannāgatavacanatā. Pāribhaṭayatāti kuladārakānaṃ aṅkena pariharaṇādikaṃ paribhaṭassa kiccaṃ. Evamayaṃ sabbopi kiriyābhedo ‘‘lapanā’’tveva vuccati. Paresaṃ pana paccayadānasaññājanakaṃ kāyavacīkammaṃ nemittikatā nāma, yā ‘‘parikathobhāsanimittakamma’’nti vuccati. Akkosanavambhanagarahaṇādīhi yathā dāyako avaṇṇaṃ bhāyati, evaṃ taṃ nippīḷanaṃ nippesikatā nāma. Ayaṃ hi yasmā veḷupesikāya viya abbhaṅgaṃ imāya parassa guṇaṃ nippeseti nipuñchati, yasmā vā gandhajātaṃ pisitvā gandhamagganā viya paraguṇe nippisitvā vicuṇṇetvā esā lābhamagganā hoti, tasmā ‘‘nippesikatā’’ti vuccati. Ekasmiṃ pana kule laddhāmisaṃ aññattha dānavasena lābhena lābhassa patthanā lābhena lābhaṃ nijigīsanā nāma. Ime ca kuhanādayo pañcapi tathā tathā pavattā lobhādiakusalacittuppādāti veditabbā. ‘‘Seyyohamasmī’’tiādayo dvādasa mānā heṭṭhā saṃyojanagocchake vuttānusārena suviññeyyāva. Tattha ca ādito tayo mānā puggalaṃ anissāya jātigottarūpabhogasippasutādimānavatthuvaseneva kathitā, tato paraṃ pana nava mānā seyyasadisahīnapuggale nissāya kathitā.

“卑屈な弁舌(ālapanā)”などの項目では、上述の資具に関連した“言葉”そのものが示されています。阿諛(あゆ)、お世辞、豆のスープのような言説、乳母のような振る舞いを“卑屈な弁舌”といいます。そのうち“アーラパナー”とは、まず最初に話しかける(媚びる)ことです。“阿諛(anuppiyabhāṇitā)”とは、真実や法に照らすことなく、繰り返し相手の気に入ることを言うことです。“お世辞(cāṭukamyatā)”とは、卑屈な態度をとり、自分を下に置いて振る舞うことです。“豆のスープのような言説(muggasūpyatā)”とは、豆のスープに似ていることであり、煮えた豆のように、わずかな真実が混ざった言葉のことです。“乳母のような振る舞い(pāribhaṭayatā)”とは、良家の子供を膝に乗せて育てるような、乳母の役目をすることです。このように、これらすべての行為の差異を“卑屈な弁舌(lapanā)”といいます。一方、他者に資具を布施しようという認識を抱かせる身口の行為を“徴候を示すこと(nemittikatā)”といい、それは“周辺的な語り、ほのめかし、徴候を示す行為”と呼ばれます。罵倒、軽蔑、非難などによって、施者が不名誉を恐れるように追い込むような圧迫を“中傷(nippesikatā)”といいます。これは、竹の箆(へら)で磨くように、これによって他者の徳を削り取り、拭い去るからであり、あるいは香料を粉砕して香りを求めるように、他者の徳を粉砕し粉々にして利養を求める道であるから、“中傷”と呼ばれます。また、ある家で得た供物を、他で施すことによって、さらなる利養を熱望することを“利によって利を熱望すること(lābhena lābhaṃ nijigīsanā)”といいます。これら詐現などの五つも、それぞれに生じた貪欲などの不善な心の現れであると知るべきです。“我は勝れたり”などの十二の慢(māna)については、下の結(saṃyojana)の節で述べられた方法に従って理解しやすいでしょう。そこでは、最初の三つの慢は、特定の個人に依存せず、家柄、氏族、容姿、富、技能、多聞などの“慢の根拠(mānavatthu)”に基づいて説かれています。その後の九つの慢は、勝れた者、等しい者、劣った者に依存して(比較して)説かれています。

Evametehi dvādasahi padehi savatthuke māne kathetvā idāni avatthukaṃ dassetuṃ ‘‘māno’’tiādi vuttaṃ. Tato [Pg.298] paraṃ atimānotiādīsu ‘‘jātiādīhi mayā sadiso natthī’’ti atikkamitvā maññanāvasena pavatto māno atimāno nāma. ‘‘Ime mayā pubbe sadisā, idāni ahaṃ seṭṭho, ime hīnatarā’’ti uppanno māno bhārātibhāro viya mānātimāno nāma. Attānaṃ pana avamaññanāvasena pavatto māno omāno nāma, so ‘‘hīnohamasmī’’ti pavattahīnamānasadisova. Anadhigatesu ariyadhammesu ‘‘adhigatā mayā’’ti uppanno māno adhikamānattā adhimāno nāma, ayaṃ pana sotāpannādiariyasāvakānaṃ ‘‘ahaṃ sakadāgāmī’’tiādinā na uppajjati tesaṃ maggaphalanibbānapahīnakilesāvasiṭṭhakilesapaccavekkhaṇena ariyaguṇapaṭivedhe nikkaṅkhattā. Dussīlassa pana na uppajjateva, sīlavatopi pariccattakammaṭṭhānassa na uppajjati, parisuddhasīlasseva pana suddhasamathalābhino, suddhavipassanālābhino, tadubhayalābhino vā uppajjati. Tesu tadubhayalābhī arahatte eva adhimaññitvā patiṭṭhāti suvikkhambhitakilesattā, parimadditasaṅkhārattā ca, itare sotāpannādīsupīti veditabbā. Pañcasu pana khandhesu ‘‘ahamasmī’’tiādinā pavatto māno asmimāno nāma. Pāpakena pana parūpaghātakena kammāyatanasippāyatanavijjāṭṭhānādinā attānaṃ seyyādito jappanavasena pavatto māno micchāmāno nāma.

このように、これら十二の句によって対象を伴う慢(有依慢)を説いた後、次に、対象を伴わないもの(無依慢)を示すために“慢(マーノ)”等が説かれた。その後の“過慢(アティマーノ)”等において、“家系等において私に等しい者はいない”と超えて思いなすことによって生じる慢が“過慢”と呼ばれる。“以前はこれらの人々は私と等しかったが、今は私が優れており、彼らは劣っている”と生じた慢は、重荷にさらに重荷を重ねるようなものであるから“慢過慢(マーナーティマーノ)”と呼ばれる。一方、自分を卑下することによって生じる慢は“卑慢(オマーノ)”と呼ばれ、それは“私は劣っている”と生じる劣慢(ヒーナマーナ)と同じものである。未だ得ていない勝れた法(聖法)に対して、“私は得た”と生じる慢は、過剰な思い上がりであるため“増上慢(アディマーノ)”と呼ばれる。しかし、これは預流者等の聖弟子たちには、“私は一来者である”などの形では生じない。なぜなら、彼らは道・果・涅槃、および断ぜられた煩悩と残存する煩悩を省察することによって、聖なる徳の体得において疑いがないからである。また、破戒の者には(増上慢は)決して生じないし、持戒の者であっても業処(瞑想)を捨てた者には生じない。ただ、清浄な戒を持ち、純粋な止を得た者、あるいは純粋な観を得た者、またはその両方を得た者にのみ生じる。そのうち、止・観の両方を得た者は、阿羅漢位においてのみ増上慢を抱いて留まることがある。それは煩悩が十分に鎮伏されており、諸行が克服されているからである。他の者(止のみ、あるいは観のみの者)は預流者等の位においても生じ得ると知るべきである。五蘊において“私はこれである”等の形で生じる慢が“我慢(アスミマーノ)”と呼ばれる。また、他者を害するような悪しき行為、職業、技術、学問等によって、自分を優れているなどと自慢することによって生じる慢が“邪慢(ミッチャーマーノ)”と呼ばれる。

Ñātivitakkotiādīsu ‘‘mayhaṃ ñātakā sukhajīvino sampattiyuttā’’ti evaṃ gehasitapemena ñātake uddissa uppanno vitakko ñātivitakko nāma, ‘‘ñātakā khayaṃ gatā vayaṃ gatā saddhā pasannā’’tiādinā pana nekkhammasito ñātivitakko nāma na hoti. Evaṃ janapadavitakkepi, tassa pana ‘‘amhākaṃ janapado subhikkho sundaro’’tiādinā pavattiākāro veditabbo. Amaratthāya vitakko, amaro [Pg.299] vā vitakkoti amaravitakko. Tattha yo ukkuṭikappadhānādīhi dukkhe nijjiṇṇe samparāye attā sukhī amaro hotīti evaṃ pavatto, so amaratthāya vitakko nāma. Yo pana diṭṭhigatikassa ekasmiṃ pakkhe asaṇṭhahitvā ‘‘evampi me no, tathāpi me no, aññathāpi me no’’tiādinā amaramaccho viya gahetuṃ asakkuṇeyyatāya pavatto, so amaro vitakko nāma. Taṃ duvidhampi ekato katvā idha ‘‘amaravitakko’’ti vutto.

“親族尋(ニャーティヴィタッコ)”等において、“私の親族は幸福に暮らし、繁栄している”というように、在家に依る愛着によって親族を対象として生じた尋が“親族尋”と呼ばれる。しかし、“親族は滅び、過ぎ去ったが、信仰深く清らかであった”などの形での出家に依るものは“親族尋”とは呼ばない。国土尋(ジャナパダヴィタッコ)も同様であり、それについては“我々の国土は食糧が豊かで素晴らしい”等の形で生じる様態を知るべきである。不死(アマラ)のための尋、あるいは不死(のように捕らえがたい)尋が“不死尋(アマラヴィタッコ)”である。そのうち、蹲踞の修行(常にしゃがんでいる苦行)等による苦しみによって(悪業が)滅し、来世において自己が幸福な不死者になるという形で生じるものは“不死のための尋”と呼ばれる。一方、邪見に陥った者が一つの立場に定まらず、“私にはこのようでもなく、そのようでもなく、それ以外のようでもない”などと言って、鰻(アママラマッチャ)のように捕らえどころがない形で生じるものは“不死尋(不死のように捕らえがたい尋)”と呼ばれる。ここではその二種類をまとめて“不死尋”と述べている。

Anuddayatā patirūpakena pana gihīhi sahasokisahananditādivasena gehasitapemena yutto parānuddayatāpaṭisaṃyutto vitakko nāma. Lābhena ceva sakkārena ca kittisaddena ca saddhiṃ ārammaṇakaraṇavasena yutto gehasito vitakko lābhasakkārasilokapaṭisaṃyutto vitakko nāma, tassa pana ‘‘aho vata me lābhādayo uppajjeyyu’’ntiādinā pavattiākāro veditabbo. ‘‘Aho vata maṃ pare na avajāneyyu’’nti uppanno gehasito vitakko anavaññattipaṭisaṃyutto vitakko nāma. Ekakaṃ.

“他者への憐れみに関連する尋(パラーヌッダヤターパティサンユット・ヴィタッコ)”とは、憐れみを装いながらも、在家の者たちと共に悲しみ、共に喜ぶなど、在家に依る愛着を伴う尋のことである。利得、供養、名声と共にそれらを対象とすることによって生じる“在家に依る尋”が“利得・供養・名声に関連する尋(ラーバサッカーラシローカパティサンユット・ヴィタッコ)”であり、それについては“ああ、私に利得等が生じればよいのに”等の形で生じる様態を知るべきである。“ああ、他人が私を軽蔑しなければよいのに”と生じる在家に依る尋が“不軽蔑に関連する尋(アナヴァンニャッティパティサンユット・ヴィタッコ)”である。以上が単独の項である。

Dukādīsu kodhādayo heṭṭhā vuttatthe vajjetvā avasesānaññeva vaṇṇanā hoti. Tattha dukesu tāva upanāhotiādīsu pubbabhāge kodho ‘‘akkocchima’’ntiādinā āsevanena aparakāle veracitte daḷhataraṃ ābaddho upanāho nāma, yena samannāgato veraṃ nissajjituṃ na sakkoti vasātelamakkhitapilotikā viya, sodhiyamānampissa cittaṃ na parisujjhati, svāyaṃ verupanibandhanalakkhaṇo.

二法等において、怒り(コード)等のうち、既に述べた意味を除いて残りのものだけを解説する。まず二法において、“恨み(ウパナーハ)”等とは、前段階の怒りが“私を罵った”などの思いを繰り返すことによって、後の段階で怨恨の心に強く結びついたものを恨みと呼ぶ。これを備えた者は、油を塗ったボロ布のように、怨みを捨て去ることができない。その心は、清めようとしても清まらず、これは“怨恨を繋ぎ止めること”を特徴とする。

Paraguṇaṃ pana vināsetvā tattha dosamakkhanavasena pavatto kodho makkho nāma. Ayaṃ hi paṭhamataraṃ attano cittaṃ gūtho viya gūthaggāhakaṃ hatthaṃ makkheti, pacchā [Pg.300] paranti ‘‘makkho’’ti vutto, svāyaṃ paraguṇamakkhanalakkhaṇo. Paḷāsetīti paḷāso, parassa guṇe dassetvā attano guṇehi same karotīti attho. Tathāpavatto lobho, svāyaṃ yugaggāhalakkhaṇo.

他者の徳を損なって、そこに過失を塗りつける形で生じる怒りが“覆(マッカ)”である。これはまず最初に、糞を掴む手が汚れるように自分の心を汚し、その後に他者を汚すので“覆(塗りつけること)”と呼ばれる。これは“他者の徳を塗りつぶすこと”を特徴とする。“パラーセーティ(並び立とうとする)”ゆえに“悩(パラーサ)”である。他者の徳を(自分の徳と)並べて見せて、自分の徳と等しいものとすることである。そのように生じる貪欲であり、これは“(他者と)肩を並べようとすること(対抗すること)”を特徴とする。

Dvārattayepi vijjamānasseva dosassa paṭicchādanato cakkhumohanamāyā viyāti māyā, sā katadosapaṭicchādanalakkhaṇā. Saṭhassa bhāvo, kammaṃ vā sāṭheyyaṃ, kerāṭiyaṃ, taṃ avijjamānaguṇappakāsanalakkhaṇaṃ.

三門(身口意)に現れている過失を隠蔽することから、目を欺く手品(マーヤー)のようであるため“諂(マーヤー)”と呼ばれる。これは“犯した過失を隠蔽すること”を特徴とする。虚偽の者のあり方、あるいはその行為が“誑(サーテーヤ)”であり、ペテンである。それは“存在しない徳を顕示すること”を特徴とする。

Anajjavādayo heṭṭhā vuttaajjavādipaṭipakkhaakusalavasena veditabbā. Ajjhattasaṃyojanantiādīsu ajjhattanti kāmabhavo, tattha satte bandhanavasena pavattāni pañcorambhāgiyasaṃyojanāni ajjhattasaṃyojanaṃ nāma. Bahiddhāti rūpārūpabhavo. Tattha bandhanavasena pavattāni pañca uddhambhāgiyasaṃyojanāni bahiddhāsaṃyojanaṃ nāma. Kāmabhave hi sattānaṃ ālayo bahuko, na itaresu, tasmā so ajjhattaṃ itare ca bahiddhāti veditabbā. Dukaṃ.

“不正直(無正直)”等は、先に述べた正直等の反対の不善として理解すべきである。“内的結(ナカ・サンヨージャナ)”等について、“内的”とは欲界(欲存)のことであり、そこに衆生を縛りつける形で働く五下分結が“内的結”と呼ばれる。“外的”とは色界・無色界(色無色存)のことである。そこで衆生を縛りつける五上分結が“外的結”と呼ばれる。けだし、衆生にとって愛着(執着)は欲界において多く、他の界(色界・無色界)では少ない。それゆえ、欲界は“内的”であり、他の界は“外的”であると知るべきである。以上が二法である。

Tikesu pana lobhādīni tīṇi akusalamūlāni nāma. Kāmabyāpādavihiṃsāsampayuttā vitakkā tayo akusalavitakkā nāma. Te eva saññāsīsena tisso akusalasaññā. Sabhāvaṭṭhena tisso akusaladhātuyoti ca vuccanti. Kāyavacīmanoduccaritāni tīṇi duccaritāni nāma, tāni dvārattayappavattānaṃ pāṇātipātādīnaṃ, sabbākusalānaṃ vā vasena yojetabbāni. Suttantapariyāyena pana diṭṭhāsavavajjitā kāmāsavādayo tayo āsavā nāma. Sakkāyadiṭṭhivicikicchāsīlabbataparāmāsā tīṇi saṃyojanāni nāma.

三法において、貪・瞋・痴の三つが“不善根”と呼ばれる。欲尋・害尋・恚尋を伴う三つの尋が“不善尋”と呼ばれる。それら自体が“想”を主とするので“三不善想”であり、自性の意味において“三不善界”とも呼ばれる。身・口・意の三つの悪行が“三悪行”であり、それらは三門に生じる殺生等の十不善業道、あるいは一切の不善として解釈すべきである。また経の教説(経分)によれば、見漏を除いた欲漏・有漏・無明漏の三つが“三漏”と呼ばれる。有身見・疑・戒禁取が“三結”と呼ばれる。

Kāmataṇhā bhavataṇhā vibhavataṇhā ca tisso taṇhā nāma. Tattha sassatadiṭṭhisahagato rāgo bhavataṇhā, ucchedadiṭṭhisahagato [Pg.301] rāgo vibhavataṇhā, avasesā pana sabbāpi taṇhā kāmataṇhā. Kāmadhātupaṭisaṃyutto vā rāgo kāmataṇhā, rūpārūpadhātupaṭisaṃyutto bhavataṇhā, ucchedadiṭṭhisahagato vibhavataṇhāti veditabbā. Kāmataṇhā rūpataṇhā arūpataṇhā ca aparāpi tisso taṇhā nāma. Rūpataṇhā arūpataṇhā nirodhataṇhā ca puna aparāpi tisso taṇhā nāma. Tattha nirodhataṇhāti ucchedadiṭṭhisahagato. Kāmesanā bhavesanā brahmacariyesanā ca tisso esanā nāma. Tattha brahmacariyesanāti sassatucchedadiṭṭhisaṅkhātabrahmacariyassa gavesanā. ‘‘Seyyohamasmīti vidhā, sadisohamasmīti vidhā, hīnohamasmīti vidhā’’ti evaṃ vuttamānavidhā tisso vidhā nāma. Māno hi seyyādivasena vidahanato maññanato ‘‘vidhā’’ti vuccati. Jātijarāmaraṇāni paṭicca uppannāni bhayāni tīṇi bhayāni nāma. ‘‘Atītaṃ vā addhānaṃ ārabbhā’’tiādinā vuttāni tīṇi, buddhādīsu kaṅkhanavicikicchanavasena pavattā tisso avijjā tīṇi tamāni nāma. Vicikicchāsīsena tassa vibhaṅge taṃsampayuttā avijjāva vuttā, tassā eva paṭicchādakattenapi tamabhāvatoti daṭṭhabbaṃ.

欲愛、有愛、無有愛は三つの愛(渇愛)と呼ばれる。そのうち、常見を伴う貪欲は有愛であり、断見を伴う貪欲は無有愛であり、残りのすべての渇愛は欲愛である。あるいは、欲界に繋縛された貪欲は欲愛、色界・無色界に繋縛されたものは有愛、断見を伴うものは無有愛であると知られるべきである。また別に、欲愛、色愛、無色愛という三つの愛がある。さらに別に、色愛、無色愛、滅愛という三つの愛がある。そのうち、滅愛とは断見を伴うものである。欲求、有求、梵行求は三つの求(希求)と呼ばれる。そのうち、梵行求とは、常断の二見に基づく梵行の追求である。‘私は優れている’という慢、‘私は同等である’という慢、‘私は劣っている’という慢、これら説かれた慢の種類を三種の慢(慢類)と呼ぶ。慢は、優劣などのあり方によって配置し、計ることから‘慢類(vidhā)’と呼ばれる。生・老・死に縁って生じた恐怖は三つの怖(恐怖)と呼ばれる。‘過去の時間を対象として’などと説かれた三つのもの、仏陀等に対する疑惑・疑心の形で行われる三つの無明は三つの闇(暗)と呼ばれる。疑( vicikicchā)を筆頭とするその分別において、それと相応する無明そのものが説かれているが、それ自身が覆い隠すものであるから、闇の状態であると見なすべきである。

Yaṃ kiñci pana sattassa sukhādikaṃ uppajjati, taṃ sabbaṃ pubbekatahetūti ekaṃ titthāyatanaṃ, issaranimmānahetūti dutiyaṃ, ahetuappaccayāti tatiyanti imāni tīṇi titthāyatanāni nāma. Tattha paṭhamavādī kusalākusalakiriyautucittāhārādikaṃ, gatiupadhiādikaṃ, sappurisūpanissayasaddhammassavanādikañca sabbaṃ paccayapaccayuppannaṃ paṭikkhipitvā ekaṃ kammavipākameva sampaṭicchati, itare pana dvepi sabbaṃ hetuṃ paṭikkhipitvā issarahetukaṃ, ahetukañca sampaṭicchanti, tesaṃ tiṇṇaṃ vādānaṃ vaseneva payojanābhāvādito yathānurūpaṃ doso ñātabbo. Ganthavitthārabhayena panettha na vitthārayimha.

また、衆生に生じるいかなる幸福なども、それらすべては前世になされた行為を原因とする(宿作因)というのが一つの外道の説(処)であり、自在神の創造を原因とする(自在天創造因)というのが二番目であり、原因も条件もない(無因無縁)というのが三番目であり、これら三つを外道説(三処)と呼ぶ。そのうち、第一の論者は、善悪の行為、時節、心、食糧など、また生処、依止など、さらには善き人々への接近、正法の聴聞などのすべて、原因と結果(因縁)から生じたものを拒絶して、ただ業の報い(業報)のみを認める。他の二つの説もまた、すべての原因を拒絶して、自在神を原因とする、あるいは無原因であることを認める。これら三つの説については、目的(有益性)の欠如などにより、相応する過失が知られるべきである。ただし、ここでは論述が長くなるのを避けるため、詳しく述べなかった。

Rāgadosamohā [Pg.302] pana tayo palibodhaṭṭhena kiñcanā nāma. Te eva hi kilesaṭṭhena aṅgaṇāni, malīnabhāvakaraṇaṭṭhena malāni, pakkhalanapātahetuto visamāni ca honti. Pāṇātipātādīni kāyavacīmanovisamāni aparānipi tīṇi visamāni nāma. Rāgadosamohā anudahanaṭṭhena tayo aggī, kasaṭanirojaṭṭhena kasāvā ca honti. Pāṇātipātādīni kāyakasāvādayo pana aparepi tayo kasāvā nāma. Assādadiṭṭhittike kāmaparibhoge ‘‘natthi kāmesu doso’’ti evaṃ pavattā sassatadiṭṭhi assādadiṭṭhi nāma. Vīsativatthukā pana attadiṭṭhi attānaṃ anugatattā attānudiṭṭhi nāma. Tassā pana ‘‘rūpaṃ attato samanupassati, rūpavantaṃ vā attānaṃ, attani vā rūpaṃ, rūpasmiṃ vā attānaṃ samanupassatī’’ti evaṃ rūpakkhandhe catasso diṭṭhiyo. Evaṃ sesakkhandhesupīti vīsativatthukatā veditabbā.

貪・瞋・痴は、障害となるという意味で三つの塵(繋縛)と呼ばれる。それらは煩悩という意味で垢(あかな)、不浄な状態にするという意味で汚れ(垢)、つまずき落とす原因となることから不均衡(険難)でもある。殺生などの、身体・言語・意の不均衡もまた、別の三つの不均衡と呼ばれる。貪・瞋・痴は焼き尽くすという意味で三つの火であり、滓のように本質を欠くという意味で三つの渋染(滓)である。殺生などの、身の渋染などもまた別の三つの渋染と呼ばれる。味着見(味見)の三種において、欲の享受について‘諸々の欲に過失はない’とこのように生じる常見を味見(味着見)と呼ぶ。二十の対象を持つ我見は、自己に従属するものであるから、我随観見(有身見)と呼ぶ。それには、‘色を自己であると見なす、あるいは色を持つものを自己であると、あるいは自己の中に色があると、あるいは色の中に自己があると見なす’といったように、色蘊について四つの見解がある。このように、残りの蘊についても同様であり、二十の対象を持つことが知られるべきである。

Tattha ca rūpaṃ attatodiādinā pañcakkhandhe attato gahaṇavasena pavattā pañca ucchedadiṭṭhiyo, sesā pana sassatadiṭṭhiyoti veditabbā. ‘‘Natthi dinna’’ntiādinayappavattā pana natthikadiṭṭhi micchādiṭṭhi nāma, lāmakadiṭṭhīti attho. Aratittike pāṇileḍḍudaṇḍādīhi sattānaṃ vihiṃsanā vihesā nāma. Dvārattayappavattaakusaladhammassa cariyā adhammacariyā nāma. Dovacassatātike sāva kāmabyāpādavihiṃsāsaññā nānārammaṇesu pavattito, nānābhūtattā ca nānattasaññā nāma. Uddhaccattike kusītassa bhāvo kosajjaṃ, pamādova. Anādariyattike ovādassa anādiyanavasappavatto kodho anādariyaṃ nāma. Assaddhiyattike ratanattayakammaphalānaṃ asaddahanavasappavattā akusaladhammā assaddhiyaṃ nāma. Pañcavidhamacchariyavasena ‘‘dehī’’ti vacanassa ajānanā avadaññutā nāma.

その中で、‘色を自己である’等、五蘊を自己と捉えることによって生じるものは五つの断見であり、残りは常見であると知られるべきである。‘布施(の果報)はない’などの方法で生じる虚無の見(無見)は邪見と呼ばれ、卑劣な見解という意味である。不快(不喜)の三種において、拳や礫や杖などによって衆生を苦しめることは、違犯(害)と呼ばれる。三門において生じる不善なる法の行いは、非法行と呼ばれる。不恭順(剛情)の三種において、欲・害心・害の知覚が様々な対象において生じること、また多様な性質であることから、多様知覚(種々想)と呼ばれる。掉挙(心の浮動)の三種において、怠惰な者の状態は、懈怠(こさいじ)であり、放逸そのものである。不敬(軽慢)の三種において、教誡を受け入れないことによって生じる怒りは、不敬(無視)と呼ばれる。不信の三種において、三宝や業の果報を信じないことによって生じる不善の法は、不信と呼ばれる。五種類の物惜しみ(慳)によって、‘与えよ’という言葉を理解しないことは、不寛容(非施)と呼ばれる。

Uddhaccattike [Pg.303] manacchaṭṭhesu indriyesu aguttadvāratā asaṃvaro nāma. Kāyikavācasikavītikkamo dussīlyaṃ nāma. Ariyattike buddhapaccekabuddhasāvakānaṃ dassanopāsanādīsu anicchā ariyānaṃ adassanakamyatā nāma. Bodhipakkhikasaddhammassa savanadhāraṇādīsu anicchā saddhammaṃ asotukamyatā nāma. Parassa dosāropane randhagavesitāsaṅkhāto upārambhova upārambhacittatā nāma. Muṭṭhassaccattike uddhaccaṃ cetaso vikkhepo nāma. Ayonisomanasikārattike ‘‘anicce nicca’’ntiādinā, saccapaṭipakkhavasena vā anupāyamanasikārasaṅkhātaṃ āvajjanacittaṃ ayonisomanasikāro nāma. Micchādiṭṭhimicchāsaṅkappādayo aṭṭha micchāmaggā kummaggo nāma, micchāmaggassa āsevanā kummaggasevanā nāma. Thinamiddhaṃ cetaso ca līnattaṃ nāma. Tikaṃ.

掉挙の三種において、意を第六とする(六内)入処において門を護らないことは、不律儀(不防御)と呼ばれる。身体的・言語的な逸脱は、悪戒(破戒)と呼ばれる。聖者の三種において、仏陀、辟支仏、声聞の弟子たちを見ることや供養することなどを望まないことは、聖者の不見欲と呼ばれる。覚分に資する正法の聴聞や保持などを望まないことは、正法の不聴欲と呼ばれる。他人の過失を帰することにおいて、欠点を探すこと、すなわち非難することは、非難心(咎尋心)と呼ばれる。忘念(失念)の三種において、掉挙は心の散乱と呼ばれる。非如理作意(不正思考)の三種において、‘無常なものを常である’などとする、あるいは真理に反する方法による、不適切な思考としての回想(思惟)の心は、非如理作意と呼ばれる。邪見・邪思惟などの八つの邪道は、悪しき道(小径)と呼ばれ、邪道を習い修めることは、悪道への随従と呼ばれる。惛沈と睡眠は、心の沈滞(沈み)と呼ばれる。三(三法、ティカ)の部。

Catukkesu cīvarādīsu catūsu paccayesu ‘‘kattha manāpaṃ labhissāmī’’ti taṇhāya uppādo cattāro taṇhuppādā nāma. Na gacchanti etāhi ariyāti agatiyo, chandadosamohabhayā. Tā hi agantabbamaggagamanāni akattabbakaraṇāni cattāri agatigamanāni nāma. Tattha chandoti pakkhapātarāgo. Bhayanti tathāpavatto doso. Aniccādīsu ‘‘niccaṃ sukhaṃ attā subha’’nti evaṃ pavattā cattāro vipariyāsā viparītato dhamme esanato. Tesu vā āsanato pavisanato cattāro vipariyāsā nāma. Te saññācittadiṭṭhivipariyāsavasena paccekaṃ tayo tayo hutvā dvādasa honti. Tesu anicce niccaṃ, anattani attāti saññācittadiṭṭhivipariyāsā cha, dukkhe sukhaṃ, asubhe subhanti diṭṭhivipariyāsā dve cāti aṭṭha sotāpattimaggena pahīyanti, asubhe subhanti saññācittavipariyāsā dve anāgāmimaggena, dukkhe sukhanti saññācittavipariyāsā dve arahattamaggenāti veditabbā.

四法において、衣などの四つの資具(四聖種)に関して“どこで気に入ったものを得られるだろうか”という渇愛が生じることを、四つの渇愛の生起(四渇愛生)と言う。聖者たちがこれらによって行かないがゆえに、“不道(アガティ)”と言う。すなわち、欲・瞋・痴・怖の四つである。これらは、行くべきではない道を行くこと、なすべきではないことをなすことであるから、四つの不道(四アガティ)と言う。そこにおいて“欲(チャンダ)”とは、偏愛である。“怖(バヤ)”とは、そのように生じた瞋である。無常なるものなどに対して“常・楽・我・浄”というように生じる四つの顛倒は、法を逆さまに求めることから生じる。あるいは、それら(法)に拠り、入り込むことから四つの顛倒と言う。それらは想・心・見の顛倒の別によって、それぞれ三つずつで十二となる。それらのうち、無常なるものを常とし、無我なるものを我とする想・心・見の六つの顛倒と、苦なるものを楽とし、不浄なるものを浄とする二つの見の顛倒の計八つは、預流道によって断たれる。不浄なるものを浄とする想・心の二つの顛倒は阿那含道によって、苦なるものを楽とする想・心の二つの顛倒は阿羅漢道によって断たれると知るべきである。

Adiṭṭhe [Pg.304] diṭṭhaṃ, asute sutaṃ, amute mutaṃ, aviññāte viññātanti evaṃ pavattā cattāro anariyavohārā nāma. Diṭṭhādīsu pana adiṭṭhaṃ asutaṃ amutaṃ aviññātanti evaṃ pavattā aparepi cattāro anariyavohārā nāma. Ime ca purimehi saddhiṃ aṭṭha anariyavohārātipi vuccanti. Pāṇātipātaadinnādānakāmesumicchācāramusāvādā cattāri duccaritāni nāma. Musāvādādivacīduccaritāni aparānipi cattāri vacīduccaritāni nāma. Jātijarābyādhimaraṇabhayāni cattāri bhayāni nāma. Rājacoraaggiudakabhayāni cattāri, samuddaṃ orohantassa pana uppajjanakāni ūmikumbhīlaāvaṭṭasusukābhayāni ca cattāri, attānuvādaparānuvādadaṇḍaduggatibhayāni cattāri cāti imāni vā aparāni tīṇi catukkāni cattāri bhayāni nāma. Tattha susukāti caṇḍamacchā. Sabbānipi cetāni bhayāni paṭighacittānīti veditabbāni. Sabbaṃ sukhadukkhādikaṃ sayaṃkataṃ paraṃkataṃ ubhayakataṃ adhiccasamuppannanti evaṃ uppajjamānā imā catasso diṭṭhiyo nāma. Catukkaṃ.

見ていないものを見たと言い、聞いていないものを聞いたと言い、覚(嗅・味・触)していないものを覚したと言い、知っていないものを知ったと言う、このように生じるものが四つの非聖の語法(四非聖語)である。また、見たもの等に対して、見ていない、聞いていない、覚していない、知っていないと言う、このように生じる別の四つの非聖の語法がある。これらは前のものと合わせて八つの非聖の語法とも呼ばれる。殺生、偸盗、邪淫、妄語を四つの悪行と言う。妄語などの四つの口の悪行を、別の四つの口の悪行と言う。生・老・病・死の恐れを四つの怖畏と言う。王、賊、火、水の四つの怖畏、また海に降りる者に生じる波、鰐、渦巻、鮫(獰猛な魚)の四つの怖畏、そして自責、他責、刑罰、悪趣の四つの怖畏、これらあるいは別の三つの四法を四つの怖畏と言う。そこにおいて“ススカー(susukā)”とは、獰猛な魚のことである。これら全ての怖畏は、反発する心(パティガ)であると知るべきである。全ての苦楽などは、自ら作られたもの、他によって作られたもの、両方で作られたもの、あるいは原因なく生じたものであるというように生じるこれらを、四つの見解(四見)と言う。四法(の解説を終わる)。

Pañcakesu pañcorambhāgiyātiādīsu oraṃ vuccati kāmadhātu heṭṭhābhāvato, tattha upapattinipphādanato taṃ oraṃ bhajantīti sakkāyadiṭṭhivicikicchāsīlabbataparāmāsakāmarāgapaṭighā pañca orambhāgiyasaṃyojanāni nāma. Uddhanti rūpārūpadhātu uparibhāvato, taṃ vuttanayena bhajantīti rūparāgaarūparāgamānauddhaccaavijjā pañca uddhambhāgiyasaṃyojanāni nāma. Rāgadosamohamānadiṭṭhiyo pañca lagganaṭṭhena saṅgā nāma. Te eva pañca anupavisanaṭṭhena, tudanaṭṭhena ca pañca sallā nāma. Satthudhammasaṅghasikkhāsu kaṅkhanāni cattāri, sabrahmacārīsu kupitacittatā cāti ime pañca cittassa thaddhakacavarakhāṇukabhāvakaraṇattā cetokhilā nāma. Kāmesu avītarāgo. Kāye…pe… rūpe…pe… yāvadatthaṃ bhuñjitvā seyyasukhaṃ [Pg.305] passasukhaṃ middhasukhaṃ anuyutto viharati, aññataraṃ devanikāyaṃ paṇidhāya brahmacariyaṃ caratīti evaṃ pavattā pañca dhammā cittaṃ bandhitvā muṭṭhiyaṃ katvā viya gahaṇato cetasovinibandhā nāma. Tattha kāyeti ajjhattike kāye, rūpeti bahiddhārūpe. Saññī attā, asaññī attā, nevasaññīnāsaññī attā, saṃvijjamāno pana attā ucchijjati, diṭṭhadhammanibbānaṃ vā pāpuṇātīti evaṃ pavattā pañca diṭṭhiyo nāma.

五法において、“五下分結”などの中の“下(オラ)”とは、下の階層であることから欲界を指す。そこにおいて(欲界に)生まれさせる原因となることから、その下層に結びつけるものを、有身見、疑惑、戒禁取、欲愛、瞋恚の五つの下分結と言う。“上(ウッダ)”とは、上の階層であることから色界・無色界を指す。それを前述の理趣によって結びつけるものを、色愛、無色愛、慢、掉挙、無明の五つの上分結と言う。繋縛するという意味で、貪・瞋・痴・慢・見を五つの繋(けい)と言う。これらと同じ五つが、侵入するという意味、および突き刺すという意味で、五つの箭(ぜん)と言う。師・法・僧・戒(学処)に対する疑念の四つと、梵行の仲間に対する怒りの心、これら五つは、心を硬くし、ゴミ(塵)や切り株(障害)のようにすることから五つの心の荒廃(五心荒廃)と言う。諸欲において離欲していないこと、自身の身体において(…中略…)、形あるものにおいて(…中略…)、満足するまで食べて睡眠の楽しみ、横たわる楽しみ、まどろみの楽しみにふけって過ごすこと、あるいは特定の天界を願って梵行に励むこと、このように生じる五つの法は、心を縛り上げ、握り拳の中に閉じ込めるかのようにつかまえることから、五つの心の繋縛(五心繋縛)と言う。そこにおいて“身体において”とは内なる身体(五蘊)においてであり、“形あるものにおいて”とは外なる形においてである。想いある我がある、想いなき我がある、非想非非想の我がある、あるいは、存在する我は滅びる、あるいは、現世において涅槃に到達するというように生じるものを、五つの見解(五見)と言う。

Pāṇātipātādimajjapānapariyosānā pañca verakaraṇaṭṭhena verā nāma. Ñātibhogarogasīladiṭṭhibyasanāni pañca byasanā nāma. Tattha byasanāti vināsasahajātā, tato uppannā akusalā. Bahujanassa appiyatā, verabahulatā, vajjabahulatā, sammūḷhamaraṇaṃ, apāyagamananti ime pañca akkhantiyā ādīnavā, anadhivāsanāya dosāti attho. Ājīvakabhayaṃ asilokabhayaṃ parisasārajjabhayaṃ maraṇabhayaṃ duggatibhayanti imāni pañca bhayāni nāma. Yāvadatthaṃ pañcakāmaguṇaparibhogena ceva paṭhamajjhānādīhi catūhi jhānehi cāti pañcahi kāraṇehi attā paramadiṭṭhadhammanibbānappatto hotīti pavattā vādā pañca diṭṭhadhammanibbānavādā nāma. Pañcakaṃ.

殺生から飲酒に至る五つは、怨みをなす原因となることから五つの怨み(五怨)と言う。親族、財産、病、戒、見の五つの災難を五つの衰損(五衰損)と言う。そこにおいて災難とは、滅亡を伴って生じる不善のことである。多くの人々に好かれないこと、怨みが多いこと、過失が多いこと、朦朧として死ぬこと、悪趣に行くこと、これら五つは不忍の過失であり、耐え忍ばないことの弊害という意味である。生活の恐怖、悪評の恐怖、大衆の中での気後れの恐怖、死の恐怖、悪趣の恐怖、これらを五つの怖畏と言う。望むがままの五欲の快楽の享受、および初禅などの四つの禅定という五つの理由によって、我は最高の現法涅槃に達しているとする説を、五つの現法涅槃論と言う。五法(の解説を終わる)。

Chakkesu pana kodho makkho issā sāṭheyyaṃ pāpicchatā sandiṭṭhiparāmāsitāti imāni cha vivādamūlāni. Manāpiyesu rūpādīsu chasu ārammaṇesu chandarāgoti ime cha chandarāgā gehasitā dhammā nāma. Amanāpiyesu chasu ārammaṇesu paṭigho cha virodhavatthūni nāma. Virodho eva vatthu virodhavatthu. Chasu ārammaṇesu taṇhāva cha taṇhākāyā nāma. Satthudhammasaṅghasikkhāsu, appamāde, paṭisanthāre ca agāravā cha agāravā nāma. Kammārāmatā, bhassaniddāsaṅgaṇikasaṃsaggapapañcārāmatā ca cha parihāniyā dhammā nāma, parihānikarāti attho. Tattha savanadassanasamullapanaparibhogakāyasaṃsaggesu [Pg.306] pañcasu yuttapayuttatā saṃsaggārāmatā. Taṇhāmānadiṭṭhipapañcesu yuttapayuttatā papañcārāmatāti veditabbaṃ. Kammabhassaniddāsaṅgaṇikārāmatā cattāro, dovacassatā, pāpamittatā dve cāti ime aparepi cha parihāniyā dhammā nāma.

六法において、怒り、利己主義(覆い隠し)、嫉妬、不誠実(欺瞞)、悪欲、自見取(自らの見解に固執すること)、これらを六つの諍いの根本(六諍本)と言う。好ましい色などの六つの対象に対する欲貧、これら六つを在家に依る法としての六つの欲貪と言う。好ましくない六つの対象に対する反発を六つの反逆の事柄(六反逆事)と言う。反逆そのものが事柄(根拠)であるから反逆事と言う。六つの対象に対する渇愛そのものを六つの愛身と言う。師・法・僧・戒、不放逸、および親切(迎接)に対して敬意を払わないことを、六つの不敬と言う。営務を好むこと、談話を好むこと、睡眠を好むこと、集いを好むこと、交際を好むこと、戯論(パパンチャ)を好むことを、六つの退歩の法(六退法)と言う。退歩させる原因という意味である。そこにおいて、聞き、見、語らい、享受し、身体的に接触するという五つの交際に没頭することを交際愛(集いを好むこと)と言う。渇愛・慢・見という戯論に没頭することを戯論愛(戯論を好むこと)と知るべきである。営務・談話・睡眠・集いを好むことの四つと、言葉の聞き入れにくさ(悪語性)、悪い友を持つことの二つ、これらも別の六つの退歩の法(六退法)と言う。

Somanassaṭṭhāniyesu rūpādīsu chasu ārammaṇesu uppannā gehasitasomanassasampayuttā vicārā somanassupavicārā nāma, vitakkādayo dhammā, taṃsampayuttā cāti gahetabbā. Esa nayo itaradvayepi. Aññāṇasahitā panettha vedanupekkhā upekkhāti veditabbā, yā ‘‘aññāṇupekkhā’’tipi vuccati. Iṭṭhāniṭṭhamajjhattesu chasu ārammaṇesu yathākkamaṃ uppannā vedanā ‘‘cha gehasitāni somanassānī’’tiādinā chakkattayena vuttā. ‘‘Atthi me attā’’ti vā, ‘‘natthi me attā’’ti vā, ‘‘attanā vā attānaṃ sañjānāmī’’ti vā, ‘‘attanā vā anattānaṃ sañjānāmī’’ti vā, ‘‘attanā vā attānaṃ sañjānāmī’’ti vā, ‘‘so me ayaṃ attā kārako vedako nicco dhuvo’’ti evaṃ uppajjamānā imā cha diṭṭhiyo nāma. Tattha atthīti sassatadiṭṭhi. Natthīti ucchedadiṭṭhi. Pañcapi khandhe ‘‘attā’’ti gahetvā saññākkhandhena sesānaṃ jānanavasena attanā vā attānaṃ sañjānāmīti diṭṭhi, saññākkhandhaṃ pana ‘‘attā’’ti, itare ca ‘‘anattā’’ti gahetvā attanā vā anattānaṃ sañjānāmīti diṭṭhi, saññākkhandhaṃ pana ‘‘anattā’’ti, itare ca ‘‘attā’’ti gahetvā anattanā vā attānaṃ sañjānāmīti diṭṭhi ca veditabbā. Chakkaṃ.

喜ぶべき対象である色などの六境において生じた、在家の喜(世俗的な喜び)を伴う考察を喜近行(somanassupavicārā)と名づけ、尋(vitakka)などの諸法も、それ(喜)を伴うものであると理解すべきである。他の二つ(憂と捨)についても同様である。ここにおいて、無知を伴う受としての捨は、“無明の捨(aññāṇupekkhā)”とも呼ばれる捨であると知るべきである。好ましいもの、好ましくないもの、中立的なものという六境において順次に生じる受は、“六つの在家の喜”などの三つの六組(十八意近行)として説かれている。“私には我(が)がある”あるいは“私には我がない”あるいは“我によって我を了知する”あるいは“我によって無我を了知する”あるいは“我によって我を了知する”あるいは“この私の我は、作者であり享受者であり、常住で不変である”というように生じるこれらを“六見”という。そのうち、“(我が)ある”というのは常見(sassatadiṭṭhi)である。“(我が)ない”というのは断見(ucchedadiṭṭhi)である。五蘊を“我”と把捉して、想蘊によって残りのものを知るという意味で“我によって我を了知する”という見解があり、想蘊を“我”とし、他のものを“無我”と把捉して“我によって無我を了知する”という見解があり、想蘊を“無我”とし、他のものを“我”と把捉して“無我によって我を了知する”という見解があると知るべきである。六法。

Sattakesu pana kāmarāgapaṭighamānadiṭṭhivicikicchābhavarāgaavijjā satta thāmagataṭṭhena, appahīnaṭṭhena ca cittasantāne anu anu sayanato anusayā nāma. Te eva satte vaṭṭasmiṃ saṃyojanato saṃyojanāni. Samudācāravasena pariyuṭṭhānato pariyuṭṭhānāti veditabbā. Assaddhiyaṃ [Pg.307] ahirikaṃ anottappaṃ appassutatā kosajjaṃ muṭṭhassaccaṃ duppaññatāti ime satta asataṃ asappurisānaṃ, asantā vā lāmakā dhammāti asaddhammā nāma. Pāṇātipātādayo kāyavacīduccaritāni satta duccaritāni nāma. Māno atimāno mānātimāno omāno adhimāno asmimāno micchāmānoti ime satta mānā nāma. ‘‘Manussaloke mātāpettikasambhavo attā ucchijjati, tathā chasu devalokesu dibbo kabaḷīkārabhakkho attā, rūpaloke rūpī manomayo attā, catūsu arūpabhavesu catubbidho arūpī attā tattha tattha ucchijjati vinassati na hoti paraṃ maraṇā’’ti evaṃ pavattā satta ucchedadiṭṭhiyo satta diṭṭhiyo nāma. Ettha ca ādito tisso diṭṭhiyo rūpakkhandhaṃ attato gahetvā pavattā ucchedadiṭṭhiyo, sesā catasso arūpakkhandheti ñātabbā. Sattakaṃ.

七法においては、欲愛、瞋恚、慢、見、疑、有愛、無明の七つは、強固であるという理由と、断たれていないという理由によって、心の相続において随伴して眠る(潜伏する)ことから“随眠(ずいめん)”と呼ばれる。それらはまさに、衆生を輪廻に結びつけることから“結(けつ)”であり、現起して活動することから“纏(てん)”であると知るべきである。不信、無慚、無愧、少聞、懈怠、忘念、悪慧というこれら七つは、正しくない者(悪人)のものであり、正しくない、あるいは卑しい諸法であるため“非正法(ひしょうぼう)”と呼ばれる。殺生などの身と口の七つの悪行を“七つの悪行”という。慢、過慢、慢過慢、卑慢、増上慢、我慢、邪慢というこれら七つを“七慢”という。“人間界において、父母から生じた我は断絶する。同様に、六つの天界における天の段食を食す我も、色界における色あり意より成る我も、四つの無色有における四種の無色の我も、それぞれの場所で断絶し、滅び、死後に存在しなくなる”というように起こる七つの断見を“七見”という。ここで、最初の三つの見解は色蘊を我と見なして起こる断見であり、残りの四つは無色蘊を(我と見なして起こる)断見であると知るべきである。七法。

Aṭṭhakesu pana lobho doso moho māno diṭṭhi vicikicchā thinaṃ uddhaccañcāti aṭṭha kilesavatthūni nāma. ‘‘Yaṃ kiñci kammaṃ kattabbaṃ me’’ti ekaṃ, tathā ‘‘kataṃ me’’ti, ‘‘maggo me gantabbo’’ti, ‘‘gato’’ti, ‘‘appakaṃ me bhutta’’nti, ‘‘subhutta’’nti, ‘‘ābādho me uppanno’’ti, ‘‘aciravuṭṭhito gelaññā’’ti ekanti imāni aṭṭha kusītavatthūni nāma, kusītassa kosajjakāraṇānīti attho. Lābhe alābhe ca yase ayase ca pasaṃsāya nindāya ca sukhe dukkhe ca yathākkamaṃ rāgadosehi cittassa paṭihananaṃ aṭṭhasu lokadhammesu cittassa paṭighāto nāma. Heṭṭhā dvīhi catukkehi vuttā aṭṭha anariyavohārā nāma. Micchādiṭṭhimicchāsaṅkappādayo aṭṭha micchattā nāma. Bhikkhūhi vijjamānāya āpattiyā codiyamānassa ‘‘na sarāmī’’ti nibbeṭhanaṃ ekaṃ, ‘‘tvaṃ bālo’’tiādinā [Pg.308] codakapaṭippharaṇaṃ ekaṃ, tathā ‘‘tuvaṃ cetamāpanno’’ti codakassa paccāropanaṃ, aññenaññaṃ paṭicaraṇaṃ, saṅghe bāhāvikkhepabhaṇanaṃ, tuṇhībhāvena viheṭhanaṃ, saṅghaṃ, codakañca anādiyitvā pakkamanaṃ, codanābhayā sikkhāpaccakkhānanti ime aṭṭha purisadosā nāma. Asaññī attā rūpī, arūpī, rūpī ca arūpī ca, nevarūpīnārūpī, antavā, anantavā, antavā ca anantavā ca, nevantavānānantavāti evaṃ pavattā aṭṭha asaññīvādā nāma. Nevasaññīnāsaññī attā rūpī arūpītiādinā pavattā aṭṭha nevasaññīnāsaññīvādā nāma. Aṭṭhakaṃ.

八法においては、貪、瞋、癡、慢、見、疑、惛沈(こんじん)、掉挙(じょうきょ)の八つを“煩悩事(煩悩の根拠)”という。“私は何らかの仕事をしなければならない”というのが一つ、同様に“私は仕事をした”、“私は道を行かなければならない”、“私は道を行き終えた”、“私は少ししか食べていない”、“私は十分に食べた”、“私は病気になった”、“私は病気から回復して間もない”というこれら八つを“懈怠事(けたいじ)”という。これは懈怠の原因という意味である。利(得)と不利(損)、誉(名声)と不誉(不名声)、称(称賛)と譏(誹謗)、楽と苦において、順次に貪と瞋によって心が打たれることを、八つの世間法における“心の反発”という。下巻の二つの四法で説かれたものを“八つの非聖語”という。邪見、邪思惟などの八つを“八邪性”という。比丘たちによって、現に存在する罪について告発された者が、“覚えていない”とはぐらかすのが一つ、“お前は愚かだ”などと告発者に反撃するのが一つ、同様に“お前こそこれを犯したのだ”と告発者に罪をなすりつけること、話をそらすこと、僧伽の中で腕を振り回して話すこと、沈黙によって困らせること、僧伽と告発者を無視して立ち去ること、告発を恐れて学処を棄てること、これら八つを“人の欠点”という。“我は死後、想がなく、形があり、あるいは形がなく、あるいは形がありかつ形がなく、あるいは形があるわけでも形がないわけでもなく、あるいは限りがあり、あるいは限りなく、あるいは限りがありかつ限りなく、あるいは限りがあるわけでも限りがないわけでもない”というように起こるものを“八つの無想論”という。“我は死後、想があるわけでも想がないわけでもなく、形があり、形がなく……”というように起こるものを“八つの非想非非想論”という。八法。

Navakesu pana ‘‘anatthaṃ me acari, carati, carissati, piyassa me anatthaṃ acari, carati, carissati, appiyassa me atthaṃ acari, carati, carissatī’’ti evaṃ pavattā nava āghātā eva āghātavatthūni nāma. Kodho makkho issā macchariyaṃ māyā sāṭheyyaṃ musāvādo pāpicchatā micchādiṭṭhīti imāni nava purisamalāni nāma. ‘‘Seyyassa seyyohamasmī’’tiādayo navavidhā mānā nāma. ‘‘Taṇhaṃ paṭicca pariyesanā, pariyesanaṃ paṭicca lābho, taṃ paṭicca vinicchayo, taṃ paṭicca chandarāgo, taṃ paṭicca ajjhosānaṃ, tathā pariggaho, macchariyaṃ, ārakkho, ārakkhādhikaraṇaṃ daṇḍādānasatthādānakalahaviggahavivādādianeke pāpakā dhammā’’ti evaṃ vuttā ime nava taṇhāmūlakā dhammā nāma. Tattha vinicchayoti ñāṇataṇhādiṭṭhivitakkavasena catūsu vinicchayesu vitakkavinicchayo idha adhippeto. Lābhaṃ hi labhitvā ‘‘idaṃ rūpārammaṇatthāya, idaṃ saddārammaṇādiatthāyā’’ti evaṃ vitakkeneva vinicchayo. Chandarāgo dubbalarāgo, ajjhosānanti balavasanniṭṭhānaṃ. Pariggahoti taṇhādiṭṭhivasena pariggahakaraṇanti veditabbaṃ. ‘‘Asmī’’ti, ‘‘ahamasmī’’ti, ‘‘ayamahamasmī’’ti, ‘‘bhavissa’’nti, ‘‘rūpī bhavissa’’nti, ‘‘arūpī bhavissa’’nti, ‘‘saññī bhavissa’’nti, ‘‘asaññī [Pg.309] bhavissa’’nti, ‘‘nevasaññīnāsaññī bhavissa’’nti evaṃ vuttāni imāni nava calanaṭṭhena iñjitāni nāma. Imāneva maññanaṭṭhena maññitāni, vipphandanato vipphanditāni, papañcanato papañcitāni, tāneva tehi tehi kāraṇehi saṅkhatattā saṅkhatāni ca nāma honti. Sabbehi tehi pañcahi navakehi māno eva kathito. Sopi hi ‘‘asmī’’tiādīhi saññīhi ca ākārehi diṭṭhi viya pavattatīti. Navakaṃ.

九種に関しては、‘彼は私に不利益をなした、なしている、なすであろう。私の愛する者に不利益をなした、なしている、なすであろう。私の愛さない者に利益をなした、なしている、なすであろう’という、このように生じた九つの害意こそが、まさに害意の根拠(āghātavatthūni)と呼ばれる。怒り、恨み、嫉妬、物惜しみ、欺瞞、虚偽、虚妄の語、悪欲、邪見、これらが九つの人間の汚れ(purisamalāni)と呼ばれる。‘優れた者に対して、私はより優れている’などの九種類の慢(mānā)がある。‘渇愛に縁って探索があり、探索に縁って利得があり、利得に縁って決断があり、決断に縁って欲貪があり、欲貪に縁って執着があり、同様に所有、物惜しみ、守護があり、守護を原因として、棒を執ること、武器を執ること、争い、論争、言い争いなどの多くの悪しき法が生じる’と、このように説かれたこれらが、九つの渇愛を根本とする法(taṇhāmūlakā dhammā)と呼ばれる。そのうち‘決断(vinicchayo)’とは、智・渇愛・見・尋(vitakka)による四つの決断のうち、ここでは尋による決断が意図されている。利得を得て、‘これは色の対象のため、これは声の対象などのためである’というように、尋によってのみ決断することである。欲貪(chandarāgo)は弱い貪欲であり、執着(ajjhosānaṃ)は強い確信である。所有(pariggaho)とは、渇愛と見によって所有することであると知るべきである。‘私はある’‘私はこれである’‘これこそが私である’‘(私は)なるであろう’‘色あるものとしてなるであろう’‘無色なるものとしてなるであろう’‘想(意識)あるものとしてなるであろう’‘無想なるものとしてなるであろう’‘非想非非想なるものとしてなるであろう’と、このように説かれたこれら九つは、動揺するという意味で動揺(iñjitāni)と呼ばれる。これらこそが、計らうという意味で計らい(maññitāni)であり、震えることから震え(vipphanditāni)であり、戯論(けろん)することから戯論(papañcitāni)であり、またそれらはそれぞれの理由によって作られたものであるから有為(saṅkhatāni)とも呼ばれる。これらすべての五つの九種において、慢(māno)のみが語られている。それ(慢)もまた、‘私はある’などの想いと、その諸相において、見(diṭṭhi)のように生じるからである。九種(の解説)を終わる。

Dasakesu pana lobho doso moho māno diṭṭhi vicikicchā thinaṃ uddhaccaṃ ahirikaṃ anottappanti ime dasa kilesā eva kilesavatthūni nāma. ‘‘Anatthaṃ me acarī’’tiādayo nava khāṇukaṇṭakādīsu aṭṭhānaāghātena saddhiṃ dasa āghātavatthūni nāma. Pāṇātipātādayo dasa akusalakammapathā nāma. Kāmarāgasaṃyojanaṃ paṭighamānadiṭṭhivicikicchāsīlabbataparāmāsabhavarāgaissāmacchariyaavijjāsaṃyojananti imāni dasa saṃyojanāni nāma. Micchādiṭṭhimicchāsaṅkappādayo aṭṭha, micchāñāṇamicchāvimuttīhi saddhiṃ dasa micchattā nāma. Tattha micchāñāṇanti pāpakiriyāsu upāyacintāvasena ceva pāpakaṃ katvā ‘‘sukataṃ mayā’’ti paccavekkhaṇavasena ca pavatto moho. Micchāvimuttīti avimuttasseva sato vimuttasaññitā. ‘‘Natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭha’’ntiādīhi dasahi ākārehi pavattaṃ natthikadassanaṃ dasavatthukā micchādiṭṭhi nāma. ‘‘Sassato loko, tathā asassato, antavā, anantavā, taṃ jīvaṃ taṃ sarīra’’nti vā, ‘‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’’nti vā, ‘‘hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā, ‘‘na hoti…pe… hoti ca na hoti ca, neva hoti na na hoti tathāgato paraṃ maraṇā’’ti vā evaṃ pavattā dasavatthukā antaggāhikā diṭṭhi nāma. Tattha lokoti khandhādayo, ‘‘antavā’’ti idaṃ parittaṃ kasiṇajjhānaṃ sandhāya vuttaṃ. ‘‘Anantavā’’ti idaṃ vipulanti gahetabbaṃ. Tathāgatoti satto. Dasakaṃ.

十種に関しては、貪、瞋、痴、慢、見、疑、惛沈(こんじん)、掉挙(じょうこ)、無慚、無愧、これら十の煩悩こそが煩悩の根拠(kilesavatthūni)と呼ばれる。‘彼は私に不利益をなした’などの九つの根拠に、切り株や棘などに対する不適切な場所での害意を加えたものが、十の害意の根拠(āghātavatthūni)である。殺生などの十の不善業道(akusalakammapathā)がある。欲愛結、瞋恚結、慢結、見結、疑結、戒禁取結、有愛結、嫉結、吝結、無明結、これらが十の結(saṃyojanāni)である。邪見、邪思惟などの八つに、邪智と邪解脱を加えたものが十の邪性(micchattā)である。そのうち邪智(micchāñāṇaṃ)とは、悪行における手段の思案によるもの、また悪行をなして‘私はうまくやった’と省察することによって生じる愚痴である。邪解脱(micchāvimutti)とは、解脱していないのに解脱していると想うことである。‘布施(に果報)はない、供儀はない’などの十の様態で生じる虚無的な見解が、十事の邪見(micchādiṭṭhi)と呼ばれる。‘世界は常住である、あるいは無常である、有限である、無限である、命(霊魂)が身体である、あるいは命は身体とは別である’、あるいは‘如来は死後、存在する’‘存在しない……(中略)……存在するが決して存在しないわけではない、存在するのでもなく存在しないのでもない’というように生じるものが、十事の辺執見(antaggāhikā diṭṭhi)と呼ばれる。そのうち世界とは、蘊(うん)などのことである。‘有限である’とは、限定的な遍(カシーナ)の禅定に関して説かれたものである。‘無限である’とは、広大な遍として理解されるべきである。如来とは、衆生(生きもの)のことである。十種(の解説)を終わる。

Aṭṭhārasakesu [Pg.310] taṇhāvicaritānīti taṇhāsamudācārā taṇhāpavattiyo. Ajjhattikassupādāyāti ajjhattikaṃ khandhapañcakaṃ upādāya. Idaṃ hi upayogatthe sāmivacanaṃ. Tattha ‘‘asmīti hoti, itthasmīti hoti, evasmīti hoti, aññathāsmīti hoti, tathā bhavissanti, itthaṃ bhavissanti, evaṃ bhavissanti, aññathā bhavissanti hoti, tathā asmīti, sātasmīti hoti, tathā siyanti, itthaṃ siyanti, evaṃ siyanti, aññathā siyanti hoti, tathā apāhaṃ siyanti, apāhaṃ itthaṃ siyanti, apāhaṃ evaṃ siyanti, apāhaṃ aññatā siyanti hotī’’ti evaṃ vuttāni imāni ajjhattikassupādāya aṭṭhārasa taṇhāvicaritāni nāma.

十八種に関しては、渇愛の遊行(taṇhāvicaritāni)とは、渇愛の活動、渇愛の生起のことである。‘内的なものに依って(ajjhattikassupādāya)’とは、内的な五蘊に執着してという意味である。これは目的格の意味で属格が用いられている。そのうち、‘“私はある”という想いが生じる。“私はこれである”という想いが生じる。“私はこのようにある”という想いが生じる。“私はこれとは別にある”という想いが生じる。“そのようになるであろう”“これのようになるであろう”“このようになるであろう”“これとは別になるであろう”という想いが生じる。“私はそのようである”“私は快の状態にある”“そのようになる可能性がある”“このようになる”“そのように(如実に)なる”“これとは別になる”という想いが生じる。“私はそのようになる可能性があるだろうか”“私はこのようになるだろうか”“私はそのようになるだろうか”“私はこれとは別になるだろうか”という想いが生じる’。このように説かれたこれらが、内的なものに依る十八の渇愛の遊行(taṇhāvicaritāni)である。

Tattha asmīti hotīti ajjhattikesu khandhapañcakesu samūhato ‘‘ahamasmī’’ti gahaṇe satīti attho. Evaṃ pana gahaṇe sati tato paraṃ anupanidhāya, upanidhāya vāti dvidhā gahaṇaṃ hoti. Tattha anupanidhāyāti aññaṃ ākāraṃ anupanidhāya anupagamma sakabhāvamevārammaṇaṃ katvā itthasmīti hoti. Tassa ‘‘khattiyādīsu idaṃpakāro aha’’nti taṇhāmānadiṭṭhivasena gahaṇaṃ hotīti attho. Upanidhāya gahaṇaṃ pana duvidhaṃ hoti samato ca asamato ca. Tattha samato gahaṇaṃ evasmīti idaṃ, tassa yathā ayaṃ khattiyo, brāhmaṇādayo vā devamanussarūpīarūpiādayo vā, evamahamasmīti attho. Aññathāsmīti idaṃ pana asamato gahaṇaṃ, tassa yathā ime khattiyādayo, tato aññathā ahaṃ hīno vā adhiko vāti attho. Imāni tāva paccuppannavasena cattāri taṇhāvicaritāni, bhavissantiādīni pana cattāri anāgatavasena vuttāni. Tesaṃ purimacatukke vuttanayavasena attho veditabbo. Tattha asmītiādidvayaṃ sassatucchedaggāhavasena vuttaṃ. Tattha hi asmīti sassataṃ, sīdatīti sātaṃ, asassataṃ, ito parāni [Pg.311] siyantiādīni cattāri saṃsayaparivitakkavasena vuttāni. Apāhaṃ siyantiādīni cattāri ‘‘api nāmāhaṃ bhaveyya’’nti evaṃ pavattapatthanākappanavasena vuttānīti daṭṭhabbaṃ. Aṭṭhārasakaṃ paṭhamaṃ.

そのうち、‘“私はある”という想いが生じる’とは、内的な五蘊をひとまとめに‘私はある’と把握しているとき、という意味である。このように把握があるとき、その後に比較せずに、あるいは比較してという二通りの把握が生じる。そのうち‘比較せずに(anupanidhāya)’とは、他の様態を比較せず、自らの状態そのものを対象として‘私はこれである(itthasmī)’となることである。それは、刹帝利(クシャトリヤ)などのうちに‘私はこのような種類のものである’と渇愛・慢・見によって把握することである、という意味である。比較しての把握には、平等によるものと不平等によるものの二種類がある。そのうち平等による把握は‘私はこのようにある(evasmī)’であり、その意味は‘例えば、この刹帝利や婆羅門など、あるいは天や人間、色あるもの、無色なるものなどのように、そのように私はある’ということである。‘私はこれとは別にある(aññathāsmī)’とは、不平等による把握であり、その意味は‘これら刹帝利などのようではなく、それとは別に、私は劣っている、あるいは勝っている’ということである。これらはまず、現在に関する四つの渇愛の遊行である。‘なるであろう’などは、未来に関する四つとして説かれている。それらの意味は、前述の四つの組で述べた方法によって理解されるべきである。そのうち‘私はある’などの二つは、常見と断見の把握によって説かれている。そのうち‘私はある’は常見であり、‘沈む(sīdatī)’は‘快(sātaṃ)’、すなわち無常(断見)である。これ以降の‘なる(可能性がある)(siyanti)’などの四つは、疑念と思惟によって説かれている。‘私はなる可能性があるだろうか(apāhaṃ siyanti)’などの四つは、‘もしかして私は〜となるのではないか’というように生じる希求と分別の様態によって説かれていると見なすべきである。十八種の第一(を終わる)。

Dutiye bāhirassupādāyāti bāhiraṃ khandhapañcakaṃ upādāya. Tattha ‘‘iminā asmīti hoti, iminā itthasmīti hoti, iminā evasmīti hoti, iminā aññathāsmīti hotī’’tiādinā anantare vuttanayena bāhirassupādāya aṭṭhārasa taṇhāvicaritānīti veditabbāni. ‘‘Iminā’’ti padamattameva hettha purimehi viseso. Tattha imināti iminā bāhirena rūpena vā…pe… viññāṇena vāti attho. Tattha ca chattakhaggabījaniannapānadhanadhaññādiupakaraṇavasena bāhiraṃ rūpaṃ veditabbaṃ. Dāsadāsiñātiparijanahatthiassādiupakaraṇavasena vedanādayo veditabbā. Imehi bāhirehi rūpādīhi ‘‘itthasmīti evasmī’’tiādinā sabbattha yojanā veditabbā. Aṭṭhārasakaṃ dutiyaṃ.

第二の“外(の五蘊)を縁として”とは、外部の五蘊を縁とすることである。そこでは、“これによって私はある”“これによって私はこのようにある”“これによって私はまさにある”“これによって私は異なってある”等と、直前に述べられた方法によって、外部のものを縁とした十八の渇愛の遍行(たんがーびちゃりた)があると知るべきである。“これによって(iminā)”という語句だけが、前のものとの違いである。そこでの“これによって”とは、この外部の色(しき)によって……(中略)……あるいは識によって、という意味である。そして、そこでは傘、剣、扇、飲食物、富、穀物などの資具の観点から外部の色を知るべきである。下男、下女、親族、従者、象、馬などの資具の観点から受(じゅ)などが知られるべきである。これら外部の色等によって、“このようにある”“まさにある”等と、あらゆるところで(意味を)結びつけるべきである。十八の(遍行の)第二(の組)である。

Itaresu pana tadekajjhaṃ abhisaṃyūhitvātiādīsu tadubhayaṃ aṭṭhārasakaṃ ekato yojetvā chattiṃsataṇhāvicaritāni honti, evaṃ ekekassa puggalassa atītakāle dvinnaṃ aṭṭhārasakānaṃ vasena chattiṃsa, tathā anāgate chattiṃsa honti. Paccuppanne pana ekassa yathālābhavasena tānipi labbhanti, sabbasattānaṃ vasena paccuppannepi chattiṃsa labbhanti. Iti evaṃ vuttena pakārena taṃ sabbaṃ ekato katvā sabbasattānaṃ kālattayepi channaṃ aṭṭhārasakānaṃ vasena aṭṭhasataṃ taṇhāvicaritāni hontīti attho. Aṭṭhataṇhāvicaritasataṃ hotīti etthāpi evameva attho daṭṭhabbo.

しかし、他の“それらを一括して(結合して)”等の箇所では、それら両方の十八の組を一つに結びつけて三十六の渇愛の遍行となる。このように、個々の人について、過去において二つの十八の組によって三十六となり、同様に未来においても三十六となる。現在においては、一人の(人)について得られるところに従ってそれらも得られるが、一切の衆生の観点からは現在においても三十六が得られる。このように述べられた方法で、それらすべてを一つにまとめて、一切の衆生の三世において六つの十八の組によって百八の渇愛の遍行があるという意味である。“百八の渇愛の遍行がある”という箇所においても、全く同様に意味が解釈されるべきである。

Taṇhāvicaritāni niṭṭhitāni.

渇愛の遍行(の説明)は終了した。

Yāni cātiādīsu yāni cettha dvāsaṭṭhi diṭṭhigatāni vattabbāni, tāni brahmajālanāmake dīghanikāyassa paṭhamasuttante [Pg.312] (dī. ni. 1.29 ādayo) satthārā sayaṃ āhacca bhāsitānīti attho. Brahmajāle hi cattāro sassatavādā, cattāro ekaccasassatikā, cattāro antānantikā, cattāro amarāvikkhepikā, dve adhiccasamuppannikā, soḷasa saññīvādā, aṭṭha asaññīvādā, aṭṭha nevasaññīnāsaññīvādā, satta ucchedavādā, pañca diṭṭhadhammanibbānavādāti imāni dvāsaṭṭhi diṭṭhigatāni sanidānāni nānānayato vuttāni, tattha vuttanayeneva nesaṃ vibhāgo veditabbo. Ayaṃ tāvettha padatthānusārato vinicchayo, sesopettha vinicchayo padatthe vuttānusāratova suviññeyyoti.

“いかなる(見解)も”等の箇所において、ここで語られるべき六十二の見(けん)とは、それらが長部(ディーガ・ニカーヤ)の第一経典である梵網経(ブラフマジャーラ・スッタ)において、師(仏陀)自らによって直接説かれたものであるという意味である。梵網経においては、四つの常住論、四つの一部常住論、四つの辺無辺論、四つの不死攪乱論、二つの無因生起論、十六の有想論、八つの無想論、八つの非想非非想論、七つの断滅論、五つの現法涅槃論という、これら六十二の見が、その原因(縁起)と共に様々な方法で説かれている。そこでは、説かれた方法に従ってそれらの分類が知られるべきである。これはまず、ここでの語の意味に従った決定(解明)である。残りのここでの決定は、語の意味において述べられたことに従えば、容易に理解できる。

Khuddakavatthuvibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

小事分別(クッダカヴァットゥ・ヴィバンガ)の論母(マティカー)の注釈は終了した。

Dhammahadayavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā

法心分別(ダンマハダヤ・ヴィバンガ)の論母の注釈。

Dhammahadayavibhaṅgamātikāya pana padatthādito vinicchayo pubbe vuttova. Yasmā pana bhagavatā heṭṭhā nānānayato vibhattānaññeva khandhāyatanādīnaṃ dvādasannaṃ dhammakoṭṭhāsānaṃ puna sabbasaṅgāhikacatubhūmuppattitappariyāpannatādīhi dasahi vārehi apubbanayasahassavibhāvakehi sabbadhammādhippāyasaṅkhātehi dhammahadayehi vibhāgadassanatthamevāyaṃ vibhaṅgo vutto, tasmā vibhaṅganayato cettha vinicchayo hoti. Vibhaṅge hi paṭhamaṃ ‘‘kati khandhā’’tiādinā sapucchakaṃ dvādasapadikaṃ mātikaṃ nikkhipitvā heṭṭhā vuttānusāreneva catubhūmakasāmaññato sabbasaṅgāhikavāro nāma vibhatto, tattha satta phassādayo sattannaṃ viññāṇadhātūnaṃ vasena veditabbā.

法心分別の論母における語の意味等の決定については、既に述べられた通りである。しかし、世尊によって、下(前)で様々な方法で分別された蘊・処などの十二の法の部類を、再び一切の包含、四地における生起、それに属することなどの十の説(ヴァーラ)によって、未だかつてない千の方法を解明する、一切の法の意趣と称される“法心”によって分別の提示をするために、この分別が説かれた。それゆえ、分別の方法に従ってここでの決定がなされる。分別においては、まず“幾つの蘊があるか”等と、問いを伴う十二句の論母を提示し、前に述べたことに従って、四地の共通性から“一切包含説”という名で分別された。そこでは、七つの触(そく)などは、七つの識界の観点から知られるべきである。

Dutiyo [Pg.313] pana vāro tesaṃ catūsu bhūmīsu catūhi koṭṭhāsehi uppattānuppattidassanavasena pavatto. Tattha paṭhamakoṭṭhāse tāva –

第二の説(ヴァーラ)は、それらの四地における四つの部(コッタハサ)による生起・不生起を示すために進行する。そのうち、まず第一の部においては――

‘‘Kāmadhātuyā kati khandhā…pe… kati cittāni? Kāmadhātuyā pañcakkhandhā, dvādasāyatanāni, aṭṭhārasa dhātuyo, tīṇi saccāni, bāvīsatindriyāni, nava hetū, cattāro āhārā, satta phassā, vedanā, saññā, cetanā, cittānī’’ti –

“欲界において、幾つの蘊があるか……(中略)……幾つの心があるか? 欲界には五蘊、十二処、十八界、三諦、二十二根、九因、四食、七触、受、想、思、心がある”と――

Mātikaṃ nikkhipitvā vibhattā. Tattha yasmā catubhūmakāpi dhammā yebhuyyena kāmāvacarasattānaṃ uppajjanti, na kāmāvacarāva. Tenettha ‘‘pañcakkhandhā’’tiādinā catubhūmakāpi vuttā. Tatthuppajjanakadhammā hettha adhippetā, na taṃbhūmipariyāpannāva. Rūpadhātuādīsupi eseva nayo.

論母を置いて分別される。そこでは、四地の法であっても、概して欲界の衆生に生起するものであり、単に欲界(に属するもの)だけではないからである。それゆえ、ここでは“五蘊”等によって四地の法も語られている。ここでは、そこで生起する法が意図されており、単にその地に属するもの(界繋)だけではない。色界等においても、この方法と同じである。

Ettha ca tīṇi saccānīti idaṃ nirodhasaccassa desavinimuttatāya katthaci dese aniddisitabbato taṃ vajjetvā vuttaṃ. Kāraṇasāpekkhā hi dhammā attano nissayakāraṇabhūtaṃ desaṃ samāvasanti akāraṇassa anissayattā, yathā vā kadāci upalabbhamānā dhammā kālaniyatatāya attano saṅkhatattaṃva sūcenti. Aññathā itarakālesupi bhāvassa ca pasaṅgato, etarahipi vā abhāvassa, evaṃ kvaci dese upalabbhamānāpīti gahetabbaṃ. Sabbadesaabyāpitā pana asaṅkhatassa, saṅkhatassa vā asambhavato eva nopapajjati, tasmā desakālavinimuttameva asaṅkhatanti gahetabbaṃ.

ここで“三諦”と言われているのは、滅諦(めったい)が場所を離れている(超脱している)ために、いかなる場所においても(そこに属するものとして)示すことができないことから、それを除いて述べられたものである。けだし、原因に依存する法は、自らの拠り所となる原因である場所に居住するが、原因のないもの(無為)は(場所に)依存しないからである。あるいは、時折見出される法が時間の限定性によって自らの有為性を示すようなものである。そうでなければ、他の時間においても存在することになったり、あるいは現在においても存在しないことになったりするが、そのように、ある場所で見出されるものであっても(同様に)理解されるべきである。しかし、すべての場所に遍満しないということは、無為(あるいは有為)にはあり得ないこと(不可能)であるから、成り立たない。したがって、無為は場所と時間から解脱したもの(超脱したもの)と理解されるべきである。

Dutiyakoṭṭhāse pana –

第二の部においては――

‘‘Rūpadhātuyā pañcakkhandhā, cha āyatanāni, nava dhātuyo, tīṇi saccāni, cuddasindriyāni, aṭṭha hetū, tayo [Pg.314] āhārā, cattāro phassā…pe… cattāri cittānī’’ti –

“色界には五蘊、六処、九界、三諦、十四根、八因、三食、四触……(中略)……四つの心がある”と。

Mātikaṃ nikkhipitvā vibhattā. Yasmā pana rūpīnaṃ ghānādīnaṃ abhāvena vijjamānānipi gandhāyatanādīni āyatanādikiccaṃ na karonti, tasmā te vajjetvā ‘‘cha āyatanāni, nava dhātuyo’’tiādi vuttaṃ na tesaṃ abhāvā. Keci pana ‘‘rūpaloke gandharasā kabaḷīkāro āhāro ca mahābhūtānañca phoṭṭhabbakiccatā natthi, teneva pāḷiyaṃ na uddhaṭā’’ti vatvā taṃ sādhetuṃ bahuṃ hetupaṭirūpakaṃ vatvā papañcenti, taṃ tesaṃ matimattamevāti na gahetabbaṃ. Gandhādīnaṃ avinibbhogattā, phoṭṭhabbattā, dhātusabhāvattā ca ghānādittayabhāvadvayasukhadukkhadomanassindriyāni, pana domanassahetukabaḷīkārāhāraghānādittayasamphassādīni ca vajjetvā cuddasindriyādibhāvo veditabbo.

提要(マティカー)を置いて分別の説明がなされた。しかし、色(物質)である鼻(器官)などがないために、存在していても香処などは処(のはたらき)などの役割をなさない。ゆえに、それらを除いて“六処、九界”などと言われているのであって、それらが存在しないからではない。ある人々は“色界には香味と段食、および大種の触(しょく)の役割はなく、それゆえにパーリ(聖典)には掲げられていないのだ”と言って、それを証明するために多くの偽りの理由を述べて冗説をなしているが、それは彼らの個人的見解にすぎないので、受け入れるべきではない。香などは(大種から)不分離であり、触であり、界の自性であるから、鼻などの三種、二性の(男女)根、および苦・憂・喜の諸根、また憂を原因とする段食、鼻などの三種の三法、触などを除いて、十四根などの状態であることを知るべきである。

Tatiyakoṭṭhāse pana –

第三の区分においては……。

‘‘Arūpadhātuyā cattāro khandhā, dve āyatanāni, dve dhātuyo, tīṇi saccāni, ekādasindriyāni, aṭṭha hetū, tayo āhārā, eko phasso…pe… ekaṃ citta’’nti –

“無色界には四蘊、二処、二界、三諦、十一根、八因、三食、一触……乃至……一心がある”と……。

Mātikaṃ nikkhipitvā vibhattā. Ettha ca cakkhusotaanaññātaññassāmītindriyānampi abhāvā ekādasindriyāni veditabbāni.

提要を置いて分別の説明がなされた。ここにおいて、眼根・耳根・未知当知根もまた存在しないため、十一根であることを知るべきである。

Catutthakoṭṭhāse pana –

第四の区分においては……。

‘‘Apariyāpanne cattāro khandhā, dve āyatanāni, dve dhātuyo, dve saccāni, dvādasindriyāni, cha hetū, tayo āhārā, eko phasso…pe… ekaṃ citta’’nti –

“不系(ふけい)には四蘊、二処、二界、二諦、十二根、六因、三食、一触……乃至……一心がある”と……。

Mātikaṃ [Pg.315] nikkhipitvā vibhattā. Yasmā ca okāsavasena vā sattuppattivasena vā apariyāpannadhātu nāma natthi, tasmā ‘‘apariyāpannadhātuyā’’ti avatvā nibbattitalokuttarameva dassetuṃ ‘‘apariyāpanne cattāro khandhā’’tiādi vuttaṃ. Evaṃ catūhi koṭṭhāsehi dutiyo vāro veditabbo.

提要を置いて分別の説明がなされた。場所によって、あるいは衆生の生起によって“不系界”という名(の場所)は存在しないため、“不系界において”とは言わず、生起した出世間の法のみを示すために“不系には四蘊”などと言われた。このように、四つの区分によって第二の回を知るべきである。

Tatiyo pana vāro –

第三の回は……。

‘‘Rūpakkhandho kāmadhātupariyāpanno, cattāro khandhā siyā kāmadhātupariyāpannā, siyā na kāmadhātupariyāpannā’’tiādinā –

“色蘊は欲界に繋縛されている。四蘊は、あるいは欲界に繋縛されており、あるいは欲界に繋縛されていない”などの……。

Catūsu bhūmīsu catūhi koṭṭhāsehi taṃtaṃbhūmipariyāpannadhammadassanavasena pavatto, so ca heṭṭhā vuttānusārena sakkā ñātunti na vitthārito. Tattha ca kāmadhātupariyāpannoti kāmāvacarabhāvena tattha antogadho kāmāvacaroti attho. Sesesupi eseva nayo.

四つの地において、四つの区分によって、それぞれの地に繋縛された法を示すことによって説かれている。それは前述の方法に従って知ることができるので、詳しく述べられていない。その中で“欲界に繋縛された”とは、欲界(欲を往来する状態)としてその中に含まれている、つまり欲界の法であるという意味である。残りについても同様である。

Catuttho pana vāro tīsu bhūmīsu catūhi koṭṭhāsehi paṭisandhikkhaṇe uppajjanakānuppajjanakadhammadassanavasena pavatto. Tattha paṭhamakoṭṭhāse tāva –

第四の回は、三つの地において、四つの区分によって、結生(再生)の瞬間に生じる法と生じない法を示すことによって説かれている。そのうち、まず第一の区分においては……。

‘‘Kāmadhātuyā upapattikkhaṇe sabbesaṃ pañcakkhandhā pātubhavanti, kassaci ekādasāyatanāni pātubhavanti, kassaci dasāyatanāni pātubhavanti, kassaci aparāni dasa, kassaci nava, kassaci satta, kassaci ekādasa dhātuyo…pe… satta dhātuyo. Sabbesaṃ ekaṃ saccaṃ pātubhavati. Kassaci cuddasindriyāni, kassaci terasa, kassaci aparāni terasa, kassaci dvādasa, kassaci dasa, kassaci nava, kassaci aparāni nava, kassaci aṭṭha, kassaci aparāni aṭṭha, kassaci satta[Pg.316], kassaci pañca, kassaci cattārindriyāni pātubhavanti, kassaci tayo hetū pātubhavanti, kassaci dve, kassaci ahetukā pātubhavanti. Sabbesaṃ cattāro āhārā, eko phasso…pe… ekaṃ cittaṃ pātubhavatī’’ti –

“欲界の受生(再生)の瞬間において、すべての者に五蘊が現れる。ある者には十一処が現れ、ある者には十処が現れ、ある者には他の十処が、ある者には九処が、ある者には七処が、(ある者には)十一界が現れ……乃至……七界が現れる。すべての者に一つの諦が現れる。ある者には十四根が現れ、ある者には十三根、ある者には他の十三根、ある者には十二根、ある者には十根、ある者には九根、ある者には他の九根、ある者には八根、ある者には他の八根、ある者には七根、ある者には五根、ある者には四根が現れる。ある者には三因が現れ、ある者には二因、ある者には無因が現れる。すべての者に四食、一触……乃至……一心が現れる”と……。

Mātikaṃ nikkhipitvā vibhattā. Tattha paṭisandhikkhaṇe kāmāvacarānaṃ opapātikānaṃ, āpāyikānaṃ, devamanussānaṃ paripuṇṇāyatanānaṃ saddāyatanavajjitāni ekādasāyatanāni pātubhavanti, tāneva ekādasa dhātuyo honti. Saddo hi ekantena paṭisandhiyaṃ na uppajjati, tesaññeva pana jaccandhānaṃ dasa, jaccabadhirānaṃ aparāni dasa, jaccandhabadhirānaṃ nava, gabbhaseyyakānaṃ rūpagandharasakāyaphoṭṭhabbamanodhammavasena satta āyatanadhātuyo pātubhavanti. Opapātikānaṃ tihetukānaṃ manacchaṭṭhāni indriyāni, bhāvadvaye ekaṃ, jīvitindriyaṃ, somanassupekkhindriyesu ekaṃ, saddhādīni pañcāti cuddasindriyāni, tesaṃ dvihetukānaṃ paññindriyaṃ vajjetvā terasa, paṭhamakappikānaṃ manussānaṃ tihetukānaṃ bhāvindriyaṃ vajjetvā aparānipi terasa, tesaññeva duhetukānaṃ dvādasa, gabbhaseyyakānaṃ pana tihetukānaṃ purimesu cuddasasu cakkhādīni cattāri vajjetvā dasa, tesaṃ duhetukānaṃ nava, opapātikānaṃ ahetukānaṃ paripuṇṇāyatanānaṃ purimesu cuddasasu saddādīni vajjetvā aparāni nava, tesaññeva jaccandhānaṃ aṭṭha, tathā badhirānaṃ, andhabadhirānaṃ pana satta, gabbhaseyyakānaṃ pana ahetukānaṃ kāyamanobhāvajīvitaupekkhindriyāni pañca, tesaññeva napuṃsakānaṃ cattāri pātubhavanti. Ahetukacittesu hi vijjamānāpi ekaggatā samādhindriyataṃ na gacchati, manoviññāṇadhātuvasena pana ‘‘eko phasso’’tiādayo veditabbā.

提要を置いて分別の説明がなされた。その中で、結生の瞬間において、欲界の化生者、悪趣の者、天、人であって器官が円満な者には、声処を除いた十一処が現れる。それらがそのまま十一界となる。声は結生の瞬間には決して生じないからである。一方、それらのうち、生まれつきの盲人には十処、生まれつきの聾者には他の十処、生まれつきの盲聾者には九処、胎生者には色・香・味・身・触・意・法の七つの処と界が現れる。化生者の三因の者には、眼・耳・鼻・舌・身・意の六根と、一性根、命根、喜または捨の一根、信などの五根を合わせた十四根が現れる。それらの二因の者には慧根を除いて十三根、初劫の人間の三因の者には性根を除いて他の十三根、それらの二因の者には十二根。胎生の三因の者には、先の十四根のうち眼根などの四つを除いて十根、それらの二因の者には九根。無因の化生者で器官が円満な者には、先の十四根のうち信根などを除いて他の九根。それらのうち、生まれつきの盲人には八根、同様に聾者にも(八根)、盲聾者には七根。胎生の無因の者には、身・意・性・命・捨の五根、それらのうちの無性者には四根が現れる。無因の心の中に存在していても、一境性は定根の状態には至らないからである。意、意界については“一触”などの記述によって知るべきである。

Dutiyakoṭṭhāse [Pg.317] pana –

第二の区分においては……。

‘‘Rūpadhātuyā upapattikkhaṇe ṭhapetvā asaññasattānaṃ devānaṃ pañcakkhandhā pātubhavanti. Pañcāyatanāni, pañca dhātuyo, ekaṃ saccaṃ, dasindriyāni, tayo hetū, tayo āhārā, eko phasso…pe… ekaṃ citta’’nti –

“色界の受生の瞬間において、無想天の神々を除いて、五蘊が現れる。五処、五界、一諦、十根、三因、三食、一触……乃至……一心がある”と……。

Mātikaṃ nikkhipitvā vibhattā. Tattha cakkhurūpasotamanodhammānaṃ vasena pañcāyatanadhātuyo veditabbā. Etthāpi gandharasaphoṭṭhabbānaṃ aggahaṇe kāraṇaṃ pubbe vuttameva. Cakkhusotamanojīvitindriyāni, somanassupekkhānaṃ aññataraṃ, saddhādīni pañcāti dasindriyāni veditabbāni.

提要を置いて分別の説明がなされた。そこでは、眼・色・耳・意・法の関係によって五処・五界であると知るべきである。ここでも、香・味・触を採用しない理由は、前述の通りである。眼・耳・意・命根、喜・捨のいずれか一根、信などの五根で、十根であることを知るべきである。

Tatiyakoṭṭhāse pana –

第三の区分においては……。

‘‘Asaññasattānaṃ devānaṃ upapattikkhaṇe eko khandho pātubhavati rūpakkhandho, dve āyatanāni rūpāyatanaṃ dhammāyatanaṃ, dve dhātuyo rūpadhātu dhammadhātu, ekaṃ dukkhasaccaṃ, ekaṃ rūpajīvitindriyaṃ, asaññasattā devā ahetukā, anāhārā, aphassakā…pe… acittakā’’ti –

‘無想有情の神々の、生まれ変わる瞬間には、一つの蘊、すなわち色蘊が現れる。二つの処、すなわち色処と法処。二つの界、すなわち色界と法界。一つの苦諦。一つの色命根。無想有情の神々は無因であり、食なく、触なく……乃至……心がない’と——

Saniddesamātikā nikkhittā. Ettha ca rūpampi kiñcāpi tesaṃ āyatanādikiccaṃ na karoti, saviññāṇakarūpīsu pana gahitattā idhāpi gahitaṃ. Gandhādayo pana tattha na gahitattā idhāpi na gahitā, no avijjamānatāya. Ekatalavāsikānaṃ vā sesabrahmānaṃ cakkhuvisayattā idhāpi rūpāyatanaṃ uddhaṭaṃ, asaññīnaṃ pana pañcāyatanāni, eko āhāro uppajjatīti veditabbaṃ.

説明を伴うマティカー(論母)が置かれた。ここで、色(ルーパ)についても、たとえそれらが(無想天において)処などの機能を果たさないとしても、意識を伴う有色(衆生)において(処として)採用されているため、ここでも採用されている。しかし、香などはそこ(無想天)では採用されていないため、ここでも採用されていないが、それは(物質として)存在しないからではない。あるいは、同一の層(天界)に住む他の梵天たちの視覚の対象であるため、ここでも色処が取り出された。しかし、無想天の者たちには、(他の四つの処を合わせた)五つの処と、一つの食が生じると知られるべきである。

Catutthakoṭṭhāse –

第四の区分において。

‘‘Arūpadhātuyā upapattikkhaṇe cattāro khandhā, dve āyatanāni, dve dhātuyo, ekaṃ saccaṃ, aṭṭhindriyāni[Pg.318], tayo hetū, tayo āhārā, eko phasso…pe… ekaṃ citta’’nti –

“無色界への転生(生起)の瞬間には、四蘊、二処、二界、一諦、八根、三因、三食、一触、……乃至……一心がある”と。

Mātikāpadāni nikkhipitvā vibhattā. Ettha ca manojīvitaupekkhindriyāni, saddhādīni pañcāti aṭṭhindriyāni veditabbāni. Sesaṃ suviññeyyameva. Evaṃ catūhi koṭṭhāsehi catuttho vāro veditabbo.

母論(マティカー)の句を置いて分別されている。ここで、意根・命根・捨根と、信などの五つの根との八根であると知るべきである。残りは容易に理解できる。このように、四つの区分によって第四節が知られるべきである。

Pañcamo pana vāro tesaṃ dhammānaṃ bhūmantaravasena ‘‘kāmāvacaradhammā, na kāmāvacarā…pe… pariyāpannā’’ti cattāro duke mātikāvasena nikkhipitvā vibhajanavasena pavatto, so heṭṭhā vuttatthova.

第五節は、それらの諸法の界層(地)の違いに基づいて、“欲界の諸法、非欲界の諸法、……乃至……繋縛(けばく)された”という四つの二法(ドゥカ)を母論(マティカー)として置き、分別することによって説かれているが、それは先に述べた通りの意味である。

Chaṭṭho pana vāro sammutidevaupapattidevavisuddhideve niddisitvā manussadevagatīsu uppādakakammaāyuppamāṇadassanavasena vutto. Tatthāyaṃ saṅkhepattho – sattā hi dānasīlādikāmāvacarakusalaṃ katvā manussaloke khattiyamahāsālādikulesu ceva cātumahārājikatāvatiṃsayāmatusitanimmānaratiparanimmitavasavattisaṅkhātesu chasu devalokesu ca uppajjanti, tattha sinerupabbatavemajjhaparibhaṇḍapabbatato paṭṭhāya heṭṭhā yāva bhūmi tiriyaṃ cakkavāḷapabbataṃ āhacca etthantare pabbataākāsarukkhapathavinissitā cātumahārājacandasūriyā sabbe cātumahārājikā. Tato uddhaṃ cakkavāḷapariyantaṃ tāvatiṃsādayo yathākkamaṃ uparūpari ṭhitāti veditabbā. Devalokopi paramparacakkavāḷapabbataṃ appatto nāma natthi.

第六節は、世俗天・生天・清浄天を指示し、人間界や天界における転生の原因となる業と寿命の量を示すことによって説かれている。そこでの要約された意味は以下の通りである。すなわち、衆生は布施や持戒などの欲界の善を行って、人間界の刹帝利の大富族などの家系や、四大王衆天・三十三天・夜摩天・兜率天・化楽天・他化自在天と呼ばれる六欲天に生まれる。そのうち、須弥山(シネル山)の中腹の帯状の山脈から、下は大地に至り、横は輪囲山(チャッカヴァーラ山)に接するまでの、この間にあって、山や空や樹木や地道に依存する四大王、月、太陽は、すべて四大王衆天である。それより上方、輪囲山の頂点に至るまで、三十三天などが順次に積み重なって存在していると知るべきである。天界もまた、隣接する輪囲山に達していないということはない。

Paṭhamajjhānaṃ pana parittaṃ bhāvetvā brahmapārisajjesu uppajjanti, majjhimaṃ bhāvetvā brahmapurohitesu, paṇītaṃ bhāvetvā mahābrahmesu, ime tayopi janā paṭhamajjhānabhūmiyaṃ ekatale [Pg.319] vasanti. Āyuābhādibhedena panesaṃ bhedo, evaṃ uparipi.

第一禅を、下(劣)に修習すれば梵衆天に生まれ、中(中)に修習すれば梵輔天に生まれ、上(勝)に修習すれば大梵天に生まれる。これら三種の人々は、第一禅の地の同一の層に住んでいる。しかし、寿命や輝きなどの違いによって、彼らの区別がある。以上と同様のことが、さらに上方においても当てはまる。

Catukkanaye pana dutiyajjhānaṃ, pañcakanaye dutiyatatiyajjhānañca parittaṃ, majjhimaṃ, paṇītañca bhāvetvā parittābhāappamāṇābhāābhassaresu uppajjanti. Tatiyajjhānaṃ parittādivasena bhāvetvā parittasubhaappamāṇasubhasubhakiṇhesu. Catutthajjhānaṃ pana bhāvetvā ārammaṇamanasikārachandādhimuttiādinānattato keci asaññīsu, keci vehapphalesu, keci avihesu, atappesu, sudassesu, sudassīsu, keci akaniṭṭhesu, ākāsānañcāyatanādīsu catūsu ca yathākkamaṃ uppajjanti. Tattha hi ekacce titthiyā ‘‘cittaṃ nissāya rajjanadussanādayo, tannidānāni ca dukkhāni samuppajjantī’’ti citte dosaṃ disvā ‘‘diṭṭhadhammanibbānameta’’nti saññāvirāgaṃ janetvā tatrūpapattiyā jhānaṃ bhāvetvā rūpakāyamattā ṭhitā vā nisinnā vā nipannā vā hutvā nibbattitvā tattheva pañcakappasatāni tiṭṭhantīti veditabbā.

四種法においては第二禅、五種法においては第二禅と第三禅を、下・中・上に修習することによって、少光天・無量光天・極光浄天に生まれる。第三禅を下などの区分によって修習すれば、少浄天・無量浄天・遍浄天に生まれる。第四禅を修習すれば、対象(所縁)・作意・意欲・確信などの多様性によって、ある者は無想天に、ある者は広果天に、ある者は無煩天・無熱天・善現天・善見天に、ある者は色究竟天に、またある者は空無辺処などの四無色界に順次に生まれる。そこにおいて、ある外道たちは“心を拠り所として貪欲や嫌悪などが生じ、それを原因として苦が生じる”と心に過失を見て、“これが現法涅槃である”と考えて想(知覚)への離欲を生じさせ、そこへの転生のために禅定を修習し、色身(肉体)のみとなって立ったまま、あるいは座ったまま、あるいは横になったままの姿で生じ、そこで五百劫の間留まると知るべきである。

Aṭṭhasamāpattilābhīnaṃ kataraṃ jhānaṃ vipaccatīti? Paguṇaṃ, sabbesu paguṇesu yassa vipākabhūmiṃ pattheti, taṃpatthanāya ca asati yaṃ maraṇasamaye samāpajjati, taṃ, tasmimpi asati uttamavasena nevasaññānāsaññāyatanaṃ vipaccati. Suddhāvāsesu ca avihādīsu anāgāmivajjitā sattā na uppajjanti, anāgāmino pana asaññīvajjitabrahmalokesu sabbattha uppajjituṃ labhanti. Sabbesampi ca ariyānaṃ tatrūpapattito uparūpapattipi, na heṭṭhūpapatti. Te hi paṭhamajjhānabhūmiyaṃ nibbattā anāgāmino nava brahmaloke sodhetvā matthake vehapphalesu ṭhitā parinibbanti, na nivattanti ariyānaṃ heṭṭhūpapattiabhāvā. Vehapphalaakaniṭṭhanevasaññānāsaññāyatanabhavā tayopi seṭṭhabhavā nāma. Imesu tīsu ṭhānesu nibbattā anāgāmino neva uddhaṃ gacchanti, na adho. Tattheva parinibbāyanti[Pg.320]. Manussaloke ca sekhā gihibhāve yāvajīvaṃ tiṭṭhanti, na asekhā. Te hi arahattaṃ pattadivase pabbajanti vā, parinibbanti vā. Bhummadevesu pana khīṇāsavāpi yāvajīvaṃ tiṭṭhanti. Chasu kāmāvacaradevesu sotāpannasakadāgāminova tiṭṭhanti, anāgāmino pana tadaheva rūpabhavaṃ gantuṃ vaṭṭati khīṇāsavena parinibbātunti gahetabbaṃ. Evaṃ imāsu sattavīsatiyā bhūmīsu pariyāpannamanussadevabrahmalokesu nibbattasattesu manussānaṃ tāva imasmiṃ buddhuppādeva vassasataṃ āyuppamāṇaṃ, appaṃ vā bhiyyo. Āpāyikānaṃ, bhummadevānañca kadāci āyuparicchedo natthi, kammameva pamāṇaṃ. Te hi sattāhenapi maranti, kappampi tiṭṭhantīti.

八等至(八定)を得た者たちのうち、どの禅が熟すのか。熟達したものである。すべてが熟達している場合には、その異熟の地を希求するものが熟す。その希求がない場合には、死の時に現前する(等至する)ものが熟す。それもない場合には、最上のものとして非想非非想処が熟す。また、無煩天などの浄居天には、不還者を除いた衆生は生まれない。不還者は、無想天を除いた梵天界のあらゆるところに生まれることができる。すべての聖者においても、そこへの転生からさらに上方への転生はあるが、下方への転生はない。なぜなら、第一禅の地に生まれた不還者は、九つの梵天界を浄化し、頂点である広果天に留まって般涅槃に入り、戻ることはないからである。聖者には下方への転生がないためである。広果天・色究竟天・非想非非想処の三つの存在(有)は、最勝の有と呼ばれる。これら三つの場所に生まれた不還者は、上へ行くことも下へ行くこともなく、そこで般涅槃に入る。また人間界において、有学(聖者)は在家の身のまま寿命が尽きるまで留まるが、無学(阿羅漢)はそうではない。彼らは阿羅漢果を得たその日に、出家するか、あるいは般涅槃に入るかのいずれかだからである。地居天においては、漏尽者(阿羅漢)であっても寿命が尽きるまで留まる。六欲天においては、預流者と一来者のみが留まり、不還者はその日のうちに色界へ行くべきであり、漏尽者は般涅槃に入るべきであると解されるべきである。このように、これら二十七の地に属する人間界・天界・梵天界に生まれた衆生のうち、まず人間については、この仏陀の出現期において寿命の量は百年であり、それより短いか、あるいは長い。地獄などの悪道のもの、および地居天のものについては、決まった寿命の制限はなく、ただ業のみがその量となる。なぜなら、それらの衆生は七日で死ぬこともあれば、一劫の間留まることもあるからである。

Cātumahārājikānaṃ pana mānusakāni paññāsa vassāni ekaṃ rattindivaṃ, tāya rattiyā tiṃsa rattiyo māso, tena māsena dvādasamāsiyo saṃvaccharo, tena saṃvaccharena dibbāni pañcavassasatāni āyuppamāṇaṃ. Tāni manussagaṇanāya navutivassasatasahassāni honti. Tāvatiṃsānaṃ mānusakaṃ vassasataṃ ekaṃ rattindivaṃ katvā evamāgataṃ dibbaṃ vassasahassaṃ. Evaṃ yāmādīnaṃ vassagaṇanañca diguṇaṃ katvā heṭṭhimato diguṇacatugguṇaṃ āyuppamāṇaṃ veditabbaṃ.

四大王衆天にとっては、人間の五十年間が一昼夜である。その夜の三十夜が一ヶ月であり、その十二ヶ月が一年である。その(天界の)年数で五百歳が寿命の量である。それは人間の計算では九百万年になる。三十三天にとっては、人間の一百年間を一昼夜として、同様に来る(天界の)千歳が寿命である。このように、夜摩天などの年数も二倍にして、下から二倍、四倍と寿命の量を知るべきである。

Brahmesu pana brahmapārisajjānaṃ kappassa tatiyo bhāgo āyuppamāṇaṃ, brahmapurohitānaṃ upaḍḍhakappo, mahābrahmānaṃ eko kappo, parittābhānaṃ dve kappāti evaṃ uparūpari diguṇaṃ katvā yāva subhakiṇhā yojetabbaṃ. Subhakiṇhānaṃ hi catusaṭṭhikappaṃ āyuppamāṇaṃ, asaññīnaṃ, vehapphalānañca pañcakappasatāni, avihānaṃ kappasahassanti uparūpari diguṇavasena yāva akaniṭṭhā yojetabbaṃ. Akaniṭṭhānaṃ hi soḷasakappasahassāni, arūpānaṃ catunnaṃ yathākkamaṃ vīsati, cattāri, saṭṭhi, caturāsīti kappasahassāni āyuppamāṇanti.

梵天たちのうち、梵衆天の寿命の量は一劫の三分の一であり、梵輔天は半劫、大梵天は一劫である。少光天は二劫というように、順次に二倍にして遍浄天まで適用すべきである。遍浄天の寿命の量は六十四劫であり、無想天と広果天は五百劫であり、無煩天は千劫というように、順次に二倍の方式で色究竟天まで適用すべきである。色究竟天は一万六千劫であり、四つの無色界の天は順に二万、四万、六万、八万四千劫が寿命の量である。

Ukkhittā [Pg.321] puññatejena, kāmarūpagatiṃ gatā;

Bhavaggatampi sampattā, punāgacchanti duggatiṃ.

功徳の威力によって高く上げられ、欲界や色界の趣きに行き、有頂天にさえ到達しても、再び悪趣へとやって来る。

Tāva dīghāyukā sattā, cavanti āyusaṅkhayā;

Natthi koci bhavo nicco, iti vuttaṃ mahesinā.

それほど長寿な衆生たちも、寿命が尽きれば没する。常住である存在は何一つない。このように大仙(仏陀)によって説かれた。

Tasmā hi dhīrā nipakā, nipuṇā atthacintakā;

Jarāmaraṇamokkhāya, bhāventi maggamuttamaṃ.

それゆえに、賢明で慎重、かつ思慮深い義(目的)を考える者たちは、老死からの解脱のために、至高の道を実修するのである。

Bhāvayitvā suciṃ maggaṃ, nibbānogadhagāminaṃ;

Sabbāsave pariññāya, parinibbanti anāsavāti. (vibha. 1029);

涅槃へと分け入って行く清浄な道を実修し、あらゆる漏(煩悩)を遍知して、無漏なる者たちは般涅槃するのである。(‘分別論’一〇二九)

Ayaṃ chaṭṭhavāre nayo.

これが第六回の方法である。

Sattamo pana vāro tesaṃ khandhādīnaṃ abhiññeyyādibhāvavibhāvanavasena pavatto. Tattha hi –

第七回は、それら蘊などの“知られるべき状態”などの解明によって展開している。そこにおいて──

‘‘Rūpakkhandho abhiññeyyo, pariññeyyo, na pahātabbo, na bhāvetabbo, na sacchikātabbo. Cattāro khandhā abhiññeyyā pariññeyyā, siyā pahātabbā, siyā bhāvetabbā, siyā sacchikātabbā, siyā na pahātabbā na bhāvetabbā na sacchikātabbā’’tiādinā –

“色蘊は知られるべき(証知されるべき)であり、遍知されるべきであり、断ぜられるべきではなく、修習されるべきではなく、現証されるべきではない。四つの蘊は知られるべきであり、遍知されるべきであり、断ぜられるべき場合もあり、修習されるべき場合もあり、現証されるべき場合もあり、断ぜられず、修習されず、現証されない場合もある”等によって──

Dvādasapi koṭṭhāsā vitthārato vibhattā. Tattha lakkhaṇapariggāhikāya paññāya khandhādayo sabbe dhammā abhiññeyyā. Ñātatīraṇapahānapariññāsu yathāyogaṃ yāya kāyaci pariññāya vasena sabbepi dhammā pariññeyyā. Lokuttaradhammāpi ñātapariññeyyāva. Akusalā pana pahātabbā. Maggo bhāvetabbo, phalaṃ, nibbānañca sacchikātabbaṃ. Tattha rūpakkhandho ñātatīraṇavasena pariññeyyo. Vipassanāvisaye hi sabbaṃ tīraṇapariññāya pariññeyyanti. Iminā nayena sabbattha abhiññeyyādibhāvo veditabbo.

十二の区分も詳細に分けられている。そこにおいて、特徴を把握する智慧によって、蘊などのすべての諸法は知られるべきものである。既知・遍察・断の遍知のうち、適切に、いずれかの遍知によって、すべての諸法も遍知されるべきものである。出世間法もまた既知遍知として(遍知されるべき)である。しかし、不善法は断ぜられるべきであり、道は修習されるべきであり、果と涅槃は現証されるべきである。そこにおいて、色蘊は既知と遍察の二つの遍知によって遍知されるべきものである。というのも、随観の対象において、すべては遍察遍知によって遍知されるべきだからである。この方法によって、あらゆる箇所において知られるべき状態などを知るべきである。

Aṭṭhamo [Pg.322] pana vāro tesaṃ sārammaṇatāvibhāvanavasena pavatto, navamo panesaṃ diṭṭhasutamutaviññātesu saṅgahadassanavasena. Dasamo kusalattikādīhi saraṇadukapariyosānehi tikadukehi vibhāgadassanavasena pavatto, tepi heṭṭhā vuttanayāvāti ayamettha saṅkhepo, vitthāro panettha heṭṭhā vuttoyeva. Ādito paṭṭhāya sabbattha vibhaṅgapāḷiaṭṭhakathāsu (vibha. 978 ādayo; vibha. aṭṭha. 978 ādayo) gahetabboti.

第八回は、それらの対象を持つ状態の解明によって展開し、第九回は、見・聞・覚・知における包摂を示すことによって展開している。第十回は、善三法から始まり有諍二法で終わる三法・二法による分類を示すことによって展開している。それらも下に述べた方法によるものである。これがここでの要約であり、詳細はまさに下に述べられている。最初から始めて、あらゆる箇所の‘分別論’のパーリ本文と註釈(‘分別論’九七八以降、‘分別論註’九七八以降)から受け取るべきである。

Dhammahadayavibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

‘法心分別’の論母(マティカー)の注釈を終わる。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

‘無明滅除論’におけるアビダルマ論母の注釈のうち、

Vibhaṅgamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

‘分別論’論母の注釈を終わる。

3. Dhātukathāmātikā

3. ‘界説(ドートゥカター)’論母。

Idāni [Pg.323] vibhaṅgamātikānantaraṃ –

今、‘分別論’論母の次に──

Ayaṃ dhātukathādīnaṃ, sampattā atthavaṇṇanā;

Mātikānaṃ yato tasmā, pañcannampi yathārahaṃ.

‘界説’などの、五つの論母すべての注釈がふさわしく(ここに)至った。それゆえ、

Anuttānatthato ceva, saṅkhepenatthanicchayā;

Vibhaṅganayato ceva, hoti saṃvaṇṇanānayo.

明らかでない意味から、また簡潔な意味の決定によって、そして分別の方法によって、注釈の方法がある。

Tattha dhātukathāmātikāya tāva saṃvaṇṇanā hoti. Sā panesā nikkhepato pañcadhā ṭhitā – nayamātikā abbhantaramātikā nayamukhamātikā lakkhaṇamātikā bāhiramātikāti. Tattha ‘‘saṅgaho, asaṅgaho…pe… vippayuttena saṅgahitaṃ asaṅgahita’’nti ayaṃ cuddasahi padehi nikkhittā saṅgahādikena nayena dhātukathāya dhammā vibhattāti dassetuṃ ṭhapitattā nayamātikā nāma, yā ‘‘mūlamātikā’’tipi vuccati.

そこにおいて、まず‘界説’論母の注釈がある。それは提示によって、方法論母、内部論母、方法の入口論母、特徴論母、外部論母の五通りに分かれている。そこにおいて、“摂(包摂)、不摂……離繋(不相応)による摂・不摂”という十四の項目で提示されたものは、摂などの方法によって‘界説’の諸法が分けられていることを示すために置かれたものであるから、方法論母と呼ばれ、それはまた“根本論母”とも呼ばれる。

‘‘Pañcakkhandhā…pe… manasikāro’’ti ayaṃ pañcavīsādhikena padasatena nikkhittā saṅgahādinayena vibhajitabbabhāvena dhātukathāya abbhantare eva ṭhapitattā abbhantaramātikā nāma, yā ‘‘dhātukathāmātikā’’tipi vuccati.

“五蘊……作意”という百二十五の項目で提示されたものは、摂などの方法によって分けられるべき状態として‘界説’の内部に置かれたものであるから、内部論母と呼ばれ、それはまた“界説論母”とも呼ばれる。

‘‘Tīhi saṅgaho, tīhi asaṅgaho, catūhi sampayogo, catūhi vippayogo’’ti ayaṃ catūhi padehi nikkhittā khandhādīsu ca kusalattikādīsu ca mātikādhammesu tīhi khandhāyatanadhātupadeheva saṅgaho asaṅgaho ca, tathā catūhi arūpakkhandhehi sampayogo, vippayogo cāti imesaṃ saṅgahāsaṅgahādīnaṃ nayānaṃ mukhānīti dassetuṃ ṭhapitattā nayamukhamātikā nāma.

“三による摂、三による不摂、四による相応、四による不相応”という四つの項目で提示されたものは、蘊などや善三法などの論母の諸法において、三つの蘊・処・界の項目のみによる摂・不摂、および、四つの無色蘊による相応・不相応という、これら摂・不摂などの方法の入口であることを示すために置かれたものであるから、方法の入口論母と呼ばれる。

‘‘Sabhāgo [Pg.324] visabhāgo’’ti ayaṃ dvīhi padehi nikkhittā sabhāgavisabhāgalakkhaṇavaseneva saṅgahāsaṅgahanayā ceva sampayogavippayoganayā ca hontīti dassetuṃ ṭhapitattā lakkhaṇamātikā nāma. Sabbāpi dhammasaṅgaṇī dhātukathāya mātikāti ayaṃ chasaṭṭhi tikapadāni, dve ca dukapadasatāni saṅkhipitvā nikkhittā dhātukathā mātikāto bahi ṭhapitattā bāhiramātikā nāma. Evametissā pañcavidhāya mātikāya ayamanuttānatthavaṇṇanā.

“自類・他類”という二つの項目で提示されたものは、自類と他類の特徴によってのみ、摂・不摂の方法および相応・不相応の方法があることを示すために置かれたものであるから、特徴論母と呼ばれる。‘法集論’のすべてが‘界説’の論母である。これは、六十六の三法項目と、二百の二法項目を簡潔に提示したものであり、‘界説’の論母の外側に置かれたものであるから、外部論母と呼ばれる。このように、この五種類の論母について、これが明らかにされていない意味の注釈である。

Saṅgahotiādīsu hi saṅgaho tāva jātisañjātikiriyāgaṇanavasena catubbidho. Tattha ‘‘sabbe khattiyā āgacchantu, yā cāvuso visākha, sammāvācā, yo ca sammākammanto, yo ca sammāājīvo, ime dhammā sīlakkhandhe saṅgahitā’’ti (ma. ni. 1.462) ayaṃ jātisaṅgaho nāma. ‘‘Sabbe kosalakā āgacchantu, yo cāvuso visākha, sammāvāyāmo, yā ca sammāsati, yo ca sammāsamādhi, ime dhammā samādhikkhandhe saṅgahitā’’ti (ma. ni. 1.462) ayaṃ sañjātisaṅgaho nāma, ekaṭṭhāne jātisambandhabhāvena saṅgahoti attho. ‘‘Sabbe hatthārohā āgacchantu, yā cāvuso visākha, sammādiṭṭhi, yo ca sammāsaṅkappo, ime dhammā paññākkhandhe saṅgahitā’’ti (ma. ni. 1.462) ayaṃ kiriyāsaṅgaho nāma. ‘‘Hañci cakkhāyatanaṃ rūpakkhandhagaṇanaṃ gacchati, tena vata re vattabbe ‘cakkhāyatanaṃ rūpakkhandhena saṅgahita’’’nti (kathā. 471) ayaṃ gaṇanasaṅgaho nāma, ayamidha adhippeto. Tappaṭipakkhena asaṅgaho veditabbo. Tesaṃ vikappato saṅgahitena asaṅgahitādīni, ekuppādekanirodhaekavatthukaekārammaṇatāvasena sampayogo, tappaṭipakkhato vippayogo, tesaṃ vikappato sampayuttena vippayuttādīni, tadubhayasaṃsaggavikappato saṅgahitena sampayuttaṃ vippayuttantiādīni ca [Pg.325] veditabbāni. Sesaṃ vuttatthameva. Ayaṃ tāvettha anuttānapadattho.

“摂”などの語において、まず“摂(saṅgaho)”には、種(jāti)、共生(sañjāti)、作用(kiriyā)、計算(gaṇanā)の別によって四種類がある。そのうち、“比丘たちよ、すべての刹帝利(クシャトリヤ)は来なさい。友なるヴィサーカよ、正語、正業、正命のこれらの法は戒蘊に摂せられる”(中阿含1.462)というのが、この“種の摂”である。“すべてのコーサラ人は来なさい。友なるヴィサーカよ、正精進、正念、正定のこれらの法は定蘊に摂せられる”(中阿含1.462)というのが、この“共生の摂”であり、同一の場所における種の結びつきの状態による摂という意味である。“すべての象使いは来なさい。友なるヴィサーカよ、正見、正思惟のこれらの法は慧蘊に摂せられる”(中阿含1.462)というのが、この“作用の摂”である。“もし眼処が色蘊の計算(数)に入るならば、それについて‘眼処は色蘊によって摂せられる’と言うべきである”(論事471)というのが、この“計算の摂”であり、ここではこれが意図されている。その反対として“不摂”が知られるべきである。それらの別により、摂せられたものによる不摂など、同一の発生・同一の消滅・同一の所依・同一の所縁の状態による“相応”、その反対としての“不相応”、それらの別により、相応したものによる不相応などが、そしてそれら両方の混合の別により、摂せられたものによる相応・不相応などが知られるべきである。残りの部分は既に述べた通りの意味である。これがまず、ここでの明白でない語の意味である。

Saṅgahāsaṅgahapadatthavaṇṇanā

摂・不摂の句の意味の釈(解説)

Atthavinicchayato pana yasmā abbhantaramātikāya rūpakkhandhādīni, bāhiramātikāya kusalādīni ca ‘‘saṅgaho asaṅgaho’’tiādikehi nayamātikāpadehi ‘‘tīhi saṅgaho, tīhi asaṅgaho’’tiādinayamukhamātikāvasena yathārahaṃ niddesatthāya bhagavatā ṭhapitāni, tasmā khandhādīnaṃ saṅgahādīnaṃ pāḷiyaṃ vuttānusāreneva saṅkhepato atthavinicchayo hoti. Iminā nayena vibhaṅganayo sakkā ñātunti taṃ visuṃ na vakkhāma.

意味の確定について言えば、世尊は内論母(マティカー)によって色蘊などを、外論母によって善法などを、“摂・不摂”などの導入口の論母(マティカー)の句によって、“三つによる摂、三つによる不摂”などの導入口の論母の形式に従って、適切に記述するために置かれたのであるから、蘊などの摂などについては、パーリ文に説かれた順序に従って、簡潔に意味の確定がなされる。この方法によって分別(ヴィバンガ)の方法を知ることができるため、それを個別には説かない。

Tattha saṅgahāsaṅgahavāre khandhānaṃ tāva ayaṃ niddese nayo – rūpakkhandho ekena khandhena ekādasahi āyatanehi ekādasahi dhātūhi saṅgahito. Catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi asaṅgahito. Tattha ekādasahīti manāyatanavajjehi. Dhammāyatanenāpi hi keci rūpadhammā saṅgahitā. Ekādasahīti sattaviññāṇadhātuvajjāhi. Sesaṃ suviññeyyameva.

そのうち“摂・不摂”の節において、まず蘊の記述における方法は次の通りである。色蘊は、一蘊(色蘊)、十一処(意処を除く)、十一界(七心界を除く)によって摂せられる。四蘊(名蘊)、一処(意処)、七界(七心界)によっては摂せられない。そこで“十一”というのは意処を除いたものである。なぜなら、法処によってもいくつかの色法は摂せられるからである。“十一(界)”というのは七つの意識界を除いたものである。残りの部分は極めて理解しやすい。

Vedanādayo tayo khandhā yathāsakaṃ ekena khandhena ekenāyatanena ekāya dhātuyā saṅgahitā, catūhi khandhehi ekādasahi āyatanehi sattarasahi dhātūhi asaṅgahitā, tathā viññāṇakkhandhopi. Kevalaṃ panettha sattahi viññāṇadhātūhi saṅgahito, ekādasahi dhātūhi asaṅgahitoti ettakameva viseso. Tattha hi vedanādīnaṃ tiṇṇaṃ khandhānaṃ ekena dhammāyatanena ca ekāya dhammadhātuyā ca saṅgahitatā veditabbā. Pāḷiyaṃ panettha khandhapadaniddese, upari āyatanādiniddesesu ca ‘‘rūpakkhandho ca vedanākkhandho ca dvīhi khandhehi ekādasahāyatanehi ekādasahi [Pg.326] dhātūhi saṅgahitā’’tiādinā (dhātu. 15) dvimūlakādinayenāpi vitthāranayo vibhatto, sopi iminā ekamūlanayānusārena sabbattha suviññeyyoti na vitthārayimhā. Ayaṃ khandhapadaniddesanayo.

受などの三つの蘊(受・想・行)は、それぞれ自らの一蘊、一処、一界によって摂せられる。四蘊、十一処、十七界によっては摂せられない。識蘊も同様である。ただし、ここではただ七つの意識界によって摂せられ、十一の界によっては摂せられないという点だけが相違である。そこでは、受などの三つの蘊は、一つの法処と一つの法界によって摂せられることが知られるべきである。なお、パーリ文の蘊の句の記述において、また後の処などの記述において、“色蘊と受蘊は、二蘊、十一処、十一界によって摂せられる”というように、二根(二つを基点とするもの)などの方法によっても詳細な方法が分別されているが、それもこの一根の方法に従えばすべて容易に知ることができるので、詳しくは説かなかった。これが蘊の句の記述の方法である。

Āyatanadhātupadānampi khandhapade vuttānusāreneva tīhi saṅgaho, tīhi asaṅgaho ca yathāyogaṃ yojetvā ñātabbo. Kevalaṃ panettha dhammāyatanadhammadhātūsu asaṅkhatassa khandhasaṅgahābhāvā taṃ ṭhapetvā sesānaṃ khandhesu saṅgaho veditabbo.

処と界の句についても、蘊の句で述べた方法に従って、三つによる摂と三つによる不摂を適切に適用して知るべきである。ただ、ここでは法処と法界のうち、無為(涅槃)については蘊としての摂がないため、それを除いて、残りの法について蘊における摂が知られるべきである。

Saccesu dukkhasaccaṃ sabbehi khandhāyatanadhātūhi. Samudayamaggasaccāni saṅkhārakkhandhena, dhammāyatanadhammadhātūhi ca saṅgahitāni. Nirodhasaccaṃ khandhena asaṅgahitaṃ, dhammāyatanadhammadhātūhi eva saṅgahitaṃ.

諦(真理)のうち、苦諦はすべての蘊・処・界によって(摂せられる)。集諦と道諦は行蘊、および法処・法界によって摂せられる。滅諦は蘊によっては摂せられず、法処と法界によってのみ摂せられる。

Indriyesu jīvitindriyaṃ dvīhi rūpakkhandhasaṅkhārakkhandhehi. Sukhindriyādīni pañca vedanākkhandhena, saddhādīni saṅkhārakkhandhena, sabbāni cetāni jīvitindriyādīni, itthindriyapurisindriyādīnipi dhammāyatanadhammadhātūhi saṅgahitāni. Sesindriyāni suviññeyyāni.

根のうち、命根は色蘊と行蘊の二つによって(摂せられる)。楽根などの五受根は受蘊によって、信などの五根は行蘊によって(摂せられる)。これら命根などのすべて、および女根・男根なども法処と法界によって摂せられる。残りの根については容易に理解できる。

Paṭiccasamuppādesu nāmarūpaṃ viññāṇavajjitehi catūhi khandhehi, ekādasahi āyatanadhātūhi ca saṅgahitaṃ. Ettha hi pavattiyaṃ nāmarūpassāpi gahitattā saddāyatanampi gahitanti veditabbaṃ. Saḷāyatanaṃ dvīhi khandhehi, pasādaviññāṇabhūtehi chahi āyatanehi, dvādasahi dhātūhi saṅgahitaṃ. Upapattibhavo pana kāmabhavabhūto pañcahi khandhehi, saddāyatanavajjitehi ekādasahi āyatanehi, sattarasahi dhātūhi. Rūpabhavo pañcahi khandhehi, saddādicatukkaghānādittayatabbiññāṇavajjehi pañcahāyatanehi, aṭṭhahi dhātūhi [Pg.327] saṅgahito. Asaññībhavo ekena rūpakkhandhena, rūpadhammavasena dvīhi āyatanadhātūhi saṅgahito. Ghānādittayaṃ panettha āyatanādikiccākaraṇato āyatanadhātūhi asaṅgahitampi rūpakkhandhena saṅgahitanti daṭṭhabbaṃ. Bhavassa ca ekantamupādinnattā pavattivipākānaṃ cakkhuviññāṇādīnaṃ gahaṇepi anupādinnasaddāyatanassa idha aggahaṇaṃ daṭṭhabbaṃ. Arūpabhavo catūhi khandhehi dvīhi āyatanadhātūhi. Jātijarāmaraṇāni nāmarūpadhammānaṃ lakkhaṇattā dvīhi rūpakkhandhasaṅkhārakkhandhehi. Sokadukkhadomanassāni vedanākkhandhena. Upāyāso saṅkhārakkhandhena, dhammāyatanadhammadhātūhi ca saṅgahito. Paridevo rūpakkhandhasaddāyatanasaddadhātūhi. Sesāni panettha paṭiccasamuppādaṅgāni, satipaṭṭhānasammappadhānā ca suviññeyyāva.

縁起における“名色”は、識を除いた四つの蘊と、十一の処および十一の界に含まれる。ここで、転起(生起)における名色も取られているため、声処も含まれると知るべきである。“六処”は、二つの蘊(色蘊と識蘊)、浄色と識の状態にある六つの処、十二の界に含まれる。次に、生有(存在の発生)のうち欲有(欲界の存在)は、五つの蘊、声処を除いた十一の処、十七の界に含まれる。色有(色界の存在)は、五つの蘊、声などの四つの処と鼻識などの三つの界を除いた五つの処、八つの界に含まれる。無想有(無想天の存在)は、一つの色蘊、(色法の力によって)二つの処と二つの界に含まれる。ここで、鼻などの三つの根は、処などの働きをなさないため、処・界には含まれないが、色蘊には含まれると見なすべきである。また、有(存在)は完全な執受(業によって引き受けられたもの)であるため、転起における異熟である眼識などを取る場合でも、非執受である声処は、ここでは取られないと見なすべきである。無色有(無色界の存在)は、四つの蘊、二つの処、二つの界に含まれる。“生・老・死”は名色法の特性であるため、二つの蘊(色蘊と行蘊)に含まれる。“愁・苦・憂”は受蘊に含まれる。“悩(悶絶)”は行蘊、および法処・法界に含まれる。“悲(泣言)”は色蘊・声処・声界に含まれる。これら以外の縁起の支、および四念住・四正勤は、容易に理解できるであろう。

Iddhipādā dvīhi khandhehi, āyatanehi, dhātūhi saṅgahitā. Ettha ca cittiddhipādassa dhammadhātumanoviññāṇadhātuniyamato soḷasahi dhātūhi asaṅgaho veditabbo. Jhānāni dvīhi vedanāsaṅkhārakkhandhehi, ekenāyatanena, ekāya dhātuyā ca saṅgahitāni. Appamaññā ekena khandhena, ekena āyatanena, ekāya dhātuyā saṅgahitā. Evaṃ pañcindriyādīnipi. Kevalaṃ pana cittaṃ sattahi viññāṇadhātūhi saṅgahitanti ettakameva viseso. Sabbesampi cesa vuttāvasesehi khandhāyatanadhātūhi asaṅgahitabhāvo veditabbo.

四神足は、二つの蘊、二つの処、二つの界に含まれる。ここで、心神足は意処・意識界に限定されるため、十六の界には含まれない(不摂)と知るべきである。禅定(jhāna)は、受蘊と行蘊の二つの蘊、一つの処、一つの界に含まれる。無量(appamaññā)は、一つの蘊(行蘊)、一つの処、一つの界に含まれる。五根なども同様である。ただし、心(citta)だけが七つの識界に含まれるという点だけが相違である。これらすべてにおいて、上述以外の残りの蘊・処・界には含まれない(不摂)という性質を理解すべきである。

Iminā nayena bāhiramātikāyapi ‘‘kusalā dhammā, akusalā dhammā catūhi khandhehi, dvīhi āyatanehi, dhātūhi saṅgahitā. Abyākatā pana asaṅkhataṃ khandhato ṭhapetvā pañcahi khandhehi dvādasahi āyatanehi aṭṭhārasahi dhātūhi saṅgahitā’’tiādinā yojetvā saṅgahāsaṅgaho ñātabboti [Pg.328] ayamettha saṅkhepo, vitthāro pana dhātukathāpāḷiaṭṭhakathāsu (dhātu. 77 ādayo; dhātu. aṭṭha. 77) gahetabboti.

この方法によって、外的な論母(マティカー)においても、“善法・不善法は四つの蘊、二つの処、(幾つかの)界に含まれる。無記法については、無為法を蘊から除いて、五つの蘊、十二の処、十八の界に含まれる”というように結びつけて、摂・不摂(包含と非包含)を知るべきである。これがここでの要約である。詳細は‘界論(ダートゥカタ)’の本文およびその注釈書から得るべきである。

Niṭṭhito ‘‘saṅgaho asaṅgaho’’ti padassa

“摂(包含)・不摂(非包含)”という語についての、

Atthavinicchayo.

意味の決定(分別)は終了した。

Saṅgahitenaasaṅgahitapadatthavaṇṇanā

摂せられたものによる不摂(摂不摂)の語の意味の解説。

Saṅgahitenaasaṅgahitapade sabbesaṃ rūpakkhandhādipadānaṃ niddeso na sambhavati. Yāni panettha padāni rūpekadesaṃ, arūpena asammissaṃ viññāṇekadesañca aññena asammissaṃ dīpenti, tesamidha niddeso. Tāni pana manāyatanadhammāyatanavajjitānaṃ dasāyatanānaṃ, dhammadhātuvajjitānaṃ sattarasannaṃ dhātūnaṃ, sattarūpindriyānañca vasena veditabbāni, na rūpakkhandhādīnaṃ. Teneva pāḷiyaṃ

“摂せられたものによる不摂”という句において、色蘊などのすべての語の提示が成立するわけではない。ここで、色の一部分を示し、非色(名法)と混じり合わず、また識の一部分を示し、他のものと混じり合わない語が、ここでの提示の対象となる。それらは、意処・法処を除いた十の処、法界を除いた十七の界、および七つの色根に基づいて知られるべきであり、色蘊などに基づくものではない。それゆえ、パーリ(界論)には次のように述べられている。

‘‘Dasāyatanā sattarasa dhātuyo,Sattindriyā asaññābhavo ekavokārabhavo;

Paridevo sanidassanasappaṭighaṃ,Anidassanaṃ punadeva sappaṭighaṃ upādā’’ti. (dhātu. 178) –

“十の処、十七の界、七つの根、無想有、一蘊有、悲、有見有対(色処)、無見かつ有対(眼根などの九種)の所依(に基づいたもの)。”このように総括の偈(ウッダーナ・ガーター)が説かれている。

Evaṃ uddānagāthā vuttā. Rūpakkhandhena hi rūpakkhandhova saṅgahito, evaṃ vedanākkhandhādīhi ca vedanākkhandhādayova. Tepi ca yehi kehici āyatanadhātūhi asaṅgahitā nāma natthīti tesaṃ saṅgahitena asaṅgahitattābhāvā yathāvuttāyatanānaṃ vasenevettha atthavinicchayo hoti. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – yaṃ khandhapadena saṅgahitaṃ hutvā āyatanadhātupadehi asaṅgahitaṃ, khandhāyatanapadehi vā saṅgahitaṃ hutvā dhātupadena asaṅgahitaṃ, tassa khandhāyatanadhātūhi asaṅgaho [Pg.329] vuccati. Kathaṃ? Cakkhāyatanena ye dhammā khandhasaṅgahena saṅgahitā, āyatanasaṅgahena, dhātusaṅgahena ca asaṅgahitā, te dhammā katihi khandhehi, āyatanehi, dhātūhi asaṅgahitā? Te dhammā catūhi khandhehi dvīhi āyatanehi aṭṭhahi dhātūhi asaṅgahitā. Evaṃ rūpāyatanādīsupi pasādavisayabhūtesu dhātūsu, rūpindriyādīsu ca yojanakkamo veditabbo.

というのも、色蘊によって色蘊のみが摂せられるのであり、受蘊などによって受蘊などのみが摂せられるからである。また、それらがいかなる処・界によっても摂せられないということはないので、それらが“摂せられたものによって摂せられない(摂不摂)”という状態ではないため、上述の処に基づいてのみ、ここでの意味の決定がなされるのである。ここでの特徴はこうである。蘊の語によって摂せられながら処・界の語によって摂せられないもの、あるいは蘊・処の語によって摂せられながら界の語によって摂せられないものが、蘊・処・界による不摂(非包含)と呼ばれる。どのようにか。眼処によって、蘊の摂において摂せられ、処の摂と界の摂において摂せられない諸法は、幾つの蘊・処・界によって摂せられないか。それらの諸法は、四つの蘊、二つの処、八つの界によって摂せられない。このように、浄色(根)や対象である界、および色根などにおいても、適用の順序を知るべきである。

Tatrāyaṃ nayo – cakkhāyatanena ye rūpadhammā khandhasaṅgahena rūpakkhandhoti saṅgahitā, āyatanadhātusaṅgahena cakkhāyatanena asaṅgahitā, cakkhudhātuyā asaṅgahitā, cakkhāyatanacakkhudhātūhi ekassevetassa cakkhussa visuṃ āyatanadhātūsu saṅgahitattā te cakkhāyatanavirahitā sabbe rūpadhammā catūhi arūpakkhandhehi cakkhāyatanaṃ manāyatananti dvīhi āyatanehi cakkhudhātu sattaviññāṇadhātūti aṭṭhahi dhātūhi asaṅgahitā. Upari rūpāyatanādīsupi eseva nayo. Imasmiṃ hi vāre cakkhāyatanassa attano tīhipi khandhāyatanadhātusaṅgahehi saṅgahitatāya asaṅgahitattābhāvā khandhasaṅgahena saṅgahitaṃ, āyatanasaṅgahena asaṅgahitaṃ, dhātusaṅgahena asaṅgahitanti evaṃ tīhipi saṅgahitāsaṅgahitavisesanehi visiṭṭhasseva ‘‘katihi khandhehī’’tiādinā khandhādīhi asaṅgahassa vuccamānattā ca arūpakkhandhehi saha bahibhūtatā veditabbā. Yathā cettha cakkhāyatanena upalakkhitānaṃ rūpadhammānaṃyeva saṅgahitena asaṅgahitatā, na cakkhāyatanassa, evaṃ upari rūpāyatanādīhi upalakkhitavārepi yathārahaṃ ñātabbā.

そこでの方法は次の通りである。眼処によって、ある色法が蘊の摂において色蘊として摂せられ、処・界の摂において眼処によって摂せられず、眼界によって摂せられない場合、眼処と眼界においては、その一つの眼そのものが別に処・界の中に摂せられているため、その眼処を除いたすべての色法は、四つの名蘊、眼処と意処という二つの処、眼界と七識界という八つの界によって摂せられない。これより先の色処などにおいても、この方法は同じである。この節において、眼処は、自分自身の三つの蘊・処・界の摂によって摂せられているために不摂(非包含)の状態にはなく、蘊の摂によって摂せられ、処の摂によって摂せられず、界の摂によって摂せられないというように、これら三つの摂・不摂の修飾語によって区別されたものに対してのみ、“幾つの蘊によって……”等と、蘊などによる不摂が説かれているので、(眼処の対象外である)名蘊とともに外部にあることが知られるべきである。ここで、眼処によって示された色法のみが“摂せられたものによる不摂”の状態にあるのであって、眼処自体がそうなのではない。このように、これより先の“色処などによって示される節”においても、相応に知るべきである。

Sesesu pana cakkhuviññāṇadhātuyā ye dhammā khandhasaṅgahena saṅgahitā, āyatanasaṅgahena saṅgahitā, dhātusaṅgahena asaṅgahitā, te dhammā catūhi khandhehi ekādasahi āyatanehi [Pg.330] dvādasahi dhātūhi asaṅgahitā. Evaṃ sesaviññāṇadhātūsupi. Paṭiccasamuppādaṅgesu asaññībhavena ye dhammā…pe… te dhammā catūhi khandhehi dasahāyatanehi soḷasahi dhātūhi asaṅgahitā. Upādādhammehi ye dhammā…pe… te dhammā catūhi khandhehi ekādasahāyatanehi sattarasahi dhātūhi asaṅgahitāti ime cattāro vārā apubbavisesā samāyeva. Tattha cakkhuviññāṇavāre dvādasahīti cha viññāṇadhātuyo vajjetvā avasesāhi dhātūhi sesā cha viññāṇadhātuyova khandhāyatanasaṅgahehi saṅgahitā, dhātusaṅgaheneva asaṅgahitā. Avasesāhi dvādasahi dhātūhi asaṅgahitāti. Esa nayo sesaviññāṇadhātūsupi.

残りの眼識界において、蘊の摂(分類)によって摂せられ、処の摂によって摂せられ、界の摂によって摂せられない諸法は、四蘊、十一処、十二界によって摂せられない。他の識界についても同様である。縁起の支分において、無想有によって、…(中略)…諸法は、四蘊、十処、十六界によって摂せられない。所造法(upādādhamma)によって、…(中略)…諸法は、四蘊、十一処、十七界によって摂せられない。これら四つの節(章)は、これまでにない特別な差異はあるものの、[理屈は]全く同じである。そこでの眼識の節において、“十二界によって”とは、六識界を除いた残りの界によって、残りの六識界そのものが蘊と処の摂によって摂せられるが、界の摂によってのみ摂せられないということである。残りの十二界によって摂せられないのである。この方法は他の識界においても同様である。

Dutiye tīhāyatanehīti rūpāyatanadhammāyatanamanāyatanehi. Asaññibrahmaloke hi rūpāyatanadhammāyatanavasena dve āyatanāni upapattibhavabhāvena pāḷiyaṃ āgatāni, te pana khandhehi saṅgahitāni, āyatanadhātūsu asaṅgahitāni. Tadavasesāni nava rūpāyatanāni, tāni teheva ca dvīhi manāyatanadhammāyatanehi ca asaṅgahitāni nāma honti. Navahi dhātūhīti rūpadhātudhammadhātūhi saddhiṃ sattahi viññāṇadhātūhi.

第二(無想有)の“三処によって”とは、色処、法処、意処によってである。無想梵天においては、色処と法処の二処が、再生の有(upapattibhava)の状態としてパーリ(本文)に現れているが、それらは(色)蘊に摂せられる一方で、処と界の(残りの)中には摂せられない。それ以外の残りの九つの色(処)は、それら二つ(色処・法処)および意処、法処とともに、摂せられないものとなる。“九界によって”とは、色界・法界とともに、七識界を指す。

Tatiye dasahīti rūpāyatanadhammāyatanavajjehi. Soḷasahīti rūpadhātudhammadhātuvajjāhi. Anidassanasappaṭighāni nāma nava oḷārikāyatanāni, tāni tehi khandhasaṅgahena saṅgahitāni, āyatanadhātusaṅgahehi ca asaṅgahitāni, rūpāyatanadhammāyatanāni dvepi sesehi āyatanadhātūhi asaṅgahitāni nāma honti.

第三(所造法)の“十(処)によって”とは、色処と法処を除いたものである。“十六(界)によって”とは、色界と法界を除いたものである。不可見有対(anidassanasappaṭighā)と呼ばれる九つの粗大な処は、それらが蘊の摂によって摂せられ、処と界の摂によって摂せられないとき、色処と法処の二つも、残りの処と界によって摂せられないものとなる。

Catutthe ekādasahīti phoṭṭhabbāyatanavajjehi phoṭṭhabbāyatanassa upādādhammehi āyatanādīsu asaṅgahitattā. Sesaṃ [Pg.331] suviññeyyameva. Ayaṃ saṅgahitenaasaṅgahitapade nayo.

第四において“十一(処)によって”とは、触処を除いたものである。触処の所造法が、処等において摂せられないからである。残りは容易に理解できる。これが“摂せられたものによる不摂(saṅgahitena-asaṅgahita)”の句の方法である。

Asaṅgahitenasaṅgahitapadatthavaṇṇanā

“不摂による摂(asaṅgahitenasaṅgahita)”の句の意味の解説

Asaṅgahitenasaṅgahitapade pana yāni padāni viññāṇena vā oḷārikarūpena vā asammissaṃ dhammāyatanekadesaṃ dīpenti, tāneva niddisīyanti, tāni pana vedanādīnaṃ tiṇṇaṃ khandhānaṃ, dukkhasaccavajjitānaṃ tiṇṇaṃ saccānaṃ, pasādamanovajjitānaṃ soḷasannaṃ indriyānaṃ, avijjāsaṅkhāraphassavedanātaṇhupādānakammabhavajātijarāmaraṇasokadukkhadomanassupāyāsavasena cuddasapaccayākārapadānañca vasena veditabbāni, na rūpakkhandhādīnaṃ. Teneva aṭṭhakathāyaṃ

“不摂による摂”の句においては、識あるいは粗大な色(五根・五境)と混ざり合わない法処の一部分を明示する諸の句が、そのまま示される。それらは、受などの三蘊、苦諦を除いた三諦、浄色(五根)と意(根)を除いた十六根、および無明・行・触・受・愛・取・業有・生・老死・愁・悲・苦・憂・悩という十四の縁起(の項目)の区分によって知られるべきであり、色蘊などによって(知られるもの)ではない。それゆえに註釈(アッタカター)において次のように言われている。

‘‘Tayo khandhā tathā saccā, indriyāni ca soḷasa;

Padāni paccayākāre, cuddasūpari cuddasa.

“三つの蘊、また諦は三、根は十六。縁起における項目は、十四に加えてさらに十四。

‘‘Samatiṃsa padā honti, gocchakesu dasasvatha;

Duve cūḷantaradukā, aṭṭha honti mahantarā’’ti. (dhātu. aṭṭha. 179) –

合計で三十の項目があり、さらに(論母の)十の提(gocchaka)において(各一、計十)。二つの小中間双(cūḷantaraduka)、八つの大中間双(mahantaraduka)がある”と。

Evaṃ uddānagāthā vuttā. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – yaṃ khandhapadena asaṅgahitaṃ, āyatanadhātupadehi saṅgahitaṃ, tasseva tīhi visesanehi visiṭṭhassa khandhādīhi saṅgaho vuccati. Kathaṃ? Vedanākkhandhena ye dhammā khandhasaṅgahena asaṅgahitā, āyatanadhātusaṅgahehi saṅgahitā, te dhammā katihi khandhehi, āyatanehi, dhātūhi saṅgahitā? Te dhammā asaṅkhataṃ khandhato ṭhapetvā tīhi khandhehi ekenāyatanena ekāya dhātuyā saṅgahitāti.

ここでの定義はこうである。蘊の句によって摂せられず、処・界の句によって摂せられるものが、その三つの特性(蘊・処・界)によって特定された上で、蘊等による摂が説かれる。どのようにか。受蘊によって、蘊の摂において摂せられず、処・界の摂において摂せられる諸法は、いくつの蘊、処、界によって摂せられるか。それらの法は、無為(涅槃)を蘊からは除いて、三蘊、一処、一界によって摂せられる、とされる。

Tatrāyaṃ nayo – vedanākkhandhena hi nibbānaṃ, sukhumarūpaṃ, saññāsaṅkhārā ca khandhasaṅgahena asaṅgahitā hutvā dhammāyatanadhammadhātusaṅgahena saṅgahitā. Tesu nibbānaṃ khandhasaṅgahaṃ na [Pg.332] gacchati, sesā tīhi rūpasaññāsaṅkhārakkhandhehi saṅgahaṃ gacchanti, āyatanadhātuyo panettha dhammāyatanadhammadhātūnaṃ vaseneva sabbattha veditabbā itarāsaṃ asambhavā, imesu ca nibbānampi saṅgahaṃ gacchati. Teneva hi ‘‘asaṅkhataṃ khandhato ṭhapetvā’’ti vuttaṃ. Tassāyamattho – khandhasaṅgahe eva asaṅkhataṃ ṭhapetvā, na itarasaṅgahesūti evaṃ saññākkhandhādīsupi yojanā veditabbā. Ayaṃ pana viseso – jīvitindriyena ye dhammā…pe… te dhammā dvīhi vedanāsaññākkhandhehi saṅgahitā, rūpārūpajīvitindriyehi nibbānavedanāsaññāviññāṇakkhandhā khandhasaṅgahena asaṅgahitā, tesu ca nibbānavedanāsaññāva āyatanadhātusaṅgahena saṅgahitāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ asaṅgahitenasaṅgahitapade nayo.

そこでの方法はこうである。受蘊によって、涅槃、微細な色、想、行は、蘊の摂によって摂せられず、法処・法界の摂によって摂せられる。それらのうち、涅槃は蘊の摂には入らない。残りは三蘊(色蘊・想蘊・行蘊)によって摂せられる。処と界については、他(の処・界)は成立しないため、すべてにおいて法処・法界としてのみ知られるべきであり、これらの中には涅槃も摂せられる。それゆえに“無為を蘊から除いて”と言われる。その意味は、蘊の摂においてのみ無為を除外するのであって、他の(処・界の)摂においてはそうではない、ということである。想蘊等においても同様の構成が知られるべきである。ただし、この違いがある。命根によって…(中略)…それらの法は、二蘊(受蘊・想蘊)によって摂せられる。色および非色の命根によって、涅槃・受蘊・想蘊・識蘊は、蘊の摂において摂せられないが、それらのうち、涅槃・受・想は処・界の摂において摂せられる。残りは容易に理解できる。これが“不摂による摂”の句の方法である。

Saṅgahitenasaṅgahitapadatthavaṇṇanā

“摂による不摂(saṅgahitenaasaṅgahita)”の句の意味の解説

Saṅgahitenasaṅgahitapade pana yāni padāni saṅkhārekadesaṃ aññena asammissaṃ dīpenti vedanekadesaṃ vā sukhumarūpaṃ vā saddekadesaṃ vā, tāneva niddisīyanti. Khandhāyatanadhātūsu ekampi koṭṭhāsaṃ sakalena gahetvā ṭhitapadāni na yujjanti. Tāni pana dvinnaṃ samudayamaggasaccānaṃ, pannarasindriyānaṃ, ekādasapaṭiccapadādīnañca vasena veditabbāni. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – yaṃ attanā khandhādivasena saṅgahitehi khandhādito saṅgahitaṃ, tasseva paṭhamaṃ uddhaṭapadassa puna khandhādīhi saṅgaho vuccati.

“摂による不摂”の句においては、行(蘊)の一部分であって他と混ざり合わないもの、あるいは受(蘊)の一部分、あるいは微細な色、あるいは声(処)の一部分を示す諸の句が、そのまま示される。蘊・処・界において、一つの区分でもその全体として捉えられている句は、(この方法には)適合しない。それらは、二諦(集諦・道諦)、十五根、十一の縁起の項目などによって知られるべきである。ここでの定義はこうである。自らが蘊等の区分によって摂せられたものによって、蘊等から摂せられたものについて、その最初に抽出された句の、再び蘊等による摂(ここでは不摂を導くための摂の検討)が説かれる。

Tatrāyaṃ ādipade nayo – samudayasaccena ye dhammā khandhādīhi tīhi saṅgahehipi saṅgahitā, tehi dhammehi ye dhammā khandhādīhi tīhipi saṅgahitā, te dhammā [Pg.333] ekena khandhena ekenāyatanena ekāya dhātuyā saṅgahitāti. Samudayasaccena hi taṇhāvajjā sesā saṅkhārā khandhādīhi saṅgahehi saṅgahitā, puna tehi ca taṇhāva saṅgahitā, sā ca puna saṅkhārakkhandhadhammāyatanadhammadhātūhi saṅgahitā. Sesesupi eseva nayo. Ayaṃ saṅgahitenasaṅgahitapade nayo.

そこにおいて、最初の句(摂せられたるものによる摂)の方法は次の通りである。集諦によって、蘊などの三つの摂(蘊・処・界)により摂せられる諸法があり、それら(摂せられた)諸法によって、さらに三つの摂により摂せられる諸法は、一つの蘊、一つの処、一つの界によって摂せられる、ということである。なぜなら、集諦によって渇愛を除いた残りの行は蘊などの摂により摂せられ、さらにそれらによって渇愛が摂せられ、その渇愛はさらに行蘊・法処・法界によって摂せられるからである。残りの場合も同様の方法である。これが“摂せられたるものによる摂”の句における方法である。

Asaṅgahitenaasaṅgahitapadatthavaṇṇanā

“摂せられざるものによる不摂”の句の意味の解説。

Asaṅgahitenaasaṅgahitapade pana yāni padāni pañcakkhandhagāhakehi dukkhasaccādīhi, viññāṇena saddhiṃ sukhumarūpagāhakehi acetasikādīhi ca padehi vivajjitāni rūpakkhandhādīni, tāneva niddisīyanti. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – yaṃ paṭhamaṃ uddhaṭena rūpakkhandhādipadena khandhādito asaṅgahitaṃ, yaṃ tehi asaṅgahitaṃ, tasseva puna khandhādīhi asaṅgaho vuccati.

“摂せられざるものによる不摂”の句においては、五蘊を包含する苦諦などや、識とともに微細な色を包含する非心所などの句によって除外された色蘊などが示される。ここにおける特徴は次の通りである。最初に挙げられた色蘊などの句によって、蘊などから摂せられないものがあり、それら(摂せられないもの)によって摂せられないものを、再び蘊などによる不摂と呼ぶのである。

Tatrāyaṃ ekapadayojanā – rūpakkhandhena ye dhammā khandhādīhi tīhipi asaṅgahehi asaṅgahitā, tehi dhammehi ye dhammā khandhādīhi tīhi asaṅgahitā, te dhammā ekena khandhena ekenāyatanena sattahi dhātūhi asaṅgahitā. Rūpakkhandhena hi cattāro khandhā, nibbānañca khandhasaṅgahena asaṅgahitā, āyatanādīhi pana viññāṇameva ṭhapetvā vedanādayo dhammāyatanena rūpakkhandhekadesena saṅgahitāti viññāṇameva tīhipi khandhasaṅgahādīhi rūpakkhandhena asaṅgahitaṃ nāma. Tena puna viññāṇena saddhiṃ sanibbānā cattāro khandhā khandhādīhi asaṅgahitā, te sabbepi puna viññāṇabhūtena ekena khandhena ekenāyatanena sattahi dhātūhi asaṅgahitāti. Ayaṃ asaṅgahitenaasaṅgahitapade nayo.

そこにおいて、一つの句の適用は次の通りである。色蘊によって、三つの不摂(蘊・処・界)により摂せられない諸法があり、それらの諸法によって、三つの摂により摂せられない諸法は、一つの蘊、一つの処、七つの界によって摂せられない。なぜなら、色蘊によっては、四つの蘊と涅槃とが蘊の摂において摂せられないが、処などについては、識を除いて、受などの諸法は色蘊の一部である法処によって摂せられるため、識だけが三つの蘊の摂などにおいて色蘊によって摂せられないものとされるからである。その(摂せられない)識によって、再び涅槃を伴う四つの蘊は蘊などによって摂せられず、それらすべては再び、識であるところの一つの蘊、一つの処、七つの界によって摂せられないのである。これが“摂せられざるものによる不摂”の句における方法である。

Sampayogavippayogapadatthavaṇṇanā

“相応と不相応”の句の意味の解説。

Sampayogavippayogapade [Pg.334] pana yāni padāni nibbānena, rūpena vā missesu sattasu viññāṇadhātūsu ekāyapi avippayutte arūpadhamme pakāsenti, tesaṃ dhammāyatanadukkhasaccādīnaṃ niddeso na sambhavati. Kāhici pana viññāṇadhātūhi vippayuttānaṃ rūpamissārūpadhammānaṃ, kevalānārammaṇānaṃ vā sakalarūpakkhandhānaṃ vā pakāsakānaṃ rūpabhavarūpakkhandhakusalādipadānaṃ sampayogapade eva niddeso na sambhavati, vippayogapade pana sambhavati. Arūpakkhandhānaṃ pana paccekaṃ, dvinnaṃ, tiṇṇaṃ, tadekadesānaṃ vā tadubhayepi sambhavati. ‘‘Catūhi sampayogo, catūhi vippayogo, sabhāgo visabhāgo’’ti hi vacanato catūhi arūpakkhandheheva sabhāgānaṃ ekasantāne ekakkhaṇeva uppannānaṃ arūpakkhandhānaṃ eva aññamaññaṃ sampayogo labbhati. Rūpadhammānaṃ pana rūpena, nibbānena vā, nibbānassa ca rūpena saddhiṃ sampayogo nāma natthi, tathā rūpanibbānānaṃ arūpakkhandhehi. Visabhāgā hi te tesaṃ yathā arūpakkhandhānaṃ rūpanibbānehi, evaṃ bhinnasantānikehi nānakkhaṇikehi arūpadhammehipi saddhiṃ natthiyeva. Tepi hi tesaṃ santānakkhaṇavisabhāgatāya visabhāgā eva. Ayaṃ pana visabhāgatā idha sāmaññato na gahitā tesaṃ avisesena sampayogassāpi sambhavā. Yattha pana visesetvā cakkhuviññāṇataṃsampayuttādayo nikkhittā, tatthāyampi visabhāgatā gahitā. Yattha pana ye aniddhāritavisesanā, tatthāpi sabbathā sampayogalakkhaṇaṃ na sambhavati. So ca tassa ekantena visabhāgoti idha gayhati.

相応と不相応の句においては、涅槃あるいは色と混在する七つの識界のいずれとも不相応でない無色の法を顕わす諸々の句、すなわち法処や苦諦などの提示は成立しない。しかし、いくつかの識界と不相応である色と混在する無色の法、あるいは単なる無対象のもの、あるいはすべての色蘊を顕わす色、有、色蘊、善などの句については、相応の句においては提示が成立しないが、不相応の句においては成立する。無色の蘊については、個々に、あるいは二つ、三つ、あるいはそれらの一部については、その両方において成立する。“四つと相応し、四つと不相応であり、同分であり、不同分である”との言があるように、四つの無色の蘊によってのみ、同分であるもの、すなわち一相続・一瞬間において生じた無色の諸法のみが、相互に相応を得るからである。色法と、色あるいは涅槃との相応、また涅槃と色との相応というものはない。同様に、色と涅槃が、無色の蘊と相応することもない。それらは不同分だからである。無色の蘊が色や涅槃と相応しないように、異なる相続や異なる瞬間の無色の諸法とも相応することはない。それらもまた、その相続や瞬間の不同分性ゆえに、不同分だからである。しかし、この不同分性は、ここでは一般的(通有的)には採用されない。なぜなら、それらには無差別な相応も成立しうるからである。しかし、眼識相応などと限定して置かれている場合には、この不同分性も採用される。また、限定が特定されていない場合には、いかなる点でも相応の特徴は成立しない。そして、それは決定的に不同分であるとして、ここでは採用されるのである。

Tatrāyaṃ nayo – rūpakkhandho kenaci sampayuttoti? Natthi. Katihi vippayutto? Catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi [Pg.335] dhātūhi vippayutto, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayutto. Esa nayo cakkhāyatanādianārammaṇesupi. Sārammaṇesu pana vedanākkhandho tīhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi sampayutto, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici sampayutto. Ekena khandhena dasahi āyatanehi dasahi dhātūhi vippayutto, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayutto. Esa nayo saññākkhandhādīsupi.

そこにおいて、この方法がある。“色蘊は何らかのものと相応するか”。否、ない。“幾つのものと不相応か”。四つの蘊、一つの処、七つの界と不相応であり、一つの処、一つの界の一部と不相応である。この方法は、眼処などの対象のない(無対象の)ものについても同様である。対象のある(有対象の)ものについては、受蘊は三つの蘊、一つの処、七つの界と相応し、一つの処、一つの界の一部と相応する。一つの蘊、十の処、十の界と不相応であり、一つの処、一つの界の一部と不相応である。この方法は、想蘊などについても同様である。

Tattha ekenāti manāyatanena. Sattahīti viññāṇadhātūhi. Kehicīti dhammāyatanadhammadhātupariyāpannehi vedanāsaññāsaṅkhārehi. Dutiyanaye tīhīti attānaṃ ṭhapetvā sesehi arūpakkhandhehi. Kehici vippayuttoti dhammāyatanadhammadhātūsu saññāsaṅkhārehi. Kehici vippayuttoti rūpanibbānehi. Evaṃ uparipi sabbattha yathānurūpaṃ ñātabbaṃ. Sesaṃ vuttanayameva. Ayaṃ pana viseso ‘‘samudayamaggasaccādayo ekāya manoviññāṇadhātuyā sampayuttā, adhimokkho pana manodhātumanoviññāṇadhātūhi dvīhevā’’ti. Ayaṃ sampayogavippayogapade nayo.

その中で、“一つ”とは意処のことである。“七つ”とは(七つの)識界のことである。“一部”とは法処・法界に属する受・想・行のことである。第二の方法において、“三つ”とは自身を除いた残りの無色の蘊のことである。“一部と不相応”とは法処・法界の中の想・行のことである。“一部と不相応”とは色と涅槃のことである。このように、以上についてもすべて、相応するように知るべきである。残りは述べられた方法と同じである。ただし、次の点は特殊である。“集諦・道諦などは一つの意識界と相応するが、勝解(アドヒモッカ)は意界と意識界の二つのみと相応する”。これが“相応と不相応”の句における方法である。

Sampayuttenavippayuttapadatthavaṇṇanā

“相応せるものによる不相応”の句の意味の解説。

Sampayuttenavippayuttapade pana sampayogārahapadesu yāni padāni dhammadhātuyā sampayutte dhamme, viññāṇañca aññena asammissaṃ dīpenti, tesameva niddeso. Tāni pana catunnaṃ arūpakkhandhapadānaṃ, manāyatanassa, sattannaṃ viññāṇadhātūnaṃ, manopekkhāvasena dvinnaṃ indriyānaṃ, viññāṇaphassavedanānaṃ tiṇṇaṃ paṭiccasamuppādapadānaṃ, phassasattakassa, adukkhamasukhasavitakkasavicāraupekkhāsahagatānaṃ vasena tiṇṇaṃ tikapadānaṃ, sattamahantaradukapadādīnañca vasena veditabbāni, na itaresaṃ asambhavā. Teneva aṭṭhakathāyaṃ

“相応せるものによる不相応”の句においては、相応しうる句の中で、法界と相応する法、および他と混ざり合わない識を顕わすもののみが提示される。それらは、四つの無色蘊の句、意処、七つの識界、意に関する二つの根、識・触・受の三つの縁起の句、触の七法、不苦不楽・有尋有伺・捨倶行による三つの三法(ティカ)、七つの大中間二法(ドゥカ)などの句によって知られるべきであり、それ以外のものでは成立しない。それゆえ、註釈書(アッタカター)には次のように記されている。

‘‘Cattāro [Pg.336] khandhāyatanañca ekaṃ,Dve indriyā dhātupadāni satta;

Tayo paṭiccā atha phassasattakaṃ,Tike tayo satta mahantare ca;

Ekaṃ savitakkaṃ savicāramekaṃ,Yuttaṃ upekkhāya ca ekamevā’’ti. (dhātu. aṭṭha. 306) –

“四つの蘊と一つの処、二つの根と七つの界。三つの縁起、そして七つの触、三つの三法と七つの大間。一つの有尋、一つの有伺、そして一つのみが捨と相応する。”(摂頌)

Uddānagāthā vuttā. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭapadena sampayuttā, tehi ye dhammā vippayuttā, tesaṃ khandhādīhi vippayogo vuccati.

摂頌(要結の詩)が述べられた。ここでの定義は次の通りである。最初に提示された句と相応する諸法について、それらと不相応である諸法の蘊等による不相応が説かれる。

Tatrāyaṃ nayo – vedanākkhandhena ye dhammā sampayuttā, tehi dhammehi ye dhammā vippayuttā, te dhammā catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi vippayuttā, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayuttā. Cakkhuviññāṇadhātuyā ye dhammā sampayuttā, tehi dhammehi ye dhammā vippayuttā, te dhammā na kehici khandhāyatanehi vippayuttā, ekāya pana dhātuyā vippayuttāti evaṃ sabbattha yojanā veditabbā.

そこでの方法は次の通りである。受蘊と相応する諸法、それらの法と不相応である諸法は、四つの蘊、一つの処、七つの界と不相応であり、一つの処、一つの界のいくらかと不相応である。眼識界と相応する諸法、それらの法と不相応である諸法は、いかなる蘊や処とも不相応ではなく、ただ一つの界(眼識界)と不相応である。このように、至るところで適用を知るべきである。

Tattha te dhammāti rūpanibbānadhammā, te vedanāya sampayuttehi vippayuttā. Ekenāti manāyatanena. Dutiyanaye te dhammāti sappītikā te dhammā. Na kehicīti paṭhamaṃ uddhaṭaṃ cakkhuviññāṇadhātuṃ ṭhapetvā sesā chaviññāṇadhātū, taṃsampayuttā, rūpaṃ, nibbānañca. Tehi sabbesaṃ khandhāyatanānaṃ saṅgahitattā na kehici khandhehi, āyatanehi vā vippayuttā. Na hi sayaṃ attanā vippayujjati, sampayujjati vāti. Ekāyāti cakkhuviññāṇadhātuyā. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ sampayuttenavippayuttapade nayo.

そこでの“それらの諸法”とは、色および涅槃の諸法であり、それらは受と相応する諸法と不相応である。“一つによって”とは意処によってである。第二の方法における“それらの諸法”とは、喜を伴う諸法である。“いかなる(蘊処)とも不相応ではない”とは、最初に提示された眼識界を除いた残りの六識界、およびそれと相応するもの、色、そして涅槃のことである。これらによってすべての蘊・処が包含されているため、いかなる蘊または処とも不相応ではない。なぜなら、自分自身が自分自身と不相応になったり、相応したりすることはないからである。“一つの(界)によって”とは眼識界によってである。残りは容易に理解できる。これが“相応による不相応”の句の方法である。

Vippayuttenasampayuttapadatthavaṇṇanā

“不相応による相応”の句の意味の解説

Vippayuttenasampayuttapade [Pg.337] pana vippayuttena sampayutto nāma dhammo natthi, desanāsampadamattāya pana moghampetaṃ padaṃ uddhaṭaṃ, teneva pāḷiyaṃ sabbavāresupi ‘‘natthi natthi’’ icceva vuttaṃ. Rūpakkhandhādianārammaṇadhammehi vippayuttā cattāro khandhā, tesañca aññehi sampayogo natthi. Vedanādīhipi rūpanibbānādīni vippayuttāni, tesañca kenaci sampayogova natthīti. Ayaṃ vippayuttenasampayuttapade nayo.

“不相応による相応”の句においては、不相応なものと相応する法というものは存在しない。しかし、説教の網羅性のためにのみ、この空虚な句が提示されている。それゆえ、聖典(パーリ)ではすべての箇所において“存在しない、存在しない”とだけ述べられている。色蘊などの対象を持たない諸法と不相応であるのは四つの蘊(名蘊)であるが、それら(名蘊)と他との相応は存在しない。受等にとっても色・涅槃等は不相応であるが、それら(色・涅槃)にはいかなるものとの相応も存在しないからである。これが“不相応による相応”の句の方法である。

Sampayuttenasampayuttapadatthavaṇṇanā

“相応による相応”の句の意味の解説

Sampayuttenasampayuttapade pana yāni padāni rūpena asammissaṃ arūpakkhandhekadesameva dīpenti, tesameva niddeso, na rūpārūpasammissānaṃ, sabbarūpakkhandhadīpakānaṃ tesaṃ sampayuttatāyogābhāvā. Sabbārūpakkhandhenāpi hi kusalādinā añño sampayutto nāma natthi. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭā, attanā sampayuttena puna sampayuttā, tesaññeva khandhādīhi sampayogo vuccati.

“相応による相応”の句においては、色と混ざり合わない無色の蘊の一部のみを示す句が提示されるのであって、色と無色が混ざり合ったものや、すべての色蘊を示すものは提示されない。それらには相応の状態が成立し得ないからである。すべての無色の蘊であっても、善(心)等によって別の(名蘊が)相応するということはない。ここでの定義は次の通りである。最初に提示された諸法において、自らと相応するものとさらに相応する、それら自身の蘊等による相応が説かれる。

Tatrāyaṃ nayo – vedanākkhandhena ye dhammā sampayuttā, tehi dhammehi ye dhammā sampayuttā, te dhammā tīhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi sampayuttā, ekenāyatanena…pe… kehici sampayuttā. Samudayasaccena ye dhammā sampayuttā, tehi dhammehi ye dhammā sampayuttā, te dhammā tīhi khandhehi ekenāyatanena ekāya manoviññāṇadhātuyā sampayuttā, ekena khandhena ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici sampayuttāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ sampayuttenasampayuttapade nayo.

そこでの方法は次の通りである。受蘊と相応する諸法、それらの法と相応する諸法は、三つの蘊、一つの処、七つの界と相応し、一つの処、……(中略)……いくらかと相応する。集諦と相応する諸法、それらの法と相応する諸法は、三つの蘊、一つの処、一つの意識界と相応し、一つの蘊、一つの処、一つの界のいくらかと相応する。残りは容易に理解できる。これが“相応による相応”の句の方法である。

Vippayuttenavippayuttapadatthavaṇṇanā

“不相応による不相応”の句の意味の解説

Vippayuttenavippayuttapade [Pg.338] pana sampayogapade vuttapadāneva niddisīyanti. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭapadena vippayuttehi puna vippayuttā, tesaṃ khandhādīhi vippayogo vuccati.

“不相応による不相応”の句においては、相応の句(法)で述べられた諸句そのものが提示される。ここでの定義は次の通りである。最初に提示された句と不相応であるものと、さらに不相応である諸法、それらの蘊等による不相応が説かれる。

Tatrāyaṃ nayo – rūpakkhandhena ye dhammā vippayuttā, tehi dhammehi ye dhammā vippayuttā, te dhammā catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi vippayuttā, ekenāyatanena…pe… kehici vippayuttā. Vedanākkhandhena ye dhammā vippayuttā, tehi dhammehi ye dhammā vippayuttā, te dhammā ekena khandhena dasahāyatanehi dasahi dhātūhi vippayuttā, ekena…pe… kehici vippayuttāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ vippayuttenavippayuttapade nayo.

そこでの方法は次の通りである。色蘊と不相応である諸法、それらの法と不相応である諸法は、四つの蘊、一つの処、七つの界と不相応であり、一つの処、……(中略)……いくらかと不相応である。受蘊と不相応である諸法、それらの法と不相応である諸法は、一つの蘊、十の処、十の界と不相応であり、一つの蘊、……(中略)……いくらかと不相応である。残りは容易に理解できる。これが“不相応による不相応”の句の方法である。

Saṅgahitenasampayuttavippayuttapadatthavaṇṇanā

“摂による相応・不相応”の句の意味の解説

Saṅgahitenasampayuttavippayuttapade pana saṅgahitenasaṅgahitapade niddiṭṭhāni samudayasaccādipadāneva niddisīyanti. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭapadena khandhādīhi tīhipi saṅgahitā, tesaṃ khandhādīhi sampayogo, vippayogo ca vuccati.

“摂による相応・不相応”の句においては、“摂による摂”の句で記述された集諦などの句そのものが提示される。ここでの定義は次の通りである。最初に提示された句によって、蘊等の三つすべてにおいて包含された諸法について、それらの蘊等による相応および不相応が説かれる。

Tatrāyaṃ nayo – samudayasaccena ye dhammā khandhādīhi tīhipi saṅgahehi saṅgahitā, te dhammā tīhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi sampayuttā, ekena khandhena ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici sampayuttā. Ekena khandhena dasahāyatanadhātūhi vippayuttā, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayuttā. Itthindriyena ye dhammā khandhādīhi tīhipi saṅgahitā, te dhammā [Pg.339] na kehici sampayuttā, catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi vippayuttā, ekena…pe… kehici vippayuttāti.

そこでの方法は次の通りである。集諦によって、蘊等の三つの包含すべてによって包含された諸法は、三つの蘊、一つの処、七つの界と相応し、一つの蘊、一つの処、一つの界のいくらかと相応する。また、一つの蘊、十の処界と不相応であり、一つの処、一つの界のいくらかと不相応である。女根によって、蘊等の三つの包含すべてによって包含された諸法は、いかなるものとも相応せず、四つの蘊、一つの処、七つの界と不相応であり、一つの(蘊)、……(中略)……いくらかと不相応である。

Tattha ekenāti manāyatanena. Ekena khandhenāti saṅkhārakkhandhena. Kehicīti saṅkhārakkhandhe taṇhāya dhammāyatanadhammadhātūsu taṇhāvedanāsaññāhi. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ saṅgahitenasampayuttavippayuttapade nayo.

そのうち“一つによって”とは意処によってである。“一つの蘊によって”とは行蘊によってである。“いくらか”とは、行蘊の中の渇愛、処・界の中の法処・法界における、渇愛・受・想とともにである。残りは容易に理解できる。これが“摂による相応・不相応”の句の方法である。

Sampayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapadatthavaṇṇanā

“相応による摂・不摂”の句の意味の解説

Sampayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapade pana sampayuttenasampayuttapade niddiṭṭhāni vedanākkhandhādipadāneva niddisīyanti. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭapadena sampayuttā, tesaṃ khandhādīhi saṅgaho, asaṅgaho ca vuccati.

“相応したものによって摂せられたもの、摂せられないもの”の句においては、“相応したものによって相応したもの”の句において示された受蘊などの句そのものが示される。ここでの特徴は、最初に掲げられた句と相応する諸法について、蘊などによる包摂(摂)と非包摂(不摂)が説かれるということである。

Tatrāyaṃ nayo – vedanākkhandhena ye dhammā sampayuttā, te dhammā tīhi khandhehi dvīhi āyatanehi aṭṭhahi dhātūhi saṅgahitā, sesehi asaṅgahitā. Viññāṇakkhandhena ye dhammā sampayuttā, te dhammā tīhi khandhehi ekenāyatanena ekāya dhātuyā saṅgahitā, sesehi asaṅgahitāti.

そこでの方法は以下の通りである。受蘊と相応する諸法は、三蘊・二処・八界によって摂せられ、残りのものによっては摂せられない。識蘊と相応する諸法は、三蘊・一処・一界によって摂せられ、残りのものによっては摂せられない、と。

Tattha tīhīti saññākkhandhādīhi tīhi. Tehi vedanāya sampayuttā. Dvīhīti dhammāyatanamanāyatanehi. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ sampayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapade nayo.

そこで、“三蘊によって”とは、想蘊などの三つのことである。それらと受蘊は相応している。“二処によって”とは、法処と意処のことである。残りは容易に理解できる。これが“相応したものによって摂せられたもの、摂せられないもの”の句における方法である。

Asaṅgahitenasampayuttavippayuttapadatthavaṇṇanā

“摂せられないものによって相応したもの、不相応なもの”の句の意味の釈論

Asaṅgahitenasampayuttavippayuttapade pana yāni padāni sukhumarūpaṃ aviññāṇaṃ, arūpaṃ saviññāṇaṃ vā, kevalaṃ arūpaṃ vā thūlarūpassapi kevalaṃ vā, sukhumarūpaṃ dīpenti, tesameva niddeso[Pg.340]. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭadhammehi khandhādīhi tīhipi asaṅgahitā, tesaṃ khandhādīhi sampayogo, vippayogo ca vuccati.

“不包摂による相応不相応”の節においては、微細な色で無意識なもの、あるいは無色で有意識なもの、あるいは全くの無色のもの、あるいは粗大な色であっても単独のもの、あるいは微細な色を示す諸々の句が、それら自体の解説(ニッデーサ)である。ここでの特質はこうである。まず最初に掲げられた法(蘊など)によって三種とも包摂されない(不包摂の)法について、それら(不包摂の法)の蘊などとの相応と不相応が説かれるのである。

Tatrāyaṃ nayo – rūpakkhandhena ye dhammā khandhādīhi asaṅgahitā, te dhammā tīhi khandhehi sampayuttā, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici sampayuttā, ekena khandhena dasahi āyatanadhātūhi vippayuttā, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayuttā. Evaṃ dhammāyatanaitthindriyādīsupi yojanā.

そこでの方法はこうである。色蘊によって(三種ともに)包摂されない諸法は、三つの蘊(受・想・行)と相応し、一つの処(法処)と一つの界(法界)の一部と相応する。また、一つの蘊(識蘊)と十の処・界(五根・五境)と不相応であり、一つの処(法処)と一つの界(法界)の一部と不相応である。このように、法処や女子根などにおいても適用されるべきである。

Arūpabhavena ye dhammā khandhādīhi asaṅgahitā, te sampayuttāti natthi. Te catūhi khandhehi ekenāyatanena sattahi dhātūhi vippayuttā, ekenāyatanena ekāya dhātuyā kehici vippayuttā. Evaṃ iddhipādakusalādipadesupi yojanā.

無色有(無色界の存在)によって包摂されない諸法については、“それらは相応する”ということはない。それらは四つの蘊と一つの処と七つの界と不相応であり、一つの処と一つの界の一部と不相応である。このように、神足(イッディパーダ)や善(クサラ)などの句においても適用されるべきである。

Tattha rūpakkhandhena viññāṇasseva tīhipi asaṅgahitattā tassa tīhi vedanādīhi sampayogo, itarehi ca vippayogo ñātabbo. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ asaṅgahitenasampayuttavippayuttapade nayo.

そこにおいて、色蘊によっては意識のみが三種ともに包摂されないため、それ(意識)の三つの受(想・行)蘊との相応、および他のものとの不相応が知られるべきである。残りの部分は容易に理解できる。これが“不包摂による相応不相応”の節における方法である。

Vippayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapadatthavaṇṇanā

“不相応による包摂不包摂”の句の意味の解説

Vippayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapade pana yāni padāni kevalānaṃ sārammaṇānaṃ, anārammaṇānaṃ vā dhammānaṃ pakāsakāni ca sabhāvajātibhūmikālasantānavasena bhinnatāya kehici arūpakkhandhehi vippayuttānaṃ anārammaṇadhammamissārūpakkhandhānaṃ pakāsakāni dukkhasaccaabyākataparittaatītaajjhattādipadāni, tesameva niddeso itaresaṃ dhammāyatanajīvitindriyanāmarūpasaḷāyatanajātijarāmaraṇaajjhattabahiddhāanidassanaappaṭighanahetuādīnaṃ tesaṃ kenaci vippayogāsambhavā. Idaṃ hettha lakkhaṇaṃ – ye dhammā paṭhamaṃ uddhaṭapadena [Pg.341] vippayuttā, tesaṃ khandhādīhi saṅgaho, asaṅgaho ca vuccati.

“不相応による包摂不包摂”の節においては、単独の有縁(対象を持つもの)あるいは無縁の法を明らかにする句、および、自性・出生・地・時間・相続の相違によって、いくばくかの無色蘊と不相応である無縁の法が混ざった無色蘊を明らかにする“苦聖諦”“無記”“少(欲界)”“過去”“内”などの諸句が、それら自体の解説である。他の法処、命根、名色、六処、生、老死、内、外、不可視、有対、因などの句は、それらの何ものとも不相応が成立しないため(解説から除かれる)。ここでの特質はこうである。まず最初に掲げられた句(法)と不相応である諸法について、それら(不相応な法)の蘊などによる包摂と不包摂が説かれるのである。

Tatrāyaṃ nayo – rūpakkhandhena ye dhammā vippayuttā, te dhammā catūhi khandhehi dvīhāyatanehi aṭṭhahi dhātūhi saṅgahitā, ekena khandhena dasahi āyatanadhātūhi asaṅgahitā. Dukkhasaccena ye dhammā vippayuttā, te dhammā catūhi khandhehi dvīhāyatanehi dvīhi dhātūhi saṅgahitā. Tattha dukkhasaccena vippayuttā nāma lokuttaracittacetasikāni, te ca dhammā vedanākkhandhādicatukkhandhehi manoviññāṇadhammadhātuvasena dvīhi dhātūhi saṅgahitāti. Sesaṃ suviññeyyameva. Ayaṃ vippayuttenasaṅgahitāsaṅgahitapade nayo. Ayamettha saṅkhepato vibhaṅganayena saddhiṃ atthanicchayo, vitthāro pana dhātukathāpāḷiaṭṭhakathāsu (dhātu. 12; dhātu. aṭṭha. 1-2) gahetabboti.

そこでの方法はこうである。色蘊と不相応な諸法(無色蘊)は、四つの蘊と二つの処と八つの界(七心界と法界)によって包摂され、一つの蘊(色蘊)と十の処・界(五根・五境)によっては包摂されない。苦聖諦と不相応な諸法は、四つの蘊と二つの処と二つの界によって包摂される。そこにおいて、苦聖諦と不相応なものとは、出世間の心と心所のことである。そして、それらの法は、受蘊などの四蘊として、また意向識界と法界としての二界によって包摂されるのである。残りの部分は容易に理解できる。これが“不相応による包摂不包摂”の節における方法である。これが、ここでの分別(ヴィバンガ)の方法とともに示された要約による意味の確定である。詳説については、‘界論’の本文(パーリ)および注釈書(アッタカタ)から理解されるべきである。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

‘迷妄を断除するもの(モーハヴィッチェーダニー)’におけるアビダンマ論母(マーティカー)の意味の解説のうち、

Dhātukathāmātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

‘界論’の論母の意味の解説、終了。

4. Puggalapaññattimātikā

4. ‘人施設論’の論母

Ekakamātikatthavaṇṇanā

一法の論母の意味の解説

Idāni [Pg.342] puggalapaññattimātikāsaṃvaṇṇanānayo hoti. Tattha anuttānatthato tāva cha paññattiyoti ettha ‘‘ācikkhati deseti paññapeti paṭṭhapetī’’ti (saṃ. ni. 2.20) āgataṭṭhāne sandassanā pakāsanā paññatti nāma. ‘‘Supaññattaṃ mañcapīṭha’’nti (pārā. 269) āgataṭṭhāne ṭhapanā nikkhipanā paññatti nāma, idha ubhayampi vaṭṭati. Cha paññattiyoti hi cha paññāpanā cha sandassanā pakāsanātipi, cha ṭhapanā nikkhipanātipi vuttaṃ hoti. Nāmapaññattiyeva hi te te vijjamānāvijjamāne dhamme sandassetītipi. Tena tena koṭṭhāsena ṭhapetītipi. Khandhapaññattītiādi pana saṅkhepato tāsaṃ paññattīnaṃ sarūpadassanaṃ. Tattha khandhānaṃ ‘‘khandhā’’ti paññāpanā sandassanā pakāsanā ca ṭhapanā nikkhipanā ca khandhapaññatti nāma…pe… puggalānaṃ ‘‘puggalā’’ti paññāpanā sandassanā pakāsanā ca ṭhapanā nikkhipanā ca puggalapaññatti nāma. Imā eva cha paññattiyo vijjanti. Aññāsampi sammutiparamatthakathānaṃ paññattīnaṃ anantattā, upalakkhaṇavasena pana padhānabhāvato ca etāva vuttā. Pāḷimuttakanayena pana sabbasaṅgāhikā vijjamānapaññattiādayo cha nāmapaññattiyo aṭṭhakathāsu (pu. pa. aṭṭha. mātikāvaṇṇanā 1) āgatā, tā ca heṭṭhā vuttāti idha na vuttā. Tāsu idha puggalapaññattipadena avijjamānapaññatti, sesehi vijjamānapaññatti cāti dve eva labbhanti.

今や、‘人施設論’の論母の解説の方法が示される。そこにおいて、まず明らかでない意味から述べれば、“六つの施設(概念)”という箇所で、“告げ、説き、施設し、設置する”と(経典に)伝えられている箇所では、教示すること、明らかにすることが施設(パンニャッティ)と呼ばれる。“よく施設された寝台や椅子”と伝えられている箇所では、設置すること、置くことが施設と呼ばれる。ここではその両方が当てはまる。“六つの施設”とは、六つの施設の提示、六つの教示・明示とも言われ、また六つの設置・配置とも言われるからである。というのも、名施設(名称概念)こそが、それぞれの存在する法や存在しない法を教示し、またそれぞれの部門として設置するからである。一方、“蘊施設”などは、要約すれば、それら施設の固有の姿を示すものである。そこにおいて、諸々の蘊について“蘊”と施設し、教示し、明示し、設置し、配置することが“蘊施設”と呼ばれる。……(中略)……諸々の人(プッガラ)について“人”と施設し、教示し、明示し、設置し、配置することが“人施設”と呼ばれる。これら六つの施設のみが存在する。世俗や勝義の他の施設は無限にあるが、特徴による主要なものであるため、これらだけが説かれた。しかし、パーリ聖典によらない方法では、すべてを包括する“実在施設”などの六つの名施設が注釈書に伝わっているが、それらは既に述べたので、ここでは述べない。それらの中で、ここでは“人施設”という語によって非実在施設が、残りのものによって実在施設が得られる。

Aṭṭhakathāmuttakena pana ācariyanayena aparāpi cha paññattiyo – upādāpaññatti upanidhāpaññatti samodhānapaññatti upanikkhittapaññatti tajjāpaññatti santatipaññattīti, yā ‘‘atthapaññattī’’ti vuccati. Tattha yā khandhapañcakaṃ upādāya nissāya sammatā [Pg.343] sattādikā, aṅgāni upādāya rathādikā, candādiparivattādayo upādāya kāladisādikā, taṃtaṃbhūtanimittaṃ, bhāvanāvisesañca upādāya kasiṇādiuggahapaṭibhāganimittādikāti ayaṃ evarūpā sabhāvadhammehi ekattena vā sacchikaṭṭhaparamatthena anupalabbhasabhāvā upādāpaññatti nāma. Paññāpetabbaṭṭhena cesā paññatti vuttā, na pana paññāpanaṭṭhena. Yā tassa tassatthassa paññāpanā, sā avijjamānapaññattiyeva.

しかし、注釈書を離れた諸師の説によれば、さらに別の六つの施設がある。すなわち、取施設、比校施設、和合施設、所置施設、相当施設、相続施設であり、これらは“義施設(意味概念)”と呼ばれる。そこにおいて、五つの蘊を条件として(基づいて)規定された“衆生”など、諸々の部品に基づいて“車”など、月などの運行に基づいて“時間”や“方角”など、それぞれの地の相や修行の特質に基づいて“遍(カシナ)”などの取相や似相などである。このようなものは、自性法と同一であったり、事実として(実在として)到達される勝義においては見出されない性質を持つものであり、“取施設”と呼ばれる。これは施設されるべき意味(対象)という点から“施設”と言われるのであって、施設すること(名称)という点からではない。そのそれぞれの意味を施設すること(名称)は、“非実在施設”そのものである。

Yā pana aññaṃ paṭhamādiṃ upanidhāya apekkhitvā dutiyaṃ rassaṃ dīghaṃ dūraṃ santikantiādikā tadaññāpekkhūpanidhā, chattapāṇītiādikā hatthagatūpanidhā, kuṇḍalītiādikā sampayuttūpanidhā, dhaññasakaṭanti ādikā samāropitūpanidhā, indasālaguhātiādikā avidūragatūpanidhā, suvaṇṇavaṇṇotiādikā paṭibhāgūpanidhā, brāhmaṇagāmotiādikā tabbahulūpanidhā, maṇikaṭakantiādikā tabbisiṭṭhūpanidhāti evamādi anekappakārā paññāpanā, ayaṃ upanidhāpaññatti nāma.

また、ある他の第一などを基準として比較し、第二、短い、長い、遠い、近いなどの(概念を設ける)ものを“他待比較施設”といい、傘を手に持つ者などの(概念を設ける)ものを“手持比較施設”といい、耳飾りを付けた者などの(概念を設ける)ものを“相応比較施設”といい、穀物の載った車などの(概念を設ける)ものを“載置比較施設”といい、インドラサーラ窟などの(概念を設ける)ものを“不遠比較施設”といい、黄金色の者などの(概念を設ける)ものを“相似比較施設”といい、婆羅門の村などの(概念を設ける)ものを“多在比較施設”といい、宝玉の腕輪などの(概念を設ける)ものを“殊勝比較施設”という。このように、様々な種類の施設があり、これを“比較施設(近比施設)”と名づける。

Dhaññarāsītiādikā pana samodhānapaññatti nāma. Purimassa purimassa upanikkhipitvā dve tīṇītiādikā upanikkhittapaññatti nāma. Taṃtaṃsabhāvanissitā pathavīādikā tajjāpaññatti nāma. Āsītikotiādikā pana santatipaññatti nāma.

また、穀物の山などの(概念)を“集合施設”と名づける。一つ一つの前に置いていくことで、二つ、三つなどとする(概念)を“置入施設”と名づける。それぞれの自性に依拠した、地などの(概念)を“自性施設”と名づける。八十歳などの(概念)を“相続施設”と名づける。

Aṭṭhakathāmuttakeneva ācariyanayena aparāpi dhammakathikādikā kiccapaññatti, kisathūlādikā saṇṭhānapaññatti, itthipurisādikā liṅgapaññatti, kāmāvacarādikā, kosalakādikā ca bhūmipaññatti, tisso nāgotiādikā paccattapaññatti, nirodhādikā asaṅkhatapaññatti cāti cha paññattiyo.

アッタカタ(註釈書)に依らない長老たちの教えによれば、さらに別の六つの施設がある。法説師などの“作用施設”、痩せている・太っているなどの“形状施設”、女・男などの“性施設”、欲界やコーサラ国の人などの“地施設”、ティッサやナーガなどの“個物施設”、そして滅(ニローダ)などの“無為施設”である。

Etāsu [Pg.344] pana dvādasasu tajjāpaññatti, ekaccā bhūmipaññatti, asaṅkhatapaññatti ca vijjamānapaññattisaṅkhātā nāmapaññatti, tadaññā paramatthāvasesā, pana atthapaññattīti dīpitā avijjamānādipaññattiyo cāti. Ayaṃ tāvettha anuttānatthato saṃvaṇṇanā.

これら十二種の施設のうち、自性施設、一部の地施設、および無為施設は、“実在施設”と呼ばれる“名施設”である。それ以外のものは勝義(パラマッタ)の残りであり、“義施設”として示される“非実在施設”などである。これが、ここにおける、意味を明瞭にするための説明である。

Atthanicchayo panetthāpi pāḷinayeneva saddhiṃ hoti, na vinā pāḷiṃ tassa vattumasakkuṇeyyattā. Pāḷiyañca yasmā ādito pañca paññattiyo, tadatthabhūtā khandhādayo ca heṭṭhā vibhaṅgappakaraṇe nippadesato kathitāti tā idha ‘‘kittāvatā khandhānaṃ khandhapaññatti, yāvatā pañcakkhandhā rūpakkhandho’’tiādinā saṅkhepeneva niddiṭṭhā, tā cetthāpi vuttatthā. Puggalapaññatti pana heṭṭhā na vuttāti ‘‘kittāvatā puggalānaṃ puggalapaññatti? Samayavimutto, asamayavimutto’’tiādinā ekakādibhedena yāva dasakā dasadhā mātikaṃ ṭhapetvā vitthāreneva vibhattā, sā ca ñātabbapabhedato avuccamānā dubbiññeyyā, tasmā puggalapaññattiyā eva cettha pāḷinayānusārena saṅkhepato atthanicchayo hoti, so cettha mātikāyaṃ vutte sabbapuggale anuddharitvā ñātabbānaṃ dubbiññeyyānaṃ puggalānaṃ ekakādibhedatova mātikaṃ uddharitvā vibhajanavasena saṅkhepatova hoti. Kathaṃ? ‘‘Samayavimutto asamayavimutto, kuppadhammo akuppadhammo, cetanābhabbo anurakkhaṇābhabbo, bhayūparato abhayūparato, bhabbāgamano abhabbāgamano, niyato aniyato, paṭipannako phale ṭhito, samasīsī ṭhitakappī, sotāpanno sattakkhattuparamo kolaṃkolo ekabījī, sakadāgāmī, anāgāmī antarāparinibbāyī upahaccaparinibbāyī asaṅkhāraparinibbāyī sasaṅkhāraparinibbāyī uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī, arahā’’ti ekakamātikā.

ここにおける意味の確定もまた、パーリの方式に従うべきである。パーリを離れてそれを語ることはできないからである。パーリにおいて、冒頭の五つの施設と、その内容となる蘊などは、すでに下の‘分別論(ヴィバンガ)’において余すところなく語られているため、ここでは“いかほどが蘊の蘊施設か。五蘊、すなわち色蘊……”といったように簡潔に示されているだけであり、それらはここでも既に述べられた意味を持つ。しかし“人施設(プッガラ・パンニャッティ)”については先に述べられていないため、“いかほどが人の人施設か。時解脱、不時解脱……”というように、一法から十法までの分類を十種に分けてマティカー(目次)として掲げ、詳細に分別されている。それは諸々の種類を知らなければ理解しがたいものである。したがって、ここでは人施設についてのみ、パーリの方式に従って簡潔に意味を確定する。それは、このマティカーで述べられたすべての人を挙げるのではなく、知るべきでありながら理解しがたい人々を、一法などの分類に従ってマティカーから取り出し、分別することによって簡潔に行う。いかなるものか。“時解脱、不時解脱、退法、不退法、思法、護法、怖畏止息、不怖畏止息、堪能、不堪能、決定、不決定、行道者、果位に住する者、等頭、住劫、預流、七回極、家家、一種、一来、不還、中般涅槃、生般涅槃、無行般涅槃、有行般涅槃、上流、色究竟天に行く者、阿羅漢”というのが一法のマティカーである。

Tattha [Pg.345] yo appanaṃ nibbattetuṃ yuttapattakāle rūpārūpasamāpattisaṅkhātehi aṭṭhahi vimokkhehi paccanīkadhammato vimuccitvā tīsu maggesu yena kenaci yathāsakaṃ āsave khepetvā vuṭṭhito, ayaṃ samayavimutto nāma. ‘‘Ekacce āsavā parikkhīṇā’’tiādivacanato (pu. pa. 1) hi aṭṭhasamāpattilābhī puthujjano vā khīṇāsavo vā idha na gahito, samāpattilābhino pana phalaṭṭhasekhāva gahitāti veditabbā. Sukkhavipassakakhīṇāsavo, sabbepi ca ariyā maggavimokkhaṃ sandhāya asamayavimuttā nāma. Bāhirānañhi aṭṭhannaṃ samāpattīnaṃ samāpajjantassa pavivekaṭṭhānalābhādisamayopi atthi, vattakaraṇakālādiasamayopi atthi. Maggavimokkhena vimuccanassa pana tādiso samayo vā asamayo vā natthi, yassa saddhā balavatī, vipassanā ca āraddhā, tassa gacchantassa vā bhuñjantassa vā maggaphalapaṭivedho nāma na hotīti natthi, tasmā sabbe ariyā ariyavimokkhe asamayavimuttāti veditabbā. Purimapadepi lokiyasamāpattiññeva sandhāya sekhā samayavimuttā nāma jātā.

その中で、安止(定)を成立させるのに適した時期に、色界・無色界の等至と呼ばれる八つの解脱によって対治すべき法から解脱し、三つの道のうちのいずれかによって自らの随うべき随眠(煩悩)を滅尽して(定から)出た者、これを“時解脱”と名づける。“ある種の漏が滅尽した”などの言葉によれば、八等至を得た凡夫や(すべての漏が尽きた)阿羅漢はここには含まれない。等至を得た果位にある有学(聖者)たちが含まれると知るべきである。純観の阿羅漢、およびすべての聖者たちは、道の解脱に関して“不時解脱”と名づけられる。外部の八つの等至に入る者には、遠離の場所を得るなどの“時”もあれば、用事のある時などの“不時”もある。しかし、道の解脱によって解脱することには、そのような“時”も“不時”もない。信仰が強く、観(ヴィパッサナー)を始めた者には、歩いている時であれ食事をしている時であれ、道果の証悟が起こらないということはないからである。したがって、すべての聖者たちは聖なる解脱において不時解脱であると知るべきである。前項(時解脱)においても、世俗の等至のみを指して、有学が時解脱となったのである。

Avasibhāvā aṭṭhasamāpattilābhī pana puthujjano, sotāpannasakadāgāmino dve sekhā aṭṭhasamāpattiṃ sandhāya kuppadhammo nāma. Parihānadhammotipi duvidhā eva. Anāgāmiādayo suppahīnasamādhipāripanthikattā vasibhāvā samāpattilābhī puthujjano, ariyā ca lokuttaradhammepi sandhāya akuppadhammo nāma. Aparihānadhammoti te eva. Cetanābhabboti cetanāsaṅkhātena jhānasamāpattivaḷañjanena aparihāniṃ āpajjituṃ bhabbo. Yo hi rūpārūpajjhānesu āciṇṇavasitāya cetanāsaṅkhātāya jhānasamāpattiyā nirantaraṃ vaḷañjamāno tehi na parihāyati, avaḷañjamāno ca parihāyati, ayaṃ vaḷañjamāno cetanābhabbo [Pg.346] nāma. Anurakkhaṇābhabboti jhānassa upakārānupakāradhamme jānitvā anurakkhaṇāya avaḷañjamānopi aparihāniṃ āpajjituṃ bhabbo, eso ca purimato balavataro, āciṇṇavasino paññāsampadāya upakārānupakāradhamme jānitvā tadanurūpaṃ paṭipajjanatoti veditabbo.

自在性を欠く八等至の獲得者である凡夫、および預流者と一来者の二種の有学は、八等至に関して“動揺ある法(kuppadhammo)”と呼ばれる。“退堕ある法(parihānadhammo)”もまた、同様に二種である。不還者らは三昧の障礙となる法を完全に断じているがゆえに、自在性を得ている等至の獲得者である凡夫、および聖者たちは、出世間法に関しても“不動の法(akuppadhammo)”と呼ばれる。“不退法(aparihānadhammo)”も、まさにかれらのことである。“思勝(cetanābhabbo)”とは、思(cetanā)と称される禅定の等至を習修することによって、不退に至る能力がある者のことである。実に、色界・無色界の禅定において習熟した自在性があり、思と称される禅定の等至を絶えず習修する者は、それらから退くことがないが、習修しない者は退く。この習修する者を“思勝”と名づける。“護勝(anurakkhaṇābhabboti)”とは、禅定の資助となる法とならない法を知り、保護することによって、習修しなくても不退に至る能力がある者のことである。これは前者よりも強力である。習熟した自在性のある者が、智慧の具足によって資助となる法とならない法を知り、それに応じて実践することから(強力であると)知られるべきである。

Bhayūparatoti bhayena pāpato uparato virato sekho, kalyāṇaputhujjano ca. Tesu pacchimo duggativaṭṭakilesaupavādasaṅkhātehi catūhi bhayehi pāpato oramati, sekho duggativajjehi, apāyehi muttattā. Khīṇāsavo pana abhayūparato nāma samucchinnabhayattā, upavādato pana oramitabbo.

“畏怖による離止(bhayūparato)”とは、畏怖によって悪から離止し、離れている有学および善凡夫のことである。それらのうち、後者(善凡夫)は、悪趣、輪廻、煩悩、誹謗と称される四つの畏怖によって悪から遠ざかる。有学は、悪道(四悪趣)から解脱しているがゆえに、悪趣(の畏怖)を除いたものから遠ざかる。しかし、漏尽者は、畏怖が断じられているがゆえに“無畏による離止(abhayūparato)”と呼ばれるが、誹謗(の畏怖)からは遠ざかるべきである。

Abhabbāgamanoti sammattaniyāmāgamanassa abhabbo, ye ānantariyasaṅkhātena kammāvaraṇena, niyatamicchādiṭṭhisaṅkhātena kilesāvaraṇena, ahetukaduhetukapaṭisandhisaṅkhātena vipākāvaraṇena ca samannāgatā, buddhādīsu ca saddhārahitā, maggabhāvanāya ca uttarakurukādayo viya acchandikā, pubbūpanissayarahitā ca, sabbete abhabbāgamanā nāma. Viparītā bhabbāgamanā nāma. Pañcānantariyaniyatamicchādiṭṭhikā nirayagamane, aṭṭha ariyapuggalā anupādāparinibbānādīsu niyatā nāma. Avasesapuggalā anibaddhagatikatāya aniyatā nāma, uttarakurukā pana sugatiniyatāpi micchattasammattaniyāmasseva idhādhippetattā ‘‘niyatā’’ti na vuttā. Maggasamaṅgī puggalo maggakkhaṇe phalatthāya paṭipannako nāma, phalasamaṅgī phalānuppattiyampi phale ṭhito nāma.

“来達不能(abhabbāgamano)”とは、正性決定に到達できない者のことである。五無間業と称される業障、定邪見と称される煩悩障、無因および二因の結生と称される異熟障を具足する者たち、また仏陀等に対して信を欠く者たち、道修習に対して北倶盧洲の人々のように意欲のない者たち、そして過去の依止(宿善)を欠く者たち、これらすべてを“来達不能”と名づける。その逆を“来達可能(bhabbāgamano)”と名づける。五無間業を犯した者と定邪見の者は地獄に行くことが決定しており、八聖者は無余涅槃等において決定している。残りの人々は、行く先が定まっていないため“不定”と名づけられる。しかし、北倶盧洲の人々は、善趣に行くことが決定しているものの、ここでは邪性決定と正性決定のみを意図しているため“決定”とは呼ばれない。道を備えた者は、道の刹那において果のために実践している者(向)と名づけられ、果を備えた者は、果の生起においても果に住する者(果)と名づけられる。

Yassa pana apubbācarimaṃ āsavapariyādānañca hoti jīvitapariyādānañca, ayaṃ samasīsī nāma. So ca tividho hoti iriyāpathasamasīsī rogasamasīsī jīvitasamasīsīti. Tattha yo catūsu iriyāpathesu ekasmiṃ vipassanaṃ paṭṭhapetvā [Pg.347] arahattaṃ patvā tasmiññeva iriyāpathe parinibbāti, ayaṃ iriyāpathasamasīsī nāma. Yo pana ekaṃ rogaṃ patvā antoroge eva vipassanaṃ paṭṭhapetvā arahattaṃ patvā teneva rogena parinibbāti, ayaṃ rogasamasīsī nāma. Yassa pana kilesasīsasaṅkhātā avijjā, arahattamaggena pavattasīsasaṅkhātaṃ jīvitindriyañca cuticittena samaṃ pariyādānaṃ gacchati, ayaṃ jīvitasamasīsī nāma. Kathamidaṃ samaṃ hotīti? Vārasamatāya. Yasmiṃ hi vāre maggena kilese khepite paccavekkhaṇañāṇāni pavattanti, tassānantarameva parinibbāyato imāya vārasamatāya idaṃ ubhayasīsapariyādānampi samaṃ hoti nāma, ayameva jīvitasamasīsī idhādhippeto.

しかし、前でも後でもなく同時に、漏(煩悩)の尽滅と命の尽滅が起こる者を“等頭(samasīsī)”と名づける。それは“威儀等頭”“病等頭”“寿命等頭”の三種類である。そのうち、四威儀の一つにおいてヴィパッサナーを確立し、阿羅漢果を得て、その同じ威儀のまま入滅する者を“威儀等頭”と名づける。また、ある病にかかり、その病の中でヴィパッサナーを確立し、阿羅漢果を得て、その同じ病によって入滅する者を“病等頭”と名づける。また、煩悩の頭と称される無明と、阿羅漢道によって転じられた頭と称される命根が、死心とともに同時に尽滅する者を“寿命等頭”と名づける。“どのようにこれが同時となるのか”といえば、機会(順番)の平等性による。実に、道によって煩悩が滅ぼされた機会に省察の知が生じ、その直後に入滅するならば、この機会の平等性によって、これら両方の頭の尽滅も同時となる。ここで意図されているのは、この“寿命等頭”である。

Ṭhitakappīti ṭhito kappo ṭhitakappo, svāssa atthīti ṭhitakappī, kappamhi vinassamānamhi kappaṃ ṭhapetuṃ samatthoti attho.

“住劫者(ṭhitakappī)”とは、劫が留まる、それがかれにあるゆえに住劫者である。劫が滅びゆく時にも、劫を留めることができるという意味である。

Sace hi yesaṃ maggasamaṅgikkhaṇe kappavināso bhaveyya, neva tāva kappo vinasseyya, yāvāyaṃ yathāsakaṃ phalaṃ na sacchikarotīti te vinassamānampi kappaṃ ṭhapentīti ṭhitakappino nāma jātāti. Kiñcāpi kappavināsanakāle sāsanaṃ natthi, gatakoṭike hi kāle kappavināso hoti, evaṃ santepi maggānantaraphalassa anantarāyaṃ dīpetuṃ idaṃ abhūtampi kāraṇaṃ āhaṭaṃ.

もし、ある人々が道の瞬間に劫の滅亡が起こるとしても、かれが各々の果を現証するまでは、決して劫は滅びない。それゆえにかれらは、滅びゆく劫をも留めるという意味で“住劫者”と呼ばれる。たとえ劫の滅亡の時には教えが存在せず、末期の時に劫の滅亡が起こるとしても、そうであるにもかかわらず、道の直後の果に障害がないことを示すために、この実際には起こり得ない理由が持ち出されているのである。

Sotāpannoti nibbānasamuddaninnatāya sotasaṅkhātassa maggassa paṭhamasamaṅgī vuccati, idha pana phalaṭṭho adhippeto. Tasseva ca pabhedadassanatthaṃ ‘‘sattakkhattuparamo’’tiādi vuttaṃ. Sattavārā paramā assa bhavūpapattīti sattakkhattuparamo, tato paraṃ aṭṭhamaṃ bhavaṃ nādiyatīti attho. Sotāpanno hi yo sattakkhattuṃ devesu, manussesu ca paṭisandhiṃ [Pg.348] gahetvā sattame bhave dukkhassantaṃ karoti, ayaṃ sattakkhattuparamo nāma. Kulato kulaṃ bhavato bhavaṃ gacchatīti kolaṃkolo. So hi devamanussavasena dve gatiyo bhave saṃsaritvā dukkhassantaṃ karoti, ayaṃ kolaṃkolo nāma. Kammapaṭisandhiyā ekaṃ kammaṃ kilesabījaṃ assāti ekabījī. So hi ekasmiññeva bhave khīṇāsavo hoti. Kiṃ panassa bhedassa niyāmakanti? Vipassanābhiññābhedā. Sotāpannesu hi yo vipassanāya pamatto, so sattakkhattuparamo hoti. Yo kiñci appamatto, so kolaṃkolo. Yo pana vipassanāya ativiya appamatto, so ekabījī hoti. Ye pana abhiviya pamattā vaṭṭajjhāsayā anāthapiṇḍikavisākhāsakkādayo, te punappunaṃ vaṭṭasmiṃyeva vicarantā ādito paṭṭhāya cha devaloke osāpetvā brahmalokesupi yathākkamaṃ nibbattitvā akaniṭṭhe ṭhatvā parinibbanti, na te idha gahitā. Te hi manussagatiṃ punappunaṃ ādiyanti. Ye pana manussagatiyampi bhavaṃ ādiyanti, tesaṃ vasena sattakkhattuparamo kolaṃkolo mānusikabhavanibbattako eva ekabījī gahito. Te pana saddhādhurena āgatā tayo, paññādhurena āgatā tayoti sotāpanno chabbidho hotīti veditabbo.

“預流者”とは、涅槃という海に向かって流れることから“流”と名付けられた道の最初の具足者のことを言うが、ここでは果位にある者が意図されている。また、その差別を示すために“七生畢竟者”などが説かれている。“七回を限度として、彼の生存への転生がある”から七生畢竟者(しちしょうひっきょうしゃ)と言い、それ以上の第八の生を受けることはないという意味である。預流者は、天界と人間界において七回の再再生を受け、第七の生において苦の終焉を成し遂げる。これが七生畢竟者と呼ばれるものである。家から家へ、生存から生存へと行く者を家家者(けけしゃ)と言う。彼は天界と人間界という二つの趣において生存を輪廻し、苦の終焉を成し遂げる。これが家家者と呼ばれるものである。業の再再生において、一つの業が煩悩の種子となっている者を一種子者(いっしゅししゃ)と言う。彼はただ一つの生存において漏尽者(阿羅漢)となる。では、この差別の決定要因は何であろうか。それは観(ヴィパッサナー)と神通(あるいは不放逸)の差別によるものである。預流者の中で、観において放逸な者が七生畢竟者となる。少し不放逸な者が家家者となる。しかし、観において極めて不放逸な者が一種子者となる。一方、極めて放逸であり、輪廻を志向する給孤独長者(アナータピンディカ)、ヴィサーカー、サッカなどは、何度も輪廻の中を巡りながら、まず六つの対生天(欲界天)を遍歴し、さらに梵天界にも順次に生まれ、色究竟天(アカニッタ)に留まって般涅槃する。彼らはここでは(一種子者などの分類には)含まれない。なぜなら、彼らは人間界の生を何度も受けるからである。人間界においても生存を受ける者たちに関して、七生畢竟者、家家者、および人間界での生を発生させる一種子者が取り上げられている。また、彼ら(預流者)は信を主とする者が三種、慧を主とする者が三種で、預流者は六種類であると知るべきである。

Paṭisandhivasena pana sakiṃ imaṃ manussagatiṃ āgacchatīti sakadāgāmī, dutiyamaggaphalasamaṅgī. Iminā pañcasu sakadāgāmīsu cattāro vajjetvā ekova gahito. Ekacco hi sakadāgāmiphale ṭhatvā puna dutiyabhave idheva parinibbāti, ekacco idha patvā devaloke parinibbāti, ekacco devaloke patvā dutiyabhave tattheva parinibbāti, ekacco devaloke patvā idhūpapajjitvā parinibbāti, ime cattāropi idha na gahitā. Yo pana idha patvā devaloke [Pg.349] nibbattitvā puna idhūpapajjitvā parinibbāti, ayamekova idha gahito. Imassa ca dve paṭisandhiyo, ekabījissa pana ekāvāti idaṃ tesaṃ nānākaraṇanti veditabbaṃ.

再再生の点から、一度だけこの人間界に帰ってくる者を一来者(いちらいしゃ)と言い、第二の道と果の具足者である。これによって、五種類の一来者のうち四種類を除外して、一種類だけが取り上げられている。ある者は一来果に留まって、再び第二の生においてここ(人間界)で般涅槃し、ある者はここで(果を)得て天界で般涅槃し、ある者は天界で得て第二の生においてそこで般涅槃し、ある者は天界で得てここに生まれて般涅槃するが、これら四種類はここでは取り上げられていない。しかし、ここで(果を)得て天界に生まれ、再びここに生まれて般涅槃する者、この一種類だけがここでは取り上げられている。彼には二つの再再生があり、一種子者には一つだけである。これが彼らの相違であると知るべきである。

Paṭisandhivasena kāmabhavaṃ nāgacchatīti anāgāmī, tatiyamaggaphalasamaṅgī. Tasseva pana pabhedadassanatthaṃ ‘‘antarāparinibbāyī’’tiādi vuttaṃ. Tattha antarāparinibbāyīti āyuvemajjhassa antarā eva arahattamaggaṃ uppādetvā kilesaparinibbānena parinibbāyanasīlo eko anāgāmī. So ca uppannasamanantaraṃ parinibbāyī, āyuvemajjhaṃ appatvā parinibbāyī, āyuvemajjhaṃ patvā parinibbāyīti tividho hoti. Upahaccaparinibbāyīti āyuvemajjhaṃ upahacca atikkamitvā, maraṇasamayaṃ vā upahacca upagantvā parinibbāyī, āyuvemajjhaṃ atikkamitvā yāva maraṇasamayā parinibbāyīti attho. Asaṅkhāraparinibbāyīti asaṅkhārena appadukkhena adhimattappayogaṃ akatvā parinibbāyanasīlo. Sasaṅkhāraparinibbāyīti sasaṅkhārena dukkhena kasirena adhimattappayogena parinibbāyanasīlo. Uddhaṃsototi uddhaṃvāhibhāvena uddhamassa taṇhāsotaṃ vaṭṭasotañca, uddhaṃ vā gantvā paṭilabhitabbato uddhaṃ maggasotamassātipi uddhaṃsoto. Akaniṭṭhaṃ gacchatīti akaniṭṭhagāmī. Imesaṃ pana anāgāmīnaṃ pabhedadassanatthampettha uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmītiādi catukkaṃ veditabbaṃ.

再再生の点から欲界(の生存)に帰ってこない者を不還者(ふげんしゃ)と言い、第三の道と果の具足者である。その差別を示すために“中般涅槃者”などが説かれている。その中で“中般涅槃者”とは、寿命の中間のうちに阿羅漢道を発生させて、煩悩の滅尽によって般涅槃する性質の一種の不還者である。彼は、生まれてすぐに般涅槃する者、寿命の中間に達せずに般涅槃する者、寿命の中間に達して般涅槃する者の三種類がある。“生般涅槃者”とは、寿命の中間を害して(超えて)、あるいは死の時期に近づいて般涅槃する者であり、寿命の中間を越えて死の時期に至るまでに般涅槃するという意味である。“無行般涅槃者”とは、無行(加行なし)に、苦しみが少なく、過度な努力をすることなく般涅槃する性質の者である。“有行般涅槃者”とは、有行(加行あり)に、苦しみ、困難、過度な努力によって般涅槃する性質の者である。“上流(じょうりゅう)”とは、上へと流れる性質により、彼の渇愛の流れと輪廻の流れが上に向かうことであり、あるいは上へと行って得られるべきものであることから、彼の道の流れが上に向かうことも上流と言う。“色究竟天に行く”とは、色究竟天行者(しききゅうきょうてんぎょうしゃ)のことである。これら不還者の差別を示すために、ここでは“上流・色究竟天行者”などの四つの組み合わせを知るべきである。

Tattha yo avihato paṭṭhāya catūsu yathākkamaṃ uppajjitvā yāvatāyukaṃ ṭhatvā cuto akaniṭṭhe uppajjitvā parinibbāti, ayaṃ uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī nāma. Yo pana akaniṭṭhaṃ appatvā antarā parinibbāti, ayaṃ uddhaṃsoto na akaniṭṭhagāmī nāma. Yo manussaloko akaniṭṭhameva gantvā parinibbāti, ayaṃ na uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī nāma. Yo pana heṭṭhā catūsu suddhāvāsesu aññatarasmiṃ uppajjitvā tattheva parinibbāti, ayaṃ na uddhaṃsoto na akaniṭṭhagāmī nāma[Pg.350]. Evamete anāgāmino aṭṭhacattālīsavidhā honti. Kathaṃ? Avihesu tāva tayo antarāparinibbāyino, eko upahaccaparinibbāyī, eko uddhaṃsototi pañca, te asaṅkhāraparinibbāyisasaṅkhāraparinibbāyivasena dasa honti, evaṃ atappasudassasudassīsūti cattālīsaṃ, akaniṭṭhe pana uddhaṃsoto natthi, tasmā tattha taṃ sasaṅkhārāsaṅkhāravasena duvidhaṃ uddhaṃsotaṃ vajjetvā aṭṭha cāti aṭṭhacattālīsa honti.

そこにおいて、無煩天から始めて四つの(浄居天に)順次に生まれ、寿命の限り留まって没し、色究竟天に生まれて般涅槃する者が、この“上流・色究竟天行者”と呼ばれる。一方、色究竟天に達せずに途中で般涅槃する者は、“上流であるが色究竟天行者ではない”と呼ばれる。人間界から直接、色究竟天に行って般涅槃する者は、“上流ではないが色究竟天行者である”と呼ばれる。下の四つの浄居天のいずれかに生まれて、そこで般涅槃する者は、“上流でもなく色究竟天行者でもない”と呼ばれる。このように、これら不還者は四十八種類となる。どのようにか。まず無煩天において、三種の中般涅槃者、一種の生般涅槃者、一種の上流者の五種があり、それらが無行般涅槃と有行般涅槃の別によって十種となる。同様に無熱天、善現天、善見天においても同様であり、計四十種となる。しかし色究竟天においては上流者は存在しない。したがって、そこでは有行・無行の別による二種の上流者を除外して八種となり、合計で四十八種となる。

Arahāti kilesārīnaṃ hatattādinā khīṇāsavo arahā nāma. So suññatādivimokkhattayavasena tividho hutvā puna paccekaṃ paṭipadācatukkavasena dvādasavidhā honti. Yathā ca arahā dvādasavidho, evaṃ dvādaseva sakadāgāmino, catuvīsati sotāpannā aṭṭhacattālīsa anāgāminova paccekanti veditabbaṃ. Ime ca sabbe ariyā imasmiṃ sāsane eva uppajjanti, no bahiddhāti. Ekakanayo.

“阿羅漢”とは、煩悩という敵(アリ)を殺した(ハタ)ことなどにより、漏尽者(ろじんしゃ)となった者を阿羅漢と言う。彼は空などの三解脱によって三種類となり、さらにそれぞれが四行道の別によって十二種類となる。阿羅漢が十二種類であるように、一来者もまた十二種類であり、預流者は二十四種類、不還者はそれぞれ四十八種類であると知るべきである。そして、これらすべての聖者はこの教え(仏教)においてのみ生じ、外道には存在しない。以上が一個教(一法)の詳説である。

Dukādimātikatthavaṇṇanā

二法等の論母(マティカー)の意味の釈

Dukādīsu ‘‘dve puggalā – kodhano ca upanāhī ca makkhī ca paḷāsī cā’’tiādinā dukañca, ‘‘tayo puggalā – nirāso āsaṃso vigatāso’’tiādinā tikañca, ‘‘cattāro puggalā – asappuriso, asappurisenaasappurisataro, sappuriso, sappurisenasappurisataro’’tiādinā catukkañca, ‘‘pañca puggalā – atthekacco puggalo ārabhati ca vippaṭisārī ca hoti, tañca cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ yathābhūtaṃ nappajānāti. Yatthassa te uppannā pāpakā akusalā dhammā aparisesā nirujjhanti, atthekacco puggalo ārabhati na vippaṭisārī ca hoti…pe… aparisesā nirujjhanti, atthekacco puggalo nārabhati vippaṭisārī ca hoti…pe… aparisesā nirujjhanti. Atthekacco [Pg.351] puggalo nārabhati na vippaṭisārī hoti…pe… aparisesā nirujjhantī’’tiādinā pañcakañca vitthārato mātikaṃ nikkhipitvā sabbepi te puggalā niddiṭṭhā, idha pana te ganthavitthārabhayena sabbe na uddiṭṭhā, pāḷiyā eva ñātabbāti.

二法などの項目については、“二種の人がある。怒りやすい者と恨みを持つ者、覆い隠す者と張り合う者……”などの二法、“三種の人がある。希望のない者、希望のある者、希望を離れた者……”などの三法、“四種の人がある。非善士、非善士よりさらに非善士なる者、善士、善士よりさらに善士なる者……”などの四法、“五種の人がある。ある人は精進し後悔するが、その心解脱と慧解脱をありのままに知らず、生じた悪しき不善の法が余すところなく滅することを知らない。ある人は精進するが後悔せず……(中略)……余すところなく滅する。ある人は精進せず後悔し……余すところなく滅する。ある人は精進せず後悔もしない……余すところなく滅する”などの五法というように、詳細にマティカーを置いてすべての人々が示されている。しかし、ここでは記述が膨大になることを避けるためにすべてを挙げることはせず、パーリそのものから知るべきである。

Tattha tike nirāsoti arahattāsāya virahito dussīlo. Tassa hi attano abhabbatāya bhabbasahāyakassa sīlavato arahattappattiṃ sutvā, caṇḍālaputtassa viya kassaci rājaputtassa rajjābhisekaṃ sutvā abhisekappattiyaṃ, ‘‘kudāssu nāmāhampi arahattaṃ pāpuṇeyya’’nti arahattappattiyaṃ patthanāpi na uppajjati. Āsaṃsoti arahattaṃ āsīsamāno patthayamāno sīlavā. Tassa hi arahattapatthanāya sīlasampattiyā ṭhitattā kassaci arahattappattiṃ sutvā, ubhatosujātassa rājakumārassa viya tādisassa kassaci rajjābhisekaṃ sutvā abhisekappattiyaṃ, arahattappattiyaṃ patthanā uppajjati. Vigatāsoti arahā. So hi pattaarahattatāya tattha vigatāso hoti pattābhiseko viya khattiyo abhisekappattiyanti veditabbaṃ.

その三つの(人)のうち、“望みなき者”とは、阿羅漢位への希望を欠いた悪戒の者である。なぜなら、彼は自らが不適格であるため、適格な仲間である持戒の者が阿羅漢位に達したと聞いても、あたかも賤民(チャンダアラ)の子が、ある王子の即位を聞いて(自らの)即位について“いつになれば私も阿羅漢位に達するだろうか”という阿羅漢位への到達の祈願さえ生じないのと同じだからである。“望みある者”とは、阿羅漢位を渇望し祈願する持戒の者である。なぜなら、彼は阿羅漢位への祈願のために持戒を成就して安住しているため、誰かが阿羅漢位に達したと聞いても、あたかも父母ともに門地の良い王子の如き者が、誰かの即位を聞いて(自らも)即位を望むように、阿羅漢位への到達の祈願が生じるからである。“望みを離れた者”とは、阿羅漢である。なぜなら、彼は阿羅漢位に達したことによって、そこにおいて望みが離れているからである。あたかも、即位を遂げた刹帝利(クシャトリヤ)が即位への望みを離れているのと同じように理解されるべきである。

Catukke pana pāṇātipātādiakusalakammapathasamannāgato asappuriso nāma. Yo pana sayampi pāṇātipātādīni katvā parañca tattha samādapeti, ayaṃ asappurisenaasappurisataro, asappurisatopi asappurisataroti attho. Vuttapaṭipakkhakusalavasena sappuriso, sappurisenasappurisataro ca veditabbo.

四つの(人)については、殺生などの不善業道を具足した者が“非善士”と呼ばれる。自らも殺生などを行い、さらに他者をもそれに従わせる者は、“非善士よりさらに非善士な者”、すなわち、非善士よりもさらに非善士であるという意味である。説かれた反対の善(法)に基づいて、“善士”および“善士よりさらに善士な者”が理解されるべきである。

Pañcake ārabhati ca vippaṭisārī ca hotīti ettha ārambha-saddo āpattivītikkame vattati, tasmā āpattivītikkamavasena ārabhati ceva tappaccayā ca vippaṭisārī hotīti attho. Cetovimuttinti phalasampayuttasamādhiṃ. Paññāvimuttinti phalasampayuttañāṇaṃ. Yathābhūtaṃ nappajānātīti anadhigatattā [Pg.352] yathāsabhāvato nappajānāti. Yatthassāti yasmiṃ arahattaphalasaṅkhāte jhāne adhigate assa puggalassa sabbe pāpakā akusalā dhammā niravasesā nirujjhanti, te nappajānātīti sambandho. Kiñcāpi te maggakkhaṇe eva nirujjhanti nāma, phalakkhaṇe pana niruddhā nāma honti, idha pana maggakiccavasena ‘‘phalakkhaṇe nirujjhantī’’ti vuttāti veditabbā.

五つの(人)のうち、“(罪を)犯し、かつ後悔する”という箇所において、“犯す(ārambha)”という言葉は、罪の超越(犯戒)を意味する。したがって、罪を犯すことによって犯し、その原因によって後悔するという意味である。“心解脱”とは、果に伴う三昧(定)のことである。“慧解脱”とは、果に伴う智慧のことである。“如実に知らぬ”とは、未達であるために、ありのままの性質(自性)通りに知らぬということである。“いかなる(定において)彼の(全ての悪なる不善法が残りなく滅するのか)”とは、阿羅漢果という名で知られる禅定に到達した時に、その人の全ての悪なる不善法が余すところなく滅するが、それらを知らない、という結びつきである。たとえそれらが聖道の瞬間にまさに滅するのだとしても、聖果の瞬間には滅したものと呼ばれる。ここでは、道の働きに基づいて“果の瞬間に滅する”と説かれていると理解されるべきである。

Ārabhati na vippaṭisārī ca hotīti āpattiṃ āpajjati, taṃ pana desetuṃ sabhāgapuggalaṃ pariyesati, vuṭṭhāpeti vā, tasmā na vippaṭisārī hoti. Nārabhati vippaṭisārī ca hotīti āpattiṃ nāpajjati, vinayapaññattiyaṃ pana akovidattā anāpattiyā āpattisaññitāya vuṭṭhitāyapi taṃ āpattiyā vippaṭisāraṃ vinodetuṃ asakkuṇeyyatāya vippaṭisārī hoti. Nārabhati na vippaṭisārī hotīti nārabhati neva āpattiṃ āpajjati, na vippaṭisārī hoti. Arahattañca na pāpuṇāti. Kataro panesa puggaloti? Sīlavā ossaṭṭhavīriyo puggalo. So hi ‘‘kiṃ me imasmiṃ buddhakāle parinibbānena, anāgate metteyyasammāsambuddhakāle parinibbāyissāmī’’ti visuddhasīlopi paṭipattiṃ na pūreti. Ime cattāropi puggalā tathā tathā ovaditvā āsavakkhaye patiṭṭhāpetabbā. Evaṃ hi tepi yvāyaṃ pañcamo puggalo nārabhati na vippaṭisārī āraddhavīriyo arahattaṃ pāpuṇāti, tena samasamāva bhavissantīti.

“(罪を)犯すが後悔はしない”とは、罪を犯すが、それを告白するために(罪を分かち合う)同格の人を探すか、あるいは(罪から)出罪させるため、後悔はしないということである。“犯さないが後悔する”とは、罪を犯さないが、律の制定に熟達していないために、罪でないものを罪であると認識して(不安が)生じ、その罪に対する後悔を払拭することができないために、後悔するということである。“犯さず後悔もしない”とは、罪を犯すこともなく、後悔することもない。しかし阿羅漢位には達しない。これはどのような人か。努力を放棄した持戒の者である。彼は“この仏の時代に涅槃に入って何になろう。未来の弥勒正等覚者の時代に涅槃に入ろう”と言って、清浄な戒を持っていても修行を全うしないのである。これら四人の者たちも、それぞれに教誡して漏尽(煩悩の滅尽)に立たせるべきである。そうすれば、彼らもまた、第五の“犯さず後悔せず、努力を開始して阿羅漢位に達する”者と全く等しくなるであろう。

Chakkādīsu –

六つの(人)の節などにおいて――

‘‘Cha puggalā – atthekacco puggalo pubbe ananussutesu dhammesu sāmaṃ saccāni abhisambujjhati, tattha ca sabbaññutaṃ pāpuṇāti balesu ca vasībhāvaṃ. Atthekacco puggalo…pe… abhisambujjhati, na ca tattha sabbaññutaṃ [Pg.353] pāpuṇāti, na ca balesu vasibhāvaṃ. Atthekacco puggalo…pe… anabhisambujjhati, diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro hoti, sāvakapāramiñca pāpuṇāti. Atthekacco puggalo…pe… dukkhassantakaro hoti, na ca sāvakapāramiṃ pāpuṇāti. Atthekacco puggalo…pe… anabhisambujjhati, na ca diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro hoti, anāgāmī hoti anāgantā itthattaṃ. Atthekacco puggalo…pe… anabhisambujjhati, na ca diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro hoti, āgāmī hoti āgantā itthatta’’nti –

“六人の人がある。――ある人は、かつて聞いたことのない諸法において、自ら真理を現観し、そこにおいて一切知に達し、諸力において自在を得る。ある人は……(中略)……現観するが、そこにおいて一切知には達せず、諸力において自在も得ない。ある人は……(中略)……(現観し、)現世において苦の終焉を成す者となり、弟子の波羅蜜に達する。ある人は……(中略)……苦の終焉を成す者となるが、弟子の波羅蜜には達しない。ある人は……(中略)……(現観し、)現世において苦の終焉を成す者とはならないが、不還者となり、この状態(現世)に再び来ない者となる。ある人は……(中略)……(現観し、)現世において苦の終焉を成す者とはならないが、還来者となり、この状態(現世)に再び来る者となる”――

Chakkaṃ, ‘‘satta puggalā – satta udakūpamā puggalā sakiṃ nimuggo nimuggova hoti, ummujjitvā nimujjati, ummujjitvā ṭhito hoti, ummujjitvā vipassati viloketi, ummujjitvā patarati, ummujjitvā paṭigādhappatto hoti, ummujjitvā tiṇṇo hoti pāraṅgato, thale tiṭṭhati brāhmaṇo’’tiādinā sattakaṃ, ‘‘aṭṭha puggalā – cattāro maggasamaṅgino, cattāro phalasamaṅgino puggalā’’ti aṭṭhakaṃ, ‘‘nava puggalā – sammāsambuddho paccekasambuddho ubhatobhāgavimutto paññāvimutto kāyasakkhī diṭṭhippatto saddhāvimutto dhammānusārī saddhānusārī’’ti navakaṃ, ‘‘dasa puggalā – pañcannaṃ idha niṭṭhā, pañcannaṃ idha vihāya niṭṭhā’’ti dasakañca mātikaṃ nikkhipitvā pāḷiyaṃ niddeso kato. Tattha chakke paṭhamena padena sammāsambuddho daṭṭhabbo. So hi anācariyako attanā uppāditena sabbaññutaññāṇapadaṭṭhānena arahattamaggañāṇena sabbākārato saccāni abhisambujjhitvā sabbaññutaṃ pāpuṇi, dasañāṇabalesu ca vasibhāvanti. Dutiyena pana paccekasambuddho daṭṭhabbo. Tatiyena aggasāvako, catutthena avasesā arahanto[Pg.354], pañcamena anāgāmī, chaṭṭhena sotāpannasakadāgāmino daṭṭhabbā. Te hi ‘‘āgantā itthatta’’nti vuttāti.

六法(について述べた後)、七法は“七種の人間、すなわち水に譬えられる七種の人間とは、一度沈めば沈んだままである者、浮かび上がってから沈む者、浮かび上がってとどまる者、浮かび上がって観じ眺める者、浮かび上がって泳ぎ進む者、浮かび上がって足のつく場所に達する者、浮かび上がって渡り終え彼岸に至り陸地に立つ婆羅門である”等によって示され、八法は“八種の人間、すなわち四つの道の成就者と四つの果の成就者である人間”によって示され、九法は“九種の人間、すなわち正等覚者、独覚者、倶解脱者、慧解脱者、身証者、見至者、信解脱者、法随行者、信随行者”によって示され、十法は“十種の人間、すなわち五種はここで完成し、五種はここを去ってから完成する”という本母を置いて、聖典において解説がなされている。そこにおいて、六法のうち第一の項によって正等覚者を見るべきである。なぜなら、彼は師によらず、自ら生じさせた一切知智の近因である阿羅漢道智によって、あらゆる様相から真理(諦)を悟り、一切知と十力智における自在性に到達したからである。第二(の項)によって独覚者を見るべきである。第三によって第一弟子を、第四によって残りの阿羅漢たちを、第五によって不還者を、第六によって預流者と一来者を見るべきである。なぜなら、彼らは“この状態に来る者”と言われているからである。

Sattake paṭhamena padena sāsane aniviṭṭhasaddho niyatamicchādiṭṭhidhammehi ekantakāḷakehi samannāgato gahito. So hi samudde udakabhīrukapuriso viya saṃsāre apāye nimuggo nimuggova hoti, na puna bhavato vuṭṭhāti, anantampi kālaṃ bhave eva vicarati sāsanasamāyogābhāvā. Dutiyena padena sāsane paṭiladdhasaddhopi devadattādayo viya saddhādiparihāniyaṃ ṭhito dussīlo gahito. So hi samudde kenaci kāraṇena ummujjitvā puna nimuggo viya sāsanasaddhāya ummujjitvāpi apāye nimujjati eva, ayaṃ pana cirakālātikkamena buddhādīhi, attanā eva vā paccekabodhiñāṇena bhavato uddharaṇīyo hoti sāsane sakiṃ uppannāyapi saddhāya mokkhabhāvena niyamena nibbānāvahattā. Ayameva hissa purimapuggalato viseso, itarathā tassa visuṃ gahaṇe payojanameva na siyāti gahetabbaṃ. Tatiyena sāsane uppannasaddho ṭhitibhāgiyehi sīlādiguṇehi samannāgato gahito. So hi ummujjitvā tīraṃ adisvāva samuddamajjhe nāvādiāgamanaṃ olokento puna animujjitvā uṇṇatappadese ṭhito viya sāsanasaddhāya ummujjitvā nibbānaṃ adisvāva buddhādiṃ olokayamāno sagge, sīlādimhi ṭhito hoti. Catutthena pana sotāpanno gahito. So hi ummujjitvā ṭhito tīraṃ disvā uttaraṇūpāyaṃ vilokayamāno viya lokuttarasaddhāya ummujjitvā nibbānatīraṃ disvā uttaraṇopāyaṃ viloketi. Pañcamena sakadāgāmī gahito. So hi samudde tīraṃ disvā tadabhimukhaṃ [Pg.355] pataramāno viya paṭhamamaggena nibbānatīraṃ disvā tadabhimukhaṃ dutiyamaggena patarati nāma. Chaṭṭhena anāgāmī gahito. So hi pataritvā tīraṃ upaggamma kaṭippamāṇe udake ṭhito viya arahattasamīpe satikavāṭapatitthe anāvattidhammatāya tatiyamaggena tiṭṭhati. Sattamena pana arahā gahito, so hi taritvā pāraṃ patvā ṭhitapuriso viya cattāro oghe taritvā nibbānatthale ṭhito khīṇāsavabrāhmaṇo nāma hotīti.

七法において、第一の語によって、教えにおいて信仰が確立しておらず、決定した邪見という一向に黒い法を備えた者が把握される。彼は、海において水を恐れる人のように、輪廻という悪道に沈みっぱなしであり、再び生存から脱出することなく、教えとの結合がないために、無限の時間、生存においてのみ彷徨う。第二の語によって、教えにおいて信仰を得たとしても、提婆達多らのように、信仰などの衰退にとどまる破戒した者が把握される。彼は、海において何らかの理由で浮かび上がった後に再び沈む者のように、教えへの信仰によって浮かび上がったとしても、やはり悪道に沈む。しかし、この者は、長い時間の経過の後、仏陀らによって、あるいは自ら独覚の知によって生存から引き上げられるべき者である。教えにおいて一度でも生じた信仰は、解脱の因となることによって、決定的に涅槃をもたらす性質があるからである。これこそが、前の人間との違いである。そうでなければ、彼を別個に把握することに目的はなくなるはずである。第三の語によって、教えにおいて信仰が生じ、持続に資する戒などの徳を備えた者が把握される。彼は、浮かび上がっても岸を見ることなく、海の中で船などの到来を眺めつつ、再び沈むことなく高い場所にとどまっている者のように、教えへの信仰によって浮かび上がっても、涅槃を見ることなく仏陀らを仰ぎ見つつ、天界や戒などの善法にとどまるのである。第四の語によって、預流者が把握される。彼は、浮かび上がってとどまり、岸を見て渡る手段を眺めている者のように、出世間の信仰によって浮かび上がって涅槃の岸を見、渡る手段を眺めるのである。第五の語によって、一来者が把握される。彼は、海において岸を見て、それに向かって泳ぎ進む者のように、第一の道によって涅槃の岸を見て、それに向かって第二の道によって泳ぎ進むのである。第六の語によって、不還者が把握される。彼は、泳ぎ進んで岸に近づき、腰の深さの水の中に立っている者のように、阿羅漢の境地に近い正念の門において、不還の性質によって第三の道に立つのである。第七の語によって、阿羅漢が把握される。彼は、渡り終えて彼岸に達して立っている人のように、四つの暴流を渡り、涅槃という陸地に立っている、漏尽した婆羅門と呼ばれるのである。

Navake ubhatobhāgavimuttoti rūpārūpasamāpattiyā vikkhambhanavimokkhena, ariyamaggena samucchedavimokkhena kilesato vimutto, arūpasamāpattiyā vā rūpakāyato, maggena ca nāmakāyatoti imehi ubhatobhāgehi vimuttotipi ubhatobhāgavimutto, so catunnaṃ arūpasamāpattīnaṃ ekekato vuṭṭhāya saṅkhāre sammasitvā arahattappattānaṃ catunnaṃ, nirodhā vuṭṭhāya arahattappattaanāgāmino ca vasena pañcavidho, tesu pacchimova nippariyāyato ubhatobhāgavimutto nāma, sesā pariyāyena. Ettha ca rūpāvacaracatutthajjhānaṃ kilesakāyato vimuttampi rūpakāyato avimuttaṃ, arūpāvacaraṃ pana tadabhayatopi vimuttaṃ, tasmā tadeva pādakaṃ katvā arahattappattova ubhatobhāgavimutto hoti, na rūpāvacaranti veditabbaṃ. Paññāvimuttoti arahattamaggapaññāya āsavehi vimutto. So hi sukkhavipassako, catūhi rūpāvacarajjhānehi vuṭṭhāya arahattappattā cattāro cāti pañcavidho. Arūpāvacarajjhānesu hi ekasmimpi sati ubhatobhāgavimuttova nāma hoti.

九法において、“倶解脱者”とは、色界・無色界の等至による鎮伏解脱と、聖道による断絶解脱によって煩悩から脱した者、あるいは無色界の等至によって色身から脱し、道によって名身から脱したという、これら二つの部分から脱したということからも倶解脱者と呼ばれる。その者は、四つの無色界等至の各々から出座して諸行を遍察し阿羅漢に達した四種と、滅尽定から出座して阿羅漢に達した不還者の計五種となる。それらのうち、最後(の滅尽定を経た者)のみが直接的な意味での倶解脱者と呼ばれ、残りは間接的な意味でのそれである。ここで、色界の第四禅は、煩悩の身からは脱しているものの、色身からは脱していない。しかし無色界の等至は、その両方から脱している。それゆえ、それを基礎として阿羅漢に達した者のみが倶解脱者となり、色界を基礎とした者ではないと知るべきである。“慧解脱者”とは、阿羅漢道慧によって諸漏から脱した者である。彼は、純観行者と、四つの色界禅から出座して阿羅漢に達した四種の計五種類である。なぜなら、無色界禅が一つでもある場合には、倶解脱者と呼ばれるからである。

Kāyasakkhīti rūpārūpajjhānalābhī ariyo. So hi sotāpattimaggaṭṭhavajjitānaṃ channaṃ sekhānaṃ vasena chabbidho. Teneva [Pg.356] hissa ‘‘ekacce āsavā parikkhīṇā’’ti niddese vuttaṃ. Sotāpattimaggaṭṭhassa ca na kecipi āsavā parikkhīṇāti vattabbā, parikkhīyissantīti pana vattabbā, arahato pana sabbepi āsavā parikkhīṇā, na ekacceti. So hi phuṭṭhantaṃ sacchikarotīti kāyasakkhī, phuṭṭhānaṃ paṭiladdhānaṃ jhānānaṃ anantaraṃ nāmakāyena nirodhaṃ sacchikarotītipi kāyasakkhī, kāyenāti cettha ‘‘nāmakāyena ceva paramatthasaccaṃ sacchikaroti, paññāya ca ativijjha passatī’’ti vacanato arahattaphalaṃ ṭhapetvā sesamaggaphalānametaṃ adhivacanaṃ, tena kāyena paṭhamajjhānānantaraṃ nibbānassa sacchikaraṇatopi kāyasakkhīti keci. Diṭṭhippattoti sukkhavipassako, rūpajjhānalābhī ca yathāvutto chabbidho sekho ca, ayaṃ diṭṭhantappattoti diṭṭhippatto. Dassanaṃ diṭṭhi, paṭhamamaggo, tassa anantaraṃ nirodhappattoti attho. Diṭṭhappattotipi pāṭho, tassa paṭhamamaggena diṭṭhaṃ nibbānaṃ puna pattoti attho.

“身証”とは、色界・無色界の禅定を得た聖者のことである。彼は、預流道に住する者を除いた六種の有学(四向三果のうち預流道以外)の区分により六種類ある。それゆえに、“一部の漏(煩悩)が尽きている”と(‘人間施設論’等の)解説において述べられている。預流道に住する者については、いかなる漏も尽きているとは言えず、“尽きるであろう”と言うべきであり、一方、阿羅漢については、すべての漏が尽きているのであって、一部ではないからである。彼は(滅尽定に)触れて現証するので“身証”と呼ばれる。また、得られた禅定の直後に、名身(精神的な集まり)によって滅(滅尽定)を現証するので“身証”とも呼ばれる。ここでの“身によって”とは、“名身によって究極の真理を現証し、智慧によって通達して見る”との言葉から、阿羅漢果を除いた残りの道果の別名である。それゆえ、身(名身)によって初禅の直後に涅槃を現証することによっても“身証”と言う者もいる。“見到”とは、純観者、および先に述べた色界の禅定を得た六種の有学であり、これが“見(見解)に到達した者”であるから“見到”である。見ることは“見”であり、第一道(預流道)のことである。その直後に(涅槃という)滅に到達したという意味である。“見到(diṭṭhippatto)”という読みもあり、その場合は、第一道によって見られた涅槃に再び到達したという意味である。

Saddhāvimuttoti sukkhavipassako, rūpajjhānalābhī ca yathāvutto chabbidho sekho ca. Ayaṃ hi saddahanto vimuttoti saddhāvimutto. Kathaṃ panetassa diṭṭhippattato nānattanti? Āgamanīyapaṭipadāya. Diṭṭhippatto hi paññāsampadāya pubbabhāge vipassanāya kilese appadukkhena vikkhambhento āgato, saddhāvimutto pana saddhābahulatāya kilese dukkhena vikkhambhento āgato. Etameva hi bhedaṃ sandhāya niddese ‘‘ekacce āsavā parikkhīṇā honti, no ca kho yathādiṭṭhippattassā’’ti vuttaṃ.

“信解”とは、純観者、および先に述べた色界の禅定を得た六種の有学のことである。彼は信じて解脱したので“信解”である。では、これ(信解)と見到とは、どのように異なるのか。それは到達すべき行道による。見到は、慧の成就のために、前段階の観において、あまり苦労せずに煩悩を鎮伏して到達した者である。一方、信解は、信が多いために、苦労して煩悩を鎮伏して到達した者である。まさにこの違いを念頭に置いて、解説の中で“一部の漏が尽きているが、見到の者のようではない”と述べられている。

Dhammānusārīti yassa sotāpattimaggakkhaṇe paññindriyaṃ adhimattaṃ hoti, ayaṃ paññāsaṅkhātena dhammena sarati anussaratīti dhammānusārī, sotāpattimaggaṭṭhassetaṃ nāmaṃ. Phale pana patte diṭṭhippatto nāma hoti. Saddhānusārīti yassa [Pg.357] sotāpattimaggakkhaṇe saddhindriyaṃ adhimattaṃ hoti, ayaṃ saddhāya sarati anussaratīti saddhānusārī, sotāpattimaggaṭṭhassetaṃ nāmaṃ. Phale pana patte saddhāvimutto nāma hoti.

“法随行”とは、預流道の瞬間に慧根が卓越している者のことである。彼は“法”と呼ばれる智慧に従って進み、随行するので“法随行”という。これは預流道に住する者の名称である。果に到達した時には“見到”と呼ばれる。“信随行”とは、預流道の瞬間に信根が卓越している者のことである。彼は信によって進み、随行するので“信随行”という。これは預流道に住する者の名称である。果に到達した時には“信解”と呼ばれる。

Lokuttaradhammaṃ hi nibbattentānaṃ dve dhurāni nāma, dve abhinivesā nāma, dve sīsāni nāma. Tattha saddhādhuraṃ paññādhuranti dve dhurāni nāma. Eko pana samathābhiniveso, eko vipassanābhinivesoti dve abhinivesā. Eko ca arahattaṃ matthakaṃ pāpuṇanto ubhatobhāgavimutto hoti, eko paññāvimuttoti imāni dve sīsāni nāma. Ye hi keci lokuttaraṃ dhammaṃ nibbattenti, sabbe te dve ime dhamme dhuraṃ katvā imesu dvīsu ṭhānesu abhinivisitvā imehi dvīhi ṭhānehi vimuccanti. Tesu yo bhikkhu aṭṭhasamāpattilābhī paññaṃ dhuraṃ katvā samathavasena abhiniviṭṭho aññataraṃ arūpasamāpattiṃ padaṭṭhānaṃ katvā vipassanaṃ paṭṭhapetvā arahattaṃ pāpuṇāti, ayaṃ sotāpattimaggakkhaṇe dhammānusārī nāma. Parato pana chasu ṭhānesu kāyasakkhī nāma. Arahattaphalaṃ patte ubhatobhāgavimutto nāma.

出世間法を生じさせる者には、二つの任務、二つの専念、二つの頂上がある。そのうち、信の任務と慧の任務が二つの任務である。止への専念と観への専念が二つの専念である。阿羅漢という頂上に到達した一方が“倶解脱”となり、一方が“慧解脱”となる。これが二つの頂上である。出世間法を生じさせる者は、すべてこれら二つの法を任務とし、これら二つの場所に専念し、これら二つの場所から解脱する。その中で、八等至を得た比丘が、慧を任務とし、止の勢いによって専念し、いずれかの無色定を足がかりとして観を開始し、阿羅漢に到達する場合、この者は預流道の瞬間には“法随行”と呼ばれる。その後(の六段階)では“身証”と呼ばれる。阿羅漢果に到達したときは“倶解脱”と呼ばれる。

Aparo paññameva dhuraṃ katvā vipassanāvasena abhiniviṭṭho suddhasaṅkhāre vā rūpāvacarajjhānesu vā aññataraṃ sammasitvā arahattaṃ pāpuṇāti, ayampi sotāpattimaggakkhaṇe dhammānusārī nāma. Parato pana chasu ṭhānesu diṭṭhippatto nāma, arahattaṃ patte paññāvimutto nāma.

他の者は、慧を任務とし、観の勢いによって専念し、純粋な諸行あるいは色界の禅定のいずれかを思惟して、阿羅漢に到達する。この者もまた預流道の瞬間には“法随行”と呼ばれる。その後(の六段階)では“見到”と呼ばれ、阿羅漢に到達したときは“慧解脱”と呼ばれる。

Aparo pana aṭṭhasamāpattilābhī saddhaṃ dhuraṃ katvā samādhivasena abhiniviṭṭho aññataraṃ arūpasamāpattiṃ padaṭṭhānaṃ katvā vipassanaṃ paṭṭhapetvā arahattaṃ pāpuṇāti, ayaṃ sotāpattimaggakkhaṇe saddhānusārī nāma, parato chasu ṭhānesu kāyasakkhīyeva [Pg.358] nāma. Arahattaṃ patte ubhatobhāgavimuttoyeva nāma. Aparo saddhameva dhuraṃ katvā vipassanāvasena abhiniviṭṭho suddhasaṅkhāre vā rūpāvacarajjhānesu vā aññataraṃ sammasitvā arahattaṃ pāpuṇāti, ayampi sotāpattimaggakkhaṇe saddhānusārī nāma, parato chasu ṭhānesu saddhāvimutto nāma. Arahattappatte paññāvimutto nāma. Ime satta puggalā sammāsambuddhapaccekasambuddhehi saddhiṃ nava loke aggadakkhiṇeyyā nāmāti.

また他の、八等至を得た者が、信を任務とし、三昧の勢いによって専念し、いずれかの無色定を足がかりとして観を開始し、阿羅漢に到達する場合、この者は預流道の瞬間には“信随行”と呼ばれ、その後(の六段階)ではまさに“身証”と呼ばれる。阿羅漢に到達したときはまさに“倶解脱”と呼ばれる。他の、信を任務とし、観の勢いによって専念し、純粋な諸行あるいは色界の禅定のいずれかを思惟して、阿羅漢に到達する者は、この者もまた預流道の瞬間には“信随行”と呼ばれ、その後(の六段階)では“信解”と呼ばれ、阿羅漢に到達したときは“慧解脱”と呼ばれる。これら七つの人は、正等覚者と独覚者と共に、世において最高の供養を受けるべき九種の人と呼ばれる。

Dasake pañcannaṃ idha niṭṭhāti sattakkhattuparamo, kolaṃkolo, ekabījī, sakadāgāmī kāmāvacarapaṭisandhiko, arahā cāti imesaṃ pañcannaṃ idha kāmāvacarabhūmiyaññeva anupādisesanibbānasaṅkhātā niṭṭhāti attho. Kāmāvacarattabhāve eva hi ete parinibbāyanti, nāññasmiṃ. Pañcannaṃ idha vihāya niṭṭhāti antarāparinibbāyī upahaccaparinibbāyī asaṅkhāraparinibbāyī sasaṅkhāraparinibbāyī uddhaṃsoto akaniṭṭhagāmī cāti imesaṃ pañcannaṃ idha kāmāvacare attabhāvaṃ vihāya vijahitvā brahmattabhāve ṭhitānaññeva niṭṭhāti attho. Sesamettha uttānatthamevāti. Ayamettha saṅkhepato pāḷinayena saddhiṃ atthanicchayo, vitthāro pana puggalapaññattipāḷiaṭṭhakathāsu (pu. pa. mātikā 1 ādayo; pu. pa. aṭṭha. mātikāvaṇṇanā 1) gahetabboti.

十法門において、“五種のここでの終結”とは、七返極、家家、一種、欲界に再誕する一来、および阿羅漢のことである。これら五種は、ここ欲界の地においてのみ、無余依涅槃という終結に至るという意味である。なぜなら、彼らは欲界の身においてのみ般涅槃し、他ではないからである。“五種のここを離れての終結”とは、中般、生般、無行般、有行般、および上流の最高天に至る者のことである。これら五種は、ここ欲界の身を離れ、捨て去って、梵天の身に留まって終結に至るという意味である。残りの部分は明白な意味である。これがここでのパーリの方式に従った簡略な意味の決定である。詳細については、‘人間施設論’のパーリ語註釈(マティカーの解説等)を参照すべきである。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

‘モーハヴィッチェーダニー(痴を断除するもの)’におけるアビダルマ論母釈

Puggalapaññattimātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

‘人間施設論’論母釈、完結。

5. Kathāvatthumātikā

5. ‘論事’論母

Puggalakathāvaṇṇanā

人間施設(補特伽羅)論の解説

Idāni [Pg.359] kathāvatthumātikāya atthasaṃvaṇṇanānayo hoti. Tattha anuttānatthato tāva ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti ayaṃ pucchā, ‘‘āmantā’’ti ayaṃ paṭijānanā. Kassa panāyaṃ pucchā, kassa paṭijānanāti? ‘‘Asukassā’’ti na vattabbā. Na hi bhagavā paravādīhi saddhiṃ viggāhikakathaṃ kathento imaṃ mātikaṃ ṭhapesi, puggalapaññattidesanādiṃ pana nissāya ‘‘paramatthato attā nāma atthī’’tiādinā anāgate vipallāsagāhibhikkhūnaṃ, paravādīnañca nānappakāradiṭṭhiṭṭhānavisodhanatthaṃ moggaliputtatissattherassa vādanayadassanavasena puggalavādametaṃ ārabbha tantivasena mātikaṃ ṭhapento sakavādiparavādīnaṃ pucchāvisajjanadosāropananiggahapāpanādivacanapaṭivacanavaseneva ṭhapesi, tasmā tadatthassa sukhāvadhāraṇatthaṃ sakavādīpucchā paravādīpucchā sakavādīpaṭiññā paravādīpaṭiññāti evaṃ vibhāgaṃ dassetvā atthavaṇṇanaṃ karissāma.

今や‘論事’(カタヴァットゥ)の母体(マティカー)についての義釈の法がある。そこで、まず文言の明瞭でない意味について言えば、‘補特伽羅(プガラ)は真実義において、勝義において得られるか’という問いがあり、‘然り’という諾答がある。では、これは誰の問いであり、誰の諾答であるのか。“誰それの”と言うべきではない。世尊は他論者と共に論争的な話をしながらこの母体を置かれたのではないからである。しかし、補特伽羅施設などの教説に基づき、“勝義において我というものが存在する”などとして、将来に顛倒した見解を持つであろう比丘たちや、他論者たちの種々の見解の拠点を浄化するために、モッガリプッタティッサ長老が論法の提示として、この補特伽羅論を開始し、聖典(タント)の形式によって母体を置くにあたって、自論者と他論者の問い、答え、非難の付与、論破に至ることなどの言葉と返答の形式によって置かれたのである。それゆえ、その意味を容易に把握するために、自論者の問い、他論者の問い、自論者の諾答、他論者の諾答というように分類を示して、義の解説をすることにする。

‘‘Puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’ti ayaṃ sakavādīpucchā, tāya ca ‘‘ye ‘atthi puggalo’ti evaṃladdhikā puggalavādino, te evaṃ pucchitabbā’’ti dīpeti. Ke pana te puggalavādinoti? Sāsane vajjiputtakā ceva sammitiyā ca bahiddhā bahū aññatitthiyā ca. Kadā panete sāsane uppannāti? Parinibbānato dutiye vassasate. Bhagavati kira parinibbute mahākassapattherena samussāhitehi tappamukhehi vasigaṇehi subhaddavuḍḍhapabbajitādīnaṃ pāpabhikkhūnaṃ pavesokāsanisedhanatthaṃ ajātasatturājānaṃ sahāyaṃ labhitvā dhammavinayasarīraṃ saṅgahaṃ āropetvā sāsane acale pavattāpite tato vassasatassa accayena vesāliyaṃ vajjiputtakehi dīpitāni dasa vatthūni madditvā te ca bhikkhū [Pg.360] niggahetvā yasattherasamussāhitehi vasigaṇehi puna dhammavinayasaṅgahe kate tehi niggahitā dasasahassā vajjiputtakā kañci dubbalarājānaṃ balaṃ labhitvā mūlasaṅgahaṃ bhinditvā attano anācārānukūlavacanaṃ pakkhipitvā buddhavacanañca chaḍḍetvā mahāsaṅgītīhi visuṃ dhammavinayasaṅgahaṃ katvā mahāsaṅghikācariyakulaṃ nāma akaṃsu. Parisuddhasāsanaṃ pana therehi paripālitattā ‘‘theravādo’’ti paññāyi, imesu pana dvīsu vādesu mahāsaṅghikato bhijjitvā ekabyohārikā, gokulikā ca, tato paṇṇattivādā, bahuliyā, cetiyavādā cāti pañca vādā, mahāsaṅghikehi pana saddhiṃ cha ācariyakulāni nāma jātāni. Tathā theravādato bhijjitvā mahisāsakā, vajjiputtakā ca, tato dhammuttariyā, bhadrayānikā, channāgārikā, sammitiyā ca, mahisāsakato dhammaguttikā, sabbatthikā ca, tato kassapikā, tato saṅkantikā, tato suttavādā cāti ime ekādasa vādā jātā. Te purimehi chahi saddhiṃ sattarasa bhinnavādā dutiye vassasate uppannā, theravādo pana ekova asambhinnako, tena saddhiṃ sāsane aṭṭhārasa nikāyā jātāti veditabbā, ye ‘‘aṭṭhārasācariyakulānī’’ti pavuccanti. Imesaṃ pana aṭṭhārasannaṃ ācariyavādānaṃ vasena āyatiṃ sāsanassa āluḷanaṃ ñatvā sammāsambuddho dvinnaṃ vassasatānaṃ accayena sāsane paṭiladdhasaddhena asokena dhammaraññā bāhirake anoloketvā sāsane eva lābhasakkāre pavattante lābhasakkāratthāya sāsanavesaṃ gahetvā sakāni sakāni diṭṭhigatāni tathato dīpentesu dvāsaṭṭhidiṭṭhigatikesu yathāvuttasattarasācariyakulesu ca samayakusalatāya vicinitvā setakāni datvā uppabbājitesu parisuddhe mahābhikkhusaṅghe nisīditvā moggaliputtatissattherassa yāni tadā uppannāni vatthūni, yāni ca āyatiṃ uppajjissanti, sabbānipi [Pg.361] tāni attano satthārā dinnamātikāmukhamattena paṭibāhitvā suttasahassapaṭimaṇḍitaṃ parappavādamathanaṃ āyatilakkhaṇaṃ kathāvatthuppakaraṇaṃ mātikāvibhajanavasena bhāsitvā taṃ tatiyasaṅgītiyaṃ saṅgahaṃ āropetvā āluḷitaṃ sāsanaṃ paggahetuṃ samatthabhāvaṃ bhikkhusaṅghe pakāsanatthaṃ āyativādappaṭibāhananayadassanavasena imaṃ kathāvatthumātikaṃ vatvā therassa okāsaṃ ṭhapento tassā vibhaṅgaṃ na avocāti veditabbaṃ.

“補特伽羅は真実義において、勝義において得られるか”というのは自論者の問いであり、これによって“補特伽羅は存在する”という見解を持つ補特伽羅論者たちは、このように問われるべきであることを示している。では、その補特伽羅論者とは誰か。仏教内では跋耆子部(ヴァッジプッタカ)と正量部(サンミティヤ)であり、外部では多くの外道たちである。彼らはいつ仏教内に現れたのか。入滅から二百年目のことである。世尊が既に入滅され、マハーカーッサパ長老によって励まされた長老方(阿羅漢たち)が、スバッダという老髁僧などの悪比丘たちの侵入の機会を阻止するために、アジャータサットゥ王の助力を得て、法と律の全体を結集し、仏教を揺るぎないものとして存続させた。その後、百年の歳月を経て、ヴェーサーリーにおいて跋耆子部によって十事(非法)が説かれたが、これらを鎮圧して比丘たちを論破し、ヤサ長老によって励まされた長老方が再び法と律の結集を行った。その際、論破された一万人の跋耆子部たちは、ある弱い王の勢力を得て、根本の結集を破壊し、自分たちの非行に適合する言葉を挿入し、仏説を捨てて、大結集(マハーサンギーティ)によって別個に法と律の結集を行い、大衆部(マハーサンギカ)という学派を作った。清浄な仏教は長老たちによって守り伝えられたため“上座部”(テーラヴァーダ)と知られるようになった。さて、これら二つの説のうち、大衆部から分かれて、一説部、説出世部、そして説仮部、多聞部、制多山部という五つの説が生じ、大衆部と共に六つの学派となった。同様に、上座部から分かれて、化地部と跋耆子部が生じ、そこから法上部、賢冑部、密林山部、正量部が生じ、化地部から法蔵部と説一切有部が生じ、そこから飲光部、そこから説転部、そこから経量部が生じ、これら十一の説が生じた。これらは先の六つと合わせて十七の分派として二百年目に現れた。上座部は唯一分派せず、それと共に仏教には十八の部派が生じたと知られるべきであり、それらは“十八の阿闍梨の系統”と呼ばれる。これら十八の阿闍梨の説によって将来仏教が混乱することを知り、正等覚者は、二百年を経て仏教に信仰を得たアショーカ法王のもとで、外部を顧みず、仏教内部においてのみ利養と供養が行われる中で、利養と供養のために仏教徒の姿をとり、各々の見解を真実として説いていた六十二の見解を持つ者たちや、前述の十七の学派の中で、教理に精通していることによって選別し、非道な者に白衣を与えて追放し、清浄となった偉大な比丘僧伽の中に座して、モッガリプッタティッサ長老は、その時生じていた事柄、また将来生じるであろう事柄のすべてを、自身の師(仏陀)によって授けられた母体の端緒のみによって退け、千のスッタによって飾られ、他説の論破を粉砕し、将来の相を備えた‘論事’(カタヴァットゥ)という論書を、母体の釈義という形式で語り、それを第三結集において結集に組み入れた。混乱した仏教を興隆させることができる能力を比丘僧伽に示すために、将来の説を退ける論法の提示として、この‘論事’の母体を説き、長老に機会を譲ったが、その釈義は説かなかったと知られるべきである。

Tattha puggaloti attā jīvo satto. Upalabbhatīti paññāya upagantvā labbhati, ñāyatīti attho. Saccikaṭṭhaparamatthenāti ettha saccikaṭṭhoti māyāmarīciādayo viya abhūtākārena aggahetabbo bhūtaṭṭho. Paramatthoti anussavādivasena aggahetabbo uttamattho. Ubhayenāpi yathā rūpavedanādayo dhammā bhūtena sabhāvena upalabbhanti, evaṃ tāva ‘‘puggalo upalabbhatī’’ti pucchati. Paravādī ‘‘āmantā’’ti paṭijānāti. Paṭijānanañhi katthaci ‘‘āma bhante’’ti āgacchati, katthaci ‘‘āmo’’ti āgacchati, idha pana ‘‘āmantā’’ti āgataṃ. Tatrāyaṃ adhippāyo – paravādī hi yasmā bhagavatā ‘‘atthi puggalo attahitāya paṭipanno’’tiādinā (a. ni. 4.95-96) puggalo pakāsito, bhagavā ca avitathavādī, tasmā so ‘‘saccikaṭṭhaparamattheneva atthī’’ti laddhiṃ gahetvā ‘‘āmantā’’ti paṭijānāti.

そこで、“補特伽羅”とは、我、命者、衆生のことである。“得られるか”とは、智慧によって到達して得られる、知られるという意味である。“真実義において、勝義において”について、ここで“真実義”とは、幻影や陽炎などのように非真実の形として把握されるべきではない真実の義である。“勝義”とは、伝承(アヌッサヴァ)などによって把握されるべきではない最高の義である。この両者によって、あたかも色や受などの諸法が真実の自性として得られるように、そのようにまず“補特伽羅は得られるか”と問う。他論者は“然り”と諾答する。諾答は、ある箇所では“然り、大徳”と現れ、ある箇所では“然り(アーモ)”と現れるが、ここでは“然り(アーマンター)”と現れている。そこには次のような意図がある。他論者は、世尊によって“補特伽羅は自利のために行ずる”などのように補特伽羅が説かれており、世尊は偽りを言わない方であるから、それゆえに彼は“真実義において、勝義においてこそ存在する”という見解を抱き、“然り”と諾答するのである。

Athassa tādisassa lesavacanassa chalavādassa okāsaṃ adadamāno sakavādī ‘‘yo saccikaṭṭho’’tiādimāha. Tatrāyaṃ adhippāyo – yvāyaṃ heṭṭhā rūpavedanādiko dhammappabhedo āgato, na sammutisaccavasena, nāpi anussavādivasena gahetabbo, attano pana bhūtatāya eva saccikaṭṭho, attapaccakkhatāya ca paramattho, so [Pg.362] tathāpaṭiññāto puggalo tato tena saccikaṭṭhaparamatthena ākārena upalabbhati, yathā ruppanānubhavanādinā sakiyenākārena puna saccikaṭṭhaparamattho upalabbhati, kiṃ tava puggalopi evaṃ upalabbhatīti vuttaṃ hoti. Na hevaṃ vattabbeti avajānanā paravādissa. So hi tathārūpaṃ puggalaṃ anicchanto avajānāti. Na hi attā nāma khandhādivimutto koci dissati aññatra byāmohamattā. Tatrāyaṃ padacchedo – na hi evaṃ vattabbeti. ‘‘Na ha eva’’ntipi paṭhanti, dvinnampi evaṃ na vattabboti attho.

そこで、自説者(サカヴァーディ)は、そのような逃げ口上や欺瞞的な論説に機会を与えず、“真実義において(yo saccikaṭṭho)”云々と言った。そこでの意図はこうである。下で述べられる色・受などの諸法の分類は、世俗諦の形でも、伝承などの形でも把握されるべきではなく、それ自体の真実性ゆえに“真実義(saccikaṭṭha)”であり、自己の現証性ゆえに“勝義(paramattha)”である。そのように是認された補特伽羅が、それゆえにその真実義・勝義というあり方によって得られるのか。例えば、変壊(ruppana)や感受(anubhavana)といった固有のあり方によって、再び真実義・勝義が得られるように、あなたの言う補特伽羅もそのように得られるのか、と問われているのである。“そのように言われるべきではない”とは、他説者(パラヴァーディ)の否認である。彼はそのような補特伽羅を認めず、否認するのである。なぜなら、蘊などから離れた何らかの我(アーッマン)というものは、ただの迷妄を除いては見出されないからである。ここでの語の区切りは、“na hi evaṃ vattabbe”である。“na ha evaṃ”とも読まれるが、どちらも“そのように言われるべきではない”という意味である。

Ājānāhi niggahanti sakavādivacanaṃ. Yasmā te purimāya vattabbapaṭiññāya pacchimā navattabbapaṭiññā, pacchimāya ca purimā na sandhīyati, tasmā niggahaṃ patto, taṃ niggahaṃ dosaṃ aparādhaṃ ājānāhi, sampaṭicchāhīti attho. Evaṃ niggahaṃ ājānāpetvā idāni taṃ ṭhapanāya ceva anulomapaṭilomato pāpanāropanānañca vasena pākaṭaṃ karonto ‘‘hañci puggalo’’tiādimāha. Tattha hañcīti yadi, sace puggalo upalabbhatīti attho. Ayaṃ tāva paravādīpakkhassa anuvadanena ṭhapanato niggahapatiṭṭhāpanato niggahapāpanāropanānaṃ lakkhaṇabhūtā anulomaṭṭhapanā nāma. Tena vata retiādi anulomapakkhe niggahassa pāpikattā anulomapāpanā nāma. Tattha tenāti kāraṇavacanaṃ. Vatāti okappanavacanaṃ niyamavacanaṃ. Reti āmantanavacanaṃ. Idaṃ vuttaṃ hoti – tena vata re vattabbe vata re hambho bhadramukha tena kāraṇena vattabbo evāti attho. Yaṃ tattha vadesītiādi anulomapakkhe niggahassa āropitattā anulomaropanā nāma. Yañcassa pariyosāne ‘‘micchā’’ti padaṃ, tassa purato ‘‘idaṃ te’’ti āharitabbaṃ. Idaṃ te micchāti ayañhettha attho. Evaṃ uparipi[Pg.363]. Parato pāḷiyampi etaṃ āgatameva. No ce pana vattabbetiādi ‘‘na hevaṃ vattabbe’’ti paṭikkhittapakkhassa anuvadanena ṭhapitattā paṭilomato niggahapāpanāropanānaṃ lakkhaṇabhūtā paṭilomaṭṭhapanā nāma. No ca vata retiādi paṭilomapakkhe niggahassa pāpitattā paṭilomapāpanā nāma. Puna yaṃ tattha vadesītiādi paṭilomapakkhe niggahassa āropitattā paṭilomaropanā nāma.

“呵責(論破)を認めよ(ājānāhi niggahaṃ)”とは、自説者の言葉である。あなたの以前の“言われるべきである”という是認に対して、後の“言われるべきではない”という是認があり、後のものと以前のものが一致しないため、あなたは屈伏(呵責)に至ったのである。その屈伏、過失、誤謬を認めよ、受け入れよ、という意味である。このように屈伏を認めさせた上で、今度はそれを提示(ṭhapanā)し、順(anuloma)と逆(paṭiloma)の誘導(pāpana)および帰結(āropana)によって、それを明らかにするために“もし補特伽羅が(hañci puggalo)”云々と言った。そこで“hañci”とは“もし、もしも補特伽羅が得られるならば”という意味である。これは、他説者の側を反復して提示することによって、屈伏を確定させ、屈伏の誘導・帰結の特徴となる“順の提示(anuloma-ṭhapanā)”と呼ばれる。“tena vata re”などは、順の側において屈伏へと導くものであるため、“順の誘導(anuloma-pāpana)”と呼ばれる。そこでの“tena”は原因の言葉である。“vata”は確信の言葉、決定の言葉である。“re”は呼びかけの言葉である。これは次のように言われているのである。――“それゆえに、実に、おい、汝よ、善男子よ、その理由によって、まさにそのように言われるべきである”という意味である。“そこであなたが述べること(yaṃ tattha vadesi)”などは、順の側において屈伏が帰結(断定)されるものであるため、“順の帰結(anuloma-āropana)”と呼ばれる。その最後にある“誤りである(micchā)”という語については、その前に“これはあなたの(idaṃ te)”という言葉を補うべきである。“これはあなたの誤りである”というのがここでの意味である。以上のことは後でも同様である。後のパーリ文の中にもこれは出てくる。“もし言われるべきでないならば(no ce pana vattabbe)”などは、“そのように言われるべきではない”という拒絶された側を反復して提示したものであるため、逆の側からの屈伏の誘導・帰結の特徴となる“逆の提示(paṭiloma-ṭhapanā)”と呼ばれる。“no ca vata re”などは、逆の側において屈伏へと導くものであるため、“逆の誘導(paṭiloma-pāpana)”と呼ばれる。再び“そこであなたが述べること”などは、逆の側において屈伏が帰結されるものであるため、“逆の帰結(paṭiloma-āropana)”と呼ばれる。

Tatrāyaṃ ādito paṭṭhāya saṅkhepattho – yadi puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, tena vata bho so upalabbhatīti vattabbo. Yaṃ pana tattha vadesi ‘‘vattabbo kho purimapañhe ‘saccikaṭṭhaparamatthena upalabbhatī’ti no ca vattabbo dutiyapañhe ‘tato so puggalo upalabbhatī’’’ti, idaṃ te micchāti evaṃ tāva anulomato ṭhapanāpāpanāropanā honti.

そこでの最初からの要約された意味はこうである。――もし補特伽羅が真実義・勝義において得られるならば、友よ、それゆえに実に“それは得られる”と言われるべきである。しかし、あなたがそこで述べる“最初の問いでは‘真実義・勝義において得られる’と言われるべきであるが、第二の問いでは‘それゆえにその補特伽羅が得られる’と言われるべきではない”ということは、あなたの誤りである。このように、まず順の提示・誘導・帰結が行われる。

Atha na vattabbo dutiyapañhe ‘‘tato so puggalo upalabbhatī’’ti, purimapañhepi na vattabbova. Yaṃ pana tattha vadesi ‘‘vattabbo kho purimapañhe ‘saccikaṭṭhaparamatthena upalabbhatī’ti, no ca vattabbo dutiyapañhe ‘tato so puggalo upalabbhatī’’’ti, idaṃ te micchāti evaṃ paṭilomato ṭhapanāpāpanāropanā honti. Evametaṃ niggahassa ca anulomato dvinnaṃ, paṭilomato dvinnanti catunnaṃ pāpanāropanānañca vuttattā upalabbhatītiādikaṃ anulomapañcakaṃ nāma. Ettha ca kiñcāpi anulomato pāpanāropanāhi eko, paṭilomato pāpanāropanāhi ekoti dve niggahā katā, ājānāhi niggahanti etasseva pana paṭhamassa niggahassa dvīhākārehi āropitattā ekovāyaṃ niggahoti gahetabbo. Paṭhamo niggaho.

次に、もし第二の問いにおいて“それゆえにその補特伽羅が得られる”と言われるべきでないならば、最初の問いにおいてもまた、まさに“言われるべきではない”のである。しかし、あなたがそこで述べる“最初の問いでは‘真実義・勝義において得られる’と言われるべきであるが、第二の問いでは‘それゆえにその補特伽羅が得られる’と言われるべきではない”ということは、あなたの誤りである。このように、逆の提示・誘導・帰結が行われる。このように、屈伏(呵責)について、順から二つ、逆から二つの計四つの誘導と帰結が述べられているので、“得られるか(upalabbhati)”に始まるこれらの一連は“順の五連(anuloma-pañcaka)”と呼ばれる。そしてここでは、順の誘導・帰結によって一つ、逆の誘導・帰結によって一つの計二つの屈伏がなされているが、“呵責を認めよ”というこの最初の屈伏が二つの様態で帰結されたものであるため、これは一つの屈伏であると解されるべきである。第一の屈伏。

Idāni [Pg.364] paccanīkanayo hoti. Tattha puggalo nupalabbhatīti pucchā paravādissa. Sakavādī yathā rūpavedanādayo dhammā upalabbhanti, evaṃ anupalabbhanīyato ‘‘āmantā’’ti paṭijānāti. Puna itaro attanā adhippetaṃ saccikaṭṭhaṃyeva sandhāya ‘‘yo saccikaṭṭho’’tiādimāha. Sammutisaccaparamatthasaccāni vā ekato katvāpi paravādī evamāha. Sakavādī puggalo hi upādāyapaññattisabbhāvatopi dvinnaṃ saccānaṃ ekato katvā pucchitattāpi ‘‘na heva’’nti paṭikkhipati. Idāni kiñcāpi tena paṭhamaṃ paramatthasaccavasena nupalabbhanīyatā sampaṭicchitā, pacchā pana sammutisaccavasena vā vomissakavasena vā paṭikkhittā. Paravādī pana ‘‘nupalabbhatī’’ti vacanasāmaññamattaṃ chalavādaṃ nissāya ‘‘yaṃ tayā paṭhamaṃ paṭiññātaṃ, taṃ pacchā paṭikkhitta’’nti bhaṇḍanassa paṭibhaṇḍanaṃ viya attano katassa niggahakammassa paṭikammaṃ karonto ‘‘ājānāhi paṭikamma’’nti āha. Idāni yathāssa anulomapañcake sakavādinā vādaṭṭhapanaṃ katvā anulomapaṭilomato pāpanāropanāhi paravādiniggaho pākaṭo kato, evaṃ paṭikammaṃ pākaṭaṃ karonto ‘‘hañci puggalo’’tiādimāha. Taṃ heṭṭhā vuttanayeneva atthato veditabbaṃ. Yasmā panettha ṭhapanā nāma paravādipakkhassa ṭhapanato ‘‘ayaṃ tava doso’’ti dassetuṃ ṭhapanamattameva hoti, na niggahassa vā paṭikammassa vā pākaṭībhāvakaraṇaṃ, pāpanāropanāhi panassa pākaṭīkaraṇaṃ hoti, tasmā idaṃ anulomapaṭilomato pāpanāropanānaṃ vasena catūhākārehi paṭikammassa katattā paṭikammacatukkaṃ nāmāti ekaṃ catukkaṃ veditabbaṃ.

今や逆記法(逆順)である。そこにおいて“人(補特伽羅)は得られない”というのが他論者の問いである。自論者は、色・受などの法が得られるように、そのように(勝義において)得られないということから、“然り”と承認する。再び他の一方(他論者)は、自ら意図した勝義(真実の義)そのものを指して“勝義において……”などと言う。あるいは、世俗諦と勝義諦を一つにまとめても、他論者はこのように言う。自論者は、人が施設(概念)として存在することから、二つの真実(二諦)を一つにして問われたために、“そうではない”と拒絶する。今、たとえ彼によって最初に勝義諦の観点から“得られないこと”が受け入れられたとしても、後に世俗諦あるいは混在の観点から拒絶されたのである。しかし他論者は“得られない”という言葉の類似だけに依る詭弁(チャラヴァーダ)に基づき、“最初にあなたによって承認されたことが、後に拒絶された”と、喧嘩の応酬のように自ら行った折伏(論破)への対抗策(応輻)を行いながら、“対抗策(応輻)を知れ”と言う。今、順五法において自論者によって論が立てられ、順逆の帰謬の適用によって他論者の折伏が明らかにされたように、対抗策を明らかにするために“もし人(補特伽羅)が……”などと言う。それは下に述べた方法によって意味を知るべきである。しかし、ここでの“提示”とは他論者側の提示であるから、“これはあなたの過失である”と示すための提示にすぎず、折伏や対抗策を明らかにすることではない。帰謬の適用によってこそ、それが明らかになるのである。したがって、これは順逆の帰謬の適用によって四つの態様で対抗策がなされるため、“対抗策の四法(応輻四句)”という名の一つの四法であると知るべきである。

Evaṃ paṭikammaṃ katvā idāni yvāssa anulomapañcake sakavādinā niggaho kato, tassa tameva chalavādaṃ nissāya dukkaṭabhāvaṃ dassento ‘‘tvaṃ ce pana maññasī’’tiādimāha. Tattha tvaṃ ce pana maññasīti yadi tvaṃ maññasi. ‘‘Vattabbe [Pg.365] kho’’ti idaṃ paccanīke ‘‘āmantā’’ti paṭijānanaṃ sandhāya vuttaṃ, ‘‘no ca vattabbe’’ti idaṃ pana ‘‘na hevā’’ti avajānanaṃ sandhāya vuttaṃ. Tena tava tatthāti tena kāraṇena tvaṃyeva tasmiṃ ‘‘yo nupalabbhatī’’ti pakkhe hevaṃ paṭijānanti ‘‘āmantā’’ti evaṃ paṭijānanto. Hevaṃ niggahetabbeti puna ‘‘na hevā’’ti avajānanto evaṃ niggahetabbo. Atha taṃ niggaṇhāmāti athevaṃ niggaṇhanārahaṃ taṃ niggaṇhāma, suniggahito ca hosīti sakena matena niggahitattā suniggahito ca bhavasi. Evamassa niggahetabbabhāvaṃ dassetvā idāni taṃ niggaṇhanto ‘‘hañcī’’tiādimāha. Tattha ṭhapanāpāpanāropanā heṭṭhā vuttanayeneva veditabbā. Pariyosāne pana idaṃ te micchāti idaṃ tava vacanaṃ micchā hotīti attho. Idaṃ chalavādena catūhi ākārehi niggahassa katattā niggahacatukkaṃ nāma.

このように対抗策を行って、今、順五法において自論者によってなされた折伏を、その同じ詭弁に依って不当であることを示しながら、“もしあなたが思うなら”などと言う。そこでの“もしあなたが思うなら”とは、もしあなたが考えるならということである。“言うべきである”とは、逆記法における“然り”という承認を指して言われたものであり、“言うべきではない”とは、“そうではない”という否認を指して言われたものである。“それゆえ、そこでのあなたの……”とは、その理由によって、あなた自身が“得られない”という側において、このように“然り”と承認していること。“このように折伏されるべきである”とは、再び“そうではない”と否認しながら、このように折伏されるべきであるということ。“そこであなたを折伏する”とは、このように折伏されるに値するあなたを折伏する、ということ。“よく折伏された者となる”とは、自らの見解によって折伏されたために、よく折伏された者となるということである。このように折伏されるべきであることを示して、今、彼を折伏しながら“もし……”などと言う。そこでの提示と帰謬の適用は、下に述べた方法によって知るべきである。最後の“これはあなたの誤りである”とは、このあなたの言葉は誤りであるという意味である。これは詭弁によって四つの態様で折伏がなされるため、“折伏の四法(折伏四句)”という。

Evaṃ niggahaṃ katvāpi idāni ‘‘yadi ayaṃ mayā tava matena kato niggaho dunniggaho, yopi mama tayā heṭṭhā anulomapañcake kato niggaho, sopi dunniggaho’’ti dassento ‘‘ese ce dunniggahite’’tiādimāha. Tattha ese ce dunniggahiteti eso ce tava vādo mayā dunniggahito, atha vā eso ce tava mayā kato niggaho dunniggaho. Hevamevaṃ tattha dakkhāti tatthāpi tayā mama heṭṭhā kate niggahe evamevaṃ passa. Idāni yvāssa heṭṭhā sakavādinā niggaho kato, taṃ ‘‘vattabbe kho’’tiādivacanena dassetvā puna taṃ niggahaṃ aniggahabhāvaṃ upanento ‘‘no ca mayaṃ tayā’’tiādimāha. Tattha no ca mayaṃ tayā tattha hetāya paṭiññāyātiādīsu ayamattho – yasmā so tayā mama kato niggaho dunniggaho, tasmā mayaṃ tayā tattha anulomapañcake ‘‘āmantā’’ti etāya paṭiññāya evaṃ paṭijānantā puna ‘‘na hevā’’ti paṭikkhepe katepi [Pg.366] ‘‘ājānāhi niggaha’’nti evaṃ niggahetabbāyeva, evaṃ aniggahetabbampi maṃ niggaṇhāsi, īdisena pana niggahena dunniggahitā mayaṃ homa. Idāni yaṃ niggahaṃ sandhāya dunniggahitā ca homāti avoca, taṃ dassetuṃ ‘‘hañci puggalo…pe… idaṃ te micchā’’ti āha. Evamidaṃ anulomapaṭilomato catūhi pāpanāropanāhi niggahassa upanītattā upanayanacatukkaṃ nāma hoti.

このように折伏を行っても、今、“もし私によるあなたの見解に従った折伏が不当な折伏であるなら、下(前)の順五法においてあなたによってなされた私の折伏もまた不当な折伏である”ということを示しながら、“もしこれが不当に折伏されたなら”などと言う。そこでの“もしこれが不当に折伏されたなら”とは、もしこのあなたの論が私によって不当に折伏されたなら、あるいは、もしあなたに対して私によってなされたこの折伏が不当な折伏であるなら、という意味である。“そこでもそのように見よ”とは、そこにおいても、あなたによってなされた下の折伏において、そのように見よ、ということである。今、下で自論者によってなされた折伏を“言うべきである”などの言葉で示し、再びその折伏を不折伏の状態に導きながら“我々はあなたによって……ではない”などと言う。そこでの“我々はあなたによってそこのその承認によって……ではない”などの意味は、次の通りである。あなたによる私の折伏が不当であるから、我々が順五法において“然り”と承認し、再び“そうではない”と拒絶したとしても、“折伏を知れ”とこのように折伏されるべきであるが、そのように折伏されるべきでない私をあなたは折伏する。このような折伏によって、我々は不当に折伏された者となる。今、どの折伏を指して“不当に折伏された者となる”と言ったのか、それを示すために“もし人(補特伽羅)が……(中略)……これはあなたの誤りである”と言う。このように順逆から四つの帰謬の適用によって折伏が導入(引入)されるため、“引入の四法(引入四句)”という。

Idāni na hevaṃ niggahetabbetiādikaṃ niggamanacatukkaṃ nāma hoti. Tattha na hevaṃ niggahetabbeti yathāhaṃ tayā niggahito, na hi evaṃ niggahetabbo, etassa hi niggahassa dunniggahabhāvo mayā sādhito. Tena hīti tena kāraṇena. Yasmā esa niggaho dunniggaho, tasmā yaṃ maṃ niggaṇhāsi. Hañci puggalo…pe… idaṃ te micchāti idaṃ niggaṇhanaṃ tava micchāti attho. Tena hi ye kate niggaheti yena kāraṇena idaṃ micchā, tena kāraṇena yo tayā niggaho kato, so dukkaṭo. Yaṃ mayā paṭikammaṃ kataṃ, tadeva sukataṃ. Yāpi cesā paṭikammacatukkādivasena kathāmaggasampaṭipādanā katā, sāpi sukatāti. Tadeva puggalo upalabbhatītiādikassa anulomapañcakassa nupalabbhatītiādikānaṃ paṭikammaniggahopanayananiggamanacatukkānañca vasena anulomapaccanīkaṃ nāma niddiṭṭhanti veditabbaṃ. Ettāvatā sakavādino pubbapakkhe sati paravādino vacanasāmaññamattena chalavādena jayo hoti.

今、“そのように折伏されるべきではない”などは“結論の四法(結論四句)”という。そこでの“そのように折伏されるべきではない”とは、私があなたによって折伏されたように、そのように折伏されるべきではないということである。この折伏が不当であることは私によって証明されたからである。“それゆえに”とは、その理由によって。この折伏が不当であるから、あなたが私を折伏すること。“もし人(補特伽羅)が……(中略)……これはあなたの誤りである”とは、このあなたの折伏は誤りであるという意味である。“それゆえ、なされた折伏において”とは、それが誤りであるという理由によって、あなたによってなされた折伏は不当(悪作)である。私によってなされた対抗策(応輻)こそが正当(善作)である。また、この対抗策の四法などによってなされた議論の道の遂行もまた正当である。そのように、“人は得られる”などの順五法と、“(人は)得られない”などの対抗策・折伏・引入・結論の四法によって、“順逆(順反)”という名が示されたと知るべきである。これによって、自論者の先行する立場があるとき、他論者の言葉の類似のみによる詭弁によって(一時的な)勝利が生じるのである。

Idāni yathā paravādino pubbapakkhe sati sakavādino dhammeneva tathena jayo hoti, tathā vāduppattiṃ dassetuṃ ‘‘puggalo nupalabbhatī’’ti paccanīkānulomapañcakaṃ āraddhaṃ. Tattha paccanīke pucchā paravādissa, rūpādibhedaṃ saccikaṭṭhaparamatthaṃ [Pg.367] sandhāya paṭiññā sakavādissa, suddhasammutisaccaṃ vā paramatthamissakaṃ vā sammutisaccaṃ sandhāya ‘‘yo saccikaṭṭho’’ti puna anuyogo paravādissa, sammutivasena ‘‘puggalo nupalabbhatī’’ti navattabbattā missakavasena vā anuyogassa saṃkiṇṇattā ‘‘na heva’’nti paṭikkhepo sakavādissa, paṭiññātaṃ paṭikkhipatīti vacanasāmaññamattena ‘‘ājānāhi niggaha’’ntiādivacanaṃ paravādissa. Evamayaṃ puggalo nupalabbhatīti dutiyavādaṃ nissāya dutiyo niggaho hotīti veditabbo. Evaṃ tena chalena niggaho āropito.

今、他論者の前説があるとき、自論者が法によって真実に勝利する様子を示すために、“補特伽羅(個人)は見出されない”という、逆順の五つの(論法)が開始される。そこにおいて、逆(の論法)における問いは他論者のものであり、色(物質)などの分類による諦義・勝義を念頭に置いた(肯定の)回答は自論者のものである。純粋な世俗諦、あるいは勝義を交えた世俗諦を念頭に置いて、“諦義として(存在するのか)”という再度の追及は他論者のものである。世俗に基づいては“補特伽羅は見出されない”とは言えないため、あるいは混合による追及が混乱しているため、“そうではない”という拒絶は自論者のものである。認められたことを拒絶するという言葉の共通性のみによって、“論破を承知せよ”などの言葉は他論者のものである。このように、この“補特伽羅は見出されない”という第二の主張に依拠して、第二の論破が起こると理解されるべきである。このように、その計略によって論破が課せられたのである。

Idāni dhammena samena paravādipaṭiññāya attano vāde jayaṃ dassetuṃ anulomanaye pucchā sakavādissa, attano laddhiṃ nissāya paṭiññā paravādissa, laddhiyā okāsaṃ adatvā paramatthavasena puna anuyogo sakavādissa, paramatthavasena puggalassa anupalabbhanato paṭikkhepo paravādissa, tato paraṃ dhammena samena attano jayadassanatthaṃ ‘‘ājānāhi paṭikamma’’ntiādi sabbaṃ sakavādivacanameva hoti. Tattha sabbesaṃ paṭikammaniggahopanayananiggamanacatukkānaṃ heṭṭhā vuttanayeneva attho veditabbo. Evamidaṃ ‘‘puggalo nupalabbhatī’’tiādikassa paccanīkapañcakassa ‘‘upalabbhatī’’tiādīnaṃ paṭikammaniggahopanayananiggamanacatukkānañca vasena paccanīkānulomapañcakaṃ nāma niddiṭṭhaṃ hoti. Evametāni paṭhamasaccikaṭṭhe dve pañcakāni niddiṭṭhāni, tatthetaṃ vuccati –

今、道理に従い、公正に、他論者の主張によって自説の勝利を示すために、順次の方法(anulomanaya)において自説論者(sakavādin)の問いがあり、自らの教義(laddhi)に基づいた他論者(paravādin)の主張(paṭiññā)があり、教義に隙を与えず、勝義の観点から(paramatthavasena)自説論者による再度の追究があり、勝義において補特伽羅(個人)が見出されないことによって他論者による拒絶がある。その後、道理に従い、公正に自説の勝利を示すために、‘弁駁(paṭikamma)を知れ’などの言葉はすべて自説論者の言葉そのものである。そこでは、すべての弁駁、折伏(niggaha)、導入(upanayana)、結論(niggamana)の四種の意義は、すでに述べられた方法に従って理解されるべきである。このように、この‘補特伽羅は見出されない’などの逆次の五種(paccanīka-pañcaka)と、‘見出される’などの弁駁、折伏、導入、結論の四種の方法によって、逆次・順次の五種(paccanīkānuloma-pañcaka)と名付けられたものが示されている。このように、これら最初の真実義(saccikaṭṭha)において二つの五種が示されている。これについて次のように言われる――

‘‘Niggaho paravādissa, suddho paṭhamapañcake;

Asuddho pana tasseva, paṭikammajayo tahiṃ.

“他論者に対する折伏(niggaha)は、最初の五種において正当(suddho)である。しかし、彼自身にとっての不当な折伏は、そこでの弁駁による勝利である。”

‘‘Niggaho sakavādissa, asuddho dutiyapañcake;

Visuddho pana tasseva, paṭikammajayo tahiṃ.

“自説論者に対する折伏は、第二の五種において不当(asuddho)である。しかし、彼自身にとっての正当な折伏は、そこでの弁駁による勝利である。”

‘‘Tasmā dvīsupi ṭhānesu, jayova sakavādino;

Dhammena hi jayo nāma, adhammena kuto jayo.

“それゆえ、二つの箇所においても、勝利は自説論者のみにある。実に道理(Dhamma)によるものが勝利と名付けられるのであり、非道(Adhamma)からどうして勝利があろうか。”

‘‘Saccikaṭṭhe [Pg.368] yathā cettha, pañcakadvayamaṇḍite;

Dhammādhammavaseneva, vutto jayaparājayo.

“ここでの真実義(saccikaṭṭha)において、二つの五種で飾られているように、勝利と敗北は、道理と非道の原理に従ってのみ説かれている。”

‘‘Ito paresu sabbesu, saccikaṭṭhesu paṇḍito;

Evameva vibhāveyya, ubho jayaparājaye’’ti. (kathā. aṭṭha. 7-10);

“これより後のすべての真実義においても、賢者は、これと同様に両者の勝利と敗北を判別すべきである。”

Paṭhamo suddhikasaccikaṭṭho niṭṭhito.

第一の純粋真実義(suddhika-saccikaṭṭha)が終了した。

Evaṃ suddhikasaccikaṭṭhaṃ vitthāretvā idāni tameva aparehipi okāsādīhi nayehi vitthāretuṃ puna ‘‘puggalo upalabbhatī’’tiādi āraddhaṃ. Tattha pucchā sakavādissa, paṭiññā paravādissa. Puna sabbatthāti sarīraṃ sandhāya anuyogo sakavādissa, rūpasmiṃ attānaṃ samanupassanādosañca ‘‘aññaṃ jīvaṃ aññaṃ sarīra’’nti āpajjanadosañca disvā paṭikkhepo paravādissa. Sesamettha anulomapaccanīkapañcake heṭṭhā vuttanayeneva veditabbaṃ. Pāṭho pana saṃkhitto. Tattha yasmā sarīraṃ sandhāya ‘‘sabbattha nupalabbhatī’’ti vutte sarīrato bahi upalabbhatīti āpajjati, tasmā paccanīke paṭikkhepo sakavādissa, paṭhamaṃ anujānitvā pacchā avajānātīti chalavādassa vasena paṭikammaṃ paravādissa, sesaṃ pākaṭameva.

このように純粋真実義を詳述した後、今度はそれを“場所(okāsa)”などの他の方法によって詳しく説くために、再び“補特伽羅は見出される”などが始められる。そこでは、問いは自説論者のものであり、主張は他論者のものである。再び“すべての場所においてか(sabbattha)”というのは、身体を指して自説論者による追究がある。色(身体)を自己と見なす過失と、“命は別であり、身体は別である”という(断見・常見の)過失に陥るのを見て、他論者による拒絶がある。ここでの順次・逆次の五種における残りの部分は、すでに述べられた方法と同じように理解されるべきである。ただし、経文(pāṭha)は簡略化されている。そこでは、身体を指して“すべての場所において見出されない”と言われたとき、身体の外において見出されるという結論に至るため、逆次において自説論者による拒絶があり、最初は肯定し、後に否定する詭弁論者の方法(chalavāda)に基づいて、他論者の弁駁がある。残りの部分は明白である。

Dutiyanaye sabbadāti purimapacchimajātikālañca dharamānaparinibbutakālañca sandhāya anuyogo sakavādissa, sveva khattiyo so brāhmaṇotiādīnaṃ āpattidosañca dharamānaparinibbutānaṃ visesābhāvadosañca disvā paṭikkhepo paravādissa. Sesaṃ paṭhamanaye vuttasadisameva.

第二の方法においては、“常に(sabbadā)”という言葉で、前後の生の時期、および生存中と入滅の時期を指して、自説論者による追究がある。“その刹帝利がその婆羅門である”などの誤った結論(āpattidosa)と、生存中の者と入滅した者との間に差異がないという過失を見て、他論者による拒絶がある。残りの部分は第一の方法で述べられたのと同様である。

Tatiyanaye sabbesūti khandhāyatanādīni sandhāya pucchā sakavādissa, rūpasmiṃ attā, cakkhusmiṃ attātiādidosabhayena paṭikkhepo paravādissa. Sesaṃ tādisamevāti.

第三の方法においては、“すべてにおいて(sabbesū)”という言葉で、蘊(khandha)や処(āyatana)などを指して、自説論者の問いがある。“色(身体)は自己である”“眼は自己である”などの過失を恐れて、他論者による拒絶がある。残りの部分は同様である。

Evamimāni [Pg.369] tīṇi mukhāni anulomapaccanīkapañcake anulomamattavaseneva tāva paṭipāṭiyā bhājetvā puna paccanīkānulomapañcake paccanīkamattavaseneva bhājetuṃ ‘‘puggalo nupalabbhatī’’tiādi āraddhaṃ. Tattha heṭṭhā vuttanayena attho veditabbo. Ettāvatā suddhikassa ceva imesañca tiṇṇanti catunnaṃ saccikaṭṭhānaṃ ekekasmiṃ saccikaṭṭhe anulomapaccanīkassa, paccanīkānulomassa cāti dvinnaṃ dvinnaṃ paccanīkānaṃ vasena ayaṃ aṭṭhamukhā nāma vādayutti niddiṭṭhā hotīti veditabbā. Yā ekekasmiṃ mukhe ekekassa niggahassa vasena vuccati. Tatthetaṃ vuccati –

このように、これら三つの門(mukha)を、順次・逆次の五種において、まずは順次のみの方法によって順次分類し、再び逆次・順次の五種において、逆次のみの方法によって分類するために、“補特伽羅は見出されない”などが始められる。そこでは、すでに述べられた方法に従って意義を理解すべきである。これによって、純粋(suddhika)なものとこれら三つの計四つの真実義において、一つ一つの真実義に順次・逆次と、逆次・順次の二つずつの方法(paccanīka)により、この“八門(aṭṭhamukhā)”と名付けられた論理構成(vādayutti)が示されたものと理解されるべきである。これは、一つの門ごとに一つの折伏(niggaha)の方法によって説かれる。これについて次のように言われる――

‘‘Evaṃ catubbidhe pañhe, pañcakadvayabhedato;

Esā aṭṭhamukhā nāma, vādayutti pakāsitā.

“このように四種の問いにおいて、二つの五種の分類により、この‘八門(aṭṭhamukhā)’と名付けられた論理構成(vādayutti)が明らかにされた。”

‘‘Aṭṭheva niggahā tattha, cattāro tesu dhammikā;

Adhammikā ca cattāro, sabbattha sakavādino;

Jayo parājayo ceva, sabbattha paravādino’’ti. (kathā. aṭṭha. 14);

“そこには八つの折伏がある。そのうち四つは道理に適った(dhammikā)ものであり、四つは道理に反した(adhammikā)ものである。すべての箇所において自説論者には勝利があり、すべての箇所において他論者には敗北がある。”

Ayaṃ tāvettha anuttānatthato saṃvaṇṇanā.

これが、ここにおける明らかでない意味についての注釈(saṃvaṇṇanā)である。

Atthavinicchayo panetthāpi moggaliputtatissattherena kataniddesassa nayamukhamattadassanavaseneva hoti. Therena hi bhagavatā ṭhapitāya etissā mātikāya paduddhāravasena niddesaṃ akatvā bhagavatā dinnaaṭṭhamukhavādayuttinaye ṭhatvā aparehi pariyāyehi puggalavādaṃ, tadaññaṃ nānappakāraṃ micchāgāhañca nirākaronteneva puggalakathaṃ ādiṃ katvā sādhikadvisatakathāhi niddeso kato.

ここでの義理の決定(atthavinicchaya)は、モッガリプッタ・ティッサ長老によってなされた解説(niddesa)の方法の端緒を示すことによってなされる。けだし、長老は、世尊によって立てられたこの論母(mātikā)の語句の解釈(paduddhāra)によって解説を行うのではなく、世尊によって示された八門の論理構成(aṭṭhamukhavādayutti)に立脚し、他の諸々の観点(pariyāya)から補特伽羅論(puggalavāda)や、それ以外の種々の邪執を退けつつ、補特伽羅論を最初として、二百余の論題をもって解説をなしたのである。

Tattha puggalavādanirākaraṇatthaṃ tāva khandhāyatanadhātuindriyavasena sattapaññāsāya dhammesu ekekena saddhiṃ ‘‘puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, rūpañca upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena…pe… puggalo upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthena, vedanāpi [Pg.370] upalabbhati saccikaṭṭhaparamatthenā’’tiādinā nayena puggalasaṃsandanavasappavattaṃ suddhikasaṃsandanaṃ, yathā rūpavedanādayo sattapaññāsa dhammā aññamaññā visadisā upalabbhanti, evaṃ rūpādīhi visadiso puggalo upalabbhatīti pucchanavasappavattaṃ opammasaṃsandanaṃ, ‘‘rūpaṃ puggalo, rūpasmiṃ puggalo, aññatra rūpā puggalo, puggalasmiṃ rūpa’’nti evaṃ catukkanayena sattapaññāsāya dhammehi pucchanavasappavattaṃ catukkanayasaṃsandananti tividhā saṃsandananayā vuttā. Tattha puggalassa rūpādisabhāvatte niccasassatucchedādippasaṅgato yathānurūpaṃ nirākaraṇaṃ veditabbaṃ, ativitthārabhayenettha upari cetaṃ na vitthārīyati.

そこにおいて、まず補特伽羅論(人我説)を拒絶するために、五蘊・十二処・十八界・二十二根に基づく五十七の法の一つ一つと共に、“補特伽羅は真実にして勝義において得られる、また、色は真実にして勝義において得られる……補特伽羅は真実にして勝義において得られる、受もまた真実にして勝義において得られる”という方法によって、補特伽羅を照合して行われる“純粋照合”、色や受などの五十七の法が互いに異なったものとして得られるように、色などとは異なる補特伽羅が得られるのか、という問いの形で行われる“比喩照合”、さらに“色は補特伽羅か、色の中に補特伽羅があるか、色の外に補特伽羅があるか、補特伽羅の中に色があるか”という四句の方法によって五十七の法について問いを行う“四句方法照合”という三種類の照合方法が説かれている。そこでは、補特伽羅が色などの自性であるとすれば、常住・断滅などの過失に陥ることになるため、それに応じた拒絶が知られるべきであるが、過度の詳細を避けるため、ここではこれ以上詳述しない。

Tato ‘‘yathā rūpādayo sappaccayā, appaccayādayo vā honti, evaṃ tava puggalopi sappaccayatādilakkhaṇayutto’’ti pucchanavasappavattā lakkhaṇayuttikathā, ‘‘puggalo’’ti, ‘‘upalabbhatī’’ti ca padadvayādisodhanatthaṃ ‘‘yo puggalo, so upalabbhati. Yo vā upalabbhati, so puggalo’’tiādipucchanavasappavattaṃ vacanasodhanaṃ, ‘‘rūpadhātuyā rūpī’’tiādi nāmapaññattisodhanavasappavatto paññattānuyogo ca, ‘‘sova puggalo sandhāvati asmā lokā paraṃ lokaṃ, añño vā, na añño vā, neva añño nānañño vā’’tiādinā gatiparivattanamukhena cutipaṭisandhānuyogo, ‘‘rukkhaṃ upādāya chāyādīnaṃ viya khandhādiṃ upādāya paramatthato puggalapaññattī’’ti vāde tassa aniccasaṅkhatatādippasaṅgadīpako upādāpaññattānuyogo, ‘‘kalyāṇapāpakānaṃ kammānaṃ kārako puggalo’’ti vāde tassa vaṭṭadukkhānupacchedādippasaṅgadīpako purisakārānuyogo ca, ‘‘yo iddhivikubbako, so puggalo’’tiādivādabhedako abhiññānuyogo, ‘‘mātāpitādayo nāma atthi, tena puggalo atthī’’ti vādabhedako ñātakānuyogo[Pg.371], ‘‘evaṃ khattiyo’’tiādi jātyānuyogo, ‘‘gahaṭṭho pabbajito’’tiādi paṭipattānuyogo, ‘‘devo manusso’’tiādi upapattānuyogo, ‘‘sotāpanno’’tiādi paṭivedhānuyogo, ‘‘aṭṭha purisapuggalā’’tiādi saṅghānuyogo, ‘‘puggalo saṅkhato’’tiādivasappavatto saccikaṭṭhasabhāgānuyogo, ‘‘sukhaṃ vedanaṃ vediyamāno’’tiādi vedakānuyogo, ‘‘kāye kāyānupassī’’tiādi kiccānuyogo, ‘‘atthi puggalo attahitāya paṭipanno’’tiādinā puggalasabhāvasādhakasuttesu sannissitesu –

次に、“色などが有縁(条件によるもの)あるいは無縁であるように、あなたの言う補特伽羅もまた有縁などの特徴を備えているのか”という問いによって行われる“特徴の適合に関する論議”があり、“補特伽羅”および“得られる”という二語などを精査するために、“補特伽羅であるものは、それは得られるのか。あるいは、得られるものは、それは補特伽羅なのか”という問いによって行われる“語の精査”、さらに“色界によって色を有する者である”というような名称施設を精査する“施設随問(施設の検討)”、“その補特伽羅そのものがこの世から他世へと流転するのか、あるいは別(の者)か、別ではないのか、あるいは別でもなく別でないのでもないのか”というように、趣(輪廻)の転換を通じてなされる“死生随問”、“樹木に依って影などがあるように、蘊などに依って勝義において補特伽羅の施設がある”という主張に対し、それが無常・有為であるなどの過失を示す“依止施設随問”、“善悪の業の作者は補特伽羅である”という主張に対し、それが輪廻の苦しみの不断などの過失を示す“士夫用随問(人間的働きの検討)”、“神通による変現を行う者は、その補特伽羅である”という主張を破る“神通随問”、“父母というものが存在する、ゆえに補特伽羅が存在する”という主張を破る“親族随問”、“このように刹帝利(クシャトリヤ)である”などの“階級随問”、“在家、出家”などの“修行随問”、“神、人間”などの“出生随問”、“預流(ソータパンナ)”などの“現観随問”、“八輩の士夫(補特伽羅)”などの“僧伽随問”、“補特伽羅は有為である”などの方法で行われる“勝義同等随問”、“楽受を感受している者”などの“感受者随問”、“身において身を観ずる者”などの“作用随問”、さらに“自利のために修行する補特伽羅が存在する”などの、補特伽羅の自性を証明する経典が引用される際において——

Sabbe dhammā anattā (ma. ni. 1.353, 356; dha. pa. 279), dukkhameva uppajjamānaṃ uppajjati (saṃ. ni. 2.15).

“一切の法は無我である(中阿含経、法句経)”、“ただ苦のみが生じるときに生じる(相応部)”。

Kinnu sattoti paccesi, māra diṭṭhigataṃ nu te;

Suddhasaṅkhārapuñjoyaṃ, nayidha sattūpalabbhati.

“悪魔よ、何を‘衆生’と思いなすのか。汝は邪見に陥っている。これは単なる行(形成されたもの)の集積にすぎず、ここに衆生(生きもの)は見い出されない”。

Dukkhameva hi sambhoti, dukkhaṃ tiṭṭhati veti ca;

Nāññatra dukkhā sambhoti, nāññaṃ dukkhā nirujjhati. (saṃ. ni. 1.171);

“ただ苦のみが生じ、苦が存続し、あるいは滅する。苦の他に生じるものはなく、苦の他に滅するものはない(相応部)”。

Yasmā ca kho, ānanda, suññaṃ attena vā attaniyena vā…pe… tasmā suñño lokoti vuccati (saṃ. ni. 4.85).

“アーナンダよ、我(我体)あるいは我に属するもの(我所)が空であるから……それゆえに世間は空であると言われる(相応部)”。

‘‘Attani vā, bhikkhave, sati attaniyaṃ meti assāti…pe… attani ca bhikkhave attaniye ca saccato thetato anupalabbhaniyamāne yampi taṃ diṭṭhiṭṭhānaṃ, so loko, so attā, so pecca bhavissāmi, nicco dhuvo sassato avipariṇāmadhammo, sassatisamaṃ tatheva ṭhassāmīti, nanāyaṃ, bhikkhave, kevalo paripūro bāladhammo’’ti (ma. ni. 1.244), ‘‘tatra, seniya, yvāyaṃ satthā diṭṭhe ceva dhamme attānaṃ saccato thetato na paññāpeti, abhisamparāye ca…pe… ayaṃ vuccati, seniya, satthā [Pg.372] sammāsambuddho’’tiādinā puggalābhāvadīpakasuttasandassanavasappavatto suttasandassanānuyogo cāti ettakena kathāmaggena vitthārato paṭhamā puggalakathā vibhattā. Tattha ‘‘atthi puggalo attahitāya paṭipanno’’tiādīsu yathā rūpādayo dhammā paccattalakkhaṇasāmaññalakkhaṇavasena labbhanti, na evaṃ puggalo, rūpādīsu pana sati lokavohāramattena ‘‘atthi puggalo’’ti vuccatīti. Vuttampi cetaṃ bhagavatā – ‘‘imā kho, citta…pe… lokavohārā lokapaññattiyo’’ti (dī. ni. 1.440). Dvidhāpi buddhānaṃ kathā sammutikathā, paramatthakathā ca. Tattha ‘‘satto puggalo gāmo pabbato’’tiādikā sammutikathā nāma, ‘‘aniccaṃ dukkhaṃ anattā khandhā āyatanānī’’tiādikā paramatthakathā nāma. Buddhā hi ye ye sattā yathā yathā bujjhitvā catusaccapaṭivedhaṃ kātuṃ sakkonti, tesaṃ tesaṃ tathā tathā sammutivasena vā paramatthavasena vā vomissakavasena vā desetvā nāmarūpaparicchedadassanavaseneva amataṃ maggaṃ pakāsenti. Ayañhi –

“比丘たちよ、我が存在するならば、我所(わがもの)も存在することになる……比丘たちよ、我および我所が真実として確実に得られないものであるとき、その見解の拠り所である‘その世界、その我は、死後において常住、不変、永劫であり、永遠にそのままであり続けるであろう’というものは、比丘たちよ、まさに愚者の法そのものではないか(中阿含経)”、また“セーニヤよ、ここに、現世において我を真実として確実に施設せず、また来世においても……セーニヤよ、この師こそが正等覚者と呼ばれるのである”など、補特伽羅の不在を示す経典の提示によって行われる“経典提示随問”に至るまで、これだけの論理の道筋によって、第一の“補特伽羅論”が詳細に分別された。そこにおいて、“自利のために修行する補特伽羅が存在する”などと言われるのは、色などの法が自相や共相として得られるのに対し、補特伽羅はそのようには得られず、ただ色などがあるときに世間の通用として“補特伽羅が存在する”と言われるにすぎない。これは世尊によっても次のように説かれている。“チッタよ、これらは世間の言語、世間の施設である……(長部)”。仏陀の教えには、世俗説(世俗諦)と勝義説(勝義諦)の二つがある。そこにおいて“衆生、補特伽羅、村、山”などは世俗説と呼ばれ、“無常、苦、無我、五蘊、十二処”などは勝義説と呼ばれる。仏陀は、どのような衆生が、どのように理解して四聖諦を現観できるかに応じて、それらに対し、世俗あるいは勝義、あるいはその混合によって説法し、名色の区別を示すことによって、不死の道(涅槃)を明らかにされるのである。実に——

Duve saccāni akkhāsi, sambuddho vadataṃ varo;

Sammutiṃ paramatthañca, tatiyaṃ nupalabbhati.

諸説者の中で最高の方である正覚者は、二つの真理を説かれた。すなわち世俗と勝義であり、第三のものは見い出されない。

Tattha –

そこにおいて——

Saṅketavacanaṃ saccaṃ, lokasammutikāraṇaṃ;

Paramatthavacanaṃ saccaṃ, dhammānaṃ tathalakkhaṇaṃ.

標識としての言葉による真理は、世間の約束事(世俗)を原因とするものであり、勝義の言葉による真理は、諸法の真実の特徴によるものである。

Tasmā viññū akatvāna, byañjanebhinivesanaṃ;

Paramatthe patiṭṭhāya, puggalādiṃ vivajjaye.

それゆえ、智者は表現(文字)に執着することなく、勝義に立脚して、補特伽羅(人我)などを避けるべきである。

Paññattiṃ anatikkamma, paramattho pakāsito;

Vināyakena so yasmā, tasmā aññopi paṇḍito;

Paramatthaṃ pakāsento, samaññaṃ nātidhāvayeti. (kathā. aṭṭha. 237);

導師(仏陀)は施設(概念)を逸脱することなく、勝義を明らかにされた。それゆえ、他の賢者もまた勝義を明らかにする際、世俗の名称(共通の呼び名)を無視してはならない。

Ayaṃ puggalakathānayo.

これが補特伽羅論の方法である。

Parihānikathādivaṇṇanā

退転論等の釈

Puggalakathāto [Pg.373] paraṃ ‘‘parihāyati arahā arahattā’’tiādinā asekhā, sotāpannavajjitasekhā ca aggamaggaphalato parihāyantīti pavattā parihānikathā. Pabbajjā viya paṭivedhasaṅkhāto brahmacariyavāsopi manussesu eva bhavati, natthi devesu brahmacariyavāsoti pavattā brahmacariyakathā. Dukkhadassanena ekadesato kilesā pahīyanti, tathā samudayadassanādīhīti evaṃ nānābhisamayavasena odhiso kilesā pahīyantīti pavattā odhisokathā. Jhānalābhī puthujjano kāmarāgabyāpāde samucchedavasena jahati, so catusaccābhisamayā paṭhamameva anāgāmī hotīti pavattā jahatikathā. Atītādibhedaṃ sabbaṃ khandhādikaṃ kālattayepi khandhādisabhāvena atthīti pavattā sabbamatthītikathā. Atītaṃ, anāgatañca khandhādikaṃ atthīti pavattā atītakkhandhādikathā. Atītesu vipākadhammadhammesu ekaccaṃ avipakkavipākameva atthi, na itaranti pavattā ekaccamatthītikathā. Sabbe dhammā satipaṭṭhānāti pavattā satipaṭṭhānakathā. Atītānāgatādivasena natthi, sakabhāvena vā atthi, parabhāvena natthīti pavattā hevatthikathā. Tattha hevatthīti evaṃ iminā pakārena atthīti attho.

補特伽羅論の後に、“阿羅漢は阿羅漢果から退転する”などの記述によって、無学(阿羅漢)および、預流果を除いた有学(聖者)が最上位の道果から退転すると説かれた“退転論”。出家と同じく、通達(現観)としての梵行住も人間界にのみ存在し、天界には梵行住はないと説かれた“梵行論”。苦を見ることによって煩悩の一部が断ぜられ、同様に集の見などによっても断ぜられるという、種々の現観によって煩悩が段階的に断ぜられると説かれた“段階的断論(分分断論)”。静慮(禅定)を得た凡夫が欲愛と瞋恚を(不還道による)断絶によって捨て、四諦の現観によって最初から不還者(アナガーミー)になると説かれた“捨断論”。過去などの別によるすべての蘊(五蘊)などは、三世においても蘊などの自性として存在すると説かれた“一切有論”。過去および未来の蘊などが存在すると説かれた“過去蘊等論”。過去の異熟法たる諸法のうち、あるものは未だ異熟(果報)をもたらさないまま存在し、他(既熟のもの)はそうではないと説かれた“一分有論”。すべての法は念処(四念処)であると説かれた“念処論”。過去・未来などの別によって“ない”のであり、自性としては“ある”が、他性としては“ない”といった“ヘーヴァッティ(確かに有るか)論”。ここで“ヘーヴァッティ”とは、このように、この方法によって“ある”という意味である。

Adhimānikānaṃ, kuhakānaṃ vā arahattapaṭiññānaṃ sukkavissaṭṭhiṃ disvā mārakāyikā devatā upasaṃharantīti pavattā parūpahārakathā. Arahato paresaṃ nāmagottādīsu atthi aññāṇaṃ, atthi kaṅkhā, parehi ñāpanīyato atthi paravitaraṇāti tisso kathā. Sotāpattimaggakkhaṇe dukkhanti vācā bhijjatīti pavattā vacībhedakathā. Dukkhanti vācaṃ bhāsanto dukkhe ñāṇaṃ āharati, tañca lokuttaranti pavattā dukkhāhārakathā. Samāpattiyaṃ, bhavaṅge ca cittaṃ ciraṃ tiṭṭhatīti [Pg.374] pavattā cittaṭṭhitikathā. Sabbe saṅkhārā nippariyāyena ādittā kukkuḷanirayasadisāti pavattā kukkuḷakathā. Paccekaṃ catusaccadassanavasena ekekassa maggassa catukkhattuṃ uppattivasena soḷasahi koṭṭhāsehi arahattappattīti pavattā anupubbābhisamayakathā. Buddhānaṃ vohāravacanaṃ lokuttaranti pavattā vohārakathā. Suddhasattānaṃ appaṭisaṅkhāya maggena vinā kilesanirodhasaṅkhāto appaṭisaṅkhānirodho, paṭisaṅkhāya tena maggena kilesanirodhoti dve nirodhāti pavattā nirodhakathā.

増上慢者あるいは詐欺師たちの“阿羅漢である”という公言に対し、不浄の漏出を見て魔軍の神々が(それを)もたらすと説かれた“他者教唆論”。阿羅漢に他者の姓名などに対する無知があり、疑いがあり、他者から教えられる必要がある(他者の引き出しがある)という三つの論。預流道の瞬間に“苦である”という言葉が発せられると説かれた“語音破裂論(発声論)”。 “苦である”という言葉を語りつつ、苦に対する智慧をもたらし、それが出世間であると説かれた“苦引導論”。等至(三昧)や有分識において、心が長く留まると説かれた“心住論”。すべての行(形成されたもの)は、比喩ではなく、燃え盛る灰の地獄(煻煨地獄)に等しいと説かれた“煻煨(灰)論”。個別の四諦の見によって、一つの道につき四回(四諦分)生じることで、十六の区分によって阿羅漢果に到達すると説かれた“次第現観論”。諸仏の世俗的な言葉(談話)も出世間であると説かれた“世俗語論”。清浄な衆生(聖者)において、不省慮(非択滅)によって道によらずに煩悩が滅することを“不省慮滅(非択滅)”、省慮(択滅)によってその道によって煩悩が滅することを“省慮滅(択滅)”という、二つの滅があると説かれた“滅論”。

Tathāgatabalaṃ sāvakasādhāraṇanti pavattā balakathā. Āsavakkhayañāṇavirahitaṃ navabalaṃ lokuttaranti pavattā ariyantikathā. Sarāgaṃ cittaṃ nibbānaṃ ārabbha rāgato vimuccatīti pavattā vimuttikathā. Jhānena vikkhambhanavimuttiyā paṭhamaṃ vimuttaṃ cittaṃ maggakkhaṇe samucchedavimuttiyā vimuccamānaṃ nāma hotīti pavattā vimuccamānakathā. Aṭṭhamakasaṅkhātassa sotāpattimaggaṭṭhassa anulomagotrabhukkhaṇe diṭṭhivicikicchā pahīyanti nāma, maggakkhaṇe pahīnā nāmāti pavattā aṭṭhamakakathā. Aṭṭhamakassa maggakkhaṇe saddhindriyādīni paṭilabhanti, na paṭiladdhānīti pavattā aṭṭhamakassa indriyakathā. Catutthajjhānadhammupatthaddhaṃ maṃsacakkhumeva dibbacakkhu nāmāti pavattā dibbacakkhukathā. Tathā maṃsasote dibbasotakathā. Yathākammūpagatañāṇameva dibbacakkhūti pavattā yathākammūpagatañāṇakathā. Devabrahmānaṃ pāṇātipātādiasaṃvarābhāvamattena sampattaviratiyā abhāvepi saṃvaro atthīti pavattā saṃvarakathā. Asaññīnampi cutipaṭisandhikkhaṇe saññā atthīti pavattā asaññakathā. Nevasaññānāsaññāyatanabhūmiyaṃ saññā nappavattatīti pavattā nevasaññānāsaññāyatanakathā.

如来の力は弟子たちと共通であると説かれた“力論”。漏尽智(煩悩を滅ぼす知恵)を除いた九力が出世間であると説かれた“聖者論(有聖論)”。貪欲のある心が涅槃を縁として貪欲から解脱すると説かれた“解脱論”。禅定による伏得解脱によって最初に解脱した心が、道の瞬間において断絶解脱によって解脱しつつある状態になると説かれた“解脱論(解脱しつつある論)”。第八(預流向)と呼ばれる預流道に止まる者が、随順・種姓の瞬間に見と疑いを断じ、道の瞬間に(完全に)断じられた者となると説かれた“第八論”。第八者の道の瞬間に信根などを取得するのであり、取得済みではないと説かれた“第八者の根論”。第四静慮の法(禅定力)に支えられた肉眼こそが天眼であると説かれた“天眼論”。同様に、肉耳における“天耳論”。如実業智(業に従って生じる知恵)こそが天眼であると説かれた“如実業智論”。天や梵天には殺生などの不摂生がないというだけで、現前の離(現前する離欲)がない場合でも律儀があると説かれた“律儀論”。無想天の者たちにも、死(没)と結生(再生)の瞬間には想(知覚)があると説かれた“無想論”。非想非非想処地においては想が機能しないと説かれた“非想非非想処論”。

Arahā [Pg.375] gihī assāti pavattā gihissa arahātikathā. Anāgāmino suddhāvāsesu paṭisandhicittena upapattikkhaṇe arahanto hontīti pavattā upapattikathā. Arahato lokiyadhammāpi anāsavāti pavattā anāsavakathā. Paccuppannakkhaṇe samaṅgibhāvasamannāgamo ca rūpāvacarādibhūmantarapaṭilābhasamannāgamo cāti dve samannāgamā, yesaṃ pana ime dve samannāgame ṭhapetvā aññopi hettha upapattidhammavasena eko samannāgamo nāma atthi, tena arahā catūhi phalehi samannāgatoti pavattā samannāgatakathā. Imināva nayena arahā chahi upekkhāhi samannāgatoti pavattā upekkhāsamannāgatakathā. Maggañāṇasabbaññutaññāṇasaṅkhātabodhiyā sadā sannihitabhāvena buddhoti pavattā bodhiyā buddhotikathā. Mahāpurisalakkhaṇayuttāva bodhisattāti pavattā lakkhaṇakathā. Bodhisattānampi magganiyāmo atthīti pavattā niyāmokkantikathā. Catutthamaggaṭṭho tīhi phalehi samannāgatotiādinā pavattā aparāpi samannāgatakathā. Paṭhamamaggādīhi pahīnehi saddhiṃ nippariyāyato arahattaṃ sabbasaṃyojanappahānanti pavattā sabbasaṃyojanapahānakathā.

阿羅漢が在俗者であることもあると説かれた“在俗者の阿羅漢論”。不還者が浄居天において結生心(再生の心)による受生の瞬間に阿羅漢になると説かれた“受生論”。阿羅漢にとっては世間的な法も無漏であると説かれた“無漏論”。現在の一瞬における“具足の成就”と、色界などの他の境地(界)の取得による“成就”という二つの成就があり、これら二つの成就を除いて、さらにこの(阿羅漢の)中に受生法(生まれ持った法)による一つの成就というものがある。それによって阿羅漢は四つの果を成就していると説かれた“成就論”。これと同じ理趣によって、阿羅漢は六つの捨(中捨)を成就していると説かれた“捨成就論”。道智および一切知智という“菩提(悟り)”を常に備えていることによって“仏陀”であると説かれた“菩提による仏陀論”。大士相(三十二相)を具備してこそ菩薩であると説かれた“相論”。菩薩たちにも(聖者の)道の決定(入正決定)があると説かれた“決定入論”。第四道(阿羅漢道)に止まる者は三つの(それ以前の)果を成就しているなどと説かれた、別の“成就論”。最初の道(預流道)などによって断ぜられたものと共に、比喩ではなく(確定的に)、阿羅漢果においてすべての結(煩悩)が断ぜられると説かれた“全結断論”。

Nippariyāyato phalaṃ vimutti nāma, vipassanāmaggapaccavekkhaṇañāṇāni pana pariyāyato. Evaṃ pana aggahetvā yaṃ kiñci kilesavippayuttaṃ ñāṇaṃ vimuttīti pavattā vimuttikathā. Buddhādiasekhārammaṇaṃ asekhañāṇanti pavattā asekhañāṇakathā. Pathavīkasiṇādisamāpattiyo paramatthato avijjamāne paññattārammaṇe pavattattā viparītañāṇanti pavattā viparītakathā. Tattha anicce niccantiādinā catubbidho vipallāso veditabbo. Sabbesaṃ puthujjanānaṃ niyāmagamanāya ñāṇaṃ atthīti pavattā niyāmakathā. Sabbaṃ ñāṇaṃ paṭisambhidāti [Pg.376] pavattā paṭisambhidākathā. Sammutivisayampi ñāṇaṃ bhūtārammaṇamevāti pavattā sammutiñāṇakathā. Cetopariyañāṇaṃ cittārammaṇameva, na taṃsampayuttarāgādicetasikārammaṇanti pavattā cittārammaṇakathā. Sabbasmiṃ anāgatadhamme sabbesaṃ ñāṇaṃ atthīti pavattā anāgatañāṇakathā. Paccuppanne attano ñāṇepi ñāṇaṃ pavattatīti pavattā paṭuppannañāṇakathā. Buddhā viya sāvakāpi tena tena veneyyajanena pattabbaphalaṃ ñatvāva tadatthāya dhammaṃ desentīti pavattā phalañāṇakathā.

直接的には解脱とは果(果位)のことであり、間接的には観・道・省察の諸智のことである。しかし、そのように捉えずに、煩悩と相応しないいかなる智も解脱であるとして説かれたのが“解脱論”である。仏陀などの無学者の対象を無学智であるとして説かれたのが“無学智論”である。地遍などの等至(三昧)は、勝義には存在しない施設(概念)を対象として生じるため、誤った智であるとして説かれたのが“顚倒論”である。そこでは、無常を常とみなすなどの四種の顚倒が知られるべきである。すべての凡夫に(正性に)決定して赴くための智があるとして説かれたのが“決定論”である。すべての智が無礙解であるとして説かれたのが“無礙解論”である。世俗を対象とする智も真実を対象とするものであるとして説かれたのが“世俗智論”である。他心通の智は心のみを対象とし、それに相応する貪欲などの心所を対象としないとして説かれたのが“心対象論”である。すべての未来の法について、すべての人に智があるとして説かれたのが“未来智論”である。現在の自己の智についても智がはたらくとして説かれたのが“現在智論”である。仏陀のように、弟子たちも、それぞれの教化されるべき人々によって得られるべき果を知った上で、そのために法を説くのであるとして説かれたのが“果智論”である。

Sammattaniyāmo niyamato niccaṭṭhena asaṅkhatoti pavattā niyāmakathā. ‘‘Dhammaṭṭhitatā dhammaniyāmatā’’tiādivacanato paṭiccasamuppādo asaṅkhatoti pavattā paṭiccasamuppādakathā. ‘‘Saccāni tathāni avitathānī’’tiādivacanato catusaccāni asaṅkhatānīti pavattā saccakathā. ‘‘Cattāro āruppā āneñjā’’ti vacanato asaṅkhatāti pavattā āruppakathā. Nirodhasamāpatti asaṅkhatāti pavattā nirodhasamāpattikathā. Asaṅkhato ākāsoti ākāsakathā. Ākāso sanidassanotikathā. Pathavīdhātu sanidassanātiādiṃ katvā kāyakammaṃ sanidassananti pariyosānakathā.

正性決定は、決定しているということから、常住であるという意味で無為であるとして説かれたのが“決定論”である。“法の確立性、法の決定性”などの文言から、縁起は無為であるとして説かれたのが“縁起論”である。“諸真理は如実であり、不虚妄である”などの文言から、四聖諦は無為であるとして説かれたのが“諦論”である。“四つの無色(定)は不動である”という文言から、(それらは)無為であるとして説かれたのが“無色論”である。滅尽等至は無為であるとして説かれたのが“滅尽等至論”である。虚空(空間)は無為であるとするのが“虚空論”である。虚空は有見(目に見えるもの)であるとするのが“虚空有見論”である。地界は有見であるなどとし、身業が有見であるのを最後とするのが“終末論”である。

Natthi keci dhammā kehici dhammehi saṅgahitā, tena ekavidhena rūpasaṅgahotiādi niratthakanti pavattā saṅgahitakathā. Vedanādayo arūpadhammā aññamaññaṃ na sampayuttāti pavattā sampayuttakathā. Cetasikaṃ natthīti pavattā cetasikakathā. Cetanādhammova dānaṃ, na deyyadhammoti pavattā dānakathā. Paṭiggāhakānaṃ paribhogamayaṃ puññaṃ atthīti pavattā paribhogakathā. Petā ito dinnacīvarādīheva yāpentīti pavattā itodinnakathā. Pathavīkammavipākotikathā[Pg.377]. Jarāmaraṇaṃ vipākotikathā. Kilesappahānamattameva sāmaññaphalaṃ, na cittacetasikā dhammāti pavattā ariyadhammavipākakathā. Aññamaññādipaccayatāya vipāko vipākadhammadhammotikathā.

いかなる法も、何らかの法によって包含されることはなく、それゆえに一種類による色の包含などは無意味であるとして説かれたのが“包含論”である。受などの非色法(精神的要素)は、相互に相応していないとして説かれたのが“相応論”である。心所は存在しないとして説かれたのが“心所論”である。意志(思)という法こそが布施であり、施される物ではないとして説かれたのが“布施論”である。受取人たちの享受に基づく功徳があるとして説かれたのが“享受論”である。死者たちは、ここから与えられた衣などによって存続するとして説かれたのが“此与論”である。大地は業の異熟(結果)であるとするのが“地業異熟論”である。老死は異熟であるとするのが“老死異熟論”である。煩悩の止滅そのもののみが沙門果であり、心・心所の法ではないとして説かれたのが“聖法異熟論”である。相互などの縁の状態によって、異熟は異熟の性質を持つ法(異熟法)であるとするのが“異熟法論”である。

Asurakāyena saddhiṃ cha gatiyoti pavattā gatikathā. Matasatto mātuutusamayañca mātāpitusaṃyogañca olokayamāno sattāhaṃ, atirekasattāhaṃ vā yasmiṃ bhave tiṭṭhati, so antarābhavo nāma atthīti pavattā antarābhavakathā. Rūpādipañcakāmaguṇāva kāmadhātu nāma, na tu vatthukāmakilesakāmāti pavattā kāmaguṇakathā. Pañcevāyatanāni kāmātikathā. Rūpadhammāva rūpadhātūtikathā. Arūpadhammāva arūpadhātūtikathā. Rūpadhātuyā sattā ghānādīhi saddhiṃ saḷāyatanikāti pavattā rūpadhātuyāāyatanakathā. Āruppepi atthi sukhumarūpantikathā. Kāyavacīviññattivasena rūpaṃ kammantikathā. Cittavippayutto arūpadhammova jīvitindriyaṃ, rūpajīvitindriyaṃ natthīti pavattā jīvitindriyakathā. Ariyupavādakammena arahattā parihāyatīti pavattā kammahetukathā.

阿修羅を含めて六つの趣(六道)があるとして説かれたのが“趣論”である。死んだ衆生が、母の月経の時期と父母の交わりを考慮しながら、七日間あるいは七日間を超えて、ある生存状態にとどまるもの、それが中有と呼ばれるものであり、それは存在するとして説かれたのが“中有論”である。色などの五欲の対象こそが欲界であり、事欲や煩悩欲ではないとして説かれたのが“欲論”である。五つの処こそが欲であるとするのが“欲論”である。色法そのものが色界であるとするのが“色界論”である。名法そのものが無色界であるとするのが“無色界論”である。色界において衆生は鼻根などと共に六処を具えているとして説かれたのが“色界処論”である。無色界にも微細な色があるとするのが“無色界色論”である。身表と語表による色が業であるとするのが“業論”である。心不相応の非色法こそが命根であり、色の命根は存在しないとして説かれたのが“命根論”である。聖者を誹謗する業によって阿羅漢から退転するとして説かれたのが“業因論”である。

Aniccādivasena saṅkhāre ādīnavato apassitvā nibbānaṃ ānisaṃsato passantassa saṃyojanappahānaṃ hotīti pavattā ānisaṃsadassāvikathā. Nibbānārammaṇampi saṃyojanaṃ atthīti pavattā amatārammaṇakathā. Rūpaṃ sārammaṇantikathā. Anusayā anārammaṇātikathā. Ñāṇaṃ anārammaṇantikathā. Atītārammaṇañca anāgatārammaṇañca cittaṃ anārammaṇantikathādvayaṃ. Sabbaṃ cittaṃ vitakkānupatitantikathā. Vitakkavipphārova saddo, so ca na sotaviññeyyoti pavattā vitakkavipphārasaddakathā. Vināpi cittena vācā pavattatīti pavattā nayathācittassavācātikathā. Vināpi [Pg.378] cittena kāyakammaṃ pavattatīti pavattā nayathācittassakāyakammantikathā. Atītehipi jhānehi, anāgatehipi yogino samannāgatāti pavattā atītānāgatasamannāgatakathā.

無常などの観点から諸行を過患(災い)として見ることなく、涅槃を利徳(功徳)として見る者に結の断滅があるとして説かれたのが“利徳論”である。涅槃を対象とする結も存在するとして説かれたのが“不死対象論”である。色は対象を持つものであるとするのが“色有対象論”である。随眠は対象を持たないとするのが“随眠無対象論”である。智は対象を持たないとするのが“智無対象論”である。過去を対象とする心と未来を対象とする心は、ともに対象を持たないとするのが二つの“対象無論”である。すべての心は尋がつきまとうものであるとするのが“尋随行論”である。音は尋の拡散(響き)にすぎず、それは耳で認識されるべきものではないとして説かれたのが“尋拡散音論”である。心なしでも言葉は生じるとして説かれたのが“不随心語論”である。心なしでも身業は生じるとして説かれたのが“不随心身業論”である。過去の禅定によっても、未来の禅定によっても、修行者は具足しているとして説かれたのが“過去未来具足論”である。

Bhavaṅgacitte aniruddhe eva kusalākusalacittāni uppajjanti, tadabhāve ca santatinirodho siyāti pavattā nirodhakathā. Saha vācāhi viññattirūpaṃ maggotikathā. Pañcaviññāṇasamaṅgissāpi maggabhāvanā atthīti pavattā pañcaviññāṇasamaṅgissamaggakathā. Pañcaviññāṇā kusalāpi akusalāpītikathā. Pañcaviññāṇā sābhogātikathā. Maggakkhaṇe lokiyena, lokuttarena cāti dvīhi sīlehi yuttātikathā. Sīlaṃ acetasikantikathā. Sīlaṃ na cittānuparivattītikathā. Samādānahetucittavippayutto puññopacayo hotīti pavattā samādānahetukakathā. Viññatti sīlantikathā. Pāṇātipātādayo vināpi viññattiṃ hontīti pavattā aviññattidussīlyakathā.

有分心が滅していないときにこそ善・不善の心が生じ、それがない場合には相続の滅尽が起こるであろうとして説かれたのが“滅尽論”である。言葉と共に、表色である色が道であるとするのが“道論”である。五識を具える者にも道の修習があるとして説かれたのが“五識具足道論”である。五識は善でもあり不善でもあるとするのが“五識論”である。五識は注意(作意)を伴うものであるとするのが“五識論”である。道の瞬間において、世間的と出世間的という二つの戒を具えているとするのが“戒具足論”である。戒は心所ではないとするのが“戒非心所論”である。戒は心に随伴するものではないとするのが“戒不随心論”である。受持を原因として心と不相応な功徳の蓄積があるとして説かれたのが“受持因論”である。表色が戒であるとするのが“表彰戒論”である。殺生などは表色がなくても起こるとして説かれたのが“無表彰悪戒論”である。

Anusayā abyākatā, ahetukā, cittavippayuttāti tissopi anusayakathā. Asekhassa ñāṇavippayuttappavattiyā so ñāṇīti navattabboti pavattā ñāṇakathā. Ñāṇaṃ cittavippayuttantikathā. Maggakkhaṇe idaṃ dukkhanti ñāṇaṃ pavattanti pavattā idaṃ dukkhantikathā. Buddhā iddhibalena āyukappaṃ vināpi mahākappaṃ tiṭṭhantīti pavattā iddhibalakathā. Cittasantati samādhi, na ekacittakkhaṇikoti pavattā samādhikathā. Avijjādipaṭiccasamuppādaṅgehi aññā dhammaṭṭhitatāti pavattā dhammaṭṭhitatākathā. Rūpādīhi aññā aniccatāti pavattā aniccatākathā.

“随眠は無記であり、無因であり、心不相応である”という三つの随眠論。“無学者の智不相応の転起において、彼は智者であるとは言われるべきではない”という智論。智は心不相応であるという論。聖道の瞬間に“これは苦である”という智が転起するという“これは苦である”という論。諸仏は神変力により、寿劫を除いても大劫の間、留まられるという神変力論。心の相続が三昧であり、一刹那心ではないという三昧論。無明等の十二縁起の支とは別に法住性が存在するという法住性論。色等とは別に無常性が存在するという無常性論。

Viññattiyo vināpi indriyasaṃvaro kāyavacīkammanti pavattā kathā. Sabbaṃ kammaṃ vipākajanakanti pavattā kammakathā. Saddo vipākoti pavattā kathā. Saḷāyatanaṃ vipākoti pavattā [Pg.379] kathā. Maggaṃ vināpi sattakkhattuparamotikathā. Tathā kolaṃkolaekabījikathāsupi. Diṭṭhisampanno jīvitā voropetītikathā. Diṭṭhisampannassa apāyaduggatiyā saddhiṃ rūpāditaṇhāsaṅkhātaduggatipahīnāti pavattā duggatikathā. Sattamabhavikassa taṇhāsambhavato duggati appahīnāti pavattā sattamabhavikakathā.

表徴がなくとも根の制禦は身業・語業であるという論。すべての業は異熟を生むという業論。声は異熟であるという論。六処は異熟であるという論。道を待たずとも七返極促であるという論。同様に、家家および一種に関する論。見を具足した者が生命を奪うという論。見を具足した者にとって、悪趣の苦界とともに色等への渇愛という苦界は断じられているという苦界論。第七有にある者には渇愛が生じるため、苦界は断じられていないという第七有者論。

Saṅghabhedādikappaṭṭhaṃ kammaṃ katvā tena mahākappaṃ asītibhāgaṃ katvā tato ekabhāgamattaṃ kālaṃ āyukappaṃ niraye paccantīti aggahetvā sakalaṃ mahākappaṃ paccanti, vinassamānepi kappe cakkavāḷantaresu paccantīti pavattā kappaṭṭhakathā. Saṅghabhedako appanākusalāni viya kāmāvacarakusalampi na paṭilabhatīti pavattā kusalapaṭilābhakathā. Aṅgasampannāya āṇattiyā abhāvepi mātughātādiānantariyakammapayojako micchattaniyato evāti pavattā anantarāpayuttakathā. Aniyatadhammesupi keci kusalasampayuttāniyatā atthīti pavattā niyatassa niyāmakathā. Nīvaraṇehi nivutena paṭicchanneneva cittena nīvaraṇaṃ pajahantīti pavattā nivutakathā. Sammukhībhūtaṃ saṃyojanameva jahatīti pavattā sammukhībhūtakathā. Samāpanno ca jhānārammaṇanikantiyā jhānaṃ assādetīti pavattā samāpanno assādetītikathā. Dukkhavedanāyapi rāgassādavedanā hotīti pavattā assātarāgakathā. Dhammataṇhā abyākatātikathā. Dhammataṇhā na dukkhasamudayotikathā.

破僧等の劫に留まる業をなして、それによって大劫を八十等分したその一分である寿劫の間、地獄で焼かれると受け取らずに、大劫の全期間焼かれるのであり、劫が滅びゆく時でも世界の間で焼かれるという劫住論。破僧者は、安止の善のように、欲界の善をも得ることがないという善取得論。構成要素を具備した命令がなくても、母殺し等の無間業を企てる者は決定しているという無間業論。不定法の中にも、いくつかの善に相応して決定したものがあるという決定者の決定論。蓋に覆われ遮られた心をもって蓋を捨断するという蓋論。現前した結のみを捨てるという現前論。定に入った者が、禅定の対象への愛着によって禅定を享受するという等至者の享受論。苦受においても貪の享受の受があるという享受貪論。法愛は無記であるという論。法愛は苦の集ではないという論。

Kusalaṃ vā akusalassa, akusalaṃ vā kusalassa anantarā uppajjantīti pavattā kusalākusalapaṭisandahanakathā. Gabbhaseyyakānampi bījamattaṃ saḷāyatanaṃ paṭisandhikkhaṇe uppajjatīti pavattā saḷāyatanuppattikathā. Pañcaviññāṇāni aññamaññassa anantarā uppajjantīti pavattā anantarapaccayakathā. Sammāvācākammantaviññattiyo ariyarūpantikathā. Kāmarāgādito [Pg.380] añño anusayotikathā. Kilesapariyuṭṭhānaṃ cittavippayuttantikathā. Yathā kāmarāgo kāmadhātuyaṃ pariyāpanno, evaṃ rūparāgaarūparāgā rūpārūpabhūmiyaṃ pariyāpannāti pavattā pariyāpannakathā. Dvayaṃ diṭṭhigataṃ abyākatantikathā. Diṭṭhigataṃ apariyāpannantikathā. Yo yesaṃ hetupaccayo, so puna tesaṃ sahajātādipaccayo na hoti, ekadhāva ekassa paccayo hotīti pavattā paccayatākathā. Avijjāva saṅkhārānaṃ paccayo, na pana saṅkhārā avijjāyāti pavattā aññamaññapaccayakathā. Kāladdhānā ime parinipphannena paññattimattāti pavattā addhākathā. Evaṃ khaṇalayamuhuttakathā. Aññassa āsavassa abhāvā āsavā anāsavāti pavattā āsavakathā. Lokuttarānaṃ dhammānaṃ jarāmaraṇaṃ lokuttaranti pavattā jarāmaraṇakathā. Nirodhasamāpatti lokuttarāti pavattā saññāvedayitakathā. Sā lokiyāti pavattā dutiyasaññāvedayitakathā. Nirodhasamāpannopi kālaṃ kareyyāti pavattā tatiyasaññāvedayitakathā. Nirodhasamāpatti asaññasattupikātikathā. Kammato añño cittavippayutto kammūpacayotikathā.

善が不善の直後に、あるいは不善が善の直後に生じるという善不善結生論。胎生者であっても、結生の瞬間に種子としての六処が生じるという六処出現論。五識は互いに直後に生じるという等無間縁論。正語・正業の表徴は聖なる色であるという論。欲愛等とは別の随眠があるという論。煩悩の纏は心不相応であるという論。欲愛が欲界に属するように、色愛・無色愛は色界・無色界の階層に属するという繋縛論。二つの見解は無記であるという論。見解は不繋であるという論。ある法がある法の因縁であるなら、それは再びそれらの倶生縁等にはならず、ただ一つの方法だけで一つの法の縁になるという縁性論。無明のみが行の縁であり、行は無明の縁ではないという相互縁論。時間の経過は実在ではなく施設にすぎないという時論。同様に、刹那・ラヤ・牟呼栗多の論。他の漏がないことから漏は無漏であるという漏論。出世間の諸法の老死は出世間であるという老死論。滅尽定は出世間であるという第一の想受滅論。それは世間的であるという第二の想受滅論。滅尽定に入った者も死ぬことがあるという第三の想受滅論。滅尽定は無想天のようであるという論。業とは別に心不相応な業の積集があるという論。

Balappattā buddhādayo iddhibalena sattānaṃ cittaṃ rāgādianuppattiyā niggaṇhantīti pavattā niggahakathā. Evaṃ kusaluppattiyā paracittapaggahanakathā. Buddhā iddhiyā paresaṃ sukhaṃ dentīti pavattā sukhānuppadānakathā. ‘‘Saṅkhārā aniccā’’ti manasikaroto atītādibhedabhinne sabbe saṅkhāre ārammaṇavasena ekato adhigaṇhātīti pavattā adhigayhamanasikārakathā. Rūpaṃ hetukantikathā. Evaṃ rūpaṃ sahetukantikathā. Rūpaṃ kusalākusalantikathā. Rūpaṃ vipākotikathā, yathā kāmāvacarakammena jātaṃ rūpaṃ kāmāvacaraṃ, evaṃ rūpāvacarārūpāvacarakammehi jātaṃ rūpaṃ rūpāvacarārūpāvacarantikathā[Pg.381]. Rūparāgo rūpadhātuyā, arūparāgo ca arūpadhātuyā pariyāpannotikathā.

力を得た仏陀などは神変力によって、衆生の心に貪等が生じないように抑制するという抑制論。同様に、善が生じるように他者の心を引き上げるという論。諸仏は神変力によって他者に楽を与えるという楽付与論。“諸行は無常なり”と作意する者は、過去等に分かれたすべての諸行を対象として一括して把握するという把握作意論。色は因であるという論。同様に、色は有因であるという論。色は善・不善であるという論。色は異熟であるという論。欲界の業によって生じた色が欲界に属するように、色界・無色界の業によって生じた色は色界・無色界に属するという論。色愛は色界に、無色愛は無色界に属するという論。

Atthi arahato puññūpacayotikathā. Natthi arahato akālamaccūtikathā. Yaṃ kiñci uppajjati, sabbamidaṃ kammatotikathā. Indriyabaddhameva dukkhaṃ, na sabbe saṅkhārāti pavattā indriyabaddhakathā. Sabbe saṅkhārā dukkhā ṭhapetvā ariyamaggantikathā. Maggaphalāneva saṅgho nāma, na ca tāni dakkhiṇaṃ paṭiggaṇhanti, tasmā na vattabbaṃ saṅgho dakkhiṇaṃ paṭiggaṇhātītikathā. Tathā na vattabbaṃ saṅgho dakkhiṇaṃ visodhetītikathā. Na vattabbaṃ saṅgho bhuñjatītikathā. Na vattabbaṃ saṅghassa dinnaṃ mahapphalantikathā. Buddhā na kiñci bhuñjanti, tasmā na vattabbaṃ buddhassa dinnaṃ mahapphalantikathā. Dāyakato dānaṃ visujjhati, na paṭiggāhakatoti pavattā dakkhiṇāvisuddhikathā.

“阿羅漢に福徳の集積がある”という論。“阿羅漢に非時の死はない”という論。“いかなるものが生じようとも、そのすべては業による”という論。“根に束縛されたもののみが苦であり、一切の行が苦なのではない”と説かれた“根束縛論”。“聖道を除いて、一切の行は苦である”という論。“道果そのものが僧伽であり、それらは供養を受け取らない。ゆえに、僧伽が供養を受け取ると言うべきではない”という論。同様に“僧伽が供養を浄化すると言うべきではない”という論。“僧伽が(食を)受けると言うべきではない”という論。“僧伽に施されたものが大果であると言うべきではない”という論。“諸仏は何も食べない。ゆえに、仏に施されたものが大果であると言うべきではない”という論。“施しは施主によって浄化されるのであり、受者によるのではない”と説かれた“供養浄化論”。

Buddhā tusitaloke eva nibbattanti, na manussaloke. Ettha hi nimmitarūpamattaṃ dassentīti pavattā manussalokakathā. Nimmitarūpaṃ dhammaṃ deseti, na buddhoti pavattā dhammadesanākathā. Rāgova karuṇā nāma, tato natthi buddhānaṃ karuṇātikathā. Buddhānaṃ uccārapassāvo aññe gandhajāte ativiya adhigaṇhātīti pavattā gandhajātakathā. Buddhā ekena maggena cattāri sāmaññaphalāni sacchikarontīti pavattā ekamaggakathā. Parikammādiṃ vināva paṭhamādijjhānā dutiyādijjhānaṃ saṅkamatīti pavattā jhānasaṅkantikathā. Pañcakanaye avitakkavicāramattaṃ jhānaṃ visuṃ jhānaṃ nāma na hoti, jhānantarikaṃ nāma hotīti pavattā jhānantarikakathā. Samāpanno saddaṃ suṇātītikathā. Viññāṇaṃ vinā pasādacakkhunā rūpaṃ passatītikathā.

“諸仏は兜率天にのみ生じ、人間界には生じない。ここではただ化身のみを示す”と説かれた“人間界論”。“化身が法を説くのであり、仏ではない”と説かれた“説法論”。“貪欲こそが慈悲であり、それゆえ諸仏に慈悲はない”という論。“諸仏の糞尿は他の香料よりもはるかに勝っている”と説かれた“香物論”。“諸仏は一つの道によって四つの沙門果を現証する”と説かれた“一道論”。“準備などを経ることなく、第一禅から第二禅へと移行する”と説かれた“禅移行論”。“五法(五支)の教えにおいて、尋と伺のみの禅は別個の禅として存在せず、中間禅と呼ばれるものが存在する”と説かれた“中間禅論”。“定に入っている者が音を聞く”という論。“意識を伴わず、浄色眼によって色を見る”という論。

Tekālike kilese pajahatīti pavattā kilesappajahanakathā. Nibbānasaṅkhātāpi suññatā saṅkhārakkhandhapariyāpannāti pavattā suññatakathā. Asaṅkhatameva sāmaññaphalantikathā[Pg.382]. Yesaṃ kesañci dhammānaṃ paṭilābhā asaṅkhatāti pavattā pattikathā. Sabbadhammānaṃ sabhāvasaṅkhātā tathatā asaṅkhatāti pavattā tathatākathā. Anavajjaṭṭhena nibbānampi kusalantikathā. Ānantariyādiṃ vināpi atthi puthujjanassa accantaniyāmatātikathā. Lokiyasaddhādayo na indriyānīti pavattā indriyakathā.

“三世の煩悩を断じる”と説かれた“煩悩断除論”。“涅槃と称される空性も、行蘊に含まれる”と説かれた“空性論”。“沙門果は無為そのものである”という論。“いかなる法の獲得も無為である”と説かれた“獲得論”。“一切の法の自性と称される真如は無為である”と説かれた“真如論”。“無過失という意味で涅槃も善である”という論。“無間業などがなくとも、凡夫に決定(ひたすらな定まり)がある”という論。“世俗の信などは根ではない”と説かれた“根論”。

Asañciccāpi ānantariko hotīti pavattā asañciccakathā. Natthi puthujjanassa ñāṇanti pavattā ñāṇakathā. Nerayikānaṃ kammāneva nirayapālarūpena vadhenti, na nirayapālāti pavattā nirayapālakathā. Atthi devesu tiracchānātikathā. Viratittayaṃ cittavippayuttaṃ, pañcaṅgikova maggoti pavattā maggakathā. Paṭiccasamuppādesu ñāṇaṃ lokuttaranti pavattā ñāṇakathā.

“無意識であっても無間業の報いを受ける者となる”と説かれた“無意識論”。“凡夫には智がない”と説かれた“智論”。“地獄の住人の業が獄卒の姿となって(彼らを)打つのであり、実在の獄卒ではない”と説かれた“獄卒論”。“諸天の中に畜生がいる”という論。“三離は心不相応であり、聖道は五支である”と説かれた“聖道論”。“縁起に関する智は出世間的である”と説かれた“智論”。

Tisso saṅgītiyo ārabbha sāsanaṃ navaṃ katanti pavattā sāsanakathā. Puthujjano ekakkhaṇe tedhātukehi dhammehi avivittoti pavattā avivittakathā. Ñeyyāvaraṇahetukaṃ kiñci saṃyojanaṃ appahāyapi arahā hotīti pavattā saṃyojanakathā. ‘‘Saṅkhārā niccā hontu, rukkhā niccapupphaphalādiyuttā khemino hontū’’tiādinā yathādhippāyaṃ iddhi pavattatīti pavattā iddhikathā. Buddhānaṃ sarīraāyupabhāvemattato aññāpi vemattatā atthīti pavattā buddhakathā. Ekasmiṃ khaṇe sabbalokadhātūsu aneke buddhā santīti pavattā sabbadisākathā. Sabbe dhammā niyatāti pavattā dhammakathā. Sabbakammāni phaladāne niyatānīti pavattā kammakathā.

“三度の結集を経て、教えは新しく作り直された”と説かれた“教説論”。“凡夫は一瞬のうちに三界の法から離れていない”と説かれた“未離論”。“所知障に起因する何らかの結を断じずとも、阿羅漢となる”と説かれた“結論”。“‘行は常であれ、木々は常に花果を実らせ安穏であれ’などと、意欲の通りに神変が働く”と説かれた“神変論”。“諸仏には、身体・寿命・威光の差異のみならず、さらに別の差異もある”と説かれた“仏陀論”。“一瞬のうちに、すべての世界に多くの仏が存在する”と説かれた“一切方角論”。“一切の法は決定している”と説かれた“法論”。“すべての業は果報を与えることにおいて決定している”と説かれた“業論”。

Arahā asabbaññubhāvena sabbaññuvisaye kiñci saṃyojanaṃ appahāya parinibbātīti pavattā parinibbānakathā. Arahā kusalacitto parinibbāyatīti pavattā kusalacittakathā. Arahā āneñje saṇṭhito parinibbāyatīti pavattā āneñjakathā[Pg.383]. Atthi gabbhaseyyāya dhammābhisamayo, atthi gabbhaseyyāya arahattappatti, supinante dhammābhisamayo, arahattappatti cāti pavattā tissopi kathā. Sabbaṃ supinacittaṃ abyākatantikathā. Khaṇikatāya cittānaṃ natthi āsevanapaccayatātikathā. Sabbe saṅkhatā ekacittakkhaṇikāti pavattā khaṇikakathā.

“阿羅漢は一切知ではないために、一切知の領域にある何らかの結を断じずに般涅槃する”と説かれた“般涅槃論”。“阿羅漢は善心をもって般涅槃する”と説かれた“善心論”。“阿羅漢は不動定に住して般涅槃する”と説かれた“不動論”。“母胎において法の現証がある”“母胎において阿羅漢果の獲得がある”“夢において法の現証と阿羅漢果の獲得がある”と説かれた三つの論。“すべての夢の心は無記である”という論。“心の刹那滅性のゆえに、習行縁は存在しない”という論。“一切の有為法は一心刹那である”と説かれた“刹那論”。

Itthiyā saddhiṃ ekato sampattiṃ anubhavissāmāti pūjādiṃ katvā ekādhippāyappattassa bhikkhuno methuno dhammo paṭisevitabboti pavattā ekādhippāyakathā. Pāpabhikkhūsu methunaṃ paṭisevantesu arahantānaṃ vaṇṇena amanussā methunaṃ paṭisevantīti pavattā arahantavaṇṇakathā. Keci sattā attano issariyena kāmakārikāvasena vinipātaṃ gacchanti, na kammavasenāti pavattā issariyakāmakārikākathā. Na rāgo rāgapatirūpakotiādi patirūpakathā. Khandhāyatanādayo aparinipphannāti pavattā aparinipphannakathāti sādhikadvisatakathā. Pāḷiyaṃ aṭṭhamukhavādayuttivaseneva sammitiyādīnaṃ bhinnaladdhikānaṃ laddhibhedavasena nānāpakārato vibhattā, tā pana sabbakathā puggalakathāva. Tā taṃtaṃladdhibhedavasena saṅkhepatopi vuccamānā atibhāriyaṃ ganthaṃ karonti, tasmā na vitthāritā. Taṃ pana nayaṃ icchantehi pāḷiaṭṭhakathāsu (kathā. 1 ādayo; kathā. aṭṭha. nidānakathā) eva vitthārato gahetabboti ayamettha pāḷinayena saddhiṃ atthavinicchayo.

“女性と共に一箇所で幸運を享受しようと、供養などを行って一つの意欲に達した比丘は、淫事を行ってもよい”と説かれた“一意欲論”。“悪比丘が淫事を行う際、阿羅漢の姿を借りて非人間が淫事を行う”と説かれた“阿羅漢貌論”。“ある衆生は自らの主宰性による恣意的な振る舞いによって地獄に堕ちるのであり、業によるのではない”と説かれた“主宰恣意論”。“貪欲は貪欲に似たものではない”などの“相似論”。“蘊・処などは未完成である”と説かれた“未完成論”など、二百余りの論がある。聖典(パーリ)において、八面論の道理に従い、正量部などの異なる見解を持つ人々の説の差異に応じて多種多様に分別されているが、それらの論はすべて“人施設論”に他ならない。それらはそれぞれの説の差異に従って簡潔に述べられるだけでも非常に膨大な書物となるため、ここでは詳述しなかった。その詳細な方式を望む者は、聖典の註釈書(‘論事註’等)から詳しく摂取すべきである。これが、ここでの聖典の理路に従った意味の確定である。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

‘モーハヴィッチェーダニー’(痴を絶つもの)阿毘達磨マティカー注釈において。

Kathāvatthumātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

‘論事’マティカー注釈、終了。

6. Yamakamātikā

6. ‘双論’マティカー。

Mūlayamakamātikatthavaṇṇanā

‘根双論’マティカー注釈。

Idāni [Pg.384] yamakamātikāya saṃvaṇṇanānayo hoti. Sā panesā mūlayamakamātikā khandhaāyatanadhātusaccasaṅkhāraanusayacittadhammaindriyayamakamātikāti dasavidhā hoti. Kenaṭṭhena cettha yamakanti? Yugaḷaṭṭhena. Yugaḷaṃ hi ‘‘yamakapāṭihāriyaṃ’’, ‘‘yamakasālā’’tiādīsu ‘‘yamaka’’nti vuccati, iti yugaḷasaṅkhātānaṃ yamakānaṃ vasena desitattā imesu dasasu ekekampi, etesaṃ vibhajanattā niddesopi, sabbesaṃ samūhattā pakaraṇampi yamakaṃ nāma. Idha panetā niddesayamakaṃ upādāya ‘‘yamakamātikā’’tveva vuttā, tāsaṃ pana dasannaṃ yamakamātikānaṃ mūlayamakamātikā ādi. Tatthāpi ‘‘ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlā. Ye vā pana kusalamūlā, sabbe te dhammā kusalā’’ti idaṃ yamakaṃ ādi. Tassa kusalamūlasaṅkhātānaṃ dvinnaṃ atthānaṃ vasena atthayamakanti vā, tesaññeva atthānaṃ anulomato paṭilomato pavattapāḷidhammavasena dhammayamakanti vā, anulomapaṭilomato pavattapucchāvasena pucchāyamakanti vā tidhā yamakabhāvo veditabbo. Sesesupi eseva nayo.

今、双論(ヤマカ)本母の註釈の順序となる。そのこの“根双論本母”は、蘊・処・界・諦・行・随眠・心・法・根の双論本母という十種類がある。ここで、どのような意味で“双論(ヤマカ)”というのか。それは“対(つい)”という意味である。実際、“双神変(ヤマカ・パーティハーリヤ)”や“双沙羅(ヤマカ・サーラ)”などの言葉において、“ヤマカ”とは“対”と言われる。このように、対として数えられる二つのもの(双)に基づいて説かれているため、これら十種の各々も、それらを分類した釈義(ニッデーサ)も、それらすべての集まりである論(パカラナ)も、双論(ヤマカ)と名付けられる。しかし、ここではそれらの釈義の双論を指して“双論本母”とのみ言われており、それら十種の双論本母のうち、根双論本母が最初である。そこにおいても、“およそいかなる善法も、それらすべては善根である。あるいはまた、いかなる善根も、それらすべての法は善である”というこの双が最初である。それについて、善根と数えられる二つの意味に基づけば“義の双(アッタ・ヤマカ)”、それらと同じ意味について順次と逆次に展開するパーリの法に基づけば“法の双(ダンマ・ヤマカ)”、順次と逆次に展開する問いに基づけば“問いの双(プッチャー・ヤマカ)”という三通りの双の状態を知るべきである。残りのものにおいても、この方法と同じである。

Idāni imesaṃ yamakānaṃ vasena desitāya imissā mūlayamakamātikāya tāva nayayamakapucchāatthavārappabhedavasena pāḷivavatthānaṃ evaṃ veditabbaṃ – kusalattikamātikāya hi ‘‘kusalā dhammā’’ti idaṃ ādipadaṃ nissāya mūlanayo mūlamūlanayo mūlakanayo mūlamūlakanayoti ime cattāro nayā honti. Tesu ekekasmiṃ naye mūlayamakaṃ ekamūlayamakaṃ aññamaññamūlayamakanti tīṇi tīṇi yamakānīti [Pg.385] dvādasa yamakāni. Ekekasmiṃ yamake anulomapaṭilomavasena dve dve pucchāti catuvīsati pucchā, ekekapucchāya sanniṭṭhānasaṃsayavasena dve dve atthāti aṭṭhacattālīsa atthā.

さて、これらの双に基づいて説かれたこの根双論本母について、まずは方法(ナヤ)・双(ヤマカ)・問い(プッチャー)・意味(アッタ)・節(ヴァーラ)の分類によるパーリの確定を次のように知るべきである。すなわち、善三法(クサラ・ティッカ)の本母の“善なる諸法”というこの最初の句に依拠して、根の方法、根根の方法、根的方法、根根的方法という四つの方法がある。それらの一つ一つの方法において、根の双、唯一根の双、相互根の双という三つずつの双があるため、計十二の双となる。一つ一つの双において、順次と逆次によって二つずつの問いがあるため、二十四の問いとなる。一つ一つの問いにおいて、決定(サンニッターナ)と疑惑(サンサヤ)によって二つずつの意味があるため、四十八の意味となる。

Tattha ye keci kusalāti kusalesu ‘‘kusalā nu kho, na kusalā nu kho’’ti sandehābhāvato imasmiṃ pade sanniṭṭhānattho veditabbo. Sabbe te kusalamūlāti ‘‘sabbe te kusalā dhammā kusalamūlā nu kho, na nu kho’’ti evaṃ vimativasena pucchitattā imasmiṃ pade saṃsayattho veditabbo. So ca kho veneyyānaṃ saṃsayaṭṭhāne saṃsayaṃ dīpetvā taṃvinodanatthaṃ bhagavatā vutto, tathāgatassa pana saṃsayaṭṭhānaṃ nāma natthi. Ito paresupi pucchāpadesu eseva nayo. Yathā ca kusalapadaṃ nissāya ime catunayādayo honti, akusalapadaṃ nissāyapi tatheva, abyākatapadaṃ nissāyapi tatheva, kusalādīni tīṇipi padāni ekato katvā niddiṭṭhaṃ nāmapadaṃ nissāya tathevāti kusalattikamātikāya catūsu padesu sabbepi soḷasa nayā, aṭṭhacattālīsa yamakāni, channavuti pucchā, dvānavutisataṃ atthā ca uddesavasena vuttāti veditabbā. Ettāvatā mūlavāro hetuvāro nidānavāro sambhavavāro pabhavavāro samuṭṭhānavāro āhāravāro ārammaṇavāro paccayavāro samudayavāroti sabbepi dasa vārā honti. Tattha mūlavāre āgataparicchedeneva avasesesupi nayādayo veditabbā. Pāḷi panettha atisaṃkhittā. Iti sabbesupi dasasu vāresu saṭṭhisataṃ nayā, asītiadhikāni cattāri yamakasatāni, saṭṭhiadhikāni nava pucchāsatāni, vīsādhikāni ekūnavīsati atthasatāni ca uddiṭṭhānīti veditabbāni.

その中で、“およそいかなる善(法)も”という句は、善(法)において“善であろうか、善ではないだろうか”という疑いがないため、この句には決定の意味を知るべきである。“それらすべては善根である”という句は、“それらすべての善法は善根であろうか、そうではないだろうか”というように疑念に基づいて問われているため、この句には疑惑の意味を知るべきである。そしてそれは、被導者の疑いのある箇所において疑いを示し、それを除去するために世尊によって説かれたものであり、如来には疑いのある箇所などは存在しない。これ以降の問いの句においても、この方法と同じである。そして、善の句に依拠してこれら四つの方法などがあるように、不善の句に依拠しても同様であり、無記の句に依拠しても同様である。善などの三つの句を一つにまとめて示された名の句に依拠しても同様である。したがって、善三法本母の四つの句において、すべての十六の方法、四十八の双、九十六の問い、百九十二の意味が、総説(ウッデーサ)として説かれていると知るべきである。これによって、根の節、因の節、因縁の節、発生の節、出生の節、等起の節、食の節、所縁の節、縁の節、集起の節という、計十の節がある。そのうち、根の節で示された区分と同様に、残りの節においても方法などを知るべきである。ただし、ここでのパーリは極めて簡略化されている。このように、すべての十の節において、百六十の方法、四百八十の双、九百六十の問い、千九百二十の意味が示されていると知るべきである。

Evamettha [Pg.386] nayayamakapucchā atthavārappabhedavasena pāḷivavatthānaṃ viditvā idāni tassā anuttānapadatthānusāreneva vibhaṅganayasahito saṅkhepatthavaṇṇanānayo evaṃ veditabbo – tattha ye kecīti anavasesavacanaṃ. Kusalā dhammāti anavajjasukhavipākā nissattasabhāvā. Sabbe te kusalamūlāti kiṃ te sabbeyeva kusalamūlā hontīti pucchā. Imāni pana vissajjanamātikāya natthi. Yamakamātikāya hi sabbattha pucchāpadāneva uddhaṭāni, na vissajjanānīti. Vissajjanāni pana niddeseyeva vuttāni, tasmā sabbattha niddesanayeneva vissajjanamukhaṃ dassayissāma. Imissāva ‘‘ye keci kusalā dhammā, sabbe te kusalamūlā’’ti pucchāya vibhaṅganayena idaṃ vissajjanamukhaṃ. ‘‘Tīṇeva kusalamūlāni, avasesā kusalā dhammā na kusalamūlā’’ti tassā cāyamattho – na te sabbe kusalā dhammā kusalamūlāni honti, alobhādīni pana tīṇeva kusalamūlānīti. Ye vā pana kusalamūlā tayo alobhādayo kusalānaṃ mūlāti vuttā, sabbe te kusalā dhammāti kiṃ te sabbe tayopi dhammā kusalāti pucchā. Tassā niddese ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Tassa tesaṃ tiṇṇaṃ mūlānaṃ kusalabhāvampi sampaṭicchāmīti attho. Ayaṃ tāva mūlanaye mūlayamakanayo.

このように、ここで方法・双・問い・意味・節の分類によるパーリの確定を知った上で、次は、その詳らかでない句の意味に従って、分別(ヴィバンガ)の方法を伴った簡潔な意味の釈義の方法を次のように知るべきである。そのうち、“およそいかなる”とは、例外のない言葉である。“善なる諸法”とは、過失がなく幸福な異熟をもたらす、衆生ではない自性の(もの)である。“それらすべては善根である”とは、“それらはすべて、果たして善根なのだろうか”という問いである。しかし、これらは答顕本母には存在しない。なぜなら、双論本母においては、どこでも問いの句のみが取り出されており、答えは取り出されていないからである。答えは釈義においてのみ説かれている。それゆえ、どこにおいても釈義の方法によって回答の端緒を示すことにする。この“およそいかなる善法も、それらすべては善根である”という問いに対する分別の方法による回答の端緒は、これである。“三つのみが善根であり、残りの善法は善根ではない”。そして、その意味はこうである。“それらすべての善法が善根であるわけではなく、無貪などの三つのみが善根である”と。あるいはまた、“いかなる善根も”という、善(法)の根として説かれた無貪などの三つについて、“それらすべての法は善である”とは、“それら三つの法はすべて善なのだろうか”という問いである。その釈義における“然り(アーマンター)”という回答、その意味は“それら三つの根が善であるということを肯定する”ということである。これが、まずは根の方法における根の双の方法である。

Ekamūlayamake pana sabbe te kusalamūlena ekamūlāti gaṇanaṭṭhena ekamūlakaṃ aggahetvā samānatthena gahetabbā, ayaṃ hettha attho – ‘‘sabbe te kusalamūlena ekaṃ samānaṃ mūlaṃ etesanti ekamūlā’’ti. Yaṃ phassassa mūlaṃ, kiṃ tadeva vedanādīnanti ayaṃ pucchā. Atha nesaṃ tathābhāvaṃ sampaṭicchanavasena ‘‘āmantā’’ti vibhaṅge vissajjanaṃ. Ye vā pana kusalamūlena ekamūlā, sabbe te dhammā kusalāti pucchā. Tassā [Pg.387] pana kusalacittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ kusalamūlena ekamūlameva, na kusalaṃ, phassādidhammajātaṃ pana kusalamūlena ekamūlañceva kusalañcāti idaṃ vissajjanaṃ. Yatheva hi phassādīnaṃ alobhādayo suppatiṭṭhitabhāvasādhanena hetupaccayattā mūlaṃ, tathā taṃsamuṭṭhānarūpassāpīti taṃrūpampi arūpadhammehi saddhiṃ samānamūlanti vuccati, na pana kusalaṃ anavajjasukhavipākattābhāvā. Ekamūlayamakanayo.

一根双(Ekamūlayamaka)において、“それらすべては善根と一根(一つの根を持つ)である”というとき、数の意味での一根(根が一つしかないこと)をとるのではなく、同一という意味で解釈すべきである。ここでの意味は、“それらすべてにとって、善根という一つの、同一の根がある。ゆえに一根(ekamūlā)である”ということである。触の根が何であるか、それが受などの根と同じであるかという問いがこれである。そして、それらがそうであることを認める形で、分別論(Vibhaṅga)では“然り(āmantā)”と回答される。“また、あるいは、善根と一根であるものは、すべてそれらの諸法は善であるか”という問いがある。それに対する回答は、善心から生じた色は善根と一根ではあるが善ではない、しかし触などの法群は善根と一根であり、かつ善である、というものである。あたかも、触などにとって無貪などが、安定した状態を成就させるための因縁(hetupaccaya)として根であるように、その心から生じた色にとっても同様だからである。ゆえに、その色もまた無色法(名法)と共に“同一の根を持つ”と言われる。しかし、過失がなく幸福な結果をもたらす性質(善性)を欠いているため、善ではない。一根双の理路である。

Aññamaññamūlayamake pana ‘‘ye keci kusalā’’ti apucchitvā ‘‘ye keci kusalamūlena ekamūlā’’ti pucchā katā. Kasmā? Imināpi byañjanena tassevatthassa sambhavadassanatthaṃ, kusalasamuṭṭhānarūpassāpi sampiṇḍanatthañca. Aññamaññamūlāti sabbeva te kiṃ aññamaññassa hetupaccayaṭṭhena mūlāni hontīti pucchā. Tassā yāni dve tīṇi mūlāni ekato uppajjanti, tāneva ekamūlāni ceva aññamaññamūlāni ca, avasesā kusalamūlasahajātā rūpārūpadhammā kusalamūlena ekamūlāva, na ca aññamaññamūlāti vissajjanaṃ. Tasseva paṭilomanaye sabbe te aññamaññamūlā alobhādayo kusalāti pucchā. Āmantāti vissajjanaṃ. Mūlanayo.

相互根双(Aññamaññamūlayamaka)においては、“およそ善なるものは”と問わずに、“およそ善根と一根であるものは”という問いがなされている。なぜか。この表現によっても、その意味が成立することを示すためであり、また、善から生じた色をも一括して含めるためである。“相互根(Aññamaññamūlā)”とは、“それらすべては互いに因縁の状態として根となるのか”という問いである。それに対し、共に生じる二つまたは三つの根(無貪・無瞋・無痴)だけが、一根であり、かつ相互根である。残りの善根と共に生じた色法・無色法は、善根と一根ではあるが、相互根ではない、という回答になる。その逆の順序(逆論)において、“それらすべては相互根であり、無貪などは善であるか”という問いに対し、“然り”という回答になる。根の理路である。

Yathā ca mūlanaye mūlayamakaekamūlayamakaaññamaññamūlayamakavasena chabbidhā pucchāvissajjananayā vuttā, evaṃ mūlamūlanayādīsupi veditabbā. Ayaṃ panettha viseso – sabbe te kusalamūlamūlāti sabbe te kusalamūlasaṅkhātā mūlā, kusalamūlamūlātveva attho. Ekamūlamūlāti samānaṭṭhena ekameva mūlamūlaṃ etesanti ekamūlamūlā, samānamūlamūlātveva attho. Aññamaññamūlamūlāti aññamaññassa mūlaṃ aññamaññamūlaṃ, taṃ hetupaccayaṭṭhena mūlaṃ etesanti aññamaññamūlamūlā, aññamaññamūlamūlātveva attho. Sesaṃ tādisamevāti. Mūlamūlanayo.

根の理路において、根双、一根双、相互根双によって六種類の問答の理路が説かれたように、根根(mūlamūla)の理路等においても同様に知られるべきである。ただし、ここでの違いは次の通りである。“それらすべては善の根根(kusalamūlamūlā)である”とは、それらすべてが善根と称される根である、というのが“善の根根”の意味である。“一根根(ekamūlamūlā)”とは、同一という意味で一つの根根をそれらが持っているということであり、“同一の根根を持つ”というのがその意味である。“相互根根(aññamaññamūlamūlā)”とは、互いの根が相互根であり、それが因縁の状態でそれらの根となっているものが“相互根根”であり、“互いに根を根とする”というのがその意味である。残りはそれと同様である。根根の理路である。

Mūlakanaye [Pg.388] pana sabbe te kusalamūlakāti sabbe te kusalā hetupaccayaṭṭhena kusalabhūtaṃ mūlaṃ etesanti kusalamūlakāti pucchā. Āmantāti vissajjanaṃ. ‘‘Ye vā pana kusalamūlakā, sabbe te dhammā kusalā’’ti pucchā. Yaṃ rūpaṃ, taṃ ṭhapetvā sesaṃ kusalanti vissajjanaṃ, sesaṃ tādisamevāti. Mūlakanayo.

有根の理路(Mūlakanaye)においては、“それらすべては善根を根とするもの(kusalamūlakā)か”という問いは、“それらすべての善なるものは、因縁の状態において、善である根をその根として持っているか”という意味である。“然り”という回答になる。“また、あるいは、善根を根とするものは、すべてそれらの諸法は善であるか”という問いに対し、色を除いて残りは善である、という回答になる。残りはそれと同様である。有根の理路である。

Mūlamūlakanaye pana kusalamūlamūlakāti kusalamūlasaṅkhātaṃ mūlaṃ etesanti kusalamūlamūlakā. Sesaṃ tādisamevāti.

有根根の理路(Mūlamūlakanaye)においては、“善の根根を根とするもの(kusalamūlamūlakā)”とは、善根と称される根をその根として持っているもののことである。残りはそれと同様である。

Ayaṃ tāva kusalapadesu pucchāvissajjananayo. Akusalapadādīsupi eseva nayo. Ayaṃ pana viseso – akusalapadamūlesu ekamūlayamake ‘‘ye keci akusalā dhammā, sabbe te akusalamūlena ekamūlā’’ti paṭhamapucchāya ‘‘ahetukaṃ akusalaṃ akusalamūlena ekamūla’’nti niddese vissajjanaṃ kataṃ. Tattha ahetukaṃ akusalanti dvīsu mohamūlacittesu mohaṃ sandhāya vuttaṃ, abyākatapadamūlesu ekamūlayamake ‘‘ye keci abyākatā dhammā, sabbe te abyākatamūlena ekamūlā’’ti pucchāya ‘‘ahetukaṃ abyākataṃ ṭhapetvā sesā abyākatamūlena ekamūlakā’’ti vissajjanaṃ. Tattha ahetukaṃ abyākatanti aṭṭhārasāhetukacittuppādā, rūpaṃ, nibbānañca. Ettha ca kiñcāpi sahetukaabyākatacittasamuṭṭhānarūpampi abyākatamūlena ekamūlameva, taṃ pana abbohārikaṃ katvā niddese ekato labbhamānakavasenapetaṃ vissajjanaṃ katanti veditabbaṃ.

ここまでは、善の句における問答の理路である。不善の句などにおいてもこの理路は同様である。ただし、この違いがある。不善の句の根における一根双で、“およそ不善なる諸法は、すべて不善根と一根であるか”という第一の問いに対し、注釈(niddesa)では“無因の不善は不善根と一根である”という回答がなされている。そこでの“無因の不善”とは、二つの痴根心における痴を指して言われている。無記の句の根における一根双で、“およそ無記なる諸法は、すべて無記根と一根であるか”という問いに対し、“無因の無記を除いて、残りは無記根を根とするものである”という回答がある。そこでの“無因の無記”とは、十八の無因心、色、および涅槃である。ここで、たとえ有因の無記心から生じた色であっても、それは無記根と一根ではあるが、それをあえて言及せずに、注釈において一括して得られるものとしてこの回答がなされたと知るべきである。

Nāmapadamūlesu ca ‘‘ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlā’’ti pucchāya ‘‘naveva nāmamūlāni, avasesā nāmā dhammā, na nāmamūlā’’ti vissajjanaṃ. Ekamūlanaye panettha ‘‘ye keci nāmā dhammā, sabbe te nāmamūlena ekamūlā’’ti pucchā. ‘‘Ahetukaṃ nāmaṃ ṭhapetvā sesaṃ nāmamūlena ekamūla’’nti [Pg.389] vissajjanaṃ. Tattha ahetukacittuppādavicikicchuddhaccasampayuttamohanibbānavasena ahetukaṃ nāmaṃ veditabbaṃ. Sesaṃ sabbattha kusalapade vuttānusārena suviññeyyamevāti. Ayaṃ mūlavāre nayo.

名の句(nāmapada)の根において、“およそ名である諸法は、すべて名の根であるか”という問いに対し、“九つだけが名の根であり、残りの名である諸法は、名の根ではない”という回答がある。一根の理路において、ここでは“およそ名である諸法は、すべて名の根と一根であるか”という問いに対し、“無因の名を除いて、残りは名の根と一根である”という回答がある。そこでの“無因の名”とは、無因心の心生起、疑・掉挙相応の痴、および涅槃のことであると知るべきである。残りはすべて、善の句で説かれた方法に従って容易に理解できる。これが根の章(mūlavāra)の理路である。

Ito paresu hetuvārādīsu navasu vāresu mūlavārasadisova sabbattha saṃvaṇṇanānayo. Hetuādipadamattameva hettha viseso, tāni ca mūla-saddapariyāyato alobhādihetukāneva. Alobhādayo hi sahajātadhammasaṅkhātassa attano phalassa patiṭṭhānaṭṭhena mūlaṃ. Tassa nipphādanatthaṃ hinoti pavattatīti hetu, ‘‘handa naṃ gaṇhathā’’ti dassentaṃ viya attano phalaṃ nidetīti nidānaṃ. Etasmā phalaṃ sambhavatīti sambhavo. Pabhavatīti pabhavo. Samuṭṭhāti taṃ ettha, etenāti vā samuṭṭhānaṃ. Taṃ āharatīti āhāro. Apaṭikkhipitabbaṭṭhena tena ālambīyatīti ālambaṇaṃ. Etaṃ paṭicca taṃ etīti paccayo. Etasmā taṃ samudetīti samudayo. Sabbaṃ kāraṇapariyāyena vuttā ‘‘mūlaṃ hetu nidānañcā’’ti gāthā dasannampi vārānaṃ uddānagāthā nāma. Ayaṃ mūlayamakamātikatthavaṇṇanānayo.

これより後の因の章(hetuvāra)などの九つの章においては、すべてにおいて根の章と同様の解説の理路である。ただ、“因(hetu)”などの言葉だけがここでの相違点であり、それらも根という言葉の類義語として、無貪などの因に他ならない。なぜなら、無貪などは、共生する諸法という自らの結果を安定させるという意味で根(mūla)である。それを生じさせるために“向かう(hinoti)”、つまり活動するから因(hetu)である。“さあ、これを取れ”と示すかのように自らの結果を指し示すから原因(nidāna)である。これによって結果が生じる(sambhavati)から発生(sambhava)である。起源となる(pabhavati)から起源(pabhava)である。これにおいて、あるいはこれによって等起する(samuṭṭhāti)から等起(samuṭṭhāna)である。それをもたらす(āharati)から食(āhāra)である。拒絶されるべきでないという意味で、それによって捉えられるから所縁(ālambaṇa)である。これに縁って(paṭicca)それが生じる(eti)から縁(paccaya)である。これによってそれが共に生じる(samudeti)から集(samudaya)である。すべて原因の類義語として説かれた“根、因、原因……”という詩頌(gāthā)は、十の章すべての要約の詩頌(uddānagāthā)である。これが根双論の論母の意味の解説の理路である。

Khandhayamakamātikatthavaṇṇanā

蘊双論論母釈

Khandhayamakapāḷiyā pana pāḷivavatthānaṃ tāva evaṃ veditabbaṃ – ‘‘pañcakkhandhā’’ti padaṃ ādiṃ katvā yāva ‘‘na khandhā na saṅkhārā’’ti padaṃ, tāva pavattā ayaṃ khandhayamakamātikā nāma. Sā paṇṇattivārassa ‘‘uddesavāro’’tipi ‘‘pucchāvāro’’tipi vuccati. So ca padasodhanavāro padasodhanamūlacakkavāro suddhakhandhavāro suddhakhandhamūlacakkavāroti catūhi nayavārehi paṭimaṇḍito. Tattha ‘‘rūpaṃ rūpakkhandho, rūpakkhandho rūpa’’ntiādinā nayena padameva sodhetvā gato padasodhanavāro nāma. So anulomapaṭilomavasena duvidho hoti[Pg.390]. Tassa anulomavāre ‘‘rūpaṃ rūpakkhandho, rūpakkhandho rūpa’’ntiādīni pañca yamakāni. Paṭilomavārepi ‘‘na rūpaṃ na rūpakkhandho, na rūpakkhandho na rūpa’’ntiādinā pañca vārā.

蘊双論(うんそうろん)の聖典の規定については、まず次のように知られるべきである。‘五蘊’という句を始まりとして、‘蘊にあらず、行(ぎょう)にあらず’という句に至るまで展開されるものが、この‘蘊双論論母(マティカー)’と呼ばれる。それは施設回(しせつかい)の‘提示回(じじかい)’とも‘問答回(もんどうかい)’とも呼ばれる。そしてそれは、語の浄化回(ごのじょうかかい)、語の浄化根本輪回(ごのじょうかこんぽんりんかい)、純蘊回(じゅんうんかい)、純蘊根本輪回(じゅんうんこんぽんりんかい)という四つの方法の回によって装飾されている。そのうち、‘色は色蘊か、色蘊は色か’などの方法によって語そのものを浄化して進むのが‘語の浄化回’である。それは順(じゅん)と逆(ぎゃく)の別により二種類ある。その順回には‘色は色蘊か、色蘊は色か’などの五つの双(そう)がある。逆回にも‘色にあらざるものは色蘊にあらざるか、色蘊にあらざるものは色にあらざるか’などの五つの回がある。

Tato paraṃ tesaññeva padasodhanavāre sodhitānaṃ khandhānaṃ ‘‘rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā vedanākkhandho’’tiādinā nayena ekekakhandhamūlakāni cattāri cattāri cakkāni bandhitvā gato padasodhanamūlakānaṃ cakkānaṃ atthitāya padasodhanamūlacakkavāro nāma. Sopi anulomapaṭilomavasena duvidho hoti. Tassa anulomavāre ‘‘rūpaṃ rūpakkhandho, khandhā vedanākkhandho’’tiādīni ekekakhandhamūlakāni cattāri cattāri katvā vīsati yamakāni. Paṭilomavārepi ‘‘na rūpaṃ na rūpakkhandho, na khandhā na vedanākkhandho’’tiādīni vīsatimeva.

その次に、それら語の浄化回において浄化された蘊について、‘色は色蘊か、(他の)蘊は受蘊か’などの方法によって、一つ一つの蘊を根本として四つずつの輪(組み合わせ)を構成して進むのが、語の浄化を根本とする輪が存在することから‘語の浄化根本輪回’と呼ばれる。それもまた順と逆の別により二種類ある。その順回には‘色は色蘊か、蘊は受蘊か’などの、一つ一つの蘊を根本とした四つずつを行って二十の双がある。逆回にも‘色にあらざるものは色蘊にあらざるか、蘊にあらざるものは受蘊にあらざるか’などの同じく二十がある。

Tato paraṃ ‘‘rūpaṃ khandho, khandhā rūpa’’ntiādinā nayena suddhakhandhavaseneva gato suddhakhandhavāro nāma. Sopi anulomapaṭilomavasena duvidho hoti. Tassa anulomavāre ‘‘rūpaṃ khandho, khandhā rūpa’’ntiādīni pañca yamakāni. Paṭilomavārepi ‘‘na rūpaṃ na khandho, na khandhā na rūpa’’ntiādīni pañceva.

その次に、‘色は蘊か、蘊は色か’などの方法によって、純粋な蘊としてのみ進むのが‘純蘊回’である。それも順と逆の別により二種類ある。その順回には‘色は蘊か、蘊は色か’などの五つの双がある。逆回にも‘色にあらざるものは蘊にあらざるか、蘊にあらざるものは色にあらざるか’などの五つがある。

Tato paraṃ tesaññeva suddhakhandhānaṃ ‘‘rūpaṃ khandho, khandhā vedanā’’tiādinā nayena ekekakhandhamūlakāni cattāri cattāri cakkāni bandhitvā gato suddhakhandhamūlakānaṃ cakkānaṃ atthitāya suddhakhandhamūlacakkavāro nāma. Sopi anulomapaṭilomavasena duvidho hoti. Tassa anulomavāre ‘‘rūpaṃ khandho, khandhā vedanā’’tiādīni ekekakhandhamūlakāni cattāri cattāri katvā vīsati yamakāni. Paṭilomavārepi ‘‘na rūpaṃ na khandho, na khandhā na vedanā’’tiādīni vīsatimeva. Evamettha catūsu nayavāresu ekaṃ yamakasataṃ, dve pucchāsatāni, ekekapucchāya sanniṭṭhānasaṃsayavasena dve [Pg.391] dve atthe katvā cattāri ca atthasatāni uddiṭṭhānīti veditabbāni.

その次に、それら純粋な蘊について、‘色は蘊か、蘊は受か’などの方法によって、一つ一つの蘊を根本として四つずつの輪を構成して進むのが、純粋な蘊を根本とする輪が存在することから‘純蘊根本輪回’と呼ばれる。それも順と逆の別により二種類ある。その順回には‘色は蘊か、蘊は受か’などの、一つ一つの蘊を根本とした四つずつを行って二十の双がある。逆回にも‘色にあらざるものは蘊にあらざるか、蘊にあらざるものは受にあらざるか’などの同じく二十がある。このように、ここでの四つの方法の回において、百の双、二百の問いがあり、一つ一つの問いに対して肯定(前陳)と疑念(後陳)の別によって二つずつの意味として、四百の意味が提示されていると知られるべきである。

Evametissā pāḷivavatthānaṃ viditvā idāni anuttānapadatthānusārena vibhaṅganayasahitasaṅkhepatthavaṇṇanānayo evaṃ veditabbo. Pañcakkhandhāti ayaṃ yamakavasena pucchitabbānaṃ khandhānaṃ uddeso. Rūpakkhandho…pe… viññāṇakkhandhoti tesaññeva pabhedato nāmavavatthānaṃ. Tato paraṃ padasodhanavārādayo cattāro nayavārā. Tattha rūpaṃ rūpakkhandhoti yaṃ kiñci ‘‘rūpa’’nti vuccati, sabbaṃ taṃ ‘‘rūpakkhandho’’ti pucchatīti vacanasodhanatthaṃ pucchā. Tassā ca ‘‘piyarūpaṃ sātarūpaṃ rūpaṃ na rūpakkhandho, rūpakkhandho rūpañceva rūpakkhandho cā’’ti idaṃ niddesanayena vissajjanaṃ. Tattha piyarūpaṃ sātarūpantiādīsu yaṃ ‘‘rūpa’’nti vuttaṃ, taṃ rūpameva na rūpakkhandho. Yo pana ‘‘rūpakkhandho’’ti vutto, so ‘‘rūpa’’ntipi ‘‘rūpakkhandho’’tipi vattuṃ vaṭṭatīti attho. Rūpakkhandho rūpanti ettha pana ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ rūpakkhandhassa niyamena rūpanti vattabbattā. Vedanā vedanākkhandhoti pucchāya, vedanākkhandho vedanāti pucchāya ca ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Saññāsaññākkhandhoti pucchāya ‘‘papañcasaññā’’tiādīsu āgatā diṭṭhisaññā saññā na saññākkhandho, saññākkhandho saññā ceva saññākkhandho cāti vissajjanaṃ. Saññākkhandho saññāti pucchāya ca ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Saṅkhārā saṅkhārakkhandhoti pucchāya ‘‘aniccā vata saṅkhārā’’tiādīsu āgato saṅkhārakkhandho, tato avasesā saṅkhatadhammā saṅkhārā na saṅkhārakkhandhoti vissajjanaṃ. Saṅkhārakkhandho saṅkhārāti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Viññāṇaṃ viññāṇakkhandhoti pucchāya, viññāṇakkhandho viññāṇanti pucchāya ca ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ.

このようにこの聖典の規定を知った上で、今は難解でない句の意味に従って、分別(ヴィバンガ)の方法を伴った簡略な意味の解説の方法を次のように知るべきである。‘五蘊’とは、これは双の方法によって問われるべき蘊の提示である。‘色蘊……(中略)……識蘊’とは、それらを分類することによる名称の確定である。その後に、語の浄化回などの四つの方法の回がある。そのうち、‘色は色蘊か’とは、何らかの‘色’と呼ばれるものが、すべて‘色蘊’であるかを問うものであり、言葉の正確な定義(浄化)のための問いである。そしてそれに対して、‘愛好色、悦楽色は色であるが色蘊ではない。色蘊は色でもあり色蘊でもある’というのが、明示的な方法による回答である。そこにおいて、愛好色や悦楽色などのうちで‘色’と言われたものは、色そのものであって色蘊ではない。しかし、‘色蘊’と言われたものは、‘色’とも‘色蘊’とも呼ぶのが適正である、というのがその意味である。‘色蘊は色か’については、‘然り(しかり)’という回答である。色蘊は必然的に色と呼ばれるべきものであるからである。‘受は受蘊か’という問いと、‘受蘊は受か’という問いには、‘然り’という回答である。‘想は想蘊か’という問いには、‘戯論(けろん)の想’などに現れる見解としての想は、想ではあるが想蘊ではない。想蘊は想でもあり想蘊でもある、というのが回答である。‘想蘊は想か’という問いには、‘然り’という回答である。‘行(ぎょう)は行蘊か’という問いには、‘諸行は無常なり’などに現れる行(形成されたもの)のうち、行蘊(に該当するもの)と、それ以外の残りの有為法(ういほう)としての行は、行(ぎょう)ではあるが行蘊ではないというのが回答である。‘行蘊は行か’という問いには、‘然り’という回答である。‘識は識蘊か’という問いと、‘識蘊は識か’という問いには、共に‘然り’という回答である。

Paṭilomavāre na rūpaṃ na rūpakkhandhoti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Tassa rūpa-saddavacanīyā dhammā rūpakkhandho [Pg.392] na hontīti attho. Na rūpakkhandho na rūpanti pucchāya rūpakkhandhavirahitā ‘‘piyarūpaṃ sātarūpa’’nti vuttā dhammā na rūpakkhandho, rūpaṃ, piyarūpasātarūparūpakkhandhavirahitā pana dhammā na rūpakkhandho ceva na rūpañcāti vissajjanaṃ. Na vedanā na vedanākkhandhoti pucchāya, na vedanākkhandho na vedanāti pucchāya, na saññā na saññākkhandhoti pucchāya ca ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandhoti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Na saññākkhandho na saññāti pucchāya pana diṭṭhisaññā na saññākkhandho, saññā, taṃ diṭṭhisaññaṃ, saññākkhandhañca ṭhapetvā avasesā na ceva saññā na ca saññākkhandhoti vissajjanaṃ. Na saṅkhārā na saṅkhārakkhandhoti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Na saṅkhārakkhandho na saṅkhārāti pucchāya saṅkhārakkhandhaṃ ṭhapetvā avasesasaṅkhatadhammā na saṅkhārakkhandho, saṅkhārā, asaṅkhatā pana dhātu na ceva saṅkhārā na ca saṅkhārakkhandhoti vissajjanaṃ. Na viññāṇaṃ na viññāṇakkhandhoti pucchāya, na viññāṇakkhandho na viññāṇanti pucchāya ca ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Imināva nayena ito paresupi sabbattha vissajjananayo veditabbo, visesamattameva pana vakkhāma.

逆次の部(パティローマ・ヴァーラ)において、“色(ルーパ)ではないものは、色蘊(ルーパッカンダ)ではないか”という問いに対し、“然り”という答釈がある。その意味は、色という言葉で表現される諸法は、色蘊ではないということである。“色蘊ではないものは、色ではないか”という問いに対しては、“色蘊を欠いた‘愛形(ピヤルーパ)・楽形(サータルーパ)’と言われる諸法は色蘊ではないが、色である。一方で、愛形・楽形および色蘊を欠いた諸法は、色蘊でもなく、色でもない”という答釈がなされる。“受(ヴェーダナー)ではないものは、受蘊(ヴェーダナッカンダ)ではないか”という問い、“受蘊ではないものは、受ではないか”という問い、“想(サンニャー)ではないものは、想蘊(サンニャッカンダ)ではないか”という問いに対しては、“然り”という答釈がなされる。“行(サンカーラ)ではないものは、行蘊(サンカーラッカンダ)ではないか”という問いに対しても、“然り”という答釈がなされる。しかし、“想蘊ではないものは、想ではないか”という問いに対しては、“見想(ディッティサンニャー)は想蘊ではないが、想である。その見想と想蘊を除いた残りのものは、想でもなく想蘊でもない”という答釈がなされる。“行ではないものは、行蘊ではないか”という問いに対しては、“然り”という答釈がなされる。“行蘊ではないものは、行ではないか”という問いに対しては、“行蘊を除いた残りの有為法(サンカタダンマ)は行蘊ではないが、行である。一方で、無為の界(アサンカタ・ダートゥ:涅槃)は行でもなく、行蘊でもない”という答釈がなされる。“識(ヴィンニャーナ)ではないものは、識蘊(ヴィンニャーナッカンダ)ではないか”という問い、および“識蘊ではないものは、識ではないか”という問いに対しても、“然り”という答釈がなされる。この方法によって、これ以降の他の箇所においても、すべて答釈の方法を知るべきであるが、ここではその特異な点のみを述べることにする。

Padasodhanamūlacakkavāre pana ayaṃ viseso – khandhā vedanākkhandhoti ye keci khandhā, sabbe te vedanākkhandhoti pucchā. Tassā ‘‘vedanākkhandho khandho ceva vedanākkhandho ca, avasesā pana khandhā, na vedanākkhandho’’ti vissajjanaṃ. Sesesupi eseva nayo. Paṭilome pana na khandhā na vedanākkhandhoti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. Ettha ca ye paññattinibbānasaṅkhātā dhammā khandhāpi na honti, te yasmā vedanākkhandhopi na hoti, tasmā ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ, sesaṃ suviññeyyameva. Padasodhanamūlacakkavāro.

語浄化根本輪の部(パダソーダナムーラチャッカ・ヴァーラ)における相違点は次の通りである。“蘊は受蘊か。すなわち、いかなるものであれ蘊であるならば、それらはすべて受蘊であるか”という問いに対し、“受蘊は蘊であり、かつ受蘊でもある。しかし、残りの蘊は、蘊ではあるが受蘊ではない”という答釈がなされる。他の(蘊)においても、これと同じ方法である。一方、逆次(パティローマ)において、“蘊ではないものは、受蘊ではないか”という問いに対しては、“然り”という答釈がなされる。ここにおいて、施設(パンニャッティ)や涅槃と称される諸法は蘊ではない。それゆえ、それらは受蘊でもないので、“然り”という答釈がなされるのである。残りの部分は容易に理解できる。以上が語浄化根本輪の部である。

Suddhakhandhavāre pana ‘‘rūpaṃ khandho’’ti pucchāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ piyarūpādīnañca pañcasu khandhesu saṅgahitattā. ‘‘Khandhā rūpa’’ntiādīsu [Pg.393] ye keci khandhā, sabbe te rūpakkhandhotiādinā attho gahetabbo. Teneva hissa niddese ‘‘khandhā rūpa’’ntiādinā padaṃ anuddharitvā ‘‘khandhā rūpakkhandho’’tiādinā atthavaseneva padaṃ uddharitvā ‘‘rūpakkhandho khandho ceva rūpakkhandho ca, avasesā khandhā, na rūpakkhandho’’ti vissajjanaṃ kataṃ. Teneva ca kāraṇena suddhakhandhavāroti vutto. Vacanasodhane viya hi ettha na vacanaṃ pamāṇaṃ, yathā pana suddhakhandhā labbhanti, tathā tathā atthova pamāṇaṃ. Parato āyatanayamakamātikādīsupi eseva nayo. Paṭilome ‘‘na rūpaṃ na khandho’’ti yaṃ dhammajātaṃ rūpaṃ na hoti, taṃ khandhopi na hotīti pucchā, tassā ‘‘rūpakkhandhavirahitā khandhā, na rūpaṃ, tathā nibbānaṃ na pana rūpañceva na khandho cā’’ti vissajjanaṃ. Sesaṃ suviññeyyameva. Suddhakhandhavāro.

純粋蘊の部(スッダッカンダ・ヴァーラ)において、“色は蘊か”という問いに対し、“然り”という答釈がなされる。それは、愛形などが五蘊の中に含まれているからである。“蘊は色か”などの問いにおいて、いかなるものであれ蘊であるならば、それらはすべて色蘊である、というような意味で理解されるべきである。それゆえ、その釈義(ニッデーサ)において、“蘊は色か”という言葉をそのまま引用せず、“蘊は色蘊か”というように意味に基づいて言葉を引用し、“色蘊は蘊であり、かつ色蘊でもある。残りの蘊は(蘊であるが)色蘊ではない”という答釈がなされているのである。それゆえに、この箇所は“純粋蘊の部”と呼ばれている。ここでは語の浄化(ヴァカナソーダナ)におけるように言葉が基準なのではなく、どのように純粋な蘊が得られるかという、その意味(実義)こそが基準なのである。後述の処(アーヤタナ)や双論(ヤマカ)の論題(マーティカー)などにおいても、これと同じ方法である。逆次において、“色ではないものは、蘊ではないか”という、いかなる法が色ではないならば、それは蘊でもないのかという問いに対しては、“色蘊を除いた蘊は、色ではないが(蘊である)。同様に、涅槃は色でもなく、蘊でもない”という答釈がなされる。残りの部分は容易に理解できる。以上が純粋蘊の部である。

Suddhakhandhamūlacakkavārepi ‘‘khandhā vedanākkhandho’’tiādinā heṭṭhā vuttanayena attho veditabboti ayaṃ paṇṇattivāre nayo.

純粋蘊根本輪の部(スッダッカンダムーラチャッカ・ヴァーラ)においても、“蘊は受蘊か”などの、上述の方法によって意味を知るべきである。以上が施設部(パンニャッティ・ヴァーラ)における方法である。

Yasmā pana niddese imissā pana mātikāya paṇṇattivārasaṅkhātaṃ niddesaṃ vatvā tato imaṃ mātikākkamaṃ muñcitvā aparena pariyāyena aññepi uddesavāravirahitā ‘‘pavattivāro pariññāvāro’’ti dve mahāvārā pucchāvissajjanavasena vuttā, tasmā tesaṃ dvinnampi vārānaṃ nayo dassetabbo. Tato pavattivāre tāva pāḷivavatthānapubbikā mukhamattappakāsanā – imasmiṃ hi uppādavāro nirodhavāro uppādanirodhavāroti tayo antaravārā honti. Tattha uppādavāre tāva tiṇṇaṃ addhānaṃ vasena cha kālabhedā honti paccuppanno, atīto, anāgato, paccuppannenātīto, paccuppannenānāgato, atītenānāgatoti. Evametesu chasu kālabhedesu yvāyaṃ paṭhamo [Pg.394] paccuppanno, tattha puggalato okāsato puggalokāsatoti tayo vārā honti.

しかし、釈義(ニッデーサ)において、この論題の施設部と呼ばれる解説を述べた後、この論題の順序を離れて、別の方法で、問答の形式による“発生の部(パヴァッティ・ヴァーラ)”と“遍知の部(パリンニャー・ヴァーラ)”という二つの大部が(論題には示されていないが)述べられているため、これら二つの部の方法も示されなければならない。そこでまず、発生の部において、聖典の規定に基づいたその概要を明示すると、ここには生起の部(ウッパーダ・ヴァーラ)、消滅の部(ニローダ・ヴァーラ)、生起消滅の部(ウッパーダニローダ・ヴァーラ)という三つの内部の部(小部)がある。そのうち、生起の部には三世(三つの時間)の区分により、現在、過去、未来、現在と過去、現在と未来、過去と未来という六つの時間の分類がある。これら六つの分類のうち、最初の“現在”において、人(プッガラ)によるもの、場所(オーカーサ)によるもの、人と場所(プッガローカーサ)によるものという三つの部が存在する。

Tattha ‘‘yassa rūpakkhandho uppajjati, tassa vedanākkhandho uppajjatīti? Asaññasattaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho uppajjati, no ca tesaṃ vedanākkhandho uppajjati. Pañcavokāraṃ upapajjantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho ca uppajjati, vedanākkhandho ca uppajjati. Yassa vā pana vedanākkhandho uppajjati, tassa rūpakkhandho uppajjatīti? Arūpaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ vedanākkhandho uppajjati, no ca tesaṃ rūpakkhandho uppajjati. Pañcavokāraṃ upapajjantānaṃ tesaṃ vedanākkhandho ca uppajjati, rūpakkhandho ca uppajjati. Yassa rūpakkhandho uppajjati…pe… tassa viññāṇakkhandho uppajjati…pe… yassa vā pana viññāṇakkhandho uppajjati, tassa rūpakkhandho uppajjatīti…pe… pañcavokāraṃ …pe… uppajjatī’’ti evaṃ rūpakkhandhamūlakāni cattāri, ‘‘yassa vedanākkhandho uppajjati, tassa saññākkhandho uppajjatī’’tiādinā ca vedanākkhandhamūlakāni tīṇi, saññākkhandhamūlakāni dve, saṅkhārakkhandhamūlakaṃ ekanti evametāni paccuppannakāle puggalavāre anulomanaye dasa yamakāni honti. Tattha rūpakkhandhamūlakesu catūsu ādito ekameva pāḷiyaṃ vissajjitaṃ, sesāni tena sadisavissajjanānīti tantiyā lahubhāvatthaṃ saṃkhittāni.

そこで、“色蘊が生じる者には、受蘊が生じるか?”という問いに対し、無想定(無想天)に生まれつつある者たちには、色蘊は生じるが、受蘊は生じない。五蘊(五蘊ある生存)に生まれつつある者たちには、色蘊も生じ、受蘊も生じる。またあるいは、“受蘊が生じる者には、色蘊が生じるか?”という問いに対し、無色界に生まれつつある者たちには、受蘊は生じるが、色蘊は生じない。五蘊に生まれつつある者たちには、受蘊も生じ、色蘊も生じる。“色蘊が生じる……(中略)……識蘊が生じる……識蘊が生じる者には、色蘊が生じるか……(中略)……五蘊……生じる”というように、色蘊を根(मूल)とするものは四組あり、“受蘊が生じる者には、想蘊が生じるか”などの受蘊を根とするものは三組、想蘊を根とするものは二組、行蘊を根とするものは一組である。このように、現在における個人門(puggalavāra)の順次(anulomanaya)においては、十組の双論(yamakāni)がある。そのうち色蘊を根とする四組については、最初のものだけが聖典(pāḷi)で回答されており、残りはそれと同様の回答であるため、聖典(tanti)の簡潔化のために省略されている。

Vedanākkhandhamūlake pana sabbattha ‘‘āmantā’’ti ekasadisameva vissajjanaṃ. Vedanādīsu uppannesu niyamena saññādīnaṃ uppajjanato tattha sabbāni saṃkhittāni. Yathā ca puggalavāre dasa yamakāni, evaṃ okāsavārepi ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjati, tattha vedanākkhandho uppajjatīti? Asaññasatte tattha…pe… pañcavokāre tattha…pe… uppajjatī’’tiādinā, puggalokāsavārepi ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjati, tassa tattha vedanākkhandho uppajjatīti? Asaññasattaṃ…pe… pañcavokāraṃ…pe… uppajjatī’’tiādinā. Paccuppannakāle tīsu vāresu [Pg.395] anulomanaye tiṃsa yamakā honti. Yathā anulomanaye tiṃsa, evaṃ paṭilomanayepi ‘‘yassa rūpakkhandho nuppajjati, tassa vedanākkhandho nuppajjatīti? Arūpaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho nuppajjati, no ca tesaṃ vedanākkhandho nuppajjati. Sabbesaṃ cavantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho ca nuppajjati vedanākkhandho ca nuppajjati. Yassa vā pana vedanākkhandho nuppajjati, tassa rūpakkhandho nuppajjatīti? Asaññasattaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ vedanākkhandho nuppajjati, no ca tesaṃ rūpakkhandho nuppajjati. Sabbesaṃ cavantānaṃ tesaṃ vedanākkhandho ca nuppajjati rūpakkhandho ca nuppajjatī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho nuppajjati, tattha vedanākkhandho nuppajjatīti? Uppajjati. Yattha vā pana…pe… nuppajjatīti? Uppajjatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjati, tassa tattha vedanākkhandho nuppajjatīti…pe… sabbesaṃ cavantānaṃ tadubhayaṃ nuppajjatī’’tiādinā cāti tiṃsa yamakā. Evaṃ paccuppannakāle saṭṭhi yamakāni, taddiguṇā pucchā, taddiguṇā ca atthā veditabbā.

しかし、受蘊を根とするものについては、すべて“然り(āmantā)”という同一の回答である。受などが生じる時には、決定して想などが生じるため、それらはすべて省略されている。そして、個人門に十組の双論があるように、場所門(okāsavāra)においても、“色蘊が生じる場所では、受蘊が生じるか? 無想天のそこでは……(中略)……五蘊(界)のそこでは……生じる”などがあり、個人場所門(puggalokāsavāra)においても、“誰にどこの場所で色蘊が生じるなら、その者にその場所で受蘊が生じるか? 無想定……(中略)……五蘊……生じる”などがある。現在における三つの門(個人・場所・個人場所)の順次には三十組の双論がある。順次に三十あるように、逆次(paṭilomanaya)においても、“色蘊が生じない者には、受蘊が生じないか? 無色界に生まれつつある者たちには、色蘊は生じないが、受蘊は生じないことはない(受蘊は生じる)。没しつつあるすべての者たちには、色蘊も生じず、受蘊も生じない。またあるいは、受蘊が生じない者には、色蘊が生じないか? 無想定に生まれつつある者たちには、受蘊は生じないが、色蘊は生じないことはない(色蘊は生じる)。没しつつあるすべての者たちには、受蘊も生じず、色蘊も生じない”などの問いと、“色蘊が生じない場所では、受蘊が生じないか? (答)生じる。またあるいは……(中略)……生じないか? (答)生じる”など、また“誰にどこの場所で色蘊が生じないなら、その者にその場所で受蘊が生じないか……(中略)……没しつつあるすべての者たちには、その両方が生じない”などの三十組の双論がある。このように現在において六十組の双論があり、問いはその二倍、意味(解釈)もその二倍あると知るべきである。

Tattha yassa rūpakkhandho uppajjatīti yassa puggalassa paṭisandhikkhaṇe rūpakkhandho uppajjati. Tassa vedanākkhandhoti vedanākkhandhopi tassa tasmiṃyeva khaṇe uppajjatīti attho imināva nayena. Tattha asaññasattanti asaññattabhavaṃ paṭisandhivasena upapajjantānaṃ tesaṃ uppajjanakkhaṇe rūpakkhandho uppajjati, no ca tesaṃ acittakattā vedanākkhandho uppajjatīti attho. Imināva nayena ‘‘yassa vā pana vedanākkhandho’’tiādikesu pucchāvissajjanesu, tato paresupi sabbattha attho veditabbo.

そこで、“色蘊が生じる者”とは、ある個人の結生(paṭisandhi)の瞬間に色蘊が生じることをいう。“その者の受蘊”とは、受蘊もその者のまさにその瞬間に生じるという意味であり、この方法による。そこでの“無想定(無想天)”とは、結生によって無想の生存に生まれつつある者たちの生起の瞬間に色蘊は生じるが、彼らは心が無いために受蘊は生じないという意味である。この方法によって、“またあるいは受蘊が……”などの問いと回答、およびその後のすべてにおいて、意味を知るべきである。

Idaṃ panettha uppādanirodhesu niyamalakkhaṇaṃ – sakalepi hi imasmiṃ khandhayamake tattha tattha uppannānaṃ sattānaṃ pavatte yāva maraṇā vā khandhānaṃ apariyantesu uppādanirodhesu vijjamānesupi lahuparivattānaṃ dhammānaṃ vinibbhogaṃ katvā uppādanirodhe [Pg.396] dassetuṃ na sukaranti pavattiyaṃ uppādanirodhe anāmasitvā paṭisandhiuppādavaseneva uppādavāro, nirodhamaraṇakāle nirodhavaseneva ca nirodhavāro kathito. Evamettha uppādanirodhesu niyamalakkhaṇaṃ viditvā paṭisandhiuppādameva ca cutinirodhameva ca gahetvā tesu tesu ṭhānesu āgatānaṃ pucchāvissajjanānaṃ atthavinicchayo veditabbo.

ここで、生起と消滅(生滅)における規定の定義は以下の通りである。すなわち、この五蘊双論の全体において、あちこちに生まれた衆生たちの転起(pavatti)において、死に至るまで、あるいは蘊の限りない生起と消滅が存在するとしても、素早く変化する法を分別して生起と消滅を示すことは容易ではない。それゆえ、転起における生起と消滅には言及せず、結生の生起に基づいてのみ“生起門(uppādavāra)”が、死の時の消滅に基づいてのみ“消滅門(nirodhavāra)”が説かれている。このように、ここでの生起と消滅における規定の定義を理解し、結生の生起と死の消滅のみを取り上げて、それぞれの箇所に出てくる問いと回答の意味の決定を知るべきである。

Paṭilomanaye pana sabbesaṃ cavantānanti maraṇacittassa bhaṅgakkhaṇasamannāgatānaṃ. Tesaṃ hi tattha rūpakkhandho nuppajjati, vedanākkhandho ca cuticittassa uppattikkhaṇe eva uppannattā. ‘‘Yattha rūpakkhandho nuppajjati, tattha vedanākkhandho nuppajjatī’’ti pucchāya arūpabhavaṃ sandhāya ‘‘uppajjatī’’ti idaṃ vissajjanaṃ kataṃ, anantarapucchāya asaññibhavaṃ sandhāya ‘‘uppajjatī’’ti idaṃ vissajjananti veditabbaṃ. Sesaṃ suviññeyyamevāti ayaṃ paccuppannakāle nayo.

しかし逆次においては、“没しつつあるすべての者たち”とは、死心の崩壊の瞬間を備えた者たちのことである。彼らにはそこで色蘊は生じない。また受蘊も、死心の生起の瞬間に既に生じているからである。“色蘊が生じない場所では、受蘊が生じないか?”という問いに対して、無色界の生存を指して“生じる”というこの回答がなされ、次の問いに対しては、無想定(無想天)の生存を指して“生じる”というこの回答がなされたと知るべきである。残りの部分は容易に理解できる。これが現在における方法である。

Yathā ca paccuppannakāle saṭṭhi yamakādīni, evaṃ sesesupi pañcasu kālabhedesu paccekanti gahetabbaṃ. Pucchāvissajjanesu panettha kiñcāpi ‘‘yassa rūpakkhandho uppajjittha, tassa vedanākkhandho uppajjitthāti? Āmantā’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjittha, tattha vedanākkhandho uppajjitthāti? Pañcavokāre uppajjittha, nāññatthā’’tiādinā ca, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjittha, tassa tattha vedanākkhandho uppajjitthāti? Pañcavokārānaṃ tesaṃ tattha uppajjittha, nāññatthā’’tiādinā ca atītakāle anulomanaye, ‘‘yassa rūpakkhandho nuppajjittha, tassa vedanākkhandho nuppajjitthāti? Natthī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho nuppajjittha, tattha vedanākkhandho nuppajjitthāti? Uppajjitthā’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjittha, tassa tattha vedanākkhandho nuppajjitthāti? Arūpānaṃ tesaṃ tattha rūpakkhandho nuppajjittha, no ca tesaṃ…pe… suddhāvāsānaṃ [Pg.397] tesaṃ tattha tadubhayaṃ nuppajjitthā’’tiādinā tīsu vāresu paṭilomanaye ca,

現在時において六十の双(ペア)等があるように、残りの五つの時の区分においても、それぞれそのように理解されるべきである。そこでの問いと答えに関しては、過去時における順次の理(順路)において、“誰の色蘊が生じたか、その人の受蘊が生じたか。然り”等の通りであり、“どこで色蘊が生じたか、そこで受蘊が生じたか。五蘊(ある生存)において生じた、他(の場所)ではない”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じたか、その人のそこで受蘊が生じたか。それら五蘊(ある生存)の者たちのそこで生じた、他ではない”等の通りである。また、逆次の理(逆路)の三つの節において、“誰の色蘊が生じなかったか、その人の受蘊は生じなかったか。なし”等の通りであり、“どこで色蘊が生じなかったか、そこで受蘊は生じなかったか。生じた”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じなかったか、その人のそこで受蘊は生じなかったか。それら無色(界)の者たちのそこでは色蘊は生じなかったが、彼らの(受蘊が生じなかった)のではない……(中略)……それら浄居天の者たちのそこでは、その両方が生じなかった”等の通りである。

‘‘Yassa rūpakkhandho uppajjissati, tassa vedanākkhandho uppajjissatīti? Āmantā’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjissati, tattha vedanākkhandho uppajjissatīti…pe… pañcavokāre uppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjissati, tassa tattha vedanākkhandho uppajjissati…pe… pañcavokārānaṃ tesaṃ tattha uppajjissatī’’tiādinā ca anāgatakāle anulomanaye, ‘‘yassa rūpakkhandho nuppajjissati, tassa vedanākkhandho nuppajjissatīti? Ye arūpaṃ upapajjitvā parinibbāyissanti, tesaṃ rūpakkhandho nuppajjissati, netaro, pacchimabhavikānaṃ tadubhayaṃ nuppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho nuppajjissati, tattha vedanākkhandho nuppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjissati, tassa tattha vedanākkhandho nuppajjissatīti? Arūpānaṃ tesaṃ tattha rūpakkhandho nuppajjissati, netaro, pacchimabhavikānaṃ tadubhayaṃ nuppajjissatī’’tiādinā paṭilomanaye ca,

未来時における順次の理(順路)において、“誰の色蘊が生じるであろうか、その人の受蘊は生じるであろうか。然り”等の通りであり、“どこで色蘊が生じるであろうか、そこで受蘊は生じるであろうか……(中略)……五蘊(ある生存)において生じるであろう”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じるであろうか、その人のそこで受蘊は生じるであろうか……(中略)……それら五蘊(ある生存)の者たちのそこで生じるであろう”等の通りである。また、逆次の理(逆路)において、“誰の色蘊が生じないであろうか、その人の受蘊は生じないであろうか。無色界に生まれて入滅するであろう者たちは、彼らの色蘊は生じないであろうが、他(受蘊が生じない)のではない。最後有の者たちは、その両方が生じないであろう”等の通りであり、“どこで色蘊が生じないであろうか、そこで受蘊は生じないであろうか”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じないであろうか、その人のそこで受蘊は生じないであろうか。それら無色(界)の者たちのそこでは色蘊は生じないであろうが、他(受蘊が生じない)のではない。最後有の者たちは、その両方が生じないであろう”等の通りである。

‘‘Yassa rūpakkhandho uppajjati, tassa vedanākkhandho uppajjitthā’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjati, tattha vedanākkhandho uppajjitthāti…pe… pañcavokāre uppajjatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjati, tassa tattha vedanākkhandho uppajjitthāti? Suddhāvāsaṃ asaññasattaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ tattha rūpakkhandho uppajjati, no ca tesaṃ tattha vedanākkhandho uppajjittha, pañcavokāre pana uppajjitthā’’tiādinā paccuppannena atītakāle anulomanaye, ‘‘yassa rūpakkhandho nuppajjati, tassa vedanākkhandho nuppajjitthā’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho nuppajjati, tattha vedanākkhandho nuppajjitthāti? Uppajjitthā’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjati[Pg.398], tassa tattha vedanākkhandho nuppajjitthāti? Pañcavokārā cavantānaṃ arūpānañca tesaṃ tattha rūpakkhandho nuppajjati, no ca tesaṃ tattha vedanākkhandho nuppajjittha, suddhāvāse parinibbantānaṃ asaññasattā cavantānaṃ tesaṃ tattha rūpakkhandho ca nuppajjati vedanākkhandho ca nuppajjitthā’’tiādinā paṭilomanaye ca,

現在時と過去時(の関係)における順次の理(順路)において、“誰の色蘊が生じつつあるか、その人の受蘊は生じたか”等の通りであり、“どこで色蘊が生じつつあるか、そこで受蘊は生じたか……(中略)……五蘊(ある生存)において生じつつある”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じつつあるか、その人のそこで受蘊は生じたか。浄居天や無想有情に生まれつつあるそれらの者たちのそこでは色蘊が生じつつあるが、彼らのそこでは受蘊は生じなかった。しかし五蘊(ある生存)においては生じた”等の通りである。また、逆次の理(逆路)において、“誰の色蘊が生じていないか、その人の受蘊は生じなかったか”等の通りであり、“どこで色蘊が生じていないか、そこで受蘊は生じたか。生じた”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じていないか、その人のそこで受蘊は生じなかったか。五蘊(ある生存)から死にゆく者たち、およびそれら無色(界)の者たちのそこでは色蘊は生じていないが、彼らのそこでは受蘊が生じなかったのではない。浄居天で入滅する者たちや無想有情から死にゆく者たちのそこでは、色蘊も生じておらず、受蘊も生じなかった”等の通りである。

‘‘Yassa rūpakkhandho uppajjati, tassa vedanākkhandho uppajjissatīti? Pacchimabhavikānaṃ pañcavokāraṃ upapajjantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho uppajjatī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjati, tattha vedanākkhandho uppajjissatīti? Pañcavokāre…pe… uppajjissatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjati, tassa tattha vedanākkhandho uppajjissatīti? Pacchimabhavikānaṃ pañcavokāre…pe… uppajjissatī’’tiādinā ca paccuppannena anāgatakāle anulomanaye, ‘‘yassa rūpakkhandho nuppajjati, tassa vedanākkhandho nuppajjissatīti pañcavokāre parinibbantānaṃ arūpe pacchimabhavikānaṃ…pe… nuppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho nuppajjati, tattha vedanākkhandho nuppajjissatīti? Uppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjati, tassa tattha vedanākkhandho nuppajjissatīti…pe… pañcavokāre parinibbantānaṃ arūpe pacchimabhavikānaṃ asaññasattā cavantānaṃ tesaṃ tattha…pe… nuppajjissatī’’tiādinā paṭilomanaye ca,

現在時と未来時(の関係)における順次の理(順路)において、“誰の色蘊が生じつつあるか、その人の受蘊は生じるであろうか。五蘊(ある生存)に生まれつつある最後有の者たちの色蘊は生じつつあるが(受蘊は生じない)……”等の通りであり、“どこで色蘊が生じつつあるか、そこで受蘊は生じるであろうか。五蘊(ある生存)において……(中略)……生じるであろう”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じつつあるか、その人のそこで受蘊は生じるであろうか。五蘊(ある生存)における最後有の者たちの……(中略)……生じるであろう”等の通りである。また、逆次の理(逆路)において、“誰の色蘊が生じていないか、その人の受蘊は生じないであろうか。五蘊(ある生存)で入滅する者たちや、無色(界)における最後有の者たちの……(中略)……生じないであろう”等の通りであり、“どこで色蘊が生じていないか、そこで受蘊は生じるであろうか。生じるであろう”等の通りであり、“誰のどこで色蘊が生じていないか、その人のそこで受蘊は生じないであろうか……(中略)……五蘊(ある生存)で入滅する者たち、無色(界)における最後有の者たち、無想有情から死にゆく者たちのそこでは……(中略)……生じないであろう”等の通りである。

‘‘Yassa rūpakkhandho uppajjittha, tassa vedanākkhandho uppajjissatīti? Pacchimabhavikānaṃ uppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho uppajjittha, tattha vedanākkhandho uppajjissatīti…pe… pañcavokāre uppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho uppajjittha, tassa tattha vedanākkhandho uppajjissatīti? Pañcavokāre pacchimabhavikānaṃ asaññasattānaṃ…pe… uppajjissatī’’tiādinā atītena anāgatakāle anulomanaye, ‘‘yassa rūpakkhandho uppajjittha, tassa vedanākkhandho uppajjissatīti? Natthī’’tiādinā, ‘‘yattha rūpakkhandho [Pg.399] nuppajjittha, tattha vedanākkhandho nuppajjissatīti? Uppajjissatī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha rūpakkhandho nuppajjittha, tassa tattha vedanākkhandho nuppajjissatīti…pe… suddhāvāsānaṃ arūpe pacchimabhavikānaṃ tesaṃ tattha rūpakkhandho ca nuppajjittha vedanākkhandho ca nuppajjissatī’’tiādinā paṭilomanaye ca suddhā atthavisesā upalabbhanti. Tathāpi ganthavitthārabhayena anavasesato na dassayissāma, dassitanayeneva sabbattha pucchāvissajjanaṃ sakkā paṇḍitena ñātunti ayaṃ uppādavāre nayo.

“ある者の色蘊が生じたならば、その者の受蘊が生じるであろうか?”。“最後身(最後の生にある者たち)にとっては、生じるであろう……”などのように、“ある場所で色蘊が生じたならば、その場所で受蘊が生じるであろうか……(中略)……五蘊界(五蘊ある存在)において生じるであろう”などのように、“ある者の、ある場所で色蘊が生じたならば、その者の、その場所で受蘊が生じるであろうか? 五蘊界における最後身、無想有情……(中略)……生じるであろう”などのように、過去によって未来の時を問う順次(順路)において。また、“ある者の色蘊が生じたならば、その者の受蘊が生じるであろうか? なし”などのように、“ある場所で色蘊が生じなかったならば、その場所で受蘊が生じないであろうか? 生じるであろう”などのように、“ある者の、ある場所で色蘊が生じなかったならば、その者の、その場所で受蘊が生じないであろうか……(中略)……浄居天、無色界における最後身、それらの者の、その場所では色蘊も生じなかったし、受蘊も生じないであろう”などのように、逆次(逆路)においても、純粋な意味の特殊性が得られる。それでも、記述が膨大になることを恐れて、余すところなく示すことはしない。示した方法によって、すべての箇所における問いと答えを、賢者は知ることができる。これが生起分(uppādavāra)の方法である。

Yathā ca uppādavāre chasu kālabhedesu paccekaṃ puggalādibhedato anulomapaṭilomanayubhayena cha cha vārā, ekekasmiṃ vāre dasa dasa katvā saṭṭhi saṭṭhi yamakāni, sabbānipi saṭṭhiadhikāni tīṇi yamakasatāni, tato dviguṇā pucchā, dviguṇā atthā ca honti, evaṃ nirodhavāre uppādanirodhavārepi veditabbā. Tattha ca ‘‘yassa rūpakkhandho nirujjhati, tassa vedanākkhandho nirujjhatīti…pe… pañcavokārā cavantānaṃ…pe… nirujjhatī’’tiādinā, ‘‘yassa rūpakkhandho na nirujjhati, tassa vedanākkhandho na nirujjhatīti…pe… sabbesaṃ upapajjantānaṃ…pe… na nirujjhatī’’tiādinā nirodhavāre, ‘‘yassa rūpakkhandho uppajjati, tassa vedanākkhandho nirujjhatīti? No. Yassa rūpakkhandho nuppajjati, tassa vedanākkhandho na nirujjhatīti…pe… arūpaṃ upapajjantānaṃ asaññasattā cavantānaṃ tesaṃ rūpakkhandho ca nuppajjati, vedanākkhandho ca na nirujjhatī’’tiādinā uppādanirodhavāre ca heṭṭhā vuttānusārena sabbattha pucchāvissajjananayo ñātabboti ayaṃ pavattivāre nayo.

生起分において、六つの時の区分で、それぞれ人(補特伽羅)等の区分により、順路・逆路の両方の方法で六つずつの節(vāra)があり、一つの節ごとに十個ずつとして六十ずつの双(yamaka)があり、すべてを合わせると三百六十の双となり、その二倍の問いと、二倍の意味(回答)があるのと同様に、滅尽分(nirodhavāra)および生起滅尽分(uppādanirodhavāra)においても知られるべきである。そこでは、“ある者の色蘊が滅しているならば、その者の受蘊は滅しているであろうか……(中略)……五蘊界から没しゆく者たちの……(中略)……滅している”などのように、また“ある者の色蘊が滅していないならば、その者の受蘊は滅していないであろうか……(中略)……すべての生じゆく者たちの……(中略)……滅していない”などのように滅尽分において。また、“ある者の色蘊が生じているならば、その者の受蘊は滅しているであろうか? いいえ。ある者の色蘊が生じていないならば、その者の受蘊は滅していないであろうか……(中略)……無色界に生じゆく者、無想有情から没しゆく者、それらの者の色蘊は生じず、受蘊は滅していない”などのように、生起滅尽分において、前述の記述に従って、あらゆる箇所での問いと答えの方法が知られるべきである。これが流転分(pavattivāra)の方法である。

Pariññāvāre pana puggalavārādīsu tīsu puggalavāro ekova labbhati, na okāsapuggalokāsavārā sadisavissajjanattā. Yo hi koci puggalo rūpādiṃ parijānantova[Pg.400], yattha katthaci niruddhopi tādisova hoti, tasmā chasu kālabhedesu anulomato puggalavasena dve dve vārā, ekekasmiṃ vāre dasa dasa katvā vīsati vīsati yamakānīti vīsaṃ yamakasataṃ, taddiguṇā pucchā, taddiguṇā ca atthā veditabbā. Tattha ca ‘‘yo rūpakkhandhaṃ parijānāti, so vedanākkhandhaṃ parijānātīti? Āmantā’’tiādinā ca, ‘‘yo rūpakkhandhaṃ na parijānāti, so vedanākkhandhaṃ na parijānātīti? Āmantā’’ti ādinā ca anulomapaṭilomato ādito tīsu kālesu sabbapucchānaṃ ‘‘āmantā āmantā’’tveva vissajjanaṃ. Itaresu pana tīsu missakakālesu ‘‘yo rūpakkhandhaṃ parijānāti, so vedanākkhandhaṃ parijānitthāti? No. Yo vā pana…pe… no’’ti evaṃ itarakāladvayepi anulomanaye ‘‘no no’’tveva vissajjanaṃ.

遍知分(pariññāvāra)においては、人分(補特伽羅分)などの三つのうち、人分のみが得られ、場所(器界)分や人場所分は、回答が同様であるために得られない。というのも、いかなる人であれ、色蘊などを遍知している者は、どこで滅したとしても同様であるからである。それゆえ、六つの時の区分において、順次によって人の区分で二つずつの節があり、一つの節ごとに十個ずつとして二十ずつの双、すなわち百二十の双、その二倍の問いと、二倍の意味が知られるべきである。そこでは、“ある者が色蘊を遍知するならば、その者は受蘊を遍知するか? 然り(はい)”などのように。また、“ある者が色蘊を遍知しないならば、その者は受蘊を遍知しないか? 然り”などのように、順路・逆路において最初の三つの時(現在・過去・未来)については、すべての問いに対して“然り、然り”とだけ答えられる。しかし、他の三つの混合した時においては、“ある者が色蘊を遍知するならば、その者は受蘊を遍知したか? いいえ。あるいはまた……(中略)……いいえ”というように、他の二つの時の区分においても、順次においては“いいえ、いいえ”とだけ答えられる。

Paṭilomanaye pana ‘‘yo rūpakkhandhaṃ na parijānāti, so vedanākkhandhaṃ na parijānitthāti? Arahā rūpakkhandhaṃ na parijānāti, no ca so vedanākkhandhaṃ na parijānittha. Aggamaggasamaṅgiñca arahantañca ṭhapetvā avasesā puggalā rūpakkhandhañca na parijānanti, vedanākkhandhañca na parijāniṃsū’’tiādinā, ‘‘yo rūpakkhandhaṃ na parijānāti, so vedanākkhandhaṃ na parijānissatīti? Ye maggaṃ paṭilabhissanti, te rūpakkhandhaṃ na parijānanti, no ca vedanākkhandhaṃ na parijānissanti. Arahā ye ca puthujjanā maggaṃ na paṭilabhissanti, te rūpakkhandhañca na parijānanti, vedanākkhandhañca na parijānissantī’’tiādinā ca, ‘‘yo rūpakkhandhaṃ na parijānittha, so vedanākkhandhaṃ na parijānissantīti? Ye maggaṃ paṭilabhissanti, te rūpakkhandhaṃ na parijāniṃsu, no ca vedanākkhandhaṃ na parijānissanti. Aggamaggasamaṅgī ye ca puthujjanā maggaṃ na paṭilabhissanti, te rūpakkhandhañca na parijāniṃsu, vedanākkhandhañca na parijānissantī’’tiādinā ca pucchāvissajjananayo veditabbo.

逆次(逆路)においては、“ある者が色蘊を遍知しないならば、その者は受蘊を遍知しなかったか? 阿羅漢は色蘊を遍知しないが、その者が受蘊を遍知しなかったのではない(既に遍知した)。阿羅漢向(最上道の具足者)と阿羅漢を除いた残りの人々は、色蘊を遍知しないし、受蘊も遍知しなかった”などのように。“ある者が色蘊を遍知しないならば、その者は受蘊を遍知しないであろうか? 聖道を得るであろう者たちは、色蘊を遍知しないが、受蘊を遍知しないのではない(将来遍知するであろう)。阿羅漢と、聖道を得ないであろう凡夫たちは、色蘊を遍知しないし、受蘊も遍知しないであろう”などのように。また、“ある者が色蘊を遍知しなかったならば、その者は受蘊を遍知しないであろうか? 聖道を得るであろう者たちは、色蘊を遍知しなかったが、受蘊を遍知しないのではない。阿羅漢向と、聖道を得ないであろう凡夫たちは、色蘊を遍知しなかったし、受蘊も遍知しないであろう”などのように、問いと答えの方法が知られるべきである。

Ettha [Pg.401] ca atītānāgatapaccuppannasaṅkhātā tayo addhā pavattivāre cutipaṭisandhivasena na labbhanti, pavatte cittakkhaṇavaseneva labbhanti. Lokuttaramaggakkhaṇasmiṃ hi nibbānārammaṇena cittena pañcasu khandhesu pariññākiccanipphattiyā yaṃ kañci ekaṃ khandhaṃ parijānanto itarampi ‘‘parijānātī’’ti anulomapañhesu pariññākiccassa matthakappattaṃ aggamaggasamaṅgiṃ sandhāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ vuttaṃ. ‘‘Na parijānātī’’ti paṭilomapañhesu puthujjanādayo sandhāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ vuttanti veditabbaṃ. ‘‘Parijānitthā’’ti imasmiṃ pana atītakālavāre maggānantare aggaphale ṭhitopi pariññākiccassa niṭṭhitattā parijānitthayeva nāma. ‘‘Parijānātī’’ti ca aggamaggasamaṅgī vuccati, ‘‘parijānissantī’’ti puthujjanādayo, tasmā yo na parijānāti, so parijānitthāti vā, parijānissatītiādinā vā vattuṃ asakkuṇeyyatāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ kataṃ.

ここで、過去・未来・現在と言われる三世は、生起門においては死と結生によっては得られず、現行における心刹那によってのみ得られる。出世間道の刹那において、涅槃を所縁とする心によって五蘊における遍知の働きが完遂される際、ある一つの蘊を遍知する者は他の蘊も“遍知する”とされるため、順向の問いにおいては、遍知の働きが頂点に達した最上道の具足者を指して“然り”という解答が述べられた。“遍知しない”という逆向の問いにおいては、凡夫などを指して“然り”という解答が述べられたと知るべきである。しかし、“遍知した”というこの過去世の門においては、道の直後の最上果に留まる者も遍知の働きが完了しているために、まさに“遍知した”と言われる。“遍知する”とは最上道の具足者が言われ、“遍知するであろう”とは凡夫などが言われる。それゆえ、遍知していない者について、その者が“遍知した”あるいは“遍知するであろう”などと言うことができないために、“然り”という解答がなされた。

Paṭilomanaye pana ‘‘aggamaggasamaṅgiñca arahantañca ṭhapetvā’’ti idaṃ aggamaggasamaṅgino ‘‘na parijānātī’’ti vacanaṃ, arahato ca ‘‘na parijānitthā’’ti vattuṃ asakkuṇeyyatāya vuttaṃ, ‘‘ye ca puthujjanā maggaṃ na paṭilabhissantī’’ti iminā atīte viya anāgatepi anantakālaṃ amuccanakā sattā nāma atthīti dasseti, te ca arahatā niṭṭhitapariññākiccena, ‘‘na parijānissantī’’ti vattabbataṃ vā āpannena samakā jātā, sabbattha ca ekaṃ khandhaṃ parijānanto sabbaṃ parijānāti, aparijānantopi ca sabbaṃ na parijānātīti veditabbanti ayaṃ khandhayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

一方、逆向の理においては、“最上道の具足者と阿羅漢を除いて”という言葉は、最上道の具足者に対して“遍知しない”という言葉が、また阿羅漢に対して“遍知しなかった”と言うことができないために述べられたものである。“道を証得することのない凡夫たち”というこの言葉によって、過去と同様に未来においても、無限の時にわたり解脱することのない衆生というものが存在することを示している。彼らは、遍知の働きを完了した阿羅漢と、“遍知しないであろう”と言われるべき点において等しい状態にある。すべてにおいて、一つの蘊を遍知する者はすべてを遍知し、遍知しない者はすべてを遍知しないと知るべきである。これが蘊双論の論母の意味の解説の理である。

Āyatanayamakamātikatthavaṇṇanā

処双論の論母の意味の解説

Āyatanayamakamātikāya pana pāḷivavatthānādikaṃ sabbaṃ khandhayamakamātikāya vuttanayeneva veditabbaṃ aññatra visesā[Pg.402], tatrāyaṃ viseso – ‘‘dvādasāyatanānī’’ti padaṃ ādiṃ katvā yāva ‘‘nāyatanā na mano’’ti, tāva pavattā ayaṃ āyatanamātikā nāma. Tattha dvādasāyatanāni uddisitvā yamakavasena pucchāsu khandhapadaṃ ṭhapetvā cakkhādīni pañca ajjhattikāyatanāni paṭhamaṃ vuttāni, pacchā rūpādipañcabāhirāyatanāni, pariyosāne manāyatanadhammāyatanānīti evaṃ pāḷivavatthāne pañhe. Vissajjane pana ‘‘cakkhu cakkhāyatananti? Dibbacakkhu paññācakkhu cakkhumeva, na cakkhāyatanaṃ, cakkhāyatanaṃ cakkhu ceva cakkhāyatanañca. Sotaṃ sotāyatananti? Dibbasotaṃ taṇhāsotaṃ sotameva, na sotāyatanaṃ. Ghānaṃ ghānāyatananti? Āmantā…pe… kāyo kāyāyatananti? Nāmakāyo cittakāyotiādi kāyo, na kāyāyatanaṃ. Rūpaṃ rūpāyatananti? Bhūtādi, piyarūpādi ca rūpaṃva, na rūpāyatanaṃ. Saddo saddāyatananti? Āmantā. Gandho gandhāyatananti? Sīlagandhādayo gandhova, na gandhāyatanaṃ. Raso rasāyatananti? Attharasādayo rasova, na rasāyatanaṃ. Dhammo dhammāyatananti? Pariyattidhammādayo dhammova, na dhammāyatanaṃ. Dhammāyatanaṃ dhammoti? Āmantā’’ti ayaṃ paṇṇattivāre viseso.

処双論の論母における聖典の規定などは、特別な点を除いて、すべて蘊双論の論母で述べられた方法によって知るべきである。そこでの特筆すべき点は以下の通りである。“十二処”という語を始めとして、“処でないものは意ではないか”に至るまで展開されるものが、処論母と呼ばれる。そこで十二処を挙げて双論の形式で問う際、蘊の語を処に置き換えて、眼などの五つの内処が最初に述べられ、次に色などの五つの外処、最後に意処と法処が、このように聖典の規定における問いの中に置かれる。回答においては、“眼は眼処か? 天眼や慧眼は眼ではあるが、眼処ではない。眼処は眼であり、かつ眼処である。耳は耳処か? 天耳や渇愛の耳は耳ではあるが、耳処ではない。鼻は鼻処か? 然り。……中略…… 身は身処か? 名身や心身などは身であるが、身処ではない。色は色処か? 四大種などや、愛すべき姿などは色であるが、色処ではない。声は声処か? 然り。香は香処か? 戒の香などは香であるが、香処ではない。味は味処か? 義味などは味であるが、味処ではない。法は法処か? 教法などは法であるが、法処ではない。法処は法か? 然り”という。これが施設門における特筆すべき点である。

Pavattivāre pana ‘‘yassa cakkhāyatanaṃ uppajjati, tassa sotāyatanaṃ uppajjatīti? Sacakkhukānaṃ asotakānaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ cakkhāyatanaṃ uppajjati, no ca tesaṃ sotāyatanaṃ uppajjati. Sacakkhukānaṃ sasotakānaṃ upapajjantānaṃ tesaṃ cakkhāyatanañca uppajjati, sotāyatanañca uppajjati…pe… yassa rūpāyatanaṃ uppajjati, tassa manāyatanaṃ uppajjatīti? Acittakānaṃ rūpāyatanaṃ uppajjati, no ca tesaṃ manāyatanaṃ uppajjati. Pañcavokāre uppādakkhaṇe tadubhayaṃ uppajjati. Yassa vā pana manāyatanaṃ uppajjati, tassa rūpāyatanaṃ uppajjatīti? Arūpabhavavajjite saññābhave upapajjantānaṃ…pe… uppajjati[Pg.403]. Yassa rūpāyatanaṃ uppajjati, tassa dhammāyatanaṃ uppajjatīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Arūpabhavavajjite sabbattha uppajjati. Yassa manāyatanaṃ uppajjati, tassa dhammāyatanaṃ uppajjatīti? Āmantā, yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Asaññabhavavajjite sabbattha uppajjatī’’ti evaṃ saddāyatanavajjitā sesāyatanamātikāyamakayojanā yathānurūpaṃ veditabbā. Saddāyatanaṃ hi paṭisandhikkhaṇe na labbhati, ayaṃ uppādavāre viseso, iminā nayena nirodhavārādīsu, pariññāvāre ca yojanāviseso veditabbo, sabbattha ca khandhato āyatanānaṃ bahutā ca yamakavārabahutā ca veditabbā. Sesaṃ tādisamevāti ayaṃ āyatanayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

生起門においては、“いずれの者に眼処が生じるならば、その者に耳処が生じるか? 眼はあるが耳がない者が生まれる時、それらの者に眼処は生じるが、耳処は生じない。眼があり耳もある者が生まれる時、それらの者に眼処も耳処も生じる。……中略…… いずれの者に色処が生じるならば、その者に意処が生じるか? 無心の者に色処は生じるが、意処は生じない。五蘊存続(五分陀利)の生起の刹那には、その両方が生じる。あるいはまた、いずれの者に意処が生じるならば、その者に色処が生じるか? 無色界を除いた、想(意識)のある存在として生まれる者に……中略…… 生じる。いずれの者に色処が生じるならば、その者に法処が生じるか? 然り。あるいはまた……中略…… 生じるか? 無色界を除いたすべての場所に生じる。いずれの者に意処が生じるならば、その者に法処が生じるか? 然り。あるいはまた……中略…… 生じるか? 無想定を除いたすべての場所に生じる”という。このように、声処を除いた残りの処論母の双論の適用は、相応する方法によって知るべきである。声処は結生の刹那には得られないからである。これが生起門における特筆すべき点である。この方法によって、滅門などや遍知門における適用の違いも知るべきである。すべてにおいて、蘊よりも処の方が多いこと、および双論の項目の多さを知るべきである。残りは同様である。これが処双論の論母の意味の解説の理である。

Dhātuyamakamātikatthavaṇṇanā

界双論の論母の意味の解説

Dhātuyamakamātikāya pana pāḷivavatthānaṃ sabbaṃ āyatanayamakamātikāya vuttanayeneva veditabbanti ayaṃ dhātuyamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

界双論の論母における聖典の規定などは、すべて処双論の論母で述べられた方法によって知るべきである。これが界双論の論母の意味の解説の理である。

Saccayamakamātikatthavaṇṇanā

諦双論の論母の意味の解説

Saccayamakamātikāya pana khandhayamake vuttanayena vārabhedā, kālādibhedā ca veditabbā, pāḷivavatthāne panettha catunnaṃ saccānaṃ vasena padasodhanavāro padasodhanamūlacakkavāro suddhasaccavāro suddhasaccamūlacakkavāroti imesu catūsu vāresu yamakagaṇanā veditabbā. Pucchāvissajjanesu pana ‘‘dukkhaṃ dukkhasaccanti? Āmantā. Dukkhasaccaṃ dukkhanti? Kāyikacetasikaṃ dukkhaṃ ṭhapetvā avasesaṃ dukkhasaccaṃ, na dukkhaṃ. Kāyikacetasikaṃ dukkhaṃ pana dukkhañceva dukkhasaccañca. Samudayo samudayasaccanti? Taṇhaṃ ṭhapetvā avasesā saccavibhaṅge niddiṭṭhā kusalādidhammā samudayo, na samudayasaccaṃ. Taṇhā [Pg.404] pana samudayo ceva samudayasaccañca. Samudayasaccaṃ samudayoti? Āmantā. Nirodho nirodhasaccanti? Tadaṅganirodhādayo, khaṇikanirodho ca nirodhova, na nirodhasaccaṃ. Nibbānaṃ pana nirodho ceva nirodhasaccañca. Nirodhasaccaṃ nirodhoti? Āmantā. Maggo maggasaccanti? Micchāmaggaṅgādayo maggo, na maggasaccaṃ. Ariyamaggo pana maggo ceva maggasaccañca. Maggasaccaṃ maggoti? Āmantā’’tiādinā paṇṇattivāre nayo veditabbo.

諦論(サッチャヤマカ)の論母においては、蘊論で述べられた方法によって、諸の節の別や、時間の別などが知られるべきである。聖典の確定においては、四諦の観点から、語の清浄の節(Padasodhanavāra)、語の清浄の根底の輪の節(Padasodhanamūlacakkavāra)、純粋な諦の節(Suddhasaccavāra)、純粋な諦の根底の輪の節(Suddhasaccamūlacakkavāra)というこれら四つの節におけるヤマカの数え方が知られるべきである。問答においては、“苦は苦諦であるか?”“はい。”“苦諦は苦であるか?”“身心の苦(苦受)を除いて、残りの苦諦は苦(受)ではなく苦諦である。しかし、身心の苦は苦(受)であり、かつ苦諦である。”“集は集諦であるか?”“渇愛を除いて、諦分別において説かれた残りの善法などは集であるが、集諦ではない。しかし、渇愛は集であり、かつ集諦である。”“集諦は集であるか?”“はい。”“滅は滅諦であるか?”“彼分滅(一時的な滅)などは滅であるが、滅諦ではない。しかし、涅槃は滅であり、かつ滅諦である。”“滅諦は滅であるか?”“はい。”“道は道諦であるか?”“邪道支などは道であるが、道諦ではない。しかし、聖道は道であり、かつ道諦である。”“道諦は道であるか?”“はい。”というように、施設節(Paṇṇattivāra)における方法が知られるべきである。

Pavattivāre pana ‘‘yassa dukkhasaccaṃ uppajjati, tassa samudayasaccaṃ uppajjatīti? Sabbesaṃ upapajjantānaṃ pavatte taṇhāvippayuttacittassa uppādakkhaṇe tesaṃ dukkhasaccaṃ uppajjati, no ca tesaṃ samudayasaccaṃ uppajjati. Taṇhāya uppādakkhaṇe tadubhayaṃ uppajjati. Yassa dukkhasaccaṃ uppajjati, tassa maggasaccaṃ uppajjatīti…pe… pañcavokāre maggassa uppādakkhaṇe tadubhayaṃ uppajjati. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Arūpe maggassa uppādakkhaṇe tesaṃ maggasaccaṃ uppajjati, no ca tesaṃ dukkhasaccaṃ uppajjati. Pañcavokāre tadubhayaṃ uppajjati. Yassa samudayasaccaṃ uppajjati, tassa maggasaccaṃ uppajjatīti? No, yassa vā pana…pe… no’’tiādinā puggalavāre, ‘‘yattha dukkhasaccaṃ uppajjati, tattha samudayasaccaṃ uppajjatīti? Asaññasatte tattha dukkhasaccaṃ uppajjati, no ca tattha tadaññaṃ, aññattha tadubhayampi. Yattha dukkhasaccaṃ uppajjati, tattha maggasaccaṃ uppajjatīti? Apāye, asaññasatte ca dukkhameva, no ca tattha tadaññaṃ, aññattha tadubhayampī’’tiādinā okāsavāre, puggalokāsavārepīti evaṃ anulomanaye,

一方、発生節(Pavattivāra)において、“苦諦が生じている者には、集諦も生じているか?”“(死後)生まれるすべての者の(生存の)過程において、渇愛を伴わない心の生起の瞬間には、彼らに苦諦は生じているが、集諦は生じていない。渇愛の生起の瞬間には、その両方が生じている。”“苦諦が生じている者には、道諦も生じているか?……(中略)……五蘊界において道の生起の瞬間には、その両方が生じている。あるいはまた、道諦が生じている者には……(中略)……生じているか?”“無色界において道の生起の瞬間には、彼らに道諦は生じているが、苦諦は生じていない。五蘊界においては、その両方が生じている。”“集諦が生じている者には、道諦も生じているか?”“いいえ。”“あるいはまた……(中略)……いいえ。”というような補特伽羅節において。“どこで苦諦が生じているところで、そこでは集諦も生じているか?”“無想有情(天)において、そこでは苦諦は生じているが、そこではそれ以外(集諦)は生じていない。それ以外の場所では、その両方も生じている。”“どこで苦諦が生じているところで、そこでは道諦も生じているか?”“悪趣と無想有情(天)においては、苦諦のみが生じており、そこではそれ以外(道諦)は生じていない。それ以外の場所では、その両方も生じている。”というような箇所節において、さらに補特伽羅箇所節においても、このように順次の方法において、

‘‘Yassa dukkhasaccaṃ nuppajjati, tassa samudayasaccaṃ nuppajjatīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… nuppajjatīti? Sabbesaṃ upapajjantānaṃ pavatte taṇhāvippayuttacittassa uppādakkhaṇe samudayasaccaṃ nuppajjati, no ca tesaṃ dukkhasaccaṃ nuppajjati. Sabbesaṃ [Pg.405] cavantānaṃ pavatte cittassa bhaṅgakkhaṇe arūpe maggassa ca phalassa ca uppādakkhaṇe tesaṃ samudayasaccañca nuppajjati, dukkhasaccañca nuppajjatī’’tiādinā, ‘‘yattha dukkhasaccaṃ nuppajjati, tattha samudayasaccaṃ nuppajjatīti? Natthi. Yattha vā pana samudayasaccaṃ nuppajjati, tattha dukkhasaccaṃ nuppajjatīti? Uppajjatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa yattha dukkhasaccaṃ nuppajjati, tassa tattha samudayasaccaṃ nuppajjatīti? Āmantā. Yassa vā pana yattha samudayasaccaṃ nuppajjati, tassa tattha dukkhasaccaṃ nuppajjatīti? Sabbesaṃ upapajjantānaṃ pavatte taṇhāvippayuttacittassa uppādakkhaṇe tesaṃ tattha samudayasaccaṃ eva nuppajjati, netaraṃ, sabbesaṃ pana cavantānaṃ pavatte cittassa bhaṅgakkhaṇe arūpe maggassa ca phalassa ca uppādakkhaṇe tesaṃ tattha tadubhayampi nuppajjatī’’tiādinā ca sabbattha paṭilomanaye ca,

“苦諦が生じていない者には、集諦も生じていないか?”“はい。”“あるいはまた……(中略)……生じていないか?”“(死後)生まれるすべての者の(生存の)過程において、渇愛を伴わない心の生起の瞬間には、集諦は生じていないが、彼らに苦諦が生じていないわけではない。死んでいくすべての者の(生存の)過程において、心の崩壊の瞬間、および無色界における道と果の生起の瞬間には、彼らに集諦も生じず、苦諦も生じていない”というように、“どこで苦諦が生じていないところで、そこでは集諦も生じていないか?”“なし。”“あるいはまた、どこで集諦が生じていないところで、そこでは苦諦も生じていないか?”“(苦諦は)生じている”というように、また、“誰に対して、どこで苦諦が生じていないとき、その者に対して、そこでは集諦も生じていないか?”“はい。”“あるいはまた、誰に対して、どこで集諦が生じていないとき、その者に対して、そこでは苦諦も生じていないか?”“(死後)生まれるすべての者の(生存の)過程において、渇愛を伴わない心の生起の瞬間には、彼らにとってそこでは集諦のみが生じないのであり、他方(苦諦)ではない。しかし、死んでいくすべての者の(生存の)過程において、心の崩壊の瞬間、および無色界における道と果の生起の瞬間には、彼らにとってそこではその両方も生じていない”というように、すべて逆次の方法において、

‘‘Yassa dukkhasaccaṃ uppajjittha, tassa samudayasaccaṃ uppajjitthāti? Āmantā. Yassa dukkhasaccaṃ uppajjittha, tassa maggasaccaṃ uppajjitthāti? Abhisametāvīnaṃ uppajjittha, na itaresa’’ntiādinā, ‘‘yassa yattha dukkhasaccaṃ uppajjittha, tassa tattha samudayasaccaṃ uppajjitthāti? Suddhāvāsānaṃ dutiye citte vattamāne asaññasattānaṃ tattha dukkhasaccaṃ uppajjittha, netaraṃ, itaresaṃ tadubhayaṃ uppajjitthā’’tiādinā, ‘‘yassa dukkhasaccaṃ uppajjissati, tassa samudayasaccaṃ uppajjissatīti? Aggamaggasamaṅgīnaṃ arahantānaṃ yassa cittassa anantarā aggamaggaṃ paṭilabhissanti, tesaṃ dukkhasaccaṃ uppajjissati, netaraṃ, itaresaṃ tadubhayaṃ uppajjissatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa dukkhasaccaṃ uppajjati, tassa samudayasaccaṃ uppajjitthāti? Āmantā, yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cavantānaṃ pavatte cittassa bhaṅgakkhaṇe arūpe maggaphaluppattikkhaṇe tesaṃ samudayasaccaṃ uppajjittha, no ca tesaṃ dukkhasaccaṃ uppajjati. Sabbesaṃ upapajjantānaṃ pavatte cittassa uppādakkhaṇe samudayasaccañca uppajjittha, dukkhasaccañca uppajjatī’’tiādinā ca sesakālabhedesu [Pg.406] ca anulomapaṭilomādīsu ca vuttānusārena uppādavāre sabbattha vissajjananayo yathānurūpaṃ ñātabbo. ‘‘Yassa dukkhasaccaṃ nirujjhati, tassa samudayasaccaṃ nirujjhatīti…pe… taṇhāya bhaṅgakkhaṇe tesaṃ tadubhayaṃ nirujjhatī’’tiādinā nirodhavāre, uppādanirodhavārepīti evaṃ pavattivāre sabbattha yathānurūpato yojanā veditabbā.

“苦諦が生じた(過去に)者には、集諦も生じたか?”“はい。”“苦諦が生じた者には、道諦も生じたか?”“(四諦を)現観した者には生じたが、それ以外の者には(生じていない)”というように、“誰に対して、どこで苦諦が生じたとき、その者に対して、そこでは集諦も生じたか?”“浄居天の第二の心が生じているとき、および無想有情(天)において、そこでは苦諦は生じたが、他方(集諦)ではない。それ以外の者には、その両方が生じた”というように、“苦諦が生じるであろう(未来に)者には、集諦も生じるであろうか?”“阿羅漢道を備えた者たち、阿羅漢たち、およびその心の直後に阿羅漢道を得るであろう者たちには、苦諦は生じるであろうが、他方(集諦)ではない。それ以外の者には、その両方が生じるであろう”というように、さらに“苦諦が生じている者には、集諦が生じたか?”“はい。”“あるいはまた……(中略)……生じているか?”“死んでいくすべての者の(生存の)過程において、心の崩壊の瞬間、および無色界において道と果が生起する瞬間には、彼らに集諦は生じたが、苦諦は生じていない。生まれてくるすべての者の(生存の)過程において、心の生起の瞬間には、集諦も生じたし、苦諦も生じている”というように、残りの時間の別や、順次・逆次などにおいて、説かれた方法に従って、生起節(Uppādavāra)のすべてにおいて、適切な解答の方法が知られるべきである。“苦諦が滅している者には、集諦も滅しているか?……(中略)……渇愛の崩壊の瞬間には、彼らにその両方が滅している”というように、消滅節(Nirodhavāra)においても、また生起消滅節(Uppādanirodhavāra)においても、このように発生節のすべてにおいて、適切に相応するように適用されるべきことが知られるべきである。

Tathā ‘‘yo dukkhasaccaṃ parijānāti, so samudayasaccaṃ pajahatīti? Āmantā’’tiādinā pariññāvārepīti evamettha pāḷinayo ñātabbo.

同様に、“苦諦を遍知する者は、集諦を捨断するか。しかり”などの遍知の節においても、このようにここでのパーリの理法は知られるべきである。

Atthavinicchaye panettha idaṃ lakkhaṇaṃ – pavatti vāre tāvettha nirodhasaccaṃ na labbhateva, sesesu pana tīsu saccesu samudayamaggasaccāni ekantena pavattiyaṃ eva labbhanti. Dukkhasaccaṃ cutipaṭisandhīsupi pavattepīti evamettha yaṃ yaṃ sabbattha labbhati, tassa tassa vasena atthavinicchayo veditabbo. Tatridaṃ nayamukhaṃ – sabbesaṃ upapajjantānanti antamaso suddhāvāsānampi. Tepi hi dukkhasacceneva uppajjanti. Taṇhāvippayuttacittassāti idaṃ dukkhasaccasamudayasaccesu ekakoṭṭhāsassa uppattidassanatthaṃ vuttaṃ, tasmā pañcavokāravaseneva gahetabbaṃ. Catuvokāre pana taṇhāvippayuttaphalasamāpattiyā uppādakkhaṇe ekampi saccaṃ nuppajjati. Tadubhayanti dukkhasamudayasaccadvayaṃ. Tasmiṃ hi khaṇe taṇhaṃ ṭhapetvā sesaṃ dukkhasaccaṃ nāma hotīti taṃ sandhāyetaṃ vuttaṃ. Maggassa uppādakkhaṇe pana rūpameva dukkhasaccaṃ nāma, sesā maggasahajātā dhammā saccavinimuttāva. Teneva kāraṇena ‘‘arūpe maggassa uppādakkhaṇe tesaṃ maggasaccaṃ uppajjati, no ca tesaṃ dukkhasaccaṃ uppajjatī’’ti vuttaṃ. Sabbesaṃ upapajjantānaṃ pavatte taṇhāvippayuttacittassa uppādakkhaṇe. Tesaṃ tatthāti tesaṃ tasmiṃ upapattikkhaṇe taṇhāvippayuttacittuppattikkhaṇe cāti evamettha khaṇavasena okāso veditabbo. Aññesupi evarūpesu eseva nayo. Anabhisametāvīnanti [Pg.407] anabhisamitasaccānanti iminā nayamukhena sabbattha atthavinicchayo veditabbo.

“意味の決定(義の決定)”において、ここでの特徴は次の通りである。まず、生起門(pavatti vāra)においては、滅諦は全く得られない。しかし、残りの三諦において、集諦と道諦は決定的に生起(転起)においてのみ得られる。苦諦は、死および結生(再生)においても、生起(転起)においても得られる。このように、ここでは、至る所で得られるそれぞれのものに従って、意味の決定が知られるべきである。そこでの導き(方法)は以下の通りである。“すべての生まれる者たち”とは、少なくとも浄居天(の有情)たちまでも含む。なぜなら、彼らもまた苦諦とともに生まれるからである。“渇愛を離れた心”という表現は、苦諦と集諦の中の一つの部分の生起を示すために説かれた。したがって、それは五蘊(欲界・色界)の観点からのみ受け取られるべきである。四蘊(無色界)においては、渇愛を離れた果等至(ふらとうじ)の生起の瞬間には、一つの諦も生じない。“その両方”とは、苦諦と集諦の二諦のことである。その瞬間、渇愛を除いて残りが苦諦と呼ばれるので、それを指してこれが説かれた。道の生起の瞬間には、色(色法)のみが苦諦と呼ばれ、残りの道と共生する諸法は、諦から離れたもの(諦解脱)である。まさにその理由によって、“無色界において道の生起の瞬間、彼らに道諦は生じるが、彼らに苦諦は生じない”と説かれた。“すべての生まれる者たちの生起において、渇愛を離れた心の生起の瞬間に”。そこでの“彼らに”とは、それらの“生まれる瞬間、および渇愛を離れた心の生起の瞬間において”という意味であり、このように、ここでは瞬間(刹那)によって場所(範囲)が知られるべきである。他のこのような箇所においても、この方法が適用される。“現観(聖諦の悟り)に至っていない者たち”とは、“四諦を現観していない者たち”という意味であり、この方法によって至る所で意味の決定が知られるべきである。

Pariññāvāre pana ñātatīraṇapahānavasena tissopi pariññāyo labbhanti. Yasmā pana lokuttaradhammesu pariññānāma natthi, tasmā idha dve eva saccāni gahitāni. Tattha ‘‘dukkhasaccaṃ parijānātī’’ti ñātatīraṇapariññāvasena vuttaṃ, ‘‘samudayasaccaṃ pajahatī’’ti ñātapahānapariññāvasena, iti imāsaṃ pariññānaṃ vasena sabbattha attho veditabbo. Ayaṃ saccayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

遍知門(pariññāvāra)においては、知遍知、度遍知、断遍知という三つの遍知が得られる。しかし、出世間法においては(世俗的な意味での)遍知という名はないため、ここでは二つの諦のみが取り上げられる。その中で、“苦諦を遍く知る”というのは知遍知と度遍知の観点から説かれ、“集諦を断じる”というのは断遍知の観点から説かれた。このように、これらの遍知の観点から、至る所で意味が知られるべきである。以上が、諦双論(サッチャ・ヤマカ)のマティカー(本母)の意味の釈義の論理である。

Saṅkhārayamakamātikatthavaṇṇanā

行双論(サンカーラ・ヤマカ)のマティカー(本母)の意味の釈

Saṅkhārayamakamātikāya pana heṭṭhā vuttanayeneva mahāvārantarādibhedā veditabbā. Ayaṃ panettha viseso – mātikāya tāva yathā heṭṭhā khandhādayo dhamme uddisitvā ‘‘rūpaṃ rūpakkhandho’’tiādinā padasodhanavāro āraddho, tathā anārabhitvā ‘‘assāsapassāsā kāyasaṅkhāro’’tiādinā paṭhamaṃ tayopi saṅkhārā vibhajitvā dassitā. Tattha kāyassa saṅkhāro kāyasaṅkhāro, assāsapassāsā. ‘‘Kāyikā ete dhammā kāyapaṭibaddhā’’ti (ma. ni. 1.463; saṃ. ni. 4.348) vacanato kāraṇabhūtassa karajakāyassa phalabhūto esa saṅkhāroti kāyasaṅkhāro. Aparo nayo – saṅkharīyatīti saṅkhāro. Kena saṅkharīyati? Kāyena. Ayaṃ hi vāto viya bhastāya karajakāyena saṅkharīyati, evampi kāyassa saṅkhāroti kāyasaṅkhāro, kāyena kato assāsapassāsavātoti attho. Cetasā vitakketvā vicāretvā pacchā vācaṃ bhindati, tasmā ‘‘vitakkavicārā vacīsaṅkhāro’’ti (ma. ni. 1.463) vacanato pana saṅkharotīti saṅkhāro, kiṃ saṅkharoti? Vaciṃ. Vaciyā saṅkhāroti vacīsaṅkhāro, vacībhedasamuṭṭhāpakassa [Pg.408] vitakkavicāradvayassetaṃ nāmaṃ. ‘‘Saññā ca vedanā ca cetasikā ete dhammā cittapaṭibaddhā’’ti (ma. ni. 1.463; saṃ. ni. 4.348) vacanatoyeva pana tatiyapade saṅkharīyatīti saṅkhāro, kena saṅkharīyati? Cittena, iti cittassa saṅkhāroti cittasaṅkhāro, sabbesampi cittasamuṭṭhānānaṃ cetasikānaṃ dhammānaṃ etaṃ adhivacanaṃ. Vitakkavicārānaṃ pana vacīsaṅkhārabhāvena visuṃ gahitattā ‘‘ṭhapetvā vitakkavicāre’’ti vuttaṃ.

行双論のマティカー(本母)においては、下に述べられた方法によって、大回(大節)などの区別が知られるべきである。ここでの特筆すべき点は次の通りである。マティカーにおいて、まず下の蘊(双論)などのように、諸法を提示して“色は色蘊である”などとして語義清浄回(padasodhanavāra)が始められるが、そのようには始めず、“入息・出息は身行である”などとして、最初に三つの行を分類して示した。その中で、身体の行(身体的構築)が身行であり、それは入息と出息(呼吸)である。“これらの身体的な諸法は身体に繋縛されている”(マッジマ・ニカーヤ 1.463等)という言葉から、原因である業生身(karajakāya)の果報であるこの行を身行という。別の方法は、構築されるから行(saṅkhāra)である。何によって構築されるか。身体によってである。これは、ふいご(皮袋)によって風が送られるように、業生身によって構築される。このように“身体の行”であるから身行であり、身体によって作られた入息・出息の風という意味である。心によって尋(vitakka)じ、伺(vicāra)じて、後に言葉を割(さ)く(発する)。それゆえ、“尋と伺は語行である”(マッジマ・ニカーヤ 1.463)という言葉から、構築するから行という。何を構築するか。語(言葉)である。語の行(言語的構築)が語行であり、語の決壊(発話)を引き起こす尋と伺の二つの名である。“想と受、これらの心所の諸法は心に繋縛されている”(マッジマ・ニカーヤ 1.463等)という言葉から、第三の(心行の)句においては、構築されるから行という。何によって構築されるか。心によってである。このように“心の行(心理的構築)”が心行であり、心から生じるすべての心所法の名称である。しかし、尋と伺は語行として別に受け取られているため、“尋と伺を除いて”と説かれた。

Idāni ‘‘kāyo kāyasaṅkhāro’’ti padasodhanavāro āraddho, tassa anulomanaye tīṇi, paṭilomanaye tīṇīti cha yamakāni. Padasodhanamūlacakkavāre ekekasaṅkhāramūlakāni dve dve katvā anulomanaye cha, paṭilomanaye chāti dvādasa yamakāni. Suddhasaṅkhāravāre pana yathā suddhakhandhavārādīsu ‘‘rūpaṃ khandho, khandhā rūpa’’ntiādinā nayena yamakānivuttāni, evaṃ ‘‘kāyo saṅkhāro, saṅkhārā kāyo’’ti avatvā ‘‘kāyasaṅkhāro vacīsaṅkhāro’’tiādinā nayena kāyasaṅkhāramūlakāni dve, vacīsaṅkhāramūlakaṃ ekanti anulome tīṇi, paṭilome tīṇīti cha yamakāni vuttāni. Kiṃ kāraṇā? Suddhikaekekapadavasena atthabhedābhāvato, kāyasaṅkhāroti pana dvīhipi padehi ekova attho labbhatīti ayaṃ visesova, tasmā ekekapadavasena na vuttaṃ, ‘‘kāyo kāyasaṅkhāro’’tiādi pana vattabbaṃ siyā, sopi nayo padasodhanavāre vināpi atthena vacanaṃ yujjatīti tattheva vutto, idha pana kāyasaṅkhārādīnaṃ vacīsaṅkhārādīhi aññattā ‘‘kāyasaṅkhāro vacīsaṅkhāro’’tiādināpi yamakāni vuttāni. Suddhasaṅkhāramūlacakkavāro panettha na gahitoti ayaṃ tāvettha pāḷivavatthāne viseso.

今、“身は身行であるか”という語義清浄回(padasodhanavāra)が始められる。それには、順次(anuloma)に三つ、逆次(paṭiloma)に三つの、計六つの双(yamaka)がある。語義清浄根輪回(padasodhanamūlacakkavāra)においては、一つの行を根(元)とするものを二つずつ作り、順次に六つ、逆次に六つの、計十二の双がある。純行回(suddhasaṅkhāravāra)においては、純蘊回(suddhakhandhavāra)などのように“色は蘊であるか、蘊は色であるか”などの方法で双が説かれるのに対し、ここでは“身は行であるか、行は身であるか”とは言わず、“身行は語行であるか”などの方法で、身行を根とするものが二つ、語行を根とするものが一つというように、順次に三つ、逆次に三つの、計六つの双が説かれている。その理由は何か。単独の(純粋な)一語ずつの点からは意味の区別がないからである。“身行”という二つの語によって一つの意味が得られるという点に特徴がある。したがって、一語ずつでは説かれなかった。“身は身行であるか”などは説かれるべきであるが、その方法は語義清浄回において、意味がなくとも言葉としては成立するので、そこで説かれた。しかし、ここでは身行などが語行などとは別のものであるため、“身行は語行であるか”などの双も説かれた。ここで行双論において“純行根輪回(suddhasaṅkhāramūlacakkavāra)”が採用されていないこと、これがここでのパーリ(本文)の規定における相違点である。

Pañhavissajjanesu [Pg.409] pana ‘‘kāyo kāyasaṅkhāroti? No, kāyasaṅkhāro kāyoti? No’’ti vā evaṃ sabbattha paṭisedho. Vissajjanānaṃ kāyādīnaṃ eva kāyasaṅkhārādināmattā. Na hi kāyādayo viya kāyasaṅkhārādīnaṃ nāmaṃ hoti, paṭilome pana na kāyo na kāyasaṅkhāroti yo kāyo na hoti, so kāyasaṅkhāropi na hotīti pucchāya attho, tassā kāyasaṅkhāro na kāyo kāyasaṅkhāroti kāyasaṅkhāro kāyo na hoti, kāyasaṅkhāroyeva paneso hoti, kāyañca kāyasaṅkhārañca ṭhapetvā avasesaṃ saṅkhatāsaṅkhatādibhedaṃ sabbaṃ na ca kāyo, na ca kāyasaṅkhāroti vissajjanaṃ. Sesesupi eseva nayo, itaresu ca anulomapaṭilomesu ‘‘kāyo kāyasaṅkhāroti? No, saṅkhārā vacīsaṅkhāroti? Vacīsaṅkhāro saṅkhāro ceva vacīsaṅkhāro ca, avasesā saṅkhārā, na vacīsaṅkhāro, na saṅkhārā na vacīsaṅkhāroti? Āmantā’’tiādinā sabbattha pucchāvissajjananayo veditabbo.

しかし、問いの解答において“身は身行であるか。否。身行は身であるか。否”というように、すべての箇所において否定がなされる。解答される身などは、身行などそのものであるからである。身などが身行などの名となることはないからである。しかし逆(逆次)においては、“身ならざるものは身行ならざるものであるか”という問いの意味において、その解答は“身行は身ではないが身行である。身行は身ではなく、ただこれ(身行)のみである。身と身行を除いた残りの、有為・無為などの別によるすべては、身でもなく、身行でもない”となる。残りの箇所においてもこの理趣(方法)であり、他の順次・逆次においても“身は身行であるか。否。諸行は語行であるか。語行は行であり、かつ語行である。残りの諸行は、語行ではない。行ならざるものは語行ならざるものであるか。然り”などのように、すべての箇所において問いと解答の理趣(方法)が知られるべきである。

Pavattivāre pana ‘‘yassa kāyasaṅkhāro uppajjati, tassa vacīsaṅkhāro uppajjatīti? Vinā vitakkavicārehi assāsapassāsānaṃ uppādakkhaṇe tesaṃ kāyasaṅkhāro uppajjati, netaro, savitakkasavicāracittasamaṅgīnaṃ pana kāmāvacarasattānaṃ tadubhayampi uppajjati. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Rūpārūpabhavikānaṃ vitakkavicāruppādakkhaṇe vacīsaṅkhārova uppajjati, netaro…pe… yathāvuttakāmāvacarānaṃ pana tadubhayaṃ uppajjati. Yassa kāyasaṅkhāro uppajjati, tassa cittasaṅkhāro uppajjatīti? Āmantā…pe… yassa vā pana…pe… uppajjatīti…pe… assāsapassāsānaṃ uppādakkhaṇe tadubhayaṃ uppajjati. Yassa vacīsaṅkhāro uppajjati, tassa cittasaṅkhāro uppajjatīti? Āmantā…pe… yattha kāyasaṅkhāro uppajjati, tattha vacīsaṅkhāro uppajjatīti[Pg.410]? Kāmāvacarasattānaṃ dutiyajjhāne tatiyajjhāne tattha kāyasaṅkhārova uppajjati, netaro, paṭhamajjhānādīsu pana tadubhayaṃ uppajjati. Yattha vā pana …pe… uppajjatīti? Kāmāvacare uppajjati, na rūpārūpabhavesu. Yattha kāyasaṅkhāro uppajjati, tattha cittasaṅkhāro uppajjatīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… uppajjatīti? Kāmāvacarasattānaṃ catutthajjhāne rūpārūpabhave ca tattha cittasaṅkhārova uppajjati, netaro, itarajjhānādīsu pana tadubhayaṃ uppajjatī’’tiādinā,

次に発生の部において、“身行が発生する者には、語行が発生するか。尋・伺を伴わない入息・出息の発生の瞬間(生時)において、彼らには身行が発生するが、他(語行)は発生しない。しかし、尋・伺を伴う心の持ち主である欲界の有情には、その両方が発生する。あるいはまた……中略……発生するか。色界・無色界に生まれるべき者の尋・伺の発生の瞬間(生時)においては、語行のみが発生し、他は発生しない……中略……しかし、上述の欲界の者にはその両方が発生する。身行が発生する者には、心行が発生するか。然り……中略……あるいはまた……中略……発生するか……中略……入息・出息の発生の瞬間(生時)において、その両方が発生する。語行が発生する者には、心行が発生するか。然り……中略……どこで身行が発生する所では、そこで語行が発生するか。欲界の有情の第二禅・第三禅においては、そこでは身行のみが発生し、他は発生しない。しかし、第一禅などにおいてはその両方が発生する。あるいはまた……中略……発生するか。欲界において発生し、色界・無色界においては発生しない。どこで身行が発生する所では、そこで心行が発生するか。然り。あるいはまた……中略……発生するか。欲界の有情の第四禅、および色界・無色界において、そこでは心行のみが発生し、他は発生しない。しかし、それ以外の禅定などにおいてはその両方が発生する”などのように(説かれる)。

‘‘Yassa kāyasaṅkhāro nuppajjati, tassa vacīsaṅkhāro nuppajjatīti? Vinā assāsapassāsehi vitakkavicārānaṃ uppādakkhaṇe tesaṃ kāyasaṅkhārova nuppajjati, netaro, sabbesaṃ cittassa bhaṅgakkhaṇe vinā assāsapassāsehi avitakkaavicāracittassa uppādakkhaṇe nirodhasamāpannānaṃ asaññasattānañca tadubhayampi nuppajjati…pe… yassa kāyasaṅkhāro nuppajjati, tassa cittasaṅkhāro nuppajjatīti…pe… sabbacittānaṃ bhaṅgakkhaṇe nirodhasamāpannānaṃ asaññasattānañca nuppajjatī’’tiādinā ca, ‘‘yattha kāyasaṅkhāro nuppajjati, tattha vacīsaṅkhāro nuppajjatīti…pe… catutthajjhānakkhaṇe rūpabhavādīsu nuppajjatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa kāyasaṅkhāro uppajjittha, tassa vacīsaṅkhāro uppajjitthāti? Āmantā’’tiādinā, ‘‘yassa kāyasaṅkhāro nuppajjittha, tassa cittasaṅkhāro nuppajjitthāti? Natthī’’tiādinā, ‘‘yassa yattha kāyasaṅkhāro nuppajjittha, tassa tattha vacīsaṅkhāro nuppajjitthāti…pe… catutthajjhānaṃ samāpannānaṃ suddhāvāsānaṃ dutiye citte vattamāne asaññasattānaṃ tesaṃ tattha kāyasaṅkhāro ca nuppajjittha vacīsaṅkhāro cā’’tiādinā ca,

“身行が発生しない者には、語行が発生しないか。入息・出息を伴わない尋・伺の発生の瞬間(生時)において、彼らには身行のみが発生せず、他(語行)は発生しない。すべての者の心の消滅の瞬間(滅時)、入息・出息を伴わず尋・伺を伴わない心の発生の瞬間(生時)、滅尽定に入っている者、および無想有情には、その両方も発生しない……中略……身行が発生しない者には、心行が発生しないか……中略……すべての心の消滅の瞬間(滅時)、滅尽定に入っている者、および無想有情には発生しない”などのように、また“どこで身行が発生しない所では、そこで語行が発生しないか……中略……第四禅の瞬間、色界などにおいては発生しない”などのように、また“身行が発生した者には、語行が発生したか。然り”などのように、また“身行が発生しなかった者には、心行が発生しなかったか。なし(そのような者はいない)”などのように、また“誰にどこの場所で身行が発生しなかった時、その者にその場所で語行が発生しなかったか……中略……第四禅に入っている者、浄居天の第二の心が生じている時、無想有情、彼らにはその場所で、身行も発生せず、語行も発生しなかった”などのように(説かれる)。

‘‘Yassa kāyasaṅkhāro uppajjissati, tassa vacīsaṅkhāro uppajjissatīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjissatīti? Yassa cittassa anantarā kāmāvacarānaṃ pacchimacittaṃ uppajjissati, rūpārūpabhave pacchimabhavikānaṃ vacīsaṅkhārova uppajjissati, na kāyasaṅkhāro[Pg.411], aññesaṃ pana tadubhayaṃ uppajjissatī’’tiādinā ca, ‘‘yassa kāyasaṅkhāro nuppajjissati, tassa vacīsaṅkhāro nuppajjissatīti…pe… pacchimacittasamaṅgīnaṃ yassa cittassa anantarā avitakkaavicāraṃ pacchimacittaṃ uppajjissati, tesaṃ tadubhayaṃ nuppajjissatī’’tiādinā sabbakālabhedesu yathānurūpato uppādavāre yojanānayo veditabbo. ‘‘Yassa kāyasaṅkhāro nirujjhati, tassa vacīsaṅkhāro nirujjhatīti…pe… paṭhamajjhānaṃ samāpannānaṃ kāmāvacarānaṃ assāsapassāsānaṃ bhaṅgakkhaṇe tadubhayaṃ nirujjhati. Yassa kāyasaṅkhāro nirujjhati, tassa cittasaṅkhāro nirujjhatīti? Āmantā’’tiādinā nirodhavāre, ‘‘yassa kāyasaṅkhāro uppajjati, tassa vacīsaṅkhāro nirujjhatīti? No’’tiādinā uppādanirodhavāre ca,

“身行が発生するであろう者には、語行が発生するであろうか。然り。あるいはまた……中略……発生するであろうか。欲界の者の最後心の直前の心が生じている者、色界・無色界における最後身の者には、語行のみが発生するであろうが、身行は発生しない。しかし他の者にはその両方が発生するであろう”などのように、また“身行が発生しないであろう者には、語行が発生しないであろうか……中略……最後心を具える者、尋・伺を伴わない最後心の直前の心が生じている者、彼らにはその両方が発生しないであろう”などのように、すべての時間の区分において、しかるべき方法で発生の部における結合の理趣(方法)が知られるべきである。“身行が消滅する者には、語行が消滅するか……中略……第一禅に入っている欲界の者の、入息・出息の消滅の瞬間(滅時)において、その両方が消滅する。身行が消滅する者には、心行が消滅するか。然り”などのように消滅の部において、また“身行が発生する者には、語行が消滅するか。否”などのように発生消滅の部において(説かれる)。

‘‘Yo kāyasaṅkhāraṃ parijānāti, so vacīsaṅkhāraṃ parijānātīti? Āmantā’’tiādinā pariññāvāre ca heṭṭhā vuttānusārena sabbattha pāḷinayo veditabbo.

“身行を遍知する者は、語行を遍知するか。然り”などのように、遍知の部においても、下に述べられた方法に従って、すべての箇所においてパーリの理趣(方法)が知られるべきである。

Pavattivāre panettha paccuppannakāle puggalavārassa anulomanaye kāyasaṅkhāramūlakāni dve, vacīsaṅkhāramūlakaṃ ekanti tīṇeva yamakāni labbhanti. Tassa paṭilomanayepi okāsavārādīsupi eseva nayo. Evamettha sabbavāresu tiṇṇaṃ tiṇṇaṃ yamakānaṃ vasena yamakagaṇanā veditabbā. Atthavinicchaye panettha idaṃ lakkhaṇaṃ – imasmiṃ hi saṅkhārayamake ‘‘assāsapassāsānaṃ uppādakkhaṇe, vitakkavicārānaṃ uppādakkhaṇe’’tiādivacanato (yama. 2.saṅkhārayamaka.19) paccuppannādikālabhedo pavattivasenāpi gahetabbo, na cutipaṭisandhivaseneva. ‘‘Dutiyajjhāne tatiyajjhāne tattha kāyasaṅkhāro uppajjatī’’tiādivacanato (yama. 2.saṅkhārayamaka.21) ca jhānampi okāsavasena gahitanti veditabbaṃ. Evamettha yaṃ yaṃ labbhati, tassa tassa vasena atthavinicchayo [Pg.412] veditabbo. Tatridaṃ nayamukhaṃ – ‘‘vinā vitakkavicārehī’’ti dutiyatatiyajjhānavasena vuttaṃ, na catutthajjhānavasena tattha assāsapassāsānaṃ abhāvato. ‘‘Cittassa bhaṅgakkhaṇe’’ti idaṃ kāyasaṅkhārassa ekantacittasamuṭṭhānattā vuttaṃ, uppajjamānameva hi cittaṃ rūpaṃ, arūpaṃ vā samuṭṭhāpeti, na bhijjamānaṃ, ṭhitaṃ vā. ‘‘Pacchimacittasamaṅgīna’’nti sabbapacchimena appaṭisandhikacittena samaṅgīnaṃ khīṇāsavānaṃ. ‘‘Avitakkaavicāraṃ pacchimacitta’’nti ettha rūpāvacarānaṃ dutiyajjhānikādicuticittavasena, arūpāvacarānañca catutthajjhānikacuticittavasena attho gahetabbo.

さて、この〔事象の〕生起門(Pavattivāra)において、現在時における補特伽羅門(Puggalavāra)の順次(Anulomanaya)では、身行(kāyasaṅkhāra)を根本とするものが二つ、語行(vacīsaṅkhāra)を根本とするものが一つの、計三つの双(Yamaka)のみが得られる。その逆次(Paṭilomanaya)においても、また場所門(Okāsavāra)等においても、これと同じ方法である。このように、ここではすべての門において三つずつの双があることによって、双の計数を知るべきである。さて、義の決定(Atthavinicchaye)においては、これが特徴である。すなわち、この行双(Saṅkhārayamaka)においては、“入息・出息の生起の瞬間に、尋・伺の生起の瞬間に”等の言葉(山2.19)から、生起のあり方(pavatti)によって現在等の時の区分も把握されるべきであり、死や結生(再生)のあり方のみによって把握されるべきではない。“第二禅、第三禅において、そこに身行が生起する”等の言葉(山2.21)から、禅も場所(okāsa)のあり方として捉えられていると知るべきである。このように、ここで得られるものに応じて、それぞれの義の決定を知るべきである。そこでの導入方法(nayamukha)はこうである。“尋・伺を除いて”とは、第二・第三禅のあり方によって言われたものであり、第四禅のあり方ではない。そこ(第四禅)では入息・出息が存在しないからである。“心の崩壊の瞬間に”とは、身行がもっぱら心等起(cittasamuṭṭhāna)であることから言われたものである。なぜなら、生起しつつある心こそが色(物質)あるいは無色(精神)を等起させるのであり、崩壊しつつあるものや、静止しているものではないからである。“最後心を備える者たち”とは、一切の最後である再生を伴わない心を備えた阿羅漢たちのことである。“無尋無伺の最後心”において、色界の者の場合は第二禅等の死心として、無色界の者の場合は第四禅の死心としてその義を把握すべきである。

‘‘Yassa kāyasaṅkhāro nirujjhati, tassa cittasaṅkhāro nirujjhatī’’ti ettha niyamato kāyasaṅkhārassa cittasaṅkhārena saddhiṃ ekakkhaṇe nirujjhanato ‘‘āmantā’’ti paṭivacanaṃ dinnaṃ na ekacittakkhaṇikattā. Cittasaṅkhāro hi kāyasaṅkhārena vināpi uppajjati ca nirujjhati ca. Kāyasaṅkhāro pana cittasamuṭṭhānattā yena cittena saddhiṃ uppajjati, tato paṭṭhāya sattarasamena saddhiṃ nirujjhati, esā cittasamuṭṭhānarūpassa dhammatā. Yaṃ pana vibhaṅgappakaraṇassa sīhaḷaṭṭhakathāya ‘‘cittasamuṭṭhānarūpaṃ sattarasamacittassa uppādakkhaṇe nirujjhatī’’ti vuttaṃ, taṃ imāya pāḷiyā virujjhati. ‘‘Yassa kāyasaṅkhāro uppajjati, tassa vacīsaṅkhāro nirujjhatī’’ti ettha yasmā kāyasaṅkhāro cittassa uppādakkhaṇe uppajjati, na ca tasmiṃ khaṇe vitakkavicārā nirujjhanti, tasmā ‘‘no’’ti paṭisedho kato. Iminā nayamukhena sabbattha vinicchayo veditabbo. Ayaṃ saṅkhārayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

“身行が滅する者には、心行も滅するか”という問いに対し、ここでは規則として、身行が心行とともに同一の瞬間に滅することから“然り(āmantā)”という答が与えられているのであり、一心刹那であるからではない。なぜなら、心行は身行がなくても生起し、また滅するからである。しかし身行は心等起であるため、ある心とともに生起し、そこから数えて十七番目の心とともに滅する。これが心等起色の法性(自然の理)である。ところが、分別論(Vibhaṅga)の註釈であるシハラ(セイロン)大注(Sīhaḷaṭṭhakathā)において“心等起色は十七番目の心の生起の瞬間に滅する”と説かれていることは、この聖典(Pāḷi)と矛盾する。“身行が生起する者には、語行が滅するか”という問いに対し、身行は心の生起の瞬間に生起するが、その瞬間に尋・伺が滅するわけではないので、“否(no)”という否定がなされている。この導入方法によって、あらゆるところで決定を知るべきである。これが行双(Saṅkhārayamaka)の本母(Mātikā)の義の解釈の方法である。

Anusayayamakamātikatthavaṇṇanā

随眠双本母釈

Anusayayamakamātikāya pana pāḷivavatthānaṃ tāva evaṃ veditabbaṃ. Anusayayamakepi khandhayamakamātikādīsu viya desanaṃ [Pg.413] akatvā aññena nayena pāḷidesanā katā. Kathaṃ? Paṭhamaṃ tāva paricchedavāro paricchinnuddesavāroti dve vārā uddesavasena desitā, tato uppattiṭṭhānavāroti eko khuddakavāro. Tato anusayavāro sānusayavāro pajahanavāro pariññāvāro pahīnavāro uppajjanavāro dhātuvāroti anusaye yojetvā yamakavasena papañcato niddiṭṭhā satta mahāvārāti aṭṭhakaniddesavasena desitā, evaṃ dasahi vārehi anusayayamakadesanā katā. Tesu ye ime hi paricchedavārotiādinā dve vārā uddesavasena vuttā, te idha anusayayamakamātikāti gahetabbā.

随眠双(Anusayayamaka)の本母においては、まず聖典の規定を次のように知るべきである。随眠双においても、蘊双の本母などにおけるように説示することなく、別の方法によって聖典の説示がなされている。どのようにか? まず“区分門(Paricchedavāra)”と“区分指示門(Paricchinnuddesavāra)”の二つの門が概要(uddesa)として説かれ、次に“生起箇所門(Uppattiṭṭhānavāra)”という一つの小門がある。次に、随眠、有随眠、捨断、遍知、已断、生起、界という、随眠に結びつけて双の形式で詳細に示された七つの大門が、釈義(niddesa)として説かれている。このように十の門によって随眠双の説示がなされている。それらのうち、区分門等として概要において説かれた二つの門が、ここでは随眠双の本母として把握されるべきである。

Tattha hi satta anusayāti ayaṃ gaṇanāya paricchinditvā anusayānaṃ desitattā paricchedavāro nāma. Kāmarāgānusayo…pe… avijjānusayoti ayaṃ paricchedavasena paricchinnānaṃ nāmamattaṃ uddisitvā ‘‘ime nāma te’’ti desitattā paricchinnuddesavāro nāma. Tattha anuttānatthato tāva anusayāti kenaṭṭhena anusayā? Anusayanaṭṭhena. Ko esa anusayanaṭṭho nāmāti? Appahīnaṭṭho. Kāmarāgānusayādayo hi appahīnaṭṭhena tassa tassa santāne anusenti nāma, tasmā ‘‘anusayā’’ti vuccanti, anusentīti ca taṃ taṃ anurūpaṃ kāraṇaṃ labhitvā uppajjantīti attho. Athāpi siyā – anusayanaṭṭho nāma appahīnākāro, appahīnākāro ca na uppajjati, tasmā anusayā na uppajjantīti. Tatridaṃ paṭivacanaṃ – appahīnākāro anusayo, anusayoti pana appahīnaṭṭhena thāmagatakileso vuccati, so cittasampayutto sārammaṇo sappaccayaṭṭhena sahetuko ekantākusalova hoti kathāvatthusmiṃ (kathā. 554 ādayo) anusayānaṃ cittavippayuttabhāvassa paṭisedhitattā[Pg.414], so ca atītopi hoti, anāgatopi paccuppannopi, tasmā uppajjatīti vattuṃ yuttaṃ. Tathā hi dhammasaṅgahe mohassa padabhājane 317 ‘‘avijjānusayo avijjāpariyuṭṭhānaṃ…pe… ayaṃ tasmiṃ samaye moho hotī’’ti (dha. sa. 390). Imasmiñca yamake uppajjanavāre ‘‘yassa kāmarāgānusayo uppajjati, tassa paṭighānusayo uppajjatī’’tiādi vuttaṃ, tasmā ‘‘anusentīti taṃ taṃ anurūpaṃ kāraṇaṃ labhitvā uppajjantī’’ti yaṃ vuttaṃ, taṃ suvuttanti veditabbaṃ. Kāmarāgānusayoti kāmarāgo ca so appahīnaṭṭhena anusayo cāti kāmarāgānusayo. Sesapadesupi eseva nayo. Ayaṃ tāvettha anuttānattho. Atthavinicchayo panetthāpi niddesanayamukhadassanavaseneva hoti, niddeso cettha heṭṭhā vutto.

そこにおいて、“七つの随眠”というのは、数によって区分して随眠が説かれているので“区分門”という。“欲貪随眠……(中略)……無明随眠”というのは、区分によって区分されたものの名称のみを提示して“これらがそれである”と説かれているので“区分指示門”という。そこにおいて、まず明らかでない義について、“随眠(Anusaya)”とはどのような意味で随眠なのか? 随眠する(anusayana)という意味においてである。この“随眠する”という意味とは何か? 捨断されていない(appahīna)という意味である。欲貪随眠などは、捨断されていないという意味において、その時々の相続の中に随伴して横たわっているため、“随眠”と呼ばれる。“随伴して横たわる”とは、それぞれの相応する原因を得て生起するという意味である。あるいは、次のように言われるかもしれない。“随眠する意味とは、捨断されていない状態のことであり、捨断されていない状態は生起しない。それゆえ、随眠は生起しない”と。それに対する回答はこうである。随眠とは捨断されていない状態であるが、しかし随眠とは、捨断されていないという意味において強力になった煩悩(thāmagatakilesa)のことをいう。それは心に相応し(cittasampayutta)、対象を持ち(sārammaṇa)、縁を有する意味において、原因を伴うものであり、専ら不善(ekantākusalova)である。論事(Kathāvatthu)において随眠が心不相応であることが否定されているからである。そして、それは過去でもあり、未来でもあり、現在でもある。それゆえ、“生起する”と言うのは適切である。実際、‘法集論(Dhammasaṅgaha)’の痴の逐語解説(317)において“無明随眠は、無明の纏(pariyuṭṭhāna)であり……(中略)……これがその時の痴である”と言われている。また、この双の生起門において、“欲貪随眠が生起する者には、瞋恚随眠が生起するか”等と言われている。それゆえ、“随伴して横たわるとは、それぞれの相応する原因を得て生起することである”と言われたことは、妥当であると知るべきである。“欲貪随眠(kāmarāgānusayo)”とは、欲貪であり、かつそれが捨断されていないという意味において随眠であるから欲貪随眠という。残りの句においても、これと同じ方法である。これが、ここでのまず明らかでない義である。しかし、ここでの義の決定は、釈義門の提示に従ってのみなされるのであり、その釈義は下で説かれている。

Uppattiṭṭhānavārādayo aṭṭha vārā ca, tatrāyaṃ pāḷivavatthānānupubbikāmukhamattappakāsanā. Tesaṃ hi paṭhamo anusayānaṃ uppattiṭṭhānavāro nāma. Tattha vārabhedo yamakayojanavāre natthi, itaresu pana sattasu mahāvāresu atthi. Tesu hi paṭhamo anusayavāro anulomapaṭilomanayavasena duvidho hoti. Tattha anulomanaye ‘‘yassa yattha…pe… anusetī’’ti puggalokāsatadubhayanāmavasena tayo antaravārā honti, tesu ekekasmiṃ ekamūlakadvimūlakatimūlakacatumūlakapañcamūlakachamūlakānaṃ vasena yamakabhedā honti. Yathā ca anulomanaye, evaṃ paṭilomanayepi veditabbā. Yathā cettha anusayavāre, evaṃ sānusayavārapajahanavārapariññāvārapahīnavārauppajjanavāresu pañcasupi. Ayaṃ panettha purimesu tīsu vāresu viseso. Okāsavāre ‘‘yattha tatthā’’ti avatvā ‘‘yato tato’’ti nissakkavacanena desanā katā. Sesaṃ tādisameva[Pg.415]. Yo panāyaṃ sabbapacchimo dhātuvāro nāma, so pucchāvāro vissajjanavāroti dvidhā ṭhito. Tattha pucchāvāro anulomapaṭilomavasena duvidho. Tassāvasāne pucchānukkamena vissajjanaṃ katanti. Evaṃ tāvettha pāḷivavatthānaṃ veditabbaṃ.

生起処論(Uppattiṭṭhānavāra)などの八つの論(vāra)があり、ここでは聖典の規定の順序に従って、その端緒のみを明らかにする。それらのうち、第一は随眠の生起処論という。そこにおいて、論の分類は双論の構成(yamakayojana)の論にはないが、他の七つの大論には存在する。それらのうち、第一の随眠論は順次・逆次の方法によって二種類となる。その順次の方法において、‘誰に、どこで……随眠するか’という人・処・その両方の名称によって三つの中間論(antaravāra)があり、それらの一つひとつにおいて、一根・二根・三根・四根・五根・六根の分類によって双論の区分がある。順次の方法と同様に、逆次の方法においても知られるべきである。また、この随眠論と同様に、有随眠論、止断論、遍知論、已断論、生起論の五つにおいても同様である。ただし、前の三つの論における相違点は次の通りである。処論(okāsavāra)においては‘どこで、そこにおいて’と言わず、‘どこから、そこから’という離格の言葉によって説示がなされている。残りは同様である。最後に位置する界論(dhātuvāra)は、質問論と回答論の二つに分かれている。そこにおいて質問論は順次・逆次の二種類である。その最後に質問の順序に従って回答がなされている。このように、ここにおける聖典の規定を知るべきである。

Tatridaṃ aṭṭhannaṃ vārānaṃ ādito paṭṭhāya mukhamattadassanaṃ. ‘‘Kattha kāmarāgānusayo anuseti? Kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu ettha kāmarāgānusayo anuseti. Kattha paṭighānusayo anuseti? Dukkhāya vedanāya…pe… mānānusayo kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu rūpadhātuyā arūpadhātuyā ca anuseti. Diṭṭhānusayo, vicikicchānusayo ca sabbasakkāyapariyāpannesu dhammesu, bhavarāgānusayo rūpārūpadhātūsu, avijjānusayo sabbasakkāyapariyāpannesu dhammesu anusetī’’ti ayaṃ tāva paṭhamavāre pāḷinayo.

ここに、八つの論の最初から端緒を示す。‘どこに欲貪随眠(kāmarāgānusayo)が随眠するか? 欲界の二つの感受(受)において、そこに欲貪随眠が随眠する。どこに瞋恚随眠(paṭighānusayo)が随眠するか? 苦受において……慢随眠(mānānusayo)は欲界の二つの感受と、色界、無色界において随眠する。見随眠(diṭṭhānusayo)と疑随眠(vicikicchānusayo)はすべての有身(sakkāya)に摂せられる諸法において、有貪随眠(bhavarāgānusayo)は色界・無色界において、無明随眠(avijjānusayo)はすべての有身に摂せられる諸法において随眠する’。これがまず第一の論における聖典の方式である。

Tattha kāmadhātuyā dvīsu vedanāsūti kāmāvacarabhūmiyaṃ sukhāya ceva upekkhāya cāti dvīsu vedanāsu, kāmarāgānusayo pana sahajātavasena, ārammaṇavasena cāti dvīhākārehi anuseti uppajjati, tattha akusalāhi sukhaupekkhāhi sahajātopi hutvā tā ārammaṇaṃ katvāpi uppajjati. Avasesā pana kāmāvacarakusalavipākakiriyavedanā ārammaṇameva katvā uppajjati, imāsu vedanāsu anusayamāno cesa tāhi vedanāhi sampayuttesu saññāsaṅkhāraviññāṇesupi anusetiyeva. Imāsaṃ pana vedanānaṃ assādaṭṭhena kāmarāgānusayuppattiyā sesasampayuttehi padhānattā, oḷārikattena veneyyānaṃ subodhattā ca dvīsu vedanāsuyeva anusetīti vuttaṃ, evaṃ uparipi. Na kevalañcesa anusayamāno imāsu dvīsu vedanāsuyeva, vedanāsampayuttesu dhammesu ca anuseti, iṭṭhesu [Pg.416] pana rūpādīsupi anuseti eva. Vuttampi cetaṃ vibhaṅgappakaraṇe ‘‘yaṃ loke piyarūpaṃ sātarūpaṃ, ettha sattānaṃ kāmarāgānusayo anusetī’’ti (vibha. 816), etthānusayayamakepi vuttaṃ ‘‘dukkhāya vedanāya rūpadhātuyā ettha kāmarāgānusayo nānusetī’’tiādi. Etena vuttāvasesarūpādīsu chasupi ārammaṇesu anusetīti vuttaṃ hoti. Idha pana taṃ sabbaṃ avatvā kiñcideva padhānattādinā kāraṇena vuttanti gahetabbaṃ.

そこにおいて‘欲界の二つの感受において’とは、欲纏(欲界)の地における楽受と捨受という二つの感受のことである。欲貪随眠は共生(sahajāta)の態様と所縁(ārammaṇa)の態様という二つの態様によって随眠し、生じる。そこにおいて、不善の楽受・捨受と共生し、またそれらを所縁として生じる。しかし、残りの欲纏の善・異熟・唯作の感受は、所縁としてのみ生じる。これらの感受において随眠する際、それはこれらの感受と相応する想・行・識においても随眠するのである。しかし、これらの感受の享受(assāda)という意味において欲貪随眠が生じるため、他の相応する諸法よりも主導的であり、また粗大であるために、被導者(veneyya)にとって理解しやすいことから‘二つの感受において随眠する’と言われた。以上、後続のものについても同様である。また、単にこれら二つの感受においてのみ随眠するのではなく、感受と相応する諸法においても随眠し、また好ましい(iṭṭha)色などにおいても随眠する。分別論(Vibhaṅga)においても次のように説かれている。‘世間において愛好すべきもの、快いものがあるが、そこに衆生の欲貪随眠は随眠する’(Vibha. 816)。この随眠双論(Anusaya Yamaka)においても‘苦受において、色界において、そこに欲貪随眠は随眠しない’などと説かれている。これによって、説かれた残りの色などの六つの所縁においても随眠するということが示されている。しかしここでは、それらすべてを説くことなく、主導的であるなどの理由によって、一部のみが説かれていると解釈すべきである。

Dukkhāyāti ettha paṭighacittasampayuttā dve domanassavedanā, kāyaviññāṇasampayuttā dukkhavedanā cāti tisso vedanā, taṃ sampayuttā ca dhammā, aniṭṭhā cha rūpādayo dhammā paṭighānusayasahajātavasena, ārammaṇavasena ca yathārahaṃ anusayanaṭṭhānaṃ. Kiṃ pana itarā dve vedanā iṭṭhārammaṇaṃ vā paṭighassa ārammaṇaṃ na hontīti? No na honti. Parihīnajjhānassa hi naṭṭhaṃ iṭṭhaṃ sasampayuttadhammaṃ jhānamārabbha domanassaṃ uppajjati, taṃ pana ārammaṇamattameva, nānusayanaṭṭhānaṃ iṭṭhattā. Aniṭṭhameva hi iṭṭhato paṭihanananimittaṃ, yaṃ pana tatthuppannaṃ, tassa paṭighamattameva hoti, na paṭighānusayoti. Paṭighānusayo hi aniṭṭhārammaṇe paṭihananavasena uppanno thāmagato kileso, itaro domanassena saddhiṃ uppannopi attano paṭihananakiccassa akaraṇato paṭighānusayo na hoti, abbohārikattaṃ gacchati. Yathā hi pāṇātipātacetanāya saddhiṃ uppannopi byāpādo manokammaṃ nāma na hoti, abbohārikattaṃ gacchati, evanti gahetabbaṃ. Teneva nekkhammassitaṃ domanassaṃ sevitabbaṃ vuttaṃ. Mānānusayassa pana dukkhadomanassavajjitā sabbe lokiyā dhammā anusayanaṭṭhānaṃ. ‘‘Dukkhāya vedanāya apariyāpanne ettha…pe… mānānusayo ca nānusetī’’ti hi [Pg.417] vuttaṃ. Diṭṭhānusayavicikicchānusayānaṃ pana lokuttaravajjitā sabbepi dhammā anusayanaṭṭhānaṃ. Tena vuttaṃ ‘‘sabbasakkāyapariyāpannesu dhammesū’’ti. Tattha saṃsāravaṭṭanissitaṭṭhena sakkāyapariyāpannesu sabbadhammesūti attho. Evaṃ avijjānusayopi veditabbo. Sabbattha ca sahajātārammaṇabhedo heṭṭhā vuttanayeneva veditabbo.

‘苦受において(dukkhāya)’とは、ここでは瞋恚の心と相応する二つの憂受(domanassa)と、身識と相応する苦受という三つの感受、およびそれと相応する諸法、ならびに好ましくない(aniṭṭha)六つの色などの諸法が、瞋恚随眠の共生および所縁として、それぞれに相応しく随眠する場所(処)である。では、他の二つの感受(楽受・捨受)や、好ましい所縁は瞋恚の所縁とならないのか? そうではない。禅定を失った者には、失われた好ましい相応法を伴う禅定に関して憂い(domanassa)が生じるが、それは単なる所縁に過ぎず、好ましいものであるがゆえに随眠の処ではない。好ましくないものこそが、好ましいものに対立する(paṭihana)対象となるが、そこで生じたものは単なる瞋恚(paṭigha)であって、瞋恚随眠ではない。なぜなら、瞋恚随眠とは、好ましくない所縁において反発(paṭihana)することによって生じ、勢力を得た(thāmagata)煩悩だからである。他のものは、憂いとともに生じたとしても、自らの反発の機能を果たさないため、瞋恚随眠とはならず、名称を持たない(abbohārikatta)状態となる。例えば、殺生の意思とともに生じたとしても、瞋(byāpādo)が意業とは呼ばれず、名称を持たない状態となるのと同じように理解すべきである。それゆえに、出離に伴う憂い(nekkhammassita domanassa)は修習すべき(sevitabba)と言われたのである。慢随眠(mānānusayo)については、苦受と憂受を除いたすべての世俗的な法(lokiya dhamma)が随眠の処である。‘苦受において、非摂(apariyāpanna)において……慢随眠は随眠しない’と説かれているからである。見随眠と疑随眠については、出世間(lokuttara)を除いたすべての諸法が随眠の処である。それゆえに‘すべての有身(sakkāya)に摂せられる諸法において’と説かれた。そこにおいて‘輪廻に属するという意味で、有身に摂せられる一切の諸法において’という意味である。無明随眠についても同様に知られるべきである。また、すべての箇所において、共生と所縁の区別は、上述した方法によって知られるべきである。

Bhavarāgānusayo pana kiñcāpi diṭṭhivippayuttesu catūsu cittesu uppajjanato sahajātavasena kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu anusetīti vattabbo bhaveyya, so pana yasmā rūpārūpāvacaramevārammaṇaṃ labhati, na kāmāvacarārammaṇameva, anusayānaṃ pana taṃ na anusayanaṭṭhānaṃ, tasmā ārammaṇavasena niyamaṃ akatvā ‘‘rūpadhātuyā arūpadhātuyā ettha bhavarāgānusayo anusetī’’ti vuttaṃ. Taṃ rāgavasena so ca sabbopi rāgo kāmarāgānusayo gahetabboti ayaṃ uppattiṭṭhānavāre nayo.

有愛随眠(bhavarāgānusayo)については、見不相応の四つの心において生起することから、倶生(sahajātavasena)の力によって欲界の二つの受(楽受・不苦不楽受)に随眠すると言われるべきであろう。しかし、それは色界・無色界のみを対象(ārammaṇa)とし、欲界のみを対象とすることはないため、随眠にとってはそこは随眠する場所(anusayanaṭṭhāna)ではない。したがって、対象による限定をせず、“色界と無色界において、ここに有愛随眠が随眠する”と述べられた。それは欲愛(rāga)の性質によるものであり、そのすべての欲愛は欲愛随眠(kāmarāgānusayo)として捉えられるべきである。これが生起処門(uppattiṭṭhānavāre)における方法である。

Itaresu pana sattasu mahāvāresu tāva ‘‘yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa paṭighānusayo anusetīti? Āmantā. Yassa vā pana paṭighānusayo anuseti, tassa kāmarāgānusayo anusetīti? Āmantā. Yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa mānānusayo anusetīti? Āmantā. Yassa vā pana mānānusayo anuseti, tassa kāmarāgānusayo anusetīti? Anāgāmissa mānānusayo anuseti, no ca tassa kāmarāgānusayo anuseti, tiṇṇaṃ puggalānaṃ mānānusayo ca anuseti, kāmarāgānusayo ca anuseti. Yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa diṭṭhānusayo anusetīti? Dvinnaṃ puggalānaṃ kāmarāgānusayo anuseti, no ca…pe… diṭṭhānusayo ca anuseti, yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa vicikicchānusayo [Pg.418] anusetī’’ti pucchāyapi diṭṭhānusayasadisameva vissajjanaṃ. Yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa bhavarāgānusayo anusetīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… anusetīti…pe… tiṇṇaṃ puggalānaṃ bhavarāgānusayo ca anuseti, kāmarāgānusayo ca anuseti. Avijjānusayepi eseva nayo. Iminā nayena paṭighānusayādimūlikāsu pucchāsu vissajjananayo veditabbo. Ayaṃ ekamūlake nayo.

一方、残りの七つの大門(mahāvāra)については、まず“欲愛随眠が随眠する者には、瞋恚随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“瞋恚随眠が随眠する者には、欲愛随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。“欲愛随眠が随眠する者には、慢随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“慢随眠が随眠する者には、欲愛随眠が随眠するか?”といえば、不還者(anāgāmissa)には慢随眠は随眠するが、欲愛随眠は随眠しない。三つの補特伽羅(凡夫・預流者・一来者)には慢随眠も欲愛随眠も随眠する。“欲愛随眠が随眠する者には、見随眠が随眠するか?”といえば、二つの補特伽羅(預流者・一来者)には欲愛随眠は随眠するが、見随眠は随眠しない。…(中略)…見随眠も随眠する。あるいは“…(中略)…”といえば、“然り”。“欲愛随眠が随眠する者には、疑随眠が随眠するか?”という問いに対しても、見随眠と同様の回答である。“欲愛随眠が随眠する者には、有愛随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、…(中略)…三つの補特伽羅には有愛随眠も欲愛随眠も随眠する。無明随眠においても、これと同じ方法である。この方法によって、瞋恚随眠などを根本とする問いにおける回答の方法が知られるべきである。これが一根本(ekamūlake)における方法である。

Yassa kāmarāgānusayo ca paṭighānusayo ca anuseti, tassa mānānusayo anusetīti? Āmantā. Dvinnaṃ dvimūlikā…pe… pañcamūlikānaṃ pana ekamūle vuttānusārena vissajjananayo ñātabbo. Tatrāyaṃ pacchimānusaye yojanā – ‘‘yassa kāmarāgānusayo ca paṭighānusayo ca mānānusayo ca diṭṭhānusayo ca vicikicchānusayo ca bhavarāgānusayo ca anuseti, tassa avijjānusayo anusetīti? Āmantā. Yassa vā pana avijjānusayo anuseti, tassa kāmarāgānusayo ca…pe… bhavarāgānusayo ca anusetīti? Anāgāmissa avijjānusayo ca mānānusayo ca bhavarāgānusayo ca anuseti, na itare, dvinnaṃ puggalānaṃ avijjānusayo ca kāmarāgapaṭighamānabhavarāgānusayā ca anusenti, na diṭṭhivicikicchānusayā, puthujjanassa pana sabbepi anusentī’’ti ayaṃ puggalavāre nayo.

“欲愛随眠と瞋恚随眠とが随眠する者には、慢随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。二つの二根本(dvimūlikā)…(中略)…五根本のものについては、一根本で述べられたことに準じて回答の方法が知られるべきである。その中、最後の随眠における適用は以下の通りである。“欲愛随眠と瞋恚随眠と慢随眠と見随眠と疑随眠と有愛随眠とが随眠する者には、無明随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“無明随眠が随眠する者には、欲愛随眠と…(中略)…有愛随眠とが随眠するか?”といえば、不還者には無明随眠と慢随眠と有愛随眠とが随眠するが、それ以外(欲愛・瞋恚・見・疑)は随眠しない。二つの補特伽羅(預流者・一来者)には無明随眠と欲愛・瞋恚・慢・有愛随眠が随眠するが、見・疑随眠は随眠しない。凡夫には、すべてが随眠する。これが人門(puggalavāre)における方法である。

Okāsavāre pana ‘‘yattha kāmarāgānusayo anuseti, tattha paṭighānusayo anusetīti? No. Yattha vā pana…pe… anusetīti? No. Yattha kāmarāgānusayo anuseti, tattha mānānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana mānānusayo anuseti, tattha kāmarāgānusayo anusetīti? Rūpadhātuyā arūpadhātuyā ettha mānānusayo anuseti[Pg.419], na kāmarāgānusayo, kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu tadubhayaṃ anuseti. Yattha kāmarāgānusayo…pe… anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti? Dukkhāya vedanāya rūpadhātuyā arūpadhātuyā ettha vicikicchānusayo anuseti, na kāmarāgānusayo, kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu tadubhayaṃ anuseti. Yattha kāmarāgānusayo…pe… anuseti, tattha bhavarāgānusayo anusetīti? No. Yattha vā pana…pe… no. Yattha kāmarāgānusayo anuseti, tattha avijjānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti? Dukkhāya vedanāya rūpārūpadhātuyā ettha avijjānusayo anuseti, na kāmarāgānusayo, kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu tadubhayaṃ anuseti.

処門(Okāsavāre)においては、“欲愛随眠が随眠する場所では、そこに瞋恚随眠が随眠するか?”といえば、“否”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、“否”。“欲愛随眠が随眠する場所では、そこに慢随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“慢随眠が随眠する場所では、そこに欲愛随眠が随眠するか?”といえば、色界と無色界において、そこには慢随眠は随眠するが、欲愛随眠は随眠しない。欲界の二つの受(楽受・不苦不楽受)においては、その両方が随眠する。“欲愛随眠が…(中略)…随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、苦受、色界、無色界において、そこには疑随眠は随眠するが、欲愛随眠は随眠しない。欲界の二つの受においては、その両方が随眠する。“欲愛随眠が…(中略)…随眠する場所では、そこに有愛随眠が随眠するか?”といえば、“否”。あるいは“…(中略)…”といえば、“否”。“欲愛随眠が随眠する場所では、そこに無明随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、苦受、色界・無色界において、そこには無明随眠は随眠するが、欲愛随眠は随眠しない。欲界の二つの受においては、その両方が随眠する。

Yattha paṭighānusayo anuseti, tattha mānānusayo anusetīti? No. Yattha vā pana…pe… no. Yattha paṭighānusayo anuseti, tattha diṭṭhānusayo vicikicchānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti? Kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu rūpārūpadhātuyā ettha vicikicchānusayo anuseti, na paṭighānusayo, dukkhāya pana vedanāya tadubhayaṃ anuseti. Yattha paṭighānusayo anuseti, tattha bhavarāgānusayo anusetīti? No. Yattha vā pana…pe… no. Yattha paṭighānusayo anuseti, tattha avijjānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti…pe… dukkhāya vedanāya tadubhayaṃ anuseti, aññattha avijjānusayo ca.

“瞋恚随眠が随眠する場所では、そこに慢随眠が随眠するか?”といえば、“否”。あるいは“…(中略)…”といえば、“否”。“瞋恚随眠が随眠する場所では、そこに見随眠や疑随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、欲界の二つの受、色界・無色界において、そこには疑随眠は随眠するが、瞋恚随眠は随眠しない。しかし、苦受においては、その両方が随眠する。“瞋恚随眠が随眠する場所では、そこに有愛随眠が随眠するか?”といえば、“否”。あるいは“…(中略)…”といえば、“否”。“瞋恚随眠が随眠する場所では、そこに無明随眠が随眠するか?”といえば、“然り”。あるいは“…(中略)…随眠するか?”といえば、…(中略)…苦受においてはその両方が随眠し、それ以外の場所では無明随眠のみが随眠する。

Yattha mānānusayo anuseti, tattha diṭṭhānusayo vicikicchānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti? Dukkhāya vedanāya diṭṭhānusayova, netaro[Pg.420], tadaññesu sabbattha anuseti. Yattha mānānusayo anuseti, tattha bhavarāgānusayo anusetīti? Kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu mānānusayo, netaro, rūpārūpadhātuyā pana tadubhayaṃ anuseti. Yattha vā pana…pe… āmantā. Yattha mānānusayo anuseti, tattha avijjānusayo…pe… āmantā. Yattha vā pana…pe… anusetīti? Dukkhavedanaṃ ṭhapetvā tadaññāsu sabbattha tadubhayaṃ anuseti. Yattha diṭṭhānusayo, tattha vicikicchānusayo…pe… āmantā. Yattha diṭṭhānusayo, tattha bhavarāgānusayo anusetīti? Kāmadhātuyā tīsu vedanāsu diṭṭhānusayova, rūpārūpabhavesu tadubhayaṃ anuseti. Yattha vā pana…pe… āmantā. Yattha diṭṭhānusayo anuseti, tattha avijjānusayo…pe… āmantā. Yattha vā pana…pe… āmantā. Esa nayo vicikicchāmūlakesupi. Yattha bhavarāgānusayo, tattha avijjānusayo anusetīti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… anuseti, tattha kāmadhātuyā tīsu vedanāsu avijjānusayova, rūpārūpabhavesu pana tadubhayaṃ anusetī’’ti ayamettha ekamūlanayo.

慢の随眠が随眠する(潜在する)ところに、見の随眠と疑の随眠が随眠するか。然り。あるいはまた……中略……(見・疑の随眠が随眠するところに慢の随眠が)随眠するか。苦受においては見の随眠のみが随眠し、他(慢)は随眠しない。それ以外のすべてにおいて、両方が随眠する。慢の随眠が随眠するところに、有貪の随眠が随眠するか。欲界の二つの受(楽受・不苦不楽受)においては慢の随眠が随眠し、他(有貪)は随眠しない。しかし、色界と無色界においては、その両方が随眠する。あるいはまた……中略……然り。慢の随眠が随眠するところに、無明の随眠が随眠するか。然り。あるいはまた……中略……苦受を除いたそれ以外のすべてにおいて、その両方が随眠する。見の随眠があるところに、疑の随眠が……中略……然り。見の随眠があるところに、有貪の随眠が随眠するか。欲界の三つの受においては見の随眠のみが随眠し、色界と無色界の存在(色有・無色有)においては、その両方が随眠する。あるいはまた……中略……然り。見の随眠が随眠するところに、無明の随眠が……中略……然り。あるいはまた……中略……然り。この方法は疑を根本とするものについても同様である。有貪の随眠があるところに、無明の随眠が随眠するか。然り。あるいはまた……中略……(無明の随眠が)随眠するところに(有貪の随眠が随眠するか)。欲界の三つの受においては無明の随眠のみが随眠し、色界と無色界においては、その両方が随眠する。これがここでの一根本の方法である。

‘‘Yassa…pe… nānuseti. Yassa…pe… nānuseti mānānusayo, arahato pana tadubhayampi nānuseti. Yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa kāmarāgānusayo nānuseti, tassa diṭṭhānusayo vicikicchānusayo nānusetīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… nānusetīti? Dvinnaṃ puggalānaṃ vicikicchānusayova nānuseti, netaro, anāgāmiarahantānaṃ tadubhayampi nānusetī’’tiādinā nayena puggalavāre,

“誰に……中略……随眠しないか。誰に……中略……慢の随眠が随眠しないか。阿羅漢にはその両方とも随眠しない。あるいはまた……中略……然り。誰に欲貪の随眠が随眠しないか、その人に見の随眠と疑の随眠は随眠しないか。然り。あるいはまた……中略……(見・疑の随眠が)随眠しないか。二人の人(預流者・一来者)には疑の随眠のみが随眠せず、他(欲貪)は随眠しない。不還者と阿羅漢にはその両方が随眠しない”などの方法による人門において、

‘‘Yattha kāmarāgānusayo nānuseti, tattha paṭighānusayo nānusetīti? Dukkhāya vedanāya kāmarāgānusayova nānuseti, netaro, rūpārūpadhātupariyāpannesu tadubhayaṃ nānuseti. Yattha vā pana…pe… nānusetīti[Pg.421]? Kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu paṭighānusayova, rūpārūpapariyāpannesu pana tadubhayaṃ nānuseti. Yattha kāmarāgānusayo nānuseti, tattha mānānusayo nānusetīti? Rūpārūpadhātūsu kāmarāgānusayova, dukkhāya pana vedanāya, apariyāpannesu ca tadubhayaṃ nānuseti. Yattha vā pana…pe… āmantā. Yattha kāmarāgānusayo nānuseti, tattha diṭṭhānusayo, vicikicchānusayo nānusetīti? Dukkhāya vedanāya rūpārūpadhātūsu kāmarāgānusayova, apariyāpanne pana tadubhayaṃ nānusetī’’tiādinā nayena okāsavāre ca,

“欲貪の随眠が随眠しないところに、瞋恚の随眠は随眠しないか。苦受においては欲貪の随眠のみが随眠せず、他(瞋恚)は随眠しない。色界・無色界に属するものにおいては、その両方が随眠しない。あるいはまた……中略……欲界の二つの受においては瞋恚の随眠のみが随眠せず、色界・無色界に属するものにおいては、その両方が随眠しない。欲貪の随眠が随眠しないところに、慢の随眠は随眠しないか。色界・無色界においては欲貪の随眠のみが随眠せず、苦受および不繋(系属しないもの)においては、その両方が随眠しない。あるいはまた……中略……然り。欲貪の随眠が随眠しないところに、見の随眠、疑の随眠は随眠しないか。苦受および色界・無色界においては欲貪の随眠のみが随眠せず、不繋においては、その両方が随眠しない”などの方法による処門(オカーサ・ヴァーラ)において、

‘‘Yassa yattha kāmarāgānusayo nānuseti, tassa tattha paṭighānusayo nānusetīti? Tiṇṇaṃ puggalānaṃ dukkhāya vedanāya kāmarāgānusayova, rūpārūpapariyāpannesu tadubhayaṃ nānuseti, dvinnaṃ puggalānaṃ sabbattha tadubhayaṃ nānuseti. Yassa vā pana yattha…pe… nānusetīti? Tiṇṇaṃ puggalānaṃ kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu paṭighānusayova, rūpārūpapariyāpannesu tadubhayaṃ nānuseti, dvinnaṃ puggalānaṃ sabbattha tadubhayaṃ nānuseti. Yassa yattha kāmarāgānusayo nānuseti, tassa tattha mānānusayo nānusetīti? Tiṇṇaṃ puggalānaṃ rūpārūpadhātuyā kāmarāgānusayova, netaro, dukkhāya vedanāya, apariyāpanne ca tadubhayaṃ nānuseti, anāgāmissa kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu rūpārūpadhātuyā kāmarāgānusayova, arahato pana sabbattha tadubhayaṃ nānusetī’’tiādinā puggalokāsavāre ca vuttānusārena nayo ñātabboti ayaṃ pāḷinayo.

“誰のどこの場所に欲貪の随眠が随眠しないか、その人のその場所に瞋恚の随眠は随眠しないか。三人の人(凡夫・預流者・一来者)の苦受においては欲貪の随眠のみが随眠せず、色界・無色界に属するものにおいては、その両方が随眠しない。二人の人(不還者・阿羅漢)については、あらゆる場所でその両方が随眠しない。あるいはまた、誰のどこの場所に……中略……三人の人の欲界の二つの受においては瞋恚の随眠のみが随眠せず、色界・無色界に属するものにおいては、その両方が随眠しない。二人の人については、あらゆる場所でその両方が随眠しない。誰のどこの場所に欲貪の随眠が随眠しないか、その人のその場所に慢の随眠は随眠しないか。三人の人の色界・無色界においては欲貪の随眠のみが随眠し、他(慢)はそうではない。苦受および不繋においては、その両方が随眠しない。不還者の欲界の二つの受および色界・無色界においては欲貪の随眠のみが随眠せず、阿羅漢については、あらゆる場所でその両方が随眠しない”などの、人処門(プッガラ・オカーサ・ヴァーラ)において述べられたところに従って、その方法は知られるべきである。これがパーリ語の本文の理法(パーリナヨ)である。

Tattha ‘‘yassa kāmarāgānusayo anuseti, tassa paṭighānusayo anusetī’’ti ettha yadetaṃ ‘‘āmantā’’ti paṭivacanaṃ dinnaṃ, taṃ duddinnaṃ viya khāyati. Kasmā? Kāmarāgapaṭighānaṃ ekakkhaṇe anuppattito. Yathā hi ‘‘yassa manāyatanaṃ [Pg.422] uppajjati, tassa dhammāyatanaṃ uppajjatī’’tiādīsu manāyatanadhammāyatanādīni ekakkhaṇe uppajjanti, na tathā kāmarāgapaṭighā, visuññeva uppajjanato, tasmā ettha ‘‘no’’ti paṭisedho kattabbo siyā, taṃ pana akatvā ‘‘āmantā’’ti paṭivacanassa dinnattā heṭṭhā yamakesu viya ettha khaṇapaccuppannavasena vattamānavohāraṃ aggahetvā aññathā gahetabbo. Kathaṃ gahetabbo? Appahīnavasena. Appahīnataṃ hi sandhāya ayaṃ anusetīti vattamānavohāro vutto, na khaṇapaccuppannataṃ, tasmā imissā pucchāya yassa kāmarāgānusayo appahīno, na anuppattidhammataṃ āpādito, tassa paṭighānusayo appahīno, na anuppattidhammataṃ āpādito, tassa paṭighānusayo appahīnoti evamattho gahetabbo. Yasmā ca tesu kāmarāgapaṭighesu yasseko appahīno, tassa itaropi appahīnova hoti, tasmā ‘‘āmantā’’ti vuttaṃ. Ito paresupi evarūpesu uppajjativārādivissajjanesu eseva nayo. Tiṇṇaṃ puggalānanti puthujjanasotāpannasakadāgāmīnaṃ. Dvinnanti sotāpannasakadāgāmīnaṃ. Evaṃ uppajjanaṃ dīpitaṃ. Okāsavārassa paṭhamadutiyapucchāsu yasmā kāmarāgapaṭighā ekacitte na uppajjanti, tasmā ‘‘no’’ti paṭisedho kato. Dukamūlādīsu ca yasmā kāmarāgapaṭighādayo ekasmiṃ ṭhānasaṅkhāte citte, ārammaṇe vā na uppajjanti, tasmā ‘‘natthī’’ti tattha paṭikkhepo kato, ayaṃ pucchā apubbā evāti adhippāyo. Puggalokāsavāre catunnanti puthujjanasotāpannasakadāgāmianāgāmīnaṃ. Paṭilome dvinnanti anāgāmiarahante sandhāya vuttanti ayaṃ anusayavāre nayo.

そこにおいて、“誰に欲貪の随眠が随眠するなら、その人に瞋恚の随眠が随眠するか”という問いに対し、ここで“然り”という答えが与えられているが、それは誤った答えのように見える。なぜなら、欲貪と瞋恚は一刹那には生じないからである。例えば“誰に意処が生じるなら、その人に法処が生じるか”などの場合には、意処と法処などは一刹那に生じるが、欲貪と瞋恚はそのようではなく、別々に生じるからである。したがって、ここでは“否(ノー)”という否定がなされるべきであるが、それをなさずに“然り”という答えが与えられているのは、下の双論(ヤマカ)におけるように、刹那的現在としての現行(生起)の語法をとらず、別の意味で受け取るべきだからである。どのように受け取るべきか。未断(断じられていないこと)の点からである。未断であることを指して“これは随眠する”という現行の語法が言われているのであって、刹那的な現前を指しているのではない。したがって、この問いにおいては、誰かに欲貪の随眠が未断であり、非生起の状態(不生法性)に至っていないならば、その人に瞋恚の随眠も未断であり、非生起の状態に至っていない、というように、このような意味で受け取るべきである。そして、それら欲貪と瞋恚のうち、一方が未断である者には、他方もまた未断であるから、それゆえに“然り”と言われたのである。これ以降の、このような生起門などの回答においても、この同じ理法が適用される。“三人の人”とは、凡夫・預流者・一来者のことである。“二人”とは、預流者・一来者のことである。このように生起が示された。処門の第一と第二の問いにおいて、欲貪と瞋恚は一心の中に生じないがゆえに、“否”という否定がなされた。二根本などの(問い)において、欲貪や瞋恚などは、場所とされる一つの心や対象の中には生じないがゆえに、そこでは“なし”という拒絶がなされた。この問いは未曾有のものである、というのがその意図である。人処門において“四人の人”とは、凡夫・預流者・一来者・不還者のことである。逆(パティローマ)において“二人”とは、不還者と阿羅漢を指して言われたものである。これが随眠論(アヌサヤ・ヴァーラ)における理法である。

Sānusayavāre pana ‘‘yo kāmarāgānusayena sānusayo, so paṭighānusayena sānusayoti? Āmantā…pe… mānānusayena [Pg.423] sānusayoti? Āmantā. Yo vā pana mānānusayena sānusayo, so kāmarāgānusayena sānusayoti? Anāgāmī mānānusayeneva, na kāmarāgānusayena, tayo pana puggalā tadubhayenāpi anusayenā’’ti iminā nayena sesesu dukamūlādīsu pucchāvissajjananayo ñātabbo, ayaṃ puggalavāre nayo.

随眠門(sānusayavāra)において、“欲貪随眠を随眠している者は、瞋恚随眠を随眠しているか?”との問いには“然り”と答え、以下“……慢随眠を随眠しているか?”には“然り”と答える。“あるいはまた、慢随眠を随眠している者は、欲貪随眠を随眠しているか?”との問いには、“不還者は慢随眠のみを随眠しており、欲貪随眠は随眠していないが、三つの補特伽羅(プッガラ)はその両方の随眠を随眠している”と答える。この理趣(naya)によって、残りの二法(duka)を根本とするもの等における問答の理趣を知るべきである。これが人門(puggalavāra)における理趣である。

‘‘Yato kāmarāgānusayena sānusayo, tato paṭighānusayena sānusayoti? No…pe… mānānusayena sānusayoti? Āmantā. Yato vā pana mānānusayena sānusayo, tato kāmarāgānusayena sānusayoti? Rūpārūpadhātuyā mānānusayeneva, netarena, kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu tadubhayenāpī’’tiādinā okāsavāre ca,

“欲貪随眠が随眠している処(yato)において、瞋恚随眠は随眠しているか?”との問いには“否”と答え、以下“……慢随眠は随眠しているか?”には“然り”と答える。“あるいはまた、慢随眠が随眠している処において、欲貪随眠は随眠しているか?”との問いには、“色界・無色界においては慢随眠のみが随眠しており、他(欲貪)はそうではない。欲界の二つの受においては、その両方が随眠している”などと答えるのが、処門(okāsavāra)における理趣である。

‘‘Yo yato kāmarāgānusayena sānusayo, so tato paṭighānusayena sānusayoti? No’’tiādinā puggalokāsavāre cāti evaṃ anulomanaye ca, ‘‘yo kāmarāgānusayena niranusayo, so paṭighānusayena niranusayoti? Āmantā’’tiādinā paṭilomanayepi sabbattha anusayavāre vuttānusārato pucchāvissajjananayo ñātabbo.

“誰がどの処において欲貪随眠を随眠しているなら、その者はその処において瞋恚随眠を随眠しているか?”との問いに“否”などと答えるのが、人処門(puggalokāsavāra)における理趣である。このように順次(anulomanaya)について述べ、また“欲貪随眠を随眠していない者は、瞋恚随眠を随眠していないか?”との問いに“然り”などと答える逆次(paṭilomanaya)においても、すべての箇所で随眠門において述べられた順序に従って、問答の理趣を知るべきである。

Tattha yato kāmarāgānusayena sānusayoti yato kāraṇato uppannena kāmarāgānusayena sānusayo, kiṃ so tato kāraṇato uppannapaṭighānusayenapi sānusayoti vuccati. Yasmā panete dve ekasmā ṭhānā na uppajjanti, tasmā ‘‘no’’ti paṭisedho kato sesaṃ tādisamevāti ayaṃ sānusayavāre nayo.

その中で、“欲貪随眠が随眠している処において”とは、欲貪随眠が生じる原因となるものから随眠しているということであり、その原因から生じる瞋恚随眠によっても随眠していると言えるだろうか、という問いである。しかし、これら二つは同一の場所(対象)からは生じないため、“否”という否定がなされている。残りは同様である。これが随眠門における理趣である。

Pajahanavāre [Pg.424] pana ‘‘yo kāmarāgānusayaṃ pajahati, so paṭighānusayaṃ pajahatīti? Āmantā…pe… mānānusayaṃ pajahatīti? Tadekaṭṭhaṃ pajahati. Yo vā pana mānānusayaṃ pajahati, so kāmarāgānusayaṃ pajahatīti? No…pe… so diṭṭhānusayaṃ vicikicchānusayaṃ pajahatīti? No. Yo vā pana vicikicchānusayaṃ pajahati, so kāmarāgānusayaṃ pajahatīti? Tadekaṭṭhaṃ pajahati. Yo…pe… bhavarāgānusayaṃ avijjānusayaṃ pajahatīti? Tadekaṭṭhaṃ pajahati…pe… yo kāmarāgānusayañca paṭighānusayañca mānānusayañca…pe… pajahatīti? Natthī’’tiādinā puggalavāre,

断門(pajahanavāra)においては、“欲貪随眠を断ずる者は、瞋恚随眠を断ずるか?”との問いには“然り”と答え、以下“……慢随眠を断ずるか?”には“それと同一の場所に立つもの(tadekaṭṭha)を断ずる”と答える。“あるいはまた、慢随眠を断ずる者は、欲貪随眠を断ずるか?”との問いには“否”と答え、以下“……その者は見随眠や疑随眠を断ずるか?”には“否”と答える。“あるいはまた、疑随眠を断ずる者は、欲貪随眠を断ずるか?”には“それと同一の場所に立つものを断ずる”と答え、以下“……有愛随眠や無明随眠を断ずるか?”には“それと同一の場所に立つものを断ずる”と答え、さらに“欲貪随眠と瞋恚随眠と慢随眠と……(すべてを一度に)断ずる者はいるか?”には“いない”などと答えるのが、人門における理趣である。

‘‘Yato kāmarāgānusayaṃ pajahati, tato paṭighānusayaṃ pajahatīti? No…pe… yato kāmarāgānusayaṃ pajahati, tato mānānusayaṃ pajahatīti? Āmantā. Yato vā pana mānānusayaṃ pajahati, tato kāmarāgānusayaṃ pajahatīti? Rūpārūpadhātuyā tato mānānusayameva, kāmadhātuyā pana dvīsu vedanāsu tato mānānusayaṃ pajahatī’’tiādinā okāsavāre ca,

“欲貪随眠を断ずる処(yato)において、瞋恚随眠を断ずるか?”との問いには“否”と答え、以下“……欲貪随眠を断ずる処において、慢随眠を断ずるか?”には“然り”と答える。“あるいはまた、慢随眠を断ずる処において、欲貪随眠を断ずるか?”との問いには、“色界・無色界において、そこでは慢随眠のみを断ずる。欲界の二つの受においては、そこでは慢随眠を断ずる(が欲貪は断じない)”などと答えるのが、処門における理趣である。

‘‘Yo yato kāmarāgānusayaṃ pajahati, so tato paṭighānusayaṃ pajahatīti? No…pe… mānānusayaṃ pajahatīti? Tadekaṭṭhaṃ pajahati…pe… vicikicchānusayaṃ pajahatīti? No. Yo vā pana yato vicikicchānusayaṃ pajahati, so tato kāmarāgānusayaṃ pajahatīti? Aṭṭhamako dukkhāya vedanāya rūpārūpadhātuyā so tato vicikicchānusayaṃ pajahati, no ca so tato kāmarāgānusayaṃ pajahati, sveva puggalo kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu so tato vicikicchānusayaṃ pajahati, kāmarāgānusayaṃ tadekaṭṭhaṃ pajahatī’’tiādinā puggalokāsavāre cāti evaṃ anulomanaye ca, ‘‘yo kāmarāgānusayaṃ na pajahati, so paṭighānusayaṃ na pajahatīti? Āmantā…pe… vicikicchānusayaṃ na pajahatīti[Pg.425]? Aṭṭhamako kāmarāgānusayaṃ na pajahati, netaraṃ, anāgāmimaggasamaṅgiṃ, aṭṭhamakañca ṭhapetvā avasesā puggalā tadubhayaṃ na pajahantī’’tiādinā paṭilomanaye ca sabbattha pucchāvissajjananayo ñātabbo.

“誰がどの処において欲貪随眠を断ずるなら、その者はその処において瞋恚随眠を断ずるか?”との問いに“否”と答え、以下“……慢随眠を断ずるか?”には“それと同一の場所に立つものを断ずる”と答え、さらに“……疑随眠を断ずるか?”には“否”と答える。“あるいはまた、誰がどの処において疑随眠を断ずるなら、その者はその処において欲貪随眠を断ずるか?”との問いには、“第八人(預流道者)は、苦受において、また色界・無色界において、そこでは疑随眠を断ずるが、欲貪随眠を断じない。しかしその同じ人が欲界の二つの受において、そこでは疑随眠を断じ、それと同一の場所に立つ欲貪随眠を断ずる”などと答えるのが、人処門における理趣である。このように順次について述べ、また“欲貪随眠を断じない者は、瞋恚随眠を断じないか?”との問いに“然り”と答え、以下“……疑随眠を断じないか?”には“第八人は欲貪随眠を断じないが、他(疑)はそうではない。不還道に備わった者と第八人を除いて、残りの補特伽羅はその両方を断じない”などと答える逆次においても、すべての箇所で問答の理趣を知るべきである。

Tattha pajahatīti tena tena maggena pahānapariññāvasena pajahati. Tadekaṭṭhanti pahānekaṭṭhataṃ sandhāya vuttaṃ. Paṭhamamaggādinā hi na kevalaṃ diṭṭhādikā eva dhammā pahīyanti, atha kho apāyagamaniyā tena kāmarāgapaṭighamānādayopi pahīyanti eva. Paṭhamamaggavajjhā hi kāmarāgā, apāyagamaniyā ca mānāvijjādayopi, tatiyamaggavajjhāti pahānekaṭṭhā hutvā pahīyanti evāti ‘‘no’’ti arahattamaggaṭṭhaṃ sandhāya vuttaṃ. So hi kāmarāgānusayaṃyeva pahīnattā na pajahatīti. Yato kāmarāgānusayaṃ pajahatīti yato uppajjanakaṃ kāmarāgānusayaṃ pajahatīti attho, aṭṭhamakoti sotāpattimaggaṭṭho. So hi dakkhiṇeyyakkamena arahattaphalaṭṭhato paṭṭhāya gaṇiyamāno aṭṭhamako nāma. Paṭilomanaye anāgāmimaggasamaṅgiñca aṭṭhamakañca ṭhapetvā avasesāti puthujjanasesasekhāsekhā. Tesu hi puthujjanā pahānapariññāya abhāvena na pajahanti, sesā tesaṃ pahīnattāti iminā nayena sabbattha vinicchayo veditabboti ayaṃ pajahanavāre nayo.

その中で“断ずる”とは、それぞれの聖道による断遍知(pahānapariññā)の力によって断ずることである。“同一の場所に立つもの(tadekaṭṭha)”とは、断ぜられるべきものとして性質を同じくすることを指して言われている。第一の道(預流道)などによって、ただ見(見随眠)などの諸法だけが断ぜられるのではなく、それによって悪趣(apāya)へ至らせる欲貪・瞋恚・慢等もまた断ぜられるのである。第一の道によって排斥されるべき欲貪、また悪趣へ至らせる慢や無明、そして第三の道(不還道)によって排斥されるべきものは、断ぜられるべき同一のものとして断ぜられる。“否”というのは阿羅漢道に留まる者を指して言われている。彼は欲貪随眠を既に断じ終えているために、もはや断ずることはないのである。“欲貪随眠を断ずる処”とは、欲貪随眠が生じる原因から断ずるという意味である。“第八人”とは預流道に留まる者のことである。彼は供養されるべき者の順序において、阿羅漢果から数えて第八番目であるため第八人と呼ばれる。逆次における“不還道に備わった者と第八人を除いて、残りの者”とは、凡夫および残りの有学者と無学者のことである。それらの中で凡夫は断遍知がないために断ぜず、他の聖者たちはそれらを既に断じ終えているために(断じない)。この理趣によってすべての箇所で判定を知るべきである。これが断門における理趣である。

Pariññāvāro pana ‘‘yo kāmarāgānusayaṃ parijānāti, so paṭighānusayaṃ parijānātī’’tiādinā pajahanavārasadisova. Ayampi hi pajahanavāro viya maggaṭṭhānaññeva vasena vissajjito. Tattha parijānātīti tīhi pariññāhi parijānātīti attho. Ayaṃ pariññāvāre nayo.

遍知門(pariññāvāra)については、“欲貪随眠を遍知する者は、瞋恚随眠を遍知するか?”などとあり、断門と同様である。これも断門と同様に、道に留まる者の視点のみに基づいて答えられている。その中で“遍知する”とは、三つの遍知(知遍知・審察遍知・断遍知)によって遍知するという意味である。これが遍知門における理趣である。

Pahīnavāre pana ‘‘yassa kāmarāgānusayo pahīno, tassa paṭighānusayo pahīnoti? Āmantā…pe… mānānusayo pahīnoti? Anāgāmissa kāmarāgānusayova, arahato [Pg.426] pana mānānusayopi pahīno’’tiādinā puggalavāre, ‘‘yattha kāmarāgānusayo pahīno, tattha paṭighānusayo pahīnoti? Na vattabbo pahīnoti vā appahīnoti vā. Yattha vā pana…pe… na vattabbo…pe… tattha mānānusayo pahīnoti? Āmantā. Yattha vā pana…pe… pahīnoti? Rūpārūpadhātuyā ettha mānānusayo pahīno, kāmarāgānusayo na vattabbo, kāmadhātuyā dvīsu vedanāsu ettha tadubhayaṃ pahīna’’ntiādinā okāsavāre, puggalokāsavāreti evaṃ anulomanaye, ‘‘yassa kāmarāgānusayo appahīno, tassa paṭighānusayo appahīnoti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… āmantā…pe… yassa vā pana mānānusayo appahīno, tassa kāmarāgānusayo appahīnoti? Anāgāmissa mānānusayova, tiṇṇaṃ puggalānaṃ tadubhayaṃ appahīna’’ntiādinā paṭilomanaye ca vuttanayeneva pucchāvissajjananayo ñātabbo.

“断ぜられたる門(断門)”において、“欲貪随眠が断ぜられた者に、瞋恚随眠は断ぜられているか?”という問いに対しては“然り……(中略)……慢随眠は断ぜられているか?”という問いには“阿那含(不還)においては欲貪随眠のみが断ぜられ、阿羅漢においては慢随眠もまた断ぜられている”などと説かれる“人門”がある。“欲貪随眠が断ぜられた処において、瞋恚随眠は断ぜられているか?”という問いには“断ぜられたとも断ぜられていないとも言うべきではない。あるいは、その処において……(中略)……言うべきではない……(中略)……慢随眠はその処において断ぜられているか?”という問いには“然り”。あるいは“その処において……断ぜられているか?”という問いには“色界と無色界においては、ここでは慢随眠は断ぜられ、欲貪随眠は言うべきではない。欲界の二つの受(楽受・不苦不楽受)においては、ここではその両方が断ぜられている”などと説かれる“処門”がある。これらを“人処門”とし、このように“順次の法門(順次)”において、また“欲貪随眠が断ぜられていない者に、瞋恚随眠は断ぜられていないか? 然り。あるいは……(中略)……然り……(中略)……慢随眠が断ぜられていない者に、欲貪随眠は断ぜられていないか? 阿那含においては慢随眠のみが断ぜられておらず、三つの補特伽羅(凡夫・預流・一来)においては、その両方が断ぜられていない”などと説かれる“逆次の法門(逆次)”においても、既に述べられた方法によって、問いと答えの方法を知るべきである。

Ettha ca phalaṭṭhavaseneva attho gahetabbo maggaṭṭhānaṃ pahīnakilesattābhāvā. Tesaṃ hi anusayā pahīyanti eva, na pana pahīnāti anāgāmiādayo phalaṭṭhāva gahetabbā, okāsavāre pana ‘‘na vattabbo’’ti idaṃ ubhinnaṃ uppattiṭṭhānassa asādhāraṇattā vuttaṃ. Aññaṃ hi kāmarāgānusayassa uppattiṭṭhānaṃ, aññaṃ paṭighānusayassa. Abhāvitamaggassa ca yattha anusayo uppajjati, magge bhāvite tattheva so pahīno nāma hoti, tasmā so tattha pahīnoti vā, appahīnoti vā na vattabbo, sabbatthāpi pana sayaṃ abhāvena tattha appahīnoti na vattabbo. Ubhinnaṃ pana sādhāraṇaṭṭhānaṃ sandhāya ‘‘āmantā’’ti vuttaṃ. Mānānusayo hi kāmadhātuyā vedanādvayasaṅkhāte sādhāraṇaṭṭhāne kāmarāgena saddhiṃ pahīno nāma hoti[Pg.427]. Yassa kāmarāgānusayo appahīnoti puthujjanassa, sotāpattisakadāgāmiphalaṭṭhānañca vasena attho gahetabbo. ‘‘Tiṇṇaṃ puggalāna’’nti hi vuttaṃ. Sesaṃ suviññeyyamevāti ayaṃ pahīnavāre nayo.

ここでは“果位(証果)”に即して意味を捉えるべきである。なぜなら“道位(修行階位)”にある者は、まだ煩悩が完全に断ぜられた状態ではないからである。彼らにおいて随眠はまさに断ぜられつつある(断道)のであって、まだ断ぜられた(離繋)のではない。したがって、阿那含などの“果位に住する者”を捉えるべきである。処門において“言うべきではない”と述べられているのは、両者の生起する場所が共通でないことに基づいて言われている。欲貪随眠の生起する場所と、瞋恚随眠の生起する場所は、それぞれ別だからである。まだ道を修習していない者の、ある随眠が生じる処は、道が修習されたとき、まさにその処においてその随眠は“断ぜられた”とされる。それゆえ、その処において“断ぜられた”とも“断ぜられていない”とも言うべきではない。どこであっても、それ自体が存在しないことによって、そこでは“断ぜられていない”と言うべきではないからである。しかし、両者に共通する場所に関しては“然り”と述べられている。慢随眠は、欲界の二つの受(楽受・喜受)と称される共通の場所において、欲貪随眠と共に断ぜられたとされるからである。“欲貪随眠が断ぜられていない者”とは凡夫のことである。また、預流果・一来果に住する者という点から意味を捉えるべきである。“三つの補特伽羅”と言われているからである。残りは容易に理解できる。これが“断門”における方法である。

Uppajjanavāre pana ‘‘yassa kāmarāgānusayo uppajjati, tassa paṭighānusayo uppajjatī’’tiādinā sabbattha anusayavārasadisovāti ayaṃ uppajjanavāre nayo.

“生起門(起門)”においては、“欲貪随眠が生じる者に、瞋恚随眠は生じるか?”など、すべて“随眠門”と同様である。これが“生起門”における方法である。

Dhātuvāre pana ‘‘kāmadhātuyā cutassa kāmadhātuṃ upapajjantassa kati anusayā anusenti, kati anusayā nānusenti, kati anusayā bhaṅgā? Kāmadhātuyā cutassa rūpadhātuṃ upapajjantassa…pe… kati bhaṅgā? Kāmadhātuyā cutassa arūpadhātuṃ upapajjantassa…pe… rūpadhātuṃ upapajjantassa na arūpadhātuṃ upapajjantassa…pe… kati bhaṅgaṃ? Kāmadhātuyā cutassa na kāmadhātuṃ, na arūpadhātuṃ upapajjantassa…pe… na rūpadhātuṃ na arūpadhātuṃ upapajjantassa. Na kāmadhātuṃ na rūpadhātuṃ upapajjantassa kati bhaṅgā’’ti evaṃ kāmadhātumūlakā nava pucchā, tathā ‘‘rūpadhātuyā cutassā’’tiādinā rūpadhātumūlakā nava, arūpadhātuyā nava cāti sattavīsati anulomapucchā, tathā ‘‘na kāmadhātuyā cutassā’’tiādinā sattavīsati paṭilomapucchā ca, tathā ‘‘na kāmadhātuyā na arūpadhātuyā cutassa kāmadhātuṃ upapajjantassā’’tiādinā sattavīsati dukamūlakā pucchā cāti evaṃ pucchāvāre ekāsīti pucchā veditabbā.

“界門”においては、“欲界から没して欲界に生まれる者に、いくつの随眠が随眠し、いくつの随眠が随眠せず、いくつが破(分類)されるか? 欲界から没して色界に生まれる者に……いくつの破か? 欲界から没して無色界に生まれる者に……色界に生まれる者で無色界に生まれない者に……いくつの破か? 欲界から没して、欲界でもなく無色界でもない(=色界)に生まれる者に……色界でもなく無色界でもない(=欲界)に生まれる者に……欲界でもなく色界でもない(=無色界)に生まれる者に、いくつの破があるか?”というように、欲界を根本とする九つの問いがある。同様に“色界から没した者に……”という色界を根本とする九つ、“無色界から没した者に……”という九つの計二十七の順次の問いがあり、また“欲界から没しない者に……”等の二十七の逆次の問いがあり、また“欲界から没せず、無色界からも没しない者で、欲界に生まれる者に……”等の二十七の二法を根本とする問いがある。このように“問門”において八十一の問いがあることを知るべきである。

Tattha anusentīti cittasantāne anugatā hutvā kati anusenti, bhaṅgāti anusenti ca nānusenti cāti evaṃ kati vibhajitabbāti attho. Na kāmadhātuṃ upapajjantassāti kāmadhātuvirahitā dve rūpārūpadhātuyo upapajjantassa. Na kāmadhātuṃ na rūpadhātunti arūpadhātuṃ upapajjantassa. Na kāmadhātuyāti rūpārūpadhātūhi cutassa, evaṃ sesesupi sabbattha [Pg.428] paṭisandhivasena, dhātuvasena ca attho veditabboti ayaṃ uddesavāre nayo.

その中で“随眠する”とは、心相続に従って、いくつが随眠(付随)するかということである。“破”とは、随眠するものと随眠しないものを、このようにいくつに分けるべきかという意味である。“欲界に生まれない者”とは、欲界を除いた二つの界(色界・無色界)に生まれる者のことである。“欲界でもなく色界でもない”とは、無色界に生まれる者のことである。“欲界から(没した者)ではない”とは、色界・無色界から没した者のことである。このように残りのすべてにおいても、結生(再生)のあり方に基づき、また界の種類に基づいて意味を知るべきである。これが“解説(要綱)門”における方法である。

Niddesavāre panassa ‘‘kāmadhātuyā cutassa kāmadhātuṃ upapajjantassa kassaci satta anusayā anusenti, kassaci pañca anusayā anusenti, anusayā bhaṅgā natthi, kāmadhātuyā cutassa rūpadhātuṃ upapajjantassa kassaci satta anusayā anusenti, kassaci pañca, kassaci tayo …pe… bhaṅgā natthī’’ti iminā nayena sabbattha vissajjanaṃ veditabbaṃ, ayaṃ panettha viseso – rūpadhātuyā cutassa kāmadhātuṃ upapajjantassa satteva anusayā anusenti, tathā ‘‘arūpadhātuyā cutassa kāmadhātuṃ upapajjantassā’’tiādīsupi, arūpadhātuyā pana cutassa rūpadhātuyā upapatti natthi, heṭṭhā upapajjamāno kāmadhātuṃ eva upapajjati, satteva anusayā anusentīti evaṃ aññesupi evarūpesu vissajjananayo veditabboti ayaṃ viseso, sesaṃ vuttanayamevāti ayamettha pāḷinayo.

“詳説門”においては、“欲界から没して欲界に生まれる者に、ある者には七つの随眠が随眠し、ある者には五つの随眠が随眠し、随眠の破はない。欲界から没して色界に生まれる者に、ある者には七つの随眠が随眠し、ある者には五つ、ある者には三つ……破はない”というこの方法によって、すべての回答を知るべきである。ここでの特別な点は、色界から没して欲界に生まれる者には、七つの随眠のみが随眠するということである。同様に“無色界から没して欲界に生まれる者”等においても同様である。しかし、無色界から没して色界へ生まれることはない。より下の階位に生まれる場合は、ただ欲界にのみ生まれる。その場合、七つの随眠のみが随眠する、というように他のこのような事例においても回答の方法を知るべきである。これが特別な点であり、残りは既に述べられた方法の通りである。これがここにおけるパーリ(聖典)の方法である。

Tattha kassaci sattāti puthujjanavasena vuttaṃ, pañcāti sotāpannasakadāgāmīnaṃ vasena. Tesaṃ hi diṭṭhivicikicchānusayā pahīnāti, kāmadhātuyā pana anāgāmīnaṃ upapattiabhāvato paṭhamavāre ‘‘kassaci tayo’’ti na vuttaṃ, rūpārūpadhātūsu uppajjanavāresu eva vuttaṃ…pe… anāgāmīnaṃ hi kāmarāgapaṭighānampi pahīnattā tayova anusayā anusenti, idha ca anusayānaṃ uppattivasena nayo, anusayānaṃ anusayanaṃ aggahetvā appahīnabhāvena paṭisandhikkhaṇe api anusayanaṃ gahetabbaṃ. Sattevāti ariyasāvakassa rūpārūpadhātuyā cutassa heṭṭhā kāmabhavādīsu upapatti nāma natthi, puthujjanasseva hoti, tasmā ‘‘sattevā’’ti niyametvā vuttaṃ, arūpadhātuyā cutassa rūpadhātuyā upapatti natthīti. Kasmā natthi? Arūpīnaṃ rūpajjhānassa abhāvā. Te [Pg.429] hi sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamanarūpadhātuṃ upapannāti. Sesaṃ nayato suviññeyyamevāti ayaṃ dhātuvāre nayo. Ayaṃ anusayayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

そこで、“ある者には七つ”というのは凡夫の観点から述べられたものであり、“五つ”というのは預流者と一来者の観点からです。なぜなら、彼らには見随眠と疑随眠が断じられているからです。しかし、欲界においては不還者が生まれることがないため、最初の節では“ある者には三つ”とは述べられていません。色界・無色界の生起の節においてのみ、それが述べられています……(中略)……不還者は欲貪と瞋恚も断じているため、三つの随眠のみが随眠(潜在)するのです。ここでは、随眠の生起の観点による方法が示されていますが、随眠の随眠(潜在的活動)を捉えずに、未断の状態によって結生(転生)の瞬間においても随眠の存在を捉えるべきです。“七つのみ”というのは、聖弟子が色界・無色界から没して下の欲界などに生まれることはなく、凡夫にのみそれがあるため、“七つのみ”と限定して述べられたのです。無色界から没した者に色界への生起はありません。なぜそれがないのでしょうか。無色界の者には色界の禅定がないからです。彼らは色想を完全に超越して色界に生まれた者たちだからです。残りの部分は、論理の進め方から容易に理解できるでしょう。これが界の節(界論)における方法です。以上が随眠双論の綱目(マティカー)の義釈の方法です。

Cittayamakamātikatthavaṇṇanā

心双論綱目義釈

Cittayamakamātikāyaṃ pana pāḷivavatthānaṃ tāva evaṃ veditabbaṃ. Imissaṃ hi mātikāyaṃ puggalavāro dhammavāro puggaladhammavāroti āditova tayo suddhikamahāvārā honti, tattha ‘‘yassa cittaṃ uppajjati na nirujjhatī’’ti evaṃ puggalavasena cittassa uppajjananirujjhanādibhedaṃ dīpento gato puggalavāro nāma. ‘‘Yaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhatī’’ti evaṃ dhammavaseneva cittassa uppajjananirujjhanādibhedaṃ dīpento gato dhammavāro nāma. ‘‘Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhatī’’ti evaṃ ubhayavaseneva cittassa uppajjananirujjhanādibhedaṃ dīpento gato puggaladhammavāro nāma.

心双論の綱目(マティカー)における聖典(パーリ)の規定については、次のように知るべきです。この綱目には、まず“人節(プッガラワーラ)”“法節(ダンマワーラ)”“人法節(プッガラダンマワーラ)”という三つの純粋な大節があります。その中で、“誰の心が起こり、滅びないか”というように、人の観点から心の生起・消滅などの区別を示すのが“人節”と呼ばれます。“どの心が起こり、滅びないか”というように、法の観点のみから心の生起・消滅などの区別を示すのが“法節”と呼ばれます。“誰のどの心が起こり、滅びないか”というように、両方の観点から心の生起・消滅などの区別を示すのが“人法節”と呼ばれます。

Tato ‘‘yassa sarāgaṃ citta’’ntiādīnaṃ soḷasannaṃ padānaṃ vasena apare sarāgādipadavisesitā soḷasa puggalavārā, soḷasa dhammavārā, soḷasa puggaladhammavārāti aṭṭhacattālīsa missakavārā honti, te sarāgādipadamattaṃ dassetvā saṃkhittā. Tato ‘‘yassa kusalaṃ citta’’ntiādinā nayena chasaṭṭhidvisatasaṅkhātānaṃ abhidhammamātikāpadānaṃ vasena apare kusalādipadavisesitā chasaṭṭhidvisatapuggalavārā, chasaṭṭhidvisatadhammavārā, chasaṭṭhidvisatapuggaladhammavārāti aṭṭhanavutisattasatā missakavārā honti, tepi kusalādipadamattaṃ dassetvā saṃkhittāyeva, yānipettha sanidassanādīni padāni cittena saddhiṃ na yujjanti, tāni moghapucchāvasena gahitānīti.

次に、“誰の貪を伴う心……”などの十六の句に基づいて、貪を伴うなどの句によって詳述された別の十六の人節、十六の法節、十六の人法節という、計四十八の混合節があります。それらは“貪を伴う”などの句のみを示して省略されています。さらに、“誰の善なる心……”などの方法により、二百六十六の阿毘達磨綱目の句に基づいて、善などの句によって詳述された別の二百六十六の人節、二百六十六の法節、二百六十六の人法節という、計七百九十八の混合節があります。これらも“善”などの句のみを示して省略されています。その中で“有見(うけん)”などの句は、心とは結びつかないため、空虚な問い(無益な問い)として扱われています。

Tesu pana tīsu vāresu sabbapaṭhame suddhikapuggalamahāvāre tāva uppādanirodhakālasambhedavāro uppāduppannavāro nirodhuppannavāro [Pg.430] uppādavāro nirodhavāro uppādanirodhavāro uppajjamānananirodhavāro uppajjamānuppannavāro nirujjhamānuppannavāro uppannuppādavāro atītānāgatavāro uppannuppajjamānavāro niruddhanirujjhamānavāro atikkantakālavāro cāti cuddasa antaravārā, tesu uppādavāro nirodhavāro uppādanirodhavāroti imesu tīsu vāresu paccekaṃ vattamānātītassa, vattamānānāgatassa, atītānāgatassa cāti tiṇṇaṃ kālabhedānaṃ vasena anulomapaṭilomato cha cha katvā aṭṭhārasa yamakāni, uppannuppādavāre atītānāgatakālavasena anulomato dve, paṭilomato dveti cattāri yamakāni, sesesu ādito niddiṭṭhesu tīsu, antare niddiṭṭhesu tīsu, avasāne niddiṭṭhesu catūsūti dasasu vāresu anulomato ekaṃ, paṭilomato ekanti dve dve katvā vīsati yamakāni, evaṃ sabbesupi cuddasasu antaravāresu dvācattālīsa yamakāni, caturāsīti pucchā, aṭṭhasaṭṭhiatthasataṃ hoti. Yathā ca ekasmiṃ suddhikapuggalamahāvāre, tathā suddhikadhammamahāvāre, suddhikapuggaladhammamahāvārepīti tīsu mahāvāresu chabbīsatiyamakasataṃ, tato diguṇā pucchā, diguṇā atthā ca veditabbā, idaṃ pana vārattayaṃ sarāgādivasena soḷasaguṇaṃ, kusalādivasena chasaṭṭhidvisataguṇaṃ katvā imissā cittayamakamātikāya anekāni yamakasahassāni, taddiguṇā pucchā, taddiguṇā atthā ca honti, pāṭho pana saṃkhitto. Evamettha pāḷivavatthānaṃ viditvā idāni anuttānapadatthānusārena vibhaṅganayasahito saṅkhepatthavaṇṇanānayo evaṃ veditabbo.

これら三つ(の大節)の中で、まず最初の純粋人節には、“生滅時間混交節”“生・已生節”“滅・已生節”“生節”“滅節”“生滅節”“現生・滅節”“現生・已生節”“現滅・已生節”“已生・生節”“過去未来節”“已生・現生節”“已滅・現滅節”“経過時間節”という十四の小節(間節)があります。その中で“生節”“滅節”“生滅節”の三つの節には、それぞれ現在過去、現在未来、過去未来という三つの時間の区別により、順逆(順次・逆次)で六つずつ、計十八の双論(ヤマカ)があります。“已生・生節”には、過去未来の時間により順次に二つ、逆次に二つの計四つの双論があります。最初に示された三つの節、中間に示された三つの節、最後に示された四つの節の計十の節には、順次に一つ、逆次に一つの二つずつで計二十の双論があります。このように、十四のすべての小節を合わせると四十二の双論、八十四の問い、百六十八の意味となります。一つの純粋人節と同様に、純粋法節、純粋人法節においても同様であり、三つの大節で百二十六の双論、その二倍の問い、二倍の意味があると知るべきです。この三つの節(のセット)を、貪を伴うなどの句で十六倍し、善などの句で二百六十六倍すると、この心双論の綱目には数千の双論、その二倍の問い、二倍の意味が生じますが、聖典の記述は省略されています。このように聖典の規定を知った上で、今は難解でない語の意味に従い、分析の方法(分別の方法)を伴う簡潔な義釈の方法を次のように知るべきです。

Yassa cittaṃ uppajjatīti yassa puggalassa cittaṃ uppādakkhaṇasamaṅgitāya uppajjati. Na nirujjhatīti nirodhakkhaṇaṃ appattatāya na nirujjhati. Tassa cittanti kiṃ tassa puggalassa tato paṭṭhāya [Pg.431] cittaṃ nirujjhissatīti pucchā, tassā ca, ‘‘pacchimacittassa uppādakkhaṇe tesaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, nirujjhissati nuppajjissati, itaresaṃ cittassa uppādakkhaṇe tesaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, nirujjhissati ceva uppajjissati cā’’ti vissajjanaṃ. Tattha tesaṃ cittanti yesaṃ khīṇāsavānaṃ pacchimacittasaṅkhātassa cuticittassa uppādakkhaṇe vattati, tesaṃ tadeva cuticittaṃ uppādappattatāya uppajjati nāma, bhaṅgaṃ appattatāya na nirujjhati nāma, idāni pana bhaṅgaṃ patvā taṃ tesaṃ cittaṃ nirujjhissati, tato appaṭisandhikattā aññaṃ nuppajjissati. Itaresanti pacchimacittasamaṅgiṃ khīṇāsavaṃ ṭhapetvā avasesānaṃ sekhāsekhaputhujjanānaṃ nirujjhissati ceva aññaṃ pana tasmiṃ vā attabhāve uppajjissati cāti attho.

“誰の心が起こっているか(uppajjati)”とは、ある人の心が“生の瞬間(生時)”にあるために起こっているということです。“滅びていないか(na nirujjhati)”とは、“滅の瞬間(滅時)”に達していないために滅びていないということです。“その人の心は……”という問いは、その人の心は、その時から先、滅びるだろうかという問いです。その回答(答釈)は、“最後の心の生の瞬間において、彼らの心は起こっており滅びていない。滅びるであろうが、二度と起こることはない。他の者たちの心の生の瞬間において、彼らの心は起こっており滅びていない。滅びるであろうし、また起こるであろう”というものです。そこで“彼らの心”とは、阿羅漢たちの最後心とされる死心の生の瞬間にあるとき、彼らのその死心は、生(出現)に至っているため“起こっている”と言われ、滅(崩壊)に至っていないため“滅びていない”と言われます。しかし今は崩壊に至って、彼らのその心は“滅びる”ことになりますが、その後は結生がないため、別の心が“起こることはない”のです。“他の者たちの”とは、最後心を備えた阿羅漢を除いた、残りの有学(聖者)および凡夫たちの(心は)、滅びるであろうし、またその生存(自らの生存)において別の心が“起こるであろう”という意味です。

‘‘Yassa vā pana cittaṃ nirujjhissati nuppajjissati, tassa cittaṃ uppajjati na nirujjhatī’’ti imissā dutiyapucchāya pacchimacittasamaṅgino khīṇāsavassa cittaṃ sandhāya ‘‘āmantā’’ti vissajjanaṃ. ‘‘Yassa cittaṃ nuppajjati nirujjhati, tassa cittaṃ na nirujjhissati uppajjissatī’’ti pucchāya ‘‘no’’ti paṭisedhova vissajjanaṃ. Na uppajjati nirujjhatīti hi bhaṅgakkhaṇe arahato pacchimacittampi sesānaṃ bhijjamānacittampi pucchati, tato paṭṭhāya pana arahato tāva cittaṃ na nirujjhissatīti sakkā vattuṃ, uppajjissatīti pana na sakkā, tasmā ‘‘no’’ti ettha paṭisedho kato, ‘‘yassa vā pana cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati, tassa cittaṃ nuppajjati nirujjhatī’’ti pucchāya ‘‘natthī’’ti paṭikkhepova vissajjanaṃ. Yassa hi cittaṃ na nirujjhissati uppajjissati, so ca puggalo natthīti.

“あるいはまた、誰の心が滅しようとしており生じないであろうか、その者の心は生じていて滅していないか”というこの第二の問いに対しては、最後心の段階にある漏尽者の心を念頭において“然り”と答える。“誰の心が生じず滅しているか、その者の心は滅せず生じるであろうか”という問いに対しては、“否”という否定が答えである。というのも、“生じず滅している”というのは、滅の瞬間(壊滅位)において阿羅漢の最後心も、あるいは他の人々の滅しつつある心についても問うているからである。そこから先については、阿羅漢については“心は滅しないであろう”と言うことはできるが、“生じるであろう”と言うことはできない。それゆえ、ここで“否”という否定がなされたのである。“あるいはまた、誰の心が滅せず生じるであろうか、その者の心は生じず滅しているか”という問いに対しては、“なし”という拒絶が答えである。というのも、心が滅せず生じるであろうというそのような者は存在しないからである。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppannanti? Āmantā, yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cittassa bhaṅgakkhaṇe taṃ cittaṃ uppannaṃ, no ca uppajjati, sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tesaṃ cittaṃ uppannañceva uppajjati ca, yassa cittaṃ nuppajjati[Pg.432], tassa cittaṃ nuppannanti? Cittassa bhaṅgakkhaṇe cittaṃ nuppajjati, no ca nuppannaṃ, nirodhasamāpannānaṃ asaññasattānaṃ cittaṃ nuppajjati ceva nuppannañca. Yassa vā pana…pe… nuppajjatīti? Āmantā. Ettha ca uppannanti uppādasamaṅginopetaṃ nāmaṃ, uppajjatīti ca uppādasamaṅginova.

“誰の心が生じているか、その者の心は生じたものであるか”“然り。あるいはまた……(略)……生じているか”“すべての者の心の壊滅位(滅の瞬間)において、その心は生じたものであるが、生じているのではない。すべての者の心の生起の瞬間において、彼らの心は生じたものであり、かつ生じているのである。誰の心が生じていないか、その者の心は生じたものではないのか”“心の壊滅位において、心は生じていないが、生じたものでないのではない。滅尽定に入っている者、無想天の者たちにおいては、心は生じておらず、かつ生じたものでもない。あるいはまた……(略)……生じていないか”“然り。ここで‘生じた(uppanna)’というのは生起の段階にあるものをも含めた名称であり、‘生じている(uppajjati)’というのは生起の段階にあるものだけを指す”。

Yassa cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ uppannanti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… nirujjhatīti? Bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ na nirujjhati, tassa cittaṃ nuppannanti? Nirodhasamāpannādīnaṃ cittaṃ. Yassa vā pana…pe… āmantā.

“誰の心が滅しているか、その者の心は生じたものであるか”“然り。あるいはまた……(略)……滅しているか”“壊滅位において、その通りである。誰の心が滅していないか、その者の心は生じたものではないのか”“滅尽定に入っている者たちの心などである。あるいはまた……(略)……然り”。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppajjitthāti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tathā. Ettha ca uppādappattattā uppajjittha, taṃ anatītattā uppajjati nāmāti atthoti aṭṭhakathāyaṃ khaṇapaccuppannavasena attho vutto. Uppajjitthāti pana imassa atītacittakkhaṇavasena atthe gayhamāne eva uparipāḷiyā na virujjhati, na aññathāti paññāyati, tasmā pubbāparaṃ oloketvā pāḷiavirodhena attho gahetabbo.

“誰の心が生じているか、その者の心は(過去に)生じたか”“然り。あるいはまた……(略)……生じているか”“すべての者の心の生起の瞬間において、その通りである。ここで‘生じた(過去形)’というのは、生起を得た(生じるに至った)から生じたのであり、それは(現在から)過ぎ去っていないから‘生じている’と言われるのだ、というのが義釈(アッタカタ)において瞬間的な現在に基づいた意味として述べられている。しかし、‘生じた’という言葉が過去の心モーメントの意味で取られる場合にのみ、後の聖典(パーリ)の記述と矛盾しないのであり、そうでなければ矛盾するように思われる。それゆえ、前後を照らし合わせて、パーリ(聖典)と矛盾しないようにその意味を把握すべきである”。

Yassa cittaṃ nuppajjati, tassa cittaṃ nuppajjitthāti? Uppajjittha. Yassa vā pana…pe… nuppajjatīti? Natthi. Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ uppajjissatīti? Pacchimacittasamaṅgikhīṇāsavavirahitānaṃ cittaṃ tathā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Uppādakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ…pe… nuppajjissatīti? Asekhānaṃ pacchimacittassa bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa vā pana…pe… nuppajjatīti? Pacchimacittassa bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ uppajjissatīti? Pacchimacittasamaṅgiṃ ṭhapetvā sesānaṃ tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa cittaṃ nuppajjittha, tassa cittaṃ nuppajjissatīti? Natthi. Yassa vā pana…pe… nuppajjitthāti? Uppajjittha.

“誰の心が生じていないか、その者の心は(過去に)生じなかったか”“生じた。あるいはまた……(略)……生じていないか”“なし。誰の心が生じているか、その者の心は(未来に)生じるであろうか”“最後心の段階にある漏尽者を除いた者たちの心は、その通りである。あるいはまた……(略)……生じているか”“生起の瞬間において、その通りである。誰の心が……(略)……生じないであろうか”“無学(阿羅漢)の最後心の壊滅位において、その通りである。あるいはまた……(略)……生じていないか”“最後心の壊滅位において、その通りである。誰の心が(過去に)生じたか、その人の心は(未来に)生じるであろうか”“最後心の段階にある者を除いた残りの者たちは、その通りである。あるいはまた……(略)……然り。誰の心が(過去に)生じなかったか、その人の心は(未来に)生じないであろうか”“なし。あるいはまた……(略)……生じなかったか”“生じた”。

Yassa [Pg.433] cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ nirujjhitthāti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… nirujjhatīti? Bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ…pe… na nirujjhitthāti? Nirujjhittha. Yassa vā pana…pe… natthi. Yassa cittaṃ nirujjhati, tassa cittaṃ nirujjhissatīti? Pacchimacittasamaṅgiṃ ṭhapetvā sesānaṃ cittassa bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa vā pana…pe… sesānaṃ bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ…pe… nirujjhissati. Yassa vā pana…pe… nirujjhati.

“誰の心が滅しているか、その者の心は(過去に)滅したか”“然り。あるいはまた……(略)……滅しているか”“壊滅位において、その通りである。誰の心が……(略)……(過去に)滅しなかったか”“滅した。あるいはまた……(略)……なし。誰の心が滅しているか、その者の心は(未来に)滅するであろうか”“最後心の段階にある者を除いた残りの者たちの心の壊滅位において、その通りである。あるいはまた……(略)……残りの者たちの壊滅位において、その通りである。誰の心が……(略)……滅するであろうか。あるいはまた……(略)……滅しているか”。

Yassa cittaṃ nirujjhittha, tassa cittaṃ nirujjhissatīti? Pacchimacittassa bhaṅgakkhaṇe ṭhapetvā sesānaṃ cittaṃ tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa cittaṃ na nirujjhittha, tassa cittaṃ na nirujjhissatīti? Natthi. Yassa vā pana…pe… na nirujjhitthāti? Nirujjhittha.

“誰の心が(過去に)滅したか、その者の心は(未来に)滅するであろうか”“最後心の壊滅位にある者を除いた残りの者たちの心は、その通りである。あるいはまた……(略)……然り。誰の心が(過去に)滅しなかったか、その者の心は(未来に)滅しないであろうか”“なし。あるいはまた……(略)……滅しなかったか”“滅した”。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ nirujjhitthāti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ nuppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhitthāti? Nirujjhittha. Yassa vā pana…pe… natthi, yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ nirujjhissatīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ nuppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhissatīti? Pacchimacittassa bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa cittaṃ uppajjittha, tassa cittaṃ nirujjhissatīti? Nirujjhamānaṃ pacchimacittaṃ ṭhapetvā tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā. Yassa cittaṃ nuppajjittha, tassa cittaṃ na nirujjhissatīti? Natthi. Yassa vā pana…pe… nuppajjitthāti? Uppajjittha.

“誰の心が生じているか、その者の心は(過去に)滅したか”“然り。あるいはまた……(略)……生じているか”“すべての者の心の生起の瞬間において、その通りである。誰の心が生じていないか、その者の心は(過去に)滅しなかったか”“滅した。あるいはまた……(略)……なし。誰の心が生じているか、その者の心は(未来に)滅するであろうか”“然り。あるいはまた……(略)……生じているか”“すべての者の心の生起の瞬間において、その通りである。誰の心が生じていないか、その者の心は(未来に)滅しないであろうか”“最後心の壊滅位において、その通りである。あるいはまた……(略)……然り。誰の心が(過去に)生じたか、その者の心は(未来に)滅するであろうか”“滅しつつある最後心を除いて、その通りである。あるいはまた……(略)……然り。誰の心が(過去に)生じなかったか、その者の心は(未来に)滅しないであろうか”“なし。あるいはまた……(略)……生じなかったか”“生じた”。

Yassa cittaṃ uppajjati, tassa cittaṃ na nirujjhatīti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjatīti? Sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ nuppajjati, tassa cittaṃ nirujjhatīti? Sabbesaṃ cittassa bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa vā pana…pe… nuppajjatīti? Āmantā.

“誰の心が生じているか、その者の心は滅していないか”“然り。あるいはまた……(略)……生じているか”“すべての者の心の生起の瞬間において、その通りである。誰の心が生じていないか、その者の心は滅しているか”“すべての者の心の壊滅位において、その通りである。あるいはまた……(略)……生じていないか”“然り”。

Yassa [Pg.434] cittaṃ uppajjamānaṃ, tassa cittaṃ uppannanti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppajjamānanti? Sabbesaṃ cittassa uppādakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ nuppajjamānaṃ, tassa cittaṃ nuppannanti? Nirodhasamāpannādīnaṃ cittaṃ tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā.

いかなる者の心がまさに生じつつあるなら、その者の心は生じたのであるか。然り。あるいはまた…乃至…まさに生じつつあるか。すべての者の心の生起の瞬間においてそのようである。いかなる者の心がまさに生じつつあるのではないなら、その者の心は生じたのではないか。滅尽定にある者たちの心などはそのようである。あるいはまた…乃至…然り。

Yassa cittaṃ nirujjhamānaṃ, tassa cittaṃ uppannanti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… bhaṅgakkhaṇe tathā. Yassa cittaṃ na nirujjhamānaṃ, tassa cittaṃ nuppannanti? Nirodhasamāpannādīnaṃ cittaṃ tathā. Yassa vā pana…pe… āmantā.

いかなる者の心がまさに滅しつつあるなら、その者の心は生じたのであるか。然り。あるいはまた…乃至…崩壊の瞬間においてそのようである。いかなる者の心がまさに滅しつつあるのではないなら、その者の心は生じたのではないか。滅尽定にある者たちの心などはそのようである。あるいはまた…乃至…然り。

Yassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjitthāti? Āmantā. Yassa vā pana…pe… uppannanti? Cittasamaṅgīnaṃ tathā. Yassa cittaṃ nuppannaṃ, tassa cittaṃ nuppajjitthāti? Uppajjittha. Yassa vā pana…pe… nuppannanti? Natthi…pe… yassa cittaṃ nuppannaṃ, tassa cittaṃ nuppajjissatīti? Uppajjissati. Yassa vā pana…pe… nuppannanti? Uppannaṃ.

いかなる者の心が生じたなら、その者の心は生じたことがあったか。然り。あるいはまた…乃至…生じたのであるか。心を具えている者たちにおいてそのようである。いかなる者の心が生じたのではないなら、その者の心は生じたことがなかったか。生じたことがあった。あるいはまた…乃至…生じたのではないか。なし。…乃至…いかなる者の心が生じたのではないなら、その者の心は生じるであろうか。生じるであろう。あるいはまた…乃至…生じたのではないか。生じた。

Yassa cittaṃ uppajjittha no ca tassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjissatīti? Āmantā. Yassa vā pana cittaṃ uppajjissati no ca tassa cittaṃ uppannaṃ, tassa cittaṃ uppajjitthāti? Āmantā. Ettha ‘‘no ca tassa cittaṃ nuppanna’’nti idaṃ asaññādiacittake sandhāya vuttaṃ. Tesaṃ niyamena cittuppattiyā abhāvato ‘‘āmantā’’ti ubhayattha vissajjanaṃ vuttaṃ. Ayañca vāro kālattaye gahetvā samatthitoti gahetabbo.

いかなる者の心が生じたことがあり、しかもその者の心が生じたのではないなら、その者の心は生じるであろうか。然り。あるいはまた、いかなる者の心が生じるであろうし、しかもその者の心が生じたのではないなら、その者の心は生じたことがあったか。然り。ここで“しかもその者の心が生じていないのではない”というこれは、無想天などの無心の者を指して言われたものである。彼らには必然的に心の生起がないことから、“然り”という両方の回答が述べられたのである。そしてこの門は、三世を把握して成就されたものと理解されるべきである。

‘‘Yassa cittaṃ nuppajjittha no ca tassa cittaṃ nuppannaṃ, tassa cittaṃ nuppajjissatīti? Natthi. Yassa vā pana cittaṃ nuppajjissati no ca tassa cittaṃ nuppannaṃ, tassa cittaṃ nuppajjitthāti? Uppajjittha.

いかなる者の心が生じたことがなく、しかもその者の心が生じていないのではないなら、その者の心は生じることはないであろうか。なし。あるいはまた、いかなる者の心が生じることがなく、しかもその者の心が生じていないのではないなら、その者の心は生じたことがあったか。生じたことがあった。

Uppannaṃ uppajjamānanti? Uppādakkhaṇe cittaṃ tathā. Uppajjamānaṃ uppannanti? Āmantā. Nuppannaṃ nuppajjamānanti? Āmantā. Nuppajjamānaṃ nuppannanti? Atītānāgatacittaṃ tathā.

生じたものは、まさに生じつつあるか。生起の瞬間の心はそのようである。まさに生じつつあるものは、生じたものであるか。然り。生じていないものは、まさに生じつつあるのではないか。然り。まさに生じつつあるのではないものは、生じていないものであるか。過去と未来の心はそのようである。

Niruddhaṃ [Pg.435] nirujjhamānanti? No, nirujjhamānaṃ niruddhanti? No, naniruddhaṃ nanirujjhamānanti? Uppādakkhaṇe anāgatañca cittaṃ tathā. Nanirujjhamānaṃ naniruddhantipi tatheva.

滅したものは、まさに滅しつつあるか。否。まさに滅しつつあるものは、滅したものであるか。否。滅していないものは、まさに滅しつつあるのではないか。生起の瞬間と未来の心はそのようである。まさに滅しつつあるのではないものは、滅していないものであるかというのも、それと同様である。

Yassa cittaṃ uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, tassa cittanti? No ca bhaṅgakkhaṇaṃ vītikkantaṃ, atītaṃ cittaṃ tadubhayaṃ vītikkantaṃ, yassa vā pana cittaṃ nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, tassa cittanti? Atītaṃ citta’’nti iminā nayena puggalavāre sabbattha vissajjananayo veditabbo.

いかなる者の心が、まさに生じつつある瞬間を次々と経過した経過時間であり、まさに滅しつつある瞬間を次々と経過した経過時間であるなら、その者の心はそうであるか。否、崩壊の瞬間を経過していない。過去の心は、その両方を経過している。あるいはまた、いかなる者の心がまさに滅しつつある瞬間を次々と経過した経過時間であり、まさに生じつつある瞬間を次々と経過した経過時間であるなら、その者の心はそうであるか。過去の心である、というこの方法によって、補特伽羅門におけるすべての回答の方法が知られるべきである。

Tattha uppajjamānaṃ khaṇanti uppajjamānassa khaṇaṃ, uppādakkhaṇanti attho. Khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālanti na ciraṃ vītikkantaṃ, tameva pana uppādakkhaṇaṃ vītikkantaṃ hutvā atikkantakālanti saṅkhaṃ gacchati, nirujjhamānaṃ khaṇanti nirujjhamānassa khaṇaṃ, bhaṅgakkhaṇanti attho. Khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālanti kiṃ tassa cittaṃ evaṃ nirodhakkhaṇampi vītikkantaṃ hutvā atikkantakālaṃ nāma hotīti pucchati. Yassa bhaṅgakkhaṇe cittaṃ uppādakkhaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ hutvā atikkantakālaṃ nāma hoti, nirodhakkhaṇaṃ vītikkantaṃ hutvā atikkantakālaṃ nāma hoti, atītaṃ pana cittaṃ ubhopi khaṇe khaṇaṃ vītikkantaṃ hutvā atikkantakālaṃ nāma hotīti atītacittavasena vissajjanaṃ kataṃ. Imināva upāyena uparimesu atthadhammavārādīsu ca sabbavissajjanesu attho veditabbo. Ayaṃ atikkantakālavāre nayo.

そこにおいて、“まさに生じつつある瞬間”とは、生じつつあるものの瞬間であり、生起の瞬間という意味である。“瞬間を経過した経過時間”とは、久しく経過したのではなく、その生起の瞬間そのものを経過したものとなって経過時間という名称になる。“まさに滅しつつある瞬間”とは、滅しつつあるものの瞬間であり、崩壊の瞬間という意味である。“瞬間を経過した経過時間”とは、いかにその心はこのように滅尽の瞬間も経過したものとなって経過時間と呼ばれるのか、と問うている。いかなる者の崩壊の瞬間に、心が生起の瞬間という瞬間を経過して経過時間と呼ばれ、滅尽の瞬間を経過して経過時間と呼ばれるのか。しかし、過去の心は両方の瞬間という瞬間を経過して経過時間と呼ばれるのである、と過去の心に基づいて回答がなされた。これと同じ方法で、これより上の事法門などにおけるすべての回答においても、意味が知られるべきである。これが経過時間門における方法である。

Yaṃ cittaṃ uppajjati nanirujjhati, taṃ cittaṃ nirujjhissati nuppajjissatīti? Āmantā. Yaṃ vā pana…pe… āmantā. Yaṃ cittaṃ nuppajjati nirujjhati, taṃ cittaṃ nanirujjhissati uppajjissatīti? No. Yaṃ vā pana cittaṃ nanirujjhissati uppajjissati, taṃ cittaṃ nuppajjati nirujjhatīti? Natthi.

いかなる心が生じ、しかも滅しないなら、その心は滅するであろうが、生じないであろうか。然り。あるいはまた…乃至…然り。いかなる心が生じず、しかも滅するなら、その心は滅しないであろうが、生じるであろうか。否。あるいはまた、いかなる心が滅しないであろうが、生じるであろうなら、その心は生じず、しかも滅するのか。なし。

Yaṃ [Pg.436] cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppannanti? Āmantā. Yaṃ vā pana…pe… uppajjatīti? Uppādakkhaṇe cittaṃ tathā, evaṃ paṭilomapucchāsupi tato sesāsupi. ‘‘Yaṃ cittaṃ nuppajjati, taṃ cittaṃ nuppannanti? Atītānāgataṃ cittaṃ tathā. Yaṃ vā pana…pe… āmantā…pe… bhaṅgakkhaṇe citta’’ntiādinā, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppajjitthāti? No. Yaṃ cittaṃ nuppajjati, taṃ cittaṃ nuppajjitthāti? Bhaṅgakkhaṇe cittaṃ anāgatañcā’’tiādinā, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ uppajjissatīti? No. Yaṃ vā pana…pe… no, yaṃ cittaṃ nuppajjati, taṃ cittaṃ nuppajjissatīti? Anāgataṃ cittaṃ nuppajjati, no ca taṃ cittaṃ nuppajjissati, bhaṅgakkhaṇe cittaṃ atītaṃ citta’’ntiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ uppajjissatīti? No. Yaṃ vā pana…pe… no, yaṃ cittaṃ nuppajjittha, taṃ cittaṃ nuppajjissatīti? Anāgataṃ citta’’ntiādinā ca,

いかなる心が生じるなら、その心は生じたのであるか。然り。あるいはまた…乃至…生じるか。生起の瞬間の心はそのようである。このように逆の問いにおいても、またそれ以外の残りの問いにおいても同様である。“いかなる心が生じないなら、その心は生じていないのであるか。過去と未来の心はそのようである。あるいはまた…乃至…然り…乃至…崩壊の瞬間の心”などによって、“いかなる心が生じるなら、その心は生じたことがあったか。否。いかなる心が生じないなら、その心は生じたことがなかったか。崩壊の瞬間の心と未来の心”などによって、“いかなる心が生じるなら、その心は生じるであろうか。否。あるいはまた…乃至…否。いかなる心が生じないなら、その心は生じないであろうか。未来の心は生じないが、しかしその心は生じないのではない。崩壊の瞬間の心、過去の心”などによって。また、いかなる心が生じたことがあったなら、その心は生じるであろうか。否。あるいはまた…乃至…否。いかなる心が生じたことがなかったなら、その心は生じないであろうか。未来の心”などによって。

‘‘Yaṃ cittaṃ nirujjhati, taṃ cittaṃ nirujjhitthāti? No’’tiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ nirujjhitthāti? No’’tiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjati, taṃ cittaṃ nirujjhissatīti? Āmantā’’tiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ uppajjittha, taṃ cittaṃ nirujjhissatīti? No’’tiādinā ca,

“いかなる心が滅するなら、その心は滅したことがあったか。否”などによって。“いかなる心が生じるなら、その心は滅したことがあったか。否”などによって。“いかなる心が生じるなら、その心は滅するであろうか。然り”などによって。“いかなる心が生じたことがあったなら、その心は滅するであろうか。否”などによって。

‘‘Yaṃ cittaṃ uppajjamānaṃ, taṃ cittaṃ uppannanti? Āmantā. Yaṃ vā pana…pe… uppajjamānanti…pe… uppādakkhaṇe citta’’ntiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ nirujjhamānaṃ, taṃ cittaṃ uppannanti? Āmantā’’tiādinā ca, ‘‘yaṃ cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjitthāti? No. Yaṃ vā pana…pe… no’’tiādinā ca,

“生じつつある心は、その心は生じたものであるか? 然り。あるいはまた…中略…生じつつあるものであるか…中略…生時における心である”などの文言、および“滅しつつある心は、その心は生じたものであるか? 然り”などの文言、および“生じた心は、その心はかつて生じたか? 否。あるいはまた…中略…否”などの文言によって(釈されるべきである)。

‘‘Yaṃ cittaṃ uppajjittha no ca taṃ cittaṃ uppannaṃ, taṃ cittaṃ uppajjissatīti? No. Yaṃ vā pana…pe… no. Yaṃ cittaṃ nuppajjittha no ca taṃ cittaṃ nuppannaṃ, taṃ cittaṃ nuppajjissatīti? Āmantā’’tiādinā ca, ‘‘uppannaṃ uppajjamānanti…pe… uppādakkhaṇe uppannañceva uppajjamānañca. Uppajjamānaṃ uppannanti? Āmantā’’tiādinā ca, ‘‘niruddhaṃ nirujjhamānanti? No’’tiādinā ca,

“かつて生じたがその心は生じてはいないものは、その心は将来生じるか? 否。あるいはまた…中略…否。かつて生じず、またその心が生じていないものは、その心は将来生じないか? 然り”などの文言、および“生じたものは生じつつあるか…中略…生時においては生じたものでもあり、生じつつあるものでもある。生じつつあるものは生じたものであるか? 然り”などの文言、および“滅したものは滅しつつあるか? 否”などの文言によって(釈されるべきである)。

‘‘Yaṃ [Pg.437] cittaṃ uppajjamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, nirujjhamānaṃ khaṇaṃ khaṇaṃ vītikkantaṃ atikkantakālaṃ, taṃ cittanti…pe… atītaṃ citta’’ntiādinā ca dhammavāre,

“生じつつある心が刹那刹那を通り過ぎ、経過した時であり、滅しつつあるものが刹那刹那を通り過ぎ、経過した時であるなら、その心は…中略…過去の心である”などの法門(dhammavāra)における文言、

‘‘Yassa yaṃ cittaṃ uppajjati na nirujjhati, tassa taṃ cittaṃ nirujjhissati nuppajjissatīti? Āmantā’’tiādinā ca puggaladhammavāre ca, sarāgādipadehi, kusalādipadehi ca missesu sabbavāresu ca pucchāsu heṭṭhā vuttānusārena vissajjananayo veditabbo. Ayaṃ cittayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

“誰において、ある心が生じて滅していないなら、その者において、その心は滅するが、生じないのか? 然り”などの補特伽羅法門(puggaladhammavāra)における文言、および有貪などの句、善などの句による混交した全ての門における問いにおいて、既述の方法に従って答えるべき方法(vissajjananaya)が知られるべきである。これが心双論(チッタ・ヤマカ)の論母の意味の釈義の方法である。

Dhammayamakamātikatthavaṇṇanā

法双論(ダンマ・ヤマカ)の論母の意味の釈義

Dhammayamakamātikāya pana khandhayamake vuttanayeneva pāḷivavatthānaṃ veditabbaṃ. ‘‘Yo kusalaṃ dhammaṃ bhāveti, so akusalaṃ dhammaṃ pajahatī’’ti āgatattā panettha pariññāvāro bhāvanāvāro nāma. Tattha yasmā abyākato dhammo neva bhāvetabbo na pahātabbo, tasmā padameva na uddhaṭanti veditabbaṃ. Pucchāvissajjane panettha ‘‘kusalākusalā dhammāti? Āmantā’’tiādinā, ‘‘dhammā akusalā dhammāti? Akusalā dhammā dhammā ceva akusalā dhammā ca, avasesā dhammā na akusalā dhammā’’tiādinā ca paṇṇattivāre vissajjananayo ñātabbo.

法双論の論母については、蘊双論(カンダ・ヤマカ)で述べられた方法によって、聖典の規定(pāḷivavatthāna)が知られるべきである。ただし、ここでは“誰が善法を修習するなら、その者は不善法を捨断する”という形で伝わっているため、遍知門(pariññāvāra)が修習門(bhāvanāvāra)と名付けられている。そこにおいて、無記法は修習されるべきでも捨断されるべきでもないため、その句自体が取り出されない(提示されない)と知られるべきである。問いと答えについては、ここで“善法と不善法は法であるか? 然り”などの文言、および“諸法は不善法であるか? 不善法は法でもあり不善法でもあるが、残りの諸法は法であっても不善法ではない”などの施設門(paṇṇattivāra)における回答の方法が知られるべきである。

‘‘Yassa kusalā dhammā uppajjanti, tassa akusalā dhammā uppajjantīti? No. Yassa vā pana…pe… yassa kusalā dhammā uppajjanti, tassa abyākatā dhammā uppajjantīti? Pañcavokāre kusalānaṃ uppādakkhaṇe…pe… uppajjantī’’tiādinā ca, ‘‘yattha kusalā dhammā uppajjanti, tattha akusalā dhammā uppajjantīti? Āmantā…pe… tattha abyākatā dhammā uppajjantīti? Āmantā. Yattha vā pana abyākatā dhammā uppajjanti, tattha kusalā dhammā uppajjantīti [Pg.438] …pe… catuvokāre…pe… uppajjantī’’tiādinā ca, ‘‘yassa yattha kusalā dhammā…pe… uppajjantīti? No’’tiādinā ca,

“誰に善法が生じるなら、その者に不善法が生じるか? 否。あるいはまた…中略…誰に善法が生じるなら、その者に無記法が生じるか? 五蘊有において善法の生時において…中略…生じる”などの文言、および“どこで善法が生じるなら、そこで不善法が生じるか? 然り…中略…そこで無記法が生じるか? 然り。あるいはまた、どこで無記法が生じるなら、そこで善法が生じるか…中略…四蘊有において…中略…生じる”などの文言、および“誰に、どこで善法が…中略…生じるか? 否”などの文言によって(釈されるべきである)。

‘‘Yassa kusalā dhammā nuppajjanti, tassa akusalā dhammā nuppajjantīti…pe… sabbesaṃ cittassa bhaṅgakkhaṇe abyākatacittassa uppādakkhaṇe nirodhasamāpannānaṃ asaññasattānaṃ tesaṃ kusalā ca dhammā nuppajjanti, akusalā ca dhammā nuppajjantī’’tiādinā ca, ‘‘yassa kusalā dhammā nuppajjanti, tassa abyākatā dhammā nuppajjantīti…pe… sabbesaṃ cavantānaṃ pavatte cittassa bhaṅgakkhaṇe āruppe akusalānaṃ uppādakkhaṇe ca nuppajjantī’’tiādinā ca, ‘‘yattha kusalā dhammā nuppajjanti, tattha akusalā dhammā nuppajjantīti? Āmantā…pe… tattha abyākatā dhammā nuppajjantīti? Uppajjanti. Yattha vā pana abyākatā dhammā nuppajjanti, tattha akusalā dhammā nuppajjantīti? Natthī’’tiādinā ca uppādavāre,

“誰に善法が生じないなら、その者に不善法が生じないか? …中略…全ての者の心の滅時、無記心の生時、滅尽定に入った者たち、無想有情たち、それらの者には善法も生じず、不善法も生じない”などの文言、および“誰に善法が生じないなら、その者に無記法が生じないか? …中略…全ての死にゆく者、転起における心の滅時、無色界における不善の生時においては、生じない”などの文言、および“どこで善法が生じないなら、そこで不善法が生じないか? 然り…中略…そこで無記法が生じないか? 生じる。あるいはまた、どこで無記法が生じないなら、そこで不善法が生じないか? 存在しない”などの生起門(uppādavāra)における文言によって(釈されるべきである)。

‘‘Yassa kusalā dhammā nirujjhanti, tassa akusalā dhammā nirujjhantīti? No’’tiādinā nirodhavāre ca,

“誰に善法が滅するなら、その者に不善法が滅するか? 否”などの滅尽門(nirodhavāra)における文言、

‘‘Yassa kusalā dhammā uppajjanti, tassa akusalā dhammā nirujjhantīti? No’’tiādinā uppādanirodhavāre ca,

“誰に善法が生じるなら、その者に不善法が滅するか? 否”などの生起滅尽門(uppādanirodhavāra)における文言、

‘‘Yo kusalaṃ dhammaṃ bhāveti, so akusalaṃ dhammaṃ pajahitthāti? No…pe… yo kusalaṃ dhammaṃ na bhāveti, so akusalaṃ dhammaṃ nappajahitthāti? Aggamaggasamaṅgiñca arahantañca ṭhapetvā avasesā puggalā’’tiādinā bhāvanāvāre ca pucchāvissajjananayo heṭṭhā vuttānusārena ñātabbo.

“誰が善法を修習するなら、その者は不善法をかつて捨断したか? 否…中略…誰が善法を修習しないなら、その者は不善法をかつて捨断しなかったか? 阿羅漢道を備えた者と阿羅漢を除いた残りの者たち”などの修習門(bhāvanāvāra)における問いと答えの方法は、既述の方法に従って知られるべきである。

Atthavinicchaye panettha idaṃ lakkhaṇaṃ. Imassa hi dhammayamakassa pavattimahāvāre uppajjanti nirujjhantīti imesu uppādanirodhesu kusalākusaladhammā tāva ekantena pavattiyaṃyeva labbhanti, na cutipaṭisandhīsu, abyākatadhammā pana pavatte [Pg.439] ca cutipaṭisandhīsu cāti tīsupi kālesu labbhanti, evamettha yaṃ yattha yattha labbhati, tassa vasena tattha tattha vinicchayo veditabbo.

意味の決定(atthavinicchaya)については、ここにその特徴がある。すなわち、この法双論の転起大門(pavattimahāvāra)において、“生じる”“滅する”というこれらの生起と滅尽については、まず善法と不善法は決定的に転起(生存中)においてのみ得られ、死(cuti)や結生(paṭisandhi)においては得られない。しかし、無記法は、転起においても死や結生においてもという、三つの時すべてにおいて得られる。このように、ここで何がどこで得られるかに応じて、そこかしこで決定がなされるべきである。

Tatridaṃ nayamukhaṃ – kusalākusalānaṃ tāva ekakkhaṇe anuppajjanato ‘‘no’’ti paṭisedho kato. Abyākatā cāti idaṃ cittasamuṭṭhānarūpaṃ sandhāya vuttaṃ. Yattha kusalā dhammā nuppajjantīti asaññabhavaṃ sandhāya vuttaṃ, abyākatānaṃ dhammānaṃ anuppattiṭṭhānassābhāvā ‘‘natthī’’ti paṭikkhepo kato, nirodhavāre kusalākusalānaṃ ekato anirujjhanato ‘‘no’’ti vuttanti imināva nayamukhena sabbattha vinicchayo veditabbo. Ayaṃ dhammayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

そこに、このような方法の指針がある。――まず善と不善は同一刹那には生じないため、“否”という否定がなされた。また“無記法も”というのは、この心等起の色(cittasamuṭṭhānarūpa)を指して述べられたものである。“どこで善法が生じないか”というのは、無想界を指して述べられたものである。無記法が生じない場所は存在しないため、“なし”という拒絶がなされた。滅尽門において、善と不善が同時には滅しないため“否”と述べられたのである。この方法の指針によって、至る所での決定が知られるべきである。これが法双論の論母の意味の釈義の方法である。

Indriyayamakamātikatthavaṇṇanā

根双論(インドリヤ・ヤマカ)の論母の意味の釈義

Indriyayamakamātikāyaṃ pana khandhayamakamātikādīsu vuttanayeneva pāḷivavatthānādiko sabbo atthasaṃvaṇṇanānayo veditabbo. Manindriyaṃ panettha yathā cakkhundriyādimūlakehi, tatheva itthindriyādimūlakehi saddhiṃ sampayogaṃ gacchati, tasmā nikkhittapaṭipāṭiyā ayojetvā sabbehipi cakkhundriyamūlādīhi saddhiṃ pariyosāne yojitaṃ, cakkhundriyena ca saddhiṃ sukhindriyadukkhindriyadomanassindriyāni, lokuttarindriyāni ca paṭisandhiyaṃ natthīti na gahitāni. Yathā cettha, evaṃ sesindriyamūlakesupi yathānurūpaṃ ñātabbaṃ. Indriyānaṃ pana bahukatāya dhātuyamakatopi bahutarāni yamakāni honti ayaṃ viseso, sesaṃ heṭṭhā vuttānusārena ñātabbanti. Ayaṃ indriyayamakamātikatthasaṃvaṇṇanānayo.

根双論(インドリヤ・ヤマカ)の論母(マーティカー)においては、蘊双論(カンダ・ヤマカ)の論母等で述べられた方法によって、聖典の決定などのすべての義釈の方法を知るべきである。ここにおいて、意根は、眼根などを根(ムラ)とするものと同様に、女根などを根とするものとも相応(結合)する。したがって、置かれた順序によらず、すべての眼根などを根とするものとともに最後に結合された。また、眼根とともに、楽根・苦根・憂根、および出世間根は、再生(結生)の時には存在しないため、取られない。ここにおいて(知られるべきこと)と同様に、残りの諸根を根とするものにおいても相応に知られるべきである。しかし、諸根の多さゆえに、界双論(ダートゥ・ヤマカ)よりも多くの双(ヤマカ)があることが、この(根双論の)特質である。残りのことは、先に述べた方法に従って知られるべきである。これが根双論の論母の義釈の方法である。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

‘モハヴィッチェーダニー’(痴の打破)における、アビダンマ論母の義釈において。

Yamakamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

双論(ヤマカ)論母の義釈、終わる。

7. Paṭṭhānamātikatthavaṇṇanā

7. 発趣論(パッターナ)論母の義釈。

Idāni [Pg.440] paṭṭhānamātikāya atthasaṃvaṇṇanānayo hoti. Kenaṭṭhena paṭṭhānanti? Nānappakārapaccayaṭṭhena. Pa-saddo hi nānappakāratthaṃ dīpeti, ṭhāna-saddo paccayatthaṃ. Atha vā vibhajanaṭṭhena paṭṭhānaṃ. Yathā hi paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammanti āgataṭṭhāne vibhajanaṭṭho paṭṭhānasaddasamānattho paṭṭhapanā-saddo dissati, evamidhāpi kusalādīnaṃ dhammānaṃ hetupaccayādīhi vibhajanato vibhajanaṭṭhena paṭṭhānaṃ nāma. Atha vā paṭṭhitaṭṭhena paṭṭhānaṃ, gamanaṭṭhenāti attho. Sabbadhammesu hi asaṅgagamanassa sabbaññutaññāṇassa hetupaccayādibhedabhinnesu kusalādīsu vitthāritanayalābhato nissaṅgavasena pavattagamanattā gamanaṭṭhena paṭṭhānaṃ nāma, iti nānappakārapaccayaṭṭhena, vibhajanaṭṭhena, gamanaṭṭhena ca tikapaṭṭhānādīsu catuvīsatiyā paṭṭhānesu ekekampi paṭṭhānaṃ nāma, tesaṃ pana samūhato pakaraṇaṃ paṭṭhānaṃ nāma, tesaṃ paṭṭhānānaṃ mātikā. Sayampi vā paṭṭhānabhūtā mātikā, sabbampetaṃ paṭṭhānamātikā. Yā sā ‘‘hetupaccayo, ārammaṇapaccayo…pe… avigatapaccayo’’ti evaṃ tikapaṭṭhānādicatuvīsatippabhedasamantapaṭṭhānadesanāya mūlabhūtapaccayabhedassa vasena bhagavatā pakaraṇassa ādimhi ṭhapitā, ayaṃ idha paṭṭhānamātikā nāma.

今、発趣論(パッターナ)論母の義釈の方法がある。“どのような意味で発趣(パッターナ)というのか?”種々様々な縁(条件)という意味においてである。すなわち、“パ(pa)”の語は種々様々という意味を示し、“ターナ(ṭhāna)”の語は縁という意味を示す。あるいは、分析・分別の意味において発趣(パッターナ)という。すなわち、示説(パンニャーパナー)、安立(パッタパナー)、開顕(ヴィヴァラナー)、分別(ヴィバジャナー)、顕露(ウッターニカンマ)と(経文に)現れる箇所において、分別の意味としての“パッタパナー(paṭṭhapanā)”という語が、パッターナという語と同じ意味で見られるように、ここにおいても、善法などの諸法を因縁(いんえん)などによって分別することから、分別の意味において“発趣(パッターナ)”という。あるいは、趣向・進行(パッティタ)の意味において、すなわち“行くこと(ガマナ)”という意味において、発趣(パッターナ)という。すなわち、因縁などの区別によって分かれた善法などにおいて、詳細に説かれた方法を得ることにより、すべての諸法に対して、執着のない進行である一切知者の智慧が、無礙に働いて進むことから、進行の意味において“発趣(パッターナ)”というのである。このように、種々様々な縁の意味、分別の意味、および進行の意味によって、三法発趣(ティカ・パッターナ)などの二十四の発趣(パッターナ)において、その一つ一つも“発趣”と呼ばれ、それらの集合としての書(論)が“発趣論”と呼ばれる。あるいは、それ自体が発趣となっている論母、これらすべてが“発趣論母”である。“因縁、所縁縁……乃至……不離縁”というように、三法発趣など二十四の分類からなる遍発趣(サマンタ・パッターナ)の説教の根本となる縁の分類によって、世尊が論の冒頭に置かれたもの、これがここで言う“発趣論母”である。

Tattha anuttānatthādisahito saṅkhepatthavinicchayo tāva evaṃ veditabbo – hetupaccayotiādīsu hi hetu ca so paccayo cāti hetupaccayo, hetu hutvā paccayo hetupaccayo, hetubhāvena paccayoti vuttaṃ hoti. Tattha hetūti vacanāvayavakāraṇamūlānametaṃ adhivacanaṃ. ‘‘Paṭiññāhetū’’tiādīsu hi loke vacanāvayavo ‘‘hetū’’ti vuccati, sāsane pana ‘‘ye dhammā hetuppabhavā’’tiādīsu [Pg.441] (mahāva. 60; apa. thera 1.1.286) kāraṇaṃ, ‘‘tayo kusalā hetū, tayo akusalā hetū’’tiādīsu (dha. sa. 1059) mūlaṃ, idaṃ idha adhippetaṃ, taṃ paṭicca etasmā etīti paccayo, apaccakkhāya naṃ vattatīti attho. Yo hi dhammo yaṃ dhammaṃ paṭicca apaccakkhāya tiṭṭhati vā uppajjati vā, so tassa upakārakalakkhaṇena paccayo nāma. Iti mūlaṭṭhena hetu, upakārakaṭṭhena paccayoti saṅkhepato mūlaṭṭhena upakārako dhammo hetupaccayo, kusalādīnaṃ kusalādibhāvasādhakoti keci, evaṃ sante pana taṃsamuṭṭhānarūpesu hetupaccayatā na sampajjati, ahetukacittānañca vinā etehi abyākatabhāvo siddho, sahetukānampi ca yonisomanasikārādipaṭibaddho kusalādibhāvo, na sampayuttahetupaṭibaddho. Yadi ca siyā, hetūsupi kusalādibhāvasādhakena aññena bhavitabbaṃ, kusalādibhāvasādhanavasena pana hetūnaṃ mūlaṭṭhaṃ aggahetvā suppatiṭṭhitabhāvasādhanavasena gayhamāne na kiñci virujjhati. Laddhahetupaccayā hi dhammā viruḷhamūlā viya pādapā thirā honti suppatiṭṭhitā, itare pana tilabījakādisevālā viya na suppatiṭṭhitā, iti mūlaṭṭhena upakārakoti suppatiṭṭhitabhāvasādhanena upakārako dhammo hetupaccayoti veditabbo.

そこにおいて、明白でない意味などの(解説を)伴う簡略な意味の決定は、次のように知られるべきである。すなわち、“因縁(ヘートゥパッチャヨ)”などの語において、“因(ヘートゥ)”であり、かつそれが“縁(パッチャヨ)”であるから“因縁”という。あるいは、因となって縁となるものが因縁である。因の状態によって縁となる、という意味である。そこにおいて、“因(ヘートゥ)”とは、言葉の構成要素(理由)、原因、根本の別名である。“誓約の理由(ヘートゥ)”などのように、世間では言葉の構成要素が“ヘートゥ”と言われるが、教え(仏教)においては“諸法は原因(ヘートゥ)から生じる”などの箇所では“原因(カーラナ)”であり、“三つの善の因、三つの不善の因”などの箇所では“根本(ムーラ)”である。ここではこれが意図されている。それを縁(条件)として、それから(結果が)生じるから“縁(パッチャヨ)”であり、それを退けることなく存続する(生じる)という意味である。すなわち、ある法がある法を縁として、それを退けることなく存続し、あるいは生じるなら、それはその法に対して助成(ウパカーラカ)という特徴によって“縁”と呼ばれる。このように、根本の意味において“因”であり、助成の意味において“縁”であるから、簡略に言えば、根本の意味によって助成する法が“因縁”である。ある人々は“善法などを善法などの状態にする(成ぜしめる)もの”と言う。しかしそうであるならば、それ(因)から生じる色法(等起色)において因縁性が成立しなくなるし、無因の心において(因が)なくても無記の状態であることが成立してしまっている。また、有因の心であっても、善などの状態は如理作意(ヨニソー・マナシカーラ)などに依存しており、相応する因に(のみ)依存しているわけではない。もし(因が善などの状態を成ぜしめるもの)であるならば、因自体の中にも、善などの状態を成ぜしめる他のものが必要になってしまう。しかし、善などの状態を成ぜしめるという点ではなく、根本としての意味、すなわち“堅固に立たせる(安住させる)こと”を成ぜしめるという点から捉えるならば、何も矛盾することはない。なぜなら、因縁を得た諸法は、根を張った樹木のように堅固で、よく定まったものとなるからである。一方でそれ以外のもの(無因のもの)は、胡麻の種や藻のように、堅固ではない。このように、根本の意味によって助成する、すなわち、堅固に立たせることを成ぜしめることによって助成する法が“因縁”であると知られるべきである。

Niddese ‘‘hetū hetusampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ hetupaccayena paccayo’’ti vuttaṃ, tattha ‘‘cittasamuṭṭhānāna’’nti avatvā ‘‘taṃsamuṭṭhānāna’’nti idaṃ acittasamuṭṭhānānampi saṅgaṇhanatthaṃ. Pañhāvārasmiṃ hi ‘‘paṭisandhikkhaṇe vipākābyākatā hetū sampayuttakānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpānaṃ hetupaccayena paccayo’’ti āgataṃ, kasmā panāyaṃ hetu paṭisandhiyameva kaṭattārūpānaṃ hetupaccayena paccayo hoti[Pg.442], na pavatteti? Paṭisandhiyaṃ kammajarūpānaṃ cittapaṭibaddhavuttitāya, bhavapaṭhamanipātato cittajāti. Itararūpasantatiuppatthambhābhāvena eva dubbalavatthuṃ cittameva nissāya uppajjati ceva tiṭṭhati ca. Taṃ cittampi hi paṭisandhikkhaṇe kammavegakkhittatāya ceva apurejātavatthukatāya ca appatiṭṭhitaṃ, papāte patitamattako puriso na kiñci sippaṃ kātuṃ viya cittajarūpaṃ janetuṃ na sakkoti, tameva kaṭattārūpaṃ nissāya patiṭṭhāti. Paṭisandhicittāni hi rūpaṃ na janenti, kammajarūpameva pana tesaṃ cittasamuṭṭhānarūpaṭṭhāne tiṭṭhati, pavattiyaṃ pana paṭiladdhupatthambhatāya taṃ rūpaṃ vināpi kammapaṭibaddhāva pavatti, hetupaccayassa panettha kusalādibhedato, bhūmibhedato ca vibhāgo heṭṭhā vuttanayeneva veditabboti ayaṃ hetupaccaye nayo.

ニッデーサ(義釈)において“因(hetu)は、因相応の諸法とそれによって生起した諸色に対して、因縁によって縁となる”と言われている。そこにおいて“心生起の(諸色の)”と言わずに“それによって生起した(諸色の)”と言ったのは、心生起ではないものをも含めるためである。なぜなら、パンハーワーラ(問処)において“再結生の瞬間において、異熟無記の因は、相応の諸蘊と業生成の色(kaṭattā-rūpa)に対して、因縁によって縁となる”と説かれているからである。しかし、なぜこの因は再結生においてのみ業生成の色に対して因縁となるのであって、転起(生存期間)においてはそうではないのか。再結生においては、業生の色が心に依存して活動するものであり、生存の最初の生起であるから、心から生じた(性質を持つ)からである。他の色の相続による支持がないため、弱い基礎である心そのものを拠り所として生じ、また留まるのである。その心もまた、再結生においては業の勢力によって投げ出されたものであり、前生依止(前生の色である心基)を欠いているために不安定である。ちょうど崖から転落したばかりの人が、何の技術も振るえないように、心生色を生じさせることはできず、その業生成の色そのものを拠り所として留まるのである。再結生の諸心は色を生じさせないが、業生の色がそれら(心)の心生起色の場所に代わって留まるのである。しかし転起においては、支持を得ているため、その色は業に依存しつつも(心とは)別に転起する。ここにおける因縁の、善等の別や地の別による分類は、先に述べた方法によって知られるべきである。これが因縁における方法である。

Tato paresu ārammaṇabhāvena upakārako dhammo ārammaṇapaccayo, so niddese ‘‘rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā…pe… phoṭṭhabbāyatanaṃ kāyaviññāṇadhātuyā taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ…pe… rūpāyatanaṃ saddagandharasaphoṭṭhabbāyatanaṃ manodhātuyā…pe… sabbe dhammā manoviññāṇadhātuyā…pe… yaṃ yaṃ dhammaṃ ārabbha ye ye dhammā uppajjanti cittacetasikā dhammā, te te dhammā tesaṃ tesaṃ dhammānaṃ ārammaṇapaccayena paccayo’’ti evaṃ niddiṭṭhattā na koci dhammo na hoti. Yathā hi dubbalapuriso daṇḍaṃ vā rajjuṃ vā ālambitvā uṭṭhahati ceva tiṭṭhati ca, evaṃ cittacetasikā dhammā rūpādīsu chasu yaṃ kiñci ālambitvā uppajjanti ceva tiṭṭhanti ca, tasmā lokiyalokuttarādibhedā sabbepi dhammā yathāyogaṃ cittacetasikānaṃ ārammaṇapaccayoti veditabboti ayaṃ ārammaṇapaccaye nayo.

その次に、対象(所縁)となることによって助ける法が、所縁縁(ārammaṇa-paccaya)である。それはニッデーサにおいて“色処は眼識界に……乃至……触処は身識界とそれらに相応する諸法に……乃至……色処・声処・香処・味処・触処は意識界に……乃至……一切の法は意識界に……乃至……どのような法を対象として、どのような心・心所法が生じるにせよ、それら(前者)の法は、それら(後者)の諸法に対して、所縁縁によって縁となる”と、このように示されていることから、対象とならない法は何一つ存在しない。ちょうど、力の弱い人が杖や綱に頼って起き上がり、また立っているように、心・心所法は色などの六種の対象のいずれかを頼りにして生じ、また留まるのである。それゆえ、世間的・出世間的などの別を問わず、一切の法は相応に従って心・心所法の所縁縁であると知られるべきである。これが所縁縁における方法である。

Jeṭṭhakaṭṭhena upakārako dhammo adhipatipaccayo, so niddese ‘‘chandādhipati chandasampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca [Pg.443] rūpānaṃ…pe… vīriyacittavīmaṃsādhipati…pe… adhipatipaccayena paccayo, yaṃ yaṃ dhammaṃ garuṃ katvā ye ye dhammā uppajjanti cittacetasikā dhammā, te te dhammā tesaṃ tesaṃ dhammānaṃ adhipatipaccayena paccayo’’ti evaṃ dvidhā niddiṭṭho. Tattha chandādayo sahajātādhipatibhāvena vuttā, garukātabbaṃ ārammaṇādhipatibhāvena. Tattha ca lokiyakusalabhūto ārammaṇādhipati lokiyakusalānañceva lobhasahagatacittānañca ārammaṇādhipati hoti, nāññassa, akusalabhūto pana lobhasahagatacittuppādoti vuccati itaresu garukātabbatāya abhāvato, so dvihetukāhetukādilokiyavipākarūpakkhandhabhūto ca lobhasahagatasseva, nāññassa, tathā kiriyabhūtopīti aṭṭhakathāyaṃ āgataṃ, taṃ ñāṇasampayuttakiriyānaṃ sabbaññutaññāṇābhiññādipubbavasappavattānaṃ kāmāvacarakusalehi garukātabbabhāvassāvirodhabhāvassa dassanato vīmaṃsitabbaṃ. Lokuttarakusalāni pana kāmāvacarañāṇasampayuttajavanānameva ārammaṇādhipatipaccayā honti, nibbānaṃ pana tesaññeva lokuttarakusalavipākānañcāti veditabbanti ayaṃ adhipatipaccaye nayo.

最勝(長官)の意味によって助ける法が、増上縁(adhipati-paccaya)である。それはニッデーサにおいて“欲増上は、欲相応の諸法とそれによって生起した諸色に対して……乃至……精進・心・観(vīmaṃsā)増上は……増上縁によって縁となる。どのような法を重んじて、どのような心・心所法が生じるにせよ、それら(前者)の法は、それら(後者)の諸法に対して、増上縁によって縁となる”と、このように二つの形で示されている。そこにおいて、欲などは倶生増上の状態として説かれ、重んじられるべきものは所縁増上の状態として説かれている。そこにおいて、世間善となった所縁増上は、世間善と貪相応の心にとっての所縁増上となるが、他のものに対してはならない。不善となったものは貪相応の心の生起(にとっての増上)と言われる。なぜなら他(の不善)においては重んじられるべき状態がないからである。それは、二因・無因等の世間異熟や色蘊となったもの(不善)は、貪相応(の心)に対してのみ増上となり、他のものに対してはならない。同様に唯作(kiriya)となったものについてもそうであると、アッタカター(註釈)に伝えられている。その点は、一切知智や神通などの先行する意志によって生じる智相応の唯作(心)が、欲界善によって重んじられる状態にあることと矛盾しないかどうか、考察されるべきである。しかし、出世間善は欲界の智相応の速行(javana)にとってのみ所縁増上縁となり、涅槃はそれら(智相応の速行)と出世間善・異熟(心)にとっての(増上縁)であると知られるべきである。これが増上縁における方法である。

Anantarabhāvena upakārako dhammo anantarapaccayo, sova samanantarapaccayo, byañjanamattameva nānaṃ ‘‘upacayasantatī’’tiādīsu viya. Yampi ‘‘atthānantaratāya anantarapaccayo, kālānantaratāya samanantarapaccayo’’ti ācariyānaṃ mataṃ, taṃ ‘‘nirodhā vuṭṭhahantassa nevasaññānāsaññāyatanakusalaṃ phalasamāpattiyā samanantarapaccayena paccayo’’tiādīhi virujjhati, taṃniddese ‘‘cakkhuviññāṇadhātu taṃsampayuttakā ca dhammā manodhātuyā…pe… kāyaviññāṇadhātu…pe… manodhātu…pe… manoviññāṇadhātuyā…pe… purimā purimā kusalā dhammā pacchimānaṃ pacchimānaṃ [Pg.444] kusalānaṃ dhammānaṃ…pe… abyākatānaṃ dhammānaṃ…pe… purimā purimā akusalā dhammā pacchimānaṃ pacchimānaṃ akusalānaṃ…pe… abyākatānaṃ…pe… yesaṃ yesaṃ dhammānaṃ anantarā ye ye dhammā uppajjanti cittacetasikā dhammā, te te dhammā tesaṃ tesaṃ dhammānaṃ anantarapaccayena paccayo’’ti iminā anantarapaccayaniddesasamako eva samanantarapaccayo niddiṭṭho aññatra nāmanānāttāti ayaṃ anantarasamanantarapaccayadvaye nayo.

無間(anantara)の状態によって助ける法が、無間縁(anantara-paccaya)である。それがそのまま等無間縁(samanantara-paccaya)である。“積集(upacaya)と相継(santati)”などのように、単に表現の違いに過ぎない。“意味の無間性(空間的)によって無間縁であり、時間の無間性によって等無間縁である”という諸師の説があるが、それは“滅尽定から出定する者の非想非非想処善(心)は、果等至に対して等無間縁によって縁となる”などの説と矛盾する。その(等無間縁の)ニッデーサにおいて、“眼識界とそれに相応する諸法は、意界に対して……乃至……身識界は……意界は……意識界に対して……乃至……先行する先行する善なる諸法は、後続する後続する善なる諸法に対して……乃至……無記の諸法に対して……乃至……先行する先行する不善なる諸法は、後続する後続する不善なる諸法に対して……乃至……無記の……乃至……どのような諸法の直後に、どのような心・心所法が生じるにせよ、それら(前者)の法は、それら(後者)の諸法に対して、無間縁によって縁となる”と、この無間縁の示し方と全く同じように等無間縁も示されており、名称の違い以外にはないからである。これが無間・等無間の二つの縁における方法である。

Uppajjamānova saha uppajjamānabhāvena upakārako dhammo sahajātapaccayo, so niddese ‘‘cattāro khandhā arūpino aññamaññaṃ sahajātapaccayena paccayo, cattāro mahābhūtā aññamaññaṃ…pe… okkantikkhaṇe nāmarūpaṃ aññamaññaṃ…pe… cittacetasikā dhammā cittasamuṭṭhānānaṃ rūpānaṃ…pe… mahābhūtā upādārūpānaṃ…pe… rūpino dhammā arūpīnaṃ dhammānaṃ kiñcikāle sahajātapaccayena paccayo, kiñcikāle nasahajātapaccayena paccayo’’ti evaṃ chabbidho niddiṭṭho. Tattha aññamaññanti iminā tesaṃ dhammānaṃ ekakkhaṇe paccayabhāvañceva paccayuppannabhāvañca dīpeti, paṭisandhikkhaṇe vatthurūpaṃ rūpaṃ nāma. Cittacetasikāti pavattiyaṃ cattāro khandhā, paṭisandhiyampīti keci tattha kaṭattārūpānampi cittasamuṭṭhāne paviṭṭhattā. Tesaṃ hi paṭisandhicittacetasikā sahajātapaccayā hontiyeva, tāni pana vatthuvirahitāni rūpāni pavattiyaṃ cittasamuṭṭhānānaṃ viya cittacetasikānaṃ paccayatthaṃ na pharanti, tasmā ‘‘aññamañña’’nti na vuttaṃ, tathā bhūtānaṃ upādārūpaṃ. Evaṃ hi agayhamāne paṭisandhiyaṃ kaṭattārūpānaṃ sahajātā nāma nissayatā na vuttāti sahajātapaccayaniddeso aparipuṇṇo eva siyā. Kiñcikāleti idampi okkantikkhaṇe hadayavatthumeva sandhāya vuttattā tatiyakoṭṭhāsameva bhajatīti atthato ayaṃ paccayo pañcavidhoti ayaṃ sahajātapaccaye nayo.

倶生縁(くしょうえん)とは、生起しつつある時、同時に生起する状態をもって助ける法のことである。それは示説(ニッデーサ)において、“四つの無色の蘊は、互いに倶生縁によって縁となる。四つの大種は、互いに……(中略)……受胎の瞬間に、名と色は互いに……(中略)……心・心所の法は、心等起の諸色に……(中略)……大種は、所造色に……(中略)……有色の法は、無色の法に、ある時には倶生縁によって縁となり、ある時には倶生縁によらずに縁となる”というように、六つの区分で示されている。その中で、“互いに”という言葉により、それらの法が同一の瞬間に縁である状態と、縁より生じた状態であることを示している。結生(むすび)の瞬間における“物(物質的基盤)”の法は“色”という名である。“心・心所”とは、転起(日常の持続)における四つの蘊のことであり、ある説では結生においてもそうであるとされる。なぜなら、そこでは業果の色も心等起の中に含まれるからである。それらにとって、結生の心・心所は確かに倶生縁となるが、それらの“物”を離れた諸色は、転起における心等起のように、心・心所の縁となる役割を果たさない。それゆえ“互いに”とは言われない。大種に対する所造色も同様である。このように理解されないならば、結生における業果の色に対する倶生としての依止性が説かれていないことになり、倶生縁の示説が不完全になってしまうからである。“ある時には”という言葉も、受胎の瞬間の心臓基のみを指して説かれているため、第三の項目(名色)に属する。したがって、実質的にこの縁は五つの種類である。これが倶生縁の法門である。

Aññamaññaṃ [Pg.445] uppādanupatthambhanabhāvena upakārako dhammo aññamaññapaccayo tidaṇḍakaṃ viya. So niddese ‘‘cattāro khandhā arūpino aññamaññapaccayena paccayo, cattāro mahābhūtā…pe… okkantikkhaṇe nāmarūpaṃ aññamaññapaccayena paccayo’’ti evaṃ tidhā niddiṭṭhoti ayaṃ aññamaññapaccaye nayo.

相互縁(そうごえん)とは、互いに生起させ支え合う状態をもって助ける法であり、三脚(三本の杖)のようなものである。それは示説において、“四つの無色の蘊は、相互縁によって縁となる。四つの大種は……(中略)……受胎の瞬間に、名と色は相互縁によって縁となる”というように、三つの区分で示されている。これが相互縁の法門である。

Adhiṭṭhānākārena, nissayākārena ca upakārako dhammo nissayapaccayo tarucittakammādīnaṃ pathavīpaṭādayo viya, so niddese sahajātapaccaye viya chadhāva niddiṭṭho. Chaṭṭho panettha koṭṭhāso ‘‘cakkhāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā, sotaghānajivhākāyāyatanaṃ kāyaviññāṇadhātuyā…pe… yaṃ rūpaṃ nissāya manodhātu ca manoviññāṇadhātu ca vattanti, taṃ rūpaṃ manodhātuyā ca manoviññāṇadhātuyā ca taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ nissayapaccayena paccayo’’ti evaṃ purejātanissayadassanavasena vibhatto, sesaṃ tādisameva. Tattha rūpanti hadayavatthu.

依止縁(えしえん)とは、立脚の状態および依止の状態をもって助ける法であり、樹木や絵画などに対する大地や布のようなものである。それは示説において、倶生縁のように六つの区分で示されている。しかし、ここでの第六の区分は、“眼処は眼識界に、耳・鼻・舌・身処は身識界に……(中略)……いかなる色に依止して意界と意識界が転起するか、その色は意界と意識界およびそれらに相応する諸法に、依止縁によって縁となる”というように、前生依止(ぜんしょうえし)を示すことによって分けられており、残りの部分は同様である。そこでの“色”とは心臓基のことである。

Upanissayapaccayoti ettha panāyaṃ vacanattho – tadadhīnavuttitāya attano phalena nissito, nappaṭikkhittoti nissayo, yathā pana bhuso āyāso upāyāso, evaṃ bhuso nissayo upanissayo, balavakāraṇassetaṃ adhivacanaṃ, tasmā balavakāraṇabhāvena upakārako dhammo upanissayapaccayoti veditabbo. So ārammaṇūpanissayo anantarūpanissayo pakatūpanissayoti tividho hoti. Tattha ārammaṇūpanissayo tāva ārammaṇādhipatinā saddhiṃ nānattaṃ akatvā vibhatto. Tattha yaṃ ārammaṇaṃ garuṃ katvā cittacetasikā uppajjanti, taṃ niyamato tesaṃ ārammaṇesu balavārammaṇaṃ hoti, iti garukātabbamattaṭṭhena ārammaṇādhipati, balavakāraṇaṭṭhena ārammaṇūpanissayoti evametesaṃ nānattaṃ veditabbaṃ.

強依止縁(ごうえしえん)について、まず語義を説明する。それに従属して転起することによって自らの果に依止され、拒絶されないものが“依止(ニッサヤ)”である。たとえば“激しい疲れ”が“さらなる激しい疲れ”となるように、強力な依止が“強依止(ウパニッサヤ)”である。これは強力な原因の別名である。したがって、強力な原因の状態をもって助ける法が強依止縁であると知るべきである。それは“対象強依止”“等無間強依止”“常習強依止”の三種類がある。まず、対象強依止は、対象増上縁(アランマナディパティ)と差異を設けずに説かれている。そこでは、いかなる対象を重視して心・心所が生起する場合、それは必然的にそれらの対象の中で強力な対象となる。このように、重視されるべき点において“対象増上”であり、強力な原因である点において“対象強依止”であるというように、これらの違いを理解すべきである。

Anantarūpanissayopi [Pg.446] anantarapaccayena nānattaṃ akatvāva vibhatto, evaṃ santepi attano attano anantaraṃ anurūpassa cittuppādassa pavattanasamatthatāya anantaratā, purimacittassa pacchimacittuppādane balavatāya anantarūpanissayatā ca veditabbā. Yathā hi hetupaccayādīsu kañci dhammaṃ vināpi cittaṃ uppajjati, na evaṃ anantaracittaṃ vinā cittassa uppatti nāma atthi, tasmā balavapaccayo hoti, iti balavakāraṇaṭṭhena anantarova anantarūpanissayoti evametesaṃ nānattaṃ veditabbaṃ.

等無間強依止(とうむけんごうえし)もまた、等無間縁と差異を設けずに説かれている。そうであっても、自らの直後に相応する心生起を転起させる能力があることが“等無間性”であり、前方の心が後方の心を生じさせるにあたって強力であることが“等無間強依止性”であると知るべきである。なぜなら、原因縁などにおいては、ある特定の法を欠いても心は生起するが、等無間(直前)の心を欠いて心が生起することは決してあり得ないからである。それゆえ、これは強力な縁となる。このように、強力な原因であるという点において等無間(の縁)そのものが等無間強依止であるというように、これらの違いを理解すべきである。

Pakato upanissayo pakatūpanissayo, pakato nāma attano santāne uppādito vā saddhāsīlādiupasevito vā utubhojanādipakatiyāyeva vā upanissayo pakatūpanissayo, iti parūpanissayena amissoti attho. So ca pakatūpanissayo ‘‘saddhaṃ upanissāya dānaṃ deti, sīlaṃ samādiyati, uposathakammaṃ karoti, jhānaṃ uppādeti; vipassanaṃ, maggaṃ, abhiññaṃ, samāpattiṃ uppādeti; sīlaṃ, sutaṃ, cāgaṃ, paññaṃ upanissāya dānaṃ deti…pe… samāpattiṃ uppādetī’’tiādinā imesaṃ saddhādīnaṃ vasena bahudhā vibhatto, evaṃ upanissayapaccayo tividho. Niddese panāyaṃ ‘‘purimā purimā kusalā dhammā pacchimānaṃ pacchimānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ …pe… akusalānaṃ kesañci…pe… abyākatānaṃ dhammānaṃ…pe… purimā purimā akusalā dhammā pacchimānaṃ pacchimānaṃ akusalānaṃ…pe… kusalānaṃ kesañci…pe… abyākatānaṃ dhammānaṃ…pe… purimā purimā abyākatā dhammā…pe… abyākatānaṃ, kusalānaṃ, akusalānaṃ upanissayapaccayena paccayo, puggalopi upanissayapaccayena paccayo, senāsanampī’’ti evaṃ niddiṭṭho. Tattha purimāti anantarūpanissaye samanantarātītāva labbhanti.

すでに成された強依止が“常習強依止(じょうじゅうごうえし)”である。ここに“成された”とは、自らの相続において生じさせた、あるいは信・戒などによって習い親しんだ、あるいは気候・食物などの習性そのものである強依止が、常習強依止である。つまり、他の強依止と混ざらないものという意味である。そして、その常習強依止は“信に強依止して、施しを与え、戒を保ち、布薩の行いをし、禅定を生じさせ、観・道・神通・等至を生じさせる。戒・聞・捨・慧に強依止して、施しを与え……(中略)……等至を生じさせる”などのように、これら信などの力によって多方面に説かれている。このように強依止縁は三種類である。しかし示説においては、“前々の善法は、後々の善法に……(中略)……ある不善法に……(中略)……無記法に……(中略)……前々の不善法は、後々の不善法に……(中略)……ある善法に……(中略)……無記法に……(中略)……前々の無記法は……(中略)……無記法・善法・不善法に、強依止縁によって縁となる。人もまた強依止縁によって縁となり、坐臥所もまた縁となる”というように示されている。その中で“前々の”という言葉は、等無間強依止においては、直前に滅した(等無間・滅尽の)もののみが該当する。

Ārammaṇūpanissayapakatūpanissayesu [Pg.447] pana nānāvidhivasena purimatarāvāti tayopi rāsī kusalena kusalapade labbhanti. Kusalena panākusale samanantarātītā na labbhanti, tenāha ‘‘kesañcī’’ti. Idaṃ hi ‘‘kusalo dhammo akusalassa dhammassa ārammaṇūpanissayo pakatūpanissayo, ārammaṇūpanissayo pana dānaṃ datvā…pe… taṃ garuṃ katvā rāgo uppajjati…pe… pakatūpanissayo saddhaṃ upanissāya mānaṃ jappetī’’tiādinā pañhāvāre āgataṃ imaṃ nayaṃ sandhāya vuttaṃ.

所縁強力依(しょえんごうりきえ)と自然強力依(じねんごうりきえ)において、多種多様なあり方によって、より以前の(法が強力依となる)という理由で、善における善の句において、三つの種類すべてが得られる。しかし、善における不善においては、等無間(とうむけん)の過去のものは得られない。それゆえに“ある種の(法が)”と言われるのである。これは、“善なる法は、不善なる法に対して、所縁強力依、自然強力依(として縁となる)。所縁強力依については、布施をなして……中略……それを重んじて貪欲が生じ……中略……自然強力依については、信仰を依りどころとして慢を募らせる”などの問分(ぱんんはーわーら)に説かれた、この方法を意図して述べられたものである。

Akusalena kusalapade hi samanantarātītā na labbhanti, tenāha ‘‘kesañcī’’ti. Idaṃ pana ‘‘akusalo dhammo kusalassa dhammassa pakatūpanissayo. Rāgaṃ upanissāya dānaṃ deti…pe… pāṇaṃ hantvā tassa paṭighātatthāya dānaṃ detī’’tiādinā nayena pañhāvāre āgataṃ pakatūpanissayameva sandhāya vuttaṃ. Yathā hi akusalaṃ kusalassa anantarūpanissayo na hoti, tathā ārammaṇūpanissayopi na hoti. Na hi taṃ garuṃ katvā kusalaṃ pavattati.

不善における善の句においては、等無間の過去のものは得られない。それゆえに“ある種の”と言われる。これは、“不善なる法は、善なる法に対して、自然強力依(として縁となる)。貪欲を依りどころとして布施をなし……中略……生き物を殺して、その償いのために布施をなす”などの方法により問分に説かれた、自然強力依のみを意図して述べられたものである。不善が善の等無間強力依にならないのと同様に、所縁強力依にもならない。それを重んじて善が起こることはないからである。

Akusalena abyākatapade pana ārammaṇūpanissayova na labbhati. Na hi taṃ abyākatā garuṃ karonti, anantarā panassa honti. Tenevettha ‘‘kesañcī’’ti na vuttaṃ. Sesapadesu tayopi upanissayā labbhanteva. ‘‘Puggalopi, senāsanampī’’ti idampi dvayaṃ pakatūpanissayavasenevettha vuttaṃ, utubhojanādayo cettha saṅgahetabbā. Imasmiñca paccaye ekaccāya paññattiyā saddhiṃ sabbepi catubhūmakā dhammā saṅgahitāti veditabbāti ayaṃ upanissayapaccaye nayo.

不善における無記の句においては、所縁強力依のみが得られない。無記(の法)がそれ(不善)を重んじることはないからである。しかし、それ(不善)の後に続く(等無間の)ものはある。それゆえに、ここでは“ある種の”とは言われない。残りの句においては、三つの強力依すべてが得られる。“補特伽羅(ふとくがら)も、坐臥処(ざがしょ)も”というこの二つも、ここでは自然強力依としてのみ説かれている。季節や食物なども、ここに含まれるべきである。そして、この縁においては、一部の施設(せつ)とともに、四地のすべての法が含まれると知るべきである。これが強力依縁(ごうりきええん)における方法である。

Paṭhamataraṃ uppajjitvā vattamānabhāvena upakārakā rūpadhammā purejātapaccayo, so pasādatabbisayahadayavatthuvasena ekādasavidho. Niddese ca ‘‘cakkhāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā [Pg.448] taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ purejātapaccayena paccayo…pe… kāyāyatanaṃ kāyaviññāṇadhātuyā …pe… rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā…pe… phoṭṭhabbāyatanaṃ kāyaviññāṇadhātuyā…pe… rūpāyatanaṃ saddagandharasaphoṭṭhabbāyatanaṃ manodhātuyā…pe… yaṃ rūpaṃ nissāya…pe… taṃ rūpaṃ manodhātuyā ca manoviññāṇadhātuyā ca kiñcikāle purejātapaccayena paccayo, kiñcikāle na purejātapaccayena paccayo’’ti evaṃ sabbathāpi pañcadvāre vatthārammaṇavasena, manodvāre vatthuvaseneva cāyaṃ niddiṭṭho. Pañhāvāre pana ārammaṇapurejātaṃ ‘‘arahā cakkhuṃ aniccato dukkhato anattato vipassatī’’ti āgatattā manodvārepi aṭṭhārasannaṃ rūpānaṃ vasena ārammaṇapurejātampi labbhatevāti ayaṃ purejātapaccaye nayo.

先んじて生じて、存在し続けることによって助けとなる色法(しきほう)が前生縁(ぜんしょうえん)である。それは浄色(じょうしき)、その対象、および心基(しんき)の状態により十一種類ある。解説(にっでーさ)においては、“眼処(げんしょ)は眼識界(げんしきかい)とそれに相応する諸法に対して、前生縁によって縁となり……中略……身処は身識界に対して……中略……色処は眼識界に対して……中略……触処(そくしょ)は身識界に対して……中略……色処・声・香・味・触処は意界(いかい)に対して……中略……ある色法を依りどころとして……中略……その色法は意界と意識界に対して、ある時には前生縁によって縁となり、ある時には前生縁によって縁とならない”と、このように、すべて五門における依処(えしょ)と所縁のあり方によって、また、意門における依処のあり方によってのみ、これが説かれている。しかし、問分においては、所縁前生(しょえんぜんしょう)について、“阿羅漢は、眼を無常・苦・無我であると観察する”と説かれているため、意門においても十八の(完成された)色法によって、所縁前生縁もまた得られるのである。これが前生縁における方法である。

Purejātānaṃ rūpadhammānaṃ upatthambhakaṭṭhena upakārako arūpadhammo pacchājātapaccayo gijjhapotakasarīrānaṃ āhārāsā cetanā viya. Niddesepi cassa ‘‘pacchājātā cittacetasikā dhammā purejātassa imassa kāyassa pacchājātapaccayena paccayo’’ti evaṃ vuttaṃ. Tattha imassa kāyassāti catusamuṭṭhānikatisamuṭṭhānikabhūtupādāyarūpakāyassa. Dhammato cāyaṃ ṭhapetvā paṭisandhivipāke āruppavipāke avasesā sabbe catubhūmakā arūpadhammāti veditabbāti ayaṃ pacchājātapaccaye nayo.

先に生じた色法に対して、支持する意味で助けとなる非色法(ひしきほう)が後生縁(ごしょうえん)である。それは、ハゲワシの雛の体に対する(それを維持しようとする)食の思(し)のようなものである。解説においても、“後生した心・心所法(しんじょほう)は、先に生じたこの身に対して、後生縁によって縁となる”と、このように述べられている。そこでの“この身”とは、四因から生じたもの、および三因から生じた大種(だいしゅ)と所造色(しょぞうしき)の身のことである。法としては、結生(けっしょう)の異熟と無色界の異熟を除き、残りのすべての四地の非色法であると知るべきである。これが後生縁における方法である。

Āsevanaṭṭhena anantarānaṃ paguṇabalavabhāvena upakārako dhammo āsevanapaccayo ganthādipurimābhiyogo viya. So kusalākusalakiriyajavanavasena tividho. Niddese panassa ‘‘purimā purimā kusalā dhammā pacchimānaṃ pacchimānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ…pe… akusalānaṃ dhammānaṃ…pe… kiriyābyākatānaṃ dhammānaṃ āsevanapaccayena paccayo’’ti niddiṭṭho. Tattha purimā purimāti sabbattha samanantarātītāva daṭṭhabbā, tatthāpi [Pg.449] kusalādayo abyākatādīnaṃ bhinnajātikānaṃ samanantarānampi vāsanāsaṅkhātena āsevanena paguṇatarabalavabhāvavisiṭṭhaṃ attano kusalādibhāvasaṅkhātagatiṃ gāhāpetuṃ asamatthatāya āsevanapaccayā na honti, bhūmito, pana ārammaṇato ca bhinnāpi kāmāvacaratihetukakusalakiriyā attanā sadisavedanānameva mahaggatalokuttarakusalakiriyānampi, saṅkhārārammaṇañca anulomakusalaṃ nibbānārammaṇassa gotrabhukusalassa āsevanapaccayā hontiyeva. Lokuttaro pana āsevanapaccayo natthi, tathā vipāko kammapariṇāmitattāti ayaṃ āsevanapaccaye nayo.

反復・習熟(しゅうじゅく)という意味で、直後の(諸法)を習熟させ強力にすることによって助けとなる法が習行縁(しゅうぎょうえん)である。書物の習読などの以前からの修練のようなものである。それは善・不善・唯作(ゆいさ)の速行(そくぎょう)のあり方により三種類ある。解説においては、“前々の善なる諸法は、後々の善なる諸法に対して……中略……不善なる諸法に対して……中略……唯作無記の諸法に対して、習行縁によって縁となる”と説かれている。そこでの“前々の”とは、すべてにおいて等無間の過去のものと見るべきである。そこでも、善などが(その後の)無記などの異なる種類のものに対しては、等無間であっても、習行(しゅうぎょう)と言われる反復によって、より習熟させ強力にするという優れた自らの善などの性質を把握させる能力がないため、習行縁にはならない。しかし、地(じ)や所縁については異なっていても、欲界の有因の善・唯作は、自らと等しい受を伴う上二界(色界・無色界)や出世間の善・唯作に対しても、また、行(ぎょう)を所縁とする随順(ずいじゅん)の善は涅槃を所縁とする種姓(しゅじょう)の善に対しても、確かに習行縁となる。しかし、出世間の(速行には)習行縁はない。同様に、異熟(いじゅく)も業の報い(の結果)であるため(習行縁ではない)。これが習行縁における方法である。

Cittappayogasaṅkhātena kiriyabhāvena upakārako dhammo kammapaccayo. So nānakkhaṇikāya kusalākusalacetanāya ceva sahajātāya ca sabbāyapi cetanāya vasena duvidho hoti. Niddesepi cassa ‘‘kusalākusalaṃ kammaṃ vipākānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpānaṃ…pe… cetanā sampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ kammapaccayena paccayo’’ti dvidhāva vutto. Tattha kammanti cetanākammameva. Kaṭattā ca rūpānanti kammassa kaṭattā upacitattā nipphāditattā uppannānaṃ kammajānaṃ rūpānaṃ kaṭattā eva, kammampi kālantareyeva avasesapaccayasamāyoge sati attano phalaṃ uppādeti, na tu vinaṭṭhattā ṭhitattā taṃ vā ṭhitaṃ pana kammaṃ na janeti. Evaṃ taṃsamuṭṭhānanti iminā paṭisandhiyaṃ kaṭattārūpaggahaṇaṃ daṭṭhabbanti ayaṃ kammapaccaye nayo.

心の働き(努力)と言われる作用のあり方によって助けとなる法が業縁(ごうえん)である。それは、異時(いじ)の善・不善の思と、倶生(くしょう)のすべての思のあり方により二種類ある。解説においても、“善・不善の業は、異熟の蘊(うん)と業果(ごうか)の色法に対して……中略……思は相応する諸法と、それより生じる色法に対して、業縁によって縁となる”と二通りに説かれている。そこでの“業”とは思の業そのものである。“業果の色法”とは、業によってなされた(造られた)、蓄積された、完成された、生じた業生(ごうしょう)の色法のことである。業もまた、時間が経過した後に残りの縁が整った時に自らの果報を生じさせるのであり、(業が)滅したからといって、あるいは(現在)留まっているからといって、その留まっている業が(果を)生じるわけではない。このように、“それより生じる”という言葉によって、結生(再生)における業果の色法の把握を(含めて)見るべきである。これが業縁における方法である。

Nirussāhasantabhāvena nirussāhasantabhāvāya upakārako vipākadhammo vipākapaccayo. So pavatte cittasamuṭṭhānānaṃ, paṭisandhikkhaṇe kaṭattārūpānaṃ, sabbattha ca sampayuttadhammānaṃ paccayo hoti. Yathāha sabbapañhāvāre – ‘‘vipākābyākato [Pg.450] eko khandho tiṇṇannaṃ khandhānaṃ cittasamuṭṭhānānañca rūpānaṃ paṭisandhikkhaṇe…pe… kaṭattā ca rūpānaṃ vipākapaccayena paccayo’’tiādi. Niddese panassa ‘‘vipākā cattāro khandhā arūpino aññamaññaṃ vipākapaccayena paccayo’’ti ettakameva vuttaṃ. Taṃ pañhāvāre vuttavidhānaṃ sandhāya sāvasesaṃ vuttanti ayaṃ vipākapaccaye nayo.

努力を伴わない静穏な状態によって、努力を伴わない静穏な状態を助ける異熟の法が異熟縁である。それは、転起門においては心生色に対して、結生の瞬間においては已作色(業生色)に対して、そしてすべての場合において相応する諸法に対して、縁となる。一切問分において“異熟・無記の一蘊は、結生の瞬間において三蘊と心生色に対して……已作色に対して、異熟縁によって縁となる”等と述べられている通りである。しかし、その示説においては“異熟である四つの無色の蘊は、互いに異熟縁によって縁となる”とこれだけが述べられている。それは、問分で述べられた規定を考慮して、残余がある状態で述べられたものである。これが異熟縁における理法である。

Rūpārūpānaṃ upatthambhakaṭṭhena upakārakā cattāro āhārā āhārapaccayo. Niddese pana ‘‘kabaḷīkāro āhāro imassa kāyassa…pe… arūpino āhārā sampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ āhārapaccayena paccayo’’ti evaṃ niddiṭṭho. Tattha catusamuṭṭhānamupagatā ojā kabaḷīkāro āhāro nāma. So yasmā āhārūpasevīnaññeva ajjhohaṭāhārautujāhārūpatthaddho eva ca kammajādiāhāro imassa kāyassa ṭhitiyā pavattati, na aññathā, tasmā kabaḷīkātabbautujavatthusannissitatādassanatthaṃ kabaḷīkāro āhāroti vutto. Kiñcāpi cāyaṃ ‘‘imassa kāyassā’’ti avisesena vutto, visesato pana āhārajarūpassa janako ceva anupālako ca hutvā sesatisantatisamuṭṭhānarūpassa anupālako eva hutvā āhārapaccayo hoti. Taṃsamuṭṭhānānanti iminā paṭisandhiyaṃ kammasamuṭṭhānāni gahitāneva. Pañhāvāre hi ‘‘paṭisandhikkhaṇe vipākābyākatā āhārā sampayuttakānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpānaṃ āhārapaccayena paccayo’’ti vuttanti ayaṃ āhārapaccaye nayo.

色法と名法(色・無色)に対して、支持する意味で助ける四つの食が食縁である。示説においては、“段食はこの身に対して……無色の食は、相応する諸法とその等起の色法に対して、食縁によって縁となる”とそのように示されている。そこにおいて、四つの等起に至った栄養素(オージャ)が段食と呼ばれる。それは、食を服用する者たちが摂取した食の時節(火界)から生じた食に支持され、またそのようにして業生などの食がこの身の持続のために転起するのであって、それ以外ではない。ゆえに、段食とされるべき時節(火界)の物質に依拠していることを示すために“段食”と言われる。たとえこれが“この身に対して”と特定せずに述べられていても、特に食生色の生成者かつ維持者となり、それ以外の三つの相続(業・心・時節)から生じる色法の維持者のみとなって、食縁となる。“その等起の”という言葉によって、結生時における業等起の色法も含まれている。というのも、問分において“結生の瞬間において、異熟・無記の食は、相応する諸蘊と已作色に対して、食縁によって縁となる”と述べられているからである。これが食縁における理法である。

Adhipatiyaṭṭhena upakārakā itthindriyapurisindriyavajjā vīsati indriyā indriyapaccayo. Itthindriyapurisindriyāni hi kiñcāpi itthipurisaliṅgākappādīnaṃ bījabhūtāni, neva pana tesaṃ, na aññesaṃ indriyādipaccayataṃ pharanti. Suttantikapariyāyena pana [Pg.451] tesaṃ pakatūpanissayabhāvaṃ pharantīti bāvīsateva indriyāni. Tattha cakkhundriyādayo pañca arūpadhammānameva indriyapaccayo, rūpajīvitindriyaṃ kaṭattārūpānameva, sesā rūpārūpānaṃ. Niddese ‘‘cakkhundriyaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ…pe… kāyaviññāṇadhātuyā…pe… rūpajīvitindriyaṃ kaṭattārūpānaṃ, arūpino indriyā sampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ indriyapaccayena paccayo’’ti evaṃ niddiṭṭho. Taṃsamuṭṭhānānanti etthāpi kaṭattārūpampi saṅgahitaṃ. Pañhāvāre hi ‘‘paṭisandhikkhaṇe vipākābyākatā indriyā sampayuttakānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpāna’’nti vuttanti ayaṃ indriyapaccaye nayo.

支配する意味によって助ける、女根と男根を除いた二十の根が根縁である。というのも、女根と男根は、女性・男性の特徴や容姿などの種子となるものではあるが、それら自身に対しても他に対しても、根縁などの性質を及ぼすものではない。しかし、経典の法門によれば、それらは自然の強く依存する状態を及ぼすものであるから、二十二の根とされる。そのうち、眼根などの五つは無色の諸法(名法)に対してのみ根縁となり、色の命根は已作色に対してのみ、残りは名法と色法の両方に対して(縁となる)。示説には“眼根は眼識界とその相応する諸法に対して……身識界に対して……色の命根は已作色に対して、無色の根は相応する諸法とその等起の色法に対して、根縁によって縁となる”とそのように示されている。“その等起の”という言葉には、ここでも已作色が含まれている。というのも、問分において“結生の瞬間において、異熟・無記の根は、相応する諸蘊と已作色に対して、根縁によって縁となる”と述べられているからである。これが根縁における理法である。

Upanijjhāyanaṭṭhena upakārakāni ṭhapetvā dvipañcaviññāṇesu vedanāttayaṃ, ekaggatañca sesāni kusalādibhedāni satta jhānaṅgāni jhānapaccayo. Dvipañcaviññāṇānaṃ hi abhinipātamattattā tesu vedanekaggatā upanijjhāyanākārassa abhāvena jhānaṅgesu na uddhaṭā, niddese panassa ‘‘jhānaṅgāni jhānasampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ jhānapaccayena paccayo’’ti niddiṭṭho. Idhāpi taṃsamuṭṭhānānanti iminā ca kaṭattārūpampi gahitaṃ. Pañhāvārehi ‘‘paṭisandhikkhaṇe vipākābyākatāni jhānaṅgāni sampayuttakānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpāna’’nti vuttanti ayaṃ jhānapaccaye nayo.

熟考・凝視(熟察)する意味によって助ける、五双識における三つの受と一境性を除いた残りの、善などの区分による七つの禅支が禅縁である。五双識は、単に対象に衝突するだけのものであるため、それらにおける受と一境性は熟考する様態を欠いており、禅支の中には挙げられない。しかし、その示説においては“禅支は禅相応の諸法とその等起の色法に対して、禅縁によって縁となる”と示されている。ここでも“その等起の”という言葉によって、已作色も含まれている。というのも、問分において“結生の瞬間において、異熟・無記の禅支は、相応する諸蘊と已作色に対して、禅縁によって縁となる”と述べられているからである。これが禅縁における理法である。

Yato tato vā niyyānaṭṭhena upakārakāni kusalādibhedāni dvādasa maggaṅgāni maggapaccayo. Niddese pana ‘‘maggaṅgāni maggasampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ maggapaccayena paccayo’’ti niddiṭṭho. Etthāpi taṃsamuṭṭhānānanti iminā kaṭattārūpaggahaṇaṃ. Pañhāvāre hi ‘‘paṭisandhikkhaṇe vipākābyākatāni maggaṅgāni sampayuttakānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpāna’’nti vuttaṃ, ahetukacittesu cettha vijjamānāni maggaṅgāni maggapaccayā na honti. Ayaṃ maggapaccaye nayo.

至るところから脱出する(導き出す)意味によって助ける、善などの区分による十二の道支が道縁である。示説においては、“道支は道相応の諸法とその等起の色法に対して、道縁によって縁となる”と示されている。ここでも“その等起の”という言葉によって、已作色の摂取を意味している。というのも、問分において“結生の瞬間において、異熟・無記の道支は、相応する諸蘊と已作色に対して、道縁によって縁となる”と述べられており、無因の心の中に存在する道支は道縁とはならないからである。これが道縁における理法である。

Ekavatthukaekārammaṇaekuppādaekanirodhasaṅkhātena [Pg.452] sampayuttabhāvena upakārakā arūpino dhammā sampayuttapaccayo. Niddese pana ‘‘cattāro khandhā arūpino dhammā aññamaññaṃ sampayuttapaccayena paccayo’’ti niddiṭṭhoti ayaṃ sampayuttapaccaye nayo.

同一の依処、同一の対象、同一の生起、同一の滅尽という性質の“相応した状態”によって助ける無色の諸法(名法)が相応縁である。示説においては、“四つの無色の蘊は、互いに相応縁によって縁となる”と示されている。これが相応縁における理法である。

Ekavatthukādibhāvānupagamena upakārakā rūpino dhammā arūpīnaṃ, arūpino dhammā rūpīnaṃ vippayuttapaccayo, so sahajātapurejātapacchājātavasena tividho hoti. Vuttaṃ hetaṃ ‘‘sahajātā kusalā khandhā cittasamuṭṭhānānaṃ rūpānaṃ…pe… pacchājātā kusalā khandhā purejātassa imassa kāyassa vippayuttapaccayena paccayo’’tiādi. Purejātaṃ pana chavatthuvaseneva veditabbaṃ. Niddese panassa ‘‘rūpino dhammā arūpīnaṃ…pe… arūpino dhammā rūpīnaṃ dhammānaṃ vippayuttapaccayena paccayo’’ti evaṃ sāmaññato niddiṭṭho. Tattha rūpinoti idaṃ chavatthūnaṃ vasena vuttaṃ, rūpādayo pana ārammaṇadhammā sampayogāsaṅkāyābhāvena vippayuttapaccayā na vuttā. Cakkhādīnaṃ hi vatthūnaṃ abbhantarato arūpadhammā nikkhamantā viya uppajjanti, tattha sampayogāsaṅkā hoti. Pañhāvārepi hi ‘‘vatthu kusalānaṃ khandhānaṃ…pe… cakkhāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā’’tiādinā cha vatthūneva uddhaṭāni, arūpino dhammā rūpīnanti etthāpi nibbānaṃ arūpampi samānaṃ rūpassa vippayuttapaccayo na hoti sabbathā sampayogāsaṅkābhāvato, ‘‘catūhi sampayogo catūhi vippayogo’’ti (dhātu. 3) hi vuttanti ayaṃ vippayuttapaccaye nayo.

同一の依処(一依)などの状態に帰着しないことによって助ける、色法が非色法(名法)に対し、あるいは非色法が色法に対して助ける縁が不相応縁(vippayuttapaccayo)である。それは倶生・前生・後生の別によって三種類ある。これについて次のように説かれている。“倶生した善なる蘊は、心所生の色法に対して……(中略)……後生した善なる蘊は、前生したこの身に対して、不相応縁によって縁となる”などである。しかし、前生(不相応縁)は六つの依処(六依処)の別によってのみ知られるべきである。一方、ニッデーサ(分別説)においては“色法は非色法に対して……(中略)……非色法は色法である諸法に対して、不相応縁によって縁となる”と、このように一般的に説かれている。そこにおいて“色法”というのは六つの依処に基づいて言われているが、色などの所縁の法については、相応(という疑念)が生じないために、不相応縁としては説かれていない。眼などの依処の中から非色法が(外に)出るかのように生じるため、そこには相応の疑念が生じるからである。問分(pañhāvāra)においても、“依処は善なる蘊に対して……(中略)……眼処は眼識界に対して”などと、六つの依処のみが取り上げられている。“非色法は色法に対して”という点においても、涅槃は非色であるが、色法に対して不相応縁とはならない。いかなる意味でも相応の疑念がないからである。“四つの名蘊は(互いに)相応し、四つの名蘊は(色法と)不相応である”(界論)と説かれているからである。これが不相応縁における方法である。

Paccuppannalakkhaṇena atthibhāvena tādisasseva dhammassa upatthambhakaṭṭhena upakārako dhammo atthipaccayo, so niddese ‘‘cattāro khandhā arūpino aññamaññaṃ…pe… cattāro mahābhūtā aññamaññaṃ, okkantikkhaṇe nāmarūpaṃ aññamaññaṃ, cittacetasikā [Pg.453] dhammā cittasamuṭṭhānānaṃ rūpānaṃ, mahābhūtā upādārūpānaṃ, cakkhāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā…pe… rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ…pe… rūpāyatanaṃ…pe… phoṭṭhabbāyatanaṃ manodhātuyā…pe… manodhātuyā ca manoviññāṇadhātuyā ca taṃsampayuttakānañca dhammānaṃ atthipaccayena paccayo’’ti evaṃ sahajātapurejātavasena ca bahudhā niddiṭṭho, pañhāvāre pana ‘‘sahajātaṃ purejātaṃ pacchājātaṃ āhāraṃ indriya’’nti imesaṃ pañcannampi vasena āgatattā pacchājātakabaḷīkāraāhārarūpajīvitindriyānaṃ vasenāpi atthipaccayo gahetabbovāti ayaṃ atthipaccaye nayo.

現在という特徴における“有ること(存在)”によって、その(現在にある)法を維持(支持)する意味で助ける法が有縁(atthipaccayo)である。それはニッデーサ(分別説)において、“四つの非色の蘊は互いに……(中略)……四つの大種は互いに、受生(入胎)の瞬間に名と色は互いに、心・心所法は心所生の色法に対して、大種は所造色に対して、眼処は眼識界に対して……(中略)……色処は眼識界とその相応する諸法に対して……(中略)……色処……(中略)……触処は意界に対して……(中略)……意界と意識界とその相応する諸法に対して、有縁によって縁となる”と、このように倶生と前生の別によって多方面に説かれている。しかし問分(pañhāvāra)においては、“倶生、前生、後生、食、根”というこれら五つの(縁の)別によって来ているので、後生、段食、色命根の別によっても、有縁は把握されるべきである。これが有縁における方法である。

Attano anantaraṃ uppajjamānānaṃ arūpadhammānaṃ pavattiokāsadānavasena upakārakā samanantaraniruddhā arūpadhammā natthipaccayo, niddese pana ‘‘samanantaraniruddhā cittacetasikā dhammā paṭuppannānaṃ cittacetasikānaṃ dhammānaṃ natthipaccayena paccayo’’ti evaṃ sāmaññatova niddiṭṭho. Sabbathā anantarapaccayasadisatāya tattha niddiṭṭhanayenevettha viseso ñātabboti ayaṃ natthipaccaye nayo.

自己の直後に生じる非色法(名法)に対し、生起の機会を与えることによって助ける、直前に滅した非色法が無縁(natthipaccayo)である。ニッデーサ(分別説)においては、“直前に滅した心・心所法は、現在(直後)に生じている心・心所法の法に対して、無縁によって縁となる”と、このように一般的(簡略的)に説かれている。いかなる意味でも等無間縁(anantarapaccayo)と同様であるため、そこで説かれた方法によってここでの詳細は知られるべきである。これが無縁における方法である。

Natthipaccayadhammāva vigatabhāvena upakārakattā vigatapaccayoti saha niddesena natthipaccayasadisovāti.

無縁の法そのものが、離去した(いなくなった)状態によって助けるものであるから、離去縁(vigatapaccayo)と呼ばれる。これはニッデーサ(分別説)を含めて、無縁と同様である。

Avigatapaccayopi sabbathā atthipaccayasadisova, desanāvilāsena, veneyyavasena vā ayaṃ duko vuttoti ayaṃ avigatapaccaye nayo.

不離去縁(avigatapaccayo)もまた、いかなる意味でも有縁と全く同様である。説法の趣向(美辞)によって、あるいは被導者(教化される者)の能力によって、この(有縁と不離去縁の)二法が説かれたのである。これが不離去縁における方法である。

Pakiṇṇakavinicchayo

雑決択(諸々の決定の章)

Imesu pana catuvīsatiyā paccayesu ñāṇacārassa visadabhāvatthaṃ –

さて、これら二十四縁における智慧の働きを明瞭にするために(以下の偈がある)。

Dhammato kālato ceva, ekassānekapaccayā;

Anekesañca dhammānaṃ, ekapaccayabhāvato.

法によって、また時間(時)によって。一つの(法が)多くの縁となること。また、多くの諸法が、一つの縁の状態であること。

Sabhāgā [Pg.454] visabhāgā ca, yugaḷā janakādito;

Sabbaṭṭhānādibhedā ca, rūpārūpavikappato;

Bhavato saṅgahā ñeyyo, pakiṇṇakavinicchayo.

同分(共通)と不同分、双(ペア)、生起させる(産出する)などの別。すべての場所などの区分、色と非色の区別。存在(有)からの摂集。これらによって雑決択は知られるべきである。

Tattha dhammatoti imesu hi paccayesu hetupaccayo tāva nāmarūpadhammesu nāmadhammekadeso, tathā sahajātādhipatikammajhānamaggapaccayā, tathā āsevanavipākapaccayā, catukkhandhasaṅgahitāpi vipākadhammā anantarasamanantarapacchājātasampayuttanatthivigatapaccayā. Nibbānassa asaṅgahato nāmekadesotipi vattuṃ vaṭṭati. Purejātapaccayo rūpadhammova, sesā yathālābhavasena nāmarūpadhammā. Tattha ca ārammaṇādhipatiārammaṇūpanissayapakatūpanissayesu paññattipi saṅgahitāti ayaṃ dhammato vinicchayo.

そのうち“法によって”とは、これら(二十四)の縁の中で、まず因縁は、名色の諸法のうちの名法の一部である。同様に、倶生・増上・業・静慮・道縁もそうである。また、勧発(習行)・異熟縁もそうである。四蘊に摂められる異熟の諸法は、無間・等無間・後生・相応・無・離去縁でもある。涅槃は(蘊に)摂められないため、(これらは)“名の一部”と言うことも適当である。前生縁は色法そのものであり、残りは得られるものに応じて名法と色法である。そしてその(残り)において、所縁増上・所縁親依・常親依においては、施設(概念)も摂められている。これが法による決択である。

Kālato pana hetusahajātaaññamaññanissayapurejātapacchājātavipākaāhāraindriyajhānamaggasampayuttavippayuttaatthiavigatapaccayā pannarasa paccuppannāva hutvā attano phalassa paccayā honti, anantarasamanantaraāsevananatthivigatapaccayā pañca atītā eva hutvā, kammapaccayo paneko paccuppannopi atītopi hutvā, sesā ārammaṇaadhipatiupanissayapaccayā tayopi tekālikāpi, nibbānapaññattivasena kālavimuttāpi hutvā attano phalassa paccayā hontīti ayaṃ kālato vinicchayo.

“時によって”については、因、倶生、相互、依止、前生、後生、異熟、食、根、静慮、道、相応、不相応、有、不離去縁の十五縁は、現在においてのみ自己の結果の縁となる。無間、等無間、勧発(習行)、無、離去縁の五つは、過去においてのみ(縁となる)。しかし業縁の一つは、現在でも過去でもあり、残りの所縁、増上、親依縁の三つもまた、三世(過去・現在・未来)にわたるものであり、涅槃と施設(概念)に基づけば、時を離れたもの(時解脱)となって自己の結果の縁となる。これが時による決択である。

Ekassānekapaccayāti ekadhammassa, ekapaccayassa ca anekapaccayabhāvato. Kathaṃ? Hetupaccaye tāva amoho eko dhammo, so purejātakammaāhārajhānavajjānaṃ vīsatiyā paccayānaṃ vasena anekapaccayo hoti, hetupaccayattaṃ avijahantova adhipatisahajātaaññamaññanissayavipākindriyamaggasampayuttavippayuttaatthiavigatānaṃ aññesaṃ ekādasannaṃ vasena vā anekapaccayo hoti[Pg.455], tathā alobhādayo, tesu pana alobhādosā indriyamaggapaccayā na honti, te tayo avipākabhūtā lobhadosamohā vipākapaccayāpi na honti, te pana amohavajjitā pañca adhipatipaccayā na honti, tathā sesāpi avipākabhūtā.

“一つの(法が)多くの縁となる”とは、一つの法、あるいは一つの縁が、多くの(種類の)縁の状態になることによる。いかに。まず因縁において“不痴”という一つの法は、前生・業・食・静慮を除いた二十の縁として、多くの縁となる。あるいは、因縁であることを失わずに、増上、倶生、相互、依止、異熟、根、道、相応、不相応、有、不離去という他の十一の縁として、多くの縁となる。同様に無貪などもそうである。しかし、それらのうち無貪と無瞋は根縁と道縁にはならない。それら三つのうち、異熟ではない貪・瞋・痴は異熟縁にもならない。また、不痴を除いた五つ(無貪・無瞋・貪・瞋・痴)は増上縁にはならない。同様に、他の異熟でないものも同様である。

Ārammaṇapaccaye rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇadhātuyā ārammaṇapurejātaatthiavigatānaṃ catunnaṃ vasena anekapaccayo hoti, tathā manodhātuyā, ahetukamanoviññāṇadhātuyā ca. Sahetukāya pana ārammaṇādhipatiārammaṇūpanissayānampi vasena, saddādīsupi eseva nayo. Dhammāyatanaṃ pana nissayavippayuttānaṃ vasenāpi anekapaccayo hoti, tathā ārammaṇapaccayattaṃ avijahantova ārammaṇādhipatinissayaupanissayapurejātavippayuttaatthiavigatānaṃ vasena aparesampi sattannaṃ vasena anekapaccayo hotīti ayamettha ukkaṭṭhaparicchedo. Tattha arūpānaṃ pana rūpānaṃ vā atītānāgatānaṃ ārammaṇapaccayabhāve sati ārammaṇādhipatiupanissayamattameva uttari labbhati.

“所縁縁(ārammaṇapaccaya)において、色処(rūpāyatana)は、眼識界(cakkhuviññāṇadhātu)に対し、所縁(ārammaṇa)・前生(purejāta)・存在(atthi)・不離(avigata)の四つの働きによって多種縁(anekapaccayo)となる。意界(manodhātu)および無因意識界(ahetukamanoviññāṇadhātu)に対しても同様である。しかし、有因(の意識界)に対しては、所縁増上(ārammaṇādhipati)および所縁親依(ārammaṇūpanissaya)の働きによっても(多種縁となる)。声(sadda)などにおいてもこの道理(nayo)が適用される。法処(dhammāyatana)は、依止(nissaya)や離系(vippayutta)の働きによっても多種縁となり、また所縁縁であることを保持しつつ、所縁増上・依止・親依・前生・離系・存在・不離の他の七つの働きによっても多種縁となる。これがここでの極致の限定(定義)である。その中で、無色(の名法)あるいは過去・未来の色法が所縁縁となる場合には、さらに所縁増上と親依のみが得られる。”

Adhipatipaccaye ārammaṇādhipati vuttanayova. Sahajātādhipatīsu cittaṃ hetupurejātakammajhānamaggavajjānaṃ ekūnavīsatiyā paccayānaṃ vasena anekapaccayo hoti, adhipatipaccayattaṃ avijahanto aparesaṃ sahajātaaññamaññanissayavipākāhārindriyasampayuttavippayuttaatthiavigatānaṃ dasannaṃ vaseneva, tathā vīriyaṃ āhārapaccayavajjānaṃ maggapaccayasahitānaṃ vasena, chando āhārindriyavajjānaṃ vasena anekapaccayo hoti, vīmaṃsā hetupaccaye vuttanayāva.

“増上縁(adhipatipaccaya)において、所縁増上は既に述べられた通りである。倶生増上(sahajātādhipati)の中では、心(citta)は、因(hetu)・前生(purejāta)・業(kamma)・禅(jhāna)・道(magga)を除いた十九の働きによって多種縁となる。増上縁であることを保持しつつ、他の倶生(sahajāta)・相互(aññamañña)・依止(nissaya)・異熟(vipāka)・食(āhāra)・根(indriya)・相応(sampayutta)・不相応(vippayutta)・存在(atthi)・不離(avigata)の十のみによっても(多種縁となる)。同様に、精進(vīriya)は食縁を除いた道縁を伴う働きによって、欲(chanda)は食・根の各縁を除いた働きによって多種縁となる。観(vīmaṃsā)は因縁の箇所で述べられた通りである。”

Anantarapaccaye catūsu khandhesu vedanākkhandho tāva hetupurejātakammāhāramaggapaccayavajjānaṃ ekūnavīsatiyā vasena[Pg.456], saññākkhandho tesu indriyajhānavajjānaṃ sattarasannaṃ vasena, saṅkhārakkhandho hetupurejātakammindriyajhānamaggavajjānaṃ aṭṭhārasannaṃ vasena, tathā cetanā kammasahitānaṃ, vitakko hetupurejātakammaāhārindriyavajjānaṃ jhānamaggasahitānaṃ, vicāro, pīti ca ānantariyānaṃ maggavajjānaṃ, ekaggatā hetupurejātakammāhāravajjānaṃ vīsatiyā paccayānaṃ vasena, saddhā, jīvitindriyañca anantarānaṃ hetupurejātakammāhārajhānamaggavajjānaṃ aṭṭhārasannaṃ, sati maggasahitānaṃ ekūnavīsatiyā, hiriottappakāyapassaddhādichayugā, yevāpanakesu adhimokkhamanasikāratatramajjhattatā, karuṇāmuditā ca hetupurejātakammāhārajhānamaggindriyavajjānaṃ sattarasannaṃ, viratiyo pana maggasahitānaṃ aṭṭhārasannaṃ, micchādiṭṭhi tato vipākavajjānaṃ sattarasannaṃ vasena, micchāvācākammantājīvā tehi ceva kammāhārapaccayehi cāti ekūnavīsatiyā paccayānaṃ vasena, ahirikaṃ anottappaṃ māno thinaṃ middhaṃ uddhaccanti ime hetupurejātakammavipākāhārindriyajhānamaggavajjānaṃ soḷasannaṃ, vicikicchā issāmacchariyakukkuccāni tato adhipativajjānaṃ pannarasannaṃ vasena anekapaccayā honti. Anantarapaccayattaṃ avijahantānaṃ panetesaṃ samanantaraupanissayakammanatthivigatānaṃ aparesaṃ channaṃ vasena ca. Viññāṇakkhandhassa adhipatipaccayeneva anekapaccayabhāvo veditabbo.

“等無間縁(anantarapaccaya)において、四蘊のうち、まず受蘊(vedanākkhandho)は、因・前生・業・食・道の各縁を除いた十九によって(多種縁となる)。想蘊(saññākkhandho)は、それらの中から根・禅を除いた十七によって。行蘊(saṅkhārakkhandho)は、因・前生・業・根・禅・道の各縁を除いた十八によって。同様に、思(cetanā)は業を伴うものによって、尋(vitakka)は因・前生・業・食・根を除いて禅・道を伴うものによって、伺(vicāra)と喜(pīti)は等無間の働き(の縁)のうち道を除いたものによって、一境性(ekaggatā)は因・前生・業・食を除いた二十の縁の働きによって、信(saddhā)と命根(jīvitindriya)は等無間の働き(の縁)のうち因・前生・業・食・禅・道を除いた十八によって、念(sati)は道を伴う十九によって、慚・愧・身軽安などの六双(chayugā)、および‘それら(名法)あるいはまた(生じる)’とされる(yevāpanaka)勝解(adhimokkha)・作意(manasikāra)・中捨(tatramajjhattatā)・悲(karuṇā)・喜(muditā)は因・前生・業・食・禅・道・根を除いた十七によって、離(virati)は道を伴う十八によって、邪見(micchādiṭṭhi)はそこから異熟を除いた十七の働きによって、邪語・邪業・邪命は、それらと業・食の各縁によって十九の縁の働きによって、無慚・無愧・慢・惛沈・睡眠・掉挙、これらは因・前生・業・異熟・食・根・禅・道を除いた十六によって、疑・嫉・吝・悪作は、そこから増上を除いた十五の働きによって多種縁となる。等無間縁であることを保持するそれらは、さらに等無間(samanantara)・親依(upanissaya)・業(kamma)・非有(natthi)・離去(vigata)の他の六つの働きによっても(多種縁となる)。識蘊(viññāṇakkhandha)が、まさに増上縁によって多種縁である状態は(同様に)知られるべきである。”

Sahajātapaccaye mahābhūtāni ārammaṇaārammaṇādhipatisahajātaaññamaññanissayaupanissayapurejātaatthiavigatānaṃ navannaṃ, hadayavatthu tesaññeva vippayuttasahitānaṃ vasena. Nissayapaccaye cakkhāyatanādīni ārammaṇaārammaṇādhipatinissayaupanissayapurejātaindriyavippayuttaatthiavigatānaṃ navannaṃ vasena. Purejātapaccaye rūpasaddagandharasāyatanādīni ārammaṇaārammaṇādhipatiupanissayapurejātaatthiavigatānaṃ channaṃ vasena. Āhārapaccaye ojā [Pg.457] ārammaṇaārammaṇādhipatiupanissayāhāraatthiavigatānaṃ channaṃ paccayānaṃ vasena anekadhā paccayo hoti. Taṃtaṃpaccayattaṃ avijahantānaṃ tesaṃ tesaṃ sabbattha ārammaṇādhipatianantarasamanantarūpanissayādipaccayatā vuttanayena veditabbā. Sesaṃ suviññeyyamevāti ayaṃ ekassānekapaccayato vinicchayo.

“倶生縁(sahajātapaccaya)において、大種(mahābhūtāni)は、所縁・所縁増上・倶生・相互・依止・親依・前生・存在・不離の九つの働きによって(多種縁となり)、心基物(hadayavatthu)はそれらに不相応(vippayutta)を加えたものによって(多種縁となる)。依止縁(nissayapaccaya)において、眼処などは所縁・所縁増上・依止・親依・前生・根・不相応・存在・不離の九つの働きによって(多種縁となる)。前生縁(purejātapaccaya)において、色・声・香・味処などは、所縁・所縁増上・親依・前生・存在・不離の六つの働きによって(多種縁となる)。食縁(āhārapaccaya)において、食素(ojā)は、所縁・所縁増上・親依・食・存在・不離の六つの縁の働きによって多種的に縁となる。それぞれの縁であることを保持しつつ、それらのすべてにおいて、所縁増上・等無間・等無間・親依などの縁の状態は、既に述べられた方法で知られるべきである。残りは容易に理解できる。これが‘一つの法が多種の縁となること’の決定(解明)である。”

Anekesañca dhammānaṃ, ekapaccayabhāvatoti etesu hi ṭhapetvā kammapaccayaṃ sesesu tevīsatiyā paccayesu aneke anekesaṃ dhammānaṃ ekato ekekaṃ paccayā honti. Kammapaccayo pana cetanā ekadhammovāti ayaṃ anekadhammānaṃ ekapaccayabhāvato vinicchayo.

“‘多種の諸法が一つの縁となること’については、これらの中で業縁を除き、残りの二十三の縁において、多くの法が一緒になって、一つ一つの縁となる。しかし、業縁(における思)は思(cetanā)という一つの法である。これが‘多種の法が一つの縁となること’の決定である。”

Sabhāgā visabhāgā cāti etesu hi anantarasamanantaraanantarūpanissayāsevananatthivigatapaccayā sabhāgā, tathā ārammaṇaārammaṇādhipatiārammaṇūpanissayā. Purejātapaccayo panettha pacchājātena visabhāgo, tathā sampayutto vippayuttena, atthi natthinā, vigato avigatenāti ayaṃ sabhāgavisabhāgato vinicchayo.

“‘同類(sabhāgā)と異類(visabhāgā)’については、これらの中で等無間・等無間(samanantara)・等無間親依・習行・非有(natthi)・離去(vigata)の各縁は同類であり、同様に、所縁・所縁増上・所縁親依も(同類である)。ここで、前生縁は後生縁と異類であり、同様に相応(縁)は不相応(縁)と、存在(縁)は非有(縁)と、離去(縁)は不離(縁)と(異類である)。これが同類・異類による決定である。”

Yugaḷāti ettha atthasarikkhatāya saddasarikkhatāya kālapaṭipakkhatāya hetuphalatāya aññamaññapaṭipakkhatāyāti imehi kāraṇehi yugaḷaṃ veditabbaṃ. Anantarasamanantarā hi atthasarikkhatāya ekaṃ yugaḷaṃ nāma. Nissayūpanissayā saddasarikkhatāya, purejātapacchājātā kālapaṭipakkhatāya, kammavipākā hetuphalatāya, sampayuttavippayuttā aññamaññapaṭipakkhatāya ekaṃ yugaḷaṃ, tathā atthinatthipaccayā, vigataavigatapaccayāti ayaṃ yugaḷato vinicchayo.

“‘双(yugaḷā)’については、ここで、意味の類似、言葉の類似、時間の対立、因果の関係、相互の対立といったこれらの理由によって双(の構成)が知られるべきである。すなわち、等無間(anantara)と等無間(samanantara)は、意味の類似によって一つの双と呼ばれる。依止と親依は言葉の類似によって、前生と後生は時間の対立によって、業と異熟は因果によって、相応と不相応は相互の対立によって一つの双となり、同様に存在と非有、離去と不離の各縁も(双となる)。これが双による決定である。”

Janakāditoti janakopatthambhakato. Etesu hi anantarasamanantarūpanissayapakatūpanissayāsevanapaccayā, nānakkhaṇiko [Pg.458] kammapaccayo, natthivigatapaccayā cāti ime janakā eva, na upatthambhakā. Pacchājātapaccayo upatthambhako eva, na janako. Sesā janakā ceva upatthambhakā cāti ayaṃ janakādito vinicchayo.

“‘生起(janakā)などから’とは、生起(発生させるもの)と、助成(維持させるもの)からである。これらの中で、等無間・等無間(samanantara)・親依・自然親依・習行の各縁、および異時業縁(nānakkhaṇiko kammapaccayo)、非有・離去の各縁は、生起させるもの(生起者)のみであり、助成するものではない。後生縁は助成するもの(助成者)のみであり、生起させるものではない。残りは生起させるものでもあり助成するものでもある。これが生起などによる決定である。”

Sabbaṭṭhānādibhedāti sabbaṭṭhānikaasabbaṭṭhānikabhedato. Etesu hi sahajātanissayaatthiavigatapaccayā sabbaṭṭhānikā. Sabbesu paccayuppannesu icchitabbā. Etehi vinā uppajjamāno ekadhammopi natthi. Sesā asabbaṭṭhānikā. Tattha ca ārammaṇaārammaṇādhipatianantarasamanantarānantarūpanissayapakatūpanissayapurejātāsevanasampayutta atthinatthivigatapaccayā arūpadhammānaññeva kāraṇato asabbaṭṭhānikā. Tathā pacchājātapaccayo rūpānaññeva kāraṇato, sesā ekaccānaṃ rūpārūpadhammānaṃ kāraṇato asabbaṭṭhānikā. Ayaṃ sabbaṭṭhānādibhedato vinicchayo.

“全箇所的などの分類によって”とは、全箇所的(遍及的)なものと非全箇所的なものの分類によるものである。実に、これらのうち、倶生、依止、有、不離の諸縁は全箇所的である。それらはすべての縁生(結果として生じる諸法)において認められるべきものである。これら無しに生じる法は、一つとして存在しない。残りは非全箇所的である。そこにおいて、所縁、所縁増上、無間、等無間、無間親依、自然親依、前生、習行、相応、有、無有、不離の諸縁は、非色の諸法のみの原因であるために非全箇所的である。同様に、後生縁は色法のみの原因であるために非全箇所的であり、残りは一部の色法・非色法の原因であるために非全箇所的である。これが全箇所的などの分類による決択である。

Rūpārūpavikappatoti rūpaṃ rūpassa, rūpaṃ arūpassātiādi vikappato. Etesu hi ekopi paccayo rūpameva hutvā rūpasseva paccayo bhavanto nāma natthi, rūpameva pana arūpasseva atthi, so purejātapaccayo eko eva. Rūpameva hutvā rūpārūpasseva paccayo nāmātipi natthi, arūpameva hutvā arūpasseva paccayopi atthi, so anantarasamanantaraāsevanasampayuttanatthivigatavasena chabbidho. Arūpameva pana rūpasseva paccayopi atthi, so pacchājātapaccayo eko eva. Arūpameva hutvā rūpārūpānampi atthi, so hetukammavipākajhānamaggavasena pañcavidho. Rūpārūpapaññatti hutvā arūpasseva paccayopi atthi, so ārammaṇaupanissayavasena duvidho. Rūpārūpaṃ pana rūpārūpassāpi atthi, so adhipatisahajātaaññamaññanissayāhārindriyavippayuttaatthiavigatavasena navavidhoti ayaṃ rūpārūpavikappato vinicchayo.

“色・非色の区別によって”とは、色が色の縁となる、色が非色の縁となるなどの区別による。これらのうち、色そのものであって色のみの縁となるような縁は一つも存在しない。しかし、色そのものであって非色のみの縁となるものはあり、それは前生縁の一つだけである。色そのものであって色・非色双方の縁となるものも存在しない。非色そのものであって非色の縁となるものはあり、それは無間、等無間、習行、相応、無有、離の六種である。また非色そのものであって色のみの縁となるものもあり、それは後生縁の一つだけである。非色そのものであって色・非色双方の縁となるものもあり、それは因、業、異熟、禅、道の五種である。色・非色の施設(概念)であって非色のみの縁となるものもあり、それは所縁、親依の二種である。色・非色が色・非色の縁となるものもあり、それは増上、倶生、相互、依止、食、根、離系、有、不離の九種である。これが色・非色の区別による決択である。

Bhavatoti [Pg.459] imesu hi paccayesu pañcavokārabhave tāva na koci paccayo na labbhati nāma, sabbepi labbhanti. Catuvokārabhave pana purejātapacchājātavippayuttapaccaye apanetvā sesā ekavīsatimeva. Ekavokārabhave sahajātaaññamaññanissayakammindriyaatthiavigatavasena satteva. Bāhire pana anindriyabaddharūpe tesu kammindriyavajjā pañceva labbhantīti ayaṃ bhavato vinicchayo.

“存在(有)によって”とは、これらの縁のうち、まず五蘊有においては、得られない縁というものはなく、すべてが得られる。しかし四蘊有においては、前生、後生、離系の諸縁を除いて、残りの二十一のみが得られる。一蘊有においては、倶生、相互、依止、業、根、有、不離の七つのみによって(生じる)。外的な、根に基づかない色においては、それらのうち業と根を除いた五つだけが得られる。これが存在(有)による決択である。

Saṅgahāti sabbepi hi ime catuvīsati paccayā ārammaṇasahajātaupanissayapurejātapacchājātakammāhārindriyesu aṭṭhasu ca paccayesu saṅgahaṃ gacchanti. Kathaṃ? Tesu hi hetuaññamaññavipākajhānamaggasampayuttapaccayā cha sahajātapaccaye saṅgahaṃ gacchanti. Anantarasamanantarāsevananatthivigatapaccayā pañca anantarūpanissaye upanissayapaccaye. Nissayapaccayo sahajātapurejātabhedato duvidho. Tattha sahajāto sahajātapaccaye, purejāto purejātapaccaye. Adhipatipaccayopi ārammaṇabhūto ārammaṇūpanissaye, sahajātabhūto sahajātapaccaye. Vippayuttapaccayopi sahajātapurejātapacchājātabhūtatāya tattha tattha saṅgahaṃ gacchati. Atthiavigatapaccayāpi sahajātapurejātapacchājātāhārindriyabhūtatāya tattha tattha paccayesu saṅgahaṃ gacchanti. Evaṃ imesu paccayesu sabbapaccayānaṃ saṅgaho veditabbo. Teneva tikapaṭṭhānapāḷiyaṃ paccanīyanaye imesaṃ aṭṭhannaṃ paccayānaṃ vaseneva katipayapañhā vissajjitā. Imesaṃ pana aṭṭhannampi aññamaññasaṅgahopi atthiyeva. Tesu hi ārammaṇapaccayo adhipatibhūto upanissaye, anadhipatibhūto na katthacīti ārammaṇapaccayo hutvā visuññeva tiṭṭhati. Kammapaccayopi sahajāto sahajāte. Nānakkhaṇiko pana [Pg.460] balavā vipākadhammānaṃ upanissayo hotīti upanissayapaccaye saṅgahaṃ gacchati. Balavāpi pana kammajarūpānaṃ, dubbalo arūpānaṃ nānakkhaṇikakammapaccayo hutvā visuññeva tiṭṭhati. Āhārapaccayopi arūpabhūto sahajāte, rūpabhūto na katthacīti visuññeva tiṭṭhati, indriyapaccayopi arūpabhūto sahajāte, pasādindriyā purejāte, rūpajīvitindriyaṃ na katthaci saṅgahaṃ gacchatīti indriyapaccayo hutvā visuññeva tiṭṭhatīti evamevaṃ aññamaññasaṅgahopi attheva. Sabbepi panete catuvīsati paccayā ārammaṇaupanissayakammaatthipaccayesu catūsupi saṅgahaṃ gacchantīti ayaṃ saṅgahato vinicchayo. Ayaṃ anuttānapadatthasahito saṅkhepatthavinicchayo.

“包摂”とは、これら二十四のすべての縁は、所縁、倶生、親依、前生、後生、業、食、根の八つの縁の中に包摂される。どのようにか。それらのうち、因、相互、異熟、禅、道、相応の六つの縁は、倶生縁の中に包摂される。無間、等無間、習行、無有、離の五つの縁は、親依縁の中の無間親依に包摂される。依止縁は、倶生と前生の区別によって二種ある。そこにおいて、倶生は倶生縁に、前生は前生縁に含まれる。増上縁も、所縁となったものは所縁親依に、倶生となったものは倶生縁に含まれる。離系縁も、倶生、前生、後生の態様をとることで、それぞれの場所に包摂される。有縁と不離縁も、倶生、前生、後生、食、根の態様をとることで、それぞれの縁の中に包摂される。このように、これらの縁の中にすべての縁の包摂が知られるべきである。それゆえに、‘三法発趣’の逆の門(遮止門)において、これら八つの縁によっていくつかの問いが答えられている。しかし、これら八つの間でも相互の包摂は存在する。それらのうち、所縁縁は増上となったときには親依に含まれ、増上でないときはどこにも含まれず、所縁縁として単独で留まる。業縁も倶生のものは倶生に含まれる。しかし、異時業縁で強力なものは異熟の諸法の親依となるので、親依縁の中に包摂される。しかし、強力であっても業生色に対して働くもの、あるいは微弱な非色に対しての異時業縁は、どこにも含まれず単独で留まる。食縁も非色のものは倶生に、色のものはどこにも含まれず単独で留まる。根縁も非色のものは倶生に、浄根は前生に含まれ、色の命根はどこにも包摂されず、根縁として単独で留まる。このように相互の包摂は存在する。しかし、これら二十四のすべての縁は、所縁、親依、業、有の四つの縁の中にすべて包摂される。これが包摂による決択である。以上が、難解でない語の意味を伴った要約された意味の決択である。

Pakiṇṇakavinicchayo niṭṭhito.

雑決択が終了した。

Vibhaṅganaye panettha pāḷivavatthānaṃ tāva saṅkhepato evaṃ veditabbaṃ. Paṭṭhānapāḷiyaṃ hi ‘‘hetupaccayo…pe… avigatapaccayo’’ti paccayapadāni mātikāvasena nikkhipitvā tesaṃ paccayānaṃ – ‘‘hetū hetusampayuttakānaṃ dhammānaṃ taṃsamuṭṭhānānañca rūpānaṃ hetupaccayena paccayo’’tiādinā nayena paccayabhājanīyasaṅkhāto niddesavāro paṭhamaṃ vutto. Sopi ca anantarasaṅkhepatthavinicchayo tattha tattha dassito eva. Tadanantaraṃ tesaṃ catuvīsatiyā paccayānaṃ kusalattikādayo dvāvīsatitike, hetudukādayo sataṃ duke ca nissāya nānānayato vibhajanavasena catuvīsatisamantapaṭṭhānasamodhānaṃ anantanayasamantapaṭṭhānaṃ vibhattaṃ. Kathaṃ? Catubbidhaṃ hi paṭṭhānaṃ – anulomapaṭṭhānaṃ, paccanīkapaṭṭhānaṃ, anulomapaccanīkapaṭṭhānaṃ, paccanīkānulomapaṭṭhānanti. Tattha ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā, ‘‘hetuṃ dhammaṃ paṭicca hetudhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā kusalādīnaṃ, hetuādīnañca dhammānaṃ anulomavasena pavattaṃ anulomapaṭṭhānaṃ nāma. ‘‘Nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo dhammo uppajjati hetupaccayā…pe… nahetuṃ dhammaṃ paṭicca nahetudhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā kusalādīnaṃ, hetuādīnañca [Pg.461] dhammānaṃ paccanīkavasena pavattaṃ paccanīkapaṭṭhānaṃ nāma. ‘‘Kusalaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo dhammo uppajjati hetupaccayā…pe… hetuṃ dhammaṃ paṭicca nahetudhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā pavattaṃ anulomapaccanīkapaṭṭhānaṃ nāma. ‘‘Nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo…pe… nahetuṃ dhammaṃ paṭicca hetudhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā pavattaṃ paccanīkānulomapaṭṭhānaṃ nāma.

分別の理法(Vibhaṅganaya)において、ここでの聖典の規定については、まず簡潔に次のように知るべきである。すなわち、発趣論の聖典(Paṭṭhānapāḷi)において、‘因縁……乃至……不離縁’という縁の句をマートカ(論母)として提示し、それらの縁について、‘因は、因相応の諸法と、それから生起した諸色に対して、因縁によって縁となる’という等の方法によって、縁の分類と称される詳解節(niddesavāra)が最初に説かれた。それもまた、直前の簡潔な意味の決定が各所に示されている通りである。その後、これら二十四の縁について、善三法などの二十二の三法、因二法などの百の二法に基づいて、種々の方法で分類することによって、二十四の遍満する発趣の集大成、すなわち無辺の理法である遍満する発趣(Samantapaṭṭhāna)が分別された。いかにしてか。けだし、発趣には四種類ある。順発趣、逆発趣、順逆発趣、逆順発趣である。そのうち、‘善法を縁として、因縁によって善法が生じる’等の、また‘因法を縁として、因縁によって因法が生じる’等の、善法などや因法などに対する順次の方法によって展開されるものが順発趣(Anulomapaṭṭhāna)である。‘非善法を縁として、因縁によって非善法が生じる……乃至……非因法を縁として、因縁によって非因法が生じる’等の、善法などや因法などに対する逆の方法によって展開されるものが逆発趣(Paccanīkapaṭṭhāna)である。‘善法を縁として、因縁によって非善法が生じる……乃至……因法を縁として、因縁によって非因法が生じる’等の方法によって展開されるものが順逆発趣(Anulomapaccanīkapaṭṭhāna)である。‘非善法を縁として、善法が(生じる)……乃至……非因法を縁として、因縁によって因法が生じる’等の方法によって展開されるものが逆順発趣(Paccanīkānulomapaṭṭhāna)である。

Evametesu catūsu paṭṭhānesu yaṃ dhammaṃ anulomapaṭṭhānaṃ nāma, taṃ tāva chabbidhaṃ hoti – tikapaṭṭhānaṃ dukapaṭṭhānaṃ dukatikapaṭṭhānaṃ tikadukapaṭṭhānaṃ tikatikapaṭṭhānaṃ dukadukapaṭṭhānanti. Yathā cetaṃ, evaṃ paccanīkapaṭṭhānādīnipi tīṇi tīṇi paccekanti catuvīsatisamantapaṭṭhānasamodhānaṃ paṭṭhānappakaraṇaṃ veditabbaṃ. Sammāsambuddhena hi anulomapaṭṭhāne dvāvīsatitike nissāya tikapaṭṭhānaṃ nāma niddiṭṭhaṃ. Sataṃ duke nissāya dukapaṭṭhānaṃ nāma. Tato tike dukesu pakkhipitvā dukatikapaṭṭhānaṃ nāma. Tato duke tikesu pakkhipitvā tikadukapaṭṭhānaṃ nāma. Tike pana tikesuyeva pakkhipitvā tikatikapaṭṭhānaṃ nāma. Duke ca dukesu eva pakkhipitvā dukadukapaṭṭhānaṃ nāma niddiṭṭhaṃ. Paṭhamaṃ tāvettha anulomapaṭṭhāne tikapaṭṭhānanayo niddiṭṭho. Evaṃ paccanīkapaṭṭhāne, anulomapaccanīkapaṭṭhāne, paccanīkānulomapaṭṭhāneti catuvīsatisamantapaṭṭhānaṃ desitaṃ.

このようにこれら四つの発趣の中で、順発趣と呼ばれるものは、まず六種類ある。三法発趣、二法発趣、二法三法発趣、三法二法発趣、三法三法発趣、二法二法発趣である。これがそうであるように、逆発趣などの他の三つもそれぞれ同様であり、これら二十四の遍満する発趣の集大成を発趣論(Paṭṭhānappakaraṇa)と知るべきである。正自覚者は、順発趣において、二十二の三法に基づいて三法発趣を説かれた。百の二法に基づいて二法発趣(を説かれた)。次に、三法を二法の中に組み入れて、二法三法発趣(を説かれた)。次に、二法を三法の中に組み入れて、三法二法発趣(を説かれた)。さらに、三法を三法の中にのみ組み入れて、三法三法発趣(を説かれた)。そして、二法を二法の中にのみ組み入れて、二法二法発趣を説かれた。まずそこでは、順発趣において三法発趣の方法が説かれた。このように、逆発趣、順逆発趣、逆順発趣においても、二十四の遍満する発趣が説かれているのである。

Ettha ca duvidhaṃ anulomaṃ, paccanīkañca dhammānulomaṃ dhammapaccanīkaṃ, paccayānulomaṃ paccayapaccanīkanti. Tattha ‘‘kusalaṃ dhammaṃ [Pg.462] paṭicca kusalo dhammo’’tiādinā kusalādīnaṃ tikadhammānaṃ, hetuādīnaṃ dukadhammānañca anulomadesanāvasena dhammānulomaṃ veditabbaṃ. ‘‘Nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo dhammo’’tiādinā tikadukadhammānaṃ paccanīkavasena dhammapaccanīkaṃ veditabbaṃ. ‘‘Hetupaccayā ārammaṇapaccayā’’ti evaṃ catuvīsatiyā paccayānaṃ anulomadesanāvasena paccayānulomaṃ veditabbaṃ. ‘‘Nahetupaccayā nārammaṇapaccayā’’ti evaṃ paccayānaṃ paccanīkavasena paccayapaccanīkañca veditabbaṃ. Tatra yadidaṃ dhammānulomaṃ dhammapaccanīkañca, tassa vasena catuvīsatisamantapaṭṭhānaṃ veditabbaṃ. Paccayānulomaṃ paccayapaccanīkañca anulomatikapaṭṭhānādīsu catuvīsatiyā paṭṭhānesu ekekatikadukesu evaṃ labbhati. Tañca upari pāḷinayadassane eva pākaṭaṃ bhavissati. Tatrimāni catuvīsati paṭṭhānāni imesaṃ tikadukānaṃ vasena niddiṭṭhattā tikapaṭṭhānaṃ…pe… dukadukapaṭṭhānanti vuccati.

またここにおいて、順と逆には二種類ある。法の順・法の逆と、縁の順・縁の逆である。そのうち、‘善法を縁として善法が(生じる)’等の、善などの三法と因などの二法に対する順次の説示によって、法の順(Dhammānuloma)と知るべきである。‘非善法を縁として非善法が(生じる)’等の、三法・二法に対する逆の方法によって、法の逆(Dhammapaccanīka)と知るべきである。‘因縁、対象縁’というように、二十四の縁に対する順次の説示によって、縁の順(Paccayānuloma)と知るべきである。‘非因縁、非対象縁’というように、各縁に対する逆の方法によって、縁の逆(Paccayapaccanīka)と知るべきである。そこにおいて、この法の順と法の逆に基づいて、二十四の遍満する発趣を知るべきである。縁の順と縁の逆は、順三法発趣などの二十四の発趣における、個々の三法や二法においてそのように得られる。そしてそれは、後の聖典の方法の提示において明らかになるであろう。そこでのこれら二十四の発趣は、これらの三法と二法に基づいて説かれているために、三法発趣……乃至……二法二法発趣と呼ばれる。

Tesu tikadukesu ekekaṃ tikadukaṃ imesaṃ hetupaccayādīnaṃ catuvīsatiyā paccayānaṃ anulomādinayacatukkavasena sattahi sattahi mahāvārehi vitthārato vibhattaṃ. Katamehi sattahi? Paṭiccavāro sahajātavāro paccayavāro nissayavāro saṃsaṭṭhavāro sampayuttavāro pañhāvāroti imehi. Tattha ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo’’tiādinā paṭiccābhidhānena vutto paṭiccavāro nāma. ‘‘Kusalaṃ dhammaṃ sahajāto, kusalaṃ dhammaṃ paccayā, kusalaṃ dhammaṃ nissāya, kusalaṃ dhammaṃ saṃsaṭṭho, kusalaṃ dhammaṃ sampayutto’’ti evaṃ sahajātādiabhidhānehi vuttā pañca vārā sahajātādivārāni. Parato ca saṃsaṭṭhasampayuttavāresu dvīsu arūpadhammavaseneva paccayapaccayuppannā ca, sesesu catūsu vāresu, sattameva pañhāvāre ca rūpārūpavasena, paccayavāre, nissayavāre ca sahajātapacchājātapurejātavasena, sesesu [Pg.463] sahajātavasena paccayapaccayuppannā ca kathitāti ayaṃ viseso. Sattamavāre pana yasmā ‘‘kusalo dhammo kusalassa dhammassa hetupaccayena paccayo’’tiādinā nayena te te pañhe uddharitvā puna ‘‘kusalā hetū sampayuttakānaṃ khandhāna’’ntiādinā nayena sabbepi te pañhā nijjaṭā, niggumbā ca katvā vibhattā, tasmā so vāro pañhānaṃ sādhukaṃ vibhattattā pañhāvārotveva saṅkhaṃ gato. Iti imehi sattahi mahāvārehi catuvīsatiyā samantapaṭṭhānesu sabbepi tikadukā catuvīsatiyā paccayānaṃ anulomādivasena vitthārato vibhattā. Kathaṃ? Anulomapaṭṭhāne hi yadidaṃ dvāvīsatitike nissāya tikapaṭṭhānaṃ nāma sabbapaṭhamaṃ niddiṭṭhaṃ. Tattha kusalattikaṃ tāva imehi paṭiccavārādīhi mahāvārehi paccayānulomādinayacatukkato vibhattaṃ. Tattha yo tāvesa sabbapaṭhamo paṭiccavāro nāma, so uddesaniddesato duvidho hoti.

これらの三法・二法において、個々の三法・二法は、これら因縁等の二十四の縁について、順次等の四つの方法によって、七つずつの大門(大章)により詳細に分別されている。七つとは何か? 縁起門(章)、倶生門、縁門、依止門、混和門、相応門、問門のことである。そのうち、“善法を縁として善法が(生じる)”等のように、縁起の記述によって説かれたものが縁起門と呼ばれる。“善法を倶生し、善法を条件とし、善法に依止し、善法を混和し、善法を相応し”というように、倶生等の記述によって説かれた五つの門が、倶生門等である。また、後の二つの混和門と相応門においては、無色法(名法)のみによって縁と縁生(縁から生じたもの)が説かれ、残りの四つの門、および第七の問門においては色・無色(名色)によって、また縁門と依止門においては倶生・後生・前生によって、残りの門においては倶生によって、縁と縁生が説かれている。これが(各門の)相違である。しかし、第七の門(問門)においては、“善法は善法の、因縁によって縁となる”等の方法によって、それぞれの問いを提示し、さらに“善なる因(ヘートゥ)は相応する蘊の(縁となる)”等の方法によって、それらすべての問いが、もつれなく、茂みもなく(極めて明瞭に)分別されている。ゆえに、その門は問いが適切に分別されているがゆえに、“問門(パニハーヴァーラ)”という名称を得た。このように、これら七つの大門によって、二十四の遍通した発趣(パッチャーナ)において、すべての三法・二法が二十四の縁の順次等に従って詳細に分別されている。いかにしてか。順次発趣(アヌローマ・パッチャーナ)において、二十二の三法に依拠した“三法発趣”というものが、まず最初に示されている。そこでは、まず善三法が、これら縁起門等の大門により、縁の順次等の四つの方法から分別されている。そのうち、まず最初の“縁起門”と呼ばれるものは、挙説(ウッデーサ)と詳解(ニッデーサ)の二種がある。

Tattha uddesavāro kusalādayo paṭicca hetupaccayādivasena kusalādīnaṃ yuttānaṃ, akusalādīnaṃ ayuttakānañca dhammānaṃ uppattipucchanavaseneva pavattattā ‘‘pucchāvāro’’tipi, pucchānaññeva paññāpanato ‘‘paṇṇattivāro’’tipi vuccati. Na hi tattha vissajjanaṃ atthi. Niddesavāro pana pucchāvāre paripucchitesu pañhesu ‘‘siyā akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo dhammo uppajjeyyā’’tiādikaṃ ayuttaṃ pañhaṃ anuddharitvā labbhamānānaññeva pañhānaṃ vasena pavatto. Itaresu pana sahajātādīsu, sesesu ca tikesu, sesapaṭṭhānesu ca sabbattha pucchāvāro natthi, labbhamānavasena sabbavissajjanameva dassitanti idamettha saṅkhepato pāḷivavatthānaṃ.

そのうち、挙説門(ウッデーサヴァーラ)は、善等を縁として因縁等によって、善等の適合するもの、および不善等の不適合な諸法の生起を問う形式のみで進行するため“問門(プッチャーヴァーラ)”とも、問いそのものを提示するため“施設門(パンナッティヴァーラ)”とも呼ばれる。そこには解答(ヴィッサッジャナ)は存在しない。一方、詳解門(ニッデーサヴァーラ)は、問門において問いかけられた問いの中で、“不善法を縁として不善法が生じる可能性があるか”等のような不適合な問いを排除し、(実際に)得られる問いのみに基づいて進行する。しかし、その他の倶生門等や、残りの三法、および他の発趣(パッチャーナ)においては、すべてにおいて問門(プッチャーヴァーラ)はなく、(実際に)得られるものに基づいた解答のみが示されている。これが、ここでの聖典の構成の要約である。

Idāni panettha ādito paṭṭhāya evaṃ vibhaṅganayo veditabbo. Anulomapaṭṭhānasmiñhi tikapaṭṭhāne kusalattikassa sattasu mahāvāresu paṭhamassa paṭiccavārassa pucchāvāre tāva [Pg.464] – ‘‘siyā kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjeyya hetupaccayā…pe… akusalo dhammo…pe… abyākato…pe… kusalo ca abyākato ca…pe… akusalo ca abyākato ca…pe… kusalo ca akusalo ca…pe… kusalo ca akusalo ca abyākato ca dhammā uppajjeyyuṃ hetupaccayā’’ti kusalapadamūlā satta pucchā uddhaṭā.

さて、ここにおいて最初から、次のような分別の方法が理解されるべきである。順次発趣の三法発趣における善三法の七つの大門のうち、最初の縁起門の問門においては、まず――“善法を縁として、善法が因縁によって生じることがあるか、……(中略)……不善法が……無記法が……善法と無記法が……不善法と無記法が……善法と不善法が……善法と不善法と無記法が、因縁によって生じることがあるか”というように、善の句を根本とする七つの問いが提示されている。

Evaṃ akusalapadamūlā, abyākatapadamūlā ca. ‘‘Siyā kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca akusalo…pe… siyā akusalañca abyākatañca…pe… siyā kusalañca akusalañca…pe… siyā kusalañca akusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭiccā’’ti dvimūlakā, timūlakā ca satta satta pucchāti ekūnapaññāsa pucchā hetupaccayamūlakā uddhaṭā.

同様に、不善の句を根本とするもの、無記の句を根本とするものがある。“善法と無記法を縁として、不善法が……(中略)……不善法と無記法を……善法と不善法を……善法と不善法と無記法を縁として……”というように、二つの根本、および三つの根本からなる七つずつの問いがあり、計四十九の問いが因縁を根本として提示されている。

Imināva nayena ‘‘siyā kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjeyya ārammaṇapaccayā…pe… avigatapaccayā’’ti evaṃ sesapaccayamūlakāpi pucchāveditabbā. Ekamūlakanayo.

この方法により、“善法を縁として、善法が所縁縁によって生じることがあるか、……(中略)……不離去縁によって(生じることがあるか)”というように、残りの縁を根本とする問いも理解されるべきである。これが一根本(一つの縁を根とする)の方法である。

Yathā ca ekamūlake, evaṃ ‘‘siyā kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjeyya hetupaccayā ārammaṇapaccayā…pe… hetupaccayā avigatapaccayā’’tiādinā dvimūlakepi. ‘‘Hetupaccayā ārammaṇapaccayā adhipatipaccayā…pe… hetupaccayā ārammaṇapaccayā anantarapaccayā…pe… hetupaccayā ārammaṇapaccayā avigatapaccayā’’tiādinā timūlakādīsu sabbamūlakapariyosānesu vāresu nayā veditabbā. Hetupaccayamūlakanayo.

一根本(の方法)におけるのと同様に、“善法を縁として、善法が因縁によって、所縁縁によって生じることがあるか、……(中略)……因縁によって、不離去縁によって(生じることがあるか)”等の二根本(二つの縁の組み合わせ)においても同様である。“因縁・所縁縁・増上縁によって、……(中略)……因縁・所縁縁・等無間縁によって、……(中略)……因縁・所縁縁・不離去縁によって”等の三根本等、すべての縁を組み合わせる最後に至るまでの門(章)において、その方法が理解されるべきである。これが因縁を根本とする方法である。

Yathā ca hetumūlake, evaṃ ‘‘siyā kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjeyya ārammaṇapaccayā’’tiādinā sesapaccayamūlakesupi nayo ñātabbo. Paccayānulomavāro. Eteneva upāyena ‘‘siyā kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjeyya nahetupaccayā’’tiādinā sabbappakārayutto [Pg.465] paccayapaccanīkavāropi. ‘‘Siyā kusalaṃ dhammaṃ…pe… uppajjati hetupaccayā nārammaṇapaccayā’’tiādinā anulomapaccanīkapaccayavāropi. ‘‘Siyā kusalaṃ dhammaṃ…pe… uppajjeyya nahetupaccayā ārammaṇapaccayā’’tiādinā paccanīyānulomavāropi sabbattha netabboti ayaṃ tāvettha pucchāvāre nayo.

因縁を根本とする場合と同様に、“善法を縁として、善法が所縁縁によって生じることがあるか”等の残りの縁を根本とする場合においても、その方法が知られるべきである。これが縁順次門(パッチャヤ・アヌローマヴァーラ)である。これと同じ手法により、“善法を縁として、善法が非因縁によって生じることがあるか”等の、すべての種類を具えた縁逆次門(パッチャヤ・パッチャニーカヴァーラ)も(理解されるべきである)。また、“善法を縁として、……(中略)……因縁によって生じ、非所縁縁によって(生じるか)”等の順逆縁門(アヌローマ・パッチャニーカ・パッチャヤヴァーラ)も、また“善法を縁として、……(中略)……非因縁によって生じ、所縁縁によって(生じるか)”等の逆順門(パッチャニーカ・アヌローマヴァーラ)も、すべての箇所に適用されるべきである。これが、ここでの問門における方法である。

Niddesavāro pana uddesavāre dassitāsu pucchāsu kusalākusalādīnaṃ sahuppattiyā abhāvato yā etā ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjatī’’tiādikā pucchā sabbaso vissajjanaṃ labhanti, tā pahāya yā vissajjanaṃ labhanti, tāsameva vissajjanavasena pavatto. Tatrāyaṃ nayo – ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjati hetupaccayā. Kusalaṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā. Tayo khandhe paṭicca eko khandho. Dve khandhe paṭicca dve khandhā. Kusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati hetupaccayā. Kusale khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo ca abyākato ca dhammā uppajjanti hetupaccayā. Kusalaṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ. Tayo khandhe paṭicca eko khandho cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ. Dve khandhe paṭicca dve khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpa’’nti evaṃ kusalapadamūlāsu sattasu pucchāsu tissova labbhamānā vissajjitā. Tathā akusalapadamūlāsupi tissova. Abyākatapadamūlāsu pana ‘‘abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati hetupaccayā. Vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ…pe… dve khandhe paṭicca dve khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ. Paṭisandhikkhaṇe vipākābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā kaṭattā ca rūpaṃ…pe… dve khandhā kaṭattā ca rūpaṃ. Khandhe paṭicca vatthu, vatthuṃ paṭicca khandhā. Ekaṃ mahābhūtaṃ paṭicca tayo mahābhūtā…pe… dve mahābhūte paṭicca [Pg.466] dve mahābhūtā. Mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ kaṭattārūpaṃ upādārūpa’’nti ekāva. Dvimūlikādīsu ca ‘‘kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati hetupaccayā. Kusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti ekā. Tathā ‘‘akusalañca abyākatañca paṭiccā’’ti, evaṃ hetupaccayamūlikāsu ekūnapaññāsāya pucchāsu naveva labbhamānā vissajjitā. Sesā cattālīsa moghapucchāti na vissajjitā. Evaṃ upari ārammaṇapaccayādīsu vissajjitāvasesā moghapucchāti gahetabbā. Vijānanasukhatthaṃ pana bhagavatā pucchāvāre labbhamānā, alabbhamānā ca sabbāpi tā dassitāti veditabbāti.

釈義(ニッデーサ)は、掲示(ウッデーサ)に示された問いのうち、善・不善などの共生の欠如により、“善の法に縁じて善の法が生ずる”といった問いが全く回答を得るものを除き、回答を得るもののみの回答によって展開される。そこでの方法は次の通りである。“善の法に縁じて、善の法が因縁によって生ずる。一つの善の蘊に縁じて三つの蘊が、三つの蘊に縁じて一つの蘊が、二つの蘊に縁じて二つの蘊が(生ずる)。善の法に縁じて、無記の法が因縁によって生ずる。善の蘊に縁じて、心等起の形色が(生ずる)。善の法に縁じて、善と無記の法が因縁によって生ずる。一つの善の蘊に縁じて三つの蘊と心等起の形色が、三つの蘊に縁じて一つの蘊と心等起の形色が、二つの蘊に縁じて二つの蘊と心等起の形色が(生ずる)”このように、善の句を根本とする七つの問いのうち、得られる三つのみが回答された。同様に不善を根本とするものも三つのみである。しかし、無記を根本とするものにおいては、“無記の法に縁じて、無記の法が因縁によって生ずる。異熟無記あるいは唯作無記の一つの蘊に縁じて三つの蘊と心等起の形色が……中略……二つの蘊に縁じて二つの蘊と心等起の形色が(生ずる)。結生の瞬間に、異熟無記の一つの蘊に縁じて三つの蘊と業果の形色が……中略……二つの蘊と業果の形色が(生ずる)。蘊に縁じて基、基に縁じて蘊が(生ずる)。一つの大種に縁じて三つの大種が……中略……二つの大種に縁じて二つの大種が(生ずる)。大種に縁じて心等起の形色、業果の形色、所造の形色が(生ずる)”という一つである。二根本などの場合では、“善と無記の法に縁じて、無記の法が因縁によって生ずる。善の蘊と大種に縁じて、心等起の形色が(生ずる)”という一つである。同様に“不善と無記に縁じて……”というように、このように因縁を根本とする四十九の問いのうち、得られる九つのみが回答された。残りの四十は空虚な問い(無駄な問い)であるため回答されない。このように、以降の対象縁等においても、回答されずに残ったものは空虚な問いであると理解されるべきである。しかし、理解を容易にするために、世尊によって問いの節において得られるものも得られないものも、それらすべてが示されたのであると知るべきである。

Tattha kusalaṃ dhammaṃ paṭiccāti sahajātesu vedanākkhandhādibhedaṃ ekaṃ kusalaṃ dhammaṃ paṭicca paṭigantvā, sahuppattisaṅkhātena sadisabhāvena patvāti attho. Sadisattho hi ettha paṭisaddo ‘‘paṭipuggalo’’tiādīsu viya. Kusalo dhammoti saññākkhandhādibhedo sahuppanno kusalo dhammo. Uppajjatīti pākaṭabhāvato uddhaṃ uppādādiṃ pāpuṇāti, attānaṃ vā paṭilabhati. Hetupaccayāti na kevalaṃ kusaladhammamattameva paṭicca uppajjati, atha kho kusalahetunā hetupaccayataṃ sādhentena ca uppajjatīti evamattho gahetabbo.

そこで、“善の法に縁じて”とは、共生するものたちのうち、受蘊などの区分がある一つの善の法に縁じて(頼りにして)、共生と呼ばれる相似の状態に至って、という意味である。ここでの“paṭi(パティ)”という語は、“paṭipuggala(対等の人)”などにおけるのと同様に、相似の意味である。“善の法”とは、想蘊などの区分がある、共に生じた善の法である。“生ずる”とは、明白な状態(顕現)から、それ以降、生起等に至ること、あるいは自己を獲得することである。“因縁によって”とは、単に善の法だけに縁じて生ずるのではなく、むしろ善の因によって、因としての縁の性質を成し遂げながら生ずるのである、というようにこの意味を解釈すべきである。

Evamidaṃ ‘‘uppajjeyyā’’ti pucchāya ‘‘uppajjatī’’ti avisesena vissajjanaṃ vatvā idāni yaṃ dhammaṃ paṭicca ye dhammā uppajjanti, te paccayapaccayuppanne khandhavasena visesetvā dassetuṃ ‘‘kusalaṃ ekaṃ khandha’’ntiādi vuttaṃ. Yasmā panettha eko khandho ekasseva, dvinnaṃyeva vā, dve vā pana ekasseva paccayā nāma na honti, tasmā te pakārena anāmasitvā ‘‘ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā’’tiādinā paccayabhāvena gahitāvasesaṃ sabbaṃ paccayuppannaṃ katvā dassitanti veditabbaṃ. Evaṃ uparipi sabbattha. Cittasamuṭṭhānaṃ rūpanti idaṃ paṭiccatthassa sahajātatthattā [Pg.467] yaṃ kusalena sahajātañceva hetupaccayañca labhati, taṃ dassetuṃ vuttaṃ ‘‘vipākābyākataṃ kiriyābyākata’’nti. Ettha hetupaccayādhikāre ahetukā na gahetabbā. Khandhe paṭicca vatthūtiādi kaṭattārūpaggahaṇena vatthusmiṃ gahitepi vatthuṃ paṭicca arūpakkhandhānaṃ uppattidassanatthaṃ vuttaṃ. Ekaṃ mahābhūtantiādi pana rūpābyākataṃ paṭicca rūpābyākatassa uppattidassanatthaṃ. Hetupaccaye upatthambhakānameva cettha cittajānaṃ, paṭisandhiyaṃ kammajānañca aññamaññaṃ paccayapaccayuppannatā gahetabbā, na ahetukacittajautujādīnaṃ tesaṃ hetupaccayā uppattiyā abhāvato. Mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānantiādi mahābhūte paṭicca upādādīnaṃ uppattidassanatthaṃ vuttaṃ. Iminā upāyena ārammaṇapaccayādīsupi vissajjanānaṃ attho veditabbo.

このように、“生ずるであろうか”という問いに対して、“生ずる”という無差別な回答を述べてから、今度は、いかなる法に縁じていかなる法が生ずるのかを、それら縁と縁生について蘊の区分によって特定して示すために、“一つの善の蘊を……”などが述べられた。しかし、ここでは一つの蘊がただ一つだけの、あるいはただ二つだけの(縁と)なることはなく、また二つの蘊がただ一つだけの縁となることもないので、それらを個別の様態で言及することなく、“一つの蘊に縁じて三つの蘊が”などのように、縁としての状態によって取られた残りのすべてを縁生として示しているのであると知るべきである。このように以降のすべてにおいても同様である。“心等起の形色”という記述は、縁の意味が共生の意味であることから、善の法と共に生じ、かつ因縁を得るものを示すために述べられた。“異熟無記、唯作無記”という言葉について、ここでは因縁の脈絡であるから、無因のものは取られるべきではない。“蘊に縁じて基”などは、業果の形色の把握によって基が取られていても、基に縁じて無色の蘊が生ずることを示すために述べられた。“一つの大種に……”などは、形色の無記に縁じて形色の無記が生ずることを示すためのものである。ここでの因縁においては、助成するものとしての心生の(形色)、および結生における業生の(形色)が、相互に縁と縁生の関係にあることが取られるべきであり、無因の心生・時節生などは取られない。それらには因縁による発生がないからである。“大種に縁じて心等起(の形色)……”などは、大種に縁じて所造(形色)などの発生を示すために述べられた。この方法によって、対象縁などにおける回答の意味も知られるべきである。

Ārammaṇapaccaye ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjati ārammaṇapaccayā. Ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhe paṭicca dve khandhā. Akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo dhammo…pe… abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati ārammaṇapaccayā. Vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā. Paṭisandhikkhaṇe vipākābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā. Vatthuṃ paṭicca khandhā’’ti evaṃ tisso vissajjitā. Sesā rūpamissakattā, rūpassa ca ārammaṇapaccayena anuppattito na gahitā. Teneva ‘‘vatthuṃ paṭicca khandhā’’ti vatvā ‘‘khandhe paṭicca vatthū’’ti na vuttaṃ. Ettha ca ārammaṇapaccayāti sahajātaṃ kusalaṃ dhammaṃ paṭicca uppajjamāno kusalo dhammo tato aññena asahajātena chabbidhena ārammaṇabhūtena paccayenāti evaṃ attho gahetabbo. Na hi attanā sahajātaṃ ārammaṇaṃ katvā cittacetasikā uppajjanti.

所縁縁(ārammaṇapaccaya)において、“善法を縁として善法が所縁縁によって生じる。一蘊を(縁として三蘊が、あるいは)二蘊を縁として二蘊が(生じる)”。不善法を縁として不善法が……無記法を縁として無記法が所縁縁によって生じる。異熟無記や唯作無記の一蘊を……二蘊が(生じる)。結生の瞬間に、異熟無記の一蘊を……二蘊が(生じる)。“依処を縁として諸蘊が”という、これら三つの(問いの)回答が示された。残りは色法が混在するため、また色法が所縁縁によって生じないために、採用されていない。それゆえに“依処を縁として諸蘊が”とは述べられたが、“諸蘊を縁として依処が”とは述べられていない。そして、ここでの所縁縁とは、倶生する善法を縁として生じる善法が、それとは別の非倶生的な六種の所縁となった(法を)縁とする、という意味で解釈されるべきである。心・心所は、自らと倶生するものを所縁として生じることはないからである。

Adhipatipaccaye hetupaccayasadisaṃ vissajjanaṃ. Anantarasamanantaresu pana rūpābhāvato ārammaṇapaccayasadisaṃ. Sahajātapaccayepi [Pg.468] hetupaccayasadisaṃ. Abyākataṃ paṭicca abyākatuppattiyā pana ‘‘bāhiraṃ ekaṃ mahābhūtaṃ paṭicca…pe… dve mahābhūtā. Mahābhūte paṭicca upādārūpaṃ…pe… āhārasamuṭṭhānaṃ ekaṃ mahābhūtaṃ…pe… dve mahābhūtā…pe… utusamuṭṭhānaṃ ekaṃ…pe… dve mahābhūtā…pe… asaññasattānaṃ ekaṃ mahābhūtaṃ paṭicca…pe… dve mahābhūtā…pe… kaṭattārūpaṃ upādārūpa’’nti idaṃ adhikaṃ. Evaṃ aññamaññapaccayepi. Kevalaṃ tattha kaṭattārūpaṃ upādārūpañca na gahitaṃ tesaṃ aññamaññapaccayattābhāvā. Nissayapaccayepi sahajātapaccayasadisaṃ vissajjanaṃ. Paṭiccatthassa pana sahajātatthattā cakkhādīsu purejātanissayā idha na gahitāti. Upanissayapaccayepi rūpassa upanissayapaccayuppannattābhāvā ārammaṇapaccayasadisameva vissajjanaṃ.

増上縁(adhipatipaccaya)においては、因縁(hetupaccaya)と同様の回答である。しかし、等無間縁(anantara)・次無間縁(samanantara)においては色法がないため、所縁縁と同様である。倶生縁(sahajātapaccaya)においても因縁と同様である。無記(法)を縁とした無記(法)の発生については、“外的な一大種を縁として……二大種が。大種を縁として所造色……食等起の一大種を縁として……二大種……時節等起の一大を縁として……二大……無想有情の一大種を縁として……二大……業生成の所造色”という(項目)が追加される。相応縁(aññamaññapaccaya)においても同様である。ただし、そこでは業生成の色と所造色は、それらが相互に縁となる性質(相応縁性)を欠くため、採用されない。依止縁(nissayapaccaya)においても倶生縁と同様の回答である。しかし、“縁とする(paṭicca)”という意味は倶生(の意味)であるため、眼(根)などの前生依止縁はここでは採用されない。親依止縁(upanissayapaccaya)においても、色法が親依止縁によって生じることがないため、所縁縁と全く同様の回答となる。

Purejātapaccaye pana ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjati purejātapaccayā. Kusalaṃ ekaṃ…pe… dve khandhā. Vatthuṃ purejātapaccayā. Akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo…pe… abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… purejātapaccayā. Vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā. Vatthuṃ purejātapaccayā’’ti evaṃ tisso pucchā vissajjitā. Tattha vatthuṃ purejātapaccayāti idaṃ ārammaṇapurejātanivattanatthaṃ vuttaṃ. Taṃ hi cakkhuviññāṇādīnaṃyeva purejātapaccayataṃ sādhayati, na manoviññāṇadhātuyāti idha na gahitaṃ.

前生縁(purejātapaccaya)においては、“善法を縁として善法が前生縁によって生じる。善の一蘊を……二蘊が。依処が前生縁によって。不善法を縁として不善法が……無記法を縁として無記法が……前生縁によって。異熟無記や唯作無記の一蘊を……二蘊が。依処が前生縁によって”という、これら三つの問いが回答される。そこでの“依処が前生縁によって”という記述は、所縁前生(縁)を除外するために述べられた。それは眼識などの前生縁性を成立させるものであり、意意識界については成立しないため、ここでは採用されていない。

Pacchājātapaccayo idha arūpadhammesu na labbhati. Rūpadhammesu ca upatthambhakova, na janako, tasmā ‘‘abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjatī’’tiādi na vattabbovāti ayaṃ na gahito. Āsevanapaccayepi ārammaṇapaccaye viya tissova pucchā vissajjitā.

後生縁(pacchājātapaccaya)は、ここでは無色法(arūpadhamma)においては得られない。また色法においては(後生縁は)助成する(upatthambhaka)だけであり、生じさせる(janaka)ものではない。したがって“無記法を縁として無記法が生じる”などは述べるべきではなく、これは採用されない。演習縁(āsevanapaccaya)においても、所縁縁のように三つの問いが回答される。

Kammapaccaye [Pg.469] ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo dhammo uppajjati kammapaccayā. Kusalaṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… abyākato dhammo uppajjati…pe… cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ…pe… kusalo ca abyākato ca dhammā…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti kusalapade tisso, tathā akusalapade. Abyākatapade pana ‘‘abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca…pe… mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ kaṭattārūpaṃ upādārūpaṃ, asaññasattānaṃ…pe… kaṭattārūpaṃ upādārūpa’’nti evaṃ tisso. ‘‘Kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’ntiādinā sahajātasadisaṃ vissajjanaṃ. Natthivigatapaccayesu ārammaṇasadisaṃ.

業縁(kammapaccaya)においては、“善法を縁として善法が業縁によって生じる。善の一蘊を……無記法が生じる……心等起の色が……善と無記の法を……心等起の色が”というように善の句で三つ、不善の句でも同様である。無記の句では“無記法を縁として無記が……異熟無記や唯作無記の一蘊を縁として……大種を縁として心等起の色、業生成の所造色、無想有情の……業生成の所造色が”というように三つである。“善と無記の法を縁として無記が……善の蘊と大種とを縁として心等起の色が”というように、倶生(縁)と同様の回答となる。無有縁(natthi)と離去縁(vigata)においては、所縁(縁)と同様である。

Evaṃ sabbapaccayesu labbhamānapañhe vissajjanaṃ dassetvā tato hetuadhipatijhānamaggapaccayā ekasadisā. Ārammaṇānantarasamanantarūpanissayāsevananatthivigatapaccayā ekasadisā. Sahajātaaññamaññanissayaatthiavigatā ekasadisā. Āsevanapaccaye vipāko na labbhati. Aññamaññapaccaye cittajarūpaṃ, upādārūpañca na labbhatītiādinā paccayānaṃ aññamaññasadisattaṃ vatvā puna tesaṃ ‘‘hetuyā nava. Ārammaṇe tīṇi. Adhipatiyā nava. Anantarasamanantaresu tīṇi. Sahajāte nava. Aññamaññe tīṇi. Nissaye nava. Upanissaye tīṇi. Purejāte tīṇi. Āsevane tīṇi. Kamme nava. Vipāke ekaṃ. Āhāre nava. Indriye nava. Jhāne nava. Magge nava. Sampayutte tīṇi. Vippayutte nava. Atthiyā nava. Natthiyā tīṇi. Vigate tīṇi. Avigate navā’’ti evaṃ hetupaccayādīnaṃ ekekasmiṃ pucchāvissajjanavāragaṇanā vuttāti ayaṃ ekamūlakanayo.

このようにすべての縁において得られる問いの回答を示したのち、それゆえに、因(hetu)、増上(adhipati)、禅(jhāna)、道(magga)の各縁は、同一(の数)である。所縁(ārammaṇa)、等無間(anantara)、次無間(samanantara)、親依止(upanissaya)、演習(āsevana)、無有(natthi)、離去(vigata)の各縁は、同一(の数)である。倶生(sahajāta)、相互(aññamañña)、依止(nissaya)、存在(atthi)、非離去(avigata)の各縁は、同一(の数)である。演習縁においては、異熟(vipāka)は得られない。相互縁においては、心生色(cittajarūpa)と所造色は得られない。このように諸縁の相互の類似性を述べた上で、再びそれらについて“因に九。所縁に三。増上に九。等無間・次無間に三。倶生に九。相互に三。依止に九。親依止に三。前生に三。演習に三。業に九。異熟に一。食に九。根に九。禅に九。道に九。相応に三。不相応に九。存在に九。無有に三。離去に三。非離去に九”というように、因縁などの一つ一つにおける問いの回答の節の数が述べられた。これが“一根本の理(ekamūlakanaya)”である。

Yathā ca ekamūlake, evaṃ ‘‘hetupaccayā ārammaṇapaccayā’’tiādinā dvimūlakādīsupi sabbamūlakapariyosānesu yathānurūpaṃ [Pg.470] nayo netabbo. Pāḷiyampi vitthāranayaṃ adassetvā ‘‘hetupaccayā ārammaṇe tīṇī’’tiādinā vissajjanavāragaṇanabhedo dassitoti ayaṃ paccayānulome nayo.

一根本(の理)におけるのと同様に、“因縁によって、所縁縁によって”というような二根本(dvimūlaka)などにおいても、すべての根本(の組み合わせ)の最後に至るまで、相応するやり方でその理を導くべきである。聖典(Pāḷi)においても詳細な方法は示さず、“因縁によって、所縁(縁)に三”というように回答の節の数の分類が示されている。これが“縁随順の理(paccayānulome nayo)”である。

Paccayapaccanīye pana ‘‘akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo dhammo uppajjati nahetupaccayā. Vicikicchāsahagate uddhaccasahagate khandhe paṭicca vicikicchāsahagato uddhaccasahagato moho. Abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati nahetupaccayā. Ahetukaṃ vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ. Ahetukapaṭisandhikkhaṇe vipākābyākataṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā kaṭattā ca rūpaṃ…pe… vatthuṃ paṭicca khandhā. Ekaṃ mahābhūtaṃ paṭicca…pe… mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ, kaṭattārūpaṃ upādārūpaṃ…pe… ekaṃ mahābhūtaṃ paṭicca…pe… upādārūpa’’nti imā dve vissajjitā.

縁逆(条件の否定)において、“不善の法を縁として、非因縁(因としての条件を除いて)によって不善の法が生じる。疑に相応し、あるいは掉挙に相応する蘊を縁として、疑に相応し、あるいは掉挙に相応する痴が生じる。無記の法を縁として、非因縁によって無記の法が生じる。無因の異熟無記あるいは唯作無記の一つの蘊を……(中略)……二つの蘊と心等起の物質が生じる。無因の結生の瞬間に、異熟無記の一つの蘊を……(中略)……二つの蘊と業果の物質が生じ……(中略)……物質(心基底)を縁として蘊が生じる。一つの大種を縁として……(中略)……大種を縁として心等起の物質、業果の物質、所造の物質が生じ……(中略)……一つの大種を縁として……(中略)……所造の物質が生じる”。これら二つの解答が示される。

Nārammaṇapaccaye ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale…pe… akusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… akusale…pe… abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ, akusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti imā pañca vissajjitā.

非所縁縁において、“善の法を縁として無記の……(中略)……善の……(中略)……不善の法を縁として無記の……(中略)……不善の……(中略)……無記の法を縁として無記の……(中略)……善と無記の法を縁として無記の……(中略)……心等起の物質が、不善と無記の法を縁として無記の……(中略)……大種を縁として心等起の物質が生じる”。これら五つの解答が示される。

Nādhipatipaccaye ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo…pe… kusalaṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… dve khandhā. Kusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo ca abyākato ca dhammā uppajjanti…pe… akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo…pe… dve khandhe paṭicca dve khandhā, akusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… akusale khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo ca abyākato ca dhammā…pe… abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato [Pg.471] …pe… mahābhūte paṭicca…pe… kaṭattārūpaṃ upādārūpaṃ. Kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Akusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… akusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti nava pucchā vissajjitā. Nānantaranasamanantarapaccayā nārammaṇapaccayasadisā.

非増上縁において、“善の法を縁として善が……(中略)……善の一つの蘊を……(中略)……二つの蘊が生じる。善の法を縁として無記が……(中略)……善の蘊を縁として心等起の物質が生じる。善の法を縁として善と無記の法が生じ……(中略)……不善の法を縁として不善が……(中略)……二つの蘊を縁として二つの蘊が生じる。不善の法を縁として無記が……(中略)……不善の蘊を縁として心等起の物質が生じる。不善の法を縁として不善と無記の法が……(中略)……無記の法を縁として無記が……(中略)……大種を縁として……(中略)……業果の物質、所造の物質が生じる。善と無記の法を縁として無記が……(中略)……善の蘊と大種を縁として心等起の物質が生じる。不善と無記の法を縁として無記が……(中略)……不善の蘊と大種を縁として心等起の物質が生じる”。これら九つの問いが解答される。非無間縁と非等無間縁は、非所縁縁と同じである。

Nāññamaññapaccaye ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Akusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… akusale…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Abyākataṃ dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… vipākābyākate kiriyābyākate khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Paṭisandhikkhaṇe vipākābyākate…pe… kaṭattā rūpaṃ. Mahābhūte paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ kaṭattārūpaṃ upādārūpaṃ. Bāhire mahābhūte paṭicca upādārūpaṃ. Āhārasamuṭṭhāne mahābhūte paṭicca upādārūpaṃ. Utusamuṭṭhāne…pe… upādārūpaṃ. Asaññasattānaṃ mahābhūte paṭicca kaṭattārūpaṃ upādārūpaṃ. Kusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… kusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Akusalañca abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato…pe… akusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti pañca vissajjitā. Tattha vipākābyākate khandhe paṭicca kaṭattārūpanti hadayavatthuvajjaṃ veditabbaṃ. Naupanissayapaccayo nārammaṇapaccayasadiso.

非相互縁において、“善の法を縁として無記の……(中略)……善の……(中略)……心等起の物質が生じる。不善の法を縁として無記の……(中略)……不善の……(中略)……心等起の物質が生じる。無記の法を縁として無記の……(中略)……異熟無記あるいは唯作無記の蘊を縁として心等起の物質が生じる。結生の瞬間に異熟無記の……(中略)……業果の物質が生じる。大種を縁として心等起の物質、業果の物質、所造の物質が生じる。外界の大種を縁として所造の物質が生じる。食等起の大種を縁として所造の物質が生じる。時節等起の……(中略)……所造の物質が生じる。無想有情の大種を縁として業果の物質、所造の物質が生じる。善と無記の法を縁として無記の……(中略)……善の蘊と大種を縁として心等起の物質が生じる。不善と無記の法を縁として無記の……(中略)……不善の蘊と大種を縁として心等起の物質が生じる”。これら五つの解答が示される。そのうち、異熟無記の蘊を縁として業果の物質が生じるという箇所については、心基底を除いたものと知るべきである。非強依縁は、非所縁縁と同じである。

Napurejātapaccaye ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo…pe… arūpe kusalaṃ…pe… dve khandhā. Kusalaṃ paṭicca abyākato…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’nti kusalapade dve, tathā akusalapadepi. ‘‘Abyākataṃ paṭicca abyākato…pe… arūpe vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ…pe… bāhiraṃ…pe… upādārūpaṃ. Kusalañca [Pg.472] abyākatañca dhammaṃ paṭicca abyākato. Kusale khandhe ca mahābhūte ca paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Akusalañca abyākatañca…pe… akusale khandhe ca…pe… rūpa’’nti imā tissoti satta vissajjitā. Napacchājātanāsevanapaccayā nādhipatipaccayasadisā. Tattha kusalākusalakiriyānaṃ paṭhamajavanavasena nāsevanapaccayappavatti veditabbā.

非前生縁において、“善の法を縁として善が……(中略)……無色界において善の……(中略)……二つの蘊が生じる。善を縁として無記が……(中略)……心等起の物質が生じる”。善の句に二つあり、不善の句も同様である。“無記を縁として無記が……(中略)……無色界において異熟無記、唯作無記が……(中略)……外界の……(中略)……所造の物質が生じる。善と無記の法を縁として無記が生じる。善の蘊と大種を縁として心等起の物質が生じる。不善と無記の……(中略)……不善の蘊と……(中略)……物質が生じる”。これら三つを合わせて、計七つの解答が示される。非後生縁と非習行縁は、非増上縁と同じである。そこでは、善・不善・唯作の初速行の勢いによって、非習行縁の進行を知るべきである。

Nakammapaccaye ‘‘kusalaṃ paṭicca kusalo, kusalā cetanā. Akusalaṃ paṭicca akusalo, akusalā cetanā. Abyākataṃ paṭicca abyākato, vipākakiriyā cetanā. Bāhiraṃ, āhārasamuṭṭhānaṃ, utusamuṭṭhāna’’nti tisso vissajjitā.

非業縁において、“善を縁として善が、すなわち善の思が生じる。不善を縁として不善が、すなわち不善の思が生じる。無記を縁として無記が、すなわち異熟・唯作の思が生じる。外界の、食等起の、時節等起の(物質が生じる)”。これら三つの解答が示される。

Navipākapaccaye ‘‘kusalaṃ paṭicca kusalo, abyākato. Kusalo ca abyākato cā’’ti kusalapade tisso, tathā akusalapadepi. ‘‘Abyākataṃ paṭicca abyākato…pe… bāhiraṃ āhārasamuṭṭhānaṃ utusamuṭṭhānaṃ asañña…pe… upādārūpaṃ…pe… akusalañca abyākatañca abyākato’’ti imā tissoti nava vissajjitā.

非異熟縁において、“善を縁として善が、無記が、善と無記が(生じる)”という善の句に三つあり、不善の句も同様である。“無記を縁として無記が……(中略)……外界の、食等起の、時節等起の、無想の……(中略)……所造の物質……(中略)……不善と無記から無記が(生じる)”。これら三つを合わせて、計九つの解答が示される。

Nāhārapaccaye ‘‘abyākataṃ paṭicca abyākato. Bāhiraṃ utusamuṭṭhānaṃ, asañña…pe… upādārūpa’’nti ekāva.

非食縁において、“無記を縁として無記が生じる。外界の、時節等起の、無想の……(中略)……所造の物質が生じる”。この一つきりである。

Naindriyapaccaye ‘‘abyākataṃ paṭicca abyākato. Bāhiraṃ āhārasamuṭṭhānaṃ…pe… utusamuṭṭhānaṃ…pe… asaññasattānaṃ mahābhūte paṭicca rūpajīvitindriya’’nti ekāva.

非根縁において、“無記を縁として無記が生じる。外界の、食等起の……(中略)……時節等起の……(中略)……無想有情の大種を縁として物質的な命根が生じる”。この一つきりである。

Najhānapaccaye ‘‘abyākataṃ paṭicca abyākato. Pañcaviññāṇasahagataṃ…pe… bāhiraṃ āhārautuasaññaupādārūpa’’nti ekāva.

非禅縁において、“無記を縁として無記が生じる。五識に相応する……(中略)……外界の、食・時節・無想の、所造の物質が生じる”。この一つきりである。

Namaggapaccaye ‘‘abyākataṃ paṭicca abyākato. Ahetukaṃ vipākābyākataṃ kiriyābyākataṃ…pe… cittasamuṭṭhānaṃ…pe… ahetukapaṭisandhikkhaṇe [Pg.473] vipākā…pe… kaṭattā ca rūpaṃ…pe… bāhiraṃ āhārautuasaññaupādārūpa’’nti ekāva.

非道縁において、“無記を縁として無記が生じる。無因の異熟無記、唯作無記の……(中略)……心等起の……(中略)……無因の結生の瞬間に異熟の……(中略)……業果の物質が生じ……(中略)……外界の、食・時節・無想の、所造の物質が生じる”。この一つきりである。

Nasampayuttapaccayo nārammaṇapaccayasadiso.

非相応縁は、非所縁縁と同じである。

Navippayuttapaccaye ‘‘kusalaṃ paṭicca kusalo. Arūpe kusalova. Akusalaṃ…pe… arūpe akusalo. Abyākataṃ paṭicca abyākato, arūpe vipākakiriyābyākataṃ. Bāhiraṃ asañña…pe… upādārūpa’’nti imā tissova pucchā vissajjitā. Nonatthinovigatapaccayā nārammaṇapaccayasadisā. Nasahajātananissayanoatthinoavigatapaccayā panettha cattāropi na labbhantīti.

非離繋縁(Navippayuttapaccaya)においては、‘善を縁として善(が生じる)。無色(界)においては善のみである。不善……乃至……無色(界)においては不善(が生じる)。無記を縁として無記(が生じる)。無色(界)においては異熟無記・唯作無記である。外的な、無想……乃至……所造色’というこれら三つの問いのみが解説された。非有縁(Nonatthipaccaya)と非不離縁(Novigatapaccaya)は、非対象縁(Nārammaṇapaccaya)と同様である。ただし、非倶生(Nasahajata)、非依止(Nanissaya)、非有(Noatthi)、非不離(Noavigata)の縁においては、ここでは四つとも得られない。

Evaṃ paccanīke labbhamānapañhavissajjanaṃ dassetvā tato ‘‘nahetuyā dve. Nārammaṇe pañca. Nādhipatiyā nava. Nānantare nasamanantare nāññamaññe naupanissaye pañca. Napurejāte satta. Napacchājāte nāsevane nava. Nakamme tīṇi. Navipāke nava. Nāhāre naindriye najhāne namagge ekaṃ. Nasampayutte pañca. Navippayutte tīṇi. Nonatthinovigatesu pañcā’’ti vissajjanavāragaṇanā vuttāti ayaṃ ekamūlakanayo.

このように逆(の方法)において得られる問いの解説を示してから、その後に、‘非因において二つ。非対象において五つ。非増上において九つ。非無間、非等無間、非相互、非親依において五つ。非前生において七つ。非後生、非習行において九つ。非業において三つ。非異熟において九つ。非食、非根、非静慮、非道において一つ。非相応において五つ。非離繋において三つ。非有・非不離において五つ’という解説節の算定数が説かれた。これが一根の方法(Ekamūlakanaya)である。

Imināva nayena dvimūlakādīsupi yathānurūpaṃ nayo netabbo, pāḷiyaṃ pana ‘‘nahetupaccayā nārammaṇe eka’’ntiādinā vissajjanavāragaṇanāva dassitāti ayaṃ paccayapaccanīyanayo.

この方法によって、二根(の方法)などにおいても適切に方法が導かれるべきである。しかし、聖典においては‘非因縁・非対象において一つ’等の、解説節の算定数のみが示されている。これが縁逆の方法(Paccayapaccanīyanaya)である。

Iminā vuttānusāreneva ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati hetupaccayā nārammaṇapaccayā’’tiādinā anulomapaccanīyanaye, ‘‘akusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo dhammo uppajjati nahetupaccayā ārammaṇapaccayā’’tiādinā paccanīyānulomanaye pañhavissajjananayo veditabbo. Pāḷiyaṃ panettha vissajjanavāragaṇanāva dassitāti [Pg.474] ayaṃ anulomapaccanīyakusalattike paṭiccavāranayo.

このように述べられた順序に従って、‘善法を縁として、無記法が因縁・非所縁縁によって生じる’などの順次・逆次法において、また‘不善法を縁として、不善法が非因縁・所縁縁によって生じる’などの逆次・順次法において、問いの回答の仕方を理解すべきである。聖典(パーリ)では、ここでは回答の節の数(数え方)のみが示されている。これが順次・逆次法の善三尊(善チッカ)における縁分(パティッチャヴァーラ)の進め方である。

Sahajātavārādīsupi chavāresu paṭiccavāre vuttānusārena sabbattha nayo netabbo. Ye pana tattha tattha pāḷivisesā, atthavisesā ca upalabbhanti, te paṭṭhānapāḷiaṭṭhakathāsu eva sabbākārato gahetabbā. Idha pana te sabbe saṅkhepanayato dassiyamānāpi ganthabhāriyaṃ karontīti na dassitā.

俱生分(サハジャータヴァーラ)などの他の六つの章(分)においても、縁分で述べられた順序に従って、すべてにおいてその方法を適用すべきである。そこで随所に見られる聖典(パーリ)の特殊性や意味の特殊性は、発趣論聖典注釈書(パッターナ・アッタカター)から、あらゆる相において受け取られるべきである。しかしここでは、それらすべてを簡略な方法で示そうとしても、書物が煩雑になるため、示されていない。

Tesu pana vāresu ‘‘kusalaṃ dhammaṃ sahajāto kusalo dhammo uppajjati hetupaccayā. Kusalaṃ dhammaṃ paccayā… kusalaṃ dhammaṃ nissāya… kusalaṃ dhammaṃ saṃsaṭṭho… kusalaṃ dhammaṃ sampayutto kusalo dhammo uppajjati hetupaccayā’’ti evaṃ ādito pañcasu vāresu pāḷigati ñātabbā. Tesu ca paṭiccasahajātā ekatthā, paccayanissayā ekatthā, saṃsaṭṭhasampayuttā ekatthā. Tattha ‘‘kusalaṃ dhammaṃ sahajāto’’tiādīsu kusalaṃ dhammaṃ paṭicca tena sahajāto hutvātiādinā yathānurūpaṃ attho veditabbo. Pacchime pana pañhāvāre ‘‘kusalo dhammo kusalassa dhammassa hetupaccayena paccayo. Kusalā hetū sampayuttakānaṃ khandhānaṃ hetupaccayena paccayo. Kusalo abyākatassa…pe… kusalassa ca abyākatassa ca…pe… kusalā hetū sampayuttakānaṃ khandhānaṃ cittasamuṭṭhānānañcā’’tiādinā hetupaccaye,

それらの章のうち、‘善法に俱生する善法が因縁によって生じる。善法を条件として……善法を依止として……善法と混じり合った……善法と相応した善法が因縁によって生じる’というような、最初の五つの章における聖典の形式を知るべきである。それらの中で、縁(パティッチャ)と俱生(サハジャータ)は同一の意味であり、条件(パッチャヤ)と依止(ニッサヤ)は同一の意味であり、混じり合い(サンサッタ)と相応(サンパユッタ)は同一の意味である。そこで‘善法に俱生する’などの文言については、‘善法を縁として、それと同時に生じるものとなって’というように、相応しい方法で意味を理解すべきである。一方、最後の問分(パンハーヴァーラ)においては、‘善法は、善法の因縁によって条件となる。善なる因(ヘートゥ)は、相応する(名)蘊に対して因縁によって条件となる。善法は無記法の……(中略)……善法と無記法の……(中略)……善なる因は、相応する蘊と心生(色)に対して因縁によって条件となる’などのように因縁において(説かれる)。

‘‘Kusalo dhammo kusalassa dhammassa ārammaṇapaccayena paccayo. Dānaṃ datvā sīlaṃ samādiyitvā uposathakammaṃ katvā taṃ paccavekkhati. Pubbe suciṇṇāni…pe… jhānā vuṭṭhahitvā jhānaṃ… sekhā gotrabhuṃ vodānaṃ maggaṃ paccavekkhanti. Sekhā vā puthujjanā vā kusalaṃ aniccato dukkhato anattato vipassanti. Cetopariyañāṇena kusalacittasamaṅgissa cittaṃ jānanti[Pg.475]. Ākāsānañcāyatanakusalaṃ viññāṇañcāyatanakusalassa ārammaṇapaccayena paccayo. Ākiñcaññāyatanakusalaṃ nevasaññānāsaññāyatanakusalassa… kusalā khandhā iddhividhañāṇassa cetopariyapubbenivāsayathākammūpagaanāgataṃsañāṇassa ārammaṇapaccayena paccayo.

‘善法は、善法の所縁縁によって条件となる。布施を行い、戒を保ち、布薩の行いをして、それを省察する。以前によく行われた……(中略)……禅定から出座して禅定を……有学者(セーカ)は種姓(ゴトラブー)、清浄(ヴォーダーナ)、道を省察する。有学者または凡夫は、善(法)を無常・苦・無我として観ずる。他心通によって、善心を備えた者の心を感得する。空無辺処の善は、識無辺処の善の所縁縁によって条件となる。無所有処の善は、非想非非想処の善の……善なる(名)蘊は、神変智、他心通、宿住通、死生智(如業随行智)、未来智の所縁縁によって条件となる。’

Kusalo akusalassa…pe… dānaṃ datvā…pe… katvā taṃ assādeti abhinandati. Taṃ ārabbha rāgo uppajjati. Diṭṭhi vicikicchā uddhaccaṃ domanassaṃ uppajjati. Pubbe suciṇṇāni assādeti …pe… domanassaṃ uppajjati. Jhānā vuṭṭhahitvā jhānaṃ assādeti…pe… uddhaccaṃ uppajjati. Jhāne parihīne vippaṭisārissa domanassaṃ uppajjati.

‘善法は不善法の……(中略)……布施を行い……(中略)……(その善行を)して、それを味わい、喜ぶ。それを対象として貪(欲)が生じる。見(邪見)、疑、掉挙、憂(ドマナッサ)が生じる。以前によく行われた(善行)を味わい……(中略)……憂が生じる。禅定から出座して、その禅定を味わい……(中略)……掉挙が生じる。禅定が衰退したとき、後悔する者に憂が生じる。’

Kusalo abyākatassa…pe… paccayo. Arahā maggaṃ paccavekkhati. Pubbe suciṇṇāni… kusala…pe… vipassati…pe… vipāko tadārammaṇatā uppajjati. Ākāsānañcāyatanakusalaṃ viññāṇañcāyatanavipākassa…pe… kiriyassa. Ākiñcaññāyatana…pe… vipākassa ca kiriyassa ca. Kusalā khandhā cetopariya…pe… anāgataṃsañāṇassa āvajjanāya.

‘善法は無記法の……(中略)……条件となる。阿羅漢は道を省察する。以前によく行われた……善……(中略)……観ずる……(中略)……異熟(果報)とその所縁(タダーランマナ)が生じる。空無辺処の善は、識無辺処の異熟の……(中略)……唯作(キリヤー)の(条件となる)。無所有処……(中略)……異熟と唯作の(条件となる)。善なる蘊は、他心通……(中略)……未来智の(ための)転向(アーヴァッジャナ)に対して(条件となる)。’

Akusalo akusalassa…pe… paccayo. Rāgaṃ assādeti…pe… uddhaccaṃ uppajjati. Akusalo kusalassa…pe… paccayo. Sekhā pahīne kilese…pe… anāgataṃsañāṇassa. Akusalo abyākatassa… arahā pahīne kilese…pe… āvajjanāya.

‘不善法は不善法の……(中略)……条件となる。貪(欲)を味わい……(中略)……掉挙が生じる。不善法は善法の……(中略)……条件となる。有学者は断ぜられた煩悩を……(中略)……未来智に対して(条件とする)。不善法は無記法の……阿羅漢は断ぜられた煩悩を……(中略)……転向に対して(条件とする)。’

Abyākato abyākatassa… arahā phalaṃ paccavekkhati. Nibbānaṃ, cakkhuṃ…pe… phoṭṭhabbaṃ vipassati. Dibbena cakkhunā rūpaṃ passati…pe… ākiñcaññāyatanakiriyaṃ…pe… kiriyassa. Rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇassa…pe… āvajjanāya. Abyākato kusalassa… sekhā phalaṃ…pe… anāgataṃsañāṇassa. Abyākato akusalassa… cakkhuṃ assādetī’’tiādinā ārammaṇapaccaye ca,

‘無記法は無記法の……阿羅漢は果を省察する。涅槃、眼……(中略)……触を観ずる。天眼によって色を見る……(中略)……無所有処の唯作……(中略)……唯作の(条件となる)。色処は、眼識……(中略)……転向に対して(条件となる)。無記法は善法の……有学者は果を……(中略)……未来智に対して(条件とする)。無記法は不善法の……眼を味わう’などのように所縁縁において(説かれる)。

‘‘Kusalo [Pg.476] kusalassa adhipatipaccayena paccayo. Ārammaṇādhipati, sahajātādhipati. Ārammaṇādhipati – dānaṃ datvā’’tiādinā adhipatipaccaye ca,

‘善法は、善法の増上縁によって条件となる。所縁増上、俱生増上。所縁増上は、布施を行い……’などのように増上縁において(説かれる)。

‘‘Kusalo kusalassa anantarapaccayena paccayo’’tiādinā vitthārato anantarasamanantarasahajātaaññamaññanissayapaccayesu ca,

‘善法は、善法の等無間縁によって条件となる’などのように、詳細に、等無間縁(アナンタラ)、同無間縁(サマナンタラ)、俱生縁(サハジャータ)、相互縁(アンニャマンニャ)、依止縁(ニッサヤ)の諸縁において(説かれる)。

‘‘Kusalo kusalassa upanissayapaccayena paccayo. Ārammaṇūpanissayo anantarūpanissayo pakatūpanissayo. Ārammaṇūpanissayo – dānaṃ datvā’’tiādinā ārammaṇapaccaye vuttanayena, ‘‘anantarūpanissayo – purimā purimā kusalā khandhā pacchimānaṃ pacchimāna’’ntiādinā anantarapaccaye vuttanayeneva, ‘‘pakatūpanissayo – saddhaṃ upanissāya…pe… uposathakammaṃ karoti. Jhānaṃ, vipassanaṃ, maggaṃ, abhiññaṃ, samāpattiṃ uppādeti. Sīlaṃ, sutaṃ, cāgaṃ, paññaṃ upanissāya…pe… paṭhamassa jhānassa parikammaṃ paṭhamassa jhānassa upanissayapaccayena paccayo…pe… ākiñcaññāyatanaṃ nevasaññānāsaññāyatanassa…pe… yathākammūpagañāṇaṃ anāgataṃsañāṇassa…pe… paṭhamassa maggassa parikammaṃ paṭhamassa…pe… tatiyo maggo catutthassa. Maggo sekhānaṃ atthapaṭisambhidāya…pe… ṭhānāṭhānakosallassa upanissaya. Kusalo akusalassa…pe… ārammaṇūpanissayo. Pakatūpa…pe… pakatūpanissayo – saddhaṃ upanissāya mānaṃ jappeti. Diṭṭhiṃ gaṇhāti…pe… saddhā sīlaṃ sutaṃ cāgo paññā rāgassa, dosassa, mohassa, mānassa, diṭṭhiyā. Patthanāya…pe… kusalo abyākatassa…pe… ārammaṇūpanissayo. Anantarūpanissayo. Pakatūpa…pe… pakatūpanissayo – saddhaṃ upanissāya attānaṃ ātāpeti…pe… kāyikassa sukhassa, dukkhassa, phalasamāpattiyā. Kusalaṃ kammaṃ vipākassa…pe… maggo arahato atthapaṭisambhidāya paccayo.

“善は、強依止縁(強力な依止の条件)によって善の縁となる。それには、対象強依止、等無間強依止、自然強依止がある。‘対象強依止は、布施を施して……’などの、対象縁において述べられた方法によって理解されるべきであり、‘等無間強依止は、前々の善の蘊が後々の……’などの、等無間縁において述べられた方法によっても同様に理解されるべきである。‘自然強依止は、信仰を依止して……(中略)……布薩の業を行い、禅定、観、道、神通、等至を生起させる。戒、聞、捨、慧を依止して……(中略)……初禅の遍作(準備)が初禅の強依止縁によって縁となる。……(中略)……無所有処(の定)が非想非非想処の……(中略)……業随法智(業に随って赴く智)が未来分智の……(中略)……初道の遍作が初道の……(中略)……第三の道が第四の道の(縁となる)。道は、有学たちの義無礙解……(中略)……是処非処善巧(道理と非道理の熟練)の強依止となる。善は不善に対して……(中略)……対象強依止(となる)。自然強依……(中略)……自然強依止は、信仰を依止して慢を募らせ、見を把持する。……(中略)……信仰、戒、聞、捨、慧は、貪、瞋、痴、慢、見、願望に対して(強依止となる)。……(中略)……善は無記に対して……(中略)……対象強依止、等無間強依止、自然強……(中略)……自然強依止は、信仰を依止して自らを燃焼させ(苦行し)……(中略)……身の楽、苦、果等至の(縁となる)。善業は異熟の……(中略)……道は阿羅漢の義無礙解の縁となる”

Akusalo [Pg.477] akusalassa…pe… pakatūpanissayo – rāgaṃ upanissāya pāṇaṃ hanati…pe… samphaṃ palapati…pe… saṅghaṃ bhindati. Dosaṃ, mohaṃ, mānaṃ, diṭṭhiṃ, patthanaṃ upanissāya…pe… saṅghaṃ bhindati…pe… pāṇātipāto pāṇātipātassa…pe… saṅghabhedakammassa…pe… paccayo.

“不善は不善に対して……(中略)……自然強依止は、貪欲を依止して殺生をし……(中略)……弄語(無益な対話)をし……(中略)……僧伽を分断する。瞋恚、愚痴、慢、見、願望を依止して……(中略)……僧伽を分断する。……(中略)……殺生は殺生の……(中略)……破僧業の……(中略)……縁となる”

Akusalo kusalassa…pe… pakatūpanissayo – rāgaṃ upanissāya dānaṃ deti…pe… maggaṃ uppādeti…pe… samāpattiṃ uppādeti. Rāgo…pe… patthanā. Saddhāya, sīlassa…pe… paññāya upanissaya. Pāṇaṃ hantvā tassa paṭighātatthāya dānaṃ detī’’tiādinā ca upanissayapaccaye ca,

“不善は善に対して……(中略)……自然強依止は、貪欲を依止して布施を行い……(中略)……道を生起させ……(中略)……等至を生起させる。貪欲……(中略)……願望は、信仰、戒……(中略)……慧の強依止となる。殺生をして、その(罪を)購うために布施を行う”などの、強依止縁における文言がある。

‘‘Abyākato abyākatassa purejātapaccayena paccayo…pe… ārammaṇapurejātaṃ – arahā cakkhuṃ…pe… phoṭṭhabbe, vatthuṃ vipassati…pe… dibbena cakkhunā rūpaṃ passati…pe… rūpāyatanaṃ cakkhuviññāṇassa…pe… vatthupurejātaṃ – cakkhāyatanaṃ cakkhuviññāṇassa…pe… vatthu vipākābyākatāna’’ntiādinā purejātapaccaye ca,

“無記は無記に対して、前生縁によって縁となる。……(中略)……対象前生は、阿羅漢が眼を……(中略)……触、依処(心基)を観ずる。……(中略)……天眼によって色を見る。……(中略)……色処は眼識の……(中略)……依処前生は、眼処が眼識の……(中略)……依処が異熟無記の(縁となる)”などの、前生縁における文言がある。

‘‘Kusalo abyākatassa…pe… pacchājātā kusalā khandhā purejātassa imassa kāyassā’’tiādinā pacchājātapaccaye ca,

“善は無記に対して……(中略)……後生する善の蘊は、前生したこの身の(縁となる)”などの、後生縁における文言がある。

‘‘Kusalo kusalassa…pe… purimā purimā kusalā khandhā’’tiādinā āsevanapaccaye ca,

“善は善に対して……(中略)……前々の善の蘊は(後々の善の蘊の習行縁となる)”などの、習行縁における文言がある。

‘‘Sahajātā nānākkhaṇikā, sahajātā kusalā cetanā…pe… sampayuttakānaṃ khandhānaṃ cittasamuṭṭhānānañca rūpānaṃ. Nānākkhaṇikā vipākānaṃ khandhānaṃ kaṭattā ca rūpāna’’ntiādinā kammapaccaye ca,

“(業縁には)共生と異刹那がある。共生する善の思は……(中略)……相応する蘊と心等起の色の(縁となる)。異刹那(の思)は、異熟の蘊と業生の色の(縁となる)”などの、業縁における文言がある。

‘‘Abyākato abyākatassa…pe… eko khandho tiṇṇanna’’ntiādinā vipākapaccaye ca,

“無記は無記に対して……(中略)……一つの蘊は三つの(果報縁となる)”などの、果報縁における文言がある。

‘‘Kusalo [Pg.478] kusalassā’’tiādinā āhārapaccayādīsu ca, ‘‘kusalo abyākatassa, sahajātaṃ, pacchājātaṃ, sahajātā cittasamuṭṭhānānaṃ rūpānaṃ. Pacchājātā imassa kāyassa…pe… abyākato kusalassa…pe… purejātaṃ vatthu kusalānaṃ khandhānaṃ vippayuttapaccayena paccayo’’tiādinā vippayuttapaccayādīsu ca pāḷigati veditabbā.

“善は善に対して……”などの食縁等において。また、“善は無記に対して、共生、後生(があり)、共生は心等起の色の、後生はこの身の(縁となる)。……(中略)……無記は善に対して……(中略)……前生した依処は善の蘊の離相応縁によって縁となる”などの、離相応縁等における聖典(パーリ)の叙述が知られるべきである。

Tattha kusaladhammo nāmesa yasmā uppajjanto ṭhapetvā pacchājātapaccayaṃ, vipākapaccayañca sesehi dvāvīsatiyā paccayehi uppajjati. Kusalassa ca paccayo honto ṭhapetvā purejātapacchājātavipākavippayuttapaccaye sesehi vīsatiyā paccayehi paccayo hoti. Evaṃ kusalo kusalādīnaṃ, akusalo ca akusalādīnaṃ yathānurūpaṃ paccayā honti, tasmā kusalādīnaṃ taṃtaṃpaccayuppannavibhāgaṃ dassetuṃ pañhāvāro vutto. Tattha sekhā gotrabhunti sotāpannaṃ sandhāya vuttaṃ, vodānanti sakadāgāmianāgāmino. Tesaṃ hi gotrabhucittaṃ vodānaṃ nāma. Maggā vuṭṭhahitvāti maggavīthito vuṭṭhāya. Na hi maggānantarā paccavekkhaṇā nāma atthīti ayaṃ anulomapaṭṭhāne kusalattikanayo.

そこにおいて、善法というものは、それが生起する際には、後生縁と果報縁を除いた、残りの二十二の縁によって生起する。また、それが善の縁となる場合には、前生、後生、果報、離相応の各縁を除いた、残りの二十の縁によって縁となる。このように、善が善等に対して、また不善が不善等に対して、相応しい形で縁となるため、善等におけるそれぞれの縁から生じる区別を示すために、問答(パニハー・ワーラ)が説かれた。そこでの“有学の種姓(ゴトラブー)”は預流者を指して説かれ、“清浄(ヴォーダーナ)”は一来者と不還者を指して説かれている。彼らにとって種姓の心は“清浄”と呼ばれるからである。“道から出た後に”とは、道の路(道心が生起する一連の心過程)から離れた後に、ということである。道の直後に反省(省察)というものは存在しないからである。これが順逆発趣(アヌローマ・パッターナ)における善三論(クサラ・ティカ)の叙述方法である。

Vedanāttikādīsu ‘‘sukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca sukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjati hetupaccayā. Sukhāya vedanāya sampayuttaṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca dve khandhā. Dve khandhe paṭicca eko khandho’’tiādinā kusalattike vuttānusārena paṭiccavārādīsu pañhāvārapariyosānesu sattasu vāresu ekekasmiṃ paccayānulomādīhi ca ekamūlādīhi nayehi ca sabbattikesu labbhamānapadavasena gaṇanānayo yojetvā ñātabbo. Tattha vedanāttike vedanākkhandhassa alabbhanato ‘‘ekaṃ khandhaṃ nissāya dve khandhā’’tiādi vuttaṃ. Sabbattha viseso [Pg.479] pāḷiaṭṭhakathānusāreneva ñātabboti ayaṃ anulomapaṭilome tikapaṭṭhānanayo.

受三論等においては、“楽受と相応する法を縁として、楽受と相応する法が因縁によって生じる。楽受と相応する一つの蘊を縁として二つの蘊が、二つの蘊を縁として一つの蘊が(生じる)”などの、善三論において説かれた方法に従い、縁起門(パティッチャ・ワーラ)から問答門の終結までの七つの門(ワーラ)のそれぞれにおいて、縁順、一根本などの叙述方法によって、すべての三論において得られる項に従って、数える方法を組み合わせて知るべきである。そこにおいて、受三論では受蘊が得られないため、“一つの蘊を依止して二つの蘊が”などと説かれた。すべての場所における詳細は、聖典とその註釈書に従って知るべきである。これが順逆の三論発趣(ティカ・パッターナ)の方法である。

Dukapaṭṭhāne pana ‘‘hetuṃ dhammaṃ paṭicca hetu dhammo uppajjati hetupaccayā. Alobhaṃ paṭicca adoso. Amoho. Adosaṃ amohaṃ paṭicca alobho. Adoso. Lobhaṃ paṭicca moho. Mohaṃ paṭicca lobho. Dosaṃ paṭicca moho. Mohaṃ paṭicca doso. Paṭisandhikkhaṇe hetuṃ dhammaṃ paṭicca nahetu dhammo uppajjati…pe… hetū ca nahetū ca. Nahetuṃ paṭicca nahetu dhammo na…pe… hetū ca nahetū cā’’tiādinā hetuduke,

次に二法発趣(ドゥカ・パッターナ)においては、“因(ヘートゥ)の法を縁として因の法が因縁によって生じる。無貪を縁として無瞋、無痴が、また無痴が。無瞋と無痴を縁として無貪、無瞋が。貪を縁として痴が。痴を縁として貪が。瞋を縁として痴が。痴を縁として瞋が。結生(転生)の瞬間に、因の法を縁として非因の法が生じる……(中略)……因と非因が。非因を縁として非因の法が、非……(中略)……因と非因が”などの、因二法(ヘートゥ・ドゥカ)がある。

‘‘Sahetukaṃ dhammaṃ paṭicca sahetuko dhammo uppajjati hetupaccayā. Sahetukaṃ ekaṃ khandhaṃ…pe… sahetukaṃ dhammaṃ paṭicca. Ahetuko…pe… cittasamuṭṭhānaṃ rūpaṃ. Paṭisandhikkhaṇe…pe… sahetuko ca, ahetuko ca…pe… ahetukaṃ khandhaṃ paṭicca ahetuko. Vicikicchāsahagataṃ uddhaccasahagataṃ mohaṃ paṭicca sampayuttakā khandhā…pe… cittasamuṭṭhānaṃ. Āhārasamuṭṭhāna’’ntiādinā sahetukadukādīsu ca kenaciviññeyyadukavajjitesu sabbadukesu paccekaṃ paṭiccavārādīsu sattasu mahāvāresu ekekasmiṃ paccayānulomādīsu catūsu nayesu ekamūlakādīhi sabbavārehi kusalattike vuttānusārena yathānurūpaṃ vibhaṅganayo yojetvā ñātabbo. Sabbasmimpi hi paṭṭhāne kenaciviññeyyadukaṃ na labbhatīti ayaṃ dukapaṭṭhānanayo.

“有因の法を縁として、有因の法が因縁によって生じる。一つの有因の蘊を…中略…有因の法を縁として。(また)無因の(法が)…中略…心等起の法(が生じる)。結生の瞬間に…中略…有因と無因と…中略…無因の蘊を縁として無因の法(が生じる)。疑相応・掉挙相応の痴を縁として、相応する蘊が…中略…心等起の法(が生じる)。食等起”などのように、有因二法などにおいて、何らかの智によって知られるべき二法(所知二法)を除いたすべての二法において、個別の縁起門などの七つの大門の中で、一根元などのすべての門において、善三法で説かれた方法に従い、適宜、分別(ヴィバンガ)の方法を適用して知られるべきである。すべての発趣において、何らかの智によって知られるべき二法(所知二法)は得られないから、これが二法発趣の方法である。

Dukatikapaṭṭhāne pana ‘‘hetuṃ kusalaṃ dhammaṃ paṭicca hetu kusalo dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā hetudukena saddhiṃ kusalattike kusalaṃ padaṃ yojetvā paṭiccavārādīsu sattasu vāresu paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ nayānaṃ vasena labbhamānakapaccayā ekamūlakādinayehi dassitā[Pg.480]. Yathā ca kusalaṃ padaṃ, evaṃ akusalaṃ padaṃ, abyākatañca hetudukena yojetvā vuttanayena dassetvā hetukusaladukatikanti ṭhapitaṃ. Pāḷi pana atisaṃkhittā. Yathā kusalattikaṃ, evaṃ ‘‘hetuṃ sukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca hetu sukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā labbhamānakapadavasena vedanāttikādayopi hetudukena yojetvā hetuvedanadukatikādīni ekavīsatidukatikāni dassitānīti. Yathā ca hetudukena saddhiṃ labbhamānakapadavasena dvāvīsatitikā yojitā, evaṃ sahetukadukādīhi sabbehi saddhiṃ paccekaṃ dvāvīsatitikā yojetabbā. Pāḷi panettha ito paresupi sabbattha atisaṃkhittā. Evaṃ dvāvīsatitike gahetvā dukasate pakkhipitvā dukatikapaṭṭhānaṃ desitanti ayaṃ dukatikapaṭṭhānanayo.

二法三法発趣においては、“因なる善の法を縁として、因なる善の法が因縁によって生じる”などのように、因二法とともに善三法の中の善の句を結合し、縁起門などの七つの門において、順などの四つの方法を通じて得られる縁が、一根元などの方法によって示されている。善の句がそうであるように、不善の句および無記の句を因二法と結合し、説かれた方法で示したものが、因善二法三法として置かれている。しかし、パーリ(経文)は非常に簡略化されている。善三法がそうであるように、“楽受相応の因なる法を縁として、楽受相応の因なる法が因縁によって生じる”などのように、得られるべき句に従って受三法なども因二法と結合し、因受二法三法などの二十一の二法三法が示されている。また、因二法とともに得られるべき句に従って二十二の三法が結合されるように、有因二法などのすべてとともに個別に二十二の三法が結合されるべきである。ここから後の他の箇所においても、パーリはすべてにおいて非常に簡略化されている。このように二十二の三法を取り、百の二法に含めて二法三法発趣が説かれた。これが二法三法発趣の方法である。

Tikadukapaṭṭhānepi ‘‘kusalaṃ hetuṃ dhammaṃ paṭicca kusalo hetu dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā kusalattikena saddhiṃ hetupadaṃ yojetvā paṭiccavārādīsu sattasu mahāvāresu paccayānulomādinayacatukkavasena labbhamānakapaccayā ekamūlādīhi sabbavārehi dassitā. Yathā hetupadaṃ, evaṃ nahetupadampi kusalattikena saddhiṃ yojetvā kusalahetu tikadukanti ṭhapitaṃ. Yathā ca kusalattikena saddhiṃ hetudukaṃ, evaṃ ‘‘sukhāya vedanāya sampayuttaṃ hetuṃ kusalaṃ dhammaṃ paṭiccā’’tiādinā vedanāttikādīhipi taṃ yojetvā vedanāttikadukādīni ekavīsatitikadukādīni dassitāni. Yathā ca hetudukaṃ, evaṃ sahetukādayopi sabbe paccekaṃ dvāvīsatiyā tikehi labbhamānapadavaseneva yojitā. Evaṃ dukasataṃ dvāvīsatiyā tikesu pakkhipitvā tikadukapaṭṭhānaṃ desitanti ayaṃ tikadukapaṭṭhānanayo.

三法二法発趣においても、“善なる因の法を縁として、善なる因の法が因縁によって生じる”などのように、善三法とともに因の句を結合し、縁起門などの七つの大門において、順などの四つの方法に従って、得られるべき縁が一根元などのすべての門によって示されている。因の句がそうであるように、非因の句も善三法とともに結合して、善因三法二法として置かれている。また、善三法とともに因二法が(結合される)ように、“楽受相応の因なる善の法を縁として”などのように、受三法などともそれを結合して、受三法二法などの二十一の三法二法が示されている。また、因二法がそうであるように、有因(二法)などのすべてが、個別に二十二の三法の得られるべき句に従って結合されている。このように百の二法を二十二の三法に含めて三法二法発趣が説かれた。これが三法二法発趣の方法である。

Tikatikapaṭṭhānepi [Pg.481] ‘‘kusalaṃ sukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca kusalo sukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā kusalattikaṃ vedanāttikādīhi sabbattikehi, vedanāttikādayo ca kusalattikādīhi vuttanayena yojetvā paccayā dassitā. Evaṃ tikesu eva tike pakkhipitvā tikatikapaṭṭhānaṃ desitanti ayaṃ tikatikapaṭṭhānanayo.

三法三法発趣においても、“善にして楽受相応の法を縁として、善にして楽受相応の法が因縁によって生じる”などのように、善三法を、受三法などのすべての三法と、また受三法などを善三法などと、説かれた方法で結合して、縁が示されている。このように三法の中に三法を含めて三法三法発趣が説かれた。これが三法三法発趣の方法である。

Dukadukapaṭṭhānepi ‘‘hetuṃ sahetukaṃ dhammaṃ paṭicca hetu sahetuko dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā hetudukaṃ sahetukādīhi, sahetukañca hetudukādīhi yojetvā heṭṭhā vuttanayehi paccayā dassitā. Evaṃ dukesu eva duke pakkhipitvā dukadukapaṭṭhānaṃ desitanti ayaṃ dukadukapaṭṭhānanayo. Evaṃ tāva anulomapaṭṭhāne –

二法二法発趣においても、“因にして有因の法を縁として、因にして有因の法が因縁によって生じる”などのように、因二法を有因(二法)などと、また有因(二法)を因二法などと結合して、上に説かれた方法によって縁が示されている。このように二法の中に二法を含めて二法二法発趣が説かれた。これが二法二法発趣の方法である。このように、まず順発趣において、

‘‘Tikañca paṭṭhānavaraṃ dukuttamaṃ,Dukatikañceva tikadukañca;

Tikatikañceva dukadukañca,Cha anulomamhi nayā sugambhīrā’’ti. –

“三法(発趣)、そして最上の二法(発趣)、二法三法(発趣)、および三法二法(発趣)、三法三法(発趣)、および二法二法(発趣)。順(発趣)におけるこれら六つの方法は極めて深遠である”。

Vuttā cha nayā veditabbā. Paccayavasena panetesu chasu ekekasmiṃ paṭṭhāne paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ nayānaṃ vasena etena pariyāyena catuvīsatinayapaṭimaṇḍitamidaṃ dhammānulomapaṭṭhānanti veditabbaṃ. Ayaṃ anulomapaṭṭhānanayo.

説かれた六つの方法が知られるべきである。縁のあり方によって、これら六つのそれぞれの発趣において、順などの四つの方法に従い、この手順によって二十四の方法で飾られたものが、この‘法順発趣’であると知られるべきである。これが順発趣の方法である。

Paccanīyapaṭṭhāne pana ‘‘nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo dhammo uppajjati hetupaccayā. Akusalaṃ abyākataṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca…pe… dve khandhā, cittasamuṭṭhānañca rūpa’’ntiādinā tikapaṭṭhāne, ‘‘nahetuṃ dhammaṃ paṭicca nahetu dhammo uppajjati hetupaccayā. Nahetuṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca…pe… cittasamuṭṭhānañca rūpa’’ntiādinā dukapaṭṭhāne ca, ‘‘nahetuṃ nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca nahetu nakusalo dhammo uppajjati hetupaccayā. Nahetuṃ nakusalaṃ abyākataṃ [Pg.482] ekaṃ khandhaṃ paṭicca tayo khandhā’’tiādinā dukatikapaṭṭhāne ca, ‘‘nakusalaṃ nahetuṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo nahetu dhammo uppajjatī’’tiādinā tikadukapaṭṭhāne ca, ‘‘nakusalaṃ nasukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo nasukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjatī’’tiādinā tikatikapaṭṭhāne ca, ‘‘nahetuṃ nasahetukaṃ dhammaṃ paṭicca nahetu nasahetuko dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā dukadukapaṭṭhāne cāti chasu paccanīyapaṭṭhānesu anulomatikapaṭṭhānādīsu chasu paṭṭhānesu vuttena sabbena pakārena pāḷinayo veditabbo. Idañca kusalādīnaṃ, hetuādīnañca dhammānaṃ paccayuppannabhāvapaṭikkhepavasena pavattattā dhammapaccanīyapaṭṭhānaṃ nāma jātaṃ. Tattha hi nakusalaṃ dhammaṃ paṭiccāti kusalassa paccayapaṭikkhepo. Nakusalo dhammo uppajjatīti kusalassa paccayuppannabhāvapaṭikkhepo. Tathā ‘‘akusalaṃ abyākataṃ ekaṃ khandhaṃ paṭicca…pe… akusalā, abyākatā khandhā cittasamuṭṭhānañca rūpaṃ uppajjatī’’ti evamādinā nayenettha attho veditabbo. Evamettha paccanīyapaṭṭhāne –

逆発趣(パッチャニーヤ・パッターナ)においては、‘非善の法を縁として、因縁によって非善の法が生じる。不善・無記の一つの蘊を縁として……(中略)……二つの蘊と、心等起の色が生じる’などの三数発趣(ティカ・パッターナ)において、また‘非因の法を縁として、因縁によって非因の法が生じる。非因の一つの蘊を縁として……(中略)……心等起の色が生じる’などの二数発趣(ドゥカ・パッターナ)において、また‘非因・非善の法を縁として、因縁によって非因・非善の法が生じる。非因・非善・無記の一つの蘊を縁として三つの蘊が生じる’などの二数三数発趣(ドゥカティカ・パッターナ)において、また‘非善・非因の法を縁として、非善・非因の法が生じる’などの三数二数発趣(ティカドゥカ・パッターナ)において、また‘非善・非楽受相応の法を縁として、非善・非楽受相応の法が生じる’などの三数三数発趣(ティカティカ・パッターナ)において、また‘非因・非有因の法を縁として、因縁によって非因・非有因の法が生じる’などの二数二数発趣(ドゥカドゥカ・パッターナ)におけるこれら六つの逆発趣において、順三数発趣等で述べられた六つの発趣におけるすべての方法によって、聖典の理趣(パーリ・ナヤ)が知られるべきである。そしてこれは、善等の法、および因等の法の、縁性(条件となること)と所縁性(縁によって生じること)を否定することによって展開されるため、法逆発趣(ダンマ・パッチャニーヤ・パッターナ)と名づけられた。そこにおいて、‘非善の法を縁として’とは、善が縁であることの否定である。‘非善の法が生じる’とは、善が縁生(縁によって生じたもの)であることの否定である。同様に、‘不善・無記の一つの蘊を縁として……(中略)……不善・無記の蘊と心等起の色が生じる’というような方法によって、ここでの意味が知られるべきである。このように、ここでの逆発趣においては――

‘‘Tikañca paṭṭhānavaraṃ dukuttamaṃ,Dukatikañceva tikadukañca;

Tikatikañceva dukadukañca,Cha paccanīyamhi nayā sugambhīrā’’ti. –

‘三数(ティカ)と優れた発趣である二数(ドゥカ)、二数三数(ドゥカティカ)と三数二数(ティカドゥカ)、三数三数(ティカティカ)と二数二数(ドゥカドゥカ)、これら六つの逆(パッチャニーヤ)における方法は極めて深い。’

Vuttā cha nayā veditabbā. Paccayavasena panetthāpi ekekasmiṃ paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ catunnaṃ nayānaṃ vasena catuvīsatinayapaṭimaṇḍitamidaṃ dhammapaccanīyapaṭṭhānanti veditabbanti ayaṃ paccanīyapaṭṭhānanayo.

述べられた六つの方法が知られるべきである。しかし、縁(パッチャヤ)の力によって、ここにおいても、一つ一つにおいて縁順等の四つずつの方法に基づき、この法逆発趣は二十四の方法によって飾られていると知られるべきである。これが逆発趣の理趣(パッチャニーヤ・パッターナ・ナヤ)である。

Anulomapaccanīyapaṭṭhāne pana ‘‘kusalaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo dhammo uppajjati hetupaccayā. Kusale khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’ntiādinā tikapaṭṭhāne, ‘‘hetuṃ dhammaṃ paṭicca nahetu [Pg.483] dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā dukapaṭṭhāne ca, ‘‘hetuṃ kusalaṃ dhammaṃ paṭicca nahetu nakusalo dhammo uppajjatī’’tiādinā dukatikapaṭṭhāne ca, ‘‘kusalaṃ hetuṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo nahetu dhammo uppajjatī’’tiādinā tikadukapaṭṭhāne ca, ‘‘kusalaṃ sukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca nakusalo nasukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjatī’’tiādinā tikatikapaṭṭhāne ca, ‘‘hetuṃ sahetukaṃ dhammaṃ paṭicca nahetu nasahetuko dhammo uppajjatī’’tiādinā dukadukapaṭṭhāne ca heṭṭhā vuttanayena sabbena pakārena pāḷinayo veditabbo. Idaṃ kusalādīnaṃ dhammānaṃ paccayattaṃ appaṭikkhipitvā paccayuppannānaṃ kusalādibhāvapaṭikkhepavasena pavattattā dhammānulomapaccanīyapaṭṭhānaṃ nāma jātaṃ. Tattha hi kusalaṃ dhammaṃ paṭiccāti kusalassa paccayabhāvavidhānaṃ. Nakusalo dhammo uppajjatīti kusalassa paccayuppannabhāvanivāraṇaṃ, tasmā ‘‘kusale khandhe paṭicca cittasamuṭṭhānaṃ rūpa’’ntiādinā vissajjanaṃ vuttanti veditabbanti evamettha anulomapaccanīyapaṭṭhāne –

次に、順逆発趣(アヌローマ・パッチャニーヤ・パッターナ)においては、‘善の法を縁として、因縁によって非善の法が生じる。善の蘊を縁として、心等起の色が生じる’などの三数発趣において、また‘因の法を縁として、因縁によって非因の法が生じる’などの二数発趣において、また‘因・善の法を縁として、非因・非善の法が生じる’などの二数三数発趣において、また‘善・因の法を縁として、非善・非因の法が生じる’などの三数二数発趣において、また‘楽受相応の善の法を縁として、非楽受相応の非善の法が生じる’などの三数三数発趣において、また‘因・有因の法を縁として、非因・非有因の法が生じる’などの二数二数発趣において、上述したすべての方法によって、聖典の理趣(パーリ・ナヤ)が知られるべきである。これは、善等の法が縁であることを否定せず、縁生(結果)が善等であることを否定することによって展開されるため、法順逆発趣(ダンマ・アヌローマ・パッチャニーヤ・パッターナ)と名づけられた。そこにおいて、‘善の法を縁として’とは、善が縁であることの規定である。‘非善の法が生じる’とは、善が縁生であることを退けることである。それゆえ、‘善の蘊を縁として心等起の色が生じる’などの解答(ヴィッサッジャナ)が述べられたと知られるべきである。このように、ここでの順逆発趣においては――

‘‘Tikañca paṭṭhānavaraṃ dukuttamaṃ,Dukatikañceva tikadukañca;

Tikatikañceva dukadukañca,Cha anulomapaccanīyamhi nayā sugambhīrā’’ti. –

‘三数(ティカ)と優れた発趣である二数(ドゥカ)、二数三数(ドゥカティカ)と三数二数(ティカドゥカ)、三数三数(ティカティカ)と二数二数(ドゥカドゥカ)、これら六つの順逆(アヌローマ・パッチャニーヤ)における方法は極めて深い。’

Vuttā cha nayā veditabbā. Paccayavasena panetthāpi ekekasmiṃ paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ catunnaṃ nayānaṃ vasena catuvīsatinayapaṭimaṇḍitamidaṃ dhammānulomapaccanīyapaṭṭhānanti veditabbanti ayaṃ anulomapaccanīyapaṭṭhānanayo.

述べられた六つの方法が知られるべきである。しかし、縁の力によって、ここにおいても、一つ一つにおいて縁順等の四つずつの方法に基づき、この法順逆発趣は二十四の方法によって飾られていると知られるべきである。これが順逆発趣の理趣(アヌローマ・パッチャニーヤ・パッターナ・ナヤ)である。

Paccanīyānulomapaṭṭhāne ‘‘nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo dhammo…pe… nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca abyākato dhammo uppajjati hetupaccayā’’tiādinā tikapaṭṭhāne, ‘‘nahetuṃ dhammaṃ paṭicca hetu dhammo uppajjatī’’tiādinā dukapaṭṭhāne ca, ‘‘nahetuṃ [Pg.484] nakusalaṃ dhammaṃ paṭicca hetu akusalo dhammo…pe… hetu abyākato dhammo uppajjatīti’’ādinā dukatikapaṭṭhāne ca, ‘‘nakusalaṃ nahetuṃ dhammaṃ paṭicca akusalo hetu dhammo…pe… abyākato hetu dhammo uppajjatī’’tiādinā tikadukapaṭṭhāne ca, ‘‘nakusalaṃ nasukhāya vedanāya sampayuttaṃ dhammaṃ paṭicca akusalo sukhāya vedanāya sampayutto dhammo…pe… abyākato sukhāya vedanāya sampayutto dhammo uppajjatī’’tiādinā tikatikapaṭṭhāne ca, ‘‘nahetuṃ nasahetukaṃ dhammaṃ paṭicca hetu sahetuko dhammo uppajjatī’’tiādinā dukadukapaṭṭhāne ca, heṭṭhā vuttena pakārena pāḷinayo veditabbo. Idañca kusalādidhammānaṃ paccayattaṃ paṭikkhipitvā tesaṃ paccayuppannabhāvaappaṭikkhepavasena pavattattā dhammapaccanīyānulomapaṭṭhānaṃ nāma jātaṃ. Tattha nakusalaṃ dhammanti kusalassa paccayabhāvanivāraṇaṃ. Akusalo dhammo uppajjatīti akusalassa uppattividhānaṃ. Kusalaṃ pana paṭicca kusalassa uppattiabhāvato ‘‘kusalo dhammo uppajjatī’’ti avatvā ‘‘akusalo dhammo uppajjatī’’ti labbhamānapadavasena vuttaṃ. Kusalaṃ, hi akusalaṃ, abyākataṃ vā sahajātapaccayaṃ katvā uppajjamāno kusalo nāma natthi, tasmā akusalassa ca abyākatassa ca vasena desanā katā. Evamaññattha. Evamettha dhammapaccanīyānulomapaṭṭhāne –

止順発趣(逆順発趣)において、‘不善の法を縁として、不善の法が……(中略)……不善の法を縁として、無記の法が因縁によって生じる’などの三法発趣、および‘不因の法を縁として、因の法が生じる’などの二法発趣、さらに‘不因かつ不善の法を縁として、因かつ不善の法が……因かつ無記の法が生じる’などの二三法発趣、さらに‘不善かつ不因の法を縁として、不善かつ因の法が……無記かつ因の法が生じる’などの三二法発趣、さらに‘不善かつ楽受相応でない法を縁として、不善かつ楽受相応の法が……無記かつ楽受相応の法が生じる’などの三三法発趣、さらに‘不因かつ有因でない法を縁として、因かつ有因の法が生じる’などの二二法発趣において、先に述べた方法に従って、パーリ語の方式が知られるべきである。そして、これは善等の諸法の原因であることを否定し、それらの結果であることを否定しないことによって進行するため、‘法止順発趣(法逆順発趣)’と名付けられた。そこにおいて‘不善の法’とは、善の因となる状態の排除である。‘不善の法が生じる’とは、不善の発生の規定である。しかし、善を縁として善が発生することはないため、‘善の法が生じる’とは言わず、得られる語に従って‘不善の法が生じる’と言われている。なぜなら、善、不善、あるいは無記を倶生縁として生じる‘善’というものは存在しないからである。それゆえ、不善と無記の観点から説示がなされた。他も同様である。このように、ここ法止順発趣において、

‘‘Tikañca paṭṭhānavaraṃ dukuttamaṃ,Dukatikañceva tikadukañca;

Tikatikañceva dukadukañca,Cha paccanīyānulomamhi nayā sugambhīrā’’ti. –

“三法と、最上の二法たる勝れた発趣、二三法および三二法、三三法および二二法、これら六つの深遠な方法は、止順(逆順)において説かれる”と。

Vuttā cha nayā veditabbā. Paccayavasena panetthāpi tikapaṭṭhānādīsu ekekasmiṃ paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ catunnaṃ [Pg.485] nayānaṃ vasena ekena pariyāyena catuvīsatinayapaṭimaṇḍitamidaṃ dhammapaccanīyānulomapaṭṭhānanti veditabbanti ayaṃ paccanīyānulomapaṭṭhānanayo.

説かれた六つの方法が知られるべきである。しかし、原因(縁)の観点から見れば、ここにおいても、三法発趣等の一つ一つにおいて、順等の四つの方法の観点から、ある一つの方式によって二十四の方法で飾られたものが、この法止順発趣であると知られるべきである。これが止順発趣の方法である。

Evamidaṃ bhagavatā anulomapaṭṭhānādīsu catūsu ekekasmiṃ paṭṭhāne tikadukādīnaññeva channaṃ channaṃ nayānaṃ vasena catuvīsatinayapaṭimaṇḍitaṃ samantapaṭṭhānamahāpakaraṇaṃ desitaṃ. Paccayavasena panetesu catuvīsatiyā paṭṭhānesu ekekasmiṃ paccayānulomādīnaṃ catunnaṃ catunnaṃ nayānaṃ vasenetaṃ channavutinayapaṭimaṇḍitaṃ hoti, dhammavaseneva cetaṃ pakaraṇaṃ catuvīsatisamantapaṭṭhānaṃ vuttanti ayamettha vibhaṅganayo.

このように、この世尊によって、順発趣等の四つの一つ一つの発趣において、三法二法等の六つずつの方法の観点によって二十四の方法で飾られた‘遍満する発趣(大論)’が説かれた。しかし、原因(縁)の観点から見れば、これら二十四の発趣の一つ一つにおいて、順等の四つの方法の観点から、これは九十六の方法で飾られたものとなる。法の観点のみによれば、この論は‘二十四遍満発趣’と言われる。これがここにおける分別(ヴィバンガ)の方法である。

Mohavicchedaniyā abhidhammamātikatthavaṇṇanāya

愚痴を打破するもの(モハヴィッチェーダニー)、阿毘達磨論母釈(アビダンマ・マーティカー・ヴァナナー)において、

Paṭṭhānamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

発趣論母釈、完。

Nigamanakathā

結語

Ettāvatā [Pg.486] ca –

これまでに ──

1.

1.

Mātikāyābhidhammassa, āraddhā atthavaṇṇanā;

Mohavicchedanī nāma, yā sā niṭṭhamupāgatā.

阿毘達磨の論母(マーティカー)について始められた釈義は、モハヴィッチェーダニーという名であり、それが完了した。

2.

2.

Niṭṭhaṃ yathāyaṃ sampattā, lajjīhi abhipatthitā;

Sabbe niṭṭhaṃ tathā santā, samentu sumanorathā.

これが、羞恥心ある人々によって望まれた通りに完成に至ったように、一切の穏やかな人々も、その良き願いがそのように完成に至りますように。

3.

3.

Yo gambhīro sasādīnaṃ, samuddova bhayāvaho;

Kālesmiṃ dhīmatañcāpi, api ganthāvalokane.

兎(凡夫)たちにとっては深淵な海のように恐ろしく、智慧ある者たちにとっても、その文献を繙く時には(深遠である)。

4.

4.

Paṭhamantaradhānassa, abhidhammassa tassa yaṃ;

Silālekhā nidhīnaṃva, dhammatthānaṃ pakāsikā.

最初に消滅する(運命にある)この阿毘達磨(の教え)にとって、これは、宝庫の石碑のように、法の意義を明らかにするものである。

5.

5.

Nāvā viya samuddassa, sukhotaraṇapaddhati;

Pāḷiaṭṭhakathā cesā, parisuddhā anākulā.

大海に対する船のように、安楽に渡るための道であり、このパーリ(聖典)とアッタカタ(注釈書)は、清浄で混乱がない。

6.

6.

Nayatopi avikkiṇṇā, asaṃkiṇṇā nikāyato;

Yato sakkacca sotabbā, saddhammaṭṭhitiyā satā.

方法においても散漫ではなく、部派(ニカーヤ)においても混同されていない。ゆえに、正法を維持するために、謹んで聴聞されるべきである。

7.

7.

Saddhammaṭṭhitikāmena, anattukkaṃsanādito;

Mayāpi vaṇṇayantena, racitā suddhacetasā;

Tettiṃsabhāṇavārāya, parimāṇena tantiyā.

正法の持続を願う者、自画自賛などをしない者である私によって、清浄な心で記述され、釈義がなされた。その聖典の分量は、三十三誦分(バーナヴァーラ)である。

8.

8.

Mātikāvaṇṇanā yā sā, yāva niṭṭhaṃ yathābalaṃ;

Sabbatthasaṅgahā esā, anākulapadakkamā.

力及ぶ限り完成させたこの論母の釈は、あらゆる義を包含し、語句の順序も整然としている。

9.

9.

Yaṃ pattaṃ kusalaṃ tena, patvā sambodhimuttamaṃ;

Niṭṭhaṃ pāpeyyamakhile, pāṇino hitacetasā.

これによって得られた功徳によって、最高の悟り(正覚)に到達し、利益を願う心によって、一切の生きとし生けるものが(苦しみの)終焉に至らんことを。

10.

10.

Nānājanādhiramaṇīyatarassa,Coḷaraṭṭhassa bhāramadhivāhakulandharassa;

Kāveripūtasalilena hitālayassa,Rājādhirājavaravaṃsasupīṇitassa.

諸々の人々にとってこの上なく喜ばしい、チョーラ国、重責を担う一族(の繁栄)を維持し、カヴェーリ川の清らかな水によって恵まれ、王の中の王たる勝れた家系によって喜ばされている。

11.

11.

Majjhamhi [Pg.487] coḷakakalaṅkanibhena maggaṃ,Pūraṃ visālavibhavehi mahākulehi;

Pākāracakkaparikhāhi ca gopurehi,Yuttaṃ janākulasusajjitarājamaggaṃ.

その中央には、チョーラ国の汚れなき印のような道があり、広大な富を持つ名家たちで満ち溢れ、城壁、防壁、濠、そして城門を備え、人々で賑わい、よく整えられた大通りがある。

12.

12.

Sabbūpabhogaparibhogadhanehi nānā-Vaṇṇehi puṇṇavividhāpaṇikehi sobhaṃ;

Coḷādhināgapuranandananāthabhūtaṃ,Ye tattha sogatavihāravarābhirāmā.

あらゆる享受品、消費品、財宝、そして多種多様な品々で満ちた種々の店々で輝き、チョーラ国の主たる都の主のような存在であり、そこには仏教の勝れた寺院が美しく存在する。

13.

13.

Tesaṃ mukhe janamanoharasatthubimba-Sambhāvite mahati sajjanamānanīye;

Vijjālayehi udayācalasannibhehi,Kelāsakūṭasikharopamacetiyehi.

それらの(寺院の)入り口には、人々の心を魅了する師(仏陀)の像が祀られ、偉大で善き人々に敬われ、日の出る山(東山)のような学問所があり、ケーラーサ山の頂のような仏塔がある。

14.

14.

Pāsādahammiyavarehi ca maṇḍapehi,Jambambatālapanasāditarāvalīhi;

Nandopanandabhujagassa varassa bhoga-Cakkāvalīsamasudhākatagopurehi.

勝れた宮殿や邸宅、講堂、そしてジャンブ、マンゴー、椰子、ジャックフルーツなどの並木があり、龍王ナンドーパナンダの優れた身体(とぐろ)のような漆喰で塗られた城門の列がある。

15.

15.

Yutte visālasikatāsitamāḷakehi,Yutte susīlayatisaṅghanisevitamhi;

Kalyāṇakammaniratehi haṭūpahāre,Nāgajjunavhayavihāravare vasanto.

広い砂地の清らかな中庭を備え、戒徳ある比丘サンガが住まい、善き行いに専念し、供物が捧げられる、ナガッジュナという名の勝れた寺院に住みながら。

16.

16.

Nāmena yo dhutadharaggasamānanāmo,Candova pākaṭanabhoditavītapañño;

Satthantaresu nipuṇo piṭakattaye ca,Vādībhayūthavipine migarājalīlo.

名において、最高の頭陀行を保持する者と同じ名を持ち、空に現れた月のように、その智慧は曇りなく、他の教えにも精通し、三蔵(ティピタカ)においても、論者の恐るべき群れという森における獅子のような振る舞いをする。

17.

17.

Yo [Pg.488] sāgarova na vilaṅghati sīlavela-Mappicchatādiguṇasāravibhūsitatto;

Joteti sāsanamalaṃ nikhilaṃ jahanto,Sakkacca dhammavinayaṃ paridīpayanto.

大海が海岸を越えないように戒律の限界を越えず、少欲などの徳という精髄によってその身を飾り、一切の汚れを除き、謹んで法と律を明らかにしながら教えを輝かせている。

18.

18.

Tenābhidhammapiṭakaṇṇavavippakiṇṇa-Sārattharatnanikareva samuddharitvā;

Sammāpajānagaḷalaṅkaraṇāya moha-Vicchedanī viracitā ratanāvalī yā.

その者によって、阿毘達磨蔵という大海に散らばった精髄である真珠(義)の群れを拾い集め、正しく知る者たちの首の飾りとするために、この‘モハヴィッチェーダニー’という珠玉の連なりが編まれた。

19.

19.

Sāyaṃ pabhāsatu sukittivirājamānā,Dhammesu mohatimiraṃ vinihacca sammā;

Ābhātu tāva jinasāsanajoti yāva,Vattissatissa janatāhitamāvahantī.

これが、良き名声とともに輝き、諸法における愚痴の闇を正しく打ち払い、勝利者の教えの光として、人々に利益をもたらしながら、存続する限り輝かんことを。

Iti coḷaraṭṭhe mahākassapattherena viracitā

このように、チョーラ国においてマハーカーッサパ長老によって編纂された、

Mohavicchedanī nāma

‘モーハヴィッチェーダニー’(痴を断つもの)という名の、

Abhidhammamātikatthavaṇṇanā niṭṭhitā.

阿毘達磨論母釈(アビダンマ・マーティカー・アッタヴァナナー)は完結した。


한국인
Pali CanonCommentariesSub-commentariesOther
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

සිංහල
Pali CanonCommentariesSub-commentariesOther
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

Español
Pali CanonCommentariesSub-commentariesOther
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

แบบไทย
บาลีแคนข้อคิดเห็นคำอธิบายย่อยอื่น
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1
1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2
1203 Pācittiya Aṭṭhakathā
1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya)
1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā
1206 Parivāra Aṭṭhakathā
1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1
1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2
1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā
1403 Vajirabuddhi Ṭīkā
1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1
1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2
1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1
1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2
1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1
1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Visuddhimagga-1
8402 Visuddhimagga-2
8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1
8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2
8405 Visuddhimagga nidānakathā

8406 Dīghanikāya (pu-vi)
8407 Majjhimanikāya (pu-vi)
8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi)
8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi)
8410 Vinayapiṭaka (pu-vi)
8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi)
8412 Aṭṭhakathā (pu-vi)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Namakkāraṭīkā
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Subodhālaṅkāraṭīkā
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8445 Dhammanīti
8444 Mahārahanīti
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8450 Cāṇakyanīti
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Milidaṭīkā
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā
2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha)
2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā
2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā
2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha)
2303 Pāthikavagga Ṭīkā
2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1
2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1
3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2
3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā
3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā
3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā
3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta)
4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā
4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā
4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā
4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā
4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta)
4301 Sagāthāvagga Ṭīkā
4302 Nidānavagga Ṭīkā
4303 Khandhavagga Ṭīkā
4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā
4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā
5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā
5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā
5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā
5301 Ekakanipāta Ṭīkā
5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā
5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā
5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi-1
6111 Apadāna Pāḷi-2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi-1
6115 Jātaka Pāḷi-2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā
6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1
6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2
6204 Udāna Aṭṭhakathā
6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā
6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1
6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2
6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā
6209 Petavatthu Aṭṭhakathā
6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1
6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2
6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā
6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1
6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2
6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā
6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā
6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1
6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2
6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3
6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4
6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5
6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6
6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7
6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā
6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā
6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1
6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2
6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā
6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi-1
7107 Yamaka Pāḷi-2
7108 Yamaka Pāḷi-3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5
7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā
7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā
7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā
7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā
7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā
7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā
7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā
7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā
7309 Abhidhammamātikāpāḷi

Tiếng Việt
Kinh điển PaliChú giảiPhụ chú giảiKhác
1101 Pārājika Pāḷi
1102 Pācittiya Pāḷi
1103 Mahāvagga Pāḷi (Tạng Luật)
1104 Cūḷavagga Pāḷi
1105 Parivāra Pāḷi
1201 Chú Giải Pārājikakaṇḍa - 1
1202 Chú Giải Pārājikakaṇḍa - 2
1203 Chú Giải Pācittiya
1204 Chú Giải Mahāvagga (Tạng Luật)
1205 Chú Giải Cūḷavagga
1206 Chú Giải Parivāra
1301 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 1
1302 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 2
1303 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 3
1401 Dvemātikāpāḷi
1402 Chú Giải Vinayasaṅgaha
1403 Phụ Chú Giải Vajirabuddhi
1404 Phụ Chú Giải Vimativinodanī - 1
1405 Phụ Chú Giải Vimativinodanī - 2
1406 Phụ Chú Giải Vinayālaṅkāra - 1
1407 Phụ Chú Giải Vinayālaṅkāra - 2
1408 Phụ Chú Giải Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa
1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya
1410 Phụ Chú Giải Vinayavinicchaya - 1
1411 Phụ Chú Giải Vinayavinicchaya - 2
1412 Pācityādiyojanāpāḷi
1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā

8401 Thanh Tịnh Đạo - 1
8402 Thanh Tịnh Đạo - 2
8403 Đại Phụ Chú Giải Thanh Tịnh Đạo - 1
8404 Đại Phụ Chú Giải Thanh Tịnh Đạo - 2
8405 Lời Tựa Thanh Tịnh Đạo

8406 Trường Bộ Kinh (Vấn Đáp)
8407 Trung Bộ Kinh (Vấn Đáp)
8408 Tương Ưng Bộ Kinh (Vấn Đáp)
8409 Tăng Chi Bộ Kinh (Vấn Đáp)
8410 Tạng Luật (Vấn Đáp)
8411 Tạng Vi Diệu Pháp (Vấn Đáp)
8412 Chú Giải (Vấn Đáp)
8413 Niruttidīpanī
8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha
8415 Anudīpanīpāṭha
8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha
8417 Phụ Chú Giải Namakkāra
8418 Mahāpaṇāmapāṭha
8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā
8420 Sutavandanā
8421 Kamalāñjali
8422 Jinālaṅkāra
8423 Pajjamadhu
8424 Buddhaguṇagāthāvalī
8425 Cūḷaganthavaṃsa
8426 Mahāvaṃsa
8427 Sāsanavaṃsa
8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ
8429 Moggallānabyākaraṇaṃ
8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā)
8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā)
8432 Padarūpasiddhi
8433 Mogallānapañcikā
8434 Payogasiddhipāṭha
8435 Vuttodayapāṭha
8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha
8437 Phụ Chú Giải Abhidhānappadīpikā
8438 Subodhālaṅkārapāṭha
8439 Phụ Chú Giải Subodhālaṅkāra
8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra
8441 Lokanīti
8442 Suttantanīti
8443 Sūrassatinīti
8444 Mahārahanīti
8445 Dhammanīti
8446 Kavidappaṇanīti
8447 Nītimañjarī
8448 Naradakkhadīpanī
8449 Caturārakkhadīpanī
8450 Cāṇakyanīti
8451 Rasavāhinī
8452 Sīmavisodhanīpāṭha
8453 Vessantaragīti
8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā
8455 Thūpavaṃsa
8456 Dāṭhāvaṃsa
8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā
8458 Dhātuvaṃsa
8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa
8460 Jinacaritaya
8461 Jinavaṃsadīpaṃ
8462 Telakaṭāhagāthā
8463 Phụ Chú Giải Milinda
8464 Padamañjarī
8465 Padasādhanaṃ
8466 Saddabindupakaraṇaṃ
8467 Kaccāyanadhātumañjusā
8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā
2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi
2102 Mahāvagga Pāḷi (Trường Bộ)
2103 Pāthikavagga Pāḷi
2201 Chú Giải Sīlakkhandhavagga
2202 Chú Giải Mahāvagga (Trường Bộ)
2203 Chú Giải Pāthikavagga
2301 Phụ Chú Giải Sīlakkhandhavagga
2302 Phụ Chú Giải Mahāvagga (Trường Bộ)
2303 Phụ Chú Giải Pāthikavagga
2304 Phụ Chú Giải Mới Sīlakkhandhavagga - 1
2305 Phụ Chú Giải Mới Sīlakkhandhavagga - 2
3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi
3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi
3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi
3201 Chú Giải Mūlapaṇṇāsa - 1
3202 Chú Giải Mūlapaṇṇāsa - 2
3203 Chú Giải Majjhimapaṇṇāsa
3204 Chú Giải Uparipaṇṇāsa
3301 Phụ Chú Giải Mūlapaṇṇāsa
3302 Phụ Chú Giải Majjhimapaṇṇāsa
3303 Phụ Chú Giải Uparipaṇṇāsa
4101 Sagāthāvagga Pāḷi
4102 Nidānavagga Pāḷi
4103 Khandhavagga Pāḷi
4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi
4105 Mahāvagga Pāḷi (Tương Ưng Bộ)
4201 Chú Giải Sagāthāvagga
4202 Chú Giải Nidānavagga
4203 Chú Giải Khandhavagga
4204 Chú Giải Saḷāyatanavagga
4205 Chú Giải Mahāvagga (Tương Ưng Bộ)
4301 Phụ Chú Giải Sagāthāvagga
4302 Phụ Chú Giải Nidānavagga
4303 Phụ Chú Giải Khandhavagga
4304 Phụ Chú Giải Saḷāyatanavagga
4305 Phụ Chú Giải Mahāvagga (Tương Ưng Bộ)
5101 Ekakanipāta Pāḷi
5102 Dukanipāta Pāḷi
5103 Tikanipāta Pāḷi
5104 Catukkanipāta Pāḷi
5105 Pañcakanipāta Pāḷi
5106 Chakkanipāta Pāḷi
5107 Sattakanipāta Pāḷi
5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi
5109 Navakanipāta Pāḷi
5110 Dasakanipāta Pāḷi
5111 Ekādasakanipāta Pāḷi
5201 Chú Giải Ekakanipāta
5202 Chú Giải Duka-tika-catukkanipāta
5203 Chú Giải Pañcaka-chakka-sattakanipāta
5204 Chú Giải Aṭṭhakādinipāta
5301 Phụ Chú Giải Ekakanipāta
5302 Phụ Chú Giải Duka-tika-catukkanipāta
5303 Phụ Chú Giải Pañcaka-chakka-sattakanipāta
5304 Phụ Chú Giải Aṭṭhakādinipāta
6101 Khuddakapāṭha Pāḷi
6102 Dhammapada Pāḷi
6103 Udāna Pāḷi
6104 Itivuttaka Pāḷi
6105 Suttanipāta Pāḷi
6106 Vimānavatthu Pāḷi
6107 Petavatthu Pāḷi
6108 Theragāthā Pāḷi
6109 Therīgāthā Pāḷi
6110 Apadāna Pāḷi - 1
6111 Apadāna Pāḷi - 2
6112 Buddhavaṃsa Pāḷi
6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi
6114 Jātaka Pāḷi - 1
6115 Jātaka Pāḷi - 2
6116 Mahāniddesa Pāḷi
6117 Cūḷaniddesa Pāḷi
6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi
6119 Nettippakaraṇa Pāḷi
6120 Milindapañha Pāḷi
6121 Peṭakopadesa Pāḷi
6201 Chú Giải Khuddakapāṭha
6202 Chú Giải Dhammapada - 1
6203 Chú Giải Dhammapada - 2
6204 Chú Giải Udāna
6205 Chú Giải Itivuttaka
6206 Chú Giải Suttanipāta - 1
6207 Chú Giải Suttanipāta - 2
6208 Chú Giải Vimānavatthu
6209 Chú Giải Petavatthu
6210 Chú Giải Theragāthā - 1
6211 Chú Giải Theragāthā - 2
6212 Chú Giải Therīgāthā
6213 Chú Giải Apadāna - 1
6214 Chú Giải Apadāna - 2
6215 Chú Giải Buddhavaṃsa
6216 Chú Giải Cariyāpiṭaka
6217 Chú Giải Jātaka - 1
6218 Chú Giải Jātaka - 2
6219 Chú Giải Jātaka - 3
6220 Chú Giải Jātaka - 4
6221 Chú Giải Jātaka - 5
6222 Chú Giải Jātaka - 6
6223 Chú Giải Jātaka - 7
6224 Chú Giải Mahāniddesa
6225 Chú Giải Cūḷaniddesa
6226 Chú Giải Paṭisambhidāmagga - 1
6227 Chú Giải Paṭisambhidāmagga - 2
6228 Chú Giải Nettippakaraṇa
6301 Phụ Chú Giải Nettippakaraṇa
6302 Nettivibhāvinī
7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi
7102 Vibhaṅga Pāḷi
7103 Dhātukathā Pāḷi
7104 Puggalapaññatti Pāḷi
7105 Kathāvatthu Pāḷi
7106 Yamaka Pāḷi - 1
7107 Yamaka Pāḷi - 2
7108 Yamaka Pāḷi - 3
7109 Paṭṭhāna Pāḷi - 1
7110 Paṭṭhāna Pāḷi - 2
7111 Paṭṭhāna Pāḷi - 3
7112 Paṭṭhāna Pāḷi - 4
7113 Paṭṭhāna Pāḷi - 5
7201 Chú Giải Dhammasaṅgaṇi
7202 Chú Giải Sammohavinodanī
7203 Chú Giải Pañcapakaraṇa
7301 Phụ Chú Giải Gốc Dhammasaṅgaṇī
7302 Phụ Chú Giải Gốc Vibhaṅga
7303 Phụ Chú Giải Gốc Pañcapakaraṇa
7304 Phụ Chú Giải Tiếp Theo Dhammasaṅgaṇī
7305 Phụ Chú Giải Tiếp Theo Pañcapakaraṇa
7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo
7307 Abhidhammatthasaṅgaho
7308 Phụ Chú Giải Cổ Điển Abhidhammāvatāra
7309 Abhidhammamātikāpāḷi